Krátky úvod

V 2018 som si konečne splnil sen a kúpil (po prvej Transalpe a VFRke) svoju celoživotne vysnívanú CBR 600 RR. Bol to cukrík - 10 ročná, ale ako nová, málo nabehaných kilometrov, žiadny škrabanec. Rýchle nasledovali prvé kolá na ringu, prvé zádery na slajdroch, a bolo vymaľované. Potvrdil som si, že toto bolo to, prečo som sa narodil. Za tým prišli ale aj prvé šmyky a skoro-pády a rýchlo mi došlo, že jazda na okruhu a vozenie sa po okreskách vyžaduje rozdielne zručnosti. S kamarátom Maťom (ktorý má tiež CBR-ku) sme sa takto chodili voziť a nabrali sme rovnaký pohľad na vec. Zhodli sme sa, že techniku a skúseností nechceme naberať draho a bolestivo, ale tak nejak rozumnejšie. Začali sme preberať alternatívy. Youtube poskytuje veľa inšpirácie, a tak cez rôznych talianskych v-blogerov som natrafil na pitbiky. Sú to síce tri-štvrťové motorky pôvodne určené pre dorast, no vedia na tom jazdiť aj dospelý v približne rovnakom komforte. Jazdný štýl pri tom na pohľad vyzerá rovnako ako na veľkých superšportoch. Vlastne som zistil, že celý západ, ktorý nepozná zimy a mrazy tak ako v našich končinách už dávno na pitbikoch trénuje popri veľkých motorkách. Tak sme sa rozhodli to skúsiť tiež.

U nás sú asi viac známe a rozšírené motokrosové pitbiky, minimotárdy moc nie. V živote sme na tom nesedeli, takže prvý krok pred kúpou bolo nájsť príležitosť kde by sme si ich mohli vyskúšať. Bola vtedy zima, a prvé čo bolo široko-ďaleko možné skúsiť bol novo-otvorený Pitland v Prahe. Chalani-nadšenci tam upravili halu, v ktorej majú asfaltový povrch a vlastné elektrické pitbiky. Ideál na zimný tréning. Tak sme si spravil v januári výlet do Přahy a po dvoch hodinách tréningu bolo jasné, že ideme kupovať pitbiky! No, ale aké?

Kúpiť japonskú krosu a nechať ju prerobiť na pitbike (ako sa to v pitbikových začiatkoch robievalo) by nás vyšlo hádam drahšie ako naše CBR-ky. Tak po rýchlom prieskume trhu a značiek ako WPB, Stomp, YCF, IMR a podobne zisťujeme, že to je vlastne všetko úplne-Čína (rám a podvozok) alebo skoro-úplne-Čína (taliansky alebo španielsky rám, motor Čína). Tak sme sa zmierili s tým, že osedláme taliansko-čínske stroje, a dúfali, že sa nám to pod rukami nerozsype. Nakoniec padlo rozhodnutie na PBS. Takže v apríli 2020 sme už mali svoje prvé Thunder-SX 160 (od Pierra Coppy z MV69) ako ideálny model na začiatok ale aj prípadné závody. Aj keď pôvodný plán bolo zohnať motorky iba na tréning popri veľkých motorkách, ja som hneď začal rozmýšľať aj nad závodením. Lákalo ma to. Chcel som sa vďaka tomu dostať do komunity ľudí čo s tým majú viac skúseností a hlavne, veľa jazdiť a vďaka tomu sa zlepšovať a posúvať ďalej. A čo je lepšie ako závody? A keďže Pierre je zároveň aj organizátor českého šampionátu pitbikov - RivalTrophy - tak voľba bola veľmi jednoduchá. Ročník 2020 sme už nestihli, tak sme jazdili a trénovali po našich motokárových okruhoch. No o to viac som sa tešil na rok 2021. V mojej prvej závodnej sezóne v živote ma čakali štyri nové okruhy na ktorých som nikdy nejazdil a päť závodných víkendov. Juchú!

Šampionát Rival Trophy je teda Česká záležitosť. 2021 bol druhý ročník (rok 2020 bol debutový) a už štartovalo viac ako sto jazdcov dokopy v štyroch výkonnostných kategóriách – NEWCOMMERS (začiatočníci, alebo jazdci ktorí si chceli vyskúšať jeden alebo dva závody a nie celý šampionát), OPEN, FAST a PRO (jazdci roztriedený na základe ich najlepších časov a celkových skúseností. Napríklad v triede PRO nie je problém stretnúť bývalých, súčasných alebo začínajúcich profi jazdcov z iných motorkových kategórii. Výkon a krútiaci moment je limitovaný rovnako vo všetkých kategóriách (do 14 hp / 12,5 Nm) ktorý sa kontroluje na brzde. Takže všetci jazdia na takmer rovnakých motoroch ustálených na 160ccm. Čo ale nie je limitované je to aký použiješ rám, podvozok, komponenty. Jeden závodný víkend trvá dva dni - piatok voľné tréningy, v sobotu dve kvalifikácie a dva závody. Šampionát je regulovaný technickým poriadkom, ktorý musí byť rešpektovaný a striktne dodržiavaný za dohľadu traťových komisárov a riaditeľa závodu. Sanitka a zdravotníci sú samozrejmosťou. A nakoniec čerešničky na torte v podobe komentovaného live-streamu z každého závodného dňa, alebo zúčastňovanie fabrického talianskeho PBS teamu na jednom zo závodov.

Vysoké Mýto – Máj 2021

Šampionát 2021 sa začínal prvým závodom vo Vysokom Mýte. V máji bola situácia s COVIDom ešte dosť nejasná, ale našťastie sa prvý závod sezóny nemusel rušiť ani presúvať, tak aj my zo Slovenska sme mohli cez hranice. Zhruba za 4 hodiny som bol z Bratislavy vo Vysokom Mýte, aj so svojim vozíkom, stanom a nadšením. Nadšenie ale rýchlo opadlo, keď od môjho príchodu vo štvrtok začalo pršať. Keďže som si v predstihu kúpil mokré gumy, výhovorky na vypustenie jazdy na vode sa hľadali ťažko. Pravda ale je, že skúsiť jazdiť na vode som chcel vždy…ale nie zrovna na mojom prvom závode a na novej trati! Jedna vec je si predstavovať aké to bude fasa a sranda, druhá stáť ráno s motorkou pred dráhou a hľadieť na ten lejak a mokrú dráhu ako bacil do lekárne. Motorku som ráno s pomocou prezul na mokré, a so stiahnutým zadkom som sa vytackal k vstupu na dráhu. Tam som to ale hneď otočil, reku, najprv sa trochu bokom rozjazdím, dám zopár osmičiek, zistím ako to drží…ale voľajako to nebolo ono. Bol som v kŕči, strach mi nič nedovolil, neveril som, že to bude držať.

Nakoniec mi Pierre pomohol v osmeľovaní radou: že sa nemusím báť, treba začať pomalšie a plynulo, opatrne a jemne s plynom, brzdami, prenosom váhy a ono to pôjde. Neboj, drží to.

Tak, celý rozklepaný vybieham na trať. No po pár kolách zisťujem, že to nebude také hrozné ako som si pôvodne v hlave vyrobil. Nešmýka ma, drží to na výjazde, na brzdách, v náklonoch. Skúšam postupne zrýchľovať tempo. No pod istý náklon mi pud sebazáchovy stále zakazuje ísť. O chvíľu na to ma niekto rýchlejší predbehol a zopár zákrut predo mnou prešiel s kolenom po zemi ako za suchých podmienok. Dosť ma to prekvapilo, ale taktiež mi došlo, že ak tak môže ísť on, môžem aj ja. Nejak som sa osmelil - keď nie teraz, tak nikdy - a ani neviem kedy som začal dávať koleno na vode aj ja. Vymakaný pocit! Rossi mohol handry fajčiť! Mal som pocit, že to najťažšie na motorke som práve zvládol, a už ma nemôže nič zastaviť na ceste ku sláve. Hehe.

Premočený od hlavy po päty, unavený, ale so skvelým pocitom som sa tešil na nasledovný závodný deň. Piatkový tréning bol môj úplne prvý v šampionáte RivalTrophy. Pierre ma teda musel (popri ostatných debutantoch) zaradiť iba na základe mojich piatkových časov do jednej z kategórii (NEWCOMMERS, OPEN, FAST, PRO), v ktorej potom budem danú sezónu jazdiť. Bol som ráno prekvapený, keď som sa uvidel v triede FAST.

Sobotňajšie ranné tréningy sa niesli v znamení technických problémov. Voda v karbeci na nálade moc nepridá, ale aj za sucha som stále zápasil so správnym nastavením karburátora a trysiek. Táto technológia mi ide pod kožu len veľmi pomaly.

Doobeda sa ale trochu vyčasilo, prestalo pršať, oschla trať, takže šup-šup prezuť na suché slicky. Časový stres, nemotornosť v kombinéze spolu s kombináciou technicky nepresne vyriešeného zavesenia a vypodložkovania kolies na Thundrovi zabrnkalo na moju cholerickú povahu, tak som si krásne zanadával a pár krát sa slušne opustil. Ak si pamätáte na legendárneho opravára Zetora „ani vočko nenasadíš“ tak, asi tak nejak tak.

Nakoniec som to ale voľajako dal a vybehol na kvalifikáciu. Ani nie po dvoch odjazdených kolách začalo popŕchať. Takže zasa prezúvať na mokré? Nejak sa všetci jazdci zľakli alebo ukvapili, lebo zbehli hneď dole z trate. Podmienky sa ale výrazne nezhoršovali, poprchávalo len zľahka, tak som na trati zostal, reku čo keď takto premenlivo bude celý deň alebo aj počas závodu! Chcel som zistiť, kedy to na slickoch na polo-suchom, polo-mokrom povrchu drží a kedy už nie. Držalo to stále, tak na trati, ktorú som mal na 6-7 minút takmer len pre seba som skúšal zlepšovať kvalifikačný čas. Nakoniec z toho bolo 10 miesto na rošte (sekundu za najrýchlejším), čo na začiatok nebolo vôbec zlé. Je treba ale povedať, že časy boli ovplyvnené premenlivými podmienkami. Málokto stihol do toho nejak výrazne na suchu zatlačiť. Čoskoro sa ale rozpršalo nadobro, takže späť na mokré gumy (to už som od nadávania pomaly zachrípol), odjazdiť druhú kvalifikáciu tentokrát na mokru (takže žiadne zlepšenie času) a juchú závodiť!

Príjazd na štart, strach, dážď, nervozita. Zahrievacie kolo. Štart! Rozbieham sa pozvoľne, ale vidím, že tak robia všetci, takže pomalým štartom pozície nestrácam. Po mele v prvých dvoch kolách sa dostávam do tempa, začínam dýchať, a zrýchľovať. Postupne dobieham a opatrne predbieham ľudí pred sebou. Po chvíli vôbec netuším na ktorom mieste som, a ktoré kolo sa vlastne ide. Ale pomaličky dobieham ďalšieho jazdca pred sebou (Pavel Buba) ale pripletie sa nám do cesty skupinka jazdcov, ktorým dávame kolo. Takže tuším, že sa závod chýli ku koncu. Pavlovi sa darí ich šikovne a rýchlo predbehnúť, ja sa s nimi trochu motám, čím strácam na Pavla. V zápale robím ale klasickú nováčikovskú chybu - rozhodnem sa, že ho ešte skúsim dobehnúť a prípadne aj predbehnúť. V hornom pravotočivom vracáku mi ale uchádza predok. Šmýkam sa po zadku s motorkou vedľa tak nekonečne dlho, že začnem rozmýšľať čo ďalej keď zastavím. Ako držím pravou rukou motorku, tak chňapnem aj po spojke nech motor neskape kým zastavím. Rýchlo na nohy, skopnúť do dvojky a bomby ďalej! Jedna zákruta, druhá, vybieham na cieľovú rovinku...a šachovnica. Kurv*drát!! Tak to bolo posledné kolo?!?….a to ešte, keď som v paddocku neskôr zistil, že som padol z druhého miesta....vám poviem, že som sa celkom kvalitne opustil. Vďaka tomu, že som po páde nezaváhal, som nakoniec došiel ôsmy. No, že som mohol dôjsť hneď prvý závod druhý....do smrti na ten pocit nezabudnem!

Štart druhého závodu som pokazil. Pri radení z jednotky na dvojku sa mi motorka nejak zakuckala, namiesto dvojky som kopol rovno trojku, a kým som to napravil, tak som sa ocitol v poslednej tretine štartovacieho poľa. Nevadí. Stratégia bola nebúrať, nájsť si tempo, netlačiť na hranu, a hlavne – nepadnúť v poslednom kole! Ale išlo sa mi skvele. Väčšinu závodu som sa držal okolo 10 miesta, predbehol zopár jazdcov. Zhruba dve kola do cieľa sa začalo nejak viac padať vďaka čomu som postupoval v pozíciách zadarmo. Nevedel som okolo akého miesta sa motám, no dúfal som, že sa mi podarí dôjsť do top 10. Hlavne nepadnúť! Piate miesto z druhého závodu bolo nakoniec moje najlepšie umiestnenie z celého šampionátu 2021. Domov som šiel maximálne nabudený a nadšený. Miešali sa vo mne všetky pocity - adrenalín, strach, únava, radosť, a nevedel som sa dočkať na ďalší závodný víkend.
Môj najlepší čas: 1.02.683

Report na motorkari.cz

Štart prvého závodu FAST

Štart druhého závodu FAST

SteelRing (Třinec) - Jún

Okruh SteelRing bol pre rok 2021 novinka aj pre všetkých ostatných jazdcov RivalTrophy (v roku 2020 sa nejazdil), takže Kizove Držkořití plánované na štvrtok (pred závodným víkendom) prišlo viac než vhod, a tak sme ho využili. V pláne boli teda tri plné dni jazdenia, lebo profil trate vyzeral už na fotkách náročne, a čakal som, že učenie stopy bude ťažké a pomalé. A že bolo! Brutálny a náročný, ale nádherný okruh som si osobne premenoval na „mlynček na mäso“. V jednej zákrute urobíš chybu a opravuješ to ďalšie dve. Chceš zrýchliť v jednej zákrute? Tak musíš spraviť presne a čisto aspoň tie dve pred ňou. Oddych? Maximálne 2-3 sekundy na cieľovej rovinke aj to iba v prípade, že nemáš okolo seba jazdca. Proste, paráda.

Na tento závodný víkend sa mi podarilo prehovoriť aj kamaráta Maťa, s ktorým sme kupovali PBSka, nech aspoň raz vyskúša závody. Tak sme boli tentokrát dvaja. Náročný okruh, celodenné teplo, sauna v komboške a (ne)spanie v stane kým všetci naokolo žúrovali sa podpísali na našej výdrži, výkone a nálade. Už v piatok som bol tak hotový, že sa mi namiesto tešenia sa na závodný deň chcelo to celé odpískať, a ísť domov. Bez hanby. Bol som unavený. Nech som dopoval Redbulom, ionťákom a proteínom koľko som chcel, v kritických momentoch som mal spomalené reflexy a nevládal sa držať v sedle. Na pocit moje tempo nebolo až také zlé, ale môj najlepší kvalifikačný čas stačil ledva na 14 miesto na štarte.

V prvom závode sa mi podarilo dobre odštartovať, po prvotnej motanici v dlhej viackrát-lomenej pravotočivej za cieľovkou sa to trochu utriaslo, tak sa hneď sústredím na seba a svoju jazdu. Ale zisťujem, že voľajako rýchlo vädnem, nevládzem byť v stúpačkách, v zákrutách si stále viac a viac sadám na prdel a nevládzem pracovať telom. Highsider, ktorý vnímam ako v spomalenom zábere, hneď v druhom kole na výjazde z pravotočivého vracáku bol už len logickým výsledkom tejto rovnice. Dodnes si pamätám svoje myšlienkové pochody počas toho ako ma šmýkalo, stal som sa nestranný pozorovateľ samého seba...nejak som nevedel pochopiť, prečo vôbec nereagujem, alebo aspoň nevymáčknem spojku... V týchto romantických úvahách si letím salto cez motorku. Pri dopade som si skoro prerazil ľavú ruku v lakti. Na zemi už len kľačím na štyroch, okolo mňa prehučí zbytok jazdcov, iba sa modlím aby ma niektorý z nich nedorazil. Kým som sa pozbieral zo zeme a vzkriesil motorku boli všetci dávno fuč. Lakeť záhadne vydržal, tak som sa rozhodol pokračovať. Zvyšok času som šiel sólo-jazdu, ale podarilo sa mi aspoň dobehnúť Domču Bušovú, ktorá sa ešte len zoznamovala s traťou a do cieľa prišiel na predposlednom mieste.

Aby tomu nebolo dosť, počasie sa začalo zhoršovať a hrozili búrky. Na štart do druhého závodu to do poslednej chvíle vyzeralo všelijako. Celý deň nás obiehali mraky armagedonu, a už-už to vyzeralo, že to tak aj vydrží. Nakoniec z toho bol ale mokrý závod. Vtedy som mal už fakt dosť. Lakeť začal puchnúť a bolieť, náladu som mal pod psa a nechcelo sa mi. Celý čas som si šiel také malé mentálne psycho typu „idzem-nejdzem-idzem-nejdzem“ z čoho prevažovalo „nejdzem“ ale stotinu pred bodom zlomu (kedy by som už nestihol závod) mi zadelilo „idzem“, udrel Guinessov rekord v rýchlosti prezutia na mokré a v hodine dvanástej sa dovalil na štart. V tej dobe už ale mali všetci za sebou tri zahrievacie kolá, ja nič, a zisťujem že som spravil zlé rozhodnutie a mal som to radšej odpískať. A tak moja jazda aj vyzerala. Popisovať čo bolo ďalej je strata času, tak zhrniem iba to dôležité. Štart som mal viac než rezervovaný, ale voľajako som moc nestratil miesta tak som skúšal čo si môžem dovoliť na tom povrchu. No, a kým si nedáš kolienko alebo nohu na zem, tak je to čisté veštenie z pexesa. Nie a nie si nájsť nejaké tempo a dostať sa do pohody. Nepamätám si z tejto jazdy žiadne súboje, ale niekoho som popredbiehať musel, pretože som došiel na trinástom mieste. Inak čisté trápenie.

Maťovi sa podaril počas sobotného tréningu dosť hrozivo vyzerajúci pád z vysokej rýchlosti v poslednej pasáži trate, a vyzeralo to, že má dojazdené. Motorka to škaredo schytala, Maťo tiež. Nachvíľku som mal oňho strach, že s tým celým sekne (takého rozhodeného som ho ešte nezažil, hehe), ale úžasne sa z toho otriasol a nakoniec aj nastúpil na závody. V závodoch už jazdil ako vymenený a došiel na 12 a 10 mieste. Čo nie je vôbec zlé na prvý závod, novú trať, a to ako strašne sme boli unavený.

Domov som odchádzal na smrť unavený a so silným pocitom, že moje zaradenie do triedy FAST bol omyl. Najlepší čas: 1.09.138

Report na motorkari.cz

Štart prvého závodu FAST

Štart druhého závodu FAST

Cheb – Júl

Do Chebu som sa popravde vôbec netešil. Nechápte to zle, profil trate je pekný, ale okolo Chebu a jeho povrchu už bolo toľko všelijakých historiek a legiend medzi jazdcami, že sa mi do toho moc nechcelo. Okrem toho, že od nás je to do Chebu na českých rozrobených diaľniciach časovo pomaly ako do Chorvátska, okruh je v pásme večných zrážok a do toho celého je to trať s najhoršou priľnavosťou v sezóne. Asfalt doslova bez-porézny a vyžehlený od motokár, v najutiahlejších zátačkách povrch pripomína mramor. Za slnečného počasia sa vám tam odráža slnko od zeme rovno do očí. Nekecám.

A tento rok nebolo nič zadarmo. Piatkové tréningy začali veľmi pozvoľne. Bodaj by nie! V piatok (uprostred leta) tam bolo krásnych 13!!! stupňov a celodenný dážď. Nikomu sa do toho nechcelo. Prvý kto sa nakoniec okolo desiatej odvážil na trať bol Pavel Tesárek (Tesi), čím si vyslúžil pozornosť ako Bolek v manéži. Všetci sa pozlietali na okruh ako supy, aby si pozreli jeho krasojazdu. Zhruba po troch kolách sebou bez upozornenia treskol o zem, na čo viac-menej všetci čakali. To samozrejme okamžite rozprúdilo ovácie a búrlivé debaty medzi jazdcami na tému, či to vôbec má dnes význam ísť na trať. Veľa jazdcov sa rozhodlo v ten deň netrénovať, čo sa napokon ukázalo ako múdry a prezieravý krok. Ja som sa ale rozhodol to predsa-len skúsiť. Slovák sa vo mne nezaprel - “máš to zaplatené, trepeš sa sem diaľku, jazdiť na motorke ťa baví….tá hybaj”!

Hlavný dôvod ale bol ten, že som vôbec nepoznal trať, a tak som si ju chcel aspoň pár krát pred sobotňajšou kvalifikáciou prejsť. No veľmi rýchlo som zistil, že po flat-tracku (k čomu najbližšie sa ten pocit na tejto trati v daždi dal prirovnať) ma v skutku desí. Ani neviem ako, ani prečo, som sebou tresol o zem práve v momente, keď som mal pocit, že už-už môžem pomaly zrýchľovať. Celé zle. Do postele som si líhal s pevným rozhodnutím, že ak bude v sobotu (závodný deň) pršať alebo ešte horšie – premenlivo, čiže chviľu-mokro, chvíľu-sucho - tak to celé vypustím. Predstava závodenia v takýchto podmienkach, na takomto povrchu medzi premotivovanými FASTmi ma vyslovene desila. Riziko mi jednoducho nestálo za to.

Kupodivu ale, na sobotu vyšla pekná a slnečná predpoveď a konečne to (aspoň na pohľad) pripomínalo leto. No aj tak to nebola žiadna sláva, pretože do deviatej ráno sa držala nad traťou hmla, kosa a najvyššia denná teplota nepresiahla počas dňa 21 stupňov - uprostred leta!!! Takže prvý ranný tréning na slickoch bol rovnako šmykľavý ako piatkový tréning na vode! Fakt super.

Dôveru v priľnavosť som naberal veľmi, veľmi, veľmi pomaly. Na obed to už celkom držalo, no trať bola stále taká voľajaká zradná. Niektorí borci už ale do toho celkom dosť tlačili. Totižto, ten povrch bol na viacerých miestach rozdielny a prispôsoboval som sa tomu len zľahka. Chcelo to čas, veľa jazdiť, skúšať iné stopy. Nakoniec kvalifikácia pre mňa znamenala skoro predposledné miesto na štarte. Voľajako som z toho ale vôbec nebol sklamaný. Moja jazda stála za prd.

Tento závodný deň bol asi najhorší z celého šampionátu čo sa ťažkých pádov týkalo a to takmer vo všetkých kategóriách. Veľa závodov sa muselo reštartovať kvôli pádom a červeným vlajkám. Aj sanitka si celkom zajazdila po okruhu. Na radu sme prišli my, a do prvého závodu som štartoval už slušne psychicky rozložený. Hrozba pádu a škaredého zranenia bola na dosah viac ako na iných pretekoch.

Tak prišlo na náš prvý závod. A odštartované! Kopem dvojku, trojku, pripravujem sa na tlačenicu v prvej zákrute a vidím, ako sa päť jazdcov rozhodlo ísť do zákruty vedľa seba – na lakte. Neverím, že niekto z nich neskončí na zemi, tak púšťam skorej plyn a už je závodník predomnou (Jan Hanzík) na zemi. Pochvalu za svoju ostražitosť odkladám na neskôr, lebo aj tak mám čo robiť aby som mu neprešiel po jeho bielej prilbe. Chalana k tomu vyplo pri prvom kontakte so zemou a keď sa dokotúľal, zostal mŕtvolne ležať na zemi. Normálne ma zamrazilo, lebo keby som ešte prešiel po ňom, tak by som ho asi dorazil. Pohľadom na bezvládne ležiace telo jazdca na zemi som mentálne rezignoval aj ja. Závodné ambície a chuť jazdiť sa zo mňa rázom vytratili. V tomto rozpoložení som reštart závodu išiel ešte opatrnejšie ako prvý štart, čo znamenalo posledné miesto po dvoch zákrutách. Začal som sa ale viac sústrediť, získať nejakú pohodu…no, nakoniec som skončil na 20 mieste z 22. Jan sa nakoniec ukázal v celku ok, ale viete ako to chodí...blbý pocit ostal.

Viac-menej rozhodnutý v ten deň už nezávodiť, som to nakoniec nejak rozdýchal, otriasol sa. Dodnes je pre mňa záhada, zrazu aký kľudný som vyrážal do druhého závodu. Celkom dobre som odštartoval, a v prvých dvoch zákrutách aj niekoho predbehol, no v tretej zákrute ma môj nemesis (Tesi) vytlačil do trávy a kým som sa vymotal, bol som zas na chvoste štartovacieho poľa. Ďalšie dve zákruty som do prilby hučal a preklínal Tesiho predkov do šiesteho pokolenia, ale potom som sa ukludnil a trochu si zazávodil. Ku koncu závodu som už mal celkom dobrý rytmus, zlepšil prejazd zopár zákrutami a získal nejaké pozície späť. Jazdou na 19 mieste bol po 8 kolách opäť závod pre pád odmávaný červenou vlajkou. A ja som akurát začal naberať pocit, že ak by sa závodilo aj ďalší deň, tak by som rád pokračoval. Okruh je to naozaj pekný, len keby ten povrch bol trošku viac adhéznejší...

Výsledkovo zasa o ničom, a rozmýšľam nad vážnym rozhovorom s Pierrom, že budúci rok bude lepšie ma dať do triedy OPEN, nech FASTom nezavadziam. FASTy bol asi omyl. Môj najlepší čas: 1.10.549

Report na Motorkari.cz

Štart prvého závodu FAST

Štart druhého závodu FAST

Písek – August

Hneď na začiatok musím povedať – pre mňa absolútny top okruh! Zo všetkého čo som doteraz jazdil, je tento okruh najzábavnejší a najdesivejší zároveň. Na Youtube z onboardov to tak nevyzerá, ale ten horizont a následný tobogan (ako volajú ľavotočivú dole kopcom), ktorý sa ide štyrka-plný je naživo celkom desivý. Do toho tam nie je takmer žiadna úniková zóna, iba les. A tam to nekončí. Akonáhle zrýchliš v tobogane, zistíš, že ešte väčší problém je pasáž hneď za ním, kde sa musíš trafiť do zúženej preklápačky s nerovným povrchom a hamovať brzdy do pomalého ľavého vracáku. Niektorí borci bez pudu sebazáchovy tam dokonca predbiehajú. Je to okruh s najlepším povrchom aký som kedy zažil. Za mokra tam minulý rok šúchali kolenami o zem aj na suchých slickoch! Asi tak.

Po prvých kolách mi ale spadol hrebienok, pretože okrem pasáže s toboganom je rovnako desivá aj prvá pravotočivá z cieľovky, ktorá sa ide tiež 4-ka plný bez toho, aby si videl kam ideš. Buď plyn nepustíš a veríš, že ju trafíš, ale keď ju netrafíš, čaká ťa akčný zber púpavy na lúke. Alebo plyn pustíš, to ale nečakaj žiadne zázraky na časomiere. Takže pasáže na srdiečko a guľky. Ale ten hukot v ušiach z adrenalínu akonáhle to otvoríš a pochopíš ako to treba jazdiť je na nezaplatenie. Je to nesmierne náročný, aj rýchly, aj technický okruh s horizontmi a celé dokopy je to brutálna zábava. Však pozri video.

No zabávať sa krásou tohto okruhu, a byť na ňom naozaj rýchly sú dve odlišné veci. To sa mi potvrdilo na mojom kvalifikačnom čase, keď som štartoval z nejakého 14 miesta. Fakt som sa snažil čo to šlo, pocitovo som myslel že zrýchľujem, ale na stopkách to tak nevyzeralo. Holt, väčšina chlapcov vo FASToch vedia ťahať za plyn.

Za celý závodný víkend som ani raz nepadol, takže podľa zákonov vesmíru som jazdil evidentne pod svoje možnosti. To mi bolo jasné už keď som videl borcov a talianov v skupine PRO…vtedy som si uvedomil, že ja sa vlastne stále len tak vozím, kochám prírodou, dbám na spotrebu a šetrím techniku. Borci dávali časy o takmer 5s! na kolo rýchlejšie než ja!…na okruhu ktorý sa ide okolo jednej minúty... to donúti človeka k zamysleniu a sebareflexii. Takže depka.

Prvý závod: a mal som fakt veľký strach. Vedel som, že hneď po štarte nás čakala rýchla doprava, rýchla doľava, rovinka, na konci rovinky prudké brzdy do kopca, úzke esíčko tak-tak pre jednu motorku, tobogan. Lievik.
Nejak záhadne sme to celé prežili bez červenej vlajky (čo je v triede FAST taký malý zázrak) a štartovné pole sa utriaslo. Síce hore v esíčku do mňa v tlačenici zozadu niekto narazil (Roman Kopp) až mi cuklo hlavou, ale našťastie sme to obaja nejak ustáli a šlo sa ďalej. Zagestikuloval som si “na taliana” Romanovym smerom, ale keďže sme sa rútili do toboganu, rozhodol som sa radšej plne venovať riadeniu. Predo mnou môj nemesis (Tesi), tak „ať se práší za kočárem“! Zisťujem ale, že nejak skoro prestávam vládať na ruky pri brzdení, a čo je horšie, okruh je viac na ľavotočivé zákruty, ktoré stále nie a nie ísť dobre. Celú túto sezónu - čim viac jazdím, tým viac bojujem so zatáčaním doľava - a to som pravák! Takže vidím, že Tesiho nedobehnem, naopak, vzďaľuje sa mi. Zhruba štyri kolá pred koncom sa obzerám, nikto predo mnou, nikto za mnou, tak zvoľňujem tempo a šetrím sily do druhého závodu. Mal som fakt dosť. Do cieľa som dovalil na 11 mieste. No vyťahaný ako handra.

Druhý závod prebiehal v podobnom duchu. Mal som dobrý štart, a hneď od začiatku som za to ťahal. Pozerám, pozerám, ale Tesiho pred sebou nevidím, takže bude voľakde za mnou, no určite nie ďaleko! Niekde uprostred závodu, keď najbližší jazdec bol už dosť ďaleko odo mňa na to, aby som ho mohol aspoň teoreticky dobehnúť som sa len tak pre istotu obzrel za seba. Tesi sa približoval a začal mi dýchať na chrbát. Strach zavelil pridať na druhú svetelnú rýchlosť a očakávať útok o sile hurikánu. Jedno kolo, nič. Pozriem za seba, stále je tam. Druhé, tretie, štvrté kolo, pozerám za seba, Tesi stále za mnou. Ale žiaden útok neprichádzal. Tak fajn, pri troche šťastia ho hádam udržím za chrbtom až do konca závodu.

Nakoniec sa ukázalo, že toho šťastia bolo treba viac než len trochu, pretože dve kolá pred koncom sme dobehli nejakého výrazne pomalšieho jazdca (asi mal technické problémy). Predbiehanie vyšlo úplne blbo. Teda, pre mňa. Pred vjazdom do pravotočivého vracáku som sa musel v zlomku sekundy rozhodnúť kade ho predbehnem. Nemal som možnosť ho v danom momente bezpečne podbehnúť, tak som musel zvoliť vonkajšiu stopu. No v tom si nás chalan všimol, a začal uhýbať…samozrejme doľava, von zo stopy, a len-len že sme sa nezrazili. Tesi za mnou luxusnou vnútornou stopou ma (nás) predbehol. Vrátiť som mu to už nestihol, a tak som skončil na 11 mieste.

Neskôr po závode sme to s Tesim preberali. Vyšlo najavo, že už za mnou to vypúšťal, lebo videl, že ďaleko predo mnou nie sú žiadni jazdci, ktorých predbehnutím by získal ďalšie body, a že by mi “musel udelat nejakou prasárnu” aby sa cezo mňa dostal. Proste, niektoré úseky trate som bol rýchlejší ja, niektoré on. A keďže už bodovo o nič vážne nešlo, zvolil rozumnú cestu a nechal ma kvôli zisku, či strate jedného bodu tak. Na jednej strane som mu bol za veľkorysosť vďačný (predbiehanie od Tesiho je vždy silný zážitok), na strane druhej ma štvalo, že to nebola moja rýchlosť, ktorá mu nedovoľovala ma predbehnúť. Takže toľko k môjmu úžasnému boju o udržanie si Tesiho za chrbtom. Je to chalan proti mne takmer o hlavu vyšší a asi o 20kg ťažší, na rovnakej motorke, no aj tak stále rýchlejší než ja. Smrad jeden.

Nejaké tie bodíky boli pripísané. Not good, not bad. Po predošlých dvoch závodných víkendoch, kedy som začal byť presvedčený, že do FASTov nepatrím, som si napravil chuť a rozhodol som sa tieto úvahy odložiť na zimu. Môj najlepší čas: 1.01.301

Report na Motorkari.cz

Štart prvého závodu FAST

Štart druhého závodu FAST

Vysoké Mýto – September

Posledný závod sezóny sa vrátil do Vysokého Mýta a ja som sa tešil ako to celé dopadne. Prvý krát v tejto sezóne som konečne išiel okruh, ktorý som sa nemusel nanovo učiť. Počasie vyzeralo ako inak - premenlivo - ale tentokrát mi to vôbec nevadilo. Vedel som už, že tu (oproti Chebu) na vode viem, ale úprimne som si prial suchý závod. Počasie nakoniec bolo celý čas slnečné, takže prezúvať nebolo treba...a to už mi to tak krásne šlo...

V piatok som trénoval ako o život, a snažil sa nájsť najrýchlejšie možné udržateľné tempo, v ktorom vydržím oba závody. Vyzeralo to, že časy okolo 57,5 až 57,7 by boli reálne, no pri pokusoch o najrýchlejšie kolo som sa nevedel dostať pod 57,3. To bol nakoniec aj môj kvalifikačný čas, čo znamenalo 14 alebo 16 miesto, už si presne nepamätám. Väčší strach som mal ale z toho, že v skupine FAST bolo prvých 10 jazdcov nasekaných v jednej sekunde, druhých 10 jazdcov v druhej.

Klasický stres pred štartom začínal byť neznesiteľný. Predsa len, cítil som že do top 10 by som mohol mať šancu dôjsť. No štartovať v strede poľa medzi viac ako 20 jazdcami ktorých časy sú tesne vyrovnané mi naháňalo strach.

Štart prebehol ale bez väčších incidentov a hneď od začiatku za to začali všetci brutálne ťahať - akoby to neboli posledné závody sezóny, ale života. Ja som odštartoval perfektne, získal cenné pozície v prvých zákrutách prvého kola a tým zbesilým tempom sa samozrejme nechal strhnúť tiež. Nahodil som kruté tempo a neveril, že ho udržím celý závod. Po pár kolách sa to trochu ustálilo, ale aj za cenu straty na pozíciách. Pamätám sa vlastne už len na záver závodu, pretože zhruba dve kola pred koncom som kúsok po kúsku dobiehal jazdca pred sebou (Pavla Mareka), ale zároveň sa ma stále držal jazdec za mnou (Jan Šlechta), ktorého sa mi podarilo predbehnúť v prvej polovici závodu. Pavel vôbec nemal zlé tempo, no videl som že trochu vädne, a že pri troche šťastia by som mohol naňho zatlačiť a donútiť ho možno k chybe. Tlačil som na pílu a podarilo sa mi dostať tesne za Pavla, no pred neho už nie. Nalietavali sme do posledného kola a medzičasom sa Jan dotiahol tesne za mňa, takže sme tvorili trojčlenný vláčik. Do poslednej ľavotočivej to už bolo celé nervózne a len tak tak sme sa nepozrážali.

Napadlo mi, že posledný pokus o predbehnutie môžem ešte skúsiť na výjazde do cieľovej rovinky. Rozhodol som sa ju jemne nadbehnúť a skúsiť mať čo najlepší vnútorný výjazd, ale zrazu do mňa niečo vrazilo, letím vzduchom, hlavou trieskam o zem, kotúľ, nebo-zem-nebo a ešte rýchlo odkopávam letiacu motorku aby mi pri dopade nepribila. Hneď sa dvíham, driapem na nohy, však je to len 100m do cieľa, no všetko sa mi točí, vidím rozostrene a robia sa mi mrákoty. Pozriem ešte rýchlo na motorku, a vidím, že je v takom stave, že ju do cieľa ani len nedotlačím. Musím si sadnúť, lebo sa mi zatmieva pred očami a nejak to nedávam. Závod končí, prichádza ku mne sanitka, ale našťastie som už v tom čase mal to najhoršie za sebou. Pichalo ma v lakti a v kotníku, ale vďaka zverskej dávke adrenalínu v žilách ma to nebolelo.

Kamery to nevideli, traťáci tiež nie. Aj keď sme si to neskôr s Janom v paddocku vyrozprávali, mám stále za to, že ma jednoducho zoťal. Podľa neho som nechal na vjazde do zákruty voľné miesto. No, nevošiel do zákruty predo mnou, ani len na mojej úrovni, nevidel som ani časť jeho motorky, nemohol som nijak na jeho útok reagovať, prípadne sa mu vyhnúť. Chcel ma podbehnúť na vjazde do poslednej zákruty. A ja som vždy jazdil tú pravú na úplné vnútro, tak, že som vždy musel dvíhať koleno aby som nevrazil do vnútorného obrubníku. Tak som spravil aj tentokrát, no to, že som si zákrutu v poslednom kole trochu nadbehol, ešte neznamenalo, že som ju nešiel na vnútro, a že tam bol priestor na brzdy pre ďalšiu motorku.

Štvalo ma to. Hlavne preto, lebo sa jednalo o 8 miesto, nikto z nás nepotreboval cenné body pre lepšie umiestnenie v celkovom hodnotení. Ani nepotreboval vyhrať za každú cenu. Jan došiel do cieľa, ja nie. Bolo to úplne zbytočné. Čo už. Stačilo vyplakávania. Ale aj to je závodenie.

Pre mňa ale veľké ponaučenie do budúcna - zatvárať lepšie stopu v podobných situáciách. No zároveň, naučiť sa lepšie a bezpečnejšie predbiehať, lepšie si nadbiehať. Predbiehanie na brzdy je asi najnebezpečnejší predbiehací manéver, a keď to nezvládneš, ideš dole a zostrelíš aj toho, koho sa snažíš predbehnúť.

Takže s narazeným členkom a zápästím hodnotím škody a na prvý pohľad to vyzerá, že som dojazdil. Bolo treba vymeniť nádrž s hadičkami, ponaprávať celý predok, páčky, ale hlavne pozvárať úchyt odtrhnutej stupačky. Celý znechutený som sa to rozhodol odpískať, a do druhého závodu už neštartovať. Nie som poverčivý, ale od teraz si vždy vo Vysokom Mýte budem dávať dva-krát väčší pozor v prvých závodoch. Nejak mi nevychádzajú. Ale ako to už na závodoch chodí, chalani z MV69 mi stupačku s cigou v papuli narýchlo pozvárali, našla sa aj náhradná nádrž, doplnil som cukry a uhlohulváty, a už som to nevidel všetko celé tak čierne.

Z druhého závodu si pamätám ešte menej ako z prvého. Pôvodný plán odštartovať bezpečne a pozvoľne pridávať, sa po dvoch zákrutách zmenil na rýchlo a zbesilo 8. Nejak si iba vybavujem, že sa mi hlavou blyslo “však čo….je to posledný závod, na zem som už drbol...horšie to už nebude” a tempo, ktoré som neveril, že udržím taký unavený ledva dve kolá, som vydržal celý závod. Bol som proste tak nejak správne nahecovaný. Do cieľa som dorazil na 10 mieste. Čo ma ale potešilo viac ako splnené predsavzatie skončiť do top 10 bolo, keď som uvidel časy zo závodu. Môj top čas bol 56,8! Osobák! Svoj najrýchlejší čas na okruhu som si nakoniec zlepšil až v závode! Paráda! Najlepší čas: 00:56,876

Report na Motorkari.cz

Štart prvého závodu FAST

Štart druhého závodu FAST

Zhodnotenie závodnej sezóny 2021

No, bola to moja prvá. Som 40 ročný začiatočník a na seriózne závodenie mi chýba minimálne 20 rokov skúseností. Takže vo veľa ohľadoch mi už vlak ušiel. Viem, že rýchly ako najrýchlejší borci v PRO už v tomto živote nebudem. O to mi ale ani nejde. No baví ma neustále rozmýšľať a skúšať ako zlepšiť svoju jazdu a prácu telom a vidieť progres. Parádna vec na týchto pitoch je to, že to ako si rýchly nie je až tak závislé od toho, aké kvalitné železo používaš (keď to porovnávaš s veľkými motorkami). Keď poviem, že 90% percent tvojej rýchlosti na trati tvorí iba tvoja zručnosť a práca tela, zvyšných 10% to na čom jazdíš (motor, šasi, tlmiace prvky a pod.), tak som to ešte veľmi nahrubo zaokrúhlil (v prospech železa). Takto malá motorka ti dáva úplne inú spätnú väzbu ako veľká. Na druhej strane, tým že je ľahká a bez brutálneho záťahu na plyne si k nej človek viac dovolí a rýchlejšie sa osmelí a začne skúšať veci, čo sa na veľkej moto len tak neodváži – náklony úplne na hranu, poriadne zatlačiť na brzdy, skorej otvárať plyn, rýchlejšie nálety do zákrut a tak. Áno, aj na pitovi sa človek vie dolámať, ale kým najpomalšia zákruta na veľkom ringu sa jazdí v rýchlosti, ktorá je na pitovi už pomaly maximálka...väčšina pádov je nakoniec šúchanie sa po zadku. Minimotard toho znesie veľa, takže po páde, namiesto smutného rátania škôd a nakladania použiteľných zvyškov z veľkej motorky (ak nejaké vôbec zostanú), na pitovi napravíš rajdy, páčky, maximálne vymeníš zlomenú riadiačku, pochváliš sa v paddocku akú papuľu si hodil a jazdíš ďalej.

Cieľ na rok 2021 bolo vidieť, skúsiť, zažiť, prežiť a hlavne zistiť či ma to bude baviť. Výsledkovo som nazbieral dokopy 41 bodov, čo stačilo na výsledné 11 miesto v celkovom poradí (z 38 jazdcov v triede FAST). To pri bodovom fiasku v Třinci a Chebu (štyri závody za 3 bodíky, z teoretických 100) je nakoniec celkom zaujímavé. Zároveň som vyhral pod-kategóriu Pitbike SK (na základe najrýchlejších časov dosiahnutých počas všetkých závodných víkendov spomedzi SK jazdcov). To ale pri celkovom počte 10 Slovákov, ktorí si vyskúšali RT 2021 (z čoho zhruba len traja! odjazdili všetky závody v sezóne) nie je zas až tak oslnivý úspech.

Nemám síce s čím porovnávať tak, aby som sa mohol pokúsiť byť objektívny, ale šampionát Rival Trophy som si na bomby užil. Áno, kritizovať a zlepšovať by bolo vždy čo, no pomer cena versus to čo za ňu dostaneš bola pre mňa mimo očakávania (keď si do toho ešte zapojíš aj Kizove voľné jazdy (Držkorití), prípadne pitbikove akcie s motoriders, tak sa doma cez leto moc neohreješ, a na nedostatok závodov a akcií sa fakt nemôžeš sťažovať). Ale hlavne, je to Fun-Turnaj s veľkým F.

Počas tohto roku som spoznal veľa rovnako drbnutých ľudí do pitbikov ako som ja. Atmosféra v paddocku bola vždy veľmi uvoľnená a priateľská. Stále máš s kým pokecať, keď potrebuješ pomôcť alebo poradiť, vždy sa niekto nájde, pivo a večerné žúrky sú povinná jazda. Do toho celý realizačný team Rival Trophy sú skvelá parta týpkov, na ktorých vidieť, že to čo robia ich baví, čo na celkovej atmosfére len pridáva.

Bez toho, aby som si to pred tým uvedomil, som si tak vlastne splnil sen z detstva. Ok, pôvodný sen bolo závodiť na veľkých motorkách, nie na „detských“. No zistil som, že som absolútne vyžitý a spokojný aj z jazdy na pitoch a tých 13 koní mi k adrenalínovému zážitku bohato stačí. A nakoniec, závody v tejto forme a veľkosti mi úplne stačia. Asi je to vekom, ale už mám aj strach. Aj sa zranenia začínajú pomalšie hojiť, aj zodpovedný k rodinke treba byť. Je to proste forma motorkovania, ktorá mi osobne veľmi sadla. Až tak, že som spravil to, čo by som ešte pred rokom považoval za čistú absurditu - predal som svoju CBR-ku s ľahkým srdcom, a dodnes mi nechýba. Teda, áno, povozil by som sa s ňou na okruhu, ale veľká motorka mi prakticky vôbec nechýba.

Áno, viem. Veľa z vás bude na tých 14 koní pozerať tak nejak „z patra“ a veľa ľuďom tam ten výkon proste chýbať bude. Predsa-len, voziť sa na „detských motorkách“ nebudí z počutia dojem takého úžasného zážitku. No treba si aj uvedomiť, že jazdením na užších motokárových tratiach sa pocit z rýchlosti znásobuje. Netvrdím, že jazda v 250 km/h na 14 metrov širokej trati je to isté ako jazda v 90 km/h na 5 metrov širokej trati...ale garantujem vám, že nuda to neni. Len na porovnanie – traťový rekord na ostrom supermote na Píseckom okruhu (z roku 2020) je 00:54.308. Traťový rekord minimotardov (z roku 2021) je 00:55.675. Supermoto je asi o 20-30 kilo ťažšie a má viac než štvornásobný výkon.

Ešte výborná vec ohľadom jazdenia na pitoch je väčšie množstvo tratí, na ktorých sa vieš vyblázniť (oproti výberu a dostupnosti veľkých ringov v našom regióne). Môj absolútne naj-Top okruh je Písek, po ňom Vysoké Mýto. Sú to už pomaly historické okruhy, na ktorých je cítiť, že neboli robené za počítačom. Majú pomalšie technické, ale aj rýchle pasáže, do toho nie sú postavené v prirodzenom horizonte, čo vždy okorení zážitok z jazdy. Steelring je pekný, ale pre mňa taký sterilný. Je technicky náročný po celej dĺžke a byť na ňom konzistentný je nesmierne fyzicky náročné. Cheb, tiež krásna trať, ale užíval by som si ju viac, keby ten povrch bol viac adhéznejší. Dokopy, ale pekný súbor tratí, na ktorých je radosť jazdiť. U nás na Slovensku také nemáme.

No, a čo sa porovnania pitbike verzus veľká moto (okruhovka) týka – skúsim v skratke:

• Pneu – jazdia sa PMT (ktoré sú v dispozícii slick – soft a supersoft a rain). Ich výkon je úžasný a držia perfektne. Oproti veľkým gumám sada slickov stojí cca 150e a vydrží ti minimálne celú sezónu (mne vydržala jedna sada 40 motohodín jazdenia a to ešte neboli hotové). Na veľkej moto nie je problém strestať dve sady po 350e za víkend.
• Spotreba – za celý závodný víkend som priemerne spotreboval 15 litrov paliva. Na veľkej moto sa dá vkľude počítať 1 liter na 1 kolo (na SK ringu).
• Náhradné diely – veci čo treba brať ako spotrebák: stúpačky po 40e, radička 20e, rozety/koliečka po 20-40e, DID reťaz 40e, výmena oleja je cca 0,8 L....prípadne výmena celého motora je okolo 500e. Samozrejme, ak nemusíš platiť DPH tak ešte lacnejšie.
• No, a nakoniec kde jazdiť? U nás sú najbližšie motokárový SK-Ring, Trebatice a Dlhá. Deň jazdenia ťa stojí od 30 do 60e. Na veľkých okruhoch sa to začína na 120e (pri kúpe cez zimu).

Už sa neviem dočkať na sezónu RT 2022! Viem, že to bude super! Po dlhej dobe mám konečne motiváciu popracovať cez zimu na kondičke, tak aby som bol schopný lepšie znášať celý závodný víkend. Nezdá sa to, ale mať nabehané pred sezónou oceníš. Cieľ na rok 2022 je zjednodušiť jazdu, naučiť sa bezpečnejšie predbiehať. Ak pôjdu všetky veci ako majú, chcel by som dôjsť do top 5 v celkovom poradí vo FASToch, čo bude pri súčasnej rastúcej konkurencii a mojom výkone z 2021 asi až nezdravo ambiciózne.

Koho by viac zaujímali novinky na sezónu RT 2022, tak si môže pozrieť na streamoch od Pierra na ich YouTube kanáli.

V roku 2022 zároveň presedlávam z Thundra (PBS Thunder-SX 160) na Rivalku (PBS RIVALE PIT 160) a som zvedavý, či a ako mi to pomôže. Thunder mi sadol od prvého momentu ako som ho naštartoval. Je to pohodlná motorka, má tuhý rám a so zopár úpravami je z neho schopná mašinka aj na závody, takže sa mi s ním ťažko lúči. Je to nakoniec najpoužívanejšia motorka Rival Trophy 2021. Taktiež som prekvapený, že ta čína aj čo-to vydrží. Treba síce za pár éčok niektoré komponenty vymeniť, trošku pár vecí doladiť, no ich spoľahlivosť ďaleko prekonala moje pôvodné obavy.
Rivalka je už závodný špeciál s plne nastaviteľným šasi a podvozkom. Lepšie zatáča a funguje pod plynom. No, je to zároveň aj iná geometria, na ktorú si budem musieť trochu zvyknúť, ale hlavne, naučiť sa pochopiť všetky tie možnosti jej nastavenia. Rivalka má taký technický potenciál, ktorý som si neni úplne istý, či budem vôbec vedieť poriadne využiť. Veď, uvidíme. Sám som zvedavý, ako mi to na nej pôjde. Hlavne žiadne zranenia a zlomeniny a dobre bude. Tak, už nech je jar a držte mi palce!