Zostava „6-dňovej“: Brat (byček) - Honda CBR 600F, r. v. 1998, Daška a ja (Dominatorovci) Honda Dominator NX 650, r. v. 1998. Po naplánovaní našej trasy (za pomoci autoroutu) dlhej asi 2500 km sme sa nakoniec dohodli, kadiaľ sa naše tátoše a my v ich sedlách budeme premávať. Po dôkladnom pobalení sa do nie veľmi priestranných batožinových priestorov v nočných hodinách a s cestovnou horúčkou zalíhame do našich postelí.

1. deň, utorok 20. september ( Žilina – Bratislava – Viedeň – Graz) 460 km

Keďže sme sa nie celkom dobre vyspali, odchádzame ráno trošku neskôr (okolo 8.00, týmto štýlom pokračujeme aj v nasledujúce dni) do nášho prvého utorkového cieľa Tarvisia. Voda v oblakoch ale dlho na seba nenechala čakať a už od Trnavy nám začína dosť slušne znepríjemňovať cestu po diaľnici pomerne hustý dážď. V Bratislave už to nemôžeme akosi vydržať, pretože ani teplota vzduchu na tom nie je najlepšie (okolo 10 stupňov) a v Hypernove absolvujeme malý nákup z dôvodu aplikovania hypernovasáčkov na naše dolné končatiny, čo sa nám celkom dobre osvedčilo, pretože nikto z nás nemal zakúpený nepremokavý plášť.

Trošku neskôr, na rakúskej diaľnici už navliekame aj omv-sáčky (tie rukavičky), ktoré nám tiež dosť pomohli a to som si vždy myslel, že s navliekaním tesco a podobných sáčkov na dolné či horné končatiny sa len žartuje.. Trt makový, je to vážna vec a pre istotu sme si každý nabalili po dva páry! V Rakúsku nás dosť nepríjemne prekvapuje nemožnosť zakúpenia 10-dňových diaľničných známok, ktoré nemajú dostať ani na hranici, a dokonca ani na najbližších 2-3 pumpách (všetci sme ale mali pocit, že to bola len neochota a škodoradosť Rakúšanov), a tak so strachom z mastnej pokuty pokračujeme načierno ďalej a až neskôr na mojej obľúbenej pumpe OMV riešime tento nepríjemný problém zakúpením 10-dňových známok za 4,5 euro. No, ale ani teplota a dážď v Rakúsku nie je príjemná a tak sa každú chvíľku pristavujeme v motorestoch zahriať sa aspoň trošku horúcim čajom a to dosť často, až naraz zisťujeme, že sa chýli ku koncu dňa a začína sa stmievať. Náš plán dôjsť v tento deň za Rakúsku hranicu do Talianska sa nám teda nedarí splniť, a tak hľadáme narýchlo ubytovanie v malom penzióne (za 30 eur na osobu s raňajkami) v dedinke v blízkosti Grazu. Na izbe okamžite sledujeme predpovede počasia na ďalšie dni a s hrôzou zisťujeme, že vidina zhliadnuť a pojazdiť Dolomity sa nám akosi rozpadá, a tak meníme predčasne plány a dohadujeme sa, že nám to tento rok nevydá a postačí aj Chorvátsko...

2. deň, streda 21. september (Graz – Maribor – Ljubljana – Rijeka) 370 km

Ráno okamžite vystrkujeme hlavy z okien a zisťujeme, že asi fakt bude najlepšie to Chorvátsko, pretože v daždi po kľukatých horských dolomitských cestách by to asi nebolo bohviečo. Sme aj radi, že síce konečne neprší, ale tie husté mraky tam hore sa nám vôbec nepáčia. Po dosť výdatných raňajkách sa teda balíme a vyrážame na juh do Slovinska, smer Maribor. Cestu absolvujeme po diaľnici až po hlavné mesto Slovinska Ljubljanu, kde trošku v centre blúdime a po narazení na tú správnu cestu smerujeme po „červenej 106-ke“, až na Slovinsko-Chorvátsky horský hraničný prechod Brod na Kupi, kde nám v horách znepríjemňuje cestu zaplátaná asfaltka, hustá hmla a mrholenie, ktoré prestáva až po klesaní k prímorskému mestu Rijeka. Pri tomto klesaní, akoby sme sa ocitli v inej krajine, naraz pociťujeme značné oteplenie a dosť prudký, ale teplý vietor, ktorý nám aspoň za jazdy vysušuje motorkárske oblečenie, mimochodom tento fujak s nami máva a sprevádza nás takmer počas celého pobytu pri pobreží Jadranského mora. Po sklesaní do nadmorskej výšky takmer 0, sprevádzanom krásnym západom slnka, ktoré nám veselo praží rovno do očí a oslepuje nás, sa nám na tvárach objavujú prvé pozitívne úsmevy a teplota ovzdušia (okolo 18 stupňov) v Rijeke nás hreje nielen na tele, ale aj na duši.

Stmieva sa a opäť narýchlo hľadáme ubytovanie, tento krát už nie sme skrehnutí, a tak sa rozhodujeme hľadať nejaký ten kemp čo najbližšie pri mori a zakrátko ho aj máme. Za 6 eur na osobu s jedným stanom sa rozkladáme v malom kempe, popíjame whisky a mudrujeme, kam sa na ďalší deň vyberieme.

3. deň, štvrtok 22. september (Rijeka – Senj – Karlobag) 130 km

Ráno sa prebúdzame, počasie nám praje, obloha je vyjasnená, kde tu veľký mrak, teplota okolo 10 - 12 stupňov, a tak sa definitívne rozhodujeme, že pôjdeme čo najviac na juh s domnienkou, že tam bude väčšie teplo. Začíname vypisovať sms domov, že čo a ako s počasím na juhu Chorvátska a hlavne ako v Dolomitoch, pretože ešte sme ich úplne nezatratili a pomaličky sa presúvame nižšie na juh, kde v okolí Senju narážame na upršaný mráčik, a tak to odstavujeme v najbližšej kaviarni a ešte pomerne suchí čakáme pri malom občerstvení cca pol hodinky, kým sa dážď pominie. Putujeme teda ďalej, na moje prekvapenie v tomto už posezónnom období pomerne dosť preplnenou cestou zahraničnými vozidlami, popri mori a spomíname na zážitky, ktoré sme na tejto ceste ja s Daškou na motorke, ešte na začiatku tejto sezóny, absolvovali. Je to celkom fasa pocit prechádzať znova miestami, ktoré sme už raz navštívili. Počas dlhších zastávok pokračujeme ďalej, až do malého mestečka Karlobag a tesne pred ním zisťujeme, že nám treba prepnúť benzín na rezervu, a tak sa pristavujeme pri najbližšej a jedinej miestnej pumpe, ktorá je už na naše podivenie tesne po záverečnej (mohlo byť tak okolo 17-hodín), a tak už radšej nechceme riskovať dojazd do ďalšej najbližšej stanice a vedľa pumpy v ešte otvorených potravinách kupujeme niečo na spríjemnenie zvyšku dňa a už tradične si vyberáme osvedčené a chutné červené chorvátske vínko značky Velijože (veru zdraželo im od poslednej nedávnej návštevy týchto potravín na rovných 17 kún – cca 90 Sk). Najprv však testujeme kvalitu a zaháňame smäd chorvátskym pivkom Ožujsko.

V dobrej nálade sa rozkladáme na už vopred vyhliadnutom mieste na skalách stan, varíme tradične vifona na plynovej kartuši a po nádhernom západe slnka si líhame do provizórnych postieľok. Tento deň nebol náročný, no v ten nasledujúci nastane prevrat a obráti nás o 180 stupňov.

4. deň, piatok 23. september (Karlobag – Rijeka – Trieste – Manfalcone – Udine – Tolmezzo) 330 km

Predchádzajúci deň sme rýchlo pospali, a preto sme sa aj ráno za pomoci neprestávajúceho fujaku rýchlo zobudili. Medzičasom nám prišli od našich známych sms-ky o počasí v oblasti našich vysnívaných Dolomitoch a o počasí v oblasti Splitu, ktorý sme mali v zálohe navštíviť. Správy o počasí v Dolomitoch nás dosť prekvapili a viac nám už nebolo treba. Neváhali sme ani chvíľu a hor sa hore popri mori vo veľmi (až na vietor) príjemnom počasí na sever. Totižto v Dolomitoch hlásili o ešte 1 stupeň teplejšie ako v Splite a to rovných 25 stupňov. Po raňajkách a dotankovaní benzínu za v prepočte cca 47 Sk/l sa vydávame po tej istej ceste ako sme prišli dole, smerom do Talianska. Z Rijeky sa po krátkom prechode cez slovinské územie napájame na talianske mesto Trieste, odkiaľ smerujeme na Udine a čiastočne prechádzame aj po spoplatňovanej talianskej diaľnici, aby sme sa čo najrýchlejšie priblížili k vysnívaním horám. Čas neúprosne rýchlo ubieha, stmieva sa, a tak v obci v blízkosti Tolmezza hľadáme v dedinke Aparezzo po druhý a posledný krát počas tejto cesty ubytovanie v práve reštaurovanom staršom penzióne s príjemnou obsluhou a rodinnou atmosférou za 20 eur/osoba s raňajkami tak typickými pre Talianov. Pred večerou si ešte zaháňame smäd v krčmičke patriacej k penziónu 3-eurovými tretinkovými čapovanými pivečkami a onedlho zalíhame do postelí.

5. deň, sobota 24. september (Tolmezzo – Cortina di Ampezzo – Vipiteno – Pass monte Giovo – Brunico – Dobbiaco – Lienz – Spittal) 490 km

Ráno nás okolo pol 8-mej prebúdzajú chlapi so zbíjačkami, ktorí pobehujú po lešení pri našich oknách a plnia si svoju búraciu povinnosť. Po nesmierne sladkých a teda aspoň pre mňa nie moc po chuti talianskych raňajkách sa balíme a vyrážame ďalej na sever. Keďže máme kvôli počasiu a väčšej zachádzke do Chorvátska dosť veľký časový sklz, už onedlho na kľukatých cestách zisťujeme, že passov moc nezvládneme, pretože v nedeľu večer treba byť doma a prichystať sa v pondelok po náročnej túre do roboty.

Po horských cestičkách nám km neubiehajú moc rýchlo, zato zákruty po kvalitnom a čistom asfalte si vychutnávame v plných dúškoch, ako aj nádherné panoramatické, vyjasnené vyhliadky na skalnaté masívy. Za dnešný a definitívny cieľ si teda vyberáme Jaufenpass - pass Motne di Giovo (2059 m n. m.). Po cestách nás prekvapuje neuveriteľné množstvo zahraničných a domácich motorkárov, a tak sa nám mávanie každému z nich začína aj tak trošku znepríjemňovať a ako vidíme, ani nám sa od každého nedostáva motorkárskeho pozdravu, ale samozrejme, nie vždy sa dá mávať. Predpovede o počasí v Dolomitoch, ktoré nám v sms-kách zo Slovenska včera poslali, záhadne vychádzajú, a tak nám celú cestu svieti slniečko a hreje nás teplota +25 stupňov, s ktorou sme v týchto končinách o tomto čase v žiadnom prípade nerátali. Prechádzame pekne vybudovaným a nádherne horami obklopeným mestečkom Cortina di Ampezzo a cca po 120 km vchádzame do mestečka Vipiteno, odkiaľ už smerujeme na náš pass Giovo.

Po ceste na jeho vrchol stretávame také množstvo motorkárov, že sa nám až zdá, že sa snáď hore koná nejaký zraz! Po nádhernom výstupe naň sa už konečne zmáhame aj porobiť viacero fotiek, pretože doteraz sme boli dosť obmedzení a trošku nervózni, že sa včas nestihneme vrátiť domov. Už sme teda spokojní, pofotení a s údivom sledujeme tú nádheru okolo a hlavne novú asfaltovú kľukatú cestu, ktorá nám pripomína závodnú dráhu, pretože poniektorí štangasti ju dokázali prechádzať veľmi vzrušujúcim tempom a nasadením, z ktorého nám behal až mráz po chrbte. Zdržiavame sa teda asi hodinku, pokukujeme po okolí, zas a znovu skúšame hore-dole prechádzať na motorkách časť tej nádhernej, kľukatej, kvalitnej cesty a napokon sa v srdciach s týmto nie moc vysokým kopcom lúčime a a klesáme dole. Čas nás tlačí, a tak už len smerujeme naspäť smerom domov, cez rakúsky Lienz a vo večerných hodinách si hľadáme v Spittali niečo na spanie, na divoký spôsob bez stanu v blízkosti jazera v dedinke Seeboden. Darí sa nám bezpečne zaľahnúť za živý plot v kukuričnom poli v prostredí turisticky vybudovaného komplexu.

6. deň, nedeľa 25. september (Spittal – Villach – Graz – Viedeň – Žilina) 680 km

Zarosení až na nosoch sa ráno bez pomoci miestnych žandárov prebúdzame do zamračeného počasia, dávame si niečo do úst a hajde domov. Cesta je pohodová, celý čas našťastie neprší, a preto nám km po diaľnici v rýchlosti okolo 130 km/h, na to, aby sme sa do 20-tej hodiny večernej dostali domov, ubiehajú tak akurát. Konečne je v dohľadne Viedeň, Bratislava a čoskoro už aj Žilina, preto sa ešte napokon vyhladovaní v Čataji na diaľnici poriadne napĺňame vyprážanými enciánmi, nech máme ešte sily udržať plynové rukoväte v hrsti. Dostatočne najedení opúšťame Čataj a smerujeme už takmer po tme do Žiliny.

Šľak ho tam trafil! Po pár km dostávam ako naschvál defekt do zadného kolesa. Pristavujem pri krajnici, vyťahujem po tme núdzový defektový sprej, pomaly napĺňam dušu a čakám na zázrak. Na moje prekvapenie, zázrak sa nekoná a ten biely sajrajt mi vôbec nepomáha. Preto nám neostáva nič iné ako spoľahnúť sa na Daškinho bratranca, ktorý je vždy ochotný a už po necelých 2 hodinách nakladáme tátoša do dodávky. Smola je smola, ale sme radi, že sa nám to nestalo na nejakom talianskom kopci!

Domov teda prichádzame hodinu po polnoci, pripíjame na šťastný príchod a vydarenú 2460 km dlhú dovolenku.