Moja prvá motorka bola Kawa ER6f, má to vraj podobný motor, 20 l nádrž a navyše je to fešanda, takže voľba bola jasná. Jediné, čo Versys 650 zvláda horšie, je presun mimo asfalt k jazeru. Ale vraj po výmene liatinových ráfikov na lepšie vypletané 19 palcové z dedinky Takasago, a výmene tlmičov, ktoré budú ponúkať zdvih žensky príjemných 19 cm oproti pôvodným nedostačujúcim 13tim, by to bolo vyriešené. Ešte nejaké taštičky na bok a môžeme vyraziť na skúšobnú jazdu po diaľnici.

Otázka kam? D1 a R1 sme vypustili. Google nám ponúka rôzne scenic routes. Najviac nás zaujala scenic highway M41. Vraj je to krásna cesta medzi vysokými horami, sú tam pekné jazerá, ponúkajú vynikajúce steaky, kávičku, koláčiky, posedenie s výhľadom, no proste všetko, čo k highwayom patrí . Bude to taký pohodový presunový výletík s diaľničnými zastávkami. Zastavíme na modrozelenej čerpačke, dáme kávičku a kroasantík a porovnáme kvalitu služieb so žltočervenou čerpačkou, na 4G sieti vyhľadáme čistučký hotelík, zaplatíme kreditkou a budeme pozorovať okolitý svet na terase pri šálke čerstvo namletej kávy. Tak sme si to nejako predstavovali.

Vyrážame v štandardnej zostave, ja a moje multifunkčné zariadenie vo forme manžela.

Výlet začína v Bishkeku. Zobúdzam sa s 39 stupňovou horúčkou pri 40 stupňoch C vonku. Odchod posúvame o jeden deň, počas ktorého sa Peťo zoznamuje s ponukou pív v miestnom supermarkete. Ja ležím na izbe.

Moja kobylka má vybitú baterku a odmieta sa nechať nabiť, tak to riešime kópiou originálneho čínskeho fake-u. Moja teplota klesla na 38, vonkajšia neklesla. Vyrážame.

Na začiatok dávame len krátky presun k jazeru Isik-kul. Zoznamujeme sa s kirgizskou premávkou, platíme pokutu za prekročenie rýchlosti. Predbiehali sme spoločne v tesnom závese na plnej čiare, ale rýchlo išiel a porušil pravidlá cestnej premávky len Peťo. Tomuto sa hovorí úcta k ženám.

Postupne zisťujeme, že príjemných kaviarničiek s terasou a čerstvým espresskom tu bude pramálo. Takže klasicky ako aj iné výlety kupujeme nesku a zvyšok výletu si vystačíme s vypýtaním vriacej vody do našich plechových hrnčekov.

Ubytujeme sa v Art hotely, ktorého majiteľ má po celej záhrade pozbierané neskutočné haraburdy z celého sveta a z minulého storočia. Dnes sme dali skromných 270 km.

Deň 2: Tong Pass

Dnes máme naplánované prejsť Tosor Pas. Robíme však navigačnú chybu a omylom sa ocitáme na ceste cez Tong Pass. Vôbec nevadí, je tu krásne.

Avšak cesta sa postupne zhoršuje a sme nútení sa vzdať. Sneh a záveje nás ďalej nepustia. Dnes passo neprejdeme, točíme späť.

Deň 3: Bokombaevo - Naryn, 360km

V tento deň ideme do mesta Naryn. Klasický asfaltový presun so zastávkou pri jazere Song-kol. Dávame čo to pod zub v miestnej jurte. Zároveň dostávame ponuku na ubytovanie, ktorú však odmietame, lebo pani recepčná nevedela garantovať stabilnú rýchlosť wifi.

Cestou prechádzame cez nádherné passo, ktoré sa stáva highlightom dňa.

Deň 4: Okolo Narynu 250 km

Dnes máme naplánovaný okruh okolo mesta Naryn. Vyrážame naľahko, len do bočných tašiek dávame nejaké oblečenie, ak by náhodou motorka chcela ľahnúť počas prestávky na kávu. Na pol ceste v jurtovom kempe stretávame mladého Francúza, ktorý sa chystá na novinársku kariéru. S miestnymi pastiermi žije už 4. mesiac a pripravuje si tam svoju ročníkovú prácu. Veľmi pútavo nám opisuje jeho život s pastiermi a to ako sa teší na teplú sprchu, ktorú videl naposledy v marci. Tomu sa hovorí seriózna novinárska príprava.

Redakcia časopisu:

Ďalej sa už len premávame po kopcoch okolo Narynu.

Deň 5: Naryn - Kazarman 181 km

Rátame koľko dní nám ostáva k dobru a volíme rýchlejšiu variantu presun do mesta Osh po asfalte. 434 km dáme predsa na šupu. Už sa vidíme ako si dávame večeru v Oshi. GPS oznamuje cestu na 8 hodín. To nejako nesedí. Po porade s domácimi sme sa dozvedeli, že je to čistý off road. Ale my sme sem predsa prišli kvôli diaľnici. Začíname asfaltom 10 km a zvyšok je čistá rolba po buldozéri. Chvíľu sa trápime s nastavením low speed a high speed damping. Po dosiahnutí určitej rýchlosti sa Verzatilka stáva príjemnou žehličkou nerovností. Problém je, keď sa pri tejto rýchlosti z nenazdajky objaví 50 metrový úsek piesku. Postupne nám je jasné, že do Oshu nedorazíme a začíname hľadať ubytovanie na pol ceste v meste Kazarman.

Cestou v middle of nowhere stretávame Slovákov na “Mala výprava do veľkých hôr” a ja pri pohľade na špz-tku zabudnem na všetko ostatné a v zákrute si pekne zaparkujem. Dve rodiny s deťmi sa namiesto tureckého rezortu vybrali do prachových hôr Kyrgystanu a Tadžekistanu. A deti teda vôbec nevyzerali sklamané.

Hľadanie ubytovania v mestečku Kazarman je zložitejšie než sme si mysleli. Ruksakoví turisti, ktorých stretávame nám odporúčajú hostel o dve ulice ďalej. Cestou do hotela narazíme na pani, ktorá nám vysvetľuje, že pani suseda naproti zvykne prenajímať záhradu, ale nie je však doma. Ako sa na ulici dohadujeme a moc nechceme spať u niekoho na záhrade, keď nie je doma, zastaví sa pri nás cyklistka, tiež hľadajúci ubytovanie a na pol ucha začujúc náš rozhovor.

Zatiaľ, čo my váhame, cyklista už má v predmetnej záhrade rozložený stan, je osprchovaný a už si pripravuje večeru. Tomu sa hovoria skúsenosti. Radí nám, že je lepšie hneď sa votrieť, lebo domáci môžu odmietnuť. Ale keď už máte rozložený stan, neodmietnu nikdy. Vysvetľuje nám, že jeho taktika je, spýtať sa domácich, či si pred ich domom môže rozložiť stan. Takmer vždy ho domáci zavolajú dať si stan do záhrady a ešte sa aj naje.

Cyklista Karl je príjemný spoločník, ktorý na bicykli v apríli vyrazil z Nemecka a do Vianoc chce byť spať doma. Na otázku koľko má rokov, odpovedá, že 70 a nám padá sánka. Po zvyšok nášho výletu tento spôsob ubytovania aka votrenia sa, nazývame ubytovanie na Karla.

Deň 6: Kazarman - Osh 257 km

Dnes už ozaj len presun 257 km. Krásne cesty, prázdny hostel v Oshi, príjemní ľudia, majú práčku, čistá nuda.

Deň 7: Osh - Jazero Karakul (Tadžikistan)

Cestou na hranicu prechádzame krásnym passom. Hranica klasická post sovietska byrokracia s kanceláriou vyrobenou z bývalej cisterny, ktroú práve pohraničníkovia vymaľovali vo farbách svojich maskáčov. Krásne spolu ladia. Hneď za hranicou do Tadžikistanu začína úplne iný svet a pripadáme si ako keby sme sa ocitli na úplne inom výlete. Čaká nás slušný brod cez rieku so silným prúdom. Cestu lemuje ostnatý drôt, ktorý nás delí od Číny.

Je 6 hodín večer, začína sa prejavovať nedostatok kyslíku a prejsť 50m peši sa javí ako nemožné.

Nocľah nachádzame v malej dedine pri jazere Karakul. Ubytovanie v Tadžikistane funguje tak, že sa nasťahujete niekomu do obývačky. V dedine nie je elektrika, o teplú sprchu sa postará vedro teplej vody a džbán. Pani domáca sa blysne ako perfektná kuchárka. Na otázku, čo to má pod očami, úplne flegmaticky odpovedá, že ju zbil manžel. Majú 3 deti, ktoré nemajú ani jednu hračku. Dokonca si myslime, že dokopy celá rodina má menej vecí než máme my nabalené na motorkách. Ich syn sa s neuveriteľnou iskrou v očiach pozerá na Peťov multitool kliešte a tak cestou späť sa zastavíme a bude mu to odovzdané.

Pohľad z ubytovne

Deň 8: Jazero Karakul - údolie Bartang

Ráno tankujeme do plna a vyrážame do údolia Bartang. O Bartangu sme čítali mnoho cestopisov a rozhodne sľubuje super zážitok. Máme naplánované prejsť ho za tri dni. Čakajú nás 3 dni riečnych brodov, drevenných mostov a nedotknutej prírody.

Z počiatku nezáživná mesačná krajina sa mení na zeleň, dávame prechod cez rieku.

Video: Riečny brod - Tadžikistan

Cestou pokeckáme s pastiermi dobytka. Pohostia nás kobylím mliekom, syrom z koňa, mäsom z ovce a kefírom radšej nechcem vedieť z čoho a pokračujeme ďalej na nádherný horský prechod.

Okolo 6 tej večer prichádzame k ďalšiemu prechodu cez rieku. Prechody cez brod už máme celkom slušne zmáknuté, bolo ich cestou niekoľko. Vyzujem boty, prechádzam rieku a odhadzujem balvany z predpokladanej cesty. Keď je cesta vyčistená, Peťo prenáša motorky. Tentokrát to nevyšlo podľa našej predstavy. Peťo naráža na balvan, ktorý priplavila voda a STčka padá v silnom prúde na bok. Odhadzujem mobil na zem, skáčem za ním do rieky a snažíme sa motorku postaviť.

Video: Pád v rieke na zákrute - Tadžikistan

Video: Odpocinok v rieke - Tadžikistan

Trápime sa asi hodinu s vytlačením ale prúd je stále silnejší a nakoniec to vzdávame. Podarí sa nám ju aspoň postaviť na stojan v smere prúdu a nezostáva nám nič iné len čakať kým prúd ustane alebo príde nejaká pomoc.

Plná optimizmu, sušíme veci:

V noci unavení psychicky aj fyzicky zaspávame, v ušiach nám hučí silný prúd vody. V noci sa často budím a v mysli sa mi prehráva film s Peťovou motorku ako už leží v chladnom prúde vody.

Deň 9: Údolie Bartang

Ráno o 5.00 sa budíme na podozrivé ticho. Vylezieme zo stanu, ktorý sme si mimochodom rozložili na najostrejších balvanoch (hovorí sa tomu masáž lávovými kameňmi, cena bola celkom prijateľná).

Neveriacky sa dívame na jemný prúdik vody a motorku s ľahkosťou vytláčame na breh. Bola úplná blbosť pokúšať sa prejsť brod podvečer, keď je prúd vody z topiaceho sa snehu najsilnejší.

Nastáva fáza plánovania čo ďalej. Potrebujeme veľa benzínu na kompletné prečistenie motora a nový olej. Je nám jasné, že v týchto podmienkach motorku neopravíme a že tu nikto, kto by nás odniesol do dediny, okolo nepôjde. Máme dve možnosti. Vrátiť sa pre pomoc späť k jazeru Karakul 120 km alebo ísť v smere plánovanej cesty do dedinky Ghudara 20 km. Vybrali sme si ľahšiu možnosť. Plán je jasný, nájsť niekoho kto má niečo ako Toyotu Land Cruiser odparkovanú na dvore ale keďže sme skromní tak sa uspokojíme aj s Bucharkou.

Deň 10: Údolie Bartang

Peťo o 8,00 vyráža na mojej motorke do dediny Ghudara, ja ostávam strážiť veci na zákrute. Jasné, že sa nebojím. Strach zaháňam občasným popíjaním whisky, čo ozaj pomáha a hypnotizovaním horizontu. Peťo sa vracia po 6 hodinách, ktoré boli večnosť. A vracia sa pešo. Ďalší brod cestou späť už bol v tom čase opäť plný a tak nechal moto schovanú v kríkoch pred brodom a vráti sa pre ňu ráno, keď voda opäť opadne. Má dobré správy, našiel chlapa čo ma Bucharku. Na ďalší deň ráno nás prídu traja domáci zachrániť.

Deň 11: Údolie Bartang

Neprišli. Tak Peťo opäť vyráža, tentokrát opačným smerom, hľadať pomoc a ja opäť strážim na zákrute, s mylnou predstavou, že pôjde niekto okolo, kto nám pomôže. Po x nekonečných hodinách v spoločnosti whiskey sa Peťo vracia s dobrou správou, že sa dohodol s majiteľmi UAZu a prídu ešte v ten istý deň o 16.00. Neprišli. Od 16.01 Peťo hypnotizuje cestu a v diaľke vidí UAZ. Som presvedčená, že to je dôsledok hladu a beznádeje. Avšak niečo v diaľke vidím aj ja a tak nastáva obrovská radosť. Je to však Land Cruiser s dvoma turistami, z ktorých sa vykľuje, že sú z Banskej Bystrice. Aká je pravdepodobnosť, že po troch dňoch na samotke stretnete niekoho, kto žije pár kilometerov od vás?

Deň 13: Údolie Bartang

Dohodnutý odvoz prišiel až v noci keď už sme spali. V noci ešte keckáme s našimi moslimskými záchrancami a udržiavame priateľské vzťahy za pomoci whiskey. Hneď ráno sa púšťame do nakladania.

Vojde sa tam?

Musí

Cesta späť k jazeru Karakul trvá asi 9 hodín, musia niekoľkokrát stáť kvôli prehriatemu motoru, a dva krát treba vytočiť vracák tak to dávajú cez hydraulický zdvihák.

Nevadí konečne sme v civilizácii a zajtra môže začať oprava. Medzitým ešte Peťo ide kúpiť olej. Máme adresu, je to vzdelané čosi cez 130 km. Nabehnúť 260 km pre 8 litrov oleja je šialenosť. Cestou stretne minimálne 30 cyklo-turistov a jedno auto. Mať obchod s olejom v Karakule by bolo asi nevýnosné. Plán je jasný na ďalší deň. Vyčistiť všetky konektory, a prepláchnuť motor benzínom pokiaľ v ňom bude ešte nejaká špinka.

Deň 14: Jazero Karakul

Karakul nemá elektriku takže kompresor so vzduchom nebude mať nik a tak striedavo prefukujeme všetky konektory ústami.

Počas toho ako bola motorka vo vode sa cez sanie dostala voda aj do prevodovky a tak lejeme benzín a vypúšťame znova a znova. Pomáha ešte aj miestny mechanik a ten má kontakt na niekoho kto ide z Oshu a tak budeme mať aj motocyklový olej. Ten čo sme kúpili použijeme len na preplach

Kontrola nádrže či v nej nie je špinka z vody:

Opäť sme spali u našej pani domácej. Pani domáca sa blysla kuchárskym umením, varí úžasne. Kým Peťo prečisťuje motorku, ja si krátim deň pomáhaním pani domácej. Krájam kapustu, ideme spolu do studne po vodu, navštívime švagrinú, zájdeme do dedinského komisionálu na nákup. No, nákupom sa to nedá nazvať. Kúpila jednu topánku synovi. Keď sa jej pýtam, prečo len jednu, odpovie, že jednu má deravú a druhú mu kúpi inokedy, keď na to budú mať. V duchu prehodnocujem môj hodnotový rebriček a vyčleňujem doláre na druhú topánku.

Poobede Peťova motorka vrčí ako sa patrí, tak vyržame preskúmať Pamírske diaľnice smer Murghab.

Povinné foto na najvyššom bode:

Deň 15: Murghab - Vrang 255 km

Ráno krásna diaľnica na tadžický spôsob, dlhá rovinka a potom obrovsky skok, a takto stále dokola. Dávame kávičku v dedinke Alichur a prihovárajú sa nám chlapíci z Horskej polície. Presviedčajú nás, že sú tu na to aby pomáhali turistom a že máme kedykoľvek zavolať keď bude akýkoľvek problém a máme šíriť ich dobré meno. Tak aj konáme.

Za Alichurom odbáčame na horský prechod Khargush. Stúpanie bolo v pohode ale klesanie do Wakhanského koridora bolo asi jedno z najkrajších doteraz. Nemecký dôchodca Karl na bicykli to nazval ako surovú krásu hôr a mal pravdu. Mal pravdu aj v tom, že za tak krátky čas sa to všetko nedá našími zmyslami absorbovať. Pozeráme okolo nás na tú nádheru s padnutými sánkami, prípadne celým telom.

Za cely deň sme stretli len dvoch Vietnamcov na GS 800kach. Ináč nik. Ubytujeme sa u domácich v dedine Vrang a opäť klasika všetko bude, a aj veľká večera. Jasné, že vieme, že to je presný opak a niečo bude chýbať. Najprv to bola voda, potom teplá voda a čerešnička prišla až na záver. Pani domáca nie je doma a tak sa o večeru stará jej 12 ročná neter. Večera pozostáva zo zemiakov, príloha NIČ. Na záver ako dezert miestna obdoba poľských kroviek.

Neter sa ospravedlnila, že z kuchárstva zatiaľ vie len raňajky a zemiaky. Bola tak veľmi milá, že sme ani len nedali najavo frustráciu. Naopak sme ju vychválili aká je šikovná. A doplnili sme sa konzervami. Ponaučenie, treba mat vždy konzervy a pred hľadaním ubytka dokúpiť pivo, len ak by náhodou majiteľ bol iného vierovyznania. A takúto výdatnú večeru je nutné zapiť.

Deň 16: Vrang - Jelondy 314 km

Dostávame sa na najjužnejší bod cesty, veľa kontrol kde stráž pri rampách zapisuje stále to isté a zakaždým sú na ten istý úkon minimálne 4 úradníci. Ťažko opísať krajinu, nádhera popri rieke, s Afganistanom na druhej strane. Zvláštny pocit, keď na druhej strane pozorujeme afgánskych nomádov, s ktorými si mávame.

Ubytujeme sa zas u niekoho v obývačke. Sprcha je priamo z horúceho termálneho prameňa. Hrozí popálenie kože. Nevadí, aj tak sme tam každý strávili pol hodinu a vychádzame odtiaľ voňaví ako sprdkavené vajíčka.

Stretávame 60 ročného Angličana, ktorý cestuje stopom. Večer sme pokecali o našich cestovateľských zážitkoch. Každý rok sa vyberie na dovolenku do inej krajiny a zásadne ju prejde len stopom. Z rozprávania je jasné, že biedou netrpí, práve naopak. Opäť sa nám potvrdilo, že najkrajšie zážitky nie sú o peniazoch ale o tom ako si to zariadiš a koľko si ochotný prekročiť svoju zónu komfortu. Ráno nás dosť prekvapí. Čakali sme, že bude mat veľký ruksak avšak z izby vychádza s mini prehadzovačku cez plece ako keby si len odskočil do práce a domov. Asi by sme mali pretriediť naše cestovné tašky.

Deň 17: Jelondy - Sari Tash 417 km

Vraciame sa do Kyrgystanu. Túto cestu sme už išli v opačnom smere a tak si ju len vychutnávame. Hranica trvala 4 hodiny, najprv nešiel internet, potom počítač, a potom opäť internet.

Pri vstupe na colnicu sa musíme vyzúvať. Pri našich motokrosových botách sa vadíme, kto pôjde vybavovať papiere. Prehrávam, sme predsa v moslimskej krajine. Pred vstupom do miestnosti sa tvárim, že vyzúvanie je nepovinné. Vyšlo mi to. Na druhej strane hranice, vybavuje papiere Peťo. Pekne sa sa musí vyzuť.

Medzitým sme pokecali s vietnamskými motorkármi, ktorých sme už raz stretli. Ubytovanie sme vďaka pohraničníkom našli až o 9 tej večer. A aj to na tretí krát, zvyšné dva homestaye boli plné.

Majiteľ vo vidine zisku nám ponúka voľnú izbu v dome pre kočišov. Pozostáva zo štyroch stien, poklopu, ktorý by aj tesársky učeň tažko nazval strechou, a posteľou, ktorá tvrdosťou by hravo prešla cez všetky pevnostné skúšky na mostné konštrukcie. Vo vedľajšej izbe hulákajú šoféri turistov, ktorí boli ubytovaní v tom krásnom dome vedľa. Ale zas je tu najlepšia večera za celý výlet, čo pre nás ostala po tých západných kapitalistických turistoch.

Po raňajkách, tiež odčlenení od čistých turistov z autobusu, sme stretli partiu talianskych dôchodcov, ktorí cestujú po hodvábnej ceste. Dali sa do reči a boli strašne rozkošní ako vo svojom veku dokázali prejaviť obdiv k motorkám a hneď aj pripomenúť, že ducatky sú aj tak krajšie. Po stretnutí takýchto optimizmom naladených ľudí je deň hneď krajší.

Deň: 15,16 Sari Tash-Togtokul-Bishkek 788 km

Klasický asfaltový presun, v Togtokule sa stretávame na hosteli s rakuskými študentami, ktorí cestujú na prenajatej Lade Nive, dávame občerstvenia až do skorého rána.

Posledný deň horský prechod cez tunel na vrchole priesmyku. Neskutočne krásne zákrutky, všade jurty a kone naokolo, proste taká diaľničná pohoda.

Vlastne a čo tie highwaye? O tom som chcela a zabávam vás tu hluposťami. Opäť to berte s rezervou lebo moc toho nenajazdíme, moc jazdiť tiež nevieme. Versatilka je ozaj najkrajšia, o tom niet pochýb. A ak sa vám nepáči, tak mne sa páči. Čo sa týka vyberavosti je ozaj poslušný jedák. Za celý výlet sa nestalo, že by protestovala proti kvalite ponúkaného jedla a tankovali, teda skôr liali sme do nej rôznu kvalitu z rôznych zdrojov. Žltočervených čerpačiek sme našli minimum a tak sa musela uspokojiť aj s menej zvučnými značkami.

Na ceste späť tesne pred Biskekom sme natankovali asi aj ozajstnú 95 a Versatilka bola hneď svižnejšia, spotreba bola na úrovni 5 litrov, pohodlie na dobrej urovni a jemné šotolinové úseky zvládala hravo. Aby som len nechválila tak mala aj chybičky a to vibráciami odtrhnutá smerovka a Špz-tka. Toto teda výrobca úplne odflákol, niečo takéto by sa na diaľniciach predsa stať nemalo.

Výlet sme zaradili na úplný vrchol nášho cestovania. Či je to spôsobené surovou krásou hôr alebo tým, že bol taký náročný, nevime. A Bartang? Ostal nepokorený. A to musíme zmeniť. Takže nabudúce.