Keď som sa zmienil o tom, že by som sa šiel pozrieť do Užhorodu a trošku sa tam poobzeral tak hneď som dostal cenné, ale pre mňa nepotrebné rady. Auto odstav na hranici, tú prejdeš pešo. Na Ukrajinskej strane sadneš na taxi, odvezie ťa na trh, kúpiš si tenisky a tepláky, všetko za pár drobných a naspäť to isté. Priznávam je to bezpečné. Lenže mňa tenisky a tepláky, cigarety nezaujímajú. Tomu nerozumel nik na Ukrajine, hlavne páni v uniforme.

Rozhodol som sa pre konštantnú rýchlosť 75km/h.Už nechcem skúšať môjho Qanga. Cesta do Vyšného Nemeckého mi trvala 80 min. Keďže bol pracovný deň, na ceste bolo plno pomalých, preťažených nákladných áut, ktoré šli pomalšie ako ja, ale vzorne kopírovali krajnicu. Mohol som ich predbehnúť bez toho, aby plná čiara pukla. Nákladné autá zase zdržiavali michalovsko-sobraneckých mini podnikateľov na čipovaných TDI ochcávkach, ktorí riskovali svoje životy v neprehľadných zákrutách.

Hranica

Tu sa trošku zdržím opisom. Rad je skutočne neskutočný. Takže pomalou 20tkou ich míňam. Kontrola na našej strane úplne hladko a rýchlo, ledva som stihol zostúpiť. To isté opakujem za čiarou únie. Ale 20m pred vojakom vypínam motorček a dotlačím skúter, podávam doklady, letmo ich pozrie, dostanem formulár a púšťa ma ďalej. Na provizórnom prístrešku vypisujem formulár, ale s rubrikou za kým idem a na čo, mám problémy. Samozrejme som opísal skoro všetky číslice z technického preukazu a to dvakrát. Policajtka v búdke mohla byť aj američanka (30rokov - 100kg). To všetko poznačila do PC, dala mi polovicu papiera, že to platí pre mňa na tri, alebo šesť mesiacov, aby som to nemusel znova vypisovať. No a potom som to všetko ukázal ešte policajtovi vonku stojacemu a mohol som ísť v ústrety zážitkom. Aj 200m za hranicou vládne čulý vekslácky ruch. Zastavujem, obklopí ma hŕba pomerne tmavých chlapov a každý mi chce predať hrivny. Kurz 6. Tak idem do búdky zdá sa mi to serióznejšie. Chlap hovorí kurz 6 a dodáva 1000Sk 150 ukrajinských hrivien. Nechcem byť puntičkár, ale to je 6.66. on tvrdí, že je to kurz 6 aj všetci dookola. No a tak si teda zmením 400Sk na 60 ich peňazí v kurze 6. Nejako neprikladám dôraz 40Sk hlavne keď vidím, že mladého chlapca zaujal môj statív, pripnutý gumou ku skútru.

Uzgorod

je vlastne hneď za hranicou a kopa slovákov tam ide pešo. Pozerám vzorne na dopravné značenie a spoznávam azbuku. V meste je poriadok, návestia sú zreteľné je ich dosť. Na začiatku mesta je benzínová pumpa a benzín za 23-24Sk. Idem ku pešej zóne.

Je mi jasné, že skúter musí byť aj pripútaný. S malou dušičkou ho opúšťam. Vedľa je invalid a žobrák v jednej osobe, ktorý ma škaredé kovové nohy. Trochu sa zamyslím, vojna? Nehoda? Pracovný úraz? Opitý na koľaji? Ktohovie.

Historický Užhorod ma prekvapil očakával som , že bude horší a menej udržiavaný. Prirovnal by som ho ku malým okresným mestám u nás pred 15rokmi. Na pešej zóne je kopa kaviarničiek a malých obchodov, nejaké reštaurácie a banka, jedna určite. Ochutnám nealkoholickú zmrzlinu (3Sk kopček). Prekvapil ma LCD monitor s uhlopriečkou asi 2m na premietanie reklám na námestí. Po hodinke som sa vrátil, skútrik ma čakal. Tak som sa znova vzdialil a prechádzal po uličkách, cestičky už boli horšie, ale stále to bolo dobré.

Univerzity vyzerali veľmi honosne, veru nejedna by u nás závidela fasádu.

Na kostoly je peňazí všade dosť, čo na tom, že autobusová zastávka nemá strechu? Veď na nej stoja len ľudia. Vrátil som sa naspäť, kľaknem si a nedalo mi to musím sa obzrieť. Dobre som urobil. Po prechode šla nádherná baba, no žieňa okolo 20tky štíhlučka s obrovskými... no a tak som odomkol skúter s nevypnutým poplašným. Skúter tak zreval až ma myklo a žieňa sa rozosmialo z chuti a na plné ústa. Nefalšovane.

Trošku skútrujem po meste. Našiel som pekné miesto, ale všimol som si neďaleko asi trhovisko. Predstava kopy domáceho náradia vrátene štikačiek spolu s kombináciou starších dodáviek spôsobila, že nemusím všetko vidieť. Ja ten skúter mám rád. Cestou odfotím stanovište taxi s jednoliatym vozidlovým parkom.

Tak som sa vyštveral na kopec pozrieť si hrad. Vstupné 4 fotenie 10. Je to nepomer, ale je to tak. Ak som dobre rozumel zmienka o meste bola v roku 1105 a fresky ktoré sa mi páčili z roku 1850. V každej väčšej miestnosti staršia pani, všetky ochotné v slušivých kostýmoch. Domácich turistov tam bolo pomerne veľa aj školské výlety.

Po troch hodinkách opúšťam mesto a skutočne diaľkovú návesť si musím odfotiť. Smer Praha. Ostala z 21 augusta? Smerujem na Velykyj Bereznyj a chcem vyjsť na SR pri Ubli. Za mestom je tiež pumpa. Stojany digitálne. Zastanem. Odklopím sedadlo, otvorím nádrž, z pištole nič netečie. Ozve sa bzučiak. Otočím sa a chlap máva z búdy. „Čo chceš?“ Pýta sa. Pomyslím si: “Čo tak asi môže chcieť človek na pumpe s tankovacou pištoľou a otvorenou nádržou?“ Odpovedám:“Predsa benzín.“ Chlapík.“ Aký?“ Ja :“ 95“ On:“ A koľko?“ "Ja to neviem 4-5litrov". Tak som mohol tankovať. Kedže ľudia tu asi nezvyknú platiť, musia to urobiť dopredu. (to isté sa mi stalo na juhu Francúzka). Dedinky sú krajšie a v lepšom stave ako v mojom minivýletiku v Rumunsku. No ale v každej dedinke je niekoľko boháčov s totálnym nevkusom, čo sa týka domov. Obrovské nové domiská s vežičkami a podobným hnusom. Horšie už len môže byť: žena v sukni v sandáloch a ponožkách (spomienka na Karlove Vary) . Nuž, ale popri ceste boli aj motoresty, ale nezašiel som, všetko novostavby. Návestia boli často, škoda, že chýbalo jedno, to moje odbočka na Ubľu (Malyj Bereznyj).

Ale aspoň som sa povozil a porozprával s dobrým človekom. Keď som sa pýtal na cestu odvetil, že odbočka je hneď tam „za uglom“. Radšej mám odpovede v jednotkách SI a tak som skúsil, aby to preniesol na metre. Bolo to 300m. Povedal som mu, že to nie je ako v Moskve, kde „za uglom“ je aj niekoľko km. No a tak sme rozprávali o motorke, benzíne a politike.

Hranica

Scénar osvedčený. Autá predbieham a tlačim skúter ku vojakovi. „Cigarety máš?“ “Nefajčím.“ „Alkohol?“ „Nie, ďakujem pijem víno.“ Bol som trošku arogantný, aj pretože vojačik na ukrajinskej strane rozhodol sa mi tykať. Taktiež je možné, že v 34 rokoch som mladík, alebo ich jazyk nepozná vykanie. Ale, aby som nebol hrdina bolo to spiatočnej ceste a skutočne som mal všetko v poriadku, teda aspoň som si to myslel.

Problém č.1: Prečo idem cez tento prechod keď som prišiel cez iný. No preto, lebo nechcem ísť po tej istej ceste. Na otázku, prečo som teda, šiel na Ukrajinu, keď nič nemám som odpovedal, že len-tak. Veľmi zlá odpoveď. Tvrdil, že nič sa nedeje len-tak. A je to pravda. Len-tak môže človek dostať vážnu chorobu, alebo v krčme po pysku. No a tak ma odporučil k policajtovi.

Problém č. 2: Pozerá do papierov. A prečo máš napísané vo formulári, že motocykel je Keeway, keď v papieroch (TP) je uvedené značka CFMoto? Fakt. Boha, boha, boha. Ja som, ale idiot. Vedel som to, ale mi to nenapadlo. Vysvetlenie, že jedno je obchodný a druhé výrobný názov nebolo presvedčivé. No a tak otvoril môj kufor a prehrabáva sa. Spotené ponožky a kolenačky nebol úspech, ale foťák ho zaujal. Koľko stojí? Tresnem 500euro. Motocykel? 1600. Idem s ním za ďalším, kapitán, celý príbeh dookola a tretíkrát. V duchu si myslím, prečo mi len chcú pokaziť taký pekný deň. Pustili ma, ten 3, či 6mesačný lístok mi zobrali.

Konečne slovenský colník. Tááák cigarety, alkohol máme?
Kedy sa to skončí???

Počas spiatočnej cesty som špekuloval nad dvoma vecami:

1. Na Ukrajinu sa musím ešte vrátiť minimálne do Ľvova.
2. A ako mohli tej dievčine narásť také prsia?