Takže objednať prednú gumu, vymeniť olej, ložiská v zadnom kolese, pobaliť a hajde. Dozadu som obul novú Mitasku E09 Dakar v rozmere 130/80 R18 s ktorou mám len dobré skúsenosti s R17kou a dopredu pokusne Mitas MC23 Rockrider 90/90 R21. Balenie som poňal ultraminimalisticky. Jedná sa o relatívne krátku cestu (cca 2 týždne), takže som bral fakt minimum vecí. Trochu to kazí fakt, že sever môže byť seriózne chladný ak bude pršať, takže teplé veci treba. Všetko som ale nakoniec spratal do 49L vaku + ruksaku. Celý tento proces od rozhodnutia po odchod mal trvanie približne 30 hodín.

Deň 1 – 10.08. – 443km – Žilina – Varšava

Včera som objednal gumu a uistil sa, že dnes dorazí. Doobeda som pobalil čo treba, kuriér dorazil už okolo 10. Na obed som mal prezuté. O 13 nabalené a opúšťam Žilinu.

Ťahám na sever klasicky cez Čadcu do Poľska. Vyprevádza ma horúce počasie, je cez 30 stupňov. Niekde v okolí Živiec prečkávam pod mostom ešte s jedným poľským motorkárom krátku ale intenzívnu búrku. Zbytok dňa je pohodový a celkom príjemný presun až pred Varšavu. Niekde pod lesom staviam stan tesne pred západom slnka.

Deň 2 – 11.08. – 436km – Varšava – Lomža – Augustov - Leipalings

Nad ránom, ešte za tmy ma budí dážď. Vstávam s východom slnka aby som obišiel Varšavu pred rannou špičkou. Neprší, ale visia tomu nohy riadne, postupne mrholí. Hneď na prvej pumpe, kým natankujem, už mrholenie prejde do dažďa a dávam nepremok. Našťastie, lebo akonáhle sa pripájam na diaľnicu, tak začína lejak. Lejak rýchlo prechádza do búrky a tak sa chlácholím tým, že búrka prejde a dobre bude...

Keď ale aj po 2 hodinách stále leje jak z krhly a ja som mokrý aj cez 2 nepremokavé vrstvy, zastavujem na pumpe. Okrem mňa tu stojí plno áut, lebo podmienky sú fakt mrzuté. Všade kde nie je dobrý spád a kanalizácia je kopec vody. Zhruba po hodine prejde brutálny lejak do pohodového dažďa a aj keď mokrý, znova vyrážam. Netrvá ale dlho a búrku znova dobieham...

Nebudem to naťahovať, tento nenormálny lejak sa so mnou držal až po Augustov a pršať prestáva až podvečer v Litve. Mokrý a uzimený zháňam ubytko, ale je piatok a všetko je vybookované. Nikto koho sa pýtam mi nevie poradiť. Od intenzívneho dažďa je všetko rozmočené. V lesoch za Leipalings, ale pri jednom parkovisku nachádzam parádny prístrešok, ktorý mi na noc poslúži ideálne.

Deň 3 – 12.08. – 484km – Leipalings – Vilnius – Pabrade – Zrasai – Dagda

Ráno ma víta slnečné počasie, ale je veľmi chladno. Obliekam mokré veci a pomaly pokračujem smer Vilnius. Pomaly preto, lebo je mi fakt zima, ale je sucho a postupne sa mi darí veci sušiť. Na pumpe na obchvate Vilniusu už slnko má fakt silu a užívam si muffin s kávou sediac na obrubníku v záplave teplých slnečných lúčov.

Výjazd na Utena som nejak netrafil, tak chvíľu pokračujem smerom na Ukmerge, ale potom to beriem fajnou bočnou cestou 108. Tá sa mi tak zapáči, že hlavný ťah na Utena len prekrižujem a pokračujem na Nemenčiné a odtiaľ v pohodovom tempe cez Pabradé ďalej na sever. Začínajú husté lesy, premávka je pohodová a Litvu si fakt užívam.

Cestou síce nie sú žiadne extra zaujímavosti ale je to príjemný presun až po Zarasai. Potom už prekračujem hranicu do Lotyšska. V neďalekom Daugavpilse sa zastavujem pri monumente, ktorý si pamätám z prvej cesty. Vtedy bolo pochmúrne ráno a celú kompozíciu Lotyšska mám taktiež zafixovanú dosť pochmúrnu. Dnes je ale pekne, tak sa trochu motám. Na výjazde z mesta tankujem a znovu špekulujem vyhnúť sa hlavnému ťahu. Spláchnem to kapučínom a smerujem na východ na Kraslavu.

Ďalej to beriem bočnou cestou smer Dagda a je to fajn. Opustené dedinky, polia, lesy, lúky. Síce žiadne hory, ale krajina je jemne zvlnená, takže to nie je vôbec nuda. Z Dagdy už smerujem na sever ku jazeru Raznas. Je krásne slnečno, trochu chladnejšie ale nevadí. Pri dedine Čornaja nachádzam pri brehu nádherné miesto s picknikovými stolmi. V dedine beriem nejaké pivo a užívam večer.

Deň 4 – 13.08. – 718km – Dagda – Pskov – Petrohrad - Sortavala

Ráno odchádzam skoro. Do Rezekne je to kúsok. Potom už známa rovina na Karsava. Tadiaľto idem už tretí krát. Je to taký príjemný nostalgický moment. Fotím značku pred Ruskou hranicou ako vždy pri tejto ceste.

EÚ hranica je bleskovka. Ruská strana prebieha tiež rýchlo, až som prekvapený. Ale presne ako naposledy keď som vchádzal do Ruska pri Vladikavkaze, tak sa mení smena, takže hodina v háji. Kontrola je dôkladnejšia ako predošlé roky, takže vo Vladikavkaze to asi tiež nebola náhoda. Problém ale nie je žiadny, iba to trvá.

Po vjazde do Ruska mám vždy taký zvláštny pocit. Obzvlášť na tomto hraničnom prechode. Bol to môj prvý a na pocit keď som sa prvý krát ocitol v Rusku sa nedá zabudnúť...

Po nostalgickej chvíľke na pumpe smerujem na Pskov. Ten mám zafixovaný neďaleko hranice, ale na moje prekvapenie je to viac ako 120km. Idem do centra vyriešiť keš a simku, keď mi pri vyspojkovaní na križovatke znova zdochýňa motorka... Chvíľu s ňou bojujem , nakoniec ju naštartujem a otáčam sa na veľkú Gazprom pumpu. Tankujem plnú toho najlepšieho čo je. Problém sa neopakuje a v meste nakoniec riešim rýchlo a efektívne všetko čo treba.

Navštevujem ešte mohylu Alexandra Nevského na jedinom kopci za mestom a pokračujem smerom na Petrohrad. Ten je vzdialený skoro 300km a je jasné, že ak nechcem zostať v meste na noc, musím sa riadne pohnúť. Pskov – Petrohrad dávam nakoniec na šupu bez zastavenia. Cestou sú nejaké roadworks a kolóny. Hladný, smädný, vyčerpaný zastavujem tesne pred mestom na novučičkej pumpe K-Circle a dávam si asi najúžasnejší pumpový hamburger v galaxií. Posilnený a namotivovaný beriem Petrohrad po obchvate. Premávka celkom v poho. Kým ho celý obídem z juhu na sever a konečne sa odpojím smerom na Sortavala, na tachometri pribudne 50km.

Pokračujem po stále 4 prúdovej ceste s čulou premávkou. Okrem toho, že mi nejde do hlavy, kam toľko národa ide týmto smerom, ma prekvapuje ešte ako dlho cesta tejto kvality pokračuje na sever. Za Priozerskom konečne končí aj hustá premávka, aj luxusná cesta a pokračuje už moja obľúbená cesta s horším povrchom s príjemne zvlneným profilom. Deň končím tak dosť núdzovo v poli, nejak sa mi nepodarilo nájsť žiadne fantastické miesto. Ale účelu poslúžilo aj to núdzové.

Deň 5 – 14.08. – 475km – Sortavala – Suojarvi – Porosozero - Justozero

Ráno pokračujem po asfalte cez mestečko Sortavala a popri severnom brehu Ladožského jazera už na východ. Odbočujem dolu z asfaltu na sever smerom na Suojarvi. Cesta je v trochu horšom stave ako bola pred 2 rokmi, ale nevadí to. Tu začína to Rusko, na ktoré som sa tak tešil. Mimo hlavných ciest, kde hlavné husle hrá príroda a nie veľkomestá. Dedinky sú tu od seba vzdialené desiatky kilometrov a medzi nimi je len hustý les, jazerá, močiare.

Cesta ma občas privedie na breh nejakého zo stoviek jazier. Niekedy ten breh vyhľadám sám po malých bočných odbočkách. Povrch je tu veľmi piesčitý, brehy často vyzerajú ako pláže. Dúfal som, že budem mať to šťastie si to užiť za slnečného počasia, ale čo už. Aspoň neprší.

V Suojarvi tankujem a na chvíľu mi robí spoločnosť dokonca znova asfalt. Onedlho ale pokračujem už po starej dobre gruntovke ďalej na sever. Okrem lesov ma cesta vedie už aj cez nejaké kopce. Nič závratné, ale je to na CRFke fakt príjemné povozenie. Míňam dedinku Porosozero a jej zatopené domčeky na brehu rieky Suna. Cestu ďalej si pamätám tak, že mi na GSe pripravila niekoľko nepríjemných piesčitých momentov. Tentokrát sa nič také nedeje. Občas je trochu kamenistejšia, ale povrch je tvrdý a jazdí sa dobre.

Míňam nespočet vodných plôch lemovaných lesmi a všemožným porastom na milión spôsobov. Je to neskutočný pohľad. Za každou zákrutou ma čaká niečo nové a uvedomujem si ako tento sever milujem.

Pri Justozero sa pripájam na starý rozbitý asfalt, začína mi pršať a ja dúfam, že nájdem parádne miesto pri jazere z pred niekoľkých rokov. Moje očakávania ale nie sú naplnené, miesto sice nachádzam, ale je obsadené. Nakoniec sa vraciam niekoľko kilometrov k inému jazierku.

Deň 6 – 15.08. – 400km – Justozero – Medvežegorsk – Šalgovara – Segeža - Rugozero

Ráno ma víta takmer bezoblačná obloha. Pár kilometrov si dám rannú rozcvičku ešte po členitej kamenistej ceste, potom sa už napájam na starý zvlnený asfalt a onedlho križujem hlavný ťah na Murmansk pri Medvežegorsku. Navštevujem pumpu, na ktorej som tankoval aj GSo pred pár rokmi. Okrem benzínu, beriem vodu, kávu a nejaké maškrty. Suším stan a riešim ako postupovať ďalej.

Ukazuje sa, že niekoľko sto kilometrov severne ma čakajú zrážky. To ma moc neteší, pretože kvôli tejto časti Ruska som sem primárne prišiel. Čas ma nejak extra netlačí, takže skúmam možnosti alternatívnych trás na sever. Niekoľko kilometrov pred Medvežegorskom som videl odbočku na šotolinu. Pohľad do mapy odhaľuje, že ide o cestu okolo Segozerského jazera cez Padany a napája sa znova na hlavný ťah pri meste Segeža. Na benzín je to v pohode, takže idem do toho.

Hneď za odbočkou ma víta pomerne hrubý štrk, možno by som to miestami označil až za voľné kamene. Podklad je klasický ako v tejto časti Ruska. Teda pomerne piesčitý, ale cesta je prevažne tvrdá, iba miestami narážam na sypké zhluky piesku a štrku, ktoré vedia motorku jemne rozhodiť. Aspoň to udržuje človeka v strehu.

Onedlho v krásnom slnečnom počasí dorazím na breh jazera. Segozerské jazero má rozlohu približne Žilinského okresu a je lemované klasickými ruskými lesmi. Cesta je veľmi nefrekventovaná a rovnako aj celé pobrežie. Vidím len zopár rybárov a míňam fantastické kempovacie fleky. Škoda, že je znova doobedie. V dedinke Padany mám znova kontakt s civilizáciou. Popri ceste sú ľudia, decká sa hrajú a naháňajú. Zaujímavé spestrenie v takej divočine akou som sem prišiel. V miestnom magazine niečo nakúpim a pokračujem na sever stále popri jazere, no tentokrát už nie na jeho dohľad.

Ďalším civilizačným spestrením je dedinka Šalgovara, ktorá je ale pomerne chatrná. Cesta ďalej je dosť piesčitá. Občas ma to povozí viac ako by mi bolo príjemné, ale dá sa. Následný úsek je členitejší a prekonáva aj malé kopce. Z cesty občas vyliezajú kamene, na dlhých rovinkách sú rolety. Odpruženie to nemá zadarmo. Cesta ale ubieha fajne. Stále sa niečo mení, buď okolie, podklad alebo profil krajiny. Nakoniec sa ale napájam na hlavný ťah a pokračujem na sever.

Na križovatke pri meste Kočkoma tankujem. Stretávam sa s ruským motorkárom Alexejom na staručkej XR250, ktorý sa vracia zo severu. Tu v Karélií sme šli podobnou trasou, no on ako miestny navštívil ešte zapadnutejšie miesta z ktorých mi ukazuje neuveriteľné fotky. Po spoločnej večeri sa vydávame každý svojim smerom. Môj ruský priateľ na juh domov a ja na západ smerom na mesto Kostomukša.

Prakticky ihneď po odbočení z M18, ktorá pokračuje až do Murmansku, ma víta rozbitá cesta. Najprv len tak zľahka, ale postupne pritvrdzuje. Onedlho ma vítajú fakt veľké diery a takto to pokračuje nejakých 25km. Toto bola jednoznačne najhoršia hlavná cesta na ktorú som v Rusku doposiaľ narazil. Tromfli by ju len Ukrajina a Kazachstan. Ďalej už cesta pokračuje v celkom klasickom Rusko-Slovenskom štandarde.

Ešte pred západom slnka veľmi prekvapivo a hlavne náhle padá teplota od príjemných 20 až niekam ku 14 stupňom. Na večer sa skladám na celkom peknom mieste pri jazere Rugozero.

Deň 7 – 16.08. – 400km – Rugozero – Kostomukša – Kalevala – Sofporog – Polárny kruh

Ráno ma víta hmla a zima. Teplomer ukazuje asi 5 stupňov ale bežne si prilepšuje 1-2 stupne, takže žiadna hitparáda. Od jazera pokračujem hlavným ťahom smerom na Kostomukša. Hmlí sa mi ale aj plexi. Kým len zvonku, tak je to v poho, horšie keď už aj z vnútra. Priebežne zastavujem, keď je mi zima, poskáčem popri ceste a pokračujem. Asi po nekonečných 80km sa hmla konečne trhá a ukazuje sa slnko. Príjemne sa oteplí na nejakých 10 stupňov a vyhrievam sa na slnku ako had.

Pred mestom ma víta policajná hliadka, ktorá vyzvedá kam mierim. Ukazujem im to na mape. Upozorňujú ma že moja trasa vedie pohraničnou zónou. Prejazd je v pohode možný, ale nemám odbočovať z cesty...

V meste potom robím nejaký nákup, tankujem plnú a vyrážam smerom na Kalevala, nabudený z včerajšieho fantastického prejazdu okolo Segozera. Ihneď za mestom končí asfalt a víta ma pomerne nepríjemná roleta. Teda ono sú to koľaje v ktorých je roleta a medzi koľajami je kamenná drť rôznej výšky. Nie zrovna najpríjemnejší povrch.

Obchádzam Kostomušské jazero, ale žiadne veľkolepé kochanie sa nekoná. Cesta ďalej vedie v podobnom duchu. Kamene, roleta, sem tam piesok. Prekonávam aj nejaké malé kopce. Míňam nezaujímavú dedinu Voknavolok a pokračujem na Kalevala. Cesta je už pomerne členitá. Pred mestom sa povrch trochu zlepší, ale stále je to len ujazdená hlina, ale už je pomerne hladká a ide sa dobre. Sfotím ešte nejaké pamätníky bojov o Karéliu a vchádzam do mesta na asfalt. Mesto je možno trochu honosný pojem. Jedná sa o takú väčšiu dedinu.

Tankujem a oddychujem. Cesta z Kostomukše mi dala celkom zabrať. Bolo to len 150km ale rozhodne to nebolo žiadne luxusné vozenie. Celkom makačka. Pozerám do mapy, ale pokračovať na Krivoj Porog je nezmysel. Musím ísť severne cez Sofporog smer Louchi. Na mape už vyzerá byť cesta vyššieho významu ako tá ktorou som prišiel a dúfam, že bude v lepšom stave.

Asfalt dokonca pokračuje zopár kilometrov za mesto, no v momente keď skončí je jasné, že to znova nebude zadarmo. Cesta je v obdobnom stave ako tá do Kalevaly. Najhoršie je že okolie je pomerne nezaujímavé a tak cesta proste neubieha.

Pred Tungozerom zle odbočujem, lebo som si príliš istý svojou neomylnosťou. Stojí ma to niekoľko kilometrov rozbitej cesty naviac. Križujem Sofporog a neustály boj s kamenistou cestou ma už fakt nebaví. Niekde pri Sosnovij fotím rozbitý pamätník na vojnu a už som seriózne unavený. Našťastie sa ale cesta zlepšuje a zopár posledných kilometrov pred M18 je dokonca starý zvlnený asfalt. Míňam ešte pár pekných jazier ktoré si úplne pýtajú zakempiť, ale ešte je skoro a hlavne podľa predpovede budem mať v Murmansku len úzke okno použiteľného počasia, takže sa musím už trochu pohnúť.

Pokračujem už po luxusnej asfaltke na ceste M18 priamo na sever. Asi po 60km ma víta polárny kruh. Je tu nový monument, celkom pekný. Akurát to okolie je také ošuntelé a dosť znečistené. Je ale pekne situovaný a rovno pod ním je pekný plácek na brehu jazera. Po rýchlej obhliadke ďalších možností, ho na noc obsadzujem.

Deň 8 – 17.08. – 710km – Polárny kruh – Murmansk – Kirkenes - Skoltefossen

Ráno sa mi pri monumente dokonca podarí pár semislnečných snímok, ale akonáhle sa pohnem na sever prichádzajú ťažké mraky. Pomerne dlho sa to drží a maximálne mrholí, neprší. Všade naokolo sú ale naozaj veľmi škaredé mraky a som každú chvíľu pripravený na lejak. Preto aj ruším výlet do pohoria Chibiny. Došiel som do Apatity, ale evidentný dážď ma vyhnal.

Pokračujem preto na sever. Pred sebou tlačím veľmi škaredé mraky. Pri Mončegorsku cesta vedie cez nejaké kopce, kde sú evidente priemyselné komplexy. V pochmúrnom počasí toto miesto vytvrára až postapokalyptickú atmosféru.

Niekde pri Olenegorsku tankujem na modernej pumpe. Stojanov je dosť, ale pumpa má len 2 kasy a ruský spôsob tankovania nenormálne naťahuje vybavenie tejto triviálnej záležitosti. Po kávičke už onedlho vchádzam do najväčšieho mesta za polárnym kruhom, Murmansku. Tentokrát tým správnym vjazdom. Fotím známy monument, križujem mesto a smerujem ku kamošovi Aljošovi na kopci nad mestom. Tu sa síce nezmenilo nič, ale výhľad na mesto a prístav je odtiaľto pekný.

Počasie je ale mrzuté. Naspäť to beriem popri prístave, kde mám poznačený ešte nejaký bod záujmu. Keď ale vidím, že sa tam nedostanem na motorke, tak to ruším a pokračujem na most cez Koľský záliv resp. rieku Tulomu, ktorá ho tvorí. Potrebujem ešte nakúpiť, lebo nechcem zopakovať rovnakú chybu ako naposledy, keď som vbehol do Nórska bez zásob a v obchode mi skoro oči vybehli od cien. Pamätám si jeden obchoďák pri ceste, tak naň vyčkávam. Trochu sa mi marí, že je na druhom brehu. Akonáhle sa ale dostanem na druhý breh a kontrolujem mapu, zisťujem že omyl. Civilizácia nekompromisne skončila. Vracať sa mi hustou premávkou nechce, nakoniec nakupujem v malom magazine v dedine s pekným názvom – Minikino. Je trochu minimalistický, ale okrem čerstvej zeleniny tu zoženiem všetko čo potrebujem.

Ďalej pokračujem údolím slávy smerom ku Nórskej hranici a užívam si nostalgickú chvíľku. Nečakane sa výrazne otepľuje a teploty dokonca oblizujú 20 stupňov. Na slnku je fakt že príjemne. Rovnako aj krajina zmenila charakter a vlní sa medzi malé kopce, okolo riek porastov rôzneho druhu. Veľmi pekné. Cestou míňam už len vojenské ohradené a uzavreté mestá.

Za mestom Zapolarnij naposledy lacno tankujem čo to dá. Stretávam tu ruského motorkára na starom Transalpe, ktorý ide na rybačku na príhodné miesto – polostrov Rybačij. Potom už nerušene pokračujem na hranicu do Nórska. Ruská strana ide nečakane ľahko, odovzdám deklaráciu, kuknú pas, rubnú štempel a hajde. Colník sa ešte, skôr zo záujmu, spýta odkiaľ kam a zaujme ho moja tuba na motorke, tak mu ukazujem čo tam je. Nórska hranica je doslova luxusná. Priestory krásne, vyhriate, vnútri obložené drevom, no človek by tu s radosťou aj prenocoval :-)

Slnko pomaly zapadá a tak Grense Jakobselv tentokrát vynechávam a smerujem rovno do vnútrozemia. Podľa predpovede má byť zajtra posledný deň pred vlnou zrážok, tak sa nezdržujem. Chytiť niekoľkodňové dažde tu na severe ma moc neláka.

Míňam Kirkenes a do večera to dotiahnem ešte na Skoltefossen. Teda dotiahol som aj ďalej, ale vbehol som to dažďa, tak sa pár kilometrov vraciam a kempujem pri spomenutom fose.

Deň 9 – 18.08. – 639km – Skoltefossen – Slettnes Fyr - Lakselv

V noci nepršalo, ale ráno ma budí slabý dážď. Kým sa pobalím, tak prestane ale pokračujem po mokrej ceste smer Varangerbotn. Cesta je mokrá, obloha neveští nič dobré, ale zatiaľ sa drží. Až do Varangerbotn mám len mokré boty od cesty. Teda povrchovo. Nie som príliš fanúšik gore-texu ale musím povedať, že na mototopánkach sa celkom drží a nohy mám stále suché.

Vo Varangerbotn tankujem a začína pršať. Jeden Nór sa pýta odkiaľ kam. Spomínam mu Gamvik a Slettnes Fyr. Porozprával mi príbeh ako pred rokmi išiel z Mehamnu na 2T yamahe na Nordkinn. Žiadna cesta, motorku cez kamene nosil. Cesta tam mu trvala 8hodín. Údajne 2x seriózne plakal...

Ja taký frajer nie som a v pláne mám len upravené cesty, ale dojem to zanechalo. Medzičasom začína seriózne pršať, z pumpy vyrážam už v nepremoku. Cez Tana bru prechádzam už v nenormálnom lejaku, vrstvy postupne púšťajú... Tento očistec pokračuje až do hôr pred Ifjordom, kde ako zázrakom prestáva pršať a vychádza slnko. Vzhľadom na to že je sotva 12 stupňov tak žiadna sláva, ale aspoň budú fotky.

V Ifjorde na mňa trúbi biely hitlerwagen a turčianskou ŠPZ. Je to šéf aj s rodinou, ktorý vyráža z kempu. Boli sme voľne v kontakte reku, že sa v okolí stretneme ak to vyjde a ako to nakoniec vystrelilo :-)

Spoločne ideme na sever cestou 888 a v slnečnom počasí si užívame tento nádherný kraj. Cesta sa parádne krúti, kopce tu sú už bez vegetácie a ľadovcami do obla ohoblované. Zaujímavý kraj.

V Mehamne som trochu skôr ako rodinka, na námestí suším konečne stan, nepremok, atď. Pri vyparkovávaní mi trochu nešťastne vodič buchne do motorky, tá padá bokom na obrubník. Ale škody nie sú žiadne.

Cesta na Gamvik je prosto fantastická. Síce je stále dosť chladno, ale to k tomuto kraju proste asi patrí. Odbočujeme na Slettnes Fyr, ktorý je neďaleko. Malo by sa jednať o najsevernejší pevninský maják. Kemperi s plnou výbavou pripravia obed, čo je príjemná zmena. Oni ďalej berú trajekt z Mehamnu do Kirkenes, ja sa od nich delím a utekám na juh. Večer už má prísť front a doniesť zrážky. Cestu naspäť cez polostrov Nordkin si skutočne užívam. Keď sa povie Nórsko, tak sa mi totiž vôbec nevybavia fjordy s preplnenými cestami ale práve toto konkrétne miesto...

V Ifjorde znova tankujem a pokračujem na Lakselv. Tam sa musím rozhodnúť čo ďalej. Ak by sa stal zázrak a bolo dobré počko, tak by som si odskočil ešte znova na Nordkapp, ale ak bude pršať, tak je to nezmysel.

Cesta ďalej ma nejak moc nebaví, okolie vo vnútrozemí je dosť jednotvárne. Zaujímavé je, že si na tieto miesta ani vôbec nespomínam. Pred Lakselvom mi začína pršať a pri zatváraní helmy sa niečo stane a nenormálne mi v nej hučí. Za jazdy vysledujem, že je to niečo na plexi. V Lakselve na pumpe riešim palivo, poživeň a obzerám prilbu. Vypadol mi pinlockový kolík a otvor zjavne pôsobí ako píšťalka. Problém rieši strieborná páska, no spolu s lúpajúcim sa lakom a už pomerne vymačkaným futrom je zjavné, že životnosť mojej prilby sa po nejakých 150 000km chýli ku koncu...

Počasie je neutešené a ani predpoveď nie je pozitívna. Nordkapp preto definitívne ruším a idem na juh. Výjazd z Lakselvu mi trvá dosť dlho. Predo mnou sa vlečie dodávka 30kou a akonáhle sa ju snažím predbehnúť, vyhodí smerovku a začne zrýchľovať. Toto sa opakuje asi 3x, nepochopil som to, ale riskovať sa mi nechce. Vlečiem sa za ním asi 5km.

Do večera ešte prestalo pršať a nakoniec niekde cestou nad jazerom rozkladám stan.

Deň 10 – 19.08. – 657km – Lakselv – Rovaniemi – Pudasjarvi - Puolanka

Ráno vstávam za dažďa. Balenie pod sprchou. Sotva ideálne podmienky. Karasjok v daždi a odbočka na fínsku hranicu. Vytrvalo mi prší až niekam po Inari. Tu na pumpe dávam síce drahý, ale chutný hambáč, kávu a prestáva pršať.

Pokračujem na juh, stále je dosť zima, ale pomaličky sa otepľuje. V Sodankyla sa musím znova rozhodnúť čo ďalej. Pôvodne som mal zámer ísť viac popri ruskej hranici, ale predpoveď počasia ma od toho odrádza. Popri pobreží má byť teplejšie a menej zrážok. Pokračujem preto na juh smerom na Rovaniemi a niekde od Korvala sa sem-tam aj ukáže slnko a deň začína byť konečne znesiteľnejší.

V Rovaniemi už mám hlavného ťahu plné zuby a risknem aspoň vnútrozemie. Odbočujem na Pudasjärvi. Mapa sľubuje desiatky jazier a jemne vlniaci sa profil cesty. No buď som bol slepý alebo som zaspal ale ak som videl z cesty jedno-dve jazerá, tak to je moc.

Nevzdávam to ale a pokračujem na Puolanka, kde je už premávka takmer neexistujúca. Bohužiaľ rovnako aj jazerá...

Stan na noc rozkladám niekde v poli pod lesom.

Deň 11 – 20.08. – 858km – Puolanka – Kajaavi – Kuopio – Helsinki – Talin

Vstávam skoro, pretože som stanoval neďaleko domov, tak nech ma niekto nevymákne. Svieti slnko a predpoveď sľubuje 18 stupňov. Pocitovo je celkom teplo, tak ani nedávam spodky. To sa ukáže ako veľká chyba, za celé doobedie stúpne teplota z 8 len na 12 stupňov a trasiem sa ako osika.

Dnes večer ale má začať v Helsinkách pršať, takže sa snažím stihnúť dnešný trajekt. Celý deň len ťahám. Hlavný ťah je nuda ako všade. Doprava smerom ku hlavnému mestu postupne hustne. Zhruba 70km pred Helsinkami ma chytá dážď a mesto križujem už skoro za tmy v daždi. Nie zrovna ideálne podmienky. Fíni ale jazdia celkom normálne, takže sa to dá.

V prístave už len čakám na loď. Nie je potrebné nikam chodiť, stačí mať booknutý a zaplatený trajekt cez internet a s potvrdením v maili prísť na check-in. Tu stretávam taliana Francesca na Kčkovom BMW. Neplánovane strihol Nordkapp a vracia sa domov. Dosť sa ponáhľa a navyše má nejaký problém s predným zavesením. Pomoc sa mu cestou nepodarilo nájsť.

Celý čas kým čakáme na boarding dosť prší. Tesne pred loďou sa zbiera ešte zopár motorkárov. Zopár normálnych ľudí, zopár zbohatlíkov. KTM1290AdvR, oblečko za 5ku a keď si vyzliekame mokré veci, náramne nám doporučuje Klim. Dík za radu kámo...

Trajekt je totálne luxusný, na pódiu sa chystá nejaká kapela. V baroch sa čapuje, premietajú sa filmy, v kuchyni sa podáva jedlo, wifina hrá. Čo viac si priať. Povečeriame s Francescom a porozprávame zážitky. Onedlho už ale loď kotví v Taline.

Je zhruba polnoc, Talin je tiež po daždi, je mokro, ale neprší. Nie je príliš zima. Zháňať ubytko v hlavnom meste na pár hodín do rána sa mi nechce. Ťahám za mesto a na nejakom odpočívadle sa skladám medzi lavičkami v prístrešku bufetu.

Deň 12 – 21.08. – 702km – Talin – Riga – Kaunas - Suwalki

Znova vyrážam za úsvitu, lebo bufetár by asi nebol nadšený, keby ma tu našiel. Je hustá hmla a celkom chladno. Každých 10km stojím na kávu alebo čaj a rozmrazujem sa. Postupne sa hmla rozpúšťa, ale slnečné ráno netrvá dlho. Nastupujú mraky a niekde pred Parnu ma znova chytá dážď. Darí sa mi ho prečkať v smradľavej autobusovej zastávke. Predpoveď je ale pozitívna, tak nakoniec vyrážam ešte predtým ako ustane.

Medzi Parnou a Rigou vedie cesta po fantastickom pobreží, lemovanom borovicovými lesmi. Ideálne podmienky pre prenocovanie po ceste. Obchvat Rigy je nekonečný a vypľuje ma už do vnútrozemia, ktorým pokračujem cez celú Litvu. Krajina je tu dosť nezaujímavá, všade sú len polia a rovina. Ale aspoň to ubieha. Východ Litvy je ale cestovateľsky určite záživnejší.

Za Marijampole pred Poľskou hranicou už je krajina znova trochu zaujímavejšia, dokonca hranica vedie cez nejaké kopce. V Suwalki nakupujem nejakú poživeň a po dlhej dobe aj pivo a na noc sa skladám niekde na lúke na kopci pod veternými mlynmi.

Deň 13 – 22.08. – 665km – Suwalki – Varšava - Wroclaw

Cesta domov už je len tranzit spestrený o niekoľko zastávok na vyskúšanie potenciálnych nástupcov CRFky. To je skôr na samostatný článok, takže tomu sa tu v cestopise venovať nebudem.

Križujem preto Poľsko najskôr tak neutrálne na Varšavu a Lodž. Tento úsek som absolvoval aj v opačnom smere, ale vtedy v hroznom lejaku a som prekvapený, že okolie vôbec nespoznávam. Dokonca zastavujem na rovnakých pumpách. Celý deň trávim v príjemnom opojení slnečného počasia a mám nastavený „tranzit mode“. Míňam mestá, pumpy, ľudí, občasne za zamyslím nad životnými osudmi všetkých ktorých míňam na ceste, alebo sa zapozerám na mraky na oblohe, kŕdle prelietajúcich vtákov. Pekne je na svete keď je človek voľný...

Za Lodž ale ďalej mierim do českej metropoly, preto pokračujem na Wroclaw. Večer ma zachytí niekde pred mestom. Odpočívadiel je tu dosť a nie sú ani preplnené, takže ani neodbočujem nikam a na noc sa skladám rovno na odpočívadle.

Deň 14 – 23.08. – 424km – Wroclaw – Praha – Sázava – Zruč nad Sázavou

Po celkom pohodovej noci, ráno v absolútnej pohodičke pokračujem na českú hranicu. Doprava hustne. Prejazd Hradec Králové je peklo.

Po testovačke pri Prahe, pokračujem už bočnými cestami cez Sázavu a Zruč nad Sázavou, kde sa niekde po ceste skladám znova pod stromami na noc.

Deň 15 – 24.08. – 480km – Zruč nad Sázavou – Brno – Trenčín – Žilina

Ráno pokračujem chvíľu ešte bočnými cestami ale kazí sa počasie, tak to nakoniec beriem na diaľnicu. Míňam Brno a cez Drietomu sa vraciam do domoviny. Od Trenčína už pokračujem nerušene do Žiliny. Tentokrát už najkratšou trasou a severného tripu 2018 je to tak úspešný koniec.

Trasa

Zhodnotenie pneu

Aby som zhodnotil experiment na poli pneumatík. Zadná stará známa Mitaska E09 Dakar pomerne dlho jemne plávala na nerovnom asfalte. Možno aj 2000km. V Rusku už tento fenomén zmizol. Jazdí sa mi s ňou dobre, nemám k nej žiadne negatívne pripomienky. Grip je výborný a životnosť tiež. Jedine, že Dakar je skutočne veľmi tuhý a náročne sa obúva a vyzúva. Ale to je daň za prívlastok „Dakar“ a vystuženie navyše. Do podmienok, ktoré som absolvoval nie je ani z ďaleka nutná. Situácia by sa možno zmenila, keby mi bolo v Rusku na bočných neasfaltových cestách zapršalo. Ale napríklad v piesčitých odbočkách okolo jazier a pri kempovaní som parádny grip ocenil, no určite by sa to dalo zvládnuť aj s menej agresívnou pneumatikou. Po 8000km je pneumatika niekde pred polovicou životnosti, takže fajn. Možno som čakal trochu menší úbytok.

Predná pneumatika Mitas MC23 Rockrider ma naopak veľmi sklamala. Prvých 1000-1500km bola podobne neistá na zvlnenom asfalte ako zadná E09, potom tento fenomén zmizol. Veľmi ma prekvapilo, že ani v sypkom a kamenistom teréne neposkytovala o nič lepšie jazdné vlastnosti a istotu vedenia smeru ako bežné cestovné modely ako TKC80 a Mitas E05. Predpokladal som, že bude niekde na pol ceste medzi cestnými modelmi a krosovými Cčkovými gumami, no povedal by som, že tým sa nepribližuje ani z ďaleka. Rovnako nájazd je doslova úbohý, nakoľko po návrate už bola vhodná iba do zberu. Oba spomínané cestné modely na mojej motorke vydržali bez problémov cez 20000km v ťažších podmienkach a vyšších teplotách. Je možné, že sa robia v rôznych zmesiach a zvolil som nesprávnu, ťažko povedať. Pneumatiku som riešil narýchlo a neštudoval som to moc.

Záver

Za 15 dní som absolvoval približne 8000km. Vybral som sa asi najviac naľahko a pritom maximálne sebestačný ako som vedel. Výbavu som mal skutočne minimalistickú a bolo to tak akurát. Cestou som výlučne stanoval a umýval sa priebežne podľa možností v prírode. Nemal som so sebou ani varič, takže som teplé jedlo len kupoval po ceste, alebo riešil suchú stravu. Všetko bez problémov.

Tento severný trip nebol ani z ďaleka tak premyslený ako moje väčšie výlety. V princípe ma to len ťahalo pozrieť si znova tú severskú krajinu, ktorá je môjmu srdcu ďaleko bližšia ako južná. Počas tohto tripu som neriešil žiadny technický či prevádzkový problém, ktorý by stál za zmienku a celý výlet som si skutočne užil. Dokonca by som povedal, že asi aj viac ako ten predchádzajúci dvojmesačný, kde som ani z ďaleka nebol počas cesty tak v pohode ako tu. Sever má svoje čaro, aj keď to asi nie je úplne pre každého. Mne ale učaroval jednoznačne viac ako juh. Napríklad také Turecko, ktoré som križoval už 3x, ale vždy som ho opúšťal rád. So severom to mám presne naopak.

Tento výlet mi aj upratal moje cestovateľské myšlienky a zážitky a získal som jasnejšiu predstavu čo ďalej.

Ďakujem všetkým, ktorí opäť moje riadky dočítali. Veľa šťastia na cestách priatelia!