Ako sa nakoniec zase ukázalo, aj zo žiadnych veľkých plánov sa dá celkom dobre cestovať, zvlášť ak nároky nemáte takmer žiadne. Znovu som sa držal hesla, že "najlepší plán je žiaden plán" a skoro dokonale to vyšlo. Samozrejme som sa nevyhol problémom a situáciám viac ako neočakávaným, no ono sa to vždy akosi utrasie a ako vraví jeden môj kamarát - "dnes plačeš, no zajtra sa tomu zasmeješ".

Rád by som pojazdil po Ukrajine aj časti ktoré sú dnes ťažšie prístupné, a to hlavne Krym. A preto som bral prvé dni cesty hlavne ako tranzit. Ako sa nakoniec ukázalo, výber to bol síce dobrý, no veľmi veľa času bolo strateného zbytočne.

Nad názvom cestopisu som dlho rozmýšľal, no nič ma nenapadalo. Nakoniec sa to vyriešilo ako vždy samo, náhodou mi doma v knižnici padol zrak na skvelý román, Na západe nič nové, autor Erich Maria Remarque.
Troška som ho pozmenil a názov bol na svete. Snáď mi autor odpustí...
Týmto netvrdím, že na východe nieje nič nového, no niektoré....ale veď čítajme priatelia...

Jar si podáva ruku s letom, no moja sezóna akosi nie a nie naštartovať. Stále je niečo, čo mi berie čas, a popravde doma okolo komína ma to nebaví jazdiť.

Leto si takmer podáva ruku s jeseňou a garáž je prázdna. Varadero sa porúčalo do iných rúk, život je predsa zmena.
Už dlhšie mám vyhliadnutý úplne opačný druh motocykla. Dotiahneme s predajcom detaily a na dvore stojí nová voňavá Honda CRF 250 Rally. Niekým zatracovaná, niekým chválená malokalibrovka.

Motorka by teda bola, úloha znela jasne - najazdiť prvých 1000km a ísť na prvú servisnú prehliadku a to čím skôr. A tak sa tri dni poctivo chodím bezcieľne voziť, raz na kofolu, raz na kebab, a pozerám ako pomaly tie kilometre pribúdajú.
Pri stave tachometra 600km, nevydržím a volám predajcovi. Ten ma sfúkne, že 600km je málo. Tak mu sľúbim, že do rána dám ešte aspoň 200km.
Aj tak sa nič podstatné nemení, okrem oleja a kontroly. Ráno vybavím servis, a nič už nebráni odchodu z domu.

Keďže potrebujem aj nejakú tú bagáž, urobil som pár úprav. Dozadu išiel hliníkový kufor, ktorý som trocha znížil z pôvodnej výšky. Ten obsahuje veci dennej potreby + kompresor a iné drobnosti.

Na mieru sa vyrobili bočné nosiče, ktoré ponesú ľahké nepremokavé tašky s minimom oblečenia, náhradnými dušami, nepremokmi, nejakým tým náradím atď. Na mieste spolujazdca si našiel svoje miesto vak so stanom, karimatkou a spacákom.

A ja? Ja sa musím zmestiť na zvyšnú časť sedadla, ktoré som si vylepšil nafukovacím vankúšom. Predsa len, originálne sedadlo je úzka a tvrdá doska a na dlhej ceste treba trocha pohodlia.

Kým bol čas, som namontoval zásuvku na dobíjanie (aj keď ja nemám vlastne moc čo dobíjať), zodvihol som riadidlá o 2cm, vymenil chrániče páčok za pevnejšie, rozšíril spätné zrkadlá, nech vidím viac ako sám seba, pripojil voltmeter s teplomerom, plexi som doplnil o deflektor, ktorý som si cestou nevedel vynachváliť, a nakoniec som mriežkou trocha zamaskoval výtvor japonských inžinierov - nie príliš pekný predný svetlomet.
Aby som nezabudol, tak som ušetril na váhe asi 5kg a to požičaním výfuku od erbe...vďaka Robo!
No a hlavné - pneumatiky. Pôvodné ázijské štuple som vymenil za Mitas E07.
Týmto boli prípravy hotové a očakávané zistenie, že zadný tlmič asi nebude stačiť ma neprekvapilo. Takže v zime príde na rad jeho výmena za niečo silnejšie.
Nič už nebránilo vyraziť, a tak sa poďme povoziť. Východ volá, iný smer ja nepoznám.

1. deň, štvrtok 9. augusta 2018

Pobedim - Poprad - Ubľa - Ľvov(UA)

Prvý zahrievací deň je tu. Nieje načo čakať a ráno vyrážam. Zámerne volím cesty I.triedy a nie diaľnicu, nech sa akože zžijeme spolu s motorkou.

Prvé zistenie - takto naložené - neťahá to! Všetci ma obiehajú, asi stojím tak môžem zostúpiť...ale že, fakt to neťahá... po rovine ešte ako tak, no do kopca si tuším môžem aj zdriemnuť kým budem hore. Predsa len 24 koníkov nieje žiaden trhač asfaltu. No chce to len zvyk a kľud.
Ustálim bežnú cestovnú rýchlosť na 90-95km po rovinách a takto cestujem stále. Zvykol som si a časom už mi to neprišlo pomalé.

Už po pár desiatkach kilometrov viem, že táto cesta bude hlavne o výdrži a preto mením trocha trasu a opúšťam aj cesty I. triedy. Idem radšej po II. triedy, kade tade po dedinách, predsa len tu to inak ubieha a cítim sa aj ako cestujúci, nie ako odtrhnutý plagát s ktorým zametá každý kamión ktorý ma obieha keď nestíham ak idem trocha do kopca.

Pod Tatrami ma skúša prvý dážď, no nepremoky zatiaľ neobliekam. Ochrana pred vetrom a dažďom sa na tejto motorke rovná takmer nule, no po polhodine v jemnom daždi prichádza zase slnko tak v ukrutnej rýchlosti 85km/h hádam obschnem, kým prídem na hranicu.

Prejazd Slovenska nebol ničím zvláštny, stačili dve malé zastávky na tankovanie a bol som na hranici. Ono mi to prišlo až trocha smiešne, keď som tankoval po 6-7 litrov. Táto motorečka má aj napriek nákladu výbornú spotrebu, čo potešilo moju peňaženku.
Priemerne som mal na Slovensku spotrebu 2,8 - 3,1 l /100km. A to si myslím, že neskôr po zábehu motora ešte klesne. Nádrž s objemom cez 10 litrov mi hravo stačí na viac ako 300km a to mám so sebou pre istotu kanister na 2,5 litra, ktorý ako sa ukázalo som vôbec nepotreboval. Celú cestu bol prázdny.

Podvečer prichádzam na hranicu. Nikoho... zastavujem pri okienku nášho pasováka, a celé mi to tu trvá asi 2 minúty. Pešo sa posuniem na ukrajinskú stranu. Nikoho... tu to predsa len trvá o poznanie dlhšie, ale nestrávim tu viac ako 6-7 minút, čo je na túto hranicu výborný čas.

Nieje na čo čakať vyrážam, do večera blízko a do Ľvova ďaleko. Povinná fotka hneď za hranicou musí byť a palivo pre pilota(to akože mňa) vo forme kvasu musí byť tiež. Slovenskú horalku spláchnem dvomi litrami ukrajinského kvasu a hneď je svet krajší.

To sa ale nedá povedať o nedokončenej oprave cesty H13, vedúcej z Užhorodu smer Ľvov. Kde je ten nový asfalt o ktorom mi rozprávali minulé leto že bude toto leto? No nič, prvých 40km je po zvyškoch socialistického asfaltu, no potom už je krásny minuloročný nový koberec až po Ľvov.

Kým je svetlo a dá sa fotiť, robím pár obrázkov, no potom už len ťahám za plyn. Predsa len Karpaty sú kopcovité a rovinu tu nenájdem, a tak klesá s teplotou aj moja rýchlosť. Večer o 22.15 parkujem u kamaráta Olega, prehodíme pár slov a zaspávam po dopade do postele.

Prvý deň bol síce rozbehový, no únava je väčšia ako som ochotný si priznať. Nezostáva mi nič iné len si zvyknúť, no verím, že to bude už len lepšie.

Dnes najazdených "rozbehových" 724km.

2. deň, piatok 10.augusta 2018

Ľvov - Žitomir - Kyjev - Poltava - Charkov - Goptivka

Ráno sa budím na detský plač, ktorý zároveň vysvetľuje hrubú vrstvu prachu na Olegovej motorke. Vieš Noro, narodila sa nám dcéra, začal som stavať dom, motorka jednoducho musí počkať. Tvárim sa že ho chápem, zatiaľ čo dlávim do seba asi kilo sladkých varenikov a ešte sladším tvarohom. Manželka Marta zase raz neodhadla a navarila ako pre početnú rotu vojakov.
V rýchlosti preberieme moje plány, ktoré vlastne ani niesú a o chvíľu vyrážam smerom odkiaľ vyšlo slnko. Zdôverím sa, že by som dnes rád pretranzitoval Ukrajinu, načo Oleg spustí hurónsky smiech, že s týmto tu 250-kovým približovadlom budem rád ak z diaľky uvidím večerný Kyjev.

To už ho ale nechávam vo víre prachu a kľučkujem cez ranný Ľvov. Trvá mi hodinu, kým sa dostanem na hlavný ťah E40, kde mi kilometrovník ukazuje Kyjev 544km. Matematika nepustí, keď som včera dal viac ako 700km, dnes musím minimálne tiež toľko, ak nie viac. Poviete si, naháňačka? V podstate bola, no keď je času pramálo, tak jednoducho chcete z nutného tranzitu urobiť za deň čo najviac.

Deň sa zmenil na tankovací. Jednoducho som stál len keď svietila pažravá kontrolka. Bonusom bol silný protivietor, ktorý moju kozmickú (či komickú) rýchlosť ešte znižoval. Tým pádom mi stúpla spotreba na 3,3 litra, čo som bral s nevôľou, no pri cene ukrajinského benzínu ma to až tak netrápilo.

Okolo 16.00 vchádzam do Kyjeva, a vychádzam z neho po 18.00. A to s motorkou som bol na každom semafore prvý v rade. Ventilátor sa nezastavil ani na sekundu, som hotový a po výjazde z mesta oddychujem hodinu pri večeri. Tu ma napadá myšlienka, skúsiť dať dnes až hranicu do Ruska.

Okoloidúceho vodiča sa pýtam koľko je asi kilometrov do Charkova. Odtiaľ si pamätám z minulosti, že je asi 60km na hranicu. Dostávam odpoveď, že 500-550km. To ma trocha rozladí, no keďže sám netuším koľko vydržím, tak si z toho hlavu nelámem a pokračujem. Po pár kilometroch vidím značku Charkov 530km.

To mi stačí na moju orientáciu. Spomínal som, že nemám čo nabíjať v zásuvke? Tuším áno.. tým som myslel to, že ja ako zástupca starej školy, mám vo výbave akurát tak mobilný telefón Nokia s ktorým sa výborne pribíjajú stanové kolíky.

Takže netuším kde som, a kadiaľ mám ísť je vždy zábavná chvíľka rozhodovania. No o tom neskôr popíšem viac.
V noci prechádzam cez dedinu s romantickým názvom CIGANSKE.

Blíži sa večer, teda vlastne on už večer je, len ja si to nechcem pripustiť. Tvárim sa nadšene z toho ako dobre sa mi ide vo vyjazdených koľajách, pritom ako moja motorka svieti do hviezd.

No trocha som pozabudol nastaviť svetlomet po naložení motorky. Takže mi každé auto, čo ide oproti dá diaľkovými svetlami najavo, aký som uvedomelý motorkár.

Cesta je tu fakt vo veľmi zlom stave, párkrát som takmer v kolíznej situácii, no nevzdávam to a bojujem. Teraz už pomaly aj so spánkom a zimou. O polnoci niekde pri Poltave sa zohrievam čajom na benzínke, a obliekam nepremok, aj keď je neprší. Je to moje jediné ako tak teplé oblečenie.

Som unavený no rozhodnutý prísť až po hranicu. Pokračujem a okolo 3.00 míňam Charkov, aby som o 3.30 v diaľke uvidel hraničný prechod. Mám v pláne dotankovať ,tak sa otáčam pred hranicou k benzínke, ktorá je ale zatvorená.

Môj nočný manéver v tme, ale neunikol výpalníkom v uniforme. Keďže som sa otočil asi 50m pred nimi brali to ako zjavnú provokáciu, a keďže tá plná čiara ktorú som prešiel krížom sa mojim prejazdom asi poškodila, chceli si nárokovať na odškodné.

Vedeli že sa o chvíľu vrátim, a hneď ma aj zastavili. Boli dvaja. Hlboký nádych.... áááááá "pačemu vy narúšili".... viac sa k slovu nedostal.... pokračoval som v prejave ja, načo prvý výpalník to vzdal a odišiel, druhý ešte chvíľu váhal a potom si vypýtal pas. Na moje rázne NET, sa aj on otočil a odišiel.

Vymenila ho o poznanie rozumnejšia a staršia uniforma. Hovorím mu...chlapi nerobte blbosti, sú takmer 4 hodiny ráno, som unavený, zmrznutý...
On pokýval hlavou a súcitne mi hovorí, "ukáž mi aspoň vodičák že máš". Ukážem mu vodičák, vyzerá celkom normálne tak mu ho dám aj do ruky, nielen k nahliadnutiu.
Vracia mi ho o pár sekúnd a už ho zaujímajú len bežné chlapské veci...odkiaľ - kam - koľko - ako rýchlo....na východe nič nového...

Chvíľu sa rozprávame, načo naberie odvahu prvý čo zutekal a nenápadne sa priplazil so slovami "áááá prezenta iz Slovákii net?" Odpovedal mu štartér motorky...

Prešiel som asi len 30metrov, lebo tu začínala kolóna áut. Kým som sa zorientoval, už ma spovedali vodiči, "skóľko, skóľko ty platil?" Odpovedám univerzálnym slovom, "chuj"...
No keďže je už dávno po polnoci, tak by sa patrilo ukončiť tento deň, a pokračovať novým dňom, ktorý mi priniesol návrat do minulosti spojený s menším Déja vu, ktorý bol ruka v ruke s menším skoro infarktovým stavom... no nepredbiehajme...

Dnes som si teda zajazdil parádne... 1148km, je aj na koňa moc, nieto na somára na 250-ke.

3. deň, sobota 11. augusta 2018

Goptivka - Charkov

Slnko pomaly vychádza nad hraničným prechodom Goptivka-Nechotevka, keď začínam nenápadne prebiehať kolónu áut pred hranicou. Nikto nepovie ani slovo, a tak stojím pred závorou a po polhodine opúšťam Ukrajinu. Dovidenia...keby som len vedel, ako skoro sa toto slovo naplní...

Posmelený obiehaním na ukrajinskej obieham kolónu aj na ruskej strane. Zase bez slova či zlého pohľadu. Odstavím motorku, podám pas, techničák policajtovi a o minútu idem ďalej. Colná deklarácia ktorú treba vypísať mi trvá asi minútu, vystojím si radu a podám všetko od okienka colníčke, ktorá sa tvári tak nasrane akoby bola v službe za trest.
Po minúte sa rozletí okno a spustí:

Kuda? Kak kuda? Nu v Rossiju!...Tebe nevozmóžno! U tebja problem!
...a bolo vymaľované...

Hodí po mne všetky papiere a tresne oknom. Na moje okamžité klopanie reaguje krikom, ktorý somnou ani nepohne a pýtam sa o aký problém ide. Keďže okno nemôže zatvoriť lebo som sa jej takmer do pol pása nasúkal dovnútra berie moje papiere a ukazuje.
Pozri Nóórbert...kakoj nómer u teba? Odpovedám no predsa taký aký je v techničáku! Ona: a aký je na "dovernosti" preklade splnomocnenia?(motorku mám na firmu)
Pozriem a tam v kolónke evidenčné číslo je preklep: namiesto písmen DD tam je DA. Len sa usmejem a hovorím jej, že chyby sa stávajú, je tam preklep, ale VIN číslo je správne, to sa nikdy nemení, zato evidenčné číslo sa zmeniť môže.

Nič nepomohlo, mám si to ísť vyriešiť domov. Aj som išiel...k vedúcemu zmeny...tu som použil niekoľkokrát čarovné slovíčko "chuj" v spojení s popisom situácie.
Vedúci si pozrel môj problém na papieri a uznal, že síce to je problém, no nie neriešiteľný. Hlasnejšie som pripomenul, že pokutu rozhodne platiť nemienim a "prezenty iz Slovákii u meňa tóže net"...a už ma hnali von...len aby som bol ticho.

Krok za mnou ako môj tieň sa zakrádal vedúci zmeny, lebo náš rozhovor počulo približne 20 čakajúcich vodičov, tak bolo jasné, že z tohto mraku nezaprší nič do colného bezodného vrecka.

V momente som tu bol za celebritu, ukazovali na mňa, niečo si šepkali, no zjavne všetci boli na mojej strane.
Po krátkom čakaní, ma znova milosrdne prijala dotyčná a s už jemnejším výrazom tváre sa podujala prehliadnuť preklep, keďže jej niečo dohovoril jej nadriadený.

Víťazoslávny úsmev spojený s posmechom nedal na seba dlho čakať a z očí som jej čítal.. "tak už ťa mám chlapče"..
Čo zase sa jej nezdá?

Nahodila vážny ksicht a hovorí...tak do Ruska ťa nepustíme! Máš tu iný a veľký problém. Predložila mi štyri papiere formátu A4, kde boli vytlačené všetky moje prechody cez ruské hraničné prechody za celý môj cestovateľský život.

Pozeraj, hovorí mi: tu, v roku 2010 si vstupoval z Kazachstanu na územie Ruskej federácie a podľa našich záznamov si vystúpil od nás bez motocykla. To znamená si ho niekde predal a colnú deklaráciu zahodil!

Čo? Pozerám na tie papiere ako bacil do lekárne, a nemám slov.
Chcete mi povedať, ja som z Ruska odišiel a motorka tu zostala? A ako som asi išiel domov? Faxom? A to mi hovoríte teraz? Po ôsmich rokoch?

Išiel som od toho roku 2010 cez hranice aj v 2012, 2x 2014, 2015, 2016, 2017, 2018 a dnes...kde ste boli doteraz s týmto tvrdením?
Ju to samozrejme nezaujímalo a ja som mal postarané o zábavu...

Riešilo sa to asi 5 hodín. Bolo mi vysvetlené, že od 2016 pracujú v nejakom novom systéme, kde sa ukladajú všetky podobné prípady. Preto sa nikdy počas mojich prechodov hranice, tento problém neukázal. Argument, že som od 2016 bol v Rusku 2x nezabral..jednoducho ich pravda je silnejšia ako moja.

Ukazujem pas, pozrite! V ten a ten deň som predsa prešiel na Ukrajinu. Zavolajte na opačnú stranu hranice a spýtajte sa. Aj zavolali a zistili že mám pravdu. Ukrajinci potvrdili, že som skutočne vstúpil na ich územie aj s motocyklom, takže nemohol zostať v Rusku.

No vidíte, hovorím im, vyriešilo sa to!
Nie... nám nestačí toto cez telefón. Musíš priniesť oficiálne prehlásenie, buď zo Slovenska - vaša polícia nech potvrdí, že motocykel je stále evidovaný na Slovensku, alebo z Ukrajiny, že motocykel vstúpil na ich územie.
A pekne na papieri s veľkou okrúhlou pečiatkou.

A to bude problém... motorku som v 2011 predal! Na základe čoho budem žiadať to potvrdenie, keď v techničáku bude už iné meno?
Neskôr v priebehu dňa volám domov a organizujem pátraciu akciu...Nemám kontakt na chalana, ktorému som motorku predal, zato viem opísať miesto kde býva. Poobede už mám mailom techničák, ktorý ale budem musieť niekde vytlačiť. No to má teraz čas.

Bezmocnosť so mnou trasie, ale niet pomoci. Strávil som tu sedem hodín a otáčam sa. Kolotoč na ukrajinskej strane si zopakujem a na otázku, prečo ma nepustili použijem univerzálne slovíčko "chuj"...

Pýtam sa na možnosť vystavenia tohoto dokumentu, no nikto nič také nevie a nechce urobiť. Jediná možnosť je požiadať o vystavenie Colný úrad Charkov. No táto inštitúcia pracuje najbližšie až v pondelok o 9.00 a teraz je sobota dopoludnia. Radia mi ešte návštevu priamo hraničného prechodu, ktorým som vtedy vstúpil na Ukrajinu, no toto nepripadá do úvahy z mnohých dôvodov. Je hlavne ďaleko na severe a aj tak by mi tam nikto nič nevystavil. Tak zostáva len ten Charkov.

Som tak znechutený, unavený a nasratý, že zlosť si ani nemám na kom vymlátiť. Alebo žeby predsa? Vychádzam z hranice, že si niekde oddýchnem v tieni na parkovisku. Prejdem len asi 50m, keď tu sa zjaví objekt na vyventilovanie sa. Uniforma vo veku asi 20rokov, mi ukazuje že mám zastaviť.
"Kde jest váš šlem" (prilba)?, "pačemu vy narúšili".....viac zo seba nedostal...Prilba je zavesená vzadu na kufri, to mal pravdu, no aj tak som si trúfal.
Tak som mu naložil, až do štvrtého kolena som mu pospomínal predkov, aký boli chuji.

Na nič som nečakal a odstavil motorku pár metrov od jeho stanovišťa a jednoducho si ustlal na zemi v tráve. Po pár minútach cítim, že niekto stojí nado mnou. Otvorím oči a to zase on. Pýtam sa: čo?... málo som ti povedal? On si prisadol a hovorí: prepáčte, asi máte zlý deň, ja som vás nechcel pokutovať, len vás upozorniť...

Nakoniec sme si s Viktorom podali ruky a podebatovali o živote, práci atď. Mal som trocha výčitky, tak som sa mu ospravedlnil, on mávol rukou, že už v službe zažil aj horšie.
Potom ma už nechal si podriemať a porozmýšlať čo ďalej.

Charkov mám hodinu cesty, tak idem smer centrum. Vo vrecku lístoček a názvom ulice, je jediné čo mám. Prvý motorkár ktorého stretám a zastavujem mi poradí pár hotelov, no môj rozpočet nieje stavaný na ceny v centre mesta. Pomáha mi miestny taxikár, nasledujem ho a mám hotel kde je izba síce z roku 1960 ale zato za rozumnú cenu.

Keďže som zlomený ako vzduchovka, ledva sa držím na nohách, padám do postele. V podvečer v centre hľadám miestnu motorkársku komunitu na miestach, ktoré mi boli odporúčané, že sa tu stretávajú domáci motorkári.

Prichádzam, pýtam sa, vysvetľujem, hľadám kontakty, rady.... či nemá niekto kamaráta a ten kamarát či nemá kamaráta a toho brata koňa syn z piateho kolena či nepozná niekoho na tej colnici...

Po hodine odchádzam asi ešte viac nasratý ako z hranice... Totálny nezáujem, každý s chladným ksichtom si to vypočul a pokrčil ramenami. Jeden jediný zdvihol telefón a aspoň sa pokúsil niekomu zavolať.
Prvú vetu čo som v telefóne počul bolo ...tristo dóólary...

Na dnes stačilo, vyčerpal som všetky morálne sily bojovať so systémom. Vraciam sa na hotel, kde ma ešte dorazí dedko-ochrankár, ktorý stráži parkovisko.
Hovorí, že síce som mu zaplatil za parkovanie, no on za nič neručí a v noci spí. A nemá ani bránu na parkovisku. Mením preto parkovanie motorky u suseda, ktorý má aj bránu, aj sabáku (psa), a snáď bude aj menej spať.. Na recepcii sa ešte si snažím objednať nejaké jedlo s donáškou do hotela, lebo nemám síl ešte niečo hľadať po uliciach.

Recepčná ťuká do klávesnice rýchlosťou blesku....sem tam udrie...
Trvá 10 minút kým mi objedná šašlik a kvas a a keď celé odošle, tak príde odpoveď, že objednávky prijímajú do 22.00... Bolo 22.02 presne.... Spomínal som už jedno obľúbené slovo? Možno doteraz sa ozvena na recepcii ....opakuje...chuj...uj...uj...uj...

Dnes najazdené 107km. Bol to len návrat z hranice a potom po meste pri hľadaní "pomoci"...

4. deň, nedeľa 12. augusta 2018

Charkov

Ráno sa zobúdzam na obed. Spal som v kuse asi 16 hodín. Aspoň mi čas ubehol. Zobudil ma hlad. Sadám na metro do centra. Keď už je tá nedeľa. Aj som zabudol že som hladný... všetky herečky vytiahli krátke a ešte kratšie sukne, bolo čo obzerať.
A potom som zablúdil na ulicu, kde sa zajtra rozhodne o osude mojej cesty.

Odfotil som si budovu ak by som sa ráno stratil, a konečne idem niečo zjesť.
Konečne šašlik a pár litrov kvasu.
No nebaví ma sa túlať ulicami, som nervózny ako sánky v lete. V hlave sa mi premieľajú možnosti, čo ak sa mi nepodarí dostať potvrdenie....čo potom...kade?...kam?...
V podvečer sedím v parku pri rieke a kŕmim kačice....ako taký dôchodca... Pred spaním idem pozrieť motorku. Stojí na svojom mieste. Dám dedovi pivo nech sa mu lepšie spí v službe a idem spať tiež. Zajtra bude ťažký deň...

Dnes som nejazdil....teda ak sa nepočíta metro... takže najazdené 0 km.

5. deň, pondelok 13.augusta 2018

Charkov - Goptivka - Nový Oskol/RUS

Vstávam skoro, prakticky som ani nespal. Keďže včera som raňajky prespal, nemusím ich mať ani dnes. Letím na colnicu, kde ma víta akurát tak upratovačka... To asi preto že je 7.00 a začínajú o 9.00.

No ani o 9.00 sa nejako nezačalo tak skúšam niekoho nájsť. Na moju prosbu že chcem osobnú audienciu u náčelníka kmeňa, resp. riaditeľa colnice, dostávam odpoveď, že má dovolenku a k zástupcovi sa mám nahlásiť týždeň vopred.

Zrazu ale prichádza dievčina v civile. Vraj má službu pre styk s verejnosťou.. No povedzme, že bola pekná na styk.
Pýta sa čo potrebujem. Ja ani neviem kto je, no snažím sa jej vysvetliť moju situáciu. Kýve hlavou, že chápe, všetko si zapisuje na lístok o rozmere asi 5x5cm.

Vraj podobných problémov býva veľa, no pokúsi sa niečo zistiť. Oni sú Charkovská oblasť a ja som vtedy vstúpil na Ukrajinu cez Kyjevskú oblasť...Vraj oni musia požiadať o vydanie tú druhú oblasť...

Nezabudne dodať, že aj keby sa to potvrdenie dalo vydať, tak lehota na podanie žiadosti a na vydanie potvrdenia je 30 dní....na každej strane...to jest 30+30 dní...
Slovo chuj vyslovujem pošepky...

Dohodneme sa že mám prísť pred koncom úradných hodín čo je o 18.00.

V meste dávam obed a okolo 13.00 uznávam, že prešlo už dosť času. Vraciam sa na colnicu, dám si zavolať bloňdatý styk s verejnosťou a ona prichádza s mojim potvrdením na ktorom nestihol ani zaschnúť atrament na pečiatke.

Vystískam ju tak vrúcne až sa červená, dám jej nožík...nie medzi rebrá, ale pekne do ruky jej dám nožík pekný malý, akých nosím pre podobné prípady niekoľko.

Je to fajn prezent pre ľudí, ktorí si to naozaj zaslúžia...a ona si zaslúžila nielen ten nôž... jaj...ja vlastne žiadne "prezenty iz Slovákii" nemám...už som to tuším spomínal niekde... no teraz sa akosi našli...

Aj som sa jej pýtal, ako sa jej to podarilo tak rýchlo vybaviť, no mávla rukou so slovami "ani sa nepýtajte"...

Ďakujem jej ešte aj dnes. Plný nádeje a plným plynom vyrážam na hranicu v nádeji na krajšie zajtrajšky. Pred hranicou klasická kontrola, ktorá ma tentokrát necháva bez povšimnutia.
Znova obieham kolónu a podávam pas do okienka. "Vy ste tu tretíkrát za tri dni?" Ano... a čo vás nepustili do Ruska? Čo sa stalo....čarovná jednoslovná formulka opäť všetko objasnila...chuj... a pokračujem na ruskú stranu.

Tu ma ako prvý chce kontrolovať policajt - pasovák... hovorím mu počkaj bratu....najskôr práca potom zábava.
Idem rovno k colníkom. Samozrejme, že zase má službu moja "kamarátka" a jej kolegovia.
Nevyzerajú, že sa celkom radujú, no sú celkom prekvapení, že sa mi potvrdenie podarilo dostať.

Začíname novú partiu. Karty sú nanovo rozdané. Dlhé skúmanie, uznanlivé pokývanie hlavou nad mojimi tromfami.
Potvrdenie môže byť. Teraz ale treba napísať žiadosť.... Akú žiadosť?

"Píšte a ja vám to celé vysvetlím" hovorí s pokerovým ksichtom colníčka. Dostávam čistý papier a oznamujem novinku.
Ja ale neviem správne písať v azbuke...Teda kedysi som vedel, keď som chodil do školy...a to bolo dávno.
Dnes už viem len hovoriť...a nadávať....
Môj tromf bol príliš dobrý, a tak som si našiel na pár minút aj osobnú sekretárku. Napísala sama čo jej bolo treba, ja som to len podpísal.

Týmto som to bral za ukončené a pomaly som sa zberal.... to že to bude zase na Ukrajinu som sa dozvedel o chvíľu.
"Tak, už máme všetko a teraz to celé pošleme na ten hraničný prechod kde ste vstupoval vtedy v 2010 roku do Ruska, aby tú administratívnu chybu vymazali zo systému"...hovorí táto moja nočná mora...

Prosím?
Áno, dobre rozumiete...

Vašu žiadosť a všetko ostatné odošleme a do 30 dní sa vyjadria a problém odstránia (možno)! Vy jednoducho do Ruska dnes neprejdete....

Zavolajte lekára prosím! Nie premňa, ale pre túto budúcu invalidnú colníčku! Ja ju tu asi dorazím!
Pýtam sa prečo mi tento drobný nepodstatný detail nepovedali ešte v sobotu! Možno by som to celé vzdal a riešil neskôr z domu...

Môj krik ma priviedol až na druhé poschodie administratívnej budovy priamo k riaditeľovi celej colnice. Ako dobrý riaditeľ vedel o mojom prípade a bol pripravený na moju prípadnú návštevu.

Jeho príprava spočívala v nasledovnom: zistil si telefónne číslo na colnicu v Orenburskej oblasti, kam treba poslať žiadosť...a to bolo asi tak všetko...

Vysvetľuje mi celý postup, že oni to zo systému vymazať nemôžu, že so záznamom ma nemôžu pustiť ďalej, že ho to mrzí, že ma chápe, že, že, že...

Slávnostne predo mnou chce volať, no upozorní ma vopred na časový posun v danej oblasti a možnosť, že dnes už ani telefonicky nič nezistíme.
Voláme a nikto nezdvíha... Voláme na X ďalších čísel a nič... Skúšame ešte raz to prvé číslo a náhodou to niekto zodvihol... Myslím, že to bol maximálne vrátnik čo to zodvihol.
Už z jeho ksichtu som pochopil, že zase je niečo nie celkom dobre...na chuj...

Položil telefón a hovorí mi...
Hraničný prechod, ktorým ste v roku 2010 prechádzali, bol pred niekoľkými rokmi zrušený. Z toho dôvodu tam nieje možnosť poslať vašu žiadosť o vymazanie motocykla zo systému.

Tak toto je koniec, hovorím si...

No, ale veď niekde sa musí riešiť administratíva?
Áno, celú agendu prevzal hlavný colný úrad pod ktorý daný prechod spadal. A to je mesto Orengurg. No viete... Aby sme tam našli niekoho, kto zodpovedá za daný bývalý hraničný prechod... ako vám to vysvetliť ako cudzincovi?
Toto je jednoducho Rusko...na východe nič nového...

Budeme dlho hľadať a ešte dlhšie riešiť tento váš problém.. Musím vás poslať zase na Ukrajinu...
Lúčime sa so slovami, "zajtra mi zavolajte, budem tam hneď ráno skúšať volať a snažiť sa to riešiť"...

Vraciam sa k motorke ako zbitý pes...Nikto sa ma nič nepýta, aj tak všetko pochopili a ani slovo chuj ma už nebaví hovoriť.

Vo vysielačke len zahlásia, že toho motorkára treba zase pustiť naspäť. O minútu si už beriem lístoček pri závore na ukrajinskej strane. Už sa ani nepredbieham. Nieje kam. Odstavím motorku len tak niekde a odovzdane sa postavím do radu čakajúcich.

Postojím si asi 10 minút, keď počujem, že podľa všetkého mňa hľadajú... "Kde je ten motorkár?" "Kde bájker iz Slovákii"?

Vychádzam spoza budovy, že asi treba motorku preparkovať, keď som zastavil ako dilino v strede cesty. No pri motorke nikto a nezavadziam nikomu.

Kto ma potom volal? Ja! Ozve sa z nejakého okienka hlas. Prídem tam a pýtam sa čo kto zase chce. "Máš ísť za našim riaditeľom" Čo chce? "Neviem, ale keď sa ide k riaditeľovi, tak je to vždy zlé, alebo inak povedané ...na chuj" odpovedá hlas z okienka.

Idem k riaditeľovi, ten ma ale stretne na polceste k nemu.
"Vy ste boli pred chvíľou v Rusku?" No a kde asi, pomyslím si...
"Volali mi z ruskej strany, mám vás poslať naspäť...."

Tu končia všetky srandy. Pýtam sa prečo vlastne sa mám vrátiť a odpovedá, že mi len odkazuje to čo mu volali z opačnej strany...

No dobre, idem teda tretíkrát naspäť, v protismere k závore odovzdám ukrajinský nepoužitý čistý lístoček a o minútu otváram dvere ako doma na ruskej colníkovej búdke.. ani pri okienku nečakám...
...áááááááá........tak predsa ti stihli zanechať odkaz.....si sa vrátil... píš novú colnú deklaráciu! Náš riaditeľ sa za teba osobne zaručil, že za teba vybaví vymazanie tvojho problému a máme ťa pustiť na jeho zodpovednosť!!!!

Čo stojíš, píš!

Nemám slov a ani pero...

Všetko je o chvíľu vyriešené, aj keď to celé dobre nechápem. Podávame si ruky na znak mieru akoby...
Dostávam ešte poslednú otázku: "kde si sa naučil tak nadávať po rusky?" ...to vám bolo tak, odpovedám....

Neskôr sa slávnostne fotím pri tabuli RUSKO.

Čo sa tam udialo dodnes netuším, tak ako ani dodnes nemám odpoveď, ktorá mi mala prísť emailom do 30 dní. Lebo ako tvrdili, v Rusku sa takéto veci berú vážne a ak ste podali žiadosť, tak do 30 dní vám musia odpovedať...takže ani neviem, či je môj záznam vymazaný, alebo nie...no asi je tam výpadok internetu..dlhodobý...alebo ma má každý ako sa povie...na chuj...

Po prechode hranice sa cítim ako väzeň prepustený z doživotného trestu. Konečne voľnosť po troch dňoch.
Je podvečer a ja letím čo to dá smer Belgorod. Hlavný dôvod je, že nemám ani rubeľ a musím nájsť banku...

Všetky sú už ale zatvorené a tak bez peňazí ďaleko nezájdem. Pomáha mi miestny fajn chlapík, mení mi eurá v kurze rovnakom ako banka. Potom sa už len snažím nájsť výjazd z mesta smerom...smerom...smerom...no jednoducho niekam na juh tá cesta vedie.

Som rozhodnutý, že prvé ruble obetujem do kúpy mapy.
Dodnes tie ruble mám. Prešiel som asi 6 benzíniek, no mapu nikde nemali. Tak pokračujem spôsobom sebe vlastným a to je náhodné cestovanie. O to krajšie zážitky sú, keď ani netušíte kde vlastne ste. Ale vždy sa nájde niekto kto vás pošle správne, alebo aspoň trocha správne.

Vedel som, že sa jednoducho musím držať smer Rostov na Done, čo je obrovské mesto smerom na juh. Nejako sa dostať na hlavný ťah smerom k moru a ostatné sa nejako vyrieši. Idem po dedinách, mestečkách, kde vedú len cesty nižšej triedy.

Ale pokračovanie až ráno, lebo dnes už toho moc nepojazdím. Ustieľam si niekde v poli, len na krátky spánok sa dnes chystám. Mám zameškané skoro tri dni, tak ráno bude skorý budíček a skúsim niečo dobehnúť.
Základ je, že som v Rusku.

Dnes najazdené 268km, z toho 77 po Ukrajine a zvyšok už po Rusku.

6. deň, utorok 14. augusta 2018

Nový Oskol - Rostov n.D. - Krasnodar - Novorossijsk - Ivanivka

Vstávam skoro, no aj tak je tu už slnko vysoko. Hneď aj tankujem a na nič nečakám. Idem si dať stíhací deň, ak sa to dá tak nazvať na mojom malom približovadle. Niekde po ceste si dávam fantastické čebureky (placky plnené mäsom alebo aj džemom), čo bude moje jediné jedlo dnes, no zatiaľ o tom neviem.

Deň sa stal vlastne zase tankovacím. Moje zastávky sú len na dotankovanie. A kilometre pomaly pribúdajú. Poobede konečne prichádzam na hlavný ťah od Moskvy smerom na juh.
Cesta M4 je ale jedno obrovské parkovisko. Kolóny sú prakticky po celej trase, no mne sa darí po krajnici, stredovom páse a aj po poli obchádzať tieto dlhé kilometre stojacich áut.

Dôvod okrem prác na ceste je jasný. Sezóna zberu úrody. Na cestách je súvislý had starých a ešte starších Kamazov, a iných nákladných vozidiel s prívesmi. Náklad je všade rovnaký. Pšenica, jačmeň. A cieľ je tiež známy. Prístav na brehu Čierneho mora mesto Novorossijsk.

Miestami nevidno ani cestu. Neskutočný čierny dym z týchto starých nákladiakov ma farbí a zanecháva na mne mastné fľaky. Vlečú sa v rýchlosťou 40-50km, a do kopca revúce motory nevytiahnu viac ako 10km rýchlosť.

Každých pár kilometrov stojí niektorý z nich so sklopenou kabínou, pod sebou mláka vody, alebo tečie potok oleja. Rozobratý motor, alebo aj celá náprava je bežný jav.
Mnoho z nich nevydržalo veľké preťaženie nákladom a jednoducho sa zlomili listové perá, alebo naraz strelili aj 2-3 gumy, ktoré ako som videl na vlastné oči nemali takmer žiaden dezén.

A polícia? Stojí na svojich stanovištiach a bezmocne sa prizerá. Sem tam niekoho zastaví, no pri tých tisícoch vozidiel nemá najmenšiu šancu nejako riadiť dopravu..

Takto sa vlečiem zároveň aj ja. Neskoro poobede obchádzam dvojmiliónový Rostov na Done. Trvá mi to asi hodinu. Na konci ma čaká ale prekvapenie.
Už aj do Ruska prišiel ten zlozvyk, ktorý sa volá mýto. Normálna mýtnica, kde aj mňa na motocykli skasírovali za úsek asi 30km sumou 50 rubľov. A to som ďalej po ceste videl rozostavané ďalšie mýtnice.

Doprava zhustla ešte viac, stojím aj s motocyklom. Niet kade predbiehať. Neskôr podvečer prichádzam k mestu Krasnodar, tu sa akosi zapozerám a zadumám, čo ma stojí asi 50km zachádzku.
Jednoducho bez mapy som sa trocha stratil. Vraciam sa nazad, pýtam sa na správnu cestu. Musím ísť smerom na Novorossijsk, tak ako všetky tie kamióny. Tak bojujem s dymom a pomaly aj únavou.

Novorossijsk ma víta okolo 22.00, no hneď aj zisťujem, že som si zase urobil výlet nie správnym smerom. Pýtam sa kade tade, nakoniec mi policajti radia správnu cestu.

Hodinu straty už ťažko dobehnem, no aspoň vidím tabule s označením Krymský most. A to je to čo hľadám. Novootvorený most na Krym. Blížim sa k nemu a kolóna kamiónov sa zmenila na kolónu osobných vozidiel s dovolenkármi.

Ideme krokom, no ja aspoň obiehať môžem bezpečnejšie ako predtým. Presne o polnoci stojím na moste a čakám kým začne pracovať benzínka, ktorá mala o polnoci krátku uzávierku. Natankujem a po niekoľkých kilometroch stojím na pomyselnej hranici.

Kedysi tu bola rozdelená Ukrajina od Ruska, no po anexii Krymu, je táto hranica minulosťou, a stoja tu len policajti a priebežne kontrolujú. Motorkár o polnoci je asi dosť podozrivý, tak ma zastavili. Chceli pas, no keď som ho začal vyhrabávať spod oblečenia tak mávli rukou, že choď ďalej...

Tak a som na Kryme po ôsmich rokoch. Dnešný deň je načase ukončiť, no nájsť tu niečo vedľa cesty je v tme takmer nemožné. Stavia sa tu nová cesta a je to tu obrovské stavenisko.

Je 01.30, keď nachádzam nejakú odbočku a asi kilometer idem poľnou cestou, kde je veľká lúka, teda aspoň to tak vyzerá. Som dostatočne ďaleko od cesty, je tu trocha ticho. Vyzliekam len čižmy a nohavice s bundou. Ostatné aj somnou je tak špinavé, že nemá význam rozkladať stan. Postačí karimatka a spacák sa doma aj tak operie. Smrdím sám sebe, no som spokojný s výkonom. Okolo mňa pobehujú myši a iné hlodavce, no mne je to v tejto chvíli jedno. Po dotyku s karimatkou zaspávam.

Dnes som dal moje maximum na tejto malej motorke. Myslím, že s objemom 250ccm, plnými cestami, teplotou nad 30 stupňov, je výkon od 6.00 do 01.30 a nájazd 1232km dostačujúci.

7. deň, streda 15. augusta 2018

Ivanivka - Feodosija - Simferopoľ - Sevastopoľ

V hlave mi duní, oči nemôžem rozlepiť. Snažím sa rozpamätať kde som a čo sú to za zvuky. Slnko vychádza spoza malého kopca pod ktorým ležím. Pomaly mi dochádza kde som. Pripadá mi, že som spal len pár minút, no je 6.00 ráno, no čo je to za zvuk? Aha, už to spoznávam...je to pes...

Vstávam a hľadím na malého psa ktorý sedí asi 20m odomňa a usilovne šteká mojim smerom. Asi sa mu nepáči motorka, ktorá narušila jeho teritórium. Lezie mi takto z rána na nervy, a nedá pokoj. Beriem preto do ruky kameň, keď v tej chvíli sa vedľa neho z trávy postaví druhý pes, veľkosti asi ako pol mojej motorky. Kameň púšťam z ruky a odväzujem sekeru z motorky....ak by náhodou.

Nakoniec sme sa dohodli...ja si v rýchlosti pobalím veci a vypadnem, a nechajú ma na pokoji. A tak o chvíľu sedím na motorke a pokračujem v ceste. Turistov neubudlo, skôr naopak, cesty sú ešte plnšie ako včera večer.

Všetci využívajú nový most namiesto pomalých trajektov a idú dovolenkovať. No cesty zatiaľ chýbajú, a ide sa stále cez dediny a mesta. Priamo cez centrá, kde doprava kolabuje. Ja sa ale predieram dopredu, a pred obedom oddychujem pri jedle neďaleko Simferopoľa.

Do môjho cieľa ktorým je Sevastopoľ mi zostáva asi hodina jazdy.
Ono ten cieľ nieje celkom náhodný, a ako sa hovorí "Cherchez la femme"...za všetkým hľadaj ženu...

Potrebujem telefonovať, no keďže na Kryme funguje len miestny operátor a žiaden roaming, tak poprosím niekoho na ulici, aby mi zavolal na určité číslo.
Zistím adresu a pokračujem do cieľa.

Príchod do Sevastopoľa sprevádza asi hodinové blúdenie, teda vlastne neočakávané spoznávanie mesta v presne opačnom smere ako som mal ísť.

Pomoc prichádza na benzínke, kde na lístoček dostávam nakreslenú mapku a podľa nej už idem o poznanie správnejšie.
Neďaleko cieľa, poprosím niekoho o jeden krátky telefonát a o chvíľu ju vidím...

Anna...meral som za ňou túto dlhú cestu, no ona nedávno za mnou ešte dlhšiu. Odišla odomňa pred necelým mesiacom. A predĺžila si leto pobytom na Kryme, čo som považoval za dobrý cieľ kam ísť prevetrať novú motorku.

Takže strávime spolu pár dní v meste a okolí. Najskôr je ale treba nájsť miesto pre motorku. To nachádzame pomerne rýchlo a lacno. Bezpečné strážené parkovisko zabezpečí môj kľudný spánok. Teraz je na rade nájsť vhodné ubytovanie. Mesto toho ponúka veľmi veľa, no znalosť miestnych pomerov je výhodná. Stačí zájsť na vhodné miesto, kde sa s dohadzovačom ubytovania dohodnete na tom čo hľadáte a idete na obhliadku.

Mne sa podarilo nájsť v dobrej štvrti, jednoizbový byt, plne zariadený, pračka, klimatizácia, komplet kuchyňa za cenu 110eur na 5 dní. Čo je dobrá cena nato že je hlavná sezóna a prímorské letovisko.
Aj tak v byte strávim len minimum času.

Prvé čo ale urobím je hygiena. To ako vyzerám po ceste musím umývať dlho...
Večer už spokojne vykračujem ulicami mesta a pár dní si tu oddýchnem.

Dnes najazdené len 358km, no po včerajšku mi stačilo aj toto.

8. - 11. deň, 16-19. augusta 2018

Sevastopoľ a okolie

Keďže tu toho motorkovania moc nebolo spojím tieto dni do jedného. Klasická dovolenka pri mori, kúpanie, predražené žrádlo, výlety. Návšteva všetkého čo tu stálo za zmienku, a čo sa dalo ako tak finančne uniesť. Lebo Krym je podľa mňa pomaly drahší ako dovolenka niekde v Taliansku..

Po dvoch dňoch som toho mal plné zuby, môj rozpočet nieje na takéto fajnovosti pripravený.
A motorka pomaly ale isto začína po dvoch dňoch chýbať a preto si robíme výlety po okolí aj na nej. Pri jednom takom výlete sa sa vyberieme na pláž, ktorá je veľmi neprístupná. Cesta je v prachu, piesku, hlboké jamy a prudké klesanie. Som vhodne a vzorne oblečený ako sa na správneho turistu patrí...kraťasy, tričko a šľapky.

Keďže sme na motorke dvaja, dávam pozor čo to dá, v jednej jame jednoducho nedočiahnem na zem a keďže váha dvoch osôb, spojená so šľapkami je namňa príliš, pokladám v nulovej rýchlosti motorku na pravý bok. V momente som na nohách, motorka ma nezaujíma.
Anna si drží stehno a smeje sa. Trocha si pri zoskoku natiahla sval, ale mrzí ma to a hanbím sa ako pes. Nedá mi však pokoj jej smiech napriek bolesti. sa pýtam o čo ide...Odpovedá mi: "a ty vieš, že v Rusku, keď chlap zhodí ženu z motorky, si ju musí zobrať za ženu?" Neveríš? Spýtaj sa môjho brata...

Jemne protestujem, že som vlastne len motorku zaparkoval a ona zle vystúpila, no nič mi to nepomohlo...
Preplatenie liečebných nákladov zatiaľ odmietla, na možnosť zmeny priezviska som sa radšej nepýtal...
Takže pozor nato koho máte za chrbtom v Rusku na motorke. :-)...tu na východe to nieje nič nového...

Ďalej už som si dával ešte väčší pozor na ceste, aby som jej nedal príležitosť zopakovať miestnu motorkársku tradíciu.
Aj tak ma to na tej pláži vôbec nebavilo....ak si dobre spomínam...:-)
No ale vrátim sa radšej na veselšiu tému.

Celý týždeň sa tu do mesta zbiehajú motorkári z ďaleka. V piatok tu začína Bike Show 2018. Je to už 23. ročník moto zrazu.

Ja tieto masové akcie moc nemusím, kedysi som sa bol pozrieť na pár zrazoch a stačilo mi...
No keď už som tu neodolám a pôjdeme nakuknúť o čo ide.
Je piatok ráno a celé mesto hrmí motorkami. Dnes je začiatok a aj hlavný deň. Na dopravné predpisy dohliadajú nielen policajti, ale čo je potešujúce aj množstvo organizátorov.

Všade poriadok, žiadne divoké jazdy a o alkohole nemôže byť ani reči. Jediné čo sa tu toleruje je nenosenie prilieb.
Večer sa už nieje ani kde pohnúť, nazýva sa to "kumulácia" a končí to o 23.00 jazdou mestom. Vynechal som túto časť, nieje mi to po vôli, stačí to sledovať.

V sobotu ráno vyrážame na pláže okolo mesta. Celodenný výlet končíme pred bránami areálu, kde nás odchytáva trojica chalanov niekde zo severu Čiech. Prišli na starých Gilerách a cestou niečo zlomili tak mali o zábavu postarané.
Vraj som jediný koho stretli zo Slovenska, alebo Čiech. Pokecáme, vysvetlia mi v ktorej časti areálu stanujú a večer sa možno uvidíme.

V areáli ktorý je urobený z nejakého bývalého lomu, alebo fabriky dokázali vykúzliť neuveriteľne pôsobivý motorkársky brloh, obrovských rozmerov. Ťažko sa to opisuje no na internete sa dá nájsť kopa informácií. No pódium a špecifické osvetlenie stálo zato.

Večer hľadáme kolegov z Čiech, no ako sa snažíme tak sa snažíme, nenašli sme ich. Pozrieme večerný koncert, no potom sa začnú rôzne silácke súťaže v ťahaní kamiónov atď.
Je to tu ale dosť spolitizované, čo mi nevonia príliš. Časté pokriky, volanie na slávu komu tomu (Putin a spol.), Noční vlci atď...

Beriem to ako uzavretú vec...bol som videl som.
Večer sa vraciame nočným mestom a trasieme sa od zimy. Pokles teploty je značný a jazda v ľahkom oblečení je až prílišné podcenenie prímorského letného mesta.

Nedeľu, môj posledný deň v Sevastopoli sa venujem kultúrnej vložke a to je história mesta, prehliadka všetkého možného čo sa dá za deň stihnúť. Strata mobilného telefónu za 800eur a jeho neskoršie nájdenie, je vďačné a milé adrenalínové spestrenie dňa a po pár dňoch používam skoro zabudnuté slovo ...chuj...

Pomaly sa začínam myšlienkami vracať na cestu. Čas tu ubehol veľmi rýchlo, zvlášť keď je dobrá spoločnosť.
Večerný pohľad do peňaženky neveští nič dobré. Ešteže má moja motorka malú spotrebu a cena benzínu v Rusku je niekde okolo 0.60 -0.70eur/liter.
Ráno vyrážam smerom domov, no dobre dobre...aj slza padla...

Za tie dni oddychu som tu najazdil 220km, s jedným dodnes (začiatok roku 2019) nedoriešeným pádom...

12. deň, 20.augusta 2018

Sevastopoľ - Jalta - Artek - Feodosia - Kerč - Krymsk

Ráno odovzdávam kľuče od bytu, beriem kľúče od motorky, balím veci a po nutnej rýchlej rozlúčke prchám z miesta činu. Za mestom ešte kontrolujem reťaz a robím pár fotiek pri bráne areálu kde sa konala Bike show.

Popri pobreží pokračujem smer Jalta, spoznávam miesta kde som pred rokmi prechádzal. Vzorný pionier som nikdy nebol a preto masový multi-kulti tábor detí socialistickej mládeže som navštíviť za bývalého režimu nemohol. Tak si aspoń na pamiatku fotím nápis Artek.

Kto tam bol má určite zážitok na celý život. Aký to už nechám na posúdenie každého ex-pioniera.

Kopírujem pobrežie nakoľko sa len dá. Doprava je tu ale stále príšerná a preto sa mi podarí prejsť Krymský most až k večeru. Keďže som stále bez mapy, a už ju ani nemienim zháňať, pýtam sa niekoho či je aj iná cesta ako tá po ktorej som išiel.

Cestou stretám podivný cestovný úkaz... Chlapík s pekne upraveným žigulákom a na streche niečo veľké a moc moc dlhé. Asi nejaký staviteľ Krymského mosta. Vidno, že s predpismi o nejakých povolených rozmeroch nákladov je tu ta trochu po "chuj"...

Niekde neskôr dostávam rady nad zlato a vyhýbam sa veľkému mestu Krasnodar inou cestou, ktorá je síce horšia no menej frekventovaná. No toto celé až zajtra. Dnes je už neskorý večer a po tme jazdia len blázni....a občas ja. Hľadám miesto na spanie, no nachádzam omylom nejaký motel.

Aj keď môj rozpočet krváca, cena v prepočte 8 eur na snáď nepoloží. Motorka vo dvore pod oknami, v izbe šesť postelí, snáď mi v noci podľa miestnych tradícií nikoho nedovedú. A aj keby, čo už za 8 eur by som chcel.

Napriek tomu, že som sa túlal po pobreží a vyrazil relatívne neskoro som najazdil dnes 515km.

13. deň, utorok, 21.augusta 2018

Krymsk - Slavjansk na Kubani - Rostov na Done - Millerovo - Markivka/UA

Taký pekný dátum....a čím je pekný? V tento deň pred niekoľkými rokmi som sa zoznámil s Annou, bolo to na prelome večera z 20. na 21. augusta.
Niečo vám ten dátum prípomína? Tak to sa vám asi len zdá...
Rozhodne sa dnes musím s niekým pohádať a pripomenúť jubileum 50 rokov....

Tak idem hľadať obeť. Vyrážam z motela s prvým kohútom. Nie nemyslím toho čo by mal za brieždenia kikiríkať, ten už je dávno v polievke.

Ale toho kohúta z vodovodnej batérie, čo mi ostal v ruke, keď som sa chcel osprchovať ráno... ako na potvoru bol od teplej vody...ale čo už...chuj s ním.. otužil som sa studenou vodou dĺžky presne 3cm.

Na papieriku mám asi 5-6 dedín a miest cez ktoré musím prejsť, takže dnes som za múdreho a nestratím sa tak ľahko.Moja papierová GPS ma ale sklamala, už v druhej dedine sa porúčala s vetrom.

Vrátil sol sa k starej osvedčenej variante a to je "otázky a nejasné odpovede". Najideálnejšie je jednoduché ukázanie smeru rukou. Toto fungovalo celý deň bezpečne a cez mestá ako Slovjansk na Kubani a Timaševsk sa dostávam znova na hlavnú cestu A4 smer Moskva.
Keby som o tejto skratke vedel, cestou na Krym ušetril by som asi jednu nádrž benzínu a pľúca by dostali asi o 5 kubíkov vzduchu menej z nespálenej nafty ruských motorov normy minimálne EURO -3 (mínus tri).

No ale motorkár sa stále má čo učiť, hlavne ten ktorého technologické zručnosti dosiahli svojho pomyselného Everestu v roku 1998 s príchodom telefónu Nokia 5110 (pre mladšie ročníky-spýtajte sa rodičov o čo ide).

Návrat do pekla zvaného A4 sa konal okolo obeda. Pred Rostovom na Done zvažujem zísť z cesty a po poli obísť mýtnicu. Predsa len 50 rubľov je viac ako liter benzínu.
No myšlienku hneď aj zavrhujem, keď si uvedomím, že by som sa zase mohol pekne stratiť a nájdenie správnej, alebo aspoň z časti správnej cesty by ma stálo možno aj viac ako ten liter 92-ky.

Aké bolo prekvapenie keď som zistil, že mýtnica zatiaľ pracuje len v jednom smere! Ušetrené ruble som s podujal rozhadzovačne utratiť na jedlo. Keďže som si popri tankovaní rád sem tam aj niečo zjedol, bolo načase od rána prázdny žalúdok polievkou zaliať.

Hlboký nádych a ideme prejsť Rostov na Done. Hodina a pol anarchie a som vonku. Tu robiť taxikára, alebo vodiča autobusu musia len pretekári na dôchodku, inak to nazvať neviem.

Ak ma pamäť neklame tak podľa mapy od Rostova na západ už začína hranica s Ukrajinou. No ale kde je aký prechod vôbec netuším. Oslovujem preto nejakého vodiča, má dokonca mapu, tak sa dôležito tvárim a študujem.

Oznamuje mi, že určite je neprejazdná cesta E58 popri pobreží smerom na Mariupoľ, to je tá čo mám najbližšie, no škoda. Ďalej na sever je cesta E50 smerom na Doneck, no o tej sa dozviem neskôr, že je takisto uzatvorená.
Vojenský konflikt ma preto posúva vyššie na sever k mestu Lugansk, ktoré je tiež jedným z epicentier tejto vojenskej zbytočnosti.

Pokračujem preto smer Moskva a pri odbočke na cestu M04, vidím ukazovateĽ Lugansk 98km. Neváham a odbočujem. No po pár kilometroch ma otáča uzávera cesty. Len pre miestnych a len na povolenie. Cudzinci? Absolútne vylúčené...

Znovu som na A4 a mierim na sever, dostal som odporúčanie na mesto Millerovo, tam vraj je otvorený prechod.
A prečo vlastne nejdem tým prechodom akým som prišiel? No jednoduchá odpoveď: lebo, keď už som v tejto vojnou postihnutej oblasti, tak chcem skúsiť ako ďaleko sa tento rok viem dostať...

Minulý rok som prišiel do Doneckej oblasti a asi 20km pred Doneckom ma už ďalej nepustili, tento rok skúsim Luganskú oblasť o ktorej sa hovoria ešte krvavejšie historky.

V diaľke vidím po hodine jazdy Millerovo a odbočku na cestu P22. Po pár kilomertoch mi je divné, že idem po nej celkom sám. Potom už ani čiary na ceste niesú a cesta sa zúžila a v strede sem tam rastie tráva.
A tu domček... a z domčeka trčí hlaveň.
Prechádzam medzi panelové zátarasy a je mi jasné, že tadiaľto cesta asi tak skoro nepovedie. Zastavovacia pásy a kotúče ostnatého drátu sú silný argument.

Chlapi sú ale v pohode, len sa čudujú kto ma vlastne sem poslal...hrdo odpovedám...ja sám... sám som sa sem poslal podľa nejakej mapy...idiot.

Ešteže fungujú mobily. Nie môj, ale ich mobily. Chlapi volajú kade tade a zisťujú mi ktorý prechod je otvorený aj pre inostrancov.

Dostávam lístoček s jedným slovom, Kantimirovka.
No kde to je ani oni netušia, nieto ja. O zábavu pred večerom mám znovu postarané. Ďakujem a otáčam na môj obľúbený hlavný ťah A4.

Tu odchytávam prvý Kamaz na parkovisku, spoločne študujeme mapu. No taký hraničný prechod nie a nie nájsť. Aj tá mapa je akási divná, kde je vlastne hranica medzi Ukrajinou a Ruskom, pýtam sa kamazníka.

Pokrčí ramenami. Otáčam mapu a čítam...rok vydania 1984. Aha... tak dík bratu... nato Sergej vyťahuje tablet a hneď vieme kde sme a kam mi treba...pýtam sa prečo to nevytiahol hneď?...sucho mi odpovedá ..."veď si chcel mapu"...a zase som za chuja...

Kde sa nachádza Kantimirovka to všetci predsa dobre viete, ale ako sa tam dostať s prichádzajúcou tmou to ja neviem vôbec. Serioža mi napísal na zamastený lístoček názvy dedín cez ktoré mám akože "puteševsvovať", no ja jeho písanú azbuku neviem rozlúštiť. Mohol by sa živiť šifrovaním...hotový Da Vinciho kód...

Je 22.30 a ja po troch hodinách stojím asi 3km pred hraničným prechodom. To, že sa mi z pôvodnej 140 kilometrovej cesty podarilo urobiť 220km nieje v tejto chvíli podstatné. Stačilo párkrát zle odbočiť a ísť inm smerom a ten rozdiel je tu hneď.

A ani to, že každá neosvetlená dedina po tejto ceste dostala prívlastok chuj. Zablúdil som aj tam kde sa nedalo, no nakoniec som sa úspešne dostal k hranici a váham. Kukurica alebo hranica? Zase nesprávna voľba. Vybral som hranicu a kukuričné pole na nezlákalo na nocľah.

Míňam posledných 100 rubľov na pol chleba a syr. Na kvas už nezostalo, ale hlavne mám natankované, lebo za čiarou je už ukrutne drahý ukrajinský benzín v cene 0.90eur.

Prichádzam na hranicu a takmer rukou v tme tápam pred sebou. Čierno čierna tma, len v diaľke akési matné svetlo. Pešo prídem k závore a tmavého tieňa za okienkom sa pýtam: funguje táto hranica vôbec? Tieň sa strhne zo spánku, brigadírka letí k zemi a odpovedá: "samozrejme funguje, váš pas prosím". Zasvieti si naň mobilom a dodá: "viete, nemáme dnes elektriku"...takže nerobíme...

Jelenia ruja začína až o mesiac v septembri, no ruskou nocou sa dnes nesie moje...kúúúúúúúrváááááááá.....

Sedím na obrubníku a zisťujem, že obeť ktorú som ráno hľadal na hádku mi práve ponúka cigaretu. Rázne ho posielam aj s jeho tabatierkou tam kam patrí, a začínam spomínať jeho rodinných príslušníkov.

No ako vidno niesom sám kto sa tu dnes na ňom vybúril, on len s bohorovným pokojom fajčí a počúva. Potom sa začneme obaja smiať.
Dostáva odomňa poslednú slovenskú horalku a do polnoci na zaúča do tajov pašovania benzínu cez hranicu. Celkom poučné rozprávanie. Len keby tá hranica nebola tak ďaleko od nás.

O polnoci sa zapne prvá lampa a s ňou aj prvý počítač. Dávam si veľký pozor, aby som odišiel z Ruska aj s motorkou, nakúkam do počítača, čo sa nestretne s pochopením uniformy a ráznym tresnutím okna.

Opúšťam Rusko s nádejou, že teraz už nemám v Rusku nie jednu motorku, ale dve.

Pomaly a neisto tlačím motorku na ukrajinskú stranu. Vopred ma upozorňovali, že budú robiť problémy, zvlášť keď som na motorke.

Von, von, von! Všetko von z kufrov a tašiek! Sem na stôl všetko vyložiť a aj z vreciek! Z vreciek? No to som teda dopadol...
Kde ste bol? Bol ste na Kryme na motorkárskom zraze? Kurva, ako to viete.... hovno viete! Veď nálepku z motozrazu som si predvídavo nenalepil na kufor, ale je pekne ukrytá v kufri.

Nie nebol som, veď Krym je predsa stále Ukrajina a to by som narušil vašu hranicu neoprávneným prechodom, začo je postih trestom odňatia slobody do troch rokov...sypem zo seba naučenú frázu...

Bol som pri mori v Soči! Klamem až sa mi z huby práši...

Dnu, dnu, dnu! Všetko dnu, netreba nič vyberať. Tu je váš pas a šťastnú cestu! Aká zmena zrazu...

Vitajte na Ukrajine...nemáme tu síce takisto osvetlenie ba ani cestu, no pokračujte vo svojej púti.

A veru aj pokračujem. V slabej chvíli som sa nechal nahovoriť od jedného "podnikateľa" s benzínom, čo denne prejde hranicu trikrát, aj keď limit je len raz, nato, že mi v noci zabezpečí nocľah v najbližšej dedine. U niekoho kto má ubytovanie.

A tak ho čakám kým zatvorí oči všetkým potebným uniformám bankovkou a prejde s plnom nádržou a kanistrami cez hranicu. Mierime do dediny Markivka, je to prvá dedina za hranicou a som v Luganskej oblasti.
Cesta je taká strašná, že ideme po poli medzi slnečnicami, zemiakmi a kukuricou. Idem prvý, lebo v tom prachu by som nemohol ísť v závese za mojim sprievodcom.

Dvakrát to takmer položím v prachu ktorý je aj 20cm vysoký a jemný ako detský púder. Nadávam si, do čoho som sa to pustil takto v noci.

Sú viac dve hodiny v noci, keď zastavujeme pred nejakým domov v úplnej tme. Na búchanie na bránu a krik nikto nereaguje a tak môj sprievodca preskajuje plot, uviaže psa a otvára bránu.

Až vtedy vychádza rozospatý akýsi vraj správca domu, ktorý sa namiesto pozdravu vyští do kopy piesku a potom mi ukáže izby, kde je asi tak 30 postelí a nikto. Vyberám si tú kde bude najmenej bĺch.

Ponúknem ho svojim zvyškom chleba a syra a porúčam sa spať. Dúfam, že ma moja intuícia o počte bĺch do rána nesklame. No toto už sa mi len sníva, lebo zaspávam okamžite po dotyku s roky nepraným vankúšom.

Dnes, napriek všetkému som prešiel viac ako som chcel. Štandartne vybavený mototurista, by na tejto dnešnej trase urobil približne 650km, no neštandartný blúdič ako som ja urobil 878km. No zato som videl viac...

14. deň, streda 22. augusta 2018

Markivka - Severodoneck - Slovjanoserbsk - Kramatorsk - Kurachove

Ráno sa budím na divné pocity. Tušenie bolo správne! Niečo si na mne pochutnávalo v noci. No blchy to podľa všetkého neboli. Stretnutie s ukrajinskou plošticou som si nemohol nechať ujsť.

Domácemu akože "správcovi" tohto hotela Hilton som sa pekne pozdravil a on len pokrčil ramenami a sucho dodal... 150 hrivien... ja som tiež len sucho jednoslovne odpovedal...chuj......dostal 100.

Sadnem na motorku a v tejto diere čuduj sa svete na autobusovej zastávke nachádzam mobilnú zmenáreň. Dvojnohá zmenáreň mi vymenila nejaké tie eurá aby bolo začo jazdiť po týchto necestách.

Nachádzam sa v Luganskej oblasti, a nič horšie som na Ukrajine nevidel. Myslím tým cesty. Ani neviem akým smerom sa držať, nieje tu moc dopravných značiek. No keď uvidím Lugansk 85km, tak je rozhodnuté. Skúsim kam až ma pustia. Je mi jasné, že oblasť je uzavretá pre takých ako ja.

Viem, že ďaleko nedôjdem. Trvá mi asi dve hodiny trápenia sa po strašnej dieravej ceste. Nedarí sa mi celkom správne trafiť hneď do Lugansku. V ceste mi stojí mesto Severodoneck, odtiaľ už smerujem správne do Luganska. Prvé dva blokposty prechádzam pomerne bez problémov, na tretí je konečný.

Luganská republika mi vystavila stopku a po kontrole a mnoho otázkach ma otáčajú. Aspoň sa pýtam na cestu smerom na Doneck, kde mi minulé leto chýbalo 20km do mesta. Ďalej ma už nepustili. Vojenský konflikt je tu stále a rešpekt musí byť, tak ako aj zdravý rozum.

Doneck leží na juhozápad, čo v mojom ponímaní a jazdení bez akejkoľvek mapy znamená, že idem smerom severo východ a potom trocha na západ...Som v Slovjansku, čo je v podstate neďaleko toho miesta kde som bol pred piatimi hodinami. Tu si pri výbornom obede nadávam do debilov.

No nič sa nedá robiť, Doneck je zase ďaleko, a večer je blízko. Podarí sa mi niekde urobiť fotku v nejakej mape a podľa toho prichádzam do Doneckej oblasti, kde ma na druhom blokposte definitívne zastavujú. Ani toto leto sa do Donecka nijako nedostanem. Kontroly sú citeľne ľahšie ako minulý rok, cítiť akoby uvoľnenie atmosféry. Žeby si k vojne privykli?

Dnes kilometre nepribúdajú. Fakt zlé cesty ma nútia sa príliš nekochať krajinou. Aj preto sa rozhodujem si dnes dať trocha oddych. A nato je dobrá adresa minuloročné jazero neďaleko Donecka. Ani neviem ako, ale po pár nesprávnych odbočeniach ho nachádzam.

Fabrika na jeho brehoch dymí, farba vody je stále dúhová, deti vo vode bez prestávky... na východe nič nového...

Na môj oddych to nemá vplyv, na brehu jazera plného komárov, v stane preberám možnosti zajtrajšieho jazdenia. No dostávam sa len po prvých 20 km a zaspávam.

Dnes som asi naviac blúdil. No ale o to predsa ide, moje cestovanie je o to krajšie, keď neviem kde som.

Viac ako 386km som dnes nebol schopný dať,, cesty v tejto oblasti jednoducho viac ako strašné.

15.deň, štvrtok 23. augusta 2018

Kurachove - Mariupoľ - Berdjansk - Melitopoľ - Kyselivka

Ráno sa budím a necítim sa celkom fit. Únava to nieje, všetko rieši univerzálna ružová tabletka.

Minulý rok bola cesta do Mariupoľu zarúbaná. No včera som dostal info, že by to mohlo byť bez obmedzení. Jediný problém mám ako sa tam dostať a neblúdiť príliš. Už po pár kilometroch to chcem vzdať, keď na 40km úseku stoja tri blokposty a všade kopec otázok a vysvetľovaní.

Asi aj preto som minulé leto nemohol touto cestou ísť. Ako sa dozvedám, reálne nepokoje sú tu denne. No ja nič nepociťujem a po 120km som pred vstupom do mesta. Veľký blokpost mi nepridá na nálade, ako aj ťažká vojenská technika. Tu sa asi zdržím dlhšie. Hneď ma odstavujú nabok. Pas, techničák a otázky... Slovák? Tam! Do budovy a čakať pred kanceláriou. Postup už poznám.

Sadnite si. Dáme vám pár otázok, hovorí mi mnohohviezdičková uniforma. Viem, odpovedám jej. Už ste ma kontrolovali asi tak 30 krát len v tejto oblasti. Trocha sa zarazí a naťuká moje meno do počítača.
Kyslý úsmev naznačuje, že vidí to čo nechcem aby videl.

Môj zápis v ich databáze ma bude sprevádzať asi navždy. Otázky sú čoraz osobnejšie, no pri slovách "noční vlci" už nevydržím a zvýšim hlas.
Opisujem celú situáciu spred rokov, opisujem situáciu z minulého roka, dištancujem sa od všetkého, a vytrvalo tvrdím jedno slovo...turistika...nič to ale nepomáha, a na pomoc prichádza pár očumovačov.

Počkám ešte kým si ma preveria cez dva telefonáty, počkám kým si urobia kópiu pasu, kde ich samozrejme náramne zaujíma pečiatka krížom cez ruské vízum so slovom ANULIROVANO.

Vzdávam to a som ochotný oželieť Mariupoľ, lebo toto ma už fakt unavuje. Aj keď si uvedomujem kde som. Vojna má svoje pravidlá a obmedzenia.

Po ďalších 15 minútach som zrelý na uterák, no nakoniec ma púšťajú s poznámkou, že ak by som sa chcel dostať z mesta iným smerom ako na západ, tak mi hrozí zatknutie, pretože oblasť smerom na východ smerom na Novoazovsk je pod silným obliehaním a tam mi hrozí až príliš nebezpečenstvo.

Takže to mám akože chápať tak, že ma pustili do Mariupoľa pololegálne? Netuším, no idem k moru.
Tu ma čaká napriek všetkému príjemný šok.

Parkujem priamo na móle, pri pláži plnej ľudí. Nikto nič nerieši. Deti vo vode, na pláži pekné baby, na mólach rybári... Vojna? Ano tam! Ukáže jeden z nich udicou smerom doľava.
"Tam asi 20km odtiaľto už nejazdi", hovorí mi starší muž a kýve udicou tým smerom.
To isté mi povedali na blokposte + poznámka o možnom zatknutí, sú pre mňa silným súperom nato, aby som tam bezhlavo išiel na vandrovku.

A preto dávam na pláži výborné čebureky a pár litrov kvasu. Ani sa mi nechce ďalej. Výhľady sú viac ako dobré, voľba Miss pláže môže začať. Rád budem porotcom.

Po hodine ničnerobenia, len očumovania sa chtiac -nechtiac musím porúčať. Predsa len domov ešte dlhá cesta. Ale táto popri mori bude mať svoje čaro.

Kopírujem pobrežie do mesta Berdjansk, čo mi trvá asi tri hodiny, lebo cesty zase na zaplakanie.No to čo som videl pri meste Primorsk bolo až neuveriteľné do akého stavu sa dá cesta zničiť.

Neskôr sa to trocha zlepší a podvečer pri meste Melitopoľ rozmýšľam, kade vlastne ďalej. Pýtam sa niekoho či má význam naďalej kopírovať pobrežie, no dostávam odpoveď "nič tam nieje k videniu a cesty ešte horšie ako tu"

Ušetrím si preto tlmiče a pokračujem po M14 smer Cherson. Ten míňam už sa šera a zrazu vedľa cesty stojí "Kurín".
Názov zaujímavý, stavba tiež a ostatné dvojnohé...tiež.

...no sliepky tu nemali, ale bojaschopné kuriatka tu obsluhovali. Keďže mi je stále akosi divne, beriem za viac ako slušnú cenu posteľ aj s raňajkami. Večeru ani nedojedám. Niečo je fakt na "chuj" somnou. Skúšam pre zmenu bielu univerzálnu tabletku a uvidíme ráno.

Dnes som sa priblížil k domu o 592km. No na tie cesty, aj tak celkom dosť.

16. deň, piatok 24.augusta 2018

Kyselivka - Mykolajiv - Odesa - Okni - Kišinev/MD

Ráno sa budím v Kuríne bez nových štípancov. Raňajky ruším, nič mi neberie. Dnes mám smer jasný. Moldavsko.
Nieje načo čakať. Mikolajiv preletím a pred Odesou za zaradím do nekonečnej kolóny.

Keďže sa držím len náhodných dopravných značiek, skončím takmer v centre v meste.

To som nechcel a rýchlo padám na prvej križovatke, kde mi niekto rukou ukáže smer TAM...
To malo byť akože smer Moldavsko.

Oddýchnem si pri jazere, kde rád podebatujem s rodinou na rybách. S postihnutým synom na vozíku sa snažia trocha zabudnúť na útrapy. Syn je napriek hendikepu úspešný rybár a ťahá jednu rybu za druhou. Podarujem mu nožík a pokračujem.

Krajina je tu zase iná. Veľmi pekná a nie taká suchá ako pobrežie. Začínajú byť aj vinice vidieť. Neklamný znak, že Moldavsko je blízko.

Trocha si predlžujem jazdu Ukrajinou a to tak, že kopírujem hranicu cestou asi tak 8. triedy.

Bolo mi povedané drž sa smer Okny. Je to síce staršia cesta, ale pekná. Čo v preklade znamenalo 160km anarchie.

Bábušku sediacu v tieni na krajnici tejto cesty je nemožné si nevšimnúť. Zastavujem a jej počiatočnú nedôveru mením na polhodinový rozhovor.

Maliny ktoré predávala boli jedným z jej prilepšení k dôchodku 1600hrivien (asi 55 eur). Prisadnem si a rozprávame sa. V podstate očakávaný rozhovor, ako už veľakrát na východ od našich hraníc...zlá doba...dražoba...chudoba...

Stalin....keby sa mohol vrátiť Stalin synok... Vieš synok, za Stalina sme sa mali dobre! Nie ako títo tu! Všetko rozkradnú! "Och Josif, keby si sa mohol vrátiť"....zasnene hovorí bábuška a v očiach nefalšované slzy...už som toto párkrát zažil...na východe nič nového...

Ani neviem čo hovoriť, ťaživé ticho končí krátkou motlitbou, za môj šťastný návrat domov. Nech máš "lehkoj puti synok" prežehná sa bábuška. Poďakujem a spýtam sa na cenu pohára malín z ktorých som zjedom za hrsť.

30hrivien synok, ale tebe ich dám za 20hrivien. Poďakujem za akciovú cenu a do dlane jej vkladám 200 hrivien. Nechce ich zobrať, tak prikladám ešte jeden z mnohých nožíkov, ktoré mám na podobné príležitosti.

"Dám vnukovi"...konečne sa dohodneme a bábuška berie aj peniaze aj nožík.

"Gospodin s teboj synok"... lúčime sa a v diaľke vidím ako sa zase a zase prežehnáva...

Pokračujem krásnym krajom, kde je chudoba viditeľná na každom kroku. Niekedy možno nádherná autobusová zastávka, ohlodaná zubom času, no stála za fotku.

Cesta ale pomaly mizne pred očami a zostáva len akási hlinená koľaj medzi lúkami. V diaľke vidno nejakú dedinu, no ani sám neviem, či je to ešte Ukrajina alebo je to už za hranicou Moldavsko. Nerád by som prekročil nelegálne hranicu aj keď nevedomky.

Stretnúť tu auto je milé spestrenie a mrak prachu k tomu. No stretnúť tu diaľkový autobus a to celkom luxusný a zánovný je hotový zázrak.

Kam išiel nevedno, no ako prešiel túto nazvime to "paródiu na cestu" autobusom je premňa záhadou.

Nakoniec ma najviac dorazila dopravná značka s označením cesty písmenom "E"...akože medzinárodná...
Pri meste Okny, vychádzam na cestu vedúcu k hraničnému prechodu Platonove.

Závora a pred ňou nikto. Fajn, žiadna kolóna. Vojačik zapisuje "nómer" na lístoček a otvára závoru. Prechádzam pomedzi rôzne stĺpy a iné zariadenia, keď za sebou počujem neznámy zvuk.

Nič ale nevidím v spätnom zrkadle, tak pokračujem asi 150m k parkovisku. No sem ani nestihnem prísť. Už z diaľky vidím ako sa rozleteli dvere a naproti mne beží nie celkom prívetívá maskáčová uniforma, ktorej do taktu do pŕs udiera automat, alebo ak chcete AK47.

Rukou mi ukazuje okamžite stoj! Príde na 10metrov odomňa a zastaví sa. Gesto na zhasnutie motora pochopím. Aj to druhé gesto na zosadnutie z motorky.
No keď urobím tri kroky vpred, že sa idem spýtať čo sa stalo, počujem len rázne STOJ!
No, automat na prsiach je dobrý argument ostať teda na mieste.

Čakám minútu, dve, nič sa nedeje. No potom vidím nejaké ruky ukazujú smerom ku mne a z boku budovy vychádza neidentifikovateľný človek v divnej uniforme.
To, že to nieje uniforma uvidím až keď príde bližšie. Je to zvláštny plášť a v ruke ešte zvláštnejší kufor.

Prichádza na 5m odomňa a pýta sa. Veziete niečo nepovolené, niečo nelegálne a nebezpečné?
Tu asi končia všetky pokusy o vtip a vážnym ksichtom odpovedám že nie.

Vzápätí sa dozvedám, že počas prejazdu cez skener bol spustený alarm na prítomnosť rádioaktívnej látky a hodnota mnohonásobne prekročila limit.

A preto sa ma vopred pýta na kontraband a či si uvedomujem možné následky.
No nebolo mo všetko jedno v tej chvíli. Sucho preglgnem a hovorím, že chápem všetko.

Dostávam pokyn odstúpiť na minimálne 10m od motorky a z kufríka vyťahuje prístroj na dlhej rúčke ktorým dlho krúži okolo motorky a ešte dlhšie pozerá do prístroja.

Asi nič nenašiel, tak ma žiada aby som vyzliekol budnu a rozprestrel ju na zemi. Skenuje bundu, potom sa pýta či môže aj mňa alebo budem musieť vyzliecť čižmy a nohavice priamo tu.

Súhlasím, nech už to mám za sebou, lebo toto divadlo má asi 50 divákov či už cestujúcich v autách, alebo pracujúcich na hranici.

Nič ale nenachádza(asi som ten kontraband dobre zabalil do použitých ponožiek), a preto ma žiada, aby som sa obliekol a znovu vyšiel za hranicu.
Hovorím si toto som už niekde zažil...aha...nie tak dávno na ruskej hranici ma točili ako jojo sem a tam.

Vraciam sa k závore, kde ma zjavne vystrašený vojačik bez čakania púšťa pred všetky autá ktoré sa za tých 20 minút kým celá hranica nepracovala nazbierali.

Dostávam príkaz cez vojačikovu vysielačku, prejsť a zastaviť medzi senzormi a čakať na pokyn.
Urobím tak, postojím si tam asi minútu, schytám bohviekoľko rôzne škodlivých lúčov rôznych skenerov a kývnu mi že môžem ísť.

Teraz sa už môžem zaradiť do normálneho pruhu, no je mi to prd platné, keďže nemám ani pas ani techničák. A tak len čakám a púšťam pred seba iné autá.

Po asi 20 minútach prichádza dotyčný, už bez plášťa a kufríka a dáva mi na podpis pár papierov, čo odmietam.

Stačí mi, že už mám na čele nálepku s Nočnými vlkmi, ešte druhá nálepka ako potencionálny pašerák uránu a iných hračiek...Tak to mi už len chýbalo.

Chlapík ma presviedča, že sa jedná len o formalitu. Že sa jednalo o planý poplach a kontrola bola negatívna, atď atď....
Aj pred rokmi mi tvrdili, že video s výsluchom kvôli "vlkom" sa nikde nearchivuje a výsledok som opísal v cestopise Ukrajinské pastorále.

Hovorím mu, že ja viem čítať, vidím čo je tam napísané, no nemám chuť nič podpisovať, lebo mám neblahú skúsenosť z inej hranice.

Nakoniec mi nič iné nezostane len tam hodiť svoj hieroglyf a ukončiť toto intermezzo.
To, že som tu ihneď za hviezdu je jasné.

Prechádzam cez pasovú aj colnú kontrolu a každý má kopec otázok...

Debata síce v pohode, ale chcú "dovernosť"...splnomocnenie. a hneď ma aj upozornia na preklep, ale nič z toho nerobia.
"A prečo vám zamietli vstup do Ruska?" ani neodpovedám...ešte šťastie, že mi platnosť pasu končí o 8 mesiacov...

Konečne odchádzam na moldavskú stranu. Tá je rozdelená na dve časti. Prvé ma čaká Podnestersko. Neuznaný štát ktorý vznikol po krátkej vojne s Moldavskom začiatkom 90-tych rokov.

Kontrola prebieha bez problémov no zase si všimnú preklep v splnomocnení. Prechádzam absolútne pustým územím a asi po 20km znovu hranica a opúšťam toto územie.

Víta ma Moldavsko a s ňou prekvapujúci pohľad pasováka. Slovenská republika? No toto...pred 20 minútami tu bol Slovák na bicykli....a teraz ďalší na motorke.

Mením ešte nejaké miestne groše a pokračujem v stíhacej jazde za bicyklistom. Dobieham ho až na periférii Kišineva. Chlapík z Veľkého Krtíša sa vybral z Kyjeva do Bukurešti. Ide aj s anglicky hovoriacim kolegom.
Chvíľu pokecáme a naše cesty sa delia.

Keďže je už takmer skorý večer idem na "istotu" do hotela ktorý poznám a viem, že budem obsadený ako vždy. Tak sa aj stalo. Dostávam tip na neďaleký hotel Cosmos a v ňom fasujem izbu na závratnom 22. poschodí.

Pešia prechádzka na večeru v centre padla dobre. Uťahaný ako pes sa doplazím do hotela, kde medzi dverami recepcie, dostávam otázku "ňet skúčno vam?"(nieje vám smutno)... dve vykopávky tváriace sa ako luxusné prostitútky zaňuchali slovenské euro (echo z recepcie ako vždy) a ponúkajú svoje akože služby...moja jednoslovná univerzálna odpoveď na seba dlho nenechala čakať... "chuj"....s dovetkom "a ňet skúčno".....
Výťah na 22. poschodí dorachotil a pohľad z okna na vo dvore stráženú zaparkovanú motorku ma uspokojí viac ako tie dve príšery.

Sprcha a spať. Dnešok bol zase výživný. Ako na zážitky, tak na jazdenie.
Dnes som si dal priemerných 595km.

17. deň, sobota 25.augusta 2018

Kišinev - Balti - Briceni - Černivci/UA - Stanislavivka

Je ráno a ja si začínam uvedomovať, že pomaly ale isto sa blíži cieľ cesty.. Zostáva už len povinný tranzit domov, čo sa odzrkadlí aj od dnešného výkonu. Vôbec sa mi totiž nechce sadať na motorku, keď si predstavím, že som "takmer" doma.
Vyrážam po 8.00 a idem takmer krokom. Vyslovene idem po cestách druhej a nižšej triedy, po dedinách a hlavne pomedzi vinice, ktoré sú tú takmer všade.

Smer mám daný len ako mesto Balti a je mi jedno ktorou cestou sa tam dostanem.
Počasie mi praje, teplo je príjemné, nefúka, neprší. Mať tak 4-5 dní naviac. Škoda stratených dní na hranici.

Balti. Jedno z mnohých po mojej ceste. Posedím na lavičke v meste pri rieke Raut, odpoviem na štandartnú porciu otázok, odkiaľ-kam-koľko koní-cena, poobzerám sukne a vysoké opätky a zberám sa ďalej. Akosi namňa dolieha akási melanchólia z blížiaceho sa konca cesty.

Vnútorný nepokoj uberá plyn a priemerná rýchlosť je niekde okolo 50km/hod.
Za mestom hľadám nejaké dopravné značky a popravde je mi jedno čo tam bude napísané. Stačí ak to bude aspoň približne smerom na Ukrajinu.
Hlási sa hlad a preto posledné miestne dukáty mením za jedlo v známej kaféške, ktorú poznám z minulej cesty. A to aj značí že som takmer na hranici.

Hraničný prechod Briceni - Rosošani, bol tým najlepším prechodom aký som kedy zažil. Absolútne prázdny, nikde nikoho. Moldavci ma vybavili takmer okamžite, a pri vedľajšom ukrajinskom okienku to trvalo tak tri minúty. Veľmi príjemné asi polhodinové posedenie na lavičke, ktoré sme spolu s oboma stranami strávili tiež bolo milým spestrením dňa.
"Dáš si chladenú minerálku?" pýta sa s úsmevom colník... "máme aj pivo no si vodič, tak ti ho moc nechcem ponúkať, ale ak chceš"... Poďakujem a vyberám si minerálku, ktorú neskôr oplatím jedným nožíkom na pamiatku.
Témy rozhovoru asi ako všade. Počasie, politika, dražoba, platy, EU, (hokej tu moc neletí). Po odchode jedinej prísediacej kolegyne, prešla téma plynule na baby, nimi spojené disciplíny.

"Ktoré su krajšie? Naše či naše?" Pýtajú sa obaja provokačne bez možnosti výberu akoby naraz jeden aj druhý colník.
Chcem odpovedať, že tie z Ruska, no diplomaticky to uhrám na našu československú krásu, nech sú spokojné obe strany hraničného prechodu...
Pokračujem prekrásnou zelenou krajinou, popri rieke Dnester.

Niekto mi radí zájsť pozrieť Dnistrovský kaňon. Smerujem tam no asi po hodine sa tak zamotám, že netuším kadiaľ ďalej. Samozrejme, že ten kaňon je úplne inde ako som momentálne ja. Pohľad na hodiny ma utvrdí, že dnes to nijako za svetla nedám. Preto nechám moje akože hľadanie, ktoré sa viac podobá na blúdenie na inokedy.

Ivano-Frankovsk 108km, to je informácia za všetky drobné!
To je približne môj smer, a preto sa motám smerom kam slnko pomaly zapadá. Dnes to zabalím skôr. Mesto Kolomyja po ceste mi príde celkom zaujímavé, už len po krátkom prejazde centrom som sa asi 5x zamiloval, a 2x takmer zástava srdca. Sukňa o dĺžke širšieho remeňa bola príliš na unaveného motorkára. Tu zostanem dnes!

Nejaké ubytovanie? Neni problém. No akosi sa mi nepozdáva hrúbka mojej peňaženky, dostala riadne po papuli na Kryme. A tu zrazu cena za hotel vo výške cca. 28eur. Zamávam preto mestu Kolomyja a poberiem sa ďalej k svetlým zajtrajškom a nízkym cenám.

Najnižšiu cenu má môj stan, no tma mi zrazu do cesty postaví malý podnik, kde dole sa dá najesť a hore prespať. Keď k tomu prirátam pridanú hodnotu v ľudovej cene 150hrivien za noc, nieje čo riešiť okrem parkovania motorky. To vyriešime s kuchárkou, ktorej motorku natlačím takmer medzi hrnce do špajze s tým, že ak bude dobre strážiť, dám si od nej dve večere a jedny raňajky.

Žltá voda divného zápachu v umývadle, WC splachujúce sa priloženým vedrom vody, su daňou za nižšiu cenu, no toto neriešim.
Prvá večera boršč a nejaké pikantné bravčové soté z ktorého majú ráno doškriabané dvere na WC od mojich nechtov, sú tou prvou sľúbenou večerou.

Druhá v podobe sladkých varenikov a ešte sladšej smotany s malinovým džemom boli nad moje sily.
Mám problém vyjsť do podkrovia, kde mám posteľ. Na druhom poschodí sa pomaly schádza miestna mládež.

Je tu bilardový stôl, šípky, vodka, vodka, vodka, pivo, "samogonka" a iné neduhy, pri ktorých sa omladina baví do skorého rána spôsobom sebe vlastným, čo znamená, že spať sa tu v podkroví rozhodne nebude.
Keď už ich omrzelo tágo a gule, prešli na békanie rôzne sprostých pesničiek, ktorým som sa rád priučil, a pospevoval si s nimi kým som nezaspal, no ráno som si nevedel spomenúť ako to bolo.
Celé to zakončili s vychádzajúcim slnkom ukrajinskou hymnou. Tým mi dali najavo, že pomaly treba vstávať, a pokračovať domov.
No po hymne som tak zaspal, že raňajky boli skoro v podobe obeda.

Prišiel vám dnešný deň, ako nejaký "mám na háku?"...aj mne... dnes ma nič netrápilo a aj preto to celý deň tak vyzeralo.

Napriek tomu som dnes najazdil milých 459km.

18. deň, nedeľa 26. augusta 2018

Stanislavivka - Ivano-Frankovsk - Dolina - Maidan - Malij Bereznij - Levoča/SK.

Dnes to vyzerá tak, že budem na Slovensku... chuj... prvé slovo čo ma napadlo s tou myšlienkou. No čo už, nedá sa donekonečna sa flákať po svete.
Druhá vec čo ma napadne je, že zmoknem. Pohľad hore hovorí, že veľmi skoro zmoknem.
Platím za raňajky, ktoré som sľúbil, že si dám, ale nevládzem ich po dvojitej večeri zjesť.

Dnes je nedeľa a ženy a dievčatá idú v slušivých krojoch do kostola. Veľmi pekne sa nato pozeralo celé dopoludnie.
Chlapi si to namierili namiesto do kostola na autoburzu. Niečo tak obrovské som nevidel. Autoburza pri Ivano-Frankovsk na ploche ako menšia dedina. Tisíce áut rôznej doby rozkladu na predaj. Ulice lemujú autá kúpychtivých záujemcov, dopravná anarchia, ktorá zjavne netrápi fajčiacu dvojicu uniforiem.

Preto sa prepletám mestom asi 40minút, samozrejme aj preto, že niekoľkokrát zle odbočím systémom "teraz asi doprava" a "teraz asi rovno"...

Ocitám sa znovu pri burze, kde odchytávam jedinú stojacu motorku a jej majiteľa sa pýtam kade.
Mestečko Dolina a nasledujúci prejazd Karpatami, je balzam na duši. Neďaleký Sinevirský národný park, je neklamný znak blížiacej sa domoviny.

Toto tu už poznám takmer dokonale. Teraz je len otázka vyhnúť sa dažďu, alebo nie. Nevyhol som sa. Sedím na autobusovej zastávke a čítam sms-ku od dvojice Pat a Mat, ktorá dnes ráno vyrazila ma Pamír z Českej republiky. Prší im od rána cez celé Slovensko.

Obielkam polovicu nepremoku. Nebude to také zlé hovorím si...no slovenský dilino. Po 10km obliekam na kompletne mokrú bundu aj druhú časť doteraz nepoužitého nepremoku a okolo 13.00 stojím pred závorou na hranici. Tu v lejaku presviedčam ukrajinského mládenca v búdke, že nech mi predsa len dá ten rozmočený lístok a otvorí závoru, čo sa mi podarí o 10 minút. Obehol som asi 300m kolónu áut a stojím pod strechou.

Ukrajinci ma vybavia za pár minút, a po pár metroch tlačenia motorky prechádzam na Slovensko a pohľadom späť poďakujem Ukrajine. Zase nesklamala.
To, že som ani neštartoval, len pekne slušne a potichu pretlačil motorku pod slovenskú strechu, neušlo oku jednej nechutnej uniforme.
Ako tsumani vyletela táto kreatúra z jej búdky a s východniarskym "kam še predbiehace?" a zlovestným pohľadom sa valí kumne.

Zeppelin, hovorím si v duchu...čistý Zeppelin! Táto paródia na ženu, bola v takých rozmeroch, že kľudne mohla robiť modelku...modelku na šitie odevov...pre vzducholode...
Riť mala ako bubon z Mozambiku. Túto stretnúť v noci v tmavej uličke, tak pustím do gatí asi tak veľa, ako teraz zomňa tečie dažďová voda.
Celý mokrý jej sucho oznamujem, že v daždi stáť v rade jednoducho nebudem, a pod strechou nezavadziam, načo ma posiela nazad do kolóny, načo ja reagujem slovom "chuj" v slovenskej podobe pi*u, no veľmi potichu. Lebo predsa len má asi toľko kilogramov ako ja s motorkou. Ak nie o kilo viac.
Zachraňuje ma prichádzajúca o triedu ľahšia uniforma v mužskom prevedení s otázkou "colná kontrola, veziete niečo na preclenie?".

Potom to trvá už len pár minút a môžem sa ísť umývať dažďom ďalej.
Veselá dvojica spoza rieky Moravy je už neďaleko a preto sa stretávame v Belej nad Cirochou, kde v miestnej krčme trasúc sa od zimy sa snažím objednať nesplniteľné....3x čaj.
Oči ako sova vyvalila dievčina, pri mojej prosbe. Čaj? Ano, čaj, čo je natom divné? "ta...znace" odpovedá mi, čaj nemáme, pivo, alebo kofolu to hej...no čaj.... veď je leto.
Vitaj v realite molodec, vitaj doma...hovorím si, na východe nič nového...

Otáčam sa a zanechávam pod sebou mláku vody na pozdrav.
"Čekajce!" kričí zamnou od výčapu. Čaj nemáme, ale spomenula som si na niečo. Beží do skladu a prináša balíčky kávy 3v1. Beriem! Aspoň niečo teplé tu dostaneme, platím rýchlo za tri kávy s dátumom spotreby 2016...

Kým ju vypijeme v rýchlosti preberieme moju cestu a plánovanú cestu českej dvojice. Ich denné porcie sú plánované na veľmi vysoké číslo.
Čas ale tlačí, tak sa lúčime so želaním bezpečného návratu a ideme každý svojim smerom.

Môj smer je stále mokrý, a nevidím reálne jazdu nocou až domov. Preto to odpískam v Levoči v penzióne a urobil som dobre. Prepad teploty je obrovský, dážď neustáva a ja si do rána v teplej posteli vychutnávam poslednú noc na tohtoročnej ceste.

Dnes som nebol ochotný urobiť viac ako 487km, aj keď sa dalo viac.

19. deň, pondelok, 27. augusta 2018

Levoča - Liptov - Turiec - Ponitrie - Považie - Pobedim.

Je ráno a ja sám seba po dlhej dobe chválim. Vonku je nebo ako vymetené, modré čisté. Zima ale je celkom fajn a preto obliekam polosuché nepremoky, aby za jazdy obschli do celosucha a zároveň mi bolo trochu teplejšie.

Keďže som už doma a poznám úplne všetko volím cestu popod tatranské končiare dedinami a neskôr cez slovenské regióny Liptov, Turiec, Ponitrie, Považie. Vyhýbam sa hlavným ťahom a keďže sa nič zásadné za celý deň neudialo, tak ani nieje čo písať. A na fotky už akosi ani nálada nebola.

Pomalou jazdou vychutnávam posledné metre, a podvečer sa fotím pri tabuli našej obce.

V posledný deň som prešiel zvyšných 376km jazdou kade-tade po Slovensku.

Zmiešané pocity strieda úsmev, potom mierna depresia, tú nasleduje úľava a zase mierny smútok.
Ako vždy keď sa vrátim a zhasnem motor, pohladím motorku po nádrži, poďakujem a len tak sedím na trávniku. Potrebujem na aklimatizáciu tak polhodinku.
Potom už len a len povinnosti. Flákanie skončilo, realita je krutá.
Dobre bolo... tieto dve slová stačia na zhrnutie celej cesty. Nie všetko vyšlo celkom podľa predstáv, ale dokonalý trip asi neexistuje.

Prvotná obava z použitej motorky vystriedalo nadšenie. Napriek únave z menšieho sedadla bola cesta bez problémov zvládnuteľná.
Ostatné veci sú nepodstatné. To, že moje náhodné cestovanie, je miestami úsmevné a záhadné v tom, že netuším kde sa vlastne nachádzam je o to zaujímavejšie. Z nudného dňa dokáže urobiť pekný neplánovaný občas aj adrenalínový zážitok.
Ja a technika sa vôbec nekamarátime, a preto rôzne navigácie a moderné telefóny sa mi vyhýbajú širokým oblúkom.

To, že sa dá cestovať aj úplne bez mapy, som si vyskúšal a opísal v tomto cestopise. Výborná skúsenosť, ktorá mi priniesla kopec úsmevných príhod pri riešení toho, kde sa práve nachádzam. Pri debate s nejakým aktuálnym poradcom, ktorý by mi mohol v tej chvíli ukázať správny smer, som si rád vyberal samozrejme dievčatá.
Nieje nič príjemnejšie, ak sa ti snaží nejaký pekný objekt vysvetliť ako sa dostaneš na tú a tú cestu, aj keď to vlastne ani nepotrebuješ vedieť.

Ako je zaujímavé sledovať, miestnu dvojnohú GPS-ku, ako sa snaží vo svojom mobile nájsť na mape niečo, čo mi potom ukazuje a vysvetľuje...a ja pritom aj tak do jej mobilu nehľadím... :-)...jednu takú som si odfotil.

Cesta je na konci, a aj cestopis sa blíži k záveru. Kto sa dočítal až sem, neviem či ho mám chváliť, alebo ľutovať.
Ja, ale nič neľutujem. Mám za sebou premňa zaujímavú cestu, zážitky sa dali počítať okrem tu opísaných na desiatky.

Prešiel som za 19 dní 8117km, niektoré dni boli fakt výživné na denný výkon, no čas bol trocha proti mne, tak sa inak nedalo.
Keď už nejaké čisla spomínam, tak čo sa týka spotreby, hýbala sa niekde medzi 2,8 až 3,4 litra/100km, čo bolo pri cenách benzínu hlavne v Rusku zanedbateľná čiastka.
Celkovo ma táto cesta stála plus mínus 700eur. K tomu prirátam 110eur za vízum.
Je to málo? Je to veľa na 19 dní? Niekedy sa minulo viac, niektoré dni len minimum na trocha jedla a benzínu.

Na motorke som trávil viac času, bolo to nižšou rýchlosťou a tak zákonite keď bolo treba urobiť veľký denný výkon trvalo to dlhšie ako na rýchlej mašine.
Pneumatiky si viedli skvele, zvládol som to celé bez defektu, dvakrát som trocha dofukoval. Životnosť prednej je asi nekonečná, podľa vzorku ani nevidno, že je jazdená. Zadná je niekde na 60% životnosti. No podobnú cestu by vydržala bez problémov ešte jednu.

Ukrajina nech už to je bývalá či terajšia, je krásny kus zeme, kde sa vždy rád vrátim. To, ako sa to tam teraz delí -nedelí, ako je problematické a časovo náročné sa dostať na Krym, je akási cestovateľská daň. No rád som ju zaplatil. Napriek mnohým negatívnym veciam, predsudkom a pokriveným pohľadom, je to rozhodne krajina ktorá je na míle vzdialená od strohých, uhladených a predpismi okresaných krajín našej slávnej Európskej únie.

A toto sa mi tam na východ od nás páči. Voľnosť a návrat o X desiatok rokov dozadu. No to je samozrejme aj v iných krajinách zo strany, kde slnko vychádza.
Posledné dva roky som si prešiel Ukrajinu celkom dostatočne. Týmto druhým cestopisom, by som túto tému uzavrel a ak sa podarí o rok, by som možno zosmolil nejaký ten príbeh z iného súdka. Nepredbiehajme ale... Uvidíme.

Toť vsjo priatelia.... som na konci so slovami a zistením...že na východe je vlastne stále niečo nového...
Ďakujem každému za prečítanie. Ak som urobil nejaké pravopisné chyby, preklepy a iné nezrovnalosti ospravedlňujem sa týmto.
Fotenie tiež nieje moja príliš silná stránka, takže fotky sú také aké sú...

Prípadné otázky, ak samozrejme nejaké budú rád odpoviem, poradím.

Všetkým želám pevné zdravie a šťastné návraty.

Noro.