Alebo v dátach:
2719 km
21 passov
Grossglockner – Edelweisspitze 2577 m. n. m., A
Plockenpass – A-I – 1362 m. n. m.
Passo di Mauria – 1295 m. n. m., I
Passo di Falzarego – 2105 m. n. m., I
Passo Pordoi – 2239 m. n. m., I
Passo Sella – 2244 m. n. m., I
Passo di Gardena – 2121 m. n. m., I
Passo di Campolongo – 1875 m. n. m., I
Passo di Croce Domini – 1895 m. n. m., I
Passo del Apricia – 1176 m. n. m., I
Berninapass – 2328 m. n. m., CH
Malojapass – 1815 m. n. m., CH
Splugelpass – 2113 m. n. m. I-CH
Gotthardpass – 2108 m. n. m., CH
Furkapass – 2431 m. n. m., CH
Grimselpass – 2165 m. n. m., CH
Sustenpass – 2224 m. n. m., CH
Oberalppass – 2044 m. n. m., CH
Silvretta – Bielerhohe – 2036 m. n. m., A
Timmelsjoch – 2509 m. n. m., A - I
Passo Giovo – 2094 m. n. m., I

Sobota, 1. deň – Blava né - Zell am zé 455 km

Ešte v piatok sme aj s Tvrďasom nevedeli, či sa v sobotu niekam vyberieme. Pršalo, bolo škaredo a všetky „fakin wezr“ servery hlásili na 10 dní dopredu v celom alpskom regióne totál „fakin wezr“. No čo, skúsime to. V sobotu sme nakopli naše dva 650 V-Stromy a tradične vyrazili o 12 (tradične sme chceli o 9) a poďho rakúskom k nášmu prvému, k našej alpskej blanke jemnému Grossglockneru. Vďaka super nepremokom z Louisa (tým oranžovým) sa nám ten hnusný dážď po ceste ani taký hnusný nezdal. Bolo v nich aj teplúčko, až sme si ich ani dole nedávali keď nepršalo.

Cesta ubehla relatívne fajn, za ciel sme si dali mestečko Zell am See, vzdialené od GRG pár km. Ubytko sme našli veľmi použiteľné, za 25 ojro na člováka, aj s raňajkami. Na recepcii penziónu bola nezvyčajne použiteľná Rakúšanka, až sme sa divili. Keď sme však lepšie počúvali jej prízvuk, došlo nám to – nebola to Rakúšanka.

Inak k tej cene – všade sme našli v pohode penzióny za cca 20-28 ojro na človeka a noc s raňajkami, v tej najvyššej sezóne. A bolo to super pohodlné, že sme takí ujazdení nemuseli stavať stan, holt v 30 je už pohodlie výrazne dominantné.

Nedeľa, 2.deň - Zell am See – Grossglockner – Plockenpass – Passo di Mauria - Pieve di cadore, jazero - 250 km

S malou dušičkou sme sa zobudili a pozreli von oknom či je ešte stále tak nechutne ako večer, keď sme zaspávali. Nebolo. Trošku sa vyjasnilo, podstatné však bolo, že z oblakov už bola len taká slnečná „clona“ a nie dažďové. Ešte pri raňajkách sa hecujeme lokálnou televíziou a ich „živou panorámou“ z Grossglockneru. O 9.00 ráno tam vidíme motorkárov, rýchlo hltáme raňajky a hurá na kopec. Malé dotankovanie a smerrr Grossglocknerrrr! Úplne som hotový už z tých prvých rýchlych zákrut ešte pred severnou mýtnicou. Ideme skupinka asi 6 moto, asi 110 km/h a len tak prekladáme… No dobre, trochu sa nám schladilo, domčeky ogýčovateli, muškátov až po zem. Dávame tepelné vložky do bundy a už sa nenechávame odradiť ani tým čo zaplatíme na mýtnici – 17 ojro, fuj iné vstupné… Hneď za rampou sa pred nás zaradili traja „kamoši na Bentley“ (rozumiete, my sa vyblbneme na troch škodovkách, troch golfoch, oni na troch Bentleyoch) a pred nich jeden dravec na žltom porsche a išlo sa. Bentleyovci to po chvíli vzdali a ofúkli sme ich, ale to sme sa už vznášali v siedmom nebi miestnych serpentín a naša alpská blanka za nami viala dotrhaná na cimpr-campr. V tom nadšení sme si ani nevšímali tú krásu okolo, ani sme nezastavovali, rezali sme to jak maslo nožom, endorfínov, že by sa nimi polievať dalo. Až hore som si uvedomil, aký kvalitný povrch mala cesta, ani raz ma nenapadlo pozerať po hrboloch či výmoloch, nebodaj špine na ceste. Nebolo to tam.
A tak sme zastali až na vrchu, v poslednej zákrute na výhľade na vrch Grosglockner. Okukli sme okolie, zistili, že ešte nie sme úplne na vrchu a poďho kúsok naspať a hore na Edelweisspitze – 2587 m. n. m, po „vykachličkovanej“ úzkej ceste. Aj neskôr sa nám párkrát stalo, že by nám ani zastrúhaný vlas do kloaky nestrčili, ale toto bolo prvýkrát. Na vrchu bola, podľa očakávania kopa motorkárov, a ja som s foťákom pobehoval sem a tam a od nadšenia skoro skákal ako malý. No čo, prvýkrát je prvýkrát. Pofotili sme, kúpili prvú nálepku na kufor a šup ďalej.

Neďaleký tunel Hochtor - 2576 m. n. m nás previedol na južnú stranu masívu a trochu ďalej, nižšie za ním odbočka na Kaiser-Franz-Josephs hohe, parkovisko s krásnym výhľadom na ľadovec a štvoricou Harley ženušiek, po ktorých tam všetci pokukovali. Samozrejme každá sólo, žiadne ladvinky. Pojedli sme pri tom úžasnom pohľade na gigantický ľadovec zvyšky slovenských sendvičov, nakochali sa a otočka dole, dnes už chceme spať v Taliansku. V lokálnej reštike, poniže, sme pojedli úžasnú polievku a kľudným tempom nasadili pekne smer Taliansko.

Lienz-Gailbergsattel a ani sme nezbadali a zmákli sme druhý pasíček – Plockenpass 1362 m. n. m., ako prechod medzi A a I. Tam sme dali dlhšiu, obedovú pauzičku a v tichu pozorujúc hory a miestneho pastiera, čo zaháňal svoje ovce na 45 stupňovom svahu nejakou ľahkou krosou, ako keby sa s ňou už narodil. Toš, pokrok nezastavíš. Zišli sme do nížiny a v meste Tolmezzo to šupli doprava, smerom na cestu 52, prešli sme ešte jedno „neviditeľné“ Passo di Mauria 1295 m. n. m. a rozhodli sa o chvíľu začať hľadať ubytovanie. Večer o 8.00 sme v dedinke Pieve di Cadore, pri jazere Lago di Pieve di Cadore našli miestny hotel (spešl prájs onli for jú máj frend !) 26 ojro na motorkára aj s raňajkami a zamierili po osprchovaní na miestne drahé pivo.

Pondelok - 3. deň – Pieve di Cadore – Passo di Falzarego – Passo Pordoi – Passo Sella – Passo di Gardena – Passo di Campolongo + Passo Pordoi 2x – Lago di Garda - Riva del garda – 310 km

Doružova vychrápaní, neuveriteľne presladení raňajkami sme sa nalepili do sedla, ešte v miestnych potravinách nakúpili čo-to slanšie do úst a poďho na dnešnú šestku. Cestou č. 51 smer Cortina d’Ampezzo. Už keď sme vošli do Cortiny, úplne nás uchvátili vysoké strmé kopce, takpovediac „za domami“ a začínali sme tušiť čo nás čaká. Vykľučkovali sme z Cortiny a pustili sa do prvej, veľmi jazdne príjemnej lahôdky – Passo di Falzarego 2105 m. n. m.

Cestou sa nám aj stalo, že nás ofúkla banda na Burgmanoch a T-maxoch, ale veď nech, nejako sme tento úder prežili. Vystúpali sme príjemný, krásnou zeleňou obklopený pass, a vykukli na nás ozajstné Dolomitti. Na vrchu sme zakúpili fetišistické nálepky na kufor, kochli si, a poďho ďalej.

Passo Pordoi 2239 m. n. m. som z knižky poznal ako „zér šén“, a vraj najvyšší pass v Dolomitoch. V tento deň sme vybrali trasu tak, že sme Pordoi dali 2x.

Oplatilo sa. Veľmi príjemná cesta, bez vysokých stromov, s dobre čitateľnou cestou a veľmi zaujímavými zákrutkami, nie len dookola rovnaké drsné vracáky. Vytešení sme na vrchu sadli pred 3 trojkolky nemeckých tučných dôchodcov, a pojedli drsnú motorkársku malinovú tortičku, toust a kapučínko.

Plný chutnej torty sme sadli do sedla a juchá na daľší joch. Cesta dole na západ z Pordoi je celkom fajn, až prehnane zákrutoidná, s pekne číslovanými, kvalitnými zákrutami. 33 ich bolo. Miestami sa dobre predbieha, ale ja som mal chuť stáť každých 100 metrov a fotiť. No udržal som sa a radšej pojazdil. Odbočili sme doprava, okruhom, ktorý viedol cez 3 ďaľšie passy, okolo vrchu Piz Boe - 3152 m. n. m., alebo skupiny Gruppo di Sella.

Na prvý z nich – Passo Sella 2244 m. n. m. sme sa vyštverali popri prekrásnych, dramatických výhľadoch a nenormálnych kolmých stenách. Blbé bolo, že niektoré boli na môj vkus veľmi blízko a ledva mi vošli aj do 20 mm ultraširokáču na mojom canone. Tu sa dalo zastať na každej zákrute a rozjímať o prťavosti objemu našich valcov vzhľadom na veľkosť kopcov a podobne. Prekrásne, úžasné. Nenatáčal tu náhodou Stalóne ten horský akčňák, čo v ňom vyskakoval zo zamrznutého potoka ?

Z našej alpskej blanky už nezostal ani franforec. Za Sellou nasledovala zrazu trochu iná, kamenná príroda až po Passo di Gardena 2121 m. n. m., potom zase pekná trávnatá krajinka a veľmi príjemné, nevracajúce sa zákruty pred aj po Passo di Campolongo 1875 m. n. m., ktoré sa jazdili úplne úžasne. Miestami som celkom dlhú dobu ani nebrnkol o brzdu, ako sa dali plynulo prejsť. No čo, neskúseného poteší každá drobnosť.

Prepassovaní až až, sme sa pod mestom Bolzano spustili na diaľnicu vedúcu na juh a nabrali smer Lago di Garda. Trento - Roveretto - Riva del Garda. Ako bolo hore v horách príjemne, tak bolo dole teplo a hnusne dusno. Talianska diaľnica tiež nie je zrovna vábna a keď sa k tomu pridajú kamióny, stačilo mi. Rovno pri jazere v meste Riva del Garda sme našli celkom fajn penzión, zase 25 ojro + raňajky, asi 300 m od centra. Popili pivo, dali ďaľšiu pizzu, a ledva došli do postele. Ivana Mikloša, ktorý sem vraj chodí každý rok surfovať, sme nestretli.

Utorok, 4. deň, Lago di garda – Lago di Ledro – Lago di Idro – Passo di Croce Domini – Passo di Apricia – I – CH – Berninapass 2328 – Malojapass 1815 - Maloja 320 km

Kolega Tvrďas sa ráno zvrtol a otočil to do Blavy kvôli nejakým pracovným veciam (a zmákol nejakých 790 km na jeden šup. Au nechcel by som byť jeho prdel...) a ja som si povedal, že by to bola škoda skončiť tak rýchlo a rozhodol som sa, že to nejako zvládnem sám.
Zvrtol som to smerom na západ okolo Lago di Ledro, najprv po ceste č. 240 a potom kúsok po č. 237 a tesne na začiatku Lago di Idro som odbočil doprava. Veľmi pekná krajinka v tejto časti Talianska, príjemné dobré cesty, krásne výhľady alebo doliny, proste radosť jazdiť. Chcel som to postupne otočiť do švajčiarska zospodu, ale nie zas tak rýchlo a tak som si po ceste vybral na mape takú chutnú žltú cestu a jeden nižší pass.

Cesta na Passo di Croce Domini bola asi najmenej frekventovaná, akú som zažil. Počas jazdy hore som stretol 2 - 3 autá a až keď som vyliezol hore tak nejaké motorky. Čo sa týka prírody, bol to asi najkrajší pass v Taliansku. Minimálne najtichší. Cesta sa menila od „bežnej“ talianskej dvojprúdovky, cez ledva 2 m širokú „medzistromovku“ až po krátke neupravené úseky a potom holé zelené stráne a TICHO.

Tá šírka bola chvíľami celkom stresujúca, keď sa bolo treba vytočiť nad zrázom, ale zvládol som. Posedel som 20 minút na vrchole (viď panorámu), pofotil, poposielal mmsky, zviezol sa kúsok nižšie a „ulovil“ tabuľu Passo di Croce Domini 1892 m. n. m.

A poďho Breno - Edolo - Apricia - Tirano - Chvajčiarsko. Chcel som dnes už spať vo Švajčiarsku.
Aby som nezabudol, tesne pred passo d‘Apricia ma skoro pri predbiehaní vytlačila z cesty jedna pipinka na 20-ročnom golfe, čo asi chýbala v autoškole keď učili spätné zrkadlá. Proste sa napriek smerovke, dlhým svetlám a pár sekundám čakania rozhodla predbehnúť obyt. voz pred nami práve vtedy, keď som bol v úrovni jej dverí. Buchla do mňa a posunulo mi to zadné koleso asi o 20 cm, ale nejako som inštinktívne pridal a „ušiel“ jej. Fuj, ľavou rukou som jej ukázal všetko čo sa dalo, riadne ma vyľakala.
Celkom som sa pobavil, že tabuľa Passo d’Apricia 1176 m. n. m. bola umiestnená v strede mesta, na štvorprúdovke. Iný pass… Musel som niečo pojesť (ešte dovytočený z toho, že som prešiel asi 8 reštaurácii a všade na obed nevarili, leniví taliani) a potom, už v pohode, som prešiel hranice I - CH z juhu na sever a po ceste č. 29 a nabral smer St. Moritz. Zrazu sa zo žltých talianských dramatických ciest stali rovnako žlté, ale krásne široké dvojpruhovky, s veľkými oblúkmi, no proste radosť jazdiť.

Berninapass 2323 m. n. m. bol toho ukážkou. Ako hovoria nemci – Kurvenorgie, alebo este krajsie - Kurvenfestival. Na Bernine mi to pripadalo také trošku „mesačné“, málo zelene, samé kamene, také opustené, ale možno len tým, že tam bolo dokopy asi 5 áut. Všeobecne som sa divil, že boli tieto cesty celkom prázdne. Asi tým, že nebol víkend.

Nuž a cesta na sever, dole z Berninapassu, aj vďaka málo autám bola úžasná a len mierne kľukatá. Držal som sa za jedným golfom, tempo asi 110 a len preklápal, krása, malý orgáč. Udivila ma dvojica oranžových cestárov, čo vyzerali ako Ghostbusters, ktorý kosili trávu pri krajnici. Prvý kosil a druhý po ňom vysával, nech len sa nič na cestu preboha nedostane. No nemohli by aj naši toto robiť ?

V St. Moritzi som sa naivne snažil zohnať nejaké bývanie do 25 ojro, ale vzdal som to a po dlhšom hľadaní som našiel izbičku asi 20 km odtiaľ, v dedinke Maloja. Ešte v ten večer som si dal Malojapass, ktorý ma riadne prekvapil, lebo som ho vlastne ani nevedel nájsť, keďže som k nemu prišiel od konca. Nič, nič, nič a šup za dedinkou 10 - 15 takých vykrúcačiek, až som si musel dať dole Spaghetti bolognaise s nealko pivom.

Streda, 5. deň, Malojapass – CH - I - Chiavenna – Passo Spluga (Splugelpass) I - CH – Splugen – diaľnica až po St. Gotthard pass – Furkapass – Grimselpass – Sustenpass – Susten, cca 350 km

Vyrazil som ráno „relatívne“ skoro a prvé čo ma udivilo za Malojapassom 1815 m. n. m. bol pocit, že tam naproti, medzi tými dvoma vrchmi v diaľke, je asi múr priehrady… blbosť, čo by tak vysoko robil. A kua, bol. Neskôr som už prekvapený nebol, len som sa divil, ako zvládli tak vysoko urobiť takú veľkú mláku.

Prešiel som zase späť do Talianska, v Chiavenne to zvrtol doprava na sever a poďho na Passo Spluga alebo Splugelpass 2113 m. n. m. Ako som si prečítal v knihe, tento horský priechod používali Rimania už pred viac ako 2000 rokmi. Len vraj pri tom asi nemali toľko prče ako dnes. Ale to som fakt netušil čo ma čaká. Talianska žltá cesta = miestami 2 m široká, hrboľatá, nie zrovna najkvalitnejšia a podobne. Prejazd cez mestečko Campodolcino bol pekný, domy od seba asi 3 metre, lesklá dlažba, krása. Len potom to už bolo len pekelné až po Pianazzo.

Ja somár som si zvolil tú horšiu, ale zato náročnejšiu a dlhšiu cestu a šupol som to cez tie najstrmšie serpentíny a párkrát som mal namále. Úzka cesta, vyrúbaná v kolmej stene, za zvodidlami kolmá stena dole, úzke a značne strmé vracáky v tuneloch či galériach, dookola jednotka - dvojka a späť (najčastejsie jednotka), hrúza. Rozklepaný som si dal krátky oddych po tomto úseku a potom sa to už dalo. Kto tu ohováral Stelvio?

Zrazu úplne iná krajina, zelené jazero - priehrada Lago di Monte Spluga, nad dedinkou Stuetta a nakoniec prejazd nad čarovnou dedinkou Montespluga a šup do Švajčiarska.

A zase švajčiarsky úsek pekný, hladký, širší, aj keď pekelne kľukatý. 20 kúskov zákrut s kvalitnou, švajčiarskou cestou. Toto bol drsný pass.

Momentálne prepassovaný som sa rozhodol si to seknúť po diaľnici až po St. Gotthardpass a trochu sa „narovnať“. Nevedel som, že asi polovica diaľnice bude vyzerať ako horský priechod, ale išlo sa rýchlejšie. Krátka pauza na odpočívadle, malý kúpeľ v pikofontánke na pitie a hurá ďalej. Aj som si od strachu kúpil švajčiarsku 40-frankovú diaľničnú nálepku, a nič. Nikto sa nezaujímal. Chvíľku dole na juh, potom pred mestom Belizona šup hore na sever a tesne pred Gotthardpassom, pri meste Airolo dole z diaľnice a pekne cez hory.

St.Gotthardík 2108 m. n. m. bol taký ľahký, ízi pasíček s kvalitnou širokou cestou a ďaľšou kufrovou nálepkou.

Ešte, že som si nevšimol tú bočnú, staršiu kľukatú cestu ktorá naň viedla a až taká chrumkavá nebola. Bola na dlažbe, nie asfalte, ámen mária!

Chcel som sa pri pauze napiť z novej minerálky a vyskúšal som si reklamu na Sprite. Otvoril som ju a fuk, celá motorka a ja spredu mokrý. No čo, imidž je nanič, bublinkavé minerálky nemám rád. Dôchodkyňa z vedľajšieho auta sa celkom pobavila. Cesta dole z neho bola rýchla, dobre sa predbiehalo, zákrutky otvorené a švícarskí vodiči úžasne slušní.

A poďho na najznámejšie švajčiarske trojpassie – Furka - Grimsel - Sustenpass. Na toto som sa tešil celú cestu diaľnicou. Raz som už totiž Sustenpass prešiel autom, ale nepämatal som si ho úplne dobre.
Cesta na Furkapass 2431 m. n. m. z východu, začínala takou dlhšou rovnou, ale krásnou krajinnou nudou. Postupne sa zakrútila a šup už sa vlnila. Stretol som tu prvé slovenské auto (a jediné) za celú cestu – dáke čierne MLko z blávyné. Toto bol taký trošku „opustený“ pass, ktorý si poriadne ani nevšimnete a to najkrajšie bolo až tesne za vrcholom, v klesaní.

Je tam prekrásny výhľad na dolinu z ktorej je rovno vidieť stúpanie na Grimselpass a jeden čarovný kamenný hotelík – Hotel Belvedere.

Furka vyzerá pekne až pri pohľade zo stúpania na Grimsel. Neviem či má zmysel opisovať, pozrite si fotku. Ľadovec vľavo hore je 8 km dlhý Rhone-gletscher.

Ani som si dole nohy nevyrovnal na križovatke a doslova okamžite po zostúpení začal výstup na humoristický Grimselpass 2165 m. n. m.

Ten bol relatívne krátky, z tejto strany, od Furky. Humoristom je určite ten krčmár, čo si tam rozostavil nafarbené staré motorky a tú hrdzavú strigu zo železa na modeli motorky. To je pekná srandička. Šup povinná nálepka na kufor, asi od 80 ročnej tety, čo mixovala francuzštinu a nemčinu strašne elegantne, trochu doplnenia tekutín a okolo Grimselsee pekne dole.

Zrazu sa mi ale otvoril taký výhľad, že som na ceste dole stál asi 6x a fotil o život. Prekrásna priehrada, plná úplne mliečnej vody, ako keby tam niekto nalial rozriedenú sadru a na jej konci nejaka stavba na malom poloostrove. Ten výjav vyzeral ako keby tu točili scény z Pána prsteňov.

Ako sa píše v jednej knihe, na dne jazera sú zrúcaniny starého „hospizu“ ktoré je vidieť len raz ročne - vždy na jar, keď sa jazero vypúšťa. Cesta dole bola dosť plná všetkého motorového, miestami až moc. Ale aj tá dlhšia, rovnejšia pasáž cez alpské dedinky Innertkirchen, Nessental a Gadmen bola fajn. Také malé ukľudnenie.
Hneď za Gadmenom však začala riadna vykrúcačka, a pár riadnych vracákov naznačilo, že Sustenpass, 2224, m. n. m., sa blíži. Cesta sa potom vyrovnala, les zmizol a mierne serpentíny viedli po krásnych šikmých stenách, s panoramatickými výhľadmi, miestami malými tunelmi. Jeden známejší viedol ponad cestu vodopád, viď fotku.

Na vrchol passu som vyšiel niečo pred 8.00 večer, takže už bol skoro prázdny. Ja som už bol zase dosť zničený a tak som rovno po zlezení, v dedinke Wassen, našiel malý hotelík, ubytoval sa, vypil miestne pivo a odpadol mŕtvy. Chlopi, ale keby ste videli tú blonďavú recepčnú… to určite nebola čistá árijka…

Štvrtok, 6. deň, Andermatt - Oberalppass - Chur - CH - A - Bludenz - Silvretta Hochalpenstrasse - Landeck - Otztall - Timmelsjoch - A - I - St.Leonard, cca 420 km

Toť bol pamätný deň, v ktorý som si začal myslieť, že kožené kraťasy by boli lepšie ako tie motorkárske. Pekne naraňajkovaný (aj keď tí švajčiari sú veľkí škrobi, čo sa týka jedla), som si nakladal veci na motorku a zrazu vrrrrn, okolo 70 ročný frajer na Goldwingu, ktorý by mu aj Slota závidel, len neviem či by si on na svojom odpálil tie pravie ťerchovskie odzemke… No dobre, na motorku a poďme, dnes to bude dlhá štreka.
Kúsok za Andermattom sa začal veľmi príjemný nástup na „trávnatý“ Oberalppass 2044 m. n. m.. Mne sa nejako darilo vychádzať na passy „odzadu“ a tak som za malú chvíľku bol už vlastne na vrchu a až potom som si zišiel tie chrumkavé serpentínky, ktorými sa mal vlastne „začať“.

Potom som len chytil riadidlá, trochu pridal a urobil dlhší presun cez Lichtenštajnsko, a pribrzdil až v Rakúsku a kúsok za Bludenzom odbočil doprava, na platenú cestu Silvretta Hochalpenstrasse.

Bola síce pekná, ale vzhľadom na to mýtne (10 E), sa napríklad na taký Grossglockner, ani nechytala. Krátka bola, na môj vkus. Na vrchu, vlastne na parkovisku Bielerhohe 2036 m. n. m. sa rozlieva celkom pekné, zelené, až gýčovité jazierko, vlastne priehrada a celkom fajný panoramatický výhľad na okolité vrchy. A čo som najviac potreboval, chladno. Lebo dole, v tom teple, sa zo mňa lialo ako z krhly. 32 stupňov a ja na sebe dlhé nohavice a bundu. Helma bola priam „vysprchovaná“.

A tak som dole pod mýtnicou zase pohol zápästím a uvoľnil ho až tesne pred nástupom na severnú rampu Timmelsjochu 2497 m. n. m. Ono už bolo nejakých 7 hodín, a o 8.00 ho zatvárali, ale našťastie iba leniví rakušáci. Taliani mali akékoľvek zatváranie v prdeli.

Vystúpal som ho skoro sám, predbehlo ma jedno auto a presne pod vrcholom som prekonal 2000 km mojej cesty. Boli to mimoriadne krásne a pôsobivé pohľady, a to, že ma tam nikto nerušil, ich ešte umocnilo. Na vrchu, ktorý bol kedysi hraničný prechod medzi A a I, som už žial nenašiel otvorenú „predajňu nálepiek“ a musel som sa uspokojiť „len“ s úžasnými panorámami, so zapadajúcim slnkom a dlhými tieňmi na talianskej strane Timmelsjochu.

Na asi 30 km sa až po St. Leonardo prekonáva cca 1800 výškových metrov a našťastie tam aj v krčmách majú nálepky na kufor. Veď ako by som to prežil ???

Ale to už bolo niečo po pol deviatej a ja som už ledva krútil riadidlami, a tak som už radšej hľadal spanie. Našiel som ho síce asi na 6-krát, ale bolo fajn. Večer som strávil v spoločnosti Jamesa Bonda po taliansky a rozhodol som sa, že zajtra to už stočím domov.

Piatok, 7. deň, Timmelsjoch - Jaufenpass - Bruneck- A - cesta 111 „Karnische Dolomitenstrasse“ – Villach – diaľnica – Eisenstadt – Blava né, cca 620 km

Bolo mi ľúto celý deň len nudne cestovať a tak som si trasu trochu spríjemnil, a tým aj riadne spomalil. Na motorke som vlastne sedel od 10.00 ráno až do 22.00 večer, s drobnými prestávkami. Hneď za mestečkom St. Leonard, pod Timmelsjochom, som vystúpal peknou cestou, schovanou v lese na posledný dvojliter na tejto ceste – Jaufenpass, alebo Passo di Giovo, 2094 m. n. m.

Aj keď ma už neprekvapilo, že keď ma autobus videl v týchto serpentínach v spätnom, pribrzdil a okamžite uhol, ale potešilo to. Samotný pass bol len taký fliačik zeme, jedna krčma a asi 40 motoriek a 5 áut. Hneď som si aj odfotil tých nemeckých dôchodcov, čo sa tam preháňali na bmw-jogurtoch či harleyoch, že ukážem rodičom, nech si začnú robiť vodičák. Nuž a bolo dopassované.

Ale šoky nie sú dobré, a tak som si po ceste ešte tesne za rakúskymi hranicami odbočil doprava na cestu č. 111 - Karnische Dolomitenstrasse a tešil sa a nadával nasledujúce cca 3 hodinky. Zo začiatku to bola tá najväčšia gýčovka akú som tam zažil, lúky, chatky, domy plné kvetov v oknách a cesta len s takými jemnými zákrutkami, pekne 110 sa dalo plynule. Už len Milka a jej svišť čo ju masíruje chýbali. Ani sa mi zastaviť nechcelo.
Nuž a potom sa začala krútiť ako paragraf a keby som to nechcel stihnúť dnes domov, asi by sa mi páčila. Možno aj vtedy, len keby som sa neondial asi 20 km za nepredbehnuteľným pomalým plechovkárom. Cesta miestami 2 m široká, vkuse hore-dole, ako na húsenkovej dráhe, veľmi často dedinka. Sem sa ešte vrátim! Len nie v lete!!! Zase som sa žmýkal a vysušil som na kufri 3 tričká. No a potom som kúsok pod Villachom nastúpil na diaľnicu, vypiekol tomu a čiara domov. Potom to už bola iba obyčajná diaľničná nuda, s pravidelnými oddychmi a o cca pol 10 večer som prekročil hranice v Jarovciach.
Hmm, dobre, že sme neverili tej debilnej predpovedi počasia a vyrazili sme napriek nej. Tak krásne počasie mi až miestami na nervy liezlo, alebo len jeho časť - teploty. Tie sa v dolinách a nížinách nedali vydržať, nech som mal pootvárané na nohaviciach, či bunde úplne všetko. Obaja sme mali oblečené celú cestu letné nohavice Touareg z Hein-Gericke, také šedé, čo sa dajú odzipsovať a spraviť z nich kraťasy. V iných by sme sa asi udusili vo vlastnej šťave. Na leto vrelo odporúčam. A bundy - Nazran Dakar, trošku hrubé na to teplo, ale dostatočne pevné a ovreckované, na všetky blbosti.

Tvrďas poznamenal, že je to celkom praktické, že máme rovnaké mundúry, lebo keď sa budeme chcieť nazvzájom na nejakom fasa mieste odfotiť, nebudeme si musieť podávať foťák, stačí keď si prehodíme prilby. Zvyšok je aj tak rovnaký.

Ak si niekto chce pozriet všetky fotky z cesty, kliknite si na tento linkLINKlinkLINK.

P.S.: Už viem ako smrdí pravý motorkár…