Nové Zámky – Komárno – Gyor – Mosonmagyaróvár - Neusiedl am See – Eisenstadt – Liezen – Radstadt – Bischofshofen - Sankt Johann im Pongau - Bruck an der Großglockner – Kaprun = 539 km alebo Trasa NZ - GrossGlockner

Zúčastnený : iba ja

11.8.2005

Po dvoch dňoch výmeny okien na rodičovskom dome, som mal toho akurát dosť a tak so sa vo štvrtok roku pána 2005 11. augusta zbalil do dvoch kufrov na držiak top-case som upevnil pavúkom - lídl plachtu, aby moja drahá nenocovala pod holým nebom a vyrazil som podľa narýchlo vytlačeného itineráru. Zastavujem sa ešte v Šuranoch, dávam Paulínke pusinku a v lekárni kde pracuje mením kompletne lekárničku, ktorú sme vybrakovali keď sa na Šturci vysypal môj kamoš. Vyrážam o 10.30 a nulujem denné počítadlo. Moja cesta viedla cez Maďarsko, obchádzala Viedeň a cez S6ku, A9ku a 311ku až do mestečka Kaprun, kde som pôvodne chcel prenocovať. Je príjemné počasie ani teplo ani zima, cesta ubieha maximálne pohodlne. Zastavujem celkovo 3 krát z toho dvakrát kvôli tankovaniu a raz kvôli telefónu. Cestu som veľmi neštudoval a tak z nevysvetliteľných príčin pri mestečku Bruck an der Mur schádzam zo S6 ky a odbáčam na S35 ku na Graz. Po pár kilometroch zisťujem, že je zle a že som mal pokračovať na Leoben. Horko ťažko zanadávam a na najbližšom výjazde dávam malú enduro vložku a vraciam sa po úzkej cestičke do mestečka Bruck an der Mur. Potom chaosím znova a dostávam sa na diaľnicu S6, ale v opačnom smere teda na Viedeň. Znova horko ťažko zanadávam a pri najbližšom exite asi po 500 metroch už naberám správny smer S6 Leoben. Diaľnicu strieda cesta A9ka ktorá smeruje na Liezen. Z A9 na E651ku kde sa kochám pohorím Dachstein, potom na A10 smer Salzburg aby som pri Bishofshofene odbočil na B311 ktorá ma doviedla až do mestečka Bruck an der Grossglocknerstrase. Vchádzam do malebnej dedinky je asi 18.05 a hľadám nejaké ubytovanie. Darí sa mi na druhý pokus a ubytúvam sa za 22 eur aj z raňajkami v malom penzióniku Hannelore Wenger. Izbička je útulná podkrovná má WC aj sprchu, super. Rýchlo zhadzujem kufre a mastím smer na Fusch an der Grossglocknerstrase. V dedinkách dodržujem predpísanú rýchlosť, ale už príjazd na mítnicu si naozaj vychutnávam. Jemne mrholí, hory sú celé zahalené v oblakoch. Prichádzam ku mítnici na Hochalpenstrase a pravou rukou sa jej dotýkam. Panuje vo mne vzrušenie. Rýchlo píšem SMS ku domov, Paulínke a GaSTovi. Som celý šťastný a nevadí mi ani mrholenie, ktoré už pomaly ale isto prechádza v jemný dážď. Dávam otočku a po sprche kotvím v malej pizzérii na námestí a dávam Cappriciosa a pívo. Po 600 km som príjemne unavený, hladný a smädný. Neviem či to, čo bolo v noci sa dá nazvať spánkom, ale každú hodinu som sa budil a očami magicky tlačil ručičky na hodinkách, aby už bolo konečne ráno.

12.8.2005

Z postele vstávam o 7.00 a v penzióniku už príjemne rozvoniava čerstvé pečivo a káva. Rýchlo hádžem do seba dve žemle, dopíjam kávičku a idem odokryť môjho drobčeka. Do tankbagu balím teplú mikinu, fľašku vody, suché keksy a samozrejme foťák a mapu. Môj zámer je malý okruh. Cez Fusch , Grossglocnker Hochalpenstrase do Lienzu potom na Weisbriach a po B111 ke na B100ku a cez Lienz zasa nazad smerom na Fusch. Je ráno 8 hodín a ja viem, že vysokohorská cesta je ešte zatvorená. Prechádzam teda cez Zell am See a idem sa pozrieť do slávneho lyžiarskeho strediska Kaprun. Je asi 8.30, keď prichádzam ku informačnej tabuli, ktorá ma nasmeruje na Kaprun-Hochgebirgsstauseen. Neviem čo je to v preklade ale informačná tabula naznačuje že by mohlo ísť o spádovú elektráreň, ktorá má dve nádrže a Peltonovu turbínu.

Toto si predsa nemôžem nechať újsť. Prichádzam hore na parkovisko kde ma víta nápis Welcome Bikers. Dozvedám sa že lístok stoji 16Eur. Moto musí zostať. Dĺžka vyhliadky trvá asi 20 minút. Hm... zvádzam vnútorný boj vyhráva Glockner. Nasadám na moto a schádzam nazad do Kaprunu. Na jednej zo zákrut ma napadá, že nebude vadiť keď cesty trochu obschnú. Obraciam moto nazad, parkujem na malom parkovisku a už sedím v autobuse, ktorý nás vyvezie až ku hromadnému výťahu. Presadáme na plošinový výťah a spolu z traktorom sa vezieme do medzistanice. Tam zasa presadáme do autobusu, ktorý nás vyvezie až hore, ku hornej nádrži. Výhľad odtiaľ je nepopísateľný. V duchu si ďakujem že som sa rozhodol je krásne slnečné počasie. Prechádzam sa po priehradnom múre, sadám si do trávy a kochám sa nádherným výhľadom. Je tu ticho málo turistov. Občas ma ruší telefón, ktorý by som najradšej miestami poslal voľným pádom do tej krásnej smaragdovej vodičky. Nedá sa, peniažky na ďalší výlet do Álp treba niekde zarobiť.

Sú to všetko neopísateľné pocity. Je to naozaj nádherné miesto. Viac sa o ňom dozviete na stránke: Kaprun hydroelektráreň

Bol najvyšší čas to zabaliť a preto valím z Kaprunu smerom na Fusch. Tankujem asi 7 litrov na poslednej benzínovej pumpe pred mítnicou do plna, platím 17 eur a ukrajujem prvé kilometre tejto úžasnej cesty. Asfalt je suchý a kvalitný. Zaráža ma, že nikde nevidím žiadne obmedzenie rýchlosti v duchu si hovorím no super, to sa vyšantím. Je okolo obeda a cesta je prepchatá kolónami áut. Predbieham kolónu za kolónou a vychutnávam si zákruty. Idem opatrne hlavne keď vidím namiesto zvodidiel iba betónové stĺpy a pod za nimi priestor pre paraglajderov. Plachtiť nemám čím idem preto opatrne. Všade cítim zápach spálenej spojky, autá dymia a z námahou sa štverajú 12% stúpaním. Radím 3 a vychutnávam si záťah už od 2000 otáčok. Pri 180 stupňových vracákoch dávam za 2. Na dlhých šikanách, ktorých je viac zo strany Heiligenblut dávam za 4. Otáčky sa pohybujú od 3 – 6 tisíc. Je to jazdecká pasia. Zastavujem skoro na každom parkovisku jednak je veľa áut a jednak musím predsa všetko pofotiť. Prichádzam na križovatku kde je odbočka na Edelweisspitze 2571. Na vrchol vedie úzka, kockami dláždená cestička. Z jednej zákruty vyletí čierny golf so štyrmi talianskymi sopliakmi a napriek tomu, že idem skoro po kraji cesty, mám vážne problémy sa im vyhnúť. Až na túto výnimku tam jazdia vodiči opatrne a disciplinovane. Parkujem na malom parkovisku na vrchole a pokúšam sa fotiť sám seba. Na 5 pokus sa mi to celkom darí.

Schádzam dolu z Edelweissspitze a vydávam sa odbočkou smer GrossGlockner 20km. V ceste sú dva tunely, v ktorých sú obmedzené rýchlosti. Je v nich mokro a preto idem opatrne. Táto brána sa volá Hochtor. Po sérii zákrut sa dostávam na kruhový objazd kde sa držím smeru GrossGlockner. Po niekoľkých kilometroch prichádzam na Franz Jozefs Hohe. Uzamykám si veci zadara do skriniek a idem sa poobzerať po okolí. Prechádzam sériou tunelov po Gramsgrubenweg (kamzíčia cesta), ktorá vedie po úbočí trojtisícovky Fuscherkarkopf 3331 m. Mám štastie a fotím šantenie kamzíkov. Najprv som si myslel, že oni sa bijú a potom sa to zvrhlo na bohapustú .... no veď posúdte sami z fotografií.

Prichádzam až po toto miesto a súdim, že na toto moje jazdecké, aj keď turistické boty budú prikrátke. Mám toho chodenia inak akurát dosť a tak si unavený lýham na skalu blízo vodopádov. Som unavený a na chvílu zaspávam. Všade na vôkol je ticho. Úžasný pocit. Som tesne pod výstupom na Oberwalderhütte. Viem, že dnes to nepôjde. Dochádzajú mi baterky vo fotoaparáte a ja sa po hodnej chvíli oddychu vydávam na cestu nazad. Čaká ma predsa ešte jazdenie, kvôli tomu som sem predsa prišiel. Vôbec túto túru neľutujem ale nabudúce Oberwalderhütte určite pokorím. Stačia iba mačky a paličky na lyže. 3000 m je 3000 m.

Schádzam nazad kamzíčou cestičkou a keďže moje baterky vo foťáku sú dávno v keli, swišťa, ktorý baví turistov si odfotiť nemôžem. Idem sa pozrieť do obchodu so suvenírmi a kupujem tatovi bilinkový likér 0,5l. Dobre že som si spomenul idem ho ochutnať, bude sa mi lepšie písať...2min.. Hm, dobručký, je to „Gurktaler Alpenkräuter“. Obliekam sa a štartujem moto na sytiči, aby sa motor trošku zahrial. Túra mi trvala asi 2,5 hodiny. Pekná prechádzka. Hmm, vedeli ste že sytič v tej výške nefunguje? Ja nie, budem musieť poprosiť Pala Sz. aby mi najbližšie zladil stroj na výšku 2500?. Idem opatrne a až teraz cítim ako ma bolia nohy. Sotva radím rýchlosti. Schádzam do mestečka Heiligenblut, prechádzam mítnicou a idem chvíľu dolu do údolia. Po chvíľke sa otáčam a idem nazad na vrchol cesty. Kedže, ako som sa zmienil, cesta na vrchol z tejto strany je posiata úžasne krásne rýchlymi šikanami, sústredím sa na motorku radím 3-4, idem za RT čkom a dávame si súkromné preteky do vrchu. Dobiehame kolónu 3 áut a ja predbieham R1150RT. Bol do zákruty mäkký a ja nie. Je 5 hodín a cesta je inak skoro prázdna. Vychutnávam si samotu. Fotím Hochtor, Fuschertorl a vzniká séria ťažko umeleckých fotografií. Slnko vytvára spolu s oblakmi a majestánymi vrcholkami hôr nepopísateľnú scenériu. Bola by zbytočná snaha snažiť sa to popísť slovami, kto to nezažije na vlastnej koži nepochopí. Fotím dvoch kamarátov na Transalpe a Afrike a sľubujem že im pošlem fotky mailom.

Schádzam dolu do Brucku, dávam si sprchu, niečo pod zub a 2 pivká. Ani som nevedel, ako som zaspal, iba si pamätám, že keď som zatvoril oči mal som pred nimi všetku tú alpskú prírodu znova.

13.8.2005

Čaká ma cesta domov. Balím kufre, po raňajkách platím ubytovanie a po krátkom zahriatí asi o 8.30 vyrážam na cestu domov. Idem po tej istej trase ako som prišiel. Slnko nie a nie výjsť. Neviem sa rozhodnúť či zastať a obliecť mikinu. Nakoniec mi kvapká z nosa do prilby a tak je rozhodnuté, zastavujem na benzínke, dávam kafe a obliekam mikinu. Pokračujem v jazde a v duchu si spievam „Je mi fajn .... „. Štve ma pravé spätné zrkadlo. Pri prejazde po nerovnostiach na diaľnici v rýchlosti, sa mi zatvára. Chvíľu ma baví ho naprávať ale nie na dlho. Zastavujem na benzínke a za 5 eur kupujem sekundové lepidlo LOCLITE. „Ja ti dám“ ... lepím zrkadlo, vyčkám 10 minút aby to zaschlo. Drží to asi 10 kilometrov. Raz za 10 km zasa naprávam zrkadlo! Päť euro v prdeli. Nič to nemení na tom, že je veľa áut ktoré smerujú ktovie kam. V kolóne idem 100 km/h. Vyhovuje mi to, preto ani veľmi nepredbieham. Vodiči sú kľudný, nikto nechaosí, autá sa na mňa netlačia. V duchu uvažujem, kedy na Slovensku dospejeme do takéhoto štádia. Autá mi poväčšine uhnú a pustia ma pred seba. Prvý krát sa necítim ako vysoká škodná na ktorú treba poľovať a šliapať ju autami. Je to príjemný pocit, preto idem slušne a nerobím autám zle! Obchádzam Viedeň a idem na Neusiedler. Už viem prečo tu je toľko veterných elektrární. Fučí ako swiňa. Prichádzam do BA a symbolicky na mňa padá asi 17 kvapiek dažďa. Zastavujem sa v office a beriem si potrebné doklady na víza, lebo v pondelok o 9.00 mám pohovor na ambasáde. Nasadám na moto a precitám, že som v BA. Trtko na Matize sa snaží v kopci do Dúbravky povíšiť Matiza na Imprezu a dokazuje bľonďavému anielikovi, ako mu to vedľa motorky ide. Z času na čas sa snaží obtrieť o moje kufre. Viem, že ma čaká ešte jeden tunel, jeden pass a preto ho radšej nechávam ďaleko za sebou. Po 530 km schádzam z Dúbravky ku WV, prechádzam skoro aplským tunelom a vychádzam na diaľnicu na záhorácky Passo di Baba. Príslušníci SS (rozumej Super Sport), sa na mne bavia, ako si to valím z kuframy dolu a hore babou. Baba sa zaťahuje do tmavých oblakov a ja trúbim na ústup. V zákrute pred Palárikovom asi 3 km od Selíc ešte doťahujem šmyk na predné koleso. Ktorý debil tam ten štrk nasypal. To by bolo, keby som po 1420 km položil moto 5 km pred dedinou. V zápätí uvažujem, kam sa podel štrk z tých aplských prechodov , hm ... som doma. Je mi fajn ...bolo to úžasne krásne dobrodružstvo. Prvý naozajstný Alpský výjazd. Počasie bolo rozprávkové, moja Diversionka ma krásne poslúchala, som celý happy a dva dni každého otravujem mojimi výkladmi a fotografiami. Už sa teším na budúci rok ....alebo žeby ešte tento?