Pre rýchlu orientáciu opäť uvediem stručný obsah ak niekoho zaujíma len určitá časť:

• Kazachstan – 53. až 56.deň
• Rusko - Altaj – 57. až 63.deň
• Mongolsko - 64. až 72.deň
• Rusko - Ázijská časť a ďaleký východ – 73. až 94.deň
• Rusko - Európska časť – 95.deň až 98.deň
• Ukrajina - 99. a 100.deň
• Slovensko - 101.deň
• Záver
• Krátka charakteristika krajín a dojem, ktorý vo mne zanechali

Deň 53 – 27.07. – 338km – Biškek – Almaty

V hosteli dávam spoločné raňajky s babami z Fínska. Sú dosť vyžraté, akurát jedna bola fajná, ani sa k nim moc nehodila. Pobalím sa a ráno opúšťam Biškek. Na hranicu je to kúsok a na predhraničnom tankovaní dostávam bez slova jablko od miestnych.

Hranica celkom ide, áut je dosť, ale na motorke idem klasicky dopredu. KG strana úplná pohoda. KZ strana sa tak tvári tiež, ale posielajú ma niekam asi na detailnejšiu prehliadku. Tam chaosím, rozprávam iba anglicky a asi sa im so mnou nechce naťahovať, tak ma posielajú preč.

Okamžite za hranicou sa opakuje včerajší scenár. Facka od horúčavy do tváre a davaj. Celú cestu do Almaty teplota osciluje okolo 40 stupňov. Cestou preto stojím iba na benzín a jedlo. V meste je celkom premávka. Hľadám hostel Freerider, kde okrem ubytka chcem prezistiť možnosti kúpiť pneu a reťazovku.

Hostel je trošku schovaný v uličke, vybavený je ale pekne. Reťaz majú, koliečka nie. Pneumatiky sú veľmi drahé, tak to snáď TKC dajú až do Ruska. Rovnako nepremok, majú len horný diel asi za 60 eur. Hostel je ale za rozumnú cenu, tak sa ubytovávam. Rovnako ako obchod, je vybavený veľmi dobre, je tu aj práčka.

Poobedie ešte využívam na výjazd na Big Almaty Lake. Je to vysoko v horách, priamo nad mestom a ako stúpam teplota príjemne klesá. Jazero ma moc nezaujalo, videl som odtiaľ veľmi pekné fotky, ale aktuálne je nejaké kalné. Dá sa ale pokračovať ešte vyššie, cesta končí až bránou pred nejakým observatóriom alebo čím.

Po pauze sa vraciam do Almaty a na večeru idem do českej reštaurácie Kolkovna. Nie je tu aktuálne nikto z českých zriadencov, tak si dávam aspoň sviečkovú. Omáčka je trochu na stredoázijský štýl ale celkovo fajn. Dosť drahé.

Po príjazde do hostela sa stretávam so starším Japoncom, ktorý cestuje na 125ke z Vladivostoku. Zisťujem, že hostel má aj bar, tak poznámky píšem pri pivku. Hrá tu aj živá muzika, je ale strašne nahlas a nejak mi nerežú.

Deň 54 – 28.07. – 529km – Almaty – Šaryn kaňon - Koktal

Ráno sa mi nedarí vyraziť skoro. Problém je v tom, že obsluha servisu, kde máme zamknuté motorky, prichádza až medzi 10-11. Preto skoro 3 hodiny čakám a rozprávam sa s Japoncom, ktorý precestoval skoro celý svet. Pozýva ma k nim do Japonska, ale že sa mám poponáhľať, pretože už má 76 rokov a už nemusí byť na svete dlho. Táto informácia ma celkom šokuje, absolútne na to nevyzerá a hlavne v takom veku behať sám na motorke po svete...

Do garáže sa nakoniec dostaneme, až keď už asi tretí krát nakupujem vo večierke poblíž nejaký proviant a zakecám sa s predavačkou, ktorej sa sťažujem sa na čakanie, že nikoho nikde niet. Predavačka sa pozná s prevádzkarkou hostela, tak jej volá a situácia je zachránená.

Opustiť Almaty bolo jednoduchšie ako som čakal. Z obchvatu na južnej strane mesta vidím moderné mrakodrapy v centre a musím povedať, že mesto pôsobí celkom európsky.

Smerujem na východ, pozrieť si Šaryn kaňon, keď už som tu. Cesta je nezáživná a asi 100km sú vlastne nepretržite nejaké dediny. Zrazu civilizácia skončí a okolo je len stará dobrá step. Idem pre zmenu po vetre, takže sa mi ide dobre. Teplota je okolo 35 stupňov a je to po predchádzajúcich dňoch úplná pohoda. Je neuveriteľné aký pocitový rozdiel spraví zopár stupňov keď teplota stúpne nad telesnú teplotu človeka.

Ku kaňonu vedie cesta asi 10km po stepi. Roletou alebo po piesku, taký je výber. Zastavujem pri rampe, platím rozumné vstupné a strážnik ma upozorňuje na zákazy. Do kaňonu sa na motorke nesmie a po bočnom hrebeni tiež asi len kilometer.

Motám sa okolo. Je to zaujímavé miesto, je ale dosť maličké. Menšie ako som čakal. MajestátnostiAktologay a Božiry, ktoré som videl v Mangystau, nedosahuje ani omylom. Vzhľadom na teplotu sa mi dolu pešo ísť nechce, tak to len fotím a pokračujem ďalej. Znova na hlavnej ceste nastavujem smer sever. Niekoľko najbližších dní bude „tranzit mode“ a aj sa na to celkom teším.

Cestou na Koktal ma znova ničia vysoké teploty okolo 40 a tak návštevu spievajúcej duny ruším. Mám toho tepla celkom dosť a predstava bojovania po pieskovej ceste ma nejak vôbec neláka. Moving on.

Na večer nájdem celkom fajn flek nad cestou cez kopce, už smerom na Saryozek. Zisťujem už alarmujúci stav natiahnutia reťaze, ktorú mám už nejaký čas napnutú už na doraz. Mením vývodové koliečko znova za väčšie a na doraze je reťaz našponovaná tak akurát. Snáď do Barnaulu vydrží.

Deň 55 - 29.07. – 706km – Saryozek – Taldykorgan – Ayagoz

Ráno v Saryozek tankujem, raňajkujem a napájam sa na hlavný ťah na sever, do Ruska. Cesta celkom ubieha, teploty sú rozumné. Pri jednej zastávke zisťujem, že som stratil násos na kanister s benzínom. Okrem toho mi začína hrozne fučať a zvyšuje sa mi spotreba. Ukazovateľ ma nezriedka posiela na pumpu po 130-140km.

V meste Taldykorgan vyberám ešte nejaké peniaze. Všade je 40ka a všetci ju dodržujú, peklo. Na pumpe, po incidente s pumpárom za príjazd napriek zákazovej značke, stretávam couchsurfera so slušnou angličtinou. Trochu pokecáme, ale nechce sa mi zdržiavať, tak pozvanie na obed odmietam a pokračujem na sever.

Za zmienku ešte stojí vojenské mesto Ayagoz, ktoré pôsobí veľmi vážnym dojmom. Všade sú betónové steny, ostnaté drôty, strážne veže. No necítil som sa tu veľmi fajn.

Za mestom boli fajn kopčeky kde hľadám flek na noc. Našiel som jeden parádny a už som rozkladal stan, keď som si na horizonte všimol ďalšiu strážnu vežu vojenského objektu. Takže otočka a zase ďalej. Zapadajúce slnko ma nakoniec donútilo znížiť štandard a nocujem kúsok pod cestou, pod železničnou traťou. To dodatočne nehodnotím ako najšťastnejší nápad.

Večer mám ešte návštevu. Chalan na malej čínskej kópií CBFky hľadá svoje kravky ktoré sa mu niekde zatúlali.

Deň 56 – 30.07. – 551km – Ayagoz – Semipalatinsk – Rubtsovsk

Ráno ma prekvapivo budí zima, tak vyrážam ešte pred 7. Vietor vytrvalo pokračuje opačným smerom ako idem ja, takže musím často tankovať. Aspoň okolie je zaujímavejšie. Vlastne už od Saryozek mám stále na dohľad buď kopce alebo nejaké aleje stromov. Celkovo je tu pomerne zeleno. Veľký rozdiel oproti západnej ceste medzi Aktobe a Šymkentom.

V meste Semipalatinsk je už znova celkom horúčava. Prechádzam pekným mostom a smerujem po druhý krát na ruskú hranicu. Hneď za mestom je oproti bežnému Kazachstanu úplne iný svet. Cesta prechádza hustými borovicovými lesmi a je celkom zvlnená. Celkovo má už taký ruský charakter.

Na kazašskej strane hranice je veľa áut, čakať v rade by sa mi tu veru nechcelo. Kontrolné stanovištia mi tu prišli trochu dezorganizované a poschovávané. Úradnik na colnej kontrole sa ma pýta, že či Slovenia. Klasicky odpovedám, že nie, Slovakia. Keď sa ma to pýtal už asi štvrtý krát tak som si vážne myslel, či nie je retardovaný. Bol ale vážny ako kilo soli a z opúšťania tejto biednej zeme robil normálne drámu. Razítko som ale dostal a hor sa na Ruskú hranicu.

Medzihraničný priestor bol plný áut, čakajúcich na vpustenie do priestoru hraničnej kontroly. Začína pršať, najprv tak normálne, potom celkom seriózne. Schovať sa nie je kde, takže nehybne sedím na motorke a moknem.

Keď nás konečne púšťajú na hranicu, som už celkom fajn mokrý. Prebieha môj najrýchlejší vstup do Ruska. Colník za mňa vypisuje malú deklaráciu a orazítkovanú mi ju podáva. Asi má súcit s mokrým motorkárom. Colná kontrola batožiny prebieha tiež len ústne, myslím, že jednu tašku som provizórne otvoril a vchádzam do Ruska.

Zbavujem sa posledných tenge za nejaké ruble a prechádzam mestom Rubtsovsk, prestáva pršať. Neďaleko za mestom sa skladám pod stromy v peknej aleji. V diaľke vidím dážď tak snáď to pôjde iným smerom.

Deň 57 – 31.07. – 312km – Rubtsovsk – Barnaul

Búrka sa nekonala a vstávam do krásneho slnečného dňa. Dnes je na programe len príjazd do mesta Barnaul. Ten je celkom hladký. V Rusku sa mi vždy jazdí dobre. Na jednej z mojich obľúbených púmp, Rossneft, riešim raňajky a pokračujem pomerne nerušene až do Barnaulu.

Najprv prechádzam mestom a hľadám nejaký motoshop. Stretávam motorkárov a pýtam sa ich na známy servis u Viktora Suchoja. Jeden biker Eugen sa odpája, že ma tam dovedie. Som celkom rád, lebo hoci mám adresu, sám by som to ťažko našiel. Je to v nadzemnej garáži na poschodí medzi normálnymi autogarážami a označenie som si vonku žiadne nevšimol.

Viktor je týpek a roboty má dosť. Diely riešim s Lenou, ktorá má vedľa obchod. Objednávam kompletnú reťazovku, vyberám pneumatiky, konečne nepremok, olej, filter a ložiská krku riadenia, ktoré už sú fakt zlé. Nie všetko má skladom, ale zbytok vecí by mal doraziť do 2-3 dní. Takže bude oddych. Najväčší problém je, že nie je v ponuke vzduchový filter. Mám síce dva, ale obidva sú už dosť použité a mám v ceste Mongolsko, ktoré očakávam, že bude dosť prašné. Nie som úplne nadšený ani z pneumatík Shinko, ale čo už. Holt dovozné sankcie zapôsobili tak, že v predaji je sortiment skôr z východu ako západu. Dohodneme sa s Viktorom, že keď dôjdu veci, tak uprednostní môj servis a spokojný odchádzam.

Eugen, motorkár, ktorý ma sem doviedol, je mladý chalan. Odhadom tak 25 môže mať, čerstvý motorkár. Má Yamahu 400, ale že by chcel 600ku Hondu. Pozýva ma k sebe domov a popri kecaní o živote mi zháňa ubytovanie. Vykšeftuje ubytko v hosteli za 500rub na noc aj s parkovaním, takže super.

Večer ma berie ešte na prehliadku mesta a po miestach, kde sa stretávajú bikeri. Navštívime aj perfektný motorkársky bar, ktorý má na vstupe konštrukciu motorkára v nadživotnej veľkosti. Pre predstavu, ide o čoper, kde predné koleso je z traktora.

My sme na motorkách, takže dávame len nealko. Bar je ale fakt parádny. Stoly sú lemované starými reťazami, barové stoličky majú zakomponované reťaze, pružiny. Svetlá sú zo starých diskov a ráfikov, na stenách fotky a iné moto komponenty. Fakt parádne miesto.

Večernú jazdu mestom si ale už moc neužívam, pretože mi nesvieti zadné svetlo. Spolu s agresívnou jazdou môjho sprievodcu po tme v neznámom meste, mám miestami trochu obavy.

Deň 58 – 01.08. – 0km - Barnaul

Oddychový deň, rozmýšľam nad ďalšou trasou a kukám nejaké cestopisy ohľadne časového harmonogramu. Prekvapí ma, že v rovnakom čase boli v Barnaule aj Roman s Milošom – Pohľadnice z ciest. Živo si vybavujem totiž ich fotky z cesty naspäť domov vo veľmi nízkych teplotách až snehu.

Nakupujem v potravinách všetky luxusné veci, po ktorých sa mi v strednej Ázii cnelo a neboli tam k dispozícií. Syry, salámy, rôzne druhy pečiva sladkého, slaného a kadejaké maškrty. Jediná práca ktorú si naordinujem je umytie motorky a výmena zadnej žiarovky.

Podvečer volá Lena, že objednané veci už aj dorazili, takže to Viktor zajtra sfúkne. Bomba.

Deň 59 – 02.08. – 30km – Barnaul

Na dohodnutý čas veziem motorku k Viktorovi a ten sa ihneď púšťa do práce. Všetko to stihol vlastnoručne spraviť zhruba za 4 hodiny. Cakom-prásk za všetko platím asi 400eur.

Cestou naspať do hostela mám chvíľu pocit, nezvyčajného zvuku. Po zastavení sa mi reprodukcia už nepodarí, takže to považujem za irelevantné.

Deň 60 – 03.08. – 335km – Barnaul – Bijsk – Gorno Altajsk – Manžerok

Je hmlisté ráno a ja opúšťam Barnaul. Raz mi znenazdajky ešte v meste zdochne motorka, ale po naštartovaní za problém znova neopakuje. Tesne za mestom tankujem na pumpe Lukoil, je dosť chladno a hmla takže pridávam nejakú vrstvu. Asi po 10km za pumpou motorka dochne za jazdy znova a po naštartovaní jej prejav nie je jednoznačný a niekoľkokrát ju musím znova naštartovať. Že je problém je evidentné. Ešte sa chvíľu po naštartovaní pokúšam o diagnostiku, motor ale dochne definitívne a už nejde ani naštartovať. Ventilátor sa ide zblázniť.

Moje šťastie v nešťastí je, že večer začína v Altaji motorkársky festival a už niekoľko motorkárov, ktorí tam smerovali, som dnes už stretol. Je len otázka času kedy niekto pôjde okolo, takže zohnať pomoc by malo byť jednoduché. Všelijaké myšlienky mi ale behajú po mysli...

Trvá to asi 20 minút a okolo idú na 2 superšporty, zastavujem ich a snažím sa vylíčiť problém. Skúšajú motorku preštartovať, tentokrát už chytí, ale zvuk evidentne nie je v poriadku. Vytelefonujú mi odvoz do Barnaulu prajú veľa šťastia a pokračujú v jazde.

Záchranca prichádza o necelú hodinu. Je to pôvodne Lada Žiguli kombi, prerobená na pickup. Zaujímavý výtvor. Motorka sa tam tak-tak zmestí. Škoda, že nie som dostatočne duchaprítomný to odfotiť.

Doterigáme sa do Barnaulu rovno k Viktorovi. Ten sa na to pozerá, naštartuje, zvuk je evidentne zlý. Otvárame olejový filter a je to jasné. Dali sme ho včera naopak. Hovorím my, pretože to síce fyzicky robil Viktor, ale ja som bol celý čas pri ňom a ani ja som si to nevšimol. Olej je ale pekný, zarovnáme hladinu a motor si zaihrá tú svoju bez náznaku falšu. Nechávam ho bežať nech sa zohreje, všetko sa zdá byť v poriadku a tak zhruba po hodinke odchádzam.

V hlave analyzujem k čomu vlastne došlo a aké môžu byť následky. Idem preto zatiaľ len do neďalekého KFC a radím sa s internetmi, čo a ako. Potom pokračujem veľmi obozretne znova tou istou cestou. Každých 50km kontrolujem olej, ale neubúda. Rovnako výkonnostný aj zvukový prejav je pocitovo v poriadku, tak snáď nič neutrpelo fatálnu škodu.

Prechádzam mesto Bijsk a o chvíľu už sa fotím pri známom monumente označujúcom začiatok republiky Altaj. Do Altaja som sa veľmi tešil, bol to vlastne druhý hlavný cieľ mojej cesty a mne sa podarilo ho dosiahnuť.

Vchádzam do mesta Gorno Altajsk, ktoré je administratívnym centrom Atlajskej republiky. Váham nad navštívením Teleckého jazera. Zisťujem totiž, že je to jednosmerka a pôvodne som tam chcel z tejto strany zájsť. Počas cesty som ale zistil, že sa dá dostať ku južnému brehu tiež po jednosmerke ale cez hory. Rozhodujem sa pre druhú možnosť a pokračujem.

V dedine Manžerok si fotím obrátený dom a spomínam si, že tu je ubytko, opakovane doporučené rôznymi cestovateľmi – Altaj moto. Po stresujúcom dni si tak doprajem komfortný oddych v príjemnej spoločnosti motorkárov a ich šarmantnej asistentky. Večer sa dlho rozprávame pri pivku o motorkách, Altaji, Slovensku, Rusku, živote...

Deň 61 – 04-08. – 335km – Manžerok – Aktaš

V noci prišli ešte ďalší motorkári. Niektorí po svojich, iní si doviezli ostré endurá do hôr na vozíku. Vladimir totiž robí sprievodcu po horách tu v Altaji. Dá sa u neho motorka aj požičať a užiť si tak Altaj aj na ľahko na poriadnom stroji. Po rozlúčke už pokračujem svojou cestou

Je krásny slnečný deň a cesta ma vedie nádherným Altajským krajom. Cesta, ktorou idem sa nazýva Čujský trakt.

Míňam množstvo super miest na kempovanie, potom prekonávam horský prechod Seminski, od ktorého som čakal trochu viac. Zámerne motorku trochu trápim vo vyšších otáčkach a dlhšej záťaži, aby ak nejaký problém s motorom je, tak aby sa prejavil ešte tu, kým dôjdem na motorkársky festival. Tam by som bez problémov zohnal pomoc a prípadný odvoz do servisu.

Všetko sa ale zdá, že je v poriadku, olej neubúda a farbu má normálnu. Tu musím ešte poďakovať hlavne Petrovi, ktorý pretlmočil môj problém zastúpeniu Hondy na Slovensku. Prichádza mi správou uistenie, že životnosť motora nemohla utrpieť. Detaily tu zbytočne vysvetľovať nejdem. To ma dostatočne ukľudní a pokračujem parádnou cestou ku Mongolskej hranici.

Jazdu Čujským traktom si fakt užívam, sú ideálne podmienky a teraz si tu už bezstarostne jazdím. Fotím monument venovaný šoférom prekonávajúcim Čujský trakt. Tvora ho 2 autá a zaujímavé je, že jedno z nich je americký Jeep Willys. Textu je tam na mňa moc, takže sa nesnažím rozkódovať prečo je tomu tak.

Prechádzam mestečko Aktaš, a hneď za ním nachádzam motorkársky festival. Pri hľadaní miesta, ma spoznávajú motorkári z Barnaulu, ktorých som stretol pri exkurzí s Eugenom. O večernú zábavu je tak postarané. V areáli nachádzam ešte jednu cudzokrajnú motorku. Je to Transalp 650 a patrí talianovi Matheovi. Ten mi dáva cennú informáciu, že mongolská hranica nie je otvorená non-stop ale má normálne úradné hodiny. Mimo iného je v nedeľu teda zatvorená určite a v sobotu otvorená len možno. Keďže je piatok, tak možnosti sú, pokúsiť sa o prechod zajtra, alebo to odložiť až na pondelok.

Deň 62 – 05.08. – 205km – Aktaš – Katu Jaryk - Ulagan

Po vyčerpávajúcom večeri sa ráno neponáhľam, vyrážam až okolo desiatej. V Aktaš tankujem, nakupujem proviant a vyrážam do hôr na sedlo Katu Jaryk. Touto cestou sa dá dostať až na južný breh Teleckého jazera.

Chvíľu po opustení mestečka si uvedomujem, že znova nemám ruksak. Nadávam si ako pohan. Zase som ho nechal na pumpe. Valím naspäť a našťastie ho niekto zaniesol obsluhe. Stratu ďalšieho camelbaku by som neprežil psychicky a v Mongolsku možno ani fyzicky. Na druhý pokus teda úspešne opúšťam Aktaš a začína najúžasnejšia časť Altaja, ktorú som navštívil.

Cesta sa krúti pomedzi hory a výhľady kombinujú ruské nekonečno a obrovské hory spolu s minimom civilizácie. Miestami je asfalt, miestami šotolinka ale dobrá cesta. Sem tam odbočím, či už si niečo pozrieť, alebo sa len vysrať. Proste paráda. Neuveriteľný pocit voľnosti a radosti, že som tu a teraz.

Míňam mestečko Ulagan, kde na moje prekvapenie je aj pumpa. Tu definitívne končí asfalt a kvalitná cesta končí asi o 15km v dedinke Balyktuyul. Tu sa odbočuje na Katu Jaryk a cesta už je rozbitejšia, kamenistejšia, roletovejšia. Ale premávka je tu celkom čulá.

Katu Jaryk je vlastne skala, z ktorej je výhľad do monumentálnej doliny. Sem chodí väčšina ľudí. Dá sa sem dostať , síce trochu na „ruský spôsob“, ale asi na hocičom. Stretol som aj naháče a čopre. Cesta pokračujúca ďalej, už ale určite nie je zjazdná len tak na hocičom. Z Katu Jaryk na dno doliny vedie prudké klesanie s voľnými kameňmi a aj pri klesaní na jednotku mali moje brzdy čo robiť.

Moja predstava parádnej cesty popri rieke, až po jazero, sa ale nenapĺňa. Pri rieke je plno, je tu celkom silná premávka a cesta je stále zlá aj dolu v doline. Veľmi sa práši a sú tu veľké kamene, skrátka si to neužívam. Po 20km, keď sa to ani trochu nezlepšilo, ma to prestalo baviť a otáčam sa. V hlave mám jedno fantastické miesto, ktoré som našiel pri jednej odbočke ešte pred dedinou Ulagan. Večer tak kempujem na epickom miestečku na kraji lesa v ruských horách.

Deň 63 – 06.08. – 195km – Ulagan – Tašanta

Lenivé ráno. Nie je sa ale kam ponáhľať. Na mongolskú hranicu to nie je ďaleko a určite je dnes zatvorená, takže mám čas a priestor si spraviť lenivý aj celý deň. Užívam si cestu naspäť do Aktaš, kde znova čosi nakupujem a pokračujem Čujským traktom.

Vstupujem do Koš Agačského rajónu a krajina sa mení. Veľké hory ostávajú, ale stromov ubúda a nasťahuje sa mi do výhľadu step. Pripomína mi to severný Kazachstan v kombinácií s veľkými horami. Je to typická scenéria pre severné Mongolsko, ale to ešte neviem.

Tým, že ubudlo stromov, sa otvorili dych berúce výhľady. Každú chvíľu odbočujem z asfaltky niekam do stepi na kopec. Pozrieť sa ďalej, pokochať sa ešte viac, alebo len spraviť si fotku. Užívam si to aj preto, lebo som bol varovaný, že za mestom Koš Agač už začína pohraničné pásmo s Mongolskom. Bez permitu je pohyb mimo hlavný ťah zakázaný, kontrolovaný a trestaný. Takže si užívam voľnosť, kým sa to beztrestne dá.

Vlad z Altaj moto mi dal tip na kemping v jurtách pred Koš Agač. Ten tak nejak ale míňam a prichádzam do mesta. To už pôsobí dosť chudobne, tankujem a zvažujem čo ďalej. Nakoniec vyrážam na cestu do Tašanty, hraničného mesta. V najhoršom sa vrátim, je to len 50km. Cesta je už ale skoro priamka, tiež taká na mongolský spôsob, ale aj toto zistenie ma ešte len čaká.

V Tašante je škaredo, ale neprší, hranica ľudoprázdna. Pred bránou už ale stojí niekoľko zaparkovaných prázdnych áut. Je tu aj na pohľad nový hotel, tak sa pýtam na nocľah. Cena celkom OK. Po zaplatení sa ukáže, že majú len kuchynku pre hostí a nevaria. Nevadí. Večer začína pršať a v hoteli sa zbieha celkom dosť ľudí. Aj nejaký cyklistický zájazd.

Deň 64 – 07.08 – 305km – Tašanta – Ulgi – Khovd

Ráno dotankujem na pumpe oproti hotelu a prichádzam na ešte zatvorenú hranicu. Už je tu celkom šóra áut, ktorú obchádzam dopredu. Tu už stojí niekoľko motorkárov. Jeden pár z JAR na 1200GS, Grék na AT750 a dvaja už neviem na čom. Chvíľu sa bavíme a keď otvoria hranicu vchádzame ako prví. Trochu sa motajú, colníci trochu zazerajú, tak sa staviam ku pasovej kontrole ako prvý ja. U mňa ide všetko hladko, ale párik nemá deklaráciu na motorku. Mali ju dostať na vstupe do Kyrgyzstanu ako ja, ale hranicu prekonali autom, pretože trpeli výškovou chorobou. Tlmočím medzi nimi a colníkom a nakoniec sa vypisuje nová deklarácia. Či bol úplatok neviem, lebo som odbavoval svoju kontrolu batožiny. Ruská strana celkovo v poho.

Medzi hranicou v Tašante a hranicou na mongolskej strane je asi 25km územia nikoho. Cesta stúpa dolinou a v sedle je brána s ceduľou Mongolia. Bránu majú pod kontrolou Rusi, pohraničník mi dovolí si rýchlo spraviť aj foto, takže super. Za bránou okamžite mizne asfalt a zvyšných, asi 5km na hraničnú kontrolu, je už klasická mongolská cesta.

Hraničný cirkus začína zaplatením dezinfekčného poplatku za brečku cez ktorú aj tak nikto nejazdí. Colníčka pod pultom robí aj výmenu peňazí, kurz má ale tragický, ponúka mi snáď polovicu toho čo mám dostať, takže nič. Kontrola motorky prakticky nie je, tučná colníčka sa vybavuje s nejakou druhou a len mi dá razítko. Horšie je to na pasovej kontrole. Na vízach je jedna kolónka „Full name“. Tam je uvedene moje meno a priezvisko, čo je bohový problém, pretože tam malo byť namiesto toho uvedené moje priezvisko a meno. Tento problém rieši postupne snáď celá colnica až si zavolajú najvyššieho. Konečne, po snáď hodine, že teda v poriadku. Ostatné razítka sú formalita, ešte nahadzujú do systému motorku a odchádzam.

Za hranicou asi 10m ma zastavuje oficiálne vyzerajúci chlapík v košeli a nohaviciach. Bez opýtania ma vedie do búdky a rieši moje poistenie, ani sa ma nespýtal, či ho chcem. Stojí to pár šušňov, takže ok, ale arogantný je ako opica. Vypíše papiere, zaplatím a bez slova odchádzam. Medzitým sa ukázal ďalší chlapík, u toho sa pokúšam zmeniť peniaze. Asi si myslia, že som drbnutý alebo čo a chcú mi dať zase asi polovicu. Keď sa tvárim, že odchádzam tak sa dohodneme asi na 80% oficiálneho kurzu, takže mením aspoň nejaké tenge, ktoré som si založil a zabudol na ne. Kým dôjdem ku motorke, tak ma zastavuje ešte jeden chlapík, že eko tax a dokonca road tax!

Už som fakt nasraný a skoro po ňom kričím, že na čo mi to je. Tento je ale aspoň slušný, sú to fakt drobné a papiere majú celkom oficiálny zjav, takže sa ukľudním a vyčkám. Fakt ale prvý dojem z Mongolska je tragický. V kombinácií s tým, že sa mi sem z nejakých dôvodov posledných pár týždňov ani moc nechcelo ísť, mám dosť zlú náladu.

Tú nezlepšuje ani typická mongolská, šotolinová cesta plná piesku, štrku a kameňov. V prvej dedine asi po 20km sa objavuje na moje prekvapenie asfalt a dovedie ma až do mesta Ulgi, čo je asi 100km.

Mesto prekvapilo. V obchodoch normálny sortiment, bez problémov platím kartou. S motorkárom, ktorého som stretol cestou dávam obed. Potom ešte vybavujem simku na internet, tankujem a následne sa už vydávam na cestu do Ulanbátaru. Volím defenzívne južnú cestu. Mal som aj smelšie plány, ale nejak sa na to necítim.

Za Ulgi stúpam nečakane do kopca a okolo sa ukazuje typická mongolská step. Pod kopčekmi v diaľke vidno jurty a sem tam nejaký dobytok. Čosi fotím a zastavuje pri mne auto. Z Toyoty Prius vyskáče celá rodinka. Moc si nerozumieme ale chcú sa odfotiť. Tento scenár sa bude v Mongolsku opakovať ešte veľa krát.

Za vrcholom stúpania sa objavuje jazero Tolbo a pred rovnomenným mestečkom končí asfalt. Do mesta Khovd je to ešte 150km kvalitnej Mongolskej platenej cesty. Prach, štrk, kamene, piesok, všadeprítomná roleta a ľubovolná kombinácia uvedeného. Bonus je ešte voda, ale tá sa našťastie konala iba v malých brodoch, ktoré nestoja za zmienku. Za zmienku ale stoja všadeprítomné Toyoty Prius. To je jednoznačne najobľúbenejšie auto v Mongolsku.

Na večer ma dobieha nejaké škaredé mračno, ktorému sa viac či menej úspešne snažím uniknúť. Večer ma zastihne v tiahlom stúpaní, kde nachádzam celkom fajn spot za nejakými skalami. Všade dookola sú len skaly a piesok.

Deň 65 – 08.08. – 611km – Khovd – Altai

Od mesta Khovd ma delí ráno ešte asi 50km. Cesta je často skôr necesta, miestami sa stavia. Veľa krát sa delí a zase spája. Niekde sa preto strácam a následne križujem pláň stepou len podľa azimutu smerom na Khovd. Nad mestom je klasický mongolský, asi budhistický, stĺpik. Niečo ako u nás kríže. Tu je akurát všade nehorázne množstvo rozbitého skla. Aj mám strach niekedy ísť motorkou mimo koľaje keď vidím ako sa tie kusy skla lesknú v slnku.

Podľa mapy som čakal, že Khovd bude väčšie a civilizovanejšie mesto. Súdil som na základe skúsenosti s Ulgi. Úsudok ale nebol správny. Mesto je schátrané, budovy ktoré som videl sú polorozpadnuté. V meste je síce na ceste asfalt, ale aj ten je rozbitý a okolo neho všade piesok. Vyberám si jednu solídne vyzerajúcu pumpu a padám preč. Na kopci nad mestom pri nejakom monumente dávam neskoré raňajky. Nejaké dobroty ešte z Ruska.

Cesta ďalej je asfaltová až som prekvapený a celkom to ubieha. Po pár kilometroch vybehnem z hôr a po ľavej strane sa v diaľke ukazuje veľké jazero Khar Us. Chvíľu som sa pohrával s myšlienkou jeho návštevy, ale pohodlné ja vyhralo a pokračoval som plynulo po asfalte ďalej. Po prekonaní niekoľkých hrebeňov skončili zaujímavosti popri ceste a asi 400km cesta viedla púštou, kde sa len v diaľke črtali hory. Fučal mi dobrý vietor a pumpy boli tak akurát. Každopádne je to dosť nuda. Aspoň, že po asfalte, trepať sa tu po púšti by sa mi nechcelo.

Tesne pred mestom Altai cesta stúpa kaňonom a ukazuje sa nejaká zeleň. Planinka nad mestom je po celom dni konečne niečo zaujímavé pre oko. Na fotkách to vyzerá fakt dobre.

V meste Altai som sa trochu pomotal, pôsobilo na mňa lepšie ako Khovd. Nepotrebujem nič, takže na výjazde iba tankujem a pokračujem. Do večera zlomím ešte asi 100km po kvalitnom asfalte, ale okolie je dosť nuda. Aspoň to odsýpa. Viac ako polovicu cesty do Ulánbátaru mám za sebou a ani to nebolo také hrozné.

Večer začína strašne fučať a mám problém nájsť miesto na stan. Všade sú skaly. Nakoniec si nájdem za skalou v závetrí kúsok presne na stan. Fučí tak, že zabíjam všetky kolíky a priväzujem stan aj o motorku.

Deň 66 – 366km – Altai – Bayankhongor

V noci našťastie nepršalo, mraky ale behali po oblohe kadejaké. Napájam sa znova na asfaltku a všímam si, že ma vedie trochu inak ako ide na mape južná trasa. Držím sa ale radšej asfaltu ako mapy. Po 10km asfalt končí a začínajú skutočné mongolské cesty. Trasa vedie cez kopce, je plná kameňov, dier a keď sa narovná, tak piesku a samozrejme po rolete. Často je vyjazdených paralelne aj 5-6 ciest, ale všetky sú rovnako na hovno. Viac krát všetky križujem, ale je to jedno. Dá sa ísť ešte rovno stepou. V tej sú ale také malé kríčky, cez ktoré nie je vidno a je to podľa mňa viac riskantné. Je to okrem iného aj dosť vyčerpávajúce, zastavujem skoro každých 10km.

Takto sa prebíjam kilometer za kilometrom až do dediny Buutsagan. Moja nádej začiatku asfaltu sa rozplýva a pokračujem po náročnej ceste ďalej. Ona tá cesta vlastne nie je až taká hrozná, ale vzhľadom, že v okolí nie je nič a absolútne sa nemení, tak je hrozne ubíjajúca.

Viac menej hroznou cestou sa dostávam poobede do mesta Bayankhongor. To je výrazne modernejšie ako Altai a Khovd. Je tu normálny supermarket, kde mimo iného nachádzam na Slovensku vyrobenú detskú stravu Ovko. Po nákupe sa motám mestom a vyšliapem si aj na kopec po mnohých schodoch ku nejakej budhistickej bohyni s dobrými kozami. Výhľad by odtiaľ mohol byť fajn, keby tam nezabili vysielač a 10 rôznych antén. Pod schodmi je malý ale pekný budhistický chrám a oproti je park so sochami dinosaurov. Mongolsko...

Za mestom pokračuje asfalt, tabuľa ukazuje, že Ulánbátar je vzdialený ešte 640km a celkom si prajem aby ten asfalt už vydržal. Do večera to dotiahnem asi 80km za mesto. Keď sa okolie začne zelenať a cesta vbehne medzi nejaké kopce, tak neodolám a vydávam sa krížom do bočnej dolinky. Na celkom peknom mieste postavím stan a oddychujem. Dnes mi Mongolsko dalo celkom zabrať.

Deň 67 – 575km – Bayankhongor – Arvaicher – Ulánbátar

Cesta ma ráno vytiahne na náhornú plošinu, kde zrazu vidím pri ceste sedieť početnú skupinu orlov. Počítam ich cez 30. Tak si sedia neďaleko cesty a sem tam kúsok ležérne preletia, len tak nad zemou. Zvláštny pohľad.

Na oblohe sa premávajú ťažké mraky a je zima. Netrvá dlho a donúti ma nabiť bundu zatepľujúcimi vrstvami. Už dobre zababušený si všímam pri ceste známe uskupenie vežičiek. Je to „Horse temple“, ktorý som videl na jar na fotkách Veroniky, ktorá tadiaľto prechádzala minulú sezónu. S Veronikou sme inak v kontakte, pretože je práve v Mongolsku. Mala v ULB odloženú motorku a práve absolvovala kolečko na východ a potom okolo Bajkalu naspäť do ULB.

Obhliadka tejto pamiatky je spoplatnená, ale celkom rozumne. Zastavuje sa tu celkom dosť ľudí, ale málokto sa zdrží dlhšie. Pre európske oko je to celkom nevídaná záležitosť. Škoda tých búrkových mrakov, no aspoň, že neprší.

Prechádzam mesto Arvaicher a nezdržujem sa. Na výjazde ešte fotím zlatú sochu budhu s apokalypticky tmavou oblohou v pozadí. Zopár kilometrov za mestom už začína pršať. Prichádzam ku monumentálnej bráne uprostred ničoho. Nie sú tu žiadne vysvetlivky. Pod chabou strieškou obliekam nepremok a zvažujem ako ďalej. Mal som v pláne ísť na Kharkhorin obzrieť známy kláštor, ale v zlom počasí sa mi do toho moc nechce. Ani predpoveď nesľubuje skoré zlepšenie. Ešte je ale čas sa rozhodnúť, odbočka je vzdialená ešte asi 50km.

Pokračujem teda ďalej, fučí mi neskutočný protivietor a prší. Vietor je taký silný, že na jednom úseku idem na 4ke úplne plný plyn a idem 70. Je asi 8 stupňov a prestáva to byť vtipné. Kláštor ruším, taký nadšený pre pamiatky zase nie som. Triezvou úvahou zisťujem, že som schopný prísť dnes až do Ulánbátaru.

Tak aj je. Držím plyn a tankujem a po 300km prichádzam do hlavného mesta. Ako obvykle vo väčšom meste, za značkou zastavujem a zisťujem čo a ako ďalej. Smerujem do hostelu Oasis, na ktorý mi dala tip Verča. Prekvápko je, že to je ešte skoro 40km.

Ulánbátar je veľmi rozľahlé mesto umiestnené v takej kotline. Ako sa blížim do centra, doprava hustne. Krajnice sa tu moc nevedú, neraz ani na motorke nemám ako obiehať stojace autá a musím stáť aj ja. Po prejazde supermoderným centrom s mrakodrapmi, sa konečne dostávam do hostelu. Veronika mi robí prehliadku. Už je tu ako doma a zoznamuje ma s miestnou partiou.

Oasis je medzi cestovateľmi podobne vychytenou lokalitou ako Pamir Lodge v Khorogu a Nomad hostel v Biškeku. Sú tu cestovatelia všetkých druhov. Pod prístreškom je zaparkovaných viac motoriek. Niekoľko 1200GS, XT660Z a zaujímavo upravená XR650L. Okrem motoriek aj niekoľko obytných áut a samozrejme aj cyklisti.
Po učlovečení sa a celkom fajn večeri, prebieha klasický alko-zábavný večer. Dosiahnutie ULB nemohlo skončiť lepšie.

Deň 68 – 11.08. – 0km – Ulánbátar

Doobedie v oáze je pomalé. Rekonvalescencia po náročnom večeri, snažím sa rozpamätať kto je kto. Poobede ide partia na miestny „Black market“, tak sa k nim pridávam. Teraz už je to normálne otvorené trhovisko, kedysi to bol údajne fakt čierny trh. Ideme ja, Verča, juhoafričan Gert a austrálčan Lee. Všetci sme vzrastom takí pomenší okrem Veroniky, ktorá medzi nami vyniká. Chalani si pod časom robia srandu otázkou, že či už vidí ten black market. Na trhovisku kupujem nejaké drobnosti, ale hlavne svadobný dar pre kamošku.

Podvečer ešte ideme s Verčou do centra, ona je tu pečená varená, tak mi ukazuje kde je čo. Normálne mám exkurziu. Kukneme Suchbatárovo námestie, Marca Pola a skúšame výhľad z mrakodrapu The Blue Sky. Žiadna kľudná terasa tam nie je, iba trochu snobská kaviareň tak sa nezdržujeme. Skočíme ešte na poštu a na nákup nejakých povinných suvenírov.

Večer je už kľudnejší, viac posádok má v pláne ráno vyraziť na cestu ďalej alebo domov. Dorazil aj Matheo, Talian na TA650, ktorého som stretol na festivale v Altaji asi pred týždňom. Podarilo sa mu prejsť hranicu v sobotu a potom šiel severnou trasou, takže mu to trvalo dlhšie.

Deň 69 – 12.08. – 190km – Ulánbátar – Socha Čingischána – Turtle Valley – Ulánbátar

Ráno sa Oasis rýchlo vyprázdnil. Veronika mala let skoro ráno, takže sme sa už nestretli. Ochotne mi ale zobrala domov nakúpené suveníry, čím mi výrazne pomohla sa zbaliť. Pri raňajkách mi Gert ešte dáva tip na jednu veľkú skalu, ktorá pripomína korytnačku. Je to po ceste ku soche Čingischána kam sa dnes chystám, takže zaraďujem do programu.

Socha je asi 50km východne z ULB. Opustiť mesto je nekonečný príbeh. A hoci je Oasis situovaný práve na východe mesta, tak kontinuálna civilizácia pokračuje ešte tak 15km. Potom sa to zlepší. Celú cestu je dobrý asfalt, takže pohoda.

Pri soche je živo, je víkend, takže je tu dosť národa. Je tu aj veľa turistov. Odchytávajú ma Poliaci a nechcú uveriť, že som sem došiel na motorke zo Slovenska. Robia mi aspoň jednu fotku aj s Čingischánom. Okolo sú kadejakí predávači zážitkov. Napríklad si môžete podržať na ruke orla. Celkom mi ich je chuďat ľúto.

V soche sa v suteréne nachádza múzeum, na prízemí suvenírshopy, fotografovanie v klasických mongolských habitoch a jedna gigantická mongolská čižma. Múzeum je nuda, potom idem výťahom hore. Ten vedie na Čingiho koňa, kde je na jeho chrbte vyhliadková terasa. Je tu dosť ľudí, takže odfotiť Čingiho je problém. Cestou dolu predsa nakupujem ešte nejaké suveníry. Nič špeci, ale radosť spravia.

Vonku kuknem ešte Čingiho jazdcov, ktorí mu robia sprievod. Potom vybehnem na kopec oproti, odkiaľ je na celý areál dobrý výhľad a kochám sa Mongolskom. Cestou naspať odbočujem do doliny, kde má byť korytnačia skala. Ani sa mi tam moc nechce, ale nie je to ďaleko tak sa trochu premôžem.

Prejdem 2 hrebene a to čo sa otvorí predo mnou, mení pocit jazdy nasilu na čisté nadšenie. Dolina je nádherne zelená a vystupujú z nej skaly. Také oblé, parádne ladia do okolitej krajiny. Po úbočiach je vidno množstvo jurtových kempov a všímam si veľa bočných ciest. Odbočujem ku skale, ale tá už pre mňa nie je ani hlavným lákadlom. Spravím si nejakú fotku ale pokračujem bočnou dolinkou ďalej. Každým kilometrom sa predo mnou ukazuje niečo ďalšie, úžasné, nové, čo som ešte nevidel. Keď skončí bočná dolinka vraciam sa na hlavnú cestu a pokračujem až do dediny Terelj.

Tam sa pri veľkom hoteli otáčam a idem skúmať odbočky na prašné cesty, ktoré ma vodia po bočných hrebeňoch. Za prvý, za druhý a stále ďalej a ďalej. Objavujem veľa zaujímavých sôch vlkov, baranov jeleňov, atď rozmiestnených v údolí. Trochu som sa pri tom pozabudol a keďže som šiel len naľahko ozýva sa dochádzajúci benzín. Ten končí moju prieskumnú misiu. Škoda. Celé údolie je ako z iného sveta a totálne odlišné od všetkého čo som v Mongolsku videl. Strávil som tu na niekoľkých kilometroch štvorcových viac ako pól dňa.

Po návrate do hostela stretávam ďalšieho známeho. Grék Zissis na AT750 s ktorým sme sa stretli na hraniciach do Mongolska. Aj on šiel severnou cestou. Po tom ako som videl Turtle Valley a zvážením toho, že sever Mongolska môže tomu byť práve bližší, považujem južnú cestu za nesprávnu voľbu a prejazd severného Mongolska si píšem do TODO listu.

Pri večeri sa dohodneme s Gertom, ktorý má voľne naplánovanú cestu cez Bajkal do Magadanu, že zajtra vyrazíme spolu. Teda pokiaľ dokážeme vzájomne zosúladiť cestovnú rýchlosť. Prerozprávam mu moje zážitky z údolia a celkom je sklamaný, že tam nebol, tak cestu na Bajkal plánujeme začať práve v Turtle Valley.

Deň 70 – 13.08. – 108km – Ulánbátar – Turtle Valley

Ráno po rozlúčení so všetkými spolucestovateľmi sa vydávame do Turtle Valley. Odchádzame dosť neskoro. Motáme sa okolo korytnačky, potom vyrážame na koniec doliny za Terelj, kde som ja nebol. Je po daždi a do kopca po hlinenej ceste Gert po zachytení kufrom o svah efektne pokladá GSo na bok. Leží dosť nešťastne, takže nám aj obom dá celkom zabrať dostať ho znova na kolesá.

Po výjazde do sedla zvažujeme čo ďalej, nakoniec ešte kúsok pokračujeme, ale klesanie po blate pomedzi kamene nie je pre naložené GS úplne vhodným terénom, takže otáčame. Stretávame partiu 4kolkárov, jednému sa povolila náprava a nabúral do stromu. S našim náradím to opravujú a pozývajú nás niekam do hotela, kde sú ubytovaní. Keďže sme obaja radi, že sme konečne vyrazili a máme chuť zase chvíľu cestovať a nie sa opíjať, tak odmietame a vraciame sa do Turle Valley.

Prechádzame bočnými hrebeňmi po prašných cestách a podvečer nachádzame fantastické miesto na kempovanie. Jednoznačne najlepšie na akom som v Mongolsku stanoval. Gert celkom obľubuje oheň, kupodivu je tu aj dosť dreva, čo je v Mongolsku celkom ojedinelé, takže máme aj vatru.

Deň 71 – 14.08. – 306km -Turtle Valley – Ulánbátar – kláštor Amarbayasgalant

Naša cesta ďalej smeruje na sever, na hranicu do Ruska. Cestou je v pláne ešte jeden zaujímavý kláštor s krkolomným názvom Amarbayasgalant. Cesta ale vedie znova krížom cez ULB, takže vyrážame dosť skoro aby sme sa vyhli hroznej doprave, ktorá v centre je. Gert sa s tým nesere a ideme často aj 80 pomedzi autá. Takéto dobrodružstvo si sám obvykle nedávam. Niekde na výjazde z mesta potrebujem ako obvykle tankovať a v obchodíku na pumpe skoro spadnem na zadok. Z regálu sa na mňa smejú slovenské horalky. Originál zo Slovenska s čiarovým kódom 858. Dokonca sú tu príchute, ktoré som u nás nikdy nevidel. Neváham a kupujem ich asi 10.

Opúšťame mesto a začína sa ukazovať naša rôzna komfortná cestovná rýchlost. Fučí trochu protivietor a celkom bojujem s tým udržať rýchlosť nad 80. Niekde pri meste Khongor odbočujeme znova na západ smer Erdenet. Je fajn počasie, chvíľu po vetre a dole kopcom mám doslova krídla. Pohodlné cestovanie po asfalte končí pri značke, ktorá nás ku kláštoru posiela na sever do stepi a ukazuje, že to bude 30km. Je vidno, že nás tam čakajú búrkové mraky, takže sa neponáhľame.

Posilňujeme sa najprv u miestnych Mongolov, ktorí tu varia nejaké jedlo a vyčkávame, ako sa vyvinie počasie. Počas občerstvovačky nenastala žiadna zmena, takže vyrážame. Cesta je najprv rovná ako priamka, po štrku, sem tam po piesku. Dá sa ísť paľba, takéto úseky nemám rád a vlečiem sa za Gertom, ktorému sa ide dobre. Potom sa uvalcovaný úsek skončí. Cesta sa začne vlniť po kopčekoch a je dosť nerovná. Klasicky je tu vyjazdených paralelne asi 3-6 koľají. Tu sa karta obracia a moja rýchlosť je bez problémov vyššia ako Gertova.

Z ťažkých mrakov nám začína pršať a za ďalším hrebeňom sa cesta mení na bahennú. Po blate som už čosi najazdil, ale táto mongolská šmykľavka bola jednoznačne najkurióznejší povrch po ktorom som kedy šiel. Netrvalo dlho a obaja sme boli na zemi. Kráčam ku Gertovi pomôcť zdvihnúť ten jeho Titanik a 2x skoro idem k zemi. Pešo! Dvíhame mašinu a po pár metroch je znova na zemi. Na ceste sú koľaje, po vrchu sa ísť nedá a v koľajach je voda a blato. Pomáhajú nám už aj miestni vodiči, ktorí nemajú život o veľmi ľahší. Gert to nejako chytí za pačesy a ide. Môj pokus o jeho nasledovanie ešte končí nejakým pádom, ale nakoniec to zvládam aj ja. Potom vidím ako pri križovaní nejakých nerovností ide s motorkou k zemi a jeho členok končí pod kufrom. Nerozvážne pridávam plyn aby som mu prišiel na pomoc. Motorka sa okamžite pretočí o 180 stupňov a končí mimo cesty. Bežím za Gertom a dvíhame jeho motorku. Členok dostal zabrať, ale štrukturálne je v poriadku. Potom musí pomôcť on mne dostať sa z poľa znova na cestu. Takto tam bojujeme s každou nerovnosťou skoro hodinu. Spotení, zmoknutí, vyčerpaní. Celý problémový úsek mal sotva 400m. Mali sme smolu, že sme boli medzi prvými, ktorí sem vbehli. Autá to potom začali obchádzať dlhou obchádzkou popod kopec.

Zvyšok cesty ku kláštoru už bol viac-menej v pohode. Bolo dosť škaredo, Gerta trápil členok, tak sme sa rozhodli ubytovať sa. Skončili sme v jednej z tých horších júrt. Prehliadku kláštora a okolitých monumentov sme si nechali na ráno. Prekvapilo aj na mongolské pomery extrémne množstvo odpadkov v celej osade okolo kláštora.

Deň 72 – 15.08. – 273km – Kláštor – Suchbátar – Kjachta

Počasie sa do rána umúdrilo a ukázala sa krásna modrá obloha. Gert hodne kríva, ale absolvuje so mnou prehliadku všetkých zaujímavostí. V kopci nad kláštorom sú 2 budhistické monumenty a samotný kláštor je tiež prístupný. V kláštore aktívne prebieha budhistický život, nie je to len historická pamiatka.

Po prehliadke sa vraciame rovnakou cestou naspäť. Je sucho, takže pohoda. Problémový úsek ani nespoznávame. Pri občerstvení na rovnakom mieste, prichádzajú dvaja mladí Francúzi. Požičali si miestne čínske motorky a jazdia po Mongolsku. Celkovo cestovateľov je tu v Mongolsku celkom dosť. Možno je ten pocit amplifikovaný tým, že je tu málo ciest, takže sa len všetci viac stretávajú alebo boh vie.

Potom už sa vraciame na východ až po Khongor a plynulo pokračujeme v jazde na sever, ku hraničnému mestu Suchbátar. Niekde pred ním sa krajina už celkom mení, vidno okolo zelené lesy a viac vody.

Na hranicu prichádzame podvečer okolo 17 a padá rozhodnutie ju prejsť ešte dnes. Mongolská strana tento krát celkom v pohode. Akurát nám nikto nie je schopný povedať, aký je postup. Kam treba ísť najskôr a kam ísť ďalej, takže trochu klasický mongolský chaos.

Ruskú stranu som nám trochu skomplikoval. Na vstupnej bráne nám vravia, že nemusíme čakať v rade za autami, ale máme ísť bokom. Ja volím nesprávnu uličku v ktorej nie colná je kontrola. To sa nestretáva s pochopením colníka a ráznym gestom nás posiela na koniec rady. Trafili sme ešte aj zmenu smeny a kontrola batožiny je podrobnejšia ako som zvyknutý, takže celý proces aj keď ide hladko zaberie skoro 2 hodiny.

Do Ruska vchádzame už po tme. Ideme len do pohraničného mesta Kjachta, kde sa na pumpe pýtam na gastinicu. Celkom ochotný mladý Rus nás posiela do 2 gastiníc v meste. Všetko je plné, takže končíme až v tretej. Hladní ako psi večeriame v podniku, kde staršie ženy majú nejakú diskooslavu. Moc lákavý pohľad to nie je, navyše tu majú teplé pivo, takže sa dlho nezdržíme.

Deň 73 – 16.08. – 377km – Kjachta – Ulan Ude – Bajkal

Ráno pred odchodom riešim ešte v pobočke Megafonu problém prečo mi nefunguje internet. Predplácam ďalší mesiac a vyrážame na cestu. Tá nás vedie hustými lesmi a horskými prechodmi.

Zase sa dosť zamračilo, Gert nejako nemá deň a často stojíme na kávu. Má to ale aj svetlú stránku, pomáha mi vyčistiť vzduchový filter pomocou čističa na karburátor. Riešime to na pumpe a na vyfúkanie používame kompresor na pneumatiky. Po vyčistení motor citeľne ožije, takže fajn.

Pokračujeme ďalej do Ulan Ude, kde navštevujeme najväčšiu bustu V.I.Lenina na svete. Na námestí je celkom dosť ľudí, stretávame aj jedného cestovateľa na ceste do Vladivostoku. Ešte riešime nejaké ruské ďengy a na večer vyrážame na západ smerom ku jazeru Bajkal.

Cesta celkom ubieha, motorka ide lepšie a máme dobrý vietor. To je pre mňa veľký rozdiel a v pohode idem okolo 95. Ku jazeru odbočujeme niekde za Kamenskom. Našli sme nejakú fungujúcu bazu atdycha s rozumnou cenou, tak sa skladáme. Dáme parádnu domácu večeru a pár piviek. Ešte nás odchytávajú nejakí oslavujúci postarší miestni. Sú z Moskvy a rozprávame sa o takých bežných veciach. Rozchádzame sa v názore, aké je Rusko mimo mesta. Holt my to vidíme asi trochu inak.

Deň 74 – 17.08. – 341km – Bajkal – Irkutsk

Víta nás znova pekný slnečný deň. Pred odchodom robím zopár podarených fotiek Bajkalu. Z pobrežia sa snažíme dostať na hlavnú inou cestou. Tá nám ale končí vo vysokej tráve pod násypom železnice, kde sa znova trápime s Titanikom. Otočiť totiž to hovado, keď nie je cesta a všetko naokolo je mäkké, nie je len tak. Pri tomto manévri si likvidujem už druhé slnečné okuliare. Nakoniec sa aj tak musíme vrátiť pôvodnou príjazdovou cestou.

Pokračujeme smerom na Irkutsk popri brehu Bajkalu. Od toho nás ale delí hustý les, ktorý väčšinou lemuje cestu. Mne to nevadí, užívam si po dlhej dobe typické Rusko. Míňame Bajkalsk a za mestom Sljudjanka začíname nečakane stúpať a vlastne až do Irkutsku je cesta jeden parádny horský prechod. Niekde pred mestom volám Sidorovi, chalaniskovi, ktorý mi dal na seba kontakt na festivale v Altaji. Dohadujem s ním nejaký servis, kde by sme mohli vyriešiť drobné nedostatky.

Prechádzame okrajom mesta, no premávka je tu klasicky hustá ako v každom Ruskom meste. Stretávame sa s bajkerom Saňom, na ktorého ma nakontaktoval Sidor. Robí vo veľkom servise, kde generálkujú veľké motory z Kamazov a pod. Parkujú tam aj nejaké motorky, ale viac ma zaujímajú rozobraté monštrózne 8 valce. Tu s kvalitným stlačeným vzduchom čistím aj druhý vzduchový filter a môj tajný plán začína naberať reálne kontúry. Saňa ma ešte znaviguje do miestneho motoshopu a poradí, kde prezuť gumy. Potom už smerujeme do gastinice, ktorú medzičasom Gert vyňúral na bookingu. Tá síce nie je nič extra, ale účelu poslúži.

Na večeru volíme parádny podníček. Dávame luxusný šašlík zopár piviek a vzniká plán ísť pozrieť nočný Irkutsk. Berieme taxík rovno do nočného podníčku. Ale do takého toho slušnejšieho. Only kuken, nicht touchen. Žiadna lacná sranda, takto na ďalekom východe. Na druhú stranu zase dámske osadenstvo je na podstatne vyššej úrovni ako v našich končinách. Každý by si prišiel na svoje.

Deň 75 – 18.08. – 302km – Irkutsk - Olchon

Neúspešne sa snažíme vyraziť skoro. Najskôr smerujeme do dílerstva BMW, kde sa Gert snaží zohnať ešte nejaké záložné TKC80ky. To sa nám nedarí, tak sa presúvame do odporúčaného motoshopu. Ten je až neuveriteľne dobre vybavený. Ja kupujem olej a filter, ktorý chcem na Olchone následne vymeniť. Zisťujem že ak keby som potreboval gumy tak nebude problém. Skladom tu majú fakt široký výber.

Potom už konečne vypadneme z mesta. Smerujeme na známy ostrov Olchon. Cesta je fajn, trochu nuda. V mestečku Bajandaj odbočujeme na východ a tento úsek ma fakt chytá za srdce. Najprv nás vtiahne do hustého lesa a cez kopce sa vlníme za našim cieľom. Pri monumente označujúcom vstup do Olchonského rajónu zastavujeme a kupujeme niečo pod zub. Gert flirtuje so staršou ale veľmi zachovalou predavačkou s kvalitným poprsím. Ja sa len smejem a likvidujem palacinky s fantastickým džemom.

Ďalej nás cesta vedie lesom, ktorý postupne redne. Sem-tam sa ukáže dedinka. Dávame zopár odbočiek, raz ku kaplnke, potom ku niečomu, čo vyzerá ako totem so sochou orla. Medzičasom úplne zmizol les a normálne to tu vyzerá trochu ako v Mongolsku.

Po pár kilometroch sa ocitáme na nábreží kde sa práve naloďuje trajekt. Prichádzame takmer ideálne. Veľký pickup sa tam už nezmestí a jeho miesto obsadzujeme my. Na trajekte vyčnieva z priemeru veľká skupina starších ľudí so šikmými očami. Majú veľmi šarmantnú sprievodkyňu. Gert nadväzuje kontakt. Volá sa Ira a za 2 roky sa plynule naučila po čínsky a tak teraz robí sprievodkyňu.

Vystupujeme na ostrove a asfalt je minulosťou. Do hlavného mesta na ostrove – Chužir je to 35km, ale vzhľadom na kvalitu cesty, to už nie je reálne pred západom slnka zdolať. Ide o to, že cesta je mix rolety, piesku, kameňov a sem-tam fajn uvalcovaného úseku. Gert volí stratégiu speed,speed,speed, ktorá je správna. Jazdu touto stratégiou si ja dovoliť ale nemôžem, pretože na to skrátka nemám výkon. Po tejto cesta sa mi ide fakt blbo. V momente keď sa ale povrch zmení na sypký, tak sranda sa zmení na boj o život a po tme by to bolo veľmi nebezpečné.

Preto po nejakých 15km končíme na veternom útese nad brehom ostrova. Slnko zapadá za horami na brehu a je z toho veľmi pekný večer.

Deň 76 – 19.08. – 65km - ostrov Olchon

Ráno to dorazíme do mesta Chužir. Pred mestom je cesta miestami už fakt nepríjemne piesočnatá. Mesto som si tiež veru predstavoval inak. V podstate je to skôr dedina, ani tu nie je asfalt. Je to pomerne chatrné mestečko s polorozpadnutými budovami. Sme tu na ruské pomery skoro ráno, takže je všetko pozatvárané a ľudoprázdne. Na hlavnej ulici zastavujeme v turistickom centre. Ja obzerám magnetky a strháva sa tu celkom ostrá hádka medzi nejakým sprievodcom a obsluhou. Gert opúšťa priestor a hľadá kávu. Ja predsa len nakupujem nejaké suveníry a fotím podrobnú mapu ostrova.

Vedľa cez cestu potom dávame, v čerstvo otvorenom kafé, raňajky a kávu. Potom sa vydávame nájsť neďaleké šamanské skaly. Tie nachádzame, čo by vývodovým koliečkom dohodil, na neďalekom myse, . Dosť tu fučí a ku skalám musíme ísť pešo. Ale je to pekné miesto. Je slnečné počasie, okolo mysu na jednej strane kotvia lode a na druhej je doslova Karibská pláž. Malý raj na zemi.

Pokračujeme ďalej hlavnou a jedinou cestou po ostrove. Miestni nám doporučili miesto Uzur na východnom pobreží, tak sa vydávame týmto smerom. Cesta sa hneď za mestom miestami mení na pieskovisko. Každý si hľadáme tú najvhodnejšiu stopu. Niekoľko kilometrov za mestom striedame jazdu po ceste a po poli. Teda ona je to skôr step resp. tajga, ako sa tomu správne hovorí tu na Sibíri. Jediná možnosť je jazda v stupačkách a po nejakom čase keď som prvý a je mi to zvláštne, zisťujem, že som stratil Gerta.

Vraciam sa teda a vidím ho v stacionárnej polohe mimo cesty. Prichádzam k nemu, je evidentne v šoku, ale bez zranení. Motorka leží na boku, ale dozvedám sa, že mal nepríjemný prelet cez riaditká a GSo sa zapichlo do piesku hore kolesami a zostalo tak stáť. Problém bol, že motor stále bežal a nemohol sa dostať ku vypínaču, tak ju musel zhodiť na bok, aby mohol vypnúť motor. Po ukľudnení vyslobodzujeme motorku a vyzerá byť mechanicky nepoškodená. Na ceste následne zisťujeme zlomené obidva späťáky a jeden úchyt plexi. Gert sa púšťa do opravy, akoby sa nič nestalo. Ale je vidno, že je nervózny. Ja robím nejaké fotky a potom si líham do poľa, počúvam muziku a robím psychickú podporu.

O chvíľu prichádza Honda AT750. Jej pilot, Savvy, je týpek, ktorého sa ani nemusíte pýtať odkiaľ je. Ryšavé vlasy, ryšavá brada a nezameniteľný Írsky prízvuk. Tiež sa vybral na cestu po svete. Debatujeme a Gert medzičasom fixuje plexi. Pokračujeme potom už v trojici. Terén je jednoznačne naklonený najviac môjmu stroju. Všade je veľa piesku. Navyše Savvy má skôr cestné Tourancky, takže má čo robiť miestami aj s nenaloženou motorkou.

Prichádzame ku závore a ako jediný rusky hovoriaci zisťujem čo je vo veci. Ďalej na ostrov púšťajú len s povolením. To sa vydáva v meste, ale údajne ho dostanú len autá 4x4. Motorky a štvorkolky sú ďalej zakázané. Ževraj príliš rozrývajú ostrov. Dokonca som sa dozvedel, že aj v južnej časti ostrova je pohyb motorových vozidiel mimo hlavnej cesty zakázaný. Tak nejak postávame a debatujeme o všetkom možnom. Starší zo stráže sa pristaví a kým sa rozprávame, tak mi potichu povie, že za chvíľu idú preč. Že ak nás ďalej zastavia, tak máme len povedať, že sme prišli inou cestou. Tlmočím to mojim kumpánom, ale prevláda názor nepokračovať. Ani sa príliš nečudujem, Gert má stále boľavý členok a teraz ešte aj po veľkom crashi. Savvy zase na cestných gumách a zjavne bez patričných skúseností, má tiež plné ruky s jazdou už teraz. Otáčame.

Savvy nás láka na perfektný spot kde stanuje. Vlastne ráno len tak vybehol v šortkách do mesta a neplánoval ísť nikam ďalej. V meste nakupujeme poživiny na večer, dávame kávu a rozkladáme sa na pobreží, kde už stanuje viac ruských rodín. Gert sa nezaprie a robí skvelú BBQ. Do noci debatujeme o našich púťach. Je to sranda keď sa takto stretnú ľudia na cestách. Každý po dlhej dobe, s rôznymi zážitkami, s rôznymi cieľmi a pritom je idea každého z nás tak blízka. A vlastne to tu z nás robí prakticky najlepších priateľov.

Deň 77 – 20.08. – 300km – Chužir – Irkutsk

Ráno nás vyháňa dážď. Vyráža s nami aj Savvy, ktorý sa bojí, že po dažďoch budú cesty na ostrove peklo. Už po niekoľkých kilometroch, ale pršať prestáva a tak sa rozhoduje predsa len ostať. Času má dosť, víza do Číny mu začínajú až niekedy o mesiac. Pokračujeme teda už len s Gertom ku trajektu, kde chvíľu čakáme. Dávame kávu, skromné raňajky a už o chvíľu sa začíname naloďovať. Niekde medzi tým, sa znova ukázala šarmantná Ira aj so svojou čínskou skupinou. Na trajekt sa ale nevošli, takže sa lúčime naposledy.

Na pumpe mimo ostrova sa stretávame s ďalšími motorkármi. Jedného z nich, postaršieho chlapíka z Islandu, sme už stretli v Ulánbátare. S ním je tu ešte párik z FR na Tenere a 650GS. Tí smerujú až do Japonska, takže pred sebou majú ešte parádny kus cestovania.

My s Gertom sa vraciame rovnakou cestou do Irtkutsku, kde v rámci jednoduchosti kotvíme v rovnakom hoteli. Tento večer už nepodnikáme žiadne finančne náročné výpady do mesta. Dáme večeru a kujeme ďalší plán.

Ja som odtiaľto chcel pôvodne už smerovať voľne domov. Nie najkratšou cestou, ale na západ. Gert má v pláne ísť až na najvýchodnejší východ, teda do Magadanu. Mne to v hlave šrotí, už od kedy sme vypadli z ULB. Akonáhle sa podarilo reinkarnovať aj druhý vzduchový filter, bol som vnútorne rozhodnutý, že do toho idem tiež. Časovo to nie je ideálne. Ani pre mňa, ale hlavne tu na Sibíri už počasie v septembri nie je sranda. Snežiť môže už hocikedy a teploty už zaručene budú jednociferné.

Deň 78 – 21.08. – 333km – Irkutsk – Bajkal

Smerujeme teda spolu ďalej na východ. Najprv musíme ale znova prekrižovať Irkutsk. Cestou sa zastavujeme v motoshope, riešime Gertove späťáky a ja beriem druhé gumy. Tie čo mám z Barnaulu už majú čosi za sebou a určite nedajú Magadan a naspäť do Irkutsku.

Potom už pálime preč z mesta. Vychutnáme si znova prejazd cez hory a štrikujeme po ceste, ktorú sme už raz absolvovali v opačnom smere. Je pomerne chladno a ja tak rozmýšľam ako tu asi tak bude keď sa budem vracať z Magadanu...

Pre jednoduchosť deň končíme znova v baze atdycha pri Bajkale. Tentokrát to vyzerá, že sme tu snáď úplne sami. Pri večeri nám robí spoločnosť len jedna partička mladých.

Deň 79 – 22.08. – 579km – Bajkal – Ulan Ude – Arej

S Gertom sme sa dohodli na vyššej cestovnej disciplíne. Každý z nás keď ide sám prejde za deň aspoň 500km, ale spolu nám to nejako nevychádza. A aj kvôli tomu aby sme to neskôr na ďalekom východe neľutovali, tak sme si povedali, že pár dní potiahneme bez zbytočných zdržovačiek. Vyrážame preto skoro a ťaháme. Zastavujeme len na benzín pre mňa a kávu pre Gerta.

Ešte pred Ulan Ude stretávame v protismere niekoľko osamelých motorkárov. Posledný z nich na mňa silno máva, tak zastavujem. Je to Ondra. Motorkár z Čiech na veľkom GS, ktorý vyrazil niekoľko týždňov po mne a vlastne celú cestu mi bol v pätách. Chudáčisko mal v Mongolsku posledných niekoľko dní nepretržitý dážď a zimu. Tak teraz už len ťahá ku Bajkalu, navlakovať a domov. Chvíľu sme pokecali o ceste. Gert povyzvedal o motorke, pretože majú ten istý model a pokračovali sme ďalej každý svojim smerom.

V Ulan Ude sme za chvíľu a pokračujeme ďalej na Vladivostok. Cesta najprv sleduje rieku Selenga popri brehu. Akonáhle sa od nej vzdialime, tak sa cesta neustále krúti a prakticky tu nie je žiadny rovný úsek. Stále ideme do kopca, z kopca alebo sprava doľava, alebo oboje naraz.

Zase sa nám kazí počasie a výrazne sa ochladzuje. No napredujeme zatiaľ bez dažďa. Pumpy sú vzdialené pre mňa tak akurát 100 - 150km. Večer končíme znova v nejakej rekreačnej oblasti. Už tu prakticky nikto nie je, napriek tomu nás ubytujú. Vonku už totiž prší, cena nič extra, ale sme v suchu a relatívne v teple takže ok.

Sme na brehu Arejského jazera. Za pekného počasia, by to mohlo byť nádherné miesto. Je tu len zopár ľudí a má to tu taký ten ruský post-apokalyptický nádych.

Deň 80 – 23.08. – 536km – Arej – Čita – Černyševsk

Ráno znova vyrážame skoro. Akonáhle sa ale napojíme znova na hlavnú cestu, tak začína pršať. O pár kilometrov na pumpe preto obliekam nepremok a nedám ho dolu už celý deň.

Krajina okolo je super, stále pokračuje v rovnakom duchu bez rovinky. V tom zamračenom upršanom počasí, to ale nie je ono.

V podsate celý deň len ideme a tankujeme. Sem tam sa zastavíme na kávu a zohriať sa, lebo je celkom zima. Za Čitou cesta prekonáva celkom prekvapivo veľké hory. V peknom počasí by to bola bomba. Teraz si skôr hovorím, že teraz si to vytrpíme a potom do Magadanu, bude snáď pekne.

Za horským prechodom, na pumpe, stretávame partiu 3ks Američanov. Dvaja sú na KLR650 a jeden má 650GS s Moskovskou PZ. Tí dvaja idú z Londýna a tretí sa k nim pridal v Moskve, kde kúpil GSo. Má za ženu Rusku, na ňu zaregistroval motorku a ide do Chabarovsku. Pôvodne chceli ísť tiež do Magadanu, ale okolnosti ich donútili zmeniť plány.

Ich cestovnej rýchlosti nedosahujeme, takže nás nechávajú za sebou. Teda samozrejme som na vine ja. Stretávame sa ale znova asi po 200km v meste Černyševsk. Tesne pred mestom dostávam defekt na predné koleso. Skúšobné nafúkanie nepomáha, takže hľadám pneuservis. Nachádzam ho prekvapivo na mape a tých pár kilometrov dôjdem aj s defektom. Gert zatiaľ ide hľadať hotel a ja opravujem defekt. V servise nemajú ani náradie, ani montpáky. Všetko musím dodať. Druhú dušu nepriznávam. Chcem aby ju servisák zalepil. Moc sa mu nedarí, ale nakoniec na tretí pokus, ju zalepí a montujeme všetko naspäť. Vypýta si za to asi 300 rubľov.

Medzičasom dorazil Gert, zohnal hotel a stretol sa s Amíkmi. Ideme stále v daždi do hotela a tesne stíhame záverečnú v kuchyni. Ešte nám do toho vbehne FSB, alias ruská informačná služba. Každého z nás vyspovedajú čo tu robíme, odkiaľ a kam ideme a za akým účelom. Nerobia si zrovna dobrú reklamu. Berú to veľmi vážne, asi majú pocit, že objavujú nejaký tajný happening alebo tak. Ja mám trochu problém, pretože mám ročné pracovné vízum a otvorene som v úvode konverzácie priznal, že som len turista. Ukazuje sa, že mať pracovné vízum a nepracovať je bohový prúser a hrozí mi štráf. Preukazujem sa nakoniec pozývacím listom spoločnosti a hrám to na to, že to mám po ceste domov a začína mi tam projekt a budem pre nich robiť. Celé je to v takej rovine teoretickej ale nakoniec sa zľutujú a dajú mi pokoj. To mám za tú svoju ruštinu. Keby som rusky nevedel, tak predpokladám, že mi dajú pokoj, tak ako ostatným.

Deň 81 – 24.08. – 476km – Černyševsk – Jerufej

Ráno prší, moc sa neponáhľame. Kým sa pobalíme, tak už len mrholí. Od Amíkov som vyšmelil ešte jednu prednú dušu. Dáva mi ju pekne zabalenú a chce za ňu len poslať fotky keď sa vrátim domov. Lacnejšia byť nemohla.

Akonáhle s Gertom opúšťame mesto, začína seriózne pršať a celý deň už neprestane. Teplota sa celý deň drží pod 5 stupňami. Taký trochu chladnejší august. Zastavujeme na benzín, na pumpe sa mení šichta. V kaféške poblíž aspoň dávame nejaké teplé jedlo. Nič extra, ale aspoň sa zohrejeme. Tankujeme a valíme ďalej.

Obchádzame zvláštnou značkou označené miesto. Je mi nejaké povedomé, ale len prejdeme okolo. Potom mi trklo, že to bol pamätník nešťastnej udalosti, keď tu nejaká zvada viedla až ku smrti jedného motorkára...

Leje ako z krhly a podvečer pri jednom zháňaní benzínu, pre moju smädnú motorku, sa znova stretávame s Amíkmi. Už sa ubytovali v celkom fajn moteli Jerufej. Po krátkej úvahe a konzultácií s mapou sa rozhodujeme zostať tiež. Do ďalšieho civilizovaného miesta by sme to po svetle už nedotiahli a stejne prší, takže jazda je skôr trápenie.

Pri spoločnej večeri a pár pivkách, s ešte jedným postarším ruským motorkárom, debatujeme o ďalekom východe. Varuje nás, že počasie má byť najbližší týždeň stále zlé. To nás neteší, ale podľa narýchlo pozbieraných informácií by mal byť asfalt až do 1300km vzdialeného Jakutska. Tak snáď sa to nejako vyvrbí.

Deň 82 – 25.08. – 335km – Jerufej – Tynda

Odchádzame znova skôr ako Amíci. Znova rovno v nepremokoch. Dnes to nie je ale také zlé, len tak jemne smoklí. Je ale stále dosť zima, okolo 5 stupňov. Prichádzame ku dedine s malebným názvom Never. Tu je známa odbočka na Magadan. Prekvapuje ma aká veľká je to križovatka. Gert to preletí, ja zastavujem, užívam si tento dôležitý bod cesty, fotím. Ceduľa je už riadne polepená, nápis Magadan na nej takmer zaniká. Nálepky tu majú aj viaceré známe československé výpravy a je pre mňa celkom povznášajúce, že ja, čo som sa len tak zobral na malej motorke kedysi v júni z domu, som sa sem úplne v pohode dostal.

Prichádza Gert a robíme si nejaké fotky. Pokračujeme potom ešte asi kilometer smerom na Vladik, na pumpu. Vedľa je aj kaféška, takže riešime skorší obed. Tu na parkovisku sa s nami dáva do reči chlapík, ktorý je z Jakutska a vraví, že cesta bude teraz zlá a vyvracia nám predstavu asfaltovej cesty až do Jakutska. Aslfat údajne končí neďaleko za odbočkou a potom sa objavuje skôr miestami. To nám trochu kazí náladu, ale napriek tomu pokračujeme.

Chlapík mal pravdu. Asi po 30km asfalt násilne končí. A to dokonca zvodidlom krížom cez asfaltku a za ním si už nerušene žije pravý sibírsky les. Odbočujeme teda na uvalcovanú hlinenú cestu nevalnej kvality, míňame prvú dedinku a začína znova pršať. Nie nejak hrozne ale dosť na to aby už po pár kilometroch bola cesta nepríjemne šmykľavá.

Snažíme sa obaja udržať akú takú rozumnú rýchlosť, ale nedarí sa nám to. Ja, po niekoľkých krízovkách, keď idem skoro k zemi, spomaľujem a idem na istotu. Gert má problémy s Titanikom hlavne v klesaniach. Jeho TKC80ky už sú na hrane životnosti a veľmi sa mu šmýka. Navyše nemá ABS.

Asi po 50km zastavujeme. Motorky aj my sme celí špinaví. Zastavujú sa pri nás dvaja chalani, ktorí idú autom. Sú to ale tiež motorkári. Sú z Tyndy a rozprávajú nám čo nás zhruba čaká. Údajne asfalt už za chvíľu bude, ale potom zase skončí. Potvrdzujú cestu do Jakutska a hlásené zlé počasie na najbližší týždeň.

Po ich odchode tak pozerám na motorku a neverím vlastným očiam. Zadné brzdové obloženie mi úplne zmizlo. Na 100% som ho v Irkutsku kontroloval, keď sme boli v motoshope, ale bolo totálne v pohode. Teraz jasne vidím, že už brzdím kovom. Hlava mi to neberie. A ja pako som nevzal číslo na motorkárov z Tyndy...

Začínam sa vnútorne lúčiť s dosiahnutím Magadanu. V tomto počasí je to o hubu. Okrem toho, že je to nebezpečné, zaberie nám to viac času ako sme uvažovali. A už podľa pôvodného plánu bolo jasné, že návrat bude v kriticky neskorom dátume kvôli snehu. A ako bonus už v tomto počasí, môže byť komfort cestovania len ťažko nižší.

Pokračujeme ďalej a fakt nám začína asfalt. Celkom si ho užívame a až pred mestom znova prechádzame na tankodrom. Je to tu miestami viac sypké a kde nie, sú diery.

Prichádzame do Tyndy, prší. Gert chce vymeniť gumy, ja potrebujem nejako vymyslieť to obloženie a chcem konečne vymeniť olej aby som ho netrepal so sebou po rozbitej ceste. Hľadáme pneuservis. Ten je príhodne pri umývarke, takže využívame aj túto službu. Tu sa nás ujíma vedúci servisu, pôvodom Poliak, má ale nejaké židovské meno, ktoré som si nezapamätal. Spomínam mu problém s brzdovým obložením a okamžite začína riešiť. Najprv navrhuje upraviť použitú platničku z Land Cruisera, potom odchádza do mesta a vracia sa s obložením na CRF250R. Nie je úplne to čo potrebujem, ale po jednoduchej úprave flexou to bude na dojazd do motoshopu stačiť. Vymieňam ešte olej, to už je brnkačka. Pomedzi to chvíľu zbesilo prší, chvíľu sa ukáže slnko a tak niekoľkokrát dookola. Strávime tam skoro 2 hodiny. Motorka je ako nová, ale nejak sa jej nechce štartovať. Moja chuť niekam pokračovať v tom momente dosahuje bod mrazu.

Gert medzičasom vymenil pneu a poriadne vyumýval motorku. Zistil rovnaký problém so zadným brzdovým obložením, ale už to neriešime. Na blízku pumpu motorku tlačím, tankujem 95ku a dúfam, že naštartujem. Chvála bohu, motorka chytá a nič nenasvedčuje tomu, že je niečo v neporiadku.

Schyľuje sa k večeru, jemne prší a rozhodujeme sa zostať ešte v komforte v Tynde. Zapichneme to v hoteli Safari. Trochu drahší, ale nič tragické. Dávame parádnu večeru, zopár pív a Gert nejakú whiskey. Celkom nás prekvapuje, fakt vysoký účet, ale omámený alkoholom to neriešime.

Deň 83 – 26.08. – 0km – Tynda

Pršalo celú noc a ráno doslova leje. Odchod teda odkladáme, kým sa to neumúdri. Máme internet, takže deň trávime zháňaním informácií. Predpoveď je pre Tyndu zlá a pre mesto Aldan, asi 500km na sever, ešte horšia. Kam až predpoveď dovidí je dážď a teploty okolo 0. Ja zháňam informácie o stave cesty kostí v septembri. Gert sa spojil s Rumunmi, ktorí dali Magadan tento rok. Tí boli pri opise cesty za mokra ešte expresívnejší ako miestni.

Počasie sa neumúdrilo celý deň. Po zvážení všetkého sa rozhodujeme ideu dosiahnutiu Magadanu pustiť k vode. Mne to až tak neprekáža, už teraz som ďalej ako som plánoval v najodvážnejšom pláne. Vnútorne som bol nastavený aspoň na tej Jakutsk a tam, že sa uvidí, ale tak to chodí. Takto je to fakt trápenie. Až tu pred Tyndou som pochopil, že okrem 3000km do Magadanu budem musieť potom z Magadanu absolvovať ešte ďalších 3000km po veľmi zlej ceste, bez asfaltu a sám. A tá predstava je fakt desivá. 6000km bez asfaltu si ťažko vie niekto predstaviť. Aj pre mňa to boli len čísla. Tu sa ale stretli s tvrdou realitou a moje odhodlanie nebolo také silné.

Deň 84 – 27.08. – 325km – Tynda – Jerufej

V noci zase pršalo, ráno vyrážame po mokrej ceste. Za mestom je ale situácia lepšia, ako keď sme prichádzali. Dokonca sa to zlepšuje a vylieza slnko! To sme už nevideli snáď týždeň. Niekoľkokrát zastavujeme a kocháme sa. Aj keď je zima, v slnečnom počasí je tu fakt krásne.

Prichádzame znova ku hlavnému ťahu a zastavujeme v kaféške, kde sme v odhodlaní pred niekoľkými dňami smerovali do Magadanu. Dnes je situácia iná. Gert ide do Vladika, odkiaľ letí do Nemecka a čoskoro na to do práce. Mňa ešte čaká cesta domov, krížom takmer celým Ruskom. Po neskorých raňajkách sa teda lúčime. Je to zvláštny moment. Aj napriek veľkému rozdielu v rýchlostiach motoriek za každých podmienok, to bolo celkom harmonické spoluputovanie. Úplne úprimne sa ale aj tak trochu teším znova na jazdu sám. Tá voľnosť bez akéhokoľvek obmedzenia je skrátka pre mňa to pravé.

O chvíľu sa za slnečného počasia už lúčime. Lepšie to vyjsť nemohlo. Ja ešte čistím a mažem reťaz a potom sa už dávam na cestu naspäť. Akonáhle miniem odbočku do Magadanu, zmocnia sa ma predsa len trochu zvláštne pocity. Domov to mám viac ako 10000km a to sa môže ešte všeličo stať. Valím si to pohodových 85-90 a za slnečného počasia si to fakt užívam.

Vydrží to ale asi len 50km a začína znova pršať. Teplota nekompromisne klesá a večerné stanovanie nenaberá reálne kontúry. Večer končím znova v moteli Jerufej.

Deň 85 – 28.08. – 662km – Jerufej – Černyševsk – Naryn Talača

Vstávam skoro, počujem že prší. Pršalo celú noc. Keď vyrážam obloha je tak zatiahnutá, že nie je ani jasné, či už vyšlo slnko, alebo nie. Jeden chlapík čosi splieta o snehu niekde, zle mu rozumiem. Nechce sa mi veriť, že by v auguste bol už sneh. Teploty ale sú tomu viac-menej naklonené, ráno nie je viac ako 2 stupne.

Pršať našťastie prestáva po nejakých 150km, už je len veľká zima. Okolo mňa sa pomaly objavuje sneh. Zastavujem na parkovisku pri zvláštnej značke, ktorú som si všimol cestou opačným smerom a naozaj ide o smutný pamätník. Fotím toto pochmúrne miesto a snehom pokrytú tajgu. O chvíľu sa sneh objavuje už aj na ceste v jednom z prejazdov cez hrebeň. Som fakt rád, že sme nepokračovali na Magadan. Aká situácia by tu mohla nastať o 3-4 týždne si nechcem ani predstaviť.

Cestou zastavujem na rovnakých miestach, ako keď sme šli s Gertom opačne, pretože pumpy sú tu na môj dojazd tak akurát. Každopádne spomalenie z 100 na 90 sa pozitívne premietlo do spotreby, ktorá klesla asi o pol litra na cca 3,5 na sto. To mi efektívne predlžuje dojazd o skoro 30km na nádrž.

Počasie sa k večeru zlepšuje. Za Černyševskom sa dokonca znova ukáže slnko a teplota príjemne stúpa. Do večera sa dostane dokonca nad 10 stupňov! Viac mi v tomto momente netreba. Na noc si nachádzam nádherné miesto pod brezami na lúke a život je znova fajn.

Deň 86 – 29.08. – 641km – Naryn Talča – Čita – Nikolsk

Ráno balím za slnečného počasia. Je síce len pár stupňov nad nulou, ale nevadí. Prvých 10km si aj vravím, že aká pohoda napriek tomu, že sú 2 stupne. Ďalších 10km sa táto pohoda vytráca a nasledujúcich skoro 100km už sa neviem dočkať sklesania do mesta a dať si tam niečo teplé. Aspoň ale z fotiek konečne niečo bude.

V Čite dávam kávu, riešim reťaz a na slnku je to celkom pohoda. Ďalej je cesta trochu rovinatejšia. Postupne sa otepľuje a deň je fajn. Nič špeci sa už neudialo. Na večer si nachádzam miesto na bočnom hrebienku, na trochu viac otvorenom mieste ako by sa mi páčilo ale v princípe v pohode.

Som príjemne prekvapený, že sa mi bez problémov darí spraviť slušnú porciu kilometrov.Ale keď tak pozerám na prednú pneumatiku, tak zisťujem, že už má celkom dosť. Je zvláštne opotrebovaná. Na niektorých špuntoch je už skoro na základe, ale o 90 stupňov sú štuple ešte v slušnom stave. Hmm...

Deň 87 – 30.08. – 505km – Nikolsk – Ulan Ude – Irkutsk

Vstávam pred východom slnka. Počas balenia postupne vylieza spoza horizontu a je to parádna „podívaná“. Cestu až do Ulan Ude si fakt užívam. Je pekne, trochu teplejšie ako predchádzajúce dni. Často zastavujem a fotím Burjatské pamiatky.

Cestu medzi Ulan Ude a Irkutskom idem už tretí krát, takže len ťahám. Je pekne a zastavujem na jednej vyhliadke na Bajkal, ktorú sme s Gertom vždy preleteli. Kochám sa tou nádherou, jazero je skutočne obdivuhodné. Zastavuje ruský motorkár na čopri. Ide mojím smerom, vraví že ide do Krasnodaru. Chvíľu rozmýšľam, kde to je. Viem zaradiť Krasnojarsk, ale Krasnodar mi nič nehovorí, tak sa pýtam kde to je. Dozvedám sa, že neďaleko Soči pri Čiernom mori. Má to naplánované na 4 dni a je to asi 6000km. Rusi. Vzájomne si aspoň robíme fotku a pokračujeme každý vlastnou cestovnou rýchlosťou. Ja 85-90, on 160.

V poslednom meste pred horským prechodom pred Irkutskom zastavujem pri solídnom pneuservise a chcem prezuť gumy. Prezuť nie je problém ale nechcú mi dovoliť dať motorku dovnútra. Mám si to zhodiť vonku. To by nebol problém, ale je to šikmina. Zadné koleso je v pohode. Problém nastáva pri prednom, keď sa mi láme môj „drevený centrál“. Motorka padá na zem a musím ju postaviť na drzovku na vidlicu. Tfuj. Ďalší problém je s dušou, ktorá sa začína trhať. Dávame preto záložnú tenkú prednú dušu. Pôvodnú mi nakoniec zalepia, prd mi je to ale platné, keď nie je v kolese, akurát mi zavadzia v batožine.

Horský prechod si strašne užijem. Zhodená hmotnosť pneumatík, ktoré som vláčil so sebou je poznať a motorečka ide perfektne. Kúsok za Irkutskom si niekde v poli nájdem miesto na stan a končím deň.

Deň 88 – 31.08. – 811km – Irkutsk – Kansk

Už som tak nejak nastavený na cestu domov. Mám na nej vlastne už len 1 plánované spestrenie. Dni sa skracujú a ja uvažujem spraviť pokus, koľko som schopný prejsť pri troche snahy za biely deň. Vstávam preto tesne pred východom slnka a vyrážam tesne po tom ako slnko vylezie nad horizont.

Niekde na pumpe za Irkutskom kupujem ešte parádnu kapitánsku čapicu s nápisom Bajkal. Ako stvorená pre fotríka. Potom už ťahám hlavným ťahom a snažím sa nezadrbávať.

Okolie pozostáva väčšinou z lesa alebo bažiny, pomerne často sa mení, takže ma nejak nenudí. Proste si fajne idem od pumpy k pumpe a plynulo sa blížim k domovu, ehm...

Večer z toho vypadne jemne cez 800km, čo ma príjemne poteší. Nebolo to nasilu. Možno som trochu menej stál, ale viem, že keby som chcel, alebo to bolo treba, tak toľko v pohode dám.

Stanujem na nie úplne ideálnom mieste, kúsok od cesty. Je to trochu hlučnejšie ale účel to splní.

Deň 89 – 01.09. – 620km - Kansk – Krasnojarsk – Kuragino - Karatuzskoe

Ráno ma budí jemný dážď, ale nič hrozné. Je celkom teplo, asi 10 stupňov, pohodička. V meste Kansk trochu blúdim, ale potom to už ide fajn. Teším sa, pretože ma čaká odbočka z hlavného ťahu za mojím posledným cieľom cesty. Je to geografický stred Ázie v meste Kyzyl, na sútoku riek Malý a Veľký Jenisej.

Za Kanskom dávam na jednej križovatke klasické ruské pocestné raňajky v podobe pečiva, v ktorom sa nachádza nejaká plnka. Volím rôzne druhy. Nie moc gurmánsky zážitok, ale na hlad to funguje.

Z hlavnej cesty odbočujem na juh niekde pred Krasnojarskom. Je to dosť bočný ťah a mám obavy o benzín. Na mape nie sú označené žiadne pumpy. Ukáže sa ale, že strach som mal neopodstatnene. Ešte 100km za odbočkou sa dá v pohode natankovať. Okolie sa rýchlo mení, smerujem do hôr. Okolo vidno už jesenné farby. Minimálna premávka, parádna cesta.

Nakoniec mizne asfalt a cesta je šotolinová. Vedie ma parádnymi scenériami a vôbec mi to teda nevadí. Je dobre uvalcovaná, iba niekedy je na ceste hrubý štrk a mám obavy o prednú tenkú dušu. Inak v pohode.

Po prejazde hôr sa dostávam znova na asfalt a do večera je to už nuda. Deň končím niekde v brezovom lese. Všetko je v kopci takže miesto na stan hľadám dosť s obtiažami.

Deň 90 – 02.09. – 620km – Karatuzskoe – Kyzyl - Tanzybey

Ďalší deň ma cesta vedie dedinkami. Chvíľu po asfalte, potom po šotoline, až na hlavný ťah na Kyzyl. Míňam dedinu s najdrsnejším názvom v galaxí – „Motorskoe“.

Za Tanzybej sa cesta zakusne do hôr a nevychádzam z údivu. Najskôr dolinou, ale potom sa krúti v kopcoch úplne na európsky štýl. Cesta mi pripomína Transalpinu. Po prekonaní hrebeňa, ma dokonca víta výhľad na skalisté hory. A to je panečku v Rusku veľmi nevídaná záležitosť. Slnko ale nepraje ich odfoteniu, takže si to plánujem na cestu naspäť.

Onedlho míňam zaujímavý monument, označujúci vstup do republiky Tuva. Akonáhle prekonám hrebeň, naskytne sa mi nečakaný pohľad. Priamo z hôr a hustých lesov ma cesta vypľuje do stepi úplne identickej, ako bola v Mongolsku. Na vstupe ma ešte zdrží policajná kontrola, ale je to len formalita.

Cesta je miestami vo výstavbe, takže Mongolsko mi republika Tuva pripomína, nie len zjavom. Väčšina cesty je ale asfaltová, takže sa mongolskými scenériami veľmi komfortne dostanem až do mesta Kyzyl. Tu najprv zháňam jedlo, lebo som hladný. Nachádzam totálnou náhodou nejakú taliansku reštiku, alebo možno skôr kaviareň. Dávam si tu ale parádne cestoviny s kávičkou a kolou. Vidím okolo prejsť motorkára. Za chvíľu už sa objaví v dverách kaviarne a hľadá inostranca. Dávame sa do reči a potom ma berie na prehliadku mesta. Mojim hlavným cieľom je stred Ázie. Koná sa tu zrovna nejaká svadba, resp. fotenie.

Medzičasom sa k nám pridáva ešte druhý motorkár. Obaja majú Hondy CB400 a musím uznať, že s ladeným výfukom majú parádny zvuk. Až som zaspomínal na svojho prvého Horneta...

Po prehliadke mesta sa vydávam na cestu späť. Chcem spať niekde v horách. To sa ale nezlučuje s počasím. Akonáhle vybehnem do kopcov, obloha sa zaťahuje ťažkými mrakmi, absurdne rýchlo sa zotmie a začína pršať. Nezostáva mi nič iné, ako ísť až po nejakú civilizáciu. V úplnej tme a daždi dorazím do mestečka Tanzybej, kde na niekoľko pokusov nájdem ubytko v hosťovskej jurte za 500rub.

Deň 91 – 03.09. – 616km – Tanzybej – Abakan – Šarypovo – Tisuľ

Ráno ma víta na tejto ceste novinka. Hmla. To tu ešte nebolo. Takže napriek tomu, že nie je až tak chladno, cítim to veľmi intenzívne. V protismere míňam asi 10 driftovacích špeciálov, boh vie kam sa hrnú.

Ja smerujem na mesto Abakan. Tu sa hmla konečne trhá a otepľuje sa. Za mestom sa odkláňam od hlavného ťahu, smerujem cez rôzne menšie mestečká na Kemerovo. Na ceste je fajn asfalt, ten ale končí niekde za Šarypovom. Ďalej vedie už len gruntovka. Večer ma zastihne niekde za dedinou Tisuľ a kempujem v peknom brezovom háji.

Deň 92 04.09. – 1241km – Tisuľ – Kemerovo – Novosibirsk – Omsk

Odkedy som sa stočil na východ, tak je stále pomerne chladno. Teplota sa vytiahne nad 10 stupňov až okolo obeda a málokedy prekoná 15 stupňov. Na slnku fajn, ale akonáhle je oblačno a fučí vietor, tak žiadna hitparáda. Preto sledujem predpoveď počasia a dúfam v zlepšenie. Opak sa ale ukazuje pravdou. V 2000km vzdialenom Čeľabinsku kam smerujem a kde by som chcel byť o 4 dni, má o 3 dni dovliecť nejaká fronta zrážky a výrazné ochladenie. Skvelé. Dúfam preto, že to predbehnem a hlavným ťahom sa predieram na východ. Asi 100km pred Kemerovom sa napájam na asfalt. Kemerovo nemá obchvat, takže sa prebíjam mestom. Za mestom už je to pohodička, staré, dobré Rusko.

Podvečer míňam Novosibirsk, mesto len obchádzam. Mám tam nejaké kontakty ešte z Altaja, ale radšej uháňam na západ bez zdržania. Obloha je takmer bez mráčika a niekedy večer ma napadá myšlienka absolvovať nočnú jazdu. V mojich predstavách je jazda nočnou Sibírou pod hviezdami. Romantika.

Opäť je ale opak pravdou. Aj po zotmení je hustá premávka a autá ma oslepujú. Navyše sa rýchlo a výrazne ochladilo pod 10 stupňov a vôbec sa mi nejde dobre. Často zastavujem, moc sa neponáhľam a do rána dotiahnem akurát na západný okraj Omska, kde po 23 hodinách a 1240km, zalomím únavou na opustenej autobusovej zastávke mimo mesta.

Deň 93 – 05.09. – 698km – Omsk – Ishim – Kurgan

Po zdriemnutí v zastávke, sa pokúšam vyraziť. Nie som ale veľmi úspešný. Je mi hrozná zima, aj keď je slušných 10 stupňov. Sotva po 30km znova zalamujem v ďalšej zastávke. Potom som sa trochu rozbehol a pokračujem už celkom plynule.

Za mestom Ishim sa príjemne oteplilo a ide sa mi už fajn. Krajina sa mení a má taký ráz ako severný Kazachstan.
Podvečer obchádzam mesto Kurgan a odbočujem na Čeľabinsk. Okolie sa skokovo mení a všade sú bažiny. Mám dosť problém nájsť miesto na noc. Nakoniec nájdem plácek v lese.

Deň 94 – 06.09. – 307km – Kurgan – Čeľabinsk

Dnešný plán je dôjsť do neďalekého Čeľabinsku. Minulý rok som tam vo veľkom motoshope menil olej, takže idem na istotu. Mesto najskôr obchádzam z východu na juh a vchádzam okolo veľkého monumentu. Ten som si minulý rok fotil s bavorákom, tak si robím druhú takú istú fotku s Hondou.

Namiesto motoshopu nachádzam len oznam, že shop sa presunul do Jekaterinburgu. Po porade s internetom smerujem krížom cez celé mesto do inej predajne - Little Japan. Tam je super chlapík, ktorý dováža motorky, ale nepredáva náhradné diely. Vedľa je ale autodielňa, kde som sa dohodol, že môžem motorku na noc garážovať. Neďaleko totiž býva kamoška u ktorej som tu bol aj minulý rok cez couchsurfing. Ešte 2x som prekrižoval mesto, raz pre olej, druhý krát pre filter. Večer som všetko konečne vymenil a s Aňou a jej manželom, ktorý je mimo iného jogín, som strávil príjemný večer.

Deň 95 – 07.09. – 390km – Čeľabinsk – Miass – Zlatoust – Katav Ivanovsk – Iskušta

Ráno pokračujem na západ. Mám 2 možnosti ako prekročiť Ural. Jedna je stredným prechodom pri Jekaterinburgu, ktorým som ešte nešiel. Druhá je offroadová varianta, o ktorú som sa pokúšal minulý rok, ale nakoniec som sa pred brodom otočil.

Mesto opúšťam nudným hlavným ťahom. Na pumpe pri raňajkách v mape nachádzam skoro paralelku cez nejaké mestečká. Tá ma vedie cez Miass. Dodatočne som zistil, že tu práve sídli automobilka Ural. Nasvedčovalo tomu veľa áut tejto značky a aj niekoľko, na pohľad úplne supermoderných, kusov ťažkej techniky, ktoré som tu na cestách videl.

Za mestom oddychujem pri ľudoprázdnom jazere Turgojak a potom sa cez Zlatoust vraciam na hlavný ťah. Míňam odbočku na Zjuratkul a odbočujem na Katav Ivanovsk. Najprv miniem mesto Jurjuzaň, ktoré je komplet obohnané 2 radami múrov s ostnatým drôtom. Radšej som tam ani nezastavoval.

V Katav Ivanovsku znova trochu blúdim, ale nakoniec sa správne vymotám na moju známu cestu, smerom na dedinu Lemeza. Hlavou mi behajú myšlienky na minuloročný výlet. Asi po 10km končí asfalt a pokračujem po šotoline, ale kvalitnej.

Odbočka na Lemezu. Miesto, ktoré mám zafixované v hlave a asi naň nikdy nezabudnem. Rok dozadu som tu mal krásne slnečné počasie. Teraz tomu tak nie je. Prekrižujem dedinu a začína sa nie veľmi frekventovaná cesta-necesta do Iskušty. Miestami je aj trochu drsnejšia, ako si ju pamätám. Prichádzam ku spadnutému mostu, okolo ktorého vedie brod. Rieka vyzerá identicky ako minulý rok, keď ma zastavila. Na pohľad neškodná, no už meter od brehu je vody po koleno a dno tvoria veľké kamene.

Zapínam Gopro a idem cez vodu. Vody je ešte viac ako som čakal, na druhom brehu som rád, že to mám úspešne za sebou. Cesta je ďalej viac blatistá a do cesty sa mi postaví ešte jeden podobný brod. Možno trochu hlbší, ale kratší. Už je mi to jedno, aj tak som mokrý.

Do Iskušty je to jemne cez 20km po blate, tam potom začína znova slušná šotolina. Niekde za mestom sa pod kopcom skladám na noc.

Deň 96 – 08.09. – 676km – Iskušta – Ufa – Samara

Ráno ma víta znova hmla. Po šotoline dorazím do dedinky Assy, kde začne asfalt. Fajnovými kopčekmi a zákrutami sa vymotám z pohoria Ural. Pri Ufe sa napojím na M5 smer Moskva a už len tankujem a držím plyn.

Deň ubieha celkom fajn. Poobede mi pred Samarou začína znova pršať a míňam nepríjemnú autonehodu. Na ceste už sú rozsiahle kolóny. Ja som sa zavesil za miestneho motorkára a za ním v pohode nehodu, pri ktorej už sú aj policajti, pomaly obchádzame. Keď som bol v tejto situácií naposledy na Slovensku, tak ma cajti poslali do péčka a musel som ísť 50km obchádzkou.

Za Samarou prestáva pršať a ukazuje sa dokonca slnko. Okolo sú polia, no napriek tomu nenachádzam žiadne pekné miesto na stan. Už po tme riešim takú celkom núdzovku.

Deň 97 – 09.09. – 735km – Samara – Tambov

Vyrážam za svitania. Je chladno ale ide sa dobre. Neskôr sa ukáže znova slnko a už sa ide parádne. Hlavný ťah je pomerne nuda, hustá premávka a treba dávať pozor vo všetkých smeroch.

Cez deň ma zase niekoľkokrát chytá dážď, občas na chvíľu, len tak light, inokedy celkom seriózny zlievák. Dávam jednu kurióznu pumpu s veľkou reklamou. Moderná, vyzerá dobre. Akonáhle vchádzam do budovy, skoro sa nezdržím smiechu. Vo veľkej miestnosti tak 15x15m je v strede iba provizórny stôl a ženština s niekoľkými bankovými terminálmi a kasou. Inak nič.

V meste Penza sa odpájam z M5 a smerujem cez Tambov na Voronež a Kursk. Večer ma stíha na objazde mesta Tambov.

Deň 98 – 10.09. – 619km – Tambov – Voronež – Kursk

Ráno je pekne a ja štartujem do posledného dňa v Ruskej Federácií. Dokonca aj teplota sa šplhá niekam ku 20 stupňom a tak vyťahujem z kombinézy zateplenie. Už som ani nedúfal.

Cesta medzi Tambovom a Voronežou je fajn, nie je to tak používaný ťah. Pri Voroneži ma to vcucne na nejakú rýchlostnú cestu, na ktorej sa normálne platí poplatok. Pre motorku asi 50rub. Mesto nemá obchvat v smere na Kursk, takže ho musím prekrižovať a nejaké je to nekomfortnejšie, ako by sa mi páčilo. Zlá premávka a aj značenie a trochu blúdim. Obchádzam dokonca nehodu motorkára. Už je pri ňom ale viac ľudí a aj motorkárov, ktorí pomáhajú. Do Kursku je to potom už pohodička. Nič špeci.

Kursk obchvat síce má, ale som ho netrafil. Prechádzam priamo centrom, ale to je celkom v pohode. Zrazu pri ceste zbadám pobočku Megafon-u, kde som pred 3 mesiacmi kupoval simku a o chvíľu na výjazde aj pumpu Lukoil, kde som raňajkoval. Až trochu nostalgia.

Na hranicu už to nie je ďaleko, ale slnko sa nekompromisne hrnie za obzor. Holt dni už sú kratšie. V meste Rylsk ešte v potravinách nakupujem nejakú poživeň a míňam predposledné ruble. So zapadajúcim slnkom sa skladám presne na tom istom mieste pri poli kde som stanoval po opustení Ukrajiny. Rozdiel je len v tom, že z poľa vyorávajú zemiaky a krížom krážom sa po ňom do noci preháňajú Kamazy s vlečkami.

Deň 99 – 11.09. – 545km – Kursk – Kiev – Žitomir

Na hranicu to mám doslova kilometer. Posledné ruské tankovanie a už čakám pred závorou. Ruská strana je formalitka, iba batožinu chce colník vidieť nejak viac ako obvykle. Ale v klídku.

Na ukrajinskej hranici sa akurát mení služba, ale púšťajú ma ešte dovnútra. Klasická otázka, či mám pre nich na kávu. Ja ale fakt nemám. Ruble som minul na pumpe a hrivny ešte nemám. Euráče už mám 3 mesiace dobre schované a doláre nemám drobné.

Aj napriek tomu na hranici nie je žiadny problém, iba posledná kontrola sa vlečie, pretože sa mení tá smena. Na Ukrajine ťahám identickou cestou ako pred 3 mesiacmi, smer Kyjev. Zvláštny pocit. Pri Hluchive tankujem a sendvičujem na modernej pumpe WOG. Miestny biker ma upozorňuje, aby som si nenechával veci na motorke, aj keď na dohľad. Nejak som si tam na tom východe odvykol dávať si na veci pozor...

Cesta do Kieva je nezaujímavá, v dedinách a mestách sa nespomaľuje a všetci valia 100+. V Kyjeve teplota šplhá dokonca cez 30 a samozrejme sú zápchy. Na mostoch cez Dneper nie sú ani krajnice, takže akonáhle tam stoja vedľa seba autobusy a kamióny, nie je ich kadiaľ obísť. Prejazd mi trval 3 hodiny.

Za Kyjevom sa už cítim trochu ako doma. Na pumpe četujem s domovom. Potom si uvedomujem, že to mám ešte viac ako 2 dni jazdy. Deň končím niekde na lúke v okolí Žitomiru.

Deň 100 – 12.09. – 696km – Žitomir – Stryj – Užhorod – Blatná Polianka

Ráno je znova zamračené a silná rosa. Pri výjazde po lúke zrazu dostávam šmyk a končím absolútne nečakane na zemi otočený v protismere. To ma celkom prebralo z polospánku a takto násilne prebudený, pokračujem na Ľvov. Cesta Ukrajinou ma nebaví. V opačnom smere sa to ešte dá a predsa len je to už trochu iné ako u nás, ale teraz cestou domov je to len nezáživný tranzit.

Púmp je na ceste dosť, míňam Rivne, Ľvov a niekde pri Stryj stretávam dopravnú zápchu. Na ceste je prevrátený a spriečený kamión, autá neprejdú. Na motorke to obchádzam a prechádzam popri snáď 5km kolóne v protismere.

Za Stryj začína Zakarpatská oblasť, konečne lesy a hory. Celkom sa teším, zastavujem pri monumente, ktorý som minule obišiel inou cestou. Kým sa vyhrabem, tak spoza kopcov prichádzajú škaredé mraky a padajú prvé kvapky. Vyčkávam na pumpe pri jedle ako sa to vyvinie a akonáhle vyrážam, púšťa sa kvalitný lejak.

V podstate celý prejazd hôr do Mukačeva prší. Niekedy viac niekedy menej, ale stále. Pri Mukačeve ale lejak naberá silu. Je len pár hodín po obede ale pod ťažkými mrakmi to vyzerá, že sa už stmieva. Nie som schopný ísť rýchlejšie ako 80, takmer nič nevidím. Po objazde Užhorodu nesprávne triafam colný prechod pre kamióny. Bolo mi to nejaké nepovedomé.

Na tom správnom prechode ma prekvapuje veľký počet áut. Stále prší, ja som mokrý a odbavovanie po starom s papierikom je dosť nezábavné. Ukrajinci sú nervózni, keď nechávam miesto v rade pred sebou, kým vybavujem papiere pri okienku.

Slovenská hranica je ešte väčšie prekvapenie. V medzihraničnom prechode je toľko áut, že ich nemám kadiaľ obísť. Sedím na motorke, moknem a pomaly sa naozaj stmieva. Prechod je nakoniec celkom svižný, ale aj tak som tu strávil asi hoďku a pól.

Vchádzam teda po rovných 100 dňoch na rodnú hrudu. Už iba poprchá. Povinne si fotím tabuľu, ale necítim žiadne zadosťučinenie. Som mokrý, je mi zima a slnko už skoro zapadlo. Čakal som že to bude trochu povznášajúcejšie.
Na bookingu som našiel lacné ubytko v neďalekej dedine. Po príjazde sa ukazuje, že ubytovanie za 7eur nemá svetlo, elektrinu ani teplo. Môžem byť v penzióne za 20. To mi na takúto dieru pri hraniciach fakt nesedí. Je tu ale aspoň teplá sprcha. Núdzovo večeriam a idem spať.

Deň 101 – 13.09. – 450km – Blatná Polianka – Prešov – Stratená – Žilina

Ešte večer som vymenil simku a tak predpokladám, že telefón ukazuje domáci čas. Vyrážam dosť skoro, nikde nikoho niet, tak to mám rád. Je mokro ale neprší.

Prechádzam Michalovce, Vranov a cestou do Prešova sa počasie krásne vybralo. Síce je chladno, ale slnečno. Tu v civilizácií zisťujem, že čas v telefóne sa mi neposunul, takže som na ceste asi od 5 ráno.

Prvý krát tankujem za horibilnú európsku cenu a ukrajujem diaľničné kilometre smerom domov. Je ale fakt pekne. Nemám kam ponáhľať, doma ma nič nečaká, tak v Spišskom Štvrtku odbočujem a smerujem do Slovenského Raja a mojej obľúbenej dedinky Stratená.

Pri priehrade pojedám ešte ukrajinské zásoby jedla a pomaly sa po obľúbených bočných cestách cez Hranovnicu, Vikartovce a Šuňavu vlečiem domov. Zastávka na obľúbenej vyhliadke na Tatry pri Važci. Teplota je zhruba rovnaká, ako keď som odchádzal. Asi 15 stupňov. Uvažujem, že som vlastne zmeškal celé obdobie príjemných teplôt na Slovensku.

Potom už pokračujem cez Terchovú do Žiliny. Príjazd už neobsahuje žiadne pozoruhodné momenty. Doma po dlhej dobe, vlastne prvý krát od odchodu, úplne odstrojujem motorku. Je to zvláštny pohľad. Potom už vítanie s rodinou, vybaľovanie a rozdávanie padárkov. Klasika.

Záver

Na ceste som bol dokopy teda 101 dní. Na malej motorke som počas tejto doby absolvoval bezmála 37500km. Z domu postupne cez roviny v Kazachstane, hodvábnu cestu v Uzbekistane, hory v Tajikistane, Pamíre a Kyrgyzstane, púšte v Mongolsku, husté lesy sibírskej tajgy na ruskom ďalekom východe a napokon krížom celým Ruskom a Ukrajinou naspäť domov.

Väčšinu času som cestoval sám, vyhovuje mi to tak. Cítim sa tak najvoľnejšie. Nikdy som sa ale prehnane sám necítil. Miestni na východ od našich hraníc sú veľmi otvorení a úprimne radi sa s vami porozprávajú, pozvú vás na čaj domov, alebo vám niečo darujú. Len tak, na cestu. Nerobia to zištne. Ak je treba, pomôžu. Stačí si len povedať, no často netreba ani to.

Podobne sa to ale očakáva aj od vás. Ale už po krátkej dobe v tomto prostredí vám garantujem, že to spravíte radi, ak to bude vo vašich silách. Nezištne niekomu pomôcť je rovnako krásny pocit ako keď niekto pomôže vám, keď to naozaj potrebujete.

Rovnako som sa nikdy necítil v ohrození od ľudí, zvierat alebo okolia. Samozrejme, nejaké nepríjemné momenty na ceste som zažil v premávke. Tak to ale chodí všade, na premávku je potrebné si dávať pozor.

Po tejto skúsenosti, som po návrate začal viac vnímať ako sme tu na Slovensku neuspokojiteľní. Ľudia, ktorých som stretával nemali často okrem strechy nad hlavou, ktorú si vlastnoručne postavili a nejakého políčka, vôbec nič. Napriek tomu boli šťastní a vrúcni. Tu v európe mám často pocit, že ľudia bez ohľadu na to koľko majú, stále chcú mať len viac a viac. Bez ohľadu na to, či to naozaj potrebujú a ako to dosiahnu. Materiálna stránka všetkého hrá prim.

Motorka

Keď som vyrážal, motorka mala najazdených skoro presne 4000km. Po návrate sa počítadlo posunulo na približne 41500km, čo ju robí na našom trhu prakticky nepredajnú. Servisný interval na kontrolu ventilových vôlí je 24000km, no aj po 42000km boli všetky vôle v tolerancí. Medzi výmenami oleja som nedolieval ani kvapku oleja. A nie len to, hladina oleja bola aj pri dlhších intervaloch výmeny (10000km) úplne bez zmeny. Koľko som tam pri výmene nalial, toľko som pri ďalšej vylial. Dovolím si tvrdiť, že motor je v najlepšej kondícií. Spomeňte si na to, keď sa vám bude zdať nájazd 50000km na nejakej veľkej motorke veľa.

Počas celej cesty som motorkou nemal žiadny technický problém. Vymieňal som len spotrebný tovar, olej, filtre, pneumatiky, brzdové obloženie, raz kompletnú reťazovku a ložisko riadenia. Raz ma muselo odviezť auto, ale to bola moja chyba, nie motorky. Navyše problém bol riešiteľný na mieste, keby som ho odhalil.

Úprimne môžem povedať, že cestovanie na malej motorke, bez ochrany pred vetrom a vodou, je istý kompromis. Navyše vzhľadom na výkon je reálna cestovná rýchlosť niekde v okolí 95km/h. V protivetre aj menej. Tento kompromis sa ale obracia v momente keď z cesty asfalt zmizne, alebo len ide kvalita cesty dole.

Čo by som uvítal, by bola ochrana pred vetrom, pretože bez akéhokoľvek štítu je jazda vo vetre únavná. Ďalšia vec je mäkký zadný tlmič. Ten nie je pripravený na dlhodobú vyššiu záťaž a dostať ho na doraz na zvlnenej alebo rozbitej ceste je bežná prax. Predok sa správal slušne a nepotrebuje zásadnú úpravu.

S pobalením sa a batožinou všeobecne som nemal žiadny problém. Teda už pri ceste naspäť, keď sa mi hromadili suveníry a zaberali polovicu jednej tašky, tak už trochu áno, ale za normálnych okolností nie :-)

Cestovanie na malej motorke teda má isté špecifiká. Moja teória je, ísť na motorke, ktorá bude najvhodnejšia na najťažší úsek cesty. Ľahké úseky a asfaltový presun sa dá prejsť na čomkoľvek. Voľbu určite neľutujem a ku ťažkej motorke sa v krátkej dobe rozhodne vrátiť neplánujem. Nevidím dôvod.

S motorkou som bol celkovo nad mieru spokojný. Na ďalšiu sezónu prejde zopár drobnými úpravami a uvidíme kam nás vietor zaveje ďalej...

Štatistiky

• 101 dní
• 37466 km

Nocovanie:
• 56x stanovanie
• 41x platené ubytovanie (hostel/jurta/hotel) - toto číslo ma prekvapilo, pocitovo by som tipoval, že bude nižšie
• 3x neplatené ubytovanie so strechou nad hlavou (couchsurfing/pozvania)

Motorka a servis / spotrebované diely:
• 5x výmena motorového oleja a filtra
• 2ks vzduchový filter
• 3 sady pneumatík (predné aj zadné pneu)
• 2ks reťazová sada (tz. 1x výmena komplet reťazovky)
• výmena ložiska riadenia po 22000km

Digitálny materiál:
• 5130 fotiek
• 300gb videa

Finančné prostriedky minuté od momentu kedy som vyrazil až kým som sa vrátil naspäť domov (komplet všetky výdavky na ceste):
• 3900eur + 650usd = cca 4450eur = 42eur/deň
Celková cena celého tripu s vízami:
• 4450eur + 500eur za víza = 4950eur

Krátka charakteristika krajín a dojem, ktorý vo mne zanechali

Ukrajina

Mimo Zakarpatskej oblasti pomerne nudná cesta, všade sú len polia. Hlavný ťah je v dobrej kvalite. Na hlavnom ťahu sú pumpy veľmi často. Dá sa na nich aj najesť.

Platenie kartou v mestách a na pumpách bez problémov. Bankomaty tiež.

Rusko

Európska časť je pomerne nudná. Za Uralom je krajina pestrejšia. Ďaleký východ je magický. Cestuje sa tu dobre a efektívne, pretože tu jednoducho zoženiete všetko čo treba. Pumpy sú dobre vybavené, často aj s občerstvením alebo niekedy aj s reštauráciou. Pri potrebe rýchleho presunu krajinou, stačí ísť od pumpy k pumpe a vyriešite tam všetko čo treba. Cesty sú v slušnej kvalite. Aj mimo hlavných ťahov a keď aj nie sú asfaltové, tak sú udržiavané. Všade okrem maličkých magazinov sa dá platiť kartou.

Kazachstan

Prvá krajina na mojej ceste s exotickým charakterom. Oproti Rusku horšie dostupné obchody a jedlo. Na pumpách nekúpite väčšinou nič okrem benzínu, ale kartou na tých lepších je možné platiť. Niekedy sú aj na hlavných ťahoch veľké vzdialenosti medzi pumpami (300km), takže je dobre si dávať trochu pozor na benzín. Kvalita je bezproblémová. Pri cestách sú obvykle kaféšky, kde sa dá najesť.

Sú tu jednoznačne najhoršie cesty zo všetkých stánov. V slušnom stave sú asi len hlavné ťahy, aj tie sú často a bez varovania na dlhých úsekoch rozbité. Miestni nezriedka volia niekoľko stokilometrové obchádzky preto, lebo kratšie cesty sú v tragickom stave.

Rovnako som sa tu najhoršie cítil v premávke. Autá ma často obiehali v tesnej blízkosti akoby obiehali skútristu v meste. Pri rýchlostiach cez 100km/h som si to moc neužíval.

Bankomaty bez problémov. Väčšie obchody a lepšie pumpy bez problémov platenie kartou.

Uzbekistan

Najpolicajnejšia krajina. Ako jediná, ktorú som na tejto ceste navštívil, má funkčné policajné checkpointy na vstupoch do mesta a križovatkách ciest. Ako cudzinec je potrebné mať na každú noc oficiálne potvrdenie. Peniaze sa menia na čiernom trhu, pretože oficiálny kurz je polovičný. Benzín sa mimo hlavného mesta kupuje tiež len na čiernom trhu. Okrem miest som v tejto krajine nevidel nič zaujímavé. Prešiel som ale len veľmi malú časť. Miestni sú superpohostinní a ústretoví.

Platenie len v hotovosti. Bankomat som radšej nepokúšal.

Tajikistan

Synonymum pre hory. Veľmi vysoké, ale bez vlahy, takže dosť vyprahnuté. Je to asi najchudobnejšia krajina z uvedených. V GBAO potom miestami zlá cesta, ale to je dané náročnými prírodnými podmienkami. Ľudia skvelí a veľmi otvorení.

V Pamíre pomerne slabý sortiment jedla, hlavne zelenina. Bežne v obchodoch len uhorky, sem-tam rajčiny. Ostatné sa dá nakúpiť len na bazaroch. Miestna strava podobne nenápaditá. Benzín bez problémov v každej dedine. V GBAO potom zhruba 100 – 150km vo väčších dedinách.

Platenie kartou je veľmi zriedkavé, aj bankomaty mimo Dushanbe nefungujú s VISA kartami vždy. V Pamíre je fungujúci bankomat asi len v Khorogu.

Kyrgyzstan

Ďalšie synonymum pre hory. Tentokrát ale často krásne zelené. Je tu všetko, stále stredoázijská kultúra, vysoké skalisté hory, zasnežené hory ale aj zelené pastviny, magické vodné plochy. Z každého niečo. Je tu aj komfort v podobe dostupného širokého sortimentu jedla, hustej siete čerpačiek, servisov v mestách. Táto krajina ma jednoznačne zaujala najviac.

Platenie mimo Biškeku väčšinou v hotovosti. Bankomaty v mestách bez problémov.

Mongolsko

Mongolsko nebolo mojím cieľom. Bola to len logická cesta ku Bajkalu. Zvolil som si najnudnejšiu cestu krížom, ktorá bola skôr nezaujímavá ako zaujímavá. Je pravda, že Mongolsko je neuveriteľne fotogenické. Je ale rovnakou mierou nepríjemné na jazdenie na motorke.

Celá krajina je pomerne vysoko položená, veľmi tu fučí a preto je tu dosť chladno. Južný ťah by som doporučil len cestným motorkám. Pre ostatných, ak chcete vidieť niečo zaujímavé, určite choďte severom.

Kultúra je tu zvláštna, Mongoli sú asi najmenej blízki ľudia k nám, ktorých som stretol.

Platenie kartou vo väčších mestách bez problémov. Bankomaty mi fungovali asi iba Khaan Bank.

Videá:

Video: PamirTrip 2017 - 1. časť - Slovensko - Ukrajina - Rusko

Video: PamirTrip 2017 - 2. časť - Kazachstan - Uzbekistan

Video: PamirTrip 2017 - 3. časť - Tadžikistan

Video: PamirTrip 2017 - 4. časť - Bartang Valley (special)

Video: PamirTrip 2017 - 5. časť - Pamir

Video: PamirTrip 2017 - 6. časť - Kyrgyzstan

Video: PamirTrip 2017 - 7. časť - Kazachstan - Altaj

Video: PamirTrip 2017 - 8. časť - Mongolsko

Video: PamirTrip 2017 - 9. časť - Rusko - Ukrajina - Slovensko