Tak som opáčil pobrežie Rumunska a Bulharska, no a cestou som si našiel tento program. Okolo tretej ráno si sedím na motorke a švihám do Oradei. Asi po dvoch hodinách jazdy dobieham auto s prívesným vozíkom, krava stojí a má priviazanú hlavu takmer pri podlahe, vozík balancuje v jazdnom pruhu, čakám, kedy ho predbehnem, oproti idú autá. Aj za mnou. Takže kravička v cca 80tke začína močiť. Zvírený vzduch urobil svoje. Márne sa skrývam za štít.

Urinoterapia na plný zásah. Dosť debilne sa wapkou strieka sám na seba. Čakám na človeka, ktorý túži po ceste do práce pred šiestou wapkovať auto. Zisťujem, že v Rumunsku na ceste E79 chýbajú kilometre asfaltu a podľa nánosov hliny a blata to nebolo plánované. Pár km pred Huneodarou začína výdatne pršať. Som asi jediný, kto sa teší. Nebudem na hrade smrdieť ako v stredoveku. Hrad Corvín a okolie bolo veľmi pekné a upravené.

Zadok dostal pôvodný tvar a ja smerujem k Rapa Rosie, podivným skalným útvarom. Ej, cestu som si zvolil nešťastne, po vysokej mokrej tráve, Michelin Pilot Road 4 neboli najvhodnejšie na mokré pole. Keďže mám ešte dostatok času, v Sebes odbočujem na juh, č. cesty 67C, všetci vieme o čo ide.

Transalpina. Za vytrvalosť som dostal odmenu vo forme minimálnej premávky. Je pravdou, že na oblohe viseli ťažké tmavé mraky. Prešiel som celú 67C okolo pekných jazier a potvrdzujem, že keď som zastal v ľudoprázdne, do piatich minút sa zjavil túlavý pes, presnejšie otravný túlavý pes. Cez Brezoi smerujem do Sibiu, pozriem skromné staré lokomotívy. Ubytovanie mám rezervované vopred, 20 €, WC, sprcha, wifi, pekný nový dom, nenávidím babranie sa s reťazou po dlhom dni. Takmer 900 km urobilo svoje, po pive nasleduje kóma.

O piatej ráno sedím na moto, aby som po 30 km odbočil na ďalší rumunský zázrak cesta 7C, Transfagarasan, v miestnom jazyku nie je mäkčeň na prvom a poslednom „a“. Samozrejme nikde ani noha. Tak si to hasím hore, ďaleko, preďaleko pred povestnými zákrutami je info tabuľa s nápisom zosuv snehu. Asi, ale aj zákaz. Tomu rozumiem. Komu by to vadilo o pol šiestej? Švihám hore, na také cesty je automat ako stvorený.

Mliečna dráha sa rozhodla zostúpiť dole a dotknúť sa hôr aj mňa. Rýchlo fotím. Hodnú chvíľu idem 20tkou. Na vrchole zisťujem, prečo je cesta uzavretá. Ale veď je cca 2,5 m široký pás vyfrézovaný do snehu. Poľahky prechádzam, na druhej strane nie je hmla. Za dve hodiny čo som tam bol som videl jedného čúrajúceho karavanistu. Tak to mám rád, bez ľudí. Klesám a mraky zmizli, zabúdam na dobré vychovanie a na ceste 7C bez ľudí, či premávky si to užívam.

Na motorkách s ručnou brzdou je fajn, že pokojne môžeš dole prudkým svahom nechať bežať motor, blikať smerovkami, mať zapnuté ohrevy všetkého možného. 7C sa do kľukatilo ku krásnej priehrade, je teplo a slnečno. Odpočinok.

O pár km zastavujem pri Cetatea Poenari. Vraj pravý Drakulov hrad. 700-krát dvihneš ľavú nohu a 700-krát pravú a si tam. Miestnym slúži ku cti, že vstupné sa platí hore, keď to nezvládneš, neplatíš. Oplatí sa ísť hore, aj kvôli výhľadu. Fejkový Drakulov hrad Bran bol dokonale upravený s množstvom turistov, taká masovka.

Maximálne spokojný smerujem do obce Racos na spojnici Brašov - Sighisoara. Nad dedinkou Racos a nad príbytkami praobyvateľov pôvodom z Indie sú krásne sopečné skaly Vulcanul Racos. Teraz pri pozeraní Google máp a písaní xxčujem, že cca 500 m od skál je aj pekné jazierko Lacul de Smarald. Samozrejme, nikde ani noha. Fantastické. Videl som dnes toľko pekných vecí, že ja blbec vynechávam Sighisoaru a smerujem do pekného Brašova.

No, aby tu neboli len chválospevy. Keď som zišiel z hôr a keďže som aj rodič, vadilo mi otrasná bezohľadná jazda rýchla jazda po malých obciach. Predstav si nákladné auto s návesom ako ide 90tkou po úzkej vyjazdenej ceste v obci, náves mu veselo vybočuje pol metra do strán a lízne si dedka s vnúčikom, ktorí idú po ľavej strane. Takých scén som videl desiatky, chodec versus nákladné auto.

Samotné centrum Brašova je skvelé. V reštaurácii na námestí a krásnym výhľadom sa prejedám gigantickým množstvom jedla do 10 €. U pozorného domáceho šľahnem dve pivká. Znova nasleduje kóma.

Zase o piatej hodine sedím na motorke, aby som prišiel ku Vulcanii Noroiosi Paclele Mici. Zem si tam vypľúva bahno a prdí síru. To miesto bolo (jún 2016) úžasné. Jeden človek tam uprostred lúky za jedno € núkal prístrešok pre stan, wifi, kadibúdku, malý bufet. O pár stovák metrov ďalej bolo najkrajšie miesto môjho výletu.

Malé bahenné kráteriky. Bolo tam ticho, pusto, slnečno a krásne! Musíš si pozrieť foto v galérii. Bol som tam určite tri hodiny. Nemal som ani v pláne písať tento príbeh, ale pri upratovaní PC som našiel fotky, a tak som zmenil názor.

Z pustatiny som šiel do Bukurešti pozrieť diktátorov domček. Mesto ma privítalo 36 stupňami a šialenou zápchou, ale mestské prebíjačky mám v malíčku a s automatom je to skútrovo ľahké. Parlament ma veľmi neoslovil, a tak som zamieril k moru do Constanty pozrieť Mamaiu.

No riadne som sa griloval na diaľnici, po príchode k moru klesla teplota o 7 stupňov, motorkoval som si po Constante, okolo mora, ale nebolo to ono. Pár km pod mestom v časti Eforie – juh som mal skvele ubytovanie. Večer sa ako pešiak napchávam pri mori a pekný pohľad na more a pláž kazí obrovská ropná plošina, tak to by nešlo.

Ráno by som chcel ísť o piatej hodine, ale nejaký ožran ma „priložil“ autom, a tak dve hodiny stepujem pri motorke, pokiaľ ho jeho deti idúce do školy nezobudia. No a som v Bulharsku. Je viac než divné, že omnoho viac pamätihodností, či zaujímavosti som našiel v Rumunsku. Všetko sústredené okolo mora, pár kostolov v horách a nič.

Vo Varne pozriem vojenské múzeum a rímske kúpele, tie sú ešte zatvorené. Čo je nakoniec dobré, pretože sú akoby v suteréne a z okolitých ulíc ich vidíš ozaj lepšie. Vedľa bol mliečny bufet a pekáreň, také skvelé mlieko som roky nepil. Spokojne s kysnutým cestom v bruchu si idem po pobreží hľadať nejakú malú dedinku pri mori. Nie veľmi sa mi darilo. Skoro všade boli zlaté klietky pre turistov, jedlo, bazén, izba, jedlo bazén, izba.

Vďaka pamiatkam to trochu zachránilo Nesebar a Sozopol a popravde aj cenotvorbou v reštauráciách pri mori. S dlhým nosom odchádzam do Plovdiva opáčiť rímske divadlo. Riadne sa potím v úzkych uličkách na svahu pri hľadaní divadla, našiel som dva kusy, malé aj veľké.

Prichádzam do Sofie a idem sa ubytovať do drahého hotela, Booking mi ho dal za 30 €. Mám miesto v podzemnej garáži a mramorový výťah ma vezie k izbe. Oblečiem sa ako človek a na recepcii sa pýtam, čo je v meste zaujímavé. Odpoveď znie: „nič“. Prezerám letáky, svoje poznámky, a je to pravda. Idem teda pozrieť nič. Nič je asi 130 rokov starý chrám Alexandra Nevského postavený v neobyzantskom štýle. Pre mňa nič moc.

Potom som sa zamotal do Dúhového pochodu v centre. Jednosmerky uzavreté, krútim sa tam dookola. Tak som sa pristavil pri nudiacich sa chlapoch, ktorí mali na starosti vodné dela. Zaujímavé koľko slov som vydoloval z ruštiny.

Mal som to aj s malou exkurziou do veľkej polievačky na ľudí. Staré VHS rekordéry. Tak ten Plovdiv sa mi zdal krajší ako Sofia. Také pekné meno pre tuctové mesto. Podvečer recepčnému vysvetľujem, že odchádzam o štvrtej ráno a poprosím ho, aby mi kuchár z raňajok dal len bagetu s hocičím do chladničky k nemu.

Ráno o 3.55 sa ten pako tľapne po čele, že na to zabudol, tak som mal Nič s hocičím.

Ako si tak idem zo Sofie, v Srbsku na diaľnici sú policajti rozostúpení tak, aby každý videl na vedľa stojaceho. Trvá to už 40 km, myslel som si, že je kvôli utečencom. Na mýtnici sa brána nedvíha a my všetci tam kysneme 45 min. Delegácia z Číny je na diaľničnom úseku pred nami. Prečo stálo asi 800 policajtov na oboch stranách cesty kilometre predtým? Iný kraj. Pokecám s ľuďmi a upaľujem do Košíc. Tesne po štvrtej som doma, vyberám prcka zo škôlky. Klasika bez pár km 3500, 5 dní. Škoda, že som nenašiel pre mňa vhodné miesto pri mori.

Mal som veľmi dobrý pocit z Rumunska, prajem im, nech v tom antikorupčnom trende vydržia a nech neblbnú v dedinách za volantom. Kľudne môžu vykántriť aj tisíce túlavých psov, nechcel by som byť cyklista v rumunských horách.