Amerika, konečne som to videl naživo

Keďže nie som veľký básnik, a s mozgom na úrovni looser lingvistu, to bude veru boj pipísať presné názvy miest, kadiaľ som to vlastne išiel.
Zápisky si pri cestách nerobievam, vlastne som pri tejto ceste na to ani nemyslel, tu som si to išiel užiť a zrelaxovať. Tak sa aspoň budem snažiť sprostredkovať vám moje osobné dojmy a do toho sucho struhnem pár múdrych faktov, ktoré mi zrovna napadnú. Nie som moc zaľúbený do písania si prejdených kilometrov za deň, skôr si to vačšinou užívam.

No nič, po dvanástich rokoch, odkedy som napísal ten predošlý cestopis, je čas na ďalší... brm brm...

Ahoj Martin, na jar znova ideme do Ameriky, nepridáš sa? Po niekoľký raz sa ma to pýta Dalibor, pár mesiacov dopredu pred odchodom. Emailom mi posiela itenerár, nech viem kadiaľ sa pôjde, a nabáda ma nech idem, že bude dobre. Čítam tam známe mestá a miesta, ktorých názvy a obrázky poznám z fimov a dokumentov, veľmi ma to láka, cesta 66 a kopec dalších miest. A hlavne, už dlhšiu dobu som cítil, že potrebujem niekam vypadnúť. Nechal som si to asi mesiac odležať, keďže som doma zrovna nemal na ružiach ustlané a keďže som sa nemohol spoľahnúť ani na to, že zajtra bude zajtra a nie včera, moja odpoveď bola dám ti čím skôr vedieť, to bolo jediné, čo som mu zatiaľ odpovedal...

V období už po termíne píšem Daliborovi, idem, je to ešte možné? Odpoveď... Super! Zistím letenky a dám ti vedieť. O pár dní prišla odpoveď, áno môžeš! Zohnal som ti letenky, čím skôr si vybav ESTU. To je taký vstupný pohovor, víza, kde vyplníš údaje o svojom pradedkovi, dedkovi, rodičoch a susedoch, a pošli zálohu za letenky a za motorku. Tak pravil a tož tak som aj spravil. Síce ESTA dlhšiu dobu nechodila, nepamätám si, že by rodičia boli špióni z Kremľa, a tak som dúfal, že príde a aj konečne prišla, emailom.

Rezervácia a prenájom motorky boli tiež dopredu zaplatené, už sa stačí iba pobaliť a nechať všetko v rukách božích. Tričká s logom LUMINOX TOUR boli rozdané. Koľko nás tam išlo? Spolu 14 ľudí, Jano, Fero, Jožo, Mišo a Cecilka, celkom slušne veľká veselá parta.Upresním: 11 chlapov, jedna žena a dvaja synovia.

Veľa ludí tu doma sa čuduje, prečo som to nešiel na Harleji, že však tak sa to chodí. No prenechám to iným fajnšmekrom, mám rád pri cestovaní aké také pohodlie, teda počas jazdy, a sem tam chcem odbočiť mimo spevnenej cesty a vlastne som si aj rád vyskúšal nové GS. Samozrejme, má to svoje čaro aj na HD, ale možno niekedy inokedy, keď budem mať bradu, alebo sa budem volať Lehy :) Tak požičiavame 8 nových BMW GS, 1 nové BMW RT a 1 staré HD. 11 motoriek.

Dá sa povedať, a za to som veľmi vďačný, že to Dalibor dopredu všetko naplánoval, keďže tam bol už tretí alebo štvrtýkrát, celkom vedel čo a ako. Každý deň sme mali rezervovaný hotel alebo penzión, všade o nás dopredu vedeli. Predsa len, ubytovať takú skupinu na jednom mieste nie je len tak, a mať dopredu zarezervovanú kazdú noc, hotel s bazénom, dost markantne napomáha k bezstarostnej jazde... Free ride.

Precestoval som na moto toho už celkom dosť, ale zbaliť sa do lietadla vrátane motooblečenia, všetkých vecí a priby, to bolo teda niečo nové. To preto, že vôbec nelietavam. Hlavne na cestu, kde fakt netuším čo to bude, nakoniec to išlo celkom ľahko, keďže sa nebrali stany, spacáky a šunkové nárezy :) Nemal som tam v pláne veľa vecí navštíviť, asi dve čo si spomínam, nechal som sa prekvapiť. Väčšinou sa riadim spontánne, a keďže aj doma, alebo na iných motodovolenkách, zažívam dennodenne niečo zaujímavé, tak dúfam, ani tam za veľkou mlákou to nemože byť inak. Sem tam som sa zamyslel, čo nového ma tam asi postretne... A že, postretlo ma veru všeličo :) Viem, že mi bude bohate stačiť len tam byť, vidieť to, zažiť to, všetko ostatné bude len plus. Nikto z nás nevedel ako to bude prebiehať, keďže už pri 5 - 6 ľudoch je niekedy problém a jazdiť spolu 11 motoriek, 14 ľudí, držať sa spolu, nestratiť sa po ceste, fajčiari, nefajčiari, starší, mladší, homo, hetero atď... Však to poznáte.

Miesto pristátia máme Los Angeles, letíme najprv do Londýna a odtiaľ 12 hodín na druhú stranu Ameriky do LA. Cestu popisovať nebudem, bola dlhá a som rád, že som ju prežil. Lietanie a ja nejdú moc dohromady. Pristávame podvečer v LA, vychádzame z letiska, a je to tu, je tu ten iný svet, na ktorý som sa pozeral iba v telke a vo filmoch. Áno, fakt je ten svet iný. Tak asi už ukončím tento monológ príhovor úvod, či čo to je, učitelia odpustite.

Pristávame večer na Letisku v LA. Rentgeny, kontroly, váženia a ústny dialóg s colníkom po anglicky, ako sa volám, ako sa mám a že je rád, že som prišiel do USA na dovolenku, a nech si ju užijem, ešte chvíľu a dal by som mu aj pusu. Berieme jeden z x taxíkov čo tam stoja, a ideme do hotela. Ráno párkilometrová pešia prechádzka k požičovni motoriek, kde na nás čakali dopredu rezervované motorky. Nato koľko nás bolo, to prebehlo vcelku rýchlo, zatiaľ som si obzeral motorky značky Indian a Victory, ktorých predajňa bola súčasťou požičovne. Ešte sme ani neodišli a už prišla ďalšia skupina drsných HD-čkárov v kožených vestách, tiež asi 15 ľudí, aj ženy oblečené v koži, a všetci brali chopre... Asi nejaký iný gang.

Dnes máme v pláne presun 300 km do Ayres Lodge Alpine, teda ideme na juh, smer San Diego, kde je po ceste na pláne prehliadka lietadlovej lode USS Midway.

Akonáhle sme z požičovne odbočili na jednu z diaľnic vedúcich cez Los Angeles, som sa ocitol ako vo filme, 7, 8, 10-prúdová diaľnica jedným smerom, vodiči sa vôbec nikam neponáhľali, všetko sa mi zdá nejaké väčsie. Úsmevná situácia, polka našej party spolu nikdy nejazdila, ja som poznal osobne až jedného, druhý poznal mňa a tretí počul o stvrtom a spoločná skúška súdružnosti nejakej spoločnej jazdy na moto bola akademických 500 metrov, od požičovne po odbočku na 10-prúdovu preplnenú dialnicu. Ale základný kameň bol položený, každý vedel, kde sa večer po 350 km stretáváme, a to je myslím to najhlavnejšie. Mne to osobne dosť pomohlo, keďže hneď prvý deň som sa odpojil... stratil... :) No ale nepredbiehajme...

Teda preplietame sa diaľnicou v snahe dobehnúť Dalibora, ktorý si myslí, že je na Nurburgingu, skupina sa samozrejme dosť natiahla. V snahe mať na dohľad pred sebou aspoň jedného z nás a neskončiť pod kolesami miestnych náklaďákov, písaným nákladniakov, sa dostávame k spomínanej lietadlovej lodi, kotviacej v prístave v meste San Diego.

Lietadlová loď USS Midway bola spustená na vodu v roku 1945, zúčastnila sa vojny vo Vietname a vojny v Zálive, teraz je sprístupnená verejnosti ako múzeum.

Vstupné bolo asi 10 dolárov. Prehliadka keď si človek všetko prešiel trvala zopár hodín, vidieť sa dalo úplne všetko, kajuty, jedálne, školiace miestnosti, posilovne, motorový priestor, torpéda, dobové lietadlá a vrtulníky. Velmi pekné a zaujímavé miesto. Ako na každej lodi, je aj tu všetko z ocele a priestoru tu veru v kajutách a uličkách s rebríkmi vela nebolo, miestami by som tam radčej chodil s prilbou na hlave, železo neuhne. Pri vstupe si možete zobrat wolkmena so sluchátkami, ktorý vám povie o lodi všetko. Oproti cez záliv bolo vidieť zopár funkčných lietadlových lodí, pripravených napadnúť niektorú krajinu plnú ropy, nastoliť tam demokraciu a popritom tam navŕtať taký menší vrtík, alebo by možno mohli ísť tie prázdne tankery rovno za lietadlovými loďami. Mali by to jedným vrzom.

Slnko svieti, stojím na kraji pristávacej plochy lietadlovej lode, v pozadí velký pekný most, podo mnou plachtia plachetnice, okolo lietaju čajky, na parkovisku vedľa parkujú ford mustangy, všetci sa usmievajú a nikto sa nikam neponáhľa. Tu sa mi veru celkom páči, aké je to jednoduché. Jedných čitateľov nechám v tom krásnom sne a druhým pripomeniem, zadarmo to veru nebolo, či nie každý, čo ti pečie koláče, je zo zlata... Asi som dehydrovaný.

Všetkého dobrého veľa škodí, a tak odchádzame. Celý čas sme motorky parkovali vedľa na parkovisku v zákaze, pri odjazde vysoký policajt, černoch, nás zastavil, zastavil aj premávku z boku, usmial sa, poprial nám šťastnú cestu a nechal nás kludne odísť. Miestne semafory samozrejme postupne roztrhali našu skupinu, gang suchárov na BMW, asi ma to nejako viac držalo pri tých lodiach, keďže lode mam velmi rád, tak som sa vzdal stíhacej jazdy. Povedal som si, že tretiu červenú na semaforoch už neporuším, a tak som zastavil. To bolo naposledy kedy som chalanov v ten deň videl, ešte som im dal šancu a obzeral sa zopár kilometroch po diaľnici či niekde nestoja, niekedy som fakt naivný, no ale nebola šanca sa tam stretnúť a čakať. Tak si idem neviem kam, smer juh. Po pár kilometroch či míľach, som si začal uvedomovať čo sa to vlastne deje, som niekde v Amerike, idem niekam, mapu nemám, navigáciu pred sebou nemám, nikoho tu nepoznám, mám iba seba a fľašu vody. Nad hlavou mi po čase začali svišťať značky s nápisom Mexiko.

V pamäti si vybavujem ako ráno Dalibor hovori, do Mexika nejdeme, požičané motorky nemajú na to povolenie! A do toho sa mi prelínajú obrázky z dokumentov o mexických väzeniach. To mi stačilo. Hneď som sa snažil zmeniť smer juhovýchod. Teda doľava. Začal uvedomovať kde je východ, západ, sever, ani neviem prečo, vo filmoch som sa tomu čudoval, že to amíci poúžívajú a zrazu to tiež sám od seba robím. Je to dané určite aj tým, že cesty tu nemajú značku Žilina, Brno, ale West East North... nič iné na tabuli velakrát nebolo. A dané to je aj rovnými cestami a tým, že medzi mestami nebolo neni nič, iba jedna cesta.

Nikdy som nemal rád diaľnice, nemam rád preletieť dobré veci, ktoré sú vačšinou povedľa naokolo, a tak som odbočil na jednu z mnohých odbočiek. Pozerám kúsok vedľa a zrejme to bol hraničný plot s Mexikom vedľa na kopci, ostnaté dráty popri ceste a nejaké nápisi hranica, asi som dost blízko, yes, vidím mexický hraničný polot. Vôbec som to nemal v pláne, ani mi to nenapadlo sem isť a vidíte, bolo mi to dopriate :)

Cestujem si tak krajinou s otvorenou prilbou, sám nikde nikto, premávka zrazu veškerá žiadna, zastavil som na najbližšej dlho jedinej pumpe natankovať. Trvalo mi to pol hodinu a nebolo mi všetko šoufl. Nakolko som si dopredu na youtube nepozrel ako sa tankuje, že ano. Nevedel čo mam natankovať, nejako som tomu nerozumel ktorý je benzín, čo je nafta, cítil som sa ako retard, :) ale presne to potrebujem. Benzín tam majú s oktánovým číslom 91, modré zelené fialové či aké pištole, majú tu aj olovnatý benzín? Ktorý to je? Pýtam sa sám seba. Nechcem natankovať niečo nevhodné, nejdem na GS 1100 z minulého tisíčročia, ale voňanej funglovke s optickými káblami a čidlami. Zdvíham, pokladám pištol, tankujem, netankujem, zasúvam kreditku, vysúvam kreditku, ťukám tam pin, neťukám tam pin a stále nič, s mojím velkým odhodlaním mi tam ale na naštastie zopár deci natieklo, čo bolo na velkú škodu. Poberám sa za pumpárom mu vysvetliť a opýtať, čo sa to deje. Áno, mal som pripravenú velmi dlhú reč... hellou i need the gaas. Chlapík na mna spustil nejaku reč, netuším čo. Zachytávam a prekladám asi každé piate s desiatym slovom, spájam si to v hlave s pumpárovými pohybmi tela a vyhodnocujem, problém bol že mi tam niečo už natankovalo, oni nevedia prečo, z kreditky mi to nestiahlo a nikto to nezaplatil. Pristupujú k nemu další dvaja hispánci z mexika a kukajú na mňa a ja radčej už pozerám mierne do plafónu. Homer Simpson je proti mne nič. Niečo som im zaplatil, a tak idem opäť ku stojanu a tankujem a znova nič. Uz to prestáva byť sranda, kdeže to trvá pol hodinu. Idem tam opatrne, opät z mojou vetou, hello i need th gass, chlapík niečo opäť hovori, vidím ako sa mu pohybujú pery ale nič nerozumiem, iba som počul money... tak vytiahnem 20 dolárov podávam mu ich a posiela ma natankovať. Heuréka, natankované. Neskôr večer na izbe to hovorím Daliborovi pri pive, a on mi vysvetľuje, že to nechcelo odomna pin, ale poštové smerové číslo kde v USA bývam, a keď tu nebývam tak mám smolu, platiť sa dá iba hotovosti, alebo kartou pri pokladni. No a platí sa dopredu, takže prideš za pumpárom, dáš mu 20 dolárov, alebo kreditku, povieš číslo stojanu on to odblokuje a ideš natankovať. Potom sa vrátiš pre výdavok. Samozrejme ti pokaždé povie pumpár dobrý deň a spýta sa ťa ako sa máš. Tak to fungovalo na pumpe všade kde sme boli, platiť trebalo dopredu a mať sa vždy fajn.

No ale odchádzam z pumpy plný nových vedomostí, ktoré ma konečne vytrhávajú zo slovenského stereotypu. Nádrž plná, preplietam sa celkom polosamotou po cestách širokých ako letisko a zrazu opustené letisko, tak si to prdkám krajinou, po pravej ruke v diaľke vidím Mexiko, po ľavej ruke opustené letisko, chalani neviem kde sú, ale začínam vedieť kde som ja, niekde na konci sveta.

Zbadám značku Subway, ako dar z neba, tak ju zopár kilometrov nasledujem a dávam si trocha pauzu, pri fastfúde na polosamote krajiny parkujem, zhadzujem zo seba bundu trocha sa ponaťahovať. Jasne, že môj obed neprebehol opäť úplne hladko, opät som mal problém celkom vysvetliť predavačke ktorá mala bicepsy väčšie ako ja, že čo to vlastne chcem jesť, kto pozná subway tak vie, že sa ta pýtaju čo vsetko chceš, no ale možno sa ma pýtala, čo tu vlastne chceš. Vedľa už zo stola zdvíhali hlavy obedujúci mexičania, nevyzerajúci moc mierumilovne. Sakra, no neviem ako som sa zasa dostal do takejto zapeklitej situácie. Úsmev, nepozerať moc do očí a dáky tringelt, to ma asi zachranilo :) Išiel som to radšej jesť von sediac na obrubníku vedla motorky. Pýtaju sa ma odkial som, či som niekde z Kalifornie ked mám značku na motorke Kalifórnsku, tak im hovorím, že zo Slovenska z Európy, to ich úple umlčalo, bol som pre nich za úplneho exota, teda aspoň som sa tak cítil...
Tak si tam sedím na ceste opretý o motorku, papkám bagetu a čumím do diaľok na Mexiko.

Možno by stačilo len lepšie vedieť po anglicky, ale v situácii človek aj zabudne čo vedel, možno nabudúce pokecám, že ako sa majú a kde sú diery v plote. Kde je tych 10 rokov angličtiny zo školy netuším, ale za život som zistil jedno, človek ovláda najlepšie to, čo sa nemusel učiť.

Po jedle som prvýkrat vytiahol mobil, do sygicu som naťukal adresu kde idem, pozrel som sa kde som a free ride mohol opäť pokračovať.

Opis krajiny: obrovská, taký štandard je veľký drevom obložený barák s dvojgarážou, na streche alebo pred domom majú velakrát americkú vlajku, patrioti nevymreli. Delil by som to na dve skupiny ludí, čo bývajú v mestách a čo bývajú v drevených domoch a karavanoch medzi mestami. Na dvore pred domom majú zaparkované autá, velký pickup, nejaký mustang, alebo camaro a karavan, ked nie karavan tak aspon motorový čln, a je jedno že bývaš v strede púšte, čln musí byť.

Vcelku bez problémov som podvečer dorazil na miesto stretnutia do hotela či penziónu, prišiel som tam prvý, výprava dorazila o hodinu už po zotmení, večer sme pokecali ako sa im žilo bezomna, zisťujem, ze niektorí ani nevedeli, že som sa odpojil. To je tá daň za veľké skupiny ľudí :) Ale zisťujem, že dnes sa po ceste stratilo viacej ludí. Postretávali sme sa večer a to je hlavné. Spali sme v Ayres Lodge Alpine.

Ráno v klude vyrážame, na pláne je prejazd viac menej púštnou krajinou, na pláne je 350 km rovnej cesty na ktorej je 5 zákrut, hlavnou indíciou je odbočiť o pl tretej doprava. Večer sa stretáváme v rezorte Borrego Springs and Spa 1112 Tilting T Drive, ukladám do mobilu radčej, kebyže sa opäť nechtiac odpojím. A ako som zistil, odpájam sa hneď ráno :)

Nejako sa mi nechcelo stále nahanať skupinu, a tak sa s Lubom, ktorý ide so svojou ženou Jankou na HD, odpájame a ideme spolu. Krajina okolo samý kameň a piesok a vysušená zem, zem nikoho, ale scenérie krásne. Celkom si to užívame, široké cesty, nekonečnú krajinu. Nakoniec sa ešte navzájom odpájame, odbáčam trochu poblúdit medzi miestnych. Niekedy sa divím, že prečo to druhých nezaujímalo a idú po hlavných ťahoch. Jeden z dôvodov bude, že Dalibor tu už bol viackrát a videl to.

Všetko sú to také ako keby satelitné menšie mestečká, ale celkom vyľudnené, drevené staré domy, alebo mobilné domy a pred nimi odparkované športové auta, idylka, ale v každom bola obrovská na novo postavená vysoká škola s pekne upravenými ihriskami na americky futbal, bežecký okruh a tenisové kurty. Kto tam chodil netuším, takých škôl som tam videl viac. Cesta vedie vedla jazera Salton Sea, veľké asi 50 km. Kde sa opäť náhodne stretáváme s Lubom a Jankou, odbáčame do opusteného kempu, dediny, alebo ako to nazvať, ktoré leží pri jazere. Obývaných domov bola asi jedna tretina, inak všetko prázdne. Ked niekto chce vidiet ako to tam naživo vyzerá, tento klip a dobrá pesnička je odtiaľ.

Neviem si to predstavit v úplnom lete, to teplo, musí to tam byť peklo. Kedysi to tam ale muselo veru poriadne žiť. Veru, časy rozmachu a hippes su preč. Za jazerom sa stretávame celá parta na obede. Vyrážame cez púštnu krajinu, vlastne dopredu povedané, scenérie sa nebudú meniť nasledujúci týždeň. Na ceste pribúdaju autá, úplne všetky sú pickupy, potom pickupy, velké pickupy a upravené zdvihnuté velké pickupy, potom pickupy s úpravou na ťahanie karavanu. Normálne tam je bežné, že za karavanom na takej T čkovej tyči, si človek ťahal ešte svoje osobné auto.

U nás majú ludia za karavanom pripevnené bicykle. Mám rad autá, lode, motorky, kosačky, všetko do čoho sa leje benzín, však som chlap ne, takže ma to všetko fascinuje, je to pre mňa nové a za každým sa dosť obzerám. Po pár hodinách ale, čo som videl ako si nejaký Američan vezie za obrovským karavanom pripevnený dvojposchodový prívesny vozík, na spodnom poschodí mal chopper motorku a na vrchu mal osobný vrtulník, som si to prestal všímat, z inštitucionalizovanel som.

Presúvame sa zrejme oblasťou, kde sa všetci zabávajú, každé auto čo mi ide oproti je upravené, zdvihnuté, terénne, má príves a na nom crosové motorky, alebo buginy. Fordy rady F a hlavne F-150 boli všade. Natočil som aj videjko, za jazdy jednou rukou ako vzdy. Cesty tu nemajú zvodidla a je vidieť, že sa tu jazdí úplne všade.

Cesty sú lemované vysušenou púsťou. Nalavo aj napravo kopec kilometrov offroad tratí, kde ti zrejme nikto pokutu nedá. Miestni tam preverujú schopnosti svojich upravených áut a jazdia si kadial chcú. Tiež sme všetci odbočili z cesy, prišli sme k vybudovaným toaletám a sprchám s velkým pred slnkom schovaným posedením v strede ničoho. Trochu sme si podriftovali a kochali sa, vtom prišiel velký pickup, vystúpil z neho pánko v uniforme, pozrel na nás, vytiahol kýbel z vodou a začal drhnúť umyvadlá a kachličky po stenách. Keď to tak zhrniem, prišiel sem 50 km z mesta, na vyleštenom aute s motorom 5.7 HEMI, mal čistú uniformu, a prišiel vyčistit úplne čisté toalety. Amerika vole. Pánko mi ešte do flašky načapoval ladovú vodu, ktorú mal v demižóne na zadných sedadlách. Ideme ďalej.

Prichádzame do golfového komplexu, kde stravíme noc. Prečo to niekto vybudoval na takom mieste opäť neviem, asi sa niekomu len chcelo, alebo tu bol prameň. Turistov tam bolo pomenej, ale parkovisko pre stovky hostí. Borrego Springs and Spa

Užívame si bazén a vírivku, kde sme sa celkom zrúbali z Jacka Danielsa. Vonku po západe slnka bola dosť kosa a vonkajší bazén a vonkajšia horúca výrivka chast a únava si začali na mne vyberať daň. Ráno som sa necítil najzdravšie. Chorý som asi raz za tri roky, tak prečo nie teraz. Bolesť hrdla v Amerike je smrtelná choroba, nakolko všetky nápoje sú s ladom a všade je pustená klimatizácia na plné. Ráno ranajkujeme vonku, časník mi donesie vodu, samozrejme pohár plny ladu. Vybral som lad, vyhodil ho na pekný pokosený trávnik na slnko nech sa topí. Pohár som si položil tiež na slnko kúsok vedla na stol nech sa trochu ohreje. Zatiaľ raňajkujeme a kecáme a počujem divné zvuky, obzrem sa a časník s kýblom ladu v rukách mi sype ladové kocky do môjho pohára, ktorý sa mi tam ohrieva. Všetci pri stole sa mi smiali, ja začínam strácať nádej v zdravý rozum.

Dnes nás čaká 270 km do Palm Springs, prejazd veľkých kopcov, celkom to padlo vhod po tých rovinách, kilometre zakrútených ciest.
Veľmi veľmi peknými klopenými cestami prichádzame na vyhliadkové parkovisko, ktoré tu ževraj pred rokom nebolo. V diaľave dole z kopca vidieť mesto Palm Springs, tam dnes spíme. V meste gayov.Zhora teraz vidím, že tieto mestá sú vlastne mestá v púšti, na kraji každého mesta nie je nič, nehostinná púšt. A aj vidíte aké zákruty nás ešte čakali.

Ako by som mesto Palm Springs popísal... V tejto časti USA svieti slnko 354 dní v roku a teploty v lete sa držia nad 40 stupňov. Na večernej prechádzke som radčej nebol, keďže po mne pokukujú gayovia aj na Slovensku, tak som štastie radčej nepokúšal. Ži a nechaj žit, ale nie vo mne. Choroba sa celkom prehupuje do horšieho štádia, ani do bazéna nejdem a alkohol vynechávam. Nasadzujem lieky, vodu bez ladu, miestnosť bez klímy a idem spať.

Ráno pomaly vyrážame, na pumpe si naše motorky obzerajú miestni starší motorkári, ževraj nikdy nevideli BMW GS, že odkial to máme, pozerajú na ne ako na UFO. Hlavná cesta vedúca stredom mesta je lemovaná predajnami áut, hlavne amerických značiek, a ako efektne to tam majú vystavene, veru nešetria na ničom. Vlastne celé mesto vyzerá honosne, každý dom mal malú ukážkovú záhradku, tí chlapi si veru dávaju zaléžat. Ale s normálne fungujúcim európskym mestom sa to nedá porovnať, niečo tomu chýba, hmm... Malé hrajúce sa deti, alebo len tak ludia... Nikde nič, žiaden život a to som Palm Springs prešiel trikrát zlava sprava.

Další den 360 km do mesta Laughlin, kde máme nocľah v kasíne, je v pláne íst značnú časť cesty po route 66. Kúsok za mestom Palm Springs mi za jazdy odfúklo rukavicu ked som fotil, pri jej hladaní som postretol dvoch spokojných chlapov vezúcich sa v kábriu, biela briadka mu len tak vo vetre poletovala, tričko s nápisom AIDS... za ruky držajúc, so slnkom a vetrom spoločne životom idúci.

Dosť vela som otom videl, o route 66 v telke a tak som bol zvedavý naživo. Ani sa nenazdáme a je tu prípojka na route Siksty Siks. Napájame sa na cestu, hned pri prvej značke stojíme a fotíme sa.

Zatial prešli okolo dve skupiny na choproch, ktorých sprevádzal velký s ich osobnými vecami naložený pickup. A jedna skupina na Goldwingoch. Naša skupina na baworákoch tu pózuje pod značkou 66. Tak vyrážame po tej slávnej ceste, na ktorej si po pár kilomeroch prepínam podvozok do módu soft :) nakolko asfalt bol sice nový, ale dost hrbolatý. Okolie krajiny sa nemení, ale scenérie prekrásne, povedla cesty idú krížom cez údolie dlhokánske vlaky ktoré tahá aj 6 lokomotív. Prichádzame na asi jedine v tejto oblasti známe trochu fungujúce miesto Rois-s Cafe. Martin kupuje miestne pivo v dobových flaškách pre všetkých, pijeme, kocháme sa, fotíme sa, flaška teraz hrdo stojí doma v obývačke medzi dalšími artefaktmi z mojho chabého života.

Pokračujeme po HISTORIC ROUTE 66, ktorá vedie cez celú Ameriku z Chicaga do Los Angeles. Cesta je celkom prázdna, premávka žiadna. Vchádzame do údolia, kde zároveň stúpa teplota vzduchu dost vysoko. Asi ako ked vchádzate do údolia k mestu Mostar v Bosne Hercegovine v lete. Celkom sa čudujem, ako skoro sa púšťa ventilátor na gssku. Je to mesto Laughlin, kde sa spíme v Casine Riverside na brehu rieky Colorado. Je to jediná vysoká budova v meste, nejaký otrokár tu dal najprv postavit toto kasíno a potom okolo neho vyrástlo mesto. Casíno ale nie je hociaké, je to kasíno pre dôchodcov. Lacnejšie je sa ubytovať vo velkom hoteli s kasínom ako v malom penzióne.

Akonáhle sme vstúpili dovnútra sa mi opäť trochu zastavuje rozum. Kasíno je pre dôchodcov a to doslova, pri strojoch sedia iba starí ludia, prichádzajú o paličke o barlách a niektorých tlačia miestni krupiéri na vozíkoch. Iba pritlačia babku k hraciemu automatu, babka má kreditku na takom naťahovacom špagátiku ako ked máš lyžiarsku permanentku zavesenú na bunde. Personál zasunie babke kartu do stroja a babka búcha a hrá. Pozerám pár minút či som v pekle, alebo v raji. Búcham Romana po ramene či dobre vidím a on na to, že minulý rok tu videl babku na vozíku ako hrala a vzadu mala kyslíkovú bombu s hadičkami, a obsluha jej len pridávala a uberala kyslík, podla toho ako babka hrala. Brutal. Kedy mal dôchodca dosť sa videlo keď zaspal opretý o ruletu, alebo automat, prišiel niekto z hotela a ako ho ťahal od stola išla s ním aj jeho karta ktorá sa automaticky vysunula zo stroja... ak si niekto myslí, že srandujem, alebo preháňam, nech navštívi toto miesto a užije si to tu. Mňe bolo divnô, asi aj z toho, že tu opäť fučala klíma na plné pecky a moja teplota ma dávala do kolien.

Okná na hoteli ovoriť nešli, vetralo sa iba klímou, neviem čo je to za móda. Ešte sa tak bavíme, že tu zbalím nejakú dôchodkyňu a budem sa mať do konca života dobre. Upravujem vlasy v zrkadle a celkom vážnejsie sa nad tým zamýšlam, myslenie skúšam obuť do zlatokopeckých topánok, ale ono sa bráni, múr s nápisom charakter, mocne odráža nekalé úmysly a rádoby mi radčej podhodí zábavku vo forme hladu po obyčanom jedle. Vybalili sme sa teda všetci najesť kilometer od hotela do fastfoodu, tam som opäť nenašiel stôl, na ktorý by nefučala z hora klíma, jednoznačne som bol chorý, vnemy okolitej teploty vzduchu som cítil 100 násobne intenzívnejšie, potil som sa a bola mi zima.
Predčasne ukončujem jedlo, ktorého chuť aj tak necítim a idem sám do casína do hotela na izbu umreť. Potácam sa vonku po širokej rozpálenej ceste k tabletkám paralenu čo mám na izbe, rovná slnkom rozpálena cesta je teraz pre mňa ako rambodráha, ironman, spartan race a triatlon dohromady. Prichadzam ku kasinu, do hotelových izieb sa ide cez cele kasíno, kde mi zlava sprava dáva opäť knokauty fúkajuca klíma.

Čakám na výťah, kde sa zatial obzerám v zrkadle ako vyzerám, mam krátke prepotené tričko, ktoré je na mne nalepené ako keby som vyšiel z bazéna, na rukách mam žily ako kulturista, celkom vyrysovaný, som bez vody, tak si tam napínam triceps biceps a skracujem si čakanie na výťah. Nastupujem, dvere sa zavierajú a vtom vbehne ešte dovnútra staršia pania. Idem asi na 10te ona na 8me sa mi zdá... Celý čas sa na mna kútkom oka pozéra. Doteraz si vyčítam tu životnú šancu... Zrazu sa ma opýta... Gameblear? Prekvapene odpovedám NO, usmial som sa a som ticho. Dalej sa ma pýta niečo čomu som úplne nerozumel, ale viem že niečo chcela, alebo či ja niečo nechcem. Nevedel som nic odpovedať, jednak som stál na nohách z posledného a fakt som trochu tomu nechápal, zomlelo sa to tak rýchlo a bola preč. To bol moj autobus do raja, na ktorý som nenastúpil, moja jízdenka do ríše snov. To, že ti život donesie načo mýsliš, sa mi už splnilo viackrát, ale prečo vždy v najnevhodnejšiu chvílu, ten hore ma skúša velice svedomito. Neviem či plačem alebo sa potím, ale idem dalej, vystupujem z výťahu šipky ukazujú stroj na lad do lava, kde mame ale izbu... už išlo všetko hladko, lieky džús a zaspal som, v motoriflach a prepotenom tričku. Proste bolo mi fajn, cesty pána su spletité.

Ráno je zo mna iný človek, ano vychudnutý chudák. Je mi ale podstatne lepšie, na ranajkách dole v jedálni s výhladom na rieku Colorado dopĺňam tekutiny a asi všetko čo tam bolo k jedlu, slanina so šlahackou a vaflami, ideál USA raňajky, sem tam hladám očami okolo postaršiu pani z výtahu.

Keď to tak zhrniem, Bolo to tam ako taká škôlka pred starých rodičov, deti ráno odviezli svoju babku, do kasína a večer ju vyzdvihli, babka sa zatial celý den hrala so svojími rovesníkmi. Moja starka musela veru chodit peši, nikto ju nevozil, ale aspoň cestou z kravína doniesla datelinu pre zajace a vodu pre husy. Tunak niet ani dateliny, ani zajacov, tobôž niet nejakého uspokojivého života. Začalo mi byt smutnejsie za tých starých ludí.

Odchádzame Smer mesto Flagstaff, vzdialené 370 km, stále po ceste 66, cesta je úplne prázdna, prechádzame nejakou ďalšou oblasťou s obchodmi, stánkami a ešte pôvodnými domami, v strede cesty stojí živý somár, tak si s ním dávam selfiečko nakupujeme kopec suvenírov, hlavne značky Route 66, mávame na pozdrav skupinke mladých na kabrioletoch. Po ceste si dávame spoločné foto pri najväčšej značke Route 66, pred ktorou je z nezistených dôvodov odparkovaná stará motorka yamaha. Presúvame sa opodial do reštaurácie RoadKill, kde varia to, čo ludia na ceste zrazia, asi. Nechávame tam podpísaný dolár, ktoré tam sú po všetkých stĺpoch a trámoch nalepené od predchádzajúcich cestovatelov... Dávam veľky steak a poviem, nič moc, jedol som odosť lepšie. Prichádzame do motela pri ceste, kde zaberáme celé parkovisko v meste Flagstaff. Vybalili sme sa a išli na pivo do starého mesta.

Celkovo je odost zimšie ako nám bolo oznamované ešte na Slovenku o miestnych podmienkach. Teplota okolo 10, taky čínsky priemer. Nemáme pri sebe len tak v kufri teplú vložku do nohavíc, alebo len tak další sveter, ale tieto vodné gssa naštastie celkom kúria na nohy a to je cool. Za všetko môže samozrejme Dalibor. Dalibor je ale chlap ako hora, odchovaný na Kanadských polovačkách, keď si všetci dávame posledné vrstvy oblečenia čo máme, on si oblieka tričko s dlhým rukávom. Keď si už dávame noviny do bundy, on si zapína zips na mikine ku krku, bundu nemal. Ráno mi to potvrdil, keď som ho zbadal v krátkych nohaviciach vonku, whisky s ladom v ruke a taký spokojný vyzeral, boli 4 stupne a postupne budil spiacu družinu. Celú našu partiu ale viedol úplne bez chýb a vždy bol na všetko pripravený. Navigáciu nemal a to sa počíta.
To ráno som opäť nemohol prespat svoj život a tak som sa vybral pojazdiť zobúdzajúce sa mestečko, 4 stupníky neboli moc príjemné, pomalou rýchlostou som sa pomotal po Flagstaffe pokial sa ostatní poprebúdzajú. Navrátil som sa zrobiť si poriadne ranajky, pečene vafle s nutelou a džemom a také tie amerikánske klasiky čo boli každé ráno.

Dnes máme pred sebou 470 km a hlavne do toho celkom nabitý program, dostať sa až ku Monument Valley a cestou si pozreť Grand Canyon. Navrstvili sme sa a vyrazili, smer Grand Canyon. Počasie sa po chvíli umúdrilo a oteplilo sa.

Grand Canyon je veru naozaj celkom velká diera do zeme, na dĺžku 450 km a šírku 30 km, takže z Bratislavy do Humenného. Ísť si pozriet ten skvost prírody sa naozaj oplatí. Velká časť, alebo velké časti tejto americkej vlasti patria domorodým indiánom, Mohavská púšť podla názvu indiánov Mohave, vlastne skoro všetky púšte stále patria indiánom. Karavanové mestečká, alebo roztrúsené osamotené obydlia, ktoré lemujú cesty, su poväčšinou rodiny s indiánskými korenmi, nemusia platiť neiektoré poplatky, nájomne, dane z pozemku a také tie veci. No nič, je čas na Grand Canyon. Tesne pred vstupom znenazdajky odbáčame na menšie letisko. Chalani si chceli pozrieť GK z helikoptéry, moja odpoveď bola úplne jasná, do toho nenastúpim. Dve preplnené helikoptéry praskajúce vo švíkoch si to šinuli ponad kamenné polia.

Čakať na vrtulníky som dve hodiny nemienil, a tak som sa pobral si ho pozret osobne. Zaplatil si v búdke vstupné do parku sa mi zdá 20 dolarov.. štyristopätdesiatkilometrového parku a išiel som.

Cesta viedla cez lesíky stromov, povedla cesty som si všimol zopár pasúcich sa sobov, bolo to ako v rozprávke o medvedovi Yogi, nie nehúlil som. Prichádzam ku nejakej mapke parkoviska, aj parkovisko ma svoju mapu, vyberám sa pár kilometrov dalej, čo najbližšie ku GK, kde ho cez kmene stromov konečne z cesty zahliadnem. Zimomriavky. Odparkujem mašinu, zhadzujem bundu, prilbu, kráčam ku kraju GK, mám ho pod nohami, stačí krok a spadol by som stovky metrov dole, sadnem si na lavičku a pozerám a pozerám a pozerám a prechádzam sa a kochám sa. Počasie bez jediného obláčika. Dojmy predčili očakávania, a tak celkom naplnený blahom sedím na kraji a pozerám do dialok, ako aj kopec turistov ktorý tam prišli z rovnakého dovodu. Po hodinke sa vraciam za chalanmi, ktorí akurát pristávajú a spolu si ideme pozriet GK znova, uchvatení su takisto. Povinne každý vycvakal 150 fotiek tej istej panorámy a odchádzame. V pamäti mi ostanú tie výhlady určite do konca života. Naša cesta vedie povedla GK cez dva pekne mosty.

Večer je plán doraziť do / 1000 main street goulding .. Novovybudované ubytovacie zariadenia hneď pri Monument Valley. Keď to tak zhrniem, je to celkom dosť zážitkov na kope, nepatrím medzi hltačov kilometrov, tak povečeroch aspoň trocha vstrebávám čo som videl.

Po výdatnej porcii kilometrov a bočných vetrov sme sa dostali do oblasti Monumentov. Ubytovali sme sa v nových domoch a išli pozrieť Monument Valley.

Nápad odľahčiť motorky o všetky kufre bol velice dobrý, kto mal GSo, ten sa premenil na Katriňáka a poď ho 100-metrové tiahle drifty a kilometre offroad jazdy boli povinnosťou, predpokladám, že si to tam každý užil. Panenské cesty, jemný prach spojený so šotolinkou a na ňom asi 8 dospelých puberťákov na Gsskách jazdí zľava doprava kopec kilometrov s plynom na plné. Okolitá scenéria ako z westernoviek, teda nie ako, ale priamo z westernoviek, na tých miestach sa skoro všetky nakrúcali. Možno sú tam naše stopy doteraz, keď tam nezapršalo, tak určite. Spokojne zaprášení sme sa už potme vrátili do tábora rýchlostou cez 200 km/h, a že nás to silno moc bavilo, tým sme celodennú eufóriu celkom slušne zakončili. Večer padám do americkej postele, teda vysadám do nej a zobúdzam sa až ráno.

Ráno pred východom slnka sme si offroad jazdenie popod Monument Valley zopakovali, no čo vám poviem, dalo sa to tam vydržať, bolo to fantastické. Ešte som si odbehol pozrieť na miesto kde sa otočil Tom Hanks vo filme Forrest Gump, keď bežal svoju životnú cestu. Po ceste kúpil raňajky a všetci spoločne vyrážame smer 400 km do Kanab best western, kde prespíme a ráno do Las Vegas.

Až sa mi zdajú tieto vety gýčové, keď to tak čítam po sebe, ale tak to proste bolo, Amerika brm brm.

Po týždni vozenia sa v slnečnom počasí na neuverenie v diaľke zbadáme oblaky, ktoré prešli do mračna a zrazu už nás bičuje krupobitie, že by človek neveril. Niet sa kam schovať, krúpy mi celkom slušne masírujú cez mokré rifle stehná a ruky. Chalani, čo mali len žaluďovky na hlave a šatky na ústach, si tu určite uživali intenzívnejšie. Premočení, po pár kilometroch nachádzame útočisko na jednej pumpe na kraji mesta, do ktorého sme to už nezvládli potiahnuť, a to je dobre. Mali sme tú česť vidieť na pumpe predávat gulovnice, brokovnice, zbrane, v regále vedla šrobovákov. Pumpár veru nevyzeral na miništranta z Don Bosca. Niečo sme pojedli, zohriali sa a jazda mohla pokračovat ďalej. Penzión Kanab best western pripravený nás pohostiť, zvládol svoju úlohu bravúrne. Sedíme vo vonkajsej horúcej vírivke, popíjame Jack Daniels, oveľa viac mi ale chutí Jamieson :) do toho horúcu čokoladu a jemne stále mrholí. Kontrasty nahovado. Smejeme sa čo to dnes bolo za ladovú smršt.

Za jemného dažďa ráno vyrážame, očami tlačíme míle na tachometroch, pred sebou máme 360 km do Las Vegas s navštevou priehrady, pršať prestalo, oteplievalo sa ako sme začali schádzať z hôr do teplejsieho údolia. Ocitáme sa na vrchole vodnej priehrady, elektrárne, Hooverova priehrada HOOVER DAM kúsok od Las Vegas. Turistov kopec, vody už menej. Či terajšie celoplošné zákazy, ohladne pestovania vodných rastlín na pozemkoch a celkové šetrenie s vodou, tomu kritickému stavu pomôžu, neviem zaručiť, Amíci netušia čo je to šetrenie s vodou. Netušia vela vecí, možno preto su takí spokojní. No nakolko na kohútiku vo vani, alebo v sprche nejde nastavovať silu vody, máš možnost regulovat iba teplotu vody, ale intenzitu nie. Bud to tečie na plné pecky alebo nie, úplne všade v kúpelňach to tak bolo. Jedna z mnohých USA vychytávok, to je na nobelovku minimálne kto to vymyslel. Krátka prechádzka po priehrade, zopár odplutí do hĺbky priepaste a ide sa smer Las Vegas. Široká dialnica, vedúca pomedzi rôzne kaňony nás zrazu vyvedie z hôr, ocitáme sa na brehu toho mesta hier. Popreplietame sa s tažkostami k našemu hotelu hneď vedla hlavnej triedy Las Vegas strip.

Las Vegas, najludnatejšie mesto v štáte Nevada, počet cez 2 milióny, je obklopené horskými pásmami na všetkých stranách, niektoré do výšky 3000 m, okolie tvorí mohavská pušť, skalná, suchá a púštna vegetácia, priemerne tam svieti slnko 310 dni v roku. Patrí medzi najsuchšie a najslnečnejšie mestá v Severnej Amerike. Ja by som to mesto nazval mestom krátkych nohavíc, hlavným srdcom mesta je hlavná ulica, bulvár The Strip dlhý 7 kilometrov.

Nebudem prehánať, aby sme sa nenudili, že začalo pršať :) mať fotky Las Vegas s dúhou je celkom cool, po chvíli prestalo, vyhriate mesto to rychlo vstrebalo, ostali akurát mladé zmoknuté dievčatá, behajúce bosé hore dole, ako baletky.

Namiesto bazéna a jack danielsa som zvolil prechádzku po hlavnom tripe hned ako som zložil veci. Popísať pocity? Boli dosť rozmanité, za svetla mi ale príde Las Vegas ako keby som sa prechádzal po Inchebe ked je Coneco. Myslím tým, že na mňa z tých budov, kasín, Ajfelových veží, nič nesálalo. Fak počas dňa, to bolo také nejake iné, ako sa vraví, umelé. Opieram sa o zábradlie, pozerám na gondoly plávajúce v bazéne pred hotelom s názvom Venezie a zistujem, akú parádnu Ameriku máme my doma v Európe.
Navraciam sa na hotel na chvílu skloniť hlávku a večer všetci spoločne ideme okúsit to pravé Las Vegas.

Dalibor, ktorému to tiež nič moc nehovorí, že uz to videl viackrát a že radčej by strielal medvede v Tatrách, nevyzeral nadšene, ale nakoniec išiel s nami. Pravda je, že v noci to je úplne o inom ako cez deň, mesto ožije, pribudne asi milión ludí, dva milióny svetiel, pol milióna áut. Po nejakom čase sa pri fontáne pred hotelom Bellagio rozdelujeme ako vo filme Dannyho Parťáci, na gamblerov a starších pánov, ostávam s parťákom xy v jednom z kasín. Skúšame šťatie v hre, zabávame sa užívame si atmosféru. Tolko automatov a ruliet pokope neni nikde na svete. V jednej –večierke- kupujeme Jamesona, redbully, velké poháre so slamkou, rozlejem flašu medzi nás dvoch a motáme sa po hlavnom stripe. Ked nás už piatykrát zastavuje miestny mačo, zrejme dohadzovač, či pasák, neviem, ktorý nás pekukol a videl v nás podnapitých milionárov zo Slovenska a piatykrát nás prehovára do jeho podniku a že nám zavola limuzínu, tak neodoláme. Veru vo velkom štýle prišla, rozvalíme sa tam sa ako hviezdy. Prejdeme celým bulvárom Las Vegas, v rukách poháre, ruka hore, spievame si a netušíme kam ideme. Je to vôbec ešte cestopis toto?

Limuzína nás doviezla pred hotel mimo centra, kde nám zadné dvere otvoril dvojmetrový ochrankár. Keď od nás začal pýtať identifikačnú kartu, začali sme vytriezvovať, keď pýtal passport vytriezveli sme už celkom statočne. S kamennou tvárou vravím, nemám pri sebe nič, iba kartu od hotela a peniaze. Nechápavo krúti hlavou ako možeme chodiť po Las Vegas bez dokladu, začínáme sa to pýtať aj samy seba, na inteligentnú odpoveď sme ale neprišli. Niekam volal, zrejme spoločníkovi na telefóne a poslal nás preč. Nálada neprestávala, dvaja sa túlame ulicami kde zastavujem taxikara, rukami nohami mu vysvetlujem čo sa nám prihodilo, že nemáme nejaké ID číslo, ale chceli by sme si sadnúť do nejakého podniku. Hned nás berie do dalšieho, že tam neni problém s číslom. Neviem ako to myslel, ale veru s číslom problém nebol... Platíme vstupné, dozvedáme sa, že alkoholické nápoje tu nepodávaju, tak si dávame jahodový koktejl za 20 a pozeráme do hmly v ktorej tancujú dievčatá. Obaja máme dosť nahnuté, že vidíme skôr tmavé škvrny.

Vtom si k nám prisadli dve slečny, jemne odeté, začala ma prehovárať či nejdem niekam dozadu. Upokojujem dievčinu, že sme sem s kamarátom prišli na pohárik a relax a nie na masáž. Dali sme další jahodový koktejl. Dievča ku mne prišlo znova a znova s dalšími ponukami. Potom prišla aj tá druhá. Celkom bola prítulná. Nie, že by som mal doma v tom čase priatelku, ale verní sebe svorne napred. Tak čo urobíte v takej situacii, opýtal som sa jej či pozná Petra Sagana, proste úplne k veci, no nepoznala ho, ani Slovensko nepoznala baba jedna, ale ornitologička to bola určite skúsená. Nakoniec sa ma opýtala, či jej nedám nejaký tips za to, že je pekná, strkám jej za tangáče nejaké doláriky a dievka odchádza. Čo na to povedať, nezamýšlam sa.

Celkovo nás dobieha únava, máme čo to zopár stoviek míl dnes už odjazdených, je niečo nadránom a celkom sme toho aj peši nachodili a popili. Cestu na hotel si moc nepamätám.

Ráno mi je dosť na... Preberám sa v sprche, ktorá mi drtí tvár svojím nežným prúdom, zisťujem, že celkom meškám oproti ostatným vyspinkaným spolupútnikom. Ani nemyslím na dnešných 500 km, ktoré nás čakajú. Radčej sa s nimi lúčim dopredu. Kamarát Martin sa odpája od nás iným smerom, ide si niekam skočiť z lietadla padákom, potom odovzdá niekde v Las Vegas motorku a rovno letí do Bulharska na kávu. Zisťujem, že ľudia majú všeliaký život :)

Preberiem narýchlo dnešnú cestu s Daliborom, kde by sme sa asi stretli, a adios amigos, mám plán sa ešte pomotať po Las Vegas. Hlavne som chcel navštíviť a uvidieť Pawn Star, Hvezdy zastavárny, ktoré doteraz rád v telke sledujem.

Po necelej hodinke motorkovania, krútenia hlavy z lava do prava a pučenia očí na tú architektonickú rozmanitosť, som našiel spomínaý obchod – záložňu, to bolo pre mna asi najvzrušujúcejšie tam vstúpiť :) Rick, Chumly a tie hlavné tváre tam neboli, bolo ráno doobeda, ale dvoch za pultom som tiež spoznal. Sbskár ma vyfotil a spokojne som išiel o dum dál, medzi hlavnou triedou a vedlajšou častou mesta bol obrovský rozdiel, bordel špina homeless.

Čas sa neúprostne posúva priamo úmerne so vzdaľujúcou sa skupinou mojich kolegov. Dnes je na pláne prejazd údolia smrti Death Valley, a nechcel by som tadiaľ ísť sám, keď to má taký drsný názov. Prvýkrát prepínam režim na Race, nasadzujem stíhaciu jazdu a uživam si prázdne cesty, a ďaleko porušujem povolené rýchlosti. Týmto sa na nejaký čas lúčim s civilizáciou a s partiou sa stretám tesne pred údolim smrti. Ešte raz dodávam, že jazdím celý čas bez navigácie :) Je to cool. Iba sem tam vytiahnem mobil a pozriem si kde som a kam mám ísť, pre mňa osobne je to jediná šanca ako sa vcítiť do okololia. Akonáhle mám pred sebou navigáciu, netuším kde som. Skúste si to ludia, vypnite navigáciu a zrazu neviete, kde je sever.

Údolie smrti je údolie s najnižšie položeným miestom celej Ameriky. Nachádza sa v severnej časti Mohavskej púšte. Jeho najnižšie miesto sa nachádza 86 metrov pod úrovňou mora. Bola tam nameraná najvyššia teplota na zemi, 57 stupňov, priemerne tam ročne padne 50 mm vody, a potvrdím, vyzerá to na pohľad celkom nehostinne. Príčinou je, že údolie, ktoré má rozlohu na dĺžku cez 200 km a šírku do 30, je obklopené horami, ktoré úspešne blokujú studené alebo vlhké fronty, a tak sa tam podnebie ohrieva a ohrieva do vysokých teplôt. My sme tam nemali až také teplo, ale teplejšie bolo. Vlastne na pohľad to je len dalšie 200-kilometrové vysušené údolie, ale s históriou, teda s príbehom. Za čias dávnych tadiaľ smerovali prví osadníci USA a chovatelia svoj dobytok a velké množstvo z neho tam vždy uhynulo, ako aj veľká skupina zlatokopov, tak tomu dali patrične pomenovanie. Teraz je to premenované na národnú pamiatku a národný park Death Valley.

Celkovo vyjazdení po 500 km prichádzame do pobrežného mesta Santa Barbara. Oceňujem sériové sedadlo na gsku, zadok si len blažene posedáva a kilometre nevníma, skôr ma serká sériové predné plexi, ktoré smeruje vzduch rovno do očí, mam 183 cm, koniec testu.

Praktizujeme spoločnú romantickú prechádzku po pláži, po velkom móle s reštauráciami a kormoránmi. V pozadí horizontu jemne vidieť ropné plošiny a západ slnka, idylka. Poniektorí otužilci zvolili kúpel v Pacifiku - Tichom oceáne, alebo motanie sa po pláži a prístavoch. Santa Barbara je preslávené mesto skatebordingu, a tak hodinku opretý sledujem miestnu mládež na korčuliach a skejtoch v skejtparku ako si tam žijú a trávia volný čas. Po celkom velkej plážovej prechádzke som za uz začal tešiť na ďalší deň.

Plán bol pozvoľna sa presunúť južne 170 km do Los Angeles, cestou si pozrieť slávny nápis Hollywood a ubytovať sa na lodi Queen Mary 2, z ktorej je spravený hotel. Ja ako bývaly kulturista a celkovo fanúšik toho športu, som mal ešte jeden asi najhlavnejší bod z bucket listu nesplnený, návšteva posilovne Golds Gym na pláži Venice beatch v Kalifornii.

A tak sa aj stalo, pocity keď som stál pred ňou sú nepopísateľné, ešte väčšie, ked som tam vošiel, na neuverenie som tam mal tú čest vidieť cvičiť Kay Greena, nakúpil som si tam celkom peknú hromadu vecí. S Robom, ktorý tam so mnou bol, sme sa ešte zastavili a pofotili priamo na pláži Venice, kde kedysi behal David Hasselhoff v červených trenírkach s Pamelou a presunuli k lodi.

Cestu už píšem velmi skrátene, Los Angeles je celkom velké mesto, prívlastok by sa hodil skôr obrovitánske, druhé najväčšie v USA po New Yorku, Samotné mesto ma 4 milióny obyvateľov a spolu s okolím, ktoré patrí tiež k mestu, má dokopy 12 miliónov. Slušná kopa a velkosť. Robo mapu ani navigáciu nemal, a ja som mal telefón v bočnom vačku, ktorý za jazdy na diaľnici vyťahujem a priebežne sledujem odbočky. Doteraz tomu Robo neverí čo videl, môj spôsob jazdy, ani ja tomu neverím, že som trafil presne tam kde sme chceli, a nehavaroval. Predsa len sme sa predierali premávkou na viacprúdových diaľniciach s množstvom mostov a odbočiek, do toho obrovské autá. Za tých 4000 km, čo som mal už za sebou, som už vyťahoval telefón poslepiačky. Ak si zaciatočník, nič podobné nech ťa ani nenapadne napodobňovať. Ale chválim všetkých tých vodičov za kľudný spôsob jazdy, Slováci by sa mohli velmi priučiť.

Je čas na poslednú noc. Vykladáme veci v kajutách lode Queen Mary 2 z roku 1934, tento zaoceánsky parník, 300 metrov dlhý kolos je dnes prerobený na hotel a múzeum. Až do konca pätdesiatych rokov brázdil Atlantik, po 30 rokoch prevádzky s titulom s modrou stuhou za najrýchlejšiu loď stojí teraz pevne ukotvený na brehu mesta Long Beach. Čo je ale celkom zaujímavé a čo som v čase ked sme tam spali netušil je, že na lodi strašia duchovia. Počas jej dlhej existencie sa do jej histórie zapísalo kopec úmrti, podľa záznamov na lodi straší až 150 rozličných duchov. Kebyže toto viem, spal by som určite radšej vonku pod motorkou. Ale nič netušiaci ľudia sú odvážni, a tak sa prechádzame po celej lodi z hora z dola a celkom sladko sme sa aj vyspali. Veľmi pekné a zaujímave miesto.

Ráno sme motorky vrátili požičovni a presunuli sa pomaly na letisko, 11-hodinový let do Londýna som už nejako zmákol, už by si človek myslel, že po tom všetkom by už aj stačilo, to by ma ale nemohli zadržať na checkine v Londýne kvôli nedopitej flaške s vodou, ktorú som mal v taške, a pustil som pred seba dve ženy s taškami plnými omalovátok a voňaviek s ktorými sa nechceli rozlúčiť. S kľudom Angličana ma tam nechali zmeškať prestupový let do Viedne. Iba som chalanom bez rozlúčenia zamával cez okno na štastný let a nabudúce budem vedieť, že galantnosť sa na letisku neodpúšťa. Musel som počkať tri hodiny na dalšie lietadlo. Ešte dlhé dni som doma vstrebával zážitky, ktoré sa na mňa počas cesty po USA nalepili.

Asi by to chcelo záver celej cesty. Ďakujem chalanom a Janke, a hlavne Daliborovi, za to, že som tam bol a mohol to absolvovať. Na našej stretávke som započul niečo o ďalšej USA ceste, sekvojách, San Francisku... No uvidíme.

Každý si to predpokladám velmi užil, nikomu sa nič nestalo, aj keď sme sa zopárkrát rozdelili. Ako ste si všimli, hrady, zámky, a vojenské pevnosti by ste tam hladali márne. Cesty v USA sú značené veľmi dobre a neni ich tam až tak veľa, že by človek dokázal zablúdiť. Autá su pre Američanov náboženstvom.

Vzdialenosti sú trochu vačšie ako v EU, preto je pohodlná motorka výhodná. Medzi mestami je púšť a skaly a silný vietor. Teda USA dole na juhu ako sme boli. Z ľudí tam ide mamvpičizmus, su takí troška iní ako my, životom ošlahaní Slováci, presso kávu tam kúpiť nedostanete vôbec nikde. Okruh, ktorý sme prešli, je asi najvhodnejší čo sa týka času a zaujímavostí čo sa dá vidieť za dva týždne. 11 dní sme jazdili na motorkách, prešiel som 4 300 km, boli sme v štyroch štátoch - California, Arizona, Utah, Nevada. Náklady na cestu spolu cca 3700 eur, letenka 850, motorka 180 na deň, takže 2000 eur. Nocľah je lacnejší ako v EU, benzín stojí polovicu čo u nás, jedlo je tiež lacnejšie a potom plus kto koľko minie. Požičať si kabriolet Ford mustang stojí asi 60 na deň, trikrát menej ako motorka. Len tak pre predstavu.

Amerika je ako stvorená pre cestovateľov, rád sa tam niekedy vrátim. Moje fialové lakte vám ďakujú, ak ste to dočítali :)

The End

Duggo

Kuk videjká:

Príjazd do Palm Springs

Las Vegas strip cars, raz týždenne majú jazdu po stripe, zrovna sme ju chytili.

Ťahanie Toyoty za karavanom

Na odpočívadle

Death Valley

Grand Canyon