Vladivostok tour 2015, alebo hľadanie stratenej nevesty.

Človek má svoje tajné želania, predstavy, výzvy. Sedieť doma nad mapou a snívať, alebo to riešiť ráznym rozhodnutím - IDEM.

Na začiatku bola len tá mapa a na nej prst, ktorý chodil hore dolu a v hlave niekoľko možností ako nato. Ono sa to zdalo jednoduché, stále na východ a som tam. Realita je ale trocha iná, keďže vzdialenosť nepustí a času nie je tiež moc na rozdávanie. Možnosti a varianty ako nato pribúdajú a hlava to nejako nestíha spracovávať.

K tejto realite ma delilo 10 mesiacov a ja zrazu ležím v piešťanskej nemocnici, práve počas kauzy CT prístroja a plán sa začína rúcať. Do konca roka nič neriešim, čo je snáď pochopiteľné.

Celé to nakoniec začína mať jasné obrysy počas zimy, niekedy v januári - februári 2015, začína príprava, ktorá spočíva v zisťovaní možností s jediným cieľom – Rusko, Primorský kraj, VLADIVOSTOK na brehoch Japonského mora.
A ako čerešnička na torte by bolo fajn navštíviť najvýchodnejší motozraz na svete v meste Nachodka a ako osobný tajný bonus dosiahnuť najvzdialenejší možný bod, kam sa dá prísť a to je ten, kde je možnosť nakuknúť do Severnej Kórey, aspoň ponad hraničnú čiaru, keď už nie osobne.

Pôvodný plán ktorý som mal v hlave ešte pred pár rokmi bol vyraziť na cestu z portugalského Lisabonu. Tento plán som ale počas plánovania zamietol, dôvod bol jasný...peniaze a čas. Možno si to niekedy zopakujem a vyrazím priamo z tohto mesta, ale na prvý pokus mi bude stačiť vyraziť aj zo Slovenska.

Ale pekne po poriadku:

Volám sa Noro, už som čo to prešiel po svete v rámci svojich možností a tento plán som mal v hlave už pár rokov, až som sa nakoniec dostal k jeho realizácii.

Na začiatku plánovania bolo samozrejme riešenie otázky o osadenstve na cestu a keďže som vedel, že nemôžem očakávať veľký záujem, tak voľba padla na kamaráta Tomáša ktorému som predostrel plán, na ktorý po mesiaci súhlasne prikývol - teda dobre, že ide aj on. A tak sme boli už až dvaja a tak to zostalo až do konca.

Základom bolo skĺbiť teraz už naše (nielen moje) požiadavky na cestu a na rovinu napíšem, že to nebolo vôbec jednoduché vyriešiť to vo dvojici, nieto že by sme mali vyhovieť napr. štyrom členom výpravy.

Najväčší problém bol samozrejme čas. Urobiť túto cestu štýlom stíhačky tam a späť nebolo tak celkom našim cieľom, aj keď nakoniec sa prejazd cez veľa miest Ruska niesol v znamení fotografie s názvom mesta alebo symbolom mesta. Napriek tomu ale niektoré dni tak napokon aj vyzerali ako zo stíhačky, ale toto sme naozaj nedokázali ovplyvniť, lebo čas bol neúprosný.

Pri plánovaní sme začali pekne od konca a to je, že sme si išli určiť deň kedy musíme byť bezpodmienečne doma a od toho sa všetko odvíjalo. Ten deň bol 1. september 2015 a v kalendári sme postupovali týždeň po týždni naspäť , až sme sa dopracovali k najbližšiemu približnému možnému dátumu odchodu 24. - 25. júla 2015, skôr to naozaj nepôjde. Takže ako počítam, tak počítam, máme chabých 40 dní, čo síce nie je zase tak málo, ale ideálne by bolo mať v zálohe ďalších 10 dní.

Pri pohľade na mapu bolo od začiatku jasné, že dať to celé tam aj späť v sedle motocykla za tieto dni je čistá utópia a už vopred som počítal s tým, že ak splníme cieľ a dostaneme sa do Vladivostoku, tak naspäť určite využijeme kvôli úspore času vlak. Takže ďalší bod na riešenie bolo zháňanie informácii o preprave nás aj motoriek vlakom z Vladivostoku do Moskvy.

Keďže Tomáš už túto tortúru vlakom z časti absolvoval (aj keď nie príliš oficiálnou cestou), čo sme v tomto prípade nechceli riskovať, tak sme začali zháňať oficiálne informácie priamo zo zdroja Ruských železníc, ktoré čuduj sa svete - majú svoje zastúpenie aj v Bratislave.

Na moje otázky ktoré sa týkali oficiálneho prevozu motoriek a nás, ma milá a ochotná slečna v spevavej slovensko - ruštine, odporučila na nákladné oddelenie Ruských železníc v Moskve, keďže ona z Bratislavy nevedela vybaviť takmer nič, ale zaželala našej ceste veľa úspechov. No asi vedela prečo to hovorí, o čom som sa presvedčil v priebehu nasledujúcich týždňov.

Povedal som si, no dobre a začal som pátrať tam, kam ma nasmerovala. Ale aby som čitateľov neunavoval nudným čítaním, skrátim to a uzavriem to tak, že v tomto bludnom kruhu som sa pohyboval počas januára - februára, pohadzovali si ma od Moskvy po Vladivostok ako horúci zemiak, e-mailový ping – pong, z ktorého som sa viac nedozvedel ako dozvedel, ma privádzal do vývrtky a čas bežal. Bolo treba riešiť aj iné veci nielen vlak.

Nakoniec nás štýlom Rusku osobitým uzemnili, že ani oni sami nevedia ako a čo bude, že sa pýtame veľmi skoro, keď je to polroka dopredu. Veď ani oni poriadne nevedia ako to bude dva dni pred odchodom vlaku, nieto teraz.

Zabili to vetou „nejako bude molodci“ .........

Takže po takmer dvoch mesiacoch som bol znovu na začiatku a v hlave chaos. Jediná informácia ktorú mi potvrdili bola, že ak budem mať lístok na vlak pre seba, tak tým pádom mám istotu, že aj motorka pocestuje. No super pomyslel som si, ale ako teda ďalej? Ono sa to ako vždy v Rusku nejako vyrieši, ale keďže náš včasný návrat bol alfou a omegou plánovania, tak do posledného dňa pred odchodom to bolo nepríjemné dúfanie. Spoľahnúť sa totiž nedalo vopred na nikoho a na nič.

A tak sme začali riešiť veci ostatného charakteru, ktoré už sme rutinérsky zvládli, keďže do Ruska sa vraciame prakticky každý rok. Víza dvojvstupové na 90 dní do Ruska, takisto dvojvstupové tranzitné cez Bielorusko, aj keď cesta naspäť je plánovaná cez Ukrajinu, ale ak by sa niečo zmenilo a nastal neočakávaný problém s prejazdom cez Ukrajinu, tak je lepšie mať na tranzit domov v zálohe jedno bieloruské vízum navyše, ako to obchádzať severnejšie cez Litvu.

Toto okolo víz sme poriešili mesiac pred odchodom a predtým nám zostávalo len urobiť nejaký zoznam vecí a náhradných dielov na cestu, ktorý sa každým dňom rozširoval, niečo v batožine zabrali aj rôzne prezentačné veci ako tričká, nálepky, pohľadnice, vreckové nožíky, svetielka a iné drobnosti, ktoré sú vhodným darčekom počas cesty a osvedčili sa už neraz.

Čo sa týkalo servisu motoriek, každý si riešil po svojom. Základný servis vopred doma bol vo výmene náplní a filtrov, reťazovej sady, ktorá sa cestou sama pripomenie, celkovej kontrole motorky. Nič strašné sa ale nedialo, žiadne veľké úpravy, išlo skôr o prevenciu.

Na pneumatikách sme sa zhodli vopred. Po skúsenosti cesty v roku 2014 do Murmansku a na Nordkapp som znovu zvolil Heidenau Scout K60. Jediná dilema bola či zobrať so sebou aj po jednej náhradnej pneumatike, t.j. jednu prednú a jednu zadnú, ktoré by sme si rozdelili a každý by niesol po jednom kuse. Nakoniec sme sa ale tejto myšlienky vzdali a verili sme našim novým pneumatikám, že vydržia aj bez nutnosti ťahať so sebou náhradné. Samozrejme lepiace sady, fľaky, náhradné duše, kompresor atď. vo výbave boli.

Pomaly sa blížil týždeň odchodu, nervozita stúpala a nás čakala posledná a o to dôležitejšia úloha, ktorá hraničila so zdravým rozumom a to bola tá už vyššie spomínaná vec s kúpou lístkov na vlak.

Keďže sme nemali žiadnu možnosť, ani žiadneho človeka priamo vo Vladivostoku, ktorý by nám dokázal na 100% zaručiť, že sa do daného vlaku dostaneme, aby sme stíhali byť doma načas, tak ako to bolo naplánované. Mali sme teda jedinú možnosť a to kúpiť si lístky ešte z domu.

Jediná poriadna informácia ohľadom kúpi lístka bola, že pár dní pred odchodom vlaku už lístok určite nekúpime, pretože sa chystáme cestovať koncom augusta a to v Rusku končia prázdniny a vtedy budú vlaky mesiac dopredu beznádejne vypredané. No super, takže jediné čo sme v danej chvíli mohli urobiť bola šialenosť kúpiť si lístok pre nás ako pasažierov ešte z domu a dúfať, že motorky sa povezú tiež s nami v nákladnom vagóne. Takže pozorne sledujem v ktorý deň sa začnú predávať lístky na nami vybraný vlak. Tento predaj začína najskôr 45 dní pred odchodom vlaku.

Keďže sme sa rozhodli cestovať naspäť vlakom ktorý odchádza z Vladivostoku 22. augusta, tak 8. Júla, hodinu po polnoci, sedím pri počítači na stránke Ruských železníc a čakám na začiatok predaja. Samozrejme v momente ako sa predaj začal mi celý systém zamrzol a asi na piaty pokus som sa dostal tam, kam som chcel.

S hrôzou som ale zistil, že počas tých asi 15-tich minút je polovica lôžok obsadených, tak som v panike bral čo prišlo pod ruku - jedno dolné a jedno horné lôžko v kupé pre štyri osoby a na druhý pokus sa mi to podarilo aj zaplatiť, nech sa páči 380eur eur horné + 420eur dolné lôžko, ba dokonca mi aj potvrdzujúca odpoveď mailom prišla. Spadol mi kameň zo srdca, už len tých pár kilometrov prejsť do Vladivostoku. Ale to bude malina.

Týmto tu sa celá naša príprava skončila a bolo na čase po polroku čakania aj vyraziť.

Sobota 25. Júla 1.deň

Pobedim - Trebatice - Piešťany - Žilina

Dátum bol stanovený na sobotu 25. júla. Po dohode sme začali našu cestu v Piešťanoch, keďže bývame každý v inej dedine, tak sme ako bod 0 určili symbol mesta Piešťany a po fotení sme vyrazili od sochy piešťanského Barlolamača pri Kolonádnom moste. Ostrý výjazd, je ale až od zajtra rána, dnešok bol trocha ako formalita, s pár desiatkami najazdených kilometrov. Dohadujeme posledné detaily, čo sme doma zabudli to nebudeme potrebovať.
Na začiatok sme si dali rozbehových 150 kilometrov.

Nedeľa 26. Júla 2. deň

Žilina - Krakow/PL - Kielce - Radom - Pulawy

Cestou do Poľska sa s nami v Martine prichádzajú rozlúčiť kamaráti z minulých výprav, ktorí o týždeň vyrážajú tiež do Ruska, ale iným smerom. Po tejto zastávke nám už nič nebráni pokračovať do Poľska, kde podvečer v Krakowe troška zle odbočujeme a po Tomášovom upozornení, že slnko by nám predsa len malo svietiť do chrbta nie do očí, to otáčame radšej predsa len smerom na východ, lebo ako nám píše ceduľa OSTRAVA 150 km, nie je náš dnešný cieľ. A tak si troška nadbiehame.

Nemáme žiadnu navigáciu a jediná naša mapa je mapa Ruska v mierke veľmi málo/veľmi veľa. V hlave mám mestá cez ktoré musím prejsť a to stačí. Do večera stratu dobehneme a celkom pekne premrznutí (na radu prišli aj nepremoky) okolo 22.00 hľadáme nejaké miesto na spanie.
Dnešný výkon bol 562 km.

Pondelok 27. Júla 3.deň

Pulavy - Radzyň - Damačevo/BLR - Brest - Minsk - Orša

Ráno, po rannej polievke pokračujeme Poľskom a o 11.00 už stojíme na hraničnom prechode do Bieloruska pri mestečku Domačevo, ktorý je asi o 50 km nižšie ako pôvodne plánovaný prechod Brest a po prvýkrát posúvame hodinky o hodinu dopredu.

Vrelo odporúčam tento prechod, keďže som mal možnosť skúsiť v minulosti aj prechod Brest, tak tento prechod bol úplne prázdny a aj s vypisovaním papierov atď. nám obe strany trvali maximálne hodinu. Dokonca bez zbytočného otvárania kufrov. Meníme nejaké tie eurá a sú z nás na chvíľu milionári, ale len v bieloruských rubľoch.

Celý deň pokračujeme Bieloruskom, dobré rovné cesty, kilometre ubiehajú, len tankujeme a vedľa cesty kupujem u bábušky čučoriedky o veľkosti malín (že by to bolo blízkosťou Černobylu?).

Mierne zvlnená krajina je zaplavená zeleným morom lesov, z ktorých svietia veľké ostrovy obrábanej pôdy a lúk s množstvom traktorov značky Belorus. Pohľad na bieloruskú krajinu vzbudí v pozorovateľovi pocit mieru, pokoja, ticha. Obchádzame Minsk. Tomuto dvojmiliónovému mestu v roku 1974 vtedajší Sovietsky zväz udelil titul Mesto hrdina, čo predstavovalo najvyšší stupeň vyznamenania. Do večera stíhame prejsť celým Bieloruskom a vstup do Ruska si nechávame na ráno.

Dnes sme dali 810 km.

Utorok 28.júla 4.deň

Orša - Smolensk/RUS - Kubinka - Moskva - Vladimir

Ráno po 10 minutách jazdy sme na hranici s Ruskom, ktorá je otvorená. Nikto nás nekontroluje, tak len meníme eurá za ruble u miestneho veksláka čo sedí v oplieskanom Žiguláku a má lepší kurz ako vedľajšia kamenná zmenáreň o čom svedčí aj rad ktorý sa tvorí okolo jeho približovadla z doby ZSSR.

Pokračujem smer Moskva, ale sme asi len 100 km za Smolenskom, keď zrazu podo mnou zaznie rana, rachot a stojím. Moja novučičká reťaz si povedala, že stačilo 1500 km a porúčala sa. Tak som pozbieral po ceste to, čo nestihli okoloidúce kamióny rozdrviť (kryt reťaze, plastová schránka na náradie) a dumáme čo zlyhalo. Veľmi rýchlo zisťujem, že skrutkovacia spojka na reťaz nebude to pravé orechové, a začíname riešiť spájanie reťaze náhradnými spojkami ktoré vezieme so sebou.

Zrazu ale vedľa mňa stojí VW Transporter s prívesom a z neho ku mne kráča usmiaty chlap s otázkou „čo je s Africou?“ ..... Na moju otázku, že ako vidí zozadu z diaľky, že je to Africa, mi odpovedá s mojim prvým údivom, že on išiel oproti nás po diaľnici a videl ako tam stojíme pri Africe, tak sa otočil na najbližšom výjazde a prišiel sa spýtať či nám treba niečo pomôcť. Po mojom oznámení, že nevydržala spojka reťaze a montujeme druhú, prichádza druhý môj údiv, že on má so sebou novú bezspojkovú reťazovú sadu na Africu a že ak chcem mi ju predá za normálnu cenu.

Po zvážení tejto možnosti a predstave prípadných ďalších možných problémov so spojkou reťaze na jeho ponuku prikývnem a po 30 min. je všetko vymenené. Pôvodnú reťazovú sadu beriem do kufra, aby som ju nakoniec o pár tisíc kilometrov neskôr aj tak vyhodil.

Sergej je pôvodom Bielorus z Brestu má v Moskve obchod s motorkami ktoré vozí zo západu. Dostáva za pomoc okrem mojich eur za reťazovú sadu aj naše tričko a po pár fotkách mastíme ďalej do Moskvy a ako sa ukázalo do parádnej búrky.

Po nútenej pauze na pumpe kvôli prietrži mračien prichádzame okolo 17.00 do Moskvy, ktorú prechádzame 2,5 hodiny v takom lejaku, že mi premokli aj myšlienky.
Večer spíme asi 200 km za Moskvou a po dnešku môžem byť rád, že sme vôbec urobili 595 km.

Streda 29. Júla 5.deň

Vladimir - Nižnyj Novgorod - Čekoksary - Kazaň

Ráno nás víta zase zamračené, tak na nič nečakáme, polo suchý - polo mokrý sadáme a ideme sa sušiť za jazdy smerom na Nižnyj Novgorod.

Toto mesto s 800 ročnou históriou je pravou metropolou Povolžia. V minulosti bolo toto mesto známe aj ako Gorkij. Preslávil ho sovietsky velikán literatúry a divadla Maxim Gorkij. Cesty sú tu o poznanie horšie ako v okolí Moskvy a veľmi preplnené, čo v daždi na nálade nepridá a zo sušenia moc nie je. Skôr je to nácvik ako na vojne – chemický poplach! pláštenky obliecť – pláštenky vyzliecť! Takto dookola celý deň, až sa k večeru po prechode rieky Volga dostaneme do mesta Kazaň.

Kazaň je už po stáročia centrom stredného Povolžia, kde žijú prevažne Tatári, Čuvaši a Marijci. Prichádzame k majestátnej rieke Volga ktorá je najdlhšia a na vodu najbohatšia rieka v Európe. Pramení v lesnej tíšine Valdajskej vrchoviny, asi 300 km na severozápad od Moskvy. Bohatou na vodu sa stáva, keď preteká lesostepným pásmom od Nižného Novgorodu, kde potom priberá dva veľké prítoky Oku a Kamu.

Tento veľtok teda prekračujeme a počasie sa umúdruje. Potme hľadáme miesto na spanie.

Dnešný výkon v daždi bol aj tak celkom dobrý 780km.

Štvrtok 30.júla 6.deň

Kazaň - Čelnyj Naberežnyj - Ufa - Ural

Dni sa začínajú podobať ako vajce vajcu, nič podstatné sa nedeje, kým dosiahneme aspoň čiastkový cieľ, ktorým je Bajkal, bude asi zážitkov pomenej. Dážď sa nás drží aj dnes, cesty sú ešte horšie ako včera a samé opravy a zdržovania. Ideme fakt pomaly a to obiehame kolóny kde sa len dá.

Prechádzame do Baškortostanu kde je hlavným mestom Ufa, ale asi 100km pred ním si po reťazovej sade povedalo aj palivové čerpadlo, že má dosť a vypovedalo službu. Na túto viac ako pravdepodobnú závadu som pripravený pre istotu 2krát a po 15 minútach s vymeneným čerpadlom pokračujeme.

Prichádzame do Ufy bohatého to mesta, kde sa všetko točí okolo ropy. Toto miliónové mesto je centrom a aj hlavným mestom Baškirska. V poobednej špičke, kde si hodinky posúvame nie o jednu, ale hneď o dve hodiny dopredu ideme krokom od križovatky ku križovatke. Mestom prechádzame pomaly, ale aspoň nejaká zmena prostredia to bola a prišla celkom vhod.

Na konci mesta ale už letíme s vidinou večerného chladeného piva niekde na Urale. Túto radosť nám ale na chvíľu oddiali dvojica miestnych výpalníkov v uniforme, ktorí na strategickom mieste na kopci, merajú dole v zúžení nezmyslenú 50-ku, cez ktorú sme prefrčali asi v 90-ke obaja. Zaujímavé bolo, že mňa nechali tak a Tomáša si stopli.
Aby videli, že akože držíme spolu tak som sa vrátil v protismere, začo som bol orgánom zgezovaný, že či sa u nás jazdí takto...

Na to som mu odpovedal, že po krajnici v protismere to je u nás dovolené. Policajt len vyvalil oči, ale nepovedal nič, keďže stredobodom jeho záujmu bol Tomáš, ktorého si ako ovečku do košiara už viedol do svojej Lady Samary. Tu mu k dnešným jeho narodeninám okrem gratulácie pustili aj video na ktorom si obaja krásne prášime cca. 90km/h. Pri tejto príležitosti mu bolo oznámené, že ako „inostrancovi“ a oslávencovi majú dnes akciu 1+1, t.j. 1000 rub. premňa + 1000 rub. pre kolegu.

Nakoľko oficiálna pokuta za „eto narúšenie“ bola 5000 rub. a od inostranca by ju aj tak nemohli zobrať v hotovosti, ale len vkladom v banke, Tomáš uznal, že zjednávať a strácať čas nemá zmysel, keď si bol vedomý priestupku a súhlasil. Vytiahol teda peňaženku, kde sa na neho usmievala iba 5000-rubľovka.... vo výpalníkoch sa zrazu prebudil obchodný duch a oznámili mu, že vydať majú len 2000 rub.

Toto všetko som sa dozvedel až neskôr večer po tejto výhodnej obchodnej transakcii, za ktorú som ho patrične pochválil. Ale nakoniec som sa s ním večer o pokutu podelil, keďže sme na jednej lodi a zapili sme jeho dnešné narodeniny naozaj už na tom Urale, aj keď o 3000 rub. ľahší.

Dnes pribudlo do denníka najazdených 662km.

Piatok 31. Júla 7.deň

Ural - Čeljabinsk - Kurgan - Makušino

Chladné ráno na Urale, tak sa príliš neponáhľame po večernej oslave narodenín, ktorá bola síce v norme, žiadne veľké ponocovanie, ale pospali sme si trocha dlhšie. Aj keď v Rusku som nikdy nefúkal, ani do čapice, tak radšej volím možnosť vyraziť o hodinu neskôr. Zatiaľ si obzerám na parkovisku kolekciu havarovaných nákladných vozidiel, ktorým kraľuje do tla zhorený autobus. Hold prejazd Uralom nebýva vždy prechádzkou ružovým sadom.

Pred ranným štartom sa pýtame miestnych kdeže je tá povestná hranica medzi Európou a Áziou, pretože som touto cestou išiel už dvakrát, ale raz to bolo ešte 50 km tam, a keď som sa znovu pýtal, tak už to bolo 80 km za chrbtom. Po dôvernej informácii, že tento medzník sa nachádza nejakých 30-40 km pred nami, a že ho určite nemôžeme minúť, ho po 120 km naozaj nachádzame na špinavom parkovisku, kde po neodmysliteľnej fotke pokračujeme už prakticky cez nekonečnú Sibír.

Názov Sibír pochádza z jazyka starých kočovníkov a znamená Spiaca krajina. Začína Uralským pohorím a končí 7 000 km na východ vrchmi na pobreží Tichého oceánu. Od severu na juh má Sibír 3 500 km a rozlohu viac ako 10 mil. štvorcových km a preto ju geografi rozdelili na západnú a východnú. Suroviny z týchto miest (železná ruda) boli použité napr. pri stavbe nových mostov medzi Budou a Pešťou, vyrobili z nich koľajnice v Buenos Aires, alebo poslúžili ako výztuž Asuánskej priehrady.

Obchádzame mesto Čeljabinsk ležiace na východných svahoch južného Uralu. Je jedným z hlavných priemyselných centier Ruska. V pohnutých časoch druhej svetovej vojny sa tu vyrábali povestné Kaťuše. Zaujímavosťou je aj pád meteoritu spred dvoch rokov. Traktorový závod vidno z diaľky minimálne 20 km. Niečo neskutočné - okolie dostalo naozaj zabrať, zdevastovaná príroda naokolo, tak radšej hltáme ďalšie kilometre z dnešnej porcie.

Tak ako bolo včera zima, je dnes teplo, premávka hustá ako dobrá držková, a vo vyjazdených koľajach by človek pri malom pude sebazáchovy mohol zapnúť aj autopilota, lebo ak raz vojdeš do tejto koľaje, tak skoro ťa nepustí.
Večer prechádzame okolo mesta Kurgan, odkiaľ síce vedie rovná cesta smerom na Omsk, ale keďže pred nami je malý výbežok Kazachstanu, a bez víz tade neprejdeme, točíme smer na sever na zbytočnú asi 300km obchádzku, cez ktorú sa budeme trmácať zajtra asi polovicu dňa.

V dnešný večer bol asi jediný v ktorý nás žrali komáre zaživa. Po iné dni to bolo v norme, ale dnes to boli galeje. Nájazdy tisícok komárov nedovoľovali prakticky žiadnu možnosť posedieť večer vonku. Jedine zatiahnuť moskytiéru a spať.

Dnes sme ukrojili z ruského koláča 659km.

Sobota 1. Augusta 8.deň

Makušino - Išim - Tjukalinsk - Omsk - Barabinsk

Aj tak sa ale budíme doštípaní od komárov, ktorí nás na počudovanie doteraz nejako obchádzali. Po katastrofálnom tankodrome vyrážame na cestu, ktorá miestami pripomína obrovské parkovisko z oboch strán. Kto môže obchádza to kade tade po lúkach a poliach. Síce sa tu naplno pracuje, ale frekvenciu vozidiel zjavne nestíhajú dočasné semofóry, pred ktorými sa tvoria kolóny dlhé aj 10 kilometrov.

Tu stretáme aj Nemca na Opli Frontera, ktorý bol nadšený, že niekto vie po nemecky viac ako slovo „Gitler“. Chlapík bol so svojim psom na výlete vo Vladivostoku a vracia sa domov. Jeho nálepka na aute BERLIN – VLADIVOSTOK – BERLIN mi príde ako pekná provokácia, keď všade visia plagáty „70 LET POBEDY“, Rusi si toto leto pripomínali 70 rokov od ukončenia II. Svetovej vojny naozaj na každom kroku. Snáď sa do svojho Berlína dostal bez ujmy na zdraví.

Po nekonečnej obchádzke sme poobede v Omsku, kde robíme len fotku pri tabuli OMSK a pokračujeme. Omsk je druhé najväčšie mesto na Sibíri a od Moskvy je vzdialené vyše 2500 km. Je tu najväčší závod na spracovanie ropy v Ruskej federácii. Čaká nás ale prejazd cez Barabinskú step. Táto viac ako 500 km dlhá oblasť sa rozprestiera medzi sibírskymi riekami Irtyš a Ob a jej dominantou je jazero Čany.

Podvečer zase hráme naháňačku s mrakmi, dobehnú oni nás, či im ujdeme? Ako vždy neušli sme a stojíme zase na pumpe a dumáme čo ďalej. Cesta dobrá, rovná, snáď to prejde, ideme ďalej. No došli sme len po najbližší motel, kde to vzdávame a priznávame prehru s mrakmi a skúšame šťastie s ubytovaním.

Nakoniec končíme v nejakej pivnici, ale aspoň na nás neprší.

Napriek všetkému máme dnes porciu 882km.

Nedeľa 2. Augusta 9.deň

Barabinsk - Novosibirsk - Kemerovo - Mariinsk

Ráno vychádzame z pivnice a z normálnej izby vychádzajú starší manželia Taliani, ktorým patrí vedľa parkujúca GS-ka. Boli na výlete v Južnej Kórey a vracajú sa po dvoch mesiacoch domov. Všetko chvália, sú nadšení z Ruska.

Lúčime sa a vyrážame, aby začal deň blbec. Ten začína pri najbližšom tankovaní, kde mi na pomerne modernej pumpe nevypne pištoľ a ja môžem byť rád, že som nezhorel aj s Africou. Všetko je od benzínu, po motorke tečie, kvapká na motor, výfukové potrubie, no zázrak, že ešte nič nehorí. To, že som od benzínu celý aj ja je v tejto chvíli nepodstatné.

Ideme radšej do susediaceho Kafe na nejakú polievku, kde mi radosť robí stojaca nabalená Africa s ruskou „ešpézetkou“. Rusi celkovo majú radi Africu, nedajú na tento stroj dopustiť. Pri týchto stretnutiach sa cítil Tomáš so svojím nemeckým jednobuchom akosi menejcenne.

Okolo obeda v parádnom daždi prichádzame do tretieho najväčšieho mesta v Rusku, do Novosibirsku. Tu ešte parádnejšie zablúdime a po 1,5 hodine sa nejako vymotáme z tohto 2-miliónového mesta. Je najväčším na Sibíri. V Novosibirsku majú aj „more“. Miestny tak nazývajú vodnú nádrž s hydroelektrárňou na rieke Ob – „Novosibirskoje vodochranylišče“.

Pri otázke kadiaľ máme ísť smerom na Krasnojarsk, nám miestny len nechápavo pokrčili ramenami. Najskôr sme tomu nerozumeli prečo, ale nakoniec nám bolo vysvetlené, že sa pýtame na mesto ktoré je vzdialené cca. 800 km a mnoho ľudí tam nikdy nebolo, preto ani nevedia kade tam ísť. Ono je to asi tak, akoby sa u nás v Piešťanoch niekto pýtal, kadiaľ ísť na už vyššie spomínaný Berlín. A tak si radšej posunieme hodinky o ďalšiu hodinu dopredu a ideme hľadať nejaké Kemerovo kam nás odporučili.

Tak si ideme smerom na to Kemerovo, hovoríme si, že to asi bude len nejaká dedina, keď v našej hyperpodrobnej mape je to len nejaká bodka. Táto dedina veľkosti našej hlavnej dediny na Slovensku, nás privítala neskutočným offroad objazdom mesta, cez les, po takej rolete na ceste, takých jamách, že zuby ktoré ma dovtedy len trocha boleli si hneď vypýtali Ibuprofén. Zážitok aký sa len tak nevidí. A to nás ešte poctila výdatnou sprchou obloha k večeru, tak bolo načase, aby deň blbec skončil.

Úplnou čerešničkou na torte, bola večer ponuka ktorá sa len tak neodmieta. Pri pohodovej debate s milým manželským párom z Kazachstanu, dostal Tomáš ponuku na návštevu Kazachstanu s možnosťou výberu niektorej z troch dcér za ženu, všetky študované, slušne vychované, anglicky hovoriace.
Tomáš samozrejme s pokojom sebe vlastným túto ponuku v tej chvíli diplomaticky zahral do autu, a na moju neskoršiu otázku, či si zobral aspoň kontakt na nádejného svokra odpovedal –jáááááj to som mal? Ráno si vypýtam....

Ale ráno bol potenciálny svokor, aj so zlatozubou svokrou už dávno preč, kým sme vstali a nádejné nevesty musia počkať na iného motorkára.
Ja si radšej posuniem hodinky znovu o hodinu dopredu na +5 hodín a týmto deň blbec skončil.

A skončil po 774 km.

Pondelok 3. Augusta 10.deň

Mariinsk - Ačinsk - Krasnojarsk - Kansk - Nižnyj Ingaš

Ráno pred cestou musíme trocha poutierať motorky, jednoducho už nie je poznať ani farbu, čohokoľvek sa chytím je špinavé. Postupujeme na Krasnojarsk. Toto mesto tvorí zemepisný stred celého bývalého Sovietskeho zväzu. Na jeho niekdajšiu západnú v vlastne aj východnú hranicu je odtiaľto 5 000 km.

Prestávky sú len na tankovanie, od únavy zaspávam za jazdy, ďalšie obrovské mesto obchádzame obchvatom, trocha nás tlačí čas príchodu do Irkutsku, tak sa počas dňa len zastavíme niečo zjesť a odfotiť pri monumente Irkutská oblasť, kde večer uvidíme vedľa cesty nenápadnú tabuľku „BAZA OTDYCHA“.

Ideme tam. Malé drevené chatky za pár rubľov na noc + pravá ruská sauna – baňa. Všetko nám prišlo vhod, konečne prišlo na rad aj pranie vecí a u Tomáša (asi by som to nemal prezradiť, kvôli nádejnej neveste) aj prvá výmena trenírok. Na moju otázku či je táto výmena fakt prvá, som dostal odpoveď, že on sa nepotí a nesmrdí. Ale vlastne mal pravdu, veď to bol len ôsmy deň jazdy. Radšej som nechal túto duchaplnú debatu na pokoji a pred spánkom som si posunul znovu hodinky o hodinu vpred, takže už sme mali +6 hodín.

Aby som spomenul motorky resp. nejaké údaje, tak doteraz sa priemerná cena benzínu pohybovala v prepočte na eurá okolo 0,50eur/liter, spotreba priemerne Africa 4,7-5,1litra, GS-ka 4,1-4,7litra, olej sme v podstate len kontrolovali. Tomáš dolial pár kvapiek. Reťaze sa museli častejšie mazať aj čistiť kvôli častým dažďom.
Pneumatiky držia výborne, opotrebenie je minimálne, dovolím si tvrdiť, že v prípade cesty tam aj späť by vydržali bez problémov. Žiadne starosti s motorkami sme nemali od mojej výmeny čerpadla, priemerne jazdíme rýchlosťou 100 km/h.

V tento deň sa nám podarilo prejsť 778 km.

Utorok 4. Augusta 11. deň

Nižnyj Ingaš - Tajšet - Nižneudinsk - Tulun - Zima

Ráno sa nám z „bázy otdycha“ akosi nechce, motáme sa, pomaly sa balíme, nabíjame všetko čo treba nabiť, ale naše obľúbené mraky nad hlavami nás nenechajú ani dnes na pochybách, ako to dnes asi bude vyzerať. Dnes je cieľ Irkutsk, ale máme pred sebou viac ako 700 km, tak uvidíme, lebo je už 10.00 keď vyrážame.

Po ceste vidíme na pumpe tankovať motorkára, len ho pozdravíme, ale nejako nereaguje. Potom stojíme my, on ide okolo a zase nič. A takto to ide celý deň. Napokon ho odchytávame na pumpe kde aj on tankuje a zisťujeme že chlapík je z Číny, bol sa pozrieť v Petrohrade a ide domov. Má nejakú čudnú neznámu Suzuki o objeme 250ccm, ktorá vydáva zvuky ako keď kostlivci sexujú na plechovej streche. Chlap je až príliš zľaknutý, opatrný, skromný, akoby sa stále niečoho bál. Možno je to len mentalitou odkiaľ pochádza. Jediné čo vedel bolo SPASIBA, a to mu asi aj stačilo. Daroval som mu náš nôž s logom našej cesty a tú rozžiarenú tvár mám v pamäti doteraz.

Na dnešný deň sa výpočet stretnutí ešte nekončí, stretli sme aj miestneho cyklisti z Krasnojarsku, ktorý sa vybral na Bajkal na výlet. Opäť príjemná 10-minútovka s tým rozdielom, že tento krát sme si pokecali viac ako „spasiba“. A ako jeden z mála nám poslal mailom aj spoločnú fotku, asi aj preto že bol profesionálny fotograf.

Počas dňa zisťujeme situáciu v Irkutsku, kde máme plánované stretnutie a zisťujeme, že nám stačí prísť zajtra ráno, tak zvoľňujeme tempo a za konečne krásneho počasia si vychutnávame jazdu a nádhernú prírodu okolo, ktorá aspoň trocha zmierňuje moje bolesti zubov na ktoré lieky reagujú minimálne. Začínam si uvedomovať, že v tejto situácii treba konať. V noci vôbec nespím, bolesť mi prechádza cez pol hlavy, už nech sme v Irkutsku.

Dnes sme si pohodovo zajazdili a urobili niečo menej ako plánovaný denný limit, ktorý bol ešte doma stanovený na 600 a viac kilometrov denne.

Dnes sme dali 527 km.

Streda 5. Augusta 12.deň

Zima - Usoľe Sibirskoe - Irkutsk

Ráno, zároveň so vstávaním, hltám 2 tabletky a ideme dať zvyšných pár kilometrov do Irkutsku. Samozrejme nemôžeme vynechať fotenie pri obrovskom betónovom nápise IRKUTSK.

Toto mesto sa pre svoju výhodnú polohu na sútoku Angary s Irkutom vyvinulo na správne a hospodárske stredisko celej rozsiahlej oblasti na západ od Bajkalského jazera. Vzniklo už v r. 1652 ako Irkutskoje Zimovje, čo v preklade znamená niečo ako „zimovisko na rieke Irkut“. Mesto bolo teda predurčené ako brána do povodia rieky Leny, do ktorého patrí Angara a bránou do Zabajkalska a na Ďaleký východ.

Dostávame sms-ku s GPS údajmi, ale našťastie aj adresou kam máme prísť. Len sa nad tým uškrnieme a poďho na najbližšiu pumpu, s otázkou, kde je táto ulica. Máme šťastie, chalan čo tam tankuje ide neďaleko, tak sa ho držíme a po polhodine stojíme na nábreží Angary.

Odtiaľ je kúsok k miestu, kde sa na nás usmievajú štyri slovenské EČV-čky. Chalani okolo Jana Balogha, Ďuso, Karol a Maroš o ktorých sme vedeli, že vyrážali približne 10 dní pred nami na cestu do Ulaanbaataru sú tu od včera na spiatočnej ceste a na pár dní sa naše cesty spoja. Pôjdeme spolu k Bajkalu a na ostrov Olchon.

Ale to až zajtra, dnes máme na pláne prehliadku mesta a oddych. A ja bezpodmienečne návštevu zubára. Chalani mi hneď oznamujú, že včera videli v meste nonstop stomatologickú ambulanciu, tak sme tam po zaparkovaní, obede ktorý som jedol len jednou stranou úst, ubytovaní, sprche atď. vyrazili.

Samozrejme sme išli najskôr do mesta na pivo a pozrieť nejaké tie pamätihodnosti, či už vo forme budov, sôch, alebo iné dvojnohé „objekty“.

Je teplo a preto prichádza na rad aj kúpanie v Angare...

Ale keďže kombinovať v 30 stupňoch na slnku pivo a tabletky nie je ani v Rusku príliš „in“, velím cestu na ústup a s vidinou šťastného zajtrajšku, nechávam chalanov na terase pri pive, ktorá je strategicky umiestnená vedľa stomatologickej ambulancie. Hrdo odmietam ponúknutú pomoc na doprovod a so slovami „soudruzi bděte!“ odchádzam.

Po vstupe do ambulancie, som pri pohľade na recepciu aj zabudol kvôli čomu som vlastne prišiel, a mal som chuť ísť späť za „soudruhmi“, aby teda predsa len išli so mnou, že také sa len tak nevidí. Nakoniec som sa ale dostal k jadru veci a „soudruhům“ musel stačiť len opis, keď mi „oddrevenel“ jazyk a začal som večer znovu rozprávať.

Musím uznať, ale že čo sa týkalo výkonu lekára a poskytnutia služby som bol viac ako milo prekvapený, všetko na úrovni, moderné, hygiena neskutočná, všade návleky, lekár každý nástroj použil len raz, ihneď dostal nový zabalený vo fólii. Nakoniec moja osmička zub skončila niekde v smetiaku, dostal som antibiotiká, dezinfekciu atď. na predpis a išiel som do lekárne.

Celkovo má táto sranda vyšla v prepočte na cca. 50 eur, ale keďže som mal poistenie i nemenovanej poisťovne začínajúcou na písmeno „A“ , s ktorou som to celé telefonicky riešil vopred – prevolal som tiež pekných pár eur, tak som dúfal, že to preplatia. Týmto pozdravujem do tejto židovskej organizácie, že dodnes čakám!!!!!

Po tomto procese som, už bol schopný akurát tak spať, aj keď to so spánkom nemalo veľa spoločné. Inak hodnotím návštevu Irkutsku za vydarenú, mesto veľmi pekné, zaujímavé drevené domy, ktoré sa časom zabárajú do zeme a veľa iného.

Dnes sme najazdili len 162km.

Štvrtok 6. Augusta 13.deň

Irkutsk - Usť Ordynskij - Bajandaj - Kosaja step - Elancy - Chužyr

Ráno v šestici vyrážame k Bajkalu a na ostrov Olchon. Je vzdialený asi 300 km, posledné kilometre sa ide už po šotoline, alebo po vyjazdených koľajach. Neskutočné výhľady, dobré počasie, hlavu mi ide dotrhať.

Bajkal je právom nazývaný perlou Sibíri. Je to obdivuhodný výtvor prírody. Je to najhlbšie jazero sveta, pretože dosahuje vyše 1620 m hĺbky. Hladina jazera leží 454 m nad morom. Považuje sa aj za najstaršie jazero sveta. Vek sa odhaduje na desiatky miliónov rokov. V starých čínskych kronikách sa Bajkal nazýva Pechaj, čo v preklade znamená Severné more.

Prichádzame k trajektu, kde kolóna asi 1 km dlhá dáva tušiť, že to nebude len tak, aj keď je to zadarmo. Na otázku vodičovi ktorý čakal v rade ako prvý, že koľko už čaká, sme dostali odpoveď, že 7 hodín. Ideme teda rovno dopredu k závore, kde skúšame zistiť čo a ako.

Na našu ponuku „všimného“ za urýchlenie procesu reaguje obsluha takmer urážlivo, ale na druhý pokus sa nám darí dostať na trajekt, ktorý ako sa neskôr dozvieme jazdí naozaj zadarmo a o pár minút sme na ostrove.

Naším cieľom sú Šamanské skaly, a zároveň sú aj cieľom stoviek turistov, takže tam bude asi dobrá tlačenica. Máme tam nejakých 40 km cesty, ale po takej rolete a miestami plnej piesku, že asi 2 km pred cieľom si jeden z mojich držiakov bočných kufrov povie „a dosť“ a láme sa. V tom momente si začínam lámať hlavu aj ja, že čo teraz. Skladám preto bočné kufre, chalani zatiaľ idú nájsť miesto na rozloženie stanov. S Tomášom ideme do najbližšej dediny, kde sa rozdeľujeme a hľadáme miestneho „zvarčika“.

Netrvá dlho a stojím pred drevenicou miestneho šamana, ktorý dokáže so zváračkou zázraky na počkanie, a nemožné do hodiny. Akurát, že takých zázračne postihnutých ako som práve teraz ja, tu stojí asi päť, ale jedná sa o miestnu ruskú techniku, ktorá je tu asi denne.

Ja ako slávnostný hosť až z ďalekej „Čechoslovákie“, dostávam sa na čelo tejto zábavnej družiny. Ale od domáceho kutila ktorý to tu celé vyhral, už len tým, že si zaobstaral zváračku, dostávam studenú sprchu „inostranec – neisnostranec budeš čakať!“ Pán bol veľmi milý, asi si uvedomoval svoju dôležitosť v tejto dedine a pokojne mohol kandidovať na starostu, ak tu samozrejme nejakého majú.

Nazvali sme ho „Pizdec“, lebo toto slovo použil v každej vete asi trikrát. A tak čakám kým pozvára nejaký zlomený diel z miestneho mikrobusu UAZ pre svoj vzhľad je zvaný aj „tabletka“. Nakoniec sa dostávam na radu aj ja, kde po zložitom vysvetlení, že zvar musí byť presne v tom mieste ako bol predtým, lebo držiak nenamontujem sa miestny guru s kuklou na hlave skloní k práci, keď tu sa na jeho drevenici rozletia dvere, odkiaľ vykukne strapatá hlava jeho ženy. Hlava mu len sucho oznámi „teraz nezváraj - púšťam pračku“ a tresne dverami.

....a tak si čas počas čakania na ukončenie programu prania krátim počúvaním prívalu nových ruských „vybraných“ slovíčok, o ktorých som dodnes ani netušil že existujú. Po ukončení procesu prania, prebehne blesková zvárka (ak by si náhodou žena rozmyslela druhé kolo prania) a následná kontrola na motorke, jemné doladenie kladivom a finálna zvárka. Za 10 min. je hotovo a ľudová suma 500 rub. ma od (ako sa neskôr ukázalo miestneho lepiča nie zvárača) prepúšťa späť za chalanmi, ktorí už stihli nájsť miesto pri brehu Bajkalu a rozložiť stany.

Po rozložení svojho stanu si spomeniem na svoje zuby na ktoré som takmer zabudol a snažím sa nejako na tabletkách vydržať.

Večer preberáme pri ohni zážitky z cesty, a za vlasť padol takmer celý slivkový lekvár v objeme 0,7l, ktorý bol pôvodne určený do cieľa, ktorý je ale ešte veľmi ďaleko. Našťastie veziem so sebou ešte náhradný borievkový lekvár. Okolo polnoci sa rozliezame po stanoch spať.

Dnes sme najazdili 290km.

Piatok 7. augusta. 14.deň

Chužyr - Malomorskaja

Ráno po prebudení s údivom zisťujeme, že v tejto len nejakou trávou porastenej pustatine je veľký problém na spáchanie ranných rituálov. Rozchádzame sa teda kade tade po okolí, aj keď je všetko a všetkých vidno.

Na dnes je v pláne spoznávanie ostrova a začíname prechádzkou po pláži k miestnemu „rybozávodu“, kde smutne na piesku čakajú na svetlé zajtrajšky vraky rybárskych lodí pri zdevastovaných mólach a konzervárňach.

Pokračujeme až k Šamanským skalám.

Vody Bajkalu tu majú nádhernú modrozelenú farbu. Je priam krištáľovo čistá, veľmi studená a neobyčajne priehľadná. Až do hĺbky 40 m možno pozorovať život v jazere.

Do Bajkalu vteká 336 riek a riečok, ale vyteká len jediná, ktorej jazero dáva celú svoju silu – Angara.

Fotíme čo sa dá, a postupne sa v priebehu dňa rôznymi potulkami, malými nákupmi suvenírov, debatou s miestnym vyznavačom šamanského náboženstva ktorý vlastní krčmu, ktorú mu následne fixkami ozdobíme tak ako veľa iných turistov popísaním stien, sa nakoniec vraciame k stanom.

Tu po dohode nakoniec balíme stany a vraciame sa späť k trajektu, ktorým sa dostaneme späť na pevninu.

Tu hneď aj rozbaľujeme stany a vychutnávame si ďalší teplý letný večer bez komárov, zato s prítulnými miestnymi kravami, ktoré rady na svojich rohoch a kopytách odnášajú a v lepšom prípade len váľajú stany.

Ale vraj je to nič v porovnaní s miestnym vetrom, zvaným „buran“ alebo „barguzin“ vanúci prudko od východu, ktorý tu robí 2 metrové vlny a odnáša stany skôr ako by si stihol povedať „pizdec“. Ohrozuje aj lode na jazere a niekedy si vyžiada aj ľudské obete.

O zábavu je teda postarané do večera, čo ja počúvam len zo stanu, keďže bolesti zubov neutlmujú už ani tabletky a hlási sa aj teplota. Viac informácií z tohto dňa nemám nakoľko som od únavy zaspal ešte za svetla. Dnešný výkon bol len asi 30kilometrový presun na pevninu, s jedným pádom a ľahko odtrhnutým kufrom, ktorý sa ale podarilo večer opraviť.

Dnes najazdené 30 km.

Sobota 8. Augusta 15.deň

Malomorskaja

Čas rozlúčky. Chalani to ráno balia, čaká ich ešte dlhá cesta smerom domov s prejazdom cez Kazachstan, tak si navzájom želáme šťastné cesty a odchádzajú. U nás zasadá krízový štáb v zložení ja a Tomáš, kde sa hlasuje počtom 2:0 v prospech mojich zubov a dohadujeme sa, že dnes sa potrebujem liečiť, tak si na dnes naordinujeme deň absolútneho oddychu, na čo ja reagujem zalezením do stanu, odkiaľ na poobede vyháňajú tri faktory – slnko, hlad, nuda.

Musím si myseľ zamestnať niečím užitočným ako neustálou kontrolou jazykom boľavých zubov a preto sa rozhodujem, že by si Africa zaslúžila nejakú očistu.

A tak zhadzujem kufre a všetko čo sa dá ľahko zmontovať a začínam čistiť vodou z Bajkalu. Túto vodu si nosím v 3l kanistri, ktorý mám so sebou, ale keďže sú to len 3l vody, tak som sa od motorky k vode čo bolo asi 30metrov vracal presne 52 krát. A keďže sme asi v polovici nášho putovania, tak som sa rozhodol, že si Africa okrem čistej vody Bajkalu zaslúži aj nový olej s filtrom, ktorý so sebou veziem z domu, tak sa púšťam do tejto výmeny.

Keďže sa správam ekologicky (pozdravujem týmto Petka Cagalu, v jeho dokumente Cesta kostí, ho v diskusii nejaká hlava pomazaná zniesla pod večne zamrznutú zem niekde pri Magadane, zato že si tam dovolil vypustiť olej zmiešaný s vodou len tak do zeme) – tomuto sa preto chcem vyhnúť a nachádzam plechovku od rastlinného oleja, ktorá znovu poslúži svojmu účelu a vypúšťam sem ani nie tak celkom opotrebený olej.

Som rád, že som kufre odľahčil o cca. 3l oleja a jeden filter. Následne končí táto plechovka na neďalekom smetisku, kde následne končí svoju púť aj reťazová sada. Toto miesto, ktoré ako vidno v pravidelných intervaloch okrem miestnych kráv, navštevuje aj miestny podpaľač, ktorý sa takto zbavuje všetkého odpadu. Musím uznať, že toto miesto bolo to najsmutnejšie čo som o okolí Bajkalu videl.

Po ukončení servisnej prehliadky a ekologickej likvidácie odpadu, ešte riešim drobné kozmetické nedostatky vodou z 3l bandasky a hubkou, asi ďalších 10 prechádzok k vode, keď tu zrazu vidím kráčať Tomáša s úsmevom a s ligotavým 15l plechovým vedrom, ktoré vyšmejdil u susedov (určite za nejakú nálepku alebo pohľadnicu) a s ktorým sa práve plánoval začať svoju údržbu. Použil som preto na jeho adresu moje najnovšie, včera naučené poznatky z ruských vybraných slov, ktoré som preložil rýdzo slovenskými prívlastkami na jeho osobu, a radšej som si išiel na hodinu oddýchnuť do stanu nech ho nevidím aj s tým vedrom.

Môj oddych ale netrval dlho a vyliezam zo stanu, keď počujem volanie o pomoc, hore v skalách vidím skupinku ľudí a Tomáša nikde. Po chvíli sa ale objavuje aj s lekárničkou v ruke záchranca zo Slovenska a oznamuje mi, že nič strašné sa nedeje, len dievčaťu od rodiny čo kempuje vedľa, kde vydrankal vedro zostalo zle, tak tam bežal na pomoc. Následne si Tomáša celá rodina odviedla k svojim stanom, kde nasledovalo také poďakovanie, ktoré ak nepreruším pripomenutím, že sa pôvodne chystal umývať motorku, by trvalo asi dodnes.

Dodnes si ale myslím, že táto široko rozvetvená rodina „Burjatov“ by si najradšej záchrancu aj rada privlastnila, jednoducho Tomášovi stačilo ukázať prstom že „táto“.....

To sa ale opäť nestalo a pokus číslo 2. opäť nevyšiel a po vymanení z pazúrov svadbychtivej rodiny, zase bez výmeny telefónneho čísla, pokračuje servisný deň u Tomáša umývaním svojej motorky a hrdým konštatovaním, že on veru ešte olej nemení. Ja pomaly začínam baliť motorku na ranný štart, keď tu si všimnem nenápadný detail na včera zavarenom resp. zalepenom nosiči, ktorý sa pod jemným tlakom mojej ruky láme a som tam kde včera.

A tak sa vydávam na cestu k neďalekej stavbe prístavného terminálu, kde zisťujem, že chlapi čo pracujú na stavbe a stanujú vedľa nás (aby to čo ušetria na ubytovaní mohli prepiť) majú v aute zváračku aj elektrocentrálu, tak to večer pozvárame. Spokojný sa preto vraciam k stanu, kde si požičiavam požičané vedro, v ktorom následne periem oblečenie a čakám kým zváračovi skončí zmena v práci. Predtým ešte odbieham kúpiť nejaké to „spasiba“ za očakávané zváranie, ktoré neskôr spoločne vypijeme. Večerné zváranie na brehu Bajkalu nemalo chybu, čo sa týka kvality zvaru aj atmosféry.

Nechýbalo obecenstvo z Tomášovej novej takmer rodiny, ani dvojica mladých Poliakov, ktorí prišli na Bajkal autostopom. Večer som zistil, že bolesť zubov pomaličky ustupuje, ale pri pohľade na Tomáša, ktorý po celodennom pobyte na slnku len v plavkách a bez opaľovacieho krému bol červený ako moja Africa a mal som taký mierne škodoradostný pocit, že v najbližšie dni si úlohy trpiteľov asi vymeníme.

Deň sme zakončili pri ohni s partiou zváračov a ochutnávaním slovenskej klobásy, ktorú som im predstavil ako klobásu zo psa, na čo oni reagovali, že psie mäso jedia normálne a majú ho radi (úplne vážne), takže mi môj pokus o vtip nevyšiel.

Dnes sme nejazdili a preto je denný počet kilometrov po prvýkrát 0 km.

Nedeľa 9. Augusta 16.deň

Malomorskaja - Irkutsk - Sljudanka - Bajkaľsk - Babuškin

Ráno balíme, rozlúčime sa o osadenstvom ktoré zjavne plánuje kempovať ešte pár dní a vyrážame smer Irkutsk, kde sme okolo obeda.

Následne trocha chaoticky hľadáme cestu smerom na Ulan Ude, kde si užívame asi najkrajšiu časť našej cesty popri Bajkale. Cesty sa vlnia, zákruty striedajú rôzne výstupy a zjazdy. Okolité ihličnaté lesy po dlhých dňoch jazdy po Sibíri, kde bolo vidieť len močiare a brezy, sú balzamom na dušu. Kocháme sa pohľadom na nekonečnú hladinu jazera, kupujeme si údené ryby, jednoducho si dnešnú jazdu naozaj užívame a nikam sa nenáhlime.

V podvečer robíme nákup v dedinke pri jazere a hneď aj odbočujeme tunelom popod Transibírsku magistrálu po ktorej ide vlak za vlakom, a ktorá v týchto miestach kopíruje brehy Bajkalu k vode. Tu na brehu jazera nachádzame výborné miesto, dokonca s altánkom a lavičkami, kde si rozbalíme stany, varíme večeru, pozorujeme desiatky rybárskych člnov na vode.

V týchto miestach sa vyskytuje živorodá rybka golomjanka, ktorá vôbec nemá šupiny. Jej telo je priezračné a obsahuje až 30% tuku. Rybári si však robia zálusk na chutného omula – najrozšírenejšiu a priemyselne najcennejšiu rybu. Bajkal je vlastne jediným sladkovodným jazerom, v ktorom žijú tulene. Tuleň bajkalský sa nazýva aj Nerpa. Jeho preniknutie z Tichého alebo Severného-ľadového oceánu doteraz prírodovedci nemôžu spoľahlivo vysvetliť.

Neďaleko nás kempuje karavan s nemeckou značkou, tak chvíľu kecáme a zisťujeme, že tam kam máme namierené my, idú aj oni. Akurát s tým rozdielom, že ich cesta a osadenstvo je akosi zvláštne. Idú na karavane Fiat Ducato r.v. okolo 1985, ktorý kúpili týždeň pred odchodom, pneumatiky si museli pamätať ešte pád Berlínskeho múra, ale vraj motor je „sehr gut“.

Osádku tvoril vodič a majiteľ v jednej osobe, chlap okolo 40 rokov + jeho žena + ich asi polročný syn + jej sestra + jeho 85 ročný sused. Táto kombinácia bola na ceste do Vladivostoku kvôli tomu, že niekedy koncom augusta tam hrá futbal Vladivostok – Spartak Moskva a oni to chcú vidieť. No každý máme iné záujmy. A naspäť vraj idú letecky do Moskvy a odtiaľ ešte nevediaco bude ďalej. Čo ale bude s autom vo Vladivostoku vraj neriešia, skúsia ho tam predať, ak nie tak ho nechajú niekde na ulici. Po tomto rozhovore som videl, že optimizmus im v žiadnom prípade nechýbal.

Tomáš, je už zalezený v stane, nadopovaný liekmi, úpal sa predstavil v plnej paráde. V noci sa nám rozfúkal taký menší „buran“, vlny narážajú na breh, zvuky sa nesú nocou ďaleko od brehu. Nebyť toho, že máme stany mierne v závetrí, tak by sme si možno aj zalietali. Nad ránom zlovestné kvapky dažďa bubnujúce na stenu stanu pripomínajú, že pohoda asi končí.

Dnes sme si fantasticky zajazdili na trase 492km.

Pondelok 10. Augusta 17.deň

Babuškin - Ulan Ude - Petrovsk Zabajkaľskyj - Chylok - Gorekacan

Ráno vstávame a citeľne sa ochladilo. Balíme mokré veci, varíme čaj a Tomáš si zohrieva včerajšiu večeru, ktorú kvôli teplote a úpalu nezjedol. Lúčime sa teda dočasne s Bajkalom, ktorý budeme vidieť na ceste späť z vlaku, ale to ešte netušíme že to bude v noci.

Vyrážame smer Ulan Ude, ale cesta neubieha dobre, veľká premávka, jamy, koľaje. Poobede prichádzame konečne do Ulan Ude, ktoré vidíme akurát tak počas tankovania a ťaháme ďalej.

Jedinú radosť nám robí fakt dobrý obed, polievka „lagman“ a „pozy“, čo je niečo na spôsob našich parených buchiet, ale plnených mletým mäsom s množstvom kôpru.

Podvečer prechádzame do Zabajkalského kraja, kde sa kvalita ciest zmení k lepšiemu, príroda je neskutočne krásna.

Z cesty pozeráme na rieku ktorá sa krásne točí okolo lesíka a lúky a v popredí je Transibírska magistrála. Miesto na kempovanie vyzerá fantasticky.

Problém je nájsť prístupovú cestu k rieke, nakoniec len robíme pár fotiek a nocľah nachádzame o kus ďalej na pokosenej lúke s kopami voňavého sena na ktorom rozkladáme stany a ani karimatka nie je potrebná, dnes spíme ako vo vate. Nad ránom ale zisťujem, že táto vata nám asi trocha navlhne, lebo dážď vytrvalo bubnuje na steny stanu.

Dnešný tranzitný deň nebol ničím príliš výnimočný a prešli sme 626km.

Utorok 11. Augusta 18.deň

Gorekacan - Čita - Novotroick - Černyševsk

Ráno expresne rýchlo balíme, ani neriešime raňajky, lebo dážď ak rozmočí poľnú cestu po ktorej máme asi 3 kilometre na asfalt, tak bude veselo. Vychádzame ale v pohode, ale po pár kilometroch opäť stojíme a obliekame pod nepremoky ešte jednu vrstvu niečoho teplého.

Keďže sme skoro vyrazili, tak aj relatívne skoro z rána prichádzame konečne do mesta Čita, ktorého názov a počet kilometrov sme sledovali po ceste už asi týždeň.

V jarných mesiacoch bolo mesto ohrozované obrovskými lesnými požiarmi, pri ktorých boli nutné rozsiahle evakuácie. So živlom tu bojovali tisíce ľudí. Pri tankovaní som sa trocha posekal s obsluhou pumpy, ktorá mi vypla benzín, pretože som chcel tankovať aj do plastovej bandasky, a vraj u nich len do plechovej sa môže. Mávnem nad tým rukou a ideme sa zohriať do vedľajšieho Kafé na boršč.

Tu nás okamžite odchytáva dvojica chlapov, ktorí sú hneď takto z rána riadne rozbehnutí, ale sú slušní a nekonfliktní. Bodaj by aj nie, keď prvý z nich je zubár z Ukrajiny (hneď som s ním riešil môj problém so zubami) a postavou skôr ako zubára pripomínal svojho krajana boxera Klička. Jeho kamoš ku ktorému prišiel „otdychať“ je podobnej postavy a je policajt.

Dostávame ponuku snov na 100 gramov vodky v neobmedzenom množstve, ale nejako sa nám podarí sa tejto pohrome vyhnúť. Dostávame rady ohľadom tankovania benzínu na trase Čita – Chabarovsk, ako aj rady ohľadom bezpečnosti na tomto úseku, keďže tu vraj ešte stále prekvitá banditizmus, tak dobre známy z 90-tych rokov.

Tento kraj v blízkosti čínskej hranice, je veľmi chudobný a žijú tu vraj hlúpi a zlí ľudia. Ale toto som počul asi o každej časti Ruska a vždy od ľudí z vedľajšieho kraja, mesta atď. Niečo ako u nás, nadáva sa na Blavákov, Maďarov, východniarov.... a nie vždy je to podľa pravdy.

Ale berieme si rady k srdcu, nikde príliš nestáť, natankovať, nakúpiť, najesť sa a odchod niekam za mesto kempovať. Ale veď približne takto sa správame vždy. Nakoniec dostávame telefónne číslo s tým, že ak by bol problém do 500 km od Čity máme sa ozvať. Nakoniec sa lúčime, trocha došponujeme reťaze a pokračujeme.

Od Čity vedie nová cesta smerom na Chabarovsk, je to posledný úsek ktorý bol nedávno dokončený na trase Moskva – Vladivostok. Dovtedy bol tento úsek len šotolina, alebo bola možnosť ho prejsť vlakom. Cesta je neskutočne dobrá, široká a prázdna. Toto je asi najopustenejší úsek našej cesty. Ale o to krajšia príroda tu je.

Týmto úsekom vraj pri otvorení prešiel prezident Putin na Lade Kalina, ktorej tým urobil podľa miestnych dobrú reklamu. Týmto výborným úsekom poobede prichádzame do mesta Černyševsk, a tomu by som venoval samostatnú kapitolu.

Toto mesto bolo jedným z čiastkových cieľov Tomáša, ktorý tu pred pár rokmi bol. Prichádzame do reštaurácie Biznis klub, ktorého majiteľka spoznáva Tomáša hneď medzi dverami a srdečne ho víta. Nasleduje obed a družná debata, ktorej výsledkom je smutný Tomášov pohľad a moja suchá odpoveď „ a čo si čakal?“....

Ale pekne po poriadku:

Ešte keď sme doma plánovali túto cestu Tomáš naznačil, že jedno z lákadiel cesty je zastávka v tomto meste, a to z dôvodu, že pri jeho poslednej návšteve pri ceste do Magadanu a aj späť sa v spomínanej reštaurácii nejako príliš zahľadel do miestnej krásavice Nasti, ktorá tu pracovala, a ktorá ako sme sa dnes dozvedeli ho aj denne spomínala.

Ako je už ale u Tomáša dobrým zvykom, nenechal na seba vtedy žiaden kontakt, a ani si žiaden nepýtal, tak nám nezostávalo iné ako ísť hľadať nádejnú nevestu do 10 000 km vzdialeného mesta. Výsledkom nášho hľadania, ale bola odpoveď majiteľky, že nádejná nevesta pred dvoma rokmi odišla niekam a nikto nevie kam. Kontakt na ňu samozrejme nemala. A vraj často spomínala, že by aj išla na Slovensko „v gosti“, ale nevie kam, keďže nemá Tomášovu adresu.

Nato smutný Tomáš reagoval tak, že u majiteľky nechal tento krát na seba kontakt, ak by sa stratená nevesta predsa len niekedy objavila. Hľadanie Nastenky teda nemalo úspešný koniec, a nekonal sa žiaden happyend, ako v nejakom romantickom filme. Vopred dohodnutý bod prejazdu sme týmto splnili, zostáva nám už len prísť do Vladivostoku.

Nepodaril počas tejto cesty ani pokus č.3 (hlavný bod) oženiť Tomáša a stále zostal voľný ako vták. Počas návštevy sme zistili, že sa zvečerilo a asi nemá význam dnes už pokračovať ďalej, tak berieme útokom miestnu „gastinicu“ , kde okrem postele a teplej vody dostávame aj veľkú garáž, kde Tomáš predsa len mení olej a odľahčuje tým kufre o pár kilogramov, ale hlavne si zamestnáva myseľ niečím užitočným ako rozmýšľaním „kde udělali soudruzi chybu“.

Ja ho radšej nechávam osamote a zisťujem, že je možnosť si po dvoch týždňoch vyprať oblečenie v pračke, nielen v potoku, alebo v chladných vodách Bajkalu. Využívam preto túto možnosť a o dve hodiny dostávam voňavý balíček, úhľadne zabalený s poznámkou, že pre inostranca je to „bezplatno“. Čakanie na vypraté veci si krátim listovaním v knihe hostí, kde nachádzam pozdrav od bratov z CZ, ktorí tu boli na škodovke (www.skodoukolemsveta.cz).

Keď neskôr oznamujem Tomášovi možnosť vypratia oblečenia, odpovedá, že on predsa nemá ešte špinavé veci a ani nesmrdí a zajtra plánuje vymeniť už tretie trenírky. Po tomto vysvetlení sa radšej už nič nepýtam a zakončím deň miestnym pivom „Biely medveď“ a idem spať.

V dnešný cestovno - hľadací deň sme urazili 565km.

Streda 12. Augusta 19.deň

Černyševsk - Mogoča - Žanna - Skovorodino - Magdagači

Ráno skoro vyrážame, a snažíme sa tankovať na každej pumpe, keďže vzdialenosti medzi nimi sú tu značné, a niekde aj 250km sme nič nenašli.

A ak aj bolo tak pumpa bola opustená, schátraná. Výber benzínu sa tu zúžil na 92-ku, alebo 80-ku, alebo žiaden. O kvalite sa nedá baviť, ale aspoň nejaký bol.

Takto pokračujeme celý deň, prechádzame okolo miest o ktorých tu idú len zlé reči, Temnaja, Mogoča, Amazar, až prichádzame k mestu Žaňa, kde je malý pamätník pri ktorom sa zastavujeme.

Alexej „Scutt“ Barsukov, v roku 2010, cestoval na svojom skútri z Moskvy do Vladivostoku, a neďaleko tohto miesta v Kafe kde sa zastavil niečo zjesť, sa dostáva do konfliktu s partiou miestnych, keďže si nechcel s nimi vypiť, lebo plánoval pokračovať v jazde. Približne v miestach, kde dnes je tento pamätník, ho neskôr našli mŕtveho, a na zahladenie stôp jeho telo zahádzali pneumatikami a zapálili.

Na jeho pamiatku tu jeho priatelia postavili tento pamätník, ktorý priviezli na motocykloch, a každoročne sa tu koná spomienkové stretnutie, na ktoré sa schádzajú motorkári z celého Ruska.

Kafe kde došlo k spomínanému incidentu za zvláštnych okolností onedlho zhorelo a podarili sa aj vypátrať vinníkov tejto zbytočnej tragédie. Toľko z informácií od miestnych ľudí. My tu na chvíľu zastavujeme, zanechávame nejaký ten malý „podarok“ ako je tu zvykom, lepíme našu nálepku a s rôznymi myšlienkami pokračujeme.

Prechádzame do Amurskej oblasti, kde si posúvame hodinky znovu o hodinu dopredu (+7hodín).

Neskoršie stojíme pri odbočke na cestu č. M56 smerom na Jakutsk a Magadan. Tu nechám Tomáša, nech si trocha pospomína ako to bolo pár rokov naspäť a idem sa prejsť aspoň pár kilometrov tým smerom, kde takmer hodím držku o zem, tak sa radšej vraciam a celú cestu do Magadanu si nechám možno na niekedy inokedy.

Tu nás stretajú naši „známi“ z poslednej pumpy, manželia so synom z Vladivostoku, ktorý boli autom na výlete vo Varšave a idú naspäť domov. Vtisnú mi do dlane vizitku s adresou a telefónnym číslom, že keď tam prídeme máme sa ozvať. A tak sme radi, že máme prvý kontakt v cieli našej cesty.

Do večera už pokračujeme neskutočne zvlnenou cestou, kde osobné vozidlá majú problém ísť rýchlejšie ako 100 km, je to tu ako na húsenkovej dráhe, tak ideme opatrne až do neskorej noci. Prechádzame okolo ďalších miest na ktoré nás upozorňovali, aby sme tam príliš nezachádzať ako Never, Magdagači, Tygda, ale s ničím neobvyklým sme sa nestretli.

Dnes sme najazdili naše denné maximum a to je 912km.

Štvrtok 13. Augusta 20.deň

Magdagači - Šimanovsk - Belogorsk - Archara - Birobidžan

Po skorom štarte pokračujeme neuveriteľnou pustatinou a rovinou, kde jediné čo je vidieť sú kilometre vyhoretých borovicových lesov, kde niektoré horia pár metrov od cesty, močiare a rašeliniská. A znovu tlejúce a horiace porasty, ktoré nikto nehasí. Toto je fakt asi najpustejšia časť našej cesty.

Počas dňa prichádzame k obrovskému monumentu s nápisom MOSKVA – VLADIVOSTOK, kde sa fotíme aj s motorkami, akoby sme boli už v cieli.

Chvíľu oddýchneme v tieni stojacich rozpálených kamiónov a prášime ďalej. Teploty zase atakujú tridsiatku, cesta je veľmi únavná, pri meste Belogorsk tankujeme a chvíľu driememe v tieni za budovou pumpy, alebo klen tak niekde pred potravinami, kde kupujeme vodu.

Neskôr si dávame k obedu asi najdrahší „šašlik“ v galaxii, čo je predzvesť toho, že sa blížime do Židovskej autonómnej republiky.

Tu nás okrem zmeny času znovu o hodinu (+8 hod) vítajú aj podstatne vyššie resp. najvyššie ceny benzínu na celej ceste. Nezostáva nám ale nič iné, ako natankovať aj tento „drahý“ benzín (v prepočte cca. 0,65eur/lit).

Ale toto nakoniec vyváži stretnutie s prichádzajúcou Africou, na ktorej sedí Rakúšan Marko Ištván (originál rakúske meno aj priezvisko že?), ktorý je sluchovo postihnutý, takže naša debata prebieha na papieri, alebo rukami. Chlap prešiel okolo sveta už štyrikrát, takže naša cesta pri tých jeho vyzerá ako výlet na kofolu niekam za mesto.

Odporúčam jeho stránku www.marko6601.de.tl, a kopec jeho videí na youtube pod menom deafmarko. Venujeme mu naše tričko a vymeníme si kontakty. Ešte ma poprosí, aby som mu trocha došponoval reťaz, lebo má náradie niekde na spodku kufra, a keďže nepočuje tak sa pýta či sa nám nezdá, že jeho motorka má po stlačení spojky nejaký divný zvuk.

Po naštartovaní a stlačení spojkovej páčky, počujeme zvuk šrotovníka ktorý sa mieša s údermi kladiva o nákovu. Vyzerá to minimálne na ložisko, na čo Marko mávne rukou, kopne do vrtule a už ho niet. Pre toho čo sa bojí kúpiť motorku ktorá má viac ako 50 000 km, lebo si myslí, že je zrelá do šrotu, doplním, že Marko mal na Afrike s pôvodným motorom v čase nášho stretnutia 290 000 km.

Po tomto stretnutí pokračujeme smerom na Chabarovsk, ktorý máme v pláne dosiahnuť zajtra. Na večer si posedíme pri miestnom pive „Ochota krepkoe“, ktoré ako sa ukázalo, tu pijú len riadny chlapi. To sme samozrejme zistili až po treťom, tak sa veselí poberáme spať.

Dnes sme prešli 705 km.

Piatok 14. Augusta 21.deň

Birobidžan - Smidovič - Chabarovsk

Ráno si pospíme dlhšie, keďže do Chabarovska na zostáva len okolo 200km, vyrážame do neskutočného tepla, ktoré aj domáci už ani nepamätali a po nekonečných štyroch hodinách prechádzame mostom rieku Amur. Je to jediná „vačšia“ rieka, ktorá preteká ruským Ďalekým východom.

Rusi ho volajú báťuška Amur, Mongoli a Tunguzi hovoria o ňom ako o Čiernej rieke. Číňania iste mysleli na jeho dravú silu, keď ho pomenovali riekou Čierneho draka. Amur patrí medzi veľtoky vyše 4 000 km dlhé s povodím viac než 2 milióny štvorcových kilometrov.

Víta nás Chabarovsk, ktorý rozhodne chceme vidieť a tak mierime do centra, kde nachádzame „gostinicu“ Turist.

Tu berieme len kvôli cene izbu bez klimatizácie a ideme pešo do centra. Toto mesto pôvodne ako malá vojenská posádka menom Chabarovka leží na pravom brehu Amuru, neďaleko ústia rieky Ussuri, kde Amur pretína Transibírska magistrála. Hranica Číny je odtiaľto len niekoľko kilometrov vzdialená. Mesto spravuje celý Ďaleký východ a pod jeho správu spadá aj Vladivostok.

Dnes môžem povedať, že toto mesto je jedno z najkrajších aké som v Rusku videl. Neskutočne veľké námestie, samozrejme so sochou Lenina ako všade inde, krásne nábrežie pri rieke Amur, kde si dáme vyhliadkovú jazdu loďou po tejto neuveriteľne špinavej, znečistenej, žlto-hnedej rieke, do ktorej v Číne vypúšťajú asi snáď všetko. Ale miestnym kúpajúcim to zjavne nevadí, vo vode je kopec detí i dospelých. No asi to tu je normálne.

Sediac na lodi obzerajúc si mesto, sa pozriem vedľa seba a koho nevidím? Nemec s ktorým sme sa stretli na Bajkale, sedí neďaleko mňa a pozeráme na seba ako blázni. Neskutočná náhoda v jeden deň, v rovnaký čas a rovnaká loď. Porozprávame si teda čo sme zažili za tých pár dní od posledného stretnutia a užívame si vyhliadkovú jazdu.

Po tejto vodnej prehliadke mesta, kde sme videli toto mesto z iného pohľadu, sa vraciame večerným mestom do hotela, kde sa zastavujeme na pivo, ale ponuke na večernú začínajúcu diskotéku sa radšej vyhýbame, keď zisťujeme, že cena za dve pivá v tomto podniku nám výrazne naštrbila náš obmedzený rozpočet. A tak odchádzame spať to izby, ktorá sa podobá na kováčsku vyhňu. Preto spánok príliš neprichádza a pri otvorenom okne ktoré je priamo nad frekventovanou cestou mám pocit akoby som ležal priamo na vozovke.
Ale inak Chabarovsk má u nás veľké plus a ešte si ho pozrieme na spiatočnej ceste z vlaku.

Keďže sme dnes mali len krátky presun do tohto mesta, tak sme urobili 208 km.

Sobota 15. Augusta 22.deň

Chabarovsk - Vjazemskij - Lučegorsk - Daľnerečensk - Lesozavodsk

Ráno, viac unavení ako vyspatí, dávame raňajky, balíme, a pomalým prejazdom mestom opúšťame Chabarovsk. Máme pred sebou menej ako tisíc kilometrov do Vladivostoku, náš cieľ je každou hodinou reálnejší, čo sa prejavuje aj na pohode a úsmevoch.

V hlave si premietam posledné týždne a celú doterajšiu cestu a nenápadne hladkám Africu po nádrži.....že dobre moja, dobre. Dnes si zase vychutnávame jazdu koľko to ide, cesty sú zase katastrofálne, rozbité, samé semafóry, opravy, mračná prachu. Asi 5 krát nás opláchne slabšia búrka, a prach na cestách sa mení na žlté blato.

Motorky sú zase špinavé, ale to nás netrápi. Na jednej tankovacej zastávke, vidíme parkovať karavan našich nemeckých spolupútnikov, zatiaľ čo oni spia v neďalekom moteli im nechávame odkaz za stieračom o tom že budeme vo Vladivostoku skôr ako oni a pokračujeme sledujúc kilometrovník, ktorý klesá každou hodinou.

...500km...400km...300km....zajtra! Inak sa dnes nič podstatné neudialo okrem priblíženia sa k cieľu.

Dnešný predposledný deň pred príchodom do Vladivostoku, ktorý sme si nechali na zajtra ráno sme urobili priemerných 524 km.

Nedeľa 16. Augusta 23.deň

Lesozavodsk - Černygovka - Ussurijsk - VLADIVOSTOK

Deň „D“ nastáva. Dnes dorazíme do Vladivostoku! Ráno sa neviem dočkať momentu kedy vyrazíme. Po asi troch hodinách jazdy, z diaľky vidím more a nejasné kontúry mesta ktoré som tak túžobne už roky chcel vidieť a realita sa pomaly stáva skutočnosťou.

Zostáva nám posledných približne 30 km, ale od mora sa na našu počesť a vrúcne privítanie ženú mraky s farbou novučičkého asfaltu, ktoré nás v momente zalievajú takou dávkou vody, že sme nestihli ani obliecť nepremoky a sme kompletne mokrí, na cestu takmer nevidno, z neba padajú priam vodopády a my rýchle hľadáme akúkoľvek strechu nad hlavou.
Nachádzame nejakú zastávku, kde trávime viac ako dve hodiny čakaním pri poslednej slovenskej horalke a nie poslednej slovenskej klobáse.

.

Po tomto mokrom privítaní, nám už nič nebráni sa spustiť cestou dolu k Japonskému moru, dolu k Vladivostoku. Pocity sú pre mňa neopísateľné, schádzame cestou a vidíme ako pri každom vstupe do mesta obrovský nápis VLADIVOSTOK a pri ňom erb mesta. Otáčame sa k nemu až po piatich kilometroch, skôr sa nikde nedalo.

Prichádzame k nemu a už z diaľky vidíme známy karavan, a našich nemeckých kamošov, ktorý nás predbehli len vďaka našej nevyhnutnej prestávke v daždi. Navzájom si gratulujeme, fotíme a po nejakej polhodinke sa lúčime.

Oni odchádzajú niekam do mesta hľadať hotel, my sa púšťame tiež do mesta, kde z vrecka vyťahujem slávnostne vizitku s adresou našich dnes už dobrých známych a pýtame sa na cestu ako sa dostať na ulicu Kaplunova 3, keďže samozrejme investícia do mapy mesta nám príliš nevoňala. Asi na štvrtý pokus, keď ani domáci nevedia kde taká ulica je, nás berie do závesu za svoje auto ochotný chalan a po asi 40 minútach jazdy, prichádzame na tretí pokus na správnu adresu k novučičkému autoservisu, ktorého majiteľmi sú Slava a Viktoria.

Ďakujeme chalanovi za ochotu, zvítame sa s majiteľom, odstavujeme motorky v servise, Slava nám vybavuje ubytovanie v neďalekom „morskom internáte“ a po 23 dňoch sa vezieme na niečom inom ako na motorke.

Ideme autom rovno k nemu domov, kde nás víta manželka, syn a mačka ako z hororu (to je ten druh bez srsti, bŕŕŕŕŕŕ dooooosť škaredé).

Dávame u nich večeru a ideme na spoznávaciu prehliadku mesta. Dávame najskôr kolečko po centre, ukazujú nám základné body pre neskoršie potulky mestom, blízku promenádu, prístav, atď. My im zatiaľ opisujeme čo sa udialo za tých pár dní čo sme sa nevideli.

Opisujeme im Nemcov v karavane, ktorých asi o 10 sekúnd stretávame v protismere. Podvečer prechádzame dominantou mesta a tou je nedávno postavený najdlhší vysutý most na svete, most na polostrov Russkyj, ktorý stál 21 miliárd rubľov.

Tento most ktorého výška pilierov je 320 m sa hneď po otvorení stal obrovským hitom miestnych skokanov, ktorí skokom na hladinu ktorá je „len“ o 70 m nižšie riešia s istotou hraničiacou so 100% úspechom svoje problémy. Na tomto polostrove sídli Ďalekovýchodná federálna univerzita, ktorá je rozlohou ako menšie mesto.

Po moste si cestou späť dáme večerný výstup na vyhliadku nad mestom, kde je pohľad na vysvietený most ešte majestátnejší. Mesto totiž vystavali na kopcovitom polostrove a má tvar ako ruka s roztiahnutými prstami, veľmi členité, na dopravu komplikované mesto.

Vladivostok založili v roku 1860 ruskí, cárski vojaci ako vojenskú pevnosť.
Vladivostok je mesto pevností,celý rad väčších či menších pevností roztrúsených po rôznych mestských častiach. Najdostupnejšia je Vladistoskaja Krepost. Každý deň v nej vystrelia z dela, na pravé poludnie.

Vladivostok je jedným z najjužnejších miest Ruska (podobnú zemepisnú dĺžku majú napr. Groznyj, Machačkala, Vladikavkaz). Končí tu Transsibírska magistrála, a domovskú základňu tu má Tichomorská flotila.
Vyhliadka nad mestom je vlastne najvyšším bodom s názvom Orlie hniezdo (214 m n.m. snáď nebolo pomenované podľa Hitlerovej rovnomennej horskej chaty), zvýšený o 180 m televíznou vežou. Odtiaľ je výborný výhľad na široké okolie – polostrov Goldobina, polostrov Russkyj.

Po rozpade Sovietskeho zväzu sa Vladivostok otvára aj pre turistov. Do roku 1990, bol tzv. zakázaným mestom, vstup do mesta bol možný len na povolenie a to nielen pre turistov, ale aj pre občanov ZSSR.

Večer skôr ako ideme spať sa ešte so Slavom dohadujeme na rannej návšteve vlakovej stanice a „bagážnovo otdelenia“, kde chceme zistiť, či pri dobrej konštalácii hviezd naše motorky odídu vo vlaku s nami, alebo či vôbec odídu.

Dnešný deň sa niesol v znamení príjazdu do Vladivostoku a prešli sme 273 km.

Pondelok 17. Augusta 24.deň

Vladivostok - Razdoľnoe - Barabaš - Rjazanovka - Kraskino - Chasan - Andejevka

Skoro ráno po dohode vyrážame v závese za Slavovou pravostrannou Mazdou na stanicu. Po asi hodinovej jazde totálne upchatým mestom, prichádzame k budove s hrdým nápisom „bagážne oddelenie“, čo je v podstate len ošarpaný sklad s predpotopným vysokozdvižným vozíkom a tromi „špecialistami“ na prepravu, ktorí nás posielajú od čerta k diablu, podávame si kľučky od upratovačky po riaditeľa, až sa nakoniec dozvieme ani nie tak prekvapujúcu odpoveď na ruský spôsob.

Že náš vlak ide až v sobotu, že oni nevedia dnes či bude pripojený „bagažnij vagon“, a že si máme zavolať vo štvrtok, že možno už budú vedieť niečo viac. Alebo tam máme rovno nechať motorky a oni ich pošlú nejakým nákladným vlakom do Moskvy, keď bude miesto. Ale kedy to bude nevedia. Po tejto vyčerpávajúcej odpovedi, som mal sto chutí, otočiť sa a ísť domov po vlastnej osi. Jediná naozaj konkrétna informácia bola o cene dopravy.

Cena sa počíta podľa objemu, t.j. motorky sa zabalia do bedne, ktorú „špecialisti“ vyrobia na mieru každej motorky. Pri pohľade na naše naložené a široké „bájky“ usúdili, že objem bude určite viac ako 3cbm za každú bedňu, ale ono to veľmi záleží aj od toho, aký zlý deň budú mať títo odborníci na prepravu, alebo ako sa objem neskôr v prípade potreby vypočíta. A významný pohľad s medzinárodne uznávaným pohybom prstov ma nenechal na pochybách, akým spôsobom sa asi objem počítať bude.

Ale mám vraj byť kľudný, lebo ročne pošlú aj 100 motoriek. Na otázku kedy naposledy posielali, sa ale nevedeli zhodnúť, či to bolo tento, alebo minulý rok. A tak som sa teda spýtal na cenu za ten ruský kubický meter, ktoré bola 6000 rub. + 2000 rub. za výrobu drevenej ohrádky, takže približná cena bude 18 000-20 000 rub. za motorku.

Po tejto vyčerpávajúcej odpovedi sa lúčime so Slavom s dohodou, že si voláme v stredu a opúšťame Vladivostok. Máme namierené do najjužnejšieho možného bodu, ktorý sa dá dosiahnuť po zemi a tým je mesto Chasan ležiace v trojcípe Ruska, Číny a Severnej Kórey. Máme tam cestu asi 350km, ale trmácame sa po ceste, ktorá asfaltérov nevidela od Gorbačova. Posledných 70 km je už len čistá šotolina, blato, piesok a množstvo hnijúcich rias a vodných rastlín s neskutočným zápachom, ktoré tu počas prílivu prináša more.

Asi 40km pred Chasanom vidíme veľkú a jasne čitateľnú tabuľu v ruštine a angličtine, ktorá jasne písmom aj obrázkami naznačuje, že tu nie sme ako cudzinci príliš vítaní, a bez špeciálnej priepustky už vôbec nie. Tvárime sa, že sme ju nevideli a pokračujeme ďalej. To že nikoho nestretáme nás ani veľmi neprekvapuje.

A už vôbec nás neprekvapuje to, že podľa našich informácii má byť Chasan, pomerne veľké mesto s možnosťou kempovania, služieb a množstvom turistov. Ono to tak aj bolo, ale asi o 80 km skôr na „báze otdycha“ a už vôbec sa nevolala táto „báza“ Chasan. Prichádzame k prvým ruinám tejto usadlosti na konci všetkých koncov. Vidíme nejaké silno vybývané bytovky podobné tým z košického Luníka IX. Víta nás tlupa psov, ktorá spustí taký orchester, že hneď o nás vedia všetci dvaja obyvatelia, ktorí nás z balkónov len nemo pozorujú.

Nemáme chuť sa deliť s miestnou svorkou psov o naše nohavice o ktoré sa zaujímajú a preto pokračujeme ďalej po tejto ceste, ktorá sa pomaly zužuje a nakoniec sa nám do cesty postavia betónové zátarasy, za ktorými sú už len koľajnice (iná cesta ako vlakom neexistuje) vedúce do zeme svetlých zajtrajškov, do zeme Kim Čong-Ila, do Severnej Kórey. Od sochy Barlolámača v Piešťanoch je to sem presne 24 dní a 12 350 km.

Sme na konci, ďalej to už fakt nejde a špekulovať tu nad inou možnosťou ako sa otočiť a ísť naspäť vôbec nepripadá do úvahy. A tak po pár fotkách a natočení krátkeho videa tej druhej strany, sa otáčame a vraciame sa k netrpezlivo čakajúcej svorke psov, ktorá akoby vopred tušila, že sa skôr či neskôr okolo nich musíme vrátiť.

Pri vybývanej bytovke nás ale okrem psov, čakajú aj miestny obyvatelia, s ktorými si položíme rovnaké otázky o tom čo tu oni, ale aj my vlastne robíme. Nakoniec je z toho príjemná 15 minútová debata o živote tu i tam. Odporučia nám návštevu centra tohto mesta, lebo vraj oni sú len taká okrajová časť.

A tak tam mierime, samozrejme máme podozrenie, že o našej návšteve idú ihneď informovať orgány, ktoré radi tiež prehodia pár teplých slov s narušiteľmi hraničnej zóny. Na naše prekvapenie sa nič také nekoná a my nachádzame akési centrum tohto mesta, ktoré prechádzame znovu za nechápavých, ale pozorných pohľadoch miestneho osadenstva.

Nakoniec sa dostávame k železničnej stanici, kde stretáme mladíka v uniforme, ktorý je ale taký prekvapený, že z neho nevieme dostať nejaké základné informácie. Možno sa nás aj trocha bál, možno mal obavu, aby nemal problém z toho, že s nami debatoval. Po tejto debate nie sme o nič múdrejší, jediné čo sa nás mladík spýtal bolo, či máme „propustk v pograničnuju zónu“, načo som v momente reagoval stratou znalostí z ruského jazyka a tváril sa, že neviem o čo mu ide. Nakoniec, ale uznávame, že fakt nemá význam príliš provokovať ruského medveďa slovenskou „ešpézetkou“ a pasom z „Jevrosajuzu“, v tejto citlivej oblasti a definitívne sa otáčame a opúšťame Chasan.

V tejto oblasti sme takmer nefotili, nechceli sme situáciu ešte viac vyhrotiť blýskajúcimi fotoaparátmi, väčšinu času sme mali zapnuté kamery, takže nejaká tá dokumentácia z tohto miesta bude použitá pri výrobe videa z tejto cesty. Možno sme boli až prehnane opatrní v tejto oblasti, ale bolo to možno lepšie a je to snáď pochopiteľné.
Sme cudzinci, sme riadne ďaleko od domu, sme tu bez povolenia....Ale všetko dobre dopadlo...

Ideme teda späť a skúsime šťastie prespať v "turbáze", ktorú sme videli po ceste.... niečo ako víkendové stredisko oddychu....no uvidíme...

Jedinou možnou cestou sa vraciame späť a z čírej nevedomosti a aj po odporúčaní miestnych večer po tme mierime do „bázy otdycha“ na ktorú sme videli pútače už cestou do Chasanu.

Prichádzame k niečomu čo má so slovom oddych len pramálo spoločné. Nachádzame kempové mestečko Andrejevka, oddych na ruský spôsob, kde vládne taká anarchia, že nás to zhltne ako mlynček na mäso. Nakoniec si tu berieme za strašné prachy drevenú mini chatku v kempe, kde je vraj 3 000 ľudí a o oddychu nemôže byť reč. Takýchto kempov je tu naokolo množstvo. Všade okolo bary, diskotéky, už nech je ráno a ideme preč. Toto bol fakt krok vedľa.

Neskôr ešte debatujeme so šéfom ochranky, ktorý je bývalý miestny policajt. Opisujeme mu náš výlet do Chasanu a on len ticho pozerá a potom odpovie. „ak by vás tam boli kontrolovali, tak vás už nebude riešiť miestna polícia, ale rovno FSB ( Fereralnaja Služba Bezopasnosti), a mali by sme veľký problém pár dní postarané o ubytovanie. Na moju už teraz trúfalú otázku, či by sme stihli vlak čo odchádza v sobotu, pánko odpovedal že v podstate áno, ale nevie v ktorú sobotu. Po tejto studenej sprche som radšej išiel skúsiť spať, aj keď spánok tu nebol možný, lebo tu sa všetko riešili spôsobom, kto viac kričí má väčšiu pravdu.

Dnešný najvzdialenejší deň našej výpravy nás pridal na tachometri 345 km.

Utorok 18. Augusta 25.deň

Andrejevka - Barabaš - Razdoľnoe - Vladivostok

Ráno sa ešte prejdeme po kempe, ktorý keď opúšťame je celkom tichý, lebo všetci spia po ťažkej noci. Pomaly sa presúvame späť do Vladivostoku, niet kam ponáhľať, počasie nám praje, jediné čo nás trocha zneisťuje je telefón ktorý je stále ticho a informácie o vlaku neprichádzajú.

Pri vstupe do mesta stretávame motorkára, ktorý je tu tiež po prvýkrát (vracia sa z motozrazu v Nachodke) a čaká na miestnu spojku, ktorá ho má sprevádzať. Po chvíli prichádza miestny bajker na aute, a spôsobom plný plyn, brzda, plný plyn, vedie jeho aj nás cez mesto a ani sa nenazdáme stojíme pre motorkárskym klubom „Ruskí samuraji“ , kde cez telefón všetko organizuje a o chvíľu prichádza prvý člen klubu, otvára bránu so slovami vitajte a o nič sa nestarajte. Plán sa nám teda trocha zmenil, ale môžeme byť spokojní s nasledovnými udalosťami.

Parkujeme teda motorky v prízemí klubu, začína debata, kde hneď naznačíme, kde nás „tlačí bota“. Miestna spojka vlastniaca Yamahu SuperTenere, jedným telefonátom rieši náš polroka nevyriešiteľný problém s vlakom. Sadáme do auta a po 20 minútach si podávam ruku s Andrejom majiteľom firmy Magnit, ktorá je niečo ako špedícia.

Tu dostávame informácie z prvej ruky, všetko dopodrobna vysvetlené a ako bonus dostávame cenu 8000 rub. za motorku, čo je oproti cene 18 000-20 000 rub. u Ruských železníc fakt super cena. Dohoda znie zajtra priviesť motorky a o všetko sa tu postarajú.

Spokojní teda ideme späť do klubu, predtým nás ešte miestna spojka zavedie k sebe do garáže ukázať Yamahu na ktorej sa pred týždňom vrátil z Pamíru. Potom už len nejaká rýchla večera a pri príchode do klubu od ktorého sme dostali kľúče so slovami „robte si tu čo chcete“, sa ukladáme spať. V noci nás budí príchod niekoľkých členov klubu, ktorí boli na stanici vyzdvihnúť cestovateľa, o ktorom sa zmienim len toľko, že jednoducho blázon.

Chavier je pôvodom z Argentíny, ale žije v Španielsku. Vybral sa na svojej 250-ke na potulky svetom, ale už v Európe (Kaliningrad) mu vypovedala poslušnosť, tak ju tam zanechal a pokračoval vlakom do Vladivostoku. Tu sa nejako nakontaktoval na miestnych bajkerov, ktorí mu majú pomôcť kúpiť akúkoľvek motorku do závratných 150 USD, aby sa dostal domov. Takže tento pacient práve prišiel a ukladá sa spať vedľa nás.
To, že sa chystá preplávať z Ruska do Ameriky cez Beringovu úžinu, na loďke poháňanej motocyklom počúvam už len jedným uchom a zaspávam.

Dnes sme si naposledy zajazdili na motorkách pred cestou vlakom a urobili sme 267 km.

Streda 19. augusta 26.deň

Vladivostok - Vladivostok

Ráno, triedime veci, dnes sa totiž rozlúčime s motorkami, ktoré nás doviezli až sem a budeme dúfať, že sa s nimi v Moskve stretneme. Vyberáme veci do vlaku, oblečenie, jedlo, jednoducho všetko potrebné na najbližších 10 dní kým sa znovu dostaneme k motorkám.

Podľa inštrukcíí nakreslených na papieri vyrážame do bludiska mesta a celkom obstojne rýchlo nachádzame včerajšiu adresu, kde končia naše motorky svoju púť.

Tu sa podriaďujeme „baličovi“, všetko čo treba zmontujeme dole, a po 3 hodinách sú motorky v bedniach, pevne zabalené, a na ďalšej palete sú zabalené naše kufre, prilby, oblečenie.

Platíme a lúčime sa z Andrejom, ktorý nás ešte odvezie do klubu, keďže sa z nás zrazu stali ne-motorkári.

Navečer sa v klube schádzajú členovia, vedia o nás, tak nám pripravili výjazd do okolia mesta. Dostali sme prideleného miestneho piráta ciest na BMW X5, keďže aj náš argentínsky kamarát ide s nami.

Samozrejme prvá zastávka je v jeho garáži, kde sa pochváli s novou GS 1250, na ktorej sa bol pozrieť v Magadane a čaká na reakciu. Nato mu Tomáš odpovedá, že aj on bol v Magadane a zo Slovenska.

Týmto je prezentácia motorky akosi záhadne rýchlo ukončená a ideme na šašlík, niekde za mesto, kde sa nás stretáva asi 15.

Po večeri, ideme na prehliadku nočného mesta, mostov atď. na ruský motorkársky spôsob. Plný plyn, resp. všetci vedľa seba a žiadne autá nesmú predbiehať. Takto sa túlame až do hlbokej noci, nakoniec končíme v klube.

Tu nás jeho predseda Valerij potrápi ešte asi hodinu svojim spevom a hrou na gitaru a až nad ránom po jeho odchode zaspávame.

Dnes sme mali len presun mestom, tak sme najazdili 10 km.

Štvrtok 20. Augusta 27.deň

Vladivostok

Keďže sme boli dohodnutí so Slavom, že po návrate z Chasanu sa ozveme kvôli prevozu motoriek, tak v klube balíme veci, lúčime sa, ďakujeme za pomoc a presúvame sa na taxíku Slavovi do firmy. Ten už sa strachoval kde sme toľko. Tu pokecáme, Slava je rád že sa nám podarilo úspešne poslať motorky, znovu nám vybavuje ubytovanie tam kde predtým, dáva nám rôzne možnosti a rady kam v meste zájsť.

V ubytovni sa nezdržíme dlho, chceme konečne vidieť mesto aj cez deň. Vladivostok to je predovšetkým veľký prístav, stredisko Prímorského kraja a konečná zastávka Transsibírskej magistrály.

Navštevujeme teda prístav, nábrežie, nevynecháme možnosť prehliadky ponorky zvnútra, túlame sa celý deň a večer po meste, znovu a znovu obdivujem most zo všetkých strán, neskutočná stavba je to.

Symbolom prístavu je kamenný obelisk, na vrchole ktorého je umiestnený model plachetnice Maňčžur. Roku 1860 z nej vystúpil na breh oddiel vojakov a námorníkov, zakladateľov mesta.

Večer na nábreží je hlava na hlave.

Unavení sa tu takmer bezcieľne potulujeme, keď tu zrazu ako blesk z jasného neba „héééj Slováci!!!!!“, to na nás kričia „naši“ bajkeri z klubu, ktorí tu posedávajú pri motorkách a miestnych devách.

Podebatujeme, znovu poďakujeme za poskytnutie ubytovania, pomoci a všetkého a takmer sa plazíme do ubytovne, unavený z celého dňa.

Ale napriek únave si pomaly uvedomujeme, že naša cesta sa definitívne o pár hodín skončí. Dosiahli sme cieľ, sme vo Vladivostoku, ale akosi je mi zrazu smutno a rozmýšľam, že to všetko akosi rýchlo ubehlo. Čaká nás ešte približne 13 dní kým budeme doma, ale cítim sa akoby tieto dni už neboli súčasťou cesty.

Keďže nemáme motorky dnes sme najazdili 0 km. Ale zato sme prešli min. 30 km pešo.

Piatok 21. Augusta 28.deň

Vladivostok

Vstávame neskoro. Dnes treba ešte čo to nakúpiť domov, resp. na cestu do vlaku. Počasie sa ale rapídne zmenilo, prší. Po obchodoch ma behať nebaví, niečo nutne pokúpim, niečo do vlaku na jedenie a keďže vlaková stanica je neďaleko, je treba zistiť či naše motorky sú už v sklade.

Keďže mi Andrej u ktorého sme riešili prevoz povedal, že motorky nemohli odísť vlakom ktorý odchádzal vo štvrtok, lebo bol plný vagón, ale pôjdu v sobotu našim vlakom spolu s nami.

Na stanici, ale nakoniec zistili, že dve motorky + paleta odišli predsa len vo štvrtok nákladným vlakom. No nevadí, v Rusku sa stále niečo mení za pochodu.

Večer na ubytovni ešte perieme všetko čo sa dá, dokonca aj Tomáš niečo opral a slávnostne vytiahol funglovky trenírky s poradovým číslom 4, ktoré má vraj odložené do vlaku. U bábušky na recepcii si dáme objednať na ráno taxík, a máme pred sebou poslednú vladivostockú noc.

Sobota 22. Augusta 29.deň

Vladivostok - Chabarovsk

Vlak nepočká ani sekundu a tak vstávame skoro, balíme všetko a ovešaní taškami, igelitkami, foťákmi čakáme na taxík, ktorý samozrejme na prvý pokus síce prišiel, ale o chvíľu aj odišiel. Troška panika, ale druhý pokus je úspešný a v predstihu sme na stanici.

Transsibírska magistrála, bola donedávna dlhé desaťročia najdlhšou nepretržitou železničnou traťou sveta a je hlavnou dopravnou tepnou Ruska. Má dĺžku 9 288 km z Moskvy do Vladivostoku na pobreží Tichého oceánu. Stavba sa začala v máji 1891 v blízkosti Vladivostoku a bola ukončená v októbri 1916 vysvätením mosta cez Amur pri Chabarovsku. Celková elektrifikácia bola dokončená v roku 2002.

Každý druhý deň opúšťa legendárny „Vlak č. 2 (Rossija)“ Jaroslavľskú železničnú stanicu a po siedmich dňoch a 9 288 km končí vo Vladivostoku pri Japonskom mori. Na tejto najdlhšej železničnej trati sveta prechádza vlak pri kilometri 1 777 uprostred tajgy na mieste označenom obeliskom hranicu medzi Európou a Áziou.

Do odchodu zostáva trocha času tak fotíme okolie, vlaky, ako aj kilometrovník v cieli našej cesty. Prichádza k perónu náš vlak, ideme si zložiť veci do kupé, a kým sa dá stojíme pri vlaku vonku. V tom prichádza Slava s Viktoriou v našich tričkách! Prišli nás vyprevadiť, priniesli niečo na zahryznutie do vlaku, čo sme vôbec nečakali.

Ďakujeme im za pomoc a dohadujeme ich návštevu u nás. Sprievodca ale rázne končí naše lúčenie a zostáva len zakývať cez okno a vlak sa pohne.

Príbeh sa takmer skončil. Sedím a pozerám ako pomaly prechádzame cez dnes už známe miesta. Je mi z toho smutno, Tomáš sa niekde motá po vlaku, tak zaťahujem roletu na okne a zaspávam. Budím sa o tri hodiny v Ussurijsku.
Z ľavej strany kopírujeme čínsku hranicu, všade samé ostnaté dráty, vojaci, kontrolné stanovištia.

Lesy v Ussurijskej tajgy majú trocha iné zloženie ako lesy v ostatnej sibírskej tajge. Rastlinstvo je v nej oveľa pestrejšie a má južnejší ráz. Je to vplyvom teplého a vlhkého monzúnového leta.

V kupé sme zatiaľ sami dvaja, na otázku sprievodcovi, kedy máme očakávať spolucestujúcich odpovedá, že už mali nastúpiť, ale keďže v Ussurijsku nenastúpili je možné že v kupé budeme sami.

Moju radosť na najbližšej zastávke vystriedal trocha šok, keď sa do kupé dovalila vlna tsunami v podobe matky a dvoch malých dcér. O zábavu bolo teda postarané, asi 20 krát za deň sa spustil orchester plaču, striedaný takmer záchvatmi, v ruskom jazyku niečo podobné sa nazýva „pizdec“.....no čo už, nejako to vydržím(e)...

Týmto sa zakončil náš prvý deň vo vlaku niekde pri Chabarovsku.

Nedeľa 23. augusta. 30.deň

Chabarovsk - Skovorodino

Budíček vo vlaku je ľubovoľný, avšak len pre tých ktorým príliš nevadí detská siréna o napr. 5.00 a tisíce otázok k tomu. Takto to bolo v prvé ráno vo vlaku, kde sa postupne zoznamujeme s osadenstvom, režimom dňa, ktorý spočíva v ničnerobení alebo v počítaní briez, riek, jazier, močiarov, kráv, a čohokoľvek čo človek vidí v nekonečnej planine.

Občasné zastávky vlaku využívame na vybehnutie z vlaku na nástupište, nákupy jedla, ktoré sa časom zúžili na nákup piva a sušenej ryby a znovu piva. Krajina za oknom sa nemení. Nevadí, že si človek pospí 3-4 hodiny, keď znovu pozrie z okna vidí to isté...brezy, brezy, brezy, močiar, zhorenisko, sem a tam nejakú drevenicu.

Kultúrneho vyžitia vo vlaku príliš nie je, sľubovaný internet na každej stanici sa mi podarilo chytiť len raz na celej trase a to v Chabarovsku. V kupé je aj TV, ale dookola tam idú tri programy a pozerať futbalový zápas v 50-tej repríze sa mi fakt už nechcelo. Tomáš sa čoraz častejšie vydáva na dobrodružné výpravy do útrob vlaku.

Odkiaľ samozrejme po čase prúdia za ním do kupé jeho obdivovatelia, pretože v sebe nezaprie svoje povolanie a zásadne sa predstavuje spôsobom „ ja Tomáš, ja učiteľ“......neviem ako je to možné, ale táto zázračná formulka má veľmi často až nevídaný úspech. Keď už som niekde po ceste dostal ja otázku „ste tiež učiteľ?“, hneď mi bolo jasné, že už bol dotyčný zoznámený s Tomášom.

Večer si chlapi z vedľajšieho kupé zaumienili urobiť zoznamovací večer, z čírej prozreteľnosti som sa radšej uložil skôr spať s odôvodnením únavy. Ako som sa neskôr z rozprávania dozvedel, Tomáš bol v tom fakt nevinne.
Slovensko-ruské nadávky prebrali ako prvé, ani politiku vraj nemali v pláne príliš riešiť, vraj aj tá fľaša mala byť pôvodne len jedna vypitá.... a áno, majstrovstvá nášho vagóna č. 11 v pretláčaní rukou vymyslel on, ale to bolo vraj jediné v čom mal prsty.

Čo sa tam naozaj dialo nechceli nadránom prezradiť ani privolanej policajnej hliadke z najbližšej stanice a ani veliteľovi celého vlaku, ktorí to celé nakoniec ukončili skôr, ako mohlo prísť k predávaniu medailí účastníkom majstrovstiev.
Časť zápasníkov bola vyzvaná na opustenie vlaku, medzi nimi a major ruskej armády (Tomášov najlepší kamarát), ale nakoniec sa to nejako vyriešilo po rusky, a dotyčný pán major do konca cesty pil len minerálku a mlieko.

Z tohto večera sa nejakým nedopatrením zachovalo aj video, ktoré ale po pozretí bolo z preventívnych dôvodov radšej vymazané. Niekedy je lepšie radšej si nepamätať.

Takto nejako prebehol deň č. 2 cesty vlakom, ktorý končí niekde v pustatine Ďalekého východu.

Pondelok 24. Augusta 31.deň

Skovorodino - Čita

Dni sa menia, ľudia prichádzajú, odchádzajú, len my zostávame. Sme vo vagóne jediní čo idú celú trasu. Vo vlaku je stereotyp, všetko už poznáme, vonku za oknom sa trocha obraz zmenil, prejazd cez Sibír je zrazu iný. Stromy dostali žlto-oranžovú farbu, v noci je teplota okolo nuly, vo vlaku sa kúri.

Predzvesť jesene je tu viditeľnejšia a skoršia ako u nás. Inak sa nič nedeje, niet ani o čom príliš písať. Stereotyp dňa sa snažíme riešiť akoukoľvek činnosťou, ale väčšinou je to len spánok a jedlo. Vítaná je každá zastávka, kde sa vonku trocha dá prebehnúť po nástupišti, odfotiť starú lokomotívu, kúpiť nejakú rybu, pirôžky.....

Deň č. 3 vo vlaku sa ničím nevynímal a končí niekde pri Čite.

Utorok 25. Augusta 32.deň

Čita - Kraskojarsk

Nadránom prechádzame okolo Bajkalu, ale je príliš tma nato aby bolo niečo vidieť, čo nás veľmi mrzí. Sibírska magistrála tu obchádza jazero na južnom brehu a prechádza mnohými tunelmi. Irkutsk nás víta takmer zimným počasím, oproti tomu keď sme tu boli pred tromi týždňami, je tu to fakt ako na Sibíri.

Nákup piva a rýchlo do tepla kupé. Inak sa nič nedeje, sprievodca ráno príde, povysáva koberce v celom vagóne, vynesie smeti atď. Snažíme sa čímkoľvek zabaviť, najčastejšie je to ale len spánok a pivo.

Navštívili sme aj jedálensky vozeň, na jedno pivo, ale akosi nechutilo bolo akési akoby z inej planéty....teda aspoň podľa tej ceny. Naše spolucestujúce nie a nie vystúpiť. Ale asi som si vybudoval trocha imunitu voči detskému plaču (mám dobré tabletky). Tomáš samozrejme uplatnil učiteľské zručnosti a deti ho žerú, poslúchajú na slovo a keby nebola mama vydatá, tak asi aj ona.

Deň č. 4 vo vlaku končí niekde pri Krasnojarsku.

Streda 26. Augusta 33.deň

Krasnojarsk - Jekaterinburg

Pomaly, ale isto ma trocha začína ubíjať nuda a ničnerobenie. Dnes sme za poplatok využili aj možnosť sprchy, hneď sa lepšie pivo pije. Dnes v noci by nás mali opustiť spolucestujúce, asi pôjdem kúpiť šampanské a trocha to oslávim. Vonku sa zatiaľ nič nezmenilo, nekonečné brezové lesy a močiare asi nikdy neskončia.

Krásny zážitok sme videli na stanici Novosibirsk, pri vykládke tovaru lietali krabice s počítačmi, tlačiarňami atď. vzduchom, nikto na nič nehľadel, žiadna opatrná manipulácia, základ bol vyložiť za 20 minút pol vagóna. Čo sa deje vo vnútri krabice s tovarom je v tejto chvíli nepodstatné.

Na tejto stanici som znovu okúsil, že ceny sa v Rusku určujú podľa vetra. To čo stálo inde napr. 50 rub. tu stojí 200 rub. Dôvod je neznámy. Dva pirôžky a jedno pivo v prepočte za 14eur, bola silná káva a som rád, že opúšťame Novosibirsk.

Deň č. 5 vo vlaku končí niekde pri Jekaterinburgu.

Štvrtok 27. Augusta 34.deň

Jekaterinburg - Nižnyj Novgorod

V noci ešte vyprevadíme spolucestujúce a v kupé je zrazu tak ticho, že spíme do neskorého dopoludnia. Sprievodca nás upozorňuje, že k nám v priebehu dňa niekto nastúpi, ale nič horšie asi už nepríde. Počas dňa prechádzame cez Ural a sme po mesiaci znovu v Európe.

Pomaly pribúdajú mestá, krajina je iná, oveľa viac zaľudnená, z okna je znovu na čo pozerať. Mestá striedajú dediny, nehostinné úseky striedajú obrobené polia, jasne vidieť že sme sa priblížili k vyspelejšej časti Ruska. Počas dňa k nám do kupé pristupujú dve staršie spolucestujúce a znovu preberáme klasické témy, odkiaľ, kam, život tu a tam...

Večer ešte prebehol v susednom kupé menší pokus o rozlúčkový večer v jedálenskom vozni, ktorého sme sa obaja zúčastnili, ale po dvoch pivách prišli na pretras témy ako politika, armáda, vojna na Ukrajine, Putin, Obama....atď.

Pivo mi prestalo chutiť a tak som nechal Tomáša dobojovať túto žabomyšiu vojnu samého. Bojoval udatne ako sa patrí a dosiahol remízu (neopil sa a nezbili ho).

Ja zatiaľ v kupé rozmýšľam, kde asi sú práve naše motorky. Zajtra sme v Moskve a tak pomaly triedim a balím veci a neskôr sa ukladám k poslednej noci vo vlaku.

Deň č. 6 vo vlaku končí pri Nižnyj Novgorod.

Piatok 28. Augusta 35.deň

Nižnyj Novgorod - Moskva - Podolsk - Tula

Ráno sa zobúdzam na hlásenie sprievodcu, že o 3 hodiny sme v Moskve. Neviem prečo to oznamuje tak skoro, ale snažím sa jedným okom spať a druhým sledovať krajinu za oknom. Ideme takmer stále zaľudneným územím a je načo pozerať až do príchodu do Moskvy, kde prichádzame takmer krokom a asi hodinu trvá kým príde vlak na „Jaroslavľský vokzal“.

Nám zostáva ešte odovzdať návliečky na lehátka, skontrolovať čo sme zabudli a po 7. dňoch a 9 288 km, vystupujeme v Moskve.

Ešte rýchle lúčenie so známymi, a vychádzame hľadať naše motorky. Po turistickej prechádzke asi 2-3 km, prichádzame na „bagážne oddelenie“ stanice „Jaroslavľskaja“, kde sa snažíme dopátrať nejaké informácie o našich motorkách. Samozrejme ako sa na Rusko patrí, nikto nič nevie a tak začína kolotoč spôsobom pokus-omyl a prehľadávanie všetkých zákutí tejto stanice.

Po asi 2hodinách to riešim jednoduchým sedliackym rozumom a do minúty viem viac ako miestny „špecialisti“ za 2 hodiny. Krátky telefonát Andrejovi do Vladivostoku a o chvíľu spätný telefonát od človeka, ktorý nám mal volať už včera s informáciou kde sú naše motorky. Samozrejme akosi pozabudol nato včera, dnes sa ospravedlňuje a oznamuje, že motorky sú vo vagóne, neďaleko od nás, ktorý sa práve vykladá. Ideme na určené miesto a tam naozaj stojí vagón, po strechu plný krabíc a balíkov a vo vnútri sú vraj naše motorky.

A tak sedíme a čakáme. Tomášovi to po polhodine samozrejme nedá a ide pomôcť počernejším vykladačom s ktorými je po minúte za najlepšieho kamaráta, keďže pracuje a plat nepýta.

Po ďalšej polhodinke sa dostávame aj k motorkám, ktoré skladáme z vagóna a prichádza na rad rozbitie ohrádky a kompletovanie motoriek.

Toto nám zaberie ďalšie dve hodiny, kým konečne slávnostne štartujeme a po 10-tich dňoch sa zase vezieme na motorkách. Ideme síce len 1 km, ale je to dobrý pocit. Parkujeme motorky na stanici a metrom vyrážame do mesta.

V roku 2010 som si chcel pozrieť centrum pri mojej ceste z Kazachstanu, ale v tom čase zúrili v Rusku obrovské požiare a v meste bola viditeľnosť pár desiatok metrov, takže z prehliadky nič nebolo. Dnes som sa tešil, že v tento slnečný deň si to vynahradím.

Moje sklamanie bolo o to väčšie, keď väčšina Červeného námestia bola obohnaná plotom a prebiehali tu prípravy na oslavy pri príležitosti 70-teho výročia ukončenia 2. svetovej vojny.

Takže sa prehliadka zúžila na okolité ulice, Kremeľ, rieku Moskvu a prepletanie sa medzi asi miliónom čínskych turistov. Ukončujeme preto polo-úspešnú prehliadku a vraciame sa k motorkám, aby sme cez neskutočnú zápchu vyšli takmer po tme z mesta. Na postavenie stanu v tejto oblasti nemohlo byť ani reči, tak nachádzame niečo na ubytovanie a po týždni zaspávame bez monotónneho zvuku kolies vlaku.

Dnešný deň sme konečne sedeli na motorkách aj keď sme najazdili len 205 km bol to skvelý pocit.

Sobota 29. Augusta 36.deň

Tula - Orel - Železnogorsk - Chomutovka - Gluchiv/UA

Vstávame a spolu s našim štartom sa spúšťa aj dážď. Sedíme chvíľu nad mapou a rozhodujeme sa ktorý hraničný prechod na Ukrajinu si vyberieme.

Voľba padla na jeden z menších prechodov vzdialený približne 400 km a cieľ dňa je dnes prejsť tento úsek a hraničné kontroly. K dažďu sa pridáva aj silný protivietor, tak si jazdu vychutnávame so spotrebou o liter vyššou, aj tak potrebujeme minúť zostávajúce ruble, preto za posledné dotankujeme a zjeme nejaký obed.

Pri poslednom tankovaní v Rusku, zisťujeme prvý aj posledný defekt počas celej cesty. Tomášove zadné koleso si našlo pekný hrdzavý ruský drôt a tak nastáva zdržanie.

Síce máme všetko potrebné so sebou, ale ideme cez osídlené územie, beriem Tomášove koleso za seba a odchádzam hľadať pneuservis, kde síce čakám kým vybavia auto predo mnou, ale nakoniec míňam posledných 100 rubľov a vraciam sa nazad. Nahadzujeme koleso a nič nám nebráni prejsť posledných 50 ruských kilometrov a drzo obehnúť asi 2 km dlhú radu osobných áut pred hranicou.

Aj tak ešte potom čakáme asi hodinu kým sa dostaneme k okienku, kde ide všetko bez problémov a po 15 min. opúšťame definitívne po 33 dňoch Rusko. Ruský policajt ešte provokuje Tomáša, aby ukázal nejakú tú parádu na zadnom kolese, ale Tomáš mu len zakýva a pomaly krokom sa blížime k žlto-modrým bariéram, barikádam a zátarasam.

Tu sa asi sranda končí, konflikt je v plnom prúde o čom svedčia guľometné hniezda, po zuby ozbrojené skupinky vojakov a hneď aj prvá kontrola, asi 300m pred samotnou colnicou, ktorá je tu zjavne len nedávno postavená z vriec s pieskom a betónových panelov, namaľovaných vo farbách ukrajinskej zástavy. Po prepustení k samotnej colnici a odstavení motoriek na prikázanom mieste, ale prichádza to, čo by som v tejto chvíli asi neočakával.

Blíži sa k nám trojica vojakov, nepriestrelné vesty, samopaly, tvrdý výraz v tvári. Zrazu jeden z nich mení výraz tváre a s úsmevom a výkrikom „áááááááfrikááááá“, rieši celý náš prechod ich hranicou spôsobom – „tu máš ich dokumenty a vybav to za nich“.

Toto bolo mierené svojmu kolegovi, ktorý berie naše pasy a techničáky a ide za nás vybavovať administratívu, zakiaľ my s miestnym strážcom hraníc a hrdým majiteľom Transalpa, sedíme na obrubníku a riešime motorkárske zážitky a problémy. Vybavenie trvá skutočne len zopár minút a nikto sa ani neopovážil sa spýtať nieto nakuknúť čo vezieme v kufroch.

Teraz nám už nič nebráni pokračovať v ceste. Jedine tie hraničné psy, ktorých je asi tridsať a vítajú nás štekotom a pokusom o zavesenie sa na nohavicu. Ešte chvíľu riešime výhody a nevýhody miestneho kurzu hrivny u veksláka, a po utvrdení od vodičov kamiónov, že ten kurz je momentálne naozaj tak výhodný pre nás (v tom čase 1euro=20hrivien) meníme po 100 eur. Vyrážame v nekonečné polia kukurice, ale keďže sa blíži večer, riešime otázku či ísť do nočného, 300 km vzdialeného Kyjeva, alebo si ho nechať na ráno.

Tento problém bol ale ihneď vyriešený, pri pútači na hotel v cene v prepočte 6 eur/osoba. Odbočujeme k nemu a na parkovisku vidíme, že dnes ak sa tu ubytujeme bude ešte veselo. V hoteli prebieha pravá ukrajinská svadba a Tomáš parkuje motorku hneď vedľa stojaceho otca ženícha.

Po klasickej paľbe otázok „odkiaľ, kam, ako dlho, atď“, dostáva Tomáš na rozbeh 100g vodky, ktoré zatiaľ odmieta a pýta sa na možnosť nocľahu. Odpoveďou mu je pozvanie na svadbu a nečakaná možnosť č.3, že by bolo možné oženiť Tomáša aj na „neďalekej“ Ukrajine. Výber ako bolo vidieť na terase bol dosť veľký a bonus ženícha s pasom EU, by bol len prilepšením pre potenciálnu nevestu.

Nechávam preto Tomáša vo víre udalostí a idem sa ubytovať do apartmánu za 8 eur, ktorý mi dali ako ospravedlnenie, že tie „obyčajné“ izby za 6 eur už sú obsadené. Neskôr po dohode s Tomášom, sa zhodujeme na tom, že návštevu svadby necháme na inokedy, večeru a pivo si za vlastné dáme v záhrade hotela a ráno s čistou hlavou môžeme pokračovať.

V dnešný rusko – ukrajinský deň sme prešli so zdržaním defektom a hranicami 413 kilometrov.

Nedeľa 30. Augusta 37.deň

Gluchiv - Kyjev - Žitomir - Rivne - Luck - Ľvov - Brjuchoviči

Ukrajinská svadba na počudovanie vraj trvá len do polnoci, takže v noci bol kľud a ráno za síce slnečného počasia, ale riadnej zimy štartujeme na dnešný maratón, ktorého cieľom je mesto Ľvov. Rovné a celkom dobré cesty smerom na Kyjev nám dovoľujú držať plyn dostatočne a to až tak, že spotreba stúpa na 6,2l. Prejazd nedeľným dopoludňajším Kyjevom je bezproblémový.

Kyjev je starobylé mesto. Rozrástlo sa pri Dnepri pod strmým kopcom na ktorom sa už v dávnej minulosti týčila pevnosť. V deviatom storočí sa stalo strediskom Kyjevskej Rusi. Vtedy tu vládlo novgorodské knieža s rovnakým menom ako náš kamarát z Ľvova – Oleg.

Naša plánovaná zastávka v meste ale neprichádza z časovej tiesne v úvahu. Dnešok bol naozaj len tranzitný deň, ktorý nám ale trocha predĺži neplánovaná prestávka.

Niekde pri meste Rivne vidíme vedľa cesty odstavenú motorku a vedľa nej v tráve sedí chalan. Otáčame k nemu a zisťujeme, že „dvigátel nerabótajet“, zisťujeme kde by mohol byť problém. Nachádzam rovnaké palivové čerpadlo aké má moja Africa. Rýchla rozborka – zborka, chalanovi vysvetľujem a názorne ukazujem ako čistiť kontakty a motorka štartuje. Spoločná fotka a letíme každý svojim smerom.

V podvečer kontaktujem kamaráta Olega, a v správe dostávam GPS údaje jeho adresy. Keďže žiadnu navigáciu nemáme, skúšam to znovu a dostávam názov dediny pri Ľvove. To už je lepšie a okolo 19.00 vchádzame do toho takmer miliónového mesta a hľadáme správnu adresu.

Asi sme sa celkom dobre trafili, keďže prvá oproti idúca motorka je Oleg a jeho Transalp. Vraj si to nejako vypočítal, že by sme už mohli byť blízko a išiel nás čakať. Otáčame to k nemu domov a po chvíli sa už zvítame s jeho ženou Martou a pochutnávame si na boršči a varenikoch.

Dlho do noci potom preberáme zážitky z cesty a oboznamujeme sa s ich prípravou na cestu do Pamíru, ktorá začína deň po našom odchode.

Dnešný stíhací deň cez Ukrajinu sme síce nič moc nevideli, ale zato prešli 863 kilometrov.

Pondelok 31. Augusta 38.deň

Brjuchoviči - Ľvov - Brjuchoviči

Zisťujeme dnes úplnou náhodou, že máme deň k dobru! Ako sa to stalo? Úplne jednoducho! Ešte včera večer Tomáš povedal, že musí byť zajtra doma, lebo začína škola. No akosi sme zabudli, alebo prehliadli, že august má nie 30. ale 31. dní. Takže nám stačí byť doma pozajtra!

Oleg s Martou si asi mysleli, že na Slovensku používame nejaký zvláštny kalendár.... A tak bohatší o jeden deň, vyrážame so sprievodcami do tohto históriou veľmi pohnutého mesta.

V rokoch 1939 až 1941 bolo súčasťou Sovietskeho zväzu a v rokoch 1941 až 1944 sa stalo časťou Generálneho gouvernementu (okupovaného nacistami). Až do vysídlenia Poliakov po druhej svetovej vojne tu existovalo mnoho rímskokatolíckych chrámov. V roku 1944 sa mesto opäť stalo súčasťou Sovietskeho zväzu (Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky). Bolo vysťahované väčšinové poľské obyvateľstvo a do mesta sa hromadne prisťahovali Ukrajinci a čiastočne aj Rusi.

Celý deň sa motáme po mačacích hlavách, ktorými je známe toto mesto, je tu čo obdivovať po celý deň. Navečer si dáme ešte pešiu túru k televíznemu vysielaču s vyhliadkou na celé mesto.

Neskôr u Olega dopíjame zvyšky slivkového lekváru, ktorý prešiel z domu cez Vladivostok až sem a zaspávame. Dnešok bol bez jazdy na motorkách, kilometre si „šetríme“ už len na cestu domov.

Takže dnes najazdené 0 kilometrov.

Utorok 1. Septembra 39.deň

Brjuchoviči - Rudki - Sambir - Malij Bereznij - Ubľa/SK - Prešov - Žilina

Vstávame a po ukrajinských raňajkách sme súci, akurát tak späť do postele, ako na motorky. Kalórií máme na sebe na tri dni. Ale čas je neúprosný, tak sa lúčime a dohaduje stretnutie u mňa niekedy v zime. Oleg nás ešte varuje pred cestou cez Sambir smerom na Slovensko. Odporúča cestu cez Užgorod.

Ja ale volím cestu cez Karpaty, z dôvodu neskutočnej prírody, ako aj nízkou frekvenciou vozidiel. Olegove slová sa potvrdzujú už po polhodine a úsek Ľvov – Sambir – Starij Sambir – Velkyj Bereznij, nám trvá prejsť 6 hodín, čo je na 222 km úsek a jednu zastávku na obed a nejaké to fotenie veľmi veľa. Ale kvalita ciest, alebo lepšie povedané bývalých ciest je tomu zodpovedná. Išiel som touto cestou trikrát, ale momentálne to už je vhodnejšia cesta skôr na nejaké ľahšie endurko, ako trápiť tu naloženú motorku.

Poobede stretávame po 36 dňoch prvú slovenskú „ešpézetku“, čo je predzvesťou toho, že je čas nakúpiť všetko, čo je zakázané prevážať v množstve oveľa prekračujúcom povolený limit. Som síce nefajčiar, ale žiadosti o dovoz som musel vyhovieť. A tak kartóny cigariet končia vo vaku na chrbte, tankvaku, k kufri pod kopou špinavého prádla a pod.

Na moju prosbu, či by Tomáš tiež nezobral pre mňa cez hranicu nejaký ten kartónik cigariet, mi je pohŕdavá odpoveď, že on také veci nerobí, že on veru nič pašovať nebude a napchal do kufrov 6 fliaš koňaku. Okrem iného so sebou ťahá cez pol Ruska vodku od tetušky z Černyševska a vodku od Olega z Ľvova. Ale jeho nevinný pohľad, určite na hraniciach odzbrojí každého podozrievavého colníka. Po tomto nevyhnutnom nákupe fajčív a palív, sme len na skok od Slovenska.

Zostatok hrivien meníme za pár litrov benzínu a o chvíľu už stojíme na ukrajinskej strane hranice. Tu si robím fotku motorky, aby som sa vzápätí dostal do slovnej prestrelky s ukrajinskou policajtkou, ktorej sa to celé nepozdáva. Týmto sa ukrajinská časť hraníc a tým aj prejazd cez Ukrajinu skočil a zostáva nám len tá naša časť.

Je zvláštne počuť naživo po takmer šiestich týždňoch slovenčinu, aj keď to boli len slová ako: „ váš pas a technický preukaz“. A otázky ako: „koľko máte benzínu? To idete až z Vladivostoku?“ Po tomto procese, bez újmy na množstve cigariet a alkoholu, vstupujeme okolo 15.00 na Slovensko.

Vybavujeme zopár telefonátov a pokračujeme naprieč celou republikou, aj keď definitívny koniec sme si nechali na zajtra. Míňame Sninu, Prešov, Spišský hrad naľavo, Vysoké Tatry a Liptovskú Maru napravo. Užívame si jazdu, posledné stovky kilometrov, myšlienkami sme už ale každý niekde inde. Cesta končí, nastáva tvrdá realita v podobe práce a iných starostí.

V Ružomberku, ešte naposledy tankujeme, je tu aj skupinka 5-6 nedeľných motorkárov, na pohodovej jazde Liptovom. Akosi medzi nich nezapadáme, špinaví, zarastení, nabalení, unavení. Na očakávanú otázku odkiaľ ideme, ich tam po odpovedi nechávame stáť a rozmýšľať kam sa vyberú v nasledujúcu nedeľu a pokračujeme večerným Slovenskom popod Strečno.

Dnešný už aj slovenský deň končíme pri najazdených 574 kilometroch.

Streda 2. septembra 40.deň

Žilina - Piešťany - Trebatice - Pobedim

Posledný deň cesty! Bolo možné to všetko absolvovať ešte včera v noci, ale keďže sme chceli mať aj nejaké tie fotky, tak sme to nechali na dnešok. Posledných 120 kilometrov do Piešťan po diaľnici od Žiliny bolo akosi nekonečných. Výjazd z diaľnice a posledný kilometer a stojíme pri tabuli PIEŠŤANY.

Že nás nikto nevíta s tým sme počítali. Nejdeme predsa z Marsu, ale len tuto spoza rohu z Vladivostoku. Robíme fotku pri tabuli Piešťany a pokračujeme k Barlolamačovi pozrieť čo je tam nové.
Po chvíli odstavujeme motorky na mieste kde sme stáli pred 40 dňami, robíme si fotky zo všetkých možných strán, tešíme sa ako malé deti. Okoloidúci asi nechápu, ale v tejto chvíli nám je to jedno.

Na kus papiera píšeme počet kilometrov a spoločne sa fotíme.

24 038 kilometrov za 40 dní

Pre niekoho málo, pre niekoho nepredstaviteľne veľa. Niekto si možno povie, ale veď ste prešli vlakom 9288 kilometrov. Odpovieme, áno prešli! Ale keby sme neboli použili vlak, tak by sme na cestu potrebovali o približne 12-15 dní viac a toľko času sme určite nemali.

Jednoducho ten pocit ísť do Vladivostoku a späť, mi už nikto nikdy nevezme, nech už to bolo akokoľvek „uľahčené“ cestou vlakom.

Možno iný cestovateľ sa po prečítaní toho cestopisu len pousmeje a povie si, že to žiaden extra trip nebol.
To je pravda, nič svetoborné sme nedosiahli, ale pre mňa osobne to bolo splnenie niečoho, čo som už dávno chcel a prešiel som od kreslenia ceruzkou po mape k realite.

A základ bol vrátiť sa živý a zdravý do miesta, kde sme túto cestu začali, misiu sme splnili aj keď Tomášovu Nasťu sme síce tentokrát nenašli.

Týmto sa moje písanie konečne končí, po fotení sme sa s Tomášom definitívne rozlúčili a rozdelili, on pokračoval domov do Trebatíc a ja domov do Pobedima.

Moje, alebo aj naše poďakovanie patrí, všetkým, ktorý nám akýmkoľvek spôsobom pomohli, či už doma, alebo po ceste. Je ťažko všetkých menovať a na niekoho pritom nezabudnúť.

Všetkým jedno veľké ĎAKUJEM!

P.S.

Kto sa dočítal až sem, tak sa ospravedlňujem za dĺžku cestopisu, jednoducho ono sa veľmi ťažko opisuje toľko dní v skratke. Pre niekoho to bolo asi príliš nudné a zdĺhavé, nezaujímavé.... sám to chápem, že čítať toľko strán je asi otrava.
Ale aj tak ďakujem za prečítanie.

Nie je jednoduché napísať akýkoľvek cestopis. kto nejaký písal, vie o čom to je. Každý má svoj štýl písania, a preto nie každému môže byť môj cestopis ľahko stráviteľný. Toto písanie mi zabralo asi mesiac času.

Mám v pláne urobiť aj nejaké video, ale pri predstave, že máme nahratých asi 15 hodín záznamu na troch kamerách, si neviem ani dobre predstaviť, koľko času bude treba na výrobu nejakého slušného videa.

Ak sa náhodou niekde objavujú pravopisné chyby, tak mi to láskavo odpustite, snažil som sa koľko sa dalo.

Určite bude niekoho zaujímať na koľko peňazí vyšiel „špás“.

Skúsim to zaokrúhliť na 2000 eur / osoba.

V tom je započítané asi všetko. Benzín, strava, víza, vlak, poistky, servis, pneumatiky, atď.

Ak by mal niekto nejaké otázky, prípadne akákoľvek iná debata ohľadom cesty atď. napíšte mi súkromnú správu.

S pozdravom Noro.