Vie sa správať ako dáma, aj v opätkoch chodiť a na druhej strane so mnou lozí po horách, lieta v lietadle, bivakuje po holým nebom, pije pivo a domácu. No, zabuchol som sa až po uši. A mám novú motorku! Chudáka Hatatitlu som už nechcel trápiť, tak som kúpil GS 1150 s velikými kuframi, do ktorých sme sa dokázali zbaliť obaja. Je to super motorka a dokáže veci, na ktoré som nebol zvyknutý. Napríklad keď stlačím gombík, bliká smerovka. Alebo ráno stlačím štartér a motorka naštartuje, stlačím brzdu a ona zastane. No úžasné! Navyše som od firmy Dunlop dostal na cestu gumy Trailsmart, ktoré som sľúbil otestovať. V živote som už otestoval kopec gúm, takže som sa na to rád podujal.

Nudná rovina

Vyrazili sme z Popradu, odkiaľ Sima pochádza. Tu sme sa stretli s Mišom, mojim verným súputníkom z predošlých ciest. Dali sme si halušky, lebo ich najbližšie 3 týždne neochutnáme a vyrazili do Poľska. Zablúdil som hneď za hranicami a po pár kilometroch drgotavej cesty nás jedna tetuška obrátila, že tadeto sa dostaneme akurát do pierdole. Spali sme na brehu jazera pri Nowom Saczi. Len tak bez stanov pri motorkách, bolo veľmi teplo.

Druhý deň sme potiahli 600km celým Poľskom. Nevideli sme nič zaujímavého okrem sôch Jána Pavla pred každým kostolom a kolóny autobusov s futbalovými fanúšikmi sprevádzané desiatkami policajných áut. Bola nedeľa a z kostola chodili ľudia rovno do krčmy. Tam ich vítali tí, čo tam už sedeli od rána. V Poľsku nesmie byť krčma bližšie ako 150 m od kostola. To je dobre, lebo z typickej poľskej krčmy to razí minimálne na 138 metrov, aspoň čo som ja meral. Poliaci sú najväčší katolíci a najväčší ochlastovia. Nenadarmo, veď sú vynálezcami vodky, aj keď si svet myslí, že ju uvarili Rusi. Večer sme dorazili k mestečku Rajgrod na severe Poľska. Už bolo zimšie, tak sme rozložili stany.

Ráno sme sa zobudili a aj so Simou nahí vybehli zo stanu rovno do vody. Toto sa mi na nej páči, táto jej spontánnosť, ona sa neserie s ničím. Bola tam len nejaká rodinka s deťmi, taká puritánska, prežehnávali sa. Aj neďaleký rybár sa prestal sústrediť na plaváčik. Vstúpili sme do Litvy. Táto krajina je pre motorkára zábavná asi ako Maďarsko, len kukurica je tu oveľa menšia. Bol úpek. Chceli sme dôjsť aspoň niekde k Rige, k moru. Na jednej vidieckej zastávke si sedíme a kŕmime sa, keď tu pri nás zastaví baba na Landcruiseri. Že považuje za svoju povinnosť nám poskytnúť prístrešie. Tu neďaleko má farmu a rada nás ubytuje. A my že nie, že ďakujeme, ale chceme ísť ďalej, plán je až k moru. Ako odišla, hovoríme si: „Aký plán? Však plánovania máme dosť v robote! Mohli sme to využiť, ako často máš možnosť spať u domácich?“ Tak škoda, ale čo už teraz. Ako sme sa pohli, znova baba prefrčala okolo a zatrúbila na pozdrav. „To je osud“, vravíme si a vybrali sa za ňou. Naozaj mala farmu a to dokonca kvetinovú. Okolo skleníkov behalo asi 150 psov. Daina má veľmi dobré srdce, zbiera psov a motorkárov z ulice a dáva im ubytovanie. Kedysi chodila na treky po Rusku a Škandinávii a vždy ju niekto prichýlil. Tak to odvtedy robí tiež. Nás ubytovala v drevenej búdke, o ktorú bol priviazaný zúrivý vlčiak. Chodiť do domčeka okolo jeho zúrivej papule bol zaujímavý zážitok. Sprcha tu nebola, tak sme si aspoň zaplávali v rybníčku s leknami. Všetko v pohode, akurát sa Mišo pri programovaní v mobile na motorke zdrbal zo stojanu a odtrhol si zrkadielko. Zlepili sme starou dobrou páskou. V noci sa zúrivý štekot vlčiaka premenil na zavíjanie a pridalo sa k nemu aj zvyšných 149 psov, tak si viete predstaviť ako sme sa vyspali.

Na druhý deň sme sa Daine poďakovali s tým, že jej dobrý skutok pošleme ďalej. Tešili sme sa na cestu, lebo hneď za farmou bola tabuľa zvestujúca 2 (slovom dve) zákruty. S chuťou sme si zaklopili a pokračovali rovinou do Lotyšska. Počas raňajok som mal firemnú poradu. Povedal som si, že jeden deň z dovolenky budem aj trochu robiť. Moji kolegovia v Bystrici mali v zasadačke moju fotku, na ktorú sa pozerali a jeden mobil na hlasný odposluch. A ja som im volal a na diaľku riaditeľoval. Na Slovensku bolo nejakých 35 stupňov, tu v Lotyšsku len 28, tak závideli. Lotyšsko a Estónsko je tiež nudná rovina. 20 km rovno, potom 2 stupne doprava a zase 40 rovno. Mal som chuť tomu vyťať na 150 a rýchlo to preletieť. Ale moc sa to neoplatí. Kamarát Rasťo tu pred mesiacom kudlil na svojom Hárleji 180, plný kotol. Tu zrazu zátarasy, tri policajné autá, namierené kalašnikovy. Ako zastal, hneď ho skopávali z motorky a len do basy a do basy. Vraj ho nevedia už 30 km dohoniť. Rasťo je majster komunikácie, ale tu mu všetko jedno nebolo. Nakoniec to zjednal „len“ na 800 eur pokuty a pustili ho ďalej. A takýchto príhod majú motorkári z Pobaltia viac, tak sme sa vliekli predpisovo. Vždy, keď som dostal ťukanec do prilby, vedel som, že Sima zaspala. Mal som jeden problém. Kontrolné okienko na olej na mojom GS bolo celé čierne. Netušil som, či je zadrbané, alebo mám veľa oleja. Tak som si nejaký pre istotu kúpil a dolial. Spali sme v kempe na brehu mora v Talline. Konečne sprcha! Aby sme ušetrili, išli sme tam so Simou spolu. Pri našom stane sa ubytoval aj východný Nemec Hans, požičal nám kanoe, lebo sa mu páčilo ako hráme a spievame. Tak sme sa romanticky člnkovali pri západe slnka. More bolo chladnejšie, ale nie studené. Prekvapil ma čulý plážový život, bolo to skoro ako na Jadrane. Sima večer tiež pracovala, má náročného šéfa, robí u mňa. Využila wifi a klepala celý večer do malého notebooku. My s Mišom sme zatiaľ išli zohnať nejaké knižky, aby sme vo Fínsku mali čo čítať. Tam je totiž literatúra veľmi drahá. Mali sme zo sebou dve hrubé slivkovou väzbou podomácky viazané knihy, ktoré napísal ešte Simin nebohý starý otec, ale báli sme sa, či nám to bude dosť. Nič sme nenašli, v Talline ti po ôsmej večer nepredajú ani informačnú brožúrku, nie to poriadku knižku.

Zábavná rovina

Dali sme si záväzok, že pred odjazdom trajektu do Helsínk si v kľude vychutnáme ešte kávu v historickom centre Tallinu. No hovno. Motali sme sa ako vždy, boli sme radi, že sme stihli vôbec ten trajekt. To vám bola loď! V takej veľkej som ešte necestoval. Plavba trvala asi dve hodiny. Po spustení lodných dverí na odjazd čakalo zo 20 motoriek a vyštartovali sme naraz. Pôsobilo to ako výjazd gangu. Prefrčali sme cez Helsinky smerom na severovýchod, na Joensuu. Už bolo citeľne chladnejšie, max 20 stupňov. A zase tá rovná cesta, ale zaujímavejšia ako Pobaltie. Fínsko je obrovská rovná placka plná vody. A čo nie je jazero, to je les. Všade sme išli cez husté brezové a ihličnaté lesy a na každom piatom kilometri boli tabuľky z losmi. Zaspával som. Musel som sa prebrať skokom do jedného z tých jazier. Voda bola studená, čistá a taká do červena od čohosi. Nešli sme priamou cestou na sever, ale Joensuu bola dôležitá zastávka. Sima tu študuje enviromentálne právo. Už nebola dva roky v škole, tak sa prišla ukázať že žije, vybaviť nejaké papiere a sľúbila, že opäť raz príde. Na fínskych mestách sa mi páči, že sú vlastne v lese. Aj tu sme z centra mesta prešli 500m boli sme na brehu jazera a široko-ďaleko nikoho. Čudoval som sa, že nás doteraz neobjavili tie povestné severské hryzavé mušky. Vyhlásil som, že je to len mýtus. Postavili sme stany a chceli si požičať čln pri blízkej chatke. Bol ale zaviazaný reťazami. Joensuu je plné študentov z iných krajín, aj Slovákov, tak sa Fíni boja o svoj majetok. Tento zhnitý čln bol dokonca sledovaný pohybovým senzorom, lebo o pár minút tam dofrčal majiteľ chatky. Ani sa na nás nepozrel, len obišiel chatku, skontroloval reťaz, nasadol do auta a zase odrfčal. Ani mú, ani bú. Keby nám aspoň vynadal. Čítame si všetci v kľude knižky a tu prišlo ďalších 5 aut. Samý tuning, hmlovky obrovské ako oči komisára Dericka na každej káre. Ani títo Fíni sa nás ani nepozreli, len sa otočili a odišli. Divná povaha. Šli sme do stanu. Sima mi spravila masáž, to mi veľmi dobre padlo, bol som stuhnutý po tých rovinách. Uprostred noci ešte pofajčievame, ja tam len pobehujem s holou cicinou a tu ti vidíme nejakú postavu pri tej chatke. Nič nevraví, len stojí. Tak vravím „Hey“ a ona (podľa hlasu som zistil, že ona) vraví „hey“. Keď som si obliekol trenky, bola ochotná sa priblížiť. Bola to študentka mierne pod parou. Zajtra jej začína škola, tak bola zapiť prázdniny. To vysvetľuje ten zvýšený pohyb fínskej mládeže po okolitých lesoch.

V noci pršalo, ráno bolo veterno a chladno. Ešte stále sme v noci spali na divoko, len sme sa museli k sebe v našom duble spacáku viac tlačiť. Hodil som sa v tom vetre do vĺn jazera a už sa to dosť podobalo na zimné plávanie. Ruky nohy tuhli po pár minútach. Včera som našiel dva hríby, tak sme ich pridali do polievky v sáčku a výsledkom bola fakt dobrá hubová polievka. Sima si bola vybaviť tie veci v škole a my sme sa zatiaľ túlali po meste z nudy fotili kraviny. Joensuu je až sterilne čisté študentské mesto. Leží kúsok od ruských hraníc a Rusov tu nenávidia, keďže im pred vojnou dobili Karéliu. Aj keď za cenu obrovských strát a teraz kde tu zakopneš do zeme, tam naďabíš na mŕtvolu ruského vojaka. A Rusmi sa to tu nekončí, v deväťdesiatych rokoch tu povraždili desiatky somálskych emigrantov. Ak chcete emigrovať do Fínska, vyberte si iné mesto. Poobede sme sa pobrali ďalej tou nekonečnou zalesnenou rovinou na sever. Zastavili sme sa pri akomsi múzeu. Bola to vlastne drevená stodola s nápisom Museo a inak nič, ale mal som dobrý pocit, ze som navštívil fínske museo. Povedali sme si, že by to chcelo nejakú typickú fínsku chajdu, saunu a skok do jazera. A keď uvidíme niečo, a bude to bomba, tak...

...že tam prespíme.

No a počas jazdy mi Sima ukazuje, že „aha, kemp 8 km vľavo a vola sa Bomba Hyvarilaa“. To nebude náhoda ten názov... Prekvapila nás cena chatiek. Nato, že je to drahé Fínsko, 4-miestna chatka stála len 63,-€ a sauna v cene. No ozaj bomba. Od nadšenia sme začali čítať knižky poďho z hlavou plnou týchto informácií rovno do sauny. Tá ma trochu sklamala. Bola v suteréne hotela a vyzerala ako bystrická nemocnica na mínus dvojke. Tam máme márnicu, ak nie ste Bystričani, ani neviete. Taká neosobná, sterilná, asi najškaredšia v akej som bol. Miesto plachiet si ľudia berú servítky, ktoré sa lepia na spotenú riť. Navyše sauny sú rozdelené na ženskú a mužskú. Chceli sme byt so Simičkou spolu. Mňa by sa v ženskej saune dámy zľakli, pohoršili alebo sa veľmi smiali, tak sme išli do mužskej. Sima s tým nemá problém, jej sa nikto smiať nebude. Boli sme sami len chvíľu, keď prišli dvaja Fíni. So sebou mali aj kartón piva. Juzu a ešte Sami, ktorý vyzeral ako replika Miku Hakkinena, dnes už asi piata čo som videl. Pijú to pivo a pýtajú sa, že odkiaľ sme. „Slovakialajnen“, vraví Sima a potom hovorí mne: „Teraz rátaj, do 15 sekúnd začnú hovoriť o hokeji“. Neprešlo ani desať, Juzu si chlipol piva a kričí: „Heeej, Slovakia, we won the championship there“. Fíni ani veľmi netušia, kde je Slovensko, len vedia, že tam boli majstri sveta. Pýtam sa Samiho, či je bežné v saune chlastať. A on, že jasné, že je to super, rýchlejšie alkohol zaberá. Vo Fínsku je veľmi drahý a takto šetria náklady. A že si na peci zvyknú aj opekať špekačky. No super. Tieto zvyky som prevzal a začal neskôr praktizovať aj v slovenských wellness centrách. Keď sa na mňa dívajú pohoršene, vysvetľujem, že je to originál fínska saunová tradícia, že to treba dodržiavať. Už sme boli skoro roztopení, tak že sa ideme schladiť. A nepôjdeme pod sprchu, keď je vo Fínsku toľko jazier. Najbližšie bolo cez lúku. Vybehli sme zadným vchodom z hotela nahí a utekali k nemu. Ako sme rýchlo zistili, tá lúka bolo golfové ihrisko. Okolo nás svišťali loptičky a my sme nadšene bežali. Sime viali vlasy, mne cicina, no sranda. Golfisti sa tvárili rovnako ako všetci Fíni. Nijak. Nadšeného Fína od smutného rozoznáš len tak, že ti povie, v akom stave sa práve nachádza.

Pri vstupe do Fínska sme si dali záväzok, že nejakého Fína ožerieme pod obraz boží. Sima tvrdila, že znesú veľmi málo, lebo nie sú zvyknutí na silný alkohol. Ako obete sme si zvolili Juzu a Samiho. Pozvali sme ich čítať našu domácu literatúru. Po pol hodine sa naučili nadávať po slovensky a mi po fínsky. Po ďalšej polhodine už spievali Na Kráľovej holi a Hrušky kokotnačky. Po dvoch hodinách čítania ale stále neodpadávali. Atmosféra bola zaujímavá. Juzu sa ma pokúšal učiť fínsku hokejovú hymnu, Sami plakal za svojimi deťmi. Mišo trieskal do stola, že naši hokejisti sú lepší a púšťal z YouTube všetky videá, kde im strieľame góly. No a Sima si robila hviezdicové výlety. Prečítala si stránku, odbehla do lesa, po chvíli sa vrátila, prečítala si ďalšiu a bežala na detské ihrisko. Proste príjemný večierok. Stálo nás to však 150 strán slivkovej knižky a cieľ sa nepodaril. Chlapi do hotela odišli tak, že im bola cesta úzka, ale predsa len po svojich. Naše zásoby literatúry sa prudko znížili. Oj vittu, perkellle, helvete, sattanaa! Navyše ráno som rozbil celú Kostenkorvu, vďaka ktorej sme skoro v Talline nestihli trajekt. Bral som to ako obetu Bohom počasia.

Santove soby a hukot v tichej krajine.

Nasledujúci deň sme cestovali do Rovaniemi. Cesta je rovnaká ako hocikde inde. Rovno lesom popri jazere a zase niekoľko stovák kilometrov rovno. Musel som aspoň raz zabočiť na nejakú vedľajšiu cestu. Po pár kilometroch šotoliny sme došli k akejsi usadlosti s amfiteátrom, kde bol ohromný pokoj. Viem si predstaviť tunajšieho gazdu, ako vraví žene: „Idem pozrieť suseda, za tri dni som doma“. Všade popri cestách je kopa tých istých žltých značiek 80, 100 a pozor zver. Na severe značka zver zmizla a objavila sa tá skutočná. Prvý sob mal modrý obojok a dezorientovane behal po ceste. „Jéj, sobíííík“, boli sme nadšení. Podarilo sa nám ho aj nafotiť. Druhého debila som skoro zrazil, musel som prudko na brzdy, keď mi vletel do cesty. Potom sme ich videli snáď všade. Po päťdesiatomšiestom sobovi som reagoval ako ten Bratislavčan na Kysuciach, že „čo tie hovädá niekto nepostrieľa“. Dorazili sme do Rovaniemi. Už som tu bol pred dvoma rokmi v zime. Zúčastnil som sa majstrovstiev sveta v zimnom plávaní. Extrém! Keď som uvidel známy most cez rieku, vynorilo sa mi množstvo spomienok. Rieka aj pláž, všetko teraz vyzeralo inak, ako v zime pod kopami snehu a ľadu. Teplo však nebolo, bolo cítiť že sme na severe. Na Slovensku sme mali 35 a tu bolo 15 stupňov. V Rovaniemi má trvalý pobyt Santa Claus. Presnejšie v Napapiri, presne na polárnom kruhu. Je to taký Disneyland, no ale keď už si tu, no nenakúp suveníry. Sima kúpila sobiu kožušinu a dali sme si ju pod rite. Svojim deťom aj krstňatám som poslal poštu od Santu. Príde im na Vianoce. Stretli sme aj Slovákov na dvoch autách, vracajúcich sa z Nordkappu. Vraj 5 stupňov, dážď a ostrý vietor, máme sa na čo tešiť. Túto noc sme vychytali super kemp, rovno pri rieke, stan vedľa sauny a tá zadarmo. Takže pivo do sauny a odtiaľ rovno do ľadovej vody. Potom relax, cigaretka a čítanie knižiek. Vlastne to ani nebola noc. Už sme nepotrebovali čelovky, bolo celkom svetlo.

Z krásnej bielej noci sa stalo ráno a mohli sme pokračovať na sever. Stretli sme motorkárov, ktorí nám hovorili o zraze v mestečku Saariselkä. Volal sa Jankällä jitisee, čo v preklade znamená niečo ako hukot v tichej krajine. Mali sme to po ceste, tak prečo nie. Tu hneď na parkovisku sme oslovili skupinu Fínov na Goldwingoch, že kde sa vlastne odohráva ten zraz, lebo motorkári boli po celom meste a mesto veľké ako Bratislava, aj keď v ňom žije tak 2.000 ľudí. Vlastne to bol normálny les a v ňom postavané ulice a drevené domy. Krásne mestečko. Urobili nám vyhliadkovú jazdu a potom nás pozvali k sebe do zrubu do sauny. Je to veľká pocta, keď ťa odmeraní Fíni k sebe pozvú, prijali sme to. Dali sme im prečítať posledné strany z našej knižky a oni nám dali prečítať zo svojej. Mám poznatok, že s dvoma knižkami sa Nordkapp absolvovať nedá, ani to neskúšajte! Nebudete mať čo čítať! Hral som gitalele ako vždy, spievali sme Konee voz a zožalo to veľký úspech. Dokonca taký, že nás nahrali na mobil, vybavil vstup na zraz a pozvali na pivo. Tam to pustili organizátorovi a museli sme ísť na pódium. Boli sme jednoznačne najvzdialenejšími účastníkmi, domov sme to mali 3.000 km. Ale túto cenu už dali včera akýmsi trollom z Nórska. Na pódiu sme naživo hrali Hrušky kokotnačky, Konee voz a Keď som išiel do lesa na drevo. Potlesk ako na Andera z Košic! „Hyvaa, hyvaa!“, všade sme počuli. To akože „dobre, dobre“. A potom sme tancovali a veľmi dobre sme sa zabávali. Jeden z našich hostiteľov, Timo, veľmi sa mu páčila Sima, tak mi za ňu núkal svojho Goldwinga, Wildstara a Pasata. Krútim hlavou, že nie. Tak pridal pozemok a štyroch bišonov, ktorý momentálne ležia na posteli pri jeho lenivej žene. Povedal som mu, ze nemôžem obchodovať s niečím, čo nie je moje. Opäť som si uvedomil, aké je Sima výnimočné stvorenie. Za nič by som ju nedal. Ani za desať bišonov! Celkom slušne sme sa natrúbili a išli spať. Bolo 3 hodiny v noci a svetlo skoro ako cez deň. Veľmi ma to plietlo, vôbec som nebol unavený.

Najkrajšia krajina na svete

Aj keď nás Timova družina pozývala spať k nim do chaty, išli sme do stanu. Ale sprchovať a srať sme chodili k nim. Kontakt s prírodou a sobíkmi nám bol bližší. Ráno ich priamo k stanu prišlo pol tucta. Zase sme nakúpil suveníry a darčeky a pohli sme sa. Cestu poznám a nemením smer, dôjdem k rieke plnej rýb až tam na sever. Bola to hraničná rieka s Nórskom, krajina konečne prestala byť plackou a začali zákruty. Po asi 3.500 km gumy Dunlop Trailsmart boli stále gumené. Len zo stredu zmizlo niečo dezénu. Načase začať drať aj boky. Motorkárske srdce zaplesalo a klopili sme cesty na Nordkapp popri mori, nádhernou krajinou plnou červených rybárskych osád a útesov. Dozvedel som sa, že domčeky sú červené jednoducho preto, lebo červená farba tu bola vždy najlacnejšia. Aj takto vznikajú tradície. Z núdze cnosť.

Na najsevernejší bod Európy sme dorazili pred polnocou. Práve veľmi pomaly zapadalo slnko a bolo tu množstvo ľudí. Vôbec nebola zima. Doteraz celou cestou na oblohe ani mráčka. Vychutnávali sme si tento pohľad. Ďalej na sever od nás bola už iba Arktída a severný pól. Boli sme uťahaní a stany sme si rozložili na útese na machu. Nemohol som spať. Aj po západe slnka bolo všade svetlo ako cez deň. Ono vlastne ani veľmi nezapadlo. Pľantalo sa popod obzor a o tretej opäť vyšlo. Všetci spali, ja som vyšiel von, pozdravil sa skupinke sobov pri stane, otvoril pivo a vychutnával si čaro tohto miesta. Nebolo tu ani nohy, tak som sa vyštveral na ten veľký oceľový glóbus a pofajčieval. Akurát dorazila dvojica Dánov na bicykloch. Pekní šialenci. Vyštverali sa tam tiež a radovali sa, že sú tu. Zajedli si a išli naspäť domov. Na chvíľu sa mi podarilo zaspať a keď som sa zobudil opäť tu bolo kopec turistov. Jeden nórsky motorkár, Friedrich, sa u nás zastavil a poradil nejaké pekné cesty na juh. Poradil mi, že môžem chodiť aj po teréne, že to v Nórsku tolerujú do nejakých 500 m od pevnej cesty, ale neviem, čo je na tom pravdy. Zahrali sme si, zaspievali. Myslím, že severanom sa naše piesne veľmi páčia. Oni poznajú iba metal, tak akákoľvek melódia je pre nich úžasná. Dal som mu našu motorkársku mapu Slovenska. Počas výletu som ich rozdal desiatky, nech sa len k nám prídu pozrieť.

Ďalej na sever to už nešlo, bolo slnečno a 18 stupňov, krutý severní vítr sa nekonal, tak sme to obrátili na juh. Mali sme plán okúpať...

...sa v mori, ale všade boli útesy bez prístupu. Tak sme sa všetci aj s jedným talianskym moto párikom šupli nadivoko do miestneho ľadového plesa. Poslal som fotku nášmu klubu ľadových medveďov, že či sa už niekto z nich kúpal severnejšie. Cesta na juh bola krásna, plná zákrut a fjordov. A z cesty sme videli dve veľryby, bol to jedinečný zážitok. Bolo čoraz chladnejšie, len pár stupňov. Fjordy sú obklopené vysokými útesmi a nízke slnko do nich nezasvieti. Zakotvili sme v kempe a využil som internet a ťukal do klávesnice. Víťazoslávne som na facebook nahodil fotky z Nordkappu. Zareagovala kamoška Kowbojka, že skutočne najsevernejší je polostrov vedľa. Že ten cirkus je tam len pre turistov. Celkom ma to dožralo. Ale nevadí, aspoň mám dôvod sa tam ešte raz vrátiť. Dal som si horúcu sprchu a šli sme spať. Vlastne som zase veľmi nespal. To svetlo v noci mi spôsobovalo nespavosť. Ešte doobeda som robil skypové porady s firmou, lebo bol pondelok. Mišo už začínal byť nervózny. My so Simou sme taký motkoši a veľmi ho nebavilo stále na nás vyčkávať. Išiel zatiaľ objavovať akúsi sobiu stezku. Poobede sme vyrazili. Začalo ma driapať v hrdle. „Tú horúcu sprchu som si nemal dávať. Už viem, čo mi je. Najhoršie, čo sa chlapovi môže prihodiť. Soplík!“ Naposledy ma soplík! napadol pred rokom a celý deň som strávil v posteli s cesnakom. Teraz som iba kýchal a chrľal do prilby, až som mal štít plný zelených vzducholodí. Opäť svietilo slnko, ale pri jazde v tieni bola citeľná zima. Za poobedie sme prešli okolo dvoch fjordov a videli úchvatné pohľady. Temná voda fjordov chladná ako srdce Vikingov, skaly, vodopády padajúce z niekoľko stometrovej výšky do mora, malebné červené rybárske osady. Nórsko je najkrajšia krajina v akej som doteraz bol. A Sima tvrdí to isté, a to už precestovala pol sveta. Akurát jedla nikde, o motorestoch ani nechyrovať celý deň. Jedli sme svojpomocne na odpočívadle.

O kilometer za ním sme prišli do osady Skibotn na brehu fjordu. Bol som unavený ako pes, reku urobím par fotiek a ideme si ľahnúť. Ešte vo Fínsku sme kúpil plastovú fľašu s vodkou, čo vyzerala ako ústna voda. Aj tak chutila, ale lepšie ako nič. Všade svetlo, únava ma prešla a reku poďme pozrieť do "mesta". Všade skapal pes, ale nenudili sme sa. Fotili sme pri rôznych domoch s trávou na streche, Sima šlohla akýsi starý bicykel a vozili sme sa. Potom sme zbadali obrovský vodopád, a uvažovali ako to môže byť ďaleko? „Kilometer, dva?“ Pešo sme kráčali k nemu a on sa stále vzďaľoval. „To bude viac.“ Sima v nejakom sanatóriu vybavila požičanie bicyklov zadara a nočná cesta k vodopádu sa zdala byť reálnejšia. Po ďalších dvoch kilometroch sa však zdal byť ešte ďalej. Divný vodopád, srať na neho, vrátili sme sa. Na pár hodín sa mi podarilo zaspať, potom som bol kvôli svetlu zase hore a radšej šiel fotiť prístav. Podarili sa mi pekné fotky s hmlou. Keď som sa vrátil, Mišo už bol hore a Sima ešte spala. Tak sme sa boli previezť naľahko. Trochu offroadu a brodenie rieky mi zlepšilo náladu.

Rybársky raj a Ä

Keď sa Sima zobudila, vybrali sme sa na Lofoty, lebo sme počuli, že je tam krásne. Je to asi 500 km a naozaj nádhernou krajinou. Ale nejak sme si to neužívali. Sima sa necítila dobre, mala kŕče v bruchu. Ja som bol unavený a podráždený. Už mi vadili somariny. Napríklad sa mi zapol žiarlivý samoser, keď sa chcela previezť kus cesty s Mišom na motorke. Chýry o Lofotoch boli pravdivé. Tie štíty a údolia! Cítili sme sa, akoby sme jazdili celý čas uprostred Tatier. Dokonca sme našli kópiu Gerlachu a Kriváňa. A k tomu stále to gýčové slnečné počasie. Ľudia nám vraveli, že sme to vychytali, že takto pekne zatiaľ tento rok nebolo. Zakotvili sme pri meste Svolvaer, vo veľmi peknom kempe. Asi 3 km predtým mi došiel benzín. Na severe Nórska sú pumpy dosť nariedko, ale ja si hovorím "to v pohode vydááá". V kempe sme objavili sme tu Slovenku Ľubicu, ktorá tu každú sezónu pracuje. Milé počuť po dvoch týždňoch slovenčinu. Okrem nej je na Lofotoch aj plno černochov. Sú to potomkovia Somálcov, ktorý sem emigrovali kvôli vojne. Rozhodli sme sa, ze tu zostaneme dva dni. Na tom krásnom Nórsku ma serie drahota. Za malé pivo tu dáš 7,-eur, za hotdog s red bullom 15,-eur, za malý nákup v potravinách 40,-eur. Je to aj najdrahšia krajina na svete, nielen najkrajšia. Zaujímavá je aj cena paliva. V pondelok je najvyššia a potom klesá až do nedele, aby ťa potom v pondelok opäť prekvapila. Večer nebol žiadny mejdan, boli sme fest unavení. Zachrápali sme aj bez knižiek.

Voľný deň sme chceli stráviť aktívne. Nórsko a obzvlášť Lofoty, to je rybársky raj. Tak sme si prenajali motorový čln a takú smiešnu udicu. Bol to skôr silon navinutý na drievku a na konci háčiky a také lesklé cincrlátka. Nikto z nás ryby ešte nikdy nechytal, ale verili sme si, lebo Nórsko je rybársky raj a ryby tu sami skáču do člna. Po pol hodine mykania drievkom nás to prestalo baviť. Chytili sme len krabicu s džúsom, aj ten bol po záruke. Čajka, čo priletela a chcela kradnúť prípadný úlovok, zistila, že pri nás len stráca čas a zase odletela. Tak sme dostali skvelý nápad ťahať návnadu za člnom, že to by ryby mohlo zaujať. Tak teda plný plyn, ťaháme, ťaháme a prásk! Niekde sa cincrlátka zachytili o dno a silon sa roztrhol. No, aspoň sme sa povozili... Dali sme si obed a pivo a ľahli si na slniečko spať. Prvýkrát v živote som videl príliv. Moria, pri ktorých som bol, boli také nejaké furt rovnaké. Tu voda prišla o 50 m bližšie k nám, takmer ku stanom. K večeru sme sa so Simou boli prejsť na kopec. Posledné 2 dni sme medzi sebou cítili nejakú nervozitu. Tak sme sa o tom veľa rozprávali, bolo to v podstate o zdanlivo nepodstatných detailoch. Toto sa mi na nej páči. Že nenecháva nič visieť vo vzduchu, že veci riešime Keď sme si vykomunikovali, čo nás trápi, bolo nám oveľa lepšie. More zase cúvlo, tak nás napadlo rozložiť na pláži oheň. To iste aj štvoricu Fínov, ktorí si stany rozložili vedľa nás. Volali sa Aanti, Sara a tých ďalších dvoch som zabudol. Dobre sme si pri ohni pokecali a vypili všetky dve piva. „Triezvy som tu ako taky Kully (kokot po fínsky)“, sťažujem sa im. Dosť ich zaujímalo Slovensko, že čo tam vlastne robíme, čím sme typickí a tak. Tak sme im všetko povedali. Už poznajú borovičku, halušky a Tatry, to je základ, môžu prísť. Ako sedíme, Sara kričí „revontulet, revoltulet!“ Vo fínčine to znamená chvost líšky a je to aj pomenovanie pre polárnu žiaru. A naozaj! Bolo to krásne, videl som to prvýkrát v živote. Tanec bielo-zelených svetiel po oblohe. Noc bola stále svetlá a žiara bola slabá, ale bola tam. A my sme ju videli!

Na konci Lofotov sa nachádza dedinka s najkratším názvom na svete. Ä. Vybrali sme sa tam. Cestou sme videli neskutočné nádhery. Lofoty su ostrovy pospájané mostami a tunelami. Objavili sme pláže, ako z karibských pohľadníc. Voda mala len pár stupňov, ale slnko krásne svietilo. Postrhávali sme zo seba šaty a uááááá do vody. Zastavili sme sa aj vo Vikingskom múzeu. Ale otočil som sa pri pokladni. Bolo tam priveľa kovu, skla, žiadne rohaté prilby, pôsobilo to na mňa málo vikingsky, tak som navrhol ísť preč. Chcem si zachovať takú predstavu o Vikingoch, akú mám. Z Asterixa. Konečne sme po pár dňoch obedovali v reštaurácii. Vo veľmi peknej na brehu mora v prístave s typickými červenými domčekmi a jedli sme čerstvo ulovené ryby. Ä je dedina zaujímavá akurát názvom. Ako bydlisko by mohla byť lukratívna pre nejakých ožranov, ktorí sa nevedia vykoktať, že odkiaľ sú a kam ich majú z krčmy exportovať domov. Lod zo Svaervagenu do Boda išla až o 5 hodín, tak sme sa so Simou rozhodli ísť na túru a Mišo šiel spať na lúku. Ako sme išli, zase sme si kvôli nejakým somarinám nerozumeli a zostali nervózni. Sima sa vybrala sama dopredu, mal som pocit, ze chce byt sama, tak som išiel inou cestou. Nemal som nádobu na vodu, iba jedno pivo, tak som sa držal okolo plies a vodopádov, aby som mal z čoho piť. Sima nakoniec išla iba nabrať vodu, ak keď ma nenašla vybrala sa sama na štít. Niekoľko hodín sme strávili bez seba. Ja som bol najprv napálený na ňu, že je ako malé decko a za všetko za zdúva. Potom som bol napálený na seba, aký som ješitný. Nakoniec som si uvedomil, že ju veľmi ľúbim a lepšie dievča by som márne hľadal. To som už bol na vrchole vodopádu. Sadol som si a slávnostne otvoril pivo, ktoré mi najprv vystreklo a potom spadlo do rokliny. No fasa! Trochu samoty a šľapanie mi nakoniec urobilo dobre. So Simou sme sa stretli dole a boli sme veľmi radi, že sme opäť spolu. Aj karty by sme si zahrali, ale už sme museli na loď. Tu som na chvíľu zaspal a zase sa mi snívali akési chujoviny. Snívalo sa mi, že sa vraciame na Nordkapp na starej Škode 100, takej oranžovej. A platíme tie nehorázne nórske prachy. Za vstup 2.000,-eur, pokutu za svetlo 1.000,-eur a podobne. Tie cifry ma prebrali. Loď nás v noci o jednej dopravila do Boda. Vyhľadali sme kemp a tam nikoho. Stany sa nám rozkladať nechcelo, tak sme skúšali kľučky na chatkách. Jedna bola otvorená, tak sme sa nasťahovali.

OndroTipy na best of the best z Nórska

Ráno, keď som sa zobudil, Mišo už bol zbalený. Lúčil sa. Rozhodol sa pokračovať ďalej sám. Asi, že sme sa furt motkali a zdržovali. Alebo sme ho budili, keď sme po nociach so Simou hrávali karty? Čo ja viem? Pochopil som to a poprial šťastnú cestu. Nech sa hlavne každý deň ozve. Na mototuristike je fajn, že keď Ti čokoľvek na partii nevyhovuje, môžeš sa oddeliť a ísť si kade chceš. My so Simou sme sa tradične pomotkali a okolo obeda vyrazili z Bodo do Faske. Mňa už soplík! dávno prešiel, ale nakazil som ním teraz ju. Dnešná cesta bola vlastne tranzitom do Trondeimu. Bol to však krásny tranzit. Išli sme vnútrozemím. Zasnežené hory, planiny, krásne rieky a vodopády. Opäť sme prekročili polárny kruh, tentokrát smerom dole. O dosť menší Disneyland ako Napapiri. Kam oko dovidelo turisti stavali kamenných mužov, na seba naukladané kamienky. Málokto vie, že posledný kamienok ukazuje smer, ktorým máš ísť. Tak sa stáva, že neznalí turisti to stavajú hocikde a potom mýlia tých ozajstných. Stretávame motorkársky párik, chlapa vyzerajúceho drsne ako G.I.Joe po krčmovej bitke a peknú babu. A oni hneď, že „where are you from?“ a my „from Slovakia“ a a oni „fakt?, nekecaj!“ Boli to Slováci, východniari z Košicoch. Zaujímavé, že naposledy sme slovenských turistov stretli tiež presne na polárnom kruhu, keď sme išli smerom hore. Nórsko poznali dobre, boli tu už 4x ale vždy len južne od Trondheimu. Teraz sa chystali na Lofoty. Ondrej mi dal gps súradnice 8 vraj najkrajších miest, ktoré by sme vraj nemali vynechať. Prišlo to vhod, lebo aj mapa nám končila, mali sme len severné Nórsko odtrhnuté z akéhosi turistického katalógu. Na všetkých pumpách boli mapy Nórska vypredané. A že vraj blahobyt.

Dnes sme chceli bivakovať len tak na divoko. Má to svoje výhody. Nemusíme hrať karty potichu a nemusím si furt obliekať trenky, keď vychádzam zo stanu. Prvé miesto, čo sme našli nebolo špatné. Už sme sa usádzali, aj začali čítať knižku, potom sa nám z nejakého dôvodu nezdalo, tak sme šli hľadať iné. Cestou som v teréne obrátil motorku horeznačky do priekopy. Dvom sa nám ju podarilo obrátiť. Nejak my to enduro nejde, musím pocvičiť. GS je ale super, žiadne škody, keď to niekde oprieš. Druhé miesto sme objavili asi po 10 km. Poloostrov uprostred jazera, vyzeral ako z winnetuovky. To jazero bolo také čisté, že sa z neho dalo piť. Vlastne celý sever Škandinávie je veľmi čistý a nedotknutý. Akurát tie hryzavé mušky nie sú žiaden mýtus. Prihnali sa a celý sme museli byť pozakrývaní, inak by nás zožrali. Vlezú aj pod šaty, naše komáre sú oproti nim skvelí kamoši. Volal Mišo, že spravil 700 km a spí pri Trondheime. Sme oproti nemu flákači. Prešiel som sa po okolí a našiel zo 10 hríbov. Presvedčili sme sami seba, ze sú jedlé. Zostala nám ešte jedna sáčková hubová polievka, tak sme ju mali s ozajstnými hubami. Ako sme rozkladali oheň, z tmy sa vynorili dve postavy. Poznamenávam, že už neboli biele polárne noci, ako sme šli na juh, už bola v noci normálna tma ako v rohu. Bol to starší párik v typických severských kockovaných košeliach. Boli veľmi milí, volajú sa Steinar a Rita. Neďaleko majú rybársku chajdu a boli na prechádzke. Ponúkli sme ich prečítať si niečo z našej knižky a zahrali niečo na gitalele. Páčilo sa im to. Práve sa vrátili z Chorvátska a slovenčina im chorvátčinu veľmi pripomínala. Vysvetlili, že tam chodia každý rok, aby ušetrili. Tam ich totiž dovolenkový život výjde lacnejšie ako bežný nórsky. Steinar doniesol harmoniku a vlastné doma robené pivo a okrem toho takú malú krabičku, ktorú zapol a položil vedľa nás. Zrazu mušky zmizli a my sme sa mohli zabávať a hulákať.

Ráno štandardná hygiena divokého kempovania. Vysrať sa do kríkov a potom umyť riť v studenom jazere. A umyť si tam zuby. Vlastne radšej v opačnom poradí. Slniečko krásne svietilo. Zbalili sme sa a išli sme využiť pozvanie na kávu do chaty k Steinimu a Rite. Privítali nás s Gold of the forest, čo je džem s akýchsi žltých čučoriedok. Ešte sme vyfasovali fľašu domáceho piva a spolovice rozčítanú ťažkú nórsku literatúru. Musím zhodnotiť, že Nóri sú oveľa priateľskejší, bezprostrednejší a srdečnejší ako Fíni. Mohli sme pokračovať, bol to fakt tranzitný deň. Postupne sa krajina menila z horskej na poľnohospodársku a dosť pripomínala niektoré časti Slovenska. Išli sme Liptovom aj Podpoľaním. Pred Trondheimom to už bolo mestské, premávka hustla a ja som bol veľmi rád, že sme na motorke a nie autom. Celkom únavný deň. Aj sme sa kúpali vo fjorde. Popravde fjordy vyzerajú krásne z diaľky, ale zblízka je na brehoch toľko rias, že je problém nielen plávať, ale už len vstúpiť do vody. Mali sme opäť chuť na výhody divokého kempu. Našli sme miesto na malom poloostrove. Nejakú chvíľu sme ho hľadali, toto už nebol pustý sever, kde človek hocikde zabočí, nazbiera si hríbov, uloví si rybu, či losa a napije sa z jazera. Pri hľadaní miesta som znovu prevrátil motorku v teréne. Už sa teším, keď absolvujem nejakú enduro školu. Toto miesto bolo krásne. Keď slnko zašlo za horu nad fjordom, tá vytvorila siluletu ležiaceho indiána. Sedeli sme tam na skale, popíjali pivo od Steinara a bola to veľmi pekná chvíľa.

Ráno sme si to namierili na prvý bod Ondrejovho zoznamu tipov. North atlantic route. Zistil som, že nám...

... počas cesty niekde vypadol z batožiny Simin nepremok. Ale čo tam po ňom, veď na oblohe ani mráčka. Cestou nejaký trajekt a obrovský most, na ktorom bolo riadne cítiť bočný vietor. Keby bol silnejší, motorkára spláchne do mora ako nič. Atlantická cesta spája ostrovy, ktoré sú pri ústiach do fjordov. Riadne tu vidno, ako sa mohutným prúdom oceán valí dnu do fjordu. Cesta je často kvôli počasiu uzavretá. Videli sme fotky, kde vlny špliechajú cez 20 m vysoký most. Vtedy by som na nej nechcel byť. Z tohto pekného miesta sme sa vybrali na tip č. 2, Trollstigen – cestu Trollov. Rovnaký nápad ako my, dostalo aj ďalšieho pol milióna ľudí, čo sa driapalo serpentínami hore autobusmi, motorkami, autami i pešo. Toto sa mi už nepáčilo, pripomínalo mi to komerčné Alpy. Ale stojí to za prejdenie a kúpenie magnetky. Už bolo treba normálnu hygienu, tak sme zakotvili v klasickom kempe.

Na druhý deň som opäť doobeda úradoval, lebo bol pondelok. Poobede som hodil do GPS OndroTip č. 3, Geirangerfjord. Je to údajne jeden z najkrajších nórskych fjordov. Naozaj stál za to, však pozrite fotky. Len tých ľudí zase ako v Tescu pred Vianocami... Nad fjordom vysoko v horách sa nachádzal OndroTip 4 – vyhliadka Dalsnibba. Ako sme stúpali, teplota prudko klesala. Nad výškou 1.000 metrov som už nevidel žiadnu vegetáciu. U nás v takej výške rastú husté lesy, tu len mach. Vyhliadka je hore pod štítmi vo výške takmer 1.500 m. Tu hore boli už len skaly, sneh, ľad a ostrý vietor. A ešte 50 autobusov s turistami z celého sveta. Rýchlo preč. Jazdili sme studeným asfaltom cez hory, naozaj peknými zákrutami. Dunlopky musím pochváliť. Držali ako prilepené aj s plne naloženou motorkou a dvoma ľuďmi. Mali sme namierené k OndroTipu 5 – ľadovcu Boyabreen. Je súčasťou najväčšieho európskeho ľadovca Jostedalsbreen. K tomu ľadovcu sme sa motorkou dostali úplne blízko. Žiaril na svetlomodro a plazil sa dole rýchlosťou 2m za deň. Bol veľmi pekný, akurát o 80% menší ako na fotke z pred 80 rokov. Začalo sa stmievať a tiež pršať, tak sme sa pohli. Doteraz bola obloha bez mráčka celé dva týždne. Ódin asi dopil tú fľašu Koskenkorvy a rozhodol sa nám osladiť cestu. Posielal nám stále viac a viac vody. Mal som aspoň príležitosť Dunlopky otestovať na zákrutách v daždi. Musím povedať, že ešte žiadne gumy mi tak dobre nesedeli na mokrej ceste. Jazdil som sebavedomo ako na suchej. Súdruhom inžinierom z NDR gratulujem! Nikde neurobili chybu. Simin nepremok sme stratili a svoj som si zo solidarity neobliekal. Prešli sme asi 60 km a mokrí a zmrznutí sme došli do chatkového kempu. Zobrali sme chatu s krbom, narúbali sme si dreva, pec vypeckovali do červena, až tam bolo ako v saune, hodili sme sušiť veci a bolo fajne.

Ódinova pomsta a víza do NDR

Ráno sme si povedali, že ideme domov. Zvyšné OndroTipy si necháme nabudúce. Ódin vytriezvel, nepršalo, alebo bolo zamračené. Vyštartovali sme smerom na Oslo. Cestou sme videli ešte veľa pekných vecí, vysoko položenú planinu, kde bola slušná kosa, alebo sme šli starou historickou cestou popri divokej rieke. Navštívili sme aj miesto dopadu krátera. Ale hovno tam bolo vidno, asi ten bordel už upratali. Nad Oslom sa Ódin znovu začal mračiť, vypil si a začal prskať. Pršalo a vo Švédsku pri Goteborgu už lialo. Rýchlo sme kúpili nepremoky. Chceli sme sa zastaviť pred štadiónom, kde sme sa v 2002 stali majstrami sveta, ale v tomto počasí sme radšej ťahali ďalej. V noci sme došli do kempu, v silnom vetre a daždi rozložili stan a vyčítavo pozerali na Ódina. Hajzel! Simu celý deň niečo hrýzlo a keď sa vyzliekla, mala červené štípance po celom tele. Prehľadali sme šaty a našli sme maličkého pavúčika, menšieho ako pol mravca. „Tak Ty budeš štípať a trápiť moje dievča?“ Takú som mu jednu dal do zubov, ten si zapamätá. Nič som sa nevyspal. Vetrisko kmásal stanom, dážď bičoval, bolo to ako spať pod plechom, po ktorom niekto trieska kovovou tyčou.

Švédsko sme prefrčali v daždi a vetre, trajektom prešli do Dánska a tu sme ani raz nezosadli, iba na konci pri trajekte do Nemecka. Bola zima a stále pršalo. Na trajekt sa čakalo dve hodiny a nebolo sa kde skryť. Tak sme len postávali, v nepremokoch s prilbami, ešte aj s jedným ďalším motorkárom. Bol to Fín, nejak na nich máme po ceste šťastie. Volal sa Aanti, ako ten na Lofotoch a vybral sa na 4 dňový super rýchly presun po Európe na svojej starej Ducati ST4. Dnes vyrazil z Fínska po diaľniciach a už má za sebou cez 1.000 km. Vyzeral ako naspídovaná veverička, musel mať v sebe aspoň desať redbulov. Na otázku, že o čom je taká jazda diaľnicou, odpovedal, že sa potrebuje prevetrať, kým nastúpi do práce. Spolu sme sa loďou prepravili do nemeckého Rostocku a ubytovali sa v hoteli. Mišo volal, že dnes prešiel 1.200 km a čaká na nás na Lodenici v Piešťanoch. Ten by si s Aantim mohol ruky podať.

Na druhý deň vyzeralo, že už možno ani pršať nebude. Ani zima nebola. Vybrali sme sa po nemeckej diaľnici na Berlín. V Nemecku je na diaľniciach neobmedzená rýchlosť. Okolo nás sem-tam prefrčalo nejaké to Poršátko 250 za hodinu. Bol to trochu šok. Hlavne po dvoch týždňoch v Škandinávii, kde sa všetci vlečú 80 a ani za Boha neporušiť nejaké pravidlo, inak sa nedostanem do Walhaly. V Berlíne sme sa rozdelili. Aanti chcel kaliť diaľnicou ďalej a my sme si chceli pozrieť Berlínsky múr, keď už sme tu. Dal som mu aspoň svoje číslo, poslednú moto mapu Slovenska, zakázal mu diaľnice, vyznačil pekné cesty u nás a pozval ho na Lodenicu. Berlínsky múr je miesto s veľmi peknou atmosférou. Nie je to ako Osvienčim, kde Ťa mrazí. Toto je veselá nostalgia. Zachoval sa asi kilometer dlhý pás múru, ktorý je pokreslený trabantami, pohraničníkmi z NDR, alebo Honeckerom ako sa bozkáva s Brežnevom. Do toho hrá kapela, pouliční muzikanti, retro colníci udeľujú víza a povoľujú vstup na druhú stranu múru. Pekné miesto. Bolo poobedie a my sme získali tú česť spoznať berlínske zápchy. Ale keďže sme na motorke, trápiť nás to nemuselo. Aj keď 15 km kolónu som ešte po krajnici asi neobiehal.

České a slovenské lacné knižky

Hltali sme diaľničné kilometre smerom do Čiech. Na hraniciach sme si zatrúbili, veď sme vlastne doma. Ako sme prichádzali do Prahy, bola teplá noc a nám sa mesto veľmi páčilo. Vyštverali sme sa na Petřín, ale vyhliadkovú vežu sme už otvorenú nestihli. Posedeli sme si aspoň v tráve a obdivovali osvetlené historické centrum stovežatej. Boli sme celkom čulí, tak reku ideme do Zlína. Máme tam firmu, prespať je kde a možno zastihneme v meste aj nášho ředitela Filipa. Veď je piatok. Tých 300 km sme prešli ani som si to neuvedomil. Dnes sme mali za sebou 1.000 km a exkurziu dvoch veľkých miest. V Zlíne sme si rozložili karimatky a spacáky v kancelárii na firme, dali sprchu a poď ho za českou kultúrou. Do knižnice U Jelena. Nemal som české koruny a pýtam sa tam na platbu kartou. „Jenom při objednávce nad dvěstě korun!“ zdôraznil knihovník. Až mi to prišlo smiešne. Za cenu jedného malého nórskeho piva sme teda dostali 4 veľké plzenské knižky a ešte 2 malé moravské brožúrky. Prišiel ředitel Filip. Je to chlap ako hora, vyzerá ako biela verzia seržanta Hightowera. Pravidelne sa zúčastňuje súťaží Strongman a je tretím najmocnejším chlapom v kraji. Ale svoju silu nezneužíva, je to veľký dobrák. S ním prišiel aj jeho kamarát Jaro. Ten bol nízky, ale široký ako dvaja Rambovia dokopy a ešte k tomu trochu dofúknutí. Mňa ako majiteľa firmy čakal ako kravaťáka, nie ako potetovaného motorkára s čírom na hlave. Asi som mu zaimponoval. Mal už čosi prečítané, rozoberal cigáňov a emigrantov a stále sa chválil, že je rasista. Raz som počul o pilotovi vrtuľníka, ktorý bol veľmi hrdý na to, že je pilot. Keď mal rande, bola to prvá informácia, ktorú dievča dostalo. A už sa často aj omylom predstavoval nie menom a priezviskom, ale že „Teší ma, Jožo Pilot“. Bolo to veľmi smiešne. Stať sa pilotom si ale vyžaduje obetovať veľa času a veľa peňazí. Neviem koľko vecí musíš obetovať, aby si sa stal hrdým rasistom. Takže Jaro mi prišiel ešte smiešnejší. Po týždni bez poriadnych knižiek sme čítali, kým nám oči slúžili. Ale dávali sme si bacha. V Zlíne sa pred časom vyskytovali divné knižky, ktoré keď si prečítal, tak si oslepol!

Vyspali sme sa do sýta, spali sme doobeda. Žiadny vietor, buchot, zákerný nórsky pavúk, ani insomnia bielych polárnych nocí. Na Lodenicu do Piešťan sme to mali smiešnych 80 km, tak načo sa ponáhľať. Bolo teplúčko a vychutnávali sme si jazdu moravským vidiekom. Na slovenskej hranici sme si od radosti zatancovali na ceste za podporného trúbenia okoloidúcich aut. Na Lodenici bola opäť sranda. Vyobjímali sme Miša, stretli sme niekoľko Hovád a kamošov manželov Milana a Luciu, ktorí sem chodia každý rok oslavovať výročie, keďže sa tu zoznámili. Z radosťou som zistil, že mi na GS funguje to okienko na kontrolu oleja. Po ceste ho trochu zožralo, tak sa objavil svetlý pás na vrchu. Super. Mám skvelú motorku... :) A tu mi volá šialený Aanti. Že našiel Piešťany a je v areáli. Hurá. Naučil som ho po slovensky objednávať si cigánsku pečienku, pivo a borovičku a o zábavu mal postarané. Nemal ani stan, zakrútil sa do našej sobej kožušiny a zaspal pri motorke. Ráno nasadol na motorku a podľa mňa večer už bol vo Fínsku.

Bola nedeľa a vybrali sme domov. Za celú cestu sme stretli iba dve policajné hliadky. Prvú cestou na sever v Kežmarku a druhú po 8.500 km v Žarnovici. A táto nám už dala aj pokutu. Z auta vystúpili tri orgány. Ten čo vie písať, ten čo vie čítať a ten čo ich vie kontrolovať. Vravím: „Chlapci, tak ste mi chýbali, už idem cez sto kilákov Slovenskom a vás nikde“. Rehotali sa, ale bolo to aj tak za dvacku. Aj som bol rád, zaplatil som za to, že viem, že som doma. Výlet sa nám veľmi páčil, akurát Sima vyhlásila, že takú dlhú cestu ako ľadvinka už neabsolvuje. Ide si teraz na jar kupovať vlastnú motorku, takže naše cesty budú ešte zaujímavejšie... ;)