Alpy 2015 - Ako vyliečiť ľadvinku z Hypsofóbie
[Mototuristika - Európa - Cestopis]
Podľa wikipédie: Akrofóbia alebo hypsofóbia alebo batofóbia je chorobný (panický) strach (=fóbia) z výšky/pozerania sa do hĺbok. ...najlepšie možno zredukovať zaujatím sedavej polohy alebo ľahnutím si na zem.
Napadlo ma lepšie riešenie, tak som ju zobral na serpentínky na motorke do Álp a Dolomitov.
0. deň - 10 km, ale o to viac potu a nervov
V piatok som si zobral dovolenku navyše, lebo mi bolo jasné, že za jeden večer prípravy nestihnem.
Program číslo jedna: príprava motorky v tomto pekle v Maďarsku (pracovný názov Mordor).
Bod 1a. tankvak. Došiel na poslednú chvíľku. Nemenovaný slovenský webshop, kde cena bola polovičná oproti Shox v Maďarsku, mi 2x poslali email, že odoslali. Pýtam sa o 4 dni neskôr, či by nedali nejaké číslo zásielky, nech pourgujem. Takže predsa neposlali, ale teraz už fakt posielajú, na druhý deň aj došiel. Čo sa týka montáže, rýchlo prečítam popis, jednoduché. Štyri šróbiky vybrať, nasadiť tam držiak, čo som kúpil k tankvaku a hotovo. Trochu ma desí predstava, že niektorý šróbik skončí v nádrži, našťastie sa nestalo. Po montáži prečítam upozornenie, nech pred začatím zakryjem dzúru. Múdre riešenie. Nabudúce.
1b. padáky. Na poslednom XL Enduro Rally pri Fiľakove som úspešne odlomil jeden držiak, vďaka Krisztiánovy pekne pozvárané, nejak som to načarbal čiernou farbou a stačí už len dať naspäť. Tuším je 40 v tieni... Leje zo mňa tak, že nestíham dopĺňať tekutiny.
1c. vzadu sú už namontované držiaky na barle, ešte tam naťahujem nejakú čudnú fóliu, ktorá sa pomocou fénu pekne nalepí, nech sa tam neodiera kov o kov.
1d. počas posledných jázd po asfalte som zistil, že zvýšené rajdy sú síce do terénu super, ale na asfalt nepohodlné, po 200 km ma bolia od nich ramená. Musia ísť dole. Kde som to videl originál šróbiky... Pekne zlepené, nech sa nestratia... Už viem! U starkej v garáži na Slovensku! Super. 4 hodiny navyše na cestu nemám. Volám Krisztiánovy, ale výnimočne je bezradný. Inokedy všetko má a zbytok vyrobí. Volám do BMW servisu, či majú na sklade. Volám 5x, kým niekto zdvihne. Na sklade nemajú, ale chalan bez požiadania hovorí presný typ, minimálnu tvrdosť a rozmery, aby som si to vedel kúpiť inde. Počas ďalšej polhodinky, keď sa už ponáhľam do Fabory, volajú z toho istého servisu naspäť ešte dvaja, že majú neprijatý hovor, z toho druhý z dovolenky.
O týždeň neskôr som pochopil aj to, čo znamená ak je šrób bez nejakej povrchovej úpravy. Slušne začal hrdzavieť.
Priateľka medzi tým nosí na jednu veľkú kopu veci, čo by sme mali zobrať zo sebou. Asi som zabudol spomenúť, že auto zostáva doma.
Ako to videla ľadvinka
Môj Laci aj tak zruší polovicu z toho čo vyberiem. :-D (neskôr mi došlo, že ubral zo svojho. Poklad :))
1. deň - 600 km - ako zastať a nezaspať
Ráno budíček skoro ráno, samozrejme aj tak štartujeme o hodinu neskôr, nejak som sa nedokázal prebrať. Na poslednú chvíľku ešte kupujem cez net maďarskú diaľničnú a rozčulujem sa nad ich polofunkčnou stránkou. Nakoniec je samozrejme všetko prichystané a pripravené na odchod.
|
| Prichystaná pred štartom |
Na niečo som predsa zabudol... Kde je ľadvinka??
Zaujímavú cestu plnú vzrušenia cez maďarské diaľnice opisovať nebudem. Stáli sme asi každých 100 km a to hlavne kvôli mne, málo spánku sa podpísalo pod únavu, bál som sa že zaspím. Počasie sa držalo dobre, popršalo len raz, aj to presne počas doby tankovania.
Na posledných 40 km som prichystal trochu zaujímavejšiu trasu mimo diaľnice. Hneď, ako sme sa dostali medzi hory som zistil, ako rýchlo sa tu dokáže počasie zmeniť a ako vie byť posledných 30 km veľa, ak leje ako z krhly. Najprv som nadával len v duchu, potom už aj nahlas, že čo sme sa nezastavil včas a nedali si nepremoky. Kým sme došli na ubytko, zmokli sme na kožu. Aspoň ja, priateľke to schytali len kevlarorifle, rukavice a jedna čižma. Ja som super otestoval nové goretexky – natieklo do nich cez nohy... Stačilo pár minút a už som sa v nich člaptal.
Nakoniec sme úspešne našli ubytko, kryté parkovanie pre moto, kde už stáli štyri motorky s CZ špz. Do večera pribudlo ďalších pár a do rána ešte 2. Večer som sa ešte prešiel k moto, a vidím chlapa pri CZ značke po česky nadávať a trápiť sa so zadným kufrom – nevedel sa do nej dostať. Najprv som mu požičal ešte nejaké náradie a potom sa spýtal, či je tá moto vôbec jeho. Asi bola, ráno som ho našiel na nej, kufor bol už zaistený gumami.
Ešte malá nepríjemnosť, zistili sme, že vysoká sprcha ja pre ľadvinku nevhodná, ale vedúca penziónu to riešila veľmi ochotne a na druhý deň sme už mali druhú izbu. Podľa všetkého jej vlastnú, dúfam, že nespala v kuchyni.
Ako to videla ľadvinka
Asi tak v rovnakom čase, zisťujeme, že ak sa nedobijeme kofeínom, tak zaspíme. Ani nevnímam, že sme prekročili hranicu – Rakúsko. Oči začínam pučiť , keď začínajú typické rakúske domy a muškáty na balkónoch. Upravené trávniky. Pohodičková cesta a užívam si. Pán šofér chcel zmenu a posledné kiláky sme mali hory. Zvládam nad očakávania. Ani popŕchanie mi neprekáža, hoci som nahodila motorifláče. Nuž, keď z toho je nakoniec lejak, tak to už sranda prestáva. Dúfam, že skoro nájdeme ubytko.
Stalo sa a parkujeme dokonca pod strechou. Síce dosť na úzko, takže skúšame nové zlezenie z moto. Úspešné. Hrdo sa nesiem až k ubytku, že sme zdolali 600 km a ja viem ešte prepletať nohami hoci v jednej čižme mám nejak mokro. Čakala na nás usmiata teta. Už len dobehnúť spánkový deficit a paráda.
|
| Penziónik u tety |
2. deň - 199 km - GG
Grossglockner – pre niektorých zrejme komerčná šaškaráda, ale je mi to jedno, nám bolo super, nádhera, hory krásne, asfalt (väčšinou) perfektný, ľadovec, skaly, vodopády, sneh a hlavne BEZ DAŽĎA.
Zo začiatku sme toho veľa nevideli, hmla jak viete kde, ale dali sme si ďalšie kolečko, mraky zmizli a alpy sa nám ukázali v plnej kráse. Zážitok na celý život, kto ešte nebol a má šancu sa tam dostať, nech ani chvíľku neváha! Ľadvinka kvôli strachu z výšky si užívala cestu kým bola hmla, potom kúsok pomenej.
Večer sme si ešte dali vínko a teraz práve píšem tieto riadky. Pri mojej pamäti sa to ináč nedá :).
|
| Grossglockner |
Ako to videla ľadvinka
Moje nervy toto už nedám. Pozerám hore a cesta stále pokračuje a kľukatie. S narastajúcou výškou problémiky riešim tak, že sa proste nepozerám na tú časť, ktorá je určite krásna, ale ja to radšej oželiem, ako jačať na moto, že by som prehlušila všetky typy motorov. Samozrejme stojíme, keď si myslíme, že by to stálo za vytiahnutie foťáku, ale vtedy mi je zle, ale že brutál. Nevadí, čo človek neurobí pre dobrý záber. Škoda, že hmla hustne. Bolo by to krajšie. Až na samom vrchu som zistila, že tá hmla ma zachránila. Nevidela som dole :-D.
Urobili sme zopár foto a pokračovali na ďalší výstup a tam sa mi fakt páčilo. Nádherný výhľad, slniečko svietilo. Pekne sme sa tam usadili na lavičku a kochali sa, alebo stáli pri zábradlí. Netuším koľko času sme tam strávili, ale pocitovo málo :) Sranda bola, keď bolo treba prejsť k motorke. Ten skvelý riedky vzduch nám dával zabrať a ja som bojovala s každým krokom. Vyteperil ma na našu mašinku a hybaj naspak na Grossglockner, čo ak nebude hmla. Síce bola, ale oveľa menšia a hádajte čo? No láska moja jediná zastala pri kraji a ja som kričala, že nieee! Ale on nepočul. Takže zastal.
Snažila som sa vyvarovať okrajom a užívať si to. Hrdo oznamujem, že túto časť kochania sa krásy som zvládla. Až na jeden trápnučký moment, keď som od eufórie niečo vykrikovala a kukala sa dole (po ujistení, že je múrik dosť hrubý a pevný aby udržal aj moju váhovú kategóriu a neprevalím ho), pri tom si akože „tancovala“ až kým som nezistila, že skupinka stojaca vedľa nás sú česi a rozumeli každé slovo, čo mi vyšlo z úst. Takže sme sa nenápadko pobrali na druhú stranu. :) Hovorím si, že nie som predsa padavka, okrem toho trápneho napodobenia tanca, ok. Hm...až kým nebolo treba nasadnúť na moto.
Kričím na Laciho, že ja tam nejdem. Tak ju posunul ďalej, ale asi nestačilo, lebo po posadení som sa jednoducho pozrela dole a už len plač a prosenie nech rýchlo nasadne, lebo nezvládam. Po pár metroch som sa dala do módu normál, takže zase smiech na odstavisku. Ešte som ostala v miernom úžase, keď pri jednom domčeku, mali trampolínu pre deti, pozerám a veď tá je úplne na kraji a potom už len priepasť! Neviem, či by som mala odvahu trampolínovať na takom mieste. Ale čo to ja riešim. Veď ja neviem skákať. :-D.
Záver: Nádherné miesto, úžasné hory, zákruty eňo ňuno, vodopády, že som zabúdala zatvárať ústa, škoda fóbie. Treba tam ísť a uvidieť na vlastné oči. Jasné, treba si zacvakať, ale je to lístok na celý deň a obísť to celé plus si odskočiť na ďalšie krásne miesto a znova sa vrátiť...
Večer sme unavení a spokojnučkí. Laci vybavil výmenu izby, začo som mu sľúbila, že budem celú dovolenku poslúchať :-D. Nová sprcha nemá chybu a ja sa nemusím trápim nesamostatnosťou. :) čo lepšie si prijať. Žeby červené vínko ? :)
|
| Grossglockner |
3. deň - 118 km - Krátky výlet na okolí
Trasu sme museli skrátiť, keďže doobeda celkom husto pršalo. Keď nás po ceste chytí dážď, tak nech, ale odchádzať vo vytrvalom lejaku sa nám nechcelo. Štartovali sme až okolo 11, v Zell am See zápcha ako v P... ešti. Kde sa dalo sme išli na strede medzi autami, celkom rýchlo sme dobehli nemecký párik, ktorí odchádzali na dvoch bavorákoch o 5 minút skôr ako mi z rovnakého penzióniku – stáli s autami v rade. Potom aj mi, keďže sa ledva vedľa seba zmestili autá, nebolo miesto navyše pre motorku. Frajeril som, ako pomaly viem ísť na moto bez zloženia nohy, až kým som si všimol, že slečne na F800GS to ide lepšie.
V tom mestečku pri jazere nás prekvapil zvýšený výskyt žien v hijab-e. Čisté, upravené, drahé kabelky, ale zrejme tam neboli na dovolenke.
Hlavné poučenie z dnešného dňa bolo, že nestačí pozbierať jednotlivé POI a spojiť príjemnou cestou, budem musieť dôkladnejšie riešiť, čo a v akej miere je prístupné priamo na motorke alebo minimálnou chôdzou.
|
| Krátky výlet v daždi |
Ako to videla ľadvinka
Mne sa asi sníva prší, fakt som si mohla pospať, ale na druhej strane žalúdok hlásil nástup na raňajky. Vyrážame pred obedom. Aj tak mám pocit, že toto bude skôr o mokrej a kľukatej ceste, lebo striedavo prší a neprší. Slnko vegetí niekde za mrakmi a chichoce sa nám poza chrbát. Nuž čo. Dostávame sa do zápchy v Zell am See a pán šofér si to rieši po svojom. Trepe sa medzi autá. Ja to ako ľadvinka nemusím, ale po asi 10 minútach uznávam, že lepšie riešenie nie je.
Na miesto cieľa prichádzame v daždi a tak to otáčame, jazerá možno uvidíme nabudúce. Ďalšou cestičkou ideme pomedzi stromy. Tie zákruty, no čo vám poviem, hovorila som si no toto už čo je a vydávala zo seba všelijaké citoslovcia, chvala Bohu nie všetky bolo počuť. Asfalt je fajn a dokonca sa na tom pracuje. Keďže nákladné auto pokračuje aj napriek opravám smerom hore, môj usudzuje, že ak tam vyjde on, tak aj my. Mne už nie je všetko jedno. Nakoniec uvidíme krásne tyrkysové jazero a čumím. Hm, stálo to zato.
Zisťujeme, že ak chceme vidieť ďalšie, tak len lanovkou. Po včerajšku ani náhodou. Hodím ponuku, že zostávam a čakám na lavičke ak chce ísť, ale ja to dnes nedám. Proste nie. Takže sa ide na ubytko. Striedavo prší a neprší a keď sa dostávame na rovnú cestu, tak si uvedomujem, že ju potrebujem. Trošku vegetná cesta na ubytko až na zápchu, ale nejak neriešim.
Nič nie je horšie, ako hlad. :) Ak nemáte nejaké tie zásoby z domu, večer už fakt nič nekúpite a reštiky fungujú na núdzovom stave. To znamená, že jedna zavretá a v druhej nám ponúkli obmedzený jedálni lístok, ako párky, praženica atď a ako bonus mali v ponuke viedenský šnicel, takže bolo rozhodnuté.
Deň nás veru zmoril, takže balíme až ráno.
|
| Krátky výlet v daždi |
4. deň - 250 km - Dolomity!
Grossglöcker je nádherný, za tým si stále stojím, ale Dolomity... GG sa môže pri nich kľudne a bez rozmýšľania hanbiť.
Z penziónu Pension Embacher sme vyrazili zbalení včas (u nás je to 10 hodín plus nejaké drobné). Tete som mojou úbohou nemčinou povedal schöne gasthause, schöne gasthause frau a že jej tu spravím werbung.
Nabrali sme smer Zell am See, ale keď som videl, že je väčšia zápcha ako včera, tak sme to otočili a obišli to celé zhora. Stálo to za to, nádherný výhľad na hory namiesto státia v kolóne. Ehm, presnejšie neskôr sa trochu stálo v kolóne aj tam, ale aspoň sa bolo na čo pozerať. Pri prechode talianskou hranicou sa nedalo nevšimnúť, že doterajšie pekné upravené domčeky vystriedali dve zabudnuté zrúcaniny. Čo bolo len dočasné sklamanie, lebo turistické strediská v horách si pekne udržiavajú aj taliani.
Zrazu sa začali objavovať dolomity a sme viac stáli a fotili, ako šli. Potom som zistil, že to bolo zbytočné, lebo skutočná krása nás ešte len čakala. Prešli sme cestou passy FurkellPass, Passo Gardena, Passo Sella, Passo Fedaia, ... mal som problém sústrediť na cestu a premávku (tá tam tiež bola miestami celkom hustá), lebo každou zátačkou sa nám objavil nový a nový nádherný výhľad. Som si istý, že zbehlému cestovateľovi to už fakt príde ako onanovanie a tu prestane čítať, ale my sme ozaj žasli za každou otočkou a užívali si neskutočné výhľady. Pripadalo nám to celé ako maľované.
Na Hotel Garni Roberta v Malga Ciapella sme došli úplne unavení. Vošiel som, usmial sa, povedal „bona sierra“ a vzápätí oznámil, že tu moja taliančina aj končí. Našťastie vedela po anglicky.
Následne zabodovala ešte raz: pozrela sa na ľadvinku a dala nám drahšie ubytko na prízemí za rovnakú cenu. Dokonca moto som vedel dať tesne pod okno, všetky veci popodával priamo tam, bez toho, aby bolo treba nosiť po kúskoch okolo. Ešte studené pivo na večer, no čo viac si môže človek prijať :).
|
| Cestou na Dolomity |
Ako to videla ľadvinka
Z penzioniku sa mi veru nechce. Taká zlatá teta, furt usmiata, skvelé raňajky, fajnová izba. No, ale pobalili sme dosýta sa najedli a ako Lacika nakladá kufre na moto, prihovoria sa nám česi, že kam ideme, že oni na GG a tak sme pokecali trošku, chalanisko chcel hneď pomáhať pri vykladaní mojej maličkosti a chytal moto, potom už len zahlásil, že to máme nacvičené. Dobehla tetuška, pohladkala po ramene, zaželala asi šťastnú cestu, určite ešte niečo k tomu a smer Taliansko. Na naše pomery zázrakom odchod včas.
Cesta fakt dobrá. Po Talianske hranice sme to brali ako presun. No ja som si nakoniec tú cestu celkom užila. Rakúske dedinky majú svoje čaro. Každý dom je niečím pekný, trávniky všetky pokosené, len sa kochať a fotiť. Inak to asi ani nejde. Talianske hranice ma pravdu povediac zaskočili. Hneď prvé čo sme po tabuli uvideli boli staré ošarpané domy. Ale dojem hneď zlepšili turistické strediská na ktorých si dali záležať. Čakali nás passy, ktoré cestou k hotelu vybral môj spolubojovník. Nuž a tu sa veru začína celkom iná etapa cesty.
Ak bol GG krásny a vyrážal dych, tak v Talianskych dolomitoch, tieto slová nestačia, zákrutky ako vymaľované, na skaly pred nami, za nami, svieti slnko. Mám čo robiť, aby som nezabúdala, že na zákrutách klopíme. V tejto chvíli mi je trošku ľúto Laciho, lebo sa nemôže toľko obzerať ako ja. Každým stúpaním, som bola šťastnejšia, že zvládam tie km na moto, lebo to zato stojí. Keď sa dostávame k hotelu, tak som unavená, ale keby Laci povedal, že otočíme to a dáme ešte raz, tak neváham! :)
Ubytovanie pekné, majiteľka hotela ochotná, keď zbadala, že sa k nej pechorím s barlami, tak sme dostali izbu na prízemí. Motorka si hovie pod oknom a mi si už dávame pivko...
|
| Cestou na Dolomity |
5. deň - 280 km - Boxer: žere alebo nežere?
To parádne studené pivko, ako som sa dnes dozvedel, stálo 11 eur. Nie, neožrali sme sa, z dvoch pre dvoch sa nedá. Našťastie víno majú lacnejšie a pri tom celkom dobré. To ešte nebola najhoršia správa dňa, ale o tom potom.
Raňajky okolo ôsmej, výber v pohode, stačí. Oblečieme sa a vyrážame. Sakra, zas som zabudol skontrolovať aspoň olej, no nič večer. Dnes boli na pláne samé passy: Passo Fedaia, keďže na nej leží náš hotelík, Passo di Costalunga, Passo Nigra – tu som si zabudol poznačiť, že na konci passu sa musíme otočiť a vrátiť po tej istej trase, tak som gps toto neuveril a silou mocou hľadal inú cestu. Skončili sme na šotolinkách medzi vinicami. Neplánovaný zážitok. Potom Passo Manghen, Passo Rolle – chvíľku som mal pocit, že ho ideme druhý krát a na koniec Passo Valles. Všetko pekné, ale včerajšie výhľady z passov, ktoré som vybral len tak, aby boli cestou, asi už túto dovolenku nič neprebije. Väčšina hôr pod hmlou, krajšie to začalo byť až poobede. Na koniec ešte jeden magor v aute, ktorý najprv zdržiaval osobák pred nami a tým pádom aj nás a keď som ich začal predbiehať, tak pridal a ešte nás stláčal dole v zákrute. Následne sme stretli pretekára oproti na Smartke vo vracáku, ale nič, čo by sa nedalo rýchlo korigovať.
Večer na izbe som si všimol cetlík s nejakými max. cenami za pobyt, začínalo to na 399 EUR za noc, čo bolo viac, ako sme mali platiť za 5 nocí. Trošku naplašený som sa na to išiel spýtať milej vedúcej, či sa ráno balíme alebo predávam bavoráka, nech vieme zaplatiť ubytko. Samozrejme pôvodná cena platila, ona tam len „strelila“ nejakú sumu, zrejme nejaký zákon to káže vyvesiť.
Medzi tým sa rozpršalo, ale napadlo ma, že som ešte neskontroloval ten olej. Dážď nedážď. Mno, ledva bolo vidno hladinu a to som moto ešte ani nenaštartoval :). Po naštartovaní a následnom zhasnutí bola hladina veľmi dlho neviditeľná v okienku :). Takto sa ďalej nepôjde. Celý večer som pátral po vypadávajúcom nete (asi počasie), najbližší servis a zároveň väčšie mesto so šancou nájsť vhodný olej – našiel na 70 km. To rozhodne nemôžem risknúť. Medzi tým Marty z KTM BB poradil čo tam vlastne naliať. (ešte raz dík!) a majiteľka hotelíka sľúbila, že ráno pomôže s hľadaním na okolí v benzínkach. Mňa napadlo akurát objednať to na adresu hotela cez webshop, ale nechcelo sa mi stratiť min. 2 dni...
|
| Dolomity |
Ako to videla ľadvinka
Vstávam ako dolámaná, ale hovorím si, že sa musím premôcť, lebo ma čaká určite krásny deň. Fajnové raňajočky a brutálne silné presso ma prebralo a hor sa na cestu necestu. Celkový dojem z passov kazí hmla a tak mám pocit, že včerajšok sa mi asi viac vryje do pamäti. Ale cesta je pekná, skôr lesné cesty, sem tam si hmla dáva pohov a máme pekný výhľad.
Trošku si z nás strieľa GPS a dostávame na šotolinu, čo moja maličkosť nemusí, ale je to len kúsok. Vidíme vinice, záhrady s atypickými fóliovníkmi, fólia len z vrchu a pod nimi väčšinou jablone. Nakoniec trošku stresu, lebo jeden skvelý šofér, (typ auta si nepamätám) najprv zdržuje premávku a keď sa ho snažíme predbehnúť, tak nás vytláča z cesty. Tuším som prestala aj dýchať. Ale Lacika zvládol a predbehli sme ho a doslova mu ušli. No ja som už bola celý čas v kŕči, až kým sme moto neodstavili pri hotely.
Krátko nato môj zisťuje, že oleja niet, nuž tak treba riešiť, hoci je večer a ja dúfam, že sa to podarí vybaviť. Ideme sa najesť do vedľajšieho hotela a prihovárajú sa nám česi (ktorých sme stretli ešte na raňajkách) a zistili sme, že bolo treba zarezervovať stôl. Pani hneď skvele zareagovala a povedala čašníkovi, že potrebujeme jeden stôl. Strávili sme príjemný večer aj vďaka nim. :)
|
| Dolomity |
6. deň - cca. 150 km - Rapídne postupujeme v liečení
Len približne, lebo neviem koľko som sám nalietal. Ľadvinka mala voľno, ja som ignoroval výhľady a lietal po passoch NO PLAN. Ignoroval kde sa dalo, ale niekde sa skratka nedalo.
Ale späť k ránu. Majiteľka hotela ako sľúbila, tak aj spravila a po niekoľkých telefonátoch vybavila, aby mi ten olej objednali do servisu, kde to malo byť na poobedie.
Keďže sme mali doobeda voľno, tak sme sa šli pozrieť na odporúčanie našej hostiteľky na Lokvár. Hm, nie, bola to asi Marmolada. Obrovská výška, kabínková lanovka s troma prestupmi (ktoré mimochodom ľadvinka zvládala excelentne napriek hrôzy z výšok). Bohužiaľ bolo dosť oblačno, ale tie kúsky, čo sme videli, boli nádherné. V tej výške som sa prebehol pár metrov a ako som skoro skolaboval som zistil, že nie, kondičku ešte stále nemám. Ďalšie XL Enduro Rally dá zas zabrať :D.
Poobede som sa z kopca skotúľal dole do servisu a nalial olej. Zrejme nejaký špeciálny, lebo extra ochotný servisman naúčtoval asi trojnásobnú cenu :(. Keď mi povedal, že mi objednal 4 litre za 96 €, tak som pár sekúnd analyzoval číslo čo jeho slabou angličtinou povedal. Veď to nemôže byť toľko. Ale bolo. Zobral som len čo som potreboval, zbytok mu nechal, ale trojnásobnú cenu musel aj tak zaplatiť.
Poobede som si spravil výlet solo a pobehal nejaké passy trochu v tempe, len tak na ľahko.
|
| Marmoláda |
Ako to videla ľadvinka
Ráno vstávam s malou dušičkou, aby sa situácia s olejom doriešila a mi sme mohli pokračovať náročnými zákrutami, vidieť dolomity, na ktoré svieti slnko a dodáva im neopakovateľnú atmošku. Zatiaľ dávame náhradný program Lanovka – Marmoláda. Prvé čo ma napadlo, ideme na lekvár :-D.
Na Lanovku? Ty sranduješ? Ešte si to mám k nej aj pešo odcupkať , no díky :)
Musím ale napísať, že žiadny problém, cez turniket som nemusela jupííí, pustili ma spustením bočnej reťaze. Odkontrolovali si, aby Laci odpípol aj moju kartičku. Do kabínky nastupujem so stiahnutým žalúdkom a mám pocit, že Lacimu gniavim ruku, ktorej sa držím. Musela som stratiť všetky svoje zmysli, keď som s týmto súhlasila. Tu sa nedá sadnúť? Tak rýchlo sa aspoň chytiť. Uf! Mierne mi hučí v ušiach, keď sa pohýname. Jéééj ja to zvládam. Parádny výhľad, škoda, že je trošku hmla. Taaak prvá etapa je za mnou. Ahááá tak nie, ono len prestupujeme sakra :D. Nevadííí, ja to dám.
No toto už má iný kaliber, pán ktorý nás sprevádza naťukal určite pre mňa špeciálny húpací výstup. Zastávame a nastupujeme do ďalšej kabínky, ktorá nás vynáša o ďalší kusisko vyššie. Tu je to už fakt brutál. Moja polovička ma upokojuje a pri tom sa usmieva ako slniečko. Lanovka zastane vystúpime a chalanisko, ktorý obsluhoval lanovku ukazuje na výťah... nekomentujem. Nastupujem.
Na terase je naozaj zima a neuveriteľný výhľad. Prichádza prehováranie, aby som išla k zábradliu a nasleduje fotka. Poviem vám stálo to zato! To sa veru nedá opísať. Prepáčte, tu mi slovná zásoba dochádza. Ak budete mať možnosť tak si to doprajte. Na to nejaké písmenkovanie nestačí.
Zviezli sme sa neskôr o „poschodie“. Tak som si to fakt užila, svietilo slniečko a konce hôr vyzerali neskutočne. Na jednej strane skaly a na druhej zalesnená hora. Neuveriteľné. Vo vnútri sa dá dokonca najesť, môžete nakuknúť do múzea, kde si môžete pozrieť ako prebiehala prvá svetová vojna v tejto oblasti, ako bojovali a presúvali sa v kopcoch a čo všetko museli zdolávať a prekonávať. Aké mali možnosti na obranu, oblečenie...proste všetko. Ďakujem za náhradný program. :)
Poobede išiel Laci pre olej a aj si trošku pojazdiť. Ja som sa pustila do písania týchto riadkov. Večer prisadáme k čechom a rozprávame si príhody. Vzdávajú to, ako prví a my ešte píšeme pár riadkov, aby sme nepozabúdali. :)
|
| Marmoláda |
7. deň - 258 km - Keď gps nasere
Raňajky, chystanie sa, vyrážame. Klasika. Na dnes tých passov bolo trochu viac, ale zvládli sme to (Passo Fedaia, Passo Pordoi, Passo Falzarego, Passo Tre Croci, jazero Misurina, Auronzo, Passo Giau). Ak sa nikto chystá do Dolomitov, Passo Giau v žiadnom prípade nevynechajte! Asi trojnásobný počet zákrut, miestami som až nechápal čo sa deje a úplne hore ten výhľad… Čo výhľad, výhľady! Nádhera. Včera som to dal sám po prvýkrát, dnes sme boli spolu a zajtra ideme ešte raz, lebo baterka v kamere skončila tesne pred výjazdom :D.
GPS-ko zas prekvapilo a ako ináč: nie v dobrom. Ideme cez Cortinu a sledujem ceny na benzínkach, lebo vidím, že pomaly bude treba tankovať. Všade nad 1.6, hladné očko ešte nesvieti, tak na to kašlem. Tesne za mestom sa ledka ozve. Čo už, za 80 km snáď nejaká benzínka bude. Nebola. Palubák ukazuje posledných 40 km. Tak dávam cez gps najbližšiu normálnu benzínku, vraj 13 km. Super. 13 km prešlo, benzínka ani zďaleka nikde. Už som nervózny, nechcem skončiť s mojou ľadvinkou niekde bez pohonu. Dávam najbližšiu benzínku. Že 1.6 km. Super. 7 km v p… a benzínka nikde. Potom mi do došlo. Ten hajzel ukazuje vzdialenosti vzdušnou čiarou. Tak to bohovsky pomôže v horách, díky. Na koniec sa benzínka našla, cena 1.5 a nejaké drobné, ale gps skoro letel. Neskôr mal k tomu ešte bližšie.
Stačilo z výletu, dávam ako cieľ ubytko. Ten hajzel nás znaviguje z hlavnej cesty do nejakej malej dedinky, uličky také, že som géeso držal šikmo, aby bavorák na štyroch, čo šiel oproti prešiel. Konečne nás to vyvedie z dediny a kde?? No na ten istý hlavný ťah, len z protismeru. Asi sa mu nezdalo, že tú odbočku doprava by som dal, tak nás to otočilo o 6 km ďalej cez dedinu…
|
| Dolomity |
Ako to videla ľadvinka
Dnes nám toho Laci naložil, ale nevadí. Passy vám písať nebudem lebo úprimne si ich nepamätám. Čakala nás na nich premávka. Robili nám spoločnosť autá, karavany, motorky, autobusy. Klobúk dole pred šoférmi autobusov, vytočia v takom ostrom stúpaní, že nechápem. Zákruta jedna za druhou, výhľady parádne, lebo konečne nám zas svietilo slniečko.
Obzerám, klopím, zastavujeme a fotíme, kamera nenabitá, takže natáčame kým to dá. Nedá mi podeliť sa s vami, že moje orientačné schopnosti sú na bode mrazu, poviete si, žena. No áno...Ja som si naivne do dnešného dňa myslela, že vďaka motorkovaniu sa to zlepšilo. Omyl. Potrebovala som vyriešiť nejaké neodkladné veci, bola som odprevadená po dvere. Netušila som, že budem mať problém nájsť cestu von. Nebyť čašníčky, tak asi vojdem všade od upratovacieho kumbálu, po kuchynu, kým nájdem Laciho.
Posledný pass si pamätám, lebo bol neuveriteľný: Passo Giau. Zákruta za zákrutou. Zeleň popri ceste, hory, potom výhľad do doliny. Nechýbalo slnko, ktoré tomu dalo pozlátko. Zhodli sme sa, že ak bude zajtra dobré počasie, tak sa vrátime, aby sme si to natočili.
Ako to už tak nejak s nami býva, tak dochádza benzín, (moto nám to oznámila po prejdení pár benzíniek), tak sa spoliehame na GPS, ktoré má zas svoju hlavu a zavádza. Už máme na mále, keď prichádzame k benzínke. Potom nás zas zavedie do dedinky, kde sú prťavé uličky ala italiano. Laci má čo robiť, aby sme sa vyhli autu, ktoré ide oproti.
Večer prichádzame unavení, dáme sa dokopy a ideme si prisadnúť k čechom. Potykáme, pokecáme, popijeme a rozmýšľam, či to odcupkám do izby. Už len zostáva popriať dobrú noc :)
|
| Dolomity |
|
| Passo Fedaia |
8. deň - 85 km - Nakupovanie suvenírov
Deň oddychový, ale to bolo z čísla jasné. Chceli sme akurát nahrať na kameru Passo Giau, tak sme to prešli tam aj späť a cestou dali niektoré horské prechody ešte raz :). Ďalší program na dnes: kupovanie suvenírov. V dedinke pod nami je pár obchodíkov, obchody remeselníkov, ktoré sa rozhodne oplatí navštíviť. Keby šiel niekto na okolo, pridal som ich na dynamickú mapu.
Nedal sa prehliadnuť obchod s kovanými „drobnosťami“, skôr umeleckými dielami, lebo v podstate časť dedinky je vyzdobená ich prácou. Vedľa seba je dielnička a obchod, kde sú tisíce rôznych predmetov. Kúpili sme si pekný malý svietnik. Teta síce vedela len po taliansky, ale názornú ukážku, čo sa s tým stane bez zabalenia na motorke pochopila a zabalila to patrične.
Oproti je ešte podobný obchod, ale namiesto kovu zameraná na drevo, tiež hotová výstava. Ešte fotka s trollom, rýchla večera a leteli sme naspäť na hotel, lebo sa chystala búrka.
Ako to videla ľadvinka
K tomuto dňu už nemám viac čo dodať. Laci to opísal krajšie, ako by som to naťukala ja :)
|
| Dvaja v krajine kovových zázrakov |
|
| Čo všetko sa z kovu dá spraviť |
9. deň - cca. 350 km - Ešte trošku :(
Pôvodne sme sa už mali presúvať ďalej, ale keďže tam bolo pekne, nikto nás nenaháňal a ešte bolo čo vidieť, tak sme si to predĺžili o deň. Chceli sme pozrieť len 2 horské priechody nad Bolzánom, ale ako vždy, zas to dopadlo ináč.
Najprv sa plán trochu zmenil vďaka gps (a.k.a. hajzlík), ktorý možno ja neviem používať, ale napriek tomu ho asi roztrieskam kladivom, hneď po príchode domov. Ak ma to neprejde, tak prisahám vačku, s kamerou nahrám spomalený záber, ako sa rozletí na tisíc kúskov. Skrátka trochu sme zablúdili, pozreli sme miestne jabloňové sady, pekné, priemyselný park na kopci, menej pekný, potom som sa na to vykašlal, chytil mapu a išli viac menej podľa nej.
Najprv Passo Pennes smerom na sever a cestou dole Passo Giovo. Na západ bola nejaká zelená odbočka z našej cesty. Na tejto mape boli tak označené obzvlášť krásne trasy. Nasledovala odbočka a sklamanie, nikde nič. Už som to chcel otočiť, ale všimol som si tabuľku Passo Rombo. Niečo sa mi marilo, že by sa to asi oplatilo prejsť, tak sme pokračovali ďalej.
Vynárali sa stále krajšie hory, stále ostrejšie vracáky a zrazu sneh, ľad, celkovo nádherný výhľad na najvyššom bode. Ľadvinka už zmorená z cesty, ale tiež bola rada, že sme šli ďalej. Ten výhľad stál za to. Trochu sa nám skomplikoval odchod z odpočívadla, lebo už sme sa naložili na motorku, keď za nami zaparkoval jeden veľmi ohľaduplný pánko... Trochu som sa pohol dopredu, priepasť už viac nedovolila a začal cúvať. Hore kopcom a na kamienkoch. Už som si myslel, že budeme musieť zopakovať procedúru zostupovania a nastupovania, ale v tom sa vynoril jeden z nemeckých motorkárov a ochotne nás vytlačil na asfalt.
Na vrchole cez horu vedie priamy tunel, ten sme ešte zo zvedavosti prešli, potom to otočili a ťahali na hotel. Čakal nás náročný deň presunu na Stelvio a to sme ešte nevedeli, aký náročný.
Večer som ešte zisťoval ubytko niekde pri Stelviu a zo zvedavosti napísal Peter Holina - Pedrickoo-vy, či majú u nich na hoteli voľno. V zápätí som obdržal správu, že izbu máme zarezervovanú na 2 noci. Tak takéto jednoduché to ešte nebolo :D.
|
| Passo Rombo - až neprirodzene krásne |
Ako to videla ľadvinka
Dnes sme mali nabrať smer Stelvio. Plány sme zmenili, lebo nám táto časť Talianska učarovala a zostávame... Čakajú nás dva passy. Taká pohodička... si mrmlem pre seba... však aj tak ma nik na motorke nepočuje... :-D
GPS sa taká krátka trasa jednoducho nepáči a zas nás vláči kade tade. Ľudia ak ho neroztrepe doma Laci, prisahám vačku, použijem barle ako kladivo, či sa to niekomu bude páčiť, alebo nie! Nuž, ale to mumlanie, čo počujem z predu, posudzujem ako nadávanie, takže barlové kladivo použiť asi nestihnem. Ďalšia vec, že sa mrvím na sedadle, lebo mi je už asi všetko. Najradšej by som zostúpila z motorky a zavolala si taxík. Lenže po pár sekundovej úvahe, som prišla nato, že táto dovolenka o taxíkovaní nie je. Tak jednoducho treba vydržať. K prvému pasu sa dostávame, keď už mám pocit, že šofér vpredu „zíva“.
Fí, bisťu, krásny výhľad. Škoda, že fóbijka sa ohlásila a ku kraju nejdem ani za svet. Dávame selfí , ideme ku stánku, že chcem za odmenu niečo sladké. Sklamane mi padne sánka, lebo na klobásku a mäsko chuť nemám. Nuž asi budem musieť zväčšiť zoznam ambulancii o očného, keďže som namiesto klobásky videla niečo ako turecký med. Keby za nami nebol super zaparkoval plecháč, tak odchod by bol jednoduchší. Ale tak jednoduché cesty väčšinou na nádherné miesta nevedú, či? Ešte, že sa našiel jeden milý človiečik, ktorí nás vytlačil na cestu.
|
| Passo Rombo |
|
| Passo Rombo |
10. deň - 360 km - Trošku sklamaní
Lúčime sa s Dolomitmi, na ráno striedavo bliká FUEL, LAMP a ešte mu samozrejme chýba čidlo na tlak zo zadného kolesa, ale na to som si už zvykol. Podľa manuálu mi tam ide H7, to nemôže byť problém kúpiť, výmena vyzerá tiež na banálnu procedúru. Nechcel som to risknúť cez hory, keď mi tam svietilo len 44 km, takže hľadám benzínku s „pomocou“ gps. Na prvej adrese ani stopa po benzínke, ale podľa veku budov tam ani nikdy byť nemohla. Dávam druhú najbližšiu, zas smola, tú akurát prestavajú. Nasrato dávam ďalšiu najbližšiu, asi na kilometer od prvej nájdem jednu, ktorá ani na mape v gps nebola... Tankujem, pýtam sa na žiarovku, podáva, 8 EUR. No nie, tentokrát vám to už neprejde. Chytám cenník na stene... fakt 8 EUR... dopuče.
„Rýchla“ výmena na parkovisku (na čo tam kua musí byť ešte strčený šróbik, ledva som sa k nemu dostal) a konečne vyrážame. Cestou ešte raz zamávame hotelu, prejdeme pár passov a je to tu, pred nami Stelvio. Tyvolééé. To nebolo na krásu, ale na náročnosť. Chlopy, ten kto sa neotočí s motorkou na bežnej ceste do účka bez cúvania, tak sa na to ešte vykašlite. Klobúk dole, čo to tam dávali na motorkách typu „autobus“, aneb kredenc. Nehovorím, že ten výhľad nestál za to, ale keby som sa nabudúce rozhodoval medzi Passo Rombo a Stelviom, tak neni o čom.
Celkový pocit zo Stelvia zachránil Peter Holina - Pedrickoo. Ako sme došli, tak už čakal pri dverách a bez slova vybavil tú najprístupnejšiu izbu pre moju polovičku. Bohužiaľ nezostalo veľa času na pokec, lebo sme sa sľúbili k bratrancovi do Švajčiarska. Takže výstup na vrchol Stelvia, tam odbočka na Švajčiarsko a čakalo nás pár krásnych passov. Ale tá príroda na druhej strane.... tá nám očarovala obom... Nejak takto si predstavujem Nový Zéland, alebo Nórsko. Nádherná členitá krajina, striedavo obrovské skaly, zelené kopce, nevedeli sme sa vynadívať. Nezostal čas na fotenie, museli sme letieť (kua, 80ka, to myslíte vážne?). Odbočku na Davos v Susch si nevšimnem, musíme sa vrátiť asi 3 km.
Pri Davose som už vážne uvažoval, že predsa som mal skúsiť tú prácu tam, keď som mal možnosť. Asi by som si zvykol aj na tú osemdesiatku. U bratranca večera, trochu pokecali, presnejšie pokecali viac, než bolo treba, lebo ku Stelviu sme došli v tme. Ďalší zážitok, hore aj dole v tých vracákoch bez toho, aby som videl do zákruty, či ma tam niečo nečaká. Doteraz som sa učil to, že sa mám pozerať ďaleko dopredu, kde chcem ísť. Teraz som znásilňoval oči, nech sa pozerajú tam, kde nič nevidno. Našťastie sme autá oproti videli na diaľku. Desila ma jedine predstava, že ak ma niekde za zákrutou bude čakať teta medvedica s roztomilými malými, tak bohužiaľ uteká rýchlejšie, než ja tam jazdím...
Večer sme si ešte dali pohárik s našim slovenským motorkárom, pokecali (dozvedel som sa, že tam medvede nie sú, ale to už bolo jedno) a dohodli sa, že na druhý deň ideme spolu na Mendel pass.
|
| Fakt musím napísať, kde to je? ;) |
Ako to videla ľadvinka
Naplánovaný presun na Stelvio, komplikujú technické problémy, ktoré vnútorne nezvládam, ale tvárim sa statočne a nedávam to najavo, aspoň nie tak veľmi, ako to naozaj cítim. Nemáš za čo Laci. :-D
Stelvio- čo k tomu napísať, sklamanie. Keď sa začali tie vracáky, tak som sa modlila, aby som neurobila zlý pohyb, lebo pobozkáme matičku zem, aj keď sa nám tu až tak nepáči. Premávka ukážková, na úzkej strmej ceste sme stretávali cyklistov, karavany a aby nebola nuda, tak aj autobusy.
Peťo nás už čakal a keď sme trošku pokecali, tak únava opadla, čo bolo aj fajn, lebo nás čakal ešte presun do Švajčiarska. Keď som však zistila, že ak chceme do Švajcu, tak ten vrch Stelvia musíme dať...pocity radšej neopíšem :-D
Stálo to za to. Švajčiarsko mi fakt vyrazilo dych. Svojou rozmanitosťou. Ja som nevedela kam sa skôr pozerať, či na skaly, zelené kopce, potôčik len tak si voľne tečúci odniekiaľ. Raz sa tam musíme vrátiť, ale už to nebude len presun, ale cieľ. Na návšteve bolo skvele. Chutná večera a tém na rozhovor neúrekom, až sme to prehnali. Stelvio sme dali po tme. Laci si išiel s Peťom dať nejaký pohárik a ja som odkvecla do postele.
|
| "Náš" hotelík na Stelviu |
11. deň - 330 km - výjazd s Peťom
Mňam raňajky, a vyrážame. Peťo nás čaká v Prade, kde dorážame celkom neskoro, už po desiatej. Obdivujem jeho GSX650F, hlavne v tej farbe ozaj pekná. Dohodneme sa na ceste a prvú pauzu dávame za Meranom na benzínke. Cesta na rýchlostnej celkom rýchlo ubieha až na to teplo. Ideme za Peťom a ten slušne dodržiava rýchosť. Tento pass má asi najlepšie zákruty z doterajších. Väčšina pekné tiahle, zážitok. Skoro po stupačky pri tej rýchlosti... Metzelerky držali super. Tam si dávame kávu, Peťo pre istotu dve a vyrážame nazad.
Pred Pradom to už dobre s počasím nevyzerá. Radšej zastavujeme, rýchly neskorý obed a obliekame si nepremoky. Milá časníčka, ktorá mi rozumela zmizla, zostal tam už len dedko a keď si vypýtam ešte dve kávy, tak skoro nepostrehnem, že chcel spraviť účet 2x. Akože pri mne ľadvinka pri barlách, je jasné, že sme došli spolu, za koho ma má?
Vyrážame naobliekaní, medzi tým akosi miznú mraky. Kua, keď nebude pršať, tak sa naserem. Vonku vyše 30 a paríme sa ako v saune. Dažďu úspešne unikáme, letíme zas za bratrancom bylinkárom, ktorý nám ponúkol, nech prespíme ďalšiu noc u neho. Vidím, odbočku doľava na Davos, ktorú som včera minul a idem ďalej rovno. Že prečo? Tiež som sa pýtal sám seba to isté, keď som otáčal moto 7 km neskôr. Pomaly sa otáčam a pred sebou vidím clonu.
Dážď. Vrátili sme sa presne do srdca búrky. Síce v nepremokoch, ale prechod „nórskym“ passom vo Švajčiarsku s čiernotou v plnej sile, miestami s pretekajúcim blatom a kameňmi v serpentínkach už také srandovné nebolo. Na druhej strane sa musím priznať, že som si to niekde aj užíval. Keby som sedel sám na moto a mám ďalšieho motorkára zo sebou, prisahám vačku otočím to ešte raz. Dosť vyčerpaný, ale došli sme v celku. Čakala nás ďalšia chutná večera, pozabávali sa a šli spať.
Ako to videla ľadvinka
Zas sme si dali načas. Peťo nás čaká v Prade a ide sa. Cesta mi ubieha pomaly. Trošku teplo, čo trepem sauna. Stojíme na benzínke, dávame potrebnú dávku kofeínu a pri odchode sa ma pani čašníčka pýta, či sa nebojím. (Peťo prekladá - ďakujem) Tak sa na ňu pozerám a pýtam sa, že čoho? Veď mám dvoch bodyguardov. Jej kolegyňa spustila taký smiech, že išla do kolien. V tej chvíli si uvedomujem, že si to dievčence vysvetlili po svojom a ja už svoje vtipné poznámočky v inej krajine budem určite hamovať :-D.
Pass pekný, zákruty som si užívala! Neklopili sme zas nejak moc Laci? :-D. Mračná sa zbiehajú ako hladné po búrke a tak dávame na benzínke nepremok a pokračujeme už vo dvojici smer Švajčiarsko. Viac by som sa tešila, keby som nevidela tie čierne potvory nad hlavou a pred sebou a proste kam som len kukla. Takto som vedela, že žiadne kochanie sa krásou nebude a ak niečo v najbližších dvoch hodinách zablýska tak to nebude foťák.
Na moje počudovanie sme sa dosť dlho búrke aj vyhýbali. Sem-tam mi kvaplo na plexi. Ako si tak ideme zrazu Laci niečo šomre a otáča... Aha, odbočka minutá a mne až po pár sekundách dochádza, čo to znamená. Búrka, cez passy, zima, dážď. Na hluk motora som si zvykla, aj vietor celkom zvládam, ale to cupotanie dažďových kvapiek mi išlo hrozne na nervy. Možno aj preto, lebo nebol ani náznak, že by to malo prejsť.
Doslova sme išli krokom. Pri nejakej budove Laci zastáva, či prestávka a počkáme. Ukazujem, že ďalej. Čo tam načakáme, veď nevidím kúsok svetlejšej oblohy. Blato s vodou sa valia cez cestu a ja už začínam mať obavy. Ako keby toho nebolo málo, motorkár oproti ukazuje rukami, aby sme hamovali, celý vyplašený. Nuž srdco mi začalo nejak rýchlejšie byť, ale po ubúdajúcich kilometroch a tabuli Davos, bolo všetko zažehnané. Čakala nás fajnová večera, o dojmoch z búrky sa mi veľmi rozprávať nechcelo a hurá posteľ.
12. Deň - 504 km - Už musíme :(
Odchod domov, časť prvá. Vybavil som ešte noc ubytovania u tety vo Viehhofen, tak sme chceli dôjsť len priamo tam. Malo to byť nejakých 300 km + drobné. No áno, asi to nevyšlo, číslo hore ste zrejme videli. V gps som najprv zakázal všetky diaľnice a platené cesty. Spôsobilo to to, že hneď ako sme sa dostali na nejaký hlavný ťah, tak nás to vláčilo dole do každej dedinky, aby sme ho obišli. Neviem pre koho tá cesta bola platená, možno tak pre T.I.R.
Nešli sme na diaľnici ešte ani 20 km, keď som rozmýšľal, že bolo by treba nejakú zaujímavú odbočku, lebo takto budeme v penzióne v Rakúsku už o tretej. V tom vidím na tabuľke Fernpass. Odbočiť, neodbočiť… 200 metrov pred odbočkou ma ľadvinka buchne 2x, to znamená, musíme sa zastaviť. Na toto znamenie som čakal. Vpravo pri nás nikoho, strhnem to dole. Ona síce len chcela ukázať, že “pozri, aké pekné hory”, ale už bolo jedno, bolo rozhodnuté.
Nevedel som kde to je, ako ďaleko, koľko km navyše, nechal som sa viesť tabuľkami. Hnusná hustá premávka, hore rýchlo spravil 2 fotky, po Dolomitoch a Švajčiarsku nič extra. Ide sa. GPS ma síce chcelo otočiť, ale podľa mapy som to vytrvalo ťahal ďalej až do Nemecka, kým tá mala blbá krabička nepochopila kadiaľ chcem ísť.
Škrká mi v bruchu, začnem hľadať miesto, kde si dať niečo po zub. Už sme boli jak čenkove deti, keď sme niečo našli. Zastavujem sa, nevyzerá to extra obľúbené miesto, tak sa pýtam, či sa dá platiť kartou. Slečna slovu Visa nerozumela, ale keď som do vzduchu prstami nakreslil obdĺžnik, tak jej to došlo. Že nie. Sakra. Ideme ďalej, hľadáme ďalšiu.
Pri hustej križovatke zastavujeme, otáčam sa 3x, aby som sa k nej dostal. Pýtam sa, ne dá sa. Dá sa, nedá sa, najesť sa musím, lebo už aj na pasienkoch som videl na miesto kráv steaky. Polovička bude na tom podobne. Rátame koľko máme spolu drobných, 13 eur a niečo. Idem za tetou, vysvetľujem, že toľkoto máme v hotovosti, čo ponúkne. Vraj či trinken alebo essen. Hovorím trinken UND essen. Keď som videl, ako dlho rozmýšľa, vedel som, že sme na zlom mieste. Dáva 2x sendvič. Jeden z nich bol s mortadellou. Doma som ho vyhadzoval, lebo nechutil, tu mi pripadal byť nejaký chutnejší. V podstate ak mi dá surovú potkaniu nohu, asi by som ju obhryzkal tiež. Potom aj tú nohu.
Popri jedle rozmýšľam, že ak mi niekto pred desiatimi rokmi povie, že budem hľadať vo vačku drobné v hodnote skoro 400 Sk, aby sme si mohli dať 2x sendvič + minerálnu vodu, tak by som mu poťukal na čelo.
Došli sme okolo pol ôsmej, kilometre ste videli… Bolo to celkom dosť, z tých 504 bolo max. 60 diaľnica + na začiatku ešte pár passov. Tetuška bola zlatá, dalo sa vidieť ako naučený úsmev prešiel do skutočného, keď nás na motorke spoznala. Už dopredu hovorila, že naša izba je voľná.
Na večer fľaša vína, napísať poznámky za posledných 4 dní, lebo niekto bol lenivý.
|
| Ach jaj... |
Ako to videla ľadvinka
Balíme do Rakúska. Dochádza mi, že dovolenka pomaly ale isto končí. Dneska len 300km k tete do penzionu. To bude v pohode. Nuž, to som si v duchu hovorila ráno. Človek mieni, GPS mení. Ideme cestami ...aj tými neplánovanými. Na trasu sa ma nepýtajte. Ale na jeden nepríjemný zážitok nezabudnem nikdy. Na karaván pred nami, ktorý sa rozhodol, že ide cúvať a mne docvakáva, že motorka spiatočku nemá. Ďakujeme oproti idúcemu šoférovi, že začal rýchlo trúbiť....(Lacko klaksón veľmi nepoužíva a v tom strese chápem, že ani nevedel kde je) bol by to do nás nacúval. Nemusím vám ani písať, že som prestala aj dýchať.
Prekročili sme nemecké hranice a mne začalo vyhrávať v bruchu. Nuž ak sa chcete najesť niekde mimo hlavných nemeckých miest, tak si do vačku hoďte nejakú hotovosť. Lebo dopadnete ako mi. Budete rátať či máte dosť mincí na nejakú tú vodu a zohriaty sendvič...
Dorazili sme k tete, ktorej keď došlo, kto sme a čo sme, tak bolo vidieť nefalšovanú radosť a hneď druhá veta po pozdrave bola, že naša izba je voľná, no proste paráda.
|
| "Nepadnem, nepadnem, nepadnem..." |
13. deň - 650 km - Koniec dobrý, všetko dobré
Odchod domov, pokračovanie. Výdatné raňajky u tety a čaká nás vyše 600 km diaľnice. Cestu domov nám po diaľnici spestrili časti s tabuľkou, kde bola maximálka 80 pri mokrej ceste. Na tých miestach stačilo trošku pridať a celkom som si jazdu užíval v tiahlych zákrutách. Za hranicou do Maďarska sa polovička sťažovala, že pri tej rýchlosti a v tom teple sa jej na diaľnici nedá dýchať, tak sme zišli na cestu č.1.
Dosť sme sa natrápili v tom teple vo veľkej premávke, v meste si „užívali“ udivené pohľady maxiskútristov v tielkach a keď nás v jednej nepriehľadnej zákrute skoro sundal strelec, ktorý tam predbiehal 6-7 áut naraz, tak som to vzdal a vrátil nás na diaľnicu. Keby sme vtedy obaja dobre nezareagovali, tak toto už zrejme nedopíšem. To, že sme „doma“ naznačila aj rýchlosť obsluhy na benzínke na diaľnici. Dehydratovaný som ledva stál na nohách, polovička vonku pri motorke a hentá obsluhovala tetu predomnou rýchlosťou, že by sa bol aj zhúlený slimák nasral.
V každom prípade, najdôležitejší bod z dovolenky bol, keď sme zdravý a celý zaparkovali pri byte. Nebolo veľa času na oddych, zostávalo nám už len pár hodín - mala k nám doraziť návšteva z východu...
Z dovolenky zostala príjemná únava, nespočetné množstvo spomienok a zážitkov a vedomie, že týmto to nekončí. Čakajú nás ešte tisíce kilometrov v sedle našej motorky pri spoznávaní ďalších krajín, krajov, miest.
Ako to videla ľadvinka
Ide sa domov. Diaľnica a potom diaľnica a opäť diaľnica. Príchod domov tak pred ôsmou. Nádherná dovolenka. Nezabudnuteľné zážitky, neuveriteľné cesty, príroda a hory. Spoznali a stretli sme skvelých ľudí a mnohým veľmi pekne ďakujeme. :)
Ešte klasická sumarizácia na koniec: 13 dní, 5 štátov a 4100 kilometrov.
Pridané dňa: 22.10.2015 Autor: HoGo80
