Mali sme plán vyraziť 01.07.2015 čo bolo dosť na tesno, nakoľko súťaž bola vyhodnotená 24.06.2015 kedy nám bolo oznámené Awiom, že sa nám v súťaži podarilo uspieť a dostávame od motoride a Dunlop na našu plánovanú cestu novučké obutie našej R1200GSA. Konkrétne išlo o rozmery 110/80R19 59V TL a 150/70R17 69V TL. Problém bol ale v tom, že by sme museli čakať, kým nám našu sadu Dunlop zašle do servisu, kde nám tie papučky obujú, čo by sa do nášho odchodu nestihlo. Našťastie však v Motomaxx slovakia s.r.o na Komárňanskej v NZ jednu takúto sadu mali a boli ochotní nám ju venovať a počkať kým im Dunlop zašle naše pneu, takže som ich tam ešte stihol pred dovolenkou obuť. Nakoniec sa nám podarilo si od známych zapožičať merač hĺbky dezénu, takže budeme môcť kontrolovať aj úbytok dezénu. Týmto sa chceme ešte raz poďakovať redakcii motoride v spolupráci s Dunlop za pneumatiky, s ktorými sme nemali počas našej cesty vôbec žiadne problémy. Ale o tom postupne...

Konečne nadišiel deň na, ktorý sme sa nesmierne tešili.

1. Deň:SK-HU-HR: HC – NR – NZ – KN – Szekesfehervár – Karlovac - Plitvice 583km

Konečne nadišiel deň D a my sme okolo 8:00 mohli vyraziť. V prvý deň sme v podstate iba absolvovali zrýchlený presun medzi SK a HR(Plitvicami), krížom cez Maďarskú hrudu. Presun bol celkom v pohode, nakoľko neboli až také vysoké teploty a diaľnice neboli preplnené.

Po príchode sme ako prvé navštívili Camp Korana, kde nám slečinka pri pokladni horko-ťažko vysvetlila, že chce 50€ na noc za izbu. Toto nás odradilo, tak sme sa rozhodli hľadať ubytovanie v súkromí a našli sme útulný domček pri hlavnej ceste smerom na Plitvice, kde sme za 25€ na noc/izba aj pochodili.
Prvé čo som si všimol, hneď po výjazde, že naše nové obutie vôbec nie je sprevádzané hlukom, ktorý mi liezol na nervy pri našom starom obutí. Proste boli ticho, za čo som im bol vďačný . Pneumatiky sa držali super aj pri plno naloženej Snehulienke. V náklonoch, ktoré nám plne naložená moto dovolila (až po stojan :D )som vôbec nestrácal istotu a pneu pekne držali stopu. Aj na vyfrézovaných cestách, na ktorých naše bývalé Anakee2 pekne podkĺzavali. Ale to už mali to najlepšie za sebou ;)

2. Deň: Ubytko - potulky po Plitvických jazerách – ubytko 13km

Nakoľko sme mali ubytovanie 6km od Národného parku Plitvice, cestu opisovať netreba. Po príchode na parkovisko pri bráne 1 nám bolo povedané, že moto parkovné neplatí a len sme prešli okolo rampy po tráve. Tak sme natiahli kraťase, tenisky a hor sa po stopách Winetoua. Tu už slniečko dávalo dosť o sebe vedieť, tak sme si okruh trošku skrátili a previezli sa loďou a potom k hlavnej bráne „vláčikom“. Toľko turistov sme teda nečakali. A hlavne čínsko-japonsko-ázijskych, ktorí so slnečníkmi a v rukavičkách zavadzali na každom kroku. Pri odchode sme zistili, že z hlavnej cesty, kúsok od brány 1 sa dá celkom dobre a bez platenia do areálu dostať...(nikoho samozrejme nenavádzame na zlé chodníčky!). Plitvice sú nádherné. Tyrkysová čistá voda, veľa rýb, vodopády, čistý a udržiavaný areál... Raňajky a večere sme riešili v reštike neďaleko domu za ceny ako u nás. Pani domáca bola až veľmi milá. Strašne rada kecala o ničom. Keď sa dozvedela, že ťaháme do Bosny, tak sa začala prežehnávať, že aby sme tam nešli, tam sú zlí ľudia, oni sa aj modlia inak... čo nás samozrejme neodradilo a tak nastal ďalší deň.

3. Deň: HR–BiH: Čatrnja - cesta217 – cesta E761 - Banja Luka – Kotor Varoš - cesta E661 - kaňon rieky Vrbas - Jajce 303km

Ráno pred odchodom nám pani domáca ešte raz zopakovala svoje obavy z Bosny a Hercegoviny, za čo sme sa jej poďakovali a šli si svojou cestou. Cesta ubiehala celkom fajn, až na tie neznesiteľné horúčavy. Kúsok pred bosnianskými hranicami nás zastavili policajti, ktorí sa ma márne snažili presvedčiť, že som pri odbočovaní nemal smerovku. Nakoniec to vzdali a my sme bezpríspevkovo mohli ísť ďalej.

Cesta E761 vedie pustatinou, kde iba sem-tam stretnete nejaké iné vozidlo alebo pesa. Bola však v dobrom stave a plná zákrut, čiže sa dalo tomu celkom šliapnuť. My sme sa ale museli väčšiemu klopeniu zákrut vyhýbať, nakoľko sa nám pri väčšom náklone ozýval centrálny stojan plne naloženej Snehulienky. Párkrát sme veru aj nechali zopár stôp v asfalte :D. Cesta prebiehala v poriadku, až nudne.

V Kotor Varoš sme sa rozhodli ísť si pozrieť kaňon rieky Vrbas. Mali sme na výber, buď sa vrátiť až do Banja Luky, alebo to struhnúť krížom cez Agino Selo, čo by znamenalo ísť cestou-necestou cez polia, lúky a lesy. U mňa to bola jasná voľba. Ľadvinke sa samozrejme cesta cez lesy, lúky a neobývané lazy moc nepáčila, ale po vysvetlení, že by to znamenalo veľkú obchádzku sa podvolila a tak sme si dali približne 30km v tandeme po šotolinách cez lesy, lúky a lazy ;)

Musím priznať, že som bol zvedavý ako sa pôjde po takýchto cestách na novo upečených pneu od Dunlopu. Samozrejme, že som musel prihliadať aj na zaťaženie našej moto, ktorá bola naložená skoro až po strop a nemohol som tomu „nakladať“ aj z dôvodu prítomnosti mojej polovičky, ale pneumatiky ma príjemne prekvapili stabilitou a prenosom výkonu aj napriek tomu, že sú to cestné pneumatiky. Nedialo sa žiadne extrémne ustreľovanie. Moto dosť dobre držala svoju stopu a cestu sme bezproblémovo zvládli. Samozrejme cesta bola suchá a týmto ani nechcem tvrdiť, že sú to gumy na Off jazdenie, ale na šotoline, na ktorú môžete naraziť pri svojich potulkách si svoje odmakali na výbornú.

Po napojení sa na cestu E661, ktorá vedie popri rieke Vrbas, sme si po chvíli všimli vysokú elektráreň, ku ktorej viedla malá odbočka. Vydali sme sa k nej, urobili sme si pár fotiek a s hundraním strážnika, čo tu chceme, sme sa pobrali ďalej.

O pár kilometrov ďalej sa nachádzalo malé odpočívadlo, z ktorého bol výhľad na kľukaté riečisko rieky Vrbas. Bol to krásny pohľad. Tu sme zasa spravili pár fotiek a už sa tešili na vodopády v Jajciach.

Po príchode do Jajcov sme si spravili pár fotiek vodopádu z vrchu.

Keď sme sa ale chceli dostať k vodopádu od spodu, aby sme ho mali celý pred sebou, museli sme zaplatiť po eure za osobou, čiže prístup k vodopádom Jajce nás vyšiel na 2€. Pofotili sme sa, trošku nás vodopády ovlažili a išli sme hľadať ubytko.

Ubytko sme si našli v strede mesta Jajce hneď pri mešite, kde teta po nemecky pýtala 30€ za izbu/noc bez akejkoľvek šance o zjedanie nižšej ceny. Moto však mohla stáť na súkromnom parkovisku za reťazou, tak sme zaplatili. Koniec dňa uplynul v klasickom štýle: sprcha- prechádzka - večera a oddych pri seriáli MASH na tablete. Z oddychu nás vyrušilo zvolávanie na „omšu“ do mešity(džamije) okolo pol dvanástej. Nakoľko sme mali okno na izbe otočené rovno do vchodu do mešity, tak sme si mohli pozrieť celý ten ich „telocvik“, ktorý pri omši stvárajú. Bol to zvláštny pocit, s ktorým sme aj zaspali.

4. Deň: Jajce – Bugojno – Jablanica – Mostar – Medžugorie – Studenci – Kravice - Ljubuški 240km

Jajce-Mostar: nádherná cesta plná zákrut, medzi kopcami a skalami, ktorá vedie krajom prírodného parku Blidinje s krásnymi výhľadmi. Samá kochačka. Teplota stále stúpala a stúpla až sa vyšplhala na 40,5°C. V Mostare sme zaparkovali moto pred reštauráciou neďaleko slávneho mostu. Zamkli sme prilby a bundy na moto a vybrali sme sa k mostu kde bolo mrte stánkov a turistov...cvak, cvak zopár foto a rýchlo do reštiky na niečo chladené....

V tejto horúčave sme sa ďalej vybrali smer Medžugorie známej ako miesto zjavenia Panny Márie. Tým sme opustili Bosnu(moslimskú časť) a pokračovali po Hercegovine(kresťanskej časti). Asi 5km pred Medžugoriou bola zapchatá cesta – nikto nevie prečo...tak sme to otočili, hodili do navigácie inú trasu a hor sa vpred.

Keďže bol pracovný týždeň, nemotalo sa okolo veľa veriacich. Moto sme museli odparkovať na obrovskom parkovisku za kostolom sv. apoštola Jakuba na strašnom slnku. Toto nemajú moc doriešené... Po menšej obhliadke sme sa natiahli do vecí a pri vedomí nás držala vidina kúpania sa vo vodopádoch Kravica.

Po dorazení na miesto sme boli dosť prekvapkaní keď sme videli plné parkovisko zahraničných áut. Od Slovenska, cez Čechy, Poľsko, Nemecko... Tu sme si spravili krátku fajč pauzu, ktorú som využil na zmeranie hĺbky dezénu pneumatík, nakoľko sme mali za sebou približne 1000km. Na moju veľkú radosť po prvých 1139km po asfalte s asi 30km malej off vložky z dezénu pneumatík skoro nič neubudlo. Možno nejaká ta stotinka.

Pred kúpaním sme sa chceli ubytovať. Pri vodopádoch je jeden jediný Penzión, ktorý ponúka apartmány na ubytovanie. Chalan nám však s poľutovaním oznámil, že má „full“. O inom ubytku v okolí ani nechyroval, tak sme sa zastavili v neďalekej reštike, či tam o niečom nevedia. Keď majiteľka pochopila, že zháňame nocľah, vytiahla mobil a už mobilovala. Vysvetlila cestu do blízkeho mestečka Ljubuški, že na kruhovom nás bude čakať skúter. Prídeme tam a skútra nikde. O chvíľu dofrčal asi 20ročný chalanisko, ktorý nás doviedol pred obrovský rodinný dom vo vilovej časti mesta. Ukázal nám 3izby, kuchyňu, bazén na dvore... Pýtal 50€ za noc. Horko-ťažko lámavou slovenčino-angličtinou sme mu vysvetlili, že chceme len sprchu a 2 postele na jednu noc. So slovami, musím ísť telefonovať do svojho domu, nás nechal stáť v apartmáne. Dovolal sa otcovi a odsúhlasili nám 30eur na noc bez stravy. Vybalili sme sa, zobrali plavky, osušky, šľapky a hor sa kúpať sa k vodopádom. Medzitým prišiel domov pán domáci. Čakali sme nejakého bezkrkého mafíka, namiesto ktorého sa ukázal veselý malý chlapík. Hneď nám s úsmevom ponúkol bazén, poldecák – čo sme rýchlo odmietli a odišli sme. Nechcel žiadne doklady, nič.

Voda pod vodopádmi bola véééééľmi studená. Ale po celom dni to bolo super osvieženie. Bolo zaujímavé, že tento krásny prírodný úkaz slúži vlastne ako kúpalisko. Okolie však bolo krásne udržiavané, takže príroda nebola ničím narušená.

Po ceste späť sme sa stavili v už spomínanej reštike na večeru. Keď nás majiteľka zbadala, skoro padla na riť, lebo si myslela, že sme ubytko nenašli. Po chvíli dohadovania pochopila, že už bývame a chceme jesť. Mali akurát nejakú rodinnú oslavu, tak nám von s talianskym manželom vyniesla stôl, stoličky a muž nám pripravil vynikajúcu pizzu. Po príchode na ubytko nás už očakával pán domáci. Bolo niečo okolo jedenástej večer. Hneď ukázal kde môžeme parknúť a zakryť moto, ponúkol nám kávu, čo sme samozrejme odmietli...ale jeho ďalšiu ponuku sa nám nepodarilo odmietnuť. Na stole už stála rakija, orechovica a 4poháre. V tom vybehla z kuchyne aj pani domáca a už sme spolu sedeli pri stole pri bazéne a kecali o kadečom. Domáci priznal, že pozná Trnavu a že po slovensky vie dve slová: žena a prdelka... Asi po hodine sme sa ospravedlnili, že musíme ísť spať, lebo ráno skoro vstávame. V tom žena niečo povedala mužovi, ten vystrelil a priniesol liter domácej rakije. Vraj na cestu. Slušne sme odmietli, nechápal. Potom sme povedali, že mu ju zaplatíme. Nechcel. Fľašu sme akože zabudli na stole. Pri štveraní do domu nás dobehol synátor s fľašou v ruke...tak sme si ju zobrali... Takí zlí ľudia to boli... Ráno bola sobota, nikomu sa kvôli nám nechcelo o 7ej vstávať, tak nám kázali aby sme zamkli a kľúč nechali vo vchodových dverách s vysvetlením, že tu sa nekradne a ani on svoje BMW X5 nezamyká... Tak sme opustili Beverly Hills (ako domáci túto miestnu časť hrdo nazývali).

5. Deň: BiH-MNE: Ljubuški – Čaplijna – Stolac – Nikšič – cesta R5 - Žabljak 238km

Presun z Bosny a Hercegoviny do Čiernej hory bol zvláštny, nakoľko na hraniciach, než nám skontrolovali pasy sme sa zakecali s čechmi na aute, ktorí sa vracali z Albánska. Mladík na nás vychŕlil info, že aby sme do Albánska nešli, lebo včera tam zabili dvoch čechov...a bez ďalšieho vysvetlenia odfrčal preč...zostali sme ako obarení...schovali sme pasy a hor sa smer Žabljak.
Cesta R5 na Žabljak od Nikšiča je nádherne kľukatá s prekrásnymi pohľadmi na krajinu. Občas rozbité úseky a celkovo úzke cesty. Ale naša mašinka na nových Dunlopoch to zvládala bravúrne.

Po vyrazení dychu krajinou sme sa v Žabljaku ubytovali v súkromí za 15€ na noc/izba bez stravy. Reštík a hotelov bolo v okolí dosť, takže nebol žiadny problém. Keď sme sa uja domáceho, ktorý celé dni sedel pred domom a schovával sa v chládku opýtali, či môžeme využiť ich šnúry na prádlo, dokonca nám ponúkol práčku...

6. Deň: Žabljak – Pivsko jezero – Plužine – Žabljak – Tara Bridge – Žabljak 158km

Ďalší deň ráno sme sa vybrali do toľko očakávaného NP Durmitor. Realita samozrejme predčila očakávania. Cesta R-14 medzi Žabljakom a Plužine vedie prakticky cez celý Durmitor. NP Durmitor je od roku 1980 súčasťou svetového prírodného dedičstva UNESCO, s najvyšším vrcholom, ktorým je Bobotov kuk (2 523 m). Krajina je pustá, rastie tu prevažne tráva, borovica horská a rôzne druhy machov. Nachádzajú sa tu prekrásne výhľady, cesta je v perfektnom stave, ale trochu úzka (treba dávať pozor na autá a hlavne autobusy idúce oproti a tiež na ovce a kravy, ktoré sa voľne pasú popri ceste). Nakoľko sme už neboli plne naložení (veľa veci zostalo v Žabljaku) tak som si mohol dovoliť aj trochu viac pritvrdiť v niektorých zákrutách. Aj keď cesta bola pomerne úzka a vtedy to nie je o nejakej veľkej paľbe, moto sa na nových pneumatikách správala pokojne. Pneumatiky ma ochotne púšťali do náklonu s dobrým pocitom stability.

Tá príroda navôkol a krásne scenérie okolitých vrcholov Vás až prinútia zosadnúť zo sedla a len tak si poležať v tráve a nasávať tamojšiu atmosféru.

Pre nás to bolo až neopísateľne krásne a dovolím si poznamenať, že nakoľko toto miesto ešte nie je prešpikované hotelmi, penziónmi a s tým spojeným ruchom, tak sa mi tu páčilo viac ako v talianskych dolomitoch, či rakúskych alpách. Pri návrate od Plužine asi v polovici NP sme pri obede stretli dvoch slovákov z LM – jeden na BMW, druhý na KTM, ktorí nám dali chrobáka do hlavy kvôli Grécku. Ževraj migranti popri ceste kopú do motorkárov a aj oni sa mu chcú vyhnúť... Či to bola pravda alebo nie, netreba prehnane riskovať...tak sme Grécko nakoniec vynechali...

Keď sme sa vrátili do Žabljaku, tak sme cez neho iba prefrčali a vydali sa smerom k Tara Bridge. Bol vzdialený 22km. V nehoráznom teple sme spravili pár foto a šup na izbu. Trošku sa schladiť.

Pri večeri v neďalekej reštike sme sa zhodli, že sme videli: slovenské Tatry, rakúske Alpy, talianske Dolomity aj kúsok Švajčiarských Álp, ale na NP Durmitor sa zatiaľ ani zďaleka nič nechytá. Je to jednoducho nádhera, ktorú treba určite vidieť. Sem sa ešte určite niekedy vrátime.

7. Deň: Žabljak – Nikšič- cesta R15 – Kotor – Budva – Kokoti – Sutomore 290km

Ráno sme sa rozlúčili s horami a vybrali smerom k moru – Sutomore. Cesta R15 je kľukatá, úzka, ktorá vedie pustinou a kde auto stretnete raz za hodinu. Treba však dávať bacha na rýchlych bláznov na Audi A6 v zákrute. Už som videl, ako letíme dolu do priepasti vedľa cesty, ale nakoniec sa mi to podarilo nejak vybrať. Pri Kotore bolo veľa čechov a poliakov. Cesta z kopcov dolu, smerom na Kotor bola nekonečná, plná áut a autobusov. Denná teplota 39,5 stupňa. Autá sa nehorázne vliekli, nedalo sa takmer vôbec predbiehať keďže oproti bola premávka ešte väčšia ako smerom dolu. Na jednom úseku sme zostali doslova a do písmena stáť. Pod skalou sa zasekol autobus a už nič menšie ako staré Punto oproti tam snáď ani byť nemohlo. Po chvíľke prehovárania Keya zoskočila z motorky, vyzistila situáciu a ukázala mi, že popri buse v pohode prejdem. Ďalšia výhoda motorky... Pohľad na Kotorsku zátoku je nádherný, kde kontrastuje more s okolitými kopcami.

Ďalej sme šli smerom na Budvu a Podgoricu, pod ktorou sa nachádza dedinka Gornji a Dolnji Kokoti. Samozrejme sme túto obchádzku absolvovali iba kvôli foto pri smerovke Kokoti, ktorú sme skoro prebehli, nakoľko už sa niekto postaral o jej facelift.

Pokračovali sme smer Sutomore, kde sme chceli zmočiť naše uvarené telá v mori. Po ceste sme prechádzali po ceste E65 okrajom Skadarského jazera a tunelom Sozina, ktorý nás vyšiel na 1€. Po príchode k moru nás na ulici zastavil miestny odchytávač, či hľadáme ubytko. Prikývli sme. Zaviedol nás do 4poschodového penziónu, kde sme zjednali cenu 35€ za izbu s klimatizáciou /2 noci (čiže 8,75eur/osoba/noc). K dispozícii sme mali aj kuchynku, tak sme si v obchode nakúpili a spravili taliansku večeru - špagety s omáčkou a syrom.

8. Deň: Sutomore – my ležíme na pláži, moto oddychuje 0km

Na pláži boli drobné kamienky. Preto sme sa rozhodli, že si kúpime lehátka a slnečník. Čo nás vyšlo 3eurá na celý deň. Voda v mori bola studená ale čistučká... Pláž bola úzka a preplnená dovolenkármi.

Motorečka bola pekne zakrytá a oddychovala na dvore za ubytkom. Večer som musel urobiť kalibráciu plynu, nakoľko sa občas stávalo, že kolísali otáčky na voľnobehu medzi 1000 – 1300 a po ceste nám to asi 2x skapalo keď sme prechádzali nejakým mestom a snažili sa udržať konštantnú rýchlosť. Asi Snehulienke prepínalo z toho nekonečného tepla...

9. Deň: MNE-AL-MK: Sutomore – Bar – Shkoder – Tirane – Elbasan - Ohrid 278km

Ráno sme skoro vypadli a o chvíľu sme boli na albánskych hraniciach, kde sa tvorila pekná kolóna. Tu sa začali poflakovať miestne detiská a vypytovali príspevky. O chvíľu sa niekam rozutekali a vtom pri nás zastavilo policajné auto. Chvíľu pri nás stálo. Po chvíli nám policajt ukázal, aby sme išli za ním. Doviedol nás k colnici. Zaparkoval svojho tátoša a ukázal, aby sme prešli bokom cez služobný vchod. Ukázali sme pasy a rozlúčili sa....

Kúsok za hranicami sa nám postavilo za zákrutou do cesty stádo kráv, ktorým nevadil ani zvuk boxeru, tak sme museli počkať než sa poobzerajú a opustia cestu. V Albánsku sme nemali v pláne sa nejako extra zdržovať, tak sme v podstate len prefrčali, s menšími zástavkami. Najhoršie to bolo na obchvatoch veľkých miest. Strašná premávka a horko robili svoje. Zrazu nás obehla čierna oktávka z Lučenca. Zastavili sme tak, ako aj oni na benzínke na kávu. Boli to manželia, ktorí povedali, že do Albánske už chodia na dovolenku 5 rokov a nikam inam by už ani nešli. Krásne more, biely piesok, milí ľudia, dobré služby a hlavne nízke ceny... Ťahali tak ako my do Macedónska k jazeru Ohrid. V Albánsku (viac ako v iných balkánskych krajinách )sa rýchlosti a predpisy vôbec nedodržujú. Kde bola 60ka, my sme išli 110 a ostaní nás obiehali a trúbili po nás... Pred kruhovým objazdom v jednom z mestečiek sa vytvoril trojpruh, kde sa doňho tlačilo auto cez auto sprevádzané neustálym trúbením. V Tirane je to úplná katastrofa. Pre slabšie povahy neodporúčam ale že vôbec – auto cez auto, každý na každého trúbi. Bolo to pekne o držku. Boli sme radi, že sme odtiaľ vypadli a nasmerovali si to smerom do Macedónska a k starobilému mestu Ohrid, pôvodne nazývané Lychnidos, ktoré leží pri rovnomennom jazere z Macedónskej strany.

Po príchode do mesta som začal rozmýšľať, kde tu asi tak zoženieme ubytko. Rozhodol som sa zabočiť bližšie k jazeru, tam bude hádam ubytiek viac. Na svetelnej križovatke, netuším odkiaľ sa tam vzal, zastavil oproti nám v protismere pánko na bicykli. Začal pekne po anglicky, či hľadáme nocľah. Keď sme prikývali, ukázal, aby sme išli za ním. Zaviedol nás k bytovke, ktorá bola kúsok od jazera a pri ktorej bolo uzamknuté parkovisko... Ukázal nám plne zariadenú garsónku. Dohoda na cene bola 20eur/izba/noc. Nechcel žiadne doklady. Keď počul, že ráno pred 7-mou vyrážame, kázal, aby sme zamkli byt a kľúče hodili do jeho schránky... Také niečo by sa u nás stať nemohlo... Po rýchlej sprche sme urobili ďalšiu kontrolu úbytku dezénu z pneu a to cca po 2103km, kde sa preukázal mierny úbytok dezénu. Úbytok som odhadoval približne na 0,4mm na prednej pneu a 0,8mm na zadnej pneu. (Bohužiaľ fotky z tohto merania sme asi omylom zmazali, nakoľko ich nevieme nájsť).

Po zmeraní dezénu sme sa vybrali okukať jazero a najesť sa. Vybrali sme si peknú reštiku pri jazere, ktorá patrila k hotelu Tino 4*. Vypýtali sme si pivo, kolu a dve pizze. O chvíľu prišiel čašník a doniesol čerstvý chlebík a bylinkové maslo, vraj predjedlo na účet podniku. Nemohli sme to všetko zožrať aj keď to bolo veľmi chutné, lebo by sme potom nezjedli pizzu. Po vypýtaní účtu priniesol čašník dve rakije – a čuduj sa svet, zase na účet podniku... No toto, taký zlý svet... Ešte sme si spravili krátku prechádzku popri jazere kde už bolo rušno. Veľa turistov, obchodníkov a zvolávačov na večeru. Pri odchode „domov“ sa zrazu zatiahlo, začalo sa blýskať a hrmieť. Prišlo to z ničoho nič. Celú noc bola búrka a poriadne pršalo.

10. Deň: MK-BG: Ohrid – Skopje - Kriva Palanka – Kyustendil – Sofia – Burgas - Chernomorets 874km

Ráno sme šupli skoré raňajky, kávu (na ktorú sa na macedonskom variči varila voda asi hodinu) a pred 7-mou odchod. Keďže Keya túžila vidieť kláštor sv. Nauma, tak sme sa trepali takmer 30km ku kostolu opačným smerom ako sme mali v pláne. Bolo skoro ráno a v areáli okrem upratovača nikto nebol. Poobzerali sme sa, pofotili pávy, kostol a jazero a ťahali späť smer Ohrid – Skopje a ďalej.

Dnes sme sa rozhodli preletieť Macedónsko a Bulharsko, nakoľko sme už zo spomínaných dôvodov náš pôvodný plán – Grécko, vynechali. Na červenej v Ohride sa vedľa nás postavil policajt a začal sa vypytovať odkiaľ sme, kam ideme, poprial šťastnú cestu, rozlúčil sa a odfrčal...
Kúsok za Kyustendilom začalo pršať, tak sme sa natiahli do nepremokov a frčali ďalej. Macedónska diaľnica je spoplatnená formou mýta, ktoré sme platili celkovo 6x čo bolo celkovo značne otravné, nakoľko to boli ceny ako 0,50€, 0,50€, 1€, 1€, 1,5€ a 1,5€ a ja som si zakaždým musel stiahnuť rukavice, rozopnúť nepremok a vyhľadať drobáky. Cena je rovnaké pre autá aj motorky. Mohli to trošku odlíšiť... Za to, že vyberajú poplatky, mohla byť cesta aj v lepšom stave (cesta rozbitá, vyfrézovaná). V podstate skoro celé Macedónsko nám pršalo a silno fúkal bočný vietor. Ale aspoň sa nám podarilo to, čo zeOn-ovi nie. Vyskúšať nové Dunlopy na macedónskych rozbitých, vyfrézovaných a hlavne mokrých cestách. Samozrejme sme museli rýchlosť prispôsobiť stavu diaľnice a aj tomu že pršalo a šli sme väčšinou niečo okolo 90 km/h, ale aj napriek tomu si dovolím tvrdiť, že tieto pneumatiky sú výborným spoločníkom aj do daždivého počasia. Ani za mokra som nepocítil žiadne ustrelenie kolesa, čiže pneumatiky majú dobrú priľnavosť pri zrýchľovaní a v náklone aj na mokrých cestách.

Pršalo nám takmer až po Sofiu. Prechod do Bulharska bol bezproblémový, tak ako aj tie predošlé. Až na to, že pršalo a museli sme sa na colnici odstrojiť. Na obchvate Sofie sme trafili poriadnu zácpu a tlačiť sa dopredu, komplet naložený s kuframi som sa moc nechcel. Boli úseky, kde som to využil, ale na boku cesty stáli zelení a kontrolovali situáciu. V zácpe sa na nás zavesil miestny mladík na Honde CB500F, ktorý sa tiež začal vypytovať odkiaľ ideme, kam ideme, poprial šťastnú cestu a pri tlačení dopredu sa držal za nami ako kliešť. Aj som mu ukazoval, nech ide do predu ale asi na to nemal odvahu... Bulharské diaľnice sú v super stave, občas krátke úseky ako u nás – zaplátané, ale pre motorky bez poplatku. Maximálka je 140km/hod. Treba dávať bacha na domácich, ktorí jazdia 200km/hod. a radi obiehajú aj z prava. V Černomorci sme mali ako jediné, ubytko zajednané, keďže sme sa báli, že v takom malom stredisku bude cez sezónu všetko plné. V ten deň sme mali v pláne takmer 900km a dosť sme sa po ceste zdržali, tak sme okolo 20ej hodiny volali domácemu, že budeme meškať. Pánko našťastie mlel – slovensko, česko, poľsko, nemecko – bulharsky, tak sme si rozumeli. Do ubytka sme dorazili pred polnocou. Pánko už mal pod čapicou, jeho žena bola nešťastná, že kde sme toľko. Ešte sme sa nestihli ani vyzliecť z búnd už nás starý ťahal do reštiky, kde nám zabezpečí raňajky. Odchytil majiteľa – Turka, ktorý keď počul, že chceme o 8ej raňajky, padol do kolien. Pri odchode nám povedal, že aspoň o pol deviatej...tak sme súhlasili...

11.-13. Deň: oddych pri mori – kúpačka a opalovačka v BG 0km

Ráno sme sa zobudili pomerne skoro a pred raňajkami sme ešte mali čas, tak sme urobili ďalšie meranie pneumatík. Bol som zvedavý, čo s nimi urobil zrýchlený presun pri rýchlosti cca 140km/h po Bulharských diaľniciach. Ako je vidieť na foto, tak tento presun s plne naloženou BMW R1200GSA sa na spotrebe pneu už trochu podpísal. Predná pneu mala po zmeraní približne 4mm a zadná približne 6,5mm. Doteraz sme najazdili celkovo 2977km, čiže celkový úbytok nie je až taký hrozný a pneu by mohli mať celkovo dobrý nájazd.

Po zhodnotení pneumatik sme sa vybrali na raňajky, nakoľko už bolo skoro pol deviatej. Po príchode do reštiky sme si na zatvorenej bráne všimli, že otvárajú o desiatej. Takmer sme sa po.... od smiechu keď sme si spomenuli na výraz majiteľa a až teraz sme ho pochopili. Čašníčka a kuchár museli kvôli nám prísť o dve hodiny skôr do roboty aby nám nachystali stôl a jedlo. V tom sa objavil náš domáci Roman, ktorý si sadol vedľa nás a začal kecať. Moc sa mu nechcelo odísť. Čašníčka priniesla džbán Ajranu, baničku (ovčím syrom plnený koláč z lístkového cesta) a tanier melónu. Hneď bolo jasné ako budú raňajky rozdelené. Keya melón a ja ostatné. Kávu a nealko sme si museli priplatiť. Čo sme nezjedli nám zabalili a potom sme sa tri dni hrošili na pláži. Viac sme si raňajky neobjednali.

Boli sme v Bulharsku už viackrát – Kranevo, Pomorie, Slnečné pobrežie...ale Černomorec sa nám zdal službami a prístupom k nám – zákazníkom – zatiaľ najslabší. Nikto nevedel inak ako po bulharsky (občas mladší translatori po anglicky – ale aj tak nechápali objednávkam) a všetko bolo písané bulharsky – čiže azbukou. Čomu sme my moc nerozumeli... Našlo sa zopár reštaurácií, kde mali akože české menu, ale prekladali ho určite pomocou translatora, keďže tam boli popísané sprostosti. S čašníkmi sa dohováralo pomerne ťažko. Ešteže sme si pamätali názvy niektorých jedál z minulosti ;) Motorečka bola celý čas zaparkovaná vo dvore, tak ako nám bolo sľúbené.

14. Deň: BG-RO: Chernomorets – Burgas – Karnobat – Shumen – Bucharest - Pitesti 470km

Hneď po vyrazení začalo silno fúkať a pršať. Až po hraničný prechod Ruse. Tam sme vyzliekli nepremoky. Most smerom do Rumunska sa práve prerábal ale bol striedavo prechodný. Pri colnej kontrole sme nestihli ani poriadne pribrzdiť, keď sa z okienka vystrčila ruka colníka a so slovami „Go, Go, Go“ nás hneď odpálil na Rumunskú stranu. Pred Bukurešťou sme sa museli obliecť znovu, lebo zasa začalo pršať. Vyzliekli sme sa asi 60km pred Pitesti, kde sme boli ubytovaní v peknom, čistom a voňavom penzióne s raňajkami za 25€/izba/noc. Ťažko sa tu dohováralo, nakoľko neovládali žiadnu reč, okrem poslabšej angličtiny. Tu musím uviesť, že sme s Keyou obaja nemčinári a s angličtinou okrem pár základných slov si moc nerozumieme. Ale nakoniec sme sa dohovorili a parkovali moto vo dvore penziónu Domneasca.

15. Deň: Pitesti – Stalpeni – Cimpulung – Bran – Zarnesti – Sinca – Fagaras – Avrig - Talmacel 242km

Ráno sme hodili rýchle raňajky, nabalili Snehulienku a odchod smer Brašov a Talmacel kde sme mali vytypované ubytovanie. Cesta od Pitesti až po Brašov (E574) bola príjemná až na občasné prestoje na semaforoch pri oprave vozovky. Som sa až čudoval koľko Rumuni investujú do komunikácii. Cesta viedla cez dedinky a hory s prekrásnymi výhľadmi a zákrutami.

Cestou sme sa zastavili na hrade Bran. Predsa ho neobídeme. Za vstup sme dali 10,30€ , ale uznali nám jeden študentský preukaz, tak sme trošku ušetrili. Na bráne pýtali poplatok aj za kameru či foťák. To sme však neplatili. Pri vstupe nám roztrhali vstupenky na jednom rohu a pri vstupe na hrad na druhom. V každej miestnosti sa motal strážnik a kontroloval ľudí, ktorých tam bolo neúrekom. Vedia čo robia. Umelo zarábajú na turistoch a správajú sa, ako keby tam mali v každej izbe tonu zlata. Pravdu povediac, čakali sme od toho viac. Nie zopár skríň, stoličiek a postelí... Dokonca podľa niektorých názorov tu gróf Drakula ani nežil a hrad maximálne pár krát navštívil počas svojich ciest, jeho skutočné sídlo bolo v neďalekej oblasti, a jeho názov je Poenari.

Cesta od hradu Bran (A73) bola v hroznom stave, samý výmoľ. Ďalej to však už bolo dobré. Po príchode do dedinky Talmacel sme zastavili pred domom, kde podľa niektorých cestopisov, malo byť ubytovanie v súkromí. Na naše prekvapenie tam ale stál veľký domisko s hrdým názvom „Pension“, pred ktorým nás hneď odchytila miestna „tetka Kelišová“ a zorganizovala naše ubytko. Gestami naznačovala, aby sme sa ani nepohli. Tak sme chvíľku čakali pred penziónom, kde nikto neotváral. O chvíľu priviedla „Cecilku“ a tá mi odovzdala svoj mobil, kde sa po nemecky ozvalo, či mám rezerváciu, vysvetlil som chlapíkovi, že nemám a on mi vysvetlil že má všetko full...tak sme sa rozlúčili. Cecilka otvorila veľkú bránu a začala ukazovať na topánky pred dverami so slovami: „Full, full, na full“. Tak sme chceli odísť. V tom okolo prebehol chalan na bicykli. „Cecilka“ mu niečo povedala, chalan vytiahol z vrecka mobil, vyťukal číslo a podal jej mobil. Po chvíli sme počuli jej slávne: aj tu, full. No pekne. Čo včul? Ideme hľadať ďalej. V tom Cecíliu osvietilo. Vytiahla zo zástery mobil, vyťukala číslo a začala ukazovať, že máme ísť o ulicu vyššie k penziónu Carborean, že majú voľné.

Tak sme našli našu ubytko na 3noci za 20eur/izba/noc + raňajky 3€ na osobu a včere 5€ na osobu. No nekúp to... Ujo domáci hneď medzi dverami začal ponúkať pivo a pálinku. Teta mala pri penzióne aj obchod, tak po sprche sme zbehli dole na pivo a nanuka. Keď sme sa pýtali, kedy bude včera, tetula vysvetlila, že tak o ôsmej, osem tridesat. Lebo príde moc ľudí... Ako moc ľudí...veď sme tu samy... Že ona potom zakričí: „Petéééér, kom esen, šnela!“ Bola zlatá! Okolo ôsmej sa začali zbiehať robotníci, ktorí tu prespávali a dochádzali odtiaľ za prácou... Už sme boli hladní ako vlci a starká furt nekričala. Okolo deviatej nám to už bolo podozrivé, tak sme zbehli na dvor a v tom sme stretli dcéru pani domácej, ktorá nás akurát išla volať na večeru. Tak z ôsmej bolo štvrť na desať. Pohoda... Starká prišla k nášmu stolu, tieklo z nej ako z ťažného vola a začala sa ospravedlňovať, že má mnogo robota. Kopla do seba poldecák s domácou slivovicou, ktorá je o niečo slabšia ako naša, slovenská, a vrátila sa do kuchyne. Keď sme sa išli dohodnúť na raňajky, že chceme okolo 7ej vypadnúť na Transfagarasan, zostala stáť ako obarená. Že ona má mnogo, mnogo robota, musí sa vyspať, tak raňajky budú okolo osem tridesat...

16. Deň: Talmacel-Ramnicu Valcea-Curtea de Arges-Corbeni-Transfagarasan-Cartisoara-Avrig-Talmacel 267km

...samozrejme boli o deviatej. Kým sme vypadli z dediny bolo pomaly pol jedenástej.
Na ceste 7 smerom na Ramnicu Valcea bola strašná premávka...a tých kamiónov... ale nakoľko sa rýchlosti moc nedodržujú, tak cesta ubehla rýchlo.

Podľa Jeremyho Clarksona, z britského Top Gearu, je Transfagarasan najkrajšou cestou sveta. Tento horský priechod oficiálnym menom DN7C, je po Transalpine druhou najvyššie položenou asfaltkou v Rumunsku. Jedna z najzáživnejších európskych ciest štartuje v meste Sibiu a finišuje v Pitesti. Vznikla za pomoci vojenských síl a to na podnet invázie sovietskych vojsk do Československa v roku 1968. Pri jeho výstavbe údajne použili vojaci viac ako šesť tisíc ton trhaviny a za štyri roky pri prácach zahynulo 40 ľudí. Vtedajší rumunský prezident Nicolae Ceauşescu chcel zabezpečiť rýchly prechod vojakov naprieč horami v prípade, že by Sovieti vtrhli aj do Rumunska.

Tak som bol zvedavý a tešil som sa. My sme sa na Transfagaras napojili pri Curtea de Arges. Cesta nás viedla okolo sídla Poenari, ktoré by malo byť skutočným sídlom grófa Drakulu. Teraz je už z neho bohužiaľ iba zrúcanina, ku ktorej vedie 1480 schodov. Tie sme sa nejak neodhodlali vyšliapať ;).

Neďaleko od spomínaného hradu, po točitom výstupe, kde bola cesta len tak ledabolo vsadená do okolitých hôr sa nachádza umelo vytvorené jazero Vidraru, ktoré vzniklo v 60. Rokoch vybudovaním 166 metrov vysokej a vyše 300 metrov dlhej priehrady. Urobili sme pár fotiek a vyrazili ďalej.

Cesta dlhá 96,6km je nádherná z okolitými scenériami prírody, plná zákrut...je to proste motorkársky raj. Prešli sme Grossglockner aj Stelvio ale až na NP Durmitor nás zatiaľ nič tak nenadchlo ako toto miesto. Proste nádhera, ktorá sa len ťažko vyjadruje slovami.

Na vrchole sa prechádza dlhým a veľmi úzkym tunelom, na konci ktorého sa ocitnete pri vysokohorskom jazere Balea Lake, ktoré sa nachádza vo výške 2042 m n.m. Bolo tu množstvo stánkov so suvenírmi a miestnymi pochúťkami ako rôzne syry, koláče, údeniny atď.

Na Transfagarasane nebolo už tak horko ako dolu v okoli Talmacelu. Celú cestu sme mali okolo 22,5stupňa. Pri Balea Lake sa zrazu zotmelo a hneď bolo len 12stupňov. Chceli sme si u miestneho dedka kúpiť magnetku. Pýtam sa ho: „Možno platiť eurom? Nemám lei!“ Dedulo chvíľu kuká... a v tom z neho vypadlo: „Nemá lei? Možno euro.“ Tak sme si vybrali magnetku a ťahám z vrecka drobné eurá... Chytil som do ruky 1euro...V tom Keya na mňa špatne kukla. „Nedávaj mu to. Nedávaj mu to.“ V tom dedo, že aké je to euro. Hovorím, Grécko. Starého obarilo a euro mi vrátil. Až potom som si to uvedomil. Prišlo nám to obom smiešne. Dedo pozeral jak blbý. Vytiahol som ďalšie euro. Hovorím: „Deutsch“. Dedo sa usmial a zobral ho. Keď som sa obzrel, dedo stále euro obzeral... V stánku sme si kúpili výborný syr (tiež za eurá) a ťahali sme ďalej. Hneď za jazerom, po ceste dolu sa nachádza najznámejšia séria zákrut z tejto oblasti, ktorú sme si vychutnali hlavne ako turisti, nakoľko na prírode navôkol je stále čo obdivovať.

Po kľukatých cestách Transfagarašu, kde sa miestami až z nulovej rýchlosti dalo zrýchliť iba na prvé dve rýchlosti je motorka na Dunlopoch kľudná a pekne drží stopu. Neskôr pri otvorenejších a tým pádom rýchlejších úsekoch som bol spokojný s priľnavosťou, stabilitou a ochotou preklápať sa zo zatáčky do zatáčky aj s plne naloženou Snehulienkou. Nikde som nepociťoval, žeby mi nejak uchádzalo koleso, ani pri prudšom akcelerovaní.

Do penziónu sme sa vrátili okolo 17ej hodiny. Hodili sme rýchlu sprchu a ponáhľali sme sa na pivo a nanuk. Starká nás privítala: „Transfagarasan?“ Tak sme odpovedali: „Transfagarasan!“ Snažila sa zosmoliť vetu, že večera bude okolo ôsmej – nakoniec aj bola a že heute príde motorkár ale ani ona ani jej dcéra nevedeli, či je zo Slovenska alebo Slovinska. Oni to mali za jednu krajinu . Premerali sme ešte stav našich pneu, nakoľko tachometer ukazoval prejdených 3956km.

Okolo deviatej sme ležali na izbe, pozerali na tablete seriál a vtom sa z dvora ozvalo: “Petéééér, kom!“ Vybehli sme na balkón a tam stála motorka a chalan s babou. Nakoniec sme zistili, že sú to slováci z Topoľčian (Juraj a Daniela) a ich nový Triumph Tiger Explorer 1200.

17. Deň: Talmacel - Ramnicu Valcea – Horezu – Novaci – Trnsalpina – Sebes – Sibiu - Talmacel 373km

Raňajky sme si kúpili deň dopredu v Lidli, tak sme mohli okolo 7ej vyraziť na Transalpinu. Od Talmaceulu až po Ramnicu Valcea sme zas stretali nehorázne množstvo kamiónov. Na ceste DJ665 medzi dedinkami Marita a Racovita bol čerstvo položený nádherný asfalt plný zákrut, ktorý sme si rezko vychutnávali, keď tu zrazu za jednou zákrutou šup a asfalt úplne zmizol. Iba veľké kamene, a hrubá šotolina. Na ceste sa tvrdo makalo. Takýto úsek mal cca 4km. Na jeho konci sa nachádza zasa novučký asfalt. Proste tu vzniká nová cesta, ktorá sa robí z dvoch strán a niekde v strede sa stretne.

Transalpina, oficiálne označená DN67C, je najvyššie položenou cestou v Rumunsku, ktorý je dlhý asi 146 km. Východiskovým bodom je obec Novaci a končí v obci Sebes. Cesta bola vybudovaná za vlády Karola II. v 30. rokoch minulého storočia a počas druhej svetovej ju zrekonštruovalo nemecké vojsko, pre ktoré to bol významný strategický ťah. Transalpina bol náš posledný vysokohorský prechod na tejto dovolenke. Rozdelil by som ho na 4 časti. Prvá je super. Očarujúce výhľady na kopce striedajú prejazdy hustým lesom, a to za neustáleho stúpania a klesania. Pekný asfalt, krásne výstupy až do 2145 m.n. morom. Táto časť vedie vlastne po vrcholkoch okolitých hôr. Druhá časť je horšia, na ktorej sa nachádzajú dva úseky bez asfaltu. Sú to štrkové, miestami ťažšie prejazdné úseky. Tretia časť (okolo jazera Oasa) je dosť rozbitá s vypílenými 3 metrovými pásmi, hlbokými asi 5-10cm, zhruba každý kilometer. Štvrtá časť vedie lesíkom okolo potoka. Tam už je pekný asfalt... Osobne keby som si mal vybrať, ktorá z týchto vysokohorských Rumunských ciest je krajšia, tak to jednoznačne vyhral Transfagarasan.

Po návrate na ubytko a absolvovaní pivka a nanuku dorazili aj Juraj s Danielou, ktorí tento deň absolvovali Transfagaras. Dali sme si spoločnú večeru a pri pivku a domácej palinke sme preberali rôzne zážitky z ciest. Vysvitlo, že tam kde my vlastne končíme oni začínajú a ich plán vedie približne po našej trase, ktorú už máme za sebou. Takto sme si vymieňali rady až do neskorého večera, kedy vlastne okrem nás už všetci (aj domáci) dávno spali.

18. Deň: RO-HU-SK: Talmacel- Arad – Szeged – KN – NZ – HC. 794km

V posledný deň sme nemali v pláne už nič, iba presunúť naše unavené telá a špinavú Snehulienku naloženú špinavým oblečením domov. Cesta nás zasa viedla cez Maďarskú zem, ktorá ani neviem či je vlastne niečím zaujímavá. Bolo veľmi teplo, miestami až okolo 40 Celzia. Domov sme prišli unavení a prepotení do nitky.

Aby som v krátkosti zhrnul naše cestovanie tak každá krajina bola niečím zaujímavá, a každá mala niečo do seba. Ak niekto uvažuje o niečom podobnom ale má zábrany zo strachu, tak môžem iba skonštatovať, že sú neopodstatnené z dôvodu neznalosti. Nikde sme nemali žiadne problémy, ľudia boli všade príjemní, milí a ochotní.
Aj po prejdení Trnasfagarasanu a Transalpiny sme sa však zhodli, že NP Durmitor bola najkrajšia časť našej dovolenky a vyhráva na plnej čiare. Tam sa ešte niekedy musíme určite vrátiť.

Celkovo: najazdené 5123km, : minuté 1231,42€

Pneumatiky Dunlop Trailsmart - zhrnutie:

Ako prvé som si na nových pneumatikách všimol, že hučanie spod kolies po prezutí zmizlo. Pneumatiky sú tiché a hučanie sa neprejavilo ani po prejdení 5123km. Na suchej aj mokrej ceste sa motorka správala kľudne a pneumatiky pekne držali stopu aj v náklonoch, do ktorých nebol žiaden problém moto presvedčiť, kde zostala stabilita zachovaná a nepociťoval som ani žiadne ustreľovanie kolesa, čiže pneumatiky majú dobrú priľnavosť pri zrýchľovaní.

Bol som zvedavý ako sa budú pneumatiky správať počas našej šotolinovej vložky. Bol som potešený stabilitou prednej pneumatiky aj pri ostrejšom brzdení. Prenos výkonu zadnej pneumatiky je v poriadku a žiadne extrémne ustreľovanie, s ktorým by som si nevedel poradiť sa nekonalo. Samozrejme cesta bola suchá a týmto ani nechcem tvrdiť, že sú to gumy na Off jazdenie, ale na šotoline, na ktorú môžete naraziť pri svojich potulkách si svoje odmakali na výbornú. Pôvodne sme mali na cestu vyraziť s Mitas-ami E07, ale vôbec neľutujem, že sme obuli cestno vyzerajúce, ale pritom „univerzálne“ pneu od Dunlopu.

Čo sa týka úbytku dezénu pneumatík, tak po 5123 prejdených kilometroch sme vymazali z predného plášťa približne 1,5mm (30%) a zo zadného 3,5mm (38,89%), čiže pneumatiky by mohli mať celkom slušný nájazd. Samozrejme záleží aj od moto na ktorú sú obuté a od štýlu jazdenia.

Priebeh opotrebovania pneumatík počas cesty:

km	predná	%	zadná	%
0 km	5 mm	100,00%	9 mm	100,00%
1139 km	4,5 mm	90,00%	8,5 mm	94,44%
2977 km	4 mm	80,00%	6,5 mm	72,22%
3956 mm	3,5 mm	70,00%	6 mm	66,67%
5123 km	3,5 mm	70,00%	5,5 mm	61,11%