Ak nerátam šantenie na poliach na starkého pionierke, s vodičákom aj bez a zopár kilometrov na simsonke ako násťročný, tak k motorkám som sa dostal pred tromi rokmi. Vždy ma jazda na dvoch kolesách lákala a s bicyklom mám taký problém, že ono to veľmi samé ísť nechce. Neviem, či to už môžeme nazvať krízou stredného veku, ale s výkrikom "ak teraz nie tak už asi nikdy" som sa zapísal na vodičák. Tuším to bol posledný rok, keď sa to ešte dalo spraviť naraz.

Na prvej hodine som spravil pár kôl na 125-ke, pre mňa veľkej motorke a inštruktor povedal, nech sa chvíľku na hodinách neukazujem. Na ďalšom stretnutí sa pýtal, či som už minule šiel na veľkej, ja že samozrejme. Vysvitlo, že "veľká", už bola dravá 600-ka, tak som sa celkom roztriasol na prvých kilometroch. Ale aby som to urýchlil, vodičák som spravil a samozrejme už počas prvých jázd som hľadal tú pravú prvú.

Chcel som na to ísť systematicky, tak som sa dočítal, že by to mohol byť Hornet alebo Bandit. Zapálene som prezeral inzeráty, chodil skúšať jazdenky, ale všade som našiel kadejaké upravené, dobyté, skrútené, s orezaným výfukom, veď to poznáte. Až ma vyvolená čakala v bazáre v Sobotišti. Pozrieť som ju šiel sám a keďže bola tma, tak som ani veľmi neskúšal, vsadil som na reputáciu majiteľa z rôznych fór, čo mi tenkrát vyšlo. Prešiel som akurát kolečko po dvore, len aby sa nepovedalo, ale v podstate s mojou nulovou skúsenosťou by som žiadny problém nezistil, ani keby som prešiel stovku kilometrov. Podali sme si ruky a za pár týždňov sme ju už vykladali doma pri garáži.

Netrpezlivo som čakal, kým budú papiere hotové a spravil prvé kilometre. Mal som pred ňou neskutočný rešpekt. Veď to malo neuveriteľných 100 koní, vedel som, že s plynom treba točiť veľmi opatrne.

Prekvapila ma priateľka, že by motorku rada vyskúšala. Prekvapenie to bolo hlavne preto, lebo kvôli svojej diagnóze chodí len pri barlách a pred rokom mala nepríjemnú príhodu s jedným čopríkom, na ktorý som ju vykladal tak nešťastne, že nahá noha sa dotkla rozpáleného výfuku... Tá jazva na nohe už zrejme zostane nastálo, ako memento prvého kontaktu s dvoma kolesami.

Prvé kolá som jazdil úplne roztrasený, samozrejme sám a keďže priateľka stále viac tlačila, že by sa rada previezla, tak som sa prihlásil do školy jazdenia, čo v Maďarsku robila Honda. Dalo to strašne veľa, cestou domov som akoby sadal na úplne inú motorku. Keďže mi jedna slečna na malom autíčku prednosť nedala, tak som si začerstva vyskúšal aj krízové brzdenie na ostro.
Prvá jazda s ľadvinkou bola zaujímavá. Najprv v garáži skúška, či ju viem bezpečne vyložiť, poprípade sám nastúpiť, čo v záujmu nejakého jazdenia by tiež nebolo na škodu. Nasledovali prvé kilometre. Malo to byť len pár metrov, ale akosi sme sa nevedeli zastaviť (nie doslova, brzdy boli v pohode). Zastavila nás až špzetka, ktorá asi bola trochu ohnutá pod sedadlo a nad váhou nás oboch sa pri jednej diere porúčala a odtrhla aj s držiakom. Cestou naspäť cestovala na atypickom mieste medzi nami.

Prešlo pár mesiacov a tisíce kilometrov, z toho veľa na kadejakých parkoviskách, kde som trénoval osmičky, slalom, brzdenie. Vo dvojici sme stále viac cítili, že to nebude ono, treba viac miesta a hlavne kufre. Kto už videl baliť ženu, vie o čom hovorím. Tak sme sa začali obzerať po niečom viac turistickom a hľadal som možnosti, ako ich vyskúšať. Natrafil som na prekvapivo veľa motorkárov, ktorí sa nebáli svoju jedinú požičať na pár kilometrov. Veľmi sme im vďační! Vyskúšali sme tak malý Strom, veľký Strom, Varadero, ... ale mne akosi všade chýbal oheň, ktorý svižný Hornet mal, aj napriek svojmu veku. Akosi mi padlo do oka jedno Suzuki, konkrétne GSX1300R. Áno, je to tá povestná neskrotná Hayabusa, ktorá sa neskôr samozrejme ukázala ako nevhodná, hneď z dvoch dôvodov. Na turistiku pre moju ľadvinku nevhodná a mne zas stále bolí srdce, vždy keď ju niekde uvidím. Je to ako tá prvá láska, čo ešte aj po rokoch rozbúcha srdce, keď ju človek niekde zbadá s iným.

Pochopiteľne, tá motorka správnou voľbou nemohla byť, ale keď som ju uvidel živú, tak som trval na tom, aby sme ju vyskúšali. Keď ju počas skúšky uvidela priateľka, tak Hornet išiel automaticky na predaj. Nezabudnem ako sme sedeli pri benzínke na krajnici a pozerali sa na ňu. Bolo jedno, že sa tam krčilo ako colstok, bolo jedno, že sme museli stáť každých 40km, tá modrá krásavica jednoducho nám obom učarovala. A konečne sa na nej našlo miesto aj pre barle a tak aspoň trochu menej vzbudzovalo pozornosť, než vyčnievajúce palice z plecniaku na ľadvinke :D. Keď som písal, že som pred Hornetom mal rešpekt, tak tu to platilo trojnásobne. Každá, čo i najkratšia cesta začala s tým istým rituálom. Pripravený na odjazd s prilbou na hlave som si zopakoval "Sedíš na motorke! Sedíš na veľmi silnej motorke! Každý ťa chce zabiť!", potom hlboký nádych a zaradil jednotku. Trochu zlomím povesť tejto "beštie". Je ozaj turisticky krotká, len treba dávať pozor na otáčky. Nebudem popierať, že keď sa rozzúri, tak nepozná slovíčko NIE, je úplne jedno pri akej rýchlosti sa potočí s pravým zápästím.

Pred rokom ale to nepohodlie začalo byť pre ľadvinku stále väčšie a ako som ja naberal odvahu tak ju ona strácala. Modrá kráska musela preč.

Namiesto srdca nasledovala voľba rozumu vo forme veľkého géesa. Hľadal som niečo veľké, silné, pohodlné pre dvoch, podľa možnosti kardan, nech sa nemusím pri výletoch sám trápiť s mazaním reťaze. Tentokrát som to nenechal na náhodu, požičal som ju z požičovni na celý víkend a hor sa do Nízkych Tatier. Kým mala priateľka na predošlých tátošoch problém prejsť v kuse 40 km, tak tu keď sme sa vrátili do Budapešti z BB s okľukou, cestou prešli lejakom, tak pri zastavení pri byte mi zrazu od zadu hovorí: "Ešte stále máme hodinku, neprevezieme sa trochu?"

Svoje sme si už prežili aj GS a nejednu komickú situáciu. Napríklad príchod na TT akciu minulé leto z pohľadu jedného motorkára v najlepšom veku (to keby náhodou čítal, určite sa s ním stretnem tento víkend): "Ahá, ďalší došli. A tiež slepý, čo neparkuje dole, kde ostatní? Kde sa ten debil trepe? Šak rovno vojdi do budovy na tých stupačkách, veď máš aj dvere otvorené... A fakt rovno parkuje pred dverami, drzý magor s vrtuľkou. Čo to teraz stvára? Zostupuje ako šašo, kým ľadvinka sedí hore, asi prvý krát sedia na motorke. Ehm. Prečo ju dáva dole on?? Barle???". Následne rozmýšľal, či má tam prikročiť pomôcť, ale už nebolo čo. Nacvičené pohyby fungovali, ako vždy.

Práve na tejto pohodlnej motorke sa chystáme na prvú veľkú spoločnú dovolenku na prelome júla/augusta. Plánom je spraviť kolečko na západ, prejsť a vidieť alpy, kde sme ešte nikdy neboli. Presná trasa sa ešte len črtá, čítam cestopisy a hľadám pekné miesta na motoride. Štart bude z Maďarska, dole do Chorvátska, možno až k moru na deň-dva, potom Slovinsko, Taliansko, Švajčiarsko, Rakúsko, Česko a na koniec Slovensko. Vzdialenosť približne 4000 km za 2 týždne. Cesta bude hlavne po asfalte, ale rád vyskúšam nové penumatiky aj po okolitých šotolinkách na krátkych výjazdoch, kým priateľka bude oddychovať po náročnom dni pri studenom pive. Keďže to bude naša prvá cesta, rád by som to zdokumentoval, foťák je samozrejmosť, laptop pre poznámky berieme a už aj kamera na prilbu je na ceste, na ktorú sa teším.