1. Deň

130 kilometrov.

Kým sme sa pozbierali, Maroš prešiel 10 kilometrov z domu a ďalšie 2 to musel k Milanovi tlačiť, lebo mu došiel benzín. Ale sadáme a poďho z domu na Hriňovské lazy, kde sa o nás pekne postarala Maroškova gazdinka Kristínka. Obed ako od maminy, po ňom zdravotná prechádzka pešo na vodopády. Teplo, vlhko, niekto je s výletom za dobré, niekto len drží partu, hundre, ale ide. Večer na nejaký čas pravdepodobne posledná domáca grilovačka s „našimi“, debatky pri ohni, pifko, všetko ako má byť. Nocľah u známych v dome, pekne čisto, sucho, na posteliach, no hotová idylka.

2. Deň

427 km po trase Hriňová až do Slovenskej dediny v Rumunsku- Sinteu.

Ráno ešte deň začíname ochotne využívajúc pravú Slovenskú pohostinnosť na lazoch... ... až sa nám odtiaľ nechce. Po kávičke a raňajkách vyrážame, v Detve doplniť zásoby polotovarov a ťaháme na Ružinú, kde sme sa mali stretnúť s poslednými účastníkmi zájazdu na doprovodnom vozidle a Safety- care v jednom /Moskvči/. Stretávame sa napokon na námestíčku v Mýtnej, odkiaľ asi okolo 11°°hod. konečne vyrážame smer Maďarsko. Za hranicami Maroš znova spomaľuje. Benzín podruhé. Vyhýbajúc sa „hrubým cestám“ na mape sa presúvame cestami, o ktorých mapa ani navi nevie, až narážame na nepremávajúcu kompu. Osviežime, podebatíme, ja zmontovávam zadný blatník, ktorý mi pri prejazde jamami neustále brnká do štupľovej gumy. Ondrej sa vydal hľadať spôsob, ako prejsť rieku. Nachádza starý, drevený most. Na výber nemáme, za rachotu foršní prechádzame na druhý breh, tankujeme a valíme ďalej. Kvalita ciest sa zhoršuje, niekto sa teší, niekto práve naopak, ale treba si zvykať. Stojíme, Peťo prvýkrát zdvíha Moskvič, kúria mu brzdy, ale o chvíľku sadáme a vyrážame. Ondrej ešte stihne poladiť kufre, keď otáčajúc sa v piesku prvýkrát zaľahne.

Už to máme za pár, prichádzame na hranicu, kontrola a vravíme si, že už je to tu. Kravy, kozy striedajú konské povozy alebo produkty ich trávenia, či všadeprítomné psy... asfalt strieda šotolina. Aj za týmto sme sem šli. Ondrej nemať prilbu stratí vrch hlavy ako sa usmieva a teší a stráca sa kdesi vpredu v oblaku prachu, kdežto Tomáš pomaly začína premýšľať, či bol takýto trip na FZ6 dobrý nápad. Navi ukazuje 15 kilometrov do cieľa dňa, pomaly sa stmieva. Nový pruh cesty označený zákazom vjazdu, tak robíme začiatočnícku chybu a ideme po predchodcovi cesty- neceste, ktorá sa dokonca sem- tam stráca a tu zrazu Liazka zo zákruty štýlom kaskadéra rovno na mňa. Pokračujeme, pokrčená a zarastená tabuľa Sinteu, ktorú sme prví traja dokonca prehliadli spolu so slovenskými TEČ dáva najavo, že sme tu správne. Problém ale nastáva v obchode a krčme, keď nám naše € nechcú vziať. Z biedy nás vytrháva pán domáci, ktorý nám mení dosť na to, aby sme si mohli dopriať pár orosených (v prepočte 0,55€/0,5l) a zotri unikátne Rumunské trojlitrové fľaše piva.

Už za tmy len beháme sem a tam, kde sa zložíme, nachádzame miestečko na horizonte nad dedinou, rozbaľujeme kemp, vyťahujeme pivo,... Ešte nás straší počasie, keď naokolo preblikujú v mrakoch blesky, ale v kľude ľahneme a do rána dokonca bez kvapky.

3. Deň

163 km ja po trase Sinteu - Zalau a späť, resp. 16 km ostatní presunmi v podstate len po Sinteu krčma- kemp.

Ráno klasika, kávička, polievočka, balíme, sadáme a v hmle vyrážame dúfajúc, že dnes sa dostaneme až na Transalpinu. Denný plán po asi 5- 6 km trhá Ondrej, kedy obávajúc sa, či vidíme koč, čo práve vyšiel na cestu sa otáča na nás a keď sa znova pozrie pred seba je už neskoro. Cesta nová, zvodidlá nikde, brzdná dráha pridlhá a kanál hlboký. Ako po jednom prichádzame, tak najskôr nechápavo hľadíme ako sa tam náš vyhľadávač offroadových vložiek dostal, no po chvíľke sa rozhliadame a vieme, ktorá bije. Motorka hore kardanom tu, kufor s rozsypanými vecami tam, plexi všade,...

Ale Ondrej v pohode, tak zbierame čo sa dá, Tomáš detailne všetko dokumentuje, veci z rozbitých kufrov ládujeme do Moskviča a pozeráme, či motorka môže ďalej. V podstate by mohla, štartuje, aj keď niečo chýba, niečo je krivé, prasknuté, ale... Koleso nemohlo. Začína smokliť, skúšame naťahovať ráf, najskôr v kanáli, potom pod autom, potom hop, hop, hop a... ...práásk. Na dnes docestované. A čo na to Ondrej?:

Začína celkom slušne pršať, ale pán Špecialista so mnou sadá na motorku a ťaháme do najbližšieho väčšieho mesta Zalau hľadať pomoc. Obehané X- servisov, skúšané Y- telefonátov a nič. V Rumunsku a hlavne v tejto oblasti sú totiž motorky a v podstate aj iné autá ako klasické Dácie 1300ky exotika. Na Slovensku ráf máme, dovoz by teoreticky bol tiež, ale to nie je turistické riešenie, na aké by sme boli neskôr hrdí. Z predajní si nás pinkajú od jednej k druhej, dokonca nás vozia po dielňach autom, všade opakovane bez úspechu. V jednej z dielní sme dokonca našli krosovú sestru KTM SX s 21“ ráfom, tu ale zasa chýbalo šťastie na človeka- nedám bolo jeho posledné slovo. V ďalšej ráf skúšame zvárať a rovnať, zasa s rovnakým výsledkom ako v Sinteu. Tudy cesta nepovede. Ako nás už tak pomaly opúšťa optimizmus, polemizujeme čo ďalej, že motorku dáme do šopy, Ondrej sadne do auta a ideme ďalej, ...narážame už z poslednej nádeje a -to by som fakt nebol povedal- na autodiely, kde sme šli už len skúsiť. Práve tu sme ale dostali odpoveď: hundrt juro end tumorou mornink hír. Ešte raz sa neveriacky pýtam, či je to tutovka a podávajúc si ruky na dnes ťaháme za hustého dažďa späť do Sinteu, kde už zbytok osadenstva stihol zakryť motorku na lúke, ísť otvoriť krčmu, chniapnuť zopár orosených vraj na zohriatie a spravil si z terasy krčmy azylový dom. Stíhame sa ešte zasmiať na celom tomto dni, varíme, rozkladáme sa o 5 kilometrov ďalej ako včera, pri motorke a s na to všetko dobrou náladou ideme spať.

4. Deň

467 km ja, resp. 308 km ostatní na trase Sinteu- Petresti.

Ráno s Ondrejom vstávame sami skôr, stále smoklí, rýchlo niečo hádžeme do úst, obliekame a už sedíme na motorke, opäť paľba smer Zalau veriac, že sme sa s Rumunmi včera rozumeli a prídeme späť v rekordnom čase aby sme konečne pokračovali ďalej. Ostatok hustý dážď zahnal po raňajkách späť do stanov a my sme sa zasa vozili. Nie že by nás to bavilo, lietať hore dole, ale ako to už raz býva, ráf nedorazil tam, kam mal. Bol na dielni, kam sme si museli zájsť sami. Ako nám vedúci vysvetľoval na mape, kde to je a vraj sme tam už boli, tak som si to celkom neuvedomoval, ale keď sme prišli na miesto, zistili sme, že to je práve to, kde stála sestrička KTM . Ráf vymenený, zlatý, vyzerá ako z nejakej 30ročnej DRky, navyše špicovať ho museli asi traja chlapi, ako im to nesedelo. Nech, je tam, točiť sa bude a snáď vydrží. Na vyvažovanie nemám odvahu sa pýtať, tak len pokorne ďakujeme, sadáme a znova letíme v daždi späť. Prichádzame cca o desiatej hodine doobeda, odmenou je nám aplauz a teplá polievka na zahriatie.

Ostatní v nasadení mechanikov F1 montujú ráf na Tenerku. V momente balíme stany, sadáme a Ondrej víťazoslávne točí štartérom a... ...nič... kamenný pohľad vraha. Motorka nechce naskočiť. Či z dlhej chvíle alebo škodoradosti neviem, ale majstri mu vytiahli fajku zatiaľ čo sme my boli v meste. Sranda, nesranda, čas beží a každý už chce vyraziť, tak sa priznali a po 26 hodinovej prestávke frčíme ďalej smer vytúžená Transalpina. Prestáva pršať, cesta čím ďalej, tým zaujímavejšia, niekedy sa stráca a mení vo vyjazdenú polňačku. Počasie sa všade naokolo krúti ťažkými mrakmi, no nás dážď zatiaľ obchádza. V mestečku Aiud sa stretávame s Marekom na Trabante, ktorý je už na spiatočnej ceste.

Dlho ale nestojíme a k večeru prechádzame mestečkom Petresti, kde nás domorodec dobieha na svojom Golfe s tým, či u neho nechceme prespať a dáva leták s kontaktom. Ponuku najskôr zdvorilo odmietame s tým, že ideme ďalej, kým sa dá a budeme spať nadivoko. Ako sa ale po pár metroch pozeráme naokolo, počasie, predstava teplej sprchy a mäkkej postele nás presviedča a po dohode sa točíme čelom vzad. Chvíľu jednám s domácim o cene a máme to za cenu prespatia aj s raňajkami, ktoré naozaj stáli za to, navyše aj s parkovaním vo dvore. Sprcha, posedíme na terase pri pivku, potom ešte na balkóne, nakoniec zapínam Rumunskú TV a ani neviem ako a spím.

5. Deň

362 km po trase Petresti - Raul Vadului.

Vstávame zavčasu, zídem dole k vehiklom, a vidím, že jeden majster z jawy zhodené zadné kolo, druhý z moskviča pre zmenu veko ventilov...

Zrevidované, raňajkujeme, pakujeme, drum bun a vyrážame do slnečného dňa smerom k 67C. Cestou naberáme bandasky vody z horského potoka, kilometre na tachometri a metre do výšky pribúdajú, prechádzame pomaly k ospevovanej Transalpine. Príroda parádna, cesty jak by dal. Aj o tom to tu je.

Približne v polovici plánovaného prechodu stáčame smerom na západ smer Petrosani, kde približne okolo obeda rozkladáme poľnú kuchyňu, aby sme si pripravili obed pri parádnom horskom potoku. Moskvičpilot prichádza na to, že na neceste stratil krytku ložiska, na Moskviči tak potrebnú. Skúšame zohnať v Petrosani, ale bezúspešne, tu sa vraky neskladujú, tu sa na nich jazdí, kým to ide. Po oprave pomocou konzervy z paštéky a drôtu vyrážame smer juh, kde narážame na kompletnú rekonštrukciu cesty 1.triedy a semafóry každých 500m... nič príjemné. Putujeme okolo Targu Jiu, aby sme sa cez Novaci znova vybrali do kopca na Transalpinu naprávame si chuť. Na vrchole nám medzi všetkými suvenírmi príde najsympatickejší domorodec pravdepodobne vlastniaci „tiskárnu“ a predávajúci svoje „knihy“. Berieme liter a každý na pamiatku 0,5dl v milej fľaštičke s obrázkom jeho deda brata dcéry.

Celý prejazd poväčšinou v hmle, napriek tomu viac ako pekný. Na „spojovačke“ stojíme na večeru v dobre vyzerajúcom motoreste. Jedlo nás však desí, z rezňou tečie krv, tak po „dohode“ s majiteľom prevádzky odmietam platiť a pokračujeme ďalej na východ. Pár minút po tom to chalanom na Jawách chcípá, zasa suchoty v nádržiach, bandasky riešia. Tankujeme v Brezoi, cielene si nabíjame na ďalší deň a tak sa chceme dokotúľať čo najbližšie ku Transfagarasan. Po dohode, že nikto za jazdy ešte nedrieme a môže ísť ďalej ťaháme neskoro do noci. Po tme sa ale miesto na rozloženie hľadá ťažšie, ako sa môže zdať, zvlášť v takom hornatom prostredí. Po prvom neúspešnom výjazde z hlavného ťahu a narazení na akési doupě bezdomovcov nachádzame po pár kilometroch, večer dobre vyzerajúce miesto. Večer inak ako každý iný, rozkladáme, varíme, debatíme a berieme sa spať.

6. Deň

200 km po trase z Raul Vadului tesne pred Curtea de Arges.

Ráno infarktové stavy, sťahujem nohy pod seba v strachu že mi ich odtne trúbiaci vlak rútiaci sa na mňa. Nie, nemám nočnú moru, spíme iba pár metrov od železničnej trate a rušňovodič nám pripravil budíček na svoj spôsob. Vyliezame zo stanov, Peťo zalieza pod Moskvič a po raňajkách razíme znova smer Transfagarasan.

Okolo obeda sme už na vrchole, popíjame citronádu v miestnom turistickom centre a stretávame bratov čechov z enduro výprav. Stojíme až na mieste, na ktoré, mysliac si, že je to Drakulov hrad vyšliapeme 1500 schodov, hore sme ale okrem pekného výhľadu nič extra nevideli. Drakulov hrad je niekde úplne inde. Cestou dolu ešte kupujeme nejedlé praclíky, z ktorých by aj Drakulovi vypadli zuby. Počas zjazdu zastavujeme na obed, neskôr aj na nákup, nakŕmime psi a pomaly sa stáčame k ďalšiemu cieľu našej cesty Delte Dunaja.

Kemp rozbaľujeme relatívne zavčasu kúsok pred Curtea de Arges pri miestnej priehrade. Večer okrem klasického rituálu zahŕňa aj kúpanie a očistu. Posledná noc v plnom počte.

7. Deň

428km po trase Curtea de Arges - Delta Dunaja (Partizani a niektorí na chvíľku aj o kúsok ďalej)

Ráno nevstávame zavčasu, všetko ide akosi pomalšie a v kľude. Piloti na Moskviči dnes stáčajú domov, tak ďalej pokračujeme bez doprovodného vozidla čiste na motorkách. Predpokladáme kusisko nezáživnej cesty, tak ani nestrácame čas, tankujeme a valíme. Počasie horúce, cesty slušné, tak kilometre pribúdajú relatívne rýchlo. Na moment to preruší len Maroš, ktorému odpadá koleno výfuku. Riešime to skoro bez zastavenia za pochodu a valíme ďalej predstavujúc si spánok pri mori. Dvakrát prevážame seba aj motorky kompou pri meste Braila a civilizácia sa nám stráca za chrbtom. Po nákupe a tankovaní v Tulcea prechádzame rajom na zemi, čaká nás posledných pár desiatok kilometrov k ústiu Dunaja do Čierneho mora. Asfalt sa pomaly stráca, zároveň s ním Tomáš na Fazri v zrkadlách, ale dnes neberieme nič iné, ako more, tak kto môže, chce a cíti sa, bezohľadne valí. Zastaví nás až rampa so značkou zákaz vjazdu a informácia, že Maroš to znova dal a Tomáš to ďalej nedá.

Pri úteku pred psom už hádam aj visiacom na jeho nohaviciach vraj pridáva plyn, letí do jamy, po ktorej ohýba nosič, stráca batožinu, rozbíja svetlo, vypaľuje poistku, .... veľa aj písať. Vraciame sa teda k nim a rozprávajúc si úsmevné historky z cesty necestou sa rozkladáme a otvárame knihu z Transalpiny. Tomáš sa balí do igelitu proti komárom, ostatní sme aplikovali repelent zvnútra, tak pobehujeme v trenírkach. ...dedo vedel čo robí. Sila. Tomáš sa radšej berie spať, my sme to ale zobrali zodpovednejšie a dali sa na Slovákov. Veď vraj poriadne sa treba na*ebať, nie?

8. Deň

200km po trase Partizani- Constanta až na 2Mai a Vama Veche.

Východ slnka sa nám, ako sme si pôvodne plánovali nepodarilo zažiť okrem Tomáša; Ondrej do rána spal pod motorkou, inak celkom príjemná noc. Budíme sa do krásneho slnečného rána, malátne balíme veci a znova kto môže valí späť ku kompe. Tu Maroš znova prichádza na to, že nosič je ohnutý, poistka po stý krát vypálená a chce to riešiť až na kompe, ale pri nástupe na ňu znova stráca väčšinu svojej batožiny.

Tak pekne všetko pozberáme a už sa plavíme späť k civilizácii. Mierime na azda hlavné miesto turistického ruchu v Rumunsku- pláž Mamaia a mesto Constanta, kam prichádzame okolo obeda. Všade drahé autá, preplnené cesty, hotely, lanovky k pláži, ... Nič, čo by sa nám hodilo k tejto krajine a pre čo sme sem šli, skrátka nič pre nás, tak sa len okúpeme v mori a v kraťasoch sadáme na motorky a ideme ďalej smerom k Bulharským hraniciam. Kotvíme až na miestečku zvanom 2Mai, vraj jedno z mála miest v Rumunsku, kde sa dá parkovať a stanovať priamo pri mori. Ešte nám spomínajú pár minút vzdialené Vama Veche, kde to funguje podobne, akurát nebezpečnejšie. Boli sme len obzrieť, ale ostávame na 2Mai. Motorky teda zahrabaváme do piesku a rozbaľujeme stany. Konečne si užívame more naplno, večer sa ešte prechádzame po okolí, na pláži sa robí vatra. Zaspávame spokojní.

9. Deň

487km z 2Mai do Ramnicu Valcea

Najväčšia porcia kilometrov, ráno budíček od Ondreja, ktorý znova spal pod holým nebom. Robíme raňajky, očista, hodíme pár kameňov do mora, ale už sa nemáčame. Vykopávame motorky z piesku a už pomaly smutne si uvedomujeme, že to stáčame domov.

Pôvodný plán ísť po Bulharskej hranici cez Svätú Helenu meníme s tým, že si dáme Transalpinu ešte raz z druhej strany a tentokrát snáď bez hmly a niečo uvidíme. Maroš po pár kilometroch znova opravuje poistku. Vypúšťame to prvý krát za výlet na diaľnicu. Tu asi po 30kilometroch Maroš pridiera motor z extrémneho tepla, zahustí benzín M2T-čkom a valíme ďalej. Narážame na obchvat Bukurešti, STOPku na diaľnici a podobné disciplíny. Nikomu z nás to tu už nejde najlepšie, ja síce nepridieram, ale miesto oleja mám asi už vodu , chalani idú zasa nonstop na vetráku, Milan chladí Jawku vlastným močom. Varíme sa vo vlastnej šťave, ale putujeme ďalej. Dnešok neplánovane končíme v meste Ramnicu Valcea, kde si ideme nakúpiť. Ešte pred vstupom do obchodu ale vidíme, ako sa všade naokolo blýska a len čo vyjdeme s nákupom je tu lejak. S miestnym bufetárom sa snažím dohovoriť, kde by sme sa mohli ubytovať, ten mi však príde, že nevie ani po Rumunsky, nieto ešte niektorou svetovou rečou. S obrovskými ťažkosťami nám odporúča hotel, kam keď sme prišli mali VIP akciu a plnú kapacitu.

Slečnu na recepcii som ale uprosil aby nám niečo zohnala, najlepšie s parkovaním za bránou, tak nám vytelefonovala a naviedla na super ubytovanie. Mokrí do nite parkujeme pod strechou, ktorá dávno neplní úlohu strechy, dohadujeme cenu za skupinu s raňajkami, berieme najnutnejšie, hlavne suché veci a skladáme sa do izieb. Po horúcej sprche ešte dávame pár orosených v hotelovom bare, debatujeme, ale mám toho dosť a idem spať. Chalani opäť raz ťahali tak, aby neostali nič dlžní povesti Slovákov, sedeli pri koňakoch asi do tretej rána.

10. Deň

221Km z Ramnicu Valcea druhýkrát do Petresti

Vstávame na objednané raňajky, kde sa nám ťahúni zdôverujú o ťažkej noci, dávame rýchlu sprchu a vyrážame do sychravého dňa smerom na Transalpinu. Postupne hmla graduje v dážď a neskôr statočný lejak, tak ešte pod kopcom navliekame do vecí nepremokavé aj tepelné vložky. Stojíme znova niekde v ¾ výstupu nahor. Krásny čistý výhľad to teda znova nebude. Človek sa vraj učí celý život, aj tu chalani prišli na to, že vložky nemali akosi dobre zapnuté, premokli na nepríjemných miestach a cítia dosť dobrú zimu. Tomáš zasa žmýka spodky. Varíme čaj, polievky a po hodine sa rozhodujeme, že treba pokračovať. Kupujú teda igelitové vrecia na odpad, obaľujú sa do nich a v takýchto nepremokoch stúpame nahor. Ako ideme vyššie dážď ustupuje, ale je tu hmla, že ideme skoro krokom. Na vrchole väčšina stánkov pre kalamitu (pre nás novinka) zavretá. Tak sa len pošmotíme a pokračujeme smerom dolu. Zastavujú nás anglicky hovoriaci motorkári na endurách, vraj cesta je sčasti zavalená bahnom, sčasti strhnutá, ale hlavne neprejazdná. Vravím si ok, neteší to nikoho, ale chceme to vidieť. Prvý dojem katastrofa, breh vymielala predtým kľudná riečka, brala stromy, ale odchovaní na blatostrojoch po chvíľke konštatujeme, aj vďaka geologickému prieskumu bohatierika Maroša, že by sme to mohli prekonať a síce motorky preniesť.

Najlepšie na tom, že na druhej strane stojí tiež párik endurákov, pre ktorých NIE tiež nieje odpoveď. Tomáš zbledne, ale podvolí sa väčšine, tak začíname tvoriť cestu z konárov a kamenia a s najľahšími motorkami vychytávame muchy. Postupne prenášame ťažšie a ťažšie kategórie sem a tam. Pri konci by nám snáď nerobil problém už ani Peťov Moskvič. Nakoniec prenášame len zvesené kufre a batožinu, robíme spoločnú fotku a s podaním ruky si prajeme šťastný zbytok cesty. Už len čo nám stihli povedať, že ak pôjdeme vpravo, je tam strhnutý most a ak sa vyberieme doľava, je tam rieka tečúca cez cestu.

To ale zvládame relatívne hravo, niektorí z radosti aj dvakrát. Ďalej už len pokračujeme necestou narážajúc na bagre odpratávajúce zavalené cesty k Petresti, kde sme spali predtým 4tý deň. Tu vo dvore každý vykonáva obhliadku svojho stroja, opravuje čo treba a dá sa opraviť. Objednávame osvedčené raňajky za rovnakú cenu, ešte sledujem Rumunské správy, ktoré ukazujú, ako sa záchranné zložky na Transalpine prechádzajú po našej cestičke a ani neviem ako a spím.

11. Deň

429 km po trase Petresti až do Maďarska - Tiszafured.

Po raňajkách sa dohadujeme, či za to zatiahneme a prídeme až domov, alebo ideme piánko a niekde v Maďarsku sa ešte na noc zvalíme. Naše názory sa rozchádzajú, Tomáš ponáhľa a tak vyráža s cieľom prísť dnes až domov, všetci ostatní si užívame koniec dovolenky v pokľudnom tempe. Rýchlosť meníme až so stúpajúcou ortuťou teplomera, čo nás vyháňa prvýkrát za dovolenku na Rumunskú diaľnicu. Tu sa trhám aj ja a vymetám pavučiny z laufu s tým, že ich počkám za našim výjazdom v prvej dedine či meste. Stretáme sa teda v Deve, odkiaľ smerujeme na Oradeu k Maďarským hraniciam. Narážame ale znova na rozkopané cesty prejazdné v jednom pruhu a zastavované semafórmi. Stojíme na obed, po ňom sadáme a po pár kilometroch ide Maroš štýlom plochodrážneho špeciálu tak, že sa mu ledva stíham vyhnúť láme zadnú kyvnú vidlicu a odstavuje do kanála vedľa cesty. Odstrájame batožinu zisťujúc, že toto svojpomocne nespravíme. Okolo chodia rôzne nákladiaky, pickupy, ale my sme v Rumunsku a tak berieme iba Dáciu. Prvú odstavujeme na krajnicu, kde šofér so spolujazdcom ešte ani nestihli z nášho ruky- nohy- grimasy pochopiť, čo od nich chceme a Jawka je už na korbe aj s Marošom a smeruje do najbližšieho mesta do zámočníckej dielne.

Majstri na slovo vzatí aj za pomoci technického výkresu od Milana pochopili, že to treba tu odrezať, toto vyrobiť a sem to navariť.

Ešte pre istotu prevárame Marošov zadný nosič, platíme ďakovných 20€ a lúčime sa. Celú to netrvalo ani dve hodiny, nahadzujeme batožinu a putujeme ďalej. Prechádzame hranice a so západom slnka robíme na nekonečných rovinkách spoločné fotky počas jazdy.

Prichádzame až k modrému fľaku na mape Tiszafured, kde sme dokonca našli kemp. Ukrutne ťažko sa dohovárame s domácim o cene, vypíšeme papiere a tu nám oznámi, že berie iba forinty, ktorých toľko nemáme. Snažíme sa dohodnúť, že zaplatíme v €urách, príp. mu necháme zálohu a ráno behne jeden z nás peniaze zameniť, ale dnes asi zarobiť nechcel. Skladáme sa teda pod stromami kúsok pred bránou kempu. Zakladáme vatru a s úsmevom na perách sa berieme spať.

12. Deň

300 km po trase Tiszafured do Bánoviec nad Bebravou a odtiaľ každý svojim smerom.

Ráno balíme neskoro, voláme domov, že po obede sme doma, tak nám vyráža z domu naproti Milanov a Ondrejov otec. Snažíme sa vyhýbať hlavným ťahom a tak nachádzame jednu z mála naozaj pekných ciest Maďarska. Prekonávame hranice v dedinke Šiatorská Bukovinka a stretáme sa vo Fiľakove, kde stojíme na obed a máme za to, že sme doma.

Súhrn:

• 12 dní na ceste
• 66 hodín jazdy
• 3814 prejdených kilometrov
• Nespočet nových zážitkov

Ale hlavne jedna spoločná túžba pokračovať v cestovaní aj v budúcnosti. Už teraz vieme, že na Deltu Dunaja sa vrátime hneď na jar, avšak celá skupina na Jawách a bez plánovania času, cesty a vôbec... a v lete by sme si radi prešli odľahlé kúty Albánska a okolitých štátov.

Video: Romania tour 2014