Cieľ: Andalúzia, Španielsko.
Termín: 25. decembra 2014 - 4. januára 2015.
Miesto odchodu: Barcelona.
Počet účastníkov: Jeden na motorke, jeden autom.
Typ výletu: Hotelový, oddychovo - gastronomický.
Typ výletu čo toto nebol: Kultúrny, spoločenský, ani športový.
Fotoalbum: goo.gl/eih4mE

Slabý dojazd

Je 25. decembra 2014, Prvý sviatok vianočný. Včera som, ako to už býva, prebral pri štedrovečernej večeri a tak namiesto o plánovanej ôsmej vyrážam z Barcelony o 11:00. Teplota asi 6 stupňov nad nulou. Čaká ma dnes 470 kilometrov diaľnice, Google Maps to vypočítal na 4 hodiny 20 minút. Diaľnica je peklo. Je mi zároveň chladno a berie ma na spanie, za mestom Tarragona je známy úsek na ktorom fúka že ma poryvy vetra odsúvajú za jazdy meter do strany. Po prvýkrát naplno testujem nový komplet StreetGuard od BMW zadovážený pod zámienkou tejto cesty. Celkovo vzaté chráni výborne, ale vietor v 130 km/h si nájde aj tú najmenšiu škárku cez ktorú sa ako nemilosrdná dýka zapichne do kože. Tentokrát si našiel jednu tesne pod špičkou brady.

Moja Honda má slabý dojazd a cestou dvakrát tankujem. Míňam známe úseky ktoré som už ponavštevoval. Po hodine mesto Tarragona, ktorého dominantou je zachovalý amfiteáter z rímskych čias, potom deltu rieky Ebro – rozsiahlu oblasť kde sa mohutný tok rieky vlieva do Stredozemného mora. Na celom území delty sa pestuje ryža a v miestnych reštauráciách sa pripravuje najlepšia paella v celom Katalánsku. Po chvíli opúšťam Katalánsko – tak tu bude tá hranica so zvyškom Španielska keď sa Katalánci osamostatnia, šomrem si popod nos.

Po Katalánsku nasleduje Valencia, tu sa už nevyznám. Preletím okolo Benicarló a Peñíscola kde som na jar s manželkou strávil jeden príjemný plážový víkend, potom okolo Sagunto kde už z diaľnice vidno na kopci rozsiahle stredoveké opevnenie, ktoré už dávno máme zálusk navštíviť. Obchvatom obchádzam hlavné mesto Valencia a počítam v duchu každý kilometer po mesto Jávea v provincii Alicante - dnešný môj cieľ. S približujúcim sa cieľom netrpezlivo zvyšujem cestovnú rýchlosť – 135... 140... 150... konečne lebo už nevládzem. Schádzam z diaľnice a platím 26 EUR mýto, ďakujem pekne. Z celého Španielska sú mýta najvyššie v Katalánsku, potom v Baskicku a vo Valencii. Navyše si pri platení kvalitne popálim dlaň na vyhrievanej rukoväti čo mi kamarát tesne pred cestou namontoval. Upozorňoval ma že sa to zohrieva na 80 či koľko stupňov (či 180?). Nechcel som mu veriť, ale asi to bude pravda. V Google Maps v mobile nájdem najkratšiu cestu do hotela. Cez WhatsApp dostávam fax o pozícii od manželky. Je asi hodinu za mnou – ide autom.

Hotel Parador de Jávea je na pláži, tak ako sľubovala internetová stránka (www.parador.es/es/paradores/parador-de-javea ). Paradores de Turismo je zvláštna hotelová sieť. Najzvláštnejšie na nej je to, že je vlastnená štátom – prevádzkuje ju štátna akciová spoločnosť. Myšlienka pochádza z 30. rokov minulého storočia. Pôvodným úmyslom bolo vybudovať solídny hotel v každom kúte krajiny, aby každý občan Španielska mohol navštíviť ktorýkoľvek kraj a ubytovať sa aj s rodinou na úrovni a v primeraných cenových reláciách. Sieť sa postupne rozrastala a v súčasnosti má 97 hotelov. Dajú sa rozdeliť zhruba do troch kategórií: 1. historické - ubytovanie v hradoch, zámkoch a historických budovách, 2. športové - zamerané napríklad na horskú turistiku, pláž, alebo golf, 3. prírodné - štát si dovolí vybudovať jeden hotel (alebo zrekonštruovať existujúci starý) uprostred Národného parku, tam kde by nikto iný nedostal stavebné povolenie. Čosi ako Sliezsky Dom u nás v Tatrách, ktorý sa nachádza v oblasti s najvyšším stupňom ochrany prírody. Tieto hotely zvyknú byť postavené tak aby čo najmenej narúšali ráz krajiny – sú zvyčajne menšie, vybudované z prírodných materiálov typických pre prostredie kde sú, skrátka minimálny dopad.

Parador de Jávea je plážový. Sám o sebe nie je ktoviečo, ale má krásnu záhradu plnú palmových stromov. Fotím ju a na terase si dávam malé pivo, využívajúc čas kým dorazí manželka.

Tá prichádza až za tmy, je unavená a sťažuje si na vetrisko čo jej za Tarragonou lomcovalo Smartom. V ten večer podnikneme už málo. V hotelovej reštaurácii si dávame večeru a obsedávame v príjemnom bare na prízemí.

Murciélagos

Ráno nás prebúdza silné slnko. Je horúco, počasie ktoré by človek očakával skôr koncom apríla než koncom decembra. Musí byť najmenej 20 stupňov. Po raňajkách sa manželka vyhrieva na slnku medzi palmami a ja dookola fotím záhradu, až zunujem a idem sa baliť. Na mape zúfalo vyhľadávam nejaké kľukaté cestičky ktoré by viedli do nášho ďalšieho cieľa v meste Lorca v provincii Murcia, ale zisťujem že žiadne neexistujú! Alebo aspoň ja ich neviem nájsť. Rozhodujem sa teda že pôjdem tesne okolo pobrežia, čo sa hneď ukazuje ako chyba. Nepekné dediny, semafor za semaforom, každých pár kilometrov kruhový objazd. Obchvatom sa vyhýbam otrasnému Benidorm, plážovému mestu s 30-poschodovými hotelmi, zničenému cestovným ruchom v štýle 70-tych rokov. Betónové krabice, najmonštruóznejšia z nich dokonca v tvare obrovského písmena M. Po chvíli mám toho všetkého plné zuby a na úrovni Alicante chytám diaľnicu až po Lorca. Z motorkárskeho hľadiska zabitý deň.

Do hotela Parador de Lorca (www.parador.es/es/paradores/parador-de-lorca ) prichádzam tesne pred zotmením, fax od ženy ma informuje že olovrantuje v kaviarni kde sa k nej pridám a zožeriem jej polovicu morčacieho šalátu. Lorca je najnovší hotel v sieti Paradores. Snaží sa byť historický, keďže je postavený na mieste zrúcaného hradu, ale v skutočnosti je moderný. Z pôvodného hradu tu už zostáva pramálo – jedna veža a odkryté základy, v ktorých prebiehajú archeologické práce.

Čas do večere využíva Sonia na oddych, ja na návštevu wellness, ktoré na internetovej stránke vyzeralo super. V skutočnosti je o ničom. Malinké a preplnené, po 15 minútach demonštratívne odchádzam. Celkovo na mňa hotel nepôsobí dobrým dojmom. Večera bola OK, ale nič zvláštne. Ani si nepamätám čo som mal.

Do Murcie sa oplatí prísť začiatkom leta alebo v skorú jeseň. Nachádza sa tu Prírodný park Cabo de Gata, kde sú nádherné pláže nezničené cestovným ruchom. Ľutujem že nemám čas doňho aspoň nazrieť, ale je úplne mimo trasy.

Avoid highways!

Ráno je chladno, odhadujem +4. Zaprisahávam sa že už nepôjdem po diaľnici a v Google Maps rezolútne zaškrtávam voľbu Avoid highways. Sledujem že mi to naplánovalo peknú kľukatú cestičku, ktorá ale mierne zasahuje do Prírodného parku Sierras de Cazorla. Fúúú, po prvýkrát pôjdem v zime na motorke cez hory. Tak to som ešte nerobil. Na chlad som pripravený, jediné z čoho mám obavy je ľad na vozovke. Nerád by som skončil ako ten český partizán čo sa vrhol s plnou náručou granátov pod nemecký tank s výkrikom "Za stranu a lidi!", poznáte ten vtip. ("Zasrané náledí!")

Po krátkej jazde prekračujem hranicu medzi Murciou a Andalúziou. Konečne po dvoch dňoch cesty v Andalúzii! Robím obligátnu fotku hraničnej tabule, je pekne. Cesta je však stále príliš rovná na môj vkus, začína byť zaujímavá až na okraji pohoria. Vchádzam do neho ako po špičkách, ale s úľavou zisťujem že ľad sa nekoná. Zato sa koná niečo s čím som akosi zabudol počítať: Je výdatne nasolené. Motorku budem musieť bezpodmienečne na záver dňa zospodu umyť studenou vodou.

Zleziem z kopcov a vchádzam do provincie Jaén. Tam už to zažína byť náramne pekné pre motorkára. Mierna pahorkatina, krásna cestička pomedzi olivovníky, ktorými je táto provincia typická. Prechádzam cez turistickú trasu Ruta de los Nazaríes, ktorá vedie po hradoch a pevnostiach tohto kraja. Každých 500 metrov by som stál a všetko to fotil, len nemôžem lebo zapadajúce slnko ma ženie dopredu. Nemám čas nikam odbočiť! Nádhera, musím sa sem niekedy vrátiť. Začínam si uvedomovať že táto cesta mi bude slúžiť hlavne na jedno: Aby som vedel kam sa mám nabudúce vrátiť.

Parador de Jaén (www.parador.es/es/paradores/parador-de-jaen ) je už od obchvatu mesta značený tak dobre že ani nemusím vyťahovať mobil, idem po značkách. Na okraji mesta nachádzam pumpu s umyvárkou. Cez WhatsApp faxujem kamarátovi – mechanikovi otázku ako dlho mám nechať vychladnúť motor než naňho nalejem ľadovú vodu, tipujem že asi tak pol hodiny by bolo vhodné. Odpovedá mi že či mi šibe, že či aj keď začne pršať zastavím na pol hodiny dážď. Tak vystriekam moto zospodu ako len najlepšie viem dúfajúc že to odplavilo tú soľ a idem na hrad. Parador de Jaén sa nachádza na Hrade Svätej Cataliny vysoko nad mestom.

Polovica hradu je prerobená na hotel, druhá polovica je múzeum. Tento Parador sa mi veru páči. Má atmosféru starých historických Paradorov, ktorú obľubujem. Veľké kamenné sály s pohodlným štýlovým nábytkom, na izbe posteľ s baldachýnom.

Nevynecháme ani večeru v hotelovej reštaurácii – všetky Paradory podávajú jedlá typické pre oblasť v ktorej sa nachádzajú. V provincii Jaén to môže znamenať len jedno: Olivový olej. Ešte aj zmrzlina je s prímesou olivového oleja.

Golf

Ráno sa zabávame tým že fotím manželku, ktorá sa vyobliekala do pestrofarebnej posteľnej prikrývky a pózuje pri okne ako nejaká hradná pani. Fotky bohužiaľ nie sú publikovateľné. Je zimaaaa a schyľuje sa na dážď. Plánujem si čo najzložitejšiu cestu smerom na juh a vyťahujem tromfy v podobe najteplejšieho spodného prádla aké som si priniesol.

Pracovník hotela ktorý mi otvára reťaz na parkovisku na mňa súcitne pozerá trasúc sa od zimy (on, nie ja), ale trošku pookreje keď mu oznámim že idem do Málagy, tam bude teplejšie. Pri rozhovore musím kričať, cez kuklu a šál Buff ktorý mám na tvári ma takmer nepočuť. Som taký zababušený že hlavou dokážem otočiť len doľava. Dúfam že z prava nepôjde auto.

Rozhodujem sa potrénovať si mozog a mobil s mapou nechávam v tankvaku. Čísla ciest si v duchu recitujem ako básničku: A-6050, A-335, atď., atď. Nerýmuje sa to, druhú polovicu básničky zabúdam. Budem prechádzať cez mestečko Montefrío čo doslova znamená Studený vrch, na to sa za súčasných poveternostných podmienok neteším. Po značkách mi to spočiatku ide dobre, ale potom už to vedie cez také zapadákovské cestičky že začínam pochybovať či sa Google nepomiatol a dávam si ho pred seba na tankvak. Nepomiatol. Vedie ma cez nádherné kopce kde som sám jediný človek na svete, až do mestečka Colmenar na okraji Prírodného parku Montes de Málaga. Tam prichádzam už za dažďa s poslednou paličkou benzínu. A pumpa je zatvorená, nevydá benzín ani len bez obsluhy na kartu! Štvrť hodiny dumám v miernom daždi pod strechou zavretej pumpy, vľavo odbočka na rýchlostnú cestu A-45 ktorou by som bol v cieli za pol hodiny, vpravo cestička cez kopce. Časovo dvojnásobne dlhšia, ale vzdialenosť len o 10 kilometrov navyše! Risknem to, nevediac ešte že robím najlepšie rozhodnutie v ten deň. Ukázalo sa že mraky sa zhromaždili len na severnej strane pohoria. Po prechode vrcholov sa dostávam do podvečernej, zapadajúcim slnkom zaliatej krajiny s panoramatickým výhľadom na Málagu. Zastavujem a snažím sa tú krásu fotiť, slnko mám však oproti a výsledné zábery nezachytávajú ani mizivé percento nádhernej atmosféry tejto chvíle.

Zleziem z kopcov rovno do mesta, na okraji nachádzam pumpu s umyvárkou. Absolvujem večerný rituál v podobe odsolenia, oleja do ScottOilera, a podobne. Na záver dňa po diaľnici obchvatom do hotela Parador de Málaga Golf, ktorý sa nachádza na opačnej strane mesta v bezprostrednej blízkosti letiska. Pristávajúce stroje hrozivo hučia nízko nad hlavou, rozpoznávam charakteristickú červeno-bielu Norwegian Air Shuttle. Asi sa tu bude "dobre" spať, rozmýšľam. Našťastie letisko nemá nočnú prevádzku.

V Málage sú Paradory hneď dva: Golf a Gibralfaro. Golf je (uhádli ste) uprostred golfového ihriska (www.parador.es/es/paradores/parador-de-malaga-golf ). Gibralfaro je historický palác. Je vraj prekrásny, bohužiaľ bol v čase keď som ho chcel zarezervovať už obsadený. Ledva stačím vybaliť veci keď sa z mesta vráti manželka. Ideme na večeru do hotelovej reštaurácie a musíme sa poriadne premáhať aby sme za nerozosmiali nad prízvukom čo tu majú ľudia. V Barcelone som spoznal mnoho Andalúzanov, tí tam ale už boli nejaký čas a svoj prízvuk do určitej miery stratili. Tu je to acento Andaluz - andalúzsky prízvuk naplno. Spievajú a prehltávajú konce slov. Cítime sa ako uprostred televízneho filmu.

Boli tam ženy

Ráno je nádherné slnečné, je však kosa – hotelová recepčná ma ubezpečuje že vôbec nie typická. Na dnes je smer mesto Ronda. Google Maps mi po zaškrtnutí Avoid highways vykazuje dve trasy, severnú a južnú. Vyberám si južnú okolo mesta Marbella, vyzerá byť kľukatejšia. Po pár minútach však tragicky zle odbočím a dostávam sa na severnú trasu bez toho aby som si to uvedomil (mobil v tankvaku). Po dlhšej chvíli mi už je podozrivé kde je tá Marbella a prečo už konečne dofrasa nevidím more, keď zrazu značka Ronda 30 km. Zastavujem a zisťujem že som na severnej trase, pol hodiny od cieľa. Zdala sa mi nejaká podozrivo rovná! Do hotela dorážam už o 14:00, sotva 10 minút po manželke, ktorá sa za ten čas už stihla pohádať s recepčnou lebo sa jej nepáčila izba čo nám pridelili. Pripomenie mi to starý vtip o človeku čo cestoval do Bulharska a na hraniciach sa ho colník pýta: "Drugan, maš Leva?" "Načo mi je lev keď mám manželku?"

Parador de Ronda je jeden z unikátnych hotelov siete, tým pádom je aj zodpovedajúco preplnený. Nachádza sa v historickej časti mesta, na okraji brala s výhľadom do priepasti, ktorú prekleňuje most Puente Nuevo – no ťažko si predstaviť lepšie miesto.

Manželka vybojuje od nevrlej recepčnej izbu s terasou a čiastočným výhľadom na most, ktorá aspoň ako-tak zodpovedá jej predstavám. Tento Parador zvykne byť drahý ako čert, my však neplatíme lebo mám nazberaných miliónpäť vernostných bodov, časť ktorých oferujem za tento pobyt. (Dobre tak nie miliónpäť – niečo cez dve tisíc). Môj omyl na trase má dve výhody: Nemusím umývať motorku od soli a máme čas na prehliadku mesta. Prechádzame sa po moste, čumíme dolu do priepasti kde v hlbinách tečie rieka Tajo. Potom zídeme dolu pod most. Nie je tu veľa ľudí a pohľady smerom na bralo a most sú úchvatné.

Vyfotím polovicu filmu a snažím sa pochopiť prečo tí ľudia nezostali len na jednom brale, prečo museli stavať taký ozrutánsky most na bralo protiľahlé. Túto otázku spolu s fotkou faxujem sesternici, ktorá mi hneď posiela jediné možné vysvetlenie: Asi tam oproti boli ženy. V múzeu mosta by túto teóriu určite poľahky potvrdili alebo vyvrátili, je však už zatvorené. Pri návrate do mesta prechádzame okolo cukrárne kde ponúkajú fantasticky vyzerajúce domáce polvorones a iné vianočné cukrovinky. Kúpime si jednu z každého druhu, pod zámienkou že akože jednu na každý deň cesty. Po príchode do hotela ich samozrejme všetky okamžite schrúmeme.

Parador de Ronda (www.parador.es/es/paradores/parador-de-ronda ) mal byť zlatým klincom tejto cesty, mňa však pravdu povediac sklamal. Zvnútra je zrekonštruovaný v architektonickom štýle osemdesiatych rokov. Taký nesúrodý pozliepanec poplatný dobe, podobne ako napríklad nová budova Slovenského Národného Divadla (OK, nie až taký zlý). Navyše keďže je Ronda unikátne miesto, hotel je sústavne preťažený a kvalita služieb začína pokrivkávať. Najviac sa to prejavuje v reštaurácii, ktorá je okamžite po otvorení o ôsmej plná, a kde sú len traja čašníci. Chudáci sa snažia tak že sa z nich doslova leje, ale aj tak čakáme na jedlo pol hodiny. Štátna akciovka Paradores nefunguje dobre, je v strate. Nemám to ničím podložené, ale predpokladám že v centrále v Madride bude množstvo úplne zbytočných "manažérov" s tučnými platmi, kým chudákov na prevádzkach žmýkajú ako sa len dá. Ako to už v štátnych podnikoch býva dobrým zvykom, všakže.

Pueblos Blancos

Ráno využívam čas na ďalšiu prehliadku tohto čarovného miesta kým manželka leňoší na terase. Moje srdce fotografa sa nevie odtrhnúť od žiarivo bielej budovy Plaza de Toros (štadión býčich zápasov), na ktorú okoloidúce postavy v šikmom rannom slnku vrhajú bizarné tiene. Môj vreckový fotoaparát však nie je dostatočne rýchly na zachytenie takýchto prchavých momentov, tak zo zúfalstva fotím aspoň bronzovú sochu býka – tá sa nehýbe.

Trasu na tento deň už mám rozhodnutú: Ten južný úsek, ktorý som včera omylom vynechal. Manželka mi o ňom večer básnila, vraj niečo úžasné. Mierne obavy vo mne vzbudzuje len názov pohoria cez ktoré budem prechádzať: Sierra de las Nieves – Pohorie snehov. Ukazuje sa že sa nebolo čoho obávať. Takmer celá cesta vedie po slnečnej strane a je úplne suchá. A aká cesta! Mám na to len jedno slovo: Tyvoleeee! Toto je motorkársky raj prvého stupňa! Každých zopár kilometrov stojím a obdivujem, fotím a faxujem fotky kamarátom cez WhatsApp.

Pri jednej z takýchto zastávok vedľa mňa odstavuje človek na červenej BMW F. Je v rifliach! Trasie sa od zimy a skrehnutými prstami sa snaží pripáliť si cigaretu. Prihováram sa mu za účelom zistenia stavu jeho príčetnosti, vzhľadom na to že v Ronde bola ráno teplota 1 stupeň nad nulou. Vysvitlo že je Francúz a motorku si pred dvoma hodinami požičal v Málage. Našťastie má namierené do Tarify, tam mu bude teplo. Len prečo ide touto cestou opačným smerom, to mi už naveky zostane záhadou. Neskôr stretávam viacero ďalších motorkárov - prvýkrát počas cesty čo vidím motorky. Vytešujem sa z toho a v zákrute fotím jediného čo mi neušiel.

Na kopci nad Marbellou prechádzam pomedzi milionárske "chatrčky", hvízdam si do prilby. Cesta sa zaplňuje obligátnymi Porsche Cayenne, vyskytne sa aj nejaké to Lamborghini a Rolls-Royce. Marbella je španielske Monaco a rovnako ako skutočné Monaco je to poriadne nechutné miesto. Vyhýbam sa mestu a diaľnicou sa rýchlo presúvam na začiatok ďalšej horskej cestičky cez Prírodný park Sierra de Grazalema. Na túto časť trasy som sa zvlásť tešil, keďže budem prechádzať cez legendárne Pueblos Blancos de Andalucía - Andalúzske biele mestečká. Sú to malebné mestečká kde takmer všetky domy sú žiarivo vybielené vápnom, na ochranu pred neúprosným letným slnkom. V jednom z bielych mestečiek bude dnes moja cesta aj končiť: Arcos de la Frontera. Dodatok de la Frontera - "na Hraniciach" tu má veľké množstvo miest: Jimena de la Frontera, Cortes de la Frontera, Morón de la Frontera, Jerez de la Frontera, a ďalšie. Zrejme tadiaľ kedysi viedli nejaké hranice. Zaumieňujem si že si to doma vygúglim.

Po krátkej chvíli prechádzam z provincie Málaga do provincie Cádiz, a ocitnem sa… v Rumunsku. Prisahám že keby som sa teraz prebudil, myslel by som si že som uprostred rumunských Karpát. Cesta uzučká, v mizernom stave. Namiesto toho aby ju opravili, dali len značku 30 km/h. Zvlnené kopce, hustý les. Žiaden mobilný signál. Za zákrutou vletím do stáda kôz, v poslednej chvíli ledva ubrzdím. Podráždené nervy si ukľudňujem tak že tie vražedné kozy za trest fotím.

Cesta je skutočne krásna, ale bohužiaľ jej nevyhovujúci technický stav mi neumožňuje si ju vychutnať. Samé hrboly. Idem trojkou na malé otáčky, oči na stopkách pre prípad výskytu ďalších kôz a rozmýšľam čo keby som si predsa len zadovážil cestné enduro. Najlepšie také, ktorým by som tie kozy prevalcoval.

V najvyššom bode, na križovatke dvoch ciest, tesne pod kótou kde už stromy začínajú ustupovať kosodrevine narážam na bar / reštauráciu. Okolo je zopár áut, ale je zavretá. Tu na vrchole naskočí jedna čiarka mobilného signálu, čo využívam a WhatsAppom faxujem polohu kamarátovi, ktorý mi obratom oznamuje že sa nachádzam na legendárnom mieste stretávok motorkárov. Trochu sa rozhliadam po okolí a skutočne: Nachádzam pamätník zosnulým motorkárom z provincie Cádiz. Sú na ňom ceduľky z každoročných spomienkový výjazdov na toto miesto, ktoré sa konajú v noci, a formulka Ráfagas y Vss al cielo! - ťažko preložiteľná veta, ktorou sa motorkári tradične lúčia so svojimi zosnulými kamarátmi. Opodiaľ na skale je improvizovaná kaplnka. Venujem v nej tichú spomienku bratrancovi dobrého kamaráta, ktorý v jednu júnovú noc 2013 neprežil zrážku svojej motorky s taxíkom.

Ďalej cesta vedie dolu, cez krásnu krajinu, ktorej dominuje obrovská vodná nádrž. Prechádzam niekoľkými mostami cez je ramená a už po tisícikrát ľutujem že nemám viac času. Veď už len na tomto jednom jedinom mieste mám chuť zostať tri dni! Po chvíli sa približujem k Arcos de la Frontera. Cestou sa mi naskytne pekný pohľad z diaľky na toto biele mestečko, ktoré akoby sa rozlialo ako mlieko z kopca na rovinu.

Chvíľu stojím a ešte netuším že ma čaká najkrajšie prekvapenie dňa: Miestny Parador. Z dumania ma vytrhne fax od manželky: Ponáhľaj sa sem, niečo také krásne si ešte nevidel! Tak sa patrične ponáhľam a už o niekoľko minút som pred hotelom, ktorý zaberá celú jednu stranu historického námestíčka. Miestny občan mi "pomáha" zaparkovať a počas vybaľovania ma informuje o pamätihodnostiach mesta, za čo sa mu odmením obsahom peňaženky (asi euro štyridsať) so slovami aby sa neurazil. Mám pocit že sa neurazí.

A už sa ponáhľam do hotela. Sonia nepreháňala, je to skvost (www.parador.es/es/paradores/parador-de-arcos-de-la-frontera ). Presne takéto Paradory zbožňujeme. Je to závan tých starých čias, historický Parador z obdobia pred modernizáciou, so všetkým čo k tomu patrí. Šarmantne ošúchaný (ale dokonale čistý) interiér s dobovým nábytkom, veľký kľúč od izby s medeným príveskom vážiacim štvrť kila. Najlepšia možná poloha v srdci historického centra. A ten výhľad! Z brala dolu smerom na západ slnka. Ani sa neprezliekam z motorkárskeho oblečenia lebo nechcem stratiť ani minútu - práve začína "zlatá hodina", ako ju fotografi nazývajú.

Schádzame dolu na ulicu a na vyhliadku pred hotelom, ktorú miestni nazývajú Mirador del coño - voľne preložené Vyhliadka "No do pi...", lebo to je prvé čo každý povie keď sa na ňu postaví. Keď sa nasýtime výhľadom a po tom čo vyfotím pol filmu, venujeme pozornosť sokoliarovi, ktorý tu vystavuje dravé vtáky a za dobrovoľný príspevok ich necháva ľuďom podržať na ruke. Usúdim že dobrovoľný príspevok by mohli byť asi tak 2 eurá a sokoliar Gejza (neviem prečo som ho tak nazval) hneď dáva manželke hviezdu predstavenia, obrovskú sovu. Vtáčisko má hlavu veľkú ako hlava dieťaťa, nádherný exemplár vážiaci 3 kilá. Alebo to bol výr? Neviem aký je rozdiel medzi sovou a výrom, čo je väčšie? Vyfotím druhú polovicu filmu na Soniu pózujúcu s výrom a potom s nasrdene vyzerajúcim orlom. Dávame sa do reči s Gejzom, ktorý nás informuje čo všetko tie vtáky žerú (myši, hady) a potom sa pochváli svojou zbierkou zlatých šperkov s vtáčou tematikou. Skutočný zanietenec do vtákov, je nám sympatický.

Rýchlo späť do hotela, kde objavujeme krásnu terasu, ktorá má ešte lepší výhľad na tri strany! Vyfotím celý film na scenériu kúpajúcu sa v zlatých lúčoch zapadajúceho slnka a želám si aby tento okamih nikdy neskončil.

Ale skončí, tak sa chvíľu povaľujeme v kaviarni kde sa pýtame čašníka či tu v lete naozaj býva tak horúco. Ako sa to vezme, vraví - nie každý augustový deň vystúpi teplota nad 40 stupňov, ale keď vystúpi tak na asfalte sa dá upražiť vajce. Usúdime že teplo.

Skúšame sa povaľovať aj po nádhernom vnútornom nádvorí hotela, to však bolo navrhnuté naschvál tak aby teplota v ňom bola o 5-6 stupňov nižšia než teplota na ulici. Zrejme to človek ocení v tých 40-stupňových horúčavách, ale teraz to znamená že na nádvorí neobsedíš lebo je zima.

Prichádza čas večere, dávam si andalúzsku špecialitu: chvost z býka. Je dobrý, ale nie až taký dobrý ako som naposledy jedol v úplne jednoduchej reštike neďaleko tržnice v Seville. Spoločnosť pri večeri nám robí len jedna sympatická japonská rodinka - rodičia, syn a dcéra. Syn hovorí tak dobre po Španielsky že dokáže žartovať s čašníkom, rodičia naňho s obdivom pozerajú. Tipujem že doma chodí na kurz Španielčiny a teraz ho rodičia zobrali na dovolenku sem aby sa precvičil v skutočnom prostredí.

Ráno je také nádherné že nemám slov ktorými by som ho opísal, nechám nech za mňa hovoria (nepríliš vydarené) fotky.

Nechce sa nám odtiaľ odísť a v duchu zostavujem nový rebríček mojich obľúbených Paradorov. Na prvom mieste zostáva Santiago de Compostela, neprekonaný a neprekonateľný, päťhviezdičková vlajková loď siete, Parador-Museo (to je najvyššia kategória), v bezprostrednej blízkosti katedrály kde ležia pozostatky apoštola Jakuba, a ktorá je jedným z najvýznamnejších pútnických miest kresťanskej viery. Najúžasnejší hotel v akom som kedy býval, miesto superlatívov. Na druhom mieste zostáva Hondarribia v Baskicku na hraniciach s Francúzskom, stredoveká pevnosť a zámok Karla V, ktorý z vonku vyzerá ako šedivá krabica ale vo vnútri skrýva také poklady ako zasadaciu sieň s gobelínmi od Rubensa. No a na treťom mieste, tam by som umiestnil tento malý šarmantný skvost úplne iného štýlu, Parador de Arcos de la Frontera, miesto s úžasnou atmosférou v srdci krásneho kraja. Sú aj ďalšie skvosty - Alcañiz, Lerma, San Bernardo, León, Olite… buff! A to som ich navštívil len 44 z 97! Španielske Paradores sú pre mňa najlepšie hotely na svete.

Gala a zábava

Je 31. decembra a je časť odísť. Tento deň nemám rád, preto o ňom len stručne: Po prvý a jedinýkrát ideme spolu - ja vpredu, Sonia za mnou. Úplne rovnými cestami sa presúvame do mesta Carmona neďaleko Sevilly, kde sa jedinýkrát počas tejto cesty neubytujeme v Paradore. Dôvodom je že v Paradore bola v rezervácii zahrnutá aj gala večera a silvestrovská zábava, a nedalo sa bez toho. Chceli za to 300 EUR na osobu, to prekračuje náš denný rozpočet. Na gala večeru a zábavu by som nešiel ani keby mi platili (OK, keby veľa zaplatili možno by som išiel), nieto ešte keď ja mám za to 600 EUR vysoliť. Ubytujeme sa teda v hoteli s honosným názvom Alcázar de la Reina, ktorý na internetovej stránke vyzeral fantasticky (www.alcazar-reina.es ). V skutočnosti je menej fantastický. Trpí výraznou krízou totožnosti. Izba vyzerá ako fantázia 9-ročného dievčatka - posteľ s volánikmi, ružovučká kúpeľňa, už len biely jednorožec tu chýba. S tým kontrastuje fakt že namiesto kaviarne je Irish pub a namiesto reštaurácie taverna kde sa tancuje Flamenco. Tento hotel by si mal v prvom rade ujasniť čím chce byť keď vyrastie, pretože takto pôsobí smiešne.

Prejdeme sa pešo do hotela Parador de Carmona, ktorý sa tiež nachádza v tejto obci. Dáme si olovrant, ale vládne tu chaos lebo sa už pripravuje tá "gala večera" a tá "zábava". Berieme autko a odchádzame do 30-minút vzdialenej Sevilly. Šoférujem ja a uvedomujem si aké je to pohodlné oproti motorke. Nefúka na teba! Nie je ti zima! V Seville nachádzame obchodný dom, v ktorom si zadovážime povinné rekvizity Silvestrovského večera: Moët & Chandon v akcii, dva poháre a kilo hrozna. Možno viete že v Španielsku je taký zvyk v posledných 12 sekúnd roka zjesť 12 kúskov hrozna. Symbolizuje to šťastie počas dvanástich mesiacov nového roka a Španieli to berú preukrutne vážne. Beda tomu kto by túto tradíciu porušil!

Potom sa ideme prechádzať do mesta. Veľmi som chcel manželke ukázať Sevillu kde som bol už dvakrát a ona ani raz. Lenže chyba: Vybral som si na to zlý okamih. Je 8-9 hodín večer a toto ináč krásne a živé mesto je vyslovene deprimujúce. Všetko je pozatvárané, okrem zopár pascí na turistov. Nikde nikoho, každý večeria doma s rodinou. Smútok, skepsa, depresia. Zima. Horko-ťažko navnadím manželku aspoň na prehliadku Plaza España, ktoré sa jej aspoň ako-tak páči a kde vyfotím celý film lebo také vyľudnené som ho ešte nevidel. Fotím čiernobielo lebo som lenivý používať RAW a potom upravovať teplotu bieleho bodu na odstránenie nepeknej žltkastej farby pouličných lámp.

Potom horko-ťažko nájdeme jeden fungujúci bar / reštauráciu kde si dávame prekvapujúco dobré vyprážané ryby a morské príšery. Stretávame samých Číňanov, ktorým je nejaký Silvester fuk, oni majú Nový rok inokedy. A (z nevysvetliteľného dôvodu) množstvo Talianov. O desiatej ideme domov. Príchod nového roka oslávime pred televízorom v hotelovej izbe. Nemám rád Silvestre. Keby tu nebola Sonia, išiel by som spať o desiatej. Veru.

V prvý januárový deň

V prvý januárový deň je naším cieľom Córdoba. Sonia to má jednoduché - švihne to za hodinu po diaľnici. Ja sa vydávam najprv na sever cez Prírodný park Sierra Norte de Sevilla, ďalej si vyhliadnem jednu na mape krásne vyzerajúcu kľukatú cestičku s malebným názvom A-447. Dnes má byť až 12 stupňov, preto si nedávam termálne prádlo. Hneď po výjazde to oľutujem - je mi zima na prsiach. Obávajúc sa zápalu priedušiek zastavujem a nachádzam v tankvaku nasledovné predmety: Šál Polar Buff, látkový obal od prilby, nepremokavú prikrývku na tankvak. Všetky tieto predmety si rozmiestnim pod bundu na prsia a zazipsujem. Vec vyriešená.

Prechádzam pohorím Sierra Norte, je tu pekne. Cestu si užívam, aj keď pravdu povediac už si teraz presne nepamätám aká bola. Asi ma až tak nezaujala. Za mestečkom Alanís začína tá A-447, na ktorú som sa chystal. Jej začiatok je označený dopravnou značkou väčšou než moja motorka, na ktorej je napísané len stručne, ale zato dôrazne: "Veľmi nebezpečná cesta". Tak toto si musím vyfotiť.

Na zvýraznenie upozornenia a za účelom ilustrácie typu nebezpečenstva, ktoré tu na pocestného číha je značka na dôvažok ešte rozstrieľaná guľovnicou. Úrad ktorý sem tú značku umiestnil si však neuvedomil že existujú osoby, na ktoré majú takéto upozornenia presne opačný vplyv. Ako napríklad ja. Tak teraz tam už jednoznačne musím ísť.

Vydávam sa teda veľmi nebezpečnou cestou a hneď mrzuto zistím že je v mimoriadne zlom stave. Idem tridsiatkou - štyridsiatkou a hovorím si že sa to snáď zlepší. Figu. Po 10 kilometroch sa to naopak zhoršuje. Som ešte stále v bode z ktorého by sa mi oplatilo vrátiť sa a silne o tom uvažujem, ale rozhodnem sa pokračovať ďalej, veď sa to určite zlepší. Figu! Zhoršuje sa to, už je z toho úplný off-road. A už som v bode kde mi je jedno pokračovať alebo vrátiť sa. NENÁÁÁÁÁVIDÍÍÍÍM OFF-ROOOOAAAD NA CESTNEEEJ MOTORKEEEEE!!!, volám do neba kľačiac na kolenách, zaťaté päste vztýčené nahor v bezmocnej zúrivosti. (OK, tak to nebolo, ale keby niekto natočil hollywoodsky film o mojej ceste, takto by to tam znázornil). V každom prípade mám plné zuby debilnej off-roadovej cesty a predo mnou ešte 20 kilometrov! Toto je rumunské peklo! Radšej pôjdem štyrikrát z Devy do Oradei než toto!

Už neviem čo robiť, idem v jednotke desiatkou, aj bez motora, motorka sa mi prehrieva, vypínam ju. Aj tlačím, aj stojím, aj fotím, aj ležím, no zúfalstvo. Ani sa nemôžem tešiť z toho nádherného kraja cez ktorý prechádzam. Po celý čas nestretávam ani živého ducha, zato vtáčiky krásne spievajú. Slniečko hreje, je tu veľmi, veľmi, pekne. Keby som tu bol na horskom bicykli! Prichádzam k mostu a rozmýšľam či budem musieť dnes pod ním spať, ale pár stovák metrov za ním nastáva vykúpenie: Hororová A-447 sa mení na dokonalú, krásnu, novú cestu.

Posledných 10 kilometrov preletím za pár minút a v duchu sa ospravedlňujem motorke za príkorie, ktoré som jej dnes spôsobil. Umývam ju na pumpe a fotím v protisvetle. Rozhodujem sa že album fotiek z tohto výletu nazvem Estado del firme - "Stav vozovky". Keďže som zabil obrovské množstvo času na off-road, posledných 140 km do Córdoby už musím švihnúť po rýchlostnej N-432. A rýchlostná cesta znamená rýchlosť, dúfam že tam neboli skryté radary. Tak to bol nezabudnuteľný deň.

Parador de Córdoba (www.parador.es/es/paradores/parador-de-cordoba ) je sklamanie, betónová škatuľa čo by perfektne zapadla do Petržalky. Oddychujeme, potom ideme na večeru. Dávam si jedlo, ktoré je zlatým gastronomickým klincom tohto výletu: Salmorejo Cordobés. Je to studená polievka podobná ako gazpacho, ktorú zbožňujem. Nikde ju nerobia takú dobrú ako tu, veď preto sa volá "Cordobés". Sonia smutne pozerá na moje salmorejo, dala by si, ale je alregická na orechy a podobné výtvory a salmorejo obsahuje drvené mandle.

Pozor, zákruta!

V ďalší deň ráno vieme že dnes budeme opúšťať Andalúziu a je nám z toho smutno. Zem zmáčanú krvou býkov, krajinu ako žena, ktorá si zachovala kúzlo arabských očí. Žena snov, rebelka, krásna Cigánka odetá do kvetov. Vášnivo pobozkám jej ústa ako šťavnaté jablko, prihovára sa mi nádhernými piesňami o láske. Nemám nič iné čo by som jej daroval než kyticu ruží. Ruží jemnej vône, z ktorých vytvorí rám okolo podobizne tmavej Panny Márie.
Tak sa spieva v pesničke o Granade (goo.gl/osRqJv ). Veru, veru.

Posledným kúskom Andalúzie čo ma čaká je Prírodný park Sierra de Cardeña y Montoro. Spočiatku cesta vedie pomedzi olivovníky, ktorých je všade v Andalúzii toľko že už mám z toho mindráky. O chvíľu sa dostávam na náhornú plošinu kde ešte vládne jeseň. Zima nejako nedorazila a asi už ani nepríde. Pomaly vo štvorke si jazdím jesennou prírodou pomedzi do žlta sfarbené stromy, užívam si dlhých tiahlych zákrut. Vtom spozorujem za plotom prasatá. Zastavujem aby som si ich vyfotil, lebo to je pravá rasa Cerdo Ibérico, z ktorých sa pripravuje špeciálna šunka Jamón Ibérico de bellota. Ešte som tieto legendárne tvory naživo nevidel. Nažívajú si tu ako príslovečné prasatá v žite. Pasú sa v lese kde hlavnú zložku ich potravy tvoria žalude - to je najdôležitejšou črtou šunky Jamón Ibérico a len vtedy sa jej smie dať prívlastok de bellota - "žaluďová". Sú to skrátka svine.

Schádzam z vrchov, no a to je koniec Andalúzie. Vitajte v Autonómnom spoločenstve Kastílsko La Mancha.

Španieli niekedy používajú výraz Ancha es Castilla - "Široké je Kastílsko". Znamená to čosi ako "Rob si čo chceš, miesta je tu dosť pre všetkých". A veru je to Kastílsko široké. A rovinaté. Cesty sú tu neeeekonečne dlhééééé. A rovnééééééé! Načo je komu v Kastílsku motorka, nepochopím. Ideš si ideš rovno 10, 20, 30 kilometrov. Zrazu výstražné značky Pozor, zákruta! Upozornenia, výkričníky, rýchlosť obmedzená dobre že nie na 40. Reku že čo to bude! A tu taká, no nedá sa to ani nazvať "zákruta", taký ohyb asi 20 stupňový. Potom ďalších 30 kilometrov rovno.

Takouto rovinou okolo hlavného mesta Ciudad Real sa teda dostanovím do nášho dnešného cieľa v meste Manzanares, kde po prvýkrát za dve a pol hodiny použijem brzdu aby som zastal pred hotelom.

Miestny Parador de Manzanares (www.parador.es/es/paradores/parador-de-manzanares ) je taký úbožiačik. Svojím tvarom a umiestnením v blízkosti diaľnice pripomína skôr motel, hoci sa jedná o peknú historickú budovu. Naveky bude v tieni svojho väčšieho brata, Parador de Almagro, ktorý je vzdialený sotva 40 kilometrov, a ktorý je výnimočný. Tento chudák dostane v podstate len tú klientelu, pre ktorú už v Almagro nebolo miesto, alebo tú ktorá už v Almagro bola a chce spoznať aj ostatné Paradory. Čo je náš prípad. Ale ľudia sú tu príjemní a je tu kľud, cítime sa dobre. Večeriame a Sonia sa smeje nad niektorými položkami menu ako čudne to tu ľudia hovoria, ale potom skonštatuje že aj v jej katalánskom jazyku sa obloženým žemliam hovorí "medzichleby".

Ráno sliedim v Google Maps či by sa tu na okolí predsa len nenašla nejaká aspoň trochu zakrivená cestička, ale vyzerá to bledo. Zrezignovane nasadám na motorku a idem si pokojne deväťdesiatkou na 3000 otáčok. Už sa nečudujem tomu Donovi Quixotovi de La Mancha že sa zbláznil, keď takéto vzdialenosti musel brázdiť po tejto rovine. Na um mi neviem prečo príde pesnička Rosa na kolejích od Wabi Daňka, pospevujem si ju:

Tak do toho šlápni ať vidíš kousek světa.
Vzít do dlaně dálku zase jednou zkus.
Telegrafní dráty hrajou ti už léta
to nekonečně dlouhý, monotónní blues.

Je ráno, je ráno.
Nohama stíráš rosu na kolejích.

Našťastie sa rovina končí tesne pred hranicami s Valenciou. Na hraniciach tradične fotím tabuľu a výrazný kontrast v kvalite asfaltu medzi týmito dvoma krajmi. Pôsobí to až komicky, hneď vidno ktoré Autonómne spoločenstvo má viac peňazí na cesty (Valencia).

Vo Valencii už je fajn. Veľmi fajn. Ide sa pekným lesom najprv hore, potom do údolia, v ktorom fotím zátišie s jadrovou elektrárňou. V okolí elektrárne (Cofrentes) je zvýšený výskyt policajných áut. Idem pomaly, ale sú tam za iným účelom než chytať motorkárov. Cesta je super, široká a zátačkovitá, ale dlhé úseky sú zjavne po celý deň v tieni a je tam namrznuté. Zasrané náledí! Prechádzam krokom. Vychádzam na kopec na opačnej strane údolia a odbočujem na typ cestičky, ktorý moja stará mama zvykla nazývať "zliedka".

Ignorujúc príslovie Neopúšťaj cestu, Prechodník sa na ňu púšťam, lebo tak mi prikazuje Google. Je krásna, aj keď uzučká a mám určité výhrady voči jej stavu. Vedie hlbokým lesom, potom cez krásny kraj v kopcoch kde sa ľudia zaoberajú pestovaním viniča na južných svahoch. Po mnohých premnohých zákrutách sa odrazu ocitnem na náhornej plošine kde zjavne zúril lesný požiar. A to pomerne nedávno, tipujem možno v lete 2013. Čierne kmene stromov, zrúcaniny stavieb. Fúúú, tak tu by som nechcel byť keď to horelo. Začína sa zlatá hodina, fotím toto nádherné a zároveň určitým spôsobom zlovestné prostredie. Zrazu stretávam dvoch motorkárov na Ducati, potom ďalších a ešte ďalších. Zmätene zastavujem a WhatsAppom faxujem svoju polohu kamarátovi. "Ty vieš kde si?", pýta sa obratom. "Iba na najlepšej motorkárskej trase v celej Valencii!" Tak som sa zase ako slepá kura ku zrnu dostal na jedno emblematické miesto.

Povzbudený prítomnosťou mnohých motorkárov sa púšťam do trochu smelšej jazdy, ale samozrejme za nimi nestačím lebo oni to tu poznajú naspamäť. Prírodná scenéria je neopísateľná. Su-per! Toto je druhý najkrajší motorkársky zážitok celého výletu, po tej A-397 medzi Ronda a Marbella. Keď počujem za sebou hukot odstupujem sa aby som nezdržiaval, potom sa snažím sledovať. Z vytrženia ma vyruší len súvislý biely poprašok, ktorý sa zrazu zjaví na ceste. Sneh?! To je nemožné, na to je príliš teplo. Zastavujem aby som to preskúmal a je to soľ. Ale vyzerá úplne ako sneh.

Bohužiaľ nič dobré netrvá večne a po chvíli sa dostávam na nížinu v okolí hlavného mesta Valencia. Na pumpe dvakrát umývam motorku od soli, vediac že je to počas tejto cesty naposledy. Je tesne pred zotmením, ale je tu tak teplo že sa v termálnom prádle potím. O takých 18 stupňov viac než v Manzanares, kde bolo ráno okolo nuly. Do hotela Parador El Saler prichádzam za tmy, vidím že Sonia zaparkovala svoj Smart tak že zabrala dve miesta. To len Sonia môže dokázať. Parador El Saler (www.parador.es/es/paradores/parador-de-el-saler ) mierne prekonáva moje očakávania hneď v ten večer. Od moderného Paradora som nič zaujímavé nečakal, ale tento je krásne urobený. Hlavnými zákazníkmi dnes večer sú futbalisti nejakého holandského klubu, keby som sa zaujímal o futbal možno by som ich aj poznal. Prechádzame sa a večeriame, po prvýkrát v živote jem čerstvé morské príšery navajas, doteraz som ich jedol len z konzervy.

Byť vo Valencii a nedať si paellu by bol hriech, aj keď to nie je vhodné jedlo na večer. Neodolávam. Sonia ma potajomky fotí ako jem paellu a zapíjam ju nemeckým pivom Paulaner. Záškodnícky faxuje fotku mojim kamarátom, dostávam za to poriadny výsmech cez WhatsApp. Dnes večer som guiri - cudzinec, ktorý sa nevyzná v miestnych pomeroch. Taký typický guiri je väčšinou Angličan alebo Nemec. Prichádza na dovolenku do Španielska mysliac si že všetko je len pláž, Sangría a Flamenco. Hneď v prvý deň sa na pláži spáli od slnka a potom chodí červený ako rak. Nosí biele ponožky v kombinácii so sandálmi a na večeru je paellu s pivom. To som dnes ja.

Všetko pod slnkom

Ďalší deň je posledným dňom nášho výletu. Je tak krásne slnečno že sa nám nechce ísť domov. Všimneme si že hotel ponúka za mierny poplatok možnosť neskorého odchodu až do 20:00. V poplatku je dokonca zahrnutý aj obed pre dvoch. Hneď to využívame a tým pádom máme čas až do večera. Berieme Smart a odchádzame do dediny El Saler. Vidím to čo som v noci nevidel: Hotel sa nachádza v úchvatnom prostredí Prírodného parku l’Albufera. To je taká nížina, na ktorej sú močiare, za nimi pláže. V močiaroch sídli množstvo chráneného vtáctva a v lete zrejme gigantický počet komárov. Teraz chápem prečo som na izbe videl dva odpudzovače hmyzu. Zapisujem si do pamäte že sem nemám chodiť v lete. Ani netreba, lebo aj teraz v januári je tu 22 stupňov. Parkujeme v El Saler pri pláži a prechádzame sa cez pekné duny, potom aj po pláži. Ľudia sa čľapkajú po členky v mori, psy, deti a iné domáce zvieratká pobehujú, Holanďania hrajú futbal na ihrisku - nedeľná idylka.

Posledný obed v reštaurácii v Paradore, ako zákusok si dávam taký obrovský cremat so zmrzlinou že to musí obsahovať najmenej 4000 kalórií. Sonia zostáva pospať si na izbe, ale ja sa musím zbaliť a ísť.

Tak idem. Čaká ma 364 kilometrov diaľničného pekla, ktoré Google Maps vyčísľuje na 3 hodiny 22 minút. Viem že s tankovaním a platením mýta to bude štyri. Ale neubieha to zle, až kým sa na tom debilnom veternom úseku pred Tarragonou nestrhne zvlášť nepríjemné vetrisko. Hotový hurikán! Toto nie je normálne, po prvýkrát v živote mám na motorke strach z vetra. Idem osemdesiatkou, na najbližšej pumpe faxujem Soni aby na tomto úseku zliezla z diaľnice na N-340ku. Postupne pridávam viac a viac vrstiev oblečenia, nakoniec aj mega-zimné rukavice, ktoré som počas celého výletu takmer nepoužil.

O 21:15 prichádzam domov. Počítadlo ukazuje 2.983,5 prejdených kilometrov. Asi hodinu po mne prichádza Sonia, ktorá vyrazila až po západe slnka.

9 z 10 motorkárov odporúča Smart ako sprievodné vozidlo

Tak tento výlet sa nám obom páčil a určite naňho nezabudneme do konca života. Vynechali sme mnoho legendárnych miest, ktoré sme už predtým ponavšetvovali (Granada, Úbeda, Baeza, Almagro…). Okrem Rondy a pár ďalších sme v podstate nevideli žiadne z miest kde sme boli, len sme tam prišli, navečerali sa, prespali a odišli. Sonia videla trochu viac, keďže ona prišla rýchlo po diaľnici kým ja som sa motal cez hory a mala viac času na spoznávanie. Lenže tento výlet bol taký, už sme s tým dopredu počítali. Ľúto nám to bolo najmä v Córdobe, čo je skutočný poklad, a ktorú nepoznáme. Ale nevadí, veď sa tam ešte vrátime.

Mal som obrovské šťastie na počasie - za iných poveternostných podmienok som sa mohol na ktoromkoľvek z tých pohorí stretnúť s námrazou alebo so snehom. Pršalo mi len pol dňa, akurát na vyskúšanie nepremokanosti nového oblečenia.

Čo sa týka oblečenia, mal som novú kombinézu StreetGuard od BMW a som s ňou úplne spokojný. Zima mi v nej nebolo. Nepremokavosť som mal možnosť vyskúšať len v miernom daždi, ale fungovalo to - voda sa od toho doslova odrážala. Rozhodoval som sa medzi Rukka a BMW, lenže Rukka má príliš veľa modelov. Armas, Armaxion, Armaxis, Armi… armaggedon! Kto sa má z toho vyznať?! BMW má dva: TourShell a StreetGuard. Marketingový manažér Jozef Rukka sa už aspoň toto mohol naučiť od svojho kolegu z BMW: Ženy požadujú pri nakupovaní veľký výber, ale nás mužov to znervózňuje. Muži potrebujú na výber dva: A alebo B. Hotovo. Keep it simple, stupid.

Prilbu som mal System 6. Je vhodná na zimu. Spočiatku som jej nevedel prísť na chuť, ale nakoniec som si ju obľúbil. Teraz v máji bude mať už 5 rokov a teoreticky vyprší jej "platnosť", kúpim si znova System 6 EVO. Sonia mi vozila v aute ešte XR-1100 ako zálohu, ale nepoužil som ju.

Termálne prádlo som mal tiež od BMW a od Dainese. Obidve super. Rovnako aj teplé ponožky od týchto dvoch značiek. Pani v predajni BMW na mňa nástojila, len si pre boha nedaj bavlnené ponožky lebo zamrzneš. Jeden deň som to vyskúšal a mala pravdu - navlhli a bola mi kosa.

Rukavice dvoje, ProSummer a ProWinter od BMW. 95% času som používal ProSummer, a to vďaka vyhrievaným rukovätiam. Vyhrievané rukoväte v zime najlepšia vec. Dal som si tie originál od Hondy, drahé ako čert (360 EUR šialená cena - za to mám ojazdenú motorku!) ale aj hriali ako čert - raz som na to siahol bez rukavice a popálil som sa.

Hrubá zimná kukla WindStopper čo zasahuje poriadne až na prsia a aj zozadu pod krk - osvedčila sa. No a nakoniec niekoľko šálov Buff. Bez tých sa už nikam ani nepohnem. Mám ich plno a používam ich na všetko - na horskú turistiku, na cyklistiku, na ochranu pred slnkom, na motorku… Dajú sa vyformovať do tvaru čiapky, čelenky, kukly, šálu… Jedna vrstva, dve vrstvy… Geniálny výrobok. Navyše sú lacné, dlho vydržia, existujú v najrozličnejších farebných kombináciách a nezaberajú v batožine takmer žiadne miesto.

S touto výbavou by som sa pustil na cesty tak do mínus 3 - mínus 4. Snáď len od nuly nižšie by som si dal ešte na prsia jeden Polar Buff preložený na polovicu.

Okrem čižiem, tam som urobil chybu. Ulakomil som sa na Dainese Latitour v akcii za 180 EUR, a neosvedčili sa mi. Nie sú vhodné na zimu. Nebolo mi v nich nevydržateľne zima, ale teplo ináč vyzerá, ako sa hovorí. Tak na hrane. Pod mínus jeden už by som ich neodporúčal.

Jediné čo by som tak do výbavy ešte potreboval je držiak na Google Maps. S Google Mapsom som raz prešiel z Vlachova do Barcelony cez všetky Alpy sveta a odvtedy viem že inú navigáciu nepotrebujem, len nejaký držiak. Lebo pod priesvitným krytom tankvaku sa mi v lete prehrieva, v zime zahmlieva, a v každom ročnom období zosúva dolu kam naňho nevidím.

To je tak asi všetko.

Ďalšie ciele? Teraz keď som sa už naučil cestovať na motorke a zabezpečil som si dobrú výbavu, mám veľké ambície. Šéf ma už roky zvoláva do Nórska na ostrovy Lofoten. Plus, zostávajú mi dve krásne časti Španielska kde som ešte nikdy nebol: Extremadura a Asturias. Uvidíme.