Z možných účastníkov výletu nakoniec zostali horkoťažko až dvaja, a keďže jeden mohol až vtedy, a druhý musel byť už vtedy doma, na výlet samotný zostalo žiaľ zasa len pár dní, na ktoré bol pôvodný program veľmi našponovaný. Cieľ bol jasný – cez niekoľko krásnych a známych passov dôjsť až do Grindelwaldu, a pokochať sa pohľadom na Eiger. Predpoveď počasia bola, až na piatok, celkom uspokojivá. Nič to, pomyslel som si, jeden deň s nejakými prehánkami nám po tých horúčavách neuškodí. Napokon, ako sa v mnohých oboroch zvykne „vtipne“ hovoriť, ani mototurista nepozná zlé počasie, iba zlé oblečenie. Vraj.

Streda, 27.8.2003
Vyrážam zo Žiliny ležérne až po ôsmej, a predpoludním sa stretávam v Blave s Paťom. Kontrolujeme výstroj, a štartujeme v ústrety krásnemu dňu, ktorý venujeme pohodovému presunu po rakúskych diaľniciach za Rosenheim, kde sme u priateľov ohlásení na nocovanie. Za tento deň sme urazili 690km, pohodovou 120-130 kou po diaľnici.

Štvrtok, 28.8.2003
Ráno pri raňajkách mi náš hostiteľ oznamuje, že vo Flintsbachu žijú čestní ľudia, lebo nikto neukradol prilbu môjho parťáka, ktorý si ju zabudol položenú na chodníku. V tej chvíli si neviem spomenúť, kde som večer odložil tú svoju... keď sa dozvedám, že bola „nejaká strakatá“ (Paľo má čiernu), neuveriteľne mi odľahne! Za slnečného rána štartujeme v ústrety Alpám, známa triaška je zas tu. Pri pomyslení na predpoveď počasia sa len uškŕňam, a rýchlo nechávame za sebou 150km diaľnice, v Landecku odbočujeme smerom na Švajčiarsko, za Pfundsom doprava, hoci ma láka, švihnúť si to na blízky Reschenpass. Pokračujeme dolinou Unterengadin, vlastne som tu nebol 3 roky. V osade Susch odbočujeme doprava, a začíname stúpať na Flüelapass (2383m). Pre mňa je zaujímavý hlavne tým, že som ho akousi zhodou náhod vždy obchádzal, čiže je to po prvý krát, čo sa necháme vyzvať tiahlymi stúpaniami jeho východnej rampy, prakticky bez serpentín.

Výhľady sú nádherné, premávka žiadna, takto som si to predstavoval. O niečo zakrútenejšou cestou klesáme do snobského dúpä Davosu, a pokračujeme na techniku jazdy náročnou úzkou cestou do Tiefenacastel. Týchto 40km je nekonečných, úzka cesta, serpentíny, zákruty, uzavreté osady, horúčava. Aj tu platí staré známe, že najviac energie stoja presuny obývanými dolinami, stúpanie do sediel nie je výkonom, je to skôr odmena za takéto presuny. V Tiefencastel začína dlhé stúpanie, na konci ktorého je naše dnešné druhé sedlo, Julierpass (2284m). Naposledy som Julierpass zažil ako zasnené večerné opustené miesto, ale keďže sa jedná o spojnicu severu s juhom, na tomto passe je pracovný deň skôr na škodu. Áut stretávame dosť, a objavujú sa náklaďáky a autobusy. Krásu sedla napriek tomu vychutnávame, ale v diaľke badáme akési mraky, tak sa spúšťame k známym jazerám Silvaplana a Silser. Tu sa už fotíme s olovenými mrakmi v pozadí (toto predsa nehlásili...), a skvelé serpentíny klesania z Malojapassu (1815m) predstavujú žiaľ dnešné posledné zákruty po suchej ceste.

Vchádzame do Talianska, aby sme v Chiavenne vzápätí odbočili doprava na pre mňa jeden z najzaujímavejších alpských passov, Splügenpass (2118m). Výška síce nijako úchvatná, ale výškovým rozdielom 1800m (!) prekonávate takpovediac všetky vegetačné pásma, a keď sa tak deje v dopravnej zápche (kým sa úzkymi serpentínami vymotáte z osád) v prietrži mračien za strieľania bleskov navôkol, o dobrodružstvo je postarané. Čerešňou na torte je sústava desiatich úzkych, ostrých , a vôbec - neopísateľných serpentín, vystrieľaných v kolmej skale, čiastočne vedúcich v úzkych neosvetlených tuneloch, ktoré treba zažiť. Už poznám jediné miesto, kde sa dá akotak na chvíľu zastaviť a urobiť záber, ktorý by mal tú výpovednú hodnotu, aby opísal toto miesto, ale ani na dnes som tú fotku neurobil, tentoraz preto, aby mi lejak nezničil foťák. Musíte si to sem prísť obzrieť na vlastné oči, je to bezosporu jedno z najzaujímavejších stúpaní po verejnej komunikácii v Alpách vôbec, a pamätáme si tu jedno dobrodružstvo... Zastavujeme až pod sedlom, pri jazere Montespluga, kde sme na chvíľu unikli lejaku. Paľo mi nechce veriť, že ten autobus (skrátená verzia veľkej dodávky) bol naozaj linka do Chiavenny, dodnes je presvedčený, že hoci mal taliansku špz, musel sem prísť zo Švajčiarska, a premáva len po spomínané serpentíny. Po pár vracákoch nad jazerom prehupneme cez sedlo, a vidíme, že aj na švajčiarskej strane je cesta zmáčaná nedávnym lejakom, tak sa vracákmi po strmých lúkach opatrne spúšťame do osady Splugen, kde za 2x22 CHF máme celý hostel pri kempe prakticky pre seba. Tento hostel v kempe v Splugene naozaj odporúčame ako cenovo prístupnú strechu nad hlavou na jednu noc, lebo zohnať lacné ubytko vo Švajčiarsku na jednu noc nie je vôbec také jednoduché, ako povedzme v Rakúsku. Lejačisko nás vzápätí doháňa, a celú noc to vyzerá, že kdesi nad nami, smerom na San Bernardino, sa žení Thor, boh hromu. Nech! Aspoň sa v noci vyprší, a zajtra nás čaká viac nádhery ako dnes, myslím si. Partia, ktorá šla večer oproti nám na Splugenpass (Duke, R1, Sprint) v texaskách, sa vracia uprostred noci zmáčaná do nášho hostelu, asi niekde márne čakali na utíšenie dažďa...

Piatok, 29.8.2003
Lejak a Thorova svadba neprestáva celé dopoludnie, a tak sa správkyni akosi nedarí vyhnať nás zo suchučkej ubytovne. Keď však príde na to, že sme bez dovolenia použili kuchyňu, a začne zvláštnou nemčinou hovoriť čosi o doúčtovaní 60 CHF, mizneme v okamihu, neochotne vonku navliekame regenky, a v chlade a lejaku sa vydávame smerom na San Bernardino Pass (2066m). Ideme po okreske, ktorá ide paralelne s diaľnicou, a pred tunelom odbočujeme doprava, na serpentíny vedúce na San Bernardino. Severná rampa nie je príliš dlhá, lebo aj tunel samotný slušnú nadmorskú výšku, ale aj tak si túto murovanú cestu vychutnávame. V serpentínach prestáva pršať, zato hmla znižuje viditeľnosť asi na 5m. Vrcholové fotografie nestoja za nič, a pri klesaní to už máme s hmlou i lejakom, a musíme ísť krokom s otvorenými prilbami.

Škoda, tieto zákrutky pomedzi kosodrevinu a skaly sú v peknom počasí skvelým protistresovým zážitkom. Pri ústí tunela sa zas dotýkame diaľnice, tankujeme doplna, a klesáme zákrutami popod krkolomne umiestené a zápchou upchaté diaľničné vracáky. V nižších polohách hmla ustupuje, ale nastupuje striedanie obyčajného lejaku a neopísateľných prietrží mračien. Miestami musia zastavovať aj autá, a ja, oblečený v dávno premoknutej regenke, zastavujem podchvíľou tiež, aby som sa aspoň schuti vynadával. V Bellinzone sa otáčame na sever, a po ceste č.2 smerujeme na Airolo a San Gottardo. Sme brzdení opakujúcimi sa zápchami, ktoré sú spôsobené zaplavenou vozovkou. Neznášam, keď sa potím v regenke, lebo prší, ale premávka dovoľuje iba krokové tempo! Neznášam keď som mokrý aj pod regenkou, keď je večer, keď si neužijem naplánované sedlá, a keď sa stmieva, a neviem nájsť cenovo prijateľný (a zároveň suchučký) nocľah. Suma sumárum, za tento deň sme prešli iba jedno sedlo a 110km, a znechutení a skrehnutí sme sa uložili v novučkom moteli (San Gottardo) pred Airolom.

Na izbe čítam teletext, že v oblasti, ktorou sme dnes prechádzali (Tessin?), spadlo za deň 180mm zrážok (!!!), a že od soboty má byť pekne. No prosím, zatiaľ všetko podľa plánu, aj keď „prehánky“, hlásené na dnes, som si predstavoval ináč. Utešujem sa, že 5 posledných alpských výjazdov som prakticky nezmokol, a že teda pár hodín môže aj pršať. Zároveň ale dnešná strata času znamená, že na Eiger môžeme zabudnúť. Užívame si teda komfort novučičkej izby, rukavice sušíme na zapnutých nočných lampách, na nočnom stolíku tróni varič v plnej permanencii, ešúsy umývame v ligotajúcej sa kúpeľni. Cena 120 CHF za dvojposteľovku (vrátane raňajok formou slušných bufetových stolov) je celkom prijateľná, a v kombinácii s počasím a našou náladou je to priam bagateľ.

Sobota, 30.8.2003
Výdatné mnohochodové raňajky zahajujú deň, o ktorom vôbec nepochybujeme, že bude nádherný. A skutočne, je síce chladno, ale slniečko vysvecuje, dobre naladení hádžeme rýchlostné stupne. Už z parkoviska hotela vidno prvé serpentíny na slávne sedlo San Gottardo (2108m), takže motivácia značná. Keďže Grindelwald definitívne nestíhame, aspoň dnes schuti prejazdíme známe sedlá okolo Andermattu. Stúpanie na svätogotthardský priesmyk začíname štýlovo, teda po pôvodných dláždených serpentínach tejto trasy, ktorej sa pocestní stáročia právom obávali.

Druhú polovicu stúpania absolvujeme po modernej ceste, záverom užasnuto z galérie pod sedlom obdivujeme uzučké a strmé serpentíny pôvodnej (stále plne zjazdnej!) trasy, ktorá sa právom nazývala Tremola, čiže Cesta triašky, a hrôzu pocestných opísal už v roku 1574 istý pán Simler.
Zo sedla klesáme tou istou trasou späť, keďže máme v pláne ako ďalší pokoriť najvyšší švajčiarsky pass, Nufenen (2478m). Už z úseku klesania zo San Gottardo sa mi zdá, že vidím v doline, smerujúcej na Nufenen, dážď, ale to predsa nehlásili! Nufenenpass je mimo hlavných trás, a preto si osamelý výstup tiahlou dolinou a neskoršími sériami serpentín patrične vychutnávame, len neviem, prečo je cesta taká zmáčaná. Snáď nestihla odvčera vyschnúť?

V sedle samotnom nás žiaľ pohlcuje hmla, a márne hodinu čakáme na jej ústup, nedočkali sme sa ani výhľadu na Blinnenhorn, ani na celý hrebeň. Oveľa exponovanejšími serpentínami klesáme hmlou na sever. V doline odbočujeme doprava na Gletsch, a znepokojuje ma pohľad na protiidúce motorky, ktorých posádky sú navlečené v zmáčaných regenkách! Toto predsa nehlásili... Stúpame serpentínami do osady Gletsch, následne po nekonečných mokrých serpentínach stúpame najskôr na Grimselpass (2165m), kde sa na parkovisku ocitáme uprostred akéhosi panoptika motocyklov. Tiež sme svedkami nakladania rozbitého Heritage na odťahovku, a smutní prizerači nám naznačujú, že máme ísť pomaly. Naspäť v Gletschi obdivujeme historickú parnú zubačku, ktorá vyváža (teda dosť odvážnych) turistov strmou železnicou až na úpätie Furkapassu. Stále zázračne suchí, aj keď za oloveného šera a po mokrej vozovke, stúpame okolo ľadovca Rhone známymi serpentínami na Furkapass (2431m). Tu si, napriek blížiacemu sa lejaku, dovolím sentimentálnu pauzu. Som tu už šiesty krát, a vynára sa mi mnoho nádherných spomienok...

Klesanie do Andermattu zahajujeme za lejaku pomedzi slnečné lúče. Obom nám naskakuje husia koža pri dlhých traverzoch, keď nás na uzučkej ceste od priepasti po pravej ruke „delia“ len akési kamene, vysoké asi 20cm a zabetónované do okraja vozovky s odstupmi asi 2m... oproti tomuto pocitu sú nasledujúce úzke strmé serpentíny len akousi dohrou. Ženieme sa dolinou do Andermattu, kde ešte zázrakom žiari alpské slnko, a dožičíme si športové vyžitie po prvotriednom asfalte, ktorý nás vyvedie na Oberalppass (2045m). Vraciame sa, a začíname klesať úžasnou skalnou roklinou Schollenen. Tu obdivujeme nielen umenie staviteľov novej cesty (strmé galérie vytesané v kolmej skale), ale počas pauzy užasnuto vypliešťam oči na zvyšky serpentín pôvodnej cesty, ktorá bola vlastne nástupom na cestu Tremola z juhu. San Gottardo (alternatívou je tunel, ktorý je však s dopravnými obmedzeniami, prijatými po nedávnom nešťastí, zdrojom nekončiacich dopravných zápch na diaľnici pred vjazdom do tunela z oboch strán) bol a je dodnes najfrekventovanejšou severojužnou spojnicou Švajčiarska. Neviem si predstaviť, ako tu dakedy chodili s koňmi, a už vôbec nie, ako v takomto teréne rokliny Schollenen túto cestu stavali.

Vo Wassene sa rozhodujeme odbočiť na Sustenpass (2224m) a vychutnať si jeho nádhernú scenériu. Je to krásne sedlo, a možno na jeho západnej strane prestane pršať, hoci vo Wassene akurát začína. Prší počas celého výstupu, a za vrcholovým tunelom nás „víta“ dážď so snehom a totálna hmla. Otáčame sa späť do doliny a pokračujeme na Altdorf. Za neutíchajúceho dažďa sa moja zúrivosť stupňuje, ale začiatok stúpania na Klausenpass (1952m) je táto vystriedaná zvedavosťou. Na Klausene som ešte nikdy nebol – je takpovediac od ruky, žiadne cestopisy sa o ňom nijako extra nezmieňujú, a vo svojej pubertálnej klasifikácii passov som mal zafixované, že pass „musí“ mať nadmorskú výšku, začínajúcu sa dvojkou. Sám som si teda na vine, že krásu Klausenpassu si po prvýkrát vychutnávam až teraz, a teda v lejaku. Pri nástupe západnou rampou mám miestami dojem, že sme zablúdili na nejakú poľnú cestu, na ktorej čochvíľa skončí asfalt. Po tiahlom stúpaní dolinou a niekoľkých serpentínach začína nečakane exponovaný traverz. Na pohľad to nevyzerá príliš vzrušujúco, pretože takmer kolmé zrázy sú miestami porastené aj trávou, a zelená farba akoby upokojovala. Robíme si malú upršanú prestávku na mieste známeho „monumentu“ – starej topánky s kyticou umelých kvetov, prikovanej reťazou ku skale, na ktorej sú nakreslené hodiny, ukazujúce o päť dvanásť. Možno sa na tomto mieste nejaký nešťastník rozlúčil s cestou i životom. Mrkneme dole, a vidíme tak 600 výškových metrov pod nami, a nie je nám všetko jedno, ani pri pohľade na primitívne zábradlie z lešenárskych trubiek, provizórne nastoknuté v otvoroch v asfalte. Opatrne pokračujeme v jazde, po našej pravici priepasť, do každej zákruty treba radšej vopred trúbiť. Na ďalšom úseku sa na nás škerí dosť čerstvá kytička kvetov, položená na okraji cesty, nuž rýchlo ...a konečne sme v sedle.

Počasie sa nelepší, takže začína klesanie, smer Näfels. Dážď pomaly ustáva, a zostup niekoľkými nádhernými náhornými plošinami a jedinečnými sekciami serpentín si naozaj vychutnávame. Nečakaná nádhera, tento Klasuen, pritom mal byť „iba“ akousi spojnicou pri poznávaní iných krás. V zákrute úplne poslednej serpentíny oddychujeme pod lenivými hmlami, prevaľujúcimi sa pod upršanými skalnými stenami. Ukazujú sa aj kúsky modrej oblohy, a sme si istí, že toto bol posledný dážď nášho výletu. Pokračujeme dolinou a na brehu Wallensee nachádzame lacný a starý hotel, kde čapujú asi najhoršie pivo na svete. Cena niečo cez 30 CHF na osobu je na tieto končiny naozaj rekordne nízka, motorky môžete parkovať pod prístreškom, majiteľkou je nejaká češka, hotelík je ružovej farby (ale nie je to bordel) a nájdete ho priamo pri hlavnej ceste pri Wallensee. Aj my sme ho našli (na odporúčanie správcu kempu) práve včas, lebo sa spúšťa lejak... Nech sa teda definitívne vyprší v noci, aspoň zmyje prach z ciest.

Nedeľa, 31.8.2003
Už asi tušíte, čím nás privítalo v nedeľné ráno. Ja som tú vodu klepkajúcu na parapete počul ešte potme... Keď lejak neprestal do jedenástej, bezradne sme v regenkách vyrazili východným smerom. Vo švajci to je asi zakliate, tak hor sa cez Lichtenštajnsko a Feldkirch do Rakúska, po ceste domov sú predsa priamo na trase nádherné sedlá Silvretta (2024m) a tiež Kuhtai Sattel, alebo Hahntenjoch. Sú východnejšie, tam už pršať nebude, a budú náhradou za neuskutočnené alebo zahmlené krásy Švajčiarska. Na diaľničnej odbočke Montafon (východisko na Silvretta Hochalpenstrasse) však lejak a hmla, nuž Silvretta padá. Popoludní po výjazde z Alrbergského tunela nám počasie postupne berie chuť na Hahntenjoch i na Kuhtai (tam je dokonca nasnežené). Takže Klausen bol predsa náš posledný pass v roku 2003... Nasmerujeme teda riadidlá na GS a VFR po zmáčanej diaľnci definitívne východným smerom. Hundreme pod prilbou na počasie, ale uvedomujeme si základnú motopravdu: všetko je vždy lepšie, ako sa vytrieskať.