Najlepší je teplý, priamo z pekárne a nezabudnite si k tomu dať jogurt, majú ho v chladničke vždy po ruke. Jedli sme ho denne a vždy v inej oblasti, preto práve Burek Tour. Vetva je, že som dovtedy o bureku ani nepočul.

Zimná príprava a plánovanie na tohoročnú cestu som venoval delte Dunaja. Itinerár takmer pripravený a vysmiaty rátam týždne do odchodu na „letošní“ mototuristiku. Pár týždňov pred odjazdom dve neočakávané zmeny. Ide sa do Macedónska a v garáži mám iné enduro. Deltu vraj dáme v septembri, keď sú rozkvitnuté lekná, cesty nie sú zaplavené a pelikány lačné. Nerád chodím bez plánu, ale času na jeho vypracovanie je žalostne málo. Ešteže je na motoride.sk téma „Makedonskie šotolinke“. Niečo stíham naplánovať, niečo mám od Paya, niečo od gúúgľa. V rámci oného zavítať na zraz cestovateľov HorizonsUnlimited v Čiernej Hore a „zvyšok“ cesty budeme prispôsobovať okolnostiam. Šak cesta je cieľ a šotolinky tiež. Pojem šotolina som však počas tripu do Macedónska mnoho krát podrobil analýze a najlepšie mi na to sedí taký univerzálny výraz, ktorým domáci nazývali nespevnené cesty „makadam“.

Utorok 25.6.2013

Obeckov – Budapešť – Keckemet – Báčsky Petrovec, 400 km

Odchod asi o desiatej bol môj plán a veru až na trojhodinové meškanie sme ho “splnili“. Tomáš (GS-650) greenhorn tejto výpravy je už vzorne nachystaný a sleduje ma na dvore, ako sa pokúšam nabaliť svoju bagáž. Volajte ma mistr gumicuk. Chlapci, splietol som tom tam na komplet, mať ešte zopár tých naťahovacích motúzov tak upletiem z toho sieťku, možno aj koberec s orientálnym vzorom. Peťo (DL-650) a Miloš (KTM-990) idú svojou cestou. Stretneme sa niekde za Budapešťou. Zvyšok partie MaAT (AT-750), Maňana (XT -600Z) sa pripoja k nám až o pár dni, vraj asi v Bosne, kde slúži Sorge (GS- 1150).

Áááách to Maďarsko, ešteže nie je tak teplo. Za občasného dažďa sa na benzínke stretávame s chalanmi, ktorí tam už veru nejaký ten čas vysedávajú. No a niekde za Budapešťou bolo v tomto prípade na hranici so Srbskom . Hraničný priechod do Srbska, beriem ako naše vykúpenie aj keď iba tak na oko, lebo celá Vojvodina je ešte rovnejšia. Do Báčskeho Petrovca to už nie je ďaleko a tak sa v pokojnom tempe presúvame opäť navštíviť slovensky hovoriaci región. Po minuloročnom spaní v penzióne čingi lingi (kúsok za Petrovcom v smere na Kulpin) už ani nešpekulujeme a ideme rovno tam. Čapované nemajú, ale fľaškový Jeleň je úplne fajn no a bôbik s údeným kolienkom je pre lačných motorkárov úplne parádny, hlavne keď si môžete nabrať koľko chcete.

Pri večernej debate som po prvý krát počul slovo burek. Miloš nám presvetlil čo to je a žeby sme to určite mali okoštovať. Vtedy som netušil, že ho budeme jesť každé ráno každopádne názov tripu začal naberať svoje kontúry. Chalanisko čo nám nosil pivko a poživeň prisvedčil, že burek naozaj stojí za koštovku, ale aby sme nezabudli na jogurt, s ktorým je to vraj paráda.

Ešte chvíľu a myslím, že prvá Balkánska opica tripu už vyskakovala na chrbát, preto radšej zdrháme na izbu. Izbou sa nesie dunenie uterákov plieskajúcich po stenách, ktoré okupujú komáre. Bola to krvavá bitva najviac fragov dosiahol Miloš, ktorý to dával dole hlava nehlava. Každopádne v noci pohoda.

Streda 26.6 .2013

Báčsky Petrovec - Nový Sad - Šabac - Zvornik - Srebrenica -Bajina Bašta – Mitrovac, 300 km

Hneď ráno smerujú naše cesty do pekárne v Petrovci. Náš prvý mäsovo syrový burek a s odstupom času môžem povedať, že aj jeden z najlepších. Horúci. Práve dopečený. Jasne, že som si opálil hubu, ale nebol som sám. Fakt skvelé raňajky bez vedľajšieho efektu čo sa týka jogurtu. Do Nového Sadu je to na skok, ktorým ďalej skáčeme do mesta Šabac. Odtiaľ sa ťaháme rovinou a nekonečnými políčkami k hraniciam s Bosnou. Tempo máme pohodové a teplota nepresahuje 25°C takže sa jazdí úplne parádne. Kopírujeme Bosniansko-Srbskú hranicu, ktorú tvorí rieka Drina. Táto rieka to má asi v sebe, lebo všade kadiaľ preteká vytvára jej modrastá hladina pohodovo relaxačnú atmosféru. Na obed stojíme v Malom Zvorniku. Chalani vybrali hotel Royal Drina, kde sú čuduj sa svete normálne ceny a wifi. V mestečku je hraničný most a na kopci nejaké hradné opevnenie, ale nikomu sa tam nechcelo. Pokračujeme ďalej popri hranici, cieľ cesty nie je jasný a tak ideme len tak na slepo a na juh. Neviem komu bolo treba síkať, ale akoby to tak malo byť. Síkame rovno oproti hraničnému prechodu. Ihneď kukáme do mapy, kde sme, čo sme. Hmm... tu za kopcom je Srebrenica, ideme tam kuknúť?

Na prechode celkom pohoda hoci ujovia dokonca kukli Peťovi kufor, neboli však nijak nepríjemný. No a keď sme sa pýtali na cestu tak nám ochotne poradili. Prichádzame k veľkému cintorínu pri dedinke Potočari, kde stojíme a rozhliadame sa. Predsa len sme to nemali v pláne, ale veď keď už sme tu tak dáme pauzu a okukneme to tu. Naproti cintorínu je akási fabrika. Teda bola. Teraz je to tichá spomienka na nemohúcnosť vojsk NATO, ktoré mali chrániť túto nárazníkovú zónu. To ako to dopadlo už všetci vieme stačí, keď si v duchu poviete „Srebrenica“. V areáli fabriky je spomienková miestnosť, kde práve začína film. Pridávame sa k skupinke asi 20-tich turistov a spoločne sledujeme príbeh obyčajných ľudí, ktorí utekali pred ľudskou nenávisťou, hlúposťou a národným neviem čím.

Začína sa zvečerievať a tak opäť čumíme do mapy, kde by sme na večer mohli ustajniť naše tátoše. Tutoka kúsok za hranicami v Srbsku je národný park Tara. Ešte doma som vygúglil nejakú zrejme dedinku Mitrovac, tak ideme tam. Prebiehame opäť do Srbska, ale v podstate akoby sme iba preleteli z jedného kopca na druhý, ktorý sme ešte pred polhodinou očumovali v objektívoch foťáku. V dedinke Perucac sa pýtame na Mitrovac, vraj pred priehradou vľavo na onen kopec. Hore sa kocháme výhľadom na údolie, kde sa kľukatí Drina, ktorá je pod nami zahataná priehradovým múrom. Onen Mitrovac je vlastne kopa hotelov teraz plných detvákov, ktoré nás s úžasom sledujú. Po chvíľke ťažkej birokracie tety recepčnej fasujeme izbu. Hotel už má svoje hviezdne chvíle za sebou, pripadám si ako v socialistickom skanzeme, ale za 10€ fajn.

Štvrtok 27.6.2013

Mokra Gora – Višegrad – Foča - Ščepan Polje- Durmitor – Žabljak, 238 km

Včera večer bolo v pláne obzrieť jazero Zaovine tutoka kúsok za kopcom a tak sa ráno poberáme ho obzrieť. Najprv sme nevedeli ku nemu trafiť no a keď sa to podarilo zisťujeme, že cesta popri jazere je vlastne cesta okolo jazera čo sa nepáči hlavne mojej rozsvietenej kontrolke rezervy. Zdá sa, že sme včera navigačnú debatu trochu odflákli. Snažíme sa to vykonzultovať s domácimi a spoločne pátrame v mape kadiaľ vedie najkratšia cesta do Bosnianskeho Višegradu. Z toho čo báťa vravel som počul – niečo o tabuli, doprava a makadam. Peťo s Milošom nakopli mašiny a hybáj šak ich vraj dobehneme, či ? Kým som nahodil na seba šecke pakšamenty po chalanoch ani chýru ani slychu. Pri nejakej tabuli krúžime s Tomášom, ako supy okolo dehydrovanej zebry a tak trochu váhame či je to správna odbočka, ale doprava iná nie je a šotolina tu je, tak ideme na to.

Šotolina ako kvet, povedal by som pravá touratechácka. Dva výjazdy by som v katalógu označil, ako bonusové, ale potom už to bola paráda. Cestou ešte hádžem debatu s prekvapeným traktoristom. On nerozumie mne, ja jemu. Sme si kvit, ale vehementne ukazuje, že máme ísť rovno. Stojíme hore v akejsi dedinke a čumíme na okolitie kopce. Človek by si aj zapálil keď už je v tak zdravom vysokohorskom prostredí, ale za dva dni som stratil tri zapaľovače a tak ani nie je čím pripáliť. Mám nové gace od Vadima, ktoré som vyhral vďaka Vám čitateľom tu na motoride a tieto gace majú veľa vačkov a šakovakých zákutí kde sa postupne strácali. Neskôr som ich tam našiel. Chvíľu to skúšame od zvodu, ale nič z toho nebolo. Po niekoľkých km cukríkového makadamu konečne stretávame domácich a tak pri cigaretke konzultujeme či ideme dobre. Chlap v tankistickej kombinéze prikyvuje, že ideme dobre a že už čoskoro nasleduje nový asfalt, ktorým sa neskôr napojíme na hlavnú cestu do Mokrej Gory. Do Višegradu prichádzame spolu a lačný ako Letanovské hafany. Parkujeme pri Višegradskom moste v spoločnosti húfu detí pýtajúcich od nás lóve. Dostali po cukríku. Miloš sa zhostil úlohy živiteľa a hýbaj ho do pekárne ževraj dáme Bosniansky burek. Sadáme si na teráske, kávičkujeme a ofukujeme horúcu poživeň z ktorej neskôr dostali aj tie detváke z ulice. Príjemný dejchánek to bol, ale načim sa pohnúť. Ide sa do Čiernej Hory. Takže prechod klasika v Ščepan Polje. Tá úzka kľukatá cestička k hraničnému prechodu po ktorej som sa metal aj minulý rok je fasa vetva. Silno rešpektujeme tie strmé a hlboké zrázy pod nami a ihráme napínavú lotériu - „auto v zákrute“. Znudený ujovia colníci nás trochu vyobzerali a čo nasleduje potom už asi každý viete. Tara si tu už „pár“ rôčkov reže svoju cestu a jej kaňon s priezračne čistou vodou?

Tí čo ste tam boli viete tým ostatným silno doporučujem. V Trse dávame obed. Je kosa obliekame čo sa dá. Počas prípravy obeda si krátime čas matematickou hádankou o stave nášho spoločného účtovníctva „kto, komu, koľko ide „. Po rozlusknutí tajomstva užmoleného kúska papiera sa púšťame do skvelej čorby a skvele prepečeného jahňacieho mäska. Musím povedať, že to tu na Balkáne vedia naozaj dobre pripraviť. Durmitor je tento rok opäť skvelý zážitok začo vďačíme dobrému počasiu.

S príchodom večeru ho opúšťame a smerujeme do chatkovišťa Žabljak. V podstate kúsok od centra nás stopuje báťa a ukazuje, na značku motorkári vítaný. Vykúrená teplá izbička zo všetkým čo nám načim za 10€ a pivko v cene pre každého sa neodmieta. Varíme čaj, polievky, znižujeme stavy konzerv a popri tom beháme prstami po mape čo dáme zajtra. Maňána písal, že je niekde pri Srbských hraniciach. Takže zajtra poflakovací deň a dnes večer zrejme koštovka vín, ako tak pozerám.

Piatok 28.6.2013

Žabljak –Tara bridge - Plevlja – Vrulja- Mojkovač – Kolašín – NP Bjelašica, 189 km

Je sedem hodín ráno. Sedím na bydle. Vnímam len okrajovo, ale mám pocit, že tam bol so mnou ešte robot bez nabehnutého operačného systému, jedna spiaca princezná a to posledné by som nazval hviezdny úlet v hlave. Po rannom tentoraz Čiernohorskom bureku to však začína okolo domčeku ožívať. Sváko ubytovač nám pri raňajkách ukazuje, ako sa odháňajú čiernohorské túlavie psy. Je to niečo v štýle Ronalda zahrávajúceho nečakaný priami kop, hafan je raz dva na druhej strane ulice.

Dnes ideme do národného parku Bjelašica, ktorý sa rozprestiera nad mestečkom Kolašín. Koná sa tam zraz cestovateľov HorizonsUnlimited. Sme odtiaľ sotva 90 km takže poflakovací deň môže začať.

Prvá zástavka Tara Bridge. Hoci som tam po roku znovu, nič to neuberá na zážitku opäť sa s chalanmi po ňom prejsť. Ak máte chuť v okolí je množstvo kempov, kde si môžete vyskúšať rafting. Podmienky na tento šport sú tu myslím viac než priaznivé. Stretávame tu ešte partiu chalanov z Levoče s ktorými trochu prekecneme o ich ceste a plánoch. S Tomášom ešte kupujeme pár magnetiek a pomaly driapeme v smere na Plevjlu. Cestou stojíme na kávičku v „bufáči" deviatej cenovej skupiny. Žiadne frapé ani laté klasický turek, ale doslova za pár centov. Tu dostávam sms od Sorgeho, že kde sme a ako to vyzerá? Ihneď nahováram chalanov, že pome kuknúť do Foče, ale po včerajšom vínnom festivale v Žabljaku asi ee. Mali sme včera totižto poniektorí koštovku vín, a zdá sa, že vzoriek bolo mnoho tak píšem, že sa stretneme na zraze. Po káve prechod Plevlja-ov ponad pekne hlboký kameňolom. Riadna jama je tam kuva a potom sa strácame v horách pri Srbských hraniciach. Pripadám si, akoby sme jazdili v krajine nikoho, autá stretávame fakt len sporadicky. Ideme dole na Mojkovač, ale hlad nás vyzýva na obed v prírode tesne pred dedinkou Vrulja kam Miloš „beží“ po pivo. Zvyšok partie vyťahuje benzín do Tomášovho variča a už sa to tam varilo. Haluz bola okoloidúci domáci nebolo jediné auto, ktoré by nás nepozdravilo zatrúbením.

Do Kolašína prichádzame o 17,00. Stojíme v centre. Domáci krútia hlavami pri objasňovaní kubatúr našich motoriek a s obdivom sledujú naše stroje. V obchode dopĺňame zásoby šeckého okrem cigariet a s domácich konzultujeme cestu do EKO kempu Vranjak. Pár km za mestom stojíme pri lyžiarskom vleku. Pri rampe je značka HU 7 km. Nasleduje kamenistý makadam a veru parádny. Cestou míňame niekoľko tabuliek HU na poslednej je údaj 200 m, ale žiadny kemp nie je vidieť iba kuva strmá roklina. Hore vidíme Peťa tak ideme za ním. Podľa GPS sme prekonali výšku 1800 m a stojíme na jednej zo serpentín, lebo kúsok pred nami bágruje mašinista snehový zával. Každopádne ten výhľad je naozaj krásny a cesta vedie ďalej, takže sem sa načim v budúcnosti vrátiť a preskúmať kam ten makadam vedie. Miloš volá, že treba zbehnúť dole do tej jamy pri tej značke. Do prilby si vravím, že to bude úplne fasa vyjebabrať sa tu pred šeckými účastníkmi zrazu, ale zvládam to v pohode. Zdola sledujem Tomáša, ako sa popasuje so zjazdom, ale dal to ako nič.

Už je pomaly tma, ako v rohu, keď chalani píšu, že sú kúsok pred Kolašínom. Vyzerá to tak, že si chalani užijú makadam po tme. Tak ako my si aj oni všimli značku 200 m, ale akosi im nesedelo pustiť sa v tej tme do tej jamy. Nasleduje telefonická konzultácia. Hovorím im, že treba ísť dole, my sme totiž videli svetelné lúče ich reflektorov kúsok nad nami.

Konečne spolu celá parta. Razom má Slovensko najpočetnejšie zastúpenie na zraze. Chalani doniesli Slivovičku z Foče, kajmak z Malej Crnej Gory a jednu pokrčenú cigaretu. Sorgeho liter mňamky slivky akoby bola iba malá fľaštička od Alpy takže prechádzame na pivo pri, ktorom načierame z malého vedierka čerstvého syra fantastickej chuti. Po večeri užmolená cigaretka na partizána a prehliadka strojov účastníkov, ktorých sa tu na počudovanie zišlo v celkom hojnom počte. Je nás tu asi 50 z celej Európy. Ako sa organizátor večer priznal ani on sám nečakal toľko strojov.

Sobota 29.6. 2013

Kolašín – Matešovo – Veruša - Klopot – Podgorica – Virpazar – Donji Muriči, 180km

Ráno bol vyhlásený víťaz „pilčík noci“ a predčasne aj víťaz „pilčík tripu“. MaATova obojstranná píla zosmiešnila všetkých svojich súperov, ktorí ani v skupine nestíhali na jeho výkonný gáter.

I vyletelo ráno sedem sokolov z kempu a letelo po šotoline, ktorú fakt doporučujem ak budete v okolí nevynechajte tento krásny park. V Kolašíne hľadáme dve veci. Stánok s cigaretľámi a pekáreň. Raňajky v miestnej pekárni spojené s hlučnou navigačnou debatou pri mape s domácimi sa stávajú už rutinou. Do itineráru, ktorý je útržkový, ako hajzlák pridávame jazero Rikovačko. Vraj skratka do Podgorice. Tuším tá čo je síce dlhšia, ale o to namáhavejšia. Rada od hlavného organizátora zrazu HU. Ono je to vlastne susedné údolie pri hraniciach s Albánskym Vermoshom.

V Matešove na benzínke povinné TKK. Tanken, kaken, káven. Vo Veruši odbočka a rečnícka otázka. „Kam vedie tento makadam?“ Odbáčame na cestu posiatu trochou asfaltu. Asfalt, ako doplnok cesty sa vytráca veľmi rýchlo a nasleduje už iba kamenistá cesta. Niektoré úseky sú fakt iba, ako kopa vyvozených kameňov, ale ten výhľad neskôr ?!. Stojíme na vrchole cesty cca 1900 m n m kúsok pod vrcholom Maglič, kde je odbočka a tak trochu dúfam, že nie hen tam dole sa ide.

Ale, my ideme práve tam dole. Do akejsi rokliny, ktorou vedie kamenisto hlinený „makadam“. Hmm ... je tu strmo a serpentínavo, ak by popršalo tak naspäť neviem, neviem. Každopádne sa dá vraj prejsť tým údolím dole na juh do Podgorici. Klasická „skratka“ na pol deň. Bol som pripravený na šecko, ale ten jeden zjazd tadou kopcom? „Som šokuvaný“. MaAT si to šinie dole na zablokovaných kolesách rýchlosťou zúrivého slimáka a s vypätím síl drží svojho mustanga pod kontrolou. Ono, šmýkať sa plne naložený na dvoch kolesách takým strmákom tiež sa držím kermáňu, ako poslanec kresla a v hlave si opakujem postup, ako švacnúť mašinou o zem na ľavú stranu, lebo v pravo je fíííha jama. Na to šecko mám v mysli ešte Tomáša. Nováčika výpravy, ktorému som sľúbil pohodové šotolinky a nie krst ohňom. Viac menej prvý krát som vážne ocenil počet valcov v mojej mašine. Je tam len jeden a veru kompresia jednovalca sa ukázala byť v tomto závažnom prípade poľahčujúca okolnosť. V doline sú domy a tak po medzi hľadáme cestu k jazeru. Hoci sme ho z kopca videli teraz dole vidíme kulový. Našli sme fasácky vyjazdený a vodou vymytý makadam. Pome dole. Ak ste sa nakoľajili na nesprávnu koľaj, ako tí traja Slovínci na Afrikách pred nami tak hádžete papuliaka. Tak sa zaprášilo aj Tomášovi a veru nejednému junákovi tam zdochol motor, či trochu povyletel zadok. Jááááááááj konečne sme dole pri jazere.

Spotení a to veru nie kvôli tomu, že by bolo teplo, lebo tu dole je vlastne ešte stále hore 1400m. Hlavnou témou je, ako inak zjazd dole a šeci si vravíme ako fasa, že stadiaľ už nepôjdeme naspäť. „Ááále, mačka mala malé“. Domáci vravia, že sa nedá prejsť kvôli snehu. Takže otočka naspäť. Ide sa tahor. Na vracáku pod tým strmákom sa prežehnávam a podraďujem. V tom vybieha Peťo a rozhadzuje rukami hore dole. Stojím v serpentíne. Pod kopcom tri vyvalenie motorky. Vraj ten Slovínec hore vaľajúci sa ucpal prejazd a potom? Viete, ako je to. Matematika a fyzika nepustí. Mustang sa aj zabrzdený zdráha zastať a keď už myslíte, že ho už udržíte, siahnu nohy do ľuftu. Hore na kopci malý zádrheľ s uvoľneným kontaktom na baterií Máňanovej Ténéré. Šikula odtrhol uško a zádrheľ sa zmenil na problém. Polhodinová operácia, amputácia, bajpas a opäť máme šťavu. Už keď sme tam boli tak pekne po hromade zastavili sa aj ujovia pohraničiari Samozrejme, že vykonali svoju potrebu skontrolovať nám pasy. Vraciame sa skede sme prišli a stojíme už iba vo Veruši na pivo. Ideme do Podgorice a potom dole k Škoderskemu jazeru ak stíhame. Cesta do Podgorice bola veľmi milé prekvapenie. Nekonečné množstvo zákrut takmer bez áut strieda pohľad na hlboké údolie, ponad ktoré sa ťahá dominantný železničný most. Naozaj doporučujem vidieť je to pomerne blízko od dedinky Klopot.

V Podgorici sa kupuje nejaká poživeň a Ténéré protestuje pri štarte. Ide, ale akosi inak akoby mala. Uvidíme. Ideme dole na Virpazar a potom klasika popri Škoderskom jazere do kempu v dedinke Donji Muriči, kde sme spali minulý rok. V kempe je rušno. Sú tu Rusi. Ich príchod výrazne ovplyvnil cenu piva za 0,33 si pýtajú 2€. Ešteže máme vlastné zásoby. Rozkladáme stany, lebo vraj nemôžme spať pod prístreškom. Obzeráme moju, teraz vlastne Maňánovu Ténéré, ale stále nie je čosi v poriadku. Popri tom sa pri nás váľa statný Rus, ktorý už čo to veru popil a sľubuje nám na večeru barana, ktorý to už má vraj za sebou. Baran nechodil tak sme si dali ryby. Boli fasácke. Pri druhom pive nás Moskovčania pozývajú k stolu, kde pred nás hádžu kuva veľký pľach mäsa. Statný Rus to už nezvláda a tak sa lúči s tým, že máme účet otvorený a môžeme si dať čo chceme. Nijak to nezneužívame a dávame si len ďalšie pivko, lebo za liter slivovice chce domáci pako 50€ a tak sejeme na to. Dúfame, že žena statného rusa nás ponúkne slivkou zo stola. Moskovčanky síce vedia piť avšak nevedia čo sa patrí a tak ostávame iba pri pive. Snaha o komunikáciu je silná, hlavne Sorge, ktorý sedí pri žene statného rusa má o zábavu postarané. Vraj pľula, ako miešačka, keď mu dačo hovorila. Zabékali sme pár ruských, ktoré si pamätáme zo ZŠ a potom keď to ruskú devu zlomilo ideme spať.

Nedeľa 30. 6. 2013

Skadar – Lezhe – Burrel – Debar – Struga, 309 km

Moje nočné prebudenie by sa dalo charakterizovať pesničkou od Horkýže Slýže „potím sa jak taká ....“. Zaspal som v bunde. Cítim sa, ako vo Fínskej saune. Počas prezliekania začína ruská kovbojka. Krik, plač, hádky a asi aj preplesk. Ráno balíme, lúčime sa so Sorgem, ktorý už musí späť do práce. My sa vydávame do Albánska, ktorým sa dnes pokúsime prebehnúť do Macedónska. Smerujeme na Debar. Je teplo a trochu nudnú cestu oživuje jedna navigačná debata na benzínke. Chlapík so zapálenou cigaretou nás usmerňuje priamo medzi stojanmi z čoho sme mierne rozčarovaný, ale nie prekvapený. Chvíľu čekujem späťáky či sa za nami neobjaví ohnivý hríb.

Tesne pred mestečkom Burrel stojíme v reštike. Dávame jahňacinu k tomu za fúrik hranolke a žeby sa dobre žulo zapíjame to pivkom. Potom ešte šlofík na záhrade a ide sa ďalej. Albánske deti nás v mestách zdravia v húfoch a novinkou je, že si chcú s vami ťapnúť rukou počas jazdy. Na hraniciach s Macedónskom to ide rýchlo, ale obligátna cigaretka a navigačná debata ako ďalej musí byť. Ideme k Ohridkému jazeru presnejšie do mestečka Struga a potom sa uvidí. Prvé km Macedónska sú rýchle a tak ani neviem, kedy sme sa rozdelili. Rovinka, zákruta, rovinka, zákruta a to všetko v hustom lese s dobrým asfaltom. Naša rýchlosť sa však výrazne mení s nástupom vyfrézovaného asfaltu. Názory na vyfrézovaný asfalt sa rôznia. Rýchlo, pomaly? Na tých štupľoch to dosť tancuje a tak ideme tak trochu priposrate, ale pri vyššej rýchlosti sa mi išlo lepšie. Čakáme sa na opustenej benzínke, kde sme za 15 minút videli viac krásnych „young girls“ ako za všetky dni. Ženatí môžu len ticho slintať, slobodným sa medze nekladú. Prichádzame k pobrežiu Ohridu a pokúšame sa nájsť nejaký kemp, kde by sme sa zložili. Partia mladých nám radí kemp RINO. Tam nás víta mladý Albánec, ktorý tu pracuje a ukazuje nám pekne vykosený flek pre naše divoké tátoše a vigvamy. Už tých 5€ bolo fakt v pohode a keď to mládenec podčiarkol rakijou pre každého v cene nebolo o čom debatuvať. Vigvamy vraj postavíme neskôr a tak štartujeme varič, rozoberáme ténéré a koštujeme miestnu rakiju, víno, pivo. Stretávame sa tu aj s Bulhárskými motorkármi, ktorím isto ešte aj dnes vŕta v hlave čo za zvery Slovenskie to stretli. Ako raz ktosi písal, že na cestách by sa mala čítať miestna literatúra. Tak teda čítame. Miestna knižnica však nie je zvyknutá na 6 slovenských kuva hlučných čitateľov a tak sa presúvame na okraj kempu a ak by som ostal pri stole dlhšie tak aj na samotný okraj spoločnosti. Idem spať, lebo mozog hlási, že teraz je to ešte bezpečné. Požiadavku, ako postaviť šušťavú búdku však mozog už vyhodnocuje, ako vysoko rizikovú priam zbytočnú. Skoro som sa posjal od smiechu, keď vytiahol Rasťo svoju karimatku. Buď sme vypili málo, alebo už veľa. Karimatka má asi 90 cm. Rasťo si zbalil karimatku svojej dcérky. Stáva sa, aspoň, že to siaha od hlavy po zadok, šak nohy to zvládnu. Až kým mi nevybilo poistky som mal pocit, že som sa zúčastnil na nejakom nezávislom, vedecko-technicko, ekonomickom sympóziu, ktoré počúvam pri jasnej, hviezdami posiatej oblohe. Hlavné témy chrlili zúčastnení odborníci, ako na bežiacom páse u sváka Forda. Svetová ekonomika je ešte stále v prdeli a ešte dlho bude. Kto má väčšie „gule“? Rusi? Amíci ? Keď šecko je made in China.

Pondelok 1. 7. 2013

Struga – Trpejca- Bitola - Prespanské jazero – Slivnica, 200 km

Buď sa veľa prečítalo, alebo nás v noci zobral niekto tajne na loď a celú noc nás vozil. Ešte, že som včera varovný signál môjho mozgu neodignoroval. Sú tu jedinci, ktorí javia výrazne príznaky morskej nemoci. Každopádne dvíhame kotvy a driapeme do Ohridu. Načim vybrať lóve a samozrejme dať si na raňajky prvý Makedonsky burek.

Ideme prebehnúť k Prespanskému jazeru a cesta vedie národným parkom Galičica. Séria serpentín sa síce stáva časom nezáživná, ale hore kde Vám už stromy nebránia vo výhľade si to vychutnávate naplno. Cestu k jazeru si krátime „opravou“ pokazeného auta trhového priekupníka. Rasťo s Matom sa pasovali za odborníkov a skúšajú oživiť báťovu mašinu. Vyskúšali niekoľko sofistikovaných postupov, ale tohto turecko francúzkeho zvera oživia už len v servise. Možno miestny šaman.
Ideme rovno k jazeru. Dedinka sa volala Stenje. Našli sme tam nejaký hotel Riva, kde sa pokúsime nabrať nejaké sily do ďalšieho postupu. Včerajšie sympózium dalo niektorým rečníkom výrazne zabrať a .... Aha! Pelikán, si to šibe po „rovine“. Sledujeme letiacu srandu. Zaspomíname na plánovanú deltu Dunaja. Peťo sa kúpe a zvyšok pri pive vyjednáva s čašníkom čo budeme jesť. Keď levy zožrali pol zebry šli ležať a ležali dlho. Káva a veľmi príjemný účet nás nabudil vraj ideme kuknúť Pelister. Avšak jedine čo vieme, že tam je, ale ako sa tam dostať to už je iná vetva. Aby Rasťo nevyšiel z cviku praskne mu spojkové lanko. Ostávam a pomáham zavadzať pri oprave lanka. Zvyšok partie skúša hľadať cestu, ktorá vraj končí pred nejakým hotelom. To už bol tretí pokus a tak ebeme na to a ideme hľadať fleka na spania. Jazero ponúka viac možností kde zložiť ubolené prdelky a lačné žalúdky. Pri dedinke Pretor je kemp, ale točí sa tam nejaký film čo priťahuje kopu ľudí. Ideme ďalej. Našli sme ďalší. Vyjednávanie podmienok nášho hosťovania v onom kempe dopadlo tak trochu divne. Platilo sa za postavené stany takže platíme diplomaticky za tri, aj tak sme nemali v pláne stavať ani jeden. Všetko ok, veľké úsmevy. No keď sme chceli ísť do sprchy tak nás tam haltuvala akási dévačka, ktorá prskala, ako zváračka môjho svokra. Tak nič, okúpeme sa v jazere.

Do tej vody?! Ani pánovi. Jazero je položené viac ako 800 m nad morom a tak kúpanie končí fiaskom. Na stole rozbaľujeme malú reštauráciu s miestnou kuchyňou, ktorú barbarsky drancujeme takmer dve hodiny. Od určitého času sa stôl zmenil na 4 cenovú, ktorú spoločne okolo polnoci zamykáme.

Vigvamy večer jednohlasne odmietame, šak komu by sa to ráno chcelo skladať.

Utorok 2.7.2014

Prespan- Resen – Trebenistha- Izvor – Lazaropole – Galichnik- Mavrovo, 178km

V noci bola kosa. Bol som rád, že som môj spacák z periaťa v Rumunsku nezahodil. Je to už síce spacák dinosaurus, ale stále vo forme. Duté vlákno z Tesca ťahalo v tomto prípade za kratší koniec a sviežich 7°C niektorých trochu prekvapilo. Ráno nás však zobúdzajú teplé slnečné lúče, ktoré nás dvíhajú na zadnie labke. Peťo to dnes otáča domov. Sľúbil manželke chatu cez víkend a tak driape dom. Lúčime sa sním a už kujeme pikle kam ideme my. Itinerár hovorí niečo o národnom parku Mavrovo, jazere Mavrovo a enduráckej skratke cez Lazaropole do mestečka, čuduj sa svete, zase Mavrovo.

Skôr než sa pustíme do dnešnej porcie km stojíme v Resen-e na burek. Pekáreň ako malá telocvičňa v ktorej okrem malého pultu skoro nič nie je, nám pripadá trochu zvláštne, ale teplý burek a jogurt je tu samozrejmosťou.

V meste ešte tankujeme, blúdime v temných a úzkych uličkách až konečne nachádzame správny výjazd na Izvor. Pred dedinou nejaký čas od miestnych vyzvedáme enduroskratku do Mavrova. Tomášov garmin ukazuje akúsi cestu II. triedy, ale keď som videl ten zarastený kopec pred sebou tak som si vravel, že „soudruzi z NDR museli nekde udelať chybu“. MaAT, hypotézu garminu podporil a asfaltový koberec tiež takže ideme. Asfalt skončil akoby tam práve včera došiel asfalt na cestu. Po chvíľke nachádzame makadam, ktorý nás ťahá hlboko do zalesneného kopca. Je to vlastne akási lesná cesta. 20 km hliny, kameňa a to všetko premiešané lístím zo stromov dáva zabrať, hlavne čo sa týka kondičky. Sem tam facka po prilbe, ale ináč celkom pohoda. Po polhodinke sa dostávame do najvyššieho bodu skratky. 1500 m zapíjame Macedónskym radlerom.

Cestou dole sa tak trochu jeden druhému strácame z dohľadu, ale máme dohodu stáť na križovatke takže pohoda. Za zmienku stojí ešte vetva, keď sa predo mnou v serpentíne objavil nákladiak. Brzda na šmyku, zastal som sotva pol metra od auta, ktoré už samozrejme stálo. Vyhýbam sa mu po anglicky čiže v ľavo. Sváko pochopil ako to myslím a bezpečne sa mi vyhýba tiež. Posledný kamenistý úsek končí pripojením sa na novú asfaltku kde sa hľadáme. Ja, Rasťo, Tomáš a Miloš ideme na prvú križovatku, kde čakáme na MaAta. Ten však dlho nechodí tak odbáčame v smere na Mavrovo, ale asfaltovou trasou. Kúsok od križovatky vchádzame do parku o ktorom nás informuje drevený nápis ponad cestu. Opäť stojíme. Čakanie si krátime obedom v prírode z domácich zásob. Miro píše, že našiel skratku na Lazaropole a že ide stadiaľ do Mavrova. Ok. Stretneme sa tam.

Cesta k jazeru bola príjemne relaxačná. Neustále meniaca sa krajina, kvalitný asfalt a zákruty nás zaviedli k jazeru, kde by sme sa mali stretnúť. V dedinke sme zastali v takom malom penzióne Kristian. Kúsok od neho sú dva kostoly. Jeden zaplavený v jazere a nový pekne pri jazere. Najprv len tak cvične dávame kávu a čakáme Mira, ktorý ani po hodine neprichádza. Dávame teda šopska saláta, hranolky a Milošove hrdlo pýta čaj, veľa čaju.

Konečne spolu celá partia. Miro si veľmi pochvaľoval skratku, okrem pár nájazdov pastierskych psov to bola paráda. Trochu ma to mrzí, malo to byť čerešnička dnešného dňa. Našu asfaltovú verziu však beriem, ako malú náplasť. Na večer sa už nikomu nechce hľadať miesto na ležania a tak dohadujeme ubytovanie v penzióne. Izby nové, garáž na rozbor karburátoru k tomu a ceny, ktoré nás takmer hodili do role západných turistov. S Mirom dávame ešte jazdu okolo jazera a potom už len vyhrievame sedačky pri stole plnom Macedonskych špecialít.

Streda 3.7.2014

Mavrovo – Gostivar – Srbinovo –zhelezna reka- Samokov- Dolna Belica –Batintsi, 223 km

Nebudem vypisovať koľko sme vypili či zjedli, ale celé včerajšie mecheche s ubytovaním, raňajkami a so štedrým prepitným nás stálo niečo viac ako 20€ na osobu. Obchádzame jazero a smerujeme do Gostivaru. V mestečku plnom života sa z nás stáva svorka blúdivých Holanďanov, ktorá nie a nie nájsť ten správny výjazd k ďalšej enduro skratke k jazeru Kozjak. V Gostivare nás všetci posielajú na Kichevo (Kičevo) a Makedosnki Brod. Nechápu prečo by sme chceli ísť cez Srbinovo a Zheleznu Reku. Už si nepamätám kedy sme sa rozdelili, ale keď sa neskôr stretávame s Mirom je už bez Rasťo. Ténéré bola vraj stále v horšej kondícii a tak sa rozhodol ťahať domov. Mrzí nás to, lebo Rasťove postrehy a humor sú nám viac ako blízke.

Drevorubači v dedinke Zhelezna Reka nás opäť prehovárajú na Kichevo a asfalt. Štartujeme mašiny rozhodnutý ísť tým lesným makadamom. Tmaví chlapi nakladajúci drevo len nechápavo krútia hlavami, kde to ty štyria blázni idú. Je to klasická lesná cesta. Slnku odvrátené časti lesa však ponúkajú spestrenie s hlbokými koľajami plnými vodou až po okraj. Kým sa cesta nerozdvojuje je všetko ok. Na jednej kvázi križovatke čekujeme, kde sme a či ideme správne do dedinky Samokov. Ťahá nás to doprava, lebo vľavo je zvalený stromčok čo v nás evokuje pocit, že sa tam dávnejšie asi nešlo. Nie je sa ani koho by sme sa opýtali. Hoci nakoniec sa tam aj objavili dvaja chlapíci na mulách. Ale boli z nás akosi mimo. Len očný kontakt. Nereagujú ani na globálne čau či helou. Chvíľu sme mali pocit Kolumbusa, ktorý sa stretol s prvým „indiánom“. Na otázku, ako do Samokova nič nevravia. Jeden z nich, ten starší však rukou dôrazne naznačil, že doprava nie. Zrejme zlý duchovia. Otáčame kone a ideme tou cestou so zvaleným stromom. Tento úsek je celkom v pohode chvíľu nadobúdam pocit, že zaradím už aj trojku, ale ostalo to iba pri tom pocite. Dostávame sa do výšky 1600 m a na cestu, kde je miestami po pás tráva.

Čaká nás asi 10 km úsek a pokles o 1000 m nad morom do dedinky Samokov. Makadam sa mení na akúsi pieskovo prašnú zmes, ale až na niektoré vymyté úseky sa ide fajn. Ešte hore kdesika v kopcoch kde čakám na Tomáša nám skontrolovali pasy. Stretli sme tam jediné auto a v tom aute sedeli – policajt v civile, colník, vojak a akýsi úradník. Boli v pohode a v podstate len tak s nami pokecali.

Prechádzame akousi malou usadlosťou Benche a potom už sa konečne dostávame do Samokov-a. Nová síce trochu úzka asfaltka padla vhod, ale už o pár km sa pokúšame z nej zbehnúť na ďalšiu skratku k jazeru Kozjak. Cez dedinku Brest by sa hádam malo dať prejsť.

Húf domorodcov nás však ubezpečuje o tom, že je to koniec sveta, odkedy sa tam zrútil most. Vraciame sa do Samokova a pokračujeme úzkou kľukatou asfaltkou, ktorá nás hádam k jazeru zavedie. Za dedinkou Dolna Belica asfalt končí a tak nás popri jazere vedie pravý nefalšovaný makadam, ako ho poznáme aj u nás doma. Jazero je rozťahané, ako staré gajdy takže si užívame rovné, ale i serpentínové úseky. Prebiehame cez most a zastavujeme v dedinke Blizansko kam sme sa mali dostať skratkou od Brestu. Tajne sme dúfali, že tam budú nejaké potraviny, ale ani náhodou. Pastiera sa pýtame či by sa tu aspoň niekde dala nabrať voda. Pri kostole nám ukazuje kohútik s vodou a na znak dôvery sa z neho i napije. Večer už klope na dverce a tak sa poberáme ďalej. Vraciame sa cez most, kde začína nová široká asfaltka. Tá nás zaviedla k akejsi rampe, ktorá označuje národný park. Báťa z búdky si zapisuje odkiaľ sme, na čom ideme a púšťa nás ďalej. Uzučká cesta nás vedie do strmých kopcov plných zákrut, ktoré nám neskôr odkrývajú fascinujúci pohľad na jazero. Slnko je už opäť akosi nižšie a tak stojíme už iba asi 30 km pred Skopje na pivko. Penzión absolútne žiadny. Fleka na spania hľadáme dlho, ale nakoniec sa zašívame kúsok od cesty v akejsi paseke uprostred, ktorej je lúka.

Štvrtok 4.7.2013

Drachevo – Dolno Golichani – Kitka – Aldinci - Glava – Gorno Jabolchishte – Chashka- Skopje – Samoljica (SRB), 306 km

Hneď ráno vedú naše cesty do Dračeva. Na benzínke každý čo potrebuje. Ranné kafíčko a debata s pumpárom o cieli našej cesty Solúnkej glave nám vniesla trochu hmly do inak jasného plánu, ale dúfame, že sa neskôr rozplynie. Nikdy tam síce nebol hovorí, ale vraj tam jeho známi vyšli na lade Nive. Takže sa to vraj dá, hoci pri pohľade na motorky trochu zneistel. Videl som snímky z googla a nejaká cesta tam je, takže ideme vyskúšať čo a ako. Ideme cez dedinu Dolno Golichani, kde ešte dopĺňame vodu a poberáme sa ďalej cez Gorno Golichani do dedinky Crvena Voda. V dedinke Kitka sme už 1000 m „dik more„ a kúsok za poslednou kvázi dedinkou Aldinci dosahujeme už 1500 m.

Cesta je už samozrejme dlho bez asfaltu a makadam sa mení naším postupom do kopcov na rôzne druhy. Cesta smeruje do dedinky Gorno Jabolchishte, ale niekde asi v polovici cesty odbáčame pri tabuli doprava a hybáj ho tahor na tú glavu. Cez to Jabolchisthte sa budeme vracať späť. Okolo 1800 m nad morom má makadam pomerne hustejšiu prímes kemeňov, ktoré nás sem tam dobre povyzvŕtali.

2000 m nad morom rozdýchavame s výhľadom na onú Solúnsku glavu, ktorá sa nám takto naživo zdá akosi veľmej strmá. Po pauzičke sa púšťame do posledných cca 500 výškových metrov. Tie kamene čo som spomínal, ako prímes sa od určitej výšky vyskytujú v tak hojnom počte, že ideme doslova po makadame, kde kameň ako pesť je ešte fajnovka. Takže sme po chvíli cesty rozťahaný po kopci, ako staré gace a kontrolka „nemám padáky“ nie a nie vypnúť. 2200 m prvý odpadlík. Tomášove GS spadlo a naložená mašina bola v tom kopci nad jeho sily. Po márnych pokusoch s adrenalínom v krvi prichádza cigaretka a plán B. Pospomínať mňa, Máriu Teréziu, odľahčiť od bagáže, dvihnúť a potom zase nabaliť. Spoločnosť mu robil mladý chalanisko idúci okolo na traktore. My vpredu bojujeme s každým metrom. Kontrolka nemám padáky už vyhorela dávno a tak keď MAaT zastal veľmi ochotne zastavujem aj ja. Miloš pod nami hádže medzi nás návrh či na to neebeme. Solúnsku glavu vidíme a od vrcholu kde práve pristáva vrtuľník nás delia posledné 4 zákruty.

Motorka proste už nejde tam kde ja chcem, ale tam kde ona chce. Bez padákov je z mojej strany už aj bez tak riskantné a tak nejdem pokúšať osud. Chvíľu sa preberá aj možnosť vystúpiť tahor pešo, ale počasie, moje boľavé koleno a Tomáš čakajúci dole protestujú. V trojici otáčame mašiny, lebo sám to dá len dvojmetrový Miloš a so zmiešanými pocitmi ideme dole k Tomášovi. Neviem ako vám, ale mne sa ide hore vždy lepšie a tak trochu som sa obával toho zostupu dole, ale okrem vyťahaných a trasúcich sa rúk je to ok.

Stojíme až dole na odbočke pri tabuli. Akýsi báťa si tam oddychuje s taškou hríbov a pri cigaretke sa ho pýtame na cestu do Gorneho Jabolčišťa. Rukou ukazuje na cestu, že tadou načim tájsť asi 6 či 7 km. A makadam? Aký? Opäť gestikuluje rukou, že relatívne ok, hoci gestikuláciu dopĺňa aj trochou pokrčenými ramenami. Povzbudzujeme sa, že horšie, ako glava to už nemôže byť. Že nie ?! Ako nič.

Na rozcvičku začíname krátkym úsekom lesnej cesty. O chvíľu si už hľadáme cestičku vo vymytých serpentínach pomedzi kemene, kde často skúšam odolnosť spodného plechu, ale i spodného prádla. Cesta sa však ďalej stáva akosi horšie čitateľná. V reále kukáme na to čo vraví GPS. „Ti musí ebať bratm!?!. Máme tu klbko ciest a strmák z ktorého vidíme malý kúsok toho Jabolčišťa, ale kerá z nich tam vedie? Stretávame tu domácich, ktorí sa v sprievode oslíkov odniekiaľ vracajú. Neostáva nič iné a vydávame sa za nimi tou ich „Oslí steskou“. Miloš ide prvý, sledujem ho a spolieham sa na jeho zdravý úsudok. Skoro dva krát hádžem papuliaka. Ani neviem, ako som z toho v tej šikmine vykorčuľoval, ale čo je horšie, Miloša nikde. Je to tu samá cesta a jedna „lepšia“ ako druhá. Tá čo som našiel vyzerala byť používaná, ale dole nižšie mám pocit, že idem v akomsi pieskovo kamennom koryte s rigolmi, ako vaňa. Tomáš ma zabije ak sa dostaneme dole. Nebol to dlhý úsek, ale Albánsky Theth je oproti tomu fajnový makadam z tuoratech katalógu strana číslo 597. Aspoň, že sa tým tobogánom nemecú žiadne ... „fíííha traktor“!? Vypleštil som na neho oči, ako vzpierač, ktorý takmer precenil svoje sily. Obchádzame sa opatrne a pomedzi akési domy schádzam na asfalt. Poviem Vám, že som si riadne vydýchol, keď som zliezol dole. Spolu s Milošom čakáme na Tomáša, ktorý toho traktoristu stretol tiež. Aj spolu podebatuvali, keď dvíhali Tomášovu hatatitlu, ktorá sa splašene bachla na zem. Miro si to šibol dole úplne inou cestou a zrejme asi aj tou najsamfasa. Keď zbadal kam sa to spustil bolo už neskoro. V tak strmom kopci už nebolo cesty späť a tak to jednoducho musel dať. Miestna komunita má z nás kultúrny šok. Skupinka tmavých adolescentov pozerá na nás akosi pohoršene. Vravím Milošovi, aby si dal gate zo sušiaceho módu na ten jazdný, lebo tie biele trencle nejak bijú do očí. Najstarší z tej partie s krikom naznačuje, aby sme sa tu nepretŕčali polonahí. V priebehu pár minút prichádza malý, krivkajúci polda. Pasporty si pýta s otázkou, kde sme vstúpili do Macedónska. Hovoríme, že niekde okolo mestečka Debar z čoho je dosť šokuvaný. Niečo si zapísal, kamsi zavolal a potom nás púšťa ďalej.

Smerujeme na Skopje, ktoré obchádzame a ideme sa kuknúť na Matka kaňon o ktorom som vedel iba to, že kde je. Omočili sme labky vo vode studenej ako šľak, najedli sme sa ako králi a potom sme pri pivku dve hodiny čumeli na búrku, ktorá sa tade hnala. Konečne dážď trochu utíchol a tak sa na večer púšťame „domov“. V Skopje ešte tankujeme a za noci sa púšťame do Srbska. Na hraniciach s nami debatuje mladý colník. Vraj aj on má mašinu. Vyzvedá čo koľko stojí, aké máme pneu a tak trochu nás spovedá, aké je to zobrať sa niekam vycestovať. Na oplátku neskôr kývne na kolegu, ktorý nás šmahom ruky posiela ďalej.
Je už tma, ako v rohu a akosi nie je, kde zložiť kosti a tak púšťame k slovu GPS-ku. Tá hovorí o nejakom penzióne na benzínke, kde sa nám to, ale nepozdáva. Chlapík nám však ihneď odporúča iné ubytko tutoka v dedinke kúsok od hlavného ďahu. Zamyká benzínku, sadá do auta, aby sme ho nasledovali. Prichádzame ku chatkám na okraji dedinky kde nás už čaká majiteľ. Mladý Kosovský Srb študujúci v Prištine nám ukazuje priestory, ktoré sú fajn. Ešte aj vrátnika tu majú. Čudné, ale fasa. Sme smädný a tak ide majiteľ s nami ešte do dediny, kde s Mirom kupujeme tekutiny. Tie spolu popíjame kúsok od chatiek, aby sme nerušili klientov. Mladý Srb nám ozrejmil akých klientov má na mysli a tak sa mnohé veci vysvetlili. Spali sme v hodinovom hoteli priatelia.

Piatok 5.7.2013

Samoljica - Niš - Belehrad - Novy Sad – Bačsky Petrovec, 520 km

Ranné vstávanie a balenie je nekonečné, ako tá diaľnica, ktorou sa meceme na Belehrad. Domov volá a tak podstupujeme túto potupnú, ale rýchlejšiu variantu návratu domov. Pred dvomi rokmi som si vyskúšal obchvat okolo Belehradu a tak trochu ma to odrádza, lebo to nemalo vtedy konca kraja. Ideme teda cez centrum, ktorým prechádzame v pohode a bez zdržania. Mirec potrebuje v Novom Sade poriešiť kľuku na traktor (made in Italy) pre svojho kamoša a tak trochu zrýchľujeme aby sme stihli obchod ešte otvorený. Večerná premávka v meste preverila naše schopnosti a reakčné časy na divoko letiace autobusy a iné srandy brázdiace čulé mesto. Spíme opäť v Báčskom Petrovci a opäť v penzióne čingi -lingi. Ten názov je fakt zverský . Teplá strava, studené pivo, ohnivá voda, debata o tom čo bolo a čo je v pláne trvá dlho do noci. Do postelí odchádzame niektorí už aj s gibonom na chrbte, ale zajtra máme čas to dospať takže pohoda.

6.7.2013

Bačsky Petrovec – Segedin – Hatvan –Salgotarjan - Obeckov, 450 km

Posledné burekové raňajky nás dnes odpaľujú domov. Miro počká na tú kľukovku a tak sa s ním lúčime. My driapeme na hranice a „hornatým“ Maďarskom sa meceme do Budapešti. Tam sa lúčime s Milošom. Nad Budapešťou sa blýska, hromy divo bijú, ale až na menšie dažďom kropené úseky búrku obchádzame.

Na posledné km si dávame obzvlášť bacha a tak sa v relaxačnom tempíčku dostávame na Slovenskú pôdu a to už iba 15 km od domu. Rozlúčka s Tomášom, ktorý má môj obdiv a potom hurá domov za mojimi „ženami“. Tie budú iste mierne šokuvané nakoľko som im nepovedal, že domov prídem už dnes. Keď už mašina bafká pred bránou a môj pes po chvíle štekania zisťuje, že šak to je pánko vybiehajú ku mne moje diovčence. Kým už mi staršia visí okolo krku, ako kravata tá menšia opäť trochu ostýchavo zisťuje, že to je naozaj oco, kto stojí na dvore.

Trochu neskôr prichádzajú sms od chalanov, že už aj oni sú doma. Ďakujem bohu, že sme sa opäť všetci vrátili domov zdraví a môžeme dlho do noci rozprávať čo sme na cestách tento rok zažili. Vďaka chalani teším sa na Vás aj tento rok.