Pôvodný zámer bol z Normandie pokračovať po severnom pobreží Francúzska až k Pointe du Raz, najzápadnejšieho výbežku tejto krajiny, kde divoké vlny Atlantiku narážajú do skalných stien Bretónska a človek tam má pocit, že je na konci sveta. Vo vnútrozemí prejsť niekoľko megalitických pamiatok, cez Belgicko pokračovať až k Amsterdamu, popozerať mlyny, kvetinové záhony a obzrieť si Arnhem, dejisko tohtoročnej FIM Rally. Potom už len cez Nemecko a Prahu sa dostať na rodnú hrudu. Vyššia moc to však zariadila inak a my sme museli pôvodný plán - 6000 km za 17 dní - skresať o zopár tísíc kilometrov.

Od marca tohto roku nám s pod zadkami vrčí Varadero ’99, ktoré priebežne pred cestou dostalo nové brzdové platničky, reťazovú sadu, olej a pár dní pred odjazdom nové gumy. Pri prezúvaní bol technik v Honda CMC hyperaktívny, nastavil mi spojku, vytiahol zapadnutý kovový medzikus spomedzi valcov, nastavil reťaz a majstrovsky povedal, že nič by som si nemal robiť doma sám, ale dávať si to robiť k nim. Zrazu spojka zaberala až na konci a nemala vôľu, reťaz bola napnutá ako tetiva, zadná guma bola obutá naopak (Baso, vďaka za upozornenie). Nuž, tie majstrovské reči k tomu výkonu akosi nepasujú... Navyše chlapci z Hondy boli prekvapení, že nejdem na Honda enduro tour, vraj to je akcia roka a také veci by som si nemal nechať ujsť.
Balenie prebiehalo bez problémov, tento rok sme si však so sebou zobrali viac jedla. Instantná strava mi už lezie krkom a tak podstatnú časť tankvaku zaberali cestoviny, morcadelly, kečup a samozrejme paštiky (pre mimobratislavčanov paštéty). Nezaobišli sme sa však ani bez sáčkových polievok, trenčianskych párkov, gulášov, fazulí, špagiet a šprotov v konzerve. Sladkosti ani nespomínam, pre nás sú dôležitejšie než voda. Keďže ideme na sever, teplých vecí treba o niečo viac. Okrem toho táto sezóna je značne studená, veď zimné vložky som z búnd ešte nevytiahol. Nepremoky na ľavý padák, pelerínka na pravý, na bočné kufre spacáky v igelitoch a do horného kufra stan, vodu a chleba. Ešte fľašky s olejom a všetko sa zdá byť pripravené, zajtra poobede vyrážame.

1. deň, piatok 25.6.2004
(Svätý Jur-Bratislava-SK/A-Wien-Salzburg-A/D-Chieming)
stav počítadla km: 30 455-30 904
denná etapa: 449 km
doba jazdy: 15:40-21:00
priemerná rýchlosť: 86 km/h
tank: Sankt Pölten 13,25 l za 13,50 € = 1,019 €/l, Mondsee 17,47 l za 17,80 € = 1,019 €/l
počasie: 15-20˚C, zamračené, postupne malá oblačnosť

Celý celučičký deň od rána prší bez prestávky. Zábava ako prasa. Prichádzam z roboty a za klopkania dažďa o strechu garáže sa navliekame do nepremokov, vrátane návlekov na nohy. Akonáhle štartujem motorku, prestáva pršať a cesty schnú. Nasleduje masochistický prejazd zapchatým obchvatom Viedne, tentokrát sme to zvládli len s jedným krátkym zafučaním ventilátora a už sa rozbiehame na takmer konštantných 130 km/h, prerušovaných len osemedesiatkami v rozostavaných úsekoch diaľnice. Niekde za St. Pölten stojí asi päťkilometrová zápcha, diplomaticky sa predbiehame po krajnici a pred sebou vidíme jedno auto na streche, ktoré asi prekonalo niekoľkonásobný kotrmelec, druhé auto pokrčené pri zvodidlách, fleky, sklo a plasty po celej šírke diaľnice, samozrejme k tomu rozbehaní policajti, doktori a hasiči. Je to neprejazdné, vypínam motorku a čakáme. Chvíľu trvá, kým to policajt pofotí a potom kolónu púšťajú. No, poznám aj príjemnejšie veci než pozerať na havárie. Tankujeme na pumpe pri Mondsee, kde sme stáli minulý rok cestou domov, cesta ubieha v pohode, prechádzame nemecké hranice a svištíme smerom na Chiemsee. Obloha sa úplne vyjasnila, slnko už padá za obzor a presne o 21:00 zastavujem pred rampou kempu Sport-Ecke priamo na brehu jazera Chiemsee. Na recepcii vybavujem jednu noc, vychádza to na 18 €, čo je celkom zvládnuteľné. Menej zvládnuteľné je množstvo komárov v kempe. Boli všade, doslova všade, museli sme sa stále oháňať, nič sa nedalo robiť v kľude. To začne po krátkom čase dostatočne liezť na nervy, nakoniec sme to však zvládli tak, že nám do stanu nevletel ani jeden. Svine.
Večer mi ešte spestruje vlčiak, ktorý dostal chuť na moje stehno keď som vychádzal zo sprchy. Nakoniec sa mu nechcelo bežať až ku mne a teda mám obidve nohy. Klepal som sa ako osika a tep som mal okolo 180. Dobrú noc.

2. deň, sobota 26.6.2004
(Chieming-München-Karlsruhe-D/F-Strasbourg-Brumath-Haguenau)
stav počítadla km: 30 904-31 417
denná etapa: 513 km
doba jazdy: 9:15-18:15
priemerná rýchlosť: 57 km/h
tank: Holzkirchen 14,97 l za 17,43 € = 1,164 €/l, Kirchheim 17,3 l za 19,70 € = 1,139 €/l
počasie: 20˚C, polooblačno

Ranné počasie je fajn. Myslel som si, že komáre budú o 8:00 ešte spať, ale mýlil som sa. Zaútočili na nás rovnako nemilosrdne ako včera. To urýchľuje balenie tábora a absolútne vylučuje raňajky v kempe, tie si spravíme niekde cestou. Tak aj konáme, po zhruba osemdesiatich kilometroch po trojprúdovej pomalobežnej diaľnici stojíme na pumpe, napájame motorku a plníme žalúdky. S tou diaľnicou je to fakt otrava, tri prúdy, v pravom šli kamóny 80 km/h, v strednom autobusy 82 km/h a v ľavom osobné autá s motorkami 85 km/h. Aspoň sa to pozitívne odrazilo na spotrebe, 6 litrov je fajn.
Samozrejme sa cítim ako kráľ navigátorov a neštudujem mapu, čo je osudová chyba a uvedomujem si to vtedy, keď sa ocitáme priamo v Mníchove a nie na jeho obchvate. Tak som si aspoň myslel, že azda nepôjdeme cez najtvrdšie centrum, ale nás to povedie po nejakých výpadovkách. Aj tu som sa mýlil – prešli sme asi tristo semafórov, spotili sa v dvadsiatich zápchach, zopakovali si (aspoň ja) veľa nadávok a nakoniec nás mesto vypľulo naspäť na diaľnicu A8. Kvôli spotrebe nakladáme len 130 km/h a cítime sa pomalí ako plne naložený kamión. Po pravej strane míňame Dachau – mesto, v ktorom Nemci masovo vraždili ľudí v koncentračnom tábore. Kilometre ubiehajú, Štutgart, Karlsruhe, ešte potiahneme kúsok južne, lebo vo Francúzsku by sme za diaľnicu museli platiť. Prechádzame fiktívnymi hranicami a ocitáme sa priamo v Štrasburgu, sídle európskych súdnych inštitúcií. No, som si istý že sa tu nachádza nejaký kemp, ale absolútne netuším ktorým smerom sa mám vydať. Preto sa po menšom blúdení vymotávame na Haguenau, čo je mesto menšie a kemp tam nájdeme ľahšie. Tak sa aj stalo, ale aj tak sme sa museli spýtať kde hľadať. Tetuška, práve okopávajúca svoju predzáhradku, nám ochotne a presne vysvetlila kade ísť a bez väčších problémov nachádzame útulný Camping Municipal Les Pins. Recepčná a majiteľka v jednej osobe, vyzerajúca prísne a suverénne, na nás vytiahne sumu 8,50 €. No to je príjemná suma, hneď ju vyplácame a staviame stan. Je tu prázdno, zopár stanov a karavanov by som spočítal na prstoch oboch rúk. Čisté hajzlíky a teplá voda zadarmo, je tu sympaticky.

3. deň, nedeľa 27.6.2004
(Haguenau-Metz-Reims-Paris)
stav počítadla km: 31 417-31 915
denná etapa: 497 km
doba jazdy: 10:00-18:00
priemerná rýchlosť: 62 km/h
tank: ??? 20,27 l za 24,13 € = 1,190 €/l, Haudimont 18,52 l za 22,05 € = 1,190 €/l, Bussy St. Georges 26,0 l za 30,94 € = 1,190 €/l
počasie: 25˚C, polooblačno

Vstávame niečo po ôsmej, nasleduje typická kempová rutina – raňajky a priebežné balenie stanu. Akosi sa vytiahnu šproty v paradajkovej omáčke, nič moc na ráno, ale zvládam to. Nanešťastie zisťujem, že sa nám v noci rozštiepila nosná tyčka asi na dvadsiatich centimetroch. Vyriešilo to sekundové lepidlo a silné zdrôtovanie, bez problémov to drží ešte dnes. Napájame sa na rýchlu a kvalitnú A4 smerujúcu priamo do Paríža. Pri ceste sú kilometrovníky a tak vždy viete, koľko kilákov ešte zostáva. Diaľnica je prázdna a široká, je ťažké krotiť Varana na 130 km/h. V podstate až do Paríža šlo len o diaľničné hltanie kilometrov, v posledných úsekoch som sa neovládol a sekal som aj 160 km/h. Žiarovka rezervy už bola pomaly žeravá, keby vedela kričať tak ohluchneme a na výpary dochádzame na Totalku. Dávno som tak nedvihol obočie ako teraz, keď som do nádrže natankoval 26 litrov. Oficiálne má totiž objem 25 litrov. No, buď je chyba v Honde alebo v stojane Total, to teraz neriešim, ale radšej študujem mapu a píšem miniitinerár, keďže nás čaká prejazd obchvatom Paríža do jeho západnej časti, konkrétne lesíka Bois de Boulogne, kde sa nachádza kemp. Očakávam riadnu skúšku nervov a potných žliaz, keďže slnko divoko pečie.
Za pumpou doprava hustne, čím bližšie sme k Parížu, tým pomalšie ideme a teplota motora stúpa. Napájame sa na južný obchvat (périphérique), Varan spúšťa na dlhý čas ventilátor, ja zhadzujem rukavice a rozopínam bundu. Moje navigátorské sebavedomie znova stúplo, lebo do lesíka sme dorazili bez jediného zablúdenia. V samotnom lesíku to až taká sranda nebola, pretože je dosť veľký, nebol som si celkom istý kde sa kemp nachádza a zrovna v týchto miestach mi končí mapa. Je to znova skúška nervov, ale po blúdení a jednom opýtaní Camping du Bois de Boulogne nachádzame. Na recepcii berieme hneď tri noci, pretože moja maličkosť ešte v Paríži nebola a chcem si to tu trochu užiť.
Teda poviem vám, tento kemp je riadne na úrovni, má vlastnú kyvadlovú dopravu, reštauráciu, obchod a karavanov je tu určite vyše stovky z celej Európy. 14,6 € na noc je v pohode cena, sprchy zadarmo otvorené celú noc, hajzláku koľko riť ráči... Všetko super až na zem, ktorá bola tvrdá ako kameň. Dalo to dosť sily kameňon zabiť všetky kolíky aspoň do polovice.
Oproti nám stanujú dvaja Angličania na motorkách, jeden Triumph a druhý originál HD Electra Glide s ŠPZ-kou Ride the best, fuck the rest. Ešte je tu jeden anglický mladý pár, chalanisko má dredy až po plecia a zazerá na mňa bez pozdravu ako keby som mu zjedol večeru, jeho polovička sa aspoň usmeje. Sú tu v jednoplášťovom ministane a na bicykloch.
Večer sa celkom dvihol vietor, prach fúkal do očí a každú chvíľu sme očakávali poriadny dážd. Napriek tomu v noci nepadla ani kvapka.

4., 5. a 6. deň, pondelok 28.6., utorok 29.6. a streda 30.6.2004
(Paris)
stav počítadla km: 31 915
denná etapa: 0 km
doba jazdy: -
priemerná rýchlosť: -
tank: -
počasie: 20-25˚C, polooblačno

No, udalosti nasledujúcich dní veľmi nepotešia dušu mototuristovu, pretože motorka stála pri stane a v Paríži sme sa presúvali len metrom. Dosť ma lákalo odfotiť si ju niekde pri Eifellovke alebo na Trocadéro, ale odrádzala ma hustota dopravy.
Za tri dni sme toho stihli viac než dosť. Začali sme na Place du Trocadéro, kde sa v roku 1978 odštartoval prvý ročník pretekov Paríž-Dakar a ja ako fanúšik týchto pretekov som sa tu cítil ako malé decko. Dnes si to tu v hustej premávke však ťažko uvedomím, že pred toľkými rokmi sa tu začala písať história, ktorá ma už od detstva uchvátila... No, utriem slzičku a presúvame sa k Eifellovke (výstup až hore za 10,20 €/osoba), kde prichádza na rad moja zabudnutá fóbia z výšok. Gabika sa na mne len smeje, veď musím vyzerať smiešne keď sa držím stĺpa a ani za svet sa nechcem pozrieť na ten nádherný výhľad. Možno vyzniem srandovne, ale najväčší strach som mal z teroristického útoku. Bál som sa. Ale za tie prachy som výhľady pofotil, niečo musela cvaknúť Gabka, lebo ja som sa neodvážil prestrčiť foťák cez mreže...

Keď sme si ráno kupovali lístky do metra, dostali sme zľavu na okružnú plavbu po Seine. Loď kotví rovno pod Eifellkou, tak prečo to nevyužiť. Ešte predtým si kupujeme zmrzku (len 3 €) a na zahnanie hladu plnenú bagetu (iba 5 €). Plavba loďou nás vyšla na 14 €. Metrom sme sa presunuli k Víťaznému oblúku (Arc de Triomphe), okolo ktorého je gigantický kruhový objazd, premávka ako divá sviňa, no proste chaos. Prešli sme si Champs-Élysées a potom znova metrom k Notre-Dame. Na túto katedrálu som sa tešil najviac (ešte z čias povinného čítania Zvonára u Matky Božej). Ohromila ma jej veľkosť a detailnosť, na priečelí je neskutočne veľa sôch a detailov, ktoré mňa a foťák nenechávali v kľude. Znova som bol dojatý ako malé dieťa.
Na druhý deň sme znova využili služby parížskej podzemky a za 6 € (jednosmerný lístok na osobu) sme sa ocitli pred cintorínom Pére-Lachaise, kde je pochovaných niekoľko tisíc ľudí, z toho vyše stovka známych alebo nejakým spôsobom slávnych. Z tej stovky mi niečo hovorilo asi sedem mien. Jim Morrison, Balzac, Moliére, La Fontaine, Edith Piaf, Chopin a Oscar Wilde. Teda ale toto nie je len taký obyčajný cintorín. Hrobky sú tu vyše dvestoročné, schátralé, z niektorých sú len ruiny. Celkom pokojne by tu mohli natáčať rodinu Addamsovcov, v noci to tu musí byť strašidelné. Hrobka na hrobke, hrob vedľa hrobu, pootvárané a hrdzavé dvere takmer na každej druhej z nich, skácané pomníky... Dýchala tu na mňa história. Predstavte si, že stojíte pri dvestoročnej hrobke, ktorá už nemá sklo na oknách, dvere vyvalené, sála z nej chlad a na malom oltáriku je hrdzavý kríž. To na mňa dosť zapôsobilo. Stihli sme si obehnúť zopár hrobov známych ľudí, napríklad Jima Morrisona sme hľadali dlho, nakoniec sme našli nenápadný skromný hrob obohnaný zátarasami. Tie mal aj Oscar Wilde a celú hrobku mal vybozkávanú narúžovanými ženskými perami. Samozrejme tie ženy tam nezabudli nechať odkazy, cigarety, sviečky, kvety, kondómy a ostatné veci spríjemňujúce nebožtíkov odpočinok. Spisovatelia Moliére a La Fontaine (pamätáte sa ešte z literatúry?) majú honosné hroby tesne vedľa seba. Šansónová speváčka Edith Piaf odpočíva nenápadne vo štvrti obyčajných hrobov. Balzaca sa nám napriek úpornej snahe nepodarilo nájsť.
Z cintorína sme sa vrátili k Notre-Dame, lebo včera som si to nestihol dostatočne pofotiť. Aj sme sa dali nakresliť, cenu sme skresali zo 60 na 20 € asi nasledovným spôsobom:
„No way, sixty is too much.“
„Haw meny ju want tu pej?“
„Mmmm, twenty?“
„Heheheh noubady will drow ju for twenty... wer ar ju frrom?“
„Slovakia.“
„Aaaa Slovakija, aj tót ju árr ingliš, okej, lets dú it for twenty!“
Výsledok jeho práce je diskutabilný, ale mna nakreslil verne. Inak tu pred Notre-Dame to celkom žije, okrem mrakov turistov tu stretnete aj pouličných umelcov a tak. My sme na brehu Seiny počúvali jednu amatérsku kapelu, ktorá mala asi deväť členov a hrali rytmickú a melodickú muzičku, niečo v štýle židovských piesní. Na moje veľké počudovanie sme to vydržali počúvať dosť dlho, lebo väčšinou od takýchto vystúpení odchádzam sklamaný neschopnosťou hudobníkov (prečo sa mi to stáva iba na Slovensku?), ale tu som bol priam nadšený. Fakt skvelý výkon.
Ešte sme pokúpili nevyhnutné suveníry a darčeky pre tých, čo nás čakajú doma.
Večer sme sa pomaly vrátili do kempu, trochu pobalili veci a pripravili sa na zajtrajší odchod k pobrežiu Normandie.

7. deň, štvrtok 1.7.2004
(Paris-St. Denis-Pontoise-Magny en Vexin-Mantes la Jolie-Évreux-Lisieux-Caen-Bénouville)
stav počítadla km: 31 915 – 32 267
denná etapa: 352 km
doba jazdy: 9:30-16:00
priemerná rýchlosť: 54 km/h
tank: Charmont 11,68 l za 13,10 € = 1,120 €/l, Caen 18,25 l za 20,80 € = 1,140 €/l
počasie: 15-20˚C, oblačno, slabé prehánky, vietor

Ráno som frajer a znova neštudujem mapu, veď sme na západnom konci mesta a vymotať sa odtiaľto nebude problém. Realita bola taká, že sme sa po hodine motania uličkami ocitli pri letisku Charlesa de Gaulla, ktoré sa nachádza prosím pekne na severovýchode Paríža, čiže presne opačným smerom než sme chceli ísť. Moje navigátorské ego zažíva najväčší kopanec vo svojej histórii, podfarbený spŕškou nadávok. Nuž, mal by som si kúpiť kompas. Nejak sme sa napojili na diaľnicu, otočili to smerom na západ a vymotali sa z obrovskej aglomerácie. Zvyšok cesty do Caen bol obyčajným nudným presunom poznamenaným blbou náladou. Konečne sme však išli mimo diaľnice a tak som si všímal francúzsky vidiek, ktorý je pastvou pre oči.
Po prejazde obchvatom Caen sa vydávame na sever smerom k pobrežiu, s cieľom čo najrýchlejšie nájsť kemp. Odbáčame pri prvej šípke do dedinky Bénouville, bez problémov nachádzame kemp a hneď beriem dve noci. Šušlavý tlstoprd zahlási „forrrtyforrr jurrros“, mne padne sánka a peňaženka kričí že „tak veľa niééé!“. Veru hej, 22 € za noc je dosť, kemp sa síce pýši štyrmi hviezdičkami, ale neviem odkiaľ ich nabral – na záchodoch nie je doska ani papier, sprchy sú zmiešané a voda sa snaží byť teplá, ale scvrknutý pipinďos s gulečníkom svedčia o niečom inom. Navyše sme ubytovaní úplne v rohu areálu a kvôli každej blbosti musíme chodiť ako blázni. Vedľa nás stavajú nový dom a zvukovú kulisu nám robia zbíjačky, traktor a buldozér.
Je pod mrakom a teplota sa drží na nejakých skromných pätnástich stupňoch. Dvihol sa vietor a počasie nám riadne nabúrava plán. Varič sa zo všetkých síl snaží zovrieť vodu na cestoviny, ale vetrisko tvrdí že to nebude také jednoduché. Nakoniec okolo variča natiahnem vlnitý plast nájdený v živom plote a zdá sa, že to pomáha. Špagety boli výborné a keďže je málo hodín, rozhodli sme sa ísť pozrieť centrum Caen.
Aby som vám objasnil prečo sme sa sem na sever vlastne terigali, musím spomenúť históriu. V roku 1944, konkrétne 6. júna o 6:00 hodine ráno sa na pobreží Normandie vylodili spojenci (Američania, Angličania, Kanaďania a iné národnosti), aby prerazili takzvaný Atlantický val, čo bola vlastne sieť nemeckých delostreleckých batérií s bunkrami a začali tak porážať Hitlera, jeho ríšu a tým pádom aj celú druhú svetovú vojnu. Nemci očakávali vylodenie severnejšie, v oblasti Calais, kde boli bunkre a obranné pozície lepšie vybudované. Práve v Normandii stavba a údržba bunkrov stagnovala. Boli tu nemeckí vojaci, ktorí sa rehabilitovali po zraneniach z iných frontov, ani vybavenie nebolo na úrovni, pretože Hitler a jeho podriadení nepripisovali tejto oblasti až takú dôležitosť. Operácia vylodenia mala krycí názov Overlord a začala sa napriek zlému počasiu spomínaného 6. júna 1944 v skorých ranných hodinách. Vtedy z pobrežia Anglicka vyplávalo cez kanál La Manche sedemtisíc lodí, sprevádzaných dvanástimi tisíckami lietadiel a klzákmi. Celkový počet vojakov bol 156 000. Prvé výstrely a bomby začali padať krátko po šiestej hodine a nestíchli nasledujúce štyri dni, pokiaľ sa spojencom nepodarilo dostať do vnútrozemia. Vtedy na území od pláže Sword beach až po Utah beach, dlhom cez 70 km, padlo vyše 10 000 vojakov, z toho najviac Američanov. Počasie ešte umocňovalo tragickosť situácie, celý čas bolo totiž zatiahnuté a silne pršalo. Kto si to nepamätá z učebnice dejepisu, môže si pozrieť film Zachráňte vojaka Ryana, kde boli tieto udalosti verne zachytené, prípadne vyznavači počítačov môžu skúsiť byť v koži vojaka v hre The Call of Duty.
Náš večerný program teda pozostával zo skromnej obhliadky historického centra Caen. Motorku, ktorá konečne okúsila jazdu naľahko, sme odparkovali vedľa švajčiarskeho Pan Europeana kdesi na začiatku pešej zóny, prilby zavreli do kufra a v bundách vykročili do mesta. Tie sme si dole ani nedali, keďže nám teplo nebolo. V uliciach bolo menej ľudí, obchody zväčša pozatvárané, príjemne sme sa poprechádzali a vytipovali miesta, kam sa neskôr vrátime.

8. deň, piatok 2.7.2004
(Bénouville-Pegasus bridge-Ouistreham-Sword beach-Juno beach-Gold beach-Bayeux-St. Laurent sur Mer-Omaha beach-Bayeux-Caen-Bénouville)
stav počítadla km: 32 267 – 32 447
denná etapa: 180 km
doba jazdy: celý deň
priemerná rýchlosť: -
tank: Ifs 11,3 l za 13 € = 1,150 €/l
počasie: 15-20˚C, oblačno, slabé prehánky, vietor

V noci sa na oblohe prevaľovali ťažké čierne mraky a stále z nich pršalo. Vietor ani nespomínam, na ten sme si museli nasilu zvyknúť. Po raňajkách odchádzame z kempu a po pár stovkách metrov zastavujeme pri Pegasus bridge, čo je most, ktorý spojenci obsadili ešte pred samotnou operáciou Overlord. Spoznal som ho hneď, pamätám si ho ešte z čias keď som poctivo drvil spomínanú The Call of Duty, kde ho stvárnili obdivuhodne presne. Je celokovovej konštrukcie, navyše dosť masívnej, pretože to bol most zdvíhací, ale iba z jednej strany. To znamená, že keď potrebovala preplávať loď, most sa sklopil dohora pomocou motorov. Jeho dôležitosť bola pre spojencov samozrejmá, bol to toiž prvý a jediný most nad riekou Orne medzi pobrežím a Caen. Dnes je už značne prerobený a prispôsobený premávke, ale neďaleko je múzem a pri ňom verná kópia mosta z čias druhej svetovej vojny. Je v mierke 1:1 a prístupný verejnosti, ale za poplatok 5 €. V múzeu sú fotografie z dobývania mosta a suveníry od výmyslu sveta za nekresťanské ceny.

Čopráckym tempom sme sa presunuli do Ouistreham, čo je prístavné mesto, premáva tam trajekt do anglického Portsmouth. Ani neviete akú som mal chuť dostať Varaderko na anglickú pôdu, ale čas a peniaze sú tie činitele, ktoré mi to zatrhli. Pobrežnou cestou sa pomaly presúvame ku krajnej pláži Sword beach, kde sa vylodili hlavne Kanaďania. Okrem malého pomníčka nič nepripomína masaker, ktorý sa tu udial pred šesťdesiatimi rokmi. Fúka neskutočne silný vietor a musíme vyzerať riadne trhnuto keď ideme až k vode komplet v motorkovom, so sklopeným plexi na prilbách, aby nám do nich nepršalo. Nedali sme si dole ani rukavice. Dažďové kvapky s pieskom nám išli vodorovne pred očami, tlak vzduchu bol pekelne nízky a z toho ma bolela hlava.

Mal som strašnú chuť vletieť na pláž s Varanom a dať si menšiu dakarovskú vložku, ale nechcem tu mať naťahovačky s políciou ako jeden nemenovaný kamoš, ktorý s Afrikou pooral pláž kdesi pri Cannes a takmer skončil za mrežami, že Balco? Pokračujeme po pobrežnej ceste smerom na západ. Pozorujem pekné domy s presklenými priečeliami smerom k pláži. Musí to byť paráda, keď máte v kuchyni jednu stenu sklenenú a pri raňajkách pozorujete pláž. Alebo jednoducho za televízorom máte sklo 2x4 metre a vidíte rovno na rozľahlú pláž. To by som menil za výhľad z môjho okna...
Juno beach, kde sa vylodili hlavne Kanaďania, je nápadná už z diaľky, pretože na nej stojí vysoký kríž s Kristom otočeným smerom na more. Na mňa to silno pôsobí a tak len bez slova fotím. Dnes tu stojí moderné sídlisko, mamičky kočíkujú bábätká a deti v silnom vetre púšťajú šarkany, ostrý kontrast s tým, čo tu bolo pred šesťdesiatimi rokmi...
Postupne prichádzame ku Gold beach, ktorá bola najdôležitejšia pre vyloženie tankov, vozidiel a munície na pevninu, spojenci (hlavne Briti) tam totiž natiahli umelé prístavy, ktorých zvyšky tam ostali dodnes. Vyzerá to ako obyčajný pontón, ktorých keď sa spojilo niekoľko stoviek, tak vznikli dostatočné kapacity na vyloženie všetkého potrebného a toho určite nebolo málo. Aj tu je kríž a socha Panny Márie otočená k moru.

Stále fúka silný vetrisko, nič sa nedá položiť bez toho, že by som to potom nemusel naháňať. Z času na čas slabo spŕchne. Pokračujeme na západ k Omaha beach, ale cestou sa zastavujeme v Longueville-sur-Mer, kde sú na brehu nemecké delostrelecké batérie. Dostávame sa priamo k nim, dá sa do nich vojsť a vidieť to na vlastné oči, uši a ruky.
Po niekoľkých zdanlivo nekonečných kilometroch zastavujeme na Omaha beach, kde sa vylodili Američania a behom prvých hodín operácie ich tam padlo cez tri tisícky. Práve tu Nemci kládli najväčší odpor a krv tiekla potokmi. Kto videl úvodné scény filmu Zachráňte vojaka Ryana, tak vie o čom hovorím. Dnes tu stojí pomník (väčší než na ostatných plážach) a vlajú vlajky spojencov (ktoré sú inak všade od Caen až po Utah beach). Pláž ako hociktorá iná, ibaže raz mala vodu červenú miesto modrej...
Nad plážou je múzeum, na ktoré som sa tešil. Za 5 € na osobu je tam toho dosť k videniu – dobové oblečenie a vybavenie, munícia, fotky a vysvetlenia, predmety zo života vojakov, doslova všetko čo by tu nadšenec hľadal. Premietajú tu aj krátky dokument s autentickými zábermi a svedectvami tých, ktorí prežili.

Musím spomenúť, že cesta medzi plážami vedie veľmi sympatickým francúzskym vidiekom, z ktorého dýcha história. Od čias druhej svetovej vojny sa tu asi pramálo zmenilo, azda len dopravné značky. Kamenné domy sú nádherné, ale mne doslova vyrážali dych kostoly. Tie boli perfektné, len keby som chcel navštíviť a odfotiť každý z nich, tak som tam doteraz.

Keďže sme toho mali na dnešný deň už dosť, vraciame sa po rýchlej ceste cez Bayeux do Caen, kde sme ešte chceli stihnúť nejaké otvorené obchody, ale moje osudové neodbočenie smerom do centra mesta nás uviedlo do reality, že dnes to tak nebude. Vraciame sa teda unavení do kempu, kde sa rozhodujeme čo zajtra. Buď rýchlo obzrieme to, čo sme dnes nestihli a potiahneme okolo 400 km do Bretónska, alebo zoberieme ešte jednu noc a nevideným pamiatkam venujeme celý deň. Mal som z toho teda riadnu dilemu, až som bol nervózny, pretože najviac ma štvalo počasie. Sms-ka od brata však potvrdzuje moje obavy – Bretónsko je komplet pod mrakom, ktorý okrem iného smeruje po pobreží rovno ku nám. Nič teda, na recepcii beriem od tlstoprda ešte jednu noc a zajtra sa ešte potúlame po pobreží, konieckoncov je ešte dosť toho, čo sme nevideli. Toto rozhodnutie sa na našej výprave podpísalo tým, že celková trasa sa skrátila o 900 km. Tak veľmi som sa tešil na Atlantik a takmer žiadnu civilizáciu, ale nestojí mi to za moknutie v studenom daždi, ale príde raz čas...

9. deň, sobota 3.7.2004
(Bénouville-Caen-Collevile sur Mer-Omaha beach-Pointe du Hoc-Bayeux-Caen-Bénouville)
stav počítadla km: 32 447 – 32 607
denná etapa: 160 km
doba jazdy: celý deň
priemerná rýchlosť: -
tank: konečne žiadny
počasie: 15-20˚C, polooblačno, vietor

Keďže sme včera nestihli otvorené obchody, stihneme ich dnes doobeda. To som však zabudol na to, že v sobotu sú po celom Francúzsku trhy, čo nám však celkom nahráva do kariet.

Potom sme sa vrátili k motorke, igelitky nahádzali do kufra a odfrčali do Collevile-sur-Mer, čo je vlastne dedinka nad Omaha beach, kde sa nachádza cintorín padlých amerických vojakov. Teda poviem vám, Američania to tu držia na vysokej nohe, razom som sa cítil ako v USA, všetko rozľahlé, stromy a trávnik upratované, možno aj denne vysávané. Samozrejme všetky nápisy v angličtine. Silný prílev dolárov bol cítiť už po ceste sem, keď smerníky k cintorínu sa vymykali bežnej francúzskej tradícii a boli jednoducho mramorové, veľké a zásadne v strede kruhového objazdu. Chýbal mi tu len primitívny Bushov ksicht (inak v Caen som si kúpil nálepku s obrázkom Busha a nápisom INTERNATIONAL TERRORIST, moja najobľúbenejšia nálepka, k videniu je na mojom hornom kufri). Ospravedlňujem sa za vťahovanie politiky, ale ten človek mi žerie nervy.
Takže nachádzame sa na cintoríne, kde je necelých päťtisíc bielych krížov (židia majú namiesto kríža hviezdu) patriacich padlým americkým vojakom. Vôbec nie je ťažké uhádnuť, aký dátum úmrtia má drvivá väčšina z nich. Každý ma na kríži meno, dátum narodenia, úmrtia a miesto bydliska. Po severnej strane cintorína sa rozprestiera Omaha beach v celej svojej dnešnej kráse. Inak často tu počuť americkú angličtinu, anglickú pomenej a francúzštinu len zriedka.

Z cintorína sme sa ešte nachvíľu presunuli na pláž, ja som si tradične vzal na pamiatku piesok a po krátkom zamyslení som sa vrátil k motorke. Pokračovali sme ďalej k Pointe du Hoc, bývalej nemeckej obrannej pozícii, o ktorej sa mylne domnievali, že je nedobytná. Je to vlastne skalný útes, na vrchole ktorého Nemci vybudovali niekoľko delostreleckých batérií a bunkrov. Americkej jednotke Rangers sa za pomoci zo vzduchu podarilo toto miesto dobyť, po vylodení sa na lanách vyšplhali hore, ale vtedy tam už nenašli ani jedného Nemca. Neviem ako to presne bolo, ale pravdepodobne utiekli kade ľahšie. Dnes je toto miesto kopcovité ako motokrosová dráha, veru krátery po bombardovaní tu zostali. Sú rôznej veľkosti, najhlbší má azda aj štyri metre. Jeden vedľa druhého, kvalita bombardovania bola vysoká. Nie každý deň človek vidí bunker zo železobetónu rozletený na obrovské štyri kusy, takisto ani zvyšky železa z veľkej batérie. Bunkre, ktoré ostali celé sú dnes plne prístupné verejnosti, ale okrem holých stien v nich nie je nič zaujímavé. Možno až na krátke zamyslenie nad tým, čo tieto steny zažili.
Vietor fúka ako o život, ale konečne je aspoň teplejšie. Po obzretí celého Pointe du Hoc sa pomaly vraciame na parkovisko a späť do kempu. O tomto čase sme mali byť na najzápadnejšom bode Francúzska, Pointe du Raz, vyše 400 km odtiaľto. Keďže predpokladám, že je tam vody ako na ryžových poliach, tak som rád, že som teraz tu. Za takmer čistého neba sa pripravujeme na zajtrajší odchod, aj vietor ustal a tak predpokladám, že zajtra nám bude počasie priať.

10. deň, nedeľa 4.7.2004
(Bénouville-Deauville-Honfleur-Le Havre-Le Translay-Oisemont-Blangy sur Bresle)
stav počítadla km: 32 607 – 32 835
denná etapa: 228 km
doba jazdy: 9:40-15:40
priemerná rýchlosť: 38 km/h
tank: Deauville 11,55 l za 13,29 € = 1,150 €/l, Le Translay 15,66 l za 18,02 € = 1,150 €/l
počasie: 12-15˚C, oblačno, vietor, dážď

V noci tentokrát nepršalo, čo bolo po troch upršaných nociach prekvapenie. Napriek tomu sa nadránom spúšťa lejak ako z hrdazvej krhly, ktorý nám bude ničiť život až do večera. Nálada ide kdesi k bodu nula, veď baliť teraz celý ten bordel rovno na daždi je dosť na nervy. Bretónsky dážď nás dobehol, nebo je konštantne šedé od nevidím po nevidím, niet sa kde schovať. Ešteže tetuška z vedľajšieho karavanu nám požičiava dáždnik (predtým mi aj nabili mobil, ďakujem), ale ten pomáha len málo.
Pred desiatou sadáme na úplne mokrého Varana a za mávania našich susedov pomaličky odchádzame. Ako dnešný cieľ bolo stanovené belgické Oostende, odkiaľ si to potom švihneme cez historické centrum Rotterdamu do Amsterdamu. Čo z toho sa stane skutočnosťou, sa netrúfam vzhľadom na počasie ani trochu odhadnúť.
Ťaháme cez Pegasus bridge najbližšou trasou k diaľnici, znova po pobreží, ktoré v tomto daždi vyzerá ako z filmu. Napriek tomu, že je nedeľa, je premávka dosť hustá a semafóry ju ešte spomaľujú, dokonca sú malé zápchy, no proste na nervy. Na nebi ani kúsok modrého neba, ani jediný náznak zlepšenia.
Nízkou priemernou rýchlosťou sme sa dovalili až do mesta Deauville, ktoré motorkárovi, zvlášť fanúšikovi Hondy, určite niečo hovorí. Stará dobrá NTV 650 Revere dostala do daru kufre, kapotáž a nazvali ju po tomto meste. Navyše je mi sympatická svojou praktickosťou a v malom kútiku mojej duše má svoje miesto, predpokladám že na staré kolená budem raz jej majiteľom. Ako som sa neskôr dozvedel, každoročne sa v tomto meste koná zraz týchto motoriek pod názvom Deauville meets Deauville. Treba uznať, že mesto je pekné, na severnej strane ho obmýva more a na južnej je kopcovité ako Banská Štiavnica, historické budovy sú samozrejmosťou ako všade inde v Normandii.

Ešte zopár kilákov po vidieku, prechod centrom Honfleur rýchlosťou splašenej korytnačky a konečne napojenie na A29 smerom na Le Havre. Stále žiadny náznak zlepšenia počasia. História sa opakuje, pred rokom sme takto mokli 440 km cez celé Švajčiarsko.
Pred Le Havre je diaľnica preklenutá nad zálivom Seiny gigantickým mostom. Teda poviem vám, tak neskutočne vysoký a veľkolepý visutý most som ešte nevidel. Je to gigantická stavba, ktorá nám aspoň nachvíľu zlepšuje náladu. Autá platia mýto 5 €, motorky zadarmo. Seina pod nami naháňa strach, jej voda je šedá a hladina rozbúrená od dažďa. Po ľavej strane míňame rozľahlú industriálnu časť mesta, v diaľke vidno prístav.
Svištíme ďalej po prázdnej A29 smerom na Calais, prechádzame zopár mýtnicami, ale počasie je stále proti nám, priznávam, že v týchto chvíľach sme boli s nervami v koncoch. Sms-ka od brata hlási, že celé pobrežie, Brusel aj Amsterdam sú pod mrakom a vytrvalo tam prší. Žiadne prehánky, ale neustály dážď. Napriek tomu to nevzdávame a ťaháme ďalej po diaľnici márne dúfajúc, že sa to aspoň trochu zlepší.
Keď sme tankovali na najbližšej pumpe, tak vietor a dážď boli tak silné, že keď som sa vrátil od pokladne k motorke, bola kompletne mokrá, ale úplne kompletne, celá prístrojovka bola pod cícerkami vody, pod plexi sa držalo jazierko, teplota kdesi okolo 12˚C, proste zúfalosť na surový spôsob. Padlo rozhodnutie neísť do Beneluxu, teda nevidieť Oostende, Brusel, Antverpy, Rotterdam, Amsterdam a ani Arnhem, kde sa o tomto čase pomaly rozbieha FIM Rally. Tam sme mali byť okrem iného účastníci slovenskej výpravy, ale z dôvodu laxnosti SMF, špeciálne sekretárky pani Kašlíkovej z toho napriek mojej značnej snahe nič nebolo. Ani neviem, či tam tento rok nejaký Slovák vôbec bol. No, neraz som sa zamýšľal nad zmyslom existencie organizácie s názvom Slovenská motocyklová federácia, ktorá v podstate pre motorkárov nič nerobí, len od nich ťahá peniaze za licenciu.
Takže toto rozhodnutie nám skrátilo dovolenku o nejakú ďalšiu tisícku kilometrov a zopár pekných fotiek. Holandské veterné mlyny teda tento rok už neuvidím. Schádzame prvým zjazdom z diaľnice smerom do vnútrozemia a po niekoľkých neúspešných pokusoch ubytovať sa v hoteli (je nedeľa, vo Francúzsku je všetko zatvorené) sa ubytujeme v kempe Les Etangs neďaleko Blangy-sur-Bresle. Tu už totiž vôbec neprší a cesty sú suché. Na tomto mieste padá ďalší rekord celého nášho motorkového cestovania, tetuška na recepcii na mňa totiž vytiahla sumu 7,75 € za dve osoby, motorku a noc. To je veľmi príjemná suma, veď za taký peniaz sa v kempe neubytujete pomaly už ani na Slovensku.
Postavili sme stan, rozvešali morké veci, najedli sa a dali si perfektnú horúcu sprchu. Kemp je malý a útulný, udržiava ho skromný manželský pár a vybavenie je na omnoho vyššej úrovni než v Bénouville, kde sme za noc zaplatili tri krát toľko.
Pozorujem ťažké čierne mraky na severe a stále ma prepadáva myšlienka pokračovať zajtra vnútrozemím na sever do Holandska, ale predpoveď počasia je neúprosná. Vymieňam si zopár sms-iek s Awiom, webmajstrom motoride.sk, ktorý práve brigáduje v nemeckom kúpeľnom meste Baden-Baden a po krátkej bojovej porade sa rozhodujeme, že zajtra potiahneme do Nemecka za ním, potom cez Česko domov. Po pár nevinných prehánkach zalíhame do stanu a zaspávame mŕtvolnym spánkom.

11. deň, pondelok 5.7.2004
(Blangy sur Bresle-Airaines-Amiens-Reims-Metz-Haguenau-Soufflenheim-F/D-Baden Baden)
stav počítadla km: 32 835 – 33 500
denná etapa: 665 km
doba jazdy: 9:40-18:20
priemerná rýchlosť: 77 km/h
tank: Essigny Le Grand 14,26 l za 16,83 € = 1,180 €/l, Petites Loges 8,95 l za 10,39 € = 1,160 €/l, St. Privat 12,19 l za 14,15 € = 1,160 €/l, ??? 10,44 l za 12,01 € = 1,150 €/l
počasie: 25˚C, polooblačno

V noci občas pršalo, klopkanie dažďa na steny stanu sa stalo bežnou zvukovou kulisou, ktorú už ani nevnímame. Ráno sa však budíme do pekného slnečného rána. Dnes nás nečaká nič iné než diaľničné sado-maso, teda čo najrýchlejší presun do Nemecka. Tak sa aj stalo, krátka jazda pekným francúzskym vidiekom, po nej napojenie na A1, neskôr A4, ktorou sme šli do Paríža a tak až ku nemeckým hraniciam. Žiadna ťažká zábava. Krátko po 18:00 dorážame do Baden-Baden na s Awiom vopred dohodnuté miesto, ešte malé upresnenie a krátky presun (zle som si prečítal inštrukcie) a už si aj podávame ruky. Awia nám kúpil nektarinky, džús a aj hotel nám zabezpečil. Ako sme neskôr zistili, ten príjma len držiteľov nejakej karty, ktorú som videl prvýkrát v živote a stojí 10 € na osobu.Vydávame sa nájsť si nejaké iné ubytko, po pár extrémne drahých hoteloch sme našli gasthof za 58 € s raňajkami. Ponosíme batožinu na izbu, krátka sprcha a už ťaháme za Awiom, aby sme vyrazili do mesta. Motorku sme odparkovali u neho v garáži, nasledovala pešia exkurzia kúpeľným Baden-Baden, až sme nakoniec zakotvili v českej reštaurácii. Tu som konečne mal veľkú porciu vareného jedla, po cestovinách a instantných „akožejedlách“ je to priam zážitok. Dva mierne prepečené stejky boli vynikajúce, ešte teraz sa mi slinky zbiehajú...

12. deň, utorok 6.7.2004
(Baden Baden-Karlsruhe-Heilbronn-Nürnberg-D/CZ-Plzeň-Chrustimov)
stav počítadla km: 33 500 – 34 068
denná etapa: 568 km
doba jazdy: 9:40-17:40
priemerná rýchlosť: 71 km/h
tank: Sinsheim 15,54 l za 18,40 € = 1,180 €/l, Alfeld 16,70 l za 20,36 € = 1,219 €/l, Plzeň 14,38 l za 415,60 CZK = 28,90 CZK/l
počasie: 19-25˚C, malá oblačnosť

V noci začalo tradične pršať, ale nadránom našťastie prestalo a tak sa zdá, že odchádzať budeme na suchej ceste. Pred českými hranicami stojí cez dvesto kamiónov, rada áut tiež nie je krátka, ale my v jednej stope sa skromne predbiehame. Colníci flegmaticky kývnu, meníme eurá za české a po zopár kilometroch stojíme na motoreste Kateřina, kde si doprajeme poriadny obed. Sledujem ruch na motoreste, je to tu rozľahlé miesto a šikmookí tu majú lacné trhy, reštaurácia vedľa reštaurácie a samozrejme bordely, sexturizmus sem určite prilieva nemalé prachy.
S plnými žalúdkami ťaháme smerom na Prahu, v jej okolí by sme sa chceli dnes ubytovať. Diaľnica sa prerušuje pri Plzni, kde ešte nie je dokončená a to nás značne spomaľuje, pretože úzku obojsmernú cestu zapchali kamióny a z protismeru sa valia mraky áut. Priemerka nám takto značne klesá, ale v podstate sa nikam neponáhľame. Z diaľnice schádzame až pred Prahou, po malej vidieckej vložke a zopár neúspešných opýtaniach na priváte nachádzame príjemný kemp v Chustimove. Rozhodujeme sa, či postaviť stan alebo vziať bungalov, ale počasie nás už toľko krát sklamalo, že berieme drahší bungalov. Emancipovaná recepčná zahlásila sumu okolo šesť stovák českých, to som však netušil že hovorí o jednej noci a nie troch, ako sme chceli my. Celý potešený nízkou cenou teda prikyvujem a tetuška si vypýta „tisícsedmset“. Nedávam na sebe poznať prekvapenie, zacvakám to a už vláčime veci do bungalovu. Samozrejme medzitým sme nevynechali krátky zoznamovací rozhovor v duchu „tak jak se tam máte na tom Slovensku, když jste se voddělili? Je vám tam dobře?“
V kempe je aj veľký bazén, ktorého voda ma extrémne sračkovitú farbu a neodvážil som sa do nej dať ani ruku. Celkom logicky som počas celého nášho pobytu v bazéne nikoho nevidel. Inak kemp je celkom veľký a trávnik je kvalitný ako na majstrovstvách sveta v golfe. Stojí tu zopár karavanov, zväčša holandských a dánskych.

Napriek tomu, že je ešte málo hodín, sa rozhodujeme dnes už nikam neísť. Sme dosť unavení z diaľničného masochizmu a tak zostávame v kempe, jeme a podobne.
Ešte venujem chvíľu údržbe motorky, asi štvrtý krát počas dovolenky striekam reťaz (došiel mi sprej, nevyšiel na celú), dolievam trochu oleja a len tak zbežne kontrolujem čo treba.

13. deň, streda 7.7.2004
(Chrustimov-Praha-Chrustimov)
stav počítadla km: 34 068 – 34 153
denná etapa: 85 km
doba jazdy: celý deň
priemerná rýchlosť: -
tank: Praha 12,55 l za 451,69 CZK = 28,90 CZK /l
počasie: 23-27˚C, malá oblačnosť, večer dážď

V bufete kupujeme raňajky, recepčná nám vysvetľuje cestu na strážené parkovisko, z ktorého sa metrom dostaneme priamo do centra Prahy. Konáme podľa jej inštrukcií a po pár kilometroch sa ocitáme na parkovisku, kde sa platí smiešny poplatok 10,- Kč na celý deň. Motorku odstavujem priamo pri strážnikovej unimobunke, prilby a bundy napchávame do kufrov, natiahnem cez ňu pelerínku, nech na ňu nepraží slnko celý deň a ideme na metro. Vystupujeme pri Václaváku a začína sa naša pešia túra po meste. Popozerali sme celé centrum, Orloj, Karlov most, Malú Stranu, medzitým jedli, fotili, oddychovali a podobne.

Poobede sa vraciame k motorke, pretože chcem ísť do Jawaklubu, kultového motoklubu a krčmy. Po nekonečnej hodine motania sa cez celé centrum Prahy (nemám totiž dobrú mapu a neviem ako sa tam dostať po obchvate) tam nakoniec úspešne dochádzame, ale máme smolu, pretože v stredu je tam zatvorené. Ideme teda do kempu, dostávame sa na obchvat a tankujeme. Na pumpe si kupujem pre mňa neznámy časopis Motorkář, z ktorého sa neskôr vykľuje jednoduchá zbierka testov z ČMN. Je to však zaujímavé čítanie, je tam dokonca srandovný test Pioniera. Dosť sa zatiahlo a tak šviháme do kempu. Keď zaparkujem pred bungalovom, spúšťa sa lejak končiaci až niekedy nadránom.
Nedá mi nespomenúť idiotského vodiča električky, ktorý sa celou jej dĺžkou šúchal o môj ľavý bočný kufor, keď som stál na červenej. Nemohol som sa posunúť, bol som medzi autami a on to dobre vedel, napriek tomu rozhadzoval rukami a moja bezmocnosť ho nezaujímala. Bol som z toho dosť rozklepaný, motorku som naklonil čo najviac doprava, ale ani to nepomohlo. Stačil by sebeväčší výstupok na električke a kufor by buď odletel, alebo by sme jednoducho spadli. Aj bez toho sme však pobavili okolie.

14. deň, štvrtok 8.7.2004
(Chrustimov-Karlštejn-Praha-Strakonice-Hoštice-Praha-Chrustimov)
stav počítadla km: 34 153 – 34 546
denná etapa: 393 km
doba jazdy: celý deň
priemerná rýchlosť: -
tank: Strakonice 14,60 l za 407,30 CZK = 27,90 CZK /l, Praha 12,46 l za 360,10 CZK = 28,90 CZK /l
počasie: 23-33˚C, jasno, večer 20˚C, dážď a vietor

Budíme sa do jasného a teplého rána. Dnes máme po raňajkách namierené do Hoštíc, čo je minidedinka, v ktorej bola natáčaná séria kultovky Slunce, seno, ... Normálnemu človeku meria cesta z Prahy do Hoštíc okolo 140 km, nám vďaka nekvalitnej mape mierky 1:750 000 a nepochopiteľnému českému značeniu cez 240 km. Tentokrát skutočne nie je chyba v mojom orientačnom zmysle, ale v mape a primitívnom značení. Z kempu sme totiž išli smerom na Karlštejn s úmyslom, že sa za ním napojíme na cestu číslo 4, čo je jednoduché ako facka. Veľké však bolo moje počudovanie, keď sme sa po trištvrtehodine jazdy po úzkych žltých cestičkách ocitli takmer priamo pred kempom. So zvýšeným krvným tlakom radšej smerujem na Prahu, na jej obchvate sa dá odbočiť na spomínanú cestu, ale ani to sa mi nedarí. Nakoniec sa po najazdení takmer deväťdesiatich zbytočných kilometrov napájame na štvorku, na ktorej z nervozity nakladám 140 km/h.
Po takmer nekonečnej ceste prichádzame do Hoštíc, obedujeme v miestnej krčme, v ktorej sa tiež natáčalo zopár scén. Steny sú tu kompletne popísané návštevníkmi z celej republiky, ovešané plagátmi a zlatými platňami Michala Tučného (strávil tu posledné roky svojho života).
Do kufrov tradične natalčíme prilby a bundy. Dáva sa s nami do reči rodinka s dvoma malými, asi šesťročnými chalanmi, ktorí idú nechať oči na motorke. Otecko nevynechá ani obligátne „Jó to je hodně veliká motorka, kolik to jede? A vy na tom jakože normálně cestujete? Cože, teď se vracíte z Evropy? A jak se na tom Slovensku máte po rozdělení?“. Rodinku ubezpečujem, že je u nás blahobyt a zajtra si idem kúpiť dva Mercedesy. Potom ideme pešo okukať dedinku, z ktorej sa vo filme objavil azda každý kút.

V podstate všetky miesta preslávené filmom sa nachádzajú na hlavnom námestí – bývalý miestny úrad, cintorín, dom Škopkových, neďaleko je družstvo. Nakrátko sme sa zastavili na hrobe country speváka Michala Tučného. Ľudia mu sem nosia drobnosti doslova z celého sveta. Môj oco by si to teraz so mnou určite rád vymenil, je totiž jeho fanúšik. Práve preto poznám jeho kompletnú diskografiu a tak si neodpustím ani krátke zamyslenie nad hodnotou tohto človeka, ktorého pesničky nepoznali napriek komunizmu žiadne hranice a zo svojej kvality nestratili dodnes nič. Kovbojský klobúk dolu...
Keďže sme včera v Jawaklube nikoho nezastihli, skúsime to dnes. Máme to o to ľahšie, že už poznáme cestu tam. Vraciame sa po celkom rýchlej ceste číslo 4, a znova sa predierame centrom Prahy až prídeme na Koněvovu uilcu, kde sa táto útulná krčmička, respektíve klub, nachádza. Po chvíľke čakania sa tu začnú zbiehať ľudia, medzi inými neskôr aj Jirka Bašný, známy to český mototurista, ktorý ma z časti inšpiroval k našej výprave do Normandie. Prehodíme s ním zopár viet, nalejeme do seba zo dve kofoly a už nás inštinkt a zaťahujúce sa nebo vyháňajú do kempu. Vraciame sa tou istou trasou ako včera, zase tankujeme, ale tentokrát sa dážď spúšťa ešte pred našim príchodom do kempu. Krátko po tom, čo zakryjem motorku pelerínou, prichádza tá pravá, nefalšovaná prietrž mračien, samozrejme sprevádzaná neskutočne silným vetrom. Stihli sme to akurát. Ak by sme teraz mali postavený stan, tak by som sa nečudoval, keby nám vrchný plášť strhlo a odnieslo niekam do kríkov.
Pobalili sme veci a pripravili sa na zajtrajší odchod domov. Prídeme tam o dva dni skôr než sme plánovali, z toho istého dôvodu ako minulý rok – zlé počasie.

15. deň, piatok 9.7.2004
(Chrustimov-Praha-Brno-CZ/SK-Bratislava-Svätý Jur)
stav počítadla km: 34 546 – 34 932
denná etapa: 386 km
doba jazdy: 9:05-13:30
priemerná rýchlosť: 91 km/h
tank: Mikulášov 14,70 l za 410,10 CZK = 27,90 CZK/l
počasie: 13-25˚C, zamračené

Budíme sa do zamračeného rána a prebieha bežná rutina, teda raňajky, balenie a príprava na odchod. Teplotné rekordy dnes určite nepadnú, teda jedine že by bola reč o najnižších hodnotách, pretože je niečo málo nad 10˚C. Krátko po deviatej sa vydávame na Prahu, vymotávame sa na Brno a začína sa ďalšie diaľničné nudenie, len občas spestrené blondínkou s rozsvietenými diaľkovými, deťmi kývajúcimi z auta, dažďom alebo krátkou zastávkou. V Brne sa pripájame k holandskému Goldwingu a ideme spolu až ku hraniciam, tam to oni vzdávajú a idú na obed. Colníci nás odkývnu bez nálady, meníme prachy a nakladáme 150 km/h, nech už sme čím skôr doma. O pol druhej zastavujeme pred domom, definitívne vypínam motorku, vítame sa s celou rodinou a zverincom. Rok pripravovaná a očakávaná dovolenka je za nami.

SUMÁR:
počiatočný - konečný stav počítadla km: 30 455 – 34 932
celkovo prejdených km: 4477
dní: 15, piatok 25.6. – piatok 9.7.2004
tank: 343 litrov za približne 15 725,- Sk
priemerná spotreba:7,66 l/100 km
ubytovanie: 10x kemp, 1x hotel, 3x bungalov - 10 947,- Sk
ostatné:jedlo, cestovné, suveníry, darčeky, vstupenky, oblečenie, mýto, poplatky – 22 349,- Sk
spolu: 49 020,- Sk

A kam budúci rok? To ani srnka netuší, ale taký Tunis celkom vážne prichádza do úvahy. Uvidíme, čo nám bude dopriané zhora. Dovidenia o rok.

HerghottXL1000V
herghott@azet.sk