Väčšina „moto-cestovateľov“ si cestu na Ukrajinu chvália, ale keďže jediná najkrajšia oblasť z celej Ukrajiny je „Zakarpatská Ukrajina“, tak sme "to" potiahli až do Ruska, Kalmyckej republiky a Krym-u popod najvyššiu horu Európy (záleží od pohľadu hraníc) – Elbrus.

Plánovanie cesty, dôležité potreby na cestu, víza do Ruska prebehli bez problémov a tak sme mohli k 3.8. „vyraziť“ na cestu.

Samozrejme, že odchod 3.8. v skorých ranných hodinách sa zmenil na „prológ“ dňa 2.8., aby sme už tretieho boli priamo na hraniciach s tým, že prespíme u kamoša v Tatrách.

Keďže sa takmer každý „moto-cestovateľ“ vyjadruje k veľmi zlému prístupu Ukrajinských policajtov a ich „zbíjaniu“ a zvláštnym metódam práce, sme si ako test zvolili cestu cez Poľské hranice – Smolnica (Smilnitsa – Ľvovská Ukrajina). Podľa môjho názoru policajti dostanú hlášku od colníkov, že prechádzajú „motorkári“ a preto sú hliadky aj na miestach, ktoré by ste naozaj nečakali..možno je toto zaujímavá myšlienka..je pravda, že bola sobota..tak neviem..ale žiadny policajti nikde neboli. Cesta za hranicami bola naozaj „dosť“ zlá (samé jamy, sem-tam bez asfaltu), ale zato sme nestretli ani jedného policajta..(napr. Poliaci im ani nezastavujú – info od Poliaka, čo nás pustil pred seba v kolóne vozidiel na hranici a zariadil nám aj výmenu „éčiek“ za hrivny od tety čo u nej menia všetci domáci, aj chalani „pomáhači“..a čo nás najviac milo prekvapilo bolo, že keď sme sa spýtali, či niečo chce za túto službu, tak sa len usmial, mávol rukou a max.si vypýtal jednu cigaretu, keď sme „pálili“ pri vstupe na Ukrajinu druhú „tyčku“)

Tak ideme na to:

KURZ: 1€ - 10,65 UAH (Ukrajinská hrivna) 1€ - 43,70 RUB ( Rubeľ – Rusko)

2.8.2013:

Odchod z Bratislavy o piatej poobede – príchod do Tatier cca 22.30hod.

3.8.2013:

Cca okolo 10.00 sme dorazili na hranice Poľsko – Ukrajina. Ako som už písala vyššie, cesta od hraníc je vo veľmi zlom stave. Trvalo nám dosť dlho, kým sme prešli aspoň 100km. Prvý cieľ cesty bolo mesto Ľvov, kde sme sa ubytovali v hoteli „Valentyn“–skromne, ale čisto.

4.8.2013:

Po raňajkách sme zamierili k mestu Kyjev – výstavná sieň Ukrajiny – alebo aj „mesto zlatých kupol“ .
Pri odchode z mesta Ľvov nás zastavila prvá policajná hliadka, kvôli kontrole dokladov, ale ináč nič, čo by stálo za reč. Preukázali sme sa a poslali nás preč. Po cca 400km sme sa ubytovali v boteli „Bakkara“ v meste Kyjev na rieke Dneper, ktorá preteká mestom.

Art-Hotel BAKKARA
Venice Island 1, Hydropark
Kyiv – Ukraine
tel.: +(38 044) 369-31-31
reservation@bakkara-hotel.com.ua
www.bakkara-hotel.com.ua
Cena: 38€ / os.,1noc s raňajkami

Ten nám poradili dievčence na motorkách na pumpe, ktoré pochádzali z Kyjeva. Ozaj veľmi pekný. Večer ešte prechádzka popri vode a potom "hajde na ucho";-)

5.8.2013:

Smer: Černobyľ. Šli sme len tak skúsiť, či sa nám podarí dostať do pásma tak, že poriešime povolenia na mieste a žeby nás tam mohli pustiť..po 150tich km (samozrejme zbytočných) sme prišli na miesto prvej kontroly..aj by nás pustili, ale podotkli, že oni pustia, ale potom sú ešte ďalšie dve kontroly..na povolenie vstupu treba čakať 2týždne..nooo za skúšku nič nedáš..:-)

Tak sme to vzdali – možno „zdvihnutý prst“ to nedovolil (dať sa dobrovoľne ožiariť?) a vydali sme sa cestou k mestu Krasnoarmijsk – z Černobyľu späť cez Kyjev, po „moste“ cez Kremenčuckú vodnú nádrž na rieke Dneper, ktorej dĺžka je 189km a šírka 30km – v prvej tretine nádrže vedie cesta cez tzv.20km most – val do mesta Čerkasy a ešte „čo to dá“ najbližšie k mestu Krasnoarmijsk. V užšej časti nádrže je umelo vytvorený (akoby) val, na ktorom je vybudovaná cesta pre vozidlá a železničná trať...dlhá 20km...Val končí mostom, ktorý má dĺžku možno 5km.

Keď sme sa od Černobyľu vracali späť, pred mestom Kyjev sme si spravili prestávku pri veľkej vodnej nádrži – jazero na východnej časti Kyjeva. Kyjevské jazero sa tiahne od Kyjeva až k Černobyľu. Nikto sa tam nekúpe, nevidno jediný čln, či jachtu (asi preto“, že je voda v jazere sfarbená do červena – mne sa zdala žltá....) Okolie jazera je pusté, takmer bez života, až na pár malých chudobných dediniek a vojenských kasární – POZOR! Zakázaná zóna. Samozrejme, že Moko sa tam okúpal – nech to teda stojí za to, ta ne? Nič sa mu nestalo doteraz a aj hlavu má celkom v poriadku :-))) Ale podľa mňa, voda je „červená“ z horniny, resp.piesku, ktorý sa tam nachádza.

Neskoro večer, asi po 590tich km sme narazili na motel „Zastava“ pri ceste pred mestom Svetlovodsk (Kirovohradská, Ukrajina). Takisto veľmi skromne zariadený domček, ktorý vyzeral ako z rozprávky Mrázik, v ktorom žila Nastenka a Marfuša. Keď sme si objednali jednu fľašu vodky, majiteľ sa veľmi začudoval, že chceme IBA jednu ;-) nehovoriac o tom, že bol veľmi prekvapený, že tam chceme ostať celú noc..evidentne to bol nejaký hodinový hotelík..takisto svetlo v kúpeľni svietilo jemne do červena.

6.8.2013:

Smer: hranice Ukrajina – Rusko (hranica Izvarino – Luhanská Ukrajina) a Volgograd (bývalý Stalingrad)

Zase len transport do cieľa. Tu sa nie je o čom rozpisovať. 100Km pre nás je veľká diaľka, ale pre Rusa je to „hen za rohom“. Takže ďalších cca 530km smerom k hraniciam s Ruskom. Keď sa začalo stmievať, na križovatke pred mestom Anthratsiv (Luhanská Ukrajina), kde sme sa chceli po ubytovať, nás zastavil policajt z dôvodu toho, že sme prešli "šrégem"cez križovatku a šuchli sme sa cez plnú čiaru (na Slovensku je to úplne bežné, pokiaľ v odbočovacom pruhu nestojí auto). Chalani najprv chceli riešiť pokutu vo veľkom štýle, ale po družnej debate sa nakoniec uspokojili s repre predmetmi, ktoré sme vzali aj pre tieto prípady. Posťažovali sa, že majú malé platy a že s takýmto niečím, žeby im niekto niečo podaroval sa ešte nestretli a uspokojili sa s perami, zapaľovačmi a podobnými „srandami“;-)

Nakoniec sme sa ubytovali v moteli „Zafir“ pri ceste pred mestom. Skromný, ale zase lacný. S dievčatami tam pracujúcimi sme sa „čuť-čuť“ podružili, zaspievali sme si „pjesenky“z našich školských lavíc povinne po rusky: „soľnečnyj krug“ alebo „pjaťju pjať“ a išli sme mierne priopití spať...;-)

7.8.2013:

Smer: Volgograd (Stalingrad – Rusko)

Na hranice Izvarino (Luhanská oblasť – Ukrajina) pred mestečkom Krasnyj Sulin :-) (fakt, tak sa volá) sme sa dostali po cca 100km. Zdržali sme sa tam asi hodinu, ale žiadne „nácviky“ v podstate neboli, len sme museli vypísať deklaračnú sprievodku na motorku a potrebné „imigračné karty“ - obyčajné papieriky, ktoré by sa hneď a zaraz rozmočili a …............, ale boli veľmi potrebné napr.pri ubytovaní a samozrejme pri výstupe z krajiny – dôležité NESTRATIŤ!!! - neskôr rozpíšem ….. takže hranice sme zvládli a poďho k mestu Volgograd.

Po ceste do mesta nás zo dva razy zastihol dážď. Našťastie len 5minútová záležitosť na chvíľkové zastavenie na zastávke autobusu. A pokračovali sme ďalej. Cesta pred mestom bola veľmi zlá, jamy, vyfrézované pásy, vyjazdené pruhy od kamiónov – celkom dosť zle.

Keď sa nám podarilo (v neskorých nočných hodinách po posune dvojhodinového času – asi o polnoci) po cca 500km dostať do bývalého „Stalingradu“, po maličkom blúdení sme oslovili dvoch hliadkujúcich policajtov, ktorí nám poradili hotel „Turist“ – nie drahý a slušný..dopadlo to katastrofálne!!, ale v takom neskorom čase už nebola šanca hľadať niečo iné a ani sa nám už aj nechcelo..po tak únavnej ceste..ale cca 16€ na osobu bez raňajok bolo na tento hotel fakt dosť.. možno za desinu by sa dalo "zažmúriť" obe oči..ale zase ktovie aké sú tu pomery – možno pre „nich“ je to super cena..;-) ...po rannom zhliadnutí spoločných častí hotela, to bol evidentne voľakedy hotel na veľmi vysokej úrovni – preto sme ho nazvali „hotel Turist – zašlá sláva“.

Adresa: Hotel Tourist Volgograd
Marschala Chuikova (maršal Žukov) Street 73, Volgograd, Rusko
cena 16€ / os.,1noc bez raňajok

V noci sme sa ešte „poguljali“ po „Mamajevovej mohyle“

Po poznámke Miška, že: „všimol som si, ako im tá socha na spodnej časti ruky, v ktorej drží meč DILATUJE“...sme sa nezdržali a vybuchli v smiech, nechtiac si predstaviť, čo by to bolo, keby sa tá ruka naozaj oddelila (len palec na ruke mal asi dĺžku ako polovica mojej výšky - 80cm)...asi pol Volgogradu by zborila …. a tak sme urobili ešte pár fotiek v tme...čiže žiadne...a takmer o pol piatej ráno sme sa odobrali na ten úúúžasný hotel spať;-)

8.8.2013:

Ostali sme vo Volgograde celý deň, pozreli sme múzeum "Panorama"-Stalingradska vojna – Stalingradskaja bitva – „Сталинградckaя Битва“ (ktoré v nás zanechalo zvláštny pocit nezmyselnosti vojny, zmarených životov mladých 16-17 ročných chlapcov – vlastne ešte detí a ďalších veľa-veľa životov a takisto zajatých nemeckých vojakov, ktorých previezli pracovať do uránových baní na Ural, kde po niekoľkých rokoch zomreli na následky radiácie z uránu.

Z 90.000 nemeckých vojakov sa domov po X-rokoch vrátilo len 6.000), ešte raz „Mamajevovu mohylu“, námestie Lenina s veľkou sochou súdruha Iľjiča (ináč ten bol fakt všade, ako sa sarkasticky povie: „Lenin navždy“, tak doslova. V každom meste a aj malom mestečku bola socha Lenina – či už malá alebo veľká, prípadne aspoň busta na kamennom stĺpe – prosto: Lenin všade. Takisto veľké pamätníky, ale naozaj velikánske – tu bola cítiť tá „megalománia“ Ruska – či už veľký cínový bežiaci partizán, alebo železná socha koňa, na ktorej sedí „niekto“ so samopalom, držiaci pri ústach trúbku – pravdepodobne trúbenie na poplach, alebo vyzývanie do boja – kontrast medzi prvou a druhou svetovou vojnou??.... Ale zase na druhú stranu, podľa môjho názoru je to časť ich histórie a treba to asi vnímať tak ako to je. A takisto aj našej Slovenskej alebo Československej...všetky tie pomníky a pamätníky o niečom z tej histórie hovoria a hlavne: každá tá socha je dielo. U nás rýchlo po „prevrate“ premenovali takmer všetky ulice, odstránili všetky pamätníky, počnúc sochou Gottwalda na Gottwaldovom námestí – dnešné námestie Slobody za ministerstvom dopravy a podobne...ale prečo? Aj toto je naša história...za pár rokov sa tu ľudia budú tváriť, že „toto“ nebolo a vlastne ani svetová vojna nebola? Či už prvá alebo druhá? - na zamyslenie...)

Pred múzeom stojí starý rozstrieľaný dom bez omietky – zvyšky budovy a oproti je postavených niekoľko diel – kontrast, ktorý symbolizuje práve situáciu „Stalingradskej bitky“.

Práve v dobe, kedy sme boli vo Volgograde pred týmto domom inštalovali tú slávnu a neprehliadnuteľnú fontánu tancujúcich detí v kruhu okolo krokodýla, nazývanú „fontána BARMALEJ“ (rozprávka podľa spisovateľa Korneja Ivanovič Čukovského z knihy „doktor Jajbolíto“) – ktorú je vidieť takmer vo všetkých vojnových filmoch o Stalingrade (napr.“Nepriateľ pred bránami“). Na tejto fontáne je zaujímavé to, že počas celej vojny nebola zničená, dokonca ani pri rozsiahlom bombardovaní mesta nemeckým letectvom. Kontrast: bezstarostné detstvo a krutá realita vojny, je jedným zo symbolov „Stalingradskej bitky“. Sprvu sa táto fontána nachádzala na „Privokzalnom námestí“ - Železničné námestie. Potom ju presunuli oproti cez cestu do múzea obrany – múzeum Caricyno (za zmienku stojí, že „Caricyn“ bol pôvodný názov mesta Stalingrad (dnes: Volgograd)) a následne v 50.rokoch bola odstránená z dôvodu, že to nie je umelecké dielo. A 23.8.2013 pri 70tich oslavách na počesť „Kurskej bitky“, ktorá zaznamenala prudký obrat v prospech Ruska v 2.svetovej vojne bola slávnostne odhalená (ale to sme my nevideli – lebo to bol už dátum nášho príchodu na Slovensko)

V blízkej reštaurácii pri „mohyle“, kde nás obsluhovalo veľmi pekné dievčatko – mohla mať tak 17-19 rokov, pravdepodobne študentka na brigáde v letných mesiacoch, ktorá naozaj vyzerala ako Nastenka z rozprávky „Mrázik“ s nádhernými veľkými modrými očami (už jej len chýbala šatka na hlave) sme sa navečerali, dali si niekoľko „pár“gramov vodky a pobrali sme sa na hotel do tej našej úúúžasnej izby, kde som sa bála, či na mňa náhodou neskočí nejaká blcha, alebo šváb... :-)))

9.8.2013:

Smer: Kalmycká republika – federálna republika Ruska

Transportná cesta do hlavného mesta Elista v Kalmyckej republike (autonómna časť bývalého ZSSR), kde sa nachádza najväčší budhistický chrám z celého sveta. Kalmycká republika sa považuje za jediný budhistický región v Európe.
KALMYCKÁ REPUBLIKA

Do mesta po 290tich km sme dorazili cca okolo druhej poobede. Akosi prirodzene a intuitívne sme prišli priamo pred chrám. Práve sa konal obrad, tak sme sa tiež pred chrámom vyzuli a bosí nakukli dovnútra. Na zemi sediaci (samozrejme v motorkárskom oblečení) sme tam pobudli asi 20minút, dostali sme za veľkú hrsť cukríkov, z ktorých dva (vždy po jednom) sme vrátili späť do kýblika, s ktorým chodil od jedného človeka k druhému ten istý chlapec, ktorý nám tie cukríky aj dal – pravdepodobne nejaká súčasť ich obradu, či zvyklosť, o ktorej „my“nemáme ani potuchy...(dokonca ani nete som to nenašla). Keď sme potichu opustili obradné miesto, vonku pred chrámom bolo asi päť párov: nevesta a ženích, ktorí si išli „dobrovoľne pokaziť život“...hahaha..žartujem;-)

Ale, že tie cukríky boli fakt dobré – také čokoládové alebo karamelové...mňam!
Potom sme našli ubytovanie v hoteli „белый лоmoc“(tá azbuka je tu nejaká iná...) – Biely Lotos (lotos je symbol ich národného znaku), poprechádzali sa po meste a „pokukali“ všetky zaujímavosti mesta.

Adresa: White Lotus Hotel - белый ломоc (Biely Lotos)
Khoninova (Choninova / Honinova) Street 7, Eliste – Russia
(М. В. Хонинова 7, Элиста, Россия 358000)
tel.: +7 847 223-44-16
Cena: 48€ / os.,1noc s raňajkami

K večeru sme sa ocitli v reštaurácii „Nostalgia“, ktorá svojím vybavením a doplnkami pripomínala dobu v 70-80 rokoch – od busty Lenina až po starý „vytáčací“ telefón z 80rokov, nehovoriac o niekoľkých knihách od Dostojevského cez Puškina a vinylových platniach cez Vysockého po slávnu skupinu ABBA :-) Okrem nás tam bol obsadený len jeden stôl, ktorý si objednal kalmycké tanečnice, ktoré zatancovali, vytiahli chlapca do tanca (asi mal sviatok) a po dvoch „tanečkoch“ odišli. Ale zato pred dverami do reštaurácie sa rozcvičovali a vyhadzovali nohami, ako keby išli na súťaž. Ale vyhadzovali tie nohy statočne – až do výšky hlavy :-)

10.8.2013:

Obhliadka mesta Elista – „mesto šachu“.
„Maršrutkou“(maličký autobus cca s 15timi miestami) sme sa odviezli do mestskej časti „Górod šach-mat“ v meste Eliste. Pozreli sme pavilón, kde sa hrajú turnaje v šachu (za zmienku stojí, že Kalmycká republika je preslávená hrou šachu - dokonca sa v hlavnom meste Eliste narodil známy hráč šachu Kirsan N. Ilyumzhinov - terajší prezident FIDE v Eliste. V roku 1993 úspešne kandidoval za prezidenta Kalmyckej republiky a zotrval ním až do roku 2002). Ešte sme pokúpili nejaké suveníry a maršrutkou sme sa dali odviesť naspäť do centra. Na hotel sme dorazili okolo obeda, pobalili sme sa, naložili motorky a „davaj ho“ smer: hora „Elbrus“ – mesto Kislovodsk (Stavropoľský kraj) – 370km.

A zase len transport do ďalšieho cieľa. Fakt v Rusku 500km je len (ako sa povie) „hen za rohom“ :-))
Podvečer cca okolo 18tej hodiny sme dorazili do mesta „Kislovodsk“, kde sme sa hneď na začiatku mesta ubytovali v nemalom penzióniku za 69€ pre 3osoby. Bez raňajok.

Adresa: Hotel Snežný leopard
(Гостиница «Снежный Барс» - Snezhnyy bars)
Prospekt Pobedy 140, Kislovodsk, Russia(проспект Победы 140, Кисловодск, Россия)
Tel.: +7 928 653–72–22
Cena: 23€ / os.,1noc – bez raňajok

Pri večeri sme si dali zaspievať – „Čjornye glazá“ a „Ljubov nastala“. Po ceste na izbu sme započuli hudbu a zistili sme, že dole pod penziónom je diskotéka, tak sme zabúchali na dvere, otvoril taký ujko v obleku, starší, vyzeral ako „mafiózo tutti capi“, ktorý pochopil (samozrejme, že vedel...všetci vedeli, len sa tvárili...:-) ), že sme hoteloví hostia – v teplákoch oblečení – hahaha – sedlač najväčšia na svete – v teplákoch na diskotéku … a s úsmevom a milým prístupom nás hneď vpustil dnu (pripadalo mi to smiešne – ako za starých čias, keď ste sa chceli dostať do Casey, alebo Night club-u v Bratislave). Dali sme ešte zo dva drinky, ja som si sama potancovala na ruské „pjesenky“ (naozaj dobré) a potom sme odišli do „večných lovíšť“ - spať :-)

11.8.2013 – hora Elbrus

Ráno raňajky neboli, tak sme „odstrojili“ motorky od centrálnych kufrov – bočné s pohotovostným náradím na servis sme ponechali – pre istotu – predsa, nešli sme do oblasti, kde bol asfalt :-) a išli sme sa najesť niekam po ceste, pričom sme si chceli ešte zmeniť peniaze v banke – ale bohužiaľ až od deviatej. Našli sme super malú akoby cukráreň, kde sa dalo naraňajkovať a šupnúť dobrú kávu. A bola tam aj WiFi sieť - ďalší svetlý bod. Dievčatá boli veľmi milé a nad ruštinou, ktorú na nich vybalil Moko sa smiali ešte asi aj 3hodiny po našom odchode – pretože nielen, že rozprával, ale mal pritom aj vizuálny prednes o vidličkách, cukroch a mlieku do kávy …. :-)

Cestou k hore sa išlo veľmi dobre, pokiaľ bol na ceste asfalt. Neskôr už tam boli len stroje na asfaltovanie a nakoniec už len šotolina na ceste a dosť ostrá, najmä tie rigoly a väčšie kamene dole kopcom....ale zvládli sme aj toto :-) Predpokladám, že k ďalšiemu roku už bude cesta vyasfaltovaná celá a tá „panenskosť prírody“ vymizne a už to bude len komerčná záležitosť, ako je to napr.s Tatrami, Karpatmi a pod. Po ceste sme stretli zopár starších chlapov, ktorí sa s nami milo „podružili“, dali nám zajesť mäso a chlieb, melón a samozrejme koňak – ich domáce pálené.

A prišla som na to ako Rusi vlastne pijú …. to nie je tak, že: „ha, koľko Rusi veľa pohárikov vypijú“. Áno vypijú, ale oni to neexujú ako u nás. Odpijú si a potom dolievajú do pohárikov a zase si len trošku omočia jazyk a dolejú...a tak som to začala robiť aj ja – lebo pri tom množstve naliatych „stakančekov“ by som bola ožratá na mol. Pred každým „uchlipnutím“ dávajú nejaký prípitok – ale hlavne to bolo stále o mieri v celom svete a o zelených cestách a tak...a len aby nebola vojna....

Počasie vyšlo úplne perfektne – horu Elbrus sme videli celú ako na dlani – žiadne mraky ani zlá viditeľnosť. Okolo obeda sme konečne dorazili do základného aklimatizačného tábora pod horou Elbrus (ktorý podľa mňa nebol len pre turistov a horolezcov....je známe, že na Kaukaze je dosť veľká kriminalita…všetci, vrátane policajtov, nás posielali k Elbrusu tou oficiálnou stranou pre turistov cez mesto Naľčuk do lyžiarskeho strediska (ale to bolo ďalších 160km navyše) a asi vedeli prečo, lebo táto cesta, ktorú sme si vybrali, bola určite „neoficiálna“ a preto ten pocit z toho tábora.). „Naši“ ako sme nazvali Čerkesov, s ktorými sme sa zoznámili po ceste, tam dorazili chvíľu po nás. Znova sme sa „podružili“ a asi za dve hodiny sme sa vydali naspäť, keďže nám chlapáci „poradili“, aby sme tam isto neostávali na noc...a odprevadili nás k výjazdu z tábora. Pri rozlúčke sme im dali ešte zopár nejakých „repre“predmetov a oni zase na oplátku dve surové – pripravené na upečenie – kurence, keďže ten jeden z nich mal slepačiu farmu – pravdepodobne „pomyslený“ základný tábor zásobovali stravou. Na hotel sme dorazili už za tmy. A keďže s tými kurencami sme naozaj nič nemohli robiť, tak Moko išiel za „ďežurnou“ v hoteli a jej to dal. Asi za hodinu sa „ďežurná“, aj s ďalšími dvoma kolegyňami, dovalila s ich typickými veľkými praženými plackami z múky, plnenými mäsom, zeleninou alebo syrom, s koňakom a coca-colou, že „čuť-čuť“ si trošku dáme....“čuť-čuť“ keď sme ju naučili ako sa má správne piť a nie iba „uchlipovať“ tak po dvoch OZAJSTNÝCH pohárikoch sa baby odobrali a keď sme tam asi za pol hodinu išli z vďaky odovzdať zase nejaké reklamné predmety, tak som jej videla len nohy na sedačke – evidentne to dievčina nezvládla :-))) ale zase na druhej strane, veľmi pekne spievala – Dagestanka – veľmi hrdá na svoj národ a zase len, aby vojna nebola a mier na celom svete ...

12.8.2013

No .. tak a teraz „rozpíšem“ tie imigračné karty:
Odchod z mesta, ale predtým sme ešte išli do banky zmeniť prachy, keďže už bol pondelok, tak to bolo už na istotu. Samozrejme až od deviatej ….. :-( kým chlapci čakali, ja som išla kúpiť vodu a nejaké „možno“ suveníry. Neviem ako, ale jednoducho som stratila peňaženku – nebudem sa rozpisovať – ale proste: platobná karta, techničák, vodičák – samozrejme, že nie moje doklady.....pár eur v prepočte...a čo najdôležitejšie??? no predsa imigračné karty …. !!! tie, ktoré sú tak dôležité pri výstupe a hlavne pri registrácii k ubytovaniu...takže čo? Takže zle! Taký plač som za svojich xy rokov ešte ja sama na sebe nepočula…žiadne slzy, len hrdelné výkriky a chvenie sa na celom tele – aj na prstoch na nohách...niekoľkokrát som sa vrátila na to miesto a niekoľkokrát som popozerala do tých istých kvetináčov a pýtala sa v okolitých obchodoch....nič...nič...nič...viete čo je nič?...to je N-I-Č...(„nepustia nás domov, už tu ostaneme navždy, zavrú nás do basy...a...tam zomrieme...“ - všelijaké myšlienky sa mi preháňali v hlave). Takže čo? Telefonické zablokovanie platobnej karty a smer polícia. Hodinu trvalo, kým si nás vôbec všimli. Potom išiel Moko s policajtom pozrieť, kde sa to vlastne stalo. Vtedy sa „pán“policajt vyjadril, že vlastne to miesto „jemu“ nepatrí a tak sa potom dohadovali na stanici pod koho to vlastne patrí. Moko ich požiadal, že to je úplne jedno pod koho to patrí, on ich len žiada, aby mu napísali „spravku“ o strate dokladov a hlavne tých „trapných“ kariet....no ale „ho-ho-ho“ to nie je také jednoduché, to musia vyšetriť a za 3 dni to môžu uzavrieť. Moko na nich s úžasom pozrel a hovorí, že však on nenahlasuje krádež, ale stratu. Tým pádom nemajú čo vyšetrovať. Na to sa mu „páni“ policajti vysmiali s odpoveďou: „No, ale tu si v Rusku a nie u Vás na Slovensku – tu všetko trvá dlho a nikto sa nikam neponáhľa“....ničivó nedélajet sa bístro...taká bola odpoveď a tak po troch hodinách zbytočne strávených na policajnej stanici sa im Moko poďakoval a išli sme do „preč“....., ale bohatší o novú skúsenosť...v konečnom dôsledku chalani boli fajn, ale leniví jak bzdochy … :-)

Cca po 400km sme sa dostali do mesta „Majkop“ (Krasnodarský kraj – Adygejská republika). V reštaurácii blízko pri potoku s malým splavom kde sa kúpali šarvanci, sme sa najedli a išli sme hľadať ubytovanie. V hoteli „ProSport“ na ulici Gagarina sme sa chceli ubytovať, ale keďže sme nemali tie „smiešne imigračné karty“, tak sme obišli naprázdno...bohužiaľ...teta na recepcii sa nám to snažila vysvetliť, aby sme pochopili, že ona je len zamestnankyňa a nechce prísť o miesto, je rada, že má prácu...tak sme s dlhým nosom išli zase „nakladať“ na motorky, pričom sme už v duchu boli presvedčení, že ideme v tom daždi pod stan...(teda aspoň ja – také som mala výčitky svedomia). V poslednej chvíli ešte teta dobehla a znova sa nám ospravedlňovala s tým, že máme ísť do hotela oproti – Penzión EDEM na tej istej ulici – že nám tam vybavila ubytko. Celí nadšení sme sa veľmi pekne poďakovali...A tak sa nám podarilo si po necelej polhodine vyzuť topánky a dať si skvelú sprchu. Dokonca nám aj slečna na recepcii urobila oficiálnu registráciu.

Adresa: Hotel ProSport
ul.Gagarina 2, Majkop – Adygejská republika-Rusko
Tel: +8 (8772)52-27-25

Adresa: Hotel Edem
Gagarina Street 1B, Maykop, Adygea, Rusko ‎
Tel.:+7 928 668-00-33

No a potom Moko začal telefonicky vybavovať nahlásenie straty o 11tej večer a za dve hodiny to bolo vyriešené....ja som sa ukľudnila a bola som dobrá až naveky vekov amen...a spalo sa mi veľmi dobre :-)

13.8.2013:

Smer Soči – cca 230km. Konečných 100km sme urobili za 3hodiny! Cesta bola relatívne dobrá, ale také kolóny áut sme naozaj nečakali...a tak sme sa „pasírovali“ celý čas pomedzi autá, až kým nás nepredbehla húkajúca sanitka, ktorá evidentne nešla za umierajúcim pacientom, pretože keď už bolo menej áut, tak húkať prestala a išla normálnym tempom. A tak sme sa zaradili priamo za ňu...drzé? Keby som to mala porovnať s neohľaduplnosťou šoférov áut, tak toto je nič proti tomu. Najviac ohľaduplných vodičov sme zažili iba v Poľsku. Hneď ako zbadali motorky smerovali ku krajnici a púšťali nás....
Podvečer sme dorazili do mesta Soči a začali hľadať ubytovanie. Samozrejme z toho veľkého množstva hotelov sme sa nevedeli zorientovať a tak sme vošli do prvého, čo sme zbadali. Na porovnanie cien sme ešte navštívili jeden a keďže cenovo bol lacnejší oproti tomu prvému, tak sme zakotvili tam, keďže sa nám už nechcelo hľadať niečo výhodnejšie. A v konečnom dôsledku bol tento hotel na pláži a aj sme si tak plánovali, že v Soči sa trošku „vydovolenkujeme“. Sprcha, trošku oddych a večer na promenádu k pláži, kde sme sa navečerali a „príjemne unavení“ sme sa odobrali na hotel k spánku.

14.8.2013:

Ranný „rituál“ začal Miškovou poznámkou, že Moko tak chrápal, že si myslel, že už je „zemretý“ … :-))) (od tej noci už používal štuple do uší...hahaha...) Dosť hlasno sme sa rozprávali a smiali, do toho Moko ešte pustil hlasno pesničku a v tom z vedľajšej izby začal niekto silno búchať…nie dosť, že sa celú noc nevyspali, ale ešte sme si aj dali hlasno hudbu … „to je teda ÚROVEŇ“....:-))) no sranda …ale zase za tie peniaze – aj keby som celú noc skákala po posteli…
Po raňajkách sme sa vydali na pláž, kde sme sa „vyváľali“ také 3hodinky, naobedovali sme sa blízko promenády, pomotali sa, nakúpili nejaké malé suveníry a naspäť na hotel. „Odstrojili“ sme motorky od kufrov a vybrali sa smer „Krasnaja Poľana“ k mestečku Adler – olympijské mestečko v roku 2014. Mestečko vo výstavbe, všetko nové, hotely, obchody, skokanský mostík, lyžiarske stredisko, nové zjazdovky, dokonca diaľnica – príprava na olympijské hry 2014. Rustikálna architektúra sa miešala s modernou – veľmi pekné. Farby od výmyslu sveta a všetko to ladilo úplne perfektne.
V neskorých večerných hodinách sme sa vrátili späť na hotel, večera a „do hajan“ :-)

15.8.2013:

odchod smer mesto „Anapa“ (Krasnodarský kraj) pred hranice s Ukrajinou na poloostrov Krym.
Tak toto bol des a "humus fialový". Hodinové kolóny, teplo jak v.., výfuky z náklaďákov priamo do ksichtu! A humus? V dedine "Loo" smrad „jak v Carihrade“ – slabé prirovnanie. Od začiatku až po koniec. Keď sme tadiaľ prechádzali prvý krát smerom do mesta Soči myslela som si, že to je momentálna záležitosť. Ale to isté po dvoch dňoch ma presvedčilo, že v tejto dedine asi skladujú odpadky. Nehovoriac o tom, že sme sa dostali za nákladné vozidlo, ktoré prevážalo asi odpadky alebo nejaké mŕtvoly alebo skapaté potkany alebo kieho boha! A nedalo sa ho ani za „riť“ predbehnúť. Vážne ma napínalo na vracanie a keby ho Moko na drzáka riskantne nepredbehol v zákrute, aby sme sa nedovracali do prilieb, tak raňajky"vyšupnem"priamo pred kolesá na Miškovej motorke. A ten by sa dogrcal na dupľu;-) Presne ako v tom "priblblom"animovanom komikse (SouthPark sa to tuším volá, kde stále len grcajú a odrezávajú si hlavy). Toto bola doteraz najhoršia cesta..nehovoriac o tom, že asi pol km za tou smradľavou dedinou bola havárka priamo cez oba jazdné pruhy, takže: kolóny – kolóny – kolóny..nechcela by som sedieť v aute..ľudia sedeli vonku v tráve a čakali – čakali – čakali..a policajti, alebo niekto kto by usmerňoval dopravu? Zabudni..“no jooo, v Rusku, tam je všechno možný..“ (Miroslav Donutil o svojom dedovi)

Cca 240km nám trvalo celý deň a to je teda čo povedať, keď sme predtým dávali denne tých 400-500km...
Podvečer sme dorazili do mesta „Anapa“ v Krasnodarskom kraji. Zase prímorské mestečko, so stovkami turistov, ktorí oddychovali na dovolenkách. Išli sme len tak „naverímboha“ za nosom až sme prišli do chatkového kempu za pár drobných. Síce bez raňajok, ale zato priamo pri mori – čo nám bolo na dve veci, lebo kúpať sa nebol čas :-(..

Adresa: Anapskaja camping
prospekt Pionerskiy 81D Anapa - Krasnodarský kraj

Takže klasika: sprcha, promenáda, večera, „pár gramov“ vodky, prechádzka po brehu mora a šup – šup spať.

16.8.2013 – 17.8.2013:

smer „Port Kaukaz“ na trajekt – mesto Jalta: KRYM

Z mesta „Anapa“ sme sa vymotali cca okolo 10tej doobeda – 100km k trajektu „Morvokzal“.
Trajekt: lístok na osobu 160rubľov – cca 3,70€
na motorku 400rubľov – cca 9.20€

Mali sme trošku „lepky“, aby nebol problém s našimi stratenými imigračnými kartami..resp.smiešnymi opečiatkovanými papierikmi, ktoré keby ti padli do záchoda, tak sa rozmočia a neostane po nich ani „mastný fľak“..ale našťastie všetko prebehlo úplne ľahúčko, colníci boli milí, preukázali sme sa „spravkou“ z polície o stratených dokladoch, tak nám dali vypísať nové imigračné karty, jednu časť „ujo colník“ roztrhal, vopchal do vrecka nohavíc a tú druhú časť priložil k papierom a bolo vybavené !!!..(a ja som sa tak straaašne bála). Colník si nás veľmi pozorne porovnal s fotkou v pase a mohli sme sa nalodiť na trajekt. Úplne super! Plavba trvala cca 40min. Ale zato na Ukrajinskej strane sme si počkali ďalšiu hodinku – už dochádzal ďalší trajekt. A to len preto, že Moko nemal doklady – tak tam držali s nami ešte ďalších 5moto-cestovateľov. Po dosť dlhej dobe začali volať vždy po jednom z „účastníkov zájezdu“ a odovzdali mu doklady. Keď prišiel na rad Moko, nechali si znova vysvetliť dôvody, prečo nemá doklady a preukazuje sa len kópiami (treba si urobiť farebné kópie všetkých dokladov – pre istotu). Po poznámke jedného z colníkov, že a aká „vďaka“ z jeho strany? Tak im Moko s úsmevom na tvári „veľmi pekne poďakoval ešte raz...a že sú fakt milí, že to chápu a že si to od nich veľmi váži“ … :-) a tak mu „milý“ colník nahnevane vrazil pas aj s papierikmi do ruky a ukázal mu, že nech padá preč..No a takto sme sa celí spokojní rozbehli smerom k Jalte, až sme vďaka tomu dobrému pocitu zabudli na to, že sme zase na Ukrajine a bacha na policajtov. Jasne, že za mestom Kerč už nás stopli..meranie rýchlosti..áno, na 60tke sme išli 90..a tak znova: strata dokladov a bla-bla-bla..a nakoniec nás policajti pustili, že aká to smola..a ešte nám aj zaželali veľa sťastia...:-)

Do „Jalty“ sme dorazili dosť neskoro večer. Po ceste som rezervovala cez internet (booking.com) apartmán za 120€ pre 3 osoby (Potom som to už robila stále, keďže cez „booking.com“ alebo „hotelium.com“ alebo „tripadvisor.co.uk“ - dnes sú už všelijaké možné portály na ubytovanie - máte najlacnejšiu cenu a hlavne! je tam adresa a nemusíte sa motať po meste a hľadať ubytovanie...) Apartmány, ktoré sa nachádzali priamo pri mori..niečo podobné ako v Chorvátsku.
Adresa: Nikita Apartments

Otradnaya Street 25, Yalta, 98600, Krym – Ukrajina
Tel.: na stránke „booking.com“ až po rezervácii sa ukáže číslo telefónu – treba tam zavolať
Cena: 25€ / os.,1noc – bez raňajok

Po telefonáte prišiel ujo pre nás a odviedol nás na miesto „určenia“..avšak nebolo možné tam byť dve noci..ale nám prisľúbil sám od seba, že nám pomôže nájsť ubytovanie na tú ďalšiu noc. Dohodli sme sa, že okolo druhej poobede na druhý deň sa ozve a nájdeme niečo na bývanie. Zlatý, však?

A tak sme sa ráno, teda vlastne doobeda vydali na pláž, ktorú sme si večer popozerali priamo z okna apartmánu..super..pri pláži sme sa aj naraňajkovali, aj dobrú kávu sme si dali..a naozaj prišla sms v znení, že má pre nás ubytovanie a príde okolo 11tej doobeda. A tak sme sa cca okolo druhej poobede presunuli priamo k nemu domov. Niekoľko-generačný dom na kopci nad mestom „Jalta“, ktorú sme videli ako na dlani, kde sme dostali apartmán vo vrchnej časti domu so samostatným vchodom. Nehovoriac o tom, že nás ešte aj pohostil vínom – 18ročným – chutilo ako náš Tokaj a potom nás odviezol do mesta.
Dohodli sme sa, že o 22hodine sa stretneme..kde?..no predsa na námestí LENINA..a zas len ten Lenin :-)
Pozreli sme v meste chrám cára Alexandra Nievskeho, Lastočkino zniezdo (prehliadka loďou – NIČ som tete v rozhlase nerozumela...) a Livadijský palác.

Potom sme sa stretli s Nikolajom – Kolja, na námestí Lenina, poprechádzali sme sa po promenáde nočnej Jalty so všelijakými atrakciami – či už fotenie sa v dobových kostýmoch, alebo vystavené upravené motorky Harley, kolotoče, cukrová vata a pod. - odviedol nás do Dagestanskej reštaurácie, kde sme sa veľmi „bohato“ a naozaj lacno najedli a pred polnocou sme sa odobrali „domov“...:-) ešte sme „čuť-čuť“ posedeli, popili, porozprávali o všeličom možnom a s dobrým pocitom sme zaželali dobrú noc...

18.8.2013:

Smer: „Sevastopoľ“ (Krym) a ďalej
Kúsok za mestom Jalta sme sa zastavili ešte na „Gora Koška“ (hora Mačka) – kde bol nádherný výhľad na mesto Jalta – to nám poradil Nikolaj. A takisto kostol „Vzkriesenia“, ktorý je postavený na 400m vysokej skale nad mestečkom „Foroz“ z roku 1892. Bol postavený v byzantskom štýle a vyzdobený mozaikami. Návštevníkov priťahuje hlavne svojou „dramatickou“ polohou.

Po ceste do Sevastopoľu sme navštívili mestečko „Balaklava“– prístav ponoriek (je tu aj múzeum ponoriek).

No a potom smer: mesto Sevastopoľ

Do mesta sme dorazili asi okolo piatej poobede.
„Áno, určite budete rozčarovaní, ak prichádzate do mesta Sevastopoľ prvý raz“, píše v úvode Sevastopoľských poviedok Tolstoj. I keď on to isto myslel v inom kontexte, u mňa to platí doslova. Nie je to práve na prvý pohľad krásne mesto, ako tvrdili všetci „domáci“ (určite k tomu prispeli aj vojny, čo sa tadiaľto v uplynulých stopäťdesiatich rokoch prehnali – za zmienku stojí, že
mesto Sevastopoľ sa podarilo Hitlerovi počas 2.svetovej vojny zbombardovať a dobiť iba vďaka delu Gustav – Schwerer Gustav – v preklade „ťažký Gustav“. I keď v niektorých písomných zmienkach píšu o dele Dora. Boli to mená dvoch železničných kanónov, vyvinutých na konci 30.rokov 20.storočia v nemeckých závodoch Krupps za výslovným účelom zničenia ťažkého opevnenia – najmä tých, ktoré sa nachádzali vo francúzskej „Maginotovej línii“. Delá vážili takmer 1.350 ton a granáty 7 ton, ktoré mali dostrel až 37 km. Na to, aby mohol byť vystrelený jeden granát, potrebovali robotníci min.45 minút. V tejto úlohe však neboli použité, nakoľko Wehrmacht počas bitky o Francúzsko túto líniu obišiel a v tej dobe ešte nebol Gustav dokončený. Bol ale použitý proti „Sovietskemu zväzu“ pri obliehaní mesta Sevastopoľ vo veľkej vlasteneckej vojne a potom prevezený naspäť do Nemecka k úprave. Neexistujú doklady o jeho nasadení proti Varšavskému povstaniu. Niekedy pred 22.aprílom 1945, kedy boli jeho ruiny objavené americkými vojakmi v lese 50 km juhozápadne od Saskej Kamenice, bol asi zničený, aby sa ho nezmocnil „nepriateľ“. Takisto „Dora“ bola ku koncu vojny zničená, aby nepadla do rúk „Červenej armády“)

Ale mesto má aj zopár pekných zaujímavostí, ktoré sme pozreli...
Na motorkách sme sa previezli po prístave, pozreli sme chrám Vladimíra I., kde bol v roku 988 pokrstený a tým Kyjevská Rus oficiálne prijala kresťanstvo (kde je možné vojsť iba zahalený a s pokrývkou hlavy...jedine žeby som išla do kostola s prilbou na hlave – ako pokrývka hlavy – v kukle by to asi nebol dobrý nápad...a v motorkárskom oblečení...)
Podľa historických zdrojov bol síce Vladimír významný panovník, nebol však žiadny anjel – veselo zabíjal, znásilňoval i lúpil. Ani krst z neho lepšieho človeka asi neurobil, koniec svojho života prežil v prípravách na vojnu proti svojim dvom synom – trošku mi to asi pripomína našich politikov. Pekne o tom píše K.H.Borovský v jeho diele „Křest svatého Vladimíra“:

"Tak to chodí na tom světě, každou chvíli jinák: dneska ctí tě za svatého, zejtra budeš sviňák!"

Priamo tu sa nachádzajú aj zbytky antického mesta „Chersonéssos“ – najskôr ako samostatné grécke mesto, neskôr pod správou Ríma, napokon ako súčasť Byzantskej ríše. Potom sa tadiaľto striedavo „preháňali“ Avari, Janovčania i Turci.

Na koniec sme si pozreli panorámu Krymskej vojny na „Malachovom kurgane“ (veľký park kam vedie asi „milión“ schodov) –

Väčšina mien mi ale nič nehovorí: Matroz Koška, Fedor Zaiko, admirál Nachimov...a samozrejme delá a zbrane...
Z mesta Sevastopoľ sme sa po zotmení vydali do mesta Bachšysaraj, kde sme mali rezervovanú izbu v hoteli „Meraba“ – cez net...

Samozrejme sme poblúdili cca 30 km hore-dole, pretože do navigácie sme zadali súradnice a nie adresu !!! cieľ bol niekde v strede poľa...jooooj...nebudem sa vyjadrovať...keď chce byť niekto za moderného...:-)
Tak sme KONEČNE zadali do navigácie adresu a tá nás doviedla do mesta, ale zase mala dosť problém uvedenú ulicu nájsť – tak sme sa popýtali domácich a čo? - našli sme!...pekný penziónik...na recepcii bol chlapec, ktorý pochádzal z Poľska, takže sme si rozumeli „jedna radosť“. Rýchlo vybaliť, kúpeľňa a na ucho.

Adresa: Hotel Meraba
ulica Rečnaya 125
Bachčysaraj – Krym
Tel: +38(067)731-52-35
Cena: 16€ / os.,1noc – s raňajkami

19.8.2013:

Transport smerom Zakarpatská Ukrajina: Mykolajiv – Umaň – Kamjanec-Podilskyj
Nič zvláštne, ani zaujímavé, čoby stálo za reč – len transport – dlhé, rovné cesty bez zákrut...až sme dorazili po 400km cez mesto „Krasnoperekopsk“ do mesta „Mykolajiv“. Na začiatku mesta sme sa opäť zastavili v reštaurácii na občerstvenie, v ktorej bola k dispozícii WiFi sieť, aby sme našli ubytovanie v hoteli „Kolos“. Slušné izby za dobrý peniaz.

Adresa: Hotel Kolos
ulica Rumina - ул. Рюмина 21
Mikolayiv – Николаев / Ukrajina
Tel: +38(0512) 36-23-88
Cena: 14,20€ / os.,1noc – s raňajkami

20.8.2013:

Po raňajkách pokračujeme smer mesto „Umaň“ a Zakarpatská Ukrajina
Cca 270 km – tankovanie, prestávka..toalety sa už znova zmenili na niečo „strašné“ – takže príroda to istí :-)
Ďalších cca 25 km za mestom „Umaň“ smerom na mesto „Vinnycja“ sme po ceste zbadali krásnu kolibu – Ukrajinské selo / украйинскe Селo – múzeum s reštauráciou. Fakt mimoriadne pekná koliba. Obed a ideme ďalej.

Po ceste sme sa ešte zastavili pri „Karmelitskom monastyre“– kláštor v mestečku „Bar“(asi 25km od mesta „Vinnycja“).

Zopár fotiek a malé občerstvenie. Keď si malé deti prišli poobzerať motorky, obdarovali sme ich nejakými malými reklamnými predmetmi, ktoré nám ešte ostali. Decká výskali od radosti a vôbec sa nehanbili – zlaté :-)
A po ďalších asi 100km sme dorazili do mesta „Kamjanec-Podilskyj“.

V najbližšej pizzérii sme sa znova pripojili na voľnú sieť WiFi – nehovoriac o tom, že nikto nás v tej reštaurácii neobslúžil...našli sme hotel 4Seasons – ale pozor!obyčajný penzión, ktorý nemal nič spoločné so sieťou hotelov „Four Seasons“..Prišli sme do hotela s tým, že by sme chceli 2 izby. Majiteľ sa nám ospravedlnil, že nemá nič voľné. Na to som argumentovala, že ale na internetovej stránke „www.booking.com“ sú dve izby voľné. K tomu sa pán XY – majiteľ vyjadril, že ale nikto si nerezervoval tieto izby. Tak som v rýchlosti, kým sa „ON“ išiel pozrieť do svojho počítača na rezervácie, rezervovala tie dve izby, ktoré tam svietili ako voľné...keď priniesol počítač a znova otvoril rezervácie, už tam bolo moje meno – veľmi sa ospravedlňoval, že pravdepodobne prišlo k nejakej chybe, ale že ho to mrzí, má len jednu izbu, ale že nie je problém s prístelkou pre tretiu osobu..a tak sme s úsmevom súhlasili..:-) tu môžete vidieť, že „portál“ je niečo celkom iné ako obyčajný príchod na recepciu hotela. A prečo? Pretože, keby som sa vyjadrila na stránke negatívne, zoberie mu to body hodnotenia a udelia mu pokutu...!!! V každom prípade nás to znechutilo a necítili sme sa tam vítaní...

Adresa: Hotel 4Seasons
ulica Krasnoarmeyskaya 33, Kamianets-Podilskyi / Ukrajina
Cena: 14,30€ / os.,1noc – bez raňajok

21.8.2013:

Po raňajkách, ktoré neboli v cene ubytovania, sme do navigácie zadali mesto „Kolomyja“ a ako prejazdový bod mesto „Černivci“ v smere k národnému parku „Huculščyna“.
V pláne bolo pozrieť národný park „Huculsčyna“, horu „Hoverla“ (najvyššia hora Ukrajiny – 2.061m) a národný park „Synevyr“.
Asi po 50 km sa kraj zmenil na malebné prostredie plné malých nízkych milých domčekov a kopcov s pasúcimi sa kravami a kozami, sem-tam koňmi. Keď sme vchádzali do hôr, mala som pocit, akoby sme prešli „bránou“ do Karpát – z ničoho nič zrazu cesta do lesa.

Konečne pekné prostredie, zákrutky po ceste v horách, kopce a kopčeky...ale v podstate nič nové, čo by ste nevideli, pokiaľ ste absolvovali cestu do našich Tatier (či už Nízkych alebo Vysokých), alebo len prechádzali cez Donovaly alebo smerom na Dolný Kubín..

Za mestom Černivci a pred mestom Kolomyja sme odbočili k národnému parku „Huculščyna“. (Za zmienku stojí, že sa tu natáčal film „Klan lietajúcich dýk“ čínsky film z roku 2004 – s výnimkou scény v bambusovom lese, ktorá sa točila priamo v Číne)

Pri mestečku „Kosiv“ v obci „Tyudiv“ (1 km od cesty, 14 km od mesta Kosiv) sme zbadali reklamu: „Maetok Сокiльськe“(Sokilskie zniezdo) - reštauračné a ubytovacie zariadenie..a tak sme sa vydali tým smerom ako ukazovala šipka.
Moc pekné...veľká koliba (postavená v tradičnom štýle „Hutsul“), kúsok vedľa hotel, krásny park a okolie..aj by sme zostali (fakt sa tam oplatí ostať na noc – pekné zariadenie aj s wellness-om, najmä VIP-chata pri rybníku so pstruhmi – dvojposchodová chata / obývacia izba so saunou a terasou), ale čas nás tlačil – tak sme sa aspoň „kráľovsky“ najedli za pár „smiešnych peniazov“...Chlapcovi – čašníkovi som nerozumela ani slovo – tak som „to dala“ čisto po slovensky a predstavte si! – všetko chalanko rozumel...a tak som to už riešila stále, keďže som sa do tej ukrajinskej reči ani za b...nevedela dostať..

Ivano-Frankivsky región
okres Kosiv
ul. Zelená 20, Tyudiv
Tel.: +38 (067) 402-62-37
+38 (067) 231-95-55
E-mail: office@sokilske.com.ua
www.sokilske.com.ua

Pred dedinkou „Jaremča“ – kde sa nachádza vraj tá „ozajstná“ jaskyňa zbojníka Olexa Dovbuša – sme oslovili starkého, ktorý nám ukázal správny smer..a to sme asi naozaj na motorkách nemuseli absolvovať..Moko sa (samozrejme) nedal odradiť..my sme ostali dole s tým, že ide obzrieť, či sa dá ísť hore na motorkách...čakali sme v obavách naňho asi 20minút...keď som konečne počula zvuk motorky, kdesi v kútiku duše mi odľahlo, pretože tie kamene na začiatku cesty boli dosť veľké a nevedela som si predstaviť, aké by to bolo „tam“ hore. Prišiel celý spotený a unavený s informáciou, že to naozaj hore nejde (novinka!). (Podarilo sa mu dostať do polovice cesty a po rozhovore s pastierom, ktorý len krútil hlavou, že určite NIE, to vzdal a vrátil sa nazad) – jedine, žeby sme sa rozhodli ísť peši..a to sa nám v tom motorkárskom oblečení naozaj nechcelo a tak sme to vzdali s tým, že možno nabudúce, keď budeme tadiaľto prechádzať a zboha nič nebudeme mať na práci.. :-))

Keďže sme boli v horách, dosť skoro sa začalo stmievať a ochladilo sa. Aj keď mraky nad nami neveštili problém, predsa len začalo mierne popŕchať, čo sa o nejakých pár minút zmenilo na dosť silný dážď. Tak sme odparkovali motorky zase do domčeka na zastávke autobusu a prečkali sme ten najväčší dážď. Do navigácie sme zadali najbližšie hotely, ktorá našla hotel vzdialený 3km. Tak sme nasadli na motorky a „davaj ho“ tým smerom, Prišli sme do areálu, ktorý bol ešte stále vo výstavbe, ale ubytovanie a reštaurácia-koliba fungovali na 100%. Bola tam aj sauna a bazén. Neviem, ako sa volal hotel a ani obec a vlastne ani v ktorých miestach sme boli – tak Vám v tomto neporadím – to bola vyslovene „z núdze cnosť“...ale bolo to tam naozaj pekné a útulné. Tak aspoň obrázky:

22.8.2013:

K hore „Hoverla“ to bolo pár kilometrov. K najvyššej hore Ukrajiny (2.061m) je možné sa dostať cez „rampu“, kde zaplatíte vstupné...cca 1€/osoba. A ďalej asi 12-16km ešte môžete na motorkách (resp.vozidlom), ale potom už len peši.
Priamo pod horou sme odparkovali vo víre stánkov so suvenírmi a občerstvením. Bolo tam možné kúpiť „všelibársčo“...
Pár magnetiek nezaškodí, kvas, cigaretka a vlastne čo ešte? Tak nasadáme na motorky a ideme späť...niekoľko fotiek po ceste a krásny „zážitok“ za nami...nebo nad nami nevyzeralo vľúdne a tak sme dúfali, že nič mokré nás nezastihne..:-)

Smer: národný park SYNEVYR: (hľadaj pri mestečku Mižhirja)

Po ceste sme sa popýtali zopár ľudí na správny smer. Cesta okolo nás sa zmenila na trasu z rozprávky „Krásna Varvara“ s typickými ukrajinskými domčekmi. Nestíhala som fotiť – až som si pripadala ako japonský turista..:-) Potôčik nás doviedol vlastne až k jazeru. Pred vchodom do národného parku treba znova zaplatiť vstupné – tu to bolo tiež cca 1€/osoba. A potom sme už len išli hore a išli a išli, až sme konečne prišli k jazeru. Na porovnanie – ako naše Štrbské pleso – čiže? Nič, čo by sme už nevideli – ale jednoznačne krásne prostredie (už tu dosť prevláda turizmus – stánky, suveníry, včelie, ovčie a kravské produkty, reštaurácia-koliba, dokonca aj hotel, ale bol zatvorený, teda vlastne nefunkčný)

Ináč, keď sme pri tých ovciach – všade vidíte reklamy predaja ovčích produktov, ale za celý čas – od Ruska až po Ukrajinu cez Krym – som nevidela ani jedno-jediné stádo oviec..zaujímavé..ktovie, z čoho je ten ovčí syr robený... :-)
Trošku oddych, pár fotiek a nasadáme na motorky s tým, že sa ubytujeme v Koločave (kde môžete vidieť typické ukrajinské domčeky, v ktorých sa dá aj prespať). Ale tento plán sa zmenil na neskoré nočné realizovanie ubytovania po ceste – neskôr rozpíšem.

Pri odjazde z areálu som si nemohla odpustiť foto babky a dedka sediacich na priedomí a držiacich sa za ruky...(mali aj satelit na domčeku – moderní to ľudia)

No a teraz cesta do Koločavy ( Dubové – Koločava – Mižhirja )

Ešte pred dvoma dňami sa ma Moko pýtal, pozerajúc do mapy, že čo znamená tá šípka s poznámkou „veľmi zlá cesta“. Tak som mu vysvetlila, že všade na internete, keď som čítala hocijaký cestopis moto-cestovateľov po Ukrajine, píšu o veľmi zlej ceste – či už z jednej alebo z druhej strany – ktorej časť sa v jednom úseku zmení na potok. A preto som tam túto poznámku dala, že keby nás navigácia náhodou tadiaľ ťahala, aby sme sa tomu úseku vyhli...no...a...to som nemala ani hovoriť – Mokovi zasvietili oči, ale nič nepovedal, len prikývol (ale ja už som vedela...). A samozrejme, že sa „driapal“ tým smerom – ale na to som prišla, až keď som sa mu cez chrbát zadívala na navigáciu a pochopila som, že tá nás vedie úplne iným smerom, keď som to porovnala s mapou – vlastne tým správnym pre Moka. Keď sa asfalt (alebo cesta? ..silné slovo – asfalt plný jám a výmoľov – úplne zle) zmenil na šotolinu, už mi bolo úplne celkom jasné, kam „mladý pán“ smeruje..Pred výstupom do hory sme zastavili, pretože Miškovi sa nejako čudne kýval centrálny kufor – jasnačka: nalomený na polovicu – a tak sa začalo provizórne opravovanie za pomoci lepiacej pásky značky Patex – vodeodolná a vysoko pevnostná – asi najlepšia páska „na svete“...udržala by aj mňa – 65kg. Keď sa nám podarilo ukončiť všetky aktivity, bolo už slnko ta-tam za horami. No a vydali sme sa za rampu smerom do Koločavy – tam nás nasmerovali aj robotníci idúci z hory domov. Asi „cestári vedia“ prečo a načo tam tá rampa je...

Ďalej to ani nemá zmysel rozpisovať – všetci, ktorí absolvovali túto trasu, vedia o čom hovorím a tí, čo ju neabsolvovali – nech to radšej ani neskúšajú...po necelých 300metroch, keď som už naozaj odmietla ísť peši po „ceste – potoku“ v premočených topánkach sme sa vrátili (samozrejme aj Mišík bol celý rád, že sme to vzdali) a takisto aj Moko pochopil, že to naozaj nie je dobrý nápad. Takže 30km naspäť a ďalších 60km do Koločavy inou cestou. K 11tej hodine večer nebolo mysliteľné prísť až do Koločavy, takže prvý penzión pri ceste to istil. Ani neviem ako sa volal..ale bola tam sprcha a posteľ..a tiekla teplá voda...a češi, ktorí tam slopali, ale spali na ihrisku a keďže v noci pršalo, tak pobehovali po chodbe penziónu ako splašení.

23.8.2013

Ráno sa raňajky na hoteli nekonali, ešte nebolo otvorené, keď sme nasadli na motorky a „ta-het“ smerom k mestu „Užhorod“ – mesto „Koločava“ sme už vynechali. V podstate tie typické ukrajinské domčeky sme videli v oblasti národného parku „Synevyr“ a keďže sa nám nepodarilo deň predtým sa tam dostať, aby sme mali zážitok (nocľah v takomto domčeku – tým je Koločava známa), nebol iný dôvod sa tam ísť pozrieť.
V najbližšej obci po ceste sme sa zastavili kúpiť si nejaké raňajky a dať si kávu a čaj – tu som pochopila, že naozaj tej Ukrajinčine nerozumiem fakt N-I-Č! keď mi slečna čašníčka na otázku aké je heslo na WiFi sieť odpovedala, že: „Ododando a devjet nuľ“, tak to som rezignovala a od bezmocnosti, keď odišla, som sa začala tak smiať, že tí druhí ľudia pri vedľajších stoloch si museli myslieť, že som asi šialená. Bezmocnosť, stresy a únava z celej cesty sa všetky spojili v jeden depresívny celok a z toho hurónskeho smiechu som začala plakať...a bolo...slzy cez smiech, to sa často nestáva :-))) keď ma to prešlo, tak sme vyrazili na cestu. Predtým sme ešte zavolali kamarátovi z Užhorodu, aby nás nasmeroval do kúpeľov v mestečku „Lumshory“ – veľké železné nádoby plné vody – ruská vaňa pre 6 osôb, kde pod nádobou prikladajú na oheň a voda sa stále zohrieva (samozrejme, že je tam možnosť si dopúšťať studený prúd vody) – kde nám rezervoval kúpeľ a ubytovanie.

Adresa:
Lumshory – koliba
Turbaza polonina
Zakarpatská oblasť
Perechinsky rajón
(cca 50 km od mesta Užhorod)
GPS súradnice:N: 099-139-03-15
E: 031-45-44-219
300 UAH – 30€ / hodina.

24.8.2013:

...zase bez raňajok...prvé jedlo okolo 11tej – tak sme to šupli rovno na obed v meste „Užhorod“. Prišiel aj kamoš – prehodili sme pár slov, poďakovali sa za ochotu, že nám rezervoval kúpeľ a ubytovanie a s plnými bruchami sme sa vydali na cestu domov cez prechod „Vyšné Nemecké“ – a tu?: hanba Slovenským colníkom...to, čo tam s nami nacvičovali, tak to by ste si „za klobúk nedali“...nehovoriac o tom, že sme tam v dnešnej dobe rýchlej komunikácie a nadpriemerným vymoženostiam čakali 3HODINY!!! (toto sa nám nestalo ani v Afrike a dokonca ani v Kosove, kde Slovákov teda rozhodne nemusia, keďže ich neuznávame ako samostatný štát). Že halóóó!!! V poriadku, ak majú obavy s „Ukrajincov“, ktorí tam ale chodili „poza kríčky-poza bučky“ jedna radosť (minimálne 4autá s ukrajinskými evidenčnými číslami tam predbehli celú kolónu), tak nech si kontrolujú na vstupe do krajiny Slovenskej republiky „Ukrajincov“, ale nie preboha Slovákov, ktorí vstupujú do vlasti a ešte aj motorkárov. To, čo nacvičovali s motorkárskym párom pred nami, to som sa naozaj hanbila – starší pán a pani v rokoch z Holandska, ktorí si spravili dovolenku na motorke po Ukrajine (fakt zlatí – prehodili sme s nimi pár slov a ani za nič na svete sme sa nevedeli preorientovať do angličtiny, tak sme tam „mekotali“ ako začiatočníci :-) ). Prvý krát v živote som sa hanbila za našich colníkov...úplne zle...až mi bolo do plaču...keď odchádzali, ešte som sa pohľadom pani ospravedlnila...
no a čo následovalo s nami? To ani nehovorím. Ale predpokladám, že keď už som to nevydržala a dosť hlasno som hovorila Mokovi aká strašná hanba je táto situácia, tak zrazu nám len odovzdali papiere a poslali nás preč. Mišíka oddeľovali od nás dve autá, tak sme ho počkali hneď za hranicou v reštaurácii, kde nám povedal, že k ničomu podobnému, čo sme absolvovali my neprišlo...tak asi tie moje hlasné poznámky si „niekto“ možno vypočul …

Samozrejme čo sme si objednali? VYPRÁŽANÝ SYR s VARENÝMI ZEMIAKMI NA MASLE!!! :-)) mňam!!! – až mi sliny tiekli, len čo som si to prečítala v jedálnom lístku :-) že: „konečne doma“ :-)
a tak sme sa posilnení konečne vybrali smerom domoooov :-)

Čas nám prial a tak sme sa okolo piatej poobede ešte zastavili v Kolibe niekde pri Zvolene a čo sme si objednali? Jasne, že BRYNDZOVÉ HALUŠKY a rovno aj so slaninou aj klobáskou a keby bolo možné aj so všetkým možným, čoby bolo možné!!! :-))) hihi...
Do BA sme dorazili okolo siedmej večer, spokojní, že sme cestu zvládli úplne super a ešte aj v predstihu, bez ujmy a prvý krát bez akejkoľvek opravy na motorke. Pneu?: Metzeller KARO3-že najlepšie pneu na svete :-)

Zhodnotenie:

Opäť sa nám potvrdilo, že keď niekam cestujete s otvoreným srdcom nemôžete mať problém. Či už to boli „hrdlorezi“ Čerkesi z Kaukazu, alebo Dagestanci či Čečenci – všetci boli milí a priateľskí. S policajtmi sme nikde nemali problém, keďže sme jazdili plus-mínus predpisovo.

Lepiaca páska – univerzálny nástroj na opravy takmer všetkého druhu, farebné kópie dokladov – pre istotu overené u notára, v žiadom prípade NESTRATIŤ migračné karty - „trest smrti“ :-))) a najdôležitejšie doklady si nikdy nedávajte do jedného obalu, radšej oddeliť – nech čokoľvek stratíte, stále Vám niečo ostane a tým pádom budete mať menej problémov na riešenie.

Počet najazdených km za 21 dní: 8.200km

Približné náklady na osobu bez zásadného obmedzovania sa: cca 1.400€ (aj s PHM)