Zloženie:

• Maťo – Mato71 - Honda XL 600V Transalp - PD
• Malá Janka – snowgirl - Honda CBF 250 - DK
• Janka - corvette - Honda CBF 250 - CA
• Peťo – soson1 - Suzuki DL 650 Vstrom - TN
• Veľký Maťo – bliskac - BMW F 650 1997 - ZM
• Pišta - Suzuki DL 650 Vstrom - PD
• Enďuri - Bmw r 1150 GS - PD
• Honzo - Bmw r 1150 GS - CZ
• Roman + Katka - Yamaha TDM 900 - TN
• Hnilo – hnilo353 - Yamaha XT 660z Tenere - TN
• Miro - Aprilia Caponord 1000 - PD
• Frenky - Honda Hornet 600 – PD

Noc pred odjazdom bola perná. Časť, ktorá spala pri Prievidzi do neskorej noci pomáhala pri opravách na motorke veľkého Maťa, ja som sa do neskorých nočných hodín balila a tí dvaja od Trenčína mali pohodu. Asi aj preto sa oni držali pôvodného plánu vyrazenia, zatiaľ čo my ostatní po dlhších čakaniach vyrážame o pár hodín neskôr.

Deň prvý: Vysoká nad Kysucou - Prievidza – Komárno – Mohács – Osijek – Lukavac – 740 km

V počte 10 kusov teda vyrážame v ústrety maďarským rovinám. Nikomu sa však predstava skoro 300 kilometrov roviny nezdá byt vzrušujúca a tak spoločne ticho o tejto nekonečne dlhej ceste rovinami mlčíme... Na benzínke v Komárome kupujeme diaľničné známky v platnosti 10 dní a cenou 7 eur. Maťo dáva na známosť že ideme po M1, ktorú pred Budapešťom zameníme za M6. Dostávame sa teda na M1 a ja si idem svojich 100 km/h aj keby tanky padali, že reku pošetríme motor. M1 je otrasná. Pravý pruh zaplnený kamiónmi a ľavý pruh neustále plný predbiehajúcimi autami, takže sem tam musím svoj tempomat porušiť a pridať. Ostatní idú o trochu rýchlejšie a tak ich čoskoro strácame z dohľadu. Ako sa tak blížime k Budapešti, pozerám po značkách ale o žiadnej M6 nie je ani chýru ani slychu. Pozerám tak do späťáku na Honzu, ktorý ide za mnou a čudujem sa prečo ide v odbočovacom pruhu. Potom sa pozriem dopredu a 8 motoriek je odstavených v odbočovacom pruhu – v tom kde som mala odbočiť. Zbadala som ich neskoro a cez obrubník by som to už nepreskočila a tak pokračujem plnou parou vpred. Na najbližšej odbočke schádzam z diaľnice otočím sa na kruháči, a vraciam sa späť, a po chvíle odbočujem na cestu, na ktorú som mala odbočiť. Volá mi Miro a vysvetľuje mi čo mám urobiť aby som sa vrátila, hovorím mu že už som na ceste. Tak rýchly a elegantný návrat nikto z nich nečakal. Maťo zabudol povedať, že medzi M1 a M6 bude nasledovať malá vsuvka cesty M0. S občasnými zastávkami na benzínkach pokračujeme M6, ktorá bola krásne prázdna. Od nudy skoro začínam na tankvaku hrať piškvorky. Zastavujeme na jednej pumpe, kde ostatní ešte ostávajú oddychovať a ja vyrážam sama aby som si „nadbehla“ teda šla pomalšie popredu. Skončilo to tak, že polovicou Maďarska idem sama a potom s malou Jankou. Ideme parádnou 80tkou až na chorvátsku hranicu kde sa neskôr stretávame s ostatnými.

Chorvátsko nás víta svojím dobrodošli Croatia. Vnútrozemím krajiny prechádzame do Bosny. Dvaja ranní vtáčkovia, ktorý vyrážali skôr nám dávajú vedieť, že už majú kemp neďaleko Lukovac u nejakého jazera. Už za zotmievania prichádzame k veľkému jazeru kde sa chystá nejaká white&white party. Množstvo mladých ľudí, všetci v bielom a vyhrávajúca hudba z baru. Nikoho neprekvapuje, že by som najradšej rovno z motorky skočila na parket. Žiaľ toto nie je to jazero a po chvíli blúdenia sa dostávame do nášho kempu, rozkladáme stany a varíme.

Deň druhý: Lukavac – Srebrenica – Bajina Bašta – Mokra Gora – Goražde – Foča – Šcepan Polje – 300 km

Hneď po prebudení to niektorí zapichujú do teplej vody jazierka. Ja sa síce nekúpem, ale viem, že je teplé, keďže som v ňom večer umývala ešusy. Kým sa my ostatní balíme, tak tím friškých v zložení hnilo a Roman + Katka zasa vyrážajú prv. Stretávame sa s nimi v Srebrenici, ktoré je jedným z plánovaných bodov našich zastávok. Nachádza sa tu pamätné miesto po najväčšom vojnovom zločine v Európe od skončenia 2. svetovej vojny. Pri masakre v Srebrenici bolo zabitých viac ako 8 372 mužov.

Záplava bielych pomníkov, zvuk bagra, ktorý neustále kope ďalšie a ďalšie hroby. Sedíme a rozprávame sa o tom čo sa tu vlastne stalo. Opúšťame toto miesto s prislúchajúcou vážnosťou a smerujeme do Srbska. Kúsok za srbskými hranicami ma už doháňa hlad k zúfalstvu a chcem si na parkovisku navariť. Hnilo však prichádza s „úžasným“ nápadom, že neďaleko je jazero pri ktorom si navarím. Presne som vedela, že to nedopadne tak ako bolo povedané. Poberáme sa teda do dažďa úzkou stúpajúcou cestou plnou zákrut a skál na ceste k nejakému jazeru, ktoré sme hľadali na rôznych odbočkách ale nenašli sme ho. Ako bonus sa spolu s Mirom, Enďurim, Frenkym, Peťom a Romanom s Katkou strácame. Nastáva ultrarýchle varenie čo znamená, že mäsové knedlíčky v mojej francúzskej polievke sú ešte surové a keďže nastáva aj ultrarýchle jedenie tak mám aj opálený jazyk a 90 % polievky končí v tráve, keďže blížiaci sa čierny mrak nás ženie preč. Miestneho týpka sa pýtame ako sa dostaneme na Mokru Goru. A tak si v Srbsku dávame neplánovanú off vložku nejakou lesnou zvažnicou. Najprv trochu kamienkov, potom utlačené blato, neskôr pekné šotolinky, a potom nás cesta vedie vrcholom nejakej hory kde platí „nepozerať sa dole“. S ostatnými sa stretávame pri Mokrej Gore. Všetci si pekne navarili a boli pekne napapaní. Myslela som, že toho hnila asi zabijem, keďže som sa kvôli jeho skvelému nápadu najesť sa pri jazere nenajedla. Jediné čo ma teší je, že nám enduráci závidia enduro vložku o ktorú prišli. V tucte tak mierime znova do Bosny. Pred Fočou dvaja naši chalani debatujú s našimi rodákmi s UNPROFOR. Pri Foči ale odbočujeme a ja ich zostávam čakať na križovatke. Po chvíli sa pri mne zastavuje nejaký jeep plný bosnianskych šuhajov, ktorí kukajú na mňa, na moju cbfku, niečo hovoria a dávajú mi palec hore. Po chvíli sa pri mne pristavuje iný jeep a ja „že bože už zasa“. Na moje prekvapenie títo šuhaji hovoria po slovensky a volajú ma na párty k nim do kempu. Aj mi je ten jeden povedomý, ale dochádza mi to až potom čo mi hnilo hovorí, že to boli tí naši chalani...a vtedy mi dopína, že však sorge. Pozvánka na párty je veľmi lákavá, my sa však vyberáme úplne iným smerom, a čím viac sa vzďaľujeme od križovatky, tým viac sa moja predstava dostavenia sa na párty rozplýva. Úzkou cestou plnou zákrut smerujeme niekde, len sme nevedeli či smerujeme dobre za ostatnými. Po menšom telefonáte sa s nimi spájame a uistený tým, že ideme správne pokračujeme za nimi do kempu ktorý našli. Chvíľu sa v ňom zdržíme, ale kvôli nedostatku miesta pokračujeme ďalej, kde nachádzame parádny kemp, so živou hudbou, českými vodákmi, kopou zábavy a tureckými záchodmi.

Rozkladáme stany na lúke s výhľadom na obrovskú horu a ideme sa baviť. Dvaja chlapi s gitarami a miestne piesne, podľa všetkého väčšinou o láske a multikultúrna spoločnosť.

Po chvíli na parket (v ktorého strede bola jama v ktorej horel oheň) vstupujú prví odvážlivci, zrejme miestny domorodci. Neváham ani chvíľu, skáčem k ním na parket a zábava je v plnom prúde. Postupne sa pridávajú aj ostatní a tak tancujeme o dušu, skáčeme cez oheň ala Jánošík, tancujeme spoločne s českými vodáčkami (najmä chalani), s miestnymi a ja tancujem s nejakým chalanom, ktorý mi po česky tvrdí, že je Francúz.

Deň tretí: Šcepan polje – Jazero Piva – Žabljak – 80 km

Budíme sa do krásneho rána s nádherným výhľadom na obrovskú horu, ktorá sa týči rovno nad Drinou – jednou z najznámejších riek balkánu. Hnilo s Romanom+Katkou opäť vyrážajú skôr a tento krát sa s nami odlúčia na tri dni. Ideme sa pozrieť dole k rieke Drina, niektorí na motorkách a niektorí pešo. Som veľmi rada, že volím možnosť pešo, lebo cesta k rieke nie je žiadna prechádzka ružovou záhradou. Chalani majú čo robiť, aby nepadli a niektorí aj tak padli.

Vyrážame z kempu, ale moja motorka nie a nie naštartovať. Hodnú chvíľu nechce naštartovať, ale po tom čo ku mne dobehnú chalani zázračne naštartuje. Domov píšem správu, že motorka nechce štartovať, možno to budem musieť otočiť domov ale uvidím ako naštartuje zajtra, keďže už pred dovolenkou mala moto nejaké problémy. Cestou vidíme v kempe nižšie od toho nášho porozkladané motorky. Prechádzame hranicou do Čiernej hory kde sa veľkému Maťovi medzi colnicami nedá naštartovať motorka. Našťastie to bol len nejako pošahaný spínač stojanu.

A hneď za hranicou nás očakáva to o čom som doposiaľ len čítala.

Cesta plná tunelov, no tunelov... dier vybitých do skál. Cesta plná napadaných šutrov, neosvetlené tunely, v ktorých nech sa akokoľvek snažím tak nevidím skoro nič. Celý čas s malou dušičkou len čakám, kedy v tom tunely skočím na nejaký veľký šuter a hodím sa o zem. Našťastie sa toto divadielko nekoná.

Kaňonom rieky Piva pokračujeme prekrásnou scenériou k Pivskému jazeru.

Kúsok za mostom nad jazerom zastavujeme pod prístreškom, kde si varíme a neskôr sa aj skrývame pred prudkým dažďom ktorý nás zastihol.

Najedení za sprievodu posledných kvapiek dažďa smerujeme do srdca Durmitoru.

Najprv nie moc zaujímavá úzka cesta spojená s dažďom sa onedlho mení na to pravé motorkové. Po chvíli nás počasie prestane napínať, a hory majú opäť modré pozadie. Úzka asfaltka stúpajúca pomedzi skaliská nám poskytuje úžasné výhľady. Sem tam je táto cesta lemovaná „pocitovo veľmi príjemnou“ priepasťou. Každých ani nie sto metrov stojíme a fotíme. Ten istý postup volia aj maďarskí mototuristi, s ktorými sa tu stretávame a stále obchádzame asi 20 krát. Pri jednom z najznámejších vrchov Durmitoru – Prutaši nachádzame kus snehu. Ten razom všetkých dospelých ľudí mení na malé deti, ktoré akoby videli sneh prvý raz.

Krásne objekty vôkol nás neutíchajú a tak si ideme oči vyočiť a foťáky vyfotiť, až sa foťáky skoro prehrievajú.

Nabití krásou, ktorú naše oči zočili prichádzame do Žabljaku a zastavujeme pri miestnom shope či skôr šope. Okolo prefrčí partička českých motorkárov cenduristov, partička ktorú sme ráno videli v kempe pod nami. Búrkové mračná pred nami neveštia nič dobré. Z obchodu vychádzam s náručou plnou 7 Days-ov a rovno skáčem na motorku a spoločne utekáme pred dažďom kúsok späť do neďalekého kempu. Len tak tak zoskakujeme z motoriek a utekáme sa skryť do altánku pred obrovskou búrkou. Ten istý postup zvolila aj partička spomínaných Čechov, ktorí už sedeli v altánku vedľa. Začínajú riadne blesky a tí čo chceli volať domov, radšej nevolajú, a ja rýchlo vypínam komunikátor. Cena chatky je 6 či 7 eur, dážď vyzerá byť pretrvávajúci, takže nie je čo riešiť. Zároveň je to túto dovolenku moja prvá a zároveň aj posledná noc na posteli. Keďže dážď stále neutícha, sedíme v altánku možno aj dobrú hodinu. Neskôr sa presúvame do kuchynky, kde už sú aj bratia Česi. Trochu sa pozoznamujeme, aj keď ja som im už známa z cendura. Respektíve môj vrkoč im je známy a podľa neho ma poznajú. Bedničky s pivami sa rýchlo tratia a zábava graduje. Českí bratia majú so sebou aj speváka, ktorý je ako jubox. Len neviem prečo keď niečo spieva, tak vždy ukazuje na mňa.

Neskôr s českým spevákom dávam duet aj ja a to už celý Žabljak vie, že sa niečo deje.

Tento deň sa stáva výpravným rekordom čo sa týka prejdených kilometrov, ale okolité scenérie nám nedovoľovali iba tak prefrčať okolo.

Ďeň štvrtý: Žabljak – Mojkovač – Kolašin – Gusinje – Vermosh – Tamara – 207 km

Ráno je veľmi výdatne, lebo Česi varia a ponúkajú aj mňa. Ja mam zasa problémy so štartovaním, ale už s úsmevom prichádzam na to, že aj včera aj dnes mi nejaký srandista vypol prívod paliva. Česi smerujú do Kosova ale kus cesty máme spoločnej, takže spoločne vyrážame v ústrety kaňonu rieky Tara, ktorý je druhým najväčším kaňonom na svete. V počte 15 motoriek tvoríme dlhú kolónu, ktorá smerujeme k známemu mostu ponad Taru. Kaňon je súčasťou národného parku Durmitor a aj vďaka tomuto kaňonu je park zapísaný v zozname svetového dedičstva UNESCO.

Na moste sa zastavujeme trochu sa po ňom poprechádzať a nakúpiť pár suvenírov. Spoločne pokračujeme krásnym kaňonom opäť s množstvom šutrov napadaných na ceste.

Kľukatou cestou cez horu sa dostávame ku križovatke, kde sa rozdeľujeme. S našimi českými bratmi sa teda lúčime a smerujeme na albánske hranice ku Gusinje. Medzi tým sa zastavujeme v obchode dokúpiť zásoby. Ja si kupujem perlivú minerálku, ktorú si nalievam do pitného vaku. Po nie dlhej chvíli prichádzam na to, prečo mi bolo povedané, že doňho mám dávať iba obyčajnú vodu. Po pár razoch odpustenia tlaku to už ale nerobí problémy.

Prichádzame na albánsku hranicu, kde colník všetko vypisuje ručne, takže sa tu chvíľu zdržujeme. Veľmi sa mi páči prístup albánsky colníkov. Ak niečo nepasuje v zelenej karte, dopíšeme si to pred colníkom perom a všetko je v poriadku. Túto chvíľu trávime spoločným uvažovaním o „dobre zjazdnej šotoline“, ktorá má nasledovať. Skoro každý si škodoradostne rýpne do Frenkyho, ktorý ide na hornete. Pre vstup do Albánska sme si vybrali asi ten najadrenalínovejší prechod, trasu Gusinje – Koplik, ktorá predstavuje 60 kilometrov dlhú offroadovú cestu. Zároveň je to najnáročnejší úsek celej výpravy. Búrkové mraky nad horami a občasné kvapky Frenkymu ani nám ostaným na optimizme nepridávajú. Kúsok za hranicou končí asfalt a začína pekná šotolinka, ktorú po chvíli strieda krásny nový asfalt. Začína moja hra nájdi si svoj bunker, na ktorý ani nemusím dlho čakať, lebo hneď nad cestou sa na mňa jeden usmieva.

Z druhej strany začínajú plieskať blesky a tak rýchlo vypínam komunikátor, skáčem na motorku a upaľujem za ostatnými. Asfalt nový, ale plný naplaveného bordelu, vedie až do dediny Vermosh – najsevernejšieho bodu Albánska, kde si robíme obedňajšiu zastávku a zároveň čakáme kým pominie búrka nad horami kam smerujeme.

Sledujeme miestnych ako cez koryto rieky prechádzajú na čomkoľvek akoby to bola asfaltka. Miestny dobytok sa okolo nás producíruje a jedna krava na nás nakúka spoza rohu polozbúranej budovy. Miro číta smsku od Hnila, ktorí túto cestu absolvovali pár hodín pred nami. Hnilo píše, že „ak tu ešte nie sú cestné motorky nech tu ani nejdú“. Ja na to, že on určite odrbáva aby sa mohol chváliť čo prešiel a my nie. Tak či tak sa nikomu už nechce vracať naspäť a celé to obchádzať, a ja predsa čakám tu dobre zjazdnú šotolinu. Sadáme na motorky a vraciame sa kúsok späť. Cestu z dediny lemujú kravy, ovce, prasatá, oslíky a iné domestikované záležitosti. Tu z asfaltky odbočujeme do prudko stúpajúceho kopca, plného vytŕčajúcich kameňov a kameňov, ktoré ako bonus po daždi vychytávame krásne mokré a šmýkajúce. Iba sa tak pozerám na to po čom idem, kam vedie cesta a hovorím si bóóóže. Otočiť sa to už nedá, lebo ten prudký kopec by som dole asi nedala, už len ísť a čakať čo príde. Pár krát to v rámci nepadnutia musím nechať hore kopcom zdochnúť, pár krát ju nohou len tak tak zachystávam, ale inak pekný deň,... Dochádzam na miesto kde sa čakáme, ostatní sa ma pýtajú že ako sa mi šlo, no ja len stále nevychádzam z úžasu, že som nepadla.

Pokračujeme ďalej a cesta sa javí byť lepšia, ale zrazu ani ísť dole kopcom po bahnistej ceste nepríde tak lákavé. Dole horami schádzame spoločne s veľkým Maťom bez motora. Akoby toho bolo málo, tak nás ako bonus začínajú naháňať miestne psi. Prichádzame na ďalšie miesto, kde sa čakáme. Podľa dohody, nesmie ísť nikto vzadu posledný a sám, obzvlášť z cestných. A tak veľkého Maťa strieda v mojej stráži Miro a Honzo. Vyšlo slnko, začína pripekať a cesta sa konečne podobá na tu dobre zjazdnú šotolinu, ktorá ale netrvá dlho. Razom sa ocitám v nejakom kameňolome, kde začínajú prudké klesania po veľkých kameňoch na ktorých mi odhadzuje kolesá. Ak sa pozriem doprava, srdce mi razom poskočí, lebo predstava pádu do niekoľko sto metrového zrázu mi na radosti nepridáva. Zastavujem pred kopou veľkých kameňov s tým, že toto asi neprejdem, čakám na endurákov, ktorí sú niekde vzadu, aby mi pomohli. Zároveň na tomto mieste prichádzam na úplne dno svojich síl. Ruky ma bolia od držania rájd, ktoré ale musím pevne držať lebo mi na kameňoch odhadzuje kolesá. Zároveň sa idem v motooblečku uvariť, avšak vyzliecť sa nechcem, pretože stále čakám pád. Keď však hodnú chvíľu nikto nechodí, kašlem na to a idem to prejsť sama. Nasledujú prudké klesania po úzkej kamenistej ceste, po jednej strane lemovane skalou po druhej strane lemované ničím. Pomaly si už aj zvykám, na zadné koleso skoro stále v šmyku. Veľmi nepekne po mne zazerá býk pasúci sa skoro už na ceste. Moje duševné modlitby o tom, nech sa mi nepostaví do cesty boli vyslyšané a ja pomaly dobieham Frenkyho. Spolu ďalej klesáme cez nejakú osadu, kde nám pár krát na autách vybehnú oproti blázniví Albánci, ktorí samozrejme ani nespomalia. Preto sa my radšej čo najskôr upratujeme na veľké kamene pri ceste a ja ešte preventívne nahýbam motorku na seba, aby ma neštrajchol.

Prichádzame do údolia, kde nás už čakajú ostatní. Tu je troška priestoru na rozbor toho čo sme vlastne prešli, nejaké zážitky a pády.

Kúsok nižšie je že vraj pri rieke celkom dobré miesto na kemping. Nakoniec sa nám moc nepozdáva a tak pokračujeme ďalej a veruže robíme dobre. Spoločne vbehneme do záhrady veľkého domu, kde nás už víta domáca. Stany rozkladáme na záhrade za dve éčka, až na Pištu, ktorý volí ubytovanie v izbe.

Nachádzame sa v dedine Tamare, veľmi strategickej dedine, keďže sa tu nachádza pivovar. Zásoba piva pre chalanov je tak neobmedzená. Naše poriadne donatriasané prázdne bruchá nás nútia domácu atakovať otázkou, či by nám vedela urobiť večeru. Vysvetľuje nám čo by večera zahŕňala za cenu 7 eur. S pocitom hladu, že by sme zjedli aj ich malú mačku, ktorá tam pobehuje si nahlasujeme večeru skoro všetci, a ja ťažko pregĺgam, keď dodá, že bude až o hodinu. Čakanie na večeru postupne jeden za druhým trávime v parádnej kúpeľni, ktorú máme k dispozícii nonstop. Domáca je mladá žena, ktorá tu žije s manželom a malým synom. Netrvá dlho a obaja začínajú kmitať ako včeličky a pripravovať nám slávnostnú tabuľu. Usádzame sa za stôl a nestíhame sledovať čo všetko nosia na stôl. Miestna polievka, chleba, grilovaná zelenina, zeleninový šalát, kozí syr, ryby, zemiaky a k tomu voda a domáce albánske víno.

Všetci sa naplňujeme až po okraj, lebo je to asi prvý a aj posledný raz čo počas výpravy počítame s takouto hostinou. A keď si už človek myslí, že je koniec, že ho už ničím neprekvapí, tak ona ešte donesie naservírovaný zelený a červený melón. Tak to už je konečná.

Všetko čo dostávame naservírované je ako sama hovorí „fresh“ priamo z jej záhradky. Ryby ulovené v miestnej rieke, pri ktorých sa nám ešte ospravedlňuje, že nie sú všetky ryby rovnako veľké. Albánske víno má celkom silný ráz ale chutí. Za túto skvele pripravenú večeru jej všetci dávame 10 bodov a ako bonus dostáva domáca ochutnať našej domácej. Najprv iba zľahka privonia, potom čo jej oznamujeme koľko to má percent prevracia panenky a delí sa o poldeci s mužom. Po tejto super večeri všetci potvrdzujeme, že si ráno prosíme aj raňajky za 3 éčka. Pomaly sa poberáme do chyži a snažíme sa zaspať. Neviem či to je tým šokom, ktoré dostalo telo, keď sa tak najedlo alebo čím, ale veľa z nás túto noc nemôže spať.