Camino de Santiago

Dážď, dážď, dážď. Nebyť hmly, všade naokolo by som videl Pyreneje. Musím sa prehupnúť cez viacero upršaných priesmykov s výškami 1400 – 1800 m n. m., než ma posledný - Col du Portillon (El Formigal, 1293 m n. m.) pustí do Španielska. Po jedenástich dňoch a vyše troch tisíckach prejdených kilometrov.

Hladný, smädný, zmrznutý. Tak vchádzam do premiérového španielskeho baru v prvom meste na južnom úpätí pohoria. Jaca, ležiaca na jednej z francúzskych vetiev camina, ako tu Cestu do Compostely ľudovo nazývajú, je mojou prvou dnešnou zastávkou. Desať storočí tadiaľ krok za krokom putujú rovnako „hladní“, „smädní“ a „špinaví“ pútnici. Putujú cestou, ktorá ich má očistiť, hľadajúc toho, kto im dá najesť a napiť. Hľadajúc vodu, po ktorej už nikdy nepocítia smäd. (viď Jn 4,10.14) Putujú cestou, ktorá končí v obrovskej katedrále Santiaga de Compostela. Pri mieste posledného odpočinku sv. Jakuba apoštola.

Spolu so sv. Petrom a sv. Tomášom ide o jediných troch Kristových učeníkov, ktorých hroby poznáme. Púť k pozostatkom sv. Jakuba sa v kresťanskom svete teší veľkej obľube a po púti do Jeruzalema je druhou najvýznamnejšou. Svojim významom a spiritualitou predbehla aj Rím, ktorý sa v pútnickom rebríčku nachádza na treťom mieste.

Aj to mi víri hlavou v bare pripomínajúcom staré westerny. Skupinky hlučných mučačos s čiernovlasou uhrančivou seňoritou za pultom. Len miesto strieborných dolárov o pult cinkajú eurá. Až pri teplých obedňajších raňajkách si uvedomujem, aký mal byť prejazd hlavným hrebeňom pohoria nezabudnuteľný. Bol. Nikdy nezabudnem na tu hustú hmlu, dážď a zimu. Ale aspoň mi regenka nezaberá zbytočné miesto v batožine.

Každým sústom koreneného jedla sa mi do žíl vracia život a po šálke horúcej kávy mi už nič nebráni rozbehnúť sa po hlavnej ceste priamo na západ. Nič, okrem slov: „Zastaňte na cestách a viďte, skúmajte dávne chodníky; a kde je dobrá cesta, choďte po nej, tak si nájdete odpočinok pre dušu.“ /Jer. 6,16/ Stojím a skúmam. Aby som sa nakoniec vydal do hôr južne od plánovanej trasy.

Fenoménu stredovekých púti sa venujem dlho. Pre dnešného človeka je nepredstaviteľné, ako sa mohli obyčajní nevzdelaní ľudia, ktorí v živote navštívili akurát tak trh v susednej dedine, vydať v dvanástom storočí naprieč divokou a nevľúdnou Európou. Len s malým batôžkom a túžbou ďakovať alebo prosiť svojho Boha. Sú to úchvatné príbehy ľudí, ktorých si Cesta nevyvolila a tak skončili blúdiac niekde v južnom Taliansku. A inšpirujúce osudy tých, ktorým bolo dopriate Santiago uvidieť.

Aj dnes Camino sama riadi osudy pútnikov a siahodlhé detailne plány nemajú zmysel. Nakoniec je aj tak všetko inak. Ako v prípade štyridsiatky turistov, ktorí sa pre nedostatok času a vlastnému pohodliu rozhodli cestu absolvovať v modernom klimatizovanom autobuse. Lenže Camino im chcela dopriať čas na rozjímanie a pripravila im nečakanú prestávku. V jednej z ostrých zákrut, schádzajúc ku kláštoru sv. Jána, sa predná časť autobusu zahryzla do asfaltu a nadutý krížnik ciest sa v niekoľkých sekundách zmenil na uviaznutú nemotornú veľrybu. A zostane tu zakliesnený, s prednými kolesami vo vzduchu a blokujúc prejazd v oboch smeroch, pokiaľ sa nenaplní osud, ktorý všetkým zúčastneným cesta pripravila. S Matúšovým: „A mnohí prví budú poslednými a poslední prvými“ /Mat. 19,30/, sa predieram popri narastajúcej kolóne aut aj vedľa nešťastného autobusu, aby som bol nadlho jediným motorizovaným pocestným, ktorý po kľukatej horskej ceste prešiel.

Pri stredovekom kláštore San Juan de la Peňa, vytesanom v kolmej pieskovcovej skale rokliny, stretávam prvých peších pútnikov. Ich kroky vedú už osem storočí do západnej Galície. Cestou kedysi stráženou templárskymi rytiermi. Preto Camino lemuje toľko stredovekých hradov, pevností a kláštorov. Rovnako ako nepreberné množstvo kaviarničiek, nocľahárni a jednoduchých hotelíkov, ktoré vyrástli popri ceste v modernejších časoch.

Nový rozmach Camina spôsobila Coelhova kniha Mágov denník (neskoršie vydania pomenované Púť do Compostely), za čo sa autorovi dostalo poďakovanie od samotného pápeža. Dnes ale okrem skutočných pútnikov je Camino plné ľudí, ktorí ju berú len ako športový či kultúrny počin. Nie je ale až tak podstatné z akého popudu sem človek prichádza. Svätojakubská cesta je plná zázrakov. Cesta, ktorá mení ľudské priania a osudy nečakane a nezvratne.

Vďaka spriečenému autobusu si mám možnosť prezrieť kláštor v kľude sám. Jeho najstaršie múry nesú pečať deviateho storočia a spomínajú na slávu storočia jedenásteho, keď sa kláštor stal centrom náboženského života mladého aragónskeho kráľovstva. Podľa legendy až do 14. storočia ukrýval svätý grál. Žiaľ, kláštorný život nezapaľoval len srdcia, a tak po viacerých devastačných požiaroch bol kláštor v 17. storočí zrušený. To, čo sa zachovalo, pochádza z obdobia 10. - 12. storočia. Jedinečná krížová chodba pod skalným prievisom ešte aj dnes poľahky dovedie stíšeného pútnika k spiritualite camina.

Netrvá dlho a znova sa napájam na hlavnú ceste smerujúcu na Pamplonu. Široký pruh asfaltu vedie v rýchlych zákrutách pomedzi bizarné šedé skaly a po ľavej strane sa objavuje modrá rozvodnená hladina priehrady Yesa. Niekoľkotýždňové dažde sa museli niekde prejaviť. Z vody trčia len koruny stromov, zatiaľ čo ich kmene spoznávajú podvodný svet. Priehrada bola postavená v prvej polovici 20. storočia ako zásobáreň vody pre suchom vyprahnutú oblasť medzi Pamplonou a Zaragozou. Pod jej hladinou, okrem časti pôvodnej svätojakubskej cesty, zmizli aj rímske kúpele Tiermas. Za obcou Liedena vytvára riečka Irati bizarnú skalnú roklinu so zrúteným oblúkom starovekého románskeho mosta na historickej rímskej ceste, (Poblado Romano) ktorá je pripomienkou, slávnej a rozľahlej ríše. Aj po tomto moste smerovalo zlato vyťažené v rímskych baniach Las Médules do sídla veľkolepej ríše.

Pamplonu pre tentokrát ešte obchádzam. V súčasnosti ju viac ako história a pamiatky preslávil beh uličkami pred rozzúrenými býkmi. Mne sa však pri jej názve vždy vybaví fatálne zranenie sv. Ignáca, vtedy ešte rytiera Iňiga, na hradbách pevnosti. Ale návštevu mesta aj tento príbeh si nechávam až na spiatočnú cestu. Teraz sa ponáhľam do Puente la Reina a na jej slávny kamenný most, na ktorom sa spájajú všetky štyri vetvy francúzskej cesty. Od tohto miesta do Compostely vedie už iba jediná „francúzska“ cesta.

Aj napriek zákazu vjazdu tlačím motorku na most. Nemôžem si odpustiť trofejnú fotku na mieste tak nerozlučne spätom s caminom. Mieste, ktoré sa na romantickej maľbe vynímalo z etikety vína, pri ktorom som sa definitívne rozhodol cestu čo najskôr uskutočniť.
„Dlhá cesta zo Slovenska“, prihovára sa mi mladý Nemec, teatrálne si prezerajúc Dylana.
„Dlhá cesta do Santiaga“, odpovedám mu s rovnako zaujatým pohľadom na dlhé opálené nohy jeho priateľky. „Chceš vymeniť?“
So smiechom odmieta.

Na opustenej lavičke vedľa mostu sedí unavený pútnik s pohľadom zasnene upretým do diaľky. Do ďalekých, doposiaľ neprebádaných miest svojej duše. Odteraz sa stávam často svedkom podobného výjavu. Momentov, keď Duch koná svoje dielo. Pripomínam si zásadu z jezuitských duchovných cvičení – nerušiť a nikomu sa neprihovárať. Lebo nikto nemôže tušiť, čo sa práve deje vo vnútri človeka.

Za Logroňom, ležiacim uprostred viníc vínorodého kraja La Rioja, sa zo spätných zrkadiel definitívne vytráca južné predhorie Pyrenejí a Villafranca, so svojím tisícmetrovým priesmykom je na dlho posledným oživením. Vchádzam do dvestokilometrového „nič“ v podobe nekonečnej roviny medzi Burgosom a Leonom. Dve najväčšie mesta na camine sú známe najmä monumentálnymi gotickými katedrálami. Žiaľ, sú v nich návštevne hodiny a vstupné. To by v chrámoch nemalo byť.

Sediac pred zamknutou katedrálou si pred očami vybavujem jeden z mojích najobľúbenejších obrazov. Caravaggiovu „Madonu pútnikov“. Obraz Matky Božej, ukazujúcej uprostred noci malého Ježiša pútnikom, ktorí bosí a špinaví zaklopali na jej dvere. To už o Catedral de Santa Maria dnes neplatí. Naviac hlučný gýčovitý kolotoč tesne pri jej zamknutom vchode predznamenáva, že aj camino je pre mnohých viac púťovou atrakciou ako duchovnou cestou spásy. Ale nesúdim. Boh neprikazuje, Boh pozýva. Tu logika, výchova, etika nestačia. Ako u Caravaggia. Je proti zdravému rozumu budiť uprostred noci matku s malým dieťatkom. Rozum káže počkať do svitania, umyť sa, obliecť čisté šaty a až tak, s darom v ruke zaklopať na cudzie dvere. Zdravý rozum matke prikazuje takých nezdvorilých nočných návštevníkov od dverí odohnať. Dôrazne, ale potichu, aby sa dieťa nezobudilo. Na obraze je ale všetko inak. Duch robí v srdci túžiaceho človeka veľké veci. A veje si, kam chce. /viď. Jn 3,8/

V príjemnom tieni parku pri Museo de Burgos sa v myšlienkach vraciam do ani nie desať kilometrov vzdialenej nenápadnej dedinky Atapuerca. Pútnici ňou prechádzajú bez záujmu, tešiac sa na odpočinok v centre Kastílie, no všetkým archeológom sa pri tomto názve rozšíria zreničky. Veď ide o jednu z najdôležitejších archeologických lokalít sveta. V roku 1994 tu bola vykopaná 800 tisíc rokov stará kostra „prvého Európana“. Dovtedy neznámy a najstarší typ človeka, ktorý bol v Európe nájdený. Oblasť spolu s jaskynnými maľbami v pohorí Sierra de Atapuerca je od roku 2000 súčasťou svetového kultúrneho dedičstva UNESCO a mnoho z nálezov je k videniu práve v miestnom múzeu.

Všetky duchovné a historicko-kultúrne úvahy sú ta-tam, keď popri lavičke v príjemnom tieni ospalého parku prejde mladučká opálená Španielka. Ale viac ako jej estetický zjav ma zaujala taška s trčiacimi bagetami. Však to treba aj jesť. Púť, nepúť, ďalší cieľ je pekáreň.

Sila ticha

Kilometre pravdy. Aj tak by sa dal nazvať úsek camina medzi mestami Burgos a Leon. Dvesto kilometrov ničoty s páliacim slnkom nad hlavou preverí psychiku každého, kto sa dostal až sem. V krajine takmer bez stromov je dlhý čierny had častejším zjavom ako čo len malý kúsok tieňa. Nad rozpálenou krajinou vibruje prehriaty vzduch a jeho neustály tanec má hypnotické účinky. Z tepla by som sa mal tešiť, ale pociťujem iba únavu z tisícok kilometrov. Oči zostavajú otvorené už iba silou vôle a zasnený pohľad preniká skrz veci. Všetko sa spomaľuje a ja sa uzatváram do vlastného sveta. Prepadám mlčaniu a zastavené myšlienky zvyšujú intenzitu vnímania. Vo chvejúcom sa vzduchu realita stráca na reálnosti. Zmizli kopce aj domy. V priestore bez akéhokoľvek záchytného bodu sa stráca aj moje ego. Vyparuje sa spolu s bunkami môjho tela, až so mňa zostávajú len suché kosti. Suché biele kosti rozprášené uprostred údolia. Z vlastnej vôle a túžob nezostalo nič. Len viera v prísľub ich nového oživenie. (viď. Ez 37, 1-14)

„Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú. Ak Pán nestráži mesto, nadarmo bdejú jeho strážcovia.“ /Ž 127,1/ Tento úvod Šalamúnovej piesne mi pripomenula spustnutá kaplnka Ermila de la Virgen na okraji zabudnutého mestečka Sahagún. Pár stromov mi tu umožní krátky odpočinok. Románsko-arabské prvky stavby jasne naznačujú dlhodobú prítomnosť Maurov na Pyrenejskom polostrove. Nič tu už ale nepripomína slávu opátstva, ktoré bolo od čias založenia v desiatom storočí, až do storočia devätnásteho, najvýznamnejším benediktínskym kláštorom Španielska. A to prepožičalo Sahagúnu veľký politický, nábožensky aj kultúrny význam.

O to viac si svoju niekdajšiu slávu a význam zachoval Leon, založený ako rímska vojenská základňa v roku 68 po Kr. Už v treťom storočí sa stal centrom Iberského polostrova a na počiatku druhého tisícročia sa stal hlavným mestom rovnomenného kráľovstva. Aj vďaka náleziskám železnej rudy a uhlia si mesto zachovalo význam až dodnes. A dodnes je jeho dominantou Leónska katedrála, posledná gotická katedrála pred samotným Santiagom. Žiaľ, nešvár z Burgosu – otváracie hodiny, sa preniesol aj sem. Nevadí, nemusím vstúpiť do každého kostola po ceste. Veď: „Království Boží je v tobě a všude kolem tebe, nikoli v budovách ze dřeva a kamene. Rozštípni kus dřeva, já tam budu. Nadzvedni kámen a nalezneš mně.“ /Z filmu Stigmata/

Zámockým parkom Astorgy plynú tiché tóny potulného muzikanta. Pri nostalgickom „Bon Camino“ cítim, že sa stávam súčasťou cesty. Alebo skôr, že ma cesta prijala. Čas a vzdialenosti prestávajú hrať úlohu. Stávam sa slobodným. Na rozdiel od otrokov, ktorí na prelome novoveku pracovali v zlatých baniach Médulas. Celý zlatonosný kraj spravoval rímsky tábor Asturica Augusta, z ktorého dnešná Astorga vyrástla. S koreňmi zachytenými už v 1. stor. po Kristovi.

Návšteva rímskych zlatých baní bola jedným z mojich priorít. Aj keď s púťou nemajú nič spoločné, chcel som proste vidieť tu bizarnú krajinu. Netuším ako, ale v Astorge, tak blízko od baní, som na ne úplne zabudol. Vymazali sa mi z pamäti a spomenul som si na ne až doma, keď som si prechádzal fotky a záznamy z cesty. Nebola to ale jediná zvláštnosť. Dlhý rad „náhod“ ma donútil uveriť, že camino si naozaj žije svojím životom. Odstráni z púte všetko nepodstatné a naopak, pridá k nej vlastný zámer.

Mystika Camina je aj v tom, že na nej všetko prichádza v pravý čas. Uvedomujem si to na vrchole Leonskych hôr, kde vo výške cez tisícpäťstotridsať metrov leží jej najvyšší bod. Nevedno kto na horu Monte Irago vyniesol a postavil železný kríž, po ktorom dostalo miesto aj názov – Cruz de Ferro. Dokonca nie je známy ani pôvod kríža. Mohol slúžiť na označenie rímskej cesty, tvoriť hranicu pozemkov, alebo byť súčasťou rímskeho chrámu boha Merkúra. Vieme len, že dnes, na vysokom dubovom stĺpe mame možnosť vidieť len kópiu kríža. Originál je od roku 1976 uschovaný v múzeu camina v Astorge.

K vysokému drevenému podstavcu kríža hádžu pútnici kamene, ktoré sem doniesli z domova. Ako symbol duševnej záťaže, ktorú by tu radi zanechali. Sám tu zanechávam pomyselné otrocké putá, ktoré zo mňa samovoľne odpadli v Astorge. „Bože, kiežby tento kameň, symbol mojej námahy na tejto púti, ktorý kladiem pod kríž Spasiteľa, raz, keď sa budem rozhodovať o skutkoch môjho života, preváži misku váh v prospech mojich dobrých skutkov. Kiežby to tak bolo.“ Slova tradičnej pútnickej modlitby vyhradenej pre toto miesto, pre túto chvíľu. Aj ja, ešte stále veriac vo svoje sily, som sa ju naivne pomodlil. Cesta ma ale zmenila. Dnes, keď píšem tieto riadky, by som sa už modlil inak. Dnes už viem, že nie zo skutkov budem súdený. /viď. Ef 4,32/

Dnes už rovnako viem, prečo som na tomto mieste stretol starého pána, ktorí po camine putoval so svojou dvanásťročnou vnučkou. Požiadal ma, aby som ich pri kríži odfotil a pri tom vznikol priestor na krátky rozhovor. Už dávno som sa poučil, že si na cestách nemám robiť predsavzatia tipu: „Tu sa ešte vrátim“. Ale keď dom nevedel odtrhnúť zrak od odchádzajúcim párom, niekde vo vnútri som cítil túžbu byť tu ešte raz. Tak, ako on. S krvou z mojej krvi. Boh hovorí v podobenstvách. Dnes viem, že to bola jedna z indícií, ktorá ma doviedla k pokladu. K pokladu, ktorý som hľadal vo svete a pritom som ho mal celý čas doma. Vo vlastnej „záhrade“.

Zatiaľ čo cesta nahor stúpala v príjemných serpentínach, dole je to ako zo strechy. Zastavujem až pri kostole sv. Jakuba, vo Villafranca del Bierzo, v ktorom sa zhmotňuje milosrdnosť cesty. Kto z akéhokoľvek vážneho dôvodu nemôže v púti pokračovať, stačí ak vo viere prejde jeho Bránou odpustenia. Dosiahne tým milosti, ako keby došiel až do cieľa. Cieľa vzdialeného 7 až 10 dní putovania. Brána je však práve zatvorená a tak mi nezostáva iné, len cez ďalšie tri tisíctristo metrové priesmyky prejsť posledné dve stovky kilometrov. Čítal a vypočul som si mnoho príbehov. Príbehov ľudí s nevyliečiteľnými chorobami, telesnými handicapmi, ktorí sa chceli dostať aspoň sem. No cítiac uzdravujúci účinok púte, nakoniec väčšina z nich došla až do Compostely. A na tomto poslednom úseku sa prosiace modlitby spontánne menili na modlitby vďaky.

Je horúco no zalesnená krajina tu už pútnikom poskytuje vytúžený tieň. Cesta stále stúpa, zákruta strieda zákrutu a na obzore sa objavujú stále nové panorámy hôr. Popri ceste na žlto kvitne akýsi neznámi ker a vanie z neho prenikavá sladkastá vôňa. Do toho červeň divých makov a akési fialové suchomilne kvietky. Cesta je naozaj úžasná. Napadá mi ale, že cesta nemôže byť cieľ. Ak by som nemal iný, dôležitejší cieľ, už by som sa bol dávno vzdal. Takto mi ale každý deň, aj napriek prežitým útrapám, prináša stále novú radosť.

Radosť, pokoj a mlčanie. To cítim v uličkách spiacej Peňalby, trocha mimo od camina. Údolie ticha, ktoré ma tu priviedlo, si svoj názov zaslúži. Jeho divoká krása vyráža dych. Niet čo povedať, slova nestačia. Len tichý nemý úžas. Definitívne stíšenie, odovzdanie sa. „Čas je ako meč. Buď ho rozsekneš, alebo on rozsekne teba“, hovorí arabská múdrosť. Scéna pre posledný zápas je pripravená...

Odbilo poludnie, keď po dvoch týždňoch a vyše štyroch tisíckach kilometrov zastavujem na rozľahlom námestí a spolu s ostatnými pútnikmi mlčky stúpam kamenným schodišťom. Brána katedrály sv. Jakuba v Santiago de Compostela je dokorán.

Compostela – Hviezdne pole, dostala svoje meno po Mliečnej dráhe, ktorá vytvára obraz jej cesty na oblohe. Kto sa díva ku hviezdam, toho cesta zláka. Kto sa hviezdami nechá viesť, jedného dňa dôjde až sem. Ubehlo veľa rokov než sa sen pretavil na skutočnosť. Musel som prejsť tisícky kilometrov než som zažil ten pocit, že som tu. Než ma ochromilo sklamanie a do oči sa mi vtisli slzy.

Moje srdce ma už zlákalo k niekoľkým pútiam na ktorých som navštívil mnoho významných aj skrytých miest. Takmer na všetkých ma čakal dar v podobe nového poznania, odkazu, vnútorného vhľadu, nového smerovania. Aj preto som bol plný očakávaní, aké to bude v Compostele. Čo veľké tu na mňa bude po tých rokoch a vynaloženom úsilí čakať. A ono nič. Dokonca ani žiaden pocit šťastia či aspoň radosti. Nič, len prázdno v duši.

Sklamaný som si prezrel interiér monumentálnej baziliky a s nevyslovenou otázkou: „Prečo“ som dlhé minúty sedel pred sarkofágom sv. Jakuba apoštola. Keď odpoveď neprišla ani po hodine, pobral som sa von. Prezrel si námestie, prehrabával sa v suveníroch a hľadal záchytný bod pre moju zaskočenú myseľ. Oči sa mi zastavili na vodnej clone neďalekej fontány a vtedy mi to došlo. Udalosti môjho života bežali paralelne s udalosťami cesty a ja som v nich videl skrytý súvis. Zrazu všetko do seba zapadalo, všetko malo zmysel. V jedinom okamihu som pochopil, že cieľom camina nie je Compostela, ale cesta sama. Zrazu som vedel, že Cesta svätého Jakuba v Compostele nekončí, ale začína. Zrazu som vedel, že až sa vrátim domov, už nič nebude také ako predtým.

Oči mi znova zaliali slzy a stekali po tvári ako pramienky vody fontány. Tentokrát to ale boli slzy radosti a vďačnosti. Ten nával emócii som sám nedokázal vydržať. Rozbehol som sa za jediným, kto mi v tejto chvíli mohol rozumieť. Za svätým Jakubom.

Maják na konci sveta

Z majáku na myse Cobo Fisterra pozorujem spenené vlny Atlantiku. Keď som odchádzal z domu, bol som rovnako sčerený a zjazvený. Teraz cítim pokoj.

Na toto miesto, sledujúc dráhu slnka, kedysi prišli Kelti. Na vrchole Monte del Facho, povedľa dnešného majáka, slávili sviatky slnka a plodnosti. Neskôr tu stál fenický chrám boha slnka. Rimania považovali tunajší záliv za koniec sveta a nazvali ho Finis Terrae. Ďalej už bolo iba Temné more, ako Atlantik nazývali. Od roku 1853 tu stojí sedemnásť metrov vysoký maják, ktorého reflektor dosvieti do vzdialenosti šesťdesiatich kilometrov. Znie to neuveriteľne, ale okolo mysu prepláva 70% obchodných lodí sveta.

Maják „na konci sveta“ je obohnaný železným plotom. Dívajúc sa naň začínam mať podozrenie, či tu už nebol Pacho. Veď to on sa vyhrážal: „A keď ma naserú, aj ten plot im podpálim.“ Aby sa to nezopakovalo, nahradili zhorený drevený plot kovovým.

Odchádzam. Na pláži vedľa skalného útesu horia ohníky. To pútnici, ktorí došli až sem pália na znak nového života svoje šaty a topánky, v ktorých púť absolvovali. Ja to nerobím. Niečo mi hovorí, že moja púť tu nekončí. Niečo ma poháňa ísť ďalej. Niečo mi nahovára, že ďalší kamienok do mozaiky poznania na mňa čaká v Taliansku. Hlboko v horách Umbrie.

Prichádzam k statočnému skútriku odpočívajúcemu pri míľniku s mušľou hrebenatky – znakom sv. Jakuba a jeho cesty. Mosadzná tabuľka na ňom hlása: 0,00 km. Je koniec. Viac na západ sa už nedá.
Ale zároveň je to aj nový začiatok. Moja súkromná cesta do Ixtlanu (viď Carlos Castaneda). Cesta, z ktorej niet návratu. Cesta, z ktorej sa niet kam vrátiť. Lebo starý svet prestal existovať...

Ešte by som chcel povedať...

Sv. Jakub, jeden z dvanástich, patriaci do trojice privilegovaných, ktorí boli priamymi svedkami najvýznamnejších udalosti Ježišovho života. Spolu s Petrom a Jánom mohol na hore Premenenia vidieť Pánovu slávu (viď Mk 9,2-9), ale zároveň v Getsemanskej záhrade byť svedkom jeho smrteľného zápasu (viď. Lk 22,41-46). Ako sa dokázal vyrovnať so skúsenosťou, že ten mocný a neporazený Boží syn vzal na seba údel trpiacich a slabých? Nebola to zásadná udalosť pri dozrievaní jeho viery, ukončená na Turíce?

Sv. Jakub prešiel dlhú cestu. Od svojho povolania medzi apoštolov po smrť mečom. Bol to on, kto priniesol „radostnú zvesť“ do Španielska. Je to on, ktorý poznajúc cestu, na ceste vyučuje.

„Od svätého Jakuba sa teda môžeme naučiť mnohým veciam: pripravenosti pri prijatí Pánovho volania, keď aj nás žiada, aby sme zanechali „loďku“ našich ľudských istôt, nadšeniu nasledovať ho na cestách, ktoré nám on ukazuje a ktoré presahujú všetky naše iluzórne predpoklady... On, ktorý si spočiatku prostredníctvom svojej matky žiadal sedieť s bratom vedľa Majstra v jeho kráľovstve, bol vlastne prvým, kto vypil kalich utrpenia a ktorý sa s apoštolmi delil o mučeníctvo. Nielen vonkajšia cesta z hory Premenenia na horu smrteľnej úzkosti, ale predovšetkým tá vnútorná symbolizuje celé putovanie života, medzi nasledovaním sveta a Božou útechou... Nasledujúc Ježiša ako sv. Jakub vieme, že aj v ťažkostiach kráčame po správnej ceste. “ / Benedikt XVI./

Pokračovanie

Text: Pilgrim, ©2008 – 2013
Foto: Pilgrim, ©2007