Dnes už ani neviem, ako k tomu celému došlo. Teda ako sa mohlo stať, že počas leta sa nezadaril ani jediný alpský výjazd. Spoliehal som sa teda na september, ale tam to akosi nevyšlo. Zúfalo som sledoval predpoveď počasia na október, a nakoniec sa zadarilo. Kvôli možným zmenám počasia a krátkosti času som vopred vylúčil akýkoľvek „poznávací“ charakter výletu, a po rokoch sme sa vrátili k systému jednej základne a celodenných výjazdov. Malo to byť niečo dosiahnuteľné za deň, a podľa možnosti niekde v okolí Reschenpassu, keďže táto oblasť ponúka množstvo cieľov. Zostávalo už len nájsť hotel (v ponuke katalógu partnerských hotelov časopisu Touren Fahrer), ktorý je navyše v októbri ešte otvorený, zbaliť päť švestiek, a v chladnom ráne vyraziť.

Streda 6.10.2010:

Žilina, Wien (Gericke), Salzbrug, St.Leonhard, Rossfeld Ringstrasse 1545m, Berchtesgaden, Ramsau, Schwarzbachwachtsattel 868m, Steinpass 615m, Pass Strub 675m, Waidring, Sankt Johann in Tirol – Hotel Tiroler Hof (46 Euro os./noc s PP). 650km

Vyrážame v pohode, nakoľko nás čaká len presun do Sankt Johann in Tirol. Dosť veľké zdržanie naberieme v Gericke Wien, a navyše som na trasu pripojil horskú cestu Rossfeld Ringstrasse v blízkosti Berchtesgadenu, ktorá je zrejme najvyššou asfaltkou v Nemecku. Stúpať na Rossfeld začíname už pri západe slnka, ale aspoň nemusíme platiť mýto, a na celej ceste i vrcholových parkoviskách sme úplne sami!

Takto v jesenný večer je to nečakaná nádhera, pohľady na sever (Nemecko) i juh (Rakúsko) do dolín o 1000 výškových metrov nižšie sú úchvatné. Telefonicky hlásim do hotela, že prídeme neskôr, a už aj klesáme v ústrety tme do Berchtesgadenu.

Presun do Sankt Johannu spomalia nielen neavizované uzávierky, obchádzky a jazda tmou podľa navigácie, ale aj strieľanie do výfuku, ktoré mi začalo počas klesania z Rossfeld. Strieľanie je to ale akési také “plastové” pričom bez záťaže motorka pekne drží voľnobeh. S malou dušičkou sa doteperíme do Sankt Johannu, a analýzu nechávame na ráno…

Štvrtok 7.10.2010

Sankt Johann in Tirol, Ellmau, Steinbacher Sattel 745m, Wörgl, Vomp, Weer (Honda Schick – oprava), Innsbruck, Zammerberg, Fliess, Prutz, Feichten im Kaunertal, Kaunertaler Gletscherstrasse (Weissseeferner) 2750m, Prutz, Ladis – Hotel Sonnleitn (51 Euro os./noc s PP). 311km

Po raňajkách štartujeme pred hotelom, a Milan okamžite zisťuje príčinu „strieľania“ do výfuku: porúčalo sa jedno tesnenie medzi interferenčnou rúrou a pravým tlmičom výfuku. Jazdiť sa s tým teda dá, ale bol by som nervózny z tých pazvukov, treba nájsť riešenie. Amatérsky s palubným náradím na chodníku je to vylúčené. Vyháňam teda majiteľku hotela od PC, hľadám najbližšiu Hondu, a volám do firmy Honda Schick vo Weer (Tirol).

Telefón dvíha majiteľ, nenechá ma ani poriadne dohovoriť, tesnenie vraj majú skladom (vie sám aké, lebo len to jedno na Varaderách odchádza), mám sa staviť. O necelé dve hodiny stojíme pred predajňou, o jednej mám pristaviť motorku, medzitým majú obed a aj tak musí mašina vychladnúť. Dávame teda s mojimi spoločníkmi obed tiež, a posielam ich jazdiť s tým, že sa večer stretneme na našej „základni“, hoteli Sonnleitn v Ladis.

Paradoxne, oprava môjho Varadera bola jedným z najsilnejších zážitkov celého výletu. Presne o 13:00 mechanik dvíha motorku (neskôr som sa dozvedel, že je to majiteľov syn). Profesionálne vykoná výmenu tesnenia, pričom najskôr treba odstrojiť celý zadok, kapotáže, nosiče kufrov, blinkre, oba výfuky, a celé to nazad poskladať, ešte komplet prerobiť zadnú kabeláž lebo jej terajší stav sa mu nepozdáva.

Hodinová sadzba je tu síce vyše 60 euro, ale borec to má hotové za hodinu 40 minút, za celý čas sa nezastavil ani na sekundu, nepil, nejedol, nefajčil, netelefonoval, nič nepoškriabal, nestratil, nezabudol dotiahnuť či zapojiť... cena za opravu je vyrátaná na minúty, a o tretej už sedím na naštartovanej motorke, ktorá už nestrieľa z výfuku.

Keďže je stále pekne, volám na Pitztal, že do koľkej vozí ľadovcový expres – už končia. Tak si zvolím starý známy cieľ na neskoré popoludnie: Kaunertaler Gletscherstrasse. Pomerne neskorá hodina príjazdu ma síce nezachráni od platenia premršteného vstupného, ale tie scenérie kombinované s úplnou samotou na tomto kúsku cesty asi opäť stáli za to!

Takže sa na koniec dňa pekne vyvození stretávame v hoteli Sonnleitn v Ladis, dávame výdatnú večeru, motorky spinkajú v garáži... Na izbe s masívnym nábytkom i podlahami nachádzam kúpeľňu s vaňou(!), a tak sa po asi 20 rokoch ponáram do niečoho takého. Pri tých jesenných teplotách (hotel je vo výške vyše 1300m) padne dobre aj horúca voda!

Piatok 8.10.2010

Ladis, Prutz, Martina, Flüelapass 2383m, Zernez, Zuoz, Bever, Pontresina, Berninapass 2330m, Forcola di Livigno 2310m, Livigno, tunel Munt-La-Schera 1815m, Ofenpass 2151m, Reschenpass 1519m, Rojen 2000m, Reschenpass 1519m, Finstermünzpass 1252m, Prutz, Ladis. 307km

Keďže Ladis sa nachádza v bezprostrednej blízkosti trojuholníka krajín A, I a CH, na programe najbližších dní musia byť zákonite okruhy cez tento trojuholník. Náhodou si na dnes vyberáme trasu, ktorá začína Švajčiarskom. Klesáme z Ladisu serpentímani do doliny, a po ľadovej jazde slušnou kosou sa slnko pomaly prebíja i do doliny Engadin. Užívame si jazdu ranným Švajčiarskom, a v Susch odbočujeme na úžasný výjazd (na otočku) na Flüelapass. Bisťubohu, koľko som tu nebol? 7 rokov?

Aj vzhľadom na krátky deň sa nám nechce robiť veľký okruh, a tak vraciame sa do doliny, a pokračujeme na západ, a neskôr už so St.Moritz stúpame na Berninapass. Jazda je okorenená fantastickými výhľadmi na Piz Bernina, i prechádzajúcim vláčikom, ktorý, hoci je pomalší, akosi nás stále dobieha i predbieha.

Na naše počudovanie sa cez 2330m vysoký Berninapass valí z talianskej strany hustá hmla, tak krátko za sedlom neplánovane odbočujeme cez Forcola di Livigno do Livigna.

V Livigne aspoň lacno tankujeme, a okolo priehrady Lago di Livigno musíme prejsť, aby sme sa dostali k spoplatnenému tunelu.

Po prejazde jednosmerne regulovaným tunelom odbočujeme na východ na Ofenpass (tak tu som nebol 10 rokov!), a som celkom paf zo scenérií jeho západnej rampy. Zároveň som paf z cien v chate či motoreste pri ceste, kde sme dali krátku pauzu: za dve studené mikro-espressá a jedno studené mini-cappucino vyvaliť toľko, ako za pol nádrže benzínu? Už aby sme boli v Rakúsku!

Na jeho východnej strane v doline Val Mustair sa už ponárame do inverznej hmly, takže scenérie sú dávno preč, vzrušenie nám však viac než bohato vynahradí ťažká krízovka v doline, keď svižne predbiehame traktor s hnojovým vozom, ktorý práve odbočuje z rovnej cesty doľava do takého strmého kopca, že by to fakt nikto nečakal.

Z hmly sa nám už nepodarí vymotať, aj keď za týmto účelom nasadíme z Reschenpassu ešte neplánovane neskorý výjazd na Rojen („slepá ulica“ – stúpanie z Reschenpassu), ktorý je vo výške 2000m... Až na rakúskej strane Reschenpassu hmla mizne, ale to je už večer, zima a skorá tma. Vaňa to zasa istí.

Sobota 9.10.2010

Ladis, Prutz, Finstermünzpass 1252m, Reschenpass 1519m, Mals, Taufers, Umbrail 2502m, Stilfserjoch 2758m, Bormio, Passo di Foscagno 2292m, Passo d´Eira 2208m, Livigno, tunel Munt-La-Schera 1815m, Ova Spin 1889m, Zernez, Scuol, Pfunds, Prutz, Ladis. 257km

Vzhľadom na včerajšiu trasu nemáme inú možnosť, než začať dnes Reschenpassom. Naše obavy sa ale napĺňajú, hneď na talianskej strane Reschenpassu začína hustá a vlhká inverzná hmla s viditeľnosťou len pár metrov a jednocifernými teplotami! Serpentíny južnej rampy Reschenpassu nám trvajú asi 100x dlhšie než zvyčajne, pretože predbiehanie je nemožné, a v premávke sa nachádza veľa traktorov miestnych gazdov.

Znechutení stáčame na západ do Švajčiarska, a chceme sa z hmly čo najskôr vymotať, stúpaním na Umbrail. Sme prekvapení, aká hustá a ako vysoko sa hmla drží aj tu. Jazdíme doslova krokom, aj keď premávka na Umbrail je tradične takmer nulová.

Z Umbrailu je to na skok na Stelvio, kde pri úchvatných scenériách relaxujeme. Je tu teplo defacto na krátky rukáv, a hmla opäť vyzerá náramne romanticky, ale každý kto sem vyšiel, vie o nej svoje. Mám takú blbú predtuchu, že jej nebude kam ujsť, lebo medzičasom vidíme, že je zahalený už aj Umbrail, ktorý je len o cca 200 výškových metrov nižšie.

Popoludní sa spúšťame do Bormia (opäť prechádzame krokom cez hmlu,presnejšie cez jej vrchnú vrstvu-smotánku, ktorá tu má hrúbku niekoľko sto výškových metrov a viditeľnosť je NULOVÁ), pričom klesanie nám trvá asi trištvrte hodinu. Z Bormia chcem vystúpať na moji milovanú a povinnú Gáviu.

Sklamanie z hmly je znásobené nasraním z uzávierky cesty na Gáviu!!! Kam teraz? Volám kamarátovi na Slovensko, nech zapne PC, nájde nejaké webkamery z Livigna, či je hmla aj tam?! Vraj je tam slnečno, tak nemáme vzhľadom na čas a polohu ani veľmi na výber, a hmlou sa spolu s náklaďákmi (čo tam chodia tankovať nezdanenú naftu) teperíme cez Foscagno opäť do Livigna, kde sme už boli včera.

Po relaxe opäť opúšťame Livigno cez platený tunel, ale tentokrát odbočujeme na západ na Zernez, po ceste č.28. Večerný návrat do Rakúska na sever po ceste č.27 je naozaj pekný, bez hmly, plný úchvatných scenérií.

Nedeľa 10.10.2010

Ladis, Innsbruck, Rosenheim, Salzburg, Wien, Žilina. 829km

Dnes už len presun domov. Po tom, čo sa v doline Inntal zaťahuje, navliekam na seba všetko čo sad á, ale kombinácia teplôt okolo 6 stupňov a rýchlosti okolo 150km/h nie je nič pre moje rozpišťané telo. Niekde za Salzburgom sa teplota horkoťažko zodvihne na dvojcifernú hodnotu, ale so slniečkom je to už iná káva. Teším sa, že sme sa vyhrabali, a takto pekne uzavreli sezónu!