10. deň

Začína tlačiť čas. Michal musí byť v sobotu v Košiciach, pretože má predplatený autovlak do Prahy. Aj Miloš je od štvrtka nervózny, lebo sa obáva, že nestihne o týždeň nastúpiť do práce. Naopak ja s Vladom máme dostatočnú časovú rezervu.

Dnes padlo rozhodnutie, že sa rozdelíme na dve skupiny. Vlado s Michalom sa poberú napred a my vyrazíme cca o dve hodiny neskôr. Dohadujeme sa, že si zavoláme a večer sa stretneme v mieste nocľahu.

Vyrážame smerom na východ cez Alushtu do Feodosye. Po Alushtu je vedené trolejové vedenie, ktoré by malo prepájať Yaltu a Simferopol. Podľa doplňujúcich informácií mojej starej mamy (bývalej učiteľky) toto prepojenie realizovala v minulosti československá firma. Cesta do Feodosiye zľahka kopíruje pobrežie a je bohatá na skvelé zákruty a kvalitný asfalt. Milošovi sa strácam z dohľadu a niekoľkokrát využívam svoj náskok na zastavenie a osvieženie sa v mori. Takto si predstavujem cestovanie pri mori. Zastavíš, okúpeš sa a ideš ďalej.

Za Sudakom sa stretávame a dávame pauzu na obed na čerpacej stanici. Ako tak sedím pri motorke, a hrdo ju obdivujem, zisťujem nepríjemnú skutočnosť. Moju prednú vidlicu konečne dostihla krutá realita a poddala. Na dvoch miestach sa objavili vážne praskliny, ktoré som si všimol úplne náhodou. Práve cez jednu z nich presvitalo svetlo. Záhada vŕzgajúcej vidlice, ktorá ma sprevádza štvrtý deň od Armjansku je vyriešená.

Moja predná vidlica má zdvih cca 60mm. V súčasnom stave s naloženou batožinou a plnou nádržou možno 40. Je to úžasný stroj, ale parametre z roku 1952 očividne na ukrajinské cesty nestačia. Nízky zdvih zapríčinil to, že väčšinu nárazov museli absorbovať tuhé časti rámu a vidlice. Bola len otázka času, kedy sa ničo unaví.

Nie je možné takto pokračovať ďalej. Domov nám ostáva asi ešte 2000km. Miloš volá Vladovi a oznamuje technickú pauzu. Okamžite sa vypytujem na nejakého zvárača. Riešenie prichádza ani nie do hodiny.

Ukrajinci sú úžasní ľudkovia. Jeden zavolá druhému, druhý tretiemu a už stojí motorka vo dvore a vyťahuje sa zváračka. Dôkladne sa snažíme pozakrývať všetky časti motorky. Vyzerá to ako na operačnom sále, kde je pacient kompletne prikrytý plachtou a viditeľné je len miesto, ktoré treba ošetriť.

Ubehne ďalšia hodinka a mašina je ako nová, nabalená a znova pripravená vyraziť. Zvar je perfektný a majstra v kukle sa ešte s nadšením pýtam, či to prežije prejazd Kosou Arabatskou Strilkou. Jeho odpoveď: si normalny? Choď domov! Mi stačila.

Kosa Arabatska Strilka je úzky piesočny pás čistého offroadu, ktorý má dĺžku cca 150km a šírku asi 500m. Oddeľuje Azovské more od zátoky. Rozhodli sme sa teda, že si ju necháme nabudúce. Tiež ma mrzí, že kvôli tejto komplikácii nestihneme ani návštevu Kerču.

Z hlavnej trasy na Kerč bočíme doľava smerom na Scholkyne. To sa ale už začína poriadne stmievať. Obaja začíname mať problém so zadným svetlom. Milošovi prestalo svietiť úplne a mne akosi sliepňa. Nechceme už zastavovať. Zľahka držím nohu na zadnej brzde, keď vidím v späťáku auto a snažíme sa dostať čo najďalej do Mysoveho. Niekde tu spia naši parťáci. Nedarí sa nám s nimi stretnúť a tak rozbaľujeme tábor priamo na pláži Azovského mora.

Nechápem, prečo sa všetci hrnú k Čiernemu moru, keď toto je omnoho krajšie. Je tu menej ľudí a krásne piesočnaté pláže. Oproti Yalte úplný Karibik.

Dnes máme za sebou cca 240km, ale hudbe, ktorá hučí pár sto metrov ďalej na pláži nedokážeme odolať. Doklady a peniaze zahrabávame do piesku pod bočné stojany motoriek. Po dnešku si zaslúžime aspoň nejaké pivko.

Zábava je v plnom prúde. Väčšinou stretávame Rusov, ktorí sú tu na dovolenke. Oprašujeme angličtinu a farbisto opisujeme naše zážitky dvom milým Ruskám. Neskôr od nich pokračujeme vo vedľajšom bare až do záverečnej. Chaoticky si meníme kontakty s rôznymi ľuďmi, navzájom opisujeme aké sú naše rodné krajiny krásne a čo sa oplatí vidieť....

11.deň

Miloš zrejme akútne začína mať stres z nedostatku času. Po poslednej noci to ale akosi nevládzem pochopiť. Najskôr sa ma snaží dostať na nohy argumentmi, potom nadávkami a nakoniec na mňa sype piesok.

Zviecham sa, hlcem kávu a začína sa mi rozjasňovať. Práve sa nachádzame na najvýchodnejšom mieste, ktoré som v živote dosiahol. Keby som nevyspával, mohli sme zájsť až do Kerču.

Navyše máme ohromný časový sklz za Bawormi - Vladom a Michalom. Po telefóne našu spoločnú púť rozpúšťame a ostávame už len v telefonickom spojení.

Začína sa dvíhať vietor a prináša zo sebou od mora veľké mračná. Dnes sa dažďu asi nevyhneme. Ideme sa teda osviežiť do rozbúreného mora a o 13:00 rýchlo preč.

Vraciame sa totožnou trasou, ktorou sme včera prišli. Vo Vladyslavivke bočíme na Dzankoi. Krajina je opäť len rovná doska, ale s prudkým protivetrom máme pocit a aj spotrebu, ako keby sme sa šplhali na Gerlach. Za Dzankoiom Nás konečne dostihnú kvapky dažďa. Ich intenzita sa pomaly zvyšuje. Prvý krát na tomto tripe Naťahujeme nepremoky. Postupne prechádzame od náporového chladenia vzduchom na kombinované voda-vzduch. A po pár minútach úplné vodné chladenie.

V rozkroku mi stúpa vlhkosť a autá odstavujú na krajnici, lebo im nestíhajú stierače. Sem- tam tresne vedľa nás blesk. Aspoň mám ten pocit, pretože oslepujúce záblesky sú okamžite sprevádzané aj hromom. Čo sa dalo čakať na holej pláni bez stromov?

Parádne si užívame prejazdy kalužami, o ktorých iba Boh vie, aké sú hlboké. Je to ruská ruleta. Výborne sa osvedčujú moje samodomo vyrobené kryty kolien doteraz slúžiace ako nosiče batožiny. Miloš vyzerá ako kométa. Rozprašuje svojou komunistickou zásterkou s nápisom jawa 350 asi 100litrov vody za sekundu.

Práve v momente, keď prestáva pršať odstavujeme na pumpe. Zákon schválnosti. Aspoň vyžmýkame rukavice a môžeme pokračovať. Dnešným cieľom je Krasnoperekopsk. Samozrejme po krátkom zastavení mi zatiekla voda na pravú indukčnú cievku, tak musím mašinku chvíľu potúrovať, nech sa zohreje. Je to bežné a nerieši sa to.

Dážď ustal, ale nehorázne fúka. vzduch je vlhký a to je pre naše dvojtakty to pravé orechové. Žíhame 110 a viac, piestne krúžky ani nepípnu. Tesne pred Krasnoperekopskom pretekáme s vlakom. Železnica a cesta idú súbežne. Strojvedúceho to zjavne tiež baví a naše trúbenie opätuje trúbením. Do mesta vchádzame za tmy. Na prvý šup nachádzame ubytovanie v nadstavbe nad autoservisom. Motorky odstavujeme v dielni.

Na večeru si dávame zaujímavú špecialitu. Nazývajú to Samsa. Na prvý pohľad sa to podobá na bežnú žemľu. Vo vnútri je zmes pečienky slaniny a cibule. Pečie sa v peci zvonového tvaru s otvorom vo vrchole. Žemličky sú nalepené zvnútra zvonu na jeho stenách. Je to mňamka a poriadne mastná. Zbaštili sme po dve a po celom dni skromného jedenia nám to bohato stačilo.

Dnešok = 240km, opica, more, dážď, blesky, vietor, divé psy na čerpacej stanici a konečne spánok v posteli.

12. deň streda

Vrodená solidarita u mňa nedriemala dlho. Spolu so mnou sa do dnešného dňa zobudil konečne aj pocit súdržnosti a snažím sa všetky ranné činnosti vykonávať čo najrýchlejšie, aby nebol Miloš nervózny, že sa dnes zase ďaleko nedostaneme a on nestihne prísť v pondelok do práce.

Vyrážame najneskôr o 7:00. Dnešná trasa musí byť z núdze identická s tou z pred piatich dní. Ráno sa mi to zdalo ako otrava ale samozrejme platí moje známe príslovie- človek mieni, jawa mení. Do Armjansku to máme asi len 20km a na Milošovom tátoši dochádza k prvej vážnejšej závade. Vystrelil mu tlmič z ľavého výfuku. V dôsledku vibrácií stratil skrutku a pobavil rachotom pár okoloidúcich. Kým to rieši, idem pozrieť pamätník pozostávajúci z historického nákladného auta, ktoré nesie nejaké rakety. Milošovi sa to podobá na Kaťušu z učebnice dejepisu o 2. Svetovej vojne. Po chvíli opäť vyrážame.

Dnes nám cesta ubieha veľmi rýchlo. Možno miestami rýchlejšie, než by bolo slušné. Je to hlúpa situácia, keď mám na tachometri 80, idem po meste a predo mnou stojí policajt s radarom. Našťastie nemal chuť na byrokraciu a len sklopil radar. Na znak vďaky mu zamávam a symbolicky spomalím na 70.

Tesne pred Chersonom prechádzame po moste ponad rieku Dneper. Nemôžeme si odpustiť foto. Keď sme touto trasou išli na Krym, mal som zrovna tráviace ťažkosti a vôbec som sa plne nesústredil na zaujímavé scenérie. Prechádzame Chersonom a Mykolaivom. Za mestom Kobleve máme možnosť ísť do Odesy po tradičnej trase cez Illichivku, ale radšej sa vydávame po pobreží. Ako sa postupne blížime k Odese máme lepšiu možnosť vidieť nákladné prístavy a zajazdiť si trochu po piesočnatej pláži. Za to dostávame symbolického zdrba. Našťastie vieme všetko na srandu obrátiť a moralista, ktorý nás prišiel usmerniť nás nakoniec s radosťou fotí.

Pokračujeme v ceste a neustále posúvame miesto nocľahu. Sme dnes v cestovnom švungu a nakoniec volíme za cieľ dnešnej cesty obec Zatoka.

Zohnať ubytovanie nie je žiadny problém. Mestečko nesie znaky dovolenkovej lokality a je to tu preplnené privátmi. Nechávame sa nachytať veľkou tabuľou, oznamujúcou, cenu nocľahu 50Hr za osobu a noc. Penzión vyzerá pekne a ihneď sa chceme ubytovať. Panička od nás pýta 300Hr za dvojlôžkovú izbu. Začudovane sa pýtame, kde sa stala chyba. Ochotne nám vysvetľuje, že cifra na tabuli je len reklama. Chválime vydarený marketingový ťah a ideme si zložiť veci.

Dnes sme absolvovali 415km, ale sme posledný večer pri mori, takže o spánku nemôže byť reč a ideme sa pozrieť do centra.

Dnes pre zmenu pochytili tráviace ťažkosti podobné tým mojim spred týždňa Miloša. Aj napriek tomu sa prejdeme po promenáde.

V malých prímorských mestách na Ukrajine mi chýba vžitý genius loci, na ktorý je väčšina z nás zvyknutá zo Stredomoria. Mestečká síce majú priamy prístup k moru a možno aj peknú pláž. Bohužiaľ sú tieto časti akosi od ruky. Jednoducho tupo odrezané od zvyšku mesta a uzavreté voči vonkajšiemu svetu.

Tu v Zatoke je vybudovaná promenáda. Teda skôr vydláždená spevnená plocha a na nej zhluk rôznych stánkov a bungalovov neusporiadane rozložených v priestore. Obyčajné búdky, ktoré poskytujú občerstvenie, suveníry a zábavu. Blízkosť mora a krásnej pláže som tu vnímal len ako pridanú hodnotu, ktorá keby tu nebola, na charaktere mesta by sa nič nezmenilo.

Je to sterilný model, ktorý nezanechá žiadny dojem a kdekoľvek na svete bude pôsobiť rovnako. Na rozdiel od toho napríklad stredomorské mestečká priam podnecujú k objavovaniu a túlaniu sa ich uličkami. Pre porovnanie, pláže na Yalte neboli nič moc, ale bolo cítiť, že mesto je vybudované pri mori a blízkosť mora je jeho potenciálom a nie len pridanou hodnotou.

Miloš sa rozhodol, že ide odpočívať. Mne sa ale ešte veľmi nechce. Idem vypátrať nejakú internetovú kaviareň.

Stretávam partiu troch ľudí, neskôr sa ukázalo, že sú z Bieloruska. Pýtam sa ich na internetcafé. Za ideálny komunikačný jazyk volím angličtinu. Jediná ju ale dobre ovláda len Daria. Ostatní dvaja, Vera a Paša sa len smejú, keď do toho niečo poviem po Slovensky. Daria sa automaticky stáva mojim hovorcom s ostatnými. Zisťujeme, že internet je dnes off a tak sadáme do baru na pláži.

Títo Bielorusi sú zase úplne iní ako to, čo sme stretli doposiaľ. Zisťujem zaujímavé fakty o nich a o ich krajine. Sú to študenti ekologie. O Slovensku vedia len, že je tu dobrá lyžovačka. Bohužiaľ ich to víde celkom draho, pretože pred vstupom do našej krajiny musia splniť rovnaké podmienky ako my do Ruska. To znamená invitation a viza. Uisťujem ich, že keď sa rozhodnú prísť, stačí sa ozvať. Nechávam im kontakt a beriem ešte kolo. Sú nadšení z našej výpravy a idú si pozrieť aj naše stroje. Ženy asi čakali niečo drsnejšie. Jediný nadchnutý je Paša. S prianím dobrej noci odchádzajú, ja padám do postele a v momente spím.

13. deň

Zo zátoky vyrážame skoro. V meste je ticho a minimum ľudí. Sem tam sa len nejaká babka kolíše popri ceste. Dnes musíme prejsť Deltu Dunaja. Stúpa v nás nadšenie a tešíme sa ako to tam bude vyzerať.

Akosi sme navykli prehltnúť zrána okolo 120km a až potom dávame prvú zastávku. Cesty tu začínajú naberať našu treťotriednu kvalitu. Občas sa v diaľke cca 10km objaví more. Až po Vylkove je to pohoda. Režeme cez 90, keď zrazu jama na ceste ako po granáte. Okamžite tlačím na brzdu, ale už je to jedno. Aj tak som do toho vlietol v dobrej 70ke. Od krku riadenia sa ozval zvuk podobný buchnutiu kladiva po koľajnici. Takúto šupu som ešte nezažil a motorka za posledných 60 rokov asi tiež nie. Samozrejme vidla praskla rovno cez zvar.

Už som rezignoval na podobné nepríjemnosti. Dalo by sa povedať, že som to automaticky zobral za samozrejmosť a možno to znie šialene, ale celkom sa teším z nového zážitku. Keby sa mi také niečo stalo na Slovensku pred dvomi týždňami, v momente sa zmením na psychopata, spomínajúceho všetkých svätých a išiel by som zažalovať polovicu republiky. Dnes ale len Miloša upovedomím o technickej prestávke a v najbližšej dedine zháňame zváračku. Rovnako ako naposledy to je otázka 20 minút.

Chalanisko je pohostinný. Pripravuje nám kávičku, debatujeme o ceste a máme pocit, že nemôže uveriť, čo už naše stroje majú na tomto tripe odjazdené. Popíjame kafíčko, vysvetľuje mi, ako by som najlepšie mohol poškodený diel vidlice po príjazde domov opraviť a uisťuje ma, že domov určite dôjdem.

Strašná škoda, že s takýmito skvelými ľuďmi nemôžeme pobudnúť dlhšie. Ako zisťujeme, Deltu je najlepšie preskúmať z loďky, ale na to už nemáme bohužiaľ čas.

Všímam si zaujímavé doplnky v miestnej architektúre. Domy sú väčšinou postavené z nepálených tehál. Tie sú od zeme až po strechu obložené lesklými glazovanými obkladmi rôznej farby. Obklady vytvárajú zaujímavé obrazce. Všetko od malého rodinného domu až po úrad je takto ozdobené.

Pokračujeme pozdĺž delty Dunaja. Postupne začína byť cesta menej jasná. Čím ďalej tým viac absentuje dopravné značenie a prepadáva ma pocit, že to tu asi bude riadna riť. Musíme sa pýtať na cestu a to veru doteraz nebolo zvykom. Vychádzame z obce a nastáva peklo na zemi.

V živote som nezažil horšie cesty. Miloš to už nerieši a páli vpred. Ja nechcem riskovať a idem s ohľadom na moju vidlicu. Tak, ako som mal na začiatku výletu po prekročení hraníc s Ukrajinou pocit, že moto na miestnych cestách určite dolámem, dnes ma prenasledujú nepríjemné myšlienky, že toto sa hádam ani nedá prežiť.

Nikde nič, len rákosie a dve cesty. Vskutku duplicitná cestná sieť. Na jednej strane akože asfaltka s dierami ako na mínovom poli a 10 metrov vedľa v poli vyjazdená druhá cesta tiež obojsmerná. Tu si môžeme jednoducho vybrať, čo nám viac vyhovuje. Dnes je mimoriadne sucho, a tak nám padne vhod poľná cesta. Predpokladáme, že v prípade dažďa sa viac jazdí po rozmlátenej asfaltke s 50cm hlbokými jamami.

Na Ukrajine hojne jazdia Kamazi, ktoré sú asi najodolnejšie nákladné autá na svete. Na miestnych cestách je úplne normálne, že sa takýto Kamaz oproti rúti a kľučkuje pomedzi hlboké jamy krížom cez celú cestu. V takýchto situáciách treba jednoducho myslieť na únikové zóny, ktoré poskytuje široká vyjazdená krajnica.

Ideme po ceste T1607 a po príjazde do obce Kiliya úplne zmizli značky. V týchto končinách ešte asfalt nevynašli a cesty sú vyskladané v betónových panelov. Na každom kroku sa vypytujeme na cestu. Potrebujeme prejsť cez Izmail.

Je to asi len 50 km, ale nemôžem uveriť, že to dáme. Na staré mašiny bolo offroadu už dosť. Keby malo byť podľa mňa, už mám dávno rozložený stan.

Miloš nervačí, že nestíha a k dobrej nálade nám to neprispieva. Už sa dnes na seba neusmievame. Ani neviem ako prichádzame do Izmailu. Miloš sa mi stráca z dohľadu a bez mapy som odkázaný len na šiesty zmysel. Viem len to, že sa potrebujem dostať do Reni. Odstavujem pri autobusovej zastávke a sympatickej slečny sa pýtam na cestu. Ochotne mi do denníka kreslí schému ako sa dostať von z mesta. Pod schému dodáva poznámku ,,navy by Stacy,,

Pred vstupom do európskej únie sa snažím za Izmailom dotlačiť lacného benzínu koľko vojde. Miloš ma čaká na hraniciach. Vymieňame pár zmierlivých pohľadov.

Hraničná kontrola by bola OK. Chlapi obdivujú mašiny, ale predsa sa našiel jeden rypák. S vážnou tvárou ukazuje na malú kvapku oleja pod Milošovou motorkou. V smiechu mu vysvetľujem, že sme prešli 3000km a akosi sme nestihli umyť mašiny pred vstupom do EU. Našťastie zaliezol naspäť do búdy pes jeden.

V diaľke sa črtajú konečne trochu zaujímavejšie tvary ako ukrajinská rovina. Zapadá slnko a uvedomujem si, že človek na takomto zdĺhavom výlete prepne na úplne iný spôsob počítania času. Hodiny na mobile pre mňa neexistujú odkedy sa mi vybil. Namiesto techniky využívame výšku slnka a celkom spoľahlivo už dokážeme odhadnúť počet zostávajúcich kilometrov do súmraku.

Dnes to vychádza už asi len na 10 km. Táborisko rozkladáme tesne pred Galati v kukuričnom poli. Dnes máme za sebou 310 najhorších kilometrov a jednu nepríjemnú správu. Naši Baworáci mali v Rumunskom meste Roman nehodu. Vladovi sa podarilo rozflákať mašinu. Našťastie sa mu nič vážne nestalo. Michal to do Košíc v pohode dobojoval po vlastnej osi.

14.deň

Ráno je omnoho chladnejšie ako predchádzajúce. Motorky sú celé matné od spadnutej rosy a celkom im to pristane. Aspoň nie je tak vidieť nečistoty z ciest.

Vyrážame na svitaní, keď je mesiac a slnko na oblohe približne v rovnakej výške oproti sebe nad horizontom. Miloša prekvapuje moje starostlivé zohrievanie motora. Nedokáže pochopiť, prečo sa vlečiem 60. Neskôr mu vysvetľujem, že keď je ráno zima mne, je zima aj motoru a potrebuje nehu aby sa v pokoji rozhýbal. Akonáhle sa zohreje, už mi Miloš v premávke tradične nestíha.

Premávka je tu riadna divočina a občas mám pocit, že budem musieť za jazdy používať prostredník na ľavej ruke. Hlavne keď si pekne svižne obieham kombajn a vedľa mňa sa objaví nejaký šialenec na suv. Vidím to tak, že klaksón v tejto krajine dostane riadne zabrať.

Autá obiehajúce kolóny v neprehľadných úsekoch, reťazové obiehanie, kamión valiaci cez dedinu 90 v protismere, autobus plný ľudí za ním..... väčší má prednosť a podobne.

Nedokážem pochopiť, že sme doposiaľ videli len jeden nákladiak vyvalený v priekope. Inak kvalita asfaltu je perfektná. Pri značke pozor hrby na vozovke sa smejem ako na dobrom vtipe po tom, čo sme už zažili. Aj značenie je super a tak len ťaháme vpred. Buzau a Ploiesti miznú v späťákoch, v Targivisti sa trochu motáme v hustej premávke. Konečne vidíme zaujímavé centrá miest plné historických budov. Veľa detailov vyrezaných do dreva a farebne dotvorených.

Za Pitesti sa nečakane s Milošom rozchádzame. Ja sa spolieham na môj navigačný systém v podobe zdrapu papiera nalepenáho na nádrži a volím cestu 7, čo je trochu zachádzka smerom na Ramnicu Valcea. Miloš ide po sedmičke priamo do Curtea.

Kým sa znova nájdeme začína sa stmievať. V konečnom dôsledku je to fajn, lebo zajtra budeme mať aspoň viac času na prejazd slávnym Fagarašom. Ostávame v malom free campe pod Fagarašom. Tesne okolo nás preteká rieka od priehrady Vidraru a poriadne ochladzuje vzduch. Líham si naobliekaný vo všetkom, čo mám so sebou.

Máme za sebou 300km.

15. deň

Ranné zohrievanie motora je samozrejmosť. Teplota vzduchu môže byť tak 8 stupňov a parí sa mi z tlamy. Vytešujem sa z nadchádzajúcej nádielky zákrut. Bohužiaľ sa musím ešte na dve hodiny skrotiť, lebo Milošovi kríva motorka. Niekde našiel trojcentimetrový klinec, ktorý sa až dnes prejavil. Keby tam nebol, koleso by určite na mieste sfúklo. Výmena duše je brnkačka a konečne vyrážame.

Úvodné kilometre sú zážitok. Cesta je zarezaná do strmých skalných zrazov a tie sú často pretkávané tunelmi. Autá neobiehame, je sa na čo pozerať. Často zastavujeme a fotíme. Postupne sa dostávame k priehrade Vidraru, kde je už riadne rušno. Prekvapujú ma mierne bezpečnostné opatrenia. Keď som sa naposledy chcel špacírovať po Liptovskej Mare, skoro na mňa pustili vlčiaka.

Pokračujem ďalej, autá v zákrutách nemajú šancu a ich posádkam sa zjavne páčia svižne obiehajúce veterány. Postupne začíname ukrajovať výškové metre. Scenérie sú krásne. Za pár minút sa striedajú všetky vegetačné pásma a jazda vysokohorským prostredím je zážitok.

Čo sa týka technickej náročnosti jazdy, dal by to aj začiatočník na skútriku. Zákruty sú mierne, stúpania dlhé a tiahle. V tomto smere nič moc. Podľa rečí dobrodruhov som očakával, že budem odpadávať od nádielky zákrut a nadýchnem sa až hore. Opak je pravdou. Zaradený 3. Rýchlostný stupeň zo štyroch a bez problémov za sebou zanechávame autá. Náš Šturec je stokrát záživnejší.

Na vrchole si dávame pauzičku a stretávame motorkárov zo Žiliny a z Brna. Meníme kontakty, fotíme a pokračujeme smerom na Sibiu.

Pri zjazde a dobrzďovaní za autami mám nepríjemný pocit, že zadné brzdové obloženie už asi prežíva jeseň svojej životnosti. Odstavujem, zhadzujem zadné koleso a diagnóza je hneď jasná. Z pôvodnej hrúbky obloženia 5mm, ktoré tam boli v apríli ostal slabý milimeter. Odvtedy mám najazdených max 7500km. Tie dnešné materiály nič nevydržia.

Podkladám brzdový kľúč kúskom plechu, čím naženiem 1,5mm a ide sa ďalej.

Prichádzame do Sibiu, podľa slnka urazíme ešte asi 50km. Dnes je sobota a sľúbil som moju účasť na súťaži veteránov na Šuňave. Volám organizátorom a oznamujem, že tých 800km dnes už asi nedáme.

Tesne pred Sebesom rozkladáme tábor.

Dnes sme prešli slabých 250km, ale zážitky máme pekné.

16. deň

Miloš už v piatok potajme telefonoval do práce a dohodol sa, že môže prísť o dva dni neskôr. Mne ten sviňuch nič nepovedal a dozvedám sa to až dnes. Vraj aby som nevymýšľal so zachádzkami.

Doprajem si teda ranné písanie denníka. Včera to bol tiež môj rituál a zistil som, že to celkom slušne rozjasní myseľ. Dalo by sa to nazvať kávou prebúdzajúcou intelekt. Následná nádielka kilometrov je omnoho príjemnejšia, pretože sa ľahšie povznesiem nad myšlienky a môžem si spokojne užívať dojmy z okolitej krásy.

V tejto časti Rumunska je čo obdivovať. Z Alba Lulia sa vydávame po ceste 74 a 75 cez Campeni. Vhupneme priamo do rýdzeho rumunského vidieka. Všetko je na úrovni, pekne upravené, drevená architektúra s rezbárskym umením.

Počas výletu sme zaužívali kupovať nálepky označujúce prejdené krajiny. No ale to úžasné RO nemôžeme nikde vypátrať. Až na maďarských hraniciach v meste Oradea ich konečne kupujeme. Mali posledné tri.

Prekračujeme hranice a nastáva chaos. Maďari majú vedľajšie cesty značené ako naše diaľnice a naopak. Aspoň smer máme jasný a vzhľadom na priaznivý čas si dávame za cieľ dnešného dňa Košice. Samozrejme musíme najskôr zdolať Debrecen a Miskolc a medzi nimi cestnú sieť podobnú priamkam.

Vládne nehorázna nuda. Neviem, čo robiť, aby som nezaspal, tak počítam sekundy medzi kilometrovými tabuľami a snažím sa odrátať aktuálnu rýchlosť. Môj krásny a ťažko renovovaný tachometer sa totiž rozsypal tesne za Odesou. Rýchlosť v Maďarsku mimo obce neklesne pod 95 km/h a za súmraku konečne prichádzame na slovenskú hranicu. Voláme Vladovi a vybavujeme ubytko a parkovanie. Padlo nám to veľmi dobre, že už dnes nemusíme riešiť núdzové spanie. Po štyroch dňoch som už takmer zabudol, ako vyzerá sprcha. Hajzlovú misu by som už po pamäti ani nenakreslil. Z ukrajinských a rumunských stupačiek mám stehná vymakané ako Hermann Maier. Všetky tieto vymoženosti u Vlada nemôžeme vynachváliť. Dokonca má aj teplú vodu.

Dnes sme dali krásnych 520km

17. deň

Slovensko od Košíc do Púchova sa v rámci našich technických možností dá prejsť za 7hodín ale aj za 12. Na začiatku tohto tripu som sa bál, že mi naše cestičky zovšednejú. Nie je to tak. Užívam si ich rovnako, ako inokedy. Užívame si všetko. Vzduch stromy, kopce. Som rád, že sme doma, ale keby mi niekto povedal, že sa môžem ešte týždeň túlať, neváhal by som a pokračoval ďalej. Všetci sa už na nás ale tak tešia, že ich nemôžeme sklamať. Ako to býva zvykom pri našom návrate z väčších výletov, vopred zvolávame všetkých kamarátov.

Prichádzame do Púchova a motory vypíname až pred tradičným podnikom.

Na sedemnásť dní sme sa vzdialili od ich všedných životov. A vrátili sa iní ľudia. Presvedčení, že keď človek chce, aj z mála sa dá vyťažiť veľa. Presvedčení, že ľudia na východe sú dobrí a často lepší ako my.

4997 efektívne najazdených kilometrov bez motania sa v mestách

200 l benzínu na motocykel

634ka odolala nádielke cestovateľských vášní bez zaváhania a bez poruchy.

A Perák?

Verím že sa stal prvým predstaviteľom svojho druhu, ktorý okoštoval asfalt na Kryme. Recenzia má meškanie 60 rokov.

Do tla zodraté pneumatiky a brzdy, prasknutá predná vidlica a úchyt výfuku, rozsypaná krytka zadného svetla a tachometer. Schudol som 8 kg, čo nie je na škodu.

Kedykoľvek by som si to zopakoval a pokojne by to mohla byť rovnaká trasa a určite by to bola rovnaká motorka.

Ďakujem mojim spolupútnikom za pomoc pri zostavovaní a výbere najzaujímavejších fotografií. Ak si chcete ešte nejaké pozrieť, kliknite sem