Perinbaba sa zase mece po perine, motorka v zimnom spánku, nastal čas otvoriť motoride.sk, google earth a trochu vážnejšie sa začať zaoberať filozofickou otázkou kam sa v lete vybrať.

„No som zvedavá kam sa chceš ísť zase túlať?“ už klasická otázka mojej žienky. Sýrsky povstalci a nepokojná stredozem nám ešte dlhšiu dobu nepootvoria svoje brány a tak to zoomujem na juhovýchodnú časť Európy. Presnejšie Balkán, ktorý ma veru už dlhšiu dobu láka svojim orientálnym nádychom. Odpovedám teda „ Do Albánska.“ Pohľad vypnutého avatara a dlhé súvetie s príznačným ženským akcentom mi dalo jednoznačne na javo, že je to fakt skvelý nápad a že mám v tvorbe svojho preludu pokračovať s plastelínou. Je však ešte zima a tak ako každý rok dúfam, že sa plán stane neskôr realitou a dievčence oželejú moju dvojtýždňovú absenciu doma.

Motoride predstavuje základný pilier môjho plánovania a tak som v priebehu niekoľkých týždňov poskladal kostru tripu, ktorú som postupne dopĺňal o poznatky všetkých cestovateľov (veľká vďaka), ktorí sa o ne radi podelili. Bosna a Hercegovina, Čierna Hora, Albánsko, Srbsko a 12 dní su myslím, ako prvotná ochutnávka celkom fajn, ostávalo už iba násjť partiu, ktorá sa v pekelne horúcom termíne odhodlá ísť spolu so mnou. A veruže bolo horúco...

Štartujeme, smer Balatón

1 deň 220 km, Obeckov - Budapešť - Siofok

Moje, obvykle komplikované vstávanie do práce strieda dnes ráno svižný výskok z postele. Poistil som to dovolenkou takže mám fúru času, ale cestovná horúčka robí svoje. Poznáte to. Nespavosť, žiarivé oči, zrýchlená chôdza, okolie vnímate okrajovo a šedá kúra gúgľuje čo všetko treba dnes do odchodu ešte stihnúť.

Motorka je vďaka Momulovi, bozkať ho na čelo chlapáka pripravená takže začína baliaci proces pri ktorom dôkladne zvažujem každé voľné miesto na motorke. Bočné kufre mám po minuloročnej šúchačke v Tureckom Kurdistane len na pol úväzok, keďže som tam jeden daroval. Beriem teda zadný kufor, 50 litrovú rolku a naplno zneužívam aj miesto pre spolujazdca. Veci keré sa pýtajú do batožiny je veľa, ale postupnou odbornou analýzou enyky-benyky som stabilizoval stav batožiny na únosnú mieru. Vyzerá to tak, že som vzorne pripravený a je vysoko pravdepodobné, že nebudem meškať.

Keďže je naša partia rozdelená na západný tím – Miloš (NR), Peťo (BA) a južný ja (VK), Kájo + Mata (VK) dohodli sme dnes zraz cca 18,00 v Siofoku pri Balatone. Náš tím sitouvaný takmer v severnom Maďarsku plánuje štart cca 14,00. Volám chalanom zrovnávam čas na digitálkoch... „skrytý neskrytý, idem !“ Pred odchodom prebieha na dvore už tradičná rozlúčka, štartujem, radím za jedna a ide sa na to. Kájo býva tutoka za kopcom a tak som tam „eď, ketu“ no z cestovateľskej eufórie ma vytrháva pohľad na rozobratú Kájovu Afriku. Niečo s elektrikou. Menil regler, už asi aj viackrát, lebo mu to ide fakt od ruky, ale stále je kdesi chyba. Ja som bol v tomto prípade napomocný iba ako hlavný „zavadzač“ s optimistickým pohľadom na vec „to bude v pohode“. Po dvoch hoďkách je zdá sa naozaj všetko v pohode.

Vyštartovali sme teda na Balkánské edvenčr. Hodina cesty Maďarskom, trasou kde sú a to nezavádzam naozajstné zákruty a už stojíme na periferii Budapešti. Cestovať Budapešťou je vždy vzrušujúci navigačný zážitok. Teplo ako v skleníku, motorky sa hriali, zápchy ako kvet no a k tomu na jednej z križovatiek zhasína Kájova Afrika. Chvalabohu je to pri akejsi väčšej bazilike, ktorá vrhá tieň. My s Matou obzeráme ten veľký kostol a Kájo mení „vymenený“ regler. Po polhodinke roztláčame mašinu a mastíme z Budapešti k Balatóňu.

Sme v Siofoku, od Budapešti mám okno. Ísť ešte 50 km rovno tak skončím na psychiatrii. Prejazd cez železničnú trať si vychutnávam dravosťou bengálskeho tigra. Peťo a Miloš sedia v nejakej reštike. Tri víťazné kolá po uličkách a konečne sa stretávame v tieni všade prítomných Platanov. Dačo sme zhltli, dačo vypili. Ide sa hľadať flek na pobrežie. Na pobrežie vstupujeme trochu ostýchavo. Je tam zákaz vjazdu. Budeme sa tváriť, že sme tam mašiny pretlačili. Slnko sa chystá spať tak čo s načatým večerom? Zasielame sms o pozícii, kde sme a potom nasleduje klasická slovenská zoznamka pri butilke, ktorú trochu narúša krvilačný nájazd komárov. Ktosi vyberá zázračný sprej, s ktorým sa však treba naozaj dôkladne osprchovať. Potom už si nepripadáte, ako na zraze mladých karatistov.

Prišiel čas ísť na kute, ako vravia naši český bratia. Kájo stihol postaviť kolibu, my ostatní dúfame v magické schopnosti spreja a dobré počasie.

Prvotná ochutnávka, Bosna a Herzegovina

2 deň 422 km, Siofok - Pecs - Gradiška - Banja Luka - Jajce

Noc bola celkom fajn. Fúkal vietor, komárom sa rapídne zhoršili letové podmienky a tak sa žiadny väčší odber krvi nekonal. Každopádne som si v noci precvičil nejakú tú kug-fu kombináciu. Dávame si kafčo, desiatu, debatujeme, čo a ako. Počas debaty sa prejavia megalomanské úmysly posádky. Každý chce vlastniť svoj vlastný zázračný sprej a tak dohadujeme tesco pauzu v Pécsi. Zasa mám okno. Z cesty do Pécsu si pamätám iba policajtov, nás všetkých ako flekujeme, aby sme neodignorovali stopku. Pred tescom dostáva Miloš sms od ženy a otáča to domov. Škoda ho chlapáka. Zvyšok partie nestráca na duchu a driapeme ďalej. Hranice s Chorvátskom prebiehame v pohode, ujovia boli milí. Víta nás neúprosné teplo a prebiehajúca žatva. Smerujeme na Daruvar. Akože tie guľky v domoch a to množstvo nových domov vyvoláva dosť zvláštny pocit. V meste sa nám prihovoril česky hovoriaci domorodec. Pááni, tak ten to na nás vybalil. História, kto, kedy, kde, doporučil reštiku, značku piva, full servis.

Blížime sa k hraniciam s Bosnou. Z kotnroly Vás púšťajú priamo do rušnej ulice plnej áut. Ešteže sme na tom teple nemuseli čakať dlho. Na prvej benzínke kupujeme mapu, meníme lóve a driapeme do Banja Luky.

Mesto je veľké, plné nízkych budov, rozťahané, ale nudné. No a potom čo počas vojny vyhodili do povetria všetkých 16 mešít ešte aj dlho bude. Je už trochu pozde a konečne zdá sa vidíme koniec mesta. Snáď to bude príjemná zmena na koniec dnešnej cesty. A veruže aj bola. Najprv síce blúdime, ale Peťov garmin nás celkom fajn povozil takže mu to nikto nezazlieva. Potom už sme vstúpili do kaňonu rieky Vrbas a veru bolo sa načo pozerať. Foťáke blištia, stojíme kde sa dá hoci tých miest na výber až tak veľa nie je. Peťo sa stráca a my ho hľadáme až v meste Jajce, kde bola plánovaná noc. Ten beťárisko to, ale odparkoval ešte 20 km pred mestom v nejakom moteli kam prichádzame už za tmy. Parkujeme v kôlni, pre istotu a pokoj v duši hneď posielam domov sms.

Peťo už popíja pivko a očakáva teplú večeru. Beriem kľúče a mecem sa hore rýchlo prezliecť. Kúsok od izby počuť nejaký ruch, je vidieť televíznu žiaru. Však dnes je semifinále Portugalsko vs. Španielsko. Kričím dole Peťovi, že večeru oželiem a nech potom vybehne hore. Vyzliekam mundúr, dávam na seba tepláke, do ruky pivo a už sa vonku uchádzam o stoličku. Vonku na terase sedí asi poltucet domorodcov, ktorí ma ihneď usadili. Dostávam do ruky poldeci. Vždy keď vypijem mám doliate znovu, musím sa trochu krotiť, nerád by som šiel predčasne pod sprchy. Obdobne je to s pivom. Majú tu ešte dve plné bedne. Cez prestávku vbieham ku Kájovi a Mate na večerný bufet. Peťo vydržal takmer obidva polčasy. Ja sa držím až do konca penaltového rozstrelu. Obávam sa ranného vstávania s gibonom na chrbte.

Ako sme vodopády hľadali

3 deň 273 km, Jajce - Mostar - Studenaci - vodopády Kravice

Slnko je zversky žhavé už od rána, ale nikto sa neponáhľa. Cítim malú morskú nemoc, ale raňajky som neodvrhol takže pohoda. Zvyšok partie zdá sa byť vyspatý do ružova.

Cesty doslova vyrezané v okolitých skalách, plné tunelov a z rána bez väčšej premávky sú naozaj skvelé ranné osvieženie. Ranný relax narúša radar mieriaci na naše rozbehnutie mustange. Nejazdíme rýchlo, veď Kájova Afrika láme ohľadom spotreby rekordy, ale pocit, že Vás sleduje miestny šerif vždy prekvapí.

Jajce. Mestečko doslova ukryté medzi zelenými kopcami. Hradné opevnenie, mešita, kostol a šumiace vodopády zanechávajú z mesta naozaj pekný dojem. Myslím, že si na svoje prišla aj Mata. Je tu krásne, ale načim tájsť ďalej.

Prechádzame z jedného údolia do druhého. Pri pohľade na potoky popri ceste mám chuť sa tam švihnúť aj s motorkou. Pri priehrade Slatina, to už nevydržím a otáčam to na „pláž“ kde sa kúpe kŕdeľ detvákov. Voda je teplá a čistučká, je vidieť až na dno. Skvelé osvieženie. Mokré trencle nechávam na sebe, no po zasadnutí na horúce sedadlo si pripadám, ako parná žehlička. Cesta do Mostaru je fakt zaujímavá a ponúka naozaj krásne momentky. Stále hustejšia premávka, teplo a únava nás zháňajú z cesty na neskorý obed sotva 10 km pred Mostarom.

Vstup do mesta nám trochu komplikuje nehoda dvoch áut. Zápcha, ktorá sa vôbec nehýbe nás trochu znervózňuje. Berieme to chodníkom popri ceste, ktorý akoby bol práve na ten účel. To, že sa tí dvaja nešťastníci klepli v najužšom mieste nám umožňuje do mesta vstup takmer bez premávky. Mostar ležiaci v údolí medzi horami rozdeľuje rieka Neretva. Nie je to však rieka, kto v skutočnosti rozdeľuje mesto na dve časti. Je to viera v boha, ktorá je však na každej strane brehu iná. Na pravom brehu „svietia“ väčšie i menšie kostolné veže, zatiaľ čo ľavý breh zdobia mierne vyčnievajúce minarety. Dlhé roky pôsobenia Kresťanstva a Islamu však okrem takmer neprekonateľných hraníc vytvorili aj onú typickú a vzácnu zmes „korenia“, ktorú nájdete azda iba na Balkáne. Prechádzame centrom popri neskutočne veľkom cintoríne priamo k staronovému mostu. Na parkovisku pri malej mešite dohadujeme parkovné a po dvojiciach sa púšťame objavovať ulice starého mesta. Orientálny nádych úzkych uličiek plných kaviarní, obchodíkov a turistov z celého sveta je cítiť na každom kroku. Chodník je šmykľavý, skoro hádžem papuliaka. Tí čo vravia, že Mostar za nič nestojí mali už prehriaty mozog a a iba dúfam, že som ho nemal prehriaty už aj ja, lebo mne sa veľmi páčil. Mesto žije turizmom a má naozaj čo ponúknuť. Z mosta vidíme na druhom brehu miesto odkiaľ by bolo vidieť most celý a tak sa neskôr presúvame na druhú stranu rieky.

Cestu z mesta opäť mení pohľad Peťovho garminu. Vodí nás uličkami na okraji mesta, mám pocit, že za chvíľu zbehneme niekomu do dvora. Stojíme pred kopčiskom a cestou, ktorá asfaltová ešte nikdy nebola. Z domu vedľa cesty sa nám prihovára pánko, ktorý nám cestu veľmi neodporúča, ale prejsť by sa malo dať. Máme drapáky a nikomu sa nechce vracať. Kájovi sa zablyšťali oči a hore driape, akoby tam za ním Mata ani nesedela. Čudujem sa ako si pri takej rýchlosti mohli všimnúť črepinu z mínometného granátu. Blúdime hodinu, druhú hodinu sa tvárime, že vieme kam ideme. Konzultácie o smere k vodopádom aktualizujeme takmer stále. Mám pocit, že si tie vodopády na nete len niekto vymyslel. Keď už sme sa konečne dostali na miesto, zisťujeme, že tam načim tájsť peši, lebo mustange tam majú zákaz. Voda hučí, ale žeby sme toho nejak moc videli. Vedľa nás pofajčieva dvojica mladíkov, ktorých sa nesmelo pýtame, ako dole. Ukazuje na mašinu. Ja na značku zákaz vjazdu. Smejúc sa hovorí, že to bude ok. Bolo. Žiadny turisti, celé vodopády máme iba pre seba. Pripadá mi to v tom teplom a nehostinnom prostredí, ako zázrak uprostred ničoho. Voda studená namáčam si maximálne členky, Peťo sa vrhá do vody s výkrikom blaženosti, či?

Na záver dňa naozaj krásna bodka. Ráno sa sem prídeme ešte okúpať. Začíname hľadať fleka na spania. Pýtame sa na penzión, alebo niečo kde by sa dalo ubytovať. Nikde nič. Nervozita stúpa, každému je jedno kde sa bude spať, ale akosi nevieme nájsť to správne miesto. Takmer za noci nachádza Peťo ideálny flek na lúke pri potoku.

Ako sme v Bosne blúdili a fajn offroad zažili

4 deň 256 km, Medžugorie - Nevesinje - Cemerno - Brod

Večer sme vypili všetko. Neostala ani voda na kávu. Rýchlo balíme, v obchode kupujeme chlieb náš každodenný a opäť ženieme naše kone k vodopádom.

Je ešte skoro na hordy talianskych turistov a tak sme tam sami. Dnes dokonca nachádzame ešte lepší flek. Stojíme s mašinami čoby si fľašou dohodil od vodopádov. Voda je vraj fajn, ale mne sa to fajn vôbec nepozdáva. Čumím do mapy a varím čaj. Raňajky a pohoda na ktorú sa veru nezabúda. Sme sotva 20min jazdy od známeho pútnickeho miesta Medžugorie. Bol by hriech nezastaviť sa tam a tak sa s príchodom prvých turistov vytrácame.

V mestečku hodnú chvíľu blúdime, ale nakoniec nachádzame tú správnu uličku a miesto zjavenia panny Márie. Hodinku duchovnej očisty ukončujeme nákupom drobností pripomínajúcich návštevu onoho miesta.

Začína byť pekne teplo a ešte sme sa dnes poriadne ani nepohli. Nasadzujeme trhák a ťaháme do kopcov. Príroda vytvára kulisu pre voľné pokračovanie Winetua. Možno by sme sa ani nečudovali keby tu okolo nás prebehla tlupa banditov prenasledovaná, ešte väčšou tlupou jačiacich Čikariov. V mestečku Nevesinje sme mali odbočiť. Začíname blúdiť, ale sranda je v tom, že o tom ešte nikto z nás nevie. Asfalt je fajn, krajina pjekná, akoby sme boli niekde na Orave a tak to nikomu nevadí. Stojíme v malej krčmičke na lazoch, kde nám spravili fakt serióznu tureckú kávu podávanú v tradičných džezvách. Cigáro, jeleň k tomu, no hneď sa lepšie kukalo do mapy. Asi nejdeme dobre, ale tu by sa teoreticky dalo prejsť na Gacko. Veľká mierka mapy, dúfali sme, že sa tam nejaká cesta ukrýva. Na vytvorenú hypotézu prikyvuje aj opodiaľ sediaci chlapík, ktorý však jedným dychom dodáva, že tam nie je asfaltka. Koniec koncov tam nebola neskôr žiadna cesta, nie to ešte asfaltka. Z krčmičky štartujeme širokou cestou po akejsi planine s výhľadom na široké okolie. Už po pár km odbáčame na cestu úzku ako chodník, ktorá sa mení na kamennú cestu s fajnovými serpentínami. Po takmer hodine fakt solídneho offroadu zbieham niekomu do dvora. A kuva asi sme mali odbočiť.

Púšťame sa po lúke v ktorej sú aj nie sú vyjazdené koľaje, ale aj tam končí cesta. Keď nám nepomohol už ani tretí pokus dozvedieť sa od domácich či sa dá, alebo nedá prejsť na Gacko otáčame to naspäť. Podľa mapy až do Nevesinje čiže tam, kde sme zle odbočili. Nikto z účastníkov zájazdu však nie je sklamaný. Asi aj preto, že sme si offroad „skratku“ užívali naplno. V meste dávame fakt peckový obed v reštike, kde vám pred dezertom čašník uprace stôl priručným vysávačom. Skoro sme onemeli, keď to tam na nás vybalil, fakt vetva. Po takom obede sa veru aj ťažko pohýňa, ale potrebujeme sa dostať čo najbližšie k hraniciam s Čiernou Horou. Smerujeme k mestečku Brod. Tento úsek plný zákrut všetkých druhov sme si fakt užívali. Akoby ste poldeň jazdili Šturcom hore dole. Avšak s prichádzajúcim večerom, prichádzajú prvé vážne protesty náčelníka „zlobivé záda“, ktorý zdôrazňuje nutnosť prehodnotiť náš ďalší postup. Neskôr sa pridáva jeho žena „prolhaná prdel“ a tak dávame pauzu v prvom penzióne sotva 30 km od hraníc s Čiernou Horou. Táto dvojica má vždy tie správne argumenty prečo zastaviť.

Pôvodne kávičková pauza sa po dlhšej debate účastníkov zájazdu mení na stanovačku v penzióne. Potom neskôr v noci sa za istých okolností mení názor na stavanie stanov a fasujeme jednu izbu. Okolnosť bola trochu zvláštna. Neverili by ste koľko „jeleňov“ nám prebehlo stolom, báli sme sa, že nám porúcajú stany. Zbratali sme sa tam s jedným Srbom na BMW, ktorý sa tam pôvodne zastavil iba niečo prehryznúť, ale nakoniec ostal aj on. Domáci pán nám večer ešte leje z dobrej domácej. Kájo ho na oplátku ponúkol raketovým palivom. Už si nepamätám koľko mala voltov, ale veľký modrý plameň na stole hovorí za všetko.

Modrá voda, tunely a hory, možno sa večer okúpeme v mori

5 deň 329 km, Brod – Žabljak – Šavnik – Nikšič – Jaz

Nikomu sa nechce vstávať, ale ranný súboj s mechúrom nakoniec každý vzdáva. Balenie vecí je úmorné, spúšťam operáciu „chaos vo vaku“. V kufri už dva dni zúri operácia “chaos v kufri“. Rýchlosť balenia však prebíja všetky negatíva a raňajkujem medzi prvými, či?

Od mestečka Brod vedie na hranice s Čiernou Horou fakt dosť úzka cesta. A ten zráz dole pod ňou, fajný chrumkavý. Ideme opatrne, do zákrut trúbime a veru sem tam to nebol zlý nápad. Hraničný priechod je malý, colníci štrajkujú a k tomu kopec mikrobusov preplnených milovníkmi divokej vody. Schovávame sa v tieni, ale po obligátnej cigaretke či dvoch sa dostávame po drevenom moste do Čiernej Hory. Opäť kontrola a sme tam už aj oficiálne.

Tunely vytesané v kamenných masívoch, modrastá hladina a hlboké kamenné zrázy nás sprevádzajú kaňonom rieky Piva do Durmitoru. V tunely odbočka do tunela a potom driapeme do kopcov uzučkou cestou situovanou nad modrastou priehradou. Sme hore, víta nás mierne zvlnená náhorná plošina a bufetár, ktorý nás zlanáril na kafé. Po kávičke som sa obliekol akosi skoro. Nechcem upadnúť do tepelného komatu a tak sadám na mašinu. Však ma dobehnú a strácam sa v tieni lesnej cesty. Vychutnávam pohodovú jazdu, občas zabieham na poľné cesty vedúce na vyvýšené miesto odkiaľ je ešte lepší výhľad. Po čase ma partia dobieha, ale aj tak ideme za sebou v takmer polkilometrových rozostupoch.

Vpredu vidím pobehovať kravu. Niežeby to bolá prvá čo vidíme, ale táto šialene pobehujúca si vedela rýchlo získať pozornosť. Neskôr sa z bežiacej kravy vykľul bežiaci býk a veru trochu mi stislo kardáňom, keď si to namieril rovno na mňa. Podraďujem a zdrhám mu z dosahu. Stojím vyššie a sledujem či Kajo príjme ponuku na súboj. Tiež hlučne zdupkal z boja. Keď príchadza do ikriminovanej oblasti Peťo čaká ho už divoký balkánsky búvol na ceste. Stoja pred sebou sotva 5 m. Peťo túruje motor, ale býk kašle na jeho seriový výfuk. Čakáme čo bude. Trúba, plyn, trúba. Búvol stráca koncetráciu čo Peťo využíva a zdrhá ku nám. Postupujeme v smere na Žabljak, tentoraz už relatívne pokope, keďže furt blištia foťáke. Kajo a Mata našli snehové pole a tak sa fotia v júli na snehu. V momente keď sa k ním blížim fasujem guľu do kolena. Peťo ma tuším netrafil. Čo vám budem písať jednoducho nádhera, mám pocit, že jazdíme po naúčných chodníkoch s neskutočnými výhľadmi. Za Žabľjakom nasledovala klasika v podobe mostu Djurdjevič nesúci sa ponad rieku Tara. Pri chôdzi po moste a obzeraní miest pod ním (172m) sa mi normálne moce hlava. Je to fakt dosť haluzná výška. Je brutálne teplo a tak to obraciame späť na „chatkovište“ Žabljak, kde odbáčame na Šavnik. Potrebujeme sa dnes dostať čo možno najjužnejšie, ak sa bude dať, tak až k moru do Boky Kotorskej. V podstate od Šavniku neúspešne hľadáme nejakú reštiku. Našli sme dosť zversky vyzerajúcu, ale hlad je hlad a smäd je smäd. Báťa čašník doporučil mäsový mix. Ej veru mydlilo sa nám za ušami, ako škrečkom. Pivko, šlofík na tráve a potom dohadovanie sa nad mapou. Jeden z domácich nás veľmi vášnivo uviedol do problematiky o novej ceste. Kadencia slova „sluchaj“ dosahovala kritické hodnoty, ale tá cesta nám ušetrila hodinu jazdy.

Slnko sa už chystalo spať, keď vbiehame do najväčšieho zálivu Jadranu. Máme toho dnes už plné zuby a dúfame, že tu rýchlo nájdeme nejaký kemp. Hľadáme v spleti tabuliek o voľných soboch, ale soba nechceme, chceme kemp. Stojíme na parkovisku a Peťo sa pýta taxikára či o niečom nevie. Cez tunel v smere na Budvu je kemp Jaz asi 20 km. Kemp (8€) už čo to prežil, ale máme teplú vodu, elektrinu, more, pláž a bufety s čapovaným. Stavba stanov prebehla bleskurýchlo. Kým posielame domov všetci sms, vo variči už buble voda na nejakú čorbu a s chuťou sa púšťame do našich konzervových zásob. Apertívik Peťova whisky, na záver po jednom z raketového paliva, ktoré vo mne vždy evokuje pocit ozajstnej ohnivej vody. Na normalizáciu stavu dávame pred polnocou ešte nejaké to čapované a mučení tou ich melodickou hudbou zaspávame.

Oddych a kúpačka v mori, zajtra navštívime Albánske hory

6 deň 141 km, Budva - Boka Kotorska - Cetinje - Virpazar - Donji Muriči

Ráno letím zo stanu, ako vystrelená silvestrovská svetlica. Čosi mi zabublalo v bruchu a už bežím k murovanej budove s vetráma o preteky. Stíham to tesne pred explóziou. Mata farmaceutička a doktorka výpravy mi ihneď naordinovala niečo proti nestabilite onoho problému. Pomohlo.

Dnes doobeda je v pláne trochu histórie a architektúry v Budve. Peťo a ja ideme skôr. Len tak na ľahko bez batožiny, ktorá ostáva v stanoch na pospas. Pjekné historické mestečko je tá Budva. Vodí nás svojimi úzkymi uličkami plných kaviarní a obchodov, ktoré už od rána brázdi kopec turistov. Je teplo, ako v pekle. Chladíme sa v tieni citronovníkov, ktoré vytvárajú prírodný prístrešok jednej z mnoha kaviarničiek. Pred bránou starého mesta stretávame Kája a Matu takže sa spoločne presúvame späť do kempu.

Doobeda sme si naordinovali pláž a kupkanie v teplučkej vode. Potom len tak vylihujeme a debatujeme čo dnes ešte stihneme, alebo nestihneme. Kájo na obed rozobral pol motorky a hľadá nejakú chybyčku, lebo už od prvého dňa sa mu niečo nepozdáva. Nedalo mi, kukám olej mojej 20 ročnej tenerky, ktorá občas po naštartovaní zadymí, ako starý kombajn, ale zdá sa, že je všetko v norme.

Keď si pozriete v gúgli Boku Kotorsku a cestu na mestečko Cetinje, zaujme vás klbko zákrut vynúcich sa do kopcov nad zálivom. Poviem Vám bratia a sestri motorkári, že tadeto sa oplatí vybehnúť! Viac ako 20 serpentín Vás vyvedie do neuveriteľných výšok odkiaľ sa naskytá výhľad na ktorý sa veru nezabúda. Hore vyššie doporučujem opatrné tempo, lebo domáci radi chodia anglickým štýlom čiže v protismere. Peťo sa takmer pobozkal s jedným autobusárom a ja som tiež pár krát brzdil aj ušami v prilbe. Schádzame z kopcov a staviame sa v jednej z reštík. Bol som lačný, ale tak dobrý hovädzí vývar som ešte nejedol. Balkánske polievky mali niečo do seba. Ako hlavné jedlo sme opäť nominovali mäsový mix. Jedna porcia (650g) viacero druhov mäska, klobások a pečeného rebierka bola pre nás šitá na mieru. Dve porcie sme nedali. Počas neskorého obeda dohadujeme cestu k jazeru Shkoder. Teda pôjdeme kým sa bude dať.

Ideme na Cetinje. Garmin nás opäť trochu popreháňal po miestnych grúňoch až nám poradili domáci kadiaľ k jazeru. Z širokej hlavnej cesty odbáčame do kopcov s úzkou, kľukatou a sem tam kvalitne rozbitou asfaltkou. Prechádzame niekoľkými dedinkami, kde akoby čas zastal. Oslíke, korytnačky, hady a sem tam stádo kôz či oviec na ceste nám robia spoločnosť. Neskôr prechádzame cestou, ktorú lemujú stovky košatých stromov jedlého gaštanu, ktorých tieň nás skrýva pred rozžhaveným slnkom. Po dvoch hodinách začínam mať pocit, že my a garmin blúdime. Peťovi v ňom mapy išli aj nešli. Nakoniec sme sa konečne napojili opäť na hlavný ťah a odrazu je vidieť jazero. Je už dosť neskoro. Rabujeme v obchode niečo na zjedenie či vypitie, lebo po šiestej je už takmer všetko a všade zavreté. S Peťom sa dal do reči nejaký chlapík a tak sa ho aj opýtal či tu nie je niekde v blízkosti jazera kemp. Máme ísť popri jazere a v dedinke Donji Muriči sa máme pýtať na „sváka“ Dragana.

Cesta popri jazere je peckovo úzka, plná zákrut, samozrejme bez zvodidiel, ale ponúka pohľad na jazero a ľudí žijúcich v jeho blízkosti. Na jednej z mála roviniek stretávame dvoch pohodových Čechov na GSkách. Sú na cestách už dva týždne a práve sa vracajú z Albánska. V krátkosti overujem nejaké detaily, dávame foto a s prianím šťastného návratu domov sa strácajú v kopcoch. Po nespočetnom množstve zákrut si garmin opäť získal svoju dôstojnosť a upozornil, že tých pár domov dole pri pobreží je to čo hľadáme. Dole pri pobreží sa pýtame na uja Dragana. Posielajú nás po pláži, až sa dostávame k veľmi zaujímavej usadlosti. Peťo ide na pokec. My sa potíme vo vlastnej šťave. Tu dole na pláži je neskutočná vlhkosť. Sme správne, platíme za stany a všetky veci z nás letia dole a bežíme sa osviežiť v jazere. Voda na počudovanie celkom čistá s rybkami, ktoré vám ohlodávajú nohe a tá teplota. Proste teplá vodička.

Osvieženie bolo super. Sms tak ako vždy keď zastaneme a už staviame stany. Na strome obdivujeme prázdne schránky toho cvrlikajúceho zvera a v pozadí už zase hrá tá melodická hudba. Hádajte kto okrem nás je v kempe? Česká rodinka tam večeria, spať budú v aute na pláži. Rýchla sprcha, varič už opäť buble svoju pesničku a nad mapou sa pokúšame prejsť si zajtrajší itinerár. Došlo pivo, ale teta domáca má ukrutné zásoby a tak pri debate dopĺňame vitamín B až do polnoci.

Národný park Theth a VIP kemp

7 deň 226km, Shkoder - Koplok - Theth - Shkoder - Mjede

Absolútne teplá noc. Spal som iba v tričku a nie v spacáku, ale na ňom. O pol ôsmej všetci ranné rozplavby v jazere. Voda je teplá, ako lúh. Balíme si caky – paky, mierime do krajiny orlov.

Prechádzame na druhú stranu kopca obklopujúceho jazero. Je tam televízny vysielač a výhľad na rozpálené Albánsko. Na hranici sme pred obedom. Áut je tu teda dosť. Chvalabohu, ide okolo nás Albánec na mopede a ukazuje nám, že pre motorky je osobitný pruh. Neváhame ani sekundu a sme pod strechou v tieni a absolvujeme krátku kontrolu papierov.

Albánsko tu nás máš. Čakáme horšie cesty, ale do Shkoderu vedie fajn rýchla asfaltka. Do mesta prichádzame presne na obed. Premávka hustá, ako kaša starej mamy. Všetci sa ženú a trúbia. Musíme si zvyknúť na tento druh chaosu. Hlasná a funkčná trúba tvorí strategický prvok vozidla. U nás sa trúbi až keď niekto zo seba urobí debila. Tu sa trúbi skôr, aby si upozornil na seba a nebol tým debilom práve ty, či? Z offroad-ovo rozbitej ulice plnej mlák, dier a vytrubujúcich mercedesov sa napájame na novú širokánsku asfaltku. Pozor, na jednej z ulíc chýbali kanalizačné poklopy. Peťo skoro hodil salto mortále. V strede novej cesty akoby bol vyčlenený rýchly pruh, ktorým sa všetci neúprosne ženú, hoci na celom úseku je predpísaná 30-tka. Dnes nás čaká národný park Theth a tak stojíme na benzínke. Rýchlokurz Albánštiny seknutý anglickými termínmi, no poviem vám, že to bol vždy zážitok dohodnúť cenu benzínu, keď ste chceli platiť evráčmi. Kurz všade inší. Kartu ste si mohli strčiť za prilbu. Na severe sme benzínku čo berie karty nenašli.

Za mestom stojíme pri dvoch báťoch stojacich v tieni stromov, ktorý sa tam stretli na kus reči pri cigaretke. Pridávame sa k ním a pýtame sa na Theth. Čudujú sa načo tam ideme. Veď je tam strašne zlá cesta a rukami ukazujú veľkosť šutrov z ktorých máme mierne obavy. Ja viem o tom, že by tam mala byť šotolinka. Ááá to bude v pohode, máme predsa endurá, či? Koplik, Dedaj, Makaj, Ducaj fasa asfaltka. V Boge si to rúbem do horizontu a tam hore v tieni stromu zrazu 20 cm skok a šup ho na onú kemennú cestu. Tak ako vraveli. Kopa kameňov v ktorých sú vyjazdené dve stopy od aút. Skáčeme po nej, ako splašenie kamzíke a tak trochu dúfam, že sľubovaná šotolina sa čoskoro ukáže. Na konci dedinky je miesto, kde sa dá najesť, vypiť a posedieť. Nečakajte žiadne pútače. Tu stretávame ďalšiu dvojicu Čechov na motorkách, ktorý sa z Theth práve vrátili. Pýtame sa na cestu. Jeden tvrdí, že „to bude dobrý“ a ten druhý, že to zas až tak „rúžově“ nevidí, hlavne keď videl Kája a Matu. Tak ako my, obdivujú ich spoločný výkon. Pred štartom nám ešte hovoria o 10 ročnom nagelovanom chalaniskovi z údolia. Ak budeme chcieť tak nám vybaví papanicu, pivo, nocľah a čo je podstatné nemusíme ho tam hľadať, on si nájde nás.

Vedel som do čoho ideme iba z čítania či fotiek a áno boli tam aj kúsky šotoliny, ináč kamenná miestami necesta, kde vám ide ráfik a niekomu aj tlmiče na doraz. Prvé kilometre ideme opatrne a s veľkým rešpektom. V serpentínach sa šmýkame po kameňoch veľkosti pinpogového stolu do ktorých je cesta doslova vyrýpaná. Kájo skúsený to jazdec radí, ako na to. Neskôr sa vďaka svojej váhe s ktorou si tlmiče hravo vedia poradiť dostávam do čela a vediem nás krásnymi horami s ešte krajšími výhľadmi na zasnežené vrcholky, či hlboké doliny pod nami. Po takmer hodine a pol vchádzame do údolia. Celý úsek sme prešli bez pádu hoci určite mal každý pár krát viac než krízovú situáciu. Prichádzame na most cez potok a už nám beží chalanisko oproti. Plynulou angličtinou sa nás pýta či hľadáme ubytovanie, alebo sa chceme najesť. Pivo majú tiež takže chalanisko sadá k Peťovi na mašinu a kúsok za mostom zbiehame do dvora akéhosi domu. (priemerná rýchlosť 18 km/h)

Jedálny lístok nie je žiadny a tak sme sami zvedaví čo dostaneme na tanieri. Po hodine dostávame mäso, zeleninu, syr, opekané zemiaky, volské oči k tomu. Všetko čo dom dal teda okrem pivka, ktoré musia kupovať aj oni. Dve hodiny lehníme a relaxujeme v krásnom údolí obklopenom vysokými horami. Zvažujeme pokračovať v ceste ďalej, ale podľa slov chalaniska je cesta ďalej veľmi zlá a zrejme by sme to do noci nestihli prejsť. Otáčame to teda späť a smerujeme do Shkoderu odkiaľ by sme sa chceli dostať čo najbližšie k dedinke Koman. Zajtra doobeda cca 10,00 má odtiaľ vyplávať trajekt do Fierzë čoby náš dnešný neskorý presun mohol poriadne narušiť.

Cesta späť ide o poznanie rýchlejšie a miestami radím už aj trojočku, ktorú vytáčam do výrazne vyšších otáčok, ako cestou tam. Z rachotom našich „laďákov“ zbiehame k bufetu v Boge odkiaľ sme dnes na obed vyrážali. Tam obdivuje náš drsne vyzerajúci presun manželský pár z Česka, ktorý cestu hore vynecháva. Ich mašinky by to asi zvládli, ale obutie a jazdecké schopnosti nežnejšej polovičky im to zrejme nedovoľujú.

Do Shkoderu prichádzame opäť po novej ceste, ktorej okraje lemujú večer početné rodiny prúdiace z mesta, ale aj do mesta. V meste na kruháči sa prepletáme pomedzi všetko čo má kolesá a ako bonbón sú hordy ľudí, ktorí si z toho, že je všade na vôkol kopec áut nič nerobia. Trochu blúdime, ale vždy ochotný domáci radia kadiaľ a upaľujeme do Koman čo by malo byť vraj max 35 km. Začína sa však rýchlo stmievať a už všetci tušíme, že dnes to nestíhame, hlavne ak nevieme poriadne ani trafiť smer. V dedinke Mjede nad ktorou sa nachádza vodná hrádza a kde fasa blúdime sa nás pred malou mešitou ujíma statný Srboalbánec. Ten po dlhšej debate s „Pítrom“ asi aj v šiestich jazykoch volá svoju anglicky hovoriacu dcéru, ktorá tlmočí Peťove slová. Sadá do svojho mercedesu s tým, že ho máme nasledovať. Vraciame sa späť asi 3 km k akémusi okázalému rezortu pri hučiacej vode. Celé je to ohradené a vyzerá to, že sem len tak hocikto nechodí. Sme trochu nedôverčiví, hlavne Kájovi sa to celé nepozdáva, ale keď nás náš chlapák zoznamuje aj s majiteľom rezortu „Kompleksi DEA“ trochu sa nám uľavilo, teda mne určite. Šéfko zvoláva čašníkov, aby si vypratali autá a mopedy z parkoviska, lebo tam budeme spať my. Haluz riadna to bola a chlapovi veľká vďaka.
Uprostred areálu je pomerne veľké jazierko, okolo ktorého sú rôzne atrakcie pre deti. Medzi iným aj medvede a vlke, živé v klietkach z hrubého roxoru. Je to tam samá reštika, bary, bazény plné pstruhov, v spoločnosti ktorých si dávame s Peťom čapované. Kájovci stavajú stan, my dvaja to dnes skúsime len tak v spacáku. Skoro o polnoci si ešte varím niečo na zjedenie, kontrolujem sms a potom buva-buva až do rána.

Ako sme autobusom Albánske vody zdolávali

8 deň 197 km, Koman - Fierzë - Bajram Curri - Fierzë - kdesi v horách

Ráno vstávame dosť skoro, aby sme stihli trajekt. Podľa skúseností motorkárov by mal štartovať doobedu o 10,00. Máme to tam sotva 40 km, ale istota je gumolit, ako raz moja mamka poviedali.

Do Koman nás vedie dosť rozbitá cesta teda hlavne jej posledná časť bola offroadovo ladená s veľkým prašným závojom za našimi chrbtami. Do dedinky prichádzame s hodinovým predstihom. V bufete pod priehradovým múrom stretávame hordu českých turistov na dodávke plnej bicyklov a kempovacieho príslušenstva. Do „prístavu“ sa dostávame zaujímavým tunelom v ktorom obiehame ďalších českých turistov, stretávame ich tu dosť často. Na brehu za tunelom to celkom žije. Máme čas a tak dávame paštiekové raňajky. Medzitým prichádza medzi tri naše stroje ďalšia motorka. Austrálčan Greg na veľkom GSku cestuje z Abu Dabi už tretí mesiac. V podstate dosť presne sa v diaľke zjavil onen trajekt. Prví češi, ktorých sme stretli ešte pri Shkoderskom jazere nám spomenuli, že trajekt je vlastne malá „plťka“ na, ktorej je položená autobusová kasňa, ale že domáci sú machri a po odmontovaní kufrov sa mašiny zmestia. Šiel som už pár trajektami, ale ako naložíme motorky na tento, to fakt netuším. Autobusoloď kotví pri brehu a všetci začnú nervózne pobehovať a pripravujú sa na nalodenie. Ja keď vidím, to malé čudo tak neverím, že sa dnes poplavíme. Domáci sú však majstri svojho remesla a ak platíte (20€) tak vás tam naložia aj keby traktory padali. Nemám bočné kufre a tak idem na loď ako prvý. Snažím sa im pomáhať, ale akoby tu tie motorky naloďovali stále a tak jediné čo som poriešil je, že ostávam sedieť vzadu na mašine zaseknutý až do konca plavby. Ešteže šupli mašiny do tieňa a Kájo mi doniesol malinovku, lebo po plavbe by ma stačilo už len pokoreniť, osoliť a do chrumkava opečeného podávať na obed. Dve hodinky na lodi úplný relax a pohodička. Vidieť, kde tí ľudia bývajú a že jediné spojenie s civilizáciou sú osly a tento trajekt idúci hore dole raz za deň, je v porovnaní s dnešnou uponáhľanou dobou tak trochu šialené.

Zdá sa, že sme na konci plavby. Stojíme pri oveľa väčšom trajekte na ktorý všetci v totálnom zhone vystupujeme. Chalani, ale i ostatní cestujúci opäť pomohli s motorkami a tak už čoskoro stojíme v blízkom Fierzë odkiaľ ideme do Bajram Curri. Austrálčan Greg nás tam opúšťa a ide si svojou cestou. My ideme pozrieť údolie Valbone, ktoré je v podstate na druhej strane od Theth, kde sme včera boli. Sú už skoro dve hodiny poobede, načim by bolo dačo aj prehryznúť. V tom zverskom teple nachádzame absolútne vychladenú reštiku. Normálne tam bola zima. Personál hovorí taliansky a tak nás Peťo sprevádza ponukou jedál. Ukazujem prstom v jedálničku a chlap tak trochu neisto kuká, pýta sa Peťa či to chcem naozaj, lebo vraj pripraviť varenú koziu hlavu, by zabralo trochu viac času. Pýtam obyčajný kus mäsa a krumple. Peťo a Kájo si dávajú rybu, Maťa za vandlík šopského šalátu a keď vravím za vandlík tak nepreháňam. Tá porcia bola proste nezjediteľná jednou osobou. Všetci sme z neho jedli, ako prílohu k tomu čo sme mali a nebola šanca to dojesť.

Cestu do Valbone sme našli pomerne rýchlo a blúdime iba chvíľočku. Nachádzame neskutočne prašnú cestu, ktorou všetci upaľujeme o dosť odvážnejšie, ako včera na Theth. Cestu by som kvalifikoval, ako plnohodnotnú šotolinu s kamenistými úsekmi. Práši sa ako v mlyne a tak si nechávame rozostup, ktorý nám umožňuje lepšiu viditeľnosť povrchu po ktorom sa lúštame a detí ktoré cestou stretávame. Pozor majú tendenciu krotiť vaše kone nečakaným skokom pred motorku. Vo Valbone hlási Kájo nízku hladinu paliva. Ani zvyšok posádky na tom nie je lepšie a tak stáčame mustange naspak. Stojíme až vo Fierzë v nejakých potravinách, kde sme pre všetkých atrakciou dňa. Teta predavačka a jej mladý pomocník nám v pohode menia nejaké to € a tak kupujeme pijatiku a Kájo pre istotu chleba. Ináč kupovať v obchode bez cenoviek je pre všetkých nová skúsenosť a nie posledná. Lepšie je kupovať tovar v ich mene, lebo keď ste vybrali euri tak sa ceny rátali veľmi záhadným vzorcom o veľkej množine neznámych.

S Fierzë to ťaháme na Kukes. Po dvoch hodinách jazdy v horách, kde ste štvorku zaradili iba občas nám bolo jasné, že sa dnes do Kukes nedostaneme ani náhodou. Všade vôkol do červena sfarbené kopce a výhľady, ktoré vás aj po troch hodinách jazdy vedia nadchnúť. Zvečerieva sa a tak sa pomaly začíname obzerať za niečím, kde by sa dalo prespať. V tak ťažko členitom teréne sotva nájdeme rovný kúsok ďalej od cesty. Idem prvý a veru už mi z toho začínalo kvapkať na karborátor. Dva, tri, dva, tri, štyri, tri, dva. Na prilepšenou sú niektoré zákruty plné jemnej šotoliny a tak po pár driftíkoch dávam viac pozor. Už by sa aj oddych zišiel a v tom pri ceste kývajú na mňa dve dievčence ukazujúce nejaké nádobky. Trochu sa ma aj zľakli, akoby nečakali, že fakt zastanem. Dve blonďavé dievčence jedna asi 12 ročná a tá druhá sotva 6 ročná mi uprostred ničoho núkajú čerstvo natrhané čučoriedky. To by som tu fakt nečakal. Siaham do vačkoch a vyberám všetky drobné a mením to za tie čučoriedky. Dievčencom vyskočil úsmev na tvári, hlavne tej menšej. Potom sa tam stavia ešte aj zvyšok partie a tak baby predali čo nazbierali a my ideme ďalej. Šecke som zjedol, osviežili.

Uprostred hôr, kde sme počas troch hodín jazdy stretli sotva 3 autá sa z ničoho nič zjavil penzión. Okázalá to stavba. Bazény s tečúcou vodou plné pstruhov ako ruka, veľa kvetov a v klietke dvaja malí mackovia s ktorými sa už Mata mazlí. Zisťujeme cenu (10€), ale zisťujeme aj to, že máme sotva na ubytovanie. Euri sme míňali celým Balkánom takže zajtra musíme niekde nájsť výherný bankomat. Izby sú úplná pohoda a tá teplá sprcha, proste paráda. K tomu všetkému Peťo nachádza ešte pokrčenú 10evrofku a tak už bežíme dole na jedno či dve. Hore sme ešte dali z raketového a potom sa hostíme zo zásob, ktoré sebou vláčime. Ešteže Kájo kúpil ten chlieb, ináč by sme jedli ryby s paštiekou.

Jednoducho Vermosh

9deň 196 km, Puke - Shkoder - Koplik - takmer Vermosh

Ráno dávame 500 zákrut Albánskych. Úsek by som nazval „los zakrutos nekonečnos“. Ešte, že sme si ho nevedomky dali na polovičku. Včera jedna časť, dnes tá druhá. Sem tam stojíme a pasieme sa na lesných jahodách, sladkých ako med. Potom sa v nenápadnej križovatke púšťame hľadať mestečko Puke a nejaký ten bankomat. Keď sme sa báťu v mercedesi opýtali či je tu bankomat, akoby ho to potešilo, že sme oslovili práve jeho a ešte aj neskôr keď ide okolo tak nám kýva s veľkým holywoodským úsmevom. Konečne sa nám darí vybrať peňáze a ihneď míňame na Albánskie hot-doge s hranolkami, kafíčko, kekse a iba tak relaxujeme v tieni pomerne rušnej uličky. Dnes máme posledný plánovaný offroad presun Albánskými horami. Keď fínale, tak riadne a veruže bola to celkom zaujímavé edvenčr, ale pekne po poriadku.

Od Puke až po Shkoder sa už dalo celkom solídne pridať. Zákruty sú tiahlejšie a mercedesi vám skrížia cestu iba sem tam. V jednej z množstva zákrut míňam dve motorky. Asi slováci, zazrel som slovenský znak, ale bleskurýchlo sa strácajú v ďalšej zákrute. Stojíme, fotíme a zase spásame okolité grúne posiate lesnými jahodami. Čakáme sa vo Vau i Dejes, kde nám na pumpe chcú silou mocou umývať mašiny. V Shkoderi mám prvú a jedinú krízovku s Albánskym mercedesom. Som na hlavnej, ale domáci pán bol iného názoru. Ešteže predvídam a včas flekujem. Termíny, ktorými som označil onoho jazdca sa publikovať nedajú, ale podstatné je, že sa nič nestalo. Za Koplikom napájame naše smädnie mustange. Je asi 13,00 a neskutočné teplo. Už aj Kájov teplomer má toho dosť a ukazuje zverské čísla blížiace sa k 50 °C. Cestou opäť stretávame hordy českých cyklistov vďaka ktorým sa v podstate na cestu ani nemusíme pýtať, tiež idú údolím na Vermosh.

Z asfaltky schádzame na kamenistú šotolinu plnú cestných strojov. Peťov spacák sa vybral na Albánskie potulky a tak mu ho Kájo s Matou berú. Vyzerá to tak, že tu bude v dohľadnej dobe asfaltka. Cesta nás vedie do kopcov cca 750 m nad morom a potom zostupujeme sériou neuveriteľných serpentín do doliny. Pocit úžasu a voľnosti so štipkou strachu si sem chodí prežiť mnoho turistov. Cestou stretávame chalaniska z čiech na upravenom V-strome a potom neskôr dole ešte dvojicu na GS a Afrike. Je však neuveriteľné teplo a tak radšej zdrhám, aby ma jazda aspoň trochu ochladzovala. Voda čo sme kúpili sotva pred polhodinou je už tak teplá, že by som si Vifonku mohol zaliať. Odtrhol som sa od partie, ale kúsok nižšie opäť stojím, lebo stroje musia spriechodniť cestu. Za mnou čakajú ešte dve dodávky plné ľudí, ktorý mi o zlom krky kývajú. Zvyšok zájazdu ma dobieha a tak spolu postupujeme fakt serióznym offroadom. Na jednej z mnoho odbočiek sa dostávam opäť dopredu a postupujem hlbokým údolím s riekou po pravici, kde sú kamene veľké, ako pol autobus. Po asi 20 min jazdy stojím a vrhám sa do potoka. Chladím nohy stojac vo vode a je mi jedno či moje čižmi pustia niečo do vnútra, hlavne, že sa už necítim, ako Ind chodiaci po pahrebe. Okrem toho kdesika som stratil zvyšok zájazdu. Fotím údolie pripomínajúce Auganistáň a užívam si ticho, ktoré sa nesie celou dolinou. Dávam cigárko či dve, ale chalani a Mata nikde !? Za to prichádza celkom solídna oblačnosť. Premýšľam čo urobiť. Vrátiť sa, alebo pokračovať? Pokračujem ďalej, veď to už nemôže byť ďaleko a možno to stihnem skôr ako začne pršať?

Všetci s ktorými konzultujem Vermosh vravia, že idem dobre, ale pri otázke koľko je to km dostávam vždy veľmi hmlistú odpoveď, alebo len ukazujú, aby som šiel stále rovno. Takmer nepoznaný pocit cestovať sám si užívam asi hodinu. Stále však dúfam, že budem mať s kým večer vypiť pivko. Iné pocity chytám, keď prvý raz udrie dolinou. Prvé dažďové kvapky nenechali na seba dlho čakať. Búrku fasujem práve vtedy keď už vôkol nie sú žiadne usadlosti a tak sa schovávam v hustom poraste pri ceste. Moknem tam asi polhodinu, keď v tom daždi z ničoho nič vidím dve motorky trmácajúce sa hor kopcom. Myslel som, že niekde stoja. Štartujem mašinu a v miernom daždi sa posúvame ďalej. Kde sa cesta rozdvojuje hádame, ktorým smerom by to mohlo byť. Kúsok za dedinkou Tamare nám radí chlapík idúci na náklaďáku. Prichádzame do akejsi malej dedinky s pár domami a pri miestnom ihrisku stojíme. Tu nás volá majiteľka miestneho „bistra“ pod prístrešok. Dávame dole zo seba všetko mokré a prezliekame sa do sucha. Sme vo výške 1380 m nad morom a po daždi je to aj riadne cítiť. Pred hodinou sme sa lúštali takmer v 50 stupňových teplotách a teraz odrazu slabých 16. Robíme si čaj a teta nám na stôl servíruje kilovú hrudu syra, chlieb a kopec zeleniny. Keď sa pýtame na cenu teta vraví, že to máme grátis. Kým sa najeme a trochu ohrejeme prestáva úplne pršať. Domáci nás zvú jeden za druhým na pivko, cigaretku, či poldeci. Veľmi radi by sa s nami podebatovali, ale rukami a nohami sa veru dosť ťažko vysvetľuje čo a ako. Albánsky vieme sotva poďakovať. S cigaretkou a pivkom sa vyberám po okolí trochu prejsť. Nie za dlho sa na ihrisku zišli štyria chalani s loptou. Ako zanietený futbalista (amatér) si to ihneď šiniem medzi nich. Pýtam sa ich či si môžem s nimi zakopať. Jasnačka že môžem a ihneď prebieha zoznamovacia párty. Ani neviem kedy a ako, ale odrazu je tam asi aj 12 detí a ja. Delíme sa na tými. Prichádza aj Peťo a Kájo v motorkárskych čižmách, aby sme ich zaradili do nejakého týmu. Bol to naozaj super relax. Zápas vyhral samozrejme môj tým, hoci to s nami na začiatku vyzeralo zle.

Po zápase pozývame chalanov na pepsi, fotíme sa a len tak kecáme. Všetci nám dávajú adresy, už aj tie e-mailové. Najviac sa chcú fotiť s Matou, všetci sa hneď zamilovali. Vysedávame do večera, varíme čaj, polievočku, teta vyberá z čarovného boxu rôznorodé nápoje a len tak klábosíme. S tmou však paradoxne prichádza aj svetlo. Myslím to, do okolitých domácností. V jednom momente sa rozsvietili takmer všetky okolité domy. Zdá sa, že mať elektrinu po celý deň tu nie je ešte štandard. Pri prístrešku je kasňa z auta. Nejaká dodávka bez náprav, ale so sklami a pomerne veľkým priestorom na spanie. Nespomínam si koho to bol nápad, teta nám v pohode otvára dvere auta a ukazuje našu „hotelovú izbu“, samozrejme grátis. Napráskali sme tam všetky veci, spacáke a s príchodom polnoci si každý hľadá svojho fleka. Po polhodine ležíme všetci v objatí, ako sardely vo vlastnej šťave. Kájo si dal Matu radšej na kraj, nechápeme prečo.

Lúčenie sa s rozpáleným Balkánom

10 deň 254 km, Vermosh - Plav - Berane - Bijelo Polje - Priboj - Višegrad

Ráno nás budí krochkajúca prasnica a jej nezbedné prasátka. Veci máme ešte fajnovo mokré a tak čakáme na slnečné lúče, predierajúce sa hmlistým oparom. Teta je už zase vo svojom bistre a pripravuje nám veľmi dobrú turecké kávičku. Štartujeme cca o 9,00 a v priebehu polhodiny stojíme na hraničnom prechode za Vermoshom. Okrem toho, že sme šli rozprávkovým údolím, stojí za zmienku asi 10 ročný chalanisko stojaci v ceste s akýmsi drúkom v rukách, ktorým akoby naznačoval, že máme zastať. Ostávam v nemom úžase, ale Peťo ako prvý jazdec ho s kľudom angličana skoro zrazil a tak chalanisko vystrašene uskakuje. Prechod je maličký a sme tam úplne sami. Dávame spoločné foto a už stojíme na vstupe do Čiernej Hory.

Tu sa pýtame colníkov na oko skákavice. Oni hovoria aj o nejakých vodopádoch, ale nenašli sme jedno ani druhé. Pýtali sme sa mnohých ľudí, aj nám vraveli že ideme dobre, ale zmienka o nejakom oku žiadna. Hlboko v horách stretávame už iba dvoch turistov. Pýtame sa ich na oko. Chalanisko sa nám prihovára rezkou slovenčinou. So svojou ázijskou priateľkou sú na túre po Balkáne. Idú vraj od rána z Albánskych hôr, kde prespali. Hľadali jazerá či plesá o oku nič nevedia. Nemajú vodu a tak im dávame 2 litre z našich zásob, lúčime sa a otáčame to naspäť. Škoda, keď som kukal doma track-y z GPS šli sme od neho sotva 20 m. Každopádne sme dali dobrý offroad v údolí, ktoré je doslova popretkávané množstvom malých či väčších bystrín všade na vôkol.
Domov volá a tak sa uberáme najkratšou cestou na sever, čiže do Srbska. V Andrijevici napájame naše kone. Báťa pumpár nám šeckým dáva reklamné uteráčiky a po obligátnej cigaretke sa posúvame na Berane. V mestečku Bijelo Polje sme našli veľký supermarket, kde nakupujú naše hladné oči. Kúsok za mestom hľadáme flek na piknik, ktorý neskôr nachádzame pri jednej benzínke. Je tam veľké parkovisko aj pre kamióny a pekne pokosený trávnik. Príprava obedu netrvá dlho. Máme dva variče, polievočka, párky, Peťov kus-kus tak nenechal na seba dlho čakať.

S oblakmi za chrbtom štartujeme k hraničnému prechodu kam to máme doslova na skok. Čiernohorský ujovia colníci nás vybavili veľmi rýchlo. O pár km neskôr skúšam prejsť do Srbska v podstate nelegálne. Prečo ? Lebo srbský prechod som si všimol až v spätnom zrkadle, keď na mňa báťa v uniforme kýva. Flekujem na mieste a rýchlo cúvam na miesto kontroly. Žiadne rampy ani nič čoby naznačovalo, že ide o hraničný priechod. A k tomu všetkému tam akýsi dobráčisko zastal rovno pred stopkou, ktorú som ja kvalitne odignoroval. Všetko sa zaobišlo bez problémov a tak postupujeme ďalej na sever Srbskom.

V Srbsku sme sa dlho nezdržali a kúsok za mestečkom Príboj vbiehame do Bosny a Hercegoviny. Colníci nás nechávajú chvíľu postáť na miernom daždi, ktorý nás už nejaký ten kilometer sprevádza. Srbi sú odmeraný a strašne vzorne si chcú plniť svoje pracovné úlohy. Bosnianci ešte štrajkujú, ale vybavili nás celkom v pohode.

Sotva 10 km za hranicami nachádzame celkom dobre vyzerajúci penzión, kde dávame kávičku. Do Višegradu to máme sotva 10 km a tak zvažujeme, že sa po návšteve mesta vrátime naspäť. Pýtame sa na ubytovanie, ktoré po menšej dohode zjednávame na 10 € bez raňajok. Sváko čašník bol ústretový a veľmi rád nám poradil. Dokonca nám dáva mapu, ktorú má vo svojom stolíku. Nechávame mu zálohu a ideme sa pozrieť do Višegradu.

Do mesta nás vedie údolie s tiahlymi zákrutami a kvalitnou širokou cestou. Mali sme to fakt na skok a popri centre sa dostávame k rieke a mostu, ktorý som pri plánovaní trasy náhodou našiel na nete. Stojíme tam chvíľočku, keď tu zrazu vidím auto s vojenskou značkou v ktorej je slovenský znak. Vojaci si zase všimli slovenský znak na Kájovej Afrike a tak kúsok za nami parkujú. Stretnutie s krajanmi ďaleko za hranicami bolo obojstranne príjemné a konečne nám niekto zainteresovaný vniesol trochu svetla do balkánskeho problému. Chalani sú tam na misii, ako pozorovatelia už pomerne dlho, dokonca ich už zdravia aj ľudia na ulici. Hovoria o mínových poliach, ktorých je tu v okolí ešte stále dosť neprebádaných, tuším spomínal Goražde, ale aj o živote v meste, ako takom. Skvele nahodené mladé slečny, nezriedkavo opitý šoféri na cestách a fajčenie, ktoré je dovolené asi všade. Chalanisko vravel, že ešte aj doktorka, ktorá si pozerala jeho rtg snímky popri tom veselo fajčila. Zvečerieva sa a sem tam na nás kvapne, ale ľuďom hrnúcim sa do centra, akoby to ani nevadilo. Centrum je večer neprejazdné a tak sa poberáme späť do nášho predplateného penziónu.

Sváko nám po príchode otvára za penziónom akúsi uzamknutú ohrádku, kde sme ustajnili naše mustange. Odstrojenie netrvá dlho a už sme hore na Kájovom balkóne kde varíme poslednú spoločnú večeru, keďže Peťo ide zajtra do Chorvátska k moru. Ja, Kájo a Mata ideme ešte obzrieť slovenskú komunitu žijúcu vo Vojvodine pri Novom Sade. Večera bola pestrá, spríjemnená pivkom, trochou whisky a ešte bolo aj z raketového na zohriate. Na záver ešte sms domov o našej polohe a potom hurá spať.

Skoro, ako doma

11 deň 352 km, Bajina Bašta - Valjevo - Šabac - Nový sad - Báčska Palanka - Báčsky Petrovec

Po balkónových raňajkách sa začína baliaci proces a rozlúčka s Peťom, ktorý už je pripravený vyraziť svojou cestou. S prianím šťastného návratu domov sa spolu lúčime.

Na hraniciach nás odbavuje ten istý colník čo nás včera vpúšťal do Bosny. Rozdiel je iba v tom, že terazky je na inom priechode a o dosť príjemnejší, ako včera. Cesta nás vedie ihličnatými lesmi a malými dedinkami, ktoré mi pripomínajú rodnú hrudu. Ani som netušil, že Srbsko má takieto kopčiská. Asfaltka je síce kvalitne rozbitá no aj napriek tomu sa ide veľmi dobre. Čim viac sa dostávame na sever je okolie stále viac rovnejšie a od mestečka Valjevo je to už len samá rovina. Fasujem maďarský syndróm pri ktorom mám z celej cesty jedno veľké okno. Jediným svetlým okamihom bola obchádzka hlavného ťahu na ktorom prebiehala oprava cesty a tak sa predieram po celkom zaujímavých cestičkách s dierami kde by sa aj 6 fúrikov asfaltu zmestilo.

V meste Šabac trochu blúdime, ale jeden z miestnych nám radí, kde natankovať a ktorou výpadovkou na Nový Sad. Tankujeme plné nádrže, kupujeme ešte nejaké drobnosti domov a dopujeme sa kávou, kolou a energeťákmi. Sme už dobre hladný, ale do nového Sadu to máme už iba 70km a tak sa poberáme ďalej. Teplo, rovina, kopec áut a nuda. Všade na vôkol polia, polia a ešte raz polia. Pred novým Sadom prechádzame úzkym pásom lesného porastu, ktorý sa vymyká doterajšiemu rázu krajiny.

Pred bránami Nového Sadu stojíme na benzínke. Potrebujeme sa zase trochu osviežiť. Vyzvedáme od miestnej obsluhy, kadiaľ najlepšie ísť na Báčsky Petrovec. Ako nám radili, tak nám radili odbáčame na Báčsku Palanku, ktorá je iným smerom, ale podľa mapy sa v pohode dostaneme aj do Petrovca. Výjazd z Nového Sadu nemá konca kraja. Cestou obiehame pár áut z ktorých nám niektorí po zhliadnutí našich špz blikajú a mávajú. V meste sme sotva zhasli motory a už sa nám prihovára mladý Srb, s ktorým si na počudovanie celkom rozumieme. Odrazu sa cez ulicu nesie pozdrav „ Ahojte Slováci, kde sa tu beriete“. Ivan je asi 50tnik a neskutočne dobre vie po Slovensky. Dostávame pozvanie na kávičku, ktoré sa nedá odmietnuť. Naviguje nás kde sa stretneme a v spoločnosti jeho manželky trávime u nich doma hodinu príjemným rozhovorom.

Zvečerieva sa a o po krátkej navigačnej chybe, ktorú opäť konzultujeme sa dostávame do Báčskeho Petrovca. Sme hladní, ako Čenkovej deti a tak sa staviame v prvom fastfoode, ktorý sme našli. Dávame si dosť štipľavé zapekanky, ktoré nám pripravuje veľmi milá teta, s ktorou sa dohovárame, ako ináč po slovensky. V bufáči je teplo a tak čakáme na svoje žrádlo vonku. Do reči sa s nami dáva chlapík na bicykli, ktorý nám ozrejmil, ako sa sem slováci dostali a kde všade navôkol sú ešte slovenské dediny. A veruže je ich tu hodne.

Nájsť ubytovanie je zdá sa nad naše sily a stanovanie nám narúša čierny búrkový oblak nesúci sa našim smerom. Blúdime hore dole, dole hore až konečne kúsok za mestečkom nachádzame penzión nesúci meno Čárda. Môj starý otec kedysi fajčil Čárdy. Majiteľ nevie po slovensky ani prd. Na prelomenie rečovej bariéry si pozýva svojho pracovníka, ktorý vraj slovensky vie. Prichádza chlapík s ktorým sme sa rozprávali pred miestnym bistrom a ten nás s úsmevom víta. Prechádzame veľkým dvorom a zo slovami „ načim pozrieť či sú izby narichtuvanie“ nás vedie do našich izieb. Aby sme mali pokojný spánok dávame mašiny do skladu. Píšeme sms o našej pozícii, ako každý večer a už sa váľam v posteli.

Izby sú v pohode a teplá sprcha ešte viac. Za posledné peňáze si dávame pivko a Kájo aj tajomnú polievočku. Teda aspoň podľa jedálnička, ktorému nerozumieme. Z tajomnej polievky sa vykľula celkom fajná držková. Za úplne posledné peňáze si dáva Mata na záver ešte z dobrej domácej, ktorú jej nalieva majiteľ a potom sa uberáme do izby, kde behom chvíle upadáme do komatu.

Všade dobre, doma jednoznačne najlepšie

12 deň 550 km, Segedín - Szolnok - Hatvan – Salgotarján – Obeckov

Je ráno a pred nami posledný úsek cesty domov. Obávam sa, že ten najhorší. Brána je ešte zatvorená a nevieme nikoho nájsť tak sa len tak prechádzame po areáli. Kone, kravy, ovce, kozy, zajace, sliepky a kopec starodávnych strojov na obrábanie zeme ležiace všade, ako dekorácia penziónu. Dostávam sms od žienky, že ma budú čakať na salaši Sklabiná. Idú tam na promočnú párty, takže ich doma nenájdem. Pred ôsmou hodinou prichádza Daňo. Chlapík čo nás včera ubytoval. Otvára nám bránu, ktorou vylietame, ako poštové holuby.

Od rána sme prešli sotva 40 km, ale akosi sa neviem dostať do tempa. Drieme sa mi, ako po prebdenej noci a tak sa zastavujeme na benzínke. Dávam kafé reznuté redbulom a kupujem pár balíkov výrazne lacnejších cigariet, ako u nás doma. No veru poviem Vám, že táto kombinácia má niečo do seba a stojíme už iba na hraniciach. Kolóna je dlhá, hlavne tá z Maďarska vyzerá na niekoľko hodín státia. Hrnieme sa dopredu a radíme sa maximálne dopredu ako sa to len dá. Srbi nás skontrolovali rýchlo. Maďari sa radi pozerajú do kufrov a tak im ich na vyžiadanie otvárame. Cigarety som mal v tankvaku a tak mi v kufri len domačkal chlieb, ktorý mu zrejme pripomínal kartón cigariet.

Cestu od Segedínu, respektíve od Makó som už pár krát absolvoval. Už tradične však blúdime v Szolnoku. Pýtame sa chlapíka na cestu von z mesta. Ako sa snaží tak sa snaží, nemá šancu nám to vysvetliť. Určite nie po maďarsky. Chápem len doľava a doprava. Viac som za tých vyše 30 rokov pri hraniciach nepochytil, Kájo s Matou nie sú na tom o nič lepšie. Chlapisko sa teda nasjal, sadol do auta a vyvádza nás z mesta von. Pre istotu nám dáva aj svoju mapu.

Od tej doby sa ešte síce pár krát zastavujeme, ale v podstate až po Slovenské Ďarmoty ťaháme nonstop. Odtiaľ to máme domov už iba sotva 20 km, ale na posledné úseky si dávam vždy najväčšieho bacha. Prichádzame na salaš, kde na mňa už všetci netrpezlivo čakajú. Staršia dcérka Nina (7) sa mi hádže na krk a mladšia (1,5) len nesmelo zisťuje, že som to naozaj ja. Šťastný návrat domov je absolútny základ celého výletu, nech výlet dopadne akokoľvek. S Kájom a Matou dávame poslednú spoločnú kolu tohto tripu a potom sa už poberajú domov, ktorý je zo salašu takmer vidieť.

Po príchode domov píšem sms Peťovi, ktorý sa vraj akurát trepe z benzínky na ktorú musel šľapať skoro 2 km pešo. Kontrolka hladiny „ovsa“ jeho mustangu sa zrejme pokazila a tak sa z mustanga stala tvrdohlavo stojaca mulica (20km pred Viedňou). Všetko nakoniec dopadlo dobre a večer mi píše o svojom šťastnom návrate domov čo je pre každého z cestovateľov to najpodstatnejšie.

Balkán splnil všetky moje očakávania a mnohé ďaleko, ďaleko prekonal. Prírodné krásy a zákutia sa Vám v mnohých prípadoch snažia vyraziť dych a ponúkajú presne to po čom túži srdce každého cestovateľa. Navzdory vojne, ktorá sa prehnala takmer celým Balkánom sú ľudia ústretoví, vždy ochotní pomôcť či poradiť cudzincom v tiesni. Rôznorodosť, ktorou Balkán oplýva predstavuje naozaj vzácnu zmes korenia, ktorú je ale najlepšie koštovať sám a na vlastnej koži. Príbehy, zážitky a dobrodružstvá, ktoré Vám článkami a fotkami približujeme je ako hovoriť o skvelom koláči, ktorý my vychutnávame, zatiaľ čo vy sa iba prizeráte. Myslím, že neoľutujete ak sa vyberiete ochutnať.

Absolútne na záver ďakujem Momulovi za prípravu motorky na tento naozaj skvelý trip, ako aj všetkým účastníkom zájazdu, ktorí to so mnou vydržali až do konca. Mať pri sebe ľudí na ktorých sa môžete spoľahnúť je veľmi dôležité a som rád, že som tento trip absolvoval práve s nimi. Veľké ďakujem patrí mojej žienke Marcelke, dcérkam Nine a Linde a všetkým blízkym, ktorí nám držali palce a modlili sa za nás šťastný návrat domov.