Havanské letisko vyzerá normálne. Ako každé veľké letisko na svete. Ale to je asi tak všetko, čo je na Ostrove Slobody „normálne“. Všetko ostatné pôsobí dojmom mixu Feliniho tvorby, tragikomédie, sci-fi filmu a skanzenu. Kto si chce vychutnať ozajstnú atmosféru Kuby a nie uzavretý svet hotelov, ten musí ignorovať lákavé ponuky cestovných agentúr.

Tak sme to urobili aj my dvaja. Týmto odvážnym rozhodnutím, sme narazili na prvý problém: ako sa presúvať. Jedna možnosť bola použiť miestnu MHD, akú vidíte tu:

Takéto riešenie sa nám nezdalo v miestnej horúčave ideálne. Druhá možnosť je:

Tretia možnosť je požičovňa aut. Keďže funglovka Audina bola nad naše finančné možnosti, tak sme sa rozhodli pre kufrový Yaris, aký ste vy sedláci z Európy ešte nevideli. A nevideli ste ani toto:

Uhádnete čo to je? Po hodine čakania v požičovni sme dostali informáciu, že čakáme preto, lebo automobil nám umývajú. Keď sme po ďalšej hodine naše nové auto uvideli, hneď sme pochopili, že sme sa stali obeťami klamárov – oni nám to auto dve hodiny špinili. Ale prečo? Dosť rýchlo sme si uvedomili, že elektrifikácia,

ktorá bola prvou starosťou súdruha Lenina po nastolení vlády Sovietov je tu na vysokej úrovni. Asi takej, ako na Luníku IX. Aj sídlisková architektúra nám pripomínala našu vlasť:

Zato policajti tu boli (pre nás, fanúšikov chopprov) úplne in. Jazdili na Virágach 250:

U nás doma na nich síce jazdia iba mladé dievčatá, ale aj na Kube úspešný policajt nakoniec presedlá na Guzinu. Kubánci sú veľmi veselí. Všetci. Preto všetci tancujú. Aj policajti v službe. Prečo nie? Veď žijú na Ostrove Slobody. Že nemajú všakovaké výdobytky modernej techniky? Oni uprednostňujú iné životné radosti. Najmä tie, ktoré sú zadarmo. Teda pre nich. Pre návštevníkov tejto oázy komunizmu sú mierne, ale ozaj iba mierne spoplatnené. Veď aj lásku treba niečím živiť. Teraz sa ale vykašlime na city a poďme do ulíc: nie sú tieto autíčka náhodou krajšie, ako tie naše dnešné?

V Európe ich môžeme vidieť už len ako modely, alebo raz za čas v nejakom múzeu. Ale ani v najsvetovejšom múzeu nikdy neuvidíte Cadillac z roku 1952 s motorom Awia. Tu na Kube sa hompáľajú a natriasajú v plnej premávke. Nemajú žiadnu finančnú hodnotu, pretože sa nesmú predávať, ani kupovať. Tak, ako aj nehnuteľnosti, sa môžu iba dediť. A´propo nehnutelnosti: delia sa na krásne, ale rozpadnuté paláce, potom sú tu historické budovy, do ktorých vrazilo prachy UNESCO a nakoniec klasické panelákové sídliská.

Za týmto ďalším veteránom:

si všimnite rady ľudí. Nečakajú pred McDonaldom. O tento úspech americkej gastronómie sú Kubánci ochudobnení. Tí čakajú v rade pred cukrárňou. A aby nevznikol problém, tak poriadok udržiava špeciálna cukrárenská polícia. Polícia je všade a policajtom je tu skoro každý. Veď každý sa chce povoziť na Viragu. Nie? A kto nie je policajt, ten je McGyver:

Spoznali ste CZ-tu? Že nejaký čudný motor? Jasné! Veď je dieselový. Ešte si želáte nejaké iné chuťovky? Nech sa páči:

Ale vrcholom miestneho McGyverstva bolo asi toto vozidlo:

Kto uhádnete z čoho je poskladané? Že aké ďalšie motorky sme tu videli?

Kubánci si veľmi vážia prácu. Ale veľmi to na nich nevidieť. Pri pohľade na pracujúcich sme mali strach, že každú chvíľu zaspia. Ale keď už niečo vyrobia, tak to vyrobia veľmi zručne ručne a o to viac si to vážia. Na Kube nie sú odpadky. Všetko sa musí zúžitkovať. Z tapacírov paluboviek Žigulákov, ktoré sa tu považujú za vrchol luxusu sa (ešte počas ich života) vyrábajú futrále na cigary, zo železného odpadu monumenty, a tak. Ale nie každý monument je odpad. Tieto dva (mimochodom nestoja pred múzeom, ale pred rekreačným strediskom):

sú napríklad pripravené na boj. Kto si ale myslí, že Kubánci sú nejakí militantní, ten sa mýli. Všimnite si tieto dievčatá:

Ešte aj tú minerálku popíjajú na ulici ako naše. A keď vyrastú, tiež sú prítulné, ako tie naše. A chlapci? Tí sa vedia tešiť z maličkostí, ako my, ešte pred pár rokmi. Drobná minca ich rozveselí viac, ako mladého Mečiara nové lietadlo. Ich otcovia už majú bokovky v dolároch. Vlastne v dolári. Za dolár pre vás pracujú celú noc. Ako informátori, sprievodcovia, bodyguardi, manageri „masážnych“ služieb, skrátka urobia všetko, čo vám vidia na očiach. Ako vlastné mamy.

Ale keď príde ráno, to už sa musíte spoľahnúť sami na seba. A tak aj dopadnete. Ako varená kreveta. Aha:

Na chvíľu som zabudol, že v známej Zátoke Svíň (áno, to je to miesto, kde sa zlí Kubánci pokúsili vylodiť kontrarevolúciu) sa môžem pripáliť aj vo februári. Kubánci nie. Tí sem cez deň nechodia:

Tí prídu až večer. Všetci. Zaplnia celú pláž a telefonujú. Teda telefonovali by, keby v ich vlasti existovali mobily. Ale ani táto nutnosť sem ešte nedorazila. Oni počúvajú Ameriku. Tú dnešnú. Nezaujíma ich Hlas Ameriky, ale to, čoho my už máme po krky. Americká hitparáda. Keď si chcú imperialistickú kultúru užiť naplno, tak presne tu naskáču do všakovakých plavidiel a pokúsia sa absolvovať 120 kilometrov, aby zas revolúciu vylodili na Floride. Ak sa im ale nepodarí dotknúť prvého suchého imperialistického kamienka, tak ich Fidelovci pekne-krásne zadarmiko vyložia opäť na Ostrove Slobody. Je to vlastne len taká hra, lebo Fidel im za to, že sa chceli vzdať slobodného života, neskriví ani vlások na hlave.

Ale nielen kultúrou je človek živý. Potrebuje sa aj najesť a obliecť. Kubánci sú veľmi praktickí. Všetko chcú mať pekne pokope:

Aby to za nákupmi nemali ďaleko, tak sa často stretnete s tým, že sa na ceste I. triedy:

rozloží obchodník s hocičím a to vám ponúka priamo do auta. Tak isto, ako je to zaužívané aj v tej Správnej Amerike v McDonalde. My sme sa skúšali aj pásť. Nie z hmotnej núdze pán Fico, ale zo zvedavosti, ako chutí cukrová trstina. Sladko. Lepšie chutí rum, ktorý sa z nej vyrába.

Kubánci sa ale nepasú a nejedávajú len na ceste. Jedávajú aj doma. Kuchyňa je podobná ako mexická. Ako bónus im Fidel povolil dovážať kurence. Kurence sú obrovské, ako keby pochádzali zo Sovietskeho zväzu po výbuchu Černobylu. Chyba! Sovietsky zväz už neexistuje, preto musia pochádzať zo Správnej Ameriky. To nevadí, že je nepriateľská. Ku makrokurencom majú ryžu. Čínsku. Ako takmer všetko, čo si nedokážu vyrobiť, alebo vypestovať sami. Čína je ich posledný veľký kamarát. Ďalším veľkým kamarátom Kubáncov je zemepisná poloha. Len jej môžu ďakovať za to, že zo svojich symbolických príjmov nemusia platiť za kúrenie. To by ich položilo. Nás skoro položilo, keď sme cez neexistujúce steny (načo steny, keď je tak teplo) videli kompletku na Kubánsky spôsob: holič vyholil podpazušie svojej zákazníčke a po práci jej na takto pripravené miestečko vrazil pusu:

Ak je tu zvykom podobné služby poskytovať aj na iných miestach tela, tak chcem byť kubánskym holičom.

Ako ste si všimli na fotkách, doprava je na Kube veľmi dobrodružná. Kto má auto a cestuje v ňom sám, ten musí na pokyn tzv. vyťažovacieho policajta zastaviť, policajt zapíska, zbehnú sa potencionálni pasažieri a tí, s ktorými máte spoločnú cestu si k vám prisadnú do auta Ten, kto si nedokázal zadovážiť auto a má početnú rodinu, si tiež poradí. Zošróbuje dokopy historickú motorku a dvojkolesovú káru, na to všetko privarí primontuje hocičo, čo zvýši kapacitu tohto monštra a rodina sa vydáva na dobrodružnú cestu k starej mame. Za dobrodružnú ju však môžu považovať iba zbabelí Európania. Policajtov napríklad takéto čosi nevyvedie z miery. Zato odchytiť našinca ich poteší presne tak, ako tých našich. My sme ale vedeli, ako na nich: oslovovali sme ich pekne: „kompaňéro komandante“ a s kamennými tvárami sme im tvrdili, že sme ich chudobnejší komunistickí súdruhovia z Československa. Skoro vždy to zabralo. Som rád, že komunizmus na Kube je nerozborný. Len jemu môžeme ďakovať, že nám dva týždne umožnil žiť v tomto panoptiku nezmyslov. Správnej Amerike zase niekedy a rád ukážem fakáča zo Zátoky Svíň!

Podľa Lupusovho rozprávania napísal Vadim