Obavy sa čoskoro ukázali ako opodstatnené, pretože v júni, ktorý je najvhodnejším a tradičným termínom alpských výletov, som akosi stvrdol v pracovných povinnostiach. No a v júli a auguste zásadne do turisticky atraktívnych oblastí nejazdím, cesty tam bývajú na môj vkus príliš preplnené, a teploty vysoké.
Čas ale plynul ďalej, blížila sa polovica júla, a bolo mi jasné, že lipnúť na zásadách by bol priveľký luxus, pretože skutočnosť bola neúprosná: buď zásady poruším, alebo sedzím doma. Tak som zariskoval, zásady porušil, a narýchlo sme ušili trojčlenný tím s tým, že pozajtra vyrážame, trasa približne jasná. Mal som opäť nutkanie prejazdiť menej vychýrené a možno i menej exponované sedlá, ale aj toto nutkanie padlo za obeť nedostatku času, a túžbe, za krátky čas vidieť čo najviac z tých krásnych vysokých sediel východných álp.
S prípravami problémy neboli: keďže bolo relatívne nedávno po začiatku sezóny, motorka bola v relatívne bezchybnom stave, trasu som mal v hlave a išlo sa naspamäť, a zásob bolo poskromnejšie, rozhodli sme sa na tých pár nocí ani nebrať spacáky, takže stačilo po jednom kufri plus tankvak.
Vyrážam teda v stredu večer, smer Blava, nocľah u kamaráta, ráno o 7ej stretávka na pumpe, chvíľu po termíne dohrmia aj „terénne goldwingy“ – varaderá Žeňa a Ondra. Som dosť prísny, a tak vyrážame včas, lebo nemám rád príliš veľké priemerné rýchlosti ani počas presunov.
Celý štvrtok teda venujeme tomuto otravnému presunu po diaľniciach, keďže pred Alpami človek našťastie postavil tieto betónové tepny. Aby nebol ten deň taký jednotvárny, na jeho koniec je naplánovaný výjazd na najvyššie miesto, ktoré je vôbec možné v Alpách legálne dosiahnuť po asfalte. A skutočne sa nám darí. Za Innsbruckom odbočujeme z diaľnice do najdlhšej uzavretej alpskej doliny Ötztal, a okolo štvrtej poobede sme už v Söldene. Tankujeme benzín i Redbull, a dávame pozor, aby sme neminuli tú odbočku vpravo, smerom na Hochsölden, po sérii serpentín sa ocitáme pred mýtnicou, kešujeme 5 euro, a vyrážame prudkým stúpaním hore dolinou. Tu sa po 17 kilometrovej jazde strmými traverzmi, serpentínami a záverečným dvojkilometrovým tunelom ocitáme pod ľadovcom Tiefenbach, vo výške 2829m.

Snehu je tu síce x krát menej než ako tu býva v júni, ale pocit z výšky je úžasný napriek tomu, že sa nejedná o priechodné sedlo, a teda vraciame sa tou istou cestou. Zo Söldenu je to už iba pár minút jazdy do horského strediska Obergugrgl, kde máme vopred zajednaný apartmán. Dvojizbový apartmán je v podkroví, a platíme ľudských 18 euro za osobu. Domáca nás rýchlo pozýva na štamperlík akéhosi šnapsu, berie na drevo vykešované peniaze, a šibalsky naznačuje, že ich ide prepiť. Starý vlčiak spokojne cupká za ňou. Pozerám na Žeňa, a vidím, že je zle. Hlási sa slušná angína.

V piatok sa budíme zavčasu do nádherného rána. Vykukneme z okna, a vidíme, že dvaja borci už majú ručne pokosený asi hektár trávnatéhu porastu na strmočiznom svahu nad nami. Ako sa tie časy menia. Dakedy sme závideli západniarom, vraj si váľajú gule, a my makáme. Teraz sme sem prišli jazdiť, a makajú oni...Pozerám na Žeňa, a vidím, že je zle. Angína sa rozmáha, ale berie to statočne. Hneď nás ale ovládne vzrušenie, bodaj by nie: obloha modrá, a mýtnica na Timmelsjoch asi 4km od nás!!! Cvak kufre, klep tankvaky, štik štartéry, pár serpentín, keš 8 euro na mýtnici (dražoba – ešte v roku 99 to stálo 8DM!), a už stúpame na Timmelsjoch! Traverz, tiahle stúpanie dolinou záverečné serpentíny, a už sme v sedle! Z rakúskej strany to ide rýchlo, lebo dolina Ötztal naberá výšku na 60km postupne, a záverečné stúpanie z Obergurgl prekonáva do výšky sedla 2503m prevýšenie iba nejakých 650m. Ale je to pekný úvod alpského výletu, najmä tie záverečné serpentíny evokujú vzrušené očakávanie. Taliani volajú Timmelsjoch Passo Rombo, a je pravdou, že z talianskej strany je tento pass stokrát krajší! Prvýkrát ho idem zo severu na juh, a teda trochu opadá vzrušenie, pretože sa krása neobnažuje stúpaním z lesa postupne, ale táto južná rampa, to je niečo nádherné. Vždy budem tvrdiť, že Timmelsjoch je jeden z najkrajších alpských passov, a to už som videl všeličo. Nekonečné serpentíny a traverzy zarezané v strmom svahu, úžasné výhľady, veľký výškový rozdiel.

Ak by ste chceli zastaviť na každom peknom mieste, tak Vám tých 29km do St.Leonhard bude trvať aj celý deň. Toľko času my nemáme. Pokračujeme otravným presunom prehriatou dolinou cez Merano do Spondinigu, kde odbočujeme doľava na Passo Stelvio (Stilfserjoch). Stelvio je svojou výškou 2758m najvyšším sedlom východných Álp, ale nie je to len jeho výška, ktorá ho robí takým atraktívnym. Už počas jazdy dolinou vidím ľadovcový klobúk i šaty majestátnej hory Ortler (3905m), ktorá poskytuje úžasným exponovaným serpentínam severnej rampy Stelvia tú jedinečnú, ba priam gýčovú kulisu. Po výjazde dolinou začíname teda stúpanie týmito 48 vracákmi. Viem, že v sedle je takmer lunapark, turistická atrakcia, ale tieto výhľady mi dávajú zabudnúť na všetky negatíva ťažkého turizmu. Stúpam na Stelvio už šiesty krát, ale vzrušenie je stále rovnaké. Ťažko tú krásu opísať slovami. Vyberte sa tam, je to skoro za rohom...

Po krátkom oddychu s výhľadmi sa spúšťame smerom do Bormia. Chceli sme sa ísť aspoň odfotiť na blízky Umbrail Pass (2505m), ale v talianskej colnici je na počudovanie služba, a vyťahovať pasy sa nám nechce. Klesáme najskôr sériou širokých serpentín, potom medzičasom zazelenanou náhornou plošinou, než sa nám ukážu ďalšie serpentíny a galérie južnej rampy Stelvia. Tu je vidno z jedného miesta takisto nespočet serpentín, tiahle galérie traverzu, a zas len a len serpentíny. Pár zastávok na fotenie, a už sme aj v horskom stredisku Bormio. Je tu pekelné horúco. Rýchlo natankovať, a už aj smerujeme hore dolinou do Santa Cateriny, kde začína stúpanie na kultový pass Passo di Gávia (2652m). Gávia je moja láska, taká drsná. Od čítania prvých cestopisov som mal pred ňou veľký rešpekt, ale než sa mi pred 4 rokmi podarilo prvýkrát na ňu vystúpať, bola už komplet vyasfaltovaná. Stúpanie severnou rampou je príjemné, úzke vracáky v lese, a potom tiahle zarezané stúpanie dolinou, naľavo ľadovce, za nami hrebeň Ortler Gruppe. Pokiaľ nepôjdete na Gáviu v najvyššej sezóne, môžete mať šťastie v podobe minimálnej premávky, ako my dnes. Krátko pred vrcholom stúpania je chata, kde sme vlani príjemne prečkali dážď. Je pokročilé popoludnie, a my sme hladní ako vlci. Tak že sa teda najeme vnútri. Dlho predlho sa vyzliekame, potom idem pozrieť dnu. Rukami-nohami sa od pohodovej kuchárky dozvedám, že na jedenie majú akurát zeleninovú polievku za 6 euro. Tak sa zas dlho obliekame, a pokračujeme do sedla. V sedle s vrcholovým plesom cítim opäť to tajomné šteklenie pod žalúdkom. Gávia, tak sme zas tu! Už som tu štvrtý krát, ale ten tajomný pocit rešpektu sa nemení.

Výhľady smerom na juh, pár sto metrov pod sedlom sú oveľa krajšie, a aj klesanie z Gávie na juh je oveľa exponovanejšie i dobrodružnejšie, strmé zrázy, chatrné alebo žiadne zábradlie, ale paradoxne úsek, z ktorého najviac vlasy vstávajú dupkom aj pod prilbou, je až dolu v lese. Ničím nenápadný...ale veď uvidíte. V závere klesania nás struhol borec na galuske. Aj sme s ním skúšali držať krok, ale pud sebazáchovy zvíťazil. Druhý borec, čo si to za ním šinul v Berlingu, si tiež zaslúžil náš obdiv. Neviem ale, na čo mu to bolo dobré, lebo v prvých metroch stúpania na Passo Tonale (1884m) sme podradili o 2 a tak sme ho predbehli, že len zahučalo...
Passo Tonale je sedlo, ktoré ani nemá výraznú výšku, ale dobrý a široký asfalt, a tak sa tu po opatrnej jazde z Gávie dá na jeho serpentínach trochu vyšantiť. V sedle sme rýchlo, je už asi 5 hodín, a telefonicky dojednávame nocľah až na začiatku Dolomitov, v Seise. Na mape to tak nevyzerá, ale prejsť celú dolinou Val di Sole nejde zas až tak rýchlo. Na tých 130km do Bolzana potrebujeme vyše dvoch hodín, bonbónikom je klesanie z Mendelpassu (1363m) do Bolzana, serpentínami a niekoľkokilometrovým balkónom ponad mestá v doline. To sa ale najprv hľadáme s Ondrom, ktorý sa nám v jednej osade vo Val di Sole stratil, a na Mendelpass došiel nezávislou cestou. Pri klesaní z Mendelpassu ružové farby od zapadajúceho slnka a opar z celodennej horúčavy robia z tejto jazdy priam sentimentálny zážitok. V Bolzane sme už uťahaní, ešte párkrát blúdime, a potom už konečne stúpame po ceste do Seisu. Je to len pár kilometrov, ale narobíme sa ako kone. Zákrut musíme zdolať snáď ešte viac, ako za celý uplynulý deň, najdlhšia rovinka má hádam 15 metrov...aj tu sa ukazuje objektívna pravda, že Passy sú síce nádherné a známe, ale najviac sa človek narobí práve na takýchto okreskách, ktoré sú sotva na mape, než sa dostane na „výslnie“ nad hranicu lesa. Pred príchodom do Seisu sme ohúrení pohľadom na známy skalný masív Schlern, vari najznámejšiu skalu Dolomitov, a náš nový a lacný (50 euro komplet) apartmán je priamo pod ním. Zničení a šťastní zaspávame.

V sobotu opäť jasno. Pozerám na Žeňa a vidím, že je zle. Angína neustupuje. V garáži popripína všetko na mašinu, naštartuje, nasadne, pohne sa,a...rana. Zabudnutý zámok kotúča navalil do strmeňa. Ešteže sa nič nestalo. Vyrážam prvý, varaderá za mnou, najskôr stúpame. Potom klesáme, a v uličkách Seisu zastavujem, lebo svojich druhov v zrkadle nevidím. Po chvíli prichádzajú. Pozerám na Žeňa, a vidím že je veľmi zle. Keď však šmarí rukavice o zem, viem, že strmeň je odstrelený. Pomerne rýchlo nachádza uspokojivé provizórne riešenie uchytenia poškodeného strmeňa, ale na brzdenie zostávajúcim tá mašina dimenzovaná nie je. Rozhodnutie je jasné – na najbližšom mieste sa treba napojiť na diaľnicu a nasmerovať to domov. Rátal som, že bude doma tak o druhej v noci, ale on dorazil už pred ôsmou (priemer vrátane zastávok, okresiek a hraníc vyše 100km/h!).
Keďže Seis je už priamo v Dolomitoch, vo dvojici pokračujeme prechodom Dolomitov ich „hlavným cestným hrebeňom“. Cez Kastelruth sa povykrúcame do doliny Grodnertal, a stúpame a stúpame a stúpame až po križovatku, kde sa dá rozhodnúť medzi Sella- a Grodnerjochom, a my ideme doprava, traverzom do známeho sedla Sellajoch (2240m).

Tu, v samom srdci Dolomitov, je už na premávke cítiť, že je hlavná letná sezóna. Aj výhľady na Marmoladu sú akési zahmlené, tak sa spúšťame na juh, kde po 20 minútach serpentín začína stúpanie na Pordoi Joch (2239m), ďalšie sedlo známeho okruhu okolo masívu Sella. Toľkokrát už zjazdené serpentíny do Aarabby sú nasledované jazdou dolinou do Pieve di Livanallongo, kde začína stúpanie na tretí pass okruhu Sella, Falzarégo (2117m).

Tu si dovolím krátku zachádzku na Passo di Valparola (2192m), miesto, ktoré mám tiež veľmi rád.
Z príjemného Falzaréga pokračujeme do Cortiny d Ampezzo, najskôr strmé klesanie lúkami popod masív Tofane, neskôr serpentíny v lese. Tu sa oproti nám začínajú rútiť účastníci stretnutia rely-špeciálov značky Lancia, a mám tú česť zažiť niekoľko legiend niele Delta, ale i prekvapivo veľa vzácnych kúskov 037 Rally a Stratos! Poviem Vám, že z toho, ako si maličká Lancia Stratos, dakedy kráľ prašných ciest, razí cestu na pass, naskakuje husia koža. A ten rámus a streľby do výfukov...ako keby mali pod (zadnou) kapotou po štyri motory S&S a z Hayabusy a k tomu žiadny tlmič. Tu by sa veru nikto neobzrel za frajerom na nejakom tuningovanom motocykli.
Z Cortiny pokračujeme cez nenápadný, ale slušne pozakrúcaný pass Tre Croci (1810m) až do Toblachu, a ďalej na východ do Rakúska. Keďže je dosť času a pekne, za Silianom odbočujeme doprava na Karnische Dolomitenstrasse. Kto miluje zákruty, ten si na jej 57 kilometroch príde na svoje, až ich bude mať plné zuby! Tichá alpská dolina ako z reklamy čokolády Milka, žiadna premávka, ale tiež žiadne mostíky, ktoré by skrátili zakrúcanie sa cez každý žľab! Spojková i brzdová páčka sú v neustálej permanencii, v Mauthene sme úplne zničení. V Bille doplňujeme zásoby, slopeme energetické drinky, a pokračujeme cez milý Gailberg Sattel (982m) ďalej na východ, cez Spittal, Gmünd a Krems až do Innenkremsu, kde v tomto prispatom zimnom stredisku nachádzame nocľah asi pol minúty pred spustením lejaku. Skúšali sme špekulovať, ale otvorený bol iba nový neútulný hotel s cenou 42 euro/os. Tak sme sa vrátili do staršieho penziónu, ktorý určite pamätá aj lepšie časy, a kde nám majiteľ núkal 31 euro za nocľah, alebo 33 euro aj s polpenziou. Nechce sa nám šachovať s varičom, tak berieme za 33. Aké bolo naše prekvapenie, keď „za dve euro“ máme na večeru polievku a také steaky, že hranolky musia byť na extra tanieri. Raňajky prestreté v podobnom duchu.

Nedeľa, ťažké mraky, ale neprší. Rýchlo balíme, bohaté raňajky v cene nocľahu, a asi 200m za naším penziónom už platíme 7 euro za vstup na krásnu Nockalmstrasse. Tu som ešte nebol, hoci sa jedná o dvojicu dvojtisícových sediel, ktoré sú pravdepodobne najbližšie k Slovensku! Celá Nockalmstrasse meria tuším 33km, a prekonáte na nej dve dvojtisícové sedlá, medzi ktorými je nádherná a tichá dolina. Kvalitný a široký hrubozrnný asfalt, serpentín „do bludu“, a tiež krásne výhľady, lebo cesta vedia z veľkej časti takmer po hrebeni nad hranicou lesa . Myslím, že Nockalmstrasse je tých 7 euro hodná, a je doslova pár hodín jazdy od slovensko-rakúskej hranice.
Ondrovi to tu pripomína Škótsko, akurát tie hory majú tak o výškový kilometer viac. Keďže je ráno, sme tu úplne sami, zastavujeme zas a zas, obdivujeme prírodu a flóru, ktorej je tu toľko, že mám podozrenie, že to museli umelo vysádzať.

Dažďu sme unikli, aj slniečko zas vykuklo, a pri klesaní z druhého sedla už stretáme aj prvých turistov, blížiacich sa z východnej strany.
Je to signál, že všetko má svoj koniec, i tento náš výlet. Napájame sa na cestu č.95, ale náš smútok sa vzápätí mení na blažený úškrn, pretože pod kolesami máme predsa len ešte jeden pass: Turracher Höhe (1783m)! Toto sedlo je na mape sotva nájditeľné, ale ponúka úžasné serpentíny na ceste prvej triedy! Aj keď tabuľa na začiatku serpentín žiada motorkárov, aby jazdili pomaly a ticho, neodpustíme si podradenie o 3, a... po skvelom zážitku v sedle ešte spoločná fotka pri jazere, a presun domov môže začať. Štvorpúdovka S6, akási uhlopriečka Rakúska, je na to najlepšou alternatívou.

Ešte pár poznámok k ceste: napríklad piatkový program bol na jediný deň príliš náročný, na toľkú krásu a kilometre si treba dopriať čas, a do trasy zaradiť i niekoľko susediacich passov a dolín. Na moje prekvapenie až na centrum Dolomitov neboli júlové Alpy až také preplnené, ako som sa obával, ale najlepším termínom zostáva jún. Ceny v gastronómii sú dnes už nezaplatiteľné aj pre domácich, vidno to na prázdnych parkoviskách pred reštikami v čase obeda, a plných verejných parkoviskách, kde z igelitiek dlávia aj v emkových medveďoch. Hoci som štatistiky nikdy nerobil, každý sa ma vždy pýta na čísla, takže teraz som sa snažil rátať, a tu je stručné zhrnutie: zo Žiliny a späť presne 2319km, všetky náklady vrátane diaľničnej známky, potravín kupovaných doma, relatívne drahého ubytovania, drobných nákupov, vstupného na platené cesty a benzínu (i kupovaného na Slovensku) vyšli na 9400 SK.
Myslím že za zážitky to stálo, ak by sa kempovalo, šli by náklady ešte výraznejšie dole.

Text: Zeze
Foto: Zeze, Zeno, Ondro

Článok pre motoride zabezpečila spoločnosť:
FLASHMEDIA AGENCY MEGAHOLDING INTERCONTINENTAL Michigan U.S.A.