1. júl (687km) Priaža- Tungozero

Prebúdzame sa do krásneho slnečného rána, veď vlastne už celá noc bola krásne slnečná. O 6 ráno postupne balíme veci na motorku, čaká nás dlhá cesta - táto „etapa“ je naplánovaná z Priaže až niekam za Kalevalu (čo je asi 450 km po neznámych cestách, ktoré nie sú ani na mape). Plán sme splnili na 120%, ale nebolo to úplne ružové, ako by sa zdalo. Prvých 300 km ubieha ako voda - krásne cesty lemované jazerami. Na pumpe si dávame sladké raňajky (akési sladké placky s vanilkovou polevou). Pri odchode sa u nás zastavuje jeden z mála ruských motorkárov, ktorých sme mimo Petrohradu stretli. Pýta sa na našu cestu a hovorí o veľkom zraze v Murmansku. Pôvodne plánujeme stihnúť aspoň koniec zrazu, ale okolnosti to zariadia inak. Zjeme ešte ruskú zmrzlinu a vyrážame na cestu.

Pri meste Kem odbočujeme z M-18 na vedľajšiu cestu smerujúcu na Kalevalu a Fínsko. Cesta sa zhoršuje, zo začiatku je to ešte znesiteľné, zo 120 km/h spomaľujeme na 80-90 km/h. Začínajú jamy a chytáme podvozok a párkrát riadne šuchneme provizórny kryt motora, ktorý som vyrábal ešte tesne pred cestou - home made. V jednom mieste som ho skoro utrhol, tak zastavujeme a opravujem.

Vonku je veľmi teplo, vôbec nemáme pocit, že sme na 63. rovnobežke. Opravujem asi 10 minút, ale za ten čas nás zožierajú obrovské muchy, ktoré v Rusku (dokážu prežiť z čias treťohôr) - majú na dĺžku asi 7 cm a sú neskutočne otravné. Nasadáme na motorku a pokračujeme v ceste. Ruské muchy nám stíhajú do rýchlosti 40km/h. Keď cesta začína byť lepšia, zrazu vidíme v diaľke kúdol prachu. Hovorím Maťke, že asi bude chvíľu horšia cesta, pretože ju opravujú. Horšia cesta bola asi 40 km (poznámka autora: horšou cestou rozumej nespevnenú cestu pozostávajúcu zo 70% sypkého piesku). Miestami je piesok tak hlboký a sypký, že Maťka musí ísť pešo, inak by som sa na cestných pneumatikách nevyhrabal.

Týchto 40 km prechádzame asi za hodinu a pol. Inak asi 250 km nevidíme žiadnu pumpu - nevadí, ideme ďalej, veď Kalevala je už iba 50 km a sme konečne na asfalte. Okolo 8 večer prichádzame do Kalevaly, kde je pumpa. Kalevala je na mape značená ako väčšie mesto, no veľkosťou nepresahuje Rohožník. Pýtam sa v miestnej gostinici, koľko stojí noc, no pri cene 1000 rubľov za jedného, sa rýchlo otáčame. Keďže je ešte svetlo (veď tma už nebýva vôbec v tejto zemepisnej polohe) na smerovej tabuli vidíme, že najbližšie mesto je iba 70 km.

Týchto 70 km ideme viac ako 4 hodiny. Aké zážitky, emócie, pocity zúfalstva nám pripravila táto posledná etapa, opíšem v nasledujúcej vete: „V akej prdeli to sme?“

Asfalt hneď za Kalevalou končí a začína šotolina. Keby sme boli na KTMke, táto cesta by bola jedno labúžo, no na CBFke to nie je to pravé orechové. Šotolinu nejako zvládame, ale sme celí zaprášení od ruského prachu. Po hodine a pol, asi v polovici cesty, stretávame jeden UAZ a žiadne iné známky civilizácie. Dávame si pauzu. Na vôkol je iba les a močiare, voda nám pomaly dochádza, takže nocovať v lese pripadá do úvahy, iba ak v krajnom prípade. V tejto už dosť zúfalej situácii, kde nemáme mapu, ani gps mapy, žiaden signál, nám život pripravuje krásnu grotesknú situáciu.

Cesta je s veľmi zlým podložím a ešte sa aj zvažuje. Keď Maťka zatvára kufor, celá motorka sa preváži a padá na pravý bok. Z plnej nádrže hneď začína tiecť benzín. Snažím sa zdvihnúť motorku. A tu nastáva problém - motorka prevážená skoro do jarku v plnej poľnej a s plnou nádržou. Sám s ňou ani nepohnem, tak pomáha Maťka, no tiež nula bodov. Dávame dole tankvak, ľavý kufor, topcase a zdvíhame ju. Motorka je bez poškodenia len s malým škrabancom na kufri. Maťke dopredu vysvetľujem, že motorka teraz nenaštartuje na prvýkrát, lebo vytiekol benzín z karburátorov. Trošku vystrašene pozerá, no potom žiari šťastím, keď počuje ten súzvuk 4 valcov.

Pokračujeme v „etape“ na ceste, kde sa tešíme z náznakov civilizácie, akými sú napríklad vyhodené vrecia od zemiakov alebo iné odpadky, ktorých je fakt málo.

Okolo polnoci prichádzame do voľajakého mesta - tuším Tungozero. Uvíta nás obrovská schátralá fabrika, popadané žeriavy a zhrdzavené bagre.

Schádzame do chatovej oblasti, kde očakávame prvú civilizáciu, no namiesto toho nás privíta obraz ako z hororového filmu a v pozadí besný štekot psov. Vraciame sa späť na hlavnú cestu, kde vidíme požiarnu zbrojnicu a prvého človeka - hasiča! Pýtame sa na mesto a gostinicu. Hasič s nami komunikuje a do 5 minút parkujeme pred hotelom. Je nám jedno, čo bude stáť izba, chceme sprchu a posteľ, alebo aspoň posteľ. Prichádzame tesne pred jednou a recepčná nám ukazuje izbu. Pri cene 3000 rubľov sa nám pretočia oči - nemáme toľko. Pocit zúfalstva zasahuje aj recepčnú, ktorá pochopí, o čo sa asi jedná a z 3000 je zrazu 1300 pre oboch. Spasíba! Vynášame veci na izbu, milá recepčná zatiaľ pre nás pripravuje palacinky na večeru.

2. júla (350km) Tungozero - Rovaniemi

Ráno nás čakajú bohaté raňajky. Na veľkom stole je toľko jedla, že ani 6 členné komando hladných vojakov by to nezvládlo. Rýchlo robím bežnú údržbu motorky, zatiaľ čo Maťka cibrí svoju ruštinu s recepčnou a majiteľkou gostinice. Pred odchodom prichádza chlapík, ktorý nám hovorí, že je tiež motorkár a radí nám navštíviť neďaleký národný park . Vyrážame na cestu, ale predtým sa ešte ideme pofotiť k schátranej fabrike a ja si zabagrujem na rozbitom hrdzavom bagri Hitachi.

V meste je na ceste asfalt, no hneď za mestom končí a dostávame sa na starú známu šotolinu s hlbokým pieskom a šutrami o veľkosti hádzanárskej lopty. Práve tento hlboký piesok pridáva ten pravý adrenalín do jazdy, keď dostanete šmyk na predné koleso v piesku, lebo musíte ísť jedine tade, pretože naľavo aj napravo sú šutre.

Ideme rýchlosťou 30 km/h, miestami aj 10 km/h v protismere, no ruské Lady Niva si to okolo nás doslova „prášia“ asi 90 km/h. Na hranicu z Tungazera to je asi 80 km po šotoline, takže plánujeme, že za tri hodiny sme tam. Konečne vidíme hranicu a tešíme sa, ako rýchlo cesta plynie. Neskôr však zisťujeme, že to je kontrolná stanica pred vstupom do pohraničného pásma. Cestou sú ešte 3 ďalšie, kde nám ruskí vojaci kontrolujú pasy, víza a doklady od motorky. Keď konečne prichádzame na hranicu, colník sa pýta niečo v tom zmysle, že prečo ideme touto cestou, keď tam je aj nejaká lepšia, radšej sa tvárime, že mu nerozumieme.

Bol to zážitok prejsť vyše 300 km na cestnej motorke po šotoline! Zvuk šúchajúceho sa krytu nám však už lezie na nervy. Na hranici sme sami, no aj tak strávime na ruskej strane hodinu, pretože colníci nevedia, kde je Slovensko a behajú hore dole za vedúcim. Kontrolujú všetko, tak ako vždy a to celé štyrikrát. Problém je aj v tom, prečo ja mám červený pas a Maťka ešte zelený. Myslia si, že ja som Slovák a Maťka zo Slovinska. Keď nás púšťajú z budovy, vonku nás ešte čaká jeden colník, ktorý prichádza aj so psom a kontroluje drogy v batožine. Keď nič nenachádzajú, poprajú nám šťastnú cestu a my vyrážame k fínskej hranici.

Na fínskej strane sme zasa sami a na hranici je plno colníkov. Kontrolujú pasy (tu všetko iba jedenkrát na rozdiel od Ruska), zapisujú si nás do štatistiky, kde Slovensko na papieri ani nemajú, tak nás dopisujú ručne. Vonku otváram jeden kufor na kontrolu batožiny a na to colník kývne rukou a hovorí „I think this is okey“! Praje nám znova šťastnú cestu a vyrážame do Fínska.

Hneď ako prechádzame fínsku hranicu, v tom momente sa mení okolitý svet. Nielen prírodnými podmienkami, ale predovšetkým kultúrou. Pod kolesami máme asfalt, čo je v tej chvíli luxus najhrubšieho zrna. Hneď po pár metroch vidíme prvých sobov, ktorých sme v Rusku vôbec nestretli.

Mení sa aj počasie, ochladzuje sa z 30 stupňov na asi 16°C a začína pršať. Všímame si na autách obrovské svetelné rampy, ktoré používajú v zimných mesiacoch počas polárnej noci. Cesty sú veľmi kvalitné a okolo nás je všade iba les. Prichádzame do prvého mestečka Kusaamo, kde tankujeme (skončili nám dni radosti lacného ruského benzínu – Fínsko toho času liter = 1,6 €) kupujem aj čistič na reťaz, s ktorým budeme mať zážitok, ale o tom neskôr. Počas čistenia reťaze pozeráme mapu, gps a zisťujeme, že sme už iba kúsok od polárneho kruhu.

Vyrážame na sever a smerujeme na Kemijärvi. Cestou obdivujeme typickú fínsku architektúru, drevené chatky, domčeky a ešte aj autobusové zastávky sú veľmi pekné! Prekračujeme Napappiiri (severný polárny kruh po fínsky) fotíme sa a sme trochu sklamaní, že tam nie sú typické turistické atrakcie, okrem veľkého nafukovacieho snehuliaka. Nezdržíme sa dlho a pokračujeme smerom na Rovaniemi do mestečka Santa Klausa. Prichádzame už po záverečnej, tak len prechádzame po areáli a namiesto pokračovania v ceste, si staviame stan za pumpou presne oproti Vianočnému mestečku. Varíme si cestoviny popri neustálom útoku komárov, ktorých je čoraz viac.

Pokiaľ chcete kempovať, bez moskytier nedoporučujeme ísť na sever. Pripravujeme sa na prvú noc v stane.

3. júl ( 567 km) Rovaniemi- Lakselv

Zobúdzame sa do pekného rána, noc bola chladnejšia, ale v spacákoch sme vydržali. Využívame pumpu na rannú hygienu a ideme cez ulicu pozrieť Santa Clausa a polárnu poštu, kde posielame pozdravy domov.

Fotíme sa na polárnom kruhu a užívame si Vianoce v lete. Pokračujeme znova na sever smerom na Ivalo. Po pár kilometroch nám je prvýkrát poriadna zima, tak si obliekame nepremoky, aj keď je jasno. Cesta ubieha rýchlo, občas vidíme soby, ktoré si v pohode vykračujú aj po strede cesty. Okolitá príroda je stále rovnaká, čo znamená, že les je všade, kam oči dovidia.

V Ivale ešte raz zvažujeme, či to predsa nestočiť na Murmansk, ako sme pôvodne chceli, no zlá cesta a zatvorený hraničný prechod, mení naše plány. Pokračujeme cez Inari smerom na Karajsok a získavame hodinu navyše posunom času (25 hodinové dni by mohli byť častejšie). Na nórskej hranici nie je žiaden problém, pasy ani nevyťahujeme. Prechod spočíva v krátkom interview s colníkom v podobe otázok, kam ideme a odkiaľ ideme.

Príroda sa mierne mení, je vidno čoraz viac, že sme už severnejšie. V Nórsku sa znova ochladilo a ešte k tomu začína pršať. Na benzínke si obliekame všetko, čo máme a začíname hľadať nocľah. Po dlhej ceste som veľmi unavený a neželám si nič viac ako posteľ, no nakoniec nachádzame luxusný flek pre stan nad obrovským fjordom.

Stan začíname rozkladať asi okolo 11 večer. O tretej ráno nás zobúdza stádo oviec, ktoré objavuje náš stan a silno méka asi meter od stanu. Sme však tak unavení, že znovu zaspávame aj pri ich ustavičnom mékaní.

4. júl ( 417 km) Lakselv- Nordkapp- Alta

Ráno nás čaká krásne slnečné počasie a luxusné miesto nocľahu zaliate slnečnými lúčmi sa stáva ešte luxusnejším. Balíme veci a pokračujeme ďalej cestou popri fjorde, ktorá aj napriek studenému vetru vyráža dych svojou krásou.

Z cesty E6 sa napájame na E69, ktorá vedie priamo až na Nordkapp. Cesta je krásna, neskôr stretávame stádo sobov, ktoré asi 5 minút nechce uhnúť z cesty, tak za sebou vytvárajú menšiu kolónu vozidiel.

Pre tých, ktorí nevedia: Nordkapp sa nachádza vlastne na ostrove, na ktorý nevedie most kvôli nehostinným prírodným podmienkam, ale skoro 7 kilometrový tunel vedúci až 212 metrov pod morom. Ale keďže Nórsko je drahé a nič nie je zadarmo, tak sme si za tento tunel krásne zaplatili pri vstupe - a dokonca aj výstupe, vždy po približne 15 eur. Ostrov, ktorý pripomína mesačnú krajinu s jedinou vegetáciou, ktorými boli lišajníky, prechádzame až na sever celkom rýchlo.

Cestou pribúda na okolitých lúkach čoraz viac snehu. Tesne pred Nordkappom prechádzame sériu serpentín a stúpaní, lebo samotný Nordkapp sa nachádza na 600 metrov vysokom brale. Vstup do areálu je spoplatnený ako inak, draho. Za osobu sa platí 160 NOK (okolo 28 €), ale my ako študenti máme zľavu úžasných 10 NOK (1,2 €). Máme šťastie na počasie, pretože presvitá pomedzi mraky trochu slnko aj keď je vďaka silnému severáku dosť zima. Fotíme sa s hrdzavou železnou zemeguľou, bralom a robíme pár fotiek smerujúce k severnému pólu.

Vonku je zima, tak sa ideme rozmraziť do obchodu so suvenírmi, kde sme toho moc nekupujeme, keďže ceny presahujú rozpočet skoro celého výletu.

Vychádzame von, kde je už tak hustá hmla, že sme skoro nevieme nájsť motorku. Teplota sa pohybuje okolo bodu mrazu, jemne mrholí alebo skôr sneží. Ako schádzame z brala, relatívne sa otepľuje a my sme sa vyberáme tou istou cestou späť k tunelu. Smer jazdy sa nám mení a namiesto na sever, smerujeme na juh do Alty, kde prvýkrát stretávame bohatých Nórov preháňajúcich sa po meste na obrovských starých amerických „burákoch“ ako cadillac, buick, mustang a pod. Miesto na kempovanie si nachádzame za mestom na lúke - síce nie je tak luxusné ako deň predtým, no aj tak tie hory, ktoré nás obklopujú, sú čarovné.

5. júl (378 km) Alta - Narvik

Ráno nás znova zobúdza slnko, ktoré nás sprevádza celý deň. Predpovede ostatných o daždi, zime a hmle sa tak nepotvrdzujú a namiesto toho je slnečno s príjemnou teplotou a skoro bezvetrím. Vyrážame po ceste E6, ktorá sa tiahne po celom Nórsku zo severu na juh. Hneď za prvou zákrutou nás čaká nádherný pohľad na fjord, kde musíme zastaviť.

Všímam si, že zadnú gumu máme mäkšiu, ideme ju dofúkať na pumpu. Zisťujeme však, že dezén už nevyzerá najčerstvejšie, no boli sme dosť ťažkí. Naberáme vodu a ideme ďalej. Po pár kilometroch znova stojíme, teraz však kvôli kráse ďalšieho fjordu, ktorý sa nám otvára po prejdení menších vrchov. Hovoríme si, že takýmto štýlom Nórsko neprejdeme ani za 2 mesiace. Všetko fotíme, sme úplne očarení z tej krásy. Všade naokolo je sneh a vysoké hory zasypané snehom. Počet ľadovcov nedokážeme spočítať na dvoch rukách - sú proste všade. Vychádzame do vyššej nadmorskej výšky a po sérií krásnych serpentín až na vrch Gildetun.

Slovami sa ani nedá popísať, čo vidíme. Postavíme si malého snehuliaka a chvíľu sa guľujeme. Všade okolo nás je plno komínikov postavených z kamienkov alebo skál - neskôr zisťujeme, že to stavali horolezci ako znak pre miesto, kam sa chcú ešte vrátiť. Ak by tam boli voľne pohodené kamienky, určite si taký komínik postavíme.

Pri odchode sme si všimli obrovské stádo sobov pasúce sa na snehu - to vysvetliť neviem, asi boli smädné. Okolo obeda sa zastavujeme pri fjorde (zase ďalšom) a varíme si obed (opäť cestoviny). Lepšiu polohu reštaurácie si neviem predstaviť, pretože voda vo fjorde bola ako zrkadlo a z okolitých hôr šumeli vodopády stekajúce do mora.

Sú 3 hodiny popoludní a nemáme za sebou ani 150 km. Pokračujeme v ceste a asi 100 km pred Narvikom kempujeme za pumpou, kde je sprcha a môžeme sa zadarmo osprchovať (po 4 dňoch). Na večeru si zohrievame tomatové fazule, prichádza k nám stopár a pýta sa: „Hey guys, where are you from?“ po odpovedi „Slovakia“ na nás spustil: „Jó, tak to můžeme mluvit normálne“. Čech nám dáva nejaké rady a rozpráva zážitky z cesty. Išiel tú istú trasu ako my, len opačne a stopom. A bez peňazí - taká drobnosť. Vravel nám, že vyrážal z Nemecka s 50 € vo vačku. Lúčime sa s Čechom a ideme spať.

Priestor na poďakovanie. Chceli by sme poďakovať za podporu na cestách hlavne motoshopu VARAN www.varan.sk za ochotu sponzoringu mladých cestovateľov a poskytnutie motooblečenia vo forme sponzorského daru. Predsa len nám študentom spríjemnili chvíle na dlhej ceste, z ktorej sme sa vrátili živí a zdraví s mnoho zážitkami.

Pokračovanie v ďalšej časti.