[Mototuristika - Európa - Cestopis]
Do Nórska? Veď to je ďaleko! A cez Rusko??? Čo ste sa zbláznili? Rozbiješ si motorku na tých ruských cestách! Zastavia ťa banditi a ukradnú ti všetko a domov pôjdeš pešo! S takýmito reakciami sme sa stretávali v rodinnom kruhu a kruhu známych, keď sme oznámili, na akú cestu sa chceme vybrať. Nič z toho sa však neudialo. No, ale poďme pekne poporiadku ako to začalo...
Po minuloročnom výlete na Balkán a do Beneluxu som vedel, že tento rok chcem podniknúť niečo ďaleké a aj náročnejšie. Voľba padla na sever, pretože som tam nikdy nebol a vidieť soby iba v Bratislavskej zoologickej ma nelákalo. Tento nápad sa mi zrodil v hlave niekedy v októbri alebo novembri a oboznámil som o ňom svoju drahú polovičku- Maťku, ktorá to pochopila a na Vianoce ma čakal pod stromčekom bedeker o Nórsku. A tak cez skúškové, keď som sa mal najviac učiť, som listoval cestopisy o Škandinávií a počítal kilometre cez google maps. Na konci skúškového som už mal všetko naštudované a vytýčené body, ktoré chcem navštíviť. Cesta bola naplánovaná na 21 dní a podľa plánu sme mali prejsť 11 štátov a pritom si aj pozrieť zopár väčších miest ako Varšava, Riga, Petrohrad, Murmansk, Oslo, Trondheim a tak ďalej.
Keďže sme sa zo začiatku obávali ísť iba sami, predsa len sa môže niečo pritrafiť a je lepšie, ak sme na dvoch motorkách, tak som začal hovoriť o tomto výlete kamarátom, či sa nechcú pridať. A tak sa stalo, že keď sme boli v Jelke na rybe, kamarát Martin povedal, že by išiel a nakoniec aj teda išiel. Na rad prišli ďalšie povinnosti ako napríklad pripraviť motorky na takú cestu.
Na 9000 kilometrovú cestu sa bolo treba zodpovedne pripraviť, za čo sa neskôr motorka aj patrične odvďačila. Tak som zavítal do servisu, kde mi menili olej, gumy, kontrolovali ventily a synchronizovali karburátory. Ešte som vymenil baterku, lebo stará to mala už skoro za sebou a bál som sa, že teploty okolo bodu mrazu, ktoré sme očakávali, by ju položili úplne.
Keď bola motorka hotová, potrebovali sme aj nejakú výbavu pre nás. Stan, spacáky, nafukovačku, benzínový varič, kompresor a podobné kempovacie potreby. Stan sme si požičali od kamaráta Tomáša spolu s varičom. Spacáky sme kúpili v akcii v obchode so športovýmmi potrebami do mínus 4 stupňov, čo nám stačilo. Kompresor poslúžil dobre, aj keď bol z nemenovaných potravin za 7 €. Keďže aj moja motorkárska bunda už mala čo to odžité, sústavné dažďe vo Fínsku a Nórsku by nezvládla, potreboval som novú. Poskytol mi ju Berry z Varan Ridera www.varan.sk ako sponzorský dar, za čo som mu vďačný. Ako posledné sme riešili víza do Ruska, ktoré nám vybavila agentúra Event- Tourism so sídlom na Bulharskej v Bratislave. S jej službami sme boli veľmi spokojní, stačilo priniesť pasy a papiere od motoriek a do týždňa nám volali, že si máme prísť pre víza. Popriali nám šťastnú cestu a dali zľavu, ktorá nás potešila. Všetko vybavené, plán hotový už len zoštátnicovať a môžeme sa vydať na cestu. Čas odchodu padol na 26. júna – nedeľu.
Vyrážame!!! |
Ráno vstávame o 7.00 hod., balíme ešte posledné veci na motorku a voláme Martinovi, že o 9.00 hod. je stretko na Rožnavskej na Shellke. Tankujeme a vyrážame smer Poľsko. Okolo 11 sme na hranici za Čadcou. Je celkom zima, ale nám to nevadí, pretože vieme, že ideme do ešte väčšej zimy.
Poľsko prechádzame len ako tranzitnú krajinu. Máme pocit, že tie cedule „koniec dediny“ v tejto krajine ani neexistujú a MPR v Poľsku je 70. Maťka si párkrát aj pospala na zadnom sedadle. Či to bolo od nudy alebo od únavy nepovedala, ale našťastie nemohla vypadnúť, keďže sme mali stany a spacáky na kufroch, a tak tvorili akési home made airbagy.
Stretávame plno motorkárov, ktorí sa silou mocou chcú zdraviť a kývajú nám už pol kilometra dopredu (pozn.: nabudúce si treba namontovať automatický odzdravovač motorkárov). Plánovali sme večer byť vo Varšave, no zdržali sme sa a spíme asi 80 km pred Varšavou v moteli na diaľnici za 7 € na osobu. Noc síce nemáme veľmi pokojnú, lebo nám vrčia kamióny za oknom, ale kašleme na to a spíme.
Je pondelok a ráno, vieme, že doprava bude strašná. Naše predpoklady sa stávajú skutočnosťou. Pred Varšavou chytáme zápchu a nedokážeme sa ani pretlačiť dopredu, lebo sme príliš širokí. Keď nás predbieha dedko idúci pešo po krajnici už desiaty krát, idú nám nervy prasknúť a snažíme sa nejako kľučkovať. V centre vidíme moderné budovy a poriadok.
![]() |
Waršawa |
Chvíľu blúdime a zabíjame tak asi hodinu času, ale konečne sme sa dostávame von z Varšavy a ideme znova do poľských dediniek, ktoré nám lezú krkom.
Chytáme pár letných spršiek a Martin premoká durch, čo možno malo podiel na jeho predčasnom odchode. Okolo piatej prichádzame do Litvy a posúvame prvýkrát čas. Našli sme si motel v strede poľa kúsok za mestom Kaunas a s úžasom prvýkrát pozeráme na západ slnka až po 11 hodine večer. Tešíme sa na polárny deň na severe.
![]() |
23:00 |
Ráno preletíme Litvu, ktorá sa nám páči, všade kvitnú polia (väčšinou oneskorene kvitnúca repka olejná, tak je k tomu aktivovaný aj pachovým vnem), všetko pekné farebné aj keď rovinaté. Podľa Martina to tu je pochmúrne, no každý vnímame svet inak.
Hranice |
Ide sa nám dobre, cesty sú kvalitné a čoskoro sme v Lotyšsku. Prichádzame do Rigy a z rýchlika si pozeráme centrum aspoň zo sedadla motorky. Je strašne horúco a mesto sa pre nás stáva utrpením.
![]() |
Riga |
Po prezretí mesta rýchlo volíme smer Estónsko a Tallinn. Máme v pláne pozrieť si ešte Tallinn a prespať pred ruskými hranicami. No Maťovi začína byť zle, tak na lotyšsko-estónskej hranici pauzujeme o čosi dlhšie. Zatiaľ si pozeráme Baltské more a Maťo si dáva šlofíka pod stromami.
![]() |
Baltské more |
Estónska príroda je viac severská. Zatiaľ čo sa Litva a Lotyšsko prírodou veľmi neodlišovali, Estónsko je viac lesnaté s pieskovým podložím a miestami pripomína lesy na Záhorií. Do Tallinnu prichádzame okolo 6 večer a teplota je stále nad 28 stupňov. Centrum vyhadzujeme z plánu a ideme rovno smerom na Narvu, kde neskôr aj prekračujeme hranicu. Maťovi sa zdravotný stav zhoršuje, tak začíname hľadať ubytovanie skôr ako sme pôvodne chceli. Prichádzame na odbočku k estónskemu mestu Kunda (ktoré domáci vyslovujú Kunta), kde sa fotíme s tabuľou a nachádzame aj nocľah.
![]() |
Kunda |
Mesto je škaredé, obyvatelia sem chodia iba prespávať, je to vlastne iba taká spálňa. Jediný zdroj práce v tomto meste je priľahlá fabrika. Jediní turisti, ktorí sem chodia sú Češi a Slováci. Konečne nachádzame ubytovňu s malou izbietkou bez okien ale keďže vonku je svetlo aj o polnoci, nevadí nám to. Maťo v noci smrká, ochorel už úplne.
Ráno zaspávame a rýchlo balíme veci. Maťo sa zobúdza dosť chorý a berie si, nejaké lieky. Vydávame sa na cestu, no Maťo to ešte pred ruskou hranicou vzdáva a otáča smer domov – má strach, že ochorie ešte viac a zima v Nórsku ho položí úplne. Otáča to na Tallinn, odkiaľ pokračuje trajektom do Helsínk a následne do Rostocku. V Hamburgu nastupuje na autovlak až do Viedne.
My zatiaľ pokračujeme na hranici, kde pekne čakáme... a čakáme... a čakáme... prechádzame prvou kontrolou na Estónskej strane... a čakáme... a čakáme... a čakáme na moste... a je nám teplo... a čakáme...
![]() |
čakanie na hranici |
Prechádzame druhou kontrolou, kde ukazujeme pasy, víza, papiere od motorky a vypisujeme nejaké dokumenty, ktoré si pýtame v angličtine, no dostali sme ich v nemčine. Ešte, že ovládame viac cudzích rečí, a tak nám nemčina problém nerobí.
Aby som sa vrátil späť na hranicu a do deja, stále čakáme na hranici... prechádzame treťou kontrolou, kde nás kontrolujú hneď trikrát a stále to isté, pasy, víza, motorka-poistka, vin číslo atď., odovzdávame nejaké vyplnené papiere a prichádza nový typ kontroly - kontrola kufrov. Serjoža sa pýta: “Drogy? Alkogol? Cigara?“, na to odpovedáme, že ďakujeme máme vlastné.
Potom sme už načakáme, prechádzame ešte poslednou kontrolou a vstupujeme konečne na Matičku RUS! Čiže suma sumárov na hranici = 2 hodiny čakania, 7 kontrol a 0 rubľov. Pýtali sme sa , či potrebujeme „Strachovku“ (povinné zmluvné poistenie v Rusku), no Kooperativa má na zelenej karte aj Rusko, takže nepotrebujeme.
Hneď za hranicou zastavujeme na pumpe a zisťujeme, že voda je v Rusku drahšia ako benzín. Posúvame si druhýkrát hodinky a vydávame sa na cestu do Petrohradu. Sú dve hodiny a plán je dostať sa do Petrohradu do 17:00. Cesta je zo začiatku kvalitná, no prichádza asi 30 km úsek, ktorý prechádzame asi 45 minút, čo je zapríčinené dosť rozbitou cestou.
Okolo piatej sa dostávame k tabuli St. Petersburg, ale keďže Petrohrad sa počtom obyvateľov približuje celému Slovensku, cesta do centra mesta nám trvá ešte ďalšie dve hodiny. Problém je, že hlavná prístupová cesta je rozkopaná a opravovaná, takže obchádzka prechádza cestou širokou asi ako keď idete zozadu na jazero vo Veľkom Bieli. Celá premávka smerujúca do centra mesta je presmerovaná na túto cestičku. Po 2 minútach neustáleho hučania ventilátora na chladiči sme sa rozhodli ísť cez zápchu, lenže cesta bola tak úzka, že okolo tých kamiónov sa nedá prejsť. Tak volíme cestu po chodníku, chodci poslušne uskakujú, asi na to sú zvyknutí a dokonca aj policajti a hasiči nám poslušne uhýbali.
Nasledujúcu hodinu trávime hľadaním hostelu. Azbuku síce poznáme, ale čítame ju o poznanie pomalšie než je vhodné v petrohradskej dopravnej špičke. Jazda po Petrohradských prospektoch (niečo ako americké avanue) je veľmi náročná na zručnosť a začiatočníkom by som to neodporúčal riskovať. V Rusku je maximálna povolená rýchlosť 60 v obci, no v Petrohrade sme išli 90 a všetci nás predbiehali. Rusi proste tak jazdia, inak sa tam nedá. Našli sme si hostel, kde platíme 25 € na noc, ale poloha je viac než skvelá. Hostel je totiž priamo na Nevskom prospekte. Z motorky berieme kufre na hostel a ja parkujem motorku v nádvorí bez akéhokoľvek iného zabezpečenia okrem zamknutých rájd. Sme na izbe s istým Brazílčanom, ktorý je na astronomickom veľtrhu, tak s ním chvíľu kecáme. Potom ideme na prehliadku mesta, ktoré je nádherné a veľmi rušné aj v noci. Na večeru si dávame slané palacinky plnené hríbami- nevieme, či to je typické pre Rusko, ale stánky sú na každom rohu.
![]() |
Petrohrad-Neva |
Na Petrohrad treba minimálne 3 dni, no my máme iba jeden večer. Nestíhame síce Ermitráž ani Petrodvorec, ale zato stíhame Zimný palác, Katedrálu sv. Izáka, zdvíhajúce mosty, Chrám Vzkriesenie Krista Spasiteľa (alebo ako ho domáci volajú Chrám spásy na krvi- pretože ho postavili na mieste, kde zavraždili cára Alexandra II.).
![]() |
Chrám spásy a krvi |
Vyzerá skoro ako Chrám Vasilija Blaženého v Moskve, len v menšom prevedení. Samozrejme, že nevynechávame Auroru, ale tú si pozeráme až ráno, pretože sme po celom dni unavení. V hosteli ešte využívame internet a píšeme domov. Zaujímavým zistením bolo, že petrohradskí motorkári vychádzajú von až po 9 večer. Je to aj kvôli teplote - tá už klesla a autá z ciest zmizli. Všetky cesty zaplnili motorky. Na 10 motoriek pripadalo asi tak 1 auto, aj to bol taxík. Motorky boli väčšinou čopre a to dosť harleyov alebo jogurty.
Ráno spíme dlho a vyrážame až okolo 10-11. Doprava je trochu lepšia, než večer, ale aj tak nám trvá asi hodinu, kým sme sa dostávame von z Petrohradu. Pokračujeme severovýchodne okolo Ladožského jazera po diaľnici. Diaľnica je nová, bezplatná a neskutočne kvalitná! Cítime z nej ešte novotu a to, že nemala biele čiary na zemi nám nevadilo, lebo sme si už zvykli z Albánska. Prvýkrát nachádzame smerovú tabuľu Murmansk so vzdialenosťou 1532km. Z diaľnice odbočujeme na legendárnu M-18tku a ideme priamo na sever. Cesta je tiež úplne nová, kvalitná a bez čiar.
![]() |
kvalitné cesty v Rusku |
Dá sa ísť bez problémov 110-130 aj vďaka tomu, že oprotiidúci vodiči poctivo blikajú, ak je na ceste policajná hliadka. Príroda je pekná, všade les a stále teplo okolo 30 stupňov. Po M-18tke pokračujeme smerom na Petrozavodsk. Okolo 5 v moteli večeriame dvakrát rybu asi za 3 €. V Rusku celkovo nestretávame veľa motorkárov iba dvoch domácich, ktorí idú išli paralelne s nami po vedľajšej šotolinovej ceste na nejakom Urali so sajdkou a mávajú nám o stošesť. A my im tiež.
Okolo 7 začíname hľadať motel , ktorý nachádzame v dedinke Priaža. Pýtame sa koľko „dengi za komnatu“ no 1000 rubľov sa nám zdá dosť, tak si pýtame zľavu. Teta recepčná nám nemôže dať zľavu, ale odporúča nám „žltý dom“ v dedine. Pred domom sa pýtame domáceho, ktorý práve kosí trávu, či majú voľnú izbu.
žltý dom aj so satelitom |
Zdvihol telefón, a potom nasadol do novej Lady 113 a za 3 minúty prichádza späť aj s babkou. Tá nás privíta a začína spovedať, odkiaľ sme a kam ideme. Nechá nás prespať u nej doma, pretože sme jej hostia. Ukazuje nám tú pravú ruskú pohostinnosť, o akej som doteraz len čítal v cestopisoch. V chatke bývajú vnučky, ktoré odchádzajú preč kvôli nám. Chatka je zariadená typicky rusky: hrubé dečky so vzormi a vysoké postele.
interiér chatky |
Precvičujeme si poriadne naše základy ruštiny, lebo babka chce veľa konverzovať a my vlastne tiež. Ruštinu sme mali na škole jeden rok a niečo málo nás naučili. Babka nám varí čaj a pýta sa, či sme manželia, na čo jej trochu zaklameme, aby nás nechala spať v jednej izbe. Pýtame sa, či môžeme použiť kúpeľňu. Kúpeľňa nefunguje, lebo celá dedina nemá vodu, vraj nejaká havária. Tak nám ukazuje celo dedinskú kúpeľňu, ktorou je jazero.
dedinská kúpeľňa |
Keďže je vonku stále nad 26 stupňov a voda nemá menej ako 23°C, tak neváham a skáčem do nej. Voda je akási červená, vraj kvôli riasam v strede jazera, no podľa nás to sú zvyšky minulosti. Na chatke sa pýtame, kde nájdeme záchod, ale keďže voda stále netečie už dva mesiace, nás babka nás posiela von za chatku. Predpokladáme, že nájdeme kadibúdku, no čaká nás asi 30cm hlboká jama, okolo ktorej je preglejka.
![]() |
Záchod |
No tomu ja hovorím zažiť krajinu naplno. Spať ideme o 11, ale máme pocit, že je 5 hodín kvôli tomu svetlu vonku. Zo začiatku to bol pre nás nezvyk. Babka spí vo vedľajšej izbe a hlasno chrápe.
Priestor na poďakovanie. Chceli by sme poďakovať za podporu na cestách hlavne motoshopu VARAN www.varan.sk za ochotu sponzoringu mladých cestovateľov a poskytnutie motooblečenia vo forme sponzorského daru. Predsa len nám študentom spríjemnili chvíle na dlhej ceste, z ktorej sme sa vrátili živí a zdraví s mnoho zážitkami.
Pokračovanie v ďalšej časti.
Pridané dňa: 06.04.2012 Autor: Brco928