Ja Feri Zubal - zeON na BMW R 1100 GS a Marek mareceqmtx na Honde XRV 750 AfricaTwin sme sa rozhodli užiť si dovolenku na Balkáne.

To, že chcem ísť do Albánska mama najprv nebrala príliš vážne. Ako typický našinec mala plno planých predsudkov o krajinách kde som sa chcel vybrať. A nie len ona. Aj Marekovi rodičia neboli iní. Iba vás tam okradnú alebo vás rozpredajú na orgány. Také a podobné reči som počúval z úst hádam každého koho som poznal. Masívne siatie predsudkov ale nepadlo na úrodnú pôdu, a tak jednu augustovú stredu večer vyrážam z Trebišova k Marekovi do Košíc.

Deň B – ako Balkán

Štvrtok štvrtého augusta ráno konečne štartujeme mašiny. BMW ale trochu štrajkuje. Len tak tak naskočilo s tým, že pri štartovaní vynulovalo hodinky. Diagnóza: slabá batéria. Tak sa ešte zastavujeme u Maťa v Motosvete, ktorý nám ochotne požičal štartovacie káble (pre istotu). Cestou von z Košíc Marek ešte kupuje relátko (ako sa nakoniec ukázalo bola to kľúčová vec) a už len smer Magyarorzságh.

Prvá etapa s názvom rovina

Nemá zmysel sa tu rozpisovať. Prvých 664 kilometrov ideme krajinou v ktorej keď sa postavím do stupačiek, tak trčím ponad všetky veľhory v okolí. Chceli sme aj dodržiavať rýchlosti, ale nakoniec to dopadlo tak, že nás v celom Maďarsku predbehlo jediné auto, aj to sme akurát stáli a desiatovali. BMW však stále zle štartuje. Čudujem sa, že baterku stále nenabilo. Za zmienku ešte stojí fakt, že pred mestom Baja nás chytá výdatný lejak, ktorý nás sprevádza aj celým Chorvátskom. Večer zastavujeme zhruba 6 km od hranice s Bosnou pred mestom Županja. Stan rozkladáme kúsok od cesty v nejakej záhradkárskej oblasti, kde má svoj chľastpľac miestny motoclub. Teraz tu nikto nie je a tak si celú noc užívame zvuk klopkania dažďa na stan a okolité stromy.

Prvý dotyk s Bosnou a Hercegovinou

Chorvátsko Bosniansku hranicu prekračujeme bez problémov. Dokonca pre nás otvorili ďalšiu búdku, aby sme nemuseli čakať v rade. Aj tak by sme za autami nestáli dlho, no potešilo nás to.

Prvé Bosnianske metre a kilometre mi veľmi pripomínajú Poľsko. Samé trhy a obchody s kobercami a nábytkom. Hlavne, že cesty sa pomaly začínajú kľukatiť. Asfalt kvalitný, príroda navôkol pekná, avšak tesne okolo cesty bordel. Nerozumiem tomu na Slovensku a ani tu. Veď keď zo sebou beriem plnú fľašu pitia pre ktorú v aute miesto mám ako je možné, že prázdna sa mi už do auta nezmestí a musí letieť von oknom?

Benzínky tu sú na každom rohu, rovnako na každom rohu narazíte na pečené jahňacie (veľmi mi to pripomína potvoru zo StarWars). Jazdí sa tu dosť divoko (v porovnaní s tým čo nás ešte čakalo úplná pohoda, klídek, dohánik). Niežeby tu šoféri jazdili rýchlo, ale treba očakávať veci ako auto brzdiace na zelenú a tak podobne. Nie je problém stretnúť auto z ktorého vypadávajú melóny, či v strede križovatky odstavený nákladiak plný asfaltu. Každý tu trúbi. Nie však od nervov (našinec by tu od nervov držal klaksón vkuse zapnutý), proste sa každý každému zdravil.

Počasie je od rána pekné no pred Tuzlou začína opäť pršať

Deň strávený v Tuzle

Zlú batériu v BMW musím vymeniť. Najväčšie mesto v okolí je Tuzla, snáď tu čosi budú mať. Zastavujeme na pumpe, kde sa pýtam na obchod s akumulátormi. Prístup predavača ma hneď zaráža. Okamžite ma chytá okolo ramena ako dlhoročného kamaráta. Po anglicky ale dobre nevie, tak nás posiela za Petarom na inú pumpu. Ten má vraj motorku a mal by nám vedieť skôr pomôcť.

Benzínku, kde stojí odstavený starý Transalp nachádzame hneď. Petar za nami prichádza a taktiež nás vrúcne víta. Hneď obvoláva všetkých známych s tým, že tu sú jeho najlepší „priateli ze Slovačka“ a zháňajú akumulátor na BeeMWeu. V Tuzle ale nič nie je, a tak s nami ide do cca. 10 km vzdialeného Lukavacu. Normálne počas jeho pracovnej doby. Od šéfa potom dostal hubovú, ale vraj nevadí. „Jest pre mňa čest pomoci mojim bratom.“

V Lukavaci skúšame batériu a nič. BMW štartuje veľmi biedne, až to vzdáva úplne. Tak to bude asi zlým štartérom. Volám môjmu GS guruovi Awiovy nech čosi poradí. Všetko je ale márne, tak GSku roztláčame a ideme späť do Tuzly (medzitým šiel Petar späť do práce stopom).

Petar vyťahuje ďalšie eso z rukáva. Nech ho počkáme kým skončí v robote a pôjdeme za jedným mechanikom, ktorý má tiež BMW (s novou nádejou prichádza aj dobré počasie).

Netrvá dlho a už stojíme pri malom domčeku, pred ktorým hrdo parkuje BMW R75. V garáži to vyzerá ako v nejakej BMW modle. Nuž na lepšieho človeka sme asi nemohli naraziť. Petar nám vysvetľuje, že on je katolík a mechanik je „muslimán“ no aj napriek tomu sú dobrí kamaráti. V Bosne žije veľa moslimov, je to od pohľadu jasné, veď odvšadiaľ trčí nejaká tá mešita.

Rozoberáme štartér a v očiach ostáva miesto snáď iba pre plač. Magnety na statore sú úplne rozomleté. Toto len tak opraviť nepôjde. Petar si medzitým kupuje 2,5 litra piva, ktorým sa permanentne osviežuje. Mechanik sa pokúša štartér všemožne spojazdniť, ale nedarí sa. Musíme ísť za „električarom“. Petar a Marek sadajú na Hondy (áno Petar dopil všetko pivo a u električara si dal ďalšie). Po chvíli sa vracajú s úplne novým statorom.

Všetko to zmontujeme dokopy (Petar stiahol ďalších 2,5 l piva) a BMW štartuje ako nové. Mechanik za robotu po pracovnej dobe nechce nič. Aj tak mu nasilu platím. Celá oprava aj s fungel novým dielom ma tak vyšla na 60 €. Vyvstáva teda otázka: Čo je lepšie? Ak sa BMW pokazí niekde na cestách alebo doma?

Petar Lukanovič

Cestovateľ na Transalpe, ktorý obehol takmer celú Európu sólo. Iba pred dvoma mesiacmi bol v Trebišove a Slovensko pozná veľmi dobre. Pracuje na benzínke INA v Tuzle a na svoju rodinu je veľmi pyšný. Je to Chorvát žijúci v Bosne, veľmi dobrý človek pripravený pomôcť každému v núdzi.

Pomaly sa zvečerieva a Petar nás pozýva k sebe domov. Kým sme opäť nahodili všetky veci na motorky Petar stretol ďalších kamarátov a šli si dať pivo. Ak sme správne s Marekom rátali, tak v tom momente mal v sebe 12 veľkých pív. Ale Bosna je divoká. Petar sadá na Transalpa a vedie nás k sebe domov pár kilometrov od Tuzly. Čerešničkou na torte je výjazd k domu. Ten kopec by mnohí nedali ani za triezva.

Veľmi sa mi páči ako tu žijú. Dedinu tvorí v podstate iba jedna rodina. Každý domček je obrastený veľkým živým plotom, aby si celá rodina neliezla vzájomne na nervy. Avšak stále sa vidia na príjazdovej cestičke, a tak stále vedia kto sa ako má.

Spolu s Petarovým synom Ivanom večeriame a debatujeme o našich životných cestách. Po večeri ideme do krčmičky, ktorú na zavolanie otvárajú iba pre nás. Človek v tomto prostredí príde na úplne iné myšlienky (nemyslím po oblbnutí hlavy alkoholom). Tu k sebe majú ľudia úplne iný prístup. Petar nám vysvetľuje, že tu ešte nie sú skazení peniazmi, nevidia vo všetkom iba biznis.

Neskoro v noci zatvárame motorky do garáže, do rúk dostávame kľúče (áno len tak nám dal Petar kľúče od jeho garáže) a ideme spať. Keď som sa kedysi v škole učil o nejakej Bosne a Hercegovine ani vo sne by mi nenapadlo, že tu raz budem opravovať štartér na BMWčku, stretnem človeka, ktorý bol nedávno v Trebišove, ktorý pozná BMW mechanika a ktorý ma pozve k sebe domov na večeru, pivo a rakiu.

Druhý dotyk s Bosnou

Ráno nás víta perfektné počasie. Snáď nás už mechanické problémy opustia a my pôjdeme nerušene ďalej. Pri raňajkách dostávame pár dobrých rád na cestu. Ešte spoločná fotografia a ideme smer Sarajevo.

Cesta je pekná, okorenená mnohými zákrutami so super výhľadmi na okolie. Prečo z nej však chceme čím skôr vypadnúť je fakt, že je to hlavný ťah. Je tu kopec áut a ideme dosť pomaly. Prekvapuje ma, že sa tu nikto zbytočne netlačí dopredu. Bosniaci to proste majú na háku.

Ak sa tvoja motorka čo i len trošku hraje na enduro v obci Olovo zatoč doľava smer Sokolac. Odbočku by si nemal minúť, je dobre označená. Až by sa zdalo, že tadiaľ pôjde asfaltka. Aj ide a dokonca pomerne nová no po pár kilometroch vyjdeš na luxusnú šotolinku. Konečne využijeme pneumatiky od X-Fun moto. Ale bacha! Cesta je úzka a veľa kamiónov tu zváža drevo. Prejdeš sa pár osadami, kde žijú prevažne moslimovia. Vonku bolo odhadom 1300 stupňov a ženy tu chodili zabalené v záclonach. Nuž iný kraj, iný mrav. Voziť sa tu dá kade tade. Do Sokolacu vedie viacero cestičiek. Ak zablúdiš, opýtaj sa miestnych.

V Sokolaci opúšťame šotolinku a volíme smer Rogatica, Ustiprača. Opäť pribudli autá, avšak kraj sa trošku zmenil. Previezli sme sa pekným údolím. Striedavo okolo rieky Prača cez množstvo tunelov. Všetko kvalitný asfalt s množstvom policajných hliadok. Pár krát ma namerali, no motorkárov tu neriešia (oproti tým Bosniackym mám aspoň prilbu). Tým však nechcem povedať, aby si zobral svojho superšporta a prišiel sa sem zabiť.

Smer Monte Negro

Najprv však údolím Driny (nie ťažkej manuálnej driny, ale rieky Driny). Plynule sme sa sem napojili z predchádzajúceho údolia. Oproti nemu je to ale suché z nosa. Je tu pekne, ale cesta mi pripadá byť taká, no obyčajná. Plus je tu všade vyfrézovaný asfalt.

Čo veľmi oceňujem je množstvo pláži popri rieke. Pri jednej sa zastavujeme a oddychujeme. Hneď ako usalaším GS-u v piesku vrhám sa do chladnej vody. Z druhého brehu na nás pozerá zopár slečien, ale nemám záujem. Po jazde v takej horúčave si vychutnávam studený prúd priezračnej vody a nič iné ma netrápi.

Osvieženie padlo vhod, ale je čas pokračovať. Za mestom Foča odbáčame na medzinárodnú cestu do Čiernej Hory. Asi ako všade v tomto kraji cesta sa kľukatí okolo rieky. Zatiaľ to znie pekne, avšak cesta k hranici je „taká širokánska“ až mi miestami pravý valec trčí ponad roklinu. Výnimkou nie sú ani padnuté úseky cesty. Bolo to veru pekné divadlo, keď sa Marek idúci predo mnou na jednom mieste pozrel dole. Okamžite sa pritisol na stranu cesty pri kopci. Nikto by asi nechcel riskovať pád do rieky, ktorá tečie desiatky metrov pod vami.

Hranica opäť v pohode. Akurát tu chcú vidieť aj doklady od vozidla.

Okolo Pivského jazera

Po prejdení hranice ťa čaká 75 kilometrov ciest, ktoré proste musíš vidieť (cesta okolo jazera plus Durmitor). Niet hádam cestopisu o Balkáne, kde by tieto miesta neboli pofotené. Cesta pretkaná množstvom tunelov vedúca ponad hlboký kaňon a neskôr okolo čistučkej modrej (nežnejšie pohlavie nám farbu isto upresní) vody, ktorá vyzerá skôr ako vyliata z fabriky na farbu. Kopec zákrut, kopec miest na oddych a fotenie. Túlať by sa tu dalo celý deň. Možno si poviete, načo tam ísť keď na internete je to tisíckrát sfotené? Lenže na internete nájdete aj fotku chleba a predsa si ho každý deň kúpite.

Durmitorský večer

Pred mostom ponad jazero je odbočka na Žabljak. Vedie rovno do tunela a cesta mieri vysoko nad jazero. V tuneloch sú vysekané križovatky, aj 180 stupňové vracáky. Výhľady skutočne stoja za to. Aj cesta je zaujímavá, také čosi hoc kde nenájdeš. Neskôr už uzučká asfaltka vedie celkom iným krajom.

Neviem kde je vlastne hranica národného parku Durmitor, ale my začíname jeho prehliadku defektom. Pár stovák metrov pred osadou Trsa vyfučalo zadné koleso na Afrike. Pomaly sa už zvečerieva a tak sa pred dnešným servisným úkonom posilňujeme zlatistým mokom. Pre tých ktorí tu kempujú, a aj pre tých, ktorí tu žijú sme atrakcia. Každý nám hneď núka pomoc. Miestna kočka (neskôr som zistil, že dcéra majiteľa kempu pri ktorom sme sa pristavili) si hneď pýta fotku na Afrike (o plne funkčné BMW ani nosom nezavadila). Na motorkách sa nám fotia aj deti turistov z Bosny. Turisti zo žabožrútova sa držia bokom. Asi také špinavé, smradľavé motorkárske hovädá nemajú príliš v láske.

Morálka nám značne klesla. Toto je ďalší deň keď musíme niečo opravovať. Dokonca spojka na Afrike začala vydávať divné zvuky. Padá závažné rozhodnutie, albánske terény, ktoré boli pre nás hlavným lákadlom, pre istotu radšej obmedzíme. Defekt nás ale dlho nezdržal no pokračovať sa nám už nechce. O chvíľu sa aj tak zotmie. Pýtame sa na spanie. Majú tu akési minichatky a stanovať sa tu nestanuje. No ak vám na motorke zapózuje majiteľova dcéra všetko je zrazu možné.

Hanbím sa, že si meno tej slečny nepamätám. Dokonca som doma nenašiel ani jej fotku (v tom humbuku okolo fotenia na motorkách a s nami, som si ani neuvedomil, že sa nefotilo na naše foťáky). Každopádne slečna vie plynule po anglicky a tak sme si dobre pokecali. Človek sa toho veľa dozvie keď sa pýta. O živote tu v Durmitore. Aký je to kontrast medzi tým keď trávi celé prázdniny v Trse a keď sa vráti do školy v Nikšiči. Slečna má 22 rokov, je naozaj veľmi pekná. Je ba priam až neuveriteľné, ako si dokáže udržať svoju ženskosť tu v prostredí kde doslova iba pasú kravy. Od farmárky z Turca ma na hony ďaleko, avšak život majú navonok podobný. Také pekné dievky u nás iba sedia s cigaretkou v ruke niekde v bare a čakajú na miestnych machrov. Nehovoriac o tom, že sa k ním treba správať ako k bohyniam. Tu je ale iný svet. Pekná, vzdelaná, príjemná slečna, ktorá maká od rána do večera sa tu na nič nesťažuje a nespráva sa ako miss universe, aj keď by kľudne mohla.

Pri západe slnka cítim, že mám čosi s ušami. Uvedomujem si, že tu je to miesto o ktorom spieva Pali Habera a Dave Gahan z Depeche Mode. Tu naberajú ticho do konzerv a plechoviek od cocacoly, tu si človek sadne a spraví jednu super primitívnu vec ktorou je enjoy the silence. Uši sú teda v poriadku a konečne aj okolie.

Stan máme už dávno rozložený. Ostáva už len hasiť smäd a hlad. Kupujeme domáci chlieb (kto sem zablúdi nech okúsi, určite neoľutuje), veľa piva, vychutnávame ticho, západ slnka a prehodnocujeme plán výletu. Výrazne sa ochladzuje, ale to nevadí. Prisadla si k nám rodinka z Bosny a môžem odprisahať, že prítomnosť takto otvorených, príjemných ľudí skutočne zahreje.

Durmitorské cestičky

Ráno je veru desná zima. Aj v noci som sa pár krát zobudil na to, že klepem kosu. Všade padla hmla respektíve veľmi hustá rosa. Ten pohľad ale stál za to. Akoby niekto vylial mlieko do dolín medzi kopčekmi. V momente keď sa ukáže slnko je razom všetko inak. Medzi zimou a horúčavou je časový rozdiel pod 5 minút. Tak balíme, lúčime sa a ideme ďalej.

Keď si poviem nahlas slovo Durmitor, hneď mi to v hlave evokuje knihu Pán Prsteňov. Neviem prečo, proste to znie ako nejaká krajina z knihy. A nie len znie. Ono to tu aj tak zvláštne vyzerá. Akoby sa niekto rozhodol na kopce a hory natiahnuť koberec anglického trávnika avšak miestami sa na ostrých skalách pretrhol. Aby toho nebolo dosť, prišiel sem veľký obor a porozhadzoval tu kamene rôznej veľkosti.

Sem treba zavítať. Úzka cestička (už komplet asfaltka) prevedie návštevníkov pomedzi lúky a skaly. Netreba ale „delat machry“ lebo to skončí zle. Keď nezletíš z útesu tak si dáš pusu s oproti idúcim mikrobusom plným turistov. Tak sa tu pomaličky vozíme, fotíme oddychujeme. Z rána tu ešte nie je veľa ľudí, tak ak plánuješ návštevu Durmitora naplánuj si to podobne. Stráviť by sa tu dal aj celý deň, my však chceme dnes doraziť do Albánska.

Kaňon rieky Tara

Pokoj a kľud končia v Žabljaku. Je to také turistické centrum. Nič čo by ma zaujímalo. Preto rýchlo mierime na Albánske hranice. Asfalt je tu dobrý, turisti šibnutí. Podobne ako u nás sa tu chcú plechovkári s motorkami stoj čo stoj naháňať.

Pred mostom ponad rieku Tara točíme doprava (smer Mojkovac) rovno do kaňonu. Autá miznú a začína super jazdenie. Cesta sa kľukatí popod skaly, sem tam cez tunel, ale rieku nevidieť. Okolo cesty sú stromy a všadeprítomná značka auta letiaceho do vĺn. Ale kde je sakra voda? Iba občas sa mihne cez štrbinu medzi stromami čosi modré. Na jednom mieste stojíme a fotíme. Voda je tu tak priezračná až sa dajú počítať kamienky na dne rieky. Ani z umývadla netečie takáto čistá voda.

Kaňon má však jednu nevýhodu. Je tu málo miest na fotenie, a ak aj nejaké sú treba zariskovať a prejsť v zákrute cez protismer (v opačnom smere by to problém nebol). Neskôr príde prudké stúpanie z ktorého vrcholu vidieť na zbytok údolia až do Mojkovacu. Len ľutujem moje kocky na pneumatikách. Chcelo by to VFR-ku, Multistradu alebo čosi podobné. Jazdiť s Afrikou a GSou iba na takýchto cestách proste nemá zmysel. Ale to pózer nepochopí.

Nič ale nie je večné a každé stúpanie musí prejsť do klesania. Náklaňam GS-u sem a tam, rozhliadam sa po okolí a čosi mi príjemne dráždi čuchové bunky. Všade tu vanie sladučký vietor. Akoby tu ktosi naťahal neviditeľné siete cukrovej vaty. To však vonia med a rôzne iné výrobky z lesných plodín, ktoré sa tu hojne popri ceste predávajú.

Škoda len, že v meste Mojkovac táto sladká rozkoš končí. Napájame sa na hlavnú cestu do Podgorice a fetujeme dym z nákladiakov.

Albánsko čo by do Land Roveru narazil

Z hlavnej sa odpájame v meste Kolašin. Mierime cez Matešovo, Adrijevicu až do Gusinje. Cesta je tu väčšinou strašne úzka. Akurát tak pre jedno auto ale jazdia tu aj kamióny. Serpentíny vedú lesom a mať prehľad o tom či sa niečo blíži z protismeru je nemožné. Zopár tesných úhybných manévrov korunujem opečiatkovaním jedného Land Roveru. Chlapík za ním ťahal vozík a tak si chcel pred zákrutou spraviť nájazd. Ibaže vpravo som bol ja a tak mi zatočil rovno do ľavého chrániča páčky. Myslel som, že sa poseriem keď ma to hodilo ešte tesnejšie k okraju cesty (tuším až dole z asfaltu). Bol by ma aj zhodil dole no reflexne som zatočil plynom a akosi okolo auta preletel.

Ďalej pohoda. Do dediny Gusinje prichádzame bez väčších problémov. Hľadáme Albánsku hranicu. Pár krát sa pýtame miestnych a tí nás posielajú na odbočku kamsi do poľa ešte pred Gusinje. Po pár kilometroch rozbitej asfaltky sa pred nami zjavia ošarpané vlajky dvoch štátov, Čiernej Hory a Albánska.

Keby mal deň viac hodín a ja v škole pre zmenu hodín menej, bol by som tento cestopis dokončil hneď. Takto mi ostáva dodať iba jediné. Pokračovanie nabudúce.

Čas na poďakovanie.

Ďakujeme firme www.x-fun.sk za poskytnutie obutia pre naše stroje a taktiež firme www.motosvet.sk za materiálnu podporu. Vďaka ním boli tieto zážitky predsa len o kúsok ľahšie dosiahnuteľné.