Zimným skúmaním Motoride.sk a podobných stránok som zistil, že pre slovenských motorkárov nie je príliš príťažlivé - suma sumárum len zopár článkov. Na výzvu na Motoride.sk sa síce zopár záujemcov aj ozvalo, termín určený už vo februári sa pomaly blížil, ale nikto nakoniec nenašiel odvahu ísť s neznámym chlapom kdesi do prdele, s čím som akosi aj počítal.

Hoci som začal plánovať cestu s tým, že ak nikoho nenájdem pôjdem sám, nakoniec som to nechal na strýčka náhodu, lebo ako som čítal - najlepší plán - žiadny plán. Nechal som len hrubý obrys - Štetín, Baltické more, Hel, Gdaňsk a Malbork sú hlavné ciele, ostatné bonus a ak niečo nevyjde ostane nabudúce.

Asi týždeň pred odjazdom ma kolega - motorkár Tóno upozornil na kolegu - motorkára Milana od Senice. Milan ho volal na výlet na Ukrajinu, čo sa Tónovi zdalo dosť švihnuté na to aby mi to ponúkol. Dva dni váham, než sa rozhodnem Milanovi zavolať. “Tóno mi niečo spomínal o ceste na Ukrajinu, nechcete ísť teraz do Poľska?“ Päť sekúnd ticha. „Sme motorkári? Tak to si môžeme aj potykať.„

Milanovi je jedno kam pôjdeme, dnes Poľsko, za mesiac Ukrajina, má času dosť, päťdesiat rokov, je rozvedený, je starý motorkár. Mal jawky, má introša, lenže toto je dosť narýchlo, tri dni pred cestou. Akurát pred týždňom kúpil v stroma, ešte nevie ani čo v tej mašine je a tak váha. Ale ja viem, že najlepšie akcie sú spontánne a na poslednú chvíľu a tuším, že si s ním budem rozumieť.

Ďalší telefonát v piatok, je rozhodnutý ísť, vybavuje voľno, zháňa oblečenie, predsa len kožené strapce na strome nepôsobia dôstojne. Dohodneme stretnutie v nedeľu v Holíči pred Lídlom. V sobotu večer nahádžem handry do kufra a tank vaku, veľa mi netreba, táboriť nebudeme. Nedeľa o deviatej pristávam v Holíči, podľa hlasu očakávam komótneho pánka, namiesto toho ma čaká menší šľachovitý chlapík. Zoznámenie, drobný nákup, natankovať a frčíme, ani neviem kam. Navigáciu ignorujem, robí si čo chce a ja tiež. Obchádzame Brno a ťaháme smer Hradec Králové, tam ak uvidíme odbočku do Poľska odbočíme. Akosi sa ocitáme v Náchode, hranicu ani nevnímame a už máme prvú zástavku v Poľsku na pumpe, treba natankovať, naraňajkovať sa, však už je jedna hodina.

Prostredie okolo je pekné, samé hory lesy, cca. 300km za nami, cesta v pohode a tak upresňujeme dnešný plán, nocľah niekde pri Poznani. Hodinka za nami, ešte zakývame rozchichotaným Poľkám pri vedľajšom stole a odchádzame. Cesta pekná široká ide cez mestá, mestečká a dediny, kraj sa zrovinieva, áut a kamiónov pribúda, ale my ideme v pohode ďalej smer Wroclaw, Leszno, Poznaň.

Lenže únavu neojebabreš, a tak kdesi v Steszewe neustriehnem brzdiace auto pred sebou, brzdím v náklone a hádžem ukážkovú držku. Cítim ako mi motorka tlačí a roluje nohu, snažím sa ju vytiahnuť von ale nejde to. Ešte evidujem letiaci tankvak, navigáciu, nejaké črepy a zdesený pohľad z auta, ktoré ma naďaleko obchádza a frčí preč. Konečne stojíme, noha vybrať nejde, ale necítim bolesť, druhá je voľná, zvŕtam sa na kolene, podvihujem motorku a som voľný. Vstať, zdvihnúť motorku a odtlačiť ju na kraj bolo dielo okamihu. Milan medzitým odstavuje svoju a keď vidí, že vstávam, pozbiera rárohy po ceste. Tankvak uletel dobrých desať metrov dopredu. Odtlačíme na blízke parkovisko a začíname rátať škody. Zrkadlo len zohnuté, ale blinker na kusy, stúpačka zlomená, navigácia na zemi, ale držiak drží na mieste, odrané a poohýbané plasty, tankvak dotrhaný ale zips ešte drží, rukavice oškreté a prsty lezú von, bunda trochu oškretá na ruke, nohavice riadne rozšklbané na kolene a pod nimi vidno krvavý oškretý fľak. Našťastie je to len kožka na povrchu veľká ako dve dvojeurovky, nepríjemné, ale ležať s tým nemusím. Milan na mňa pozerá neisto, s obavou či náš výlet neskončil. Pomykám plasty nech sadnú na miesto a skúšam naštartovať. Ide to. Črepy hádžem do kufra a ťaháme ďalej, ešte aspoň tridsať kilometrov, nech nemám čas na to myslieť.

Cestou už hľadáme ubytovanie a keď vidím hotel pri ceste odbáčam. Rozhodneme sa rýchlo, Milan zjedná cenu kúsok dole, motorky dáme pred balkón a sťahujeme sa do prízemnej izby. Po sprche Milan začína záhorácku liečbu odreniny, pol kalíšku slivovice na koleno, celý do hrdla. Po treťom opakovaní ideme radšej na večeru. Ochutnáme miestne pivko a za chvíľu už aj odfukujeme po zaslúžených cca. 600km.

Ráno pri kontrole motoriek cez okno neverím vlastným očiam. Neviem čo moja TDM-ka v noci s Milanovým V Stormom vyvádzali, ale vedľa nej stojí maličká modrá SV-čka. No toto treba prešetriť.

Krátky prieskum dáva odpoveď. Do práce prišla recepčná Janka. Pomôcť nám nevie, ale zavolá údržbára, ten s Milanom zdemontujú torzo stúpačky, vyrobia poľskú repliku, na dojazd stačí. Pri chôdzi silno pajdám, ale keď si sadnem nič ma nebolí a tak pokračujeme cez Poznaň smer Pila. Cestou pri tankovaní na pumpe objavím lepiacu pásku, prelepím kolená, polepím smerovku, takmer nič nevidno. Pokračujeme po šírej trochu zvlnenej rovine na Pilu, točíme na Štetín, krásne široké cesty umožňujú sa i popozerať po kraji a tak mi neunikne výstražná tabuľa so zubrom. Zastavujeme, rád by som toho zvera videl ale nikde nič, pokračujeme pomalšie, ak by náhodou, kocháme sa krajinou, polia striedajú lesy a pomalým tempom prichádzame do Stargradu Štetínskeho.

Toto mesto ma zaujíma, ale okrem kostola a námestia tu nič nevidíme a tak po chvíli pokračujeme ďalej, do Štetína. Sieť štvorprúdoviek ma zneisťuje, ale i tak trafím na nábrežie pred národným múzeom.

Zopár fotiek a keďže chceme spať mimo mesto a ja aj tak iba pajdám, pokračujeme smer Koszalin. V Goleniove zbadáme akési noclegi, ale nepotešia nás. Okrem toho, že je pomerne drahé, je to i plné. Milan využíva svoje diplomatické schopnosti a zanedlho slávi úspech.

„Chcete hotel s raňajkami, alebo vám stačí niečo skromnejšie?“ „Posteľ a umývadlo stačí pani.“ "Ok, budete nocovať u mňa.“

Za chvíľu frčíme za paninkou a občas máme problém stíhať. Danuta na sharane ide po okreske svižných 110-120 a toto je dosť úzka a frekventovaná cesta. Po 40 km v Nowogarde odbáča a za chvíľu stojíme pred novostavbou domčeka. V podkroví je nedokončený apartmán, inak tam býva syn, ale dnes bude pre nás. Po večeri a sprche sa pýtame Danuty, kde môžeme dostať čapované pivo. Nevie, asi nikde. S ohľadom na Milanov neúspech so slivovicou a na kopu literatúry typu „o zhubnom vplyve rockerského spôsobu života na dušu mladého kresťana„ uloženej v podkroví, berieme jej odpoveď s rezervou a vyberieme sa na prieskum. A utrpíme šok. Prejdeme celú dedinu, ale žiadnu krčmu nenájdeme. Jedine pred konzumom stoja traja chlapi s plechovkami v ruke.

Tam sa nám ale nechce a tak zamierime do postelí. Ráno ma zaujme výhľad z okna. Rovina kam oko dovidí, naľavo les, napravo polia piesok, cítim sa ako doma, obrovské Záhorie, iba tie Karpaty chýbajú. Milan už je dole, šiel vybaviť kávu, ktorú samozrejme nemajú, ale majú čaj. Rozlúčime sa s týmito dobrými, zbožnými ľuďmi a pokračujeme smer Kolobrzeg. Chcem sa dostať do prístavu, ale je tu hustá premávka, úzke ulice a mi sme si odvykli od tlačenice, stáčame von z mesta na Košalin. Navigácia mi ukazuje, že sme blízo mora, za mestom točím do nenápadnej odbočky, malé sídlisko prepletám sa smerom k moru, však niekde to pôjde. Natrafím na starú asfaltku, prehradená je betónovými blokmi, ale dajú sa obísť, vchádzam na veľkú betónovú plochu, na konci vychádzame na chodník zo zámkovej dlažby a pekne, ako sa sluší a patrí, parkujeme motorky na kraji cyklistického chodníka. Pred nami je veľký pieskový násyp a po jeho zdolaní sa nám otvára nádherný výhľad na otvorené, rozbúrené baltické more.

Zbiehame (ako kto) dole na snehobielu pláž. More je búrlivé, fučí, ale našlo sa zopár odvážlivcov, ktorí sa tu opaľujú. Nám je dobre i v zapnutých bundách. Zopár obligátnych fotiek, sms žene, že misia 2 splnená a vraciame sa k motorkám. Zaujala nás tá betónová plocha a bunkre pri nej. Milan na prieskume od miestneho pána zistil, že sa nachádzame na starom ruskom vojenskom letisku, k tomu patrilo aj sídlisko, kade sme prišli. V bunkroch stávali po jednej stíhačky.

V jednom bunkri nájdeme chlapíka s motorovými rogalami. Nedá sa odolať, pokec a fotky musia byť. Druhé rogalo patrí nejakému poľskému hercovi.

Po rozlúčke už aj cítime hlad, našťastie nájdeme na sídlisku vývarovňu a tak môžeme po hodinke pokračovať zasýtení ďalej. Cesta smer Leba ubieha pokojne až po rozobraté železničné priecestie. Síce som si všimol, že ideme do uzávery, ale myslel som si, že s motorkami akosi prejdeme. Neprešli sme, poľskí železničiari sú ako psohlavci. Musíme sa vrátiť na obchádzku, ale je to ďaleko a mne sa zdá, že v mape je skratka. Navigácia síce protestuje, ale napokon to vzdá a ukazuje nový smer. Potom zase zneistiem ja, keď ma vedie na poľnú pieskovú cestu, ale riskneme to a naozaj po dvoch kilometroch sme na asfaltovej obchádzke nevalnej kvality ale správneho smeru. Aj tak sa nám tieto cestičky zapáčili a natruc navigácii odbáčame halabala kým nenatrafíme na peknú bočnú cestu smer Leba. Pokojne si uháňame po nej až do okamihu kým moja Yamaha nezačne kašľať a nezdochne. Pohľad na tachometer objasní príčinu, mali sme natankovať. Prepínam na rezervu, ale mašina nechce naštartovať, točím ventil až kým nie som úplne dopletený v akej polohe má byť. Stopujeme miestnu pani, benzín nemá, pumpa 20km ďaleko, no bomba. Akýsi sused nám dá plastovú fľašu a hadicu, vytiahneme z Milanovej motorky dva litre benzínu a prelejeme do mojej. Chvíľa pravdy, naštartujeme a ideme ďalej. Celý kilometer, potom znova zhasína. Tuším problém, zrejme upchatý ventil rezervy, zvečerieva sa, na ceste to rozobrať nechceme. Milan štartuje na pumpu zobrať viac benzínu, ja z nudy tlačím motorku po ceste ďalej. Asi bude pršať, ale po troch kilometroch som v lesíku, pri zástavke vedľa hotela. Super. Kontrolujem ventil a bingo je to ono. Keď sa Milan vrátil s benzínom, skúšame mašinu naštartovať, ale baterka odmieta ďalšiu prácu, roztlačiť sa tiež nedá a tak zisťujeme, že na ťahanie motorky stačí aj meter a pol dlhá gurtňa. V ďalšej dedine, Wicko, si Milan cestou všimol servis, dotiahne ma tam. Servis je zavretý, ale oproti v STK-čke je ochotný chalanisko, nabíjačku nemá, ale volá kamaráta, ten za päť minút príde aj s káblami a holla, mašinka vrčí, jak keby nič. Kamarát nič nechce, ale keď z neho vypadne, že jazdí na paneuropane, vyslúži si od Milana pozvanie na slovenský ópiáš. Ak nezabudne, potom do smrti nezabudne. Pokračujeme už v pohode do Leby natankovať, dobiť baterku. Cestou si všímame šípku k noclegom a po natankovaní sa vraciame, našli sme nocľah v dome, na brehu Lebského jazera. Po zaistení izby sa ešte odchádzame previesť do Leby, pochodíme dedinku, mólo aj pláž. Leba je stredisko cestovného ruchu, jazero a púšť sú obľúbené miestne destinácie.

Na druhý deň pokračujeme smer polostrov Hel. Cesta vedie vedľajšími cestami, príjemným krajom ale v silnom vetre. Autá ani nestretávame, navigácia ukazuje nadmorskú výšku medzi +2 až -4 metre. Konečne vchádzame do Wladislawowa, na odbočku na Hel. Vrtím hlavou na obe strany celých štyridsať kilometrov. Míňame kempy, hotely reštaurácie, na Heli to zrejme v lete žije, aj napriek chladnej vode. Cesta končí v mestečku Hel, na parkovisku, kde ochotný strážnik nám v aute odloží aj prilby s batohmi a my môžeme chodiť naľahko.

Mierime na pláž, medzi stánky, na prístavné mólo kde ja ďalší cieľový bod našej výpravy. Prehliadka, fotky, nákup suvenírov a už aj uháňame naspäť. Cestou tam sme si všimli šípku k vojenskému múzeu a chceme to tam troch obzrieť. Nakoniec z toho obzerania je dvojhodinová návšteva starej nemeckej delostreleckej základne z druhej svetovej. Nemci ju vybudovali keď obsadili Poľsko, nakoniec však odtiaľ tuším ani moc nestrieľali.

Už sa zvečerieva a tak ťaháme smer trojmesto, Gdynia, Sopot, Gdansk. Prejazd mestom nie je moc zaujímavý, štyridsať kilometrov štvorprúdovky cez mesto, veľké, rozsiahle, občas vidíme aj more, ale šípka na Štokholm nás nenecháva chladnými a nasledujeme ju do prístavu. Trajekt tu nie je, tak len zopár fotiek a ideme hľadať nocľah.

Obiehame mesto Elblag, schádzame z hlavnej cesty a mierime do dedín, kde ako veríme niečo nájdeme. Dobrí ľudia poradia a za chvíľu až parkujeme na dvore biofarmy Vitalis pri Zastavne. Po zatrúbení vybehne hospodár, Milan s ním ide na ohliadku izieb a hneď aj schvaľuje. Večeru odmietame, ale pivko večer bodne a tak Milan v sebe nezaprie hospodára a vyzvedá. Osemdesiat hektárov, osemdesiat kráv, kone, rybníky, ubytovanie, reštaurácia pre 150ľudí, v tejto časti sveta ešte bežne veľká svadba. Domáci je svetaznalý, chodil aj do Bratislavy a tiež má motorku (nejaký bavor). Ráno ešte prieskum farmy, prvý raz v živote vidím ryby sa trieť.

Mierime smer Ruská hranica cez Branievo. Na navigačke vidím pri mori mesto Frombork a to si nenechám ujsť. Ako sa blížime vidím strechu nejakého kostola a mierim k nemu. Pekný, opevnený, odstavujeme motorky a ideme sa prejsť, cez bránu vidím, že sa na dvore deti hrajú a tak ideme dnu aj my. Nikto si nás nevšíma, prejdeme celý dvor, pofotíme, obdivujeme.

Po pol hodine sa vraciame k motorkám a tu hovorím Milanovi: “Pozri, už si videl takého magora, nechal som navigačku na motorke.“ Milan len pomyká plecami “Ja som tam nechal aj kľúče!“

Ale všetko je v poriadku, asi si len musíme zvyknúť, že nie sme na Slovensku. Ešte kuk do prístavu, pokecať s chlapcami z pobrežnej stráže a ťaháme na Kaliningradskú hranicu. Cesta je v celku frekventovaná a to ideme po vedľajších cestách.

Plány imperialistú zhatí naši vepri boubelatí, našu cestu zhatila závora na Kaliningradskej hranici. Prieskum u colníka v búdke preukázal, že nie je problém vstúpiť, len treba mať pas a kúpiť víza v Elblagu. Ale my pasy nemáme. Colník vyvalí na mňa oči, ale neodmietne moju žiadosť a tak máme aspoň spoločnú fotku z hranice nášho sveta.

Milan ešte s ním zaháji pokec, samozrejme motorkár. Z hranice začíname návrat domov. Z Branieva točíme na hlavnú cestu, prakticky diaľnica v pol profile, oplotená, rýchla, dole kopcom, na hrane kopcov stojíme chvíľu na vyhliadke a potom priam letíme až do Elblagu, kde schádzame na vedľajšie cesty smer Malbork. Je to jeden z najväčších križiackych hradov v Európe a jeden z hlavných cieľov cesty. Krivolaká cesta ubieha príjemne a o druhej sme už na nádvorí hradu. Parkovací chlapci na nás zvodne mávajú, ale ja poučený z tatier idem ďalej čo sa dá až pred hlavný vchod. Tunajší parkingboy nám hneď ukáže VIP miesta pred svojou drevenou pevnosťou, prilby a batohy odloží dnu a tak môžeme bezstarostne blúdiť okolím. Hrad je zvonku v perfektnom stave a asi aj v vnútri. Podľa fotiek na plote ho Poliaci zrekonštruovali zo stavu ruiny a niektoré odľahlé časti sú ešte v tomto stave. Okolo kopa turistov, stánky suveníry, víno pivo klobása. Nám sa ale tlačiť nechce, prejdeme cez most do mesta najeme sa v pokoji pri malých potravinách. Po raňajkách ešte popozeráme nádvorie, je nám jasné, že na riadnu prehliadku hradu treba aspoň deň a ten náš sa chýli ku koncu. Parkingboy sa niekde stratil, ale vedľa našich strojčekov stojí trojica miestnych naleštených choperov a ich majitelia sedia blízko pri stole. Prisadáme si, pokecáme, gang penzistov, pilotov na štvrtkovom výjazde, pomôžu nám zohnať parkingboya, rozlúčime sa a nakoľko Milan má v sobotu robotu, ťaháme smer domov. Dnes chceme potiahnuť čo najďalej. Aj keď sa vyhýbam hlavným ťahom, ideme cez Grudziadz a Toruň. Prejazd cez Toruň bol excelentný. Milan najprv mykal plecami, kam sa budeme hrnúť? Však to prejde. Ale po pätnástich minútach strávených v zápche a potom čo nás obehli viacerí skútristi zmenil názor. Tlačím sa dopredu, autíčkari slušne uhýbajú, no paráda. Na konci zápchy prekvapenie, v strede mosta cez Wislu sa dva pruhy zbiehajú do jedného. Odtiaľto šviháme už v pohode až do Lodže, kde mienime prespať, len akosi nikde nevidíme reklamu na noclegi a tak pokračujeme až za mesto. Tu už po tme si Milan všimol tabuľu a tak o pol desiatej zastavujeme na dvore malej farmy. Majiteľ, cca. 30 ročný chlapík vychádza von a ukazuje nám izby. Sme spokojní, vyspali by sme sa aj v slamníku. Pivo nemá, ale hneď skáče do auta a za pol hodinu prináša miestny výber. Pitné sú všetky, pokecáme, popijeme aj s ním. Ráno odchádza s klientmi na jazdu (koníčky), ale predtým nám nezabudne ukázať svojho Horneta schovaného pod plachtou. Tiež sa lúčime, domov volá a tak hneď zrána ťaháme smer Czestochova. Po pár kilometroch pri Cabielicach ale spomalím, lebo na pravej strane mi obzor zakrýva biela hora. Po ďalších pár kilometroch prechádzame popod dopravníkové pásy a nevieme sa dohodnúť či to je nejaká skládka materiálu, alebo z toho kopca čosi ťažia. Tretie zastavenie mi dáva za pravdu, dvestometrová odbočka cez poľnú cestu nás privedie na kraj obrovskej povrchovej bane, neviem čo tu ťažia, ale je toho veľa.

Po raňajkách na kraji Czestochovej nás čaká už len dlhý nudný prejazd najskôr po širokých, neskôr už len úzkych a prehustených cestách na Slovenské hranice. Po prejazde hraníc nás víta zamračené nebo. Už prvé kvapky sú presvedčivé a tak zastavujeme na zástavke a obliekame nepremoky. Drobný dáždik sa po chvíli mení na regulérnu búrku a tá nás prenasleduje celú hodinu až do Nového mesta nad Váhom. Tu točíme na rodné Záhorie, lúčim sa s Milanom a o 17:00 odstavujem mašinu doma.

Som uťahaný, hlava vypláchnutá, mokrý že by som mohol robiť vodníkov. Na tachometri pribudlo 2800 kilometrov, v hlave kopa zážitkov a príjemných spomienok, poopravil som si mienku o Poliakoch. Krajina slušná, ceny sú podobné ako u nás cesty dobré, ľudia v pohode, aj na tej rovine je čo pozerať. Určite sa sem vrátim.

Ďalšie fotky sú k nahliadnutiu tu.