Jeden z mojich najkrajších výjazdov za hranice všedných dní začal úplne nenápadne. Sezóna bola skoro na konci, moto-zážitkov nebolo práve na rozdávanie, a tak som dookola omieľal doma, v kruhu známych a najmä sám sebe, že by sa ešte patrilo urobiť nejaké tie Alpy... zamýšľaný termín odjazdu som v duchu presúval pod ťarchou povinností a predpovedí počasia stále ďalej a ďalej, až z toho bol posledný septembrový týždeň (ani neviem, koľký v poradí to už bol). Kam to bude, a na ako dlho – nad tým som sa neodvážil ani rozmýšľať, ale vo Švajčiarsku som už dlhšie nebol...

...no a potom, zrazu to prišlo celkom nečakane: Stojíme u pediatra s nemluvňaťom, lekárka navrhuje termín kontroly na nasledujúci týždeň. Na to moja zákonitá rezolútne zahlási: „budúci týždeň nie, manžel je celý budúci týždeň preč!“. Počul som dobre? Povedala CELÝ týždeň? Kedy som mal naposledy na motorku týždeň, toto nepredstaviteľné časové obdobie? Mobil tasím ešte v čakárni, a už aj letí pár sms-iek všetkými možnými smermi!

Nedeľa 27.9.2009:

Žilina, Zeleneč, Bratislava, Berg, Wien, Salzburg, Rosenheim, Innsbruck, Imst, Hahntennjoch 1909m, Bach-Schönau (Bikerhotel Schönauer Hof, 44 Euro os./noc s PP). 853km

Preskočme teda tých niekoľko dní túžby, strachu o počasie, niekoľko hodín plánovania (na záchode nad mapou…), niekoľko minút balenia, a presuňme sa rovno do nedele 27.septembra 2009 rána... ešte rozpačitý bozk na čelo 5 mesačnému Timkovi, po ňom trochu pocitu viny a sebeckosti, a potom už tri tradičné motorky krájajú slovenské, rakúske a nemecké diaľnice, aby z nich po celodennej jazde zišli v rakúskom Imste. Deň bez „passu“ by sa nerátal, a tak dávame večerný Hahntenjoch, kde som už nebol celé roky.

„Trochu“ som podcenil čas západu slnka (resp. predpokladal som, že tu bude zapadať o hodinku neskôr), a najmä nás prekvapil dáždik v sedle a mokré cesty, takže chýrne serpentíny západnej rampy Hahntenjochu po tme a v daždi nestáli za veľa. Motorkársky hotel v doline Lechtal (Bikerhotel Schönauer Hof – dobrá adresa), sme ale našli rýchlo, a nenormálna večera rýchlo zahnala mierne zhoršenú náladu. Ale čo ak predpoveď počasia nevyjde ani v nasledujúcich dňoch?

Pondelok 28.9.2009

Bach-Schönau, Holzgau, Warth, Hochtannbergpass 1674m, Schröcken, Au, Damüls, Furkajoch 1760m, Rankweil, Feldkirch, Schaan, Sevelen, Sargans, Walenstadt, Kerenzerberg 743m, Linthal, Umerboden, Klausenpass 1948m, Altdorf, Wassen, Sustenpass 2224m, Innertkirchen, Brienz, Interlaken, Wilderswil, Grindelwald (Pension Gydisdorf, 65CHF os./noc s raňajkami). 354km

Nádherné jesenné ráno, osvetlené končiare, ostrý vzduch z mrazivého oparu a výdatné raňajky. Toto sa mi asi iba sníva! Rýchlo nasadať, a vpred! Čakajú nás aj nejaké nové veci, plus staršie kde som roky nebol, a nocovať chcem už v Grindelwalde pod Eigerom!

Paťo síce ešte netuší, čože to mám s Eigerom za plány, a možno ani nevie, čo je Eiger, ale predpoveď počasia je sľubná. Valíme vyslnenou dolinou Lechtal cez Holzgau, Warth, nádherné sedlo Hochtannbergpass, neskôr v Au (naozaj sa to mestečko tak volá) začína stúpanie na moju prvú novinku – Furkajoch.

Pred rokmi som si myslel, že je to len rakúska skomolenina slávneho švajčiarskeho Furkapass-u, ale neskôr som „zistil“, že sa jedná o skutočné, samostatné ešte k tomu vyasfaltované sedlo. Na dôvažok, východná rampa Furkajochu je jednoducho úžasná, v sedle kávička, a už klesáme, a okreskami sa plížime do Švajcu, i neskôr cez Švajc.

Okresky nás pred nástupm na Klausenpass zdržali viac ako som si myslel, preto ešte krátka pauza na brehu jazera Wallensee, otravné vykrúcačky ponad diaľnicu (bez diaľničnej nálepky treba ísť cez sedlo Kerenzerberg), a už aj naberáme výšku smerom na Klausenpass.

Napriek pomerne skromnej nadmorskej výške gigantickosť Klausenpassu vyráža dych, a stúpanie z východu je veľmi zaujímavé aj „stupňovitosťou“, kde sa postupne odhaľujú vegetačné pásma, najmä náhorná plošina Urnerboden je jedinečná... ale veď mrknite na fotky (naposledy som tadiaľto šiel v daždi a hmle).

Ledva sa spamätáme z Klausenpassu, už začína z Wassenu večerné stúpanie na starý známy Sustenpass – opäť jednoducho bez slov, majestátny Sustenhorn je neprehliadnuteľný počas celej cesty nahor. V sedle pri plese aj chceme čosi vyjachtať, ale akosi nám vonkajšia teplota rozdrkoce zubami.

Až v Innertkirchene zisťujeme, že do Interlakenu sa bez diaľničnej nálepky dostaneme iba obchádzkou jazera Brienzer See cez Brienz, ale našťastie v túto pomerne neskorú hodinu už na ceste cez po sevrenom brehu nie je takmer žiadna premávka. Po polhodinke svižnej jazdy sa skrúcame cez Interlaken, snažím sa nestratiť smer Grindelwald-Wengen, keď tu zrazu naľavo ponad plece zbadám za jazdy v otvorenej doline toto:

Áno, je to on, Mönch, majestát zo slávneho tria Eiger-Mönch-Jungfrau, blčí na oranžovo v zapadajúcom slnku... zastavujem na prvom možnom mieste, a chce sa mi plakať. Vrchol Mönchu (4099m) je 3500 výškových metrov nad nami, a predsa sa zdá byť na dosah ruky! Vidno aj stanicu Jungfraujoch, a celá táto scéna je spredu zatienená slávnym Lauberhornom, odkiaľ sa jazdí Wengenský zjazd! Ako málo stačí jednoduchým chlap©om ku šťastiu???

Tasíme foťáky, ale tie nevedia zachytiť atmosféru, ani farby, iba trochu priblížiť. Slnko však zapadá hrozivo rýchlo, a tak šup-šup do horského mestečka Grindelwald, priamo pod slávnu severnú stenu Eigeru (3970m). Ten Eiger je poriadny šuter, a týči sa nad mestečkom ešte dominantnejšie ako som si predstavoval... a to som myslel, že tie fotky bývajú len fotomontážou. V Grindelwalde samotnom nachádzame náš penziónik s menšími problémami, ale už na to vôbec nemyslím, pretože zajtra TO jednoducho MUSÍ vyjsť! Keďže v Grindelwalde cesta končí (do sedla Grosse Scheidegg 1962m sa dá výjsť len autobusom, do Wengenu je mimochodom úplný zákaz vjazdu!), musí byť okrem štvortisícoviek ešte ďalší vážny dôvod trepať sa do tejto slepej uličky: je ním bezpochyby svetoznáma ozubnicová železnica, ktorá vedie z Interlakenu cez Wengen alebo Grindelwald (obe sa potom spájajú v stanici Kleine Scheidegg-2061m) až do sedla Jungfraujoch (3454m), pričom trasa zubačky ide od stanice/sedla Kleine Scheidegg v tuneli cez masív Eigeru. Paťo sa so zmiešanými pocitmi dozvedá až teraz zajtrajší program, ale úniku niet. Rýchlo nastaviť budík na skorú hodinu, a už sa len tešiť!

Utorok 29.9.2009

Grindelwald (1034m) – Kleine Scheidegg (2061m) – Jungfraujoch (3454m, Sphinx 3571m) – Kleine Scheidegg – Grindelwald. 0km (spiatočný lístok Grindelwald-Kleine Scheidegg-Jungfraujoch a späť so zľavou Good-Morning-Ticket: 138 CHF)

Ráno budíček naozaj veľmi skoro, a po skromných raňajkách sa už náhlime rýchlym krokom tmou na železničnú stanicu, kde musíme stihnúť prvý vláčik smerom na Jungfraujoch (3454m)! Ono sa to pri pohľade zdola nezdá, ale je to zubačkou takmer 2500 výškových metrov, a s prestupovaním (do menšej zubačky, ktorá vojde do tunela cez Eiger) na Kleine Scheidegg cesta aj tak trvá takmer dve hodiny.

Nechcem tu popisovať nádheru celej trasy zubačky (aj tak je neopísateľná), ani umenie a rýchlosť staviteľov tohto impozantného diela (tiež sú neopísateľné, prevádzka začala v roku 1912!), môžem len každému odporučiť, aby to skúsil absolvovať!

Je to zážitok vari na celý život, a pomerne v pohode zaplatiteľný (spiatočný lístok Good-morning-ticket = hore prvým vlakom, dole najneskôr 12:30 stál prijateľných 138 CHF). Samozrejme v zlom počasí to nemá význam, ale ak máte šťastie, aké sme po dlhšej dobe mali my, naskytnú sa Vám či už počas cesty, alebo na „vrchole“ scenérie, ktoré ťažko zachytia i fotky.

Či už sú to výhľady do doliny smerom na Lauberhorn a Interlaken, z medzizastávky v stene Eigeru na Ľadové more, alebo samozrejme z vrcholovej stanice „Sphix“ na neopísateľný ľadovec Aletschgeletscher, či na všetky tie končiare a hrebene, vzdialené desiatky, ba možno aj stovky kilometrov...

Na dnešné popoludnie som síce plánoval nejaké to ľahké jazdenie po okolí, ale na moje počudovanie mi niekoľkohodinový pobyt v nadmorskej výške 3454m nerobí dvakrát dobre... A tak po docestovaní späť cez útroby Eigeru na stanicu Kleine Scheidegg dávame niekoľkohodinovú siestu v tomto sedle, spojenú s obedom a kochaním sa prírodou (cestu zubačkou dolu z Kleine Scheidegg do Grindelwald už môžme absolvovať aj s „ranným“ lístkom kedykoľvek, aj po 12:00).

Ak sa vám zdá scenéria zo sedla a stanice Kleine Scheidegg (obrázky hore a dole, trio Eiger, Mönch, Jungfrau, medzi nimi stanica Jungfraujoch) povedomá, hoci ste tam nikdy neboli, nemýlite sa. Za obslužnými pultami v Kauflandoch ju môžete obdivovať aj na Slovensku, v dokonalých farbách.

Celé hodiny obdivujeme nielen trio Eiger-Mönch-Jungfrau, ale aj pokračovanie hrebeňa až po majestátny Wetterhorn.

Do „ubytovne“ sa dostávame až pred večerom, plní dojmov...úžasný deň aj keď motorky odpočívali.

Streda 30.9.2009

Grindelwald, Interlaken, Wilderswil, Brienz, Innertkirchen, Grimselpass 2165m, Gletsch, Furkapass 2431m, Gletsch, Ulrichen, Nufenenpass 2478m, Airolo, San Gottardo 2091m, Oberalppass 2044m, Disentis/Muster, Laax, Bonaduz, Thusis, Tiefencastel, Filisur, Albula Pass 2322m, Bever (Pension Crasta Mora, 40 Euro os./noc s raňajkami). 348km

Na prvý pohľad sa môže zdať, že to najkrajšie máme za sebou, ale jazdenie na moto cez najzvučnejšie sedlá dosahuje asi rovnakú úroveň pôžitku, akú vie poskytnúť výlet na Jungfraujoch. Obchádzku jazera cez Brienz máme opäť prekvapivo rýchlo za sebou, a nečaká nás nič iné ako VEĽKÁ ŠTVORKA (tentoraz nie Metallica-Megadeth-Slayer-Anthrax), čiže centrálne sedlá Grimselpass, Furkapass, Nufenenpass a San Gottardo, doplnené prejazdom cez Andermatt, a zakončené nevyhnutným Oberalppassom.

Grimsel a Furka sú dva susedné passy, doslova na dohľad od seba...

Ťažko mi tento emotívny deň vôbec opísať. Jazdili sme síce výlučne miesta, ktoré dávno poznáme, ale napríklad Nufenen som ešte nikdy nezažil v peknom počasí... skrátka všetko úplný raj na zemi.

Znova a znova sa mi vynárajú spomienky na naše pobyty tu i tam, zastávky hentam i tamto, či nocľahy tam a onam.

Po rozlúčke s veľkou štvorkou, či vlastne päťkou smerujeme na severovýchod, a po zdĺhavom presune dolinou začína náš posledný dnešný výstup, do sedla Albula. Úžasný je už nástup na západnú rampu roklinou (s ťažkým srdcom krátko predtým míňam odbočku na povestnú Via Mala, ale čas nepustí)...

Nezabudnuteľným zážitkom je priame stretnutie s ozajstným vlakom legendárnej albulskej železnice (železnica stúpa pod sedlo špirálovo, takže ju vždy po pár našich serpentínach stretávame zas a zas, ako si to šinie tým istým smerom, jednoducho fantázia!). V sedle samotnom sme úplne sami, a keďže chata v sedle Albula Hospic je dávno zatvorená, musíme sa po nocľahu porozhliadať v doline.

Blízkosť snobského St.Moritzu o sebe dáva vedieť šialenými cenami, ale na tretí pokus v dedine Bever nachádzame jedinečný starý penzión Crasta Mora (prilepený priamo na kostolnú vežu), ktorý môžeme vrelo odporučiť všetkým slušným pocestným: síce sprchy a wc na chodbe, ale všetko čistučké, izby obrovské, všetko s láskou zariadené starobylým nábytkom. K tomu na švajčiarske pomery mierne ceny a srdečný majiteľ, bývalý rušňovodič na železniciach, aké tu denne obdivujeme, takže sa dozvedáme veľa zaujímavých vecí o histórii i súčasnosti tohto chlebíčka.

Štvrtok 1.10.2009

Bever, Pontresina, Bernina Pass 2334m, Tirano, Passo dell Aprica 1176m, Edolo, Ponte di Legno, Passo di Gavia 2652m, Bormio, Passo di Stelvio 2758m, Merano, Sinich, Scena (Hotel Pension San Valentin 42/35 Euro os./noc s raňajkami (48 Euro s PP)). 271km

Či sa nám to páči alebo nie, nachádzame sa v druhej polovici nášho putovania nádherou, a treba už trasu smerovať na východ. Obrovským „zadosťučinením“ je, že pôvodne nepriaznivá predpoveď počasia sa zasa zmenila, takže mierne obavy vystrieda pri pohľade z okna obrovská radosť hneď ráno.

Síce musíme na nejakú tú chvíľu motorky najskôr vytlačiť na slnko (Bever je v nadmorskej výške vyše 1600m a nočná/ranná teplota nie je práve vysoká), ale potom to už „šlape“: sedlá ako Bernina, Aprica, Gávia či Stelvio snáď už medzičasom netreba predstavovať nikomu, a tobôž nie čitateľom mojich žvástov. Tieto známe miesta síce neboli naším „cieľom“, ale keď je pekne, nemôžme tadiaľ neísť!

Na Gávii som dnes ôsmy krát, na Stelviu desiaty, a aj tak... alebo práve preto, všade si doprajeme dlhšie prestávky a vychutnávame tie okamihy, ktoré dávajú zabudnúť nielen na pomerne namáhavé presuny cez nezáživné doliny, ale na chvíľočku aj na všetok ten ostatný bodrel, ktorý sa deje „tam dole“.

Pri západe slnka cestou do Merana Milan s údivom zisťuje, že zadnú gumu má „na plátne“. Skvelý pumpár nám poradí dobrý pneuservis až v Sinich pri Merane, ale než tam dorazíme (našli sme podľa popisu na prvý krát!), je už zatvorené. Väčším problémom je hľadanie ubytovania, pretože cez babie leto je celé južné Tirolsko jednoducho plné Nemcov, navyše vrcholí zber jabĺk (od Stelvia po Merano sme predbehli snáď tisíc tých úzkych traktorov s vlečkami plnými jablkových prepraviek). Nakoniec máme šťastie v hoteli San Valentin v Scena, ktorý tiež môžme odporučiť (akurát sme hlúpo prepásli výdatnú a lacnú polpenziu...)

Piatok 2.10.2009

Scena, Sinich (pneuservis Pneustirolo), Bolzano, Nigerpass 1688m, Karerpass 1745m, Canazei, Passo di Fedaia 2057m, Caprile, Selva di Cadore, Passo Giau 2233m, Cortina d Ampezzo, Passo Tre Croci 1810m, Auronzo di Cadore, Vigo di Cadore, Sella Ciampigotto 1790m, Sella di Razzo 1760m, Sauris, Ampezzo, Tolmezzo, Arta Terme (Pizzeria Edelweiss...), Tualis, Plöckenpass 1357m, Mauthen (Appart. Berger, 25 Euro os./noc s raňajkami). 310km

Z Merana je trasa domov v podstate jasná: Dolomity, Friaul, a nocľah u Bergerovcov. Deň začíname prezúvaním Milanovej Kawy. Všetko prebieha príkladne profesionálne, rýchlo a za rozumnú cenu, ale predsa len nejaké tie hodiny z dňa ubudli, a v októbri ich nebýva k dispozícii už toľko.

Ženieme sa do Bolzana, a z neho na moju ďalšiu noviku, Nigerpass. Som príjemne prekvapený zo scenérií, ktoré západná rampa tohto sedla poskytuje, a čudujem sa, že nie je v cestopisoch spomínané častejšie. Východná rampa zato viacmenej neexistuje, je to traverz na Karerpass.

Cez tradične preplnený Karerpass sa dostávame do Canazei, a keďže na veľkú štvorku (tentoraz centrálnych Dolomitov = Sella, Pordoi, Grödner, Falzarego) už akosi niet času, na presun na východ volíme prázdne sedlo Fedáia a následne „náš“ Giau, ktorý jednoducho a jednoznačne vždy „musí byť“, ak sme v Dolomitoch, alebo tadiaľto aspoň prechádzame.

Z Cortiny tradične cez Tre Croci do Auronzo di Cadore, a odtiaľ už cez moju srdcovku - zasnený Friaul (Sella Ciampigotto, Razzo, Sauris... žiaľ v ponurom počasí a slušnej kose) smerujeme do Rakúska cez sedlo Plöckenpass (predtým ešte pizza v Arta Terme, pizzeria Edelweiss pri ceste - odporúčame). Na Plöckenpass dávame paľbu v úplnej tme a strašnej kose, a spôsob, akým tento výstup prebehol, sa nedá nazvať inak ako Noc dlhých nožov... cez spiaci Plöcken sa prehupneme bez zastavenia, a onedlho sa už vyvaľujeme v teplých perinách u Bergerovcov.

Sobota 3.10.2009

Kötschach-Mauthen, Gailbergsattel 973m, Oberdrauburg, Sachsenburg, Gmünd in Kärnten, Rennweg am Katschberg, Katschberghöhe 1641m, Tamsweg, Murau, Scheifling, Judenburg, Seebenstein, Wien, Hainburg, Berg, Bratislava, Žilina. 679km

Všetko sa raz skončí, aj náš úžasný výlet na miesta staré známe, nepoznané známe i nepoznané neznáme. Čaká nás už len cesta domov, ktorú si ale nezabudneme ešte okoreniť dvoma sedlami, a to Gailberg a Katschberg. Po takomto čomsi vo mne zostáva (pardón, použijem ten šialený výraz) duchovného pokrmu na celú zimu. Vďaka patrí ako vždy najmä mojej rodine za tolerantnosť.

A žiada sa mi snáď len zopakovať, že treba vyraziť naozaj vždy, keď to okolnosti dovolia. Prekonať lenivosť, a aspoň na chvíľu sa povzniesť nad starosti, ktoré vždy môžu byť aj väčšie bez ohľadu na to, či im viete zabrániť alebo nie.

Nikdy totiž neviete, kedy najbližšie sa okolnosti zoradia tak, aby nejaký výjazd umožnili. A nebojte sa ani jesenných dátumov... akurát je nutné vziať si nejaké tie teplé handry, a naozaj bedlivo sledovať predpoveď počasia, pretože meter snehu z večera do rána nie je v Alpách zriedkavosťou ani v letnejších termínoch, než aké sa ušli nám. A asi sme mali aj šťastie, lebo presne 15 dní po návrate som doma fotil toto.