Videoochutnávka

Video: Tunis 2010 - Trailer

Nechcel som tento cestopis začínať obligátnymi rečami o nestíhaní, presune a podobných nezaujímavostiach, ale nedá sa, posúďte sami.

Ako vždy som bol zbalený a pripravený už 2 týždne pred odchodom a preto ma nemohlo nič rozhodiť (ani to, že som si pri tom falošnom pocite sebaspokojnosti pár vecí zabudol.) To Vicky riešil servis u Francúza dosť neskoro a Rišo (babci) to riešil na poslednú chvíľu dokonca vo svojej garáži. Ani padáky nestihol namontovať.

Nohavice obom chalanom a bezpečnostné sieťky nám všetkým dorazili v deň odchodu dopoludnia. Proste presná organizácia :-) A tak sme teda v piatok okolo 22.30 konečne vyštartovali v krásnej bielej dodávke KIA, za ktorou bol zapriahnutý môj príves s GeeSom a mojou LC8. Rišova LC8 bola v útrobách dodávky, spolu s kopou batožín a chladničkou s pivom.

S menšími navigačnými problémami sme sa okolo desiatej ráno dostali do Janova. Prístav sme našli, ale s parkovaním bol problém. Pomohla miestna krčma a jej štamgast Rafaele, ktorý nám za volantom jeho Alfy 147 s pivom v ruke ukázal vhodné miesto, kde sme mohli auto nechať parkovať - a zdarma. Vraj nám na neho dozrie. To už bolo po jedenástej a teda menej ako hodina na to, aby sme sa dostavili na check-in trajektu. Horúčkovito sme odväzovali motorky a nahadzovali na ne batožinu, ktorej bolo dosť, lebo teraz obsahovala aj všetko oblečenie a aj čižmy.

Štartujeme, lenže – Rišova LC8 neštartuje. Štartér točí, ale motor nechytá. Pritom včera motorka normálne išla! Panika. Je za 5 minút dvanásť (doslova). Našťastie sme iba 500m od checkinu, a tak kričím na Riša nech sa dotlačí, my ideme na motorkách na checkin a vrátime sa po neho. Po úvodných formalitách nás obsluha trajektu zorganizuje do šíkov a konečne máme čas sa venovať motorke. Volám servisákovi KTM, ale nedáva mi žiadnu radu ani ideu, ktorú sme ešte nevyskúšali. Nakoniec rezignujeme a idem namontovať Rišovi môj padák, aby ho bolo za čo ťahať do trajektu. Skláňam sa k jeho LC8 a v tom mi padne do očí mierne rozpojená hadica od benzínového čerpadla. Spojka od čerpadla je u KTM riešená tak, že keď nie je dokonale spojená, tak neprepustí ani kvapku benzínu. Zatláčam z celej sily, spojka cvakne. Nechám 2x naťahať benzín a motorka chytá na prvý šup. Paráda! Všetci sme šťastní, dovolenka začína!

Trajekt

Keďže sme nemali kúpenú kabínu, presúvame sa do priestorov kresiel. Tu sa už udomácnili Arabi, ale miesto tu stále je, takže snáď tých 22 hodín nejako vydržíme. Niekto otvoril dvere na WC a vyvalil sa odtiaľ taký smrad, že mi moje pivo úplne prestalo chutiť. Prihovoril sa mi Arab, vraj prečo si nejdeme kúpiť kabínu, že to stojí iba 18 eur na osobu. To sa mi nechce veriť, lebo pri rezervácii pýtali 150 eur na osobu. Avšak aj tak sa idem spýtať a kabína pre štyroch stojí skutočne 72 eur! Tak to hneď berieme a šťastní ideme do kabíny. Ešte sme sa pomotali po palube a keďže sme boli bez spánku už vyše 36 hodín, dopili sme pivko a išli spať.

V kabíne bez okna bola úplná tma. Navyše niekedy nadránom nás loď začala príjemne hojdať, no ako v kolíske. Tak dobre sa mi dávno nespalo. Intenzita hojdania sa mierne zvyšovala, čo mi stále nevadilo, ale Rišo sa sťažoval, že už od rána mu je zle. Priznám sa, že už okolo jedenástej ani mne nebolo všetko jedno a tak sme sa radšej išli vyvetrať na palubu, kde bolo veľmi veterno, ale zároveň príjemne teplo. Anabázu vlnobitia zakorunoval Vicky, ktorý hodil tyčku priamo na hlavnom schodisku pred očami personálu :-)

Vybavil som mu teda tabletku proti morskej chorobe a asi za pol hodinu sa k nám spokojne pripojil na palubu.

Vstupná byrokracia

Už pred vstupom na trajekt sme sa spoznali s Čechom Rudolfom, ktorý cestoval na GS1200 Adventure sám. Pri manévrovaní trajektu v Tunise sme sa stretli na palube, kde sa nás opýtal, či sme si vybavili colné papiere tu na lodi. Samozrejme, že nie, o ničom sme nevedeli. Úradníkov sme v útrobách lode ešte našli, ale papiere už urobiť odmietli.

Nakoniec to nebolo až také hrozné, policajti i colníci boli ochotní a tak sme celým vstupným procesom prešli pomerne hladko. Stálo nás to navyše 5 USD na osobu, keďže sa nás uchytil miestny “vybavovač.” Nakoniec nám ale v podstate vôbec nepomohol, takže ma tie vyhodené peniaze celkom srali – už len z princípu. Ale človek sa učí celý život.

Po vstupe do Tunisu začalo pršať. To, že Michelin Desert a mokré tuniské cesty sa nemajú radi sme došli na prvom, a hneď veľkom kruháči v Tunise, pretože Rišo tam hodil v plnej premávke držku. Hneď ku nám dobehol policajt a začal pomáhať dvíhať. Cesta sa tak šmýkala, že by sme to dvaja asi ani nedvihli. Kolóna áut stála a policajt sa Riša pýtal, či je v poriadku, či ho nič nebolí, či nepotrebuje sanitku. Rišo bol našťastie úplne OK, a tak nám obom podal ruku a zaprial všetko dobré.

Na cestách

Tunis – Testour – Dougga – Le Kef – Tajerouine – Tableau Jugurtha – Tajerouine – Haidra – Tableau Jugurtha – Haidra – Kasserine – Moulares – Piste Rommel – Tamerza – Mides – Tozeur – Star Wars – Nefta – Tozeur – Kebili – Douz, 4 dni, spolu 1.019 km

Ráno sme sa pomotali po centre, lebo navigácia si myslí, že každú jednosmerku môžme ignorovať, ale po chvíli sme boli na výpadovke a vlastne tá skutočná, motorkárska dovolenka začala až v tomto momente.

Nasledujúce 4 dni boli v znamení poznávania, či už ciest, píst, ľudí, a systému, ktorý v Tunise vládne. A samozrejme krásneho jazdenia! Spočiatku sme išli na západ, a ako sme sa blížili k Alžírskym hraniciam, na cestách pribúdali vojenské zátarasy a kontroly. Posledná takáto kontrola sa nám aj stala – no osudná je silné slovo, ale našu cestu poznačila – v poslednej dedine pred stolovou horou Tableau Jugurtha - Kalaat es-Senan - nám iniciatívny vojačik zakázal pokračovať ďalej cez stolovú horu. Zobral nám pasy, po 10 minútach sa vrátil a povedal, že prejsť nesmieme! Že môžme sa tam ísť pozrieť, ale do dvoch hodín sa mu musíme prihlásiť. Najskôr som to bral ako jeho starostlivosť o nás, ale keď sme pod stolovou horou videli bez problémov kempovať Nemcov, lomcoval mnou hnev.

Každopádne sme si však Tableau Jugurtha dôkladne pozreli, dokonca v sprievode domáceho sme na ňu vyšli a dostali výklad. Pri západe slnka to bol silný zážitok. Alžírsko bolo na dosah ruky.

Vrátili sme sa nahlásiť vojačikovi, ktorý nám ešte vnútil lokálny hotel s tým, že sa mu máme ešte aj ráno hlásiť, keď budeme odchádzať. Tak to teda nie.

Hotel bol strašný, ale aj keby bol dokonalý, neostali by sme tam. Naskákali sme na mašiny a v úplnej tme ufujazdili preč.

Keďže sme si chceli okolie stolovej hory pozrieť lepšie, na druhý deň ráno sme sa k nej vybrali – samozrejme juhom, aby sme vojačika nemuseli opäť stretnúť. Takto sme si mierne nadbehli kilometrov, ale stálo to za to.

Cesta sa postupne z roviny začala meniť na pravidelné vrcholy a údolia, v ktorých sme častokrát prechádzali cez vyschnuté riečištia. Dve riečištia sme prechádzali mimo cestu a vďaka nánosom mäkkého piesku sme sa tam pekne zapotili. Kým na severe sa obrábala pôda a bolo tam veľa zelene, južnejšie už bola pôda nehostinná a suchá s občasnými trsmi trávy, prípadne malými palmovými oázami.

Ďalšou zaujímavou zastávkou bola panelová Rommelova cesta, na ktorej sa počas druhej svetovej vojny zvádzali tuhé boje. Mimochodom, nemecký maršal Rommel trénoval pieskové bitky na našich záhoráckych pieskoch (počas prvého štátu). Rommelova cesta sa začína na skalnom brale Atlasu vo výške 594 m.n.m a končí v 19 m.n.m. Vďaka tomuto rozdielu je z neho krásny výhľad. Hore sme našli skameneliny z čias, keď tam ešte bolo more.

Nemohli sme obísť ani najväčšiu horskú oázu Tamerzu a pozrieť obrovský kaňon v Midés, ktorý je tiež na hranici s Alžírskom. Následne počas jazdy do Tozeur sme prvý krát stretli divé ťavy a uvideli prvé pieskové duny. Tie sme aj čoskoro ochutnali, a to na ceste k vyschnutému soľnému jazeru Chott el Gharsa, kde je známe mestečko Luka Skywalkera zo Star Wars. Ja som ešte predtým ochutnal smradľavé blato z Chott Chtihatt Sghat, lebo som sa vlastnou neopatrnosťou zahrabal na brehu. Smradľavé mláky boli proti tomuto francúzsky parfém.

V dedinke Star Wars sme sa stretli s Rudolfom, ktorý cestoval s nemeckou dvojkou na Caponorde – Hanou a Matthiasom.

Už tretí deň sme v podstate neustále išli na juh a ráz krajiny sa celkom rýchlo menil. A vlastne odkedy sme zišli z Rommelovej cesty, stále sme sa pohybovali v nadmorskej výške -10 až 50m, teda v podstate neustále rovina. Ešte nás čakala cesta do Douz, ktorú sme absolvovali cez ďalšie vyschnuté soľné jazero – najvačšie v Tunise – Chott el Jérid. Vedie cezeň 40km dlhá, úplne rovná cesta.

V Douz, kde sme prišli popoludní, sme už cítili Saharu. Ráno sme plánovali, že ešte v tento deň spravíme aj 100 kilometrovú púštnu etapu do oázy Ksar Ghilane. S pribúdajúcimi hodinami sme to zmenili, že budeme v púšti spať. V Douz, na začiatku etapy, ale strašne fúkalo, piesok sme mali všade a tak sme usúdili, že ideme do hotela a pôjdeme zajtra. Sahara nám však nebola tak skoro súdená.

Ľudia, stravovanie a ubytovanie

Od začiatku sme si s chalanmi povedali, že sa budeme stravovať ako domáci. To sme začali hneď v Tunise, keď sme zapadli do prvej domácej krčmy. Cena piva bola príjemná (2 TND = 1 €) a ľudia milí.

Na cestách sme vždy hľadali gril – zaručené miesto s jedlom. So zeleninou sme začali opatrne – prvý deň som si nakrájané paradajky ešte utieral do servítky, aby na nich bolo čo najmenej kontaminovanej vody, ale keď nám na druhý deň priniesli miešaný šalát s cibuľou, čo by som chcel utierať? A tak sme jedli všetko a dohodli sme sa, že budeme vždy jesť to isté – keď nás skláti sračka, tak nech je to aspoň naraz.

Tuniská kuchyňa je výborná. Ako predjedlo podávali hrysu, čo je taká čili pasta. Podáva sa v olivovom oleji s olivami. Tunis je totiž najväčším vývozcom olív na svete a druhým najväčším vývozcom olivového oleja. Alternatívnym predjedlom je Brika, šalát rôzneho obsahu zapečený s vajíčkom v chrumkavej taštičke. Polievkou je spravidla mierne štipľavý jahňací vývar Čorba, v ktorom sú droby alebo Kuskus, prípadne cestovina. Hlavným jedlom býva grilované kurča alebo výborné jahňa, prípadne morčací “kotlet” (rezeň) alebo špagety s kúskom kuraťa, pre fajnšmekrov Kuskus. Prílohou je bageta a hranolky, rôzne šaláty – napr. obľúbený tuniský šalát – čerstvá zelenina s tuniakom. Keby vám ešte nestačilo, tak posledný chod môže byť vo forme sýteho medového koláča Baklava, alebo palacinky.

Na malé občerstvenie počas dňa sa používajú placky – plnené mäsom a zeleninou, omeletou a podobne, prípadne Kebab.

Na jedlo sme sa rozhodne nemohli sťažovať. Samozrejme po každom jedle dezinfekcia vo forme pálenky. Občas sme dezinfikovali aj mimo plán :-) a potom nám chýbalo. V jednom obchode sa mi zdalo, že vidím chlast, tak som šiel vyzvedať. Baby to náramne pobavilo, lebo vraj je vo fľašiach parfém...

Baby – nebudete veriť, ale veľmi pekné. Hlavne v Tunise boli aj európsky poobliekané, takže bolo na čo pozerať. Mimo hlavného mesta pribúdali burky, ale jednoducho je vidieť, že v Tunise majú ženy už desaťročia rovnaké práva ako muži, takže extrémne zahalenú som nevidel, zato ženy napr. normálne šoférujú. V krčme sme ale žiadnu nestretli.

S hotelmi to bolo horšie. Nie je problém nájsť hotel, ale je problém nájsť taký hotel, kde sa dá napr. dobre vysrať, čo je celkom dôležité :-). Vrodenou vlastnosťou Arabov je mať všade bordel, tak si viete predstaviť záchody. Ísť dakam mimo hotela je čistá utópia. Videl som také hajzle, že keby som ich ovracal, tak ich vlastne vyčistím.

Druhou vlastnosťou Arabov je obťahovať. Obtiahli nás na colnici a samozrejme obtiahli nás hneď v prvom hoteli. To bolo po úteku od Tableau Jugurtha, kedy sme po tme došli do Tajeourine. Vstup do hotela aj recepcia vyzerali na úrovni, takže keď negatív zahlásil 80 dinárov za troch, dlho som nerozmýšľal a izbu som ani nešiel skontrolovať, čo bola samozrejme chyba. Od recepcie po izbu to bolo asi piatimi rôznymi chodbami a + 2 poschodia, takže oblečený v chráničoch spolu s 20kg batožiny je to mimoriadna zábava. Myslíte, že na izbe bola kúpeľňa? Samozrejme, že nie. Iba spoločné - a záchod bol skvelý, lebo po spláchnutí istá časť obsahu vytiekla na zem. O sprchovom kúte radšej pomlčím. No, aj tak sme už nemali kam ísť a našťastie izba bola pre 4 osoby, takže aspoň bolo kam veci zložiť.

V ďalšom hoteli som už bol rozumnejší, a tak som si po zahlásení 90 dinárov išiel izbu pozrieť. Bolo to OK, ale bručal som na cenu a tak mi Arab priateľsky povedal, že vzhľadom na to, že som Slovák, spraví mi dobrú cenu – 70. To znelo dobre. Po ubytovaní som na dverách našiel cenník. Trojka stojí oficiálne 60...

Ďalším častým problémom je parkovanie. Moc sme neočakávali, že by nám niekto ukradol motorky samotné, ale máme to obvešané drobnosťami, ktoré sú praktické nie len pre nás. Navyše, Arabi sa chcú všetkého dotýkať, mačkať, prepínať a sadať na motorky a fotiť sa. A tak, ak hotel nemal svoje parkovisko, parkovali sme napríklad na policajnej stanici, čo bolo celkom príjemné. Ani za to nič nechceli.

Kvôli neustálemu noseniu bagáže a problémom s parkovaním sme nakoniec došli na to, že omnoho viac sa oplatí chodiť do kempov, kde majú vlastné stany alebo chatky. Parkovanie pri chatke znamená mať motorku pod dohľadom a žiadne prevýšenia vo forme poschodí. O komfort sa báť nemusíte, v žiadnom kempe neboli horšie záchody ako v hoteloch.

Ešte aby ste mali predstavu o rozptyle cien – v Douz sme spali v peknom hoteli s najčistejšími záchodmi v celom tunise za 24 dinárov s raňajkami. Spolu za troch! A to je Douz turistické centrum.

Jednoducho tu cena neznamená kvalitu. Treba si obzrieť ako to vyzerá a pokiaľ cena nesedí, tak zjednať alebo odísť.

Najvačsí problém bol s pivom. Kým v Tunise sme mali „svoju” krčmu, mimo Tunisu sme boli zväčša odkázaní na zariadenia pre turistov, takže ceny tomu zodpovedali. V extrémnom prípade sme za 0,25l platili 3 dináre.

Ľudí som už načal, takže aby som to uzavrel – kým sme neboli v turistickom centre, tak boli veľmi príjemní a ani nešli nejako extra po peniazoch. Vždy sa snažili pomôcť, pri jedení nám vždy zohnali stôl so stoličkami, aby sme mohli sedieť vonku pri motorkách, pýtali sa odkiaľ sme, kam ideme, či sa nám páči a pod. Boli sme pre nich atrakcia, fotili si nás mobilmi, a to aj počas jazdy. Veľa ľudí nám naznačovalo aby sme gazovali, vrátane dievčat a detí, ktoré nás chceli vidieť na zadnom :-). Proste žiaden problém. V turistických centrách to už bolo horšie, našli sa vyslovene agresívni jedinci, ale bolo ich skutočne málo.

Láskavá, ale prísna Sahara. Sahara!

Douz – Ksar Ghilane a okolie, 4 dni, spolu 189 km

Večer sme ešte bez batožiny potrénovali na nízkych dunách v Douz, odpustili z gúm a kochali sa tým prostredím.

Ráno Rišo ledva naštartoval, ale rozbehlo sa to a tak sme sa vybrali na pumpu. Lenže Rišo tam došiel s veľkými ťažkosťami. Niečo sa stalo, motorka v otáčkach normálne bežala, ale nechcela držať voľnobeh, po pridaní a ubraní plynu skapala. Pozerali sme všetko možné, ale nič nepomáhalo.

Zastavil sa pri nás Francúz na 4kolke, snažil sa pomôcť a nakoniec povedal, že máme ísť k nemu do garáže, kde je tieň a má to tam vybavené. Francúz Gilles, bývalý pretekár na sajdkách (5-násobný majster Francúzska, ako som doma vygúglil), bol perfektný. Odtiahol Riša na lane a pracovali sme s ním na motorke celý deň, až do večera. Najskôr sme nahodili moju nádrž, či nie je problém v pumpe, čo by bolo ideálne lebo náhradnú sme mali so sebou (tam problém nebol), potom v el. vedení do pumpy (tiež nebol), rozpojili sme konektor na nízkooktánový benzín – to už trocha pomohlo.

Gilles vyvolával kade tade – Francúzsko, Taliansko, mne dal zavolať Heinzovi Kinigartnerovi (!!!), ktorý bol práve v Maroku, ale ochotne povedal, že mám mu zavolať za 2 hodiny, keď tam bude mať mechanika. Ešte som medzitým volal do Vlašimi, kde mi ochotne poradili a snažili sa nájsť dealera KTM v Tunise – ale žiaľ sa tu žiaden nenachádza.

Nakoniec to Gilles pomocou rád ostatných a internetových fór vyriešil – proste sme zvýšili voľnobežné otáčky a motorka išla. Podľa neho to bolo zlým palivom.

Motorku sme išli ihneď vyskúšať na duny, všetko frčalo ako má, a tak sme vrátili do hotela. Počas prác v Gillesovej garáži sme sa spoznali s piatimi Talianmi, ktorí mali zajtra rovnaký cieľ – Ksar Ghilane. Vybavili si miestneho Taliana s Toyotou Land Cruiser, ktorý im bral batožinu, aby šli naľahko, za 20 € na osobu. Súhlasili sme, že sa pridáme.

Tak snáď to už zajtra výjde!

Ráno počujem čudný zvuk. Prší! Tá Sahara nás asi nechce! Lialo ako z konvy. Nechápali sme, veď ako môže na Sahare pršať?! :-) Ideme, nejdeme? Recepčný na nás nechápavo hľadel – veď je to ideálne počasie! Všetko bude tvrdé...

A tak sme všetko nabalili. Než sme došli k Talianom, už svietilo slnko a vyzeralo to na perfektný deň. A aj bol.

Začiatok cesty bol celkom makačka, lebo sme išli v pieskových koľajách, ale ako sme sa rozjazdili, tak to bola paráda. Taliani nás trocha brzdili, jednak furt fajčili a hlavne istá časť ich tímu asi nevedela do čoho idú a tak sa tam vadili, lebo už nechceli pokračovať... Navyše väčšina mala obuté TKC. Nakoniec to vyriešil najstarší Talian - urobil na jednej dune salto. Motorka sa hore bruchom zapichla do piesku a tak ostala stáť. Teraz je to sranda, ale Talian to schytal na chrbrticu, ledva sa hýbal – na motorku ho museli posadiť. Hovoril, že všetko je v pohode, nič ho nebolí, len sa nevie hýbať :-)

A tak sa naša karavána pri prvom kafé rozdelila. My traja + 2 Taliani išli s nami, ostatní sa spolu s autom vrátili do Douz a pokračovali do Ksar Ghilane obkľukou po asfalte.

Cesta krásne ubiehala, teraz sme už išli príjemným tempom, pista sa striedavo rozširovala a zužovala. Proste zážitok. Pri predbiehaní štvorkoliek to Vicky na jednej dune nejako neustál a hodil slušnú držku. Trocha som tŕpol, keď som ho ťahal spod motorky, ale až na krásnu modrinu sa mu nič nestalo.

Rišo je písečný muž, takže sa nám vpredu strácal, no a ja som taký trialový jazdec, takže som vzadu žral prach a zbieral odpadnuté fľaše s vodou. Asi 20km pred Ksar Ghilane boli prvé skutočné duny, a to sme si nemohli nechať ujsť. Celkom nám to šlo, brzdili nás, kto iní ako Taliani, ktorí v kuse zapadávali. V podstate oni boli šťastní, že stretli nás! :-) Tých 100km sme išli celý deň a bola to fakt nádhera. Do pevnosti Ghilane sme došli pri západe slnka a nekalými obchodnými taktikami sme zjednali ubytovanie s polpenziou na 3 noci za 50% cenníkovej ceny.

Ráno sme sa opäť stretli s Gillesom, ktorý tam tiež spal, a skúšal som od neho vymámiť 20 litrov benzínu. Totiž v Ksar Ghilane nie je žiadna pumpa, benzín sa dá kúpiť iba od priekupníkov. Dvaja ľudia nám nezávisle od seba povedali, že nemáme takýto benzín kupovať, lebo to miešajú s kadejakým sajrajtom. Po predošlých problémoch s motorkou sme to teda rozhodne nechceli riskovať a preto som bol za tých 20l extra rád, hoci stál liter 2 dináre – v celom tunise bola inak jednotná cena paliva 1,32 za liter.

Gilles sa ma ešte opýtal ako duny, vravím, že žiaden problém, a tak mi dal do GPS bod, kde sú krásne duny na pojazdenie. Paráda!

Hneď ráno sme tam vyrazili, najskôr asi 30 km kamenitou pistou a potom sme boli tam. Duny, duny a duny!

Vicky sa od rána cítil zničene a tak s nami do dún nešiel, pokračoval iba pozdĺž nich. My sme sa vybrali výjsť na tie najvyššie na okolí. Prvé kilometre nám v podstate nerobili problém a čoskoro sme boli na najvyššej dune. Duny boli smerom hore tvrdé a len na zostupe mäkké, takže smerom hore môžme ísť rozumnou rýchlosťou, hore pozrieť čo nás čaká za vrcholom duny a potom s riadnym gazom na dvojke zbehnúť dole. Zostupy však začínajú byť strmšie a dlhšie, preto sa občas bojím poriadne zagazovať a zapadnem. Motorky v tomto prípade položíme na bok, nohami/rukami nahrnieme do dier po kolesách piesok (resp. piesočný prach, lebo takú má konzistenciu), a motorku dvihneme. Je asi jedna hodina popoludní, na slnku asi 40°, tieň nikde, a plne natankovaná LC8 s 5l kanistrom a 3l vody je všetko len nie ľahká. Sily nás dramaticky rýchlo opúšťajú. Kým sme išli, teplo ani nevadilo lebo sme sa chladili jazdou, ale teraz... Raz dvíhame mňa, raz Riša – teda mňa viac krát ako jeho, priznávam :-)

Trúbime na ústup, lenže cesta späť je horšia ako cesta tam. Teraz nás čakajú prudké výjazdy, ktoré sú často úplne mäkké – zakopať 21“ koleso nie je vôbec problém. Keby aspoň boli mäkké vždy, lenže nie je tomu tak, a preto znova obava z plného gazu – ak je povrch mäkký, rýchlosť a plný plyn to vyriešia, ale ak by bol povrch tvrdší, rýchlosť by bola vysoká a mohol by som letieť cez hranu duny. Stále mám pred očami fotografiu Sqwera po takomto lete. Výsledok: vykĺbené rameno, zlomená hlavica kĺbu a na dvakrát zlomené zápästie.

To si teda rád odpustím a preto pre istotu ešte pár krát zapadnem, dvakrát meter pred vrcholom, čo je veru prd platné a znamená to vykopať motorku a zacúvať v hlbokom piesku aj 20m na tvrdý piesok a odtiaľ skúšať znova. Už len to cúvanie v hlbokom piesku je neskutočná makačka. Určite by bolo rozumnejšie prejsť určitý kus, potom na tvrdom zastaviť, peši to prešlapať a tak pokračovať, ale akosi nás to v tom teple nenapadlo :-)

V jednom momente sme meter pred vrcholom zapadli obaja, vedľa seba. Ja som to ešte sám scúval dole a rozbehol sa znova, ale znova som to neprešiel a bol som hotový. Bolo mi treba čúrať, srať aj vracať naraz, dal som dole helmu a ľahol si za drobný trs trávy, ktorý poskytoval malý, ale citeľný tieň. Aj s Rišom sme tam takto ležali asi 15 minút a zbierali sily. Voda v camelvaku bola nechutne teplá a tak sme vypili energy drink. Nebudem to naťahovať, cez vysielačku sme Vickymu povedali, že sme KO a došiel nám pomôcť. 1km nám trval vyše hodiny. Keby tam šiel s nami aj Vicky s GeeSom, tak sme tam asi dodnes...

Na piste sme si znova ľahli do tieňa a potom sa doslova odplazili do malej oázy. Najväčšiu srandu z toho mal Gilles, ktorý tam náhodou došiel, lebo také dve trosky ešte nikdy nevidel. Po asi hodinovom oddychu v tieni sme opätovne nadobudli fyzickú aj psychickú pohodu a ešte sme do dún išli blbnúť, ale už len tak veľmi blízko pisty – pre istotu :-).

Pri návrate do Ksar Ghilane začala Rišova motorka opäť blbnúť, ale keď sme došli do kempu, a išiel ju po 10 minútach skúsiť, tak išla ako hodinky. Netušíme, čo jej vadí.

Na další deň si nariaďujeme odpočinok, a preto si ideme zajazdiť len na dve hodinky. Lezieme aj do dún, pár krát sa aj zakopeme, ale inak si všetci traja pekne zajazdíme a zaskáčeme, hlavne Rišovi to ide fakt dobre a rád idem v jeho stope, lebo už vie čítať duny a ja vidím, kde to je mäkké a kde tvrdé, takže pekne sa tomu viem prispôsobiť. Po návrate do oázy trocha machrujem pred berbermi, čo nemôže skončiť inak ako jemným pádom.

Poobede skontrolujeme vzduchové filtre, čvachtáme sa v teplom prameni oázy a naberáme sily, zajtra musíme pokračovať ďalej.

Cesty, doprava, tankovanie

Ako som už spomenul, na všetkých pumpách kde sme tankovali bola cena za natural 95 rovnaká – 1,32 TND. Pravdepodobne je teda obchod s palivami regulovaný vládou, preto nám prišlo nepochopiteľné koľko ľudí sa živí dílovaním palív pri ceste. Úplne kľudne sa rozložia aj pri pumpe a predávajú. Okolie predavačov smrdí naftou, všade je vidieť, že keď sa leje a prská to, tak každému je to jedno. Ceny u priekupníkov sme nezisťovali, mimo pumpy sme brali iba raz a to z overeného zdroja za 2 TND / liter, čo je v Ksar Ghilane vraj bežná cena.

Kvalita benzínu – ťažko povedať. Mne motorka tiež občas išla na voľnobehu na nižších otáčkach ako je bežné, takže je možné že kvalita kolíše, ale dramatické by to byť nemalo.

Cesty sú skvelé. Hovorím o hlavných ťahoch, ktoré sú výborne značené - v prípade horizontov alebo prudkých zákrut boli vždy výborne označené zákazom predbiehania, plnou čiarou a niekedy aj znížením MPR. Kvalita povrchu bola tiež veľmi dobrá, a to aj mimo hlavných ťahov. Na niečo ako výmoľ si vôbec nespomínam. Pár krát sme jazdili aj po tme – prekvapili ma odrazky v strede cesty, umiestnené v prudkých alebo tiahlych zákrutách. Proste niet čo vytknúť.

Viac mrzela kvalita niektorých šotolinových ciest, ktoré pripomínali roletu – občas mali vlny aj 10cm. Podvozok dostal strašný záhul a bolo to veľmi nepohodlné. Prakticky čím som šiel rýchlejšie, týmto bolo lepšie, ale fakt som nemal odvahu ísť po neznámom povrchu plnom šutrov a občas hlbokého piesku cez 100km/h. Keďže zadná guma na roletách často preklzovala, tiež dostala zabrať. Rišo si to odskákal najviac, jemu sa na takejto ceste zlomil držiak GPS. Všetko zle. Našťastie sme na takéto úseky „šťastie“ nemali, lebo by sa nám motorky asi načisto rozobrali. Úplnou náhodou som si všimol uvoľnenú skrutku radičky.

Doprava je kapitola sama o sebe, ale v podstate sa ničím nelíši od bežnej dopravy v treťom svete – t.j. veľa sa trúbi, jazdné pruhy sú na okrasu, na ceste vládne chaos, ale skoro vždy sa ide plynule, kolízie takmer neexistujú a všetci sú spokojní.

Ťažké pre nás bolo ich nesvietenie – u nás musia svietiť všetci a tam nesvieti nikto. Mimo diaľnice málokto svietil aj v úplnej tme. Pri Matmate sme išli po tme, ja prvý a diaľkové svetlo zapnuté. Za zákrutou som zbadal ako sa v diaľke rozžiarili dve odrazky z pätníkov a tak som to zamieril medzi ne. Zrazu sa pätníky rozsvietili diaľkovými svetlami – bola to dodávka idúca na parkovačkách :-)

Na koho sa dalo vždy spoľahnúť boli policajti, vždy slušní, poradili, pomohli a nikdy za to nič nechceli.

Zrýchlený návrat

Ksar Ghilane – Chenini – Tatouine – Ksar Halouf – Matmata – Kebili – Gabes – Kairouan – Tunis, 2 dni, spolu 814 km

Duny sú za nami, kolesá sme večer dofúkali a dnes si to s naloženými motorkami ženieme po kamenitej piste smer východ. Do Tatouine vedie viac ciest, my ideme v Hynkových stopách. Občas prejdeme cez malú dunu, viackrát sa stane, že cesta úplne zmizne a my obchádzame dunové polia zľava, či prava, raz sme dokonca duny prekrižovali. Krajina sa postupne začína vlniť. Fúka asi 50km/h vietor a to nám do chrbta, takže motorky sa ťažko chladia. Navyše Rišova motorka opäť štrajkuje. Reštart nepomáha, preto motorku otočíme proti vetru a nechávame ju schladiť. Prešli sme asi 50km a nestretli sme nikoho! Po cca desiatich minútach motorka naštartuje a ide akoby sa nikdy nič nestalo. Dostal som nápad.

Pokračujeme ďalej a po ďalších niekoľko kilometroch sa pripájame na šotolinový „hlavný ťah“, ktorý je nechutne roletový. Tu opäť stretávame Hanu a Matthiasa, a pre zmenu opravujeme môj stroj – doťahujem spomenutú radičku.

Vyrážam prvý, dosť sa práši a tak si chalani nechávajú odstup. Po pár km vidím, že stoja. Najskôr som si myslel, že iba fotia, ale mávajú na mňa, tak sa s malou dušičkou, že čo zasa nejde, vraciam. Rolety spôsobili svoje a Rišovi sa zlomil držiak navigácie. Keď sa darí, tak sa darí...

Chenini je stará dedina s domami vykopanými do hory. Hore sa s motorkou ísť nedá, dole nás otravuje čmoud a nikomu z nás sa hore šlapať nechce. Keď to tu vydržalo tisíc rokov, tak pár rokov to ešte vydrží a ja sem prídem keď budem starý :-). Ideme do Tatouine na obed a natankovať. Nikdy predtým som nešiel 40 km na rezervu.

Spať chceme v Matmate, v podzemnom hoteli, ale samozrejme z Tatouine tam nejdeme hlavným ťahom, ale pekne bočnými cestami. Nakoniec sa z toho vykľula celkom náročná šotolinka, kde sme jazdili piesok, kamene a dokonca aj bahno. Do Matmaty sme dorazili po tme.

Do odchodu zostávali tri dni, a tak sme sa dohodli, že ešte nepôjdeme do Tunisu, ale pojazdíme miestne pisty a zostaneme spať niekde v okolí Kairouanu, ktorý je asi 200km od Tunisu. Do Tunisu sme chceli doraziť niekedy okolo obeda v deň pred odchodom aby sme stihli Kartágo a nakúpiť darčeky.

Vybrali sme sa teda smerom na západ, nie do Douz, ale pekne po piste do Kebili. Rišo machruje, že na piste vytiahol 130km/h. Ja som sa viac ako stovkou bál. Pre informáciu, medzi Tatouine a Kebili sme nenarazili na žiadnu pumpu, takže zase malá skúška nervov a 35km na rezerve – tentoraz v teréne.

Od Kebili sme už nič neriešili a gazovali hlavnými ťahmi. Keďže do Kairouanu sme došli okolo tretej, už sme to potiahli rovno do Tunisu. 590km za jeden deň a z toho asi 70 po piste – pekný výkon.

V Tunise sme až do odchodu nechali motorky v podzemnej garáži a presúvanie riešili vlakmi, či taxíkmi. Karthágo ma moc neuchvátilo, komerčné miesto, ale bolo by mi ľúto tam neísť. Ešte sme hodili pár piviek a 30% pálenky z fíg, nechali si zabaliť kurča na cestu, minuli posledné peniaze v bazáre a na pumpe a hor sa domov.

Výstupné formality bez problémov, plavba pokojná, vstup na Talianskej strane tiež bez problémov, dodávku sme našli tak, ako sme ju tam nechali, takže paráda. Rafaelovi sme dali malý darček, no a ešte tých 1100km a boli sme doma.

Záver

Tunis nás uchvátil. Ja preferujem kopce a hory, ale tento kút sveta je tak iný, že mi ani roviny nevadili. A duny, to je kapitola sama o sebe. Totálny rešpekt pred každým jazdcom rely. Ak to bude možné, vrátim sa tam s niečím menším a pojazdím okolie Ksar Ghilane.

Asi vás budú zaujímať financie – trajekt 280 € (1 osoba) + 144 € kabína (pre 4 osoby), nafta pre dodávku 180 €, diaľničné poplatky 2x 56 €, víza 20 € (1 osoba). V Tunise sme každý minuli cca 450 €, v tom je všetko.

Na záver by som sa chcel poďakovať Hynekovi (www.roadodendron.cz) a Harovi za odpovedanie na moje nekonečné otázky počas príprav.

Partneri

www.motor-car.sk/ KIA – 7 ročná záruka

www.remy.sk Hotel Remy – výhodné ubytovanie v Bratislave

www.lc8.cz LC8 Adventure Club – Ready for Adventure

Špeciálne poďakovanie za nezištnú, ale dôležitú pomoc Gillesovi Mecenemu - quad-desert-tunisie.org

Text: matus

Foto: babci,Vicky