Nad asfaltom sa drží príjemné teplo, čo sa počas dňa isto zmení. Zvuk motora ma uspáva, keďže vďaka cestovnej horúčke som sa v noci poriadne nevyspal, a tak si v duchu čosi spievam, to ma preberá k životu. V Prievoze vybehnem na obchvat a o chvíľu si to už švihám po diaľnici na Triblavinu, prvé odpočívadlo, na ktorom sa mám stretnúť s kamarátom. Dohodnutí sme na pol šiestu.

Trochu mešká, tak uvažujem nad jednou klobáskovou v nonstopke, ale nerád by som sa posral z majonézy. Netrvá dlho a už za sebou registrujem silnejúci rachot štartujúceho lietadla, rozumej vykuchané rúry 1500-ky Harley Davidson. Môj Intruder 800-ka sa tíško môže schovať. Prehadzujeme pár živočíšnych rečí o rannej potrebe a hneď aj vyrážame na cestu. Na cestu síce do Bulharska, ale cez Ukrajinu, Moldavsko a Rumunsko. Naspäť potom naprieč Balkánom, cez Bulharsko, Srbsko, Rumunsko a Maďarsko. A koho to bol nápad dať to takto netradične? Asi spoločný. Teda môj, ja som Maňo, a Osmijankov.

Plán je jasný, teraz sa len treba hlavným ťahom cez Zvolen čo najskôr dostať na Východ. To zvládame v dobrom čase a o jednej poobede už zamieňame v košickej zmenárni koruny za éčka. Ďalej Sečovce, Sobrance, dávame malý obedík a riešime poslednú telefonickú korešpondenciu bez roamingu. Na slovenskej strane hranice vo Vyšnom Nemeckom sme vybavení rýchlo a bez problémov, na ukrajinskej treba vypísať známe vstupné bumážky. Mladá oslnivá blondínka v uniforme nám ochotne pomáha, kým iná staršia neoslnivá teta chce vedieť, čo máme v brašniach a kam máme namierené. Po informácii, že možno až do Turecka, sa chytí za hlavu, kričí, že sme blázni, a obsah brašní ju už nezaujíma. Colnica komplet nám trvala asi pätnásť minút.

Kúsok za ňou zastavujem a dávam si do poriadku papiere. Pribieha vekslák, ukrajinský Cigán, a chce robiť biznis. Dáva snáď dvojnásobný kurz. Zasmejeme sa a ignorujeme ho. Prichádza ďalší, začnú sa handrkovať, medzi sebou zhadzovať cenu, pritom my sme od nich nič nechceli. Až keď je kurz prijateľný, zamieňam u jedného z nich pár hrivien, nech dajú pokoj. Ten odchádza, zatiaľ čo druhý sa tvári nešťastne, že u neho by to bolo výhodnejšie.

Všade je kopa prachu, nad asfaltom sa vlní rozpálený vzduch. Keďže som prešvihol obchvat, prechádzame plynule centrom Užhorodu smer Mukačeve a prvú zastávku si robíme až na pumpe kvôli palivu. Obaja chceme plné a pomocník, ktorý mi tankuje, na moju otázku ohľadne platby odpovedá, že berú. Aj euro, aj kartu. Fajn. Keď sa však chystám v kase platiť, neberú. Ani euro, ani kartu. Začínam teda počítať hrivny, ale to sa už za mnou objavuje pomocník, o niečo pokladníka prosí a niečo mu vysvetľuje. Ten prevracia oči, berie kalkulačku, urobí nám veľmi dobrý kurz a šťastný chlapík za mnou si hneď pchá eurá do vrecka.

Sú asi štyri hodiny poobede, teplo na skapanie. Novou štvorprúdovkou mierime k Mukačevu. Motory dostali iný zvuk, lepší výkon a nižšiu spotrebu a ja tak intenzívne spomínam na drahý slovenský benzín, až ma od jedu rozbolí brucho. Obrovský rozdiel v kvalite a to pri 18 korunách za liter. A vôbec všade na Ukrajine a v Moldavsku bol benzín vynikajúci, nemám s ním jedinú zlú skúsenosť.

Objavuje sa odbočka na Mukačeve a Chust. Točím a opäť sa, podobne ako v Užhorode, netriafame na obchvat. Tentoraz už ale prejazd plynulý nie je, jemne blúdime v okrajovej štvrti s rozmlátenými ulicami a ošarpanými domcami a hľadáme nejakú smerovú tabuľu. Keďže tá sa nekoná, som nútený sa na cestu opýtať staršieho chlapa na skútri. Kýva, aby sme ho nasledovali.

Do tretice sa už na nás usmialo šťastie, mestečku Chust sa vyhýbame širokým oblúkom. Okrem iného sa nám tam darí cez plnú čiaru predbehnúť kolónu na čele s policajným autom, našťastie kašlú na nás. Krajina je mierne zvlnená, polia a dediny, vpredu sa dvíha panoráma Karpát a cesta príjemne ubieha. Človek sa pozerá vôkol, akoby sa dostal o tridsať rokov späť. Niekedy po ceste pobehuje pes, inokedy sa tam motá statok alebo milícia. Plašíme konské povozy a blížime sa k Tise a rumunskej hranici, ktorú však nemienime prekračovať už tu.

Zatiaľ nie je veľa dôvodov zastavovať. Pauzu robíme len raz, keď sa pred nami predbiehajú dva nákladné Uraly snáď ešte z druhej svetovej. Lesácke klaničáky na benzín, obuté do jeden a pol metrových gúm, robia taký smrad, že nie je poriadne vidieť a nádych rovná sa smrť. Kým liečime pľúca jednou zdravotnou, pristavujú sa pri nás dve endurá s ruskými MPZ-kami. Či nepotrebujeme pomoc. Pýtam sa chlapcov, kam majú namierené. Vraj tiež Moldavia a potom okolo Čierneho mora do Kazachstanu. Lucky Bastards. My na to nemáme techniku.

Zvečerieva sa a múdre by bolo nájsť si už nejaké to miesto na prespanie. Po rozbitom asfalte popred paláce „nových Rusov“, resp. tu Ukrajincov a Rumunov, konečne pred deviatou večer dorážame do dediny Veľký Byčkiv oproti rumunskému Sighetu Marmatiei. Je tu dobrým zvykom mať obchody otvorené až do neskorých hodín, preto nie je problém nakúpiť si aj o takomto čase. Vchádzam do malých potravín a železom okované podrážky zarachotia na dlážke. Za pultom sedia dedko s babkou a bojazlivo si nás prezerajú. Obslúžime sa sami. Berieme si pár hlúpostí, niečo na pitie – dva litre kvasu, a pri platení sa ma ujo pýta, odkiaľže to sme. Keď počuje, že sme bratia Slovania, začne sa usmievať: „Nie, nemusíte spať v lese,“ vraví. „Aby náhodou neboli nejaké problémy, poďte ku mne na záhradu.“ Radi prijímame, keďže už je skoro tma. Sadá do auta a vedie nás hore dedinou, úplne na jej kraj k oplotenej záhradke s altánkom a jazierkom. Vraví, že všetko je naše, sme predsa hostia. Môžeme si ryby nachytať, v záhrade natrhať čo a koľko chceme a kľúče stačí, keď vrátime ráno v obchode. Želá nám dobrú noc a odchádza. Škodu mu ale robiť nechceme, tak len niečo malé do brucha a spať. Spíme bez stanu, len tak na tráve, rosy veľa nepadá. Ľudia z dediny chodia ešte cez plot obzerať motorky, mne už je to ale jedno. Dobrý vzduch, jemne zmiešaný s dymom, kŕkanie žiab a búrka niekde v diaľke na západe ma uspávajú. A keď sa pridajú zvonce oviec z košiara odvedľa, vzdialené pískanie vlaku v údolí na rumunskej strane a húkanie sovy, zaspávam s hašišáckym úsmevom, môžete ma aj zabiť.

Ráno mám problém so vstávaním. Do uší si dávam štuple a okolo hlavy omotávam ladviňák, lebo Osmijanko už pobehuje a ja chcem ešte spať. Definitívne ma budí až sám pán majiteľ, ktorý sa prišiel rozlúčiť. Naťahujem prepotené kožené gate, prehadzujem pár slov, poldeci a cigaretku s partiou drevorubačov o tom, že my si jazdíme po svete a oni musia robiť (teda to vraveli oni) a vyrážame. Zas nás čaká horúci deň, aj keď v údolí pri Tise je zatiaľ príjemne.

Cesta vedie donekonečna popri rieke, ale nám to nevadí. Príroda sa podobá slovenskej, len kraj je viditeľne chudobnejší. Prechádzame turistické stredisko Rachiv, Jasiňu a Jablonické sedlo nad nimi, čím opúšťame Zakarpatie, povodie Tisy a načas aj Dunaja. Znova nás predbiehajú tí dvaja Rusi na endurách, zdravia a trúbia. Tu už je viac ihličnanov, krajina má horský ráz a vidieť tu peniaze z turizmu. Kvalita asfaltu je obstojná až po obec Diljatyn a našu odbočku na vedľajšiu cestu na Kolomyju. Tam sa povrch pre zmenu okamžite mení na extrémne extrémny. V Kolomyji potom znovu po napojení na hlavný ťah od Ľviva zastavujeme na malej pumpe, síce bez zákazníkov, zato s piatimi nudiacimi sa zamestnancami. Sú veľmi milí a chcú sa s motorkami odfotiť. Jeden z nich mi vraví, že predal akémusi Nemcovi svoj motocykel Mercedes ešte z vojny za 10 tisíc USD.

Hory ostávajú za nami a pred sebou máme rovnú dosku až niekam po Ural. Ďalšie vyššie kopce nás čakajú až cestou späť v Bulharsku, ak teda nerátam občasné vyjazdené koľaje úctyhodných rozmerov. Inak ale asfalt na ukrajinských hlavných ťahoch nie je žiadna veľká tragédia. Stovka bez problémov. V Bulharsku chceme byť v utorok ráno, máme tam zaplatené apartmány a zvyšok partie, idúci autom priamo, nás tam má čakať. Preto mesto Černivci, zvané aj Paríž Ukrajiny, len obchádzame. Polia, polia a zas polia sa žiaľ obísť nedajú. Raz darmo, Ukrajina je bývalá obilnica Sovietskeho Zväzu.

V jednej z dedín stojí chrbtom k nám milicionár a so sci-fi pištoľou meria do protismeru rýchlosť. Keď prechádzam okolo neho, otočí sa za zvukom a padne mu sánka. S otvorenými ústami vyvaľuje oči, chce radar namieriť na mňa, ale už tam má zamerané iné auto. Chvíľu sa s ním, stále so strašným výzorom v tvári, pasuje, keď ho vtom znova prekvapí hrozný hluk a objavuje sa za ním ďalší malý mužík na veľkom stroji. Milicionár zmätene vzdáva boj, pištoľou mieri už len kamsi do neurčita, navyše je fuč aj to auto, ktoré zameral pôvodne. Ostáva stáť vedľa cesty nasucho, strápnený a aj cez hluk motorov musí byť počuť, ako sa z neho rehoceme.

Na ďalšej pumpe berú doláre, čo je fajn. O jednu menu menej. Ešte sa niekde zbaviť nórskych a švédskych peniažkov. Posledné hrivny míňame pred moldavskou hranicou v malých, ale luxusných potravinách, drahších ako na Slovensku. Kupujem si Limonadnyj Džo. Z fľaše sa zubí kovboj, ale s Kolalokou to má spoločné pramálo. Chutí ako zubná pasta s Redbullom.

A teraz si predstavte našu dedinskú Jednotu, v ktorej pracuje asi desať mladých slečien okolo dvadsiatky, jedna krajšia ako druhá. A predstavte si nás, nasadajúcich na motorky a všetky tieto slečny v červenobielych rovnošatách, jednu vedľa druhej, nalepené zvnútra na veľké výkladné sklo. Slzy mi tentoraz tiekli nie kvôli vetru. A ešte kus cesty som v duchu s tými bielymi čelenkami, červenými sukničkami a ich smutnokrásnymi pohľadmi bojoval asi tak, ako ten milicionár so svojím sci-fi delom.

V krajinách bývalého CCCP to na colniciach funguje tak, že pred vstupom do colného pásma sa zapíše váš vstup a za ním zasa váš výstup. Funguje to tak na hranici so Slovenskom, ako aj na tej moldavskej. Okrem toho majú ešte svoje stále prihraničné posty, na ktorých sedáva vojak. Je to taká normálna búdka s rampou cez cestu, ale keď som tam pribrzdil, vojak sa len spýtal, či máme problém. Ak nie, tak môžeme pokračovať. Iní rovno mávli.

Vstupujeme teda do colného pásma, kde stojí celkom slušná kolóna, asi tak na dve hoďky. Vypínam motor a idem sa zapísať Ukrajincovi do búdky. On si poznačí ŠPZ a vraví, že treba zaplatiť cestný poplatok. Pýtam sa koľko. Ťahá čosi z päty, ale toľko hrivien už ani nemáme. Ponúkam mu eurá, koruny, rumunské lei, ale tie nechce. Nakoniec, keď naškrabeme po vreckách nejakých 18 hrivien, teda asi 80 Sk, mávne rukou, vezme a vraví, že kamaráti si za to dajú na naše zdravie pivko. Smejem sa a hovorím, že to mal povedať hneď. Smeje sa tiež. Za osemdesiat korún najlepší kamaráti. Ukazuje mi, aby sme kolónu áut predbehli a zaradili sa do VIP pruhu. Urobíme teda, ako nám radí, aj keď z jedného auta cestou počuť rozhorčený výkrik, či sme snáď nejaká delegácia. Vpredu na čiare vychádza z búdky, pred ktorou stojí asi desaťmetrový rad ľudí s pasmi, namrzený colník. Pýta sa, či vezieme drogy, zbrane alebo dievčatá. Medzitým vysielačkou kontroluje, či sme zaplatili cestný poplatok a po kladnej odpovedi sa upokojí. Pasy podám do búdky aj s výstupnými časťami imigračných kartičiek, ktoré sme dostali ešte v Užhorode. Predbiehame tak celý ten desaťmetrový rad, ale nikto sa neodváži nič povedať. Pánom je tu totiž colník a ten by to už dotyčnému vysvetlil. Podľa nášho vzoru sa vzápätí tlačí dopredu aj nejaký chlap na skútri. Otázka do vysielačky a už sa aj vracia tam, odkiaľ prišiel. Holt, cestné poplatky treba platiť.

„Koľko máš peňazí?“ pýta sa ma colník. Nerozumiem otázke a keďže sa pýta znova, odpovedám, že peniaze už som dal jeho kolegovi. Vypleští oči a zasyčí, že o tom ticho. Už je to ale vonku a v rade to začína šumieť. Pýta sa teda ináč, či máme kartičky a dosť peňazí na pobyt v krajine. V krajine, kde je všetko odpoly zdarma. Keď kývnem, že áno, rýchlo nás posiela preč. Moldavská strana tiež nezdržuje a očakávané dve či tri hodiny na colnici, skrátené na dvadsaťpäť minút, považujem za úspech.

Hľadáme zmenáreň, ale žiadna tu nie je, tak ostávame bez lei. Cesty sú chvíľami dosť rozbité, no krajinka je pekná, mierne zvlnená, s poľami, jazerami a ovocnými sadmi. A tiež s dedinkami plnými bledomodrých domov za bledomodrými bránami. V Brinceni sa napájame na hlavný ťah, trojprúdovú rýchlostnú cestu smer Balti a Kišinev. Predbiehať sa dá cez všetky pruhy, áut je však málo a vozovka tak rozmlátená, až by jeden zaplakal. Posledného cestára tu ulovili zrejme ešte za Brežneva. V miernom klesaní nabieham na takú roletu, že ledva udržím riadenie a spodok riadne otrieskavam o asfaltové vlny.

Všade sú policajti a všade merajú, nám však dávajú pokoj. Obchádzame mesto Edinet a tankujeme. Pumpár berie eurá, urobí nám skvelý kurz, za liter snáď neplatíme ani desať korún, ináč by vyšiel na dvanásť. Je zhovorčivý, milý a pri týchto ľuďoch v týchto krajoch si vždy uvedomím, s kým ja to na Slovensku žijem.

Cesta sa mení na súvislý tankodrom, takže upúšťame od plánu ísť dolu na Kišinev, v Balti to stočíme na vedľajšiu cestu cez Falesti smerom k Rumunsku a rozbitý asfalt meníme za kostrbatý betón. Ďaleko pred nami nad rumunskými horami sa kopia majestátne búrkové mraky.

Netrvá dlho a hrmieť to nebezpečne začína aj za naším chrbtom. Krátka porada a po poľnej ceste zbiehame do jabloňového sadu, čo je síce zásadná chyba, ale to v tejto chvíli ešte netušíme. Pod košatými orechmi staviame stan a čakáme, kým to príde.

Prišlo to a bolo to mocné. Blesky a hromy trvali niekoľko hodín, triasla sa zem, triasol som sa ja a pripomenulo mi to noc na mongolsko-ruskej hranici, keď sa nám poniže stanu spustila kamenná lavína tak, že niektoré nárazy skál vytvárali tlakové vlny. Aj tak som ale časom zaspal.

Ráno nás budí slniečko a smrad v stane. Čižmy a ostatné veci sme totiž mali dnu. Dávame chlebík, paštét a nasilu dopíjam Limonádneho Džoa. Ku hlavnej ceste je to odtiaľto asi 150 metrov, nemal by byť problém.

---

„Němčoury zmákneme levou zadní.“

„Nevěř tomu. Němec má techniku.“

„Němec má techniku, my máme bláto. Tahle válka potrvá do prvního deště.“

(Život a neobyčejná dobrodružství vojáka Ivana Čonkina.)

---

Osmijanko ide prvý, rozbieha sa do kopečka, po pár metroch koniec. Hrabe a blato má skoro všade. Tráva s bahnom sa mu dostala pod predný blatník, zalepila koleso a to sa celkom prestalo točiť. Pokúšame sa to vyšpárať, no už po ďalších dvoch metroch je tam zas. A akoby toho nebolo dosť, jeho HD nám ešte aj padá. Blato je tak klzké, že sa na ňom nedá ani stáť. Snažím sa potlačiť, padám aj ja. Zadné koleso na mňa hádže to svinstvo, predné sa netočí. Dusno je ako v práčovni a ja prestávam vládať. Jediné, čo sme dokázali, že sme dostali motorku z cesty do obilia. Vraciam sa späť, odhadzujem bundu a snažím sa nabrať duševnú energiu. Následne naštartujem Intruder a s motorom na jednotke vyrážam do toho obilného poľa. V obilí sa blato až tak nelepí, ako-tak sa dá postupovať. Klasy sú vysoké ako motorka, ovíjajú sa mi okolo nôh a strhávajú mi ich pod brašne. Snažím sa mať nohy na stupačkách, staviam sa na ne, čím vytrhávam obilie zo zeme a mám z neho pekné slamené papučky. S jednou prestávkou sa napokon dostanem na cestu, vraciam sa po Harley a aj ten, síce ťažšie, ale predsa dostávam ku hlavnej ceste. Keby nás tak videli kolchozníci, tí by nám poďakovali. Ostali po nás v poli dve brázdy ako za traktorom a ja som prekonal infarktový stav.

V Moldavsku je našťastie dobrým zvykom mať každých pár kilometrov popri ceste studňu aj s vedrom, preto nie je až taký problém sa po tomto excese umyť. Oproti tej „našej“ studni je benzínka, kde pri jednom zo stojanov zastavuje koník s rebrinákom a ja s prekvapením sledujem, ako do tejto limuzíny začína kočiš tankovať. V skutočnosti to tam lial do veľkého kanistra, ale ten z diaľky nebolo vôbec vidieť.

Za mestom Falesti sa končí civilizácia. Autá tam nejazdia, len konské povozy a kde niet áut, tam pripevňujú evidenčné čísla aj na voz. Smerové cedule chýbajú tiež, preto ideme naslepo, dúfajúc, že správne. Cesta je úzka, s dobrým povrchom. Tuším, že sme už mali dávno odbočiť k rumunskej hranici, akurát netuším kde. Viem len, že sa máme držať rieky Prut a nesmieme sa dostať do mesta Ungheni. To už je ale pred nami, takže brzdím pri akomsi cyklistovi a pýtam sa na cestu. Občan, odchovaný zrejme na amerických béčkových filmoch, sa nás evidentne veľmi bojí a rozpráva dosť nesúvislo. A možno má len zlé skúsenosti s pašeráckymi bandami, je to najchudobnejšia krajina Európy a hodne sa tu obchoduje načierno. Ujko nás každopádne otáča späť. Pre istotu sa na cestu pýtam aj ďalšej skupinky, všetci hovoria rusky, nie je problém sa dorozumieť. Títo sú fajn, dobre poradia a prajú veľa šťastia. Odbočiť treba teda v dedine Sculeni. Priamo v obci sa ešte do tretice na cestu pýtam dôchodcu, ktorý je ale riadne opitý a ako bonus ma medzi rečou objíma a bozkáva.

Cesta na hranicu je cestička pre jedno auto. Tenká lesná popri rieke. Evidentne tadiaľ do EU veľa ľudí nechodieva. Colníci nám vezmú pasy a nechávajú nás čakať asi polhodinku. Dobre aj tak, lebo auto vedľa prehádzali a poslali späť. Aj tu platíme poplatok za cesty, tentokrát ale legálne priamo v banke v budove colnice. Beriem si tam hneď aj rumunské lei. To všetko na moldavskej strane. Vyzerá to tam ako servis traktorov v Revúcej. Na rumunskej strane je to iné. Budova je veľká a moderná, z fondov EU, s colníkmi sa dá rozprávať rusky aj anglicky. Zaujíma ich všetko možné, ale v batožine sa príliš neprehrabávajú.

Vysmiaty colník nechce dať Osmijankovi pokoj: „Koľko stojí motorka?“ Ten mu odpovedá, že 10000€. Chlap vystrúha neopísateľný výraz a zvolá: „Čo ja by som s tým urobil na trhu v Kišineve!“

Pred nami je nová asfaltka, ktorá je bohužiaľ len krátka a nasleduje ďalšie natriasanie až do mesta Iasi. Tam trochu kufrujeme, takmer sme vbehli do nejakej továrne, ale strýčko na zastávke nás odnaviguje správne, a tak o pár minút už v páliacom slnku ukrajujeme prvé kilometre nezáživnej krajiny bez stromov cez Vaslui do Tecuci, kde zastavujeme na pumpe. Natešený poľský kamionista si aspoň chvíľu má s kým pokecať: „Ja Polak, ty Slovak...“

Je nedeľa poobede, rumunské cesty sú plné áut a ja mám pocit, že v krajine práve prebieha celonárodná grilovačka. Za každým mestečkom, keď sa nájde aspoň pár stromov, už je tam kopa ľudí. A ak je ten les čo len trochu väčší, tak pripomína jedno veľké ohnisko medzi hromadami odpadkov. A policajti majú asi celonárodný deň boja proti vysokej rýchlosti, lebo tí sú tiež všetci vonku, merajú a zastavujú. Ešte nikdy som nezažil stáť hliadku v každej dedine, niekde dokonca aj dve. A tiež som ešte nikdy nevidel dedinu, ktorá má cez štyridsať kilometrov. Ísť tak dlho päťdesiatkou je o nervy, takže samozrejme nevydržím a postupne zrýchlim. Nestopol nás ale našťastie nik.

Keď tak nad tým uvažujem, je zaujímavé, že napriek tomu, že Východoeurópania často jazdia ako retardovaní, po celú dobu sme nevideli jedinú búračku. Snáď to bude tým, že sa tu pravidlá cestnej premávky dodržujú len približne, a tak sú vodiči navyknutí mať oči všade, očakávať aj neočakávané a v zlomku sekundy to potom účinne riešiť.

Blížiac sa k delte Dunaja a mestu Galati, zle odbočujem na zdemolovanú cestu, po ktorej miestami vedú aj koľajnice. Ruština ako dorozumievací jazyk však funguje úspešne stále. Zastavujeme potom až pri meste Braila, kde by sme kompou chceli preplávať Dunaj. Keďže neuznávam navigačné systémy, stojím na krajnici a študujem mapu. Z diaľky sa približuje akýsi zvuk motora, ale nevenujeme mu pozornosť až do chvíle, kým sa ten zvuk pri nás nezastaví.

Je to čierny HD, majiteľ nás zdraví kývnutím. Pýtam sa, či hovorí rusky, anglicky alebo nemecky, odpovedá peknou angličtinou. Perfektná angličtina, švédska ŠPZ, na bunde nápis Jönköping a vraj je miestny. Smeje sa, keď mu neverím. Vysvetľujem mu náš úmysel prejsť tu cez Dunaj, okolo delty pokračovať na Konstancu a pozrieť si cestou rímske vykopávky v Cetatea Histria. Odhovára nás, že kompa je príliš malá a môžeme tam vraj čakať aj niekoľko hodín. Ak chceme na Konstancu, lepšie je nám ísť na dedinku Viziru, tam odbočiť na malú vidiecku cestu s dobrým asfaltom a po nej potom na hlavný ťah a na most, ktorý ja na mape vôbec nemám. Ponúka sa, že cez Brailu nás prevedie on.

Míňa nás policajt na Dácii a trúbi, že nebezpečne stojíme. Rumunský Švéd mu ukazuje známe gesto a kričí niečo ako Malá Fatra. Policajt následne odchádza preč.

Jazda cez mesto má podobu stotridsiatky cez plné čiary. V plnej premávke je to na mňa hodne drsné. Previedol nás ale neomylne a ešte nás pozýva do miestneho motorkárskeho klubu, ktorý mu patrí, že si tam spolu vypijeme a môžeme tam aj prespať. No my budeme radšej pokračovať.

Krajina je rovná doska plná polí, niet veľmi na čo pozerať. Vo Viziru odbočujeme a ako Švéd správne vravel, cesta je bez jám, no dve autá sa vedľa seba míňajú len tak-tak.

Slnko zapadá, horúčava ostáva. Všade sú predavači melónov. Jedno cigánske decko teraz pre zmenu ukazuje vztýčený prst mne. Do týchto chvíľ sme diskriminovaných príliš nevideli, zato tu sa ich rojí ako v nestráženej fabrike. Som unavený a potrebujem sa dobre vyspať. Motely ani reštaurácie tu ale nepoznajú, aj stromy sú tu veľkou výnimkou. Okrem pár špinavých dedín všade iba obilie a prach. O chvíľu bude tma a stále nie je kde zbehnúť z cesty. Nakoniec nachádzame jednu poľnú a ja som rozhodnutý ostať tam, aj keby kombajny padali. Prach je tu taký úžasný, že Osmijanko musí chvíľu počkať, kým sa za mnou usadia kúdoly, aby ma mohol nasledovať.

Záchranou je jeden neobrobený lán. Vybalíme spacáky, niečo zjeme, chvíľu kecáme, vetráme spotené zadky a akonáhle zaľahneme, hneď aj spíme. Zaprášená burina je dnes tá najkrajšia posteľ. Ešteže je bezvetrie.

Trvá to ale len pár minút. Jemný šuchot a zo spánku ma priamo na nohy stavia jeden z povestných rumunských psov, ktorý mi oňucháva tvár. Jasne som videl jeho hlavu tesne vedľa svojej. Teraz kúsok odbehol a niekde neďaleko v tme zavýja. Hajzlík. Krátky moment si v spacáku hľadám srdce, následne sa mi nedarí zaspať. Keď už je konečne spánok znova na krajíčku, do bodky sa napĺňa moje večerné odhodlanie ostať na poli, aj keby kombajny padali. Na susedné pole totiž jeden prichádza, zapína reflektory a poďho žať. Kosí niekoľko hodín. Konečne skončil a odchádza - sláva! Vzápätí prichádza ďalšia mašina, zberá to, čo tá prvá pokosila a dáva si tú istú trasu. Pomaly bude svitať. Aby nás tu ráno niekto z poľnohospodárov zbytočne nevymákol, nastavujem budík radšej na piatu. Už krátko po štvrtej ma z driemot preberá hluk. Štyri metre od nášho hniezda idú cigánske vozy, ťahané koňmi, jeden za druhým víria prach a všetci čumia. Postarší chlap zdvíha ruku a kričí: „Nazdar!“ Ten bude asi Róm.

O šiestej ráno sa drží nad krajinou príjemná hmla a chládok. Mne ale, teraz už na hlavnej ceste do Konstance, hučí v hlave ako v úli. Most ponad Dunaj je nový a krásny. Dochádza mi, prečo som ho nemal na mape. Rumuni totiž stavajú a opravujú ako besní. A tiež je dlhý, veď Dunarea už v týchto miestach nie je žiadna riečka. Na jeho konci sa potom za prejazd platí v búdke poplatok. Kraj je tu viac zvlnený, zelenší a začína byť cítiť morský vzduch. Pár krát zastavujeme, lebo domáci si začiatok týždňa spríjemňujú veselou hrou Vytlač motorkára do jarku.

Konstanca nás víta rannou pondelňajšou špičkou. Obrovské mesto s rozbitými ulicami a nefunkčnými semaformi. Treba ním prejsť naprieč, ale všetko je totálne upchaté. Stále stojíme a slnko neznesiteľne pečie na naše čierne kožené oblečenie. Náhodou nachádzame nejaký obchvat pre kamióny, ale sú to iba panely ledabolo vedľa seba, a aj tak nás po chvíli vracajú späť do mesta. Na jednej upchatej križovatke sa spod auta predo mnou vynorí snáď meter hlboká diera a na jej dne je vidieť kanálový poklop. Osmijanko sa hlasno smeje, ale ja ju obchádzam na centimetre. Vedľa nej je totiž ešte jedna, asi polovičná.

Z Konstance vedie po pobreží štvorprúdová široká cesta prímorskými letoviskami až po lodiarske doky, kde obchádzame jednu rozostavanú loď, veľkú ako malé sídlisko. Od nej je to po bulharskú hranicu už len na skok.

Na colnici je rad asi na štyridsať minút. Ísť dopredu sme sa ani nepokúšali. Colník behá od okienka, hromadne zberá pasy a zas ich roznáša. Pokiaľ autá prehľadávajú, nás púšťajú bez slova. Rozmýšľame, či to tu do zajtra niekde pri mori neodstavíme. Prišli sme neplánovane o deň skôr, keďže na cestách medzi poľami nie je veľa dôvodov zastavovať. Ale polia sú aj tu a asfalt predsa len o niečo lepší, tak sa rozhodujeme ísť ďalej. Cestu do Varny nám miestami spestrujú prostitútky, niektoré fakt krásne. Medzi Varnou a Burgasom je zas krásna príroda. Mierne, dubom porastené kopce sú po predošlých dňoch obrovskou zmenou a vlastne prvým lesom od ukrajinských Karpát.

Počas krátkej zastávky vylieza z lesa podivné indivíduum a pýta cigaretu. Tričko s lebkou a marihuanou a asi tri zuby v ináč bezzubej papuli. Môže mať tak do tridsať rokov. „Ja rocker, aj ty rocker,“ hovorí mi a plieska ma po ramenách. Vraj jeho brat má super diskotéku Ufo, kam musíme určite zájsť. Inokedy.

Burgas ako Varna. Chvíľu cez mesto, potom pomedzi rozostavané hotely a aquaparky, výpadovka a sme vonku. Zas dubové lesy, príjemná klíma a široká cesta. Tá sa ale letoviskami končí, a keď schádzame z hlavného ťahu na Turecko, máme pod sebou už len úzku cestičku do posledných troch či štyroch prihraničných rybárskych dedín.

To, že sme prišli do cieľa o deň skôr, nebol problém. Všetko sa vybavilo a nás čaká krásna pláž bez turistov, príjemná lacná reštaurácia a nehorázna pohoda. Sinemorec.

Čas letí a týchto pár dní teda preletelo extra rýchlo. Nastal deň odchodu, pred nami 2000 km a za nami od mora sa blížiaci dážď. Našťastie sa stihol vypršať ešte do obeda, takže o dvanástej je už cesta pomerne suchá. Na Burgas sa vraciame rovnakou trasou, akou sme sem prišli, rovnaké dve motorky, ale posádky a batožina sa zdvojnásobili. Osmijankovi za chrbát pribudla jeho polovička Zuzka a mne kamarátka Madlin. Z Burgasu pokračujeme diaľnicou na Sliven, následne cestou prvej triedy na Kazanlak a Karlovo.

Sme na pumpe a kupujem si cigarety. Pumpárka najprv nereaguje, potom vyťahuje zo šuflíka kartónovú škatuľu, v ktorej sú rôzne značky. Vyberiem červené marlborky, zaplatím, vyjdem von a zapálim si. V prvej chvíli mám pocit, že mi roztrhne pľúca, v druhej, že sa povraciam. Pozerám na krabičku. Mizerne vytlačená, bez ražby, zjavne vyrobená niekde v balkánskej pivnici. Presvedčivý dôkaz, že fajčenie zabíja. Zákerne si ju odkladám na domov, porozdávam nepriateľom.

V motoreste Degeja si doprajeme neskorý obed. Ja trácky syr, čo je zapečená misa s bielym syrom, salámou, rajčinami a korením. Je to tak dobré, že by som to bol schopný jesť stále, ale tie korenia sú mi záhadou. Obsluha je pozorná, sedí sa tu príjemne a dá sa pokecať aj rusky.

Pôvodný plán bol pokračovať na vyhliadku v priesmyku Šipka, ten ale teraz meníme a nový plán sa volá Trojan. Nachádzame sa v širšom údolí medzi pohoriami Sredna gora a Sredna Stara planina a tabuľa jasne hovorí, že prechod je otvorený. Fantastická cesta, serpentíny v príkrom svahu. Nikto nie je sklamaný, len s každou zákrutou klesá teplota. Z 35°C dole na asi 15°C hore. Kým dole som sa pred polhodinou potil, tu mi mrznú hnáty. Aspoňže slnko ešte nezašlo za kopce a trochu hreje. Zeleň sa rýchlo mení od agátov a borovíc cez smreky až po holiny, na ktorých sa pasú stáda koní.

V sedle (1520 m.n.m.) stojí pamätník, pri pamätníku auto, na aute dvere dokorán a z dverí sa valí naplno pustená bulharská popmusic, šmrncnutá arabskými rytmami. Mládežníci tu trávia príjemný večer. Fotia sa nám na motorkách, pri tom sa snažia hovoriť anglicky, ale príliš sa im to nedarí. Panoráma je nádherná. Pohľad na hory, na kone, pár nádychov k tomu a je mi jasné, že pokračovať ďalej by bol hriech. Že toto miesto stojí za to, aby sme tu prespali. A tak ešte pár fotiek, pomedzi koníky nazad na cestu a akonáhle sme medzi prvými stromami, hľadám miesto na bivak.

Ani na druhý pokus sa mi nedarí nájsť vhodnú čistinku, hlavou ale viac krútim nad lesnou cestou, celou dláždenou kameňmi. Musela to byť nadľudská práca. V tej chvíli ešte netuším, že jazdím po bývalej rímskej pôde a po historickej ceste, spájajúcej antický Rím s Burebistovou Dáckou ríšou, neskoršou rímskou provinciou Dacia.

Na tretí pokus nachádzame miestečko pre nás ako stvorené. Stolík, ohnisko a na strome tabuľka Via Traiana. Oheň, čo som zapálil, sa nestretá s veľkým nadšením, takže ho nechám vyhasnúť. Stany máme rozbité dva, nech máme štyria dosť miesta, ja ale ostanem radšej vonku, že budem akože strážiť. Keďže je chladno a okolo húkajú sovy, dám si štuple do uší a okolo hlavy omotávam ľadviňák. Strážim tak celú noc. Dievčatá podchvíľou bežia za kríčky, prekračujú ma, no ja strážim ako zarezaný.

Ráno vstanem už za svitania, chcel by som sa prejsť po kúsku histórie. Je to pekné miesto, pripomína mi hory na Slovensku. Keďže ani po dvoch hodinách sa stále nik nemieni zobudiť, dám si aj ja ešte „dvacet“. Keď ma potom budia, smejú sa, že dlho chrápem.

Zjazd z Trojana je rýchly. V mestečku s rovnakým názvom idú baby nakúpiť, následne sa kúsok vraciame a vydávame sa kľukatou horskou cestou na Teteven. Vedie listnatými lesmi s peknými výhľadmi, je úzka, samá zákruta a je na nej rozsypané kamenie. Ale napriek tomu, že je to cesta tretej triedy, je dobrá a bez dier. Celkove sú tu cesty v dobrom stave. Po dedinách je hodne hotelov, nových penziónov a zimmer freiov, tiež obchodov, reštaurácií a kúpalísk. Sofia je neďaleko a toto bude nepochybne jedna z jej rekreačných zón. Pokračujeme do Glozene a Jablanice, kde je výjazd na diaľnicu do Sofie, plnú tunelov a zákrut. Je super vyjsť z tunela uprostred svahu priamo na most a na jeho konci vojsť zasa rovno do tunela. V meste Botevgrad majú poobedňajšiu siestu, ulice sú rozpálené a vymreté. Cestou na Vraca nechtiac prešvihneme odbočku na kláštor Čerepyš a rieku Iskar a vracať sa nám už nechce. Deň ubieha spolu s najazdenými kilometrami. Pri jednej zo zastávok sa pristavuje motorkár na CBR a pýta sa, či nepotrebujeme pomoc. Chvalabohu nie.

Cesta sa znova rozširuje na štvorprúdovku, predbiehame kamióny a jeden z nich má pezinskú ŠPZ-ku. Mávame mu a on nás za odmenu zdraví vytrvalým hlbokým trúbením. Keď o chvíľu o kúsok ďalej zastavíme pri akejsi reštike, ozve sa za nami zvuk prudkého podraďovania, odfukovania hydrauliky a biely Renault Magnum vybieha vo veľkom oblaku prachu na trávnatý okraj cesty. Keby som nevedel, o čo ide, tak sa aj zaseriem od strachu, že nás naberie. Bol to ale samozrejme ten „náš“ truck a vyskočili z neho dvaja chlapi. Z Peloponézu je to na Slovensko ďaleko a je im príjemné taký kus od domova počuť rodnú reč.

Blíži sa srbská hranica, ráz krajiny sa mení a kým po pravej ruke sa nám rozprestiera dunajská rovina, po ľavej sa dvíhajú mocné bralá vápencovej Vračanskej planiny. Na jednej z benzínok tam pri tankovaní pumpár prepočítava podľa bežného kurzu, a tak platí Osmijanko eurami. Nato vbehne dnu zrejme majiteľ, zamestnancovi vynadá a nás odrbe o pekných pár bubákov navyše. Jeden z dvoch čiernych momentov cesty. Ten druhý bol tiež v Bulharsku, keď sa istá bufetárka príliš hrala na dámu.

Pri obci Ružinci to stáčame na Belogradčik. Červené zlepencové stĺpy v údolí, čnejúce v lúčoch zapadajúceho slnka na pozadí majestátnych skalnatých masívov, pôsobia naozaj impozantne. Takmer ako v Utahu. Sme už unavení a zbiehame ku riečke, kde sa dá opláchnuť. Tam, oproti červenému bralu, na ktorom už chýba len Apač, víťazne držiaci nad hlavou pušku, aj ostávame na noc, krásnu a hviezdnatú.

Počasie nám zatiaľ vychádza výborne. Teplota tak akurát a dážď tiež nehrozí. Kľukatými cestami, voňavými borovicovými lesmi a skalnými mestami sa dostávame do Belogradčiku, mestečka, nad ktorým sa vypína priam rozprávková turecká pevnosť Kaletto. Trafiť k nej ulicami mesta je jednoduché, pretože všade sú šípky buď fortress, alebo azbukou krepost. Pár prudkých serpentín a sme tam. Vstupné je nejakých päť leva a že sú to teda dobre investované peniaze! Široké prázdne predhradie veľmi nezaujme, ale jadro, schované vo vysokých skalách, je skutočne pozoruhodné. A ten výhľad...

Spoliehajúc sa na intuíciu, vyrážame z mesta naslepo po neznačených cestách a máme šťastie. Cez Podgoru a Rakovicu cestičkami tretej triedy do Kirejeva. Pokým bulharský colník si len letmo prezrie papiere a púšťa nás ďalej, ten srbský nám vezme pasy a dáva si na čas. Jeho kolegovia zatiaľ driemu na lavičke v tieni, nikde žiadne autá, svätý pokoj. Po registrácii sa s nami snaží nadviazať debatu. Niečo mi hovorí, odpovedám, že nerozumiem.

„Bulgarski govoriš a srpski ne? Radovan!“ A mám, čo som chcel. Podáva mi pas: „Radovan... Karadžič.“ Osmijanko sa zubí, ale tiež ho to neminie: „Martin... Luther King.“ Petra je Petra, pokračovanie mu nenapadá. Zuzana je tiež len Zuzana, ani tam si nespomína na vhodné priezvisko, zato ho zaujíma jej zelený neúniový pas, vydaný ešte v dobe, keď bola jeho držiteľka mladá, čo už je hodne dávno. „A to je čo?“ vypliešťa oči striedavo na pas, na nás a ide sa poradiť so spiacimi kolegami: „Dobro.“

Srbský orgán sa zdanlivo hral na prísneho, ale kto sa mu pozrel do očí videl, že tie sa smejú. A bolo poznať, že by si kľudne s nami sadol aj na pivo, keby v tej chvíli mohol.

Okolo mesta Zaječar točíme ku povestnej úžine Dunaja, k Železným vrátam. Vďaka vojne a embargu sa tu žije chudobne a áut, resp. často pojazdných autovrakov, je na ceste poskromne. Dochádza mi benzín, idem už na rezervu a nervózne vyzerám pumpu, no celou cestou na Majdanpek žiadna nie je. Ako to už ale v takýchto chvíľach býva, zase raz zaúradovalo šťastie. Poplietla nás jedna neoznačená križovatka, a tak môžme neplánovane načerpať v Negotine. Palivo je tu aj o desať korún na liter drahšie, než u nás. Pumpár sa usmieva: „Slovačka, vy prijateli.“ Platíme eurom, vydávajú nám dináre. Potom sa vraciame na odbočku na Majdanpek.

Všade okolo cesty dymia miliere, v ktorých domáci pália drevené uhlie. Krajina je tu podobná Dolnému Rakúsku, vozovka je pekne spevnená, s bielymi múrikmi okolo domov. Do samotného mestečka už nezájdeme, schádzame priamo ku Dunaju. To ma neskôr aj hodne mrzí, lebo sú tam jedny z najväčších povrchových baní v Európe.

Hlási sa hlad a tak v dedinke Topolnica brzdíme pri ceduli „reštaurácia“. Slnečníky príjemne lákajú, na slnku je ďaleko cez tridsať. Lenže nikde nikoho, ani vonku, ani dnu. Strkám hlavu do kuchynských dverí a mojou tiežsrbčinou volám: „Dobar dan, izvinite, negovorim dobro za srpski...“ Z kuchyne ma preruší hlas: „Dobro govoriš.“ Vo dverách sa ukázala drobná pani, tak sondujem, či sa varí. Po súhlasnej odpovedi si pýtam jedálny lístok, ale také tu nevedú: „Pleskavica, veršalica ili čevapi.“

Z širokej ponuky jedál si teda vyberáme všetko. Kým jeme, pani si prisadne ku nám a všeličo nám rozpráva. Je to veľmi príjemné, a keby bol večer, hneď by som u nej riešil aj spanie. Okrem iného ponúka Zuzke krém na „bobulice“, ktorý tam miestni varia. Všimla si totiž jej... no, bobulice.

Dunajská zátoka v neskorom popoludňajšom slnku je fakt krásna. A okolo nej zalesnené kopce národného parku Ďerdap. Cez Donji Milanovac, čo je rekreačné stredisko s hotelmi a plážou, mierime po brehu rieky ku hradu Golubac. Cesta vedie množstvom tunelov a sú z nej pekné výhľady na celú dunajskú tiesňavu.

Slnko je už nízko a radi by sme sa niekde uložili na noc. Navyše veršalica, čo bol kusisko smaženého bôčika, mi v žalúdku robí neplechu. Zastavujeme teda pri lesnej odbočke a ja vyrážam na sóloprieskum. Cesta stúpa úzkou úžľabinou prudko do kopca, široká tak meter a pol, vyjazdená od malotraktorov. Je tak strmá, že sa bojím zastaviť, a tak len stúpam a hrabem, hrabem a stúpam, až nakoniec vo vyjazdenej koľaji padám. Byť unavený po celom dni, zdvíhať pri tom plne naloženú motorku, naviac v takomto teple a kožených handrách, to je neskutočná zábava. Po x-tom pokuse volám Osmijankovi, ten je však vypnutý. Na xx-tý pokus sa mi ju síce predsa len podarí dostať na kolesá, musím ale aj tak pokračovať v stúpaní. Otočiť sa nedá, som rád, že sa v takom kopci vôbec dokážem rozbehnúť. A znova padám. A pre veľký úspech ešte raz. Medzi rýchlo sa striedajúcimi záchvatmi agresivity a zúfalstva sa rozhodujem pre otočku kyvadlovým systémom. Po nejakých smiešnych štyridsiatich kmitoch sa mi to darí a to dokonca bez pádu. Sláva, dole to už pôjde. Vyvetrám teda pot, spustím sa zo svahu a... som na zemi zas. Do predného kola som chytil drevo a ako bonus krivím nosníky brašní. Keď som konečne na asfaltke, nie som schopný slov.

O kúsok ďalej stojí vedľa peknej zelenej vilky tabuľa „prenocište, sobe“. Na zvonenie však nikto neotvára, tak posielame baby na prieskum. O chvíľu sa vracajú so susedom, nižším vystrihaným chlapíkom. Ten sa snaží dovolať majiteľom telefonicky, no ani jemu sa nedarí, a tak nás pozýva k sebe. Ideme za ním trocha váhavo, ale stačí jeden pohľad na jeho „k sebe“ a už viem, že je rozhodnuté. Býva v karavane priamo na brehu rieky, snáď štyri metre od vody, a nad ním má malý domček, v ktorom môžeme prespať my. Sprcha na dvore zo suda, latrína ako z Dědictví, čo viac si môže správny motorkár želať. On sa volá Nikica a jeho partnerka Sunčica.

Vybaľujeme si veci a pán domáci behá okolo nás a chce pomáhať. Hovorím mu teda, že by som si dal pivo. Ani som nestačil dopovedať a už na aute buchli dvere a Nikica frčí preč. A ledva sme vybalili, už je aj späť a na stôl kladie Apatinsko. Ej, a že dobre padlo! Sunčica zatiaľ pripravila syrovo-salámovú misu, baštíme ju s chlebom. Potom nás volajú na čln, chcú nás povoziť po rieke, ale my sme vďační už za to, čo máme a stačí nám pohľad na vodu a rumunské kopce za ňou.

Nikica je výborný hostiteľ, vysmiaty, žoviálny, len máme trochu problém dorozumieť sa. Vtedy prichádza sused, sadá si ku kotve v srbských národných farbách a vraví: „Ja som študoval za lodivoda v Rotterdame a hovorím rusky, nemecky aj francúzsky.“ Hneď sa debatí lepšie. Trebárs aj o vojne, kde sa obaja zhodli, že to bola ich chyba. Vypytujú sa na Úniu, na hranice a smejú sa na tom, ako tam mohli prijať Rumunsko, keď tá krajina vyzerá tak, ako vyzerá. Dievčatá podchvíľou odbiehajú do lesa k jednému zo susedných domcov, lebo latrína je na ich vkus až príliš divoká. Keď tam bežia už tretí raz, niekto zo susedov na nich volá, že ak sa im ten domec tak páči, tak je na predaj. A nahlas uvažuje, či by ho teraz kúpili, keď je taký obsratý.

V noci nemôžem spať, je strašne teplo. A keď otvorím dvere, tak je zas zima. Ráno vstávam rovnako unavený, ako som šiel večer spať. Sunčica narýchlo pripravila niečo malé na raňajky, navyše prichádzajú ďalší Nikicovi kamaráti a núkajú nás klobáskami. Nechcú povedať, z čoho sú, až keď ochutnajú aj dievčatá, tak prezradia, že zo somára.

Pomaly sa zberáme a ďakujeme za pohostenie s tým, že fotky mu pošleme na mail. Súhlasí, ale náhle sa zarazí a začína sa ksichtiť: „Nie, neposielajte, do schránky má prístup žena a tá je doma v Majdanpeku. Sunčica nie je moja žena.“ Miesto toho nás prosí o dvadsať euro za ubytovanie, aj keď sa za to hanbí a je mu to očividne nepríjemné. Dostal štyridsať a prísľub, že sa k nemu ešte vrátime.

Ďalší bod programu je parádny hrad Golubac. Stojí na brehu Dunaja a zasahuje až do vody. No proste parádny hrad. Cestu späť znova cez dedinu Dobra okolo Nikicovho letného sídla si naozaj užívame. Každú chvíľu zastavujeme a kocháme sa pohľadmi na rieku a skalnatú úžinu, za ktorou nás čaká ďalšia colnica.

Srbský orgán je vysmiaty, motorky zhodnotí slovami „prvá liga“, do pasu hodí štemple a na rozlúčku zamáva. Za priehradným múrom na rumunskej strane je ale celkom pekný rad. Staviame sa poslušne na jeho koniec, čo však posádka českého kamióna hneď komentuje: „Jó, vy to máte dobrý.“ Chvíľu nám nezapaľuje, čo máme dobré, ale len chvíľu, dovtedy, kým si nevšimneme, že na nás máva colník a ukazuje nám, že sa máme zaradiť do diplomatického pruhu. Rumunský orgán pozrie doklady, vzdychne: „Ach, bajkeri“ a... a sme v EU. Za pätnásť minút.

V meste Orsova prichádza asi sedemročný Cigán a pýta sa: „Do you speak english?“ „Yes, I do,“ odpovedám. On na to: „My name is Nick.“ Chvíľu sa rozprávame a ja rozmýšľam nad našími spoluobčanmi, ktorí často nevedia ani slovensky.

Teraz pre zmenu kopírujeme druhý breh Dunaja, až zastavíme pri hoteli Steaua Dunarii. Po brehu behá líška a hľadá niečo pod zub. Hotel je komplet nový, personál hovorí anglicky, k tomu reštaurácia na zastrešenom móle nad vodou s krásnym výhľadom na okolie a fajn ponuka jedál a piva a je rozhodnuté - na noc ostávame tu. Dávame večeru a kým nám hore pripravujú izby, my dole zaháňame smäd fľaškovou Timisoreanou. (Sú dve možnosti. Buď je Timisoreana dobré pivo, alebo mi už chutí všetko.) Motorky sme síce mali povolené zaparkovať na chodbe, no tam sa nevošli, takže museli ostať bez dozoru vonku, čo ma práve dvakrát netešilo. Ale našťastie im v noci nikto nerobil spoločnosť. Izby sú čisté, porobené síce trochu takým tým rumunským halabala spôsobom, ale sprcha je na nezaplatenie. Horšie je to s veľkou pružinovou posteľou v štýle 19. storočia. Kto sa v noci zamrvil, zobudil toho vedľa seba, lebo všetko sa vlnilo ako v príboji. Okrem posteľného príboja nám za stenou vrčal mrazák a po chodbách celú noc blúdilo malé nariekajúce šteňa, takže sme sa nakoniec ktovieako nevyspali a ráno tým bolo trochu poznamenané a mierne mrzuté.

Pomaly postupujeme Banátom. Pomaly, lebo po niečom tak ukrutne rozmlátenom, len sporadicky opravovanom, sa rýchlo jazdiť ani nedá. Aj tak ale párkrát šľahnem spodok motorky tak, že nás to až zastaví. Aj spotreba stúpla, zapínam rezervu a modlím sa, aby tu bola nejaká pumpa. Je a dokonca nie len tak hocijaká, ale pravá mexická vidiecka. Jedna rozbitá búda, jeden stojan a jeden počerný chlap, presviedčajúci nás, že benzín je kvalitný: „No plumbum.“ Posledný raz míňame Nikicu tam niekde za vodou, posledný raz aj hrad Golubac a potom už definitívne zbohom Dunaju.

Je ukrutné teplo a slimačia jazda po povestných rumunských cestách a nezáživnej krajine okolo českých a slovenských enkláv pri Oravici nám to teplo neuľahčuje. Temešvár nemá žiaden obchvat, takže si užívame zápchy v jeho centre a ako bonus sa mi kazí predná brzda. Za mestom ju rozoberieme, na nič neprídeme, znova zložíme a zas funguje ako zamlada. Reštaurácie popri ceste nie sú, a ak aj nejaká predsa je, tak v nej aj tak nevaria. Pôvodný plán bol pokračovať na Arad a Nadlac a tam niekde prespať, omylom to ale stáčam na Sinnicolau Mare. Mapa ani žiadna tabuľa hraničný priechod nespomína, dávam ale na intuíciu a množstvo zahraničných ŠPZ na autách. A zasa šťastie, ako už neraz počas našej cesty. Priechod tam je, len na mapy ho akosi zabudli zaznačiť.

Využívame poslednú čerpačku pred hranicou, nech je neskôr pokoj. Okolo žobrajú cigánčence, pričom starý Cigán na nich dozerá z auta. Keď už pumpára príliš dožierajú, berie náhle vedro a hádže ho do nich. Nie prvý raz si všímam, že rumunská väčšina si pri jednaní s rumunskou menšinou neberie rukavičky.

Na čiare telefonát domov, že by v noci mali prísť silné búrky a ochladenie. Znova teda zmena, rozhodujeme sa pokračovať po diaľnici nonstop až domov. Slnko pomaly zapadá, do Szegedu dorážame už celkom potme a ulice sú značne prázdne. V jednej chvíli sa snažím predbehnúť náklaďák, ale ten pridáva. Zaraďujem sa teda znova zaň. Za križovatkou sa mi to už darí, ale vyhraté ešte zďaleka nemáme. Scéna sa opakuje, tentoraz s rumunským kamiónom plným Dacií. A ten už je iná káva, ten nemá problém jazdiť v meste stodvadsiatkou. To, čo nasledovalo, treba zažiť. Akčný film „live“, kde sa dve motorky vytláčajú z cesty dvoma náklaďákmi. Kde pískajú brzdy a Dacie sa už-už musia zosypať z návesu. Obmedzil som Rumuna tak, že takmer zastavil, následne som pridal a šmykol semafor už na červenú. Kto by ale čakal, že to truck vzdá, je na omyle. Vrazil tam plný kotol, ulicu zahalil dymom a červená-nečervená, vpred! Kto to videl, musel si myslieť, že ide o život. Stovka priemer mestom. Ale my sme sa smiali, a keď sme na jeho konci zastavili vedľa cesty, kamión nám veselo zatrúbil na rozlúčku. Pravdou však je, že ak by som si tam v uliciach čo len na chvíľu nedával pozor, mohlo sa to celé skončiť aj úplne inak.

Nasleduje rýchly prejazd diaľnicou cez celé Maďarsko, noc je teplá a príjemná, zastavujeme len kvôli tankovaniu a jednému prevrátenému kamiónu plnému fliaš. Sklo je rozsypané úplne všade a len zázrakom sme nepichli. Je polnoc. Ráno sme začínali v podstate neďaleko bulharskej hranice a tá vzdialenosť dáva o sebe vedieť čoraz intenzívnejšie.

Pred Budapešťou sa začína blýskať. Blýska sa zo všetkých strán, no my sa tomu dočasne vyhýbame. A možno by sme sa tomu vyhli aj úplne, nebyť toho, že pred Tatou mi zrazu začal vynechávať, strieľať a dymiť motor. Na chvíľu mi zhaslo aj svetlo. Na odpočívadle nechávam motorku chvíľu oddýchnuť, ale potom sa už nedá nakopnúť vôbec. Zhorela batéria a nepomáha nič. Prosím teda Slováka, ktorý tam parkoval dodávku, nech mi požičia káble, ale miesto kábla sa mi dostáva vrčania, nech neotravujem. Nakoniec mi síce jeden poskytne, ale ešte ho ani nestihneme použiť, už si ho berie späť, sadne si do auta a fajčí. Ponúkam mu, že mu za odvoz motorky do Bratislavy zaplatím, ale to už celkom stráca sebakontrolu, niečo nadáva a mizne preč. Neklamný znak toho, že sa blížim domov. Zlatý Balkán, Ukrajina, Moldávia, tam mám pocit, že domáci často pomoc druhému považujú za otázku cti a sú schopní sa kvôli tomu aj navzájom povadiť, len aby každý mohol prispieť svojou troškou. Je mi tak nejak mizerne a smutno zároveň a pritom vraj všade dobre, doma najlepšie.

Druhý Slovák kamionista bol už o poznanie ochotnejší, ale aj tak to nepomohlo. O pol druhej preto telefonicky budím kamaráta v Bratislave a zabezpečujem odvoz. Pokým pre nás ráno o ôsmej pickupom príde, posedávame pod strieškou bufetu, pofajčievame, depkujeme. Teda aspoň ja určite. Prešla búrka a všetko naokolo je v hmle. Skúšame sa dohodnúť s recepčným v moteli, nech ubytuje aspoň baby, hoci aj za plnú cenu, nech nestoja vonku, ale ten to má na háku a posiela nás preč. Zlatý Balkán...

Ráno je krásne, chladné a slnečné. Šviháme to po diaľnici domov a ja sa z okna striedavo dívam chvíľami na krajinu a chvíľami na Osmijanka za nami, s ktorým v stoštyridsiatke statočne zametá nárazový vietor. Mizerný záver inak peknej cesty. Aj keď aj táto príhoda má s odstupom času čosi do seba. Prinajmenšom človek získa trochu toho sebavedomia, že aj z takýchto nepríjemností sa dá vždy dostať a netreba v obave z nich ostávať doma a pripravovať sa tak o to príjemné, ktorého je vždy viac.