Prológ – alebo ako sa vlastne zrodila myšlienka ísť na sever.

Rok 2007, mesiac Jún – moji rodičia a ja sa chystáme do Nórska na návštevu sestry, ktorá tam je pracovne už zopár rokov. Krajina a okolie ma dostala natoľko že v deň odchodu si sľubujem sám pred sebou, že do týchto miest sa musím vrátiť na motorke. Od tohto dňa som vyhľadával na internete zaujímavé fakty, kúsky krajiny, body záujmu a v robote trávim toľko času aby sa dal môj sen uskutočniť.

Rok 2009, mesiac November – sedíme pri pivku, hodnotíme uplynulú sezónu a kamarát básni o tom ako by chcel vidieť Krajinu tisícok jazier – Fínsko. V tom momente sa mi v hlave rozsvieti žiarovka a kolečká sa točia ako oživot. Čo? Fínsko? Škandinávia? A po pár mesiacoch máme priebežný plán kadiaľ a kam pôjdeme. Teda, pôvodný plán znel jednoducho, no to by som nebol ja keby sa niečo neskomplikovalo a neprirástlo zopár bodov záujmu. Konečná verzia je v počítači, začíname zháňať mapy a začíname sa chystať na samotný výlet...

0. deň

Sobota 3. Júla Dávame si s partiou posledné stretnutie s poslednými pokynmi, radami a odporúčaniami. Chytá Nás cestovná horúčka a spomíname na posledný mesiac plný nešťastia (preddovolenková smola). Vladovi sa mesiac pred dovolenkou podarila havária firemného auta, pokuta, defekt, takmer sa mu na hlavu zrútila stará dielňa dokonca dnes, tesne pred odchodom na dovolenku ešte musí prezúvať predné koleso – takisto s komplikáciami. Jediné čo si však pred rozchodom vravíme je ,,Čo Nás čaká Nás neminie“ potom sa už rozchádzame domov spať.

1. deň

Dlho očakávaný deň je tu! Ráno vstávam ešte pred zazvonením budíku a s úsmevom na tvári letím do garáže kde balím motorku. Potom ju vyťahujem z garáže a letím sa naraňajkovať. Ledva do seba natlačím rohlík už je v kuchyni aj Faraon63. Chystáme desiatu no chýba chleba. Zrazu sa za horizontom vynára kopec chrómu a pomalou jazdou sa k nám od pekárni valí posledný člen našej výpravy Vlado. Z veľkého valcu vyťahuje celý krájaný chlieb, dokončujeme desiatu, dopíjame kávu a pomaly vyrážame na cestu.

Mierime do Hlohovca a za Hlohovcom vyskakujeme na diaľnicu a prášime po nej až po Žilinu kde dávame prvú desiatovú prestávku. Tempomatové tempo opúšťame až za Čadcou na Poľských hraniciach. Poľsko sa začína úzkymi asfaltkami v lese až kým sa nedostaneme na hlavný ťah smerom Bielsko-Biala a odtiaľ smer Warszawa. Poľsko ma prekvapilo niektorými srandovne vyzerajúcimi značkami a semafórmi v strede rýchlostnej komunikácie.

Vo Warszave zápchy prekvitajú aj počas nedeľného kľudu no my to obchádzame v ľavom pruhu. Za Warszavou si dávame malú prestávku a ideme ďalej smer Suwalki. Slnko pomaly zapadá tak odbočujeme do blízkeho lesa kde rozkladáme stan a pomaly už aj začínajú jednotlivý členovia výpravy fúkať do vankúša.

2. deň

V noci Nás ešte stihlo navštívť zopár okoloidúcich srniek a veveričiek no únava je silnejšia tak sa budíme až na teplé ranné slnečné lúče. Balíme stan no zisťujeme že voda na umytie vo fľaši ktorú sme nechali na motorke stihla vytiecť. Sadáme na nabalené motorky a stojíme hneď na prvej pumpe kde si dávame raňajky a hygienu. Z pumpy pokračujeme smer Litva.

V Litve sme chytili prerábku cesty. Samá jama, prach, kamene a semafór. Malý off-road si užívam až do doby kedy sa spustila nehorázna prietrž mračien, kde dážď zalial všetky hlboké jamy a semafóry začali ukazovať stále červenú. Zrazu len stena dažďu skončila a vyhuplo slnko. Vyzliekame nepremoky a hneď aj dávame omeškanú desiatu. Zbytok Litvy nám ubehol ako voda a vstupujeme do Lotyšska.

Všetky hlavné ťahy nás šúpu smerom na Rigu. Odbočujeme na bočné cesty. Stojíme na jednej z mála púmp kde tu zrazu sa z poľnej cesty na pumpu vyvalia 3 baby na ATV. Pousmievajú sa na nás, niečo si pošepkajú a zmiznú v prachu. My pokračujeme v ceste na Estónsko no západ slnka Nás prekvapil skôr ako sme čakali. Tak zastavujeme na nejakom neznámom statku kde Faraon vybavuje u domáceho či môžeme u neho na záhrade v stane prespať. Ten súhlasí a kým stihneme rozložiť stan prináša Nám večeru (šašlík a domáci chleba) a oboznamuje nás s tým kde nájdeme studňu v ktorej sa môžeme umyť a tak. Na oplátku mu dávame balíček Malboriek a domácu Slivovicu z ktorej takmer vyskočil z kože. Po studňovej hygiene nás komáre ženú do stanu a chystáme sa na ďalší deň.

3. deň

Ráno opäť hygiena pri studni a spomínanie na zážitok z predošlého dňa. Tesne pred odchodom za nami príde ,,domáci“ a želá nám šťastnú cestu. Čochvíľa sme na Estónskych hraniciach a ideme smer Tartu.

Za Tartu prechádzame okolo Čudského jazera a čochvíľa sme už aj v Johvi a napájame sa smerom na Narvu. Po pár km sa začíname rozhliadať po nejakom prístupe k Fínskemu zálivu kde by sme sa na noc mohli aj zakempovať. Podľa GPS máme prístup priamo na pláž ešte asi tak 100m no pred nami visí zákaz vjazdu. Zatvárame oči a pomaly prechádzame okolo tejto značky. Prejdeme zo 50 m dolu kopcom keď tu zrazu policajné auto aj s policajtom. ,,Sakra, problém!“ vravím si. Zastavujeme a policajt sa pozerá na ŠPZ preglgne, začne sa potiť a vytiahne ruštinu. Faraon mu svojou zdatnou ruštinou tak obláznil, že ideme na Ruské hranice a, že GPS nás naviedlo tadeto a, že značka bola zakrytá listami. Mladý policajt je však presvedčený o tom, že nám musí dať pokutu. Faraon opäť vysvetľuje problém s GPS a policajt vyťahuje blok. Otvorí ho, nakreslil nám mapu kadiaľ sa dostaneme na hranice a vysvetľuje čo a ako. Faraon si to od neho berie a ukazuje Nám, že musí ísť prvý, že mu ochotný pán ukázal kadiaľ máme ísť. Rýchlo skáčeme na motorky a frčíme preč. Po pár km stojíme a konečne sa Nám podarí vydýchnuť, že nám Pán policajt ani nestihol dať pokutu. Nakoniec sme našli na parkovisku pri pláži karavan s Francúzmi. Pýtam sa ich či tu plánujú ostať aj počas noci a či nenamietajú keby si za nimi postavíme stan. Tí sú len radi, že majú spoločnosť a sú taký ochotný, že kým sa kúpeme v mori strážia Nám veci. Rozkladáme poľnú kuchyňu kde sa nám podarilo vykúzliť zázračnú výdatnú večeru. Na záver na pláži umývame pod sprchou riad a ukladáme sa do stanu spať.

4. deň

Ráno sa budíme do daždivého dňa. Hladné žalúdky uspokojujeme v podzemnej garáži čerstvými koláčikmi a mliekom. Po raňajkách sa vyberáme na Ruské hranice, ktoré sú len pár km. Prichádzame do Narvy a hľadáme Ruské hranice.

Konečne keď sme ich našli nachádzame aj zmenáreň kde zamieňame posledné Estónske peniaze za ruble. Potom sme sa zaradili do kolóny čakajúcej na hranice no narážame na problém. Všetci okolo Nás mali poradový papierik. Pýtame sa kde sa dá zohnať taký papierik tak nás posielajú na úplný začiatok mesta kde si za lotyšské peniaze (opäť ich musíme zameniť) kupujeme poradový lístok a vraciame sa na hranice. Postupne sa dostávame na radu a k prvej kontrole. Ja a Vlado OK, no pri Faraonovi je malý problém. Zistili sme že Interpol hľadá jeho motorku, Po chvíľke čakania zisťujeme, že interpol nehľadá motorku, hľadá len ŠPZ. Po pár minútach je z toho len colníčkyna zlá nálada a pomaly sa posúvame ďalej na ostatné kontroly, vypisovačky atď... Spoločnosť a pomocnú ruku nám robia 2 Estónske devušky. Nakoniec sú však skôr vybavené ako my tak sa s nimi lúčime. Nás tam nechávajú ešte chvíľu – prepisujeme nejaké dokumenty, colník sa pýta na motorky a hovorí aj o svojom zachovalom Urale. Celý cirkus na hranici trval 2 a pol hodiny. Dostávame sa na cestu M10 a mierime smer St. Peterburg. Schyľuje sa Nám k obedu a hudci v žalúdku začínajú vyhrávať tak stojíme v Café pri ceste a dávame si ,,Jahňacinu á la gagarin“ a typický Boršť sa k nám akosi nedostal (čašníčka pri tancovaní pred televízorom asi na Boršť zabudla) tak odchádzame preč a pokračujeme v ceste. Sem tam sa strieda nový asfalt s tankodromovým asfaltom a všade kam sa okom človek pozrie vidí policajtov. Odbočka Petrodvorets! Tam sme mali odbočiť! Otáčame sa teda a vyberáme sa teraz už správnou cestou. Dorážame do Petrodvorca no nie sme si istý kadiaľ tak sa pýtame policajtov, že kadiaľ. Tí s radosťou štartujú auto a robia nám sprievodné vozidlo až na parkovisko pred Letné sídlo Ruského cára. Komplex je však zatvorený z dôvodu Ruského štátneho sviatku. Pokračujem teda v ceste do St. Peterburgu a podľa GPS súradníc sa snažíme nájsť Crazy Duck Hostel. Nachádzam ho po pár minútkach hľadania s presnosťou na 120m. Ubytovali sme sa za bezkonkurenčnú cenu v 12 lôžkovej izbe kde sme však boli samy, iba s jedným študentom zo Španielska. Pozeráme do mapy a k Aurore to vyzerá byť na skok tak sa vyberáme na prechádzku. Po 3 hodinách sme sa dostali až k Aurore. Samotný St. Peterburg je nádherný a ukázal nám množstvo pamätihodností a množstvo vyčačkaných chrámov.

5. deň

Budíček nás budí o trošku skôr ako po ostatné dni, nechceme sa totižto zúčastniť rannej špičky, preto padáme skôr z hostela a čo najskôr sa snažíme vymotať z obrovského mesta. Potom už len pokračujeme smer Lappeenaranta – Fínsko. Kúsok pred hranicami stojíme na poslednej pumpe kde napojíme naše kone. V tom sa zjaví džíp s neskutočným airbrush-om!

Ten paint mi dal pamiatku na celý život!

Potom už len zopár km na hranice a opäť to chce kvapku trpezlivosti no do hodinky sme vybavený a už sme aj pod tabuľou Suomi – Finland.

Akonáhle zbadáme prvé jazero nedá sa odolať a letíme hneď do vody. Príjemne chladná voda nás osviežila a mohli sme pokračovať v ceste. Pokračujeme smerom na sever, jazero strieda jazero a pomaly sa začínajú objavovať soby. Soby sa neobjavujú len pri ceste kde sa pasú, ale objavujú sa čím ďalej tým častejšie aj v strede cesty. Skúšam na nich trúbiť no s nimi to nič nerobí. Vtom Vlado púšťa svoj sirénový klaksón ktorý prednedávnom namontoval. Sob spozornel, pozrel odkiaľ daný zvuk vychádza a púšťa sa do behu! Nanešťastie neuteká dolu z cesty ale uteká vedľa mňa po ceste. Znovu sa ozve siréna a až vtedy zbehne dolu z cesty a beží do lesa. Dostávame sa až k mestu Kuopio kde si dávame na ABC pumpe vynikajúci oneskorený obed a skorú večeru. Fajnový obed/večera sa však po pár km na motorke začína dosť krútiť v žalúdku tak okamžite stojíme a pretekáme sa všetci traja k 2-kabínkovej latríne. Kto prvý príde prvý mele – v tomto prípade, kto prví príde, ten prvý ...e ! Odľahčený opäť sadáme na mašiny a mierime k zapadajúcemu slnku. Niekde pri Siilinjarvi nachádzame parádne jazero tak stojíme a rozkladáme stan. Vliezame do pomerne teplého jazera a užívame si dovolenkovú pohodu. Pohodové válanie sa vo vode ruší až Faraon ktorý na mňa kričí že sme dostali z domu SMS v ktorej máme aj meninové želania. Večer zakončujeme menšou meninovou oslavou v spoločnosti s uja Jima Beama.

6. deň

Ráno nás budia teplé lúče ostrého slnka tak vstávame a hneď aj využívame možnosť rannej rozcvičky v jazere. Voda je však oproti včerajšiemu večeru o dosť studenšia no na prebratie akurát. Po nasadnutí na mašiny pokračujeme smerom na polárny kruh. Kúsok Za Lapinlathi riešime otázku či ísť na Oulu a okúpať sa cestou v Botnickom zálive alebo to zobrať vnútrozemím – smerom na Pudasjarvi a Ranua. Zhodujeme sa na myšlienke ísť vnútrozemím a sľubujeme si, že Botnický záliv navštívime cestou späť. Nami zvolené vnútrozemie sa nesie stále v znamení teplého vzduchu a stále príjemného počasia. Počasie sa však náhle mení s príchodom do Rovaniemi kde Nás zasahuje vlna studeného vzduchu. Stojíme však až za mestom na polárnom kruhu a v dedine Santa Klausa.

Dávame si chvíľku pauzy – užívame si vianočnej atmosféry v strede leta – Niečo dosť nezvyčajné. Po chvíľke vianočnej atmosféry ideme priamo k polárnemu kruhu kde sa symbolicky fotíme s jednou nohou pred a za Polárnym kruhom. Potom rýchlo na seba obliekame nejaké teplejšie oblečenie a pokračujeme v ceste. Nestihneme sa však poriadne usadiť do sedla motorky keď tu zrazu vidíme pred nami čierno čierne mračno. Zatiaľ pokračujeme v ceste priamo k mračnu no až jeho prvé kvapky Nás donútia obliecť na seba nepremoky. Čas odkedy sme obliekli na seba nepremoky pokračujeme v hustom lejaku ďalej smerom na Sodankylä. 4 hodiny strávených v hustom lejaku Nás presvedčujú o tom, že dnes to nebude stan ale musíme si nájsť nejaké ubytko. Niekde za Sodankylou dážď ustáva a spoza mrakov vykukne slniečko. Dážď, chlad a hodiny si však nevyberajú tak stojíme hneď v prvom kempe na parkovisku kde sa chceme popýtať o ubytko. Recepcia je spojená s reštikou tak vyrážam tým smerom, no na terase ma zastavuje fúzatý pán na BMW ktorý sa so smiechom pýta prečo mám na sebe nepremoky. Vravím mu o 4 hodinovej jazde v daždi. On sa čuduje a vraví, že to nemôže byť pravda, že tým smerom odkiaľ ideme, že prší, pretože on tam potrebuje ísť a, že nemá so sebou nepremoky. Takisto ma varuje, že v tomto kempe je to strašne drahé! Mal pravdu, pýtali za chatku pre 4 osoby 90€ - v cene chatky aj sauna a výrivka. Pre nás však zbytočný luxus, tak odmietam a vraciam sa na terasu popýtať sa uja či nevie o niečom inom. Ten bez akýchkoľvek slov vyťahuje neviem odkiaľ mapu a vysvetľuje mi kde nájdem iný kemp. Po asi 40tich km nachádzame spomínaný kemp kde platíme za chatku pre 3 osoby 30€! Chatka malá, no má všetko čo potrebujeme. 3postele, chladnička a dvojplotenka. Sprchy a WC 10 krokov od chatky. Vyzliekame mokré veci a sušíme kde sa len dá. Dávame teplú sprchu na rozmrznutie a líhame do postelí. Neviem kedy som stihol zaspať no zrazu ma len zo spánku vyruší Faraón. Sú 2hodiny ráno a slnko svieti ako o život. Stretáme sa teda s Polárnym dňom a svietiacim polárnym slnkom.

7. deň

Ráno vstávame do toho istého slnka aké svietilo pred spaním, v noci. Veci ktoré sme sušili po celej chatke sú suché okrem rukavíc. Vyberám preto z bočného kufru rezervné nech jazdím v suchu. Potom pozerám na topánky – akosi sa začala podrážka z boku odlepovať – mám aspoň vetranie, teda miesto kadiaľ sa mi môže dostať na nohu voda a zima. Obúvam preto termo ponožky, na ne obúvam tesco igelitky a navrch samotné topánky. Potom ako sa na mojich topánkach dosmiali Faraon s Vladom môžeme vyraziť na posledný najsevernejší bod našej trasy – Nordkapp. Dnešným dňom vstupujeme aj do Laponska – drsnou krajinou kde sú husté lesy a obydlia sú od seba vzdialené na cca 100km. Tu nájdete aj benzínky, obchody... Jediný okoloidúci ktorých stretávame sú ľudia ktorý mieria k jazeru Inari alebo hore do Nórska. Úzka,rovinatá, sem tam výškovo zladená cesta nás vedie hustými Laponskými lesmi a stálu spoločnosť až po Nórske hranice nám robia všadeprítomné soby. Zastávku si robíme pri jazere Inari – kde Vlado chcel doplávať na malú skalu cca 50m od brehu. Pomaly vliezame do vody no dostaneme sa po kolená a vieme, že ďalej to nepôjde. Vlado mi neverí a dáva hlavičku s rozbehom. Dopadol do vody, ponoril sa a zrazu len VUAAAA! A už aj bol z vody von. Chlapci, žiadna skala nebude! Dávame teda dosucha mokré nohy – niektorý aj celého človeka a pokračujeme v ceste. Netrvalo dlho a pri ceste sa objaví malá žltá tabuľa Norge.

Prvá Nórska pumpa, odbočka na Nordkapp a je to tu! Jedna cesta tam a tá istá cesta späť. Začíname po úzkej, sem – tam kľukatej ceste popri mori s malými tunelmi. Nakoniec sa dostávame k samotnému tunelu na Nordkapp ktorý ide do nehoráznej hĺbky a je nehorázne dlhý. Po 6,8km strávených v tuneli pod morom sa dostávame konečne na ostrov. Tu platíme 70 NOK za vstup na hlavu a pokračujeme na samotný Nordkapp. Čím sme bližšie k Nordkappu tým je väčšia zima. Napokon sa dostávame k rampe pred samotným Nordkappom. Tam platím 150 NOK za vstup a Faraon s Vladom platia po 215NOK za hlavu. Akonáhle však zaparkujeme mašiny napriek silnému vetru a zime sa Nám javí úsmev na tvári. Dosiahli sme vrchol – najsevernejší bod Európy a zároveň aj najsevernejší bod našej cesty.

Odteraz pôjdeme stále už len južnejšie. Nordkapp – prešli sme si múzeom, zažili sme atmosféru v St. Johannes kaplnke ktorá sa slovami ani nedá popísať. Stretli sme sa s jedným Francúzom, ktorý išiel Gibraltar – Nordkapp. Celkom slušná štreka, no keď som sa s ním rozprával čudoval sa ak som to mohol zvládnuť na 125ke. Po chvíľke rozpravy prichádzame až k železnej guli kde si robíme fotku, no počasiu sa nepáči koľko si užívame tak nám púšťa hustý dážď. Rýchlo obliekame nepremoky a vydávame sa cestou dolu – preč z Nkpp. Dážď a zima sú stále hustejšie a hustejšie a ďalej sa ísť nedá tak sme to zapichli v Russenes v kempe v malej chatke. Ešte sa pýtam recepčnej na pumpu no tá vraví že zajtra je Nedeľa a že pumpu majú otvorenú od 16-18hod. ,,Welcome to Lappland“ ! Benzínku teda neriešime a ideme radšej spať. Zajtra bude na riešenie problémov viacej síl.

8. deň

Ráno pri raňajkách riešime otázku čo s benzínom. Vydáme sa cestou na Altu a cca 32km by mala byť pumpa. Vietor a mraky vonku Nám však neprajú tak pre istotu dávame na seba nepremoky. V tento deň sme zistili, že nepremoky sú aj neprefuky! Po Altu – po prvú pumpu zažívame vietor o neskutočnej sile! Lietame len tak z jednej strany cesty na druhú. Vietor a mraky ustupujú ako sa blížime k Fínskej hranici. Vo Fínsku sa už ani lístok na strome nepohne tak môžeme vyzliecť neprefuky a dať si nejaký obed na pumpe. Čašníčka však neovláda žiaden jazyk tak sa snažím rukami napodobniť, že sme hladní a, že si dáme to čo majú pri vedľajšom stole. Tá ma pochopila na 1x a priniesla nám 3x Kotbullar. Mňam, ešte teraz mám jeho chuť v ústach. Po chutnom obede pokračujeme na Švédske hranice keď tu zrazu sa Nám naskytuje prekrásny pohľad na oblohu! Zastavujeme a uvedomujeme si, že nad hlavou máme polárnu žiaru. Nezabudnuteľný pohľad!

Keď už sme si takmer oči vyočili na polárnej žiare pokračujeme na hranice a odtiaľ naberáme smer Švédsky polárny kruh. Počasie sa od rána veľmi zmenilo, parkujeme motorky na brehu jazera. Slnko pečie tak strašne, že sa radšej ideme schladiť do jazera. Kým Faraon varí večeru ja a Vlado kontrolujeme na mojej XR-ke hladinu oleja. Tá akosi poklesla, tak pre istotu dolievame nejaké olejové kvapky. Ešte musíme vymeniť žiarovku v prednom svetlomete (ráno-po pár km sa vypálila, tak som jazdil s diaľkovým). Celá údržba však netrvá dlho tak sa čoskoro púšťame do jedla a pod lúčmi teplého polnočného slnka sa vyberáme do stanu.

9. deň

Okolo 3tej ráno sa ešte vyberám pozrieť si polnočné slnko, no je dosť chladnejšie oproti tomu ako bolo večer a ešte k tomu sa od západu k Nám tiahnu mraky. Nezdá sa mi ako sa na mňa obloha mračí tak radšej idem ďalej spať. Netrvá dlho a pomaly sa zamračí a začína mrholiť. Ráno keď sme sa zobudili bol problém vyliezť z vyhriateho spacáčiku. Rýchlo na seba dávam motooblečenie, rýchlo všetko hádžeme na motorky a v zime a mrholení robíme prvé kilometre. Po pár desiatkach km mrholenie ustáva tak stojíme na pumpe a dávame si raňajky. Dnes je výnimočný deň! Na raňajky si dávame švédske stoly, alebo skôr klasické raňajky na švédskom stole. Miesto mlieka sa Nám podarilo kúpiť zakysanku tak hádžeme do seba čerstvo upečené koláčiky a zalievame ich zakysankou. Po výdatných raňajkách a ďalších pár km sa dostavuje zakysankový účinok. Stojíme na odpočívadle a čakáme až sa jednotlivý členovia výpravy s úsmevom vrátia z lesa. Až vtedy ako sme odchádzali z odpočívadla som si všimol jednu zaujímavú vec! Švédi majú smerovacie tabule žlto – modré! C, to sú ale nacionalisti, ešte aj tabule si zladia s farbou! Okrem žlto-modrých tabúľ ma dostalo aj to, že po prejdených 200km sa oteplilo o viac ako 20°. Ráno sme vyrážali z 5° a mrholenia a teraz stojíme po kolená v Botnickom zálive a pečie Nám tu zo 27°. Po krátkom kúpeli v Botnickom zálive vyrážame ďalej na cestu. Pokračujeme okolo Pitei a celou cestou až po Ulmeu lemujeme pobrežie Botnického zálivu. Za Ulmeov opúšťame Botnický záliv a mierime do vnútrozemia. Nocľah nachádzame niekde za Ulmeov pri jazere.

10. deň

Ráno nás budia teplé slnečné lúče. Kým zbalíme stan a nabalíme motorky sme celý spotený tak opäť využívame možností jazera a ešte pred jazdou chladíme hlavy. Po ochladzujúcom kúpeli naberáme smer Asele. V Aseli pri hľadaní pumpy nachádzame malú fritézu s názvom ,,Aselské špeciality“ Ako dojedáme jednu zo špecialít vonku sa pomaly zmráka. Mraky neboli dobrým znamením, lebo kúsok za Doroteou okrem nepremokov musíme na seba dať aj ďalšie vrstvy oblečenia. Počasie nám toho dňa neprialo. Až po Stromsund pokračujeme v daždi a kúsok za Ostersundom chytáme takú hustú búrku aj s bleskami, že nie je vidno ani na krok pred seba. Preto radšej zastavujeme na pumpe kde tesne po našom príchode vypadáva elektrina. Pumpár je však ochotný pomôcť a vraví, že sa môžeme ukryť do lexanového Algida stánku kým neprestane pršať. Necháme si poradiť a bežíme do Algida stánku vedľa pumpy. Sú tam 2 stoly, 4 lavice tak sa rozkladáme a sušíme oblečenia. Po 3 hodinách tmy dážď pomaly ustáva a na pumpe naskakuje elektrina. Tankujeme do mašín benzín a pokračujeme v ceste kým nenájdeme prvý kemp. Ten však nachádzame až niekde pri Hede. Prvý kemp je na totálku obsadený tak pokračujeme ďalej do ďalšieho kempu. Na recepcií si pýtam chatku pre 3 osoby, no keď ma recepčná vidí aký som premočený vraví: ,,Si premočený? Áno! Áno, tak teda, tu máš kľúče od 15miestnej chaty!“ Pani recepčná sa nad nami zľutovala keď videla aký sme mokrý a za cenu chatky pre 4 osoby nám dala chatku pre 15 ľudí nech sa vysušíme. Prichádzame do ,,megachaty“ kde je základom teplá sprcha a potom usušenie všetkých vecí. Po tom ako som si rozložil veci nech sa mi vysušia si pamätám už len ako som si sadol na posteľ a zobudil som sa až ráno.

11. deň

Ráno sa budíme opäť do usmokleného počasia no naše veci sú našťastie suché tak nebude problém pokračovať v ceste. Po tom ako som sa ráno opäť poďakoval recepčnej za chatu vyrážame smerom na Nórske hranice. Prechádzame množstvom lyžiarskych stredísk až napokon vchádzame do Nórska.

Opäť Nórsko a opäť prská! Stojíme na odpočívadle – dávame si desiatu a konštatujem, že Trollstigen, na ktorý som sa tak tešil bude usmoklený a nič nebudeme vidieť. Zlá predtucha sa našťastie nenaplnila a nejakých 30km pred Trollstigenom prestáva pršať, a viditeľnosť sa zvýšila natoľko, že sme nakoniec na Trollstigene mali prekrásnu cestu.

Hore na Trollstigene sme sa išli pozrieť na vyhliadku pri vodoáde – aby sme videli odkiaľ sme prišli. No ten výhľad, poviem Vám na nezaplatenie! Jedna parádička! Do toho ešte ten vodopád no super! Po tom ako sme sa dokochali výhľadom pokračujeme v ceste na Stryn a začínajú fjordy. Prvý trajekt a od trajektu cesta kopíruje pobrežie fjordov. Nakoniec sa vyjasní úplne a niekedy okolo 20 večer vyhupne ešte slnko. Po nákupoch potravín v Stryne pokračujeme v ceste a niekde za Strynom nachádzame kemp v ktorom sme sa rozhodli prespať. Obrovským sklamaním pre mňa v Nórsku boli ceny! Ceny nielen potravín, ale pýtali peniaze v kempe ešte aj za to keď si človek chcel požičať návliečky na posteľ, alebo sa chcel osprchovať ba dokonca ešte aj za to že chcel ísť na WC. Po tomto sklamaní a znechutení radšej pozerám do mapy kadiaľ na ďalší deň a potom už len posteľ.

12. deň

Toto ráno Nás budíček budí o 6:30 Rýchlo balíme veci a už o 7:15 sme po raňajkách a vyrážame na cestu. Hneď zrána dávame na seba nepremoky, pretože počasie nevyzerá bohvieako. Prejdeme prvých pár km a asi 5km pred prvým trajektom sa púšťa dážď. Faraon mi hlási, že jeho Intruder si pýta papať tak stojíme na pumpe a tankujeme. Toto sa Nám však stalo osudným! Asi 2 km za pumpou je Náš trajekt. Prichádzame do docku a trajekt akurát dvíha kotvy... Tak stojíme v daždi ďalšiu pól hodinu kým príde ďalší. Konečne sa nalodíme no dážď stále hustne. Pokračujeme fjordami smerom na Stavanger. Prechádzame horskými prechodmi kde buď prší a fúka nehorázny vetrisko, alebo fúka vetrisko a je hmla! Cesty sú tu veľmi úzke, no aj napriek zime si to veľmi užívame. Dostávame sa až na vrchol jedného z fjordov no kúsok pred tunelom čítame tabuľu – tunel uzatvorený! Tak pokračujeme cestou ponad tunel a ponad kopec. Čím sme vyššie tým je viac snehu, hustejšia hmla, väčšia zima. Stojíme až keď sa dostaneme dolu z kopcov do menšej zimy. Stojíme na pumpe a rozhodujeme sa kadiaľ ďalej. Rozhodujeme sa ísť na Sirdal a odtiaľ do Brusandu. Máme ešte celé poobedie a dúfame, že sa stihneme dostať až do Brusandu. Vietor a horské prechody nám však dávajú zabrať no nakoniec sa nám podarí dostať sa k cieľu. Síce dorážame až okolo 21 no mne už známe okolie dodáva silu do jazdy. Napokon pár minút po 21 zastavujeme na farme kde nás už vítajú známi z našej dediny. Vnútri rozmrazujeme kosti a dávame sušiť oblečenia. Dnes sme spravili 703 km ukrutným počasím aké sme zatiaľ ešte nezažili. Unavení padáme do postelí.

13. deň

Ráno sa budím s dobrým pocitom no ostatní ešte spia tak sa vyberám na malú prechádzku po farme. Keď sa vraciam donútra vstáva už aj Faraon s Vladom. Faraon začína variť obed a ja s Vladom sa mezitým vyberáme natiahnuť kosti k rozbúrenému moru. Rozbúrenému moru s vysokými vlnami sa však odolať nedalo tak letíme ako malý chlapci a užívame si ľadovú pohodu. Po návrate na farmu si dávame chutný obed a poobede si robíme malú obhliadku polí a miestneho kameňolomu na štvorkolkách. Na záver našej obhliadky zastavujeme pred hlavnou baličkou kde pozeráme aj známych pri robote. Potom Nás čaká návrat do ubytovne a nachystanie sa na zajtrajšiu túru na Kjerag.

14. deň

Ráno dostávame skorý budíček od Štefana ktorý nás bude sprevádzať na túre na Kjerag. Počasie nevyzerá bohvie ako no čím sa viac blížime ku Kjeragu tým sa viacej vyjasňuje. Parkujeme na parkovisku pod Kjeragom, dávame si posilňujúcu desiatu a vyrážame na cestu. Prvá etapa je vždy tá najťažšia, najmä tu. Po nej nastáva dolukopec, opäť hore a dolu a hore a na záver, keď sme posledné kroky pred Kjeragom obloha sa Nám zatiahne a začína husto liať.

Napriek dažďu si užívame skalu a výhľad na fjord. Keďže neprestáva liať vyberáme sa na cestu späť. Niekde v polovici cesty prestáva pršať no skaly sú mokré a strašne sa kĺžu. Každému z Nás sa podarí nie raz spadnúť dolu no napokon máme opäť výhľad na parkovisko, čo znamená posledná kilometre. Posledná etapa aj s blatom no potom už len betónové parkovisko. Dolu pozeráme na čas koľko Nám zabrala túra tak rátame, prepočítavame a dochádzame k záveru, že túra hore a dolu netrvala 5 hodín, ale len 4. Šťastní z prekonaného rekordu pokračujeme cestou naspäť na farmu. Po príchode sušíme veci čo sme mali na sebe a balíme motorky. Zajtra definitívne vyrážame cestou domou + jedna prestávka v Kodani.

15. deň

Ráno rýchle raňajky, fotka pred Farmou, rozlúčka s priateľmi a už aj krájame kilometre smerom Eigersund, Kristiansand, Larvik, Horten. V Hortene si berieme trajekt do Mossu ktorý to prášil na plné pecky naprieč vysokým vlnám. Keď sme pristáli v Mosse boli sme radi, že sme opäť na súši. Z prístavu pokračujeme na hlavný ťah, vychádzame z mesta a čoskoro sme už aj vo Švédsku. Hurá! Opäť sme vo Švédsku. Akurát, tento krát je Švédska krajina trošku iná ako bola na severe. Všade polia, lúky, pastviny, farmy, ľudia, kone... Ukrajovať kilometre týmto krajom je jeden z naj zážitkov ktoré si odtiaľto odnášam. Zážitok z jazdy Nám ruší až zapadajúce slnko za lesom. Odbočujeme teda do lesa a za dnešné kempovisko vyberáme lúku uprostred lesa. Večernú spoločnosť nám robili iba okoloidúce srnky či divé svine.

16. deň

Až ráno zisťujem, že sme spali kúsok od tabuli kde bolo naznačené Goteborg 75km. Znova prekrásny ráz krajiny a kilometre Nám ubiehajú ako voda. Nejakých 30 km pred Malmo je už vidno majestátny most smerom do Dánska. Po tom ako sme zbadali tento most stojíme na parkovisku a posielam kamarátovi sms, že už sme pred Malmo a čoskoro dorazíme aj do Kodani. Keďže neodpisuje nejakú dobu Vlado rozhoduje, že počkáme ešte chvíľu, že sa zatiaľ nadesiatujeme. Správny ťah! Kým sme sa stihli najesť Henrik odpísal. Stretneme sa v samotnom centre Kodane na námestí! Ok, sms je odpísaná, môžeme pokračovať. Po tom ako zaplatíme prejazd za most si už len užívame výhľad z neho na veterné elektrárne ktoré sú vystrčené uprostred mora, či na Švédsko miznúce v speťáku alebo Dánsko objavujúce sa pred nami. Z mosta prechádzame do tunelu a keď sa z neho vynoríme sme priamo v Kodani. Teraz už len nájsť správnu cestu do centra. Odbočujeme vpravo, potom vľavo opäť vpravo a hups! Je to tu! Najvycentrovanejšie centrum Kodane. Zastavujeme na mieste vyhradené pre autobusy – ale len pre turistické autobusy pričom doba státia nesmie prekročiť 15 min. My však zastavujeme vyzliekame bundy keď tu zrazu spoza rohu vynorí známa postava na bicykli. Henrik! Ten nás víta a vedie Nás do reštaurácie kde teraz robí. Dávame si s ním kávu, kecáme no keď už je za mostom vidno západ slnka je čas opustiť toto prekrásne miesto. Lúčime sa s priateľom, sadáme na mašiny a pokračujeme smerom na Rodbyhavn. Mestečko Robydhavn je prázdne, nikde ani nohy. Rozhliadame sa po mestečku, nikde nikoho, tak pokračujeme popri mori a hľadáme nejaký kemp. Ten nachádzame kúsok za Rodbyhavn. V diaľke sa týči tabuľa – WESTERN KEMP. Odbočíme a zrazu sa ocitáme XY rokov dozadu na divokom západe. Chatky, recepcia, bar – všetko v klasickom Westernovom štýle ako to poznáme zo starých filmov. Ubytujeme sa za super cenu a mierime na večeru. Tam od nás pýtajú 100 Dk za večeru, pričom môžeme zjesť toľko čo vládzeme. Po výdatnej večeri sa s plnými žalúdkami vydávame do stanu spať.

17. deň

Ráno vyrážame z kempu trošku skôr nech si môžeme niekde kúpiť raňajky a nech stihneme trajekt. Raňajky sme zohnali na pumpe tesne pred prístavom, no s trajektom sme takéto šťastie nemali. Kúpili sme si lístky, vošli do docku a v tom zasvieti červená a trajekt dvíha kotvy. Nič iné ako čakať Nám nezostáva tak sadáme do chládku a čakáme pol hodinku na ďalší trajekt. Po úspešnom nalodení sa zagurtňujeme motorky na boku trajektu a ideme na palubu po nejaký ten výhľad. Netrvá dlho a kotvíme na Nemeckom pobreží. Z docku vychádzame na hlavnú cestu a napájame sa na ,,bunderku“ smerom na Hamburg a z Hamburgu na Berlín. Nemcom začína žatva tak obiehame kombajny, niekedy idú oproti, sem tam nejaký traktor. Kúsok pred Berlínom stojíme na Aralke, tankujeme benzín keď tu zrazu za nami sa zjaví auto s Košickou ŠPZ. Dávame sa do reči a zisťujeme, že tak isto idú z Nordkappu a idú takmer po rovnakej trase ako išiel ich syn minulý rok na Kawasaki KLX 250 (Awia). Po dokecaní nejakých zážitkov pokračujeme do Berlína kde hľadáme Hostel Pfefferbett. Nachádzame ho na 2hý pokus po tom čo sme prepálili odbočku. Ubytovali sme sa v poradí : Vlado + Faraon – 4posteľová izba, kde spali na izbe spolu s dvomi Kanaďanmi a ja som spal v izbe s dvomi Kanaďankami. Po Tom čo sme vybalili veci vyrážame na prechádzku k Brandemburskej bráne. Prichádzame tam až pri zápede slnka, pretože ¾ Berlína boli policajtami uzavreté. Potom Nás už čaká len Návrat do hostela a spánok.

18. deň

Ráno vyrážame z Berlína pomerne skoro – chceme sa vyhnúť rannej zápche. Od hostela prejdeme 2 uličky, vyjdeme na hlavnú a zrazu len radar! Pozerám na tachometer, 50, v pohode. Prejdeme zo 200 metrov a Policajt v uniforme ukazuje na parkovisko. Zastavujeme, z policajnej dodávky vybieha asi 11 policajtov, dávame dole prilby a jeden z nich sa nám prihovára. ,,Sorry sŕ, áj dont andrstend jú!“ Zasa odmrmle niečo po nemecky a ukazuje na motorku a prsty dáva do kocky – vyťahujem papiere, vodičák a podávam mu ich. Čumí do papierov, uhmkáva si, vracia mi papiere a usmieva sa. Zraz sa za nám vynorí tlstý policajt ukazuje na Slovenskú vlajku ktorú mám na motorke a zreve niečo po nemecky. ,,Aj dont andrstend!“ Schmatol ju do ruky a snaží sa ju odtrhnúť. ,,Ahá“- asi to mám demontovať... Tak demontujem ešte vlajku a môžeme pokračovať v ceste. Zbytok Nemecka mi ubieha v nechuti zo zdemontovanej vlajky a akonáhle prekročíme hranice a vstupujeme na Českú pôdu montujem vlajku naspäť. Po montáži vlajky pokračujeme smerom na Ústí nad Labem, Hradec Králové a Česká Třebová. Tu prespávame u Vladových známych na záhrade ktorý Nás uhostili Domácou bábovkou, grilovaným mäskom a množstvom ďalších dobrôt. S plnými bruchami lezeme do stanu a chystáme sa na poslednú noc a zajtrajšiu poslednú etapu.

19. deň

Ráno sa budíme s náladou typu ,,posledné kilometre domov“. Rýchlo balíme stan a vyrážame na cestu. Kilometre sa dnes ukrajujú mimoriadne rýchlo. Čoskoro sme v Brne, odtiaľ Hodonín a za Hodonínom vstupujeme na Slovensko. Holíč, Senica, Trnava – vyskakujeme na diaľnicu a čoskoro sme doma. Dorážame domov, Močenok, potom už len odbočka do uličky a stojíme pred domom. Máme za sebou úžasných 9325km a velikánske vrece zážitkov.