Prológ

Niektoré veci zrejú v hlave dlho a podobu dostávajú až pod vplyvom konkrétnych informácií. Správy o magických dunách Maroka nazývané Erg Chebbi dráždili moju fantáziu. Predstavy obrovských pohorí jemného piesku uprostred kamenistej roviny, možnosti výjazdov do neobývaných častí Sahary na Alžírskych hraniciach ma poháňali k jasnému rozhodnutiu. Chcem to vidieť zo sedla motorky.

Idylická predstava o chystaní, príprave a odchode sa mení ako vždy na zbesilý kolotoč pracovných povinností až na hranicu infarktu. K tomu organizovanie výpravy, chystanie techniky a hlavne získavanie všetkých dostupných vedomostí o mieste výletu. Okolnosti nám prajú: v Alžírsku síce zastrelili šéfa tajnej služby ale inak kľud, v Západnej Sahare je dočasné prímerie. Oproti minulému roku nie sú prívalové dažde, hašiš nezdražel a ťavy opekneli. Mínové polia nepribudli ani neubudli, môžeme vyraziť.

S Karčim (KTM 950 Adventure S), Slavom (KTM 450 EXC) a so mnou na palube dodávky opúšťame rodnú hrudu v polovici marca. Po ceste ešte nákup nitrianskeho chleba, v Blave prevzatie kamery na prilbu od Hergiho a po 36 hodinách máme v Gibraltare o 3.200 km na tacháči viac. Lenže chyba! Sme na opačnej strane zátoky, musíme prejsť 20km do Algecirasu. Len tak že stihneme trajekt na africkú stranu, dokonca nás ošklbú iba o 20€ navyše. Zatiaľ všetko klape. Pristávame v Ceute, bezcolnej zóne v správe Španielskeho Kráľovstva v Afrike. Po polnoci nakupujeme lacné palivo do všetkých nádrží a bandasiek, dopĺňame zásoby piva a ideme k hraniciam. Chalani veľmi nechcú, majú strach, že pre nulovú prevádzku v noci nás nudiaci sa colníci úplne prehádžu, ale viem svoje. Pri záverečnom sedení som zrušil vo výprave demokraciu a nahradil ju tyraniou s občasnými zábleskami láskavosti. Pre neznalých: demokracia je v ťažkých podmienkach veľmi detinskou formou záhuby. Cestovania znalí vedia. Preto nariaďujem prechod hraníc.

Španielska čiara nás zdrží asi pol minúty. Na Marockej strane sa dejú čudné veci. Hoci obďaleč stojí skupinka domácich preťažených dodávok rozobratých do súčiastok, nedám sa vyviesť z miery. Colníci chodia v predklone, krátko nahliadnu do dodávky napratanej motorkami, haraburdím, bravčovými lahôdkami a chlastom a hotovo. Riešime papiere keď uvidím dôvod riťolezenia. Z unimo bunky sa vysúka dôstojník s hrubými lampasami, všetci ešte zväčšia predklon a tvária sa podlízavo. Ako vždy neváham, vyťahujem novinársky preukaz a slávnostne oznamujem ich tlmočníkovi rovnako zle anglicky ako potom on mne, že som prišiel navštíviť ich prekrásnu demokratickú krajinu ako známy cestopisec. Zároveň idem vzhliadnuť na Touareg Rally, pričom Karči je môj osobný šofér a sluha a Slavo fotograf a kuchár. Chalani sa tomu smejú netušiac, že to tak bude naozaj. Po zdvihnutí obrvy gumáka ostatní začnú lietať okolo ako šialení, papiere nám vypisujú na chrtoch a hneď sme hotoví. Neplatíme úplatok, celé predstavenie trvá 20 minút a ako bonus sa pri rozlúčke boss na nás usmeje!!! Podriadení to pochopia ako povel k servilnému rehotu a za jeho zvukov sa poberáme v ústrety dobrodružstvu.

Vo výstavnej štvrti ulíham na 4 hodiny na trávu zabalený do plachty na motorku, Karči do kabíny a Slavo na motorky! Ako tam spal neviem, ale obavy z arabského sveta dokážu divy. Ráno pri vykonávaní potreby pozerám na megabilboard miestneho vládcu. Usmievam sa naň, pretože je tyran rovnako ako ja a stúpam do veľkého lajna neznámeho pôvodu. Super, výprava bude so šťastným koncom. Mierne meníme plán, na juh sa nebudeme presúvať dvaja na motorkách a jeden ako doprovod v aute. Túžba po dunách je veľká, nasadáme a vnútrozemím jacháme zelenými horami, potom obrovskými náhornými plošinami s výškami nad 2.000m do národného parku s cédrami. Tu zožerieme kilo slaniny, dáme vietnamské slíže a po štamperlíku a pokračujeme už vyprahnutou krajinou. Neustále nádherné scenérie preruší tma. Zastavujeme v Er Rachidii, čapujeme naftu za 0,67€. Benzín stojí 0,89€. Asi sa sem presťahujem. A nižšie na juh, o polnoci stojíme na hranici púšte po 1.000km po cestách Maroka. Posádka sa búri, má strach z posledného úseku po off cestách ale tyrani sú na to, aby svoje ovečky jemným nátlakom posunuli tam, kde podľa ich úsudku patria. Na Saharu.

Erg Chebbi

Na rovine s čiernymi kameňmi sa vypína ako výsmech ľudskej logike pohorie z jemného oranžovo červeného piesku do výšky až 200m. Duny, duny, obrovské duny a tak dokola. 30km na dĺžku, 15 na šírku. Bludisko meniace sa denne pred očami, napriek tomu stáročia ako celok na jednom mieste. Hrob hlupákov a nepripravených. Tajomstvo Sahary - jedno z mnohých. Náš cieľ.

Ráno o 2:00 dorážame do kasby Hotel Les Dunes D´or podľa rady Žabu. Keď tu býval Katroš, môžeme aj my. Je otvorené dokorán, nikde nikoho. Nakoniec sa objaví mladý berber, dohadujeme cenu a ulíhame v krásnej hlinenej pevnosti do štýlovej izby. Ráno budím Karčiho a Slava, vediem ich átriom s bazénom cez nádhernú okobercovanú jedáleň na terasku za hotel. Nevyspatý frflú do chvíle pohľadu na rannú panorámu. Priamo od budovy začínajú duny, vpredu 50, potom 80 a za nimi tie 150 – 200 metrové. Hra svetla a tieňov, príval energie nakopnú ich ustaté telá. Už nechcú ani raňajky, iba jazdiť. Ale raňajky dávame, nedočkavo vybaľujeme a konečne fičíme okrajom dunových polí pomedzi pretekárov Touareg Rally k ich check pointu. Kecáme s pretekármi, potom s médchen na kontrolnom bode. Pofotíme a začíname jazdiť vážne piesky. Tie sú podobnej konzistencie a farby ako v Tunisku, iba je sucho do hĺbky a asi 35°C v tieni. Preto je podklad veľmi sypký a nestabilný. Jazdíme menšie duny, Karči zapadá a predvádzam metodiku vyhrabania sa a rozbehu. Inak výborný jazdec Karči sa v priebehu dňa snáď 30 krát zahrabe a predvedie 10 excelentných držkopádov. Pri jednom z nich sa splnila moja prvá predpoveď – Karči tuní predné plexi pri prelete ponad riadítka do nebezpečnej podoby. Vyčnievajúce hroty odstraňujeme pomocou narezania nožíkom a zlomením. Po 40km v piesku radšej volíme oddych. Teplota atakuje maximum našej výdrže a preto cez poludnie ustupujeme do hotela.

Všetci dostávame do seba v pravidelných dávkach vodu obohatenú o vitamíny a minerály, napriek tomu mám prvé 2 dni nábeh na kŕče v nohách. Na púšti trvá 3 dni, pokiaľ metabolizmus nabehne na iný teplotný a energetický režim. Nepochopenie tohto procesu pri námahe do krajnosti môže spôsobiť vážne problémy.

Pred večerom teplota klesá, tiene sa predlžujú a pevné duny sú čitateľné. Opäť pokúšame 2 hodiny šťastie v dunách. Učíme sa ich čítať, jazdiť po hrebeňoch. Našťastie stretávame partu Portugalcov na džípoch a štvorkolkách a tí predvádzajú majstrovstvo jazdy v piesku. Lámu vozidlá na hranici možností a v hlavách sa nám postupne rozsvecuje. Takto to má byť! Mozaika zapadla a všetko je zrazu jasné. Už vieme ako na to. Dosahujeme hrebeň vysoký 70m. Po návrate očista, údržba, ťaví chutný perkelt a spať.

Touareg Rally

Úlohou tyrana nie je len buzerovať. Preto nasledujúce ráno vediem skupinu cez Merzougu na megadunu s rovným výjazdom. Normálne sa na veľkú dunu nedá vyjsť priamo, cestu nahor treba hľadať po bočných hrebeňoch, údoliach a labyrintoch. Ale táto jedna je rovná a výjazd na vrchol je každoročne zaklincovaním kráľovskej etapy Touareg Relly. Najprv 70km po dunách a na záver toto. Svah pod vrcholom pripomína front pri Stalingrade. Množstvo zahrabaných motoriek a vyčerpaní jazdci sú porozhadzovaní po výjazde, vyzerá, že na stálo. No napríklad pretekár na KTM 990R s prehľadom vyletí nahor a dáva lekciu z jazdenia ľahším strojom. Znovu fotíme, hodíme pár slov s Talianom na WFR-ke s náhonom na obe kolesá (jazdí za Monster a pozná Robbyho Gordona) a blúdiac sa vraciame po dunách. Karči pravidelne buď o meter skôr uberie plyn alebo o meter neskôr pridá a výsledkom sú nekonečné zahrabania a pády. Ale je učenlivý a zlepšuje sa. Počas poludnia v hoteli periem smradľavé veci a poobede navoňaný pokračujem s kamošmi v dunách.

Trénujeme strmé výjazdy cez záveternú sypkú stranu a zjazdy po nich. Pri nájazde treba v správnej chvíli zúrivo potiahnuť motorku hore a pridať plyn na doraz. Nemám problémy s ťažkým predkom motorky, pretože v dunách mám plné iba zadné nádrže a to vylepšuje rozloženie hmotnosti. Nájazd aj zjazd po strmej strane je hlavne o psychike. Jazdec má pocit, že motorka sa zaryje do strmého mäkkého protisvahu, prípadne pri zjazde po 45° lavíne piesku musíte pridávať plyn a modliť sa aby motorka na prechode na rovnú plochu neurobil salto vpred. Treba si na to zvyknúť. Jedna takáto hrana ma dobre precvičila. Po prejazde dlhého nájazdu vletím strmo dole na sypký zjazd a je jasné, že padnem. Totiž na konci lavíny v ktorej sa nesmie ubrať je porast ťavej trávy vytvárajúci pevný hrb. Držím motorku pod plynom do konca, predné koleso odstrelí na stranu a ja ukladám motorku tak, aby ma neprikryla. Preto nestíham klasicky vyskočiť do kotúľa, padám na bok a silno trepnem hlavou na piesok. Vstávam v pohode, ale s KTM neviem ani pohnúť. Až za pomoci Slava ju dvíham, čo inak zvládam sám a v pohode. Našťastie to bol môj jediný pád v Maroku (ak nerátam nejaké prepadnutia stroja v mäkkom podklade). Klin sa klinom vyráža, dávam zopár šialených pasáží a idem do kasby. Karči a Slavo pokračujú v bláznení. Na večeru zdlábneme kus-kus a rozprávame o zotrvaní na tomto krásnom mieste. To bola naša rally.

Slavova riť

Každé ráno o 5:30 miestneho času skusmo zašvitorí jeden vtáčik v korunách stromov kasby. V priebehu okamihu sa pridajú ostatné tisíce operencov a vresk trvá takmer hodinu. To už vstávame my, ideme fotiť a filmovať pri príjemnej teplote a dobrom svetle. Vyhliadneme si krásny kotol, Karči nádherne skáče cez pevný hrebeň, po neistote predošlých dní ani pamiatky. Ideálne podmienky, až priveľmi. Poznáte ten pocit: viete, že sa niečo stane, len dočerta čo? Prvý pán na holenie je Slavo. S Karčim zaujmeme pozície s foťákmi, Slavo mizne za dunou. Onedlho vyletí spoza nej, ale ťahá nepochopiteľne motorku dozadu. Pred dopadom ju pustí, padá zadkom na nosič KTM a odtiaľ na chrbát na piesok. V hrôze nestíham fotiť, iba zo 100 metrov sledujem divadlo s tvrdým dopadom. Jednoducho duna bola tvrdšia ako včera, ale Slavo odignoroval bezpečný Karčiho skok aj doskok a preto letí ďalej ako chcel. Prečo sa naplašil dopadu na pevný piesok sa nedozvieme, mašina by sa určite do piesku nezaryla. A tak leží na piesku, stoná od bolesti ale hýbe sa. Po chvíli opatrne schádza s našim doprovodom do hotela. Natieram mu oblasť tela, kde chrbát stráca svoje slušné meno, po raňajkách poprávam v rámci možností posunuté stavce a kĺby. Deň je potom zasvätený oprave 450-ky s ohnutým nosičom, prezúvaniu miusov u mňa aplikovaniu UltraSealu Karčimu.

Poobede samozrejme v oklieštenom zložení riešime duny a pred večerom ideme púšťou do Erfoudu pre benzín. Je to vlastne test Slava pred plánovaným výjazdom do útrob Sahary. Naberieme do nádrží a bandasiek 70 litrov a pri návrate na dohľad od dún moja motorka odmieta poslušnosť. Nejde čerpadlo, tak hľadáme špatný kontakt. KTM vystrojila model Adventure množstvom spínačov, čidiel, poistiek a konektorov. A aby to nebolo jednoduché – rozmiestnila ich po celej motorke. Inak geniálny stroj je preto náchylný na úplne banálne poruchy, ktoré môžu v prostredí púšte vážne znamenať poslednú závadu v živote. Čerpadlo ožilo, v tme sa vraciame. Paľbu po planinách zaklincujeme jedlom brošid a bujaro oslavujeme Slavove narodky. Starý pes, má 44!

Po hodoch býva pôst – udalosti nasledujúceho dňa tento fakt potvrdia. Slavo bude odpočívať, zostatok výpravy chce nájsť najstaršiu časť dún za Merzougou. Sú čierne a pevné. Odtiaľ pozrieť na začiatok tripu do útrob Sahary. No ráno odmietne moto držiak na GPS dodávať prúd do prístroja. Skladáme z autodržiaka provizórny, upevňujeme na KTM a ako zdroj slúži 12V zásuvka. S Karčim sa pohýname až okolo obeda. Za Merzougou to šibnem doľava k čiernym vŕškom na obzore. Ideme s plnými nádržami po malých dunách pomedzi občasné stromy. V najzapadlejšom kúte púšte moja KTM znovu kľakla. Bez slova vyťahujeme vercajch, odstrojujeme mašinu a teraz detailne hľadáme chybu. Čerpadlo síce naskočilo ale nevieme nájsť príčinu. Po 10 možných kravinách na zbytočne komplikovanej elektroinštalácii nachádzame konečne pravý dôvod problémov. Súdruhovia z KTM sa spojili v rámci internacionálnej družby so súdruhmi zo spriateleného Mitsubishi a namontovali najch***vejšie čerpadlo na svete na LC8. Ono samo je v poriadku, akurát spínač impulzov silne pripomínajúci odtrhové zapaľovanie na veteráne z roku 1932 sa nerovnomerne odpálil a zopnuté kontakty sa občas chovajú ako nezopnuté. Takáto kravina!!! Motorka za pol melóna závisí na nespoľahlivom predpotopnom spínači. Dávame veci do poriadku, skladáme motorku a kŕmime deti zjaviace sa odnikiaľ cukríkmi. Vo chvíli keď baterka odmietla poslušnosť sa pristavujú dvaja berberi na mopedoch ožratí na šrot. No posledný zúfalý pokus sa vydaril, motor chytá a v 40°C sa vraciame. V hoteli zabrusujem kontakty aby vydržali. Včerajší vietor navial nový suchý piesok, trápime sa po okolitých dunách a cítime, že po piesku už vieme. V noci ešte 1,5 hodiny opravujem spínaciu skrinku plnú piesku, Karči asi 10 vecí na svojej mašine. Opravy spestruje Ali Bali, mladý sprievodca karaván, rozprávaním o 42 dňovom putovaní do Timbuktu s ťavami. Spolu 3.000km, chodí sa v noci podľa hviezd. V lete vydržia bez zdroja vody s tým čo odnesú na chrbtoch 1 týždeň, v zime až 4. Máme sa čo učiť. Večer zdlábneme kaliu a dohovárame výlet do púšte.

Kasba

Štýlový hotel v ktorom bývame nie je výmyslom pre európskych turistov, je to reálny historický vzor. V rannom stredoveku Arabi ako predĺžená ruka práve zrodeného islamu prefičali polovicou púštnych oblastí zemegule šíriac nové učenie mečom. Islam je dieťa púšte a púšť je macochou vody. Boje o zdroje vody sú kľúčovými v dejinách Sahary. Arabi začali vytláčať Berberov, tí zas Tuarégov a všetkých nakoniec bieli kolonizátori. To prinieslo potrebu budovania stálych opevnení z miestnych materiálov. Najlepšie sa osvedčila zmes žltej ílovej zeme, otrúb, ťavých hovien a vody. Zamiešalo sa príma blato, ucapkali veľké kvádre a malé tehly a všetko to upieklo slnko. Po postavení múrov pribudli stropy z palmových kmeňov a hlinené omietky. Tehličky vytvárali ornamentálnu výzdobu a zložitejšie tvary cimburia.

Opevnené dediny sa volali ksar a mali vždy ústrednú citadelu nazývanú kasba. Menšie kasby sa vyskytovali potom aj samostatne s dodatočnou asymetricky umiestnenou vnútornou baštou. Inak, ak dovoľoval terén, vládla prísna osová symetria. Mohamedáni sú majstrami vo vytváraní malebných opakujúcich sa prvkov, aj kasba je toho príkladom. Nádvoria, ubytovacie trakty, maštale, sklady – všetko postavené v prísnom poriadku umožňujúcom zmeny podľa potreby. Geniálne. Pod náporom turizmu sa začali pôvodné stavby prispôsobovať ubytovacím účelom, prípadne začali vyrastať nové na nerozoznanie o pôvodných. Zachovaná ostala okrem štýlu a stavebných materiálov aj orientácia stavby dovnútra. Po obvode stavby sa okná vyskytujú skôr výnimočne.

Do „našej“ kasby Les Dunes D´or sa vstupuje nádvorím s parkoviskom. Nasledujú priestory recepcie, predajne suvenírov a prvé átrium so zeleňou a izbami. Potom spojovací trakt a hlavné nádvorie s krytou ochodzou, bazénom a izbami. Ukončenie je v priečne umiestnenej jedálni s pohovkami, kobercami a výstupom na terasu snov. Tam začínajú duny ktoré každý večer rozhŕňa majiteľ traktorom aby mu nevliezli rovno do hotela. Stavba z ťavieho hnoja je príjemná na bývanie, v noci hreje a v poludňajšej páľave chladí. Zariadenie v miestnom prevedení vytvára pre nás neopakovateľnú magickú atmosféru a bývanie je super. Akurát na bazén nie je čas, a voda má asi 10°C. Ja dávam raz 3 tempá, Karči vydrží 2 minúty. V odľahlých oblastiach sú obyvatelia odkázaní na generátor, preto k večernej kulise patrí aj vzdialené bafkanie motora. To, že všetko funguje tak nejak občasne nás netrápi, tento berberský hotel predstavuje k arabským proťajškom totálny nadštandard. Čistý, bez snahy oklamať s dobrou kuchyňou. Len po záverečnom platení sa Karčimu niečo nezdá a napriek upozorneniam, že budeme doplácať ide za recepčným. Mal som pravdu.

Sahara

Na tento deň nezabudnem do smrti. Jazdíme na začiatok severným prechodom cez Erg Chebbi. Je to vyschnuté riečisko, 35km všetkých druhov piesku s hlbokými pozdĺžnymi koľajami. Masaker na úvod, Slavova 450-ka je v takýchto terénoch nestabilná a lieta ako handra. A, ako inak, prestala snímať kamera najkrajšie zábery pobytu. Kúsok po asfalte a dole na juh cez vyschnuté slané jazero. Do dediny Taouz na Alžírskych hraniciach. Stretáme Saida, mladého sprievodcu, vedúceho nás 5 km púšťou ku skalným gravírom starým 10.000 rokov. Nádhera. Menšia nádhera je rozvŕtaná a ukradnutá skala s najhodnotnejšími výjavmi. Španieli sa vážne vyznamenali. Pri hodnotení ich výkonu slovenským vulgarizmom na „k“ Said ožíva. Minulý rok sprevádzal skupinu Slovákov na GS-ách do Zagory a výraz si pamätá. Potom hrdo spustí spŕšku prasačín vo všetkých svetových jazykoch, chlapec sa nestratí. Doladíme orientáciu a vyrážame sami do neobývaných oblastí. Motorky obťažkané benzínom (ja mám spolu 42 litrov), camelbaky plné vody a odhodlanie nestačí. Hlavné je nezablúdiť. Postupujeme podľa GPS, mapy, kompasu, logiky a 6. zmyslu zároveň. Je šialené teplo, po 100km v púšti a nedobrovoľnom dvojnásobnom rozchode a stretnutí zaparkujeme pri Porte de Sahara. Niečo na štýl občerstvovacích café v Tunisku. Berieme zásoby vody, pijeme čaj a popoludňajšej vyhni ideme k najbližšej oáze. Naša rýchlosť osciluje medzi 20 – 150km/h. Terén sa neustále mení, je veľmi náročný a viem, že dnes to bude o fúz.

Pri oáze napriek upozorneniam domorodcov sa dávame doprava na sever. Čaká nás 80 pravých saharských kilometrov. Bez ciest, bez ľudí, vody, proste ničivaté nič. Jemné piesky s veľkými kameňmi vystrieda spleť riečisk s tak prachovým podkladom, že 100 koní ledva vládze ťahať na jednotke. Hľadám v bludisku cestu, čakáme sa vo zvírenom prachu každých 50 – 100 metrov. Nefotíme, máme problémy sami so sebou a preto je z tejto adrenalínovej etapy záberov poskromne. Doteraz mám pred očami Karčiho vynoriaceho sa z kríkov v podobe predného kolesa a prilby, všetko ostatné zahaľoval prach. Triafam urastený stromokrík, Slavo efektne ten istý za okamih. Dno vyschnutej rieky, kam sa nám podarilo zostúpiť je rozryté na strmé jarky a kaňony a občas nie je čas na vyhnutie. Tu mám aj ja 2 krát na mále a pred pádom ma zachránil zázrak. Už nastupuje vyčerpanosť, Karči dosť padá ale nefrfle. Napriek 75kg váhy vydrží húževnate bojovať s 200 kilovou motorkou do konca! Aj Slavo s udretým zadkom statočne zatína zuby a ešte si pochvaľuje. Takýchto psychopatov som potreboval.

Nakoniec sa nejako pobiede dostávame na sústavu planín, kde sa neustále strieda hlboký piesok s kameňmi. Horúci piesok je nestabilnejší ako chladný a dnes je veľmi horúco. Celý deň vediem partiu, navigujem a cítim zodpovednosť za to, aby som ich z púšte vyviedol. Oni hltajú môj prach a nekomentujú. Energetické tyčinky, voda a benzín nám končia pri napojení sa na normálnu cestu. Posledný úsek bol navigačne totálny rébus a základom bol kompas. Konečne môžeme sadnúť na sedlo, v Rissani berieme benzín a moja motorka znovu nejde. Karči na mňa kričí nezameniteľným východniarskym prízvukom: „Ta pusti šebe benzin Toňu, bo ši zaprel šicke nadrže!“ Má pravdu (ako vždy), púšťam benzín a po šotolinách prihasíme za tmy do prechodného domova. Podarilo sa! Spolu 300km, z toho vyše 200 sami v neobývanej časti. Terény sú neporovnateľne ťažšie ako čokoľvek čo som zažil v Tunisku a museli sme siahnuť na dno síl. Krásny výjazd po náročnej trase svorne hodnotíme ako vrchol zážitkov v Maroku.

Gay story

Ráno opäť riešime údržbu a pozeráme na žlté nebo plné prachu. Dopĺňame vytrasené skrutky keď sa do nádvoria opatrne nasúka prenajatá Dacia s dvoma chlapíkmi. Na prvý pohľad poznať, že sú pár. Priteplenejší z dvojice spočinie na mne blaženým pohľadom a potom vyhŕkne „Hááááy!“. Zrejme sa mu zdám viac drsoň ako jeho partner, ktorý chce byť tiež drsoň. Ten urazene na mňa fľochne pohľadom a ženie frajerku do útrob kasby. Zasmejeme sa a pokračujeme v príprave motoriek. Slavo zostáva jazdiť po okolí, s Karčim sa prepracovávame silnejúcou piesočnou búrkou do Merzougy hľadať internet. Po hodine blúdenia v úzkych uličkách v mračnách prachu nachádzame hľadaný výdobytok techniky, zisťujeme, že všetci dlžníci nás okašľali a na účtoch nepribudol ani cent. A tak cez pláň prichádzame k slanému jazeru, pozeráme na žltý obzor a skúsime nejaké foto. Ja prefrčím okolo Karčiho 140 tam a späť. Vymeníme sa a Karči robí v 140-ke dve nádherné stojky na motorke. Proste ho nejako rozhádzalo na nerovnostiach a neprepákovaný KTM-zadok ho nakopal. Ale Karči je bojovník, neuberá a ležiac na motorke (nedopadol na stupačky) sa rúti do púšte, nejako zvláda situáciu a po hodnej chvíli sa vracia. Ukrutne ma naplašil. Splnila sa moja druhá predpoveď – ráf je prevalený už na dvoch miestach. Nuž, Behr nie je Excel. Beriem radšej znovuzrodeného kamoša krížom cez pláne naspäť. Viditeľnosť sa znižuje ale prach sa zatiaľ viac drží vo výške. Na KTM posunul ložiská v krku riadenia, ale Karči dokáže zgenerálkovať čokoľvek aj v pekle. Slavo ako obvykle nás čaká s pripraveným obedom.

Poobede sa vietor utíšil a preto sám riešim okolité duny. Nejdem hlboko do polí, kto by ma tam v prípade problémov našiel? Odvážne prekonávam hrebene a údolia, nezapadám, ide sa mi výborne. Orientácia na veľkých dunách z jemného piesku prebieha tak, že si vytýčite základný smer, dorazíte pod určitým uhlom k prvej dune, potiahnete predok so súčasným pridaním plynu a vybehnete hore. Jazdec netuší, čo ho čaká na vrchole a tobôž nie čo za ním. Ak je tam plochý serpentínový hrebeň, snaží sa pokračovať po ňom čo najďalej za svojim cieľom. Aj úzke a zosúvajúce sa hrebene idú v zatáčke pod plynom prekonať odstredivou silou. Ak je hrebeň ostrý s hranou a nepevným zjazdom, treba bleskurýchle prečítať svah, zvoliť trasu a tuho gazovať. Pred dopadom na rovnejšiu časť presunúť váhu úplne dozadu, máličko zavrieť plyn a rýchlo hľadať novú trasu. Často piesok pošle motorku inde ako motorkár predpokladal a potom urobí divoké koleso v údolí medzi dunami a predošlý nedostatok napraví alebo ide inou trasou. Pri krásnom výjazde na 50m dunu si všímam romantický pár idúci nahor pozorovať západ slnka. Po sérii ostrých hrebeňov urobím veľkú otočku a chcem dať onen výjazd ešte raz. Aj dávam, ale piesok a KTM sa rozhodli pre inú trasu ako chcem. Medzitým sa dvojica dotrepala blízko miesta výjazdu a periférne spoznávam gay pár z rána. Miniem ich tak o 50m. Ale kua nie, podklad ma posiela k nim bližšie, mám rezervu 10-20m. Samica páru mi máva a je nad slnko jasnejšie, že ich zrazím. Tak ako som minulý rok vpálil do jedinej palmy viditeľnej 30km na obzore v dunách idem si po podobný prúser. Odhodlane pridávam, vyletím na dunu a naše osudy sa pretli. Buzík prestane mávať, obaja so ženským zajačaním uskakujú dozadu a nie som si istý, čo som niektorého neopáčil pravou zadnou nádržou. Zraziť homosexuálov na dune v ľudoprázdnej Sahare, to sa môže stať iba mne! Končím s výjazdmi a radšej idem dolu. Na jeden deň stačilo. Pizza ber-ber všetko napraví, takmer zrazení urazene miznú z hotela.

Búrka

Dnes mám poslednú šancu na zdolanie najvyšších dún. Slavo ma bude chvíľu sprevádzať, ale predpokladám, že ďaleko ho zadok nepustí. Povetrím letia oblaky piesku, podklad je sypký a duny nečitateľné. Pozriem na obrovskú dunu na obzore a hodím jednotku. Teraz alebo nikdy! Snažím sa udržiavať iba takú rýchlosť, aby sa motorka neprepadla do obzvlášť sypkého piesku. Potrebujem v zlej viditeľnosti viac času na orientáciu a čítanie terénu. Postupujem cez jednotlivé čoraz vyššie hrebene. S pribúdajúcou výškou sa viditeľnosť zlepšuje a vietor silnie. Na úpätí predposledného hrebeňa podklad pohlcuje predné koleso aby ho vystrelil na bok v ťavej tráve, staviam motorku a očami hľadám optimálnu trasu. Prekonaním duny sa otvorí výhľad na príkry nekonečný svah s vrcholom za horizontom. Tu už iba ťahám za plyn a modlím sa. No motor ma potiahne aj cez úseky porovnateľné so strmou zjazdovkou a meter pred zlomom hrebeňa jednoducho šmarím KTM na piesok. Som hore vo výške 150-200m nad okolitou rovinou!!! Kameru na prilbe nechávam bežať, snímanie panorámy bude patriť medzi dôkazy výjazdu. Pri zhotovovaní vrcholových obrázkov foťákom baterka, ako inak, vypovie. Medzitým mi prilbu a motorku z polovice zafúkalo. Prehadzujem kameru na zadné snímanie, prevrátim motorku a vraciam sa šťastný späť. Chvalabohu, kamera je citlivejšia ako ľudské oko a preto sú zábery jasné aj do diaľky.

Búrka naberá na intenzite a my chceme vyskúšať orientáciu a jazdu za slabej viditeľnosti. Smerom na Merzougu sa pohybujeme proti vetru. V závanoch máte pocit, akoby sa otvorili dvierka na peci, vzduch je úplne horúci. Miestami postávam, aby sme sa nestratili (hlavne pri návrate). Nasleduje slané jazero, výjazdy na miestne kamenisté pahorky meniace sa pred očami na nové duny. Karči vytrháva ventil na prednej duši preto v mizernej viditeľnosti otáčame. Na planinách sa preháňa piesok ako na Sibíri sneh, ale v pohode triafame rovno do brány kasby. Večer balíme na presun k pobrežiu, aby sme ráno zistili, že nastali ideálne podmienky na dunách. Tak to chodí.

Atlantik

Celý nasledujúci deň strávime v dodávke na ceste k pobrežiu Atlantiku. Panoramatické pohľady na pohorie Atlas so zvyškami snehu, pôvodné historické kasby a iné nádhery nám spríjemňujú cestu. Neobídeme legendárnu tiesňavu Todra, nádherný kaňon obklopený zeleným údolím. Pokračovaním po ceste sa dá na motorkách absolvovať okruh po horách so sedlami vo výške 2.800 a 3.000 metrov. My však pokračujeme na západ, míňajúc dediny a mestá úplne rozdielne vybudované. Stredovek kontra 3. tisícročie. Muži na vidieku posedávajú v hlúčkoch, debatujú, fajčia hašiiš, pijú čaj. Ženy nosia zhrbené náklad, pracujú na poliach alebo zahalené s húfom detí pasú kozy. Všeobecne je žena v odľahlých oblastiach považovaná za niečo medzi ťažným zvieraťom, nafukovacou Ančou a boxovacím vrecom. Večer dosiahneme mesto Agadir na pobreží a chystáme sa rozbiť tábor na útese nad oceánom ale prifrčí polícia a odporúča presunúť sa niekde menej z očí. Vraj práve tu zvyknú turistov mierne ozbíjať. Poďakujeme a presúvame sa k pieskovým plážam na juh. Po ceste spíme na prvej veľkej benzínke a ráno sme na pláži v Tifnite.

Neustály hukot oceánskych vĺn, prázdne pláže, vysoké útesy a púšť až po more – tak vyzerá Atlantické pobrežie na juhu Maroka. Nádhera. Rýchlo vyhadzujeme stroje a vypaľujeme po pláži, neskôr smerom na juh po útesoch. Po asi 25km dochádzame k vtáčej rezervácii ktorú je nutné obísť. Hľadáme kemp v Sidi Oussai, čo sa darí. Je plný dôchodcov zo západnej Európy, má vlastnú prázdnu pláž a obrovské vlny. Dohovárame smiešnu cenu a prášime späť k autu. Na pláži dávame niekoľko romantických fotiek. V úzkom a strmom výjazde je stále obecenstvo sledujúce naše výkony a statočne zavadzajúce. Smoliar Karči vyletí na sprostom skalnom prahu, trepne mašinu do piesku a ohýba rajdy o 30°. Sadá na motorku, nevidí, že koleso smeruje inde ako by chcel a po odpálení znovu končí na piesku Maroka. O šoférovi do kempu je tým rozhodnuté. So Slavom ideme po známej ceste po útesoch a náležite si to užívame, Karči sa presunul miernou okľukou po asfalte. Bláznime v 5 metrových vlnách, strháva nás spodný prúd, prevracia spenená voda ako v mlynčeku, no my sa nedáme a nikto sa neutopil. Iba nás mudrujúc sleduje niekoľko seniorov.

Na motorkách do rána zhrdzaveli od soli aj plasty. Naberáme južný kurz po vysokých a nádherných útesoch. V prípade možností vyberám cestu úplne po hrane čo je často dobrý morál, hlavne keď je zákruta za horizontom opačne klopená. Samozrejme do oceánu o 100 metrov nižšie. Znovu striedanie rozkvitnutých pahorkov a dunových polí, obchádzanie kaňonov vymytých vodou a zdolávanie horizontov v miestach pieskových koľají. Filmujeme, fotíme a potom na všetko kašleme. To by sme museli stáť každú minútu a snímať zaujímavé scenérie. Po dosiahnutí asfaltky v Sidi Moussa otáčame. Cestou späť stretávame skupinu 9 Španielov idúcich do Západnej Sahary. Všetci zhodne na EXC 525. Jednoducho sadli na trajekt, vylodili sa Agadire a v pohode jachajú dolu po pobreží. Hľa, výhody južanov! Pred rokom skúšali duny Erg Chebbi a nechcú veriť, že som sa vytrepal až hore. No fotky na displeji ich presvedčili a uznanlivo kývajú hlavami. To poteší. Poobede znova výjazd po známej trase bez Slava, filmovačku preruší druhé strhnutie ventilu na prednom kolese Karčiho. Mám podozrenie, že opravovanie je jeho tajný fetiš, čakám kedy rozoberie motor do súčiastky. Začína mi liezť na nervy – nevedel som sa ho počas ozaj rýchlej jazdy striasť. Ničí tým moje ego!

Plage Blanche

Neznášam posledný melancholický deň pred odchodom, naprd nálada ma vždy drží od rána. Aj počasie mi dáva za pravdu. Hustnúca hmla sa ustáli na novembrovej nepriehľadnosti a na všetkom kondenzuje slaná para. Napriek tomu skúšame nájsť legendárnu Modrú Pláž dlhú desiatky kilometrov. Znamená to znovu prejazd na juh. Prekvapenie zažívame na promenáde v Sidi Mousse. Počas občerstvovacej prestávky nás požiadala mladá žena(!!!) o možnosť odfotografovania sa na motorke. Po prekvapenom súhlase sa na KTM vystrieda skoro celá mnohočlenná rodina. Ešte parádička so skokom z hrádze a divoký drift pieskom a na hanbu asi 60km po asfalte do Sidi Ifni. Dostávame sa na najsevernejší bod pláže, presnejšie povedané na útes nad ňou. Franforce hmly a vrcholiaci príliv znemožňujú nájsť zjazd dolu a vyskúšať jazdu pieskom. Znechutene otáčame s vedomím, že vieme kde v budúcnosti začať. Poznajúc cestu pálime o dušu, aj dunu tesne pred kempom skáčeme, ja aj v kempe z betónovej terasy. Dôchodcovia sú vo vytržení.

Balíme všetko do Ducata, ráno nás čaká návrat. Znovu využívam diktátorské právomoci a odchod je v ten večer. Dôvod? Vracajúc sa popoludní s Karčim (Slavo riešil trialy okolo útesov) postávam pri pasúcom sa stáde a s úľubou hľadím na krásne sexi ťavie zadky. Je čas k urýchlenému návratu! Ten zvládame za 50 hodín vrátane trajektu. Po cestách, o akých môžu Rusi a Ukrajinci iba snívať. V bezcolnej španielskej zóne v Afrike pcháme do dodávky chlast, džúsy a olivy a po 4.200km vykladáme v Mojmírovciach. Po nádherných zážitkoch sa nevieme spamätať a výjazd so synom po našich „terénoch“ mi pripadá o ničom. Nevadí, sme doma.

Parta sa vydarila, Karči aj Slavo boli pripravení, vydržia veľa a jazdia ako draci. Len počas návratu spochybňovali moju autoritu nechutným spôsobom, čo pripisujem abstinenčným príznakom a nedostatku sexu.

Sponzori výpravy - zľavy, príspevky, pomoc (týka sa mojej osoby):

www.stavorex.sk – finančná pomoc

www.obujsa.sk – pneu a duše

www.motonetsk.sk – reťaz a brzdové platničky

www.motopalic.sk – čižmy Sidi a dres

www.ktm.sk – servis a hľadanie hlúpej závady

www.motoride.sk – zapožičanie kamery

www.mitas.cz – test nových miusov