Myšlienka tohto tripu začala vznikať v zime roku 2008, keď sme sedeli u tatka na chalupe a špekulovali, kam by sme sa v lete vybrali. Cieľ trasy bol už vopred určený tatkom – Omaha Beach – Normandia. Bol to jeden z jeho snov nakoľko rád pozerá filmy s tematikou 2. svetovej vojny, hlavne dokumenty a chcel vidieť miesta, kde sa odohral kus vojnovej histórie. Pri popíjaní slivovice a jedenia klobásky a iných nezdravých dobrôt sme začali plánovať trasu nad rozloženými mapami Rakúska, Talianska, Francúzska, Nemecka a Čiech. Trasu sme pôvodne naplánovali na dva týždne s denným prejazdom cca 500 km. Plán výjazdu sme si dali na 15. júna 2009. Po prečítaní článkov o Francúzsku na MR a pár rád od motorajďákov (dík jura) a pregooglení internetu, čo by bolo po ceste zaujímavé vidieť sa pomaly priblížil termín výjazdu.

Účastníci:

• - tatko Jaro, 56 rokov, Honda Shadow VT750C / 2007
• - brácho Roman, 34 rokov, Honda CBF 1000 / 2008
• - a ja Mako, 30 rokov, Honda Shadow VT750C / 2008

Nedeľa – 14.06.2009

Motorky pripravené, nabalené, natankované plné nádrže a my psychicky pripravení na ranný štart.

Pondelok – 15.06.2009

Zobúdzame sa do upršaného rána aj keď podľa predpovede malo byť slnečno (ďakujeme pán Iľko). Po telefonátoch medzi sebou a neutíchaní dažďa do 11:00 h odkladáme výjazd na nasledujúci deň, nakoľko sa nám nechcelo štartovať hneď od začiatku v nepremokoch.

Utorok – 16.06.2009

Bratislava – Jarovce – Eisenstadt – Bruck an der Mur – Judenburg – Murau – Predlitz – Katschberghohe – Lendorf – Lienz – Abfalterbach – 480 km

Ráno o siedmej sa zobúdzame do jemne usmokleného rana, ale už bez odkladu o 9:00 h sme vyrazili za vysýchania ciest smer Rakúsko, po diaľniciach až po Liezen. Odtiaľ už len po cestách 1. a 2. triedy. Ešte pred koncom diaľnic jedno malé zablúdenie, ale rýchly návrat na správnu trasu nakoľko sme mali aj GPS, ale pre osobné automobily. Asi po 300 km obliekame nepremoky.

Pred nami vidieť, lepšie povedané nevidieť, nič. V daždi absolvujeme zvyšných 244 km striedaním krupobitia, hustého dažďa a jemného dažďa. Takže z alpskej krajiny sme nič iné ako zahmlené, upršané okolie nevideli. Uzimení odpočívame po 480 km na pumpe s čajom v ruke a hltom slivovičky na zohriatie z butilky (tatko poznamenal, že aký chu.. by nás v tomto čase zastavil) sa stretávame s motorkárskou dvojicou z Dánska. Po pozdravení sa a ľahkej konverzácii o počasí, nám bolo jasné, že musíme pokračovať, že nič iné nám neostáva nakoľko leje všade. Boli sme už dostatočne premrznutí, tak sme začali hľadať ubytovanie popri ceste. Hneď na prvé náhodné zastavenie vbieham do penziónu a na otázku: „Haben sie frei Zimmer für 3 Personen mit Garage für Motorrad nach eine Nacht bitte?“, mi čašník s úsmevom pokýva hlavou a za 90 € aj s raňajkami sa už aj garážujeme do takej stajne, kde už odpočíva asi 5motoriek z Nemecka. Ubytovanie a pivečko klasicky výborné. Na večeru sme ešte dojedali domáce zásoby (klobásy, slaninku, syr) samozrejme zapíjané slivovičkou a miestnym čapovaným pivom. Po prebratí celého dňa a nadávania na dážď, plánujeme zajtrajšiu trasu a zaspávame so želaním slnečného rána.

Streda – 17.06.2009

Abfalterbach – Dobbiaco – Passo tre croci – Cortina d´ampezzo – Passo di falzarego – Passo Pordoi – Mazzin – Cavalese – Valda – Trento – Vezzano – Riva del Garda – Gargnano -Pedenghe sul Garda – Casalmaggiore – Parma – Fornovo di Taro – 466 km

Prebúdzame sa do polojasného rána. Dávame si v penzióne chutné raňajky, nabaľujeme motorky a štartujeme smer Taliansko. Hranice prechádzame pokojne na jemný plyn, nakoľko sú tam Carabinieri a naše ladené výfuky bez vložiek u všetkých troch by mohli vzbudiť hlučnejší dojem, ako je povolený. Jeden príslušník sa za nami aj otáča, ale necháva nás ísť (možno sa mu páčil náš zvuk). Konečne začíname vidieť krásnu alpskú krajinu, štíty pokryté čerstvým snehom po včerajšom snežení. Hneď začína byť cesta zaujímavejšia.

Ideme súvisle cca 70 – 80 km/h. Stále je načo pozerať, sem tam malá zástavka na pofotenie tej krásy. Na ceste sa začína objavovať viac motorkárov, čo je náznakom, že smer máme správny. Prechádzame Cortinu d´Ampezzo a stúpame do prvých väčších passov. Na vrchole dávame pauzu, je tu veľa motorkárov, väčšinou však na športových motorkách, málo na cruisroch. K bratovi hneď pribehne Talian asi vo veku 60 rokov a pýta sa ho, aké má výfuky, že majú super zvuk. Zaujímala ho aj cena. Po rozhovoroch rukami nohami Talian zalamuje rukami, že je to pre neho drahé, že on je dôchodca. Keby tak na Slovensku aspoň každý desiaty dôchodca mohol jazdiť ako oni. Skutočne veková hranica tam bola 26 – 70 rokov. Cesty sú naozaj krásne, asfalt kvalitný a všade nádherná príroda. Po oddychovom obedíku v malom lyžiarskom mestečku, striedame stúpania a klesania cez horské priesmyky až do doliny, kde sa začína citeľne otepľovať, zároveň však aj fúkať. Podľa navigačného prístroja sme išli cestou určenou pre motocykle, kde nebolo pri klesaní do údolia ani jedného auta, nakoľko súvisle vedľa ide rýchlejšia nová cesta. Opustili sme alpské cesty, priblížili sa k mestu a premávka stúpa.

V okolí mesta Trento sa asi trikrát zvrtneme na kruhovom objazde, nakoľko nie je nikdy jasné z navigačného, kadiaľ vlastne máme ísť. Až po zastavení a preštudovaní mapy nachádzame konečne správny výjazd a pokračujeme smer jazero Lago di Garda. Je to krásne veľké jazero plné hotelíkov, plachetníc a surfov, zovreté v údolí medzi horami. Dá sa prejsť okolo neho dvoma stranami. My sme si vybrali tú cez asi 50 kratších a dlhších tunelov, ktoré nie sú osvetlené a v slnečných okuliaroch tam sem tam netušíte, kadiaľ vlastne idete, nakoľko tam nie je ani stredová čiara, a povrch je vlhký . Po prejazde série tunelov musíme zastaviť, nakoľko sme z toho všetci úplne unavení. Takže odporúčam obísť jazero ľavou stranou a nie pravou ako my. Ale aspoň sme mali zážitok. Po oddychu ťaháme ďalej smer Parma, kde už nie je taká zaujímavá príroda. Prechádzame dlhými rovinkami medzi dedinkami a ako sa blíži siedma hodina večer, začíname poškuľovať po ubytovaní. Po niekoľkých zastaveniach v predmestí Parmy a priamo v Parme, kde nemali buď garáž na moto alebo boli drahí, sa dostávame až za Parmu do mestečka Fornovo di Taro, kde nachádzame útulný hotelík s garážou za 110 € aj s raňajkami. Už toho máme aj tak dosť po celom dni a je už tma. Tak s radosťou zliezame z moto, ideme na pravú taliansku pizzu, pivečko a samozrejme naša slivovička. Naplánujeme zajtrajšok a o polnoci padáme do postele unavení ako psi.

Štvrtok – 18.06.2009

Fornovo di Taro – Berceto – Aulla – La Spezia – Riomagiore – Madonna di Reggio – Monterosso all mare. – 276 km

Budíček o ôsmej ráno, slniečko sa na nás škerí, dávame si raňajky typu croisant, sladké pečivo, čaj, marmelády. Balíme a ideme hneď dotankovať do plna, nakoľko pumpy sú zriedkavé a ja som už nevydržal, tak som aj moto poumýval a valíme smer La spezia. Po hodinke jazdy zastavujeme na pauzu v malom motoreste, kde nás privíta nosatá Talianka (inak všetky sú dosť šeredné). Dávame kávičku, ja malé pivko a zrazu prefrčia okolo nás dva superšporty s náklonom do zákrut ako v motoGP. Vidieť, že chlapci trávia siestu takto asi každý deň. Naozaj idú pekne, aj keď ich už nevidíme, tak je ich počuť. Takto urobia asi trikrát tú istú trasu hore dole a miznú niekam na diaľnicu, asi späť do práce.

Dnešný deň sme sa rozhodli urobiť voľnejší, nakoľko sa únava začínala prejavovať fyzicky na tele: bolesti prdele, rúk a chrbta. Pokračujeme ešte stále horskými cestičkami typu Harmanec aj keď s menšími prevýšeniami, inak veľmi pekná kvalitná cesta bez premávky po predmestie La Spezia. Tam na nás prvýkrát doľahne tieň stoviek bzučavých skútristov, ktorý nás bude prenasledovať celé pobrežie Talianska a Francúzka, až pokiaľ sa neodpojíme do hôr smer Verdun. Je to naozaj nezvyklé našich pomerov, len čo zastavíte na semafore, obkolesia vás sprava aj zľava. Sú proste všade a hneď ako naskočí zelená, o život pretekajú po ďalší semafor. Priznám sa, sem tam som ich už aj ja začínal mať dosť, hlavne v Janove, ale o tom neskôr.

GPS nás nasmeruje do slepej ulice nad mestom. Tak sa aspoň prvýkrát pokocháme pohľadom na more. Pozhadzujeme bundy, opúšťame mesto a pokračujeme v tričkách ďalej po pobreží. Scenéria krajiny nadobudla úplne iný tvar. Cesta lemuje pobrežie a slnko svieti čoraz teplejšie. Vlečieme sa striedaním úzkych cestičiek a serpentín v skalnom záseku slimačím tempom ale vychutnávame si krajinu. Po asi 20 km skúšame zísť k moru do mestečka, opýtať sa na ubytovanie, ale v informačnej kancelárii mi oznámia, že si musím zatelefonovať podľa katalógu a oni si prídu pre mňa, nakoľko je prístup k moru a do centra mestečka len cez rampu. Tak sa vraciame na hlavnú a pokračujeme pobrežím ďalej. Cesta ubieha skutočne veľmi pomaly a je veľmi únavná. Stále samé zákruty, stúpania a klesania s plne nabalenou mašinou dávajú zabrať. Pri prestávke na peknej vyhliadke sme z výšky zbadali malé mestečko v zátoke.

Rozhodli sme sa, že tam zídeme a skúsime nájsť ubytovanie. Po príchode do centra na nás čumia ako na ufónov. Hlavne nikto nepozná slovenskú zástavu a pýtajú sa, kde to je tá Slovakia a podobne. Nechávam tatka s bráchom s nimi debatovať a ja sa vyberám peši prejsť po penziónoch, či nemajú niečo voľné na jednu noc. Obehol som dva luxusnejšie apartmány, kde nemali voľné, alebo skôr nechceli mať voľné pre motohovädá, tak som vbehol do hotela priamo na pláži a hovorím si, že aspoň skúsim, veď za opýtanie nič nedám. Pani majiteľka, keď ma zbadala lámanou taliančino-nemčinou mi dala akože super cenu za to že sme motorkári a za 150 € aj s raňajkami, tak sme si tľapli. Strážené parkovisko pre autá aj motorky bolo asi 100 m od hotela za 6 € na 24 hodín za motorku. Bolo tesne popoludní a my sme sa veľmi tešili, že sa vykúpeme v mori. Zaparkovali sme a vynosili bagáž na izbu a rýchlo do mora. Bol to jeden jediný poldeň odpočinku strávený kúpaním. Večer prechádzka mestečkom, diskusia o plánoch na zajtra a okolo polnoci pod duchny.

Piatok – 19.06.2009

Monterosso all Mare – Levanto – Sestri Levante – Rapallo – Bogliasco – Genova – Arenzano – Savona – Loano – Allasio – Imperia – 250 km

Stávame o deviatej, raňajky, nabalenie mašín a odchod do ďalšieho krásneho slnečného dňa. Cesta stále nemení charakter, zákruty, stúpania, klesania takto pokračujeme až do Janova, kde ako som už predtým spomínal nastal absolútny skútristický ošiaľ hlava nehlava. Majú to naučené a tesnotkami nás lížu sprava, zľava od semaforu k semaforu nevieme sa dočkať, kedy už budeme za mestom pokračovať pokojnejšou cestou bez čmelákov. Inak bez navigačného by sme asi mali problém prejsť mestom. V mestách sa nikdy nezdržujeme, len ich chceme mať čím najskôr za sebou. Za Janovom nastávajú rovnejšie úseky ciest s mnohými plážami popri ceste na ktoré len pokukujeme zo sediel a pokračujeme s malými prestávkami na dotankovanie a natiahnutie sa. Za jedným mestečkom sa ťahal kamión do kopca, tak sme ho cez dve plné predbehli. Za rachotu výfukov vbiehame do takého otvoreného tunela, kde hneď za ním stoja Carabinieri, ale tí len pozerajú po nás a nereagujú. U nás by to bolo už za 50€ minimálne.

Za Albengou bola kvôli niečomu uzavretá pobrežná cesta, tak sme ostali stáť študovať mapu. Snažili sme sa prísť na to, ako obídeme tento úsek, keď zrazu pricupkal taký starký, asi bývalý Musoliniho spolubojovník a lámanou nemčino-taliančinou nám začal vysvetľovať kadiaľ to máme obísť cez kopce a potom sa dostaneme späť na magistrálu. Veľmi sme mu nerozumeli, ale dali sme na jeho rady a vybrali sa do kopcov nakoľko sme nechceli ísť po diaľnici. Bola to cesta 2. sem tam aj 3. triedy, väčšinou celá viedla lesom. Asfalt majú v Taliansku všade kvalitný. Po ceste stretávame len málo motorkárov na veľkých strojoch a už vôbec nie nejakého slovenského alebo českého. Posledného Slováka na moto sme stretli v Rakúsku pri prvom tankovaní a českú partiu na choproch pri jazere Lago di Garda. Po vymotaní sa z obchádzky, sa vraciame na hlavnú prímorskú cestu, ktorou pokračujeme na Francúzsko.

Dnes sme sa dohodli, že vyskúšame aj nejaký kemp, tak sme hľadali tabule popri ceste. Pár sme ich samozrejme prešvihli a až v Impérii bol hneď pri ceste. Ten sme už neminuli. Camping de Wijnstok, pani chcela za stan a 3 motorky 47€ a za chatku pre 4 osoby 70€. Ukázala nám chatku. Bola malá, ale super, hneď sme ju zobrali. Bola v nej komplet kuchynská výbava cez nože, taniere, hrnce všetko. Mala aj svoje sociálne zariadenie a umývadlo. Sprchy boli hneď pred chatkou pre celý kemp, no pekné, čisté, kryté. Išli sme sa peši rozlúčiť s talianskym morom, ktoré už nebolo také čisté, asi 300 m od kempu. Okúpali sme sa a nakúpili v hypermarkete niečo na večeru. Už po tme sa tatko snažil opraviť svetlo, nakoľko mu odišla žiarovka v prídavnom svetle. Takú špecifickú žiarovku by sme tam nezohnali, tak si ich prerobil tak, že stále svietili len diaľkové a len ich sklonil viac do zeme. Večeriame, popíjame na terase v chatke a plánujeme ďalší deň. Šlofíka hádžeme okolo polnoci s hodnotením, že ďalší pekný deň je šťastne za nami.

Sobota – 20.06.2009

Imperia – San Remo – Menton – Monte Carlo – Monaco – Nice – Cannes – St. Tropez – Fréjus – Le Muy – Callas – 288 km

Zobúdzame sa do pol oblačného rána, dávame ľahké raňajky, poumývame motorky, pobalíme sa a vyrážame. Po chvíli sa blížime k francúzsko-talianskej hranici. Pocit po prejdení Talianska v nás ostáva veľmi dobrý. Krásna krajina s množstvom kvalitných a pekných ciest, ale hlavne vodičov naučených na motorkárov. Klaksón sa v Taliansku skoro ani nepoužíva, nie ako v Blave! Hranica je veľmi pekná: palmy, skaly, more, pofotíme pár záberov a vstupuje k „žabožrútom“. Rýchlosť v obciach nezmenená. Na cestách prvých tried je max. 90 km/h tak ako v Taliansku. Meranie rýchlosti tu býva tak ako v Taliansku väčšinou označené dopravnou značkou a po pár metroch nasleduje „mikrovlnka“. Slniečko zohrieva asfalt. Zžívame sa s kultúrou jazdenia, ktorá je ako som spomínal podobná Talianom a stále len malé skútriky, žiadne veľké mašiny. Tešíme sa na Monte-Carlo, Monako, ale navigačný nás začína ťahať ponad centrum, tak ho začíname ignorovať a vraciame sa dole do centra nájsť okruh F1, po ktorom sa musíme previesť a samozrejme kasíno. Po chvíľke blúdenia sa dostávame na správnu trasu. Je tu veľa tunelov a ciest, ktoré keď nepoznáte, tak vás vyvedú von z centra. Stalo sa nám, že sme sa aj dvakrát ocitli na tom istom mieste, ale to čo sme chceli vidieť sme stále nevideli. Tak sme to skúsili posledný krát inštinktom a našli sme slávny monacký tunel, kde F1 dosahuje maximálku.

Tak sme tam aj my prefrčali s laďákmi. Bol to skvelý pocit. Myslím, že aj chodci v tuneli si pochvaľovali. Odparkovali sme pod tribúnou F1 rovno za výjazdom z tunelu, kde si nás par zbohatlíkov fotilo. Nechápavo krútili hlavami, čo je to za vlajku a koľko sme to tam mali kilometrov atď. Sadli sme si do podniku rovno pod tribúnu na kávičku, ja na malé pivko s čakaním horibilnej sumy. Nato, že sme v Monaku účet bol rovných 6€. Takže netreba sa toho báť, ale asi keď je tam pretek, sú ceny iné. Aspoň sme si vychutnali chvíľkový pocit milionárov, ale za chvíľu sme sa vrátili späť do svojich sediel, do reality.

Z Monaka sme sa vymotali širokou cestou, ktorá sa za centrom zužuje do obojsmerky a pokračujeme na Nice, ktoré v nás zanechalo pocit najkrajšieho mesta, aké sme doteraz po trase videli. Všade popri ceste sú pláže, kaviarničky, palmy a pekné historické budovy. Potom vám vôbec nevadí, že vám tam lietadlá pristavajú rovno nad hlavou. Neďaleko sa totiž nachádza veľké letisko, z ktorého milionári pokračujú vrtuľníkmi do Monaka. Za Nice nás navigačný systém nejakým nedopatrením vytiahne na diaľnicu. Keď to zistíme je už neskoro otáčať sa, tak pokračujeme po prvý možný úsek zbehnutia na starú cestu. Mýtne sa tam platí nezvyčajným spôsobom. Je tam také niečo ako basketbalový kôš. Tam hodíte drobné, ono si ich to prepočíta, zdvihne rampu a prcháte. Samozrejme, že sme prefrčali hneď všetci traja na jedno zaplatenie pod rampou. Posledné miesto našej pobrežnej trasy je St. Tropez, aby sme sa tam odfotili pred legendárnou žandárskou stanicou a potom už hore smer Normandia. Žandársku stanicu nájdete ľahko, pokračujete stále na centrum a potom už ju po ľavej strane uvidíte na takom malom námestíčku. Je tam síce zákaz zastavenia, ale na tú fotku to tam pokojne odstavte.

Aj my sme sa tam len odfotili a na pláž sme už nemali chuť ísť. Akurát bola dopravná špička a premávka sa zhusťovala. Najedli sme sa v Mac Donalde, dotankovali a opustili pobrežie smer Verdun do hôr. Strava je vo Francúzku dosť drahá a Mac Donald patrí medzi najlacnejšiu možnosť stravovania. Cesty sa začínajú kľukatiť, serpentínky, zákruty a aj vzduch sa pomaly ochladzuje. Opäť pekná krajinka s iným rázom, kvalitnou cestou a vodiči sú tu najohľaduplnejší. Už sa začínajú objavovať aj veľké motorky. Dnešný plán bol doraziť pred oblasť Grand Canyonu de Verdon. To sa nám aj podarí a v malom mestečku Comps sur Artruby zastavujeme pred hotelíkom a čašník hneď vybieha a dáva sa s nami do konverzácie, či potrebujeme ubytovanie (takéto služby u nás žiaľ nestretnete). Rozprával po anglicky, čo je vo Francúzsku skôr rarita. Ponúkol nám izbu za 88€ bez raňajok. Garáž bola tiež taká malá, už tam parkovali 3motorky a dve fiatky 500-vky. Večer nad mapou a pri pivečku plánujeme ďalší deň. Pivo je vo Francúzku ďalší extrém. Jeden polliter stojí 5€ a v mestách 7-8€. Okolo desiatej padáme do postelí, neviem či únavou, alebo tým drahým pivom.

Nedeľa – 21.06.2009

Comps sur Artruby – Grand canyon du Verdon – Sisteron – Valence – St Etienne – Lapalisse – Saint Loup – 467 km

Vstávame do krásneho slnečného rána a hneď vyrážame do Grand Canyonu. Teplota je ešte dosť nízka a cesty sa pomaly začínajú zaplňovať turistami a autobusmi. Vyšli sme na vyhliadku odkiaľ bol krásny výhľad na kaňon.

Porobíme pár fotiek a horskými cestičkami sa presúvame celým pohorím, kde sú nádherné scenérie. Odporúčam privstať si, kým ešte nie je na cestách veľa turistov. Toto miesto určite navštívte a nechajte si na to aspoň jeden celý deň. My sme to len tak prebehli, keďže to nebol náš cieľ trasy. Po zídení do údolia, vyhladnutí a vysmädnutí zastavujeme v malej reštaurácií popri ceste. Tetuška na nás vytiahne jedálne lístky vo francúzštine, pretože iné tam nemá a po nemecky alebo anglicky nevie ani ceknúť len furt hovorí „vi, vi“. Keďže mám slovník zabalený niekde hlboko v brašni a nechce sa mi ho ísť hľadať, tak si objednávame vyslovene tipovaním, čo by asi tak mohlo byť mäso. Tetuška pochopila, že v tom máme nejasno a doniesla nám parádne kuracie stehienka s hranolkami, tak sme boli všetci spokojní. Ako nápoj vám dajú fľašu vody na stôl, tá je grátis. Nikto iný tam okrem vody a vína nič nepije.

Po chutnom obede ťaháme ďalej. Dnes máme v pláne urobiť okolo 500 km. Počasie je ako na objednávku, sem tam mráčik a príjemná teplota. Ideálne na cestovanie. Tu už sa krajina začína podobať západoslovenskému kraju. Myslím zeleň a jemné kopčeky striedané dlhšími rovinkami. Je nedeľa, cesty sú plné víkendových šoférov, ale už stretávame aj veľa motorkárov, ktorí keď nás predbiehajú pozdravia vystretím nohy. Keď idú oproti, tak sa zdravia ako u nás rukou. Rýchlosť tu hlavne superšporty nedodržujú, jazdia ako u nás. Radary sú ako som už spomínal značené vopred a fotia väčšinou spredu, takže sa môžete usmievať do kamery. Za mestečkom Annonay prechádzame úsekom ako Pezinská Baba. Bolo tam veľa superšportov, ktoré jazdia ako u nás hore dole a potom popíjajú kávičku na terase.

Bola to posledná horská prémia, krajinou už klesáme smerom k Atlantiku do rovinných ciest, ktoré sú lemované bledohnedými kravami. Tie sú tu všade. Tesne pred ôsmou hodinou tankujeme plné nádrže. Pumpy sú tu otvorené do 20:00 h. Potom už len na kartový systém bez obsluhy alebo na diaľničné čerpadlá. Tomu sme sa snažili vyhnúť. Pomaly sme sa začali obzerať po ubytovaní, keď sme zbadali pekný hotelík hneď pri ceste. Pani keď ma zbadala povedala nech vydržím, že pošle manžela a zamkla. Podľa mňa sme sa jej nepozdávali, lebo tatko aj brácho mali kukly na hlavách a možno si myslela, že ju ideme vybrať. Nakoniec vybehol majiteľ a ten už sa dal s nami do reči, že samozrejme nie je problém a má aj garáž. Motorky tam pekne vošli. Za ubytko chcel 70€ bez raňajok. Raňajky bývajú všade väčšinou za doplatok 5-8€ a dostanete croisant s marmeládou alebo nejaké sladké pečivo, kávu alebo čaj. A toto ja práve nemusím. Raňajky sme si teda robievali sami. V pekárni sme si kúpili čerstvé bagety a salámu s paštétami sme mali ešte z domu. Majiteľ nám ponúkol večeru čo bolo asi obedové menu a ostalo, ale bolo to chutné. Dali sme pár pív, slivovičku, prebrali ďalší deň a zaspávali s nádejou, že zajtra už uvidíme Atlantik.

Pondelok – 22.06.2009

Saint Loup – Bourges – Blois – Le Mans – Argentan – Caen – Bayeux – Grandcamp Maisy – 760 km

O ôsmej si dávame nekompromisný budíček a štartujeme smer Normandia. Raňajky si dávame asi po hodinke jazdy na odpočívadle na nekonečne dlhých rovinkách. Prechádzame francúzskym vidiekom medzi bledohnedými kravami a zelenou trávičkou. Odpočívadlá sú krásne. Sú tu čisté lavičky, stolíky a niekde aj s takým núdzovým záchodom na stojáka. Francúzsky vidiek je naozaj krásny. Idete po dlhých rovných cestách bez hustej premávky kamiónov, sem tam sa rozšíria na štyri pruhy. Po bokoch vidíte krásne zámky a veľa iných pamiatok, na ktoré sme my bohužiaľ nemali čas.

Po ceste si všímam, ako mi stále slzí voda na zrkadlo. Už od Álp, ale stále som si myslel, že je to voda ešte z tých lejakov. Neskôr zisťujem, že mi slzí vrchný okrasný kryt na brzdovej kvapaline. Po neustálom slzení ho obaľujem izolačkou, cez ktorú to naďalej aj tak presakuje ale nie až tak. Pri najbližšom servise dolievam kvapalinu a takto už docválam až domov. Vchádzame do Le Mans s istotou, že slávny okruh nájdeme krásne vyznačený značkami a nebudeme blúdiť. Popravde povedané sme poblúdili dosť a až na tretíkrát nachádzame tú správnu cestu. Dáme si fotečku pred vstupnou branou pri múzeu, ale na hlavný okruh sa nedostávame, lebo sme netušili, kade tam máme vojsť. Tak sme len počuli, ako tam jazdia superšporty a išli sme sa previesť okolo okruhu po cestách, kde sa jazdí 24-hodinovka, ale mimo pretekov je sprístupnená pre všetkých. Tak sme aspoň trošku pocítili asfalt okruhu Le Mans, kde jazdí veľa motorkárov. Jeden típek na HD-čku sa prilepil na mňa a s hrmotom jeho a mojich výfukov sa vytešoval z jazdy, až mu to nakoniec na konci okruhu skapalo.

Po vymotaní sa z centra pokračujeme ďalej s malými zastávkami na vystretie chrbtice a dotankovanie. Cesta nám ubieha bez problémov s premávkou alebo počasím, až na slzenie mojej brzdovej kvapaliny. Za Caen si v Mac Donalde dávame výdatnú večeru s odhodlaním dosiahnuť brehy Atlantiku. Pokračujeme rýchlostnou cestou nakoľko sa už stmieva a chceme dosiahnuť cieľ ešte za svetla. Do oblasti Normandie prichádzame za šera okolo 23. hodiny medzi domčeky pripomínajúce odľahlé farmy na lazoch. Pár domov sme prešli za hrmotu výfukov, kde sme nenašli okrem dobytka ani nohy. Všetko pozamykané, nikde nič. Rozmýšľame, či si niekde na pastvine len tak rozložíme stan alebo skúsime nájsť ubytovanie. Rozhodli sme sa ísť priamo do mestečka na pobreží s nádejou, že určite budú mať voľné miesto. Po prejdení centra, ktoré pripomínalo hororový film, prechádzame prázdnymi ulicami bez pohybu ľudí a za svišťania vetra od oceánu sme nenašli voľné ani jedno miesto.

Začali sme jazdiť okolím mesta bez nádeje, že sa niekde ubytujeme. Na motorkách nám svietili rezervy, takže na dlhší výjazd do okolia sme už nemysleli. Našli sme tabuľku označujúcu kemp, ale len pre kempové vozidlá, nie pre stany. Neskôr nachádzame oficiálny kemp pre stany, ktorý bol naša posledná nádej mimo stanovania v divočine. Do kempu prichádzame za jemného hrmotu okolo polnoci. Kemp neoplotený bez známky života, akurát tam vidíme pár stanov a prípojky na elektrinu. Nakoľko je polnoc a už máme toho naozaj dosť po necelých 800 km začíname rozkladať stan. Aspoň sme ho konečne využili a nebral som ho zbytočne. Zrazu z tmy pribehne tetuška s baterkou a začne na nás po francúzsky niečo mlieť. Samozrejme jej nerozumieme ani slovo a po chvíli to vzdáva a stráca sa v tme. Asi nám hovorila niečo o poriadku v kempe a cenníku prenocovania nakoľko sa furt usmievala a hovorila „vi, vi“.

Tatko ostal sedieť na motorke bez pohybu a nevedel z nej zosadnúť. Až teraz sme si uvedomili závažnosť situácie, že je naozaj zle. Po postavení stanu sme tatka pomaly vysadili zo sedla a po štyroch docválal do stanu za ukrutných bolesti. Brácho sa mu snažil natrieť kríže medveďou emulziou a rozmasírovať ho, aby mu to povolilo. Zaspávame s trpkým pocitom, či to tatka do rána prejde. Zaspával vo veľkých bolestiach a my s bráchom sme tú noc ani poriadne nespali. Poviem vám bola to jedna z mojich najhorších nocí života. Vonku svišťal vietor o plachty motoriek a stanu a ja som stále rozmýšľal nad tým, čo budeme robiť, ak to tatkovi do rána nepovolí. Obával som sa toho najhoršieho, že je to koniec nášho mototripu. Myslím, že to bol aj prvý večer bez zakončenia tradičnou slivovicou.

Utorok – 23.06.2009

Grandcamp Maisy – Utah Beach – Omaha Beach – Climetiere U.S.A. – Caen – Argentan – Houdan – 340 km

Precitnutie do nášho „dňa D“ bolo príjemné. Tatkovi kríže povolili a nám sa neskutočne uľavilo. Vyliezame zo stanu, aby sme pozreli, kde sme to vlastne zakotvili v noci. Slniečko sa o nás opiera plnou silou a vyzerá to na ďalší krásny deň. Po rannej hygiene v hlavnej budove, kde boli celkom slušné čisté sprchy a toalety, balíme celú výstroj. V búdke u vedúceho vyplácame nocľah: smiešnych 16 € za všetko. Trošku s ním debatujeme rukami nohami. Porozdával nám prospekty o bojoch, ktoré tu zúrili a pofotil sa s nami aj keď s tatkom v tom skoro nemeckom looku sa moc nechcel fotiť. Ešte stále tu majú v pamäti, čo sa tam udialo.

Dávame fotku pri rannom pokojnom oceáne, po prílive a začíname dnešnú túru po stopách „dňa D“. Prvá pláž vylodenia bola Utah beach. Cestou si fotíme pamätníky, ktoré sú asi v každej dedine. Všade vejú obrovské vlajky spojencov, keďže sa tam nachádzame v období tesne po výročí „dňa D“. Dorážame na Utah Beach a dávame si raňajky v miestnom fast foode, ktorý má všetky bagety pomenované podľa názvov, aké im asi vymysleli americkí vojaci. Za 16€ dostanete obrovskú bagetu plnú mäsa a hranoliek. Poviem vám som jedák, ale mal som čo robiť, aby som ju celú zjedol. Po sýtych raňajkách si prezrieme múzeum, pláž, tanky, delá, pomníky a nostalgicky pospomíname, aké to tu asi bolo. Odchádzame do hlavného cieľa našej trasy Omaha Beach. Po ceste zastavujeme v menších múzeách zbraní a pozostatkoch na „deň D“. Prichádzame do cieľa. Neviem, ale z tých filmov som si predstavoval, že to tu bude vyzerať trošku inak ako obrovská dlhá pláž, kde nie je v podstate nič akurát časť nemeckého bunkra dostrieľaná guľometmi a jeden veľký pamätník na dátum 6. 6.1945.

V našom cieli strávime asi hodinku fotením, kávičkou a kupovaním suvenírov. Po rozlúčení sa s Omahou sa presúvame na veľký vojenský cintorín, ktorý sme nechceli určite vynechať. Všetky pamätné miesta sú dobre značené tabuľami, takže nie je kde zablúdiť. Po zaparkovaní vchádzame do obrovského areálu, kde krásnu zelenú trávu lemuje nespočetné množstvo bielych krížov.

Samozrejme nie každý, čo tu padol, tu má svoj kríž, ale veľa mien je napísaných na stenách pamätníkov. Sú tu vyobrazené aj útoky, akým smerom postupovali spojenecké jednotky pri vyloďovaní. Zaujímavosťou je tmavý bazén v strede cintorína, ktorý má v sebe tmavočervenú až čiernu vodu. Má to pripomínať farbu Atlantiku po masakri na spojencov. Na takomto mieste vám prebehnú hlavou rôzne myšlienky. Bola to naša posledná zastávka na pobreží. Odtiaľto sa už začíname vracať domov bez nejakého určeného cieľa. Akurát si chceme ešte pozrieť Paríž. Ubytovávame sa asi 50 km pred predmestím Paríža v mestečku Houdan, v hotelíku u Marokáncov. Chceli sme sa ubytovať skôr, ale domáca nám nechcela urobiť cenu a tu sme sa dohodli za 60€ bez raňajok, s tým, že majú aj garáž pre motorky. Garáž bola veľmi zaujímavá. Vbehli sme im skoro do kuchyne, ale hlavne že motorky boli pod strechou. V malej izbe plánujeme zajtrajší prejazd Parížom a najlepšiu trasu na Nemecko. Švajčiarsku sa chceme vyhnúť, nakoľko sú top ekologická krajina dbajúca na predpisy ohľadom emisií a hluku. Naše rúry by ich asi moc nepotešili. Všetci traja sme dosť unavení. Tatka ešte trošku pobolieva chrbát, tak dáme pár pív na izbe a ideme spať.

Streda – 24.06.2009

Houdan – Paríž – Chalons en Champagne – Verdun – Saarbrucken – Walshausen – 639 km

O deviatej sadáme za slnečného rána do sediel a cez zápchy sa predierame pomedzi autá do centra Paríža. Zaparkujeme rovno pod Eiffelovou vežou. Motorky tu majú vyhradené parkovanie na max. 2 hodiny grátis. Prejdeme peši ponad Seinnou, aby sme sa odfotili s dominantou Paríža, kde po ceste počujeme konečne aj slovenčinu. Kto z vás bol už takto dlho vonku vie, ako to človeka poteší počuť svoju rodnú reč. Nakúpili sme suveníry a dali sme si kopček zmrzliny za 7€. Už sa pomaly začínam tešiť domov na normálne ceny, pivo a stravu.

Absolvujeme povinnú jazdu okolo víťazného oblúka, cez veľký kruhový objazd pre šťastie a za „Šanzelizé“ sa snažíme opustiť centrum. Vymotávame sa niečo vyše hodiny, lebo navigačný nás ťahá aj 2 krát na to isté miesto, ale nakoniec nájdeme správny smer. Nebol by problém vyjsť na diaľnicu smer Metz. To je tam všetko dobre značené, ale my cestujeme cestami 1. a 2. triedy, tak preto tie zmätky. Cesty mimo diaľnic sú v celom Francúzsku veľmi kvalitné, preto skoro nikto nepoužíva drahé diaľnice. Skoro súbežne s nimi idú tie, po ktorých ideme aj my. Na niektorých úsekoch sa rozšíria do štyroch pruhov akoby ste išli po diaľnici.

Na odpočívadle si dávame olovrant, keď prefrčí okolo slovenský tirák. Myslím, že bol s trnavskou značkou. Všimol si nás a pekne nám zatrúbil. Bol to prvý motorizovaný Slovák od talianskych hraníc. Za mestom Sarreguemines sa lúčime s Francúzskom a vstupujeme do Nemecka. Rýchlostné limity sú tu také isté okrem ciest mimo obce, kde ja max. 100 km/h a neobmedzené rýchlosti sú len na diaľniciach, ktoré my aj tak nevyužívame. Odkláňame sa od hlavnej cesty a ideme cestou 2. a 3. triedy. Prechádzame cez nemecký vidiek s nádejou, že nájdeme pravý nemecký penzión s poriadnym pivom a jedlom. V prvom sme neuspeli. Akurát dnes mali zatvorené. Ale po pár kilometroch nachádzame ďalší, ktorý má hneď vedľa ubytovania pivný sklad sudov, fľašiek a prívesov na grilovanie kureniec. Má síce voľnú len dvojposteľovú izbu, ale my už máme dnes za sebou toho hodne, tak berieme aj tú dvojku za 50€ s raňajkami. Ja budem spať na karimatke na zemi v spacáku. Hlavné je, že už sme odstavili motorky a ideme na pravú nemeckú večeru. Kopa „schnitzlov“, hranoliek, šalátu a hlavne kvalitného a oproti Francúzsku lacného kvasinkového piva za 2€ / polliter. Po perfektnej večeri, pivečku a pár „schnapsoch“ zaspávame, ako v bavlnke, napriek tomu, že ja spím na zemi.

Štvrtok – 25.06.2009

Walshausen – Stuttgart – Regensburg – Cham – Folmava – Domažlice – Zavlekov – 480 km

Počasie nesklamalo ani dnes. Víta nás krásne ráno, ale domáci nám vravel, že hlásia popoludní dažde a búrky, tak nám to trošku ubralo na nálade. Po dobrých raňajkách musím zhodiť predný okrasný lem blatníka, pretože sa mi zlomil na jednom mieste. Začalo to tak, že som stratil niekde asi ešte vo Francúzku jeden „šrób“ z blatníka, ale nevenoval som tomu pozornosť a išiel ďalej bez neho, čo sa ukázalo ako chyba. Držiak dostával veľké otrasy, čo vytrhlo poistný „šrób“, ktorý ho držal vpredu na špici blatníka a neskôr sa zlomil. Nič vážneho sa nestalo. Balím ho medzi svoju bagáž, doma ho dám zvariť a nahodím ho späť.

Trasu nám zvolil navigačný systém podľa možnosti čo najkratšiu. Na Čechy mimo diaľnic, tak ideme sem tam cestičkami, kde nie je ani nohy, ale vôbec nám to neprekáža. Akurát vo veľkých mestách sú zápchy, v ktorých sa motáme. Prestávku si dávame len pri tankovaní, inak nestojíme. Asi 100 km pred českými hranicami obliekame prvýkrát od rakúskeho moknutia nepremoky a vbiehame do dažďov. Nie silných, sú to skôr prehánky, ktoré sa striedajú so slnkom. Takýmto počasím prekračujeme česko-nemeckú hranicu a za Domažlicami si začíname hľadať ubytovanie. Stále prší a je aj dosť chladno. Takisto sme už dosť unavení. Zastavujeme pri prvom penzióne, kde nemajú kuchyňu, tak pokračujeme ďalej na Klatovy. V Závlekove hneď pri ceste zastavujeme v penzióne so slušnou izbou aj garážou pre moto. Kvôli našim motorkám majiteľ vyparkoval svoje auto. Ubytovanie aj s raňajkami stojí 900 Kč. Dávame si jednotnú, chutnú večeru od pani domácej, zalievame ju pivečkami so slivovicou a okolo 23:00 h zaspávame, samozrejme unavení.

Piatok – 26.06.2009

Zavlekov – České Budejovice – Český Krumlov – Trebon – Slavonice – Znojmo – Valtice – Kúty – Gajary – Bratislava – 444Km

Posledné ráno našej cesty začína v príjemnom poloblačnom počasí. Trasu sme si naplánovali tak, aby sme do večera prišli domov. Do trasy sme zaradili Český Krumlov, v ktorom sa pomotáme asi hodinku prechádzkou cez historické centrum. Je tam mnoho turistov a naozaj je tu čo pozerať. Keby sme nemali za sebou skoro dva týždne cesty, určite by sme tu strávili aj viac času. Odporúčam si tu urobiť zastávku, ak pôjdete po Čechách.

Najbližšia trasa sa ukazovala cez Rakúsko, na Záhorie a potom na Blavu, ale my sme si zvolili cesty českou stranou tesne popri rakúskej hranici. Vôbec sme to neoľutovali. Je to veľmi pekná trasa presne vhodná na turistiku, bez hustej premávky, ktorá sa zhustí len pri Znojme. Cestou si dávame chutný obedík z domácej kuchyne. Vo Valticiach dotankovávame poslednú plnú nádrž a o 17:15 h prechádzame našu hranicu. Ideme odprevadiť tatka do Gajar, kde si dávam u suseda hneď opraviť zlomený okrasný lem blatníka. Je to majster vo fachu. Ani nie po 5 minútach to mám hotové a nahadzujem ho naspäť na motorku. Okolo 20:00 h prichádzam šťastne do Blavy. V garáži poumývam motorku, doma poobjímam frajerku, prebalím pár vecí a ráno už štartujem na Honda – Shadow zraz späť do Čiech. Tento zraz som nechcel vynechať.

Záver

Prešli sme 4894 km za 11 dní. Videli sme kus Európy a veľa krásnych miest. Spoznali sme, ako sa kde jazdí a aké sú cesty. Čo raz vaše oči uvidia vám nenahradia žiadne fotky ani videá. Okrem jednej vypálenej žiarovky a presakovania brzdovky cez okrasný kryt sme nemali žiadne poruchy. Dá sa povedať, že za to presakovanie som si mohol sám nesprávnou montážou. Strata „šróbu“ a demontáž okrasného lemu boli len drobnosti. Ako som spomínal v úvode, cestu sme načmárali v zime prstom po mapách a ubytovanie sme nemali nikde vopred dohodnuté. Nakoľko sme cestu absolvovali v júni a ešte neboli dovolenky, tak sa nejaký penzión, hotel alebo kemp vždy našiel. Informácie o krajinách, kadiaľ sme prechádzali som si prečítal na internete a z článkov na motoride. Tankovanie v Taliansku a Francúzsku odporúčam do 20:00 h. Potom už nájdete väčšinou len pumpy na kartu. Všetky fotky boli robené mobilom, lebo som ho mal stále po ruke. Foťák sa mi nechcelo stále vybaľovať. Kto by mal akékoľvek otázky môže ma kontaktovať. Ak budem vedieť, rád poskytnem informácie. Týmto článkom chcem hlavne poďakovať aj za brata nášmu tatkovi, že nás priviedol späť do sediel motoriek a na takúto nezabudnuteľnú dovolenku. Ďakujeme Tatko!

Tento rok sa chystáme na sever spoznať Škandináviu. Tak dúfam, že všetko dobre dopadne a budem môcť pridať ďalší článok.

Náklady na cestu:

• Benzín pre 3 motorky 848€
• Ubytovanie pre 3osoby 775€
• Strava a pitie pre 3osoby – to už si nikto nepamätá ale cca. 700€