4. deň. Nafplio, Epidauros, Korint, Atény.

Ako už vieme na grécke raňajky sa neoplatí čakať a už vôbec nie si ich priplatiť. Ranné Nafplio je krásne a tiché, ale ja mám v pláne akustickú bombu pre 12 000 ľudí – divadlo Epidauros.

Bolo zasvätené Asklépiovi, ktorý je všade zobrazovaný s hadom, liečil ľudí a trúfol si vracať život mŕtvym. Zeus mal na to iný názor. Udrel blesk a chlap zmizol. Našťastie mal dcéru Hygieu, takže hygiena, had = zdravotníctvo. V divadle sme boli spočiatku dvaja a ja som si ho dokonale vychutnal. Samotné divadlo navrhol v 4. storočí pr. n. l. Polykleitos. Ešte by som rád vedel ako vyrátal aký uhol hľadiska a aká má byť výseč, aby som asi v 55 rade hore počul turistickú sprievodkyňu ako uprostred javiska roztrhala papier a počul šuchotanie papiera po zemi. Samozrejme, že divadlo je umiestnené v kopcoch nádhernej krajiny a priľahlé múzeum má v zbierke chirurgické nástroje alebo trubicu na liečbu šedého zákalu, keď som dobre rozumel poľskému sprievodcovi. Čo by asi géniovia tej doby dokázali dnes?

Omráčený dojmami som zabudol jesť a čo bolo horšie, zameral som sa na obzeranie a fotenie Korintského prieplavu. Mimochodom jeden z hlavných konštruktérov sa narodil v Košiciach v 19 stor. Zabudol som ísť do mesta Kórinthos!

Prieplav spája Iónske more s Egejských a je to 400 km skratka pre lode. Je dlhý 6,3 km, vysoký do 63 m, široký 25 m a hlboký 8 m. Stavitelia mali skúsenosti s Panamským a Suezským kanálom. Prvé pokusy o prekopanie boli v 7. storočí pr. n. l. Stavebné šťastie skúšali Nero aj Cézar.

Po neplatenej diaľnici smerujem do Atén. 4 mil. mesto a 31 stupňov odporúčam len veľmi odhodlaným motorkárom. V meste nie sú výškové budovy, je rozťahané, ulice sú úzke, nevieš kde si, nákladné auto alebo autobus ťa natlačí k stene a GPS je bez signálu, horúco je tam asi vždy, doprava je prehustená, motor ti nahreje kompletne celú motorku, ľavá ruka spojkuje hodinu vkuse. Akropolu som našiel pozerajúc na navigáciu v mobilnom telefóne. Mobil som položil na tankvak – ten ma vrchné vrecko prispôsobené tak, že keď ho rozzipsuješ dostaneš stojan v tvare písmena „A“ a navigáciu máš omnoho vyššie ako keby bola na riadidlách.

Hádam jediná vec na kopci je Akropola a jeden kostol – to ti nie je nič platné v úzkych uličkách. No, ale keď to prežiješ a dostaneš sa na Akropolu, musíš odložiť motorku ku stánku so suvenírmi, pretože okolo vstupov na Akropolu je plno asi nelegálnych migrantov, ktorí vyslovene obťažujú a okrádajú turistov. Predávajú vodu, ktorú nesmieš mať na Akropole. Sám som bol svedkom zákroku policajtov – prišli na skútroch Honda Innova 125 po dvoch (!) cez les už oblečení v „brnení“ a začali obuškovať tmavších ľudí.

Žiaľ, keby som chcel fotiť na Akropole bez ľudí, musel by som byť synom gréckeho ministra cestovného ruchu. Ale vážne. Prítomnosť turistov bola znesiteľná. Horúčava neznesiteľná. Na Akropole je chrám chrámov a ikona Grécka Parthenón, postavený v r. 447-438 pr. n. l. Sochy dodal Feidias architekt Kallikrates. Po obvode bolo 46 stĺpov vysokých 10,5 m. Na tejto stavbe nie je hádam kúsok rovnej plochy, pretože každá plocha bola využitá kamenármi na výjavy doby, alebo ornamenty.

To sa veľmi ľahko napíše a ešte ľahšie číta, ale keď si tam a pozrieš si to osobne, alebo odfotíš 250 mm obj. a doma si pokojne pozrieš tie drobné ornamenty, znova a znova sa pýtaš sám seba: „Ako je to možné?“ Keď si uvedomíš, že bývaš v 20 rokov starej popukanej bytovke, kde je všetko odfláknuté, zisťuješ naše babráctvo. Aby zázrakov nebolo málo, vstupenka do Akropoly zahŕňa aj vstup k najväčšej budove antických Atén – Olympieionu, chrám Dia Olympského. Aby reč nestála, rozmery sú 108 x 41 m a výška stĺpov 17,25 m, teda 5. poschodie paneláku. Dnes ich stojí 15. Takže si kráčam a v úzkej uličke, 200 m od Akropoly pred Hadriánovým oblúkom (ten rozdeľoval Atény na grécke a rímske) je hotelík. So skutočne malou dušičkou sa pýtam na cenu a očakávam paľbu. Cena je 40EUR. Okamžite platím, aj keby som býval na streche. Obchádzam Hadriánov oblúk a znova žasnem. Ešte pešo zájdem na novodobý štadión, kde boli v r. 1896 prvé novodobé Olympijské hry. Je pekný, ale staré sú omnoho krajšie. Zo známych príčin mám strašnú chuť na jedlo, z neznámych riadnu chuť na poriadne červené víno, grécke syry, olivy a mäso. A tak som sa v reštaurácií pod Akropolou sám šťastný šťastne opil.

5. deň. Marathon, Delfy, Thermopylés, Litóhoro.

Som zbabelý a južný výbežok Sounion pod Aténami s Poseidonovým chrámom vynechávam. Hanba mi. Mierim na sever, presnejšie chcel by som ísť na sever a z diaľnice odbočiť na Marathon. Celá produkcia motoriek Honda Innova končí v Aténach. Chlapec ju dostane od otca, keď sa prvýkrát oholí a vezmú mu ju, keď sa holiť prestane. Vážne. Šťastie som si vyčerpal tým, že sa mi nič nestalo v Aténach. Motám sa po Marathónea nachádzam všetko možné. Štart Aténskeho maratónu, národné veslárske centrum, Maratónske jazero, len nie mohylu 192 Aténčanov. Stadeto bežal posol svoj posledný beh. Nevadí, napravím to Thermopylami.

Je tam nedôstojný pamätník pri stĺpoch vysokého napätia bitky medzi Peržanmi, ktorých viedol kráľ Xerxa a Grékmi pod vedením Leonida. „Cudzinec zvestuj Lakedaimončanom, že tu ležíme poslušní ich zákonom.“ Pri hľadaní tohto miesta som našiel sírne alebo soľné pramene, veľké soľné plochy a hromadné stretnutie teplých Grékov. Ale ešte predtým sú po ceste Delfy.

Delfy

Ja si hneď vybavím veštiareň, ale dôležitejšie bolo to, že tam boli pokladnice jednotlivých mestských štátov. Tá z r. 548 pr. n. l. zhorela, ďalšiu zničilo zemetrasenie a obnovená je len Aténska pokladnica. Ruiny sú z 330 pr. n. l. Apollónov chrám musel byť fantastický – divadlo pre 5000 ľudí a úplne navrchu štadión. To všetko je umiestnené na riadnom svahu a v poriadnych skalách. Z vrchu je pohľad na krásnu hornatú krajinu, ktorý fotografiou len ťažko sprostredkuješ. Uvedomíš si zvyšky majestátnych budov a bazénov! Dole pod cestou je kruhovitá stavba Tholos z r. 380 pr. n. l. Zákaz pohanských zvykov a veštenia znamenal koniec vešteniu r. 394 n. l. Strávil som tam polovicu slnečného dňa a múzeum je impozantné.

Hmmm, cesta z Livádie do Delf a potom Thermopyl je báječná. Pokračujem po platenej diaľnici do mestečka Litóhoro, kde po chvíľke poľahky nachádzam ubytovanie v penzióne.

6 deň. Výstup na Olymp. Diaľničný maratón.

Litóhoro je mestečko na úpätí pohoria Olymp a je to úplne inde ako staroveká Olympia. Z tohto mestečka sa dostaneš na turistické chodníky a môžeš sa vydať na najvyšší vrch Grécka Mitikas (2917 m) a pozrieť sa čo robí Zeus.

Samozrejme som sa rozhodol, že to skúsim. Teraz, keď tak nad tým premýšľam, kladiem si otázku, kedy už konečne dostanem rozum. Starý chatár v nadmorskej výške 1700m ma odhadol na 5 hodín pešieho výstupu. Teraz viem, že to bol zlý vtip. Moja výstroj na pešiu turistiku obsahovala celý rad oblečenia na dlhé kráčanie ako stvorené. Motocyklové oblečenie, trekové topánky, ťažký foťák, nepremoky, tankvak ako ruksak, aspoň že som mal nabitý mobil s GPS a súradnice motorky som si uložil. Samozrejme som mal výdatnú stravu 0,5 dcl Metaxy na oslavu výstupu, olivy v skle, Coca-colu, šunku a syr. Zdalo sa mi divné, že po 3,5 hod riadneho stúpania a driny som len v 2100 m nad morom na horskej chate. Posledných 30 min. som šiel po snehu. Reku trošku zajem, to sa upraví.

Keď sa po ďalšej hodine začali v snehu strácať turistické značky a okolo mňa sa sem tam objavovali ľudia s mačkami na nohách a s horolezeckou výbavou, zababušení, že som im videl len ústa, začal som si klásť otázku: „Som tu správne?“ No dobrých 5 hod. prešlo a som len v 2400 m. Čo krok, to prepadnutie po kolená. Končím. Strmina riadna. Utrel som nos a 2,5 hod kráčal hundrajúc si popod nos dole. Dole pri motorke ma napadla ďalšia konina.

Je 15 hod., hodinku si odpočiniem, zajem, opláchnem sa v horskej bystrine a vyrazím na cestu domov. O 16 hod som sadol na Fazera – medzičasom sa pekne ochladilo a šlo sa mi výborne. Motorka a ja sme boli jedno telo. Šup a už som v Macedónsku. Jáj, zotmelo sa a začalo pršať. Južné Srbsko prechádzam v noci za dažďa v miestach, kde nie sú diaľnice. Často ma zastavujú policajti – pokladajú ma za auto. Púšťajú ma bez kontroly. Je polnoc a cítim sa fajn. Potiahnem domov? Dobre. V severnom Srbsku som sledoval návesť Novi Sad až som doň vošiel a nevedel sa vysomáriť na diaľnicu. Okolo 3. hod. ráno zastavujem chlapa a pýtam sa na cestu; pýta sa odkiaľ som. „Poď za mnou, natankujem a vyvediem ťa z mesta.“ Natankoval, zaplatil prichádza ku mne podáva mi Coca colu a obojručný Snickers: „Ber na cestu a pozdrav Košice!“ Ako som už v inom príbehu uviedol, na severe Srbska je silná slovenská menšina. Aj pred dvomi rokmi som mal na nich šťastie pri blúdení. Asi o 5. hod. pred Budapešťou 2x stúpim na brzdu a to som chcel podradiť. To je pre mňa znamenie, že som totálne unavený a mýlim si bežné veci. Zdriemol som si asi 30 min na lavičke na najbližšom odpočívadle. Po prejdení poobedných a nočných 1400 km sa teším na horúcu sprchu, voňavú posteľ a samozrejme manželku. Spokojne prespím celý deň a noc. Za 6 dní som prešiel 4500 km. Mne sa zdá, že cestovať loďou do Grécka je zbytočné, keď si tam za pol dňa po diaľnici. Motorka sa správala ako vždy, bez zaváhania na 100%. V pneumatikách na dlhšiu turistiku mám jasno – Brigestone BT 021, tu niet čo riešiť. Pamiatky, ktoré som chcel vidieť som spojil do kruhu, diaľnicu som volil tak, aby som bol hneď pri otvorení pamiatok alebo ako posledný návštevník, inak som sa túlal hocikde a hlavne pokojne, jedol som kdekoľvek v reštaurácii. Mnohokrát sa mi potvrdilo a nik ma nepresvedčí o opaku, že najlepšie je cestovať sám alebo s niekým, na kom ti záleží ako na sebe samom.

Náklady na cestovanie (môj výlet 650 – 700 €) motorkou po Grécku sú nepatrne vyššie ako u nás, cesty sú omnoho lepšie a sú stavané v neporovnateľne ťažších podmienkach, ceny potravín a vstupy do múzeí sú zhodné! Všetci ľudia okrem mňa a starej babky vedeli čo-to po anglicky. Každý človek, ktorého som oslovil a pýtal sa na cestu, nech robil čokoľvek, venoval sa mi a snažil sa mi poradiť.

Aký je len ten svet krutý a nevyspytateľný. Súčasnú životnú úroveň Grékov by som prirovnal k tej našej. To je pre nás výborná správa a neobzerajme sa naspäť, pretože v časoch, keď Gréci stavali neuveriteľné stavby, študovali medicínu, mali divadlá, ekonómov a „zbytočných“ ľudí ako sochárov a umelcov, my sme boli na strome. (No dobre, občas niekto zobral do ruky kameň alebo palicu.) A po mnohých storočiach prišli z Grécka dvaja cirkevníci v r. 863 a stiahli Slovanov zo stromu, vytvorili im 43 písmen abecedy a nám to trvalo skoro 1000 rokov kým sme to uzákonili a začali riadne používať. Nepozerajme sa dozadu...