Deň prvý. Maďarská odysea

(Svätý Jur – Bratislava – SK/H – Budapešť – Kecskémet, cca 350 km)

Mesto podo mnou už dávno spí, hádam aj kohúty čoskoro začnú kikiríkať. Terajšia atmosféra prudko kontrastuje s tou, ktorá vládla pri našom odchode – zhon, nestíhačky, posledné úpravy na motorke, jednoducho neustávajúca špirála nových otázok potrebujúcich dostatočné riešenie. Gabiky a mňa sa to až tak netýka, sŕkajúc horúcu čokoládu čakáme na Mira dobrú trištvrtehodinu. Praskla mu pracka na bočných taškách a nenašiel vhodné nové, tak musel staré provizórne stiahnuť gurtňami.

Smer Budapešť, diaľnica. Prvý nocľah máme dohodnutý v srbskej Subotici. Už nás tam čakajú, vraj aj kuchár vydrží kým prídeme (pri prechode slovensko-maďarských hraníc je 18.00, do Srbska nám ostáva 400 km). Doprava na budapeštianskom obchvate hustne, až v jednom bode stuhne úplne. Ľudia sú mimo áut, jedia, rozprávajú sa, telefonujú, pozerajú filmy, spia. Zozadu sa prirútia hasiči a nútia unavenú zápchu k rozostupu, aby mohli prejsť dopredu. Chytáme sa príležitosti a vytvoreným koridorom sa predierame až na začiatok kolóny. Reťazová havária kamiónov. Všetko by bolo v poriadku, keby posledný kamión neviezol sudy s motorovým olejom. Pri prudkom brzdení sa všetky nahrnuli dopredu, steny to nevydržali a sudy sa prevalili von. Olej je po celej šírke cesty, a keďže tá je vo svahu, steká medzi ľudí do zápchy. Všetci chodia ako na ľade. Keby nebolo oleja, pokojne by sme mohli obísť havarované kamióny a po prázdnom obchvate pokračovať ďalej, ale s motorkou sa tade skutočne nedalo prejsť.

Prichádza policajt na FJR, zhodnocuje situáciu. Je členom maďarského Varadero klubu (ktorý minulý rok hostil medzinárodné Varadero stretnutie, na ktoré teraz ideme do Turecka) a ponúka nám, že nás odvedie späť k najbližšiemu výjazdu z diaľnice. Odtiaľ si už musíme cez dediny poradiť sami. Medzičasom sa tu vpredu nazbieralo zo desať ďalších motorkárov. Všetci sa teda otáčame (niektorí, ako napríklad ja, čo mám obe gumy aj čižmy od oleja, pri manévrovaní vyzeráme dosť vtipne, ale mne pri narábaní s tristokilovou motorkou do smiechu nebolo) a znovu prechádzame celú zápchu. Dostávame sa na maďarský vidiek, odkiaľ po nočnom hrkotaní medzi kamiónmi prichádzame späť na obchvat a následne diaľnicu M5 smerujúcu do Srbska. Čistá strata dve a pol hodiny. Tma, hlad, únava. Dnes sa nám už do Subotice nepodarí dostať. Potiahneme do najbližšieho tankovania a tam sa rozhodneme čo ďalej. Telo volí hotel, ale rozum velí ísť ďalej, aby sme sa držali plánu. Nakoniec vyhráva telo a o niekoľko kilometrov sa ubytovávame v hoteli s najneschopnejším recepčným na svete.

Deň druhý. Postkomunistickým Balkánom

(Kecskémet – H/SRB - Belehrad – Pirot - SRB/BG – Sofia – Plovdiv, cca 830 km)

Raňajky a zamračený pohľad na zamračenú oblohu. Kým sa vychystáme, začína pršať, ale o päť kilometrov ďalej je už tropické teplo a úplne jasno. Valíme stopäťdesiat ľudoprázdnou diaľnicou, zastaví nás až hraničný priechod.

Stojí straka na diaľnici. Varadero sa blíži. Straka stále nehybne stojí. Varadero preletí ako guľka z praku pol metra od straky. V spätnom zrkadle Varadera straka stále stojí na rovnakom mieste. O niekoľko sekúnd sa situácia zopakuje, ale Varadero má Remusy. Aj za nimi straka stojí. Asi čaká na inú príležitosť.

Srbskí colníci sa tvária ako najdôležitejší na svete. Doklady od motorky, od seba, dole prilbu, zelenú kartu. „Heeej mistr, datum,“ vraví arogantne colník a podáva mi kartu späť. A do riti, má pravdu! Platnosť zelenej karty pred mesiacom vypršala a poisťovňa mi neposlala druhú, čo som si nevšimol. V pikosekunde som nás videl, ako sa otáčame a ideme domov. Našťastie sa tento trapas dá riešiť uzavretím lokálneho poistenia, ktoré však stojí krutých 70 eur a platí iba pre Srbsko. Starostlivo si strážim každý papier súvisiaci s motorkou a pri ceste na druhý kontinent mi unikne takáto základná vec! Pochopiteľne, nechcem zažiť podobný incident pri ďalšom prechode hraníc (najmä Turci sú na zelenú kartu vysadení), a tak so stiahnutým zvieračom falšujem dve rukou písané štvorky na sedmičky. Platnosť karty som tak fiktívne predĺžil z apríla do júna. Poistení sme, akurát naša zelená karta leží niekde v útrobách tej veľkej budovy na Štefanovičovej ulici...

Kopem za jedna a s pocitom dobre vykonanej práce sa ponárame do Srbska. Cesty sú úplne prázdne, nejaký život vidno iba na poliach, ktoré miestni práve obrábajú. Inak absolútna siesta, umocnená páliacim slnkom a absenciou zákrut. Z ľudí vyžaruje akási neochota – neusmejú sa, neodzdravia, neporadia.

Dnes musíme prejsť tri miesta, ktoré môžu byť časovo náročné – Belehrad, srbsko-bulharské hranice a Sofiu. Premávka v Belehrade je riadne hustá, lebo mesto nemá žiadny obchvat a všetok srbský tranzit ide cez jeden most v centre. Tento je podobný Novému mostu v Bratislave. Cezeň chodia kamióny, dovolenkári, miestna MHD a domáci. Napriek tomu nestojíme, plynulo sa hýbeme a mesto opúšťame bez väčšieho zdržania. Konečne. Belehrad sa podobá Bratislave 90. rokov; všade betón, neudržiavané budovy, rozpadnuté autobusové zastávky, špina.

Za mestom začínajú hory. Obedujeme pleskavicu, Gabika šalát s cestovinami. Už nejaký čas si všímam zvýšenú koncentráciu mladých v metalových tričkách. Včera tu totiž mali koncert AC/DC (na ktorý by som pred pár dňami šiel do Viedne, keby mali lacnejšie lístky). Vyliezajú z áut, zívajúci, dolámaní, možno už slabšie počujúci (AC/DC má veľmi silnú aparatúru). S jednou partiou sa dávam do reči, koncert bol vraj výborný a že môžem ľutovať, že som nebol. Lístok tu stál 45 eur, čo je polovica viedenskej ceny. Pri odchádzaní mi v hlave hrá Hells Bells.

Nudné presunové kilometre si skracujeme kecaním cez interkom, aby Gabika vzadu nezaspávala. Hovoríme o juhoslovanskej vojne, masakre v Srebrenici, Miloševičovi, Mladičovi, obliehaní Sarajeva a podobne. Cesty sú viac-menej prázdne a kvalitné, máme dobrý rýchlostný priemer, panuje úplná pohoda. Tú narušia až srbsko-bulharské hranice. Znova buzerácia na komunistický spôsob. Pri prvom okienku sme vyfasovali USB kľúč, ktorý sme následne museli odovzdať v ďalších asi troch búdkach. Niektoré okienka boli len meter od seba a pracovníčky v nich sedeli bok po boku. Našu sfalšovanú zelenú kartu si nikto nevšíma. Mirovi spadol ten USB kľúč do motora a takmer tým spôsobil medzinárodný škandál.

Vzduch sa vtom rozprúdil a s ohlušujúcim rachotom pri nás pristál vrtuľník so slovenskými poznávacími znakmi. Vystúpili z neho Fico, Kaliňák, Lajčák, Mečiar, Slota a Seatovič Googlovič. Z veľkej čiernej limuzíny vyšiel zamračený bulharský minister zahraničných vecí s manželkou. O niekoľko sekúnd na priľahlom poli pristál ďalší vrtuľník s nápisom United States of America. Postupne z neho vyšli Barack Obama, Bill Clinton s manželkou, Winston Churchill, Madeleine Albrightová a pápež Benedikt XVI. Po krátkej porade všetci podišli k dotknutým colníkom a bulharskému ministrovi, vyjadrili hlbokú ľútosť nad strateným USB kľúčom a odovzdali dary na uzmierenie - fujaru zo slonoviny, poukážky na cestu okolo sveta a milión eur v hotovosti. Vtedy sa colníci škodoradostne otočili na Mira, nosy dvihli k nebu a z ich pohľadov bolo cítiť ťažkú pýchu. Nakoniec nám bolo dovolené vstúpiť na územie Bulharska, ktoré mimochodom patrí do EÚ.

Podvečer prichádzame ku Sofii. Plánovali sme obísť ju kratším južným obchvatom, ale smer Istanbul je všade značený cez severný obchvat. V duchu hesla „je to síce dlhšie, ale zato po horšej ceste“ teda hrkoceme po dosť rozbitej severnej vetve plnej kamiónov. Veľké diery, nekvalitné záplaty, chýbajúce čiary, rozvírený prach a pobehujúce psy. Niekoľko hodín nato sladko zaspávame v novovybudovanom motelíku pri pumpe za Plovdivom.

Deň tretí. Ak by bol svet jedným štátom, Istanbul by bol jeho hlavným mestom. (Napoleon Bonaparte)

(Plovdiv – Svilengrad – BG/TR – Edirne – Istanbul, cca 370 km)

Raňajky tu nerobia, a tak sa najeme niekde po ceste, ale nakoniec nás zastavujú až turecké hranice. Ešte na bulharskej strane sme natankovali plné nádrže, lebo rozdiel v cene benzínu je teraz (máj 2009) viac ako 50 % – Bulharsko 0,9 eura/liter, Turecko 1,5 eura/liter.

Treba povedať, že od roku 2006, kedy som tu bol naposledy, sa tento hraničný priechod podstatne znormalizoval a skultivoval. Vtedy sme s Awiom a Francúzom šli okolo polorozbitých budov, teraz sú tu pekné novostavby. Zredukoval sa počet „buzerbúdok“, colníci sú vľúdnejší a aj zdržanie sa skrátilo. Ba čo viac, privítali nás širokánskym úsmevom a pohármi chladenej koly – welcome to Turkey, mister!

Rovnaké miesto, tri roky dozadu: jeden z colníkov v civile prišiel na obhliadku motoriek. Kládol nám veľa otázok a nakoniec dal jednu zaujímavú: „Do you have drak?“ Nechápavo sme pozerali striedavo naňho a na seba. „Drak?“ „Yes, drak like marihuana...“ Náš následný smiech uvoľnil trápnu situáciu. Chlapík samozrejme myslel slovo drug (droga), ale vyslovil ho s tureckým prízvukom a preto sme mu nerozumeli. Potom ešte pre istotu nazrel do Francúzovho hliníkového kufra, lebo niečo také videl asi po prvý raz v živote.

„Because we are very beautiful,“ vysvetľuje mi bulharský varaderista, prečo nemusí platiť za víza ako my. Po našom diplomatickom rehote ujasňuje, že tieto dve krajiny majú medzi sebou dohodu o voľnejšom cezhraničnom priechode. Aj s manželkou ide tam kam my, na medzinárodné stretnutie varaderistov.

Zdá sa mi, akoby sme boli na inej planéte. Trojprúdová rozpálená turecká diaľnica je úplne bez života. Konštantný hukot motora, únava z trojdňového putovania, ospalosť po výdatnom obede spojená s nedostatkom podnetov z okolia - všade pustá krajina - a vyčerpaním všetkých tém na interkomové rozhovory. V Turecku, najmä v jeho európskej časti, je inak všetko veľmi veľké. Pumpy sú zväčša raz také ako u nás, parkoviská pri nich ako letiská. Cesty širokánske a budovy rozľahlé, niekoľkoposchodové.

Situácia sa mení na predmestiach Istanbulu, kde premávka hustne. Tankujeme osemdesiat kilometrov pred najtvrdším centrom mesta, štvrťou Sultanahmed. Keď som sa predavača pýtal, aká je v tých miestach s premávka, iba si klopal po čele a opakoval „stupido, stupido“. Podobne ma varovali všetci známi. Sám som tu už pred troma rokmi bol, preto som vedel, že môžeme očakávať zápchy. Realita nakoniec nebola až taká zlá, pobrežná magistrála je takmer bez áut a tých osemdesiat kilákov sme dali za nejaké dve hodinky. Priestorovú veľkorysosť nahradil tvrdý mestský boj o každý centimeter štvorcový. Každý hotel alebo obchodík využíva svoj pozemok alebo vymedzený priestor na sto percent. Viac sa nedá, konkurencia je silná.

O pol štvrtej sa už skladáme vo vopred rezervovanom hoteli menom Side. Zopár stoviek metrov od mešity Hagia Sofia, s výhľadom zo strechy na Marmarské more, Bosporský prieliv a stovky okolitých domov.

So svojimi približne trinástimi miliónmi obyvateľov sa Istanbul radí medzi dvadsiatku najväčších miest sveta. Okrem toho je to jediné mesto ležiace na dvoch kontinentoch – európska a ázijská časť sú oddelené Bosporským prielivom. Ten je spolu s prielivom Dardanely veľmi dôležitý pre lodnú dopravu, pretože spájajú Čierne more so Stredozemným. Mesto vzniklo z malej osady Byzancia, založenej Grékmi v 7. storočí p. n. l. Koncom 2. storočia n. l. osadu vyplienili Rimania, aby sa neskôr pod vedením cisára Konštantína rozrástla až na hlavné mesto Rímskej ríše. Premenovalo sa na Nový Rím a neskôr na Konštantínopol, v slovanských rečiach známejšie ako Carihrad. Po dobytí mesta Osmanmi, ktorí sem priniesli dovtedy neznámy islam, sa začal používať názov Istanbul. Keď v roku 1923 Mustafa Kemal Atatürk založil Tureckú republiku, mesto definitívne stratilo štatút hlavného mesta, pretože ním sa stala Ankara.

Vďaka bohatej histórii je v meste veľa zaujímavých pamiatok. Medzi najznámejšie patrí mešita Hagia Sofia (alebo Aya Sofya, Kostol Svätej múdrosti), ktorá bola pôvodne kresťanským chrámom, dnes je v nej múzeum. Neďaleko stojí veľkolepá Sultan Ahmed Camii (skôr známa ako Sultan Ahmed Mosque alebo Blue Mosque, Modrá mešita), ktorá je jedna z dvoch tureckých mešít so šiestimi minaretmi. Tento počet mala pôvodne iba mešita v Mekke, dnes ich má deväť. Za pozretie stojí aj palác Topkapi, ktorý dal postaviť sultán Mehmet a bol rezidenciou mnohých sultánov Otomanskej ríše. Nájdete tu aj množstvo ďalších pamiatok, ale najcennejší zážitok si môžete odniesť práve z nekonečných uličiek tohto obrovského mesta, jeho vôní, atmosféry, obchodíkov, kaviarničiek, parkov a reštaurácií.

Po oddychu spojenom s osviežujúcou sprchou a telefonátmi domov ideme pešo do mesta. Nasávame miestnu atmosféru, nakupujeme v uličkách a vo Veľkom bazáre, čajíčkujeme, večeriame a do hlbokej noci debatujeme. Časom príde reč na hádam všetky možné témy. S Mirom, o generáciu starším a skúsenejším, sa v mnohých veciach zhodneme. V iných sa zas niečo priučíme alebo objasníme pohľad mladších. Každopádne si rozumieme, veď nás spája Varadero, región (Miro je zo susednej „dzedziny“, Limbachu) a aj Goldwing, ktorý je pre mňa métou v budúcnosti. Nie ako náhradník za Varana, ale ako jeho garážový spoločník. Veľa varaderistov má Goldwinga. Alebo veľa goldwingárov má aj Varadero.

Deň štvrtý. Tureckým vidiekom

(Istanbul – Tekirdag – Yeniköy – Sarköy – Gelibolu – Lapseki – Canakkale – Ezine – Ayvacik - Assos, cca 500 km)

Keďže dnešný presun by mal byť jednoduchý a rýchly, dopoludnia sa ideme znova ponoriť do miestnej atmosféry. Pamiatok okolo nás je neúrekom, ale museli by sme tu ostať týždeň, aby sme si ich dostatočne prezreli. Kupujeme striebro, šatky, hodinky, čaje, drobnosti. Majú tu nádherné bytové doplnky v orientálnom štýle, ktoré si rozhodne viem predstaviť u nás doma. Veľká väčšina tovaru je brak ako u našich vietnamcov, ale dajú sa tu nájsť aj kvalitné veci, najmä zlato a striebro.

Veľký bazár (Grand bazaar, Kapalicarsi) bol založený v roku 1461 a je jedným z najväčších a najstarších krytých trhovísk na svete; skrýva okolo dvetisíc obchodíkov rozdelených podľa tovaru v približne šesťdesiatich uliciach. Nájdete tu zlato a striebro, bižutériu, koreniny, kožené výrobky, oblečenie, tabaky, čaje, šatky, koberce, repliky hodiniek, kaviarne, čajovne a mnoho iného. Zobrazené ceny sú iba informatívne, dá sa dobre zjednávať. Obchodníci často ponúkajú zákazníkom silný čierny alebo jablkový čaj v malých pohárikoch. Oba sú výborné.

Ešte pred odchodom na miesto konania VIM (Varadero international meeting) si doprajeme výdatný obed v typickej tureckej reštaurácii. Turecká kuchyňa je veľmi chutná. Mäso, najmä teľacie a hovädzie, nebýva v porcii dominantné, základ tvorí väčšinou ryža a rôzne šaláty. Takáto strava je zdravá, tučného Turka vidno málokedy.

Trochu sme sa pozabudli a na motorky sadáme až po tretej. Je neskutočné teplo. Kým sa oblečieme a naložíme batožinu, tečú z nás kropaje potu. Mne sa ešte darí spadnúť s Varanom pri jeho skladaní z hlavného stojana. Stál na chodníku tesne pri obrubníku a zo stupačiek som nohou jednoducho nedočiahol na nižšie položenú cestu, motorka ma prevážila a pomaličky sme padli obaja. Školácka chyba, ďalšia do zbierky za posledné dni.

Prekvapilo ma, že cesta von z mesta nám trvala dlhšie než opačne. Chytali sme samé červené a prepletali sme sa väčším počtom áut. Tesne pred odbočením k pobrežiu sme ešte pozdravili dva kamióny z Levíc. Po zídení z výpadovky sú cesty zase takmer ľudoprázdne. Po pobreží Marmarského mora smerujeme juhozápadne na prieliv Dardanely, ktorý preplavíme kompou. Prechádzame ospalými rybárskymi dedinami, v niektorých z nich je hádam viac psov než ľudí. Kvalita ciest sa postupne zhoršuje, až sa asfalt stratí úplne. Pred nami je asi 40-kilometrový šotolinový úsek, ktorý je dokonca spoplatnený. Deduško v mýtnej búdke však nevie akú sumu si má od nás pýtať, lebo vraj motorku tadiaľto ešte nevidel ísť. Nakoniec nás púšťa zadarmo a pri mojej otázke na kvalitu cesty odpovedal iba „normal“.

Mal pravdu, bola to normálna šotolina. Pripomínala mi tú rumunskú, akurát tu neboli korytá a výmole od vody. Stovky zákrut pletúcich sa hornatým terénom pomedzi vinič s nádhernými výhľadmi na pobrežie. Všade sú polozrúcané kamenné domy, akoby sa tu zastavil čas - toto je ten pravý vidiek. Miestni ľudia a ich psy a kozy na nás pozerali rovnako nechápavo, motorka tadiaľto asi fakt dlho nešla. Pritom túto cestu som vybral na základe odporúčaní motorkárov, ktorí tu boli.

Pravdou je, že nám dosť klesla priemerná rýchlosť a do cieľa dorazíme o dosť neskôr, než sme plánovali. Ale toto je rozhodne lepšie než nudná diaľnica a stojí to za zmeškaný uvítací ceremoniál s večerou.

Navečer sa pripájame na rýchly hlavný ťah a už za tmy sa v meste Gelibolu dostávame na kompu. Poplatok za motorku a dve unavené duše je osem tureckých lír, čo sú asi štyri eurá. Takmer všade sa dá platiť aj eurami.

Na kompe stretávame Gréka, ktorý ide tiež na VIM. Pracovné povinnosti mu nedovolili ísť skôr, má to však len na skok, zatiaľ má za sebou iba dvesto kilákov. Je úplne naľahko, letné oblečenie, na prilbe čierne plexi, ľadvinka akurát na doklady, bez kufrov alebo tankvaku. Jeho Varan je ale dosť naložený – xenóny, externý Touratech xenón a hmlovka, Remusy, Ohlins jednotka vzadu (môj tajný sen).

Dardanely sú spolu so spomínaným Bosporom pre lodnú dopravu veľmi dôležitým prielivom. Vďaka nim je spojené Čierne a Stredozemné more, presnejšie Marmarské a Egejské more. Na rozdiel od Suezského alebo Panamského prieplavu vznikli oba bez zásahu človeka. Dardanely majú dĺžku približne 60 kilometrov, šírka sa pohybuje medzi jedným a šiestimi kilometrami. Voda v ňom prúdi v oboch smeroch, v závislosti od prílivu alebo odlivu.

Plavba trvá asi polhodinu. Po vylodení sa zbytočne nezdržujeme, vediem trojčlennú skupinku razantnejším tempom. Gabike sme na prilbe nestihli vymeniť čierne plexi za biele, takže v čiernočiernej tme je jej pohľad na túto rýchlosť iný než môj, čo mi aj dáva najavo. Grék ide posledný a jeho xenónové Las Vegas dráždi protiidúce autá, všetky prepínajú na diaľkové. To si s Mirom pekne odnášame, lebo dostávame dvojitú dávku silných svetiel – spredu a zo zrkadiel.

Po mojej ďalšej školáckej navigačnej chybe, keď sme boli od cieľového hotela len niekoľko kilometrov, robíme dlhú obchádzku a blúdime. V tejto tme mi chýbajú orientačné body, nevidno hory ani more. Pomáha nám na šrot naliaty šofér nákladiaku a Mirove GPS, ktoré sme počas tejto cesty zapli po druhý raz. Keď som neskôr Turkom vysvetľoval, že sme tu blúdili, nechceli mi veriť a iba krútili hlavami. Vraj sa to nedá.

Je už toľko hodín, že pomaly idú zatvárať aj bar. Gabika už zalomila, s Mirom sme si ešte pár metrov od pláže dali decentný drink na spláchnutie prachu z prvej polovice našej cesty. Pred sebou máme dva dni plné Varader, pekného počasia, zaujímavých výletov v netuctových scenériách a srdečného pohostenia od našich tureckých varaderokolegov. Dobrú noc.

Deň piaty. Aktívny oddych

(Okolie Assosu a Ayvaciku, cca 50 km)

Na druhý deň sa na raňajkách po roku stretávame s niektorými známymi tvárami a najmä chlapmi, s ktorými sme sa stihli zoznámiť počas našej krátkej návštevy minuloročného VIM, ktoré bolo v Budapešti. Nimrod z Izraela, Bogdan z Poľska, Bernard s manželkou Karindou z Holandska... Varadero komunita je roztiahnutá cez niekoľko kontinentov; máme kolegov z Peru, Brazílie, Kanady, Ruska, Indie, Singapuru, Austrálie a aj Japonska. Väčšina z nich z pochopiteľných dôvodov na VIM nechodí, ale napríklad Rusi a Japonci zvyknú byť skalnými účastníkmi.

Varadero international meeting (Medzinárodné Varadero stretnutie) bolo založené Holanďanom Bernardom Stikfortom v roku 1999. Je putovné, miesto konania sa každý rok mení. Teraz je po prvý raz mimo Európskej únie, najmä preto, že turecká Varadero komunita je veľmi početná. Počet účastníkov sa postupom času vyšplhal z ôsmich až na rekordné tri stovky, ktoré sa zišli minulý rok. Terajšia účasť je nižšia, pravdepodobne hlavne pre veľkú vzdialenosť od západnej Európy, odkiaľ býva väčšina účastníkov. Bernard bol jedným z prvých majiteľov Varadera vôbec, prvé si kúpil už v roku 1998, dnes má už tretie. Spolu má na nich najazdených viac ako 170 000 km. Okrem aktivít okolo medzinárodného diskusného fóra a stretnutí je viceprezidentom holandského Transalp klubu. Jeho manželka Karinda má na najstaršom modeli Varadera najazdených viac ako 140 000 km. Doma majú aj dva Transalpy (’94 a ’07) a dve staré XLV750R (HRC ‘83 a Limited ‘84).

Dominantnú časť tohtoročnej účasti tvoria Gréci, Taliani, Turci a Nemci. Slováci sme tu len my traja, Čecha niet ani jedného. Zastúpených je 22 krajín, ale napríklad Škótsko, Wales, Severné Írsko a Anglicko sú vedené ako štyri rôzne krajiny. Z Francúzska, kde sa doteraz predalo najviac Varader, je tu len jeden účastník a ten ani nevie po anglicky, takže národnostná účasť nekopíruje predaje v jednotlivých krajinách. Najsilnejšie Varadero komunity sú v Grécku, Taliansku, Maďarsku a Turecku. Najmä Gréci sa púšťajú do radikálnych úprav – jeden príklad za všetky: George, prezývaný Ironman (v preklade Železný muž, lebo po mnohých haváriách, najmä na okruhu, je zoskrutkovaný po celom tele), má svoj najstarší ročník Varana napchatý technikou z VTR a novších ročníkov. Karbesy a vačky z VTR, šiesty kvalt z novšieho ročníka, najdrahšie Remusy, dynojet, K&N filter, kompletné pancierové hadice, Hyperpro struny, tlmič riadenia, PIAA hmlovky a strašná kopa elektroniky. Ironman si to všetko mení, upravuje alebo vyrába sám. Na zimu pripravuje montáž ABS a tempomatu.

Aj niektoré nemecké stroje sú dosť naložené. Navigácia, palubný počítač a rádio, centrálny interkom a pozor, LCD televízor pre spolujazdca. Vyhrievané sedlá a kompletná turistická výbava sú popri tom samozrejmosťou. Náš desaťročný Varaník pri nich vyzerá ako chudobný príbuzný, aj keď je tiež v plnke.

Na dnes je naplánovaný výjazd do múzea olivového oleja v neďalekom meste Adatepe. S Gabikou sa nám však akosi nechce ísť, radšej si trochu oddýchneme a pozrieme priľahlú dedinku Assos.

Oficiálny názov je Behramkale, ale väčšinou sa používa staroveké Assos. Táto neveľká dedina bola založená tisíc rokov p. n. l. Grékmi z neďalekého ostrova Lesbos. Leží na skale vyčnievajúcej 238 metrov nad hladinu mora. Medzi ňou a pobrežím stoja ruiny Aténinho chrámu. Pôsobil tu známy filozof Aristoteles, viedol filozofickú školu. Dnes tu v priľahlých domčekoch žije zopár stoviek ľudí. Mnohí z nich sú starí a veľmi chudobní.

V Assose asi neexistuje meter štvorcový, ktorý by bol v rovine. Je to tu samý kopec, podobne ako v Banskej Štiavnici. Cesty dláždené kameňom, domy kamenné. Miestni ponúkajú v stánkoch suveníry, mnohé z nich asi aj sami ručne vyrábajú. Z niektorých domov sú úplné ruiny, nikto sa o ne nezaujíma, aj keď sú na lukratívnom mieste. Stretávame sa s Janom, belgickým varaderistom. Okrem plnej výbavy má na svojom stroji aj ťažné zariadenie na vozík. Tvrdí, že to značne zvyšuje komfort cestovania, pretože motorka samotná tak môže byť odľahčená a vozík za ňou vraj necítiť, systém dovoľuje náklony. Jan tiež patrí medzi tých, čo majú doma aj Goldwinga. Pracuje v Bruseli ako zástupca belgickej vlády pri súdnych sporoch vo veci prania špinavých peňazí a čierneho toku peňazí cez daňové raje.

Potom sme ešte skočili do Ayvaciku, čo je najbližšie väčšie mesto. Vybrali sme líry z bankomatu, nakúpili v potravinách a šli sme späť na večeru. Tá je na štýl švédskych stolov, výber je veľký a dá sa ísť na repete. Po večeri zase dlho debatujeme s Mirom, pridáva sa k nám aj Jan. Popíjame vínko, požierame rôzne pochutiny, do postele sa dostávame ďaleko po polnoci.

Deň šiesty. Po stopách histórie

(Assos – Kücükkuyu – Burhaniye – Gömec – Yeniköy – Demirdere – Bergama a späť, cca 330 km)

Na dnes si pre nás organizátori pripravili dva výlety. Jeden do Tróje, ktorú navštívime cestou domov, takže ten vypúšťame. Druhý smeruje cez pobrežie a hory do Pergamonu, starovekého gréckeho mesta. Delíme sa do skupiniek po pätnástich, každá z nich dostáva svojho vodcu aj auto na chvoste a vyrážame s takmer dvojhodinovým meškaním oproti plánu. Áno, ako sme si stihli všimnúť, Turci sú k behu času o dosť ľahostajnejší než my Európania.

Prvá polovica cesty ide po pobreží, na ktorom sa mestá podobajú na nerozoznanie. Potom však zabočíme do vnútrozemia a hneď začínajú hory. Prechádzame vyprahnutou krajinou, cez miniatúrne dedinky, popod nízke ihličnaté stromy. Jar len teraz vošla do svojej tretej tretiny, a už sa tu na slnku nedá vydržať. Počas jazdy ukazuje teplomer 32 stupňov.

Počas jednej z prestávok sa konečne dostávam ku Bogdanovi. Je zo Sopot, mesta ležiaceho na samom severe Poľska pri Gdaňsku. Bogdan je veľmi charizmatický človek, nevyčerpateľný zdroj optimizmu, pozitívnej energie a rád okolo motorky. Na svojom Varadere prešiel Maroko, Island, Balkán, Kaukaz, teraz aj celé Turecko až po bájnu horu Ararat. Nehovoriac o tom, že Európu má prejazdenú krížom-krážom, lebo navštívil každý doterajší VIM. Poľsko pozná ako vlastnú dlaň a hovoril mi aj o niektorých slovenských cestách, ktoré som vôbec nepoznal. Svoje Varadero kúpil v roku 1998 a pozor, odvtedy na ňom spravil 210 000 km. Tesne pred dvestotisícovou hranicou bolo potrebné vymeniť piestne krúžky a ojničné ložiská, inak je všetko okrem spotrebného materiálu sériové, vrátane rozvodových reťazí a napínakov. Presnejšie povedané, benzínové čerpadlo sa tiež porúčalo, ale to je vraj naozaj všetko. Desať rokov, každý z nich poctivých turistických 20 000 kilometrov...

Po prejdení stoviek horských zákrut sa dostávame do nížiny, v ktorej leží mesto Bergama. Ním iba prechádzame, aby sme sa znova ponorili do niekoľkých zákrut, ktoré si dovolím nazvať jednými z najdojímavejších v mojom doterajšom živote. Stúpame na skalný výbežok, na ktorom leží starodávne mesto Pergamon. Výhľady na priľahlé jazero a mesto sú neskutočné. Pred nami desiatky Varader, za nami desiatky Varader, všetci spomaľujeme od dojatia. Mám chuť postaviť sa do stupačiek a kričať od radosti. Takéto momenty sa nezmazateľne vpisujú do motorkárskej pamäte a slúžia ako povzbudzovače počas dlhých zím.

Pred prehliadkou rozľahlého Pergamonu ešte pokvasíme v priľahlej kaviarničke, aby sme si v tieni trochu oddýchli a zjedli rozdávaný obed. Potom už vchádzame do ruín tohto zaujímavého mesta, ničení neúprosnými lúčmi slnka, oblečení v motorkárskych nohaviciach a topánkach. Berie si nás miestny sprievodca a bezchybnou americkou angličtinou sa púšťa do výkladu histórie. Tieň je tu vzácnosť. Kto je v ňom, je borec. Našťastie tu pofukuje čerstvý vánok, ktorý vraj nikdy neustáva.

Pergamon (Pergamum, Pérgamo) leží na úpätí hôr nad mestom Bergama, necelých 30 kilometrov od pobrežia Egejského mora. Prvé základy postavili Gréci okolo 5. storočia p. n. l., o dve storočia neskôr už bolo hlavným mestom Pergamského kráľovstva. História tohto miesta je príliš zložitá, o to zaujímavejšie sú však tunajšie pamiatky. Zvyšky Diovho oltáru, Aténinej svätyne a knižnice, ktorá bola v staroveku jednou z najdôležitejších a najväčších, ukrývala okolo 200 000 zväzkov. Do Pergamonu sa z egyptskej Alexadrie dovážal papyrus, ale Egypťania raz dodávky zastavili, a tak kráľ Eumenes II. dal príkaz na vynájdenie alternatívneho média na písanie. Keďže jedinou vhodnou a dostupnou surovinou bola ovčia alebo kozia koža, miestni ľudia ho začali vyrábať z nej. Dnes tento produkt poznáme ako pergamen, názov je odvodený práve od mesta Pergamon.

Za zmienku stojí aj zrekonštruovaný Trajanov chrám, celý postavený z mramoru. Jednou z najzachovalejších a najdojímavejších stavieb je však divadlo, do ktorého sa vošlo 10 000 ľudí. Je na strmom svahu a má perfektnú akustiku.

Späť do hotela ideme na vlastnú päsť, lebo vedúci kolóny zásadne neprekračuje rýchlosť 80 km/h, čo je pri tomto teple a vyľudnenosti širokánskych rovných ciest nevydržateľné. Po sprche večera, po večeri program. Vyhodnotenie súťaží, prezentácia budúcoročného VIM (bude v rakúskych Alpách) a nekonečné rozhovory s kolegami z celej Európy. Zástupca každej krajiny dostáva nádherný ručne maľovaný tanier a zväčša na oplátku daruje organizátorom tričko národného Varadero klubu, prípadne aj drahšie veci ako plaketa, váza a podobne. Najvzdialenejším účastníkom sa stal kolega zo Severného Írska (najkratšia trasa má približne 4000 km), najstarším jeden Izraelčan (nepamätám si presný vek, ale nad 70 určite) a titul najmladšieho mi unikol len o chlp, lebo kolega z Talianska bol mladší len o niekoľko mesiacov. Treba povedať, že s naším takmer trojkrížikovým vekom sme svetlými výnimkami v tejto medzinárodnej komunite; ostatní majú okolo štyridsať a viac. Najväčšie kilometre na počítadle vyhral zase Bogdan, už tradičný víťaz tejto kategórie. Turci nezabudli ani na naše zlatíčka - v tomto prípade však nie motorky, ale manželky, frajerky a priateľky, ktoré sem merali túto dlhú cestu s nami. Každá dostala malý prívesok alebo náušnice.

Postupom času sa pripití účastníci začínajú dosť odväzovať, a tak skákanie do bazéna so slanou vodou v oblečení (aj motorkárskom) je považované za normálnu vec. My sa radšej šetríme, zajtra nás čaká dlhý presunový deň.

Deň siedmy. Varaderolúčenie

(Assos – Trója – Canakkale – Eceabat – Kesan – TR/GR – Tesaloniki – GR/MK – Veles, cca 830 km)

„Will we meet at the next VIM?“ bola najčastejšia otázka pri lúčení s viac či menej známymi varaderokolegami. Erkut, miestny organizátor tohto ročníka, verná kópia herca Jeana Rena a tiež jeden z varaderistov s Goldwingom v garáži, si s každým odchádzajúcim podá ruku. Na spokojnosti každého z nás si dal záležať a je na ňom vidieť, že potrebuje oddych (alebo je to následok včerajšej noci?). Erkut, güle güle ve tesekya (ahoj a ďakujeme)! Potom už len samé wiedersehen, tschüss, bye a arrivederci za voľnobežného bežania dvojvalcov a následným kvaltovaním ozývajúceho sa od priľahlých hôr. Silný koncentrát Varader bol vypustený do sveta; každé z nich teraz musí prejsť spleťou ciest až pred dvere svojho domova, aby sa ich posádky mohli vrátiť do životných stereotypov. Niektorým to bude trvať týždeň, iným, ako napríklad nám, dva dni. Dvakrát deväťsto kilákov.

Prvá zastávka je v legendárnej Tróji. Slnko je znova nemilosrdné; švédsky kolega má jazyk až po zem, my nevyzeráme o nič lepšie. Z tohto miesta dýcha história a umenie našich predkov. Prechádzať sa v divadle, v ktorom sa bavili ľudia pred viac ako tritisíc rokmi, je jednoducho zážitok. Všetky ruiny okolo nás sú staršie ako Kristus...

Artefakty nájdené v Tróji svedčia o tom, že vznikla v mladšej dobe kamennej, v 4. tisícročí p. n. l. Nemecký archeológ Schliemann zistil, že za dobu existencie mesta pribúdali vrstvy; celkovo ich do prelomu letopočtov odhalil deväť, ale neskoršie výskumy ich našli až tridsať. Najznámejšie obdobie Tróje bolo okolo rokov 1193 až 1183 p. n. l., kedy sa odohrala desaťročná Trójska vojna, ktorú opísal Homér v diele Ilias. V nej Gréci pod vedením bojovníka Achilla obliehali toto mesto, pretože si chceli vziať späť unesenú Helenu. Dlhých deväť rokov sa im nedarí Tróju dobyť, až nakoniec miestnych oklamali tak, že pred brány mesta postavili veľkého dreveného koňa a predstierali odchod. Trójania si mysleli, že Gréci sa vzdávajú, lenže tí boli iba schovaní za neďalekým ostrovom. Koňa vtiahli do mesta, ale vo vnútri sa skrývalo niekoľko gréckych vojakov, ktorí v noci nebadane dali znamenia schovaným lodiam a otvorili mestské brány. Mesto potom veľmi rýchlo padlo do rúk nepriateľa. Iné pramene hovoria, že Gréci chceli Tróju dobyť pre jej strategickú polohu na brehu Dardanelského prieplavu, ktorý bol už vtedy dôležitou obchodnou cestou.

Plavíme sa trajektom na náš rodný kontinent. Stretli sme na ňom Dareka, poľského varaderistu, ktorý akoby z oka vypadol mladému Karolovi Wojtylovi. Odtrhol sa od Bogdanovej skupinky, vraj idú rýchlo. Ako však poznám Bogdana, ten jazdí do 110 a maximálne bezpečne. Asi sa s parťákmi na niečom nepohodol. Nemal ani mapu, tak som mu vysvetlil cestu. Mal v tom však dosť chaos, preto sa radšej pripája ku nám, ale prvé kilometre na európskom pobreží naznačujú, že s Darekom to nebude také jednoduché. Jeho bežná cestovná rýchlosť je 80 km/h, brzdí pred každou zákrutou, cítiť z neho neistotu. Zrýchľujeme a Darek zaostáva, hádam sa stretneme na nejakej pumpe.

Yunanistan je turecký názov pre Grécko. Pochopil som to až vtedy, keď sme prešli jeden kruháč a slnko sa otočilo na nesprávnu stranu. Pred yunanistanskými hranicami ešte dávame obed, Miro mení peniaze a nakupuje voňavky v duty free shope. Je tu zo dvadsať Varader, neskôr prichádza aj Darek. Je v poriadku, pre istotu mu ešte vysvetľujem trasu a to, že nedokážeme ísť konštantne osemdesiatkou.

Rozpálená širokánska kvalitná ľudoprázdna grécka diaľnica umocňuje poobednú ospalosť. Prebúdzajú ma až superšťavnaté zákruty, do ktorých dobre vidno a dajú sa bezpečne preletieť dobrou stopäťdesiatkou. Môj obmedzovač náklonu a rýchlosti kombinovaný s detektorom nebezpečenstva (Gabika) sa neozýva, takže je všetko v poriadku. Menej v poriadku je to v Tesalonikách, lebo pre mylné značenie robíme aspoň 30-kilometrovú obchádzku. Miestne letisko má názov Makedonia, čo je zhodou okolností grécky názov Macedónska, kam chceme ísť. Celý čas som sa držal tabúľ s nápismi Makedonia, až mi bolo čudné, že more je na opačnej strane než by malo byť. Po nájdení správneho smeru som si všimol, že Macedónsko je tu naozaj slabo značené, asi tadiaľto nechodí žiadny tranzit, alebo sa nemajú radi.

Náš vstup do postkomunistického slovanského sveta sa deje už za šera a mierneho dažďa. Podľa inštrukcií pumpára nachádzame hotel v meste Veles. Bol to ten najhorší pajzel aký som kedy videl, hodinový hotel. Pýtam sa teda prvého dostupného človeka na niečo lepšie. Chalanisko sa volá Todor a práve si umyl ruky od malty; k rodinnému domu si pristavuje kanceláriu. Ochotne sadá na skúter a vedie nás na opačný koniec mesta, do novovybudovaného penziónu. O tri dni tu bude mať svadbu! Nestresuje, manželka ho čaká doma. Pri večeri debatujeme striedavo v angličtine, slovenčine, macedónčine a ruštine o všetkom možnom. Todor sa živí programovaním a tvorbou internetových stránok. Dodnes som s ním v kontakte, je to fajn chalan. A svadba vraj dopadla dobre.

Deň ôsmy. Dážď a domov

(Veles – MK/SRB – Belehrad – SRB/H – Budapešť – H/SK – Bratislava – Svätý Jur, cca 1040 km)

Podľa všetkých dostupných predpovedí počasia dnes nemáme šancu vyhnúť sa dažďu. Ak však všetko pôjde bez komplikácií, mali by sme spať už doma, takže je to takmer jedno. Udalosti nasledovných približne trinástich hodín nestoja za písanie a čítanie – mokro, vietor, nuda. S Mirom si okolo jedenástej zamávame na križovatke v našom milovanom Juri, on pokračuje zopár kilometrov do Limbachu.

Záver

A to je všetko, priatelia! Tak sa skončilo naše putovanie po trase starej takmer ako ľudstvo samo a miestach naokolo, rátajúcich svoj vek na tisícky rokov. Kým doma bolo daždivo a chladno, nás okrem posledného dňa sprevádzalo dobré počasie, teplota neklesala pod 25 stupňov a nebolo takých mrakov, ktoré by zakrývali slnko. Bohatší a skúsenejší o nové zážitky sme sa vrátili do svojich domovov, s pribudnutými štyri a pol tisícami kilometrov na počítadlách, našťastie bez akýchkoľvek komplikácií.

Hoşçakal Türkiye, tekrar Suriye ve Ürdün gezisinde size ziyaret edeceğiz! (Dovidenia Turecko, znova ťa uvidím pri svojej ceste do Sýrie a Jordánska!)

Celkom: cca 4300 km, 8 dní