Niekedy na jeseň v roku 2007 som si po prečítaní zopár článkov na motoride o cestách niektorých chlapcov po Rumunsku povedal, že by som si to tiež rád prešiel. Ešte nájsť niekoho do partie a po nejakých nevyhnutných prípravách sa môžeme do toho pustiť. Hm,hm, lenže nájsť niekoho do partie...ľahšie sa to predstavuje ako realizuje. Jednému nevyhovoval termín, druhému to, že idem na jar do hor na divoko pod stan a ja ani neviem čo ešte. Nakoniec som nahovoril dlhoročného priateľa z Čiech Petra. Pravdu povediac ani s tým nebolo veľa roboty. Je totiž podobná dobrodružná povaha ako aj ja. Akurát nastal „menší“ problém, lebo momentálne nemal motorku v takom stave aby sme mohli vyraziť. Ale veď predsa mám ešte HQ 450. Je to síce najlepšie enduro roku 2006, ale tiež na iné použitie. Lenže čo s tým, keď vlastne iné riešenie na poslednú chvíľu ani moc nebolo.

Uvedomoval som si, že budem musieť vziať olej a filtre a robiť výmenu na Huske po ceste. Tiež som vedel, že prvé hodiny budú pre Petrov zadok trochu kruté. Na druhej strane som predpokladal, že po pár dňoch aj netrénovaný zadok si chtiac - nechtiac privykne...Obidve mašiny som pred cestou pripravil podľa najlepšieho svedomia a schopností a nakoniec všetko dobre dopadlo.

Peter prišiel deň pred odchodom a dali sme nejaké zoznamovacie km s mašinou na akej ešte predtým nesedel. Pretože nie je žiadny moto nováčik, tak si rýchlo s Huskou porozumel. Veci na cestu sme pobalili do mojich kufrov a Peter mal ešte jeden vodotesný loďák ktorý mal pripevnený za sebou. Všetko sa pomestilo, dobre držalo a hlavne nijako neobmedzovalo relatívne pohodlie a jazdu. Využili sme dátum keď bolo voľno v práci a tak odchod sme naplánovali na 1.5.2008.

1. 5. 2008 – štvrtok, 1. deň Nové Zámky - Slovenské Ďarmoty - Eger - Hortobágy

Tak dlho som sa už nevedel dočkať odchodu a naraz to tu bolo. Ráno po raňajkách a po rozlúčke s našimi doma sme vyrazili na prvé kilometre. Išli sme smerom na V. Krtíš a na hraničnom prechode v Slovenských Ďarmotách sme Husku dotankovali. Vystriedali sme si po dohode mašiny a Peter pre zmenu na mojej Afričke rozťahoval ústa dokorán od radosti...Predsa len, ochrana proti vetru, posed, vibrácie a vôbec to mal na nej lepšie. Ja som si na užšie a tvrdšie sedlo na Huske už dávno zvykol a mal som za sebou aj deň keď som na nej spravil Kokavu n./Rimavicou a späť do NZ. Alebo syn Michal / Nebio /na nej ťahal až do Slovenského raja a späť. To boli ale extrémy s ktorými som sa nechcel príliš v budúcnosti priateliť. Aj preto potom Africa.

Po ceste cez Maďarsko sme mali viacero zaujímavostí, tak sme ho len tak preletieť nechceli. A tiež sme si chceli spestriť cestu rovinami aj cez pohorie Mátra ktoré je najvyššie a považuje sa za „ Strechu Maďarska „ Cez Balassagyarmat, a Salgótarján sme prišli do Mátrafuredu. Je to kúpeľná oblasť na úpätí pohoria.

Oblasť pohoria je dlhá 40 km a široká 13 km. Mátra je chránenou krajinnou oblasťou. Najvyššími vrcholmi sú Kékes (1015 m nm) a Galya (964 m nm). V oblasti sú husté prevažne dubové lesy, vo vyšších bukové. Nájdeme tu aj rôzne skalné útvary a darí sa tu zveri. V zimnom období je pohorie vyhľadávané lyžiarmi. Mátra je pretkaná turistickými trasami. Najvyhľadávanejšie miesta v oblasti sú horské osady Galyatetö, Mátraháza a Parád. Na území chránenej oblasti rastú vzácne a cenné druhy rastlín.

V čase nášho prejazdu mali aj Maďari voľno a bolo to aj v tejto oblasti vidieť. Ako keby sa vrece roztrhlo s turistami pešími,či na bicykloch a veru aj nejaký motozraz tam bol. Všade hordy motorkárov. Zdravia sa v pohode podobne ako u nás. Cez celú Mátru sme prešli vlastne hadiacimi sa serpentínami raz hore a potom zase dole. Dali sme si krátku prestávku na občerstvenie z vlastných zásob a ťahali sme ďalej smerom do historicky zaujímavého mesta Eger.

Tak toto mesto som po prvý krát navštívil ešte ako chlapec a mladý gymnasta súťažiaci v Maďarsku v Slovenských farbách s rovesníkmi s oddielového družobného mesta Debrecen. Už vtedy sa mi veľmi páčilo. Na rozdiel od dnešného dňa sme mali vtedy kopec času si ho prejsť. Náš harmonogram to v takej miere nedovoľoval. Ale aj tak krátke zastavenie v ňom stálo za to. Tu sa tiež točil známy film Egerské hviezdy s obrannou protitureckou tematikou.

Maďarské mestečko Eger na južnom úbočí pohoria Bükk, je známe najmä svojimi termálnymi kúpeľmi a moderným wellness centrom. No málokto vie, že Eger ukrýva mnohé tajomstvá histórie, niektoré z nich dokonca treba hľadať pod zemou.... Napríklad starobylý hrad nad mestom, ktorý zažil turecké vpády a nájazdy, má pod zemou rozsiahly systém chodieb a tunelov. Okrem nich môže turista nahliadnuť aj do stredovekého väzenia a mučiarne. No oveľa príjemnejšia je iste prechádzka po vonkajších hradbách, odkiaľ je nádherný výhľad na okolie. Najväčší rozkvet mesto Eger zažilo v 15.storočí za vlády kráľa Matyáša. Neskôr tam vládli Turci, po ktorých zostali v meste a v okolí nezmazateľné stopy dodnes. Jednou z nich je minaret, ktorý je dokonca najväčší v strednej Európe.

Okrem neho tureckí vezíri postavili ešte niečo – vlastné kúpele priamo na termálnom prameni. Tie sú dnes údajne zrekonštruované, prebudované a zmodernizované.

Atmosféru Egeru dotvárajú typické reštaurácie s pravými maďarskými špecialitami a najlepším červeným vínom, ktoré sa dorába priamo v tejto oblasti. Škoda, že sme na toto pekné mesto nemali viac času.

V pomerne hustej premávke sa nám v centre mesta podarilo bez problémov dotankovať Husku a ideme ďalej smer Hortobágske stepy. Avšak ešte predtým kúsok pred mestom Tiszafured prechádzame známu Maďarskú rieku Tiszu. Ešte sa s ňou neskôr stretneme, keď ju budeme istý úsek v Rumunsku kopírovať v smere našej jazdy do Maramurešu kde je hraničnou riekou.

Ešte pred Hortobágskym národným parkom si dávame výdatný a veľmi chutný obed. Maďari majú naozaj dobrú kuchyňu s vychýrenými špecialitami. Ani tentokrát som sa v nej nesklamal. Horšie to už bolo s prvými kilometrami a plným žalúdkom.

Puszta je jedna z najväčších trávnatých stepí v Európe, je súčasťou Národného parku Hortobágy. Pustá rovina a kde-tu studňa s vahadlom trčiacim k oblohe a pri nej stádo dobytka. Najznámejšou čárdou je tristo rokov stará čárda Hortobágy vybudovaná na ceste, po ktorej voľakedy kupci vozili soľ zo Sedmohradska do Budína. Na pohľadniciach ju často reprezentuje aj most s deviatimi oblúkmi, ktorý má takmer dvesto rokov. Atrakciou sú vystúpenia čikóšov, teda pastierov koní. Oblečený v širokých modrých plátenných košeliach a nohaviciach, predvádzajú bravúrne kúsky jazdeckého umenia a drezúry koní. Práve Hortobágy je strediskom známeho Hortobágskeho chovu. Ďalšou zastávkou na Puszte býva stádo sivého dobytka, typického pre maďarskú pustu. Spustil sa dážď, tak na chvíľu zastavujeme a využívame možnosť na urobenie nejakých fotiek.

Dážd po chvíli prijateľne ustal, nepremoky ostávajú v kufry a za krátku chvíľku sme pre dedinkou Hortobágy. Sú tu nejaké hody alebo čo, kopec kočovných cigáňov na kočoch aj autách a mi si ešte po svetle nachádzame kemping ktorý bol na mape vyznačený s uvedenou prevádzkou v tomto období. Je na okraji dediny, veľmi sparťanský, ale mi sme radi, že nemusíme byť niekde na poli s hordou cigáňov za chrbtom. Na recepcii dohadujeme s chlapíkom miesto pre stan a nestrácame čas a rozbaľujeme.

2. 5. 2008 – piatok, 2. deň Hortobágy - Debrecen - Satu Mare - Huta Certeze

Pred nami bolo mesto Debrecen v ktorom som bol na športovom sústredení ako mladý chlapec v nejakom roku 1975. Mám naň len hmlisté spomienky a aj teraz sme ním vlastne len prešli, lebo ľahko pršalo. Akurát sme stihli dotankovať Husku a mastili smerom na Mátészalku. Na tomto úseku bolo vidieť, že tu žije silná cigánska komunita. Bolo ich na každom kroku. Mali sme radosť, že sme neschytali defekt ani nič podobné v týchto miestach. Ľudia v tejto Maďarskej východnej časti susediacej tesne s Rumunskom tu žijú oveľa skromnejšie ako v iných častiach. Nakoniec takéto markantné rozdiely sú vidieť stále aj u nás. Keďže raňajky boli len suché a narýchlo, tak sme sa na chvíľku zastavili kúsok za Debrecenom a na čerpačke sme rozbalili náš stolček prestri sa. Darmo sme hľadali nejaké odpočívadlo.

Domáci pumpár si krátil dlhú chvíľu vymysleným kvízom otázok a donekonečna sa na všetko možné vypytoval. Nakoľko maďarsky viac rozumiem ako hovorím, debata sa zvrhla na jeho monológ a naše občasné pritakanie a moje zdvorilostné narýchlo polepené frázy. Na pumpe pri Zelenči by na to mal sotva čas. Zjavne mal málo kunčaftov a skutočne za možno polhodinku čo sme tam boli, by sa ich dalo spočítať na jednej ruke. Ale aj tak sme boli radi, že nám ochotne ponúkol vodu na varenie čaju a umytie nášho nádobíčka.

Ani sme sa nenazdali a boli sme na Maďarsko-Rumunskej hranici a pár km pred mestom Satu Mare. Keď sme prichádzali k hraničnej kontrole ktorá pozostávala z Rumunského policajta a colníka, Petrovi odrazu spadol z chrbta príručný ruksak. Rumun nemal najmenší problém zohnúť sa poň, aby Peter nemusel zosadať a ochotne mu ho nielen podal, ale aj pomohol dať na chrbát. S hrôzou som si spomenul na chovanie ich Českých a Slovenských náprotivkov ešte pár rokov dozadu u nás. Tento náš prvý kontakt naozaj potešil. To sú momenty ktoré sa navždy vryjú do pamäti. A pritom to bola len obyčajná stará dobrá ľudská ochota.

Po prechode hranice po krátkom kuse cesty sme naďabili na zmenáreň kde sme s pumpárkou na divoko zamenili rumunské LEI a dotankovali. Mesto Satu Mare sme nemali v pláne prehliadky, keďže sme o ňom nič zaujímavé nevedeli. Bez problémov sme ho prešli a niekde na konci sme trafili správny smer na severo východ smer Livada a Negresti Oas. V týchto miestach sme mali v pláne prespať.

Cesta zo Satu Mare bola na začiatku celkom dobrá. Potom sa však začala meniť na tobogan. Dlhé úseky vybitého asfaltu by nebolo nič-moc pre iné stroje ako sme mali my. Práve v takýchto miestach sa naplno prejaví konštrukcia enduro s vysokými zdvihmi a 21“ kolesami. Zvládli sme to bez problémov a na chvíľu sme sa zastavili pri nejakých prírodných kúpeľoch kdesi pri mestečku Livada. Na trávnatej pláni bolo niekoľko vyvierajúcich gejzírov a v diaľke nad nimi bolo niekoľko stanov. Zrejme nejaká možnosť pre domácich vykúpať sa v teplej termálnej vode. Veľmi sa nám to skúmať nechcelo, lebo sa pustilo pršať a všade okolo bola samá brečka z blata.

Pri prejazde mestečka Negresti Oas som nevychádzal z údivu. Také množstvo dobrých značiek áut som teda nečakal. Domy veľké a prepychové. Z každého zabudovaného detailu bolo zrejmé, že majitelia nemajú hlboko do kapsy. Po prejazde mestom sme sa dostali k dedinke Certeze a za ňou už serpentíny do kopca Huta Certeze s kvalitným práve natiahnutým asfaltom. Pustilo sa silno pršať a kedže už bolo dosť hodín a zbadali sme penzión veci boli jasné. Stan sa nám rozbaľovať v tomto daždi nechcelo a aj hlad sa už hlásil. Dnes sme najazdili sme 218 km.

Penzión bol naozaj útulný a dobre vybavený. Mladá čašníčka dlho nevedela porozumieť našej zmesi maďarčiny a angličtiny čo sme si to za jedlo objednali. Pomohli zase dobré návyky rukami-nohami. Jedlo bolo naozaj chutné. Okoštovali sme aj ich domácu pálenku. Nedokázali sme ju ale identifikovať, tak sme si povedali, že to bola asi Certezovica. Teda nič-moc oproti našej marhuľovici či slivovici. Večer tam mali mladý nejakú diskotéku so samými Rumunskými hitmi. Klobúk dole, okolo 22.00 sa rozhostilo odrazu ticho a mohli sme zaľahnúť. Ráno sme si dali omeletu, zbalili veci, zaplatili za ubytovanie a jedlo cca 120 Lei a šlapali ďalej.

3. 5. 2008 – sobota, 3. deň Huta Certeze - Sapanta - Vatra Dornei

Geograficky je Rumunsko rozdelené na sedem oblastí a práve sa pohybujeme jeho severnou časťou nazývanou Maramureš. Oblasť sa nachádza severne od priesmyku Gutai. Polovica severnej časti s mestami Rachov, Bočkov, Jasiňa a Chust pripadla v roku 1920 Československu. Dnes je súčasťou Ukrajiny. Južná časť bola v roku 1968 administratívne spojená so župou Somes a tak došlo k vytvoreniu dnešného Maramurešu. Župné mesto je Baia Mare.

Počasie je premenlivé. Strieda sa oblačnosť s občasným vykuknutím slniečka. Teplota ráno je je okolo 10 °C čo je na toto obdobie prijateľné. S ničím iným sme ani nepočítali. Je dobre že neprší a môžeme sem-tam aj zastaviť a niečo si nafotiť či natočiť. Kúsok pred dedinkou Remeti sme znovu pri rieke Tisa ktorá tu vytvára hranicu s Ukrajinou. Za chvíľku sme v dedinke Sapanta.

Dedinka je známa veselým cintorínom / Cimitirul Vesel / ktorý je plný drevených, bohato vyrezávaných a pestro vymaľovaných náhrobkov. Tieto vytvoril tunajší rezbár Stan Ion Patras.

Sú na nich vyobrazené portréty zomrelých a výjavy z ich života vytvorené na prianie príbuzných a doplnené krátkymi veršíkmi. Asi by sa to nemalo na takomto pietnom mieste, ale niektoré naozaj vo mne vyvolávali úsmev. Hneď za vchodom do cintorína je drevená pokladňa, kde si od nás babka vypýtala 5 Lei na hlavu ako vstupné. Z čoho všetkého sa dnes dá prísť k peniazom...Spravili z toho doslova múzeum a turistickú atrakciu.

Po chvíľke ktorú sme strávili prehliadkou cintorína a ľahkom občerstvení sa sme sadli na mašiny a po pár metroch od cintorína evidujem ako Peter odbočuje z hlavnej doľava. Bola tam tabuľa ktorá ukazovala na cestu k akémusi kostolíku.

Povedľa živého potôčika asi tak jeden km z hlavnej sme prišli k vysokánskemu drevenému kostolu. Výšku som odhadoval okolo 70m. Naozaj pekná stavba. Celý z dreva, strecha z poctivého šindľa. Skrátka dobrá tesárska robota domácich majstrov sa tu vynímala ako niečo, čo sa len tak bežne už dnes nevidí.

Pokračovali sme smerom k mestu Sighetu Marmatiei. Leží tesne pri Ukrajinskej hranici ktorú tu tvorí tok rieky Tisy. V Časoch kedy bolo toto územie najvýchodnejším cípom Československej republiky a súčasťou podkarpatskej Rusi bolo mesto známe ako centrum pašovania. Asi niečo ako náš Lendak. Je tu aj známa Sighetská veznica v ktorej boli v 50. rokoch zatváraný politický väzni režimu ktorý v Rumunsku v tej dobe panoval.

Od dedinky Petrova sme išli povedľa rieky Viseu ktorú obklopujú pohoria spájajúce sa s bukovinskými hrebeňmi a masívom Čornohory na Ukrajine. Potom sme minuli dedinu Rona De Jos v ktorej je tiež drevený kostol z roku 1665. Ďalej sme išli cez horské mestečko Viseu De Sus kde je aj malá turistická kancelária cez ktorú sa dá zaistiť ubytovanie v súkromí v tejto oblasti.

Ešte hlboko v horách pred týmto mestečkom sme narazili na odbočku vedúcu ku kláštoru / monastir / po ktorej s hrkotajúcim vozom ťahaným vychudnutým koníkom išla veľmi biedne vyzerajúca žena s dieťaťom. Po zemitej ceste vyspravenej kde-tu makadamom zo zákruty odrazu vyšiel oproti nám mních v čiernej sutane a s mobilom na uchu. Nuž čo, doba aj tu pokročila. Babka ktorá v kláštore robila gazdinú nám hovorila, že tu už žije roky, robota sa jej páči / podľa mňa aj mladý mnísi / a hovorila tiež aj o dobrých vzťahoch s Ukrajincami. Veď sú v tejto časti doslova susedia cez kopec. Bola srdečná aj spolu s usmievajúcim sa mladým mníchom. Dobre sme sa porozprávali a po rusky aj rozumeli.

Cesta touto časťou bola ako v rozprávke. Nádherné výhľady po okolitých hlbokých horách v miestach kde sa les odrazu otvoril, dáva tušiť čo za zver sa tam nachádza.V Rumunsku sa odhaduje počet medveďov na 5.000 ks. U nás je to tuším okolo 800 až 1000ks . Tak to už je číslo, kedy človeku nie je príliš do spevu, keď si v prírode na divoko hľadá miesto na noc.

Prežívame okamihy, kedy si s Petrom uvedomujeme, že vlastne miesto toho, aby sme si to tu ešte deň-dva vychutnávali, musíme ísť ďalej. Nedá sa nič robiť, harmonogram nepustí a dobrák čas ten už vôbec nie. Také pocity nás na tejto ceste po Rumunsku prepadnú ešte viackrát. Ale aj tak sme si neodpustili zopár zastávok na tých krásnych miestach ktoré sa nám ponúkli aj s možnosťou odstavenia motoriek. Ešte zopár fotiek a video sekvencií do archívu a pokračujeme po lesnej zvážnici ďalej k hlavnej ceste. Vieme, že máme ešte dnes nejaké kilometre pred sebou a hlavne sme boli už netrpezlivý na prechod priesmyku Prislop.

Prechádzame dlhou a úzkou dedinkou Moisei ležiacou 12 km za Viseu de Sus na úpätí horského masívu národného parku Rodna. Aj keď je to jedna z obyčajne vyzerajúcich dediniek, tu žijúci pamätníci si spomínajú na tragédiu ktorá sa stala symbolom vojnových zverstiev v celom Rumunsku. V roku 1944 tu údajne ustupujúce maďarské oddiely postrieľali 29 dedinčanov a celú obec vypálili.

Túto hroznú masakru pripomína pamätník dvanástich kamenných postáv ktorý okoloidúci môžu nájsť na východnom konci dediny oproti malému múzeu.

Pohorie národného parku Rodna je údajne jednou z najlepších oblastí pre horskú turistiku. Je tu málo turistov, takže hory nie sú preplnené . V týchto divokých a minimálne navštevovaných horách sú rozosiate banské a drevorubačské osady. K potokom sa tu chodia napiť medvede, jelene, vlci aj rysy. Najvyšší vrch hory je Pietrosul – 2303 mn.

Kúsok od nástupu do priesmyku Prislop ktorý je zhruba 12 km vzdialený od dedinky Borsa a je spojnicou medzi Maramurešom a Moldavskom. Je tu možné vidieť pamätník. Tento symbolicky označuje miesto, kde bol v roku 1717 odrazený posledný Tatársky nájazd. Na počesť tejto udalosti tu domáci každoročne myslím niekedy l. augustovú nedeľu usporadúvajú slávnosť ktorej hovoria „Hora Prislopu".

Takže toto sú posledné naše okamihy ktoré nás až doteraz spájali s oblasťou Maramureš. Naozaj sme boli spokojný s tým čo sme počas jazdy týmto krajom videli. Na samotný pobyt v Maramureši sa dá aj na motorke vydeliť v pohode aj zopár dní. Je tu skutočne čo pozerať. Veľa som o tomto kraji čítal, počul, ale vidieť to tu na vlastné oči je práve to, čo nás motorkárov ženie za nepoznaným.

Ešte niekde za dedinkou Moisei sme dotankovali a po pár km bol pred nami tak dlho očakávaný Prislop / 1.416mn /. Je to horský priesmyk ktorým sa vlastne prechádza z Maramurešu do Moldavska. Čaká nás 40 km kde nie je žiadna dedinka ani iné ľudské obydlia. Postupne ako stúpame aj teplota klesá. Cesta je sem-tam rozbitá. Začína ľahko mrholiť a okolité hlboké lesy naberajú na tajomnosti.

Na chvíľu zastavujeme, Petrovi sa zdá, že nie je na Huske všetko v poriadku. Prešiel som sa na nej na krátko úseku hore a dole a naozaj to bolo asi len zdanie. Využívame to ale na pár záberov. Čím vyššie stúpame, tým je povrch cesty horší. Niektoré výtlky sú naozaj veľké a nás to núti do väčšej pozornosti Ale aj tak nás to kútikom očí šklbe pozerať sa po okolí. Ale dávame radšej pozor na cestu.

Teplota na vrchole bola len 2 °C. Toto problém nebol, lebo sme boli dobre naobliekaný. Horšie som znášal drobné husté mrholenie spolu s hmlou. Pri malej rýchlosti kvôli mnohým výtlkom som toho veľa v niektorých chvíľach pred sebou nevidel. A čím pomalšie a opatrnejšie sme išli, tým to bolo horšie. Ale ako sa hovorí - nie je každý deň nedeľa. Na vrchole mrholenie prestalo. Na chvíľku sme zastavili že sa rozhliadneme po okolí. Odrazu ani neviem odkiaľ sa na nás vyrútil obrovitánsky zúrivo štekajúci pes. Ani neviem ako som v rýchlosti nakopol mašinu a už som aj frkotal dole kopcom. Peter trochu ďalej fotil akúsi kaplnku . Ani si nič nevšimol, lebo psisko bežalo za mnou s až neuveriteľnou výdržou. Bolo to nejaké kaukazské pastierske plemeno. Z toho som usúdil, že niekde nablízku bude zrejme nejaké drevorubačské, alebo pastierske obydlie. Asi po jednom km som dole počkal na Petra a ten mi tiež hovoril, že po ňom štartovala táto obluda. Skrátka mali sme ľahko v gatiach. Celkovo tých psov bolo na cestách dosť na to, aby človek dával pozor. Až na túto výnimku ale neboli agresívny. Skôr si prišli v tichosti prikrčený pre nejaké odrobinky ktoré na miestach kde stáli autá a ľudia zostali na zemi. Pred nami je ešte zostup dole po serpentínach a cesta už nie je taká vybitá. Ideme cestou vedúcou hustým lesom kde nestretávame až na dve,tri autá nikoho. Ako schádzame z priesmyku aj teplota stúpa na asi 8 °C.

Prvá dedinka po zjazde z priesmyku bola Carlibaba. Nevedel som si predstaviť z čoho tu môžu vyžiť ľudia. Na okruhu dobrých 50km nie je žiadne mesto, alebo možnosť pracovať v nejakej továrni, či inštitúcii. Tu je všade vidieť skromnosť a jednoduchosť na každom kilometri. Kraj je podobný ako u nás v najzapadnutejších dedinkách na horniakoch. Aj cigánov tu vidieť bývajúcich v postĺkaných chyžiach čupiacich sa neďaleko od cesty. Aj nejaký vrak obytného prívesu len tak odstavený pri riečke Bistrita. Tá nás sprevádza kopírujúc cestu až do Iacobeni a potom ďalej do Vatra Dornei. Míňame aj zopár Cabán – horských chatiek kde sa iste dá za pár Lei vyspať. Celkovo zatiaľ čo sme prešli nebol problém nájsť si strechu nad hlavou. Pri cestách je naozaj množstvo možností od ubytovania na súkromí a penziónov je tiež dosť. Možnosť doplniť benzín je tak zhruba každých 50 km. Niekde aj menej, ale moc na to nespoliehame, lebo Huska má malú nádrž s dojazdom podľa podmienok a jazdy tak 170 km.

V Rumunsku boli práve komunálne voľby. Na koňoch, bicykloch, ale aj pešo všade bolo vidieť tmoliť sa ľudí. Pre odovzdanie hlasu s nádejou na lepší život. Možno... Veci verejné aj tu asi nemôžu nechať ľudí ľahostajnými.

Ešte pár kilometrov a sme na ceste č.17 ktorá vedie zo Suceavi a Campulungu Moldovenesc zo severo-východu. Túto blasť si prejdeme niekedy nabudúce pretože časovo to nevychádza. Je to škoda, lebo sa tu nachádza veľa pekných kláštorov, neogotických kostolov a múzeí uprostred skoro panenskej prírody.

Dnes sme naše cestovanie stihli znovu podľa plánu a ešte pred zotmením sme sa dostali do mesta Vatra Dornei. Je to už od Habsburských dôb známe kúpeľné mesto a tiež v Rumunsku známe lyžiarske stredisko. Na mňa pôsobilo trošku ošumelo a zanedbane. Možno to bolo tiež tým, že bolo zamračené, po daždi a zvečerievalo sa. Teraz sme sa snažili predovšetkým nájsť známy kemp. Aj sa nám to po pár minútach podarilo v juhovýchodnej časti mesta. Najskôr ma ale znovu ponaháňal bundáš ktorý ma v stiesnenom mieste vyhnal do strmého kopca.

Ten mal sná 45° sklon a šírku tak do dvoch metrov. Bol to nejaký príjazd k rodinnému domu osamelo trčiacemu na vrchole kopca kúsok od kempu. Otočiť sa nebolo kde, lebo hore bol zase pustený ďalší dunčo, tak Peter len sledoval ako som sa cez brzdy na rozmočenom teréne došmýkal znovu dole. Obišlo sa to bez pádu a o chvíľu sme stáli pred kempingom.

Bol prázdny, takže sme odstavili mašiny a Peter odbehol na recepciu pozisťovať veci okolo ubytovania. Po chvíľke sa vrátil s ochotnou recepčnou ktorá nám dala kľúče od malej chatky . Bola síce malá, samozrejme bez vykurovania, ale treba povedať, že čistá a v podstate aj útulná. Bolo to naozaj za pár korún, ale nemuseli sme rozbaľovať stan a boli sme hlavne v suchu. Nemali sme síce nič premočené, ale aj tak nám dobre padlo, keď sme si pod strechou mohli zložiť výstroj. Mašiny sme mali zaparkované hneď vedľa chatky. Nafasovali sme posteľné prádlo a po rýchlej hygiene sme sa pustili do varenia večere. Nebolo v kempe nič otvorené a na blízku sme taktiež žiadnu reštauráciu, alebo hostinec nevideli. Za chvíľu sme mali cestoviny s údeným syrom ktoré sme schuti zapili horúcim čajom s rumom. Hneď sa nám svet zdal byť krajší Pôvodne mali byť cestoviny bohatšie aj o klobásu ktorú som spolu s údenou šunkou na cestu odkladal. Robil som ich ešte v zime a pred cestou som ich odložil večer do chladničky. Na to, že tam aj zostali som si spomenul niekde v Maďarsku...

Dnes sme toho pochodili a videli naozaj dosť a stihli sme aj vymeniť olej na Huske niekde za Sapantou. Dokonca na tom mieste pri ceste bola aj rampa, takže úplne bezvadné. Tam sa pri nás pristavil aj nejaký domáci chalan na Honde, tak sme chvíľu aj pokecali.

Večer ešte okrem nás dorazila nejaká Rumunská partia mladých. Dvaja chalani s babami a malým dieťaťom na aute. Vrešťali po sebe a furt dookola divoko gestikulovali. Ako keby boli v rozvodovom konaní. Pred spánkom sme si dali ešte dobrú horúcu sprchu, umyli zuby a ešte krátko debatili o prejdenom dni a nad mapou o zajtrajšom cestovaní. Dnes sme prešli 232 km.

4. 5. 2008 – nedeľa, 4. deň Vatra Dornei - priehrada Bicaz - Gheorgheni - Sovata

Ráno sme si dali znovu sprchu v celkom slušných kempových priestoroch až na to, že mladý tam nafajčili ako keby voly predali a nedali si veru ani námahu trošku po sebe skultúrniť umyvárku. Ešte aj vajgle nechali na umývadlách. Ešte raňajky a o chvíľu sme dávali ešte posledné foto pred bránou kempu na odchode . pred výjazdom z mesta sme ešte dotankovali a pobrali sme sa smerom na Brosteni, Topoliceni a Bicaz. Po ceste sme v dedinkách videli, že domáci majú nejaké oslavy lebo všetko bolo na nohách. Neviem či hádzali Morenu do vody, alebo tam boli nejaké hody, alebo jarmok. Pravda ale je, že kadiaľ sme prechádzali všade v dedine upchaté cesty. Nezostávalo nám nič iné, len trpezlivo čakať kým procesie s ľuďmi postupne uvoľnia cestu. Za chvíľu to prešlo a niekde medzi Dedinkou crucea a Brosteni sme sa ocitli v nádhernom kaňone kde horská rieka Bistrita vytvárala pekné meandre.

Toto miesto bolo zrejme turistickým východiskom do okolitých hôr, lebo sme videli stáť pri ceste autobus s mladými študákmi ktorý niekam šlapali. Bolo tu aj viacero horských chát a penziónov. V týchto miestach bol tak fantastický vzduch, že skoro hrozila otrava kyslíkom. Po krátkej zastávke sme už boli znovu v sedlách. Ani sme sa nenazdali a už sme sa blížili k veľkému horskému priehradnému jazeru Bicaz.

Pri ďalšej zastávke už nad jazerom sme schrúmali nejaké fit tyčinky a zahasili smäd minerálkou. Urobili sme pár fotiek z okolia nad jazerom a odrazu zo zákruty počuť spev. Nejaký domáci dedko v dobrej nálade si vyspevoval ostošesť. Evidentne sa niekde cestou z omše zastavil na jeden žalúdkový. Babke sa to moc nepáčilo a česala ho len tak hrmelo. Dedo si však ako to už býva u chlapov zvykom, zjavne z toho nič nerobil.

Musím ale spomenúť, že cesta ktorá vlastne v celej dĺžke kopíruje jazero bola veľmi zlá. Doslova miestami až nepríjemná. Jednak premenlivé počasie nám čochvíľa zhora posielalo prídel vody o ktorý sme ani nestáli a tie nekonečné zákruty... Normálne nemám nič proti, ale teraz 35 km sa krútiť neustále dokola... Pripadal som si ako v nejakej centrifúge. Doslova záver pred deltou, keď sme museli stáť v kolóne na semafore bol vykúpením. Aj napriek dažďu ktorý sa znovu spustil hneď po prejdení mosta na druhú stranu jazera. Dnes sme oblečenie do dažďa ani nevyzliekli. o chvíľu sme už boli pri priehradnom múre. Naozaj mohutná stavba. Túto vodnú elektráreň „Baraj“ postavili v roku 1950.

Chvíľu sme sa na korune hrádze zastavili a prezreli si to tu. Voda v priehrade bola špinavá a pod hrádzovým telesom bola kopa špinavého nánosu čo sem voda z jazera dopravila. Keď dážď ako tak ustal, pustili sme sa dolu do mesta Bicaz. Cez mesto v ktorom nebolo nič zaujímavé sme len prešli ďalej smerom na Gheorgheni cez priesmyk Pangarabi vedúci národným parkom Bicazului Hasmas. Tie názvy sú ako keby sme boli niekde v Pakistane, naozaj nám nejdú do úst. Nevadí, krásne okolie a ráz krajiny ktorou práve prechádzame nám všetko plne vynahrádza. Ešte bude na tejto ceste veľa momentov, kde sa motorkárska duša doslova vyblázni.

[obrá center Príroda a východisko pre turistov v Národnom parku Hasmas]

Konečne sme sa vymotali z dediniek za Bicazom a dostali sme sa do veľmi pekného kraja plného skalných štítov, roklín a horských potokov. Okolie a informačné smerové tabule dávajú tušiť že vysokohorská turistika tu má čo ponúknuť. Ale z motorky je to tiež pekné sledovať. Hlavne keď sa nemusí upaľovať z akéhokoľvek dôvodu. Na jednom z odpočívadiel si fotíme východisko do rokliny ktoré sa i v tomto mimosezónnom čase hmýri turistami. Ale vlastne veď je nedeľa, tak to domáci patrične využívajú a vyvetrajú si pľúca.

Znovu začína pršať už sedíme v sedlách a šinieme si to do kopca smerom k Lacu Rosu. Je to stredisko turistiky kde je aj kemping s možnosťou ubytovať sa a dať si niečo pod zub. V tomto nečase to radi využívame, lebo nám v prázdnych žalúdkoch už poriadne vyhráva. Na tatrankách to donekonečna nejde. Odstavili sme mašiny pred reštauráciou či skôr bufetom a objednali sme si čorbu – tunajšia hustá a dobrá polievka a a nejaké mäso s hranolkami. Keď už toľko dýchame čerstvý vzduch, tak hádam trochu cholesterolu nás nedorazí. V bufete čisto, priateľská, mladá, usmievavá a dobre vyzerajúca čašníčka nám ochotne plní naše predstavy čo sa dobrého obeda týka. Boli sme naozaj spokojný a nestálo to ani príliš veľa. Ceny jedál sú iste drahšie ako pred pár rokmi, ale stále je to ešte prijateľné. Zhruba naša cenová hladina. A vlastne aj ubytovanie. Samozrejme v porovnateľnej kategórii.

V kempingu bolo viacero mladých chalanov s horolezeckou výstrojov. Zrejme na okolitých skalách skúšali pevnosť lán a karabín. Po dobrom a výdatnom obede sme si ešte chvíľu len tak posedeli a vôbec sa nám v tú chvíľu nechcelo niekam náhliť. O chvíľu aj dážď ako-tak ustal a pustili sme sa hore do priesmyku Pangarabi / 1256mn. /. Cesta sa kľukatí a v strmých serpentínach si všímam ako keby sa skaly na oboch stranách kaňonu nad cestou spájali a uzatvárali. Vedľa cesty zurčiaci potok tým dotvára bezchybná scenériu. V niektorých momentoch mi to pripomína náš úsek výjazdu z Terchovej do Vrátnej doliny. No tu je to akési divokejšie. Z tohto úseku fotky nemáme. Ani sám neviem prečo. Vlastne celú cestu až na zopár záberov z Maďarska fotí len Peter. Mne môj foťák vypovedal poslušnosť. Ako naschvál. Inokedy zvláda fotiť pod vodou aj v slaných podmienkach pri mori a teraz sa takto zaťal. Neriešim to, lebo to by bolo ako ambícia opraviť osemvalcové Ferrari pokiaľ človek nezbadá zadeklovanie motora. Môžem byť rád, že to Peter robí sám a aj to ho ešte veľakrát naháňam kvôli času.

Z týchto končín máme ale celkom obstojné a asi aj použiteľné videosekvencie. Točil som jednak z ruky a tiež z motorky. Úchyt na kameru som si namontoval tesne pred odchodom a aj sme ho s Petrom ešte stihli na poldennom výjazde vyskúšať. Zatiaľ spokojnosť. Len mikrofón kamery dosť chytá zvuk zdola od motora. Potom je z toho dojem ako keby sa zapol elektrický mlynček na prézle... No veď uvidíme keď to spracujem a snáď z toho neumrieme.

Po chvíli sme na vrchole a pomaly sa priesmykom spúšťame smerom do mesta Gheorghieni. Pretože nemám vedomosť, že by tu bolo niečo čo by stálo za zastavenie, tak len prechádzame a dotankujeme. Je už dosť hodín a to nás čaká ešte vysoký a studený priesmyk „ Bucin „ / 1.287 mn. / Aj preto sa ničím nezdržiavame, vystriedame si mašiny a šlapeme ďalej. Nepremoky sa mi nechcelo navliekať a to som neskôr trpko oľutoval. Idem na Huske a odrazu sa mi nejako chcelo začať ostrejšie jazdiť. Možno to bolo aj tým nečasom a aj pokročilou hodinou...Jednoducho som ten kopec hore doslova vystrelil. Stupák určite dlhší ako na Čertovicu. Už v polovici kopca začalo husto pršať, neskôr vyššie začal chumeliť sneh, teplota max 2 °C a začala sadať aj hmla. Aj keď som nejazdil na hrane, cítil som, že tomu riadne vytínam. Chcel som to mať čím skôr za sebou. Život samozrejme nie, ten mám celkom rád, ale tú horu čo som prechádzal a celkovo aj mrazivú nepohodu. Na vrchole som počkal na Petra. Pri zjazde z priesmyku som po prvý krát v živote zažil pocit dosiaľ nepoznaný. A to som jazdil aj v zime do Popradu cez Donovaly, alebo Čertovicu. Postupným klesaním a zvyšovaním teploty som mal pocit ako keby mi niekto púšťal na telo horúci vzduch z fénu. Niečo podobné ako keď vyleziem po hodine spod vody v zime v sucháči a odchlípnem krčnú manžetu. Konečne sme boli dole. Keď sme zastavili v prvej dedinke Bucin a vylieval som si vodu z čižiem, neďaleko stojaci dedko ma prekvapil maďarčinou. Pýtal sa, či ideme zhora a neveriacky pokyvoval. Mali sme toho naozaj dosť a boli sme kompletne premočený. Nevadí, nezomreli sme z toho a aspoň poznáme aj tento pocit. Cez mestečko Praid to valíme ďalej do mesta Sovata, kde sme si naplánovali prespať.

Máme šťastie, hneď na začiatku mesta je vedľa čerpačky motel. Tu rýchlo vybavíme recepciu a celý mokrý, ale zároveň vytešený z vidiny dobrého nocľahu sa ubytujeme. Všetky handry dole, ešte aj slipy žmýkame a blahorečíme tomu, koho napadla myšlienka namontovať do kúpeľne fén.

Na premočené čižmy ako stvorené páni výrobcovia. Do rána to vytiahlo elektriny iste ako vyrobia v Gabčíkove za týždeň, ale boli suchučké !!! Tak ako aj naše háby.

Ešte večer sme si vedľa v reštaurácii chceli dať večeru, len sme neskoro zaregistrovali nedostatok Rumunskej meny. Mali sme v pudelároch všeličo vrátane EUR,SK,CZK, HUF, a chýbali snáď už len Ukrajinské Karbovance, ale na čašníčku nič nezaberalo. Na moje prekvapenie v celej reštaurácii sa hovorilo Maďarsky. Asi to je nejaké zmiešané územie ako aj v našej kukuričnej nížine. Líškal som sa jej v tomto jazyku ako mi to len ten môj dovoľoval, ale bola neoblomná. Nie neochotná, ale hovorila, že majú nainštalované kamery a od majiteľa prísny zákaz vymieňať aj prijímať cudziu menu. Nechápali sme s Petrom. Ale to bol len a len náš problém v tom momente. Preto sme dali dohromady z nášho banku posledné cvengotajúce LEI a dali sme si pivo a vodku. To nás aspoň udržalo v dobrej nálade, lebo ešte pred hodinkou nám ako snehuliakom premrznutým do smiechu veru nebolo.

Na izbe sme načreli do vždy spoľahlivých vlastných zásob a posilnený destilátom majúci revolucionársky pôvod teraz asi dvesto km severne od nás sme špiritizovali o živote a nesmrteľnosti chrústa vôbec. Ešte sme si stihli upresniť podrobnosti zajtrajšej cesty a hajde do postelí. Spali sme ako v oleji a ani nás veľmi neprekvapilo, že vonku zase popŕcha. Dali sme si raňajky, uvarili čaj z vlastných zásob, natiahli nepremoky, zaplatili za nocľah a poďho skúšať aké prekvapenie nám dnes život prinesie. Včera sme prešli 250km, ale mal som pocit že ich bolo oveľa, oveľa viac.

Na izbe sme načreli do vždy spoľahlivých vlastných zásob a posilnený destilátom majúci revolucionársky pôvod teraz asi dvesto km severne od nás sme špiritizovali o živote a nesmrteľnosti chrústa vôbec. Ešte sme si stihli upresniť podrobnosti zajtrajšej cesty a hajde do postelí. Spali sme ako v oleji a ani nás veľmi neprekvapilo, že vonku zase popŕcha. Dali sme si raňajky, uvarili čaj z vlastných zásob, natiahli nepremoky, zaplatili za nocľah a poďho skúšať aké prekvapenie nám dnes život prinesie. Včera sme prešli 250km, ale mal som pocit že ich bolo oveľa, oveľa viac.

5. 5. 2008 – pondelok, 5. deň Sovata - Sighisoara - Brasov - Bran

Dnes sme sa vydali po stopách kniežaťa Draculu. Zo Sovaty sme išli po ceste 13a do Balauseri a odtiaľ po E60 smerom na mesto Sighishoara. Pri výjazde z mesta sme si neboli celkom istý či ideme správne, ale maďarsky hovoriaci chlapák nám potvrdil náš smer. Toto boli už úplne iné cesty ako doteraz. Žiadne vysoké hory, husté lesy, rokle a kaňony ale cesta ktorú by som prirovnal k úseku Šahy – Veľký Krtíš. Rovina a sem – tam zvlnený terén. Aj teplota bola neporovnateľne vyššia tak 13-15°C.

Na ceste bolo treba dávať pozor na vozy ťahané koňmi. Zopár krát sa nám stalo, že za horizontom mierneho kopčeka sa vynorili pred nami ako stojaca stena. Na druhej strane som bol prekvapený aké dobré značky áut v tejto časti Rumuni používajú. V horách to bolo predsa iné, aj keď i tam sme často stretali Audiny, Bavoráky, Mercedesy. Treba naozaj povedať, že to neboli nejaké dovezené ojazdené črepy. To v takom Srbsku, Čiernej Hore alebo v Albánsku sa starými šrotmi len tak hemží. Zatiaľ nechcem zakríknuť, ale doteraz sme na ceste nemali s domácimi žiadnu kolíziu, alebo inú mimoriadku. Až na pár mladých šušniakov ktorý jednoducho mentálne nezniesli fakt že sme pred nimi. Sme už 5. deň na cestách a nevideli sme okrem hraníc s Maďarmi žiadneho policajta. Neviem v čom to je, isté ale je, že k celkovej pohode na ceste nám rozhodne nechýbajú. Veď keď som išiel v roku 1983 ako mladý chalan a sprievodca autobusovým zájazdom do Bulharska, tak sa to tu vtedy ešte žandármi len tak hemžilo. Necháme sa prekvapiť čo nás čaká ďalej.

Po pár kilometroch kľudnej jazdy bez dažďa sme prišli do mesta Sighisoara ktoré sme si aj chceli prezrieť. A veru aj bolo čo pozerať. Ešte predtým sme však zamenili v banke peniaze. Zabudol som spomenúť, že pri včerajšom prechode priesmyku pred Lacu Rosu sme prešli z Moldavska do Transylvánie. Našincovi sa vybavuje nejako prirodzene postava krvilačného kniežaťa Draculu.

Pri krátkom zastavení sa pri Draculovi nebudem vychádzať zo Stokerovho románu ktorý bol predlohou k viacerým filmom z Hollywoodu s pol kýblom krvi. História hovorí, že v roku 1431 v dvojposchodovom dome na Piata Muzeului sa narodil chlapček „ Vlad „ ktorý sa v neskoršom živote preslávil pod menom „ Napichovač „ Za hranicami Rumunska ho ale ľudia viac poznajú ako Draculu. V Rumunčine to znamená zhruba čertov syn, alebo zrovna čert. Meno dostal po otcovi Vladovi Draculovi, ktorého cisár vtedajšej svätej Rímskej ríše pasoval za zásluhy v bojoch s Turkami na Rytiera Rádu Draka. Keď sa malý Vlad narodil, jeho otec bol veliteľom hliadok ktoré strážili horské priesmyky na ceste do Valašska. Neskôr v roku 1436 sa mu však podarilo získať Valašský Královský trón. Neskôr ho otec aj s bratom ktorý sa volal Radu poslal ako rukojemníkov na výchovu k tureckému sultánovi. Týmto skutkom si mal jeho otec získať priazeň Sultána. Tu odpozoroval a naučil sa krutostiam od Turkov.

Toto všetko neskôr po návrate zo sultánovho dvora zúročil pri protitureckej obrane ktorú on sám vo Valašsku aktívne viedol. História hovorí, že turci mali pred jeho krutosťami doslova panický strach. Takže vlastne takáto je pravda a nie to čo sa tak často dnes komerčne podsúva senzáciechtivému čitateľovi alebo divákovi.

Po zamenení peňazí sme nevideli žiadnu tabuľu ktorá by cudzincov informovala kde je v meste hrad a vôbec stará časť mesta. Logicky to malo byť niekde na kopci, ale tých sme z centra videli hneď niekoľko. nechcelo sa nám blúdiť, tak sme sa radšej opýtali jedného mladého a ochotného muža. Dal nám dobrý smer aj s vysvetlivkami a za chvíľu sme stáli pod hradom ku ktorému viedla kamennými kockami vydláždená cesta. Ešte predtým sme dole pri rampe zaplatili vstupné do hradného návršia. Za motorku a osobu 12 LEI. Tak akurát.

Po výjazde hore sme odstavili mašiny a hneď sa nás ujal mladý Rumun ktorý sa ponúkal, že nám bude dávať pozor na mašiny. Slušne sme odmietli, ale pravdupovediac som mu príliš neveril a keď sme sa odstrojili a s len nutnými vecami sa vzdialili od mašín, chvíľku som ho spoza rohu sledoval. Prepáč chlapče, mal som o Tebe asi zbytočne zlú mienku. Žiadny zlodejíček sa z neho nevykľul. Ale ako mi voľakedy keď som bol malý otcova teta zvykla sem-tam povedať – dôveruj, ale preveruj.

Motorky sme teda nechali aj s Petrovým loďákom uchyteným na Huske na námestíčku, bolo naň vidieť z diaľky, tak sme predpokladali, že všetko bude v poriadku. Na námestí okrem domu v ktorom sa narodil Tepeš bola tiež mohutná pevnosť postavená na skale a pod ním sa kľukatia v labyrinte uličiek staré domčeky z ktorých mnohé sú dnes predajne suvenírov, alebo iných atrakcií a tiež reštaurácie. Zhora je pekný výhľad do podhradia. Na starej veži z 13. storočia je tiež pekný orloj s drevenými postavičkami.

Okolo obeda sme skončili s prehliadkou starej pevnosti s hradom a okolím a po nákupe zopár suvenírov sme našli motorky v stave ako sme ich tu pri príchode zanechali.Bolo to tu naozaj pekné a neľutujem, že som toto miesto dal do programu. Celkovo sme na našej ceste v Rumunsku nemali ani najmenší problém so zlodejmi. Ale zbytočne sme to aj tak nepokúšali a veci nehnali do extrémne dôverčivých situácií. Naši večný protivníci hlad a čas nás však zase raz upozornili na prítomnosť a vyrazili sme z historicky zaujímavej Sighisoary ktorú doporučujem navštíviť, ďalej smerom do Brašova.

V dedinke Rupea sme sa zastavili, lebo sme videli viaceré historicky zaujímavé budovy a tiež hostinec. Tu sme si dali čorbu – hustú polievku s fazuľou a udeninou a potom omeletu so slaninkou. Bolo to výdatné a chutné, aj keď gastroenterológ Miloš Bubán by nám zrejme vyčítal tú hromadu cholesterolu. No čo už, do hrobu má ísť telo zhumpľované. Dnes nám pršalo klen ráno pri odchode so Sovaty a teraz sa zase k niečomu schyľuje. Predzvesťou sú ťažké mraky ktoré sa na nás valia zo smeru našej ďalšej jazdy. Preto po zlých včerajších skúsenostiach dávame nepremoky.

Po ceste na Brašov sme na mape našli nejaký kláštor a aj tabule pri ceste naň upozorňovali. Bolo to z hlavnej len pár km, takže sme to stočili doľava a za chvíľku sme už pred ním stály. Veru nič mimoriadne, takže po chvíľkovej debate s miestnym štamgastom z mokrej štvrte, ktorý nám bol užitočný ako rozprava v parlamente, sme znovu pokračovali ďalej. Aspoň nás v tom zamračenom počasí dostal do dobrej nálady.

Za dedinou Hoghiz nás čakal ešte kopec Bogata so serpentínami a pomerne silnou premávkou. Na tejto ceste sa motalo pomerne veľa kamiónov. Dostali sme sa v kopci do dlhej kolóny a keďže nemalo zmysel predbiehať, tak sme zastavili. Mraky sa potrhali a vyšlo slniečko. Naposledy sme ho na pár okamihov videli niekde v Maramureši na severe. Nepremoky išli preto dole a bolo to aj naposledy čo sme ich až do konca cesty a návratu domov mali na sebe. Ale počasie fungovalo v zmysle predpovede ktorú som pred odchodom odsledoval. Táto druhá polovica nám fakt vyšla a bolo veľmi pekne slnečno a teplota sa pohybovala okolo 15°C. Neskôr dole pri Dunaji to bolo ešte viac. Samozrejme v horských priesmykoch to bolo iné. Ale nepredbiehajme.

Po krátkej zastávke kde sme si natiahli údy a zabalili nepremoky sme si ešte pozreli mapu, či aj napriek tomu, že aj keď sme si ju večer pozerali nenájdeme pred Brašovom niečo zaujímavé. Nenašli sme. Nasadať smer Brašov. Kvalitná cesta ubiehala plynulo aj keď v silnej premávke. Aj nám bolo trošku smutno za krútiacimi sa, prázdnymi aj keď menej kvalitnými cestami v Maramureši. Veď to ešte príde. Aj sa nám z toho hlavy zatočia.

Po zjazde z kopca sme sa dostali do kraja pred Brašovom ktorý bol rovný ako doska. Vľavo aj vpravo v diaľke bolo vidieť vysoké hory, ale pred nami nič, len samá rovina. Kúsok pred Brašovom bolo malé odpčívadlo, vedľa ktorého bol pätník a kilometrovník zároveň. Toto samozrejme nemohlo chýbať v našom fotoalbume. A zrazu z čista jasna sa tu zjavil malý cigánik. Nikde nič len on. Dodnes neviem kde sa tam vzal . Ako Majka z Gurunu. Aspoň cukríky som mu dal a aj sa so mnou ochotne odfotil. Naozaj bol zlatý.

Brasov je veľké mesto cca 360 tis. Má svoju históriu zasahujúcu až do stredoveku, kedy Sasovia zakladali svoje sídla s ohľadom na svoje obchodné a strategické záujmy v blízkosti karpatských priesmykov . Nemci mu hovoria Kronstadt a Maďari Brassó. Tunajší obyvatelia nikdy neprestali byť pyšný na vzburu z roku 1987 pri ktorej otvorene po prvýkrát masovo Rumunský človek vyjadril nesúhlas so životnou úrovňou komunistického režimu Nicolae Ceaušescua v tej dobe. Prehliadku mesta sme nerobili , lebo stihnúť všetko za 9 dní na tak veľkom okruhu aký sme si dali do plánu jednoducho nejde. Podľa rozprávania a rôznych bedekrov to však iste stojí zato, a raz nám to možno bude súdené. Na okolí Brašova sú krásne hory a horské stredisko Poiana Brasov umožňuje kvalitnú turistiku a lyžovanie od decembra do apríla.

Mesto sme bez problémov pretranzitovali a išli sme smerom na juhozápad do Rašnova. V 12 km vzdialenom Rasnove od Brasova sa nachádza zachovalá zrúcanina hradu. Tento postavil rád nemeckých rytierov. V Rasnove dodnes žije asi 200 nemeckých Sasov ktorý tu majú kostol z roku 1360.

Z Rasnova sme pokračovali ďalej do dedinky Bran. Tu sme dotankovali mašiny a dokúpili minerálku, lebo sa nám minula. Smädný sme boli ako kone. Bolo už dosť hodín, tak sme si hľadali niečo na prenocovanie. Na začiatku Branu bol aj kemping úplne prázdny bez možnosti sa osprachovať, alebo aspoň sa opláchnuť. Aj nás tam domáci správca ťahal, ale bez vody to teda naozaj nie. Veď ráno sme chceli ísť na prehliadku Draculovho hradu. Nechceli sme predsa, aby sprievodkyňa z vôní našich schránok padla do kolien.Veď neskôr pri Dunaji kde sme stanovali som sa v ňom aspoň vymáčal. Nemôžem si pomôcť, vodu jednoducho potrebujem. Tak sme sa pobrali ďalej hľadať niečo na prenocovanie.

Po prejdení niekoľkých hotelov a penziónov sme sa nestačili čudovať odkiaľ na to všetko Rumuni majú peniaze. Novučičké a urbanisticky pekne spravené stavby zasadené s citom do okolitej prírody. Až neskôr keď sme si našli cenovo prijateľný súkromný penziónik sme zistili, že tiež hojne využívajú Eurofondy určené v niektorej rozpočtovej kapitole aj pre rozvoj turizmu v krajine. Pred každou takouto novostavbou kde boli dané európske peniaze sa vynímala velikánska tabuľa informujúca o tomto fakte. Musím povedať, že v tejto časti nocovanie vyjde draho. Je jasné, že Rumuni za pomoci Draculu si tu z toho spravili dobrý biznísek . Takže je dobré ako sme napokon spravili aj my, obehať a porovnať si viacero možností. Aj tak nás noc pre dvoch s raňajkami stála 150 Lei. Neboli sme na to doteraz zvyknutý. A to tiež musím spomenúť neochotu a podozrievavé pohľady domácej, keď nás zbadala a dali sme prvý rozhovor. Možno mala z minulosti s motorkármi zlé skúsenosti. Keď aj mala, nemusela nám to dať takto tupo a bez záujmu najavo.

Domácej panej sme ľahko dali najavo, že nie ona, ale mi sme tu pre ňu a nejako sa po čase natriasla do gatí. Spravila nám večeru a viac sme v podstate spolu nič nemali. Človek by si aj pohovoril čo a ako sa tu majú, len na to treba mať aj partnera. Do penziónu keď sme už večerali, dobehol ešte jeden domáci nadháňač nocľažníkov s nejakým Japončíkom a vystresovaným domácim managérom. Nadháňač bol ochotný a zhovorčivý a ešte nám aj zavolal kamarátovi z horskej služby, či je prejazdný priesmyk Transfagaraš kadiaľ sme zajtra chceli ísť. Ten mu povedal, že je to zatvorené pre viaceré lavíny ktoré sa pozosúvali na cestu a nie je v najbližších dňoch šanca tadiaľ prejsť. Neverili sme tomu a tak sme išli, ale o tom neskôr. Po celkom chutnej večery, jednom pive a vodke sme to na dnes zabalili a poďme spať. Máme za sebou deň kedy sme prešli 228km.

6. 5. 2008 – utorok, 6. deň Bran - Curtea de Arges - priehrada Vidraru pod Fagarašom - Ramnicu Valcea

Hneď ráno ako sme sa pobalili a vysadli na motorky sme odišli k podhradiu. Na parkovisku sme odstavili mašiny a v tunajších potravinách sme si nakúpili niečo na raňajky v prírode. Chutne a výdatne sme sa najedli a práve bol čas, kedy otvárali hrad. Na vrátnici nás ochrankár už nejaký čas pozoroval a pri príchode k vchodovej bráne sa nám ochotne ponúkol, že prilby a celú bagáž si môžeme nechať u neho v kancelárii. Taký správny chlap. Vďaka Ti človeče.

S týmto Rumunom na fotke sme nejakou zvláštnou zhodou okolností absolvovali celú prehliadku Hradu. Už pri pokladni sme si všimli, že bol nacenganý, skrátka celú cestu nám okolo uší mudroval a dokola niečo nenormálne nahlas vysvetľoval. Aj sme ho už neskôr poslali do „teplých krajín“ ale zjavne Rumunsko mu bolo milšie a nepohol sa od nás ani na krok.

Bran je typický hrad. Nie je to vyšperkovaný zámok ako naše Bojnice, alebo podobné na pohľad pôsobiace skoro ako perníková chalúpka. Prehliadka trvala asi hodinu a bola vcelku pekná a stála za to. Pod hradom bolo múzeum Rumunskej dediny, niečo podobné ako u nás na Liptove, Orave a pod.

Po neustálom bľabotaní už spomínaného Rumuna nám dobre padlo v tichu a príjemnom prostredí sa poprechádzať. Nadôvažok od rána bolo naozaj krásne a v túto predpoludňajšiu hodinu aj slniečko dobre hrialo. Urobili sme niekoľko fotiek a omrkli sme aj miestny trh so sevenírmi. Nejaké drobnosti na pamiatku a pobrali sme sa ďalej.

Veď dnes sme chceli prejsť cez dlho očakávané pohorie Fagaraš. Bol už obed a pomerne dlhá štreka v horskom teréne. Tu sa ťažko hltajú km a robiť dobrý priemer v prejdených km nás nijako zvlášť nenaháňa. Veď sme prišli vypnúť a naozaj v Transylvánii je čo pre motorkára pozerať.

Po ceste č. 73 prechádzame kúsok za Branom priesmyk Giuvala / 1.290 / a pár km pred dedinkou Rucar zastavujeme pri zjazde zo sedla na maličkom parkovisku. Jedna babka tu predávala syr, med, víno a ešte všeličo možné čo si dorobila za pomoci matičky zeme. Údeného syra sme nakúpili aj domov. Naozaj bol veľmi chutný a zostávalo nám len dúfať, že aj v ake-takej hygiene robený. Ale veď sme jedli aj u nás priamo na salašoch a sme tu. Petrovi z Husky spadla prilba a niečo sa mu pochrámalo. Po krátkej oprave sme sa pustili ďalej cez mestečko Campulung cez 73C do mesta Curtea de Arges. Odtiaľto na sever hore smerom k Fagarašu. Za dedinou Corbeny začína ľahko pršať. Za chvíľočku už ale statočne leje. Ako na zavolanie pri ceste je opustený, zatvorený bufet s prístreškom, stolmi a lavičkami. Využívame to na obedoolovrant. Tasíme nádobíčko a za chvíľu máme polievku, čaj a narýchlo nejaké paštéky. Po krátkom natiahnutí si kostí na lavičkách a uležaní obeda v žalúdkoch pokračujeme v ceste.

Čakali sme že v Corbeni dotankujeme Husku, ale pumpa na naše prekvapenie nebola žiadna. Mal som v bandaskách na kufroch 8 litrov, tak sme ťahali ďalej. Dážď ustal a po chvíli sme nastúpili do strmých serpentín ťahajúcich sa ako do neba k tunelu cez ktorý sme prechádzali tesne pred horskou priehradou na jazere Vidraru.

Na priehradnom múre čosi opravovali, ale nebolo treba čakať a po pár metroch sme nastúpili do hadiacej sa cesty okolo jazera. Priehrada je naozaj dlhá a po pár desiatkach km sme sa cítili ako na kolotoči. Zákruta striedala s krátkymi rovinkami zákrutu. Na konci jazera pri malom vodopáde Petrovi došiel benzín, tak sme aspoň ocenili bandasky, ktoré sme nevláčili zbytočne.

Konečne sme minuli jazero, na konci ktorého boli nejaké penzióny a myslím, že aj kemp. V protismere vedľa cesty stál nejaký golf a tak sme sa mladého chalana pýtali ako to vyzerá hore. Niečo splietal v tom zmysle, že je tam kopa snehu cez cestu a prejsť sa nedá. Napriek tomu sme sa chceli dostať až pokiaľ to pojde. Hore bolo cítiť, že sa škriabeme do nadmorskej výšky, kde ešte aj v máji je v týchto miestach kopa snehu. Bolo cítiť zimu ako v Ruskom filme. Nepršalo, ale bolo sychravo. Boli sme však dobre naobliekaný, tak to bolo vcelku OK.

Cesta týmito miestami sa kľukatila cez mohutné pohorie Fagaraš ktorého najvyšším vrchom je Moldoveanu / 2.544 mn. / Onedlho sme blízko horského hotela zbadali auto, ktoré zostalo stáť tesne pred spadnutou lavínou snehu. Po celej šírke cesty masa bieleho poľa nedávala tušiť nič dobré. Peťo bol viac na ľahko ako ja a na Huske sa skúsil povedľa hrany cesty a zrázu ktorý bol po pravej strane nezasypaný pozrieť ako je to ďalej. Dlhšie nešiel, tak som to skúsil aj ja, ale o chvíľu sa vynoril zo zákruty a vraj hore je to zlé a prejsť sa nedá.

Škoda, chceli sme to prejsť a na druhej strane z vrcholu priesmyku nafotiť krásnu scenériu. Bolo už dosť hodín a nás čakala už dobre známa monotónna cesta dole dolinou do Curtea de Arges. Peter to točiť už nemusel a ja práve v tom momente som predným kolesom narazil na kus spadnutej skaly schovanej pod snehom. Skoro nulovú rýchlosť pri otáčaní na mieste skala zastavila na nulu skutočnú a ja ako správny ateista som sa zmohol len na hlasné zabohovanie. Našťastie kufre to na ľavej strane ustáli, ja tiež a po zdvihnutí mašiny som zistil krátku prasklinu na prednej kapotáži a pár škrabancov na nej. Našťastie nič iné a poďho po mrzutom zážitku a vlastne mojom vôbec prvom páde s Afričkou dolu serpentínami v dlhom zjazde. Cestu okolo lemovali nadcestné panelové zábrany – tunely proti zosuvu skál a snehu. Chceli sme sa ešte po svetle dostať niekde, kde sa bude dať postaviť stan, alebo kdesi prespať. Vôbec sme sa teda s rýchlosťou nebabrali a riadne sme tomu vypaľovali. Peter bol naľahko a s tiež ľahkou Huskou bolo vidieť, že sa v ostrej jazde doslova vyžíva. Holt hochu, to není ČZ dvěstěpade. Je ľahučká a nadupaná a vie byť riadne zviera keď sa jej pustia opraty. Ja som bol dosť nabáglovaný, tak som to tak nestrieľal, ale svižné to bolo viac ako som bežne zvyknutý. Po chvíli sme sa zastavili pri akejsi kaplnke, ktorých tu mimochodom bolo na každom kilometri doslova požehnane.

Zdalo sa mi, že cesta dole asi aj vďaka ostrejšej jazde nám ubehla akosi rýchlejšie a v dobrom čase sme znovu stáli pri priehradnom múre. Zastavili sme hneď vedľa múriku za ktorým bol už len strmý zráz a vodná masa. Znenazdajky sa odkiaľsi vynorili dvaja dunčovia, ale ako už viackrát predtým neboli agresívny, naopak stiahnuté chvosty o prílišnom sebavedomí nenapovedali.

Z priehradného múru sme sa ešte spustili strmým klesaním do údolia pod jazerom a po svetle sme dorazili do Curtea de Arges. Tu sme obaja dotankovali, vypustili a doplnili tekutiny v tele, nestrácali čas a mastili po 73 C cez dedinku Tigveny do mesta Ramnicu Valcea. Nejaká obchádzka nás však zdržala a do mesta sme prišli už dobre za tmy. Ani sa nám nechcelo hľadať kemp a tak sme to pri vjazde do mesta hneď vedľa čerpačky zapichli v peknom penzióne.

Ako sme odstrojovali motorky pristavil sa pri nás ďalší Rumun, čo si myslel, že pochádzame z ústavu pre hluchonemých. Hučal ako piliňák. Mal som dojem, že si takto posilňuje ego a zvyšuje sebavedomie. Keby tušil ako sme práve teraz potrebovali pohodu a klídeček chumaj jeden. Vykladal niečo v tom zmysle a aj patrične rozhadzoval rukami, že mu tu patrí to a ono...A vykľul sa z neho údajný majiteľ penziónu. Asi aj bol, lebo neskor pri večeri sa nám snažil ukázať ako to tam pevne drží v rukách. Baby v kuchyni aj na pľaci lietali ako bosorky na metlách. Buchol do nás v rýchlom slede po dve vodky a mi sme sa len modlili, nech nám donesú čím skor večeru a nech sa gazda poberie kadeľahšie. Skutočne za chvíľu zistil, že nie sme po dnešnom dni pre neho partner na jeho nepríčetne hlasné monológy a pobral sa do kelu.

O chvíľu prišiel akýsi mladík, vraj aj on je motorkár a furt niečo dokola. Otca jeho, ani v kľude najesť nám nedajú. Vykľul sa z neho gazdov syn, len bol chvalabohu viac doslýchavý. Už sme len čakali, že príde aj bratranec, švagor a ja neviem kto z ich famílie ešte. Po ňom už neprišiel nikto. Boli sme vyslyšaný. Za normálnych okolností si radi pokecáme, ale dnešný záver s obchádzkou a dojazdom po tme sme cítili viac ako inokedy.

Inak personál tu bol milý a drobulinká sympatická servírka by nám bola podľa jej prejavu doniesla snáď aj modré z neba. Skutočne a bez samoľúbosti, furt sa ukláňala ako Japonka a pribehovala ku stolu snáď každú minútu, či nám niečo nechýba. Toto bolo milé a ani nijako obťažujúce. Veď sme aj boli na ceste už tuším 7. deň. Po príchode, keďže sme boli hladný ako Čenkovej deti na poslednej strane sme sa len narýchlo opláchli a teraz bola pred nami vytúžená sprcha. Hodili sme si s Peťom korunu a aj keď v tomto vačšinou šťastie nemávam, išiel som prvý. Sprchový kút ako raketoplán Challenger. Gombíkov ako vo výťahu v centrále NASA. tak som skúšal jeden po druhom. Na display sa zobrazovalo všeličo možné ešte aj farebná hudba ako na diskotéke tam bola a fakt za chvíľu sa spustila aj muzika. Len tej vode sa ani za boha nechcelo s tajných skrýš ako vravieval básnik Ján Botto v smrti Jánošíkovej. Peter sa rehotal ako koň. Nakoniec nejakým náhodným zmačknutím všetko dobre dopadlo a mohli sme klábosiť čo dnes bolo a čo je zajtra pred nami.

Dole sa bavili domáci pri muzike a mi hore v podkroví sme mali pocit, že sme na diskotéke v priamom prenose. Keďže mi kolega pred cestou požičal na chlpáčov plynovú pištoľ tak sme otvorili strešné okno a cvične sme pustili jednu včeličku. Peter stál nejako blízko okna a závan vetra zvonku 120 gr. noninamidové korenisté vone nejako dotlačil dovnútra a ľahko to schytal. Aspoň sme sa presvedčili, že to funguje a čuduj sa svete odrazu bolo aj po harmatanci dole. Inak penzión pekne zariadený, čistučký a účet s raňajkami bol 120 Lei. Dnes máme za sebou 307 km.

7. 5. 2008 – streda, 7. deň

Ramnicu Valcea - Drobeta Turnu-Severin - Orsova - Eibenthal

Spali sme dobre, ráno sme si dali chutnú omeletu, zaplatili, nastrojili bagáž na mašiny a ide sa do ďalšieho dňa.

Z Ramnicu Valcea sa dávame po č. 67 smerom na Horezu. Kúsok za mestom stojíme a meníme olej na Huske. Má práve „svoje dníčky „ a 147 mth./ 6000km.

Nedá sa nič robiť, je to súťažné enduro a tomu zodpovedajú aj intervaly výmeny oleja po 20 mth. A to my hobbíci máme ešte raz tak natiahnuté. Po polhodinke a krátkej debate s miestnym dedinským bačom sadáme do sediel a fičíme ďalej. V mestečku, či skor vačšej dedine Horezu sa zastavujeme. Majú tu malú keramikársku fabričku a na viacerých miestach pri ceste ponúkajú hlinené a vypaľované krčahy, taniere, misky a vobec všeličo z hliny. Pekné veci. Aj sme si zopár kúskov kúpili v podnikovej predajni. Chceme odísť a púšťa sa ľahko pršať. Maličký Rumun nás zabáva rozprávaním a machrovaním okolo svojho bicykla. Za chvíľočku dážď prestáva a pokračujeme ďalej smerom cez mesto Targu Jiu a potom stále po č. 67 na juh k Dunaju. V okolí mesta Targu Jiu je kraj dosť pochmúrny. Sú tu uhoľné a lignitové bane, ktoré dodávajú tieto suroviny do Rumunského priemyslu. Naozaj nič na obdiv. Samé hromady strusiek, stožiare a banské veže. Rýchlo preč z tohto nehostinného kraja. Ale k Dunaju sa inak nedostaneme. Krajina mení svoj ráz dosť výrazne. Z včerajšieho horského a potom už len dnešného doteraz kopcovitého terénu sa dostávame do rovinatej a poľnohospodárstvom sa vyznačujúcej oblasti. Teplota tiež dáva na známosť, že sme nadobro opustili chladnejšie a vyššie časti Rumunska.

Ale tešíme sa aj na Dunaj. Doma ho mám skoro na dosah a teraz vlastne tiež. Je to naozaj grandiózna rieka sršiaca životom všade kadiaľ preteká. Pred nami sa v diaľke črtá mesto na Dunaji, Drobeta-Turnu Severin. Už z diaľky nám je jasné, že aj tu sa jedná o silne industriálnu oblasť. Samé vysoké komíny, tuším aj nejaké chladiace veže elektrárne a predovšetkým veľké lodenice priamo pri Dunajskom veľtoku. Skoro ako kúsok od nás v Komárne. Ale Drobeta je vačšie mesto.

Po krátkej prestávke pri miestnom autoservise, pokračujeme ďalej popri Dunaji ku známej hydroelektrárni „ Železné vráta „ Niečo ako naše Gabčíkovo. Tento úsek Dunaja už dávno v minulosti vzbudzoval rešpekt. Boli tu vždy silné prúdy a nebezpečné skaliská ktoré neustále ohrozovali plaviace sa lode. Údajne v týchto miestach býval Dunaj rozvodnený 200 dní v roku. Neskor v roku 1896 tu v okolitých skalách vystrieľali kanál a najvatšia priehradná vodná elektráreň v Európe / mimo Ruska / 8 km od Turnu Severin proti prúdu tento známi veľtok konečne skrotila.

Výstavba tejto elektrárne bola v roku 1956 spoločným projektom Rumunska a vtedajšej Juhoslávie. Myslím, že podľa projektu tam mali byť dve 1000MGW turbíny, plavebné komory každá na svojej riečnej strane a tiež medzinárodný cestný prechod. Táto stavba zdvihla hladinu Dunaja v týchto miestach o 33m.

Za silnej premávky a po úzkej ceste ideme ďalej k mestu Orsova. Stará Orsova bola postavením priehrady a vzdutím Dunaja zaplavená podobne ako aj niekoľko dediniek pozdĺž rieky v tomto úseku. Nová Orsova je tu postavená akoby mesto pri morskom zálive. Skutočne obdivohodne je Dunaj v týchto miestach rozliaty. Je veľmi rozľahlý a podstatná časť nečistot naplavená zo západnej Európy končí práve v týchto miestach.Samozrejme že tým trpí predovšetký fauna a flóra ale taktiež to škodí aj rázu krajiny.

Sme už dosť hladný, ale ešte to chceme potiahnuť do Orsovy a tam dokúpime vodu, chlieb a radi by sme aj niečo na večernú opekačku. Dnes si určite nenecháme ujsť príležitosť spať pod holým nebom pri Dunaji. Rieka tu až po Belu Crkvu čo je asi 150km, tvorí štátnu hranicu so Srbskom ako nám to najbližšie ráno pripomenuli aj policajti. O tom však neskor. Ešte kúsok cesty prechádzame mostom cez záliv a sme v Orsove.

Za Orsovou pokračujeme stále popri Dunaji a po pár km ideme cez most a v pravo zrazu vidíme skalisko a do nej vytesanú podobizeň. Hneď si spomínam na Decebala - náčelníka Dákov z koloniálnych rímskych čias.

Naozaj nechýbalo veľa a boli by sme toto zaujímavé miesto prebehli. V tomto kraji kedysi Rimania stavali popri Dunaji cestu tak, že do skál nad rieku vysekávali stupy. V týchto miestach je Dunaj pokojný len vďaka priehrade pri Severine. Inak je tu úzky a hlboký miestami až 70m. Všade naokolo sa týčia až 600m vysoké skaliská Cazanského chrbáta do ktorého sa už tisícročia rieka zarezáva.Cesta je tu úzka, premávka občasná, ale treba dávať pozor, lebo do zákrut príliš nevidieť a odrazu je auto pred nosom. Keď stojíme tak fotíme a točíme aj počas jazdy. Ešte pár km a sme v dedinke Dubova. Keďže sa nám nepodarilo v Orsove kúpiť čerstvý chlieb, využívame miestny malý obchodík a kupujeme čo nám treba. Máme aj špekačky a tiež nejaké pivko, takže večera bude v znamení dymu.

Po ceste sme stretli aj tunajších Čechov ktorý tu žijú v dedinkách roztrúsených okolo Dunaja už od polovice 19 storočia. Starší pán nám poradil, že stanovať sa dá na mieste ktoré nám ochotne ukázal, inak sú len strmé zrázy a potom len pod horou ktorá sa na pravo od cesty dvíha dohora. Berieme radšej prvú možnosť.

Pekné miesto kúsok od cesty, ale hlavne pri Dunaji. Doma ho mám pod nosom, ale tu ho cítim akýsi vzácnejší. Zopár koníkov pasúcich sa na malej lúčke sme ohľaduplne vypoklonkovali z miesta ktoré plánujeme dnes okupovať. Odstavujeme mašiny a chvíľku sa ničnerobením a pohľadom na okolitú krásu len tak kocháme a vychutnávame si absolútne ticho a kľud.

Je tu nádherne, aj keď cítiť od vody trochu chlad. Je ešte len začiatok mája. Stan sme raz-dva postavili, prezliekli sa, nazbierali drevo po okolí, pripravili paličky na opekanie a už sa nám slinky zbiehajú. Dobre nám padlo aj pivko. Po Dunaji práve prechádza nemecká výletná loď „ROSE“ ktorú poznám aj z nášho úseku rieky. Stretli sme ju aj s Ivou na ceste kajakom do Budapešti.

To sme však ešte netušili, čo nás o chvíľu čaká. Škoda, že som nevzal trochu silónu. Nejakú maličkú rybku by sme iste chytili a mohli tak nahodiť na dravca. Odkedy sme prišli, tak sa tam prevaľovali a vôbec rabovali pekné kúsky. U nás by sme si to asi pri dnešnom zákone o pytliactve nedovolili a tu by sme to hádam uhrali keby bolo naozaj treba. Dnes máme za sebou pekný deň a 267km.

Keď sme dojedli a dopili pivo a umyli si v Dunaji zuby, natiahli sme sa do pyžám a hajde do spacákov. Pištoľ som mal pri hlave, ale našťastie ju nikto nedržal, len tam vedľa mňa ležala a Peter mal pri hlave ako vždy sekerku. Boli sme v zbroji ako v zemi ľudožrútov. Ale jeden nikdy nevie. Raz mi jeden murár povedal, že je lepšie báť sa ako sa zľaknúť. Toho sa držím dodnes a zatiaľ som sa nezľakol. Ale práve teraz veru áno.

Fakt sme mali s Peťom bobky. Veď na druhej strane rieky boli Srbi a Tí veru nemajú práve najlepšiu vizitku. Samozrejme nikoho slušného z ich radov sa nechcem dotknúť, ale pred pár rokmi si svoju vizitku mnohý z nich vystavili pred oči sveta sami. Srebrenica a vôbec zverstvá v Juhovojne. Práve sme okolo polnoci zaspávali a odrazu rachot motora z neznámeho auta, svetlá ako na výsluchu a hrabanie kolies na šotoline snáď meter od stanu. Bleskovo som mal v ruke kvér a Peťo sekeru a keď sme cez tenkú látku stanu uvideli na koncových svetlách ako sa zaradila spiatočka... Bohuprisahám už som nás videl prevalcovaných a hodených v Dunaji pre tých dravcov čo sa tam plieskali celý večer. Ani sme sa poriadne nevytrepali zo spacákov a auto s rachotom tak zmizlo ako aj prišlo. Zapli sme si lampáš a pozerali na seba ako péro z gauču...Vôbec sme z toho neboli múdri. A na spánok sme ani len nepomysleli.

Keď sme vyliezli zo stanu, tak tam nikoho nebolo. Peter vytiahol ďalekohľad a zdalo sa nám, že asi 300m od nás pod horou parkuje nejaké auto. Bolo to tak a my sme sa obliekli, pretože sme nevedeli na čom sme a od vody bola aj zima.

Na kempovanie sme zvyknutý, takže nejakých 5-6°C nám nejako nevadilo. V aute sa občas zažalo a bol tam pohyb. Takto sme až do rána v neistote pri debatách o všeličom s Peťom boli vonku pri stane. Keď sa ráno po piatej rozvidnelo, tak sme uťahaný vliezli do stanu a asi do 8.00 sme spali ako zarezaní.

Ráno keď som sa zobudil a išiel som sa vymáčať do Dunaja prišli policajti. Vraj už v noci nás zaregistrovali, ale mysleli si, že už spíme, tak prišli až ráno. Ja som si robil hygienu a Peťo s nimi ešte čosi v nekonfrontačnej atmosfére preberal. Tak ako aj u nás, aj oni majú problémy, keď im zo Srbskej strany nelegálne prichádzajú cudzinci. A práve mi sme museli naraziť na jedno zo strážnych stanovíšť. Bolo to pri Dedinke Eibenthal, jednej zo siedmych Českých dediniek.

Takto sme boli vlastne pod ochranou a pôvodne sme si mysleli, že snáď nejaký domáci hrdlorezovia, alebo chmatáci. Tak alebo tak, vyspatý sme veľmi neboli . Spravili sme si výdatné raňajky, zbalili sme tábor a pomaly sme sa v peknom počasí pustili povedľa Dunaja ďalej.

8. 5. 2008 – štvrtok, 8. deň

Eibenthal - Svätá Helena - Timisoara

Dnes od rána bolo naozaj krásne. Keď sme sa pohli bolo okolo 10.00 hod. Slniečko už o tomto čase pekne zohrievalo. Cesta sa neustále hadila okolo rieky v nádherných scenériách Cazanského kaňonu. V rozsiahlom úseku opravovali cestu. Vlastne neskôr sme zistili, že budujú novú, širokú a neskôr sme si mohli na dlhšom úseku vyskúšať jej kvalitný povrch. Za pár rokov Srbi z neďalekého Belehradu, domáci, ale aj iný turisti toto nové a rýchle spojenie v podunajskej časti Rumunska s okolitým svetom iste ocenia. stará cesta ktorú rozširovali bola vlastne samý drobný makadam s občasnými dierami, takže sme sa neponáhľali a mali sme takto možnosť sledovať aj peknú krajinu juhozápadného Valašska v ktorej budeme už len chvíľku. Na rieke zaznamenávame ako monumenty zašlých čias týčiace sa zbytky z Rímskych strážnych veží ktoré plnili strategický význam tej doby.

Pri zaujímavých miestach postojíme, spravíme pár záberov, niečo kamerujeme a celkovo sa nikam neponáhľame, lebo sme už čochvíľa pri starej pevnosti Golubac na druhej strane Dunaja na Srbskej strane. Sledujeme, ako Srbi prácne museli kedysi cestu v týchto miestach doslova vysekávať do skalistého pohoria tiahnúceho sa na ich strane bezprostredne nad Dunajom. Precchádzame v týchto miestach z valašska do juhozápadnej časti Rumunska – Banátu. V týchto miestach sa Dunaj rozdvojuje. Obchádza z jednej aj druhej strany ostrov oproti pevnosti Golubac. Šírka rieky je tu nesmierna, ledva dovidieť zreteľne na druhú stranu. Nákladné lode a remorkéry chodia po aj proti prúdu. tiež je vidieť veľa domácich malých výletných plavidiel. Dokonca aj plachetnice sme tu videli. S ponorom tu iste problém nie je a tiež šírka vodného toku dáva šance na celkom obstojný aj keď len riečny jachting. To by sme u nás len chceli mať.

Ešte pred odchodom Peter spomenul, že keby nám to časovo vyšlo, chcel by sa zastaviť na miestach kde žijú už viac ako 170 rokov podunajský Česi. Išli sme okolo, času sme mali dosť, tak prečo nie, práve naopak. Dedinky ako Eibentál,Gerník, Svätá Helena, Bígr, Rovensko, Šimic a ešte jedna ktorej meno som si nezapamätal. Nedá sa nič robiť, presne ako povedal nedávno jeden chlapák: v súčasnosti sa dávajú veľké peniaze na výskum prsných implantátov a viagry a nevenuje sa pozornosť liečbe Alzheimera. To za pár rokov bude kopec dôchodkýň s prekrásnym poprsím a dôchodcov so silnými erekciami, ale za boha si nespomenú na čo to vlastne majú. Ale už vážne, najdostupnejšou dedinkou je z hlavnej cesty asi po 4 km odbočke cez rozorvané pláne dedinka Svätá Helena. Je z nej nádherný výhľad do celého údolia pod ňou kde sa v nedozerných pláňach vyníma Dunaj a pevnosť Golubac tesne nad ním.

Pred vjazdom do dedinky sme sa s Peťom odfotili a ja som nejako nepostrehol, že cesta má sklon do hlbokého jarku a Africa bola odrazu hore kopytami. bez škôd na šťastie, ale v tŕnkových kríkoch sme zbierali s Peťom časti z výstroje a výbavy dosť dlho. Nechcel som o nič prísť a práve som mal otvorený kufor aj tankbag takže všetko povyletovalo a roztrúsilo sa dole v tráve. Okolie Svätej Heleny je krasová oblasť so závrtmi, zaujímavými skalnými útvarmi a dolinkami. Ľudia sa tu zjavne živia predovšetkým poľnohospodárstvom a chovom domácich zvierat. Domčeky a priedomia pred nimi a dokonca aj kostolík presne ako v Čechách. Všade pekne čistučko a upravené. Videli sme malý obchodík, preto sme zosadli a dokúpili nejaké potraviny. Bolo v ňom všetko. Taká kombinácia potravín, domácich potrieb a železiarstva.

Tak nejako si predstavujem dedinský obchod z prvej republiky o čom som len počul z rozprávania starších ľudí. Predavač bol zároveň aj vlastník krámu. Dobre hovoril po Česky a to bol dlhé roky za veľkou mlákou. V Amerike robil taxikára ale len dovtedy, kým mu vraj dvakrát nepriložili k spánkom kolt. Potom sa zobral a precestoval kus sveta od Japonska po Austráliu.

V jeho obchode sme si nakúpili chlieb, nejakú vodu na cestu a tiež slivovicu v pollitrovom umelohmotnom balení našim blízkym ako darček z cesty. Mimochodom, slivovicu sme neskôr ochutnali, ale veru oproti našej nič-moc. V čase keď sme tu boli mi, to tu žilo Českými turistami len tak pešo, na bicykloch a tiež na rachotiacich štvorkolkách. Domáci z nich asi mali radosť... Ubytovanie sa dá nájsť na priváte v domoch bežných ľudí naozaj skoro v celej dedine. Je možné, že ľudia z Čiech sem chodia nielen za kľudom ktorý tento pridunajský kraj poskytuje, ale zrejme tu majú aj viacero príbuzných.

V jeho obchode sme si nakúpili chlieb, nejakú vodu na cestu a tiež slivovicu v pollitrovom umelohmotnom balení našim blízkym ako darček z cesty. Mimochodom, slivovicu sme neskôr ochutnali, ale veru oproti našej nič-moc. V čase keď sme tu boli mi, to tu žilo Českými turistami len tak pešo, na bicykloch a tiež na rachotiacich štvorkolkách. Domáci z nich asi mali radosť...

Ubytovanie sa dá nájsť na priváte v domoch bežných ľudí naozaj skoro v celej dedine. Je možné, že ľudia z Čiech sem chodia nielen za kľudom ktorý tento pridunajský kraj poskytuje, ale zrejme tu majú aj viacero príbuzných.

V dedine bola aj pekne zrekonštruovaná základná škola. Peniaze na rekonštrukciu poskytla v roku 1998 vtedajšia Česká vláda. Cesta do dedinky viedla z hlavnej cesty odbočkou do ľava po kamenisto hlinenej ceste ako stvorenej pre naše motorky. Zhora nad dedinou Peter vybehol urobiť pár záberov. Pod dedinkou sa v celej svojej mohutnosti rozprestieral Dunaj. Práve v týchto miestach sa jeho obrovská šírka zarezávala do okolitých skalnatých svahov. Celkovo okolie a vôbec tento kraj pôsobili nikam sa neponáhľajúcim a pokojným dojmom. Ten „Dobrák“ čas tu naozaj plynul akosi pomalšie a milosrdnejšie.

S Petrom sme sa zhodli, že toto miesto by si zaslúžilo samostatný viacdňový pobyt, lebo na okolí boli početné miesta ako jaskyne, skalné závrty a iné zaujímavosti. Len tak odstaviť motorky a pešo s ruksakom na chrbte to tu prebrázdiť. Je možné, že sme tu neboli posledný krát. Ale najbližšie by som chcel pozrieť aj krajanov Slovákov ktorý sa pred časom vysťahovali z rodnej hrudy a ktorý dnes v oblasti Banátu majú tiež svoje domovy.Cesta dole smerom ku hlavnej bola okorenená stretom s ťažkým nákladiakom ako naschvál v najužšom mieste. Bolo to dosť zarastené a neprehľadné. Našťastie sme všetci vymanévrovali na poslednú chvíľu bez ujmy na zdraví a technike.

V týchto miestach prechádzame stále bezprostredne vedľa toku Dunaja smerom k dedinke Moldova Veche po ceste č.57 smerom k mestu Oravita. Dnes sme mali v pláne prespať niekde v okolí Mesta Timisoara. Tak ešte nejakých 140 km a sme tam. Po odbočení do vnútrozemia sme už nič zaujímavé nezaregistrovali.

Pred Timisoarou sme dotankovali a sadli sme si niečo zajesť v miestnom hostinci pri ceste. Chutné jedlo ako sme doteraz boli v Rumunsku zvyknutý a za normálny peniaz. Timisoarou sme len pretranzitovali a po ceste č. 6 sme ťahali ďalej do mesta Sannicolau Mare. Tu sme prespali v miestnom penzióne, pretože nás odrazu prepadla tma a nemali sme chuť motať sa po okolí hľadaním vhodného miesta na postavenie stanu. Človek sa naozaj stáva pohodlným, keď má po ruke možnosť pohodlia spojeného s bezstarostnosťou či bude nečas, alebo potreba variť si večeru či raňajky. Viackrát sme si to mali možnosť vyskúšať. Aj keď sme dobrodružné povahy, spať v suchu a teple bolo v istých chvíľach a okolnostiach pre nás prijateľnejším riešením. Dnes sme prešli 331 km.

9. 5. 2008 – piatok, 9. deň

Timisoara - Cenad - Kiskoros - Székesfehérvár - Komárom - N. Zámky

Ráno po raňajkách sme pobalili a vyrazili smerom k hranici s Maďarskom ktorá bola len nejakých 15 km vzdialená od miesta kde sme dnes spali. Na hranici CENAD bolo pred nami dosť áut. Policajti však ochotne na nás zamávali aby sme kolónu obišli. Raz-dva sme boli vybavený a po krátkom priateľskom rozhovore s nimi odkiaľ sme, kde sme boli a kam ideme sme sa rozlúčili s Rumunskom. Po 9. dňoch nám bolo veru aj trochu smutno. Krajina, kde je ešte veľa kontrastov, ale tiež mnoho dobrých srdečných ľudí ochotných pomôcť a poradiť. Ktovie, či po rokoch keď sa sem vrátime toto bude ešte platiť. Dnešný skomercionalizovaný ľudský prístup tomu veľa šancí nedáva. Aspoň podľa doterajších skúseností. Po prejdení hranice nám zostáva už iba tranzit cez Maďarsko cez Szeged smerom na Kiskoros. V tomto meste údajne tiež žije zopár Slovákov. Zopár hovorím zámerne, pretože tesne po vojne ich žilo na území Maďarska 450 tis. a dnes aj vďaka tunajšej proasimilačnej politike voči menšinám ich je len nepatrný zlomok.

Po chutnej polievke sme si dali pečenú rybu ktorá bol tiež veľmi dobrá. Všetko sme zaliali krígľom piva. Však nás nikto nevidel hahaha. Na škodu bolo len nealko. Chvíľu sme sa len tak naťahovali pri motorkách aby sme dali odpočinúť plným žalúdkom. Potom sme ďalej pokračovali smerom na Székesfehérvár. Je to podľa mňa lepšia cesta smerom domov. Vôbec som nemal chuť ísť po diaľnici smerom na Budapest. Székesfehérvár sa vlastne len obchádza vonkajším okruhom a tak sme ho nemuseli ani tranzitovať. Tieto miesta sú mi dobre známe z ciest do Chorvátska. Za týmto mestom ešte asi 80 km cez Mór. Kisbér a za nejakú hodinku a pol sme v Maďarskom Komárome. Ešte ako študent strojníckej priemyslovky som sem s chalanmi chodil nakupovať rifle, digitálky a všelijaké iné somariny čo vtedy leteli. Tu som chcel ešte Petrovi ukázať Monostorskú Komáromskú pevnosť. Táto bola postavená v rokoch 1850 až 1871. Bola to najväčšia vojenská pevnosť v strednej Európe. Postavená bola podľa najnovších princípov vtedajšej vojenskej stratégie a taktiky. Mohutnú stavbu je možné nájsť kúsok za Komáromom smerom na mesto Gyór po pravej strane. Leží bezprostredne vedľa rieky Dunaj. Ten Dunaj, pri ktorom sme pred dvomi dňami mali rozložený tábor akurát stovky kilometrov odtiaľto v Rumunsku.

Pokračujeme ďalej na Dunaujváros kde stojíme pri miestnom motoreste. Peter tu jedol prvýkrát halászlé – tradičnú Maďarskú rybaciu polievku. Celkom si pochvaľoval. Je dobré že každý štát aj v gastronómii má svoje typické jedlá ktorého ho istým spôsobom reprezentujú a pripomínajú. My máme bryndzové halušky, Rusi šaslik , Turci kebab, Gréci gyros, Taliani špagety a pod.

Po krátkom oddychu a nejakej minerálke s tatrankou čo nám ešte zostali sme sadli na mašiny a nasmerovali sme si to na hranicu smerujúcu do Komárna cez most vedúci ponad rieku Dunaj. Pri prejazde cez most zrazu vidím slovenský znak a uvedomím si, že možno fráza „ všade dobre, doma najlepšie „ je v mojom prípade na mieste. Na jednej strane som trochu smutný, že naše krátke cestovateľské dobrodružstvo skončilo, ale teším sa tiež tomu, že sme zdraví a o mnohé zážitky na celý život bohatší. Aj pre takéto momenty sa cestovať oplatí. No nie je jedno ako. Doteraz som to skúsil na lietadle, plachetnici, kajaku, bicykli, alebo pešo, ale na motorke je to jednoducho iné. Všetkým tým, ktorý to skúsili to dobre poznajú a opisovať to nemá význam. Ale pre tých ktorý tak doteraz neurobili, nech neváhajú. Je to výzva s neopísateľnými pocitmi a množstvom rôznych zážitkov spojených s bezprostredným vnímaním vecí v krajine ktorou práve prechádzate.

Po prejazde Komárnom nás čaká ešte zopár km a sme v cieli našej dnešnej cesty v Nových Zámkoch. Dnes sme prešli 429 km.

Záver

Na ceste sme boli 9 dní, prešli sme 2.649 km, spotreba na Husqvarne TE 450 bola 5,11, na Honde Africa Twin 750 bola 4,95. Cena benzínu v Rumunsku pri kurze 9,162 Sk za 1 LEI bola 35,70.- Sk. Ceny ubytovania a stravy sú v Rumunsku porovnateľné s našimi, záleží na kategórii ktorú si vyberiete. Neboli sme konfrontovaný s neochotou, naopak či u bežných ľudí, alebo u silových zložiek sme sa stretli s porozumením a srdečnosťou. Niekedy až prehnanou. Nezaznamenali sme žiadny akt krádeže, násilia ani pokusu oň zo strany domácich. Túlavých psov je viac ako u nás, nepociťovali sme to väčšinou ako otravnú skutočnosť ani pri ceste, ani pri zastavení. Rozhodnutie cestovať sem neľutujem, práve naopak. Tých 9 dní bude pre mňa iste nezabudnuteľných.

Všetkým Vám prajem veľa krásnych zážitkov z Vašich ciet a hlavne km bez nehôd. W.