Výstava Na plný plyn vo svojich priestoroch v Starej Radnici v termíne 20. 1. - 2.4. 2004. Expozícia bola rozdelená na viaceré, návštevnícky atraktívne časti. Venovali sa terénnemu pretekovému športu, ktorý zahŕňa chronologické historické fakty doložené dobovými fotografiami, prospektami, či vtedajšími novinami venujúcimi sa daným podujatiam. Nechýbali ani talizmany z archívov aktívnych pretekárov, alebo pre nich vysoko cenené dobové pamiatkové predmety.

Ďalšia časť približovala cestný pretekový šport, akcie poriadané v okolí Pezinka, ktoré boli kedysi tak populárne. Ich historickú hodnotu dotvárali vavrínové vence víťazov, zlaté, strieborné a krištáľové poháre jazdcov ako aj ich diplomy a účastnícke listy z domácich, ale aj medzinárodných podujatí organizovaných vo vtedajšom Československu a za jeho hranicami na východ či za železnou oponou.

Pre moju maličkosť bola najzaujímavejšiou sekcia obsahujúca najviac dobových exponátov a síce renovovaných motocyklov a vecí súvisacich s nimi. V tejto časti sa svojimi prácami prezentovali veteránisticky naladení ľudia združení vo svojich kluboch.

Terénny šport

Terénny šport v Pezinku bol vždy reprezentovaný pretekmi motocyklov „motocross a trial“ a automobilov typu „buggy“. Nadšenci motocrossu si vytvorili v roku 1958 pod hlavičkou ZVÄZARMU motocrossový klub na Cajlanskej ulici a vybudovali trať v lokalite Široké, na ktorej sa od roku 1969 uskutočňovali podujatia s celorepublikovým zastúpením. Táto trať ale musela ustúpiť stavbe priehrady v údolí Malých Karpát. Po jej zániku aktivisti zistili, že najlepšie podmienky pre novú trať ponúkala lokalita pri Fabianovom mlyne. Netrvalo dlho a svetlo sveta uzrela nová trať vhodná nielen pre motocross, ale aj pre autocross. Pod tlakom obyvateľov okolia nastal aj tu útlm podujatí až do jej úplného uzavretia. Priaznivci motocrossu, sa naďalej stretávajú na trati v lokalite dedinky Vinosady, ktorá je od Pezinka, či Cajly rovnako vzdialená ako kedysi trať v Širokom.

Mimo motocrossu sa opäť pod Malokarpatským úpätím diali aj iné terénne motocyklové preteky venované „trialu“. Od roku 1985 sa sporadicky usporadúvali „Pezinské Šliapačky“ za účasti popredných jazdcov tejto disciplíny. Organizátori si vyberali lokality nielen pod Babou, ale aj neďaleko Policajnej školy v oblasti cesty do Limbachu. Na týchto podujatiach sa vtedy zúčastňovala celá československá elita vrátane zahraničných jazdcov. V roku 2003 bola medzinárodným podujatím pod Pezinskou Babou obnovená tradícia „Pezinských šlapačiek novej éry“.

Autocross začal písať svoju históriu vytvorením trate pri Fabianovom Mlyne. Oficiálne preteky autocrossu sa konali so sporadickou pravideľnosťou v rokoch 1973 - 1984. Prvé miesta vo výsledkových listinách zväčša neunikali domácim matadorom z Pezinka, Cajly a okolia.

Cestný šport

V časti cestného pretekového športu sú z dobových plagátov spomínané preteky motokár na „Pezinskom Mestskom Okruhu“. Mimo mestského okruhu existovala v extraviláne aj uzavretá motokárová trať, ktorá pri Policajnej škole funguje doteraz.

Cestné pretekové motocykle sa začali v okolí Pezinka objavovať koncom 50-tych rokov minulého storočia. Mestské okruhy boli vtedy veľmi populárne a na nich sa vtedy blysol pezinský rodák František Srna, ktorého fenomén zachvátil všetkých vtedajších nádejných šampiónov a samozrejme celú obdivu-plnú mlaď. Každý Pezinčan bol hrdý na to, keď F. Srna vozil domov vence a tituly zo zahraničia a pezinská jazdecká škola mala v odborných kruhoch vysoký kredit. 60-te a 70-te roky boli na Slovensku teda rokmi F. Srnu. Jeho pôsobenie na okruhoch ale prerušila tragická havária v roku 1973 na „Okruhu Slavín“ v Bratislave. Na jeho úspešnej ceste ho vystriedal jeho syn Marián Srna a Srnova jazdecká škola bola opäť na výslní. Monumentálnosť týchto dvoch osobností približujú na výstave historické videozáznamy z rodinného archívu.

Automobilové dianie na okruhoch pripomínajú dokumenty z podujatí RALLYE KARPATY z rokov 1984 - 1986. RZ-ty v lesoch pod Babou vtedy brázdili rellyovo upravné Škody radu 100, 110, 105 až 120, zúčastňovali sa ich prakticky všetky značky východného bloku. Najznámejšie ale vždy však boli Preteky automobilov do vrchu pod pezinskou Babou, ktoré sa uskutočňovali pod záštitou Slovnaftu a klubu AMK Drudop. Na populárnej trati od starého kameňolomu až po horský motel pod Babou súťažili autá všetkých kategórií. Neúnavný propagátor bezpečnosti na cestách J. Studenič máva záštitu aj nad súčastným dianím pretekov do vrchu. A každý motorista z okolia Pezinka je hrdý na to že práve prvé stanovište Narexu s Tatrami 613 bolo práve pod pezinskou Babou.

Pot a sláva veteránistov

Ako som spomínal, tak najrozsiahlejšiu časť expozície „Na plný plyn“ v Mestskom múzeu v Pezinku tvorili exponáty a dobové predmety, či talizmany generácií našich dedov a pradedov. Sú to exponáty, ktoré pre ďalšie generácie našich detí a našich vnúčat zachraňujú milovníci starých vecí, konkrétne staručkých motocyklov a automobilov a to nehovorím o traktoroch, nákladných a úžitkových autách, či stabilných motoroch na petrolej alebo naftu. Tieto automobilové a motocyklové veterány majú každé svoju osobitnú históriu, svoj šarm a každé je svojim spôsobom dielo znovuzrodenia jeho duše a lásky ich majiteľov, ktorí tieto vozidlá vlastnili a ktorí do nich vkladali kúsok svojho „ja“, kúsok svojho života a kúsok toho, čo majitelia nových áut nemajú. Staručké aj mladšie veterány sa tvorili na rysovacích doskách a každý náčrt bol charakteristický pre daného konštruktéra. V našej novej dobe sú už teraz tieto momenty každému cudzie, lebo všetko robí počítačový program a ten je neosobný, ten nemá zmysel pre detail a nevie čo je vložiť svojmu dielu čosi zo seba, čosi čo je jedinečné a pre konštruktéra príjemné, keď jeho dielo nie je tuctové a je pre jeho osobnosť typické. Takíto „staromilci“ jasajú, keď v zabudnutej stodole nájdu nejaké zbytky čohosi, čo kedysi dobre a poctivo slúžilo. Keď s oduševnením spracovávajú haldy dostupných dobových publikácií a žasnú nad tým, akí tí predkovia boli múdri a ako čo vyrobili aby to spoľahlivo plnilo svoj účel. Jasajú, keď naštudované fakty pretvárajú do reality vo svojej dielni, vo svojej garáži nevnímajúc čas, nevnímajúc škvŕkanie v bruchu, nevnímajúc nič čo by ich odradilo od oživenia daného stroja. Po vypitých hektolitroch kávy a vyjdení na čerstvý vzduch spolu s prvými rannými lúčmi slnka prežívajú pocit, ktorý je cudzí milovníkom najväčších noviniek, prežívajú pocit extázy pri prvom zavrčaní ich oživeného miláčika, ktorý bez dychu ležal niekoľko rokov, od ktorého nezainteresovaní odvracali tvár a dávali najavo, že tá hŕba železa je dobrá akurát na to aby spevňovala betón a aby zmizla zo sveta čo najskôr. Pasívni užívatelia čohokoľvek nepochopia, že aj keď prevádzka starého auta stojí viac ako kedysi celé auto, že aj keď jeho spotreba paliva je astronomická, je radosť viezť sa na motocykli, či aute, ktoré pre obyčajnú banálnu poruchu nemusí byť odtiahnuté do servisu ale je opravené na mieste. Je radosťou prebdieť celé noci pri jeho oživovaní. Je predmetom zvláštneho príjemného šteklenia pri srdci človeka staromilca, človeka veteránistu.

Veteránske aktivity v Pezinku

Takto naladených ľudí v Pezinku dali do kopy aktivisti E. Galánek a M. Grégr v roku 1979 a svetu predstavili klub veteránistov pod vtedy zastrešujúcim Zväzarmom. Členovia VCC Pezinok (Veteran Car Club Pezinok pod Zväzarmom) usporadúvali rozličné podujatia v spolupráci s inými klubmi. Prezentovali sa pri „Malokarpatskej Veterán Rallye“ občas spojenej s akciou „Spomienková jazda 500 kilometrov slovenských“. Pri týchto podujatiach nechýbali také osobnosti ako pani Eliška Junková, zahraniční účastníci značkových klubov s vozidlami Bugatti (NSR), Laurint & Klement (MĽR) a inými. Na oplátku sa členovia VCC na upravenom autobuse Škoda RTO, ktorý bol schopný pojať mimo jazdcov aj ich „miláčikov“, zúčastňovali akcií v celej vtedajšej ČSSR, ako aj za jej hranicami. Posledným zo série Malokarpatskej Veterán Rallye bol IV. ročník v roku 1989 a osobne dúfam, že sa členovia súčasných klubov k týmto akciám vrátia. V rokoch zamatovej revolúcie Zväzarm zanikol, no nijako to neodradilo veteránistov od organizovania akcií na motokárovej trati, konkrétne „Stíhacej jazdy veteránov (motocyklov)“, v ktorých mal prsty Dr. Mareš a takisto aj predchodkyne „Veľkých cien veteránov do vrchu Pezinská Baba“ - jazdy medzi Pezinkom a Pernekom. (O staršom ročníku sa písalo tu.)Tieto akcie v pohnutých porevolučných rokoch už zastrešovala Asociácia Historických Vozidiel /AHV/. Odvtedy sa pravidelne konajú akcie známe nielen na Slovensku, ale aj za jeho hranicami pod názvami – „Jazda pravidelnosti, Posledné tankovanie, Propagačná jazda Pezinkom a Stretnutia veteránistov spojené s výmenou náhradných dielov a literatúry“. Spontánne svoje stroje predstavujú členovia klubov pri rozličných ľudových veseliciach a iných kultúrnych akciách. Väčšina týchto podujatí má spoločný priestor prezentácie a síce areál starého kameňolomu pod Babou, ktorý spravuje od roku 2001 združenie VCC Pezinok.

Súčasný klub VCC Pezinok má 52 členov a jeho predsedom je Dr. Hotový. Jeho členmi sú aj zakladajúci členovia prvého VCC páni Galánek a Grégr. Tento klub, respektíve jeho členovia poskytli motocyklové exponáty pre výstavu, o ktorej je celý čas reč. Škoda, že mimo už dnes zahraničných motocyklov JAWA 250 Špeciál, Jaweta či Stadion alebo ČZ 125 pravdepodobne 125B, bola slovenská produkcia prezentovaná len Pionierom typ 550. Moju maličkosť by potešil aj celkom prvý dvojpiestny Manet M90.

V prípade záujmu, kalendár veteránskych akcií organizovaných nielen klubom VCC Pezinok nájdete tu.