Počet km: cca 1600 km po Slovensku
Doba trvania: 7 dní
Zostava:
Hektor + Mirka - Honda NX 650 Dominator, SK
Hendrix - Honda VT 600 Shadow, SK
Petr + Pavla - Honda XLV 750 Africa Twin, ČR
Martin + Mirka - Honda CBR 600 F, ČR
Matej + Jana - Honda CBR 1100 XX Blackbird, ČR
Milan - Suzuki GSX 1000 R , ČR
Tomáš + Hanka - Suzuki TL 1000, ČR
David - Yamaha YZF 1000 R1, ČR

4.7. Príjazd

Po dlhej ročnej pauze a plánovaní prišiel deň D, kedy sme sa opäť stretli - partia Slovákov a Čechov na mašinách daná dokopy na motodovolenke v Rumunsku 2001 . Miesto stretnutia Senické sídlisko - krčma, rovnaké ako pri minuloročnej rozlúčke po Rumunsku. Zostava takmer rovnaká, až na prírastok v podobe Hendrixa. Tyfus, keďže už mal za sebou tohtoročné Rumunsko a bol v tej dobe pracovne vyťažený, musel svoju účasť vynechať. Po zvítaní sa, pár kofolách (vodiči), pivkách (spolujazdci) a družnom rozhovore s Peťovým starým známym a jeho rodinkou ešte z vojny na Záhorí, vybrali sme sa ešte na večeru - pečenú rybu. Keďže nám bolo málo zapichli sme to ešte v jednej reštike na dezert. Na odchode z nej sa zrazu pred nami zjavil Tomáš s Hankou, ktorí sa individuálne (ako neskôr tradične) vybrali z Prahy smer Slovensko. Po zvítaní s nimi sme sa vybrali na Záhorie - dedinka neďaleko Senice, miesto môjho bydliska, kde pokračoval zvítací ceremoniál, tento krát už v miestnom bufete. Tu sa ešte zjavil Matej s Jankou, len doteraz nechápem, ako sa dokázal trafiť na Záhorie, keď tu v živote nebol - žiadne značenie cesty!? Atmosféra bola vynikajúca a na ústup do pelechu sme sa museli dať až keď nebolo čo piť - zatvorený bufet. Cestou na byt sa nám akosi stratili Hanka, no Tomáš nás ukľudňoval, že je to v pohode a ráno sa objaví. Aj tak bolo.

5.7. Piatok

Ráno nás privítalo slniečko a sľubovalo nádherný deň. Po včerajšku bolo vstávanie pre pár jedincov náročné, no mne robil najväčší problém dostať sa do kúpeľne stepujúc medzi chalanmi ešte spiacimi všade možne po zemi. Plán cesty na tento bol jasný, takže sme vyrazili smer Štefániková Mohyla na Bradle. Chalani sa cestou riadne vyšantili na super kľukatých cestách v podhorí Malých Karpát. Počasíčko a výhľad ako z reklamných plagátov, povinné foto a poďho ďalej smer Piešťany. Cestou sme sa naobedovali v štýlovom penzióne u Juhasa v rodisku M.R. Štefánika Košariskách. V Piešťanoch nasledovala prechádzka po kúpeľnom ostrove, ale keďže už bolo poludnie, nebola to výhra na tom slnku v koži. Tu vznikla aj fráza používaná už celú okružku: " Do kúže, dem pařit!" Ja spolu s Mirkou sme zatiaľ navštívili moju krstnú mamu, ktorá tu bola na liečení. Z Piešťan sme peknými okreskami nabrali kurz Beckov, no po cca dvoch kilákoch sme museli zastaviť, pretože Milanovi jeho kráska GSX 1000 R prestala ísť. Všetci chalani sme sa do nej pustili s tým, že chyba musí byť jedine v elektrike. Po zákonitej kontrole poistiek Peťo zavelil skontrolovať baterku. Chvála bohu chyba sa našla - uvoľnený kontakt na baterke. Vydýchli sme si a po skompletovaní Suzuki sme pokračovali. Beckovom sme prešli tesne po skalným bralom hradu bez zastávky. Trenčín sme videli a minuli z diaľky, pretože našou ďalšou zastávkou mali byť Bojnice. Pred Novákmi sme odbočili vľavo na Nitrianske Rudno, po priehradnom múre a cez malý horský prechod sme dostali do Bojníc. Samozrejme sme si obzreli zámok, jeho nádvorie, no na prehliadku sa všetkým nechcelo. Preto sa Tomáš s Hankou rozhodli, že zostanú na nočnú prehliadku a ráno sa stretneme v kempe Rajeckých Tepliciach. Zase sa urobilo foto, čo to zjedlo, vypilo a znova do sediel. Za Prievidzou smer Žilina sme sa dosť vliekli v kolóne áut - nuda až sa stalo, že pred jedným železničným priecestím som ako prvý musel trošku viac šľapnuť na brzdy kvôli blbečkovi v plechovici predo mnou. Začul som však divný zvuk za sebou, obzriem sa a Heňo leží po svojou Shadowkou. Musel tiež pribrzdiť, no mal smolu, pretože v tej chvíli bol akurát na nanesenom piesku. Pomohli sme mu ju zodvihnúť, no nič sa nestalo akurát trošku zodral stupačku. Cesta pomaly začala stúpať a ja som sa tešil na Fačkovské sedlo. Super asfalt, zákruty jedným aj druhým smerom nám rozbúchali naše srdiečka. V Rajeckej Lesnej sme si chceli obzrieť Drevený Betlehem, no došli sme neskoro - bolo už zatvorené. Sklamaní sme sa aspoň tešili na termálne kúpalisko v Rajeckých Tepliciach - zaslúžená kúpačka po celom dni v koži, no ani tu sme nepochodili. To bol výsledok nášho neskorého odchodu, zdržania sa v Piešťanoch, Bojniciach. Zajtra to musí vyjsť, vravel som si. Pár kilákov za Rajeckými Teplicami sme rozbili stany v kempe Slnečné skaly, ktorý je v krásnom prostredí. Dali sme sprchu, pár pív, čo to pod zub, poradili sa čo zajtra a zaľahli sme. Ja s Mirkou sme spali len po celtou natiahnutou cez mašinu, no ráno sa Mirka zobudila celkom uzimená. Jej verdikt: "Nikdy viac pod širákom", a to chcela zažiť romantiku!?

6.7. Sobota

Ráno si bratia Češi trošku privstali a zašli pozrieť ešte Betlehem. My sme sa zatiaľ naraňajkovali. Hneď na to dofrčal s ohromným rachotom Tomáš s Hankou na TL-ku z Bojníc. Neodolal som a pučil som si TL-ko. Moja prvá skúsenosť s takouto mašinou bola super, až na tie jazdné vlastnosti. Bolo totiž full naložené a k tomu som mal za sebou ešte Mirku. Nešlo to vôbec položiť do zákruty a k tomu som bol celou váhou tela na riadidlách. No ten výkon, zrýchlenie a hlavne zvuk bolo grandiózne! V kempe ma oslovil ešte jeden francúz so starým BMW - potreboval kľúč na sviečky. Mal zhodený dekel na rozvodoch, žiaden problém!? No môj bol menší, tak som ho odporúčal na plechovkárov. Netrvalo dlho a boli sme komplet. Vyrazili sme do Žiliny. Zaparkovali sme na stráženom parkovisku, hneď vedľa strážnika a pobrali sa pozrieť si dve hlavné námestia. Vyšantili sme sa vo fontánach, znova foto. Našou ďalšou zastávkou bola Terchová - nerezová socha Jánošíka. Keďže som ešte nikdy nebol na konci Vrátnej doliny, zašli sme tam a na chate si dali obed. Naposledy, pretože obsluha a ani jedlo za veľa nestáli. Krásnym podhorím Malej Fatry sme pokračovali smer Párnica. Už na hlavnej ceste na Dolný Kubín som asi v 90-tke pocítil divné zavlnenie a na moje zdesenie som zazrel v späťáku kufor a veci šmýkať sa po ceste. Po zastavení som zistil, že mi chýba ľavý kufor a veci na ňom uchytené. Chalani za mnou mali čo robiť, aby sa im vyhli. Mal som šťastie, kufor to vydržal, tak sme to len pozbierali a znova nasadili. Musel som však kufor zaistiť gumycukmi a veci uchytiť, tak aby naň netlačili. Chyba bol v tom, že stan a spacák boli uchytené na kufri tak, že naň tlačili zvrchu a zámok bol tak priveľmi stranovo namáhaný. Dolným Kubínom sme len prešli a stavali až v Oravskom Podzámku. Po zistení, že na hrad sa treba štverať pešky sme sa ujednotili, že nám stačí len pohľad naň z diaľky. K Oravskej priehrade sme sa vybrali smerom na Hruštín cez celkom milý malý horský prechod. V Námestove sme chceli nakúpiť niečo na grilovanie, no neuspeli sme. Po priehradnom múre a cestou popri priehrade sme sa dostali do Trstenej a tu urobili nákup. Keďže som mal so sebou gril, urobený ako futro kufru, kúpili sme aj drevené uhlie. No všetci sme boli dosť nabalený, takže miesto na neho sa našlo až na zadnom sedadle Milanovej GSX-ky. Samozrejme sa mu ušli poznámky, že jazdí na drevené uhlie. Všetci sme sa už veľmi tešili na kúpanie sa v znova otvorenom termálnom kúpalisku v Oraviciach, no úplne sme zbledli po príjazde do Oravíc. V bazéne bolo ľudí ako rybyčiek v sardinkovej konzerve. Záver - ani náhodou sa nejdeme kúpať! Tak sme si našli malú zašitú lúčku pri potoku, cca 200 m za kúpaliskom a postavili stany. Mal som však obavy, že nás vymáknu a budeme cálovať za pokutu. Ja som sa spolu s Mirkou a Heňom rozhodli predsa sa len okúpať - veď pol hodinku pred fajrontom to nebude také zlé. Ďalšiu facku sme však dostali, keď sme chceli zaplatiť vstupné. Neoblomná starká chcela po nás 100 Sk za osobu a to je jedno kedy tam dojdeš. Zrejme som tam bol naposledy! Neostalo nám nič iné, ako sa okúpať v horskom potoku. Bol to zážitok, teplota vody cca na 2 cm! Vybalil som gril, do blízkeho bufetu sa zašlo pre pivo a párty mohla začať. Super sme sa zabavili, pokecali. Celkom unavení až po polnoci sme zaľahli.

7.7. Nedeľa
Budíček, obvyklá ranná hygiena, no raňajky až po ceste. Stúpanie za Oravicami balada, no zjazd až do najbližšej dediny rozbitá cesta. V Zuberci odbočujem na Zverovku. Skanzen oravskej dediny len míňame, čo to z neho je vidieť aj zo sedla a stúpame až chatu na konečnej. Pekná horská chata, z ktorej je krásny výhľad na Roháče. Dávame si klasické raňajky. Tomáš ešte zháňa u autobusáka vytrasenú skrutku - darmo u dvojvalcového vibrátora TL-ka bežná záležitosť. V Zuberci odbočujeme vľavo na Liptovský Mikuláš. Cesta sa kľukatí podhorím Západných Tatier. Míňame kameňolom a zastavujeme na vrchole horského prechodu s nádherným výhľadom na celý Liptov. Pred nami Liptovská Mara, za ňou Nízke Tatry, naľavo Západné a Vysoké Tatry, napravo Choč, Veľká a Malá Fatra. Pokračujeme zjazdom, no super zátačky "po uchu" nám kazí v niektorých zákrutách drobný štrk. Pred Liptovskou Marou zastavujeme, pretože začína popŕchať - Tatry. Vhupneme do neobľúbených "prezervatívov" - smolu má Heňo, nemá do čoho sa navliecť, a pokračujeme do Liptovského Mikuláša. Tu skúša Heňo v pár športových obchodoch kúpiť niečo nepremokavé. Nedarí sa! Ďalšou plánovanou zastávkou je salaš na ústi Žiarskej doliny. Drobne popŕcha, takže obedňajšia prestávka slúži aj na osušenie a modlenie sa, aby ustal dážď. V štýlovej kolibe si dávame čiste slovenské, bačovské špecialitky - žincica, kefír, syry, oštiepky. Fakt sme si pochutnali. Pre Mateja a Janku je to posledný spoločný obed s nami, pretože sa s nami musia v Mikuláši rozlúčiť a frčať domov. Oddýchnutí, usušení sadáme na mašiny, v Liptovskom Mikuláši sa lúčime Matejom a Jankou a cestou cez Lipt. Hrádok, Podbanské upaľujeme do Vysokých Tatier. Ja však musím zastaviť a znova nahodiť, upevniť ten padnutý kufor. Partiu dobieham až na Štrbskom Plese. Tak ako minulý rok pri návrate z Rumunska, sme zašli až pod mostíky, spravili foto. Všetci do nohy sa však už nevedeli dočkať toho najlepšieho, čo nás tento deň malo čakať. Výbornú cestu zo Štrbského Plesa cez Starý Smokovec, Tatranskú Lomnicu až k hotelu Kontakt v Starej Lesnej sme len tak preplazili. Mokrý asfalt nám veľa nedovolil. No podobne ako v Oraviciach aj tu sme sa dočkali veľkého sklamania. Z bazéna a vitálneho sveta (perličkový kúpeľ, inhalačné, relaxačné miestnosti, sauna a pod. - všetko v štýle Rímskych kúpeľov ), do ktorého bol vstup tento krát časovo obmedzený na 14,00 -16,00 a cena za vstup 500 Sk za osobu, sme sa ani nedostali. Na hodinkách bolo 15,45. Neverili sme vlastným očiam, pretože minulý rok to bolo 13,00 - 21,00 za 300 Sk. Dobre sme si zahrešili, výsmešnými poznámkami ukameňovali recepčnú a patrične naštvaní znova nasadli na mašiny. Pre dnešok našou koncovou stanicou mal byť Červený Kláštor na Pieninách. Cestou tam sme prešli Kežmarkom a odbočili na Spišskú Starú Ves. Za malých horským prechodom sa pred nami objavila nádherná scenéria Zamaguria s malebnými dedinkami, kravami, ovcami pasúcimi sa na stráňach. Keďže sa už z večeriavalo, obhliadku kláštora a Lesnice - konečná, prístavisko pltí, sme nechali na ďalší deň. Po celom dni v daždi sme nechceli spať v kempe, tak sme nakoniec skončili v chate ( 200 Sk/os. ) v prvej dedine za Č. Kláštorom. Teplá sprcha, riadne postele prišli vhod - to nelákalo Tomáša sa Hankou, ktorý spali v stane pred chatou ako strážne čokly. Večeru a raňajky sme si dali v reštaurácii chatovej osady za celkom prijateľné ceny. Samozrejme večer končil popíjaním pivka.

8.7. Pondelok

Ráno sme sa zobudili plný síl do krásneho slnečného dňa. Noc v posteli prišla vhod. Po hygiene a výdatných raňajkách nás čakala obhliadka Červeného Kláštora. Nikomu sa nechcelo na prehliadku, tak sme to skrátili na očumovanie nádvoria, Troch korún - tri špicaté skaly nad Dunajcom a hor sa do sediel, smer Lesnica. Na parkovisku sme ukecali bábušku, že sme tu len na otočku a vybrali sme sa k Dunajcu. Upozornil som všetkých, že sa trošku prejdeme. Po pár metroch chôdze sa zozadu na nás zrazu valila stará Liazka, ktorá odváža rozobraté plte z prístaviska a Peťo len tak zo srandy natiahol ruku ako stopár. Na naše prekvapenie chlapík zastavil. Okamžite sme naskákali na korbu a poriadne sme sa držali. Zažili sme hororovú jazdu po úzkom chodníku s kolesami Liazky nad vodou - bol to skutočný zážitok! Po vyložení v prístavisku priamo pri hraničnom prechode pre peších sa nám veľmi nechcelo šľapať späť, tak sme využili koče ťahané koníkmi za 50 Sk/os. Počas jazdy sme urobili aj nejaké to foto. Takže nakoniec celú cestu trvajúcu peši cca 1 hodinu sme zvládli v pohode bez námahy za cca 20 minút. Kľukatou cestou cez malý horský prechod s krásnym výhľadom sme sa opäť dostali na hlavnú cestu, no tentokrát sme odbočili vľavo na Starú Ľubovňu. Cesta viedla krásnym podhorím s výborným asfaltom. Po cca 20 km sme odstavili mašiny v kúpeľoch Vyšné Ružbachy. Bolo už skoro poludnie a slniečko nás riadne hrialo, tak nám prišiel celkom vhod kúpeľ v prírodnom krátery plnom vyvierajúcej minerálnej vody. Bolo to veľmi osviežujúce, ako v perličovom kúpeli. Vyšantili sme sa dosýta ako malé deti. Po návrate k mašinám nám Martin oznámil, že pokiaľ nebude najbližších pár kilákov benzínka, tak má smolu. Išiel už totiž na výpary. Vedel som, že mu to nevyjde, pretože sme sa vracali cca 10 km tou istou cestou ako na Červený Kláštor a najbližšia je až na začiatku Starej Ľubovne - cca 13 km. Aj sa tak stalo. Martin musel v jednej dedine čakať na benzín, kým mu ho dovezieme. Celkom vyhladnutý po "prechádzke" v Lesnici a kúpeli v krátery sme zamierili do motorestu na začiatku Starej Ľubovne. V širokom okolí známy motorest svojou výbornou slovenskou kuchyňou za ľudové ceny nesklamal a každý si pochutnal na čo mal chuť. Poberali sme sa už preč, keď za mnou došiel Tomáš s tým, aby som mu vysvetlil na mape kadiaľ pôjdeme ďalej. Chcel totiž zájsť s Hankou na Staroľubovniansky hrad a neskôr nás doženú. Nebol to problém, takže sme sa dohodli. So zbytkom partie sme zašli do historického centra mesta, kde si potrebovali ešte zmeniť prachy. Keďže to chvíľu trvalo, dohodli sme sa, že sa stretneme na benzínke na kraji mesta. Ja s Mirkou, Peťo s Pájou čakáme na nich, keď tu zrazu sa objaví policajná hliadka a pár metrov pred benzínkou začne zastavovať autá. O chvíľu už zastavujú aj náš zbytok na čele s Heňom, za ním Martin s Mirkou a nakoniec David. Pre zaujímavosť idem k nim a dozvedám sa, že na mestskom obchvate ( prakticky už mimo mesta ) prekročili dovolenú 60 - tku o 12 km/hod. a nezaobíde sa to bez pokuty. Nakoniec sa zjednali na 500 Sk na mašinu, len na Davida akosi zabudli a neplatil - žeby zapôsobil svojou R 1 - tkou!? Takže chalani mali o jeden krásny zážitok na Slovensku viac!? Ja som sa pomaly pobral späť, keď tu začujem z policajnej vysielačky v aute, že sa k nim blíži modrý favorit, ktorý si to frčí 80 - tkou. Zastavujú ho, no jeden z polišou nahlas hovorí: "Nechaj to tak, to je kolega!". Prehodia s mladým frajerom v aute pár slov a ten po chvíli odfrčí. Nech žije skorumpovaná polícia!!! Na benzínke som sa ešte s Peťom dohodol na výmene mašín, takže ďalej si užijem cestu na Afrike. "Výborne" naladení sa poberáme ďalej na východ, kde našim cieľom je Bardejov, so svojim nádherným historickým námestím zapísaným v UNESCO. Spolu s Mirkou si vychutnávam pohodovú, pohodlnú cestu na kráľovne cestovných endúr. Mirka sa vzadu rozvaľuje ako v kresle, no zážitok z jazdy mi kazí dodržiavanie rýchlosti. Na každom kroku totiž míňame policajné hliadky - je krásne teplé, slnečné počasie, tak sa vyrojili ako muchy! Námestie obzeráme zo sediel mašín a zastavujeme na foto. Ja veľmi nerád, ale musím, zliezam z Afriky. Až budem veľký, tak viem čo si kúpim. Heňo znova skúša šťastie a zháňa sa po nepremokavej bunde. Zase z toho nič nie je. Na kraji mesta kupujeme ešte zásoby na večerné grilovanie a pokračujeme ďalej na východ. Môj pôvodný plán sa trochu mení po dohode s partiou, ktorú neláka kúpanie sa a nocovanie na Domaši a radšej chcú vidieť najvýchodnejší kraj Slovenska. Súhlasil som, pretože už hodnú dobu som sa tam tiež chystal. Cesta napodiv s kvalitným povrchom sa vinie podhorím Východných Karpát. Prechádzame upravenými dedinkami. Vchádzame do okresného mesta na Svidníka a odbočujeme vľavo smer Vyšný Komárnik - Dukla. Premávka hustne, pribúda kamiónov smerujúcich do Poľska. Pred jednou dedinkou nám blikajú oproti idúce autá, čo jasne znamená, že opäť sú tu naši obľúbení "chlpatý"! Popri ceste míňame pamätníky 2. svetovej vojny - lietadlá, tanky a pod. Pár sto metrov pred hraničným prechodom už z diaľky vidieť po pravej strane Dukliansky pamätník obetiam krutých bojov. Zosadáme a prechádzame sa cintorínom. To množstvo mien padlých vojakov na pomníkoch v nás vyvoláva pochmúrnu náladu - muselo to byť hrozné! Bez úsmevov na tvárach štartujeme, točíme sa na hraničnom prechode - trofej pre našich českých bratov, a vraciame sa smer Svidník. Po ceste sa pýtame miestnych, kde je tu povestné "údolie smrti". Pri pomníku vytvorenom z dvoch skrížených tankov schádzame z hlavnej cesty vpravo. Z večeriava sa a nám sa nedarí nájsť tú správnu dolinu. Hľadáme miesto na spanie a obhliadku údolia nechávame na ráno. Avšak okrem jedného krásne upraveného miesta pri potoku - anglický trávnik, volejbalové a nohejbalové ihrisko, v stráni nad potokom prístrešok s grilom, v dedine Svidnička, sme nič krajšie nenašli. Zastavujeme a po malom presvedčovaní ukecávame miestnych, že tu prespíme. Motorkári v týchto končinách asi nebudia veľkú dôveru!? Po rozpačitom začiatku sa miestny osmelili a vyzývajú nás na malý zápas vo volejbale. To, že sme nemali súhlasiť, sme zistili po prvých smečoch od každého hráča domáceho týmu. Ako sa neskôr dozvedáme, všetci sú aktívny volejbalisti. Podarená rodinka!? Ešte sme si dali nohejbal - to bolo lepšie, ja staviam stan, kúpanie v potoku a hlava rodiny nám chystá oheň na večerné grilovanie. Peťo sa ujíma pečenia, Martin skočil do krčmy pre čapované pivko a zábava sa začína. Peťových steakov sa nevieme nabažiť, pivko je taktiež skvelé. Pozývame nášho hostiteľa a jeho suseda zajesť si a popiť, no ich rodená skromnosť im to nedovolí. Debatujeme o všeličom možnom, no asi najviac nás udivilo, že v celej tejto dedine pracuje len jeden človek! A my na západe Slovenska si sťažujeme, že niet práce!? Len pre zaujímavosť - môj otec mi v septembri volá z kúpeľov v Sliači a hovorí: " Rozprával som sa s jedným chlapíkom zo Svidníka a ten vravel, že tam boli v júly nejaký motorkári z Čiech a bol medzi nimi jeden chalan s kočkou s malackou značkou. A ja mu na to, to bol môj syn!" Že je ten svet malý!!! Okolo 22.00 hodiny nám došlo pivo a celá partia okrem mňa, mojej Mirky a Heňa (ten odišiel spať do Svidníka ku kámošovi zo školy) sa pobrala do miestnej krčmy. Ich hlasný príchod cca o tretej nad ránom dával tušiť, že dobre bavili! Štatistika hovorí za všetko - došlo pivo, ostrý chlast, takže to ukončili šampanským. V krčme hrala aj miestna kapela zložená z tunajšej mladi. Zábava vrcholila súťažou o najvernejšie napodobenie zvukov motorov, ktorú vyhral Peťo so svojim Trabantom. Z celej okružky po SK asi najväčší zážitok v nás zanechala práve táto akcia - typická "družba" s miestnymi.

9.7. Utorok

Ráno bolo pre väčšinu ťažké! Pobalili sme sa, rozlúčili sa so srdečnými hostiteľmi - povozenie mladej kapely z krčmy nesmelo chýbať (dokonca bubeník zažil aj jazdu po zadnom na Martinovej CBR-ke). Cestou späť do Svidníka sme si prezreli "Údolie smrti", popreliezali sme pár tankov, kanónov, nejaké to foto. Na námestí vo Svidníku dávame v jednom hotely raňajky, prichádza Heňo a s Tomášom sa po telefóne dohadujeme na stretnutí v Medzilaborciach. Vyrážame smer Stropkov, tu odbočujeme vľavo do hôr. Cesta prechádza opäť malebnými dedinkami, dokonca prechádzame aj Havaj, no žiadne palmy a domorodkyne v sukničkách nevidíme. Kvalita asfaltu rapídne klesá, ja s Peťom na endurách musíme spomaliť, aby sme sa nepotratili. V jednej zákrute sa mi opäť uvoľňuje kufor a musím ho poriadne ugumicukovať. Konečne sme sa vymotali z kopcov a sme v Medzilaborciach. Pri múzeu moderného umenia Andyho Warhola nás už čaká Tomáš s Hankou. Mašiny sme pichli priamo pred vchod - pekne sa vynímali, a vhupli sme do múzea. Dobrú hodinku sme sa kochali moderným umením, no nad pár výtvormi sme museli tuho premýšľať vo co go. Po jednom jointe marišky by to nebol taký problém!? Príjemne schladení a povznesení moderným umením balíme švestky a tankujeme na konci Medzilaboriec. Tu nám jeden imobilný občan pekne vynadal do "skurv... Čehúňov" a pod., no sranda to bola preveliká. Len mi Slováci sme sa museli hanbiť! Našim ďalším cieľom bola Snina a jej rybníky. Priamo v meste sme neobjavili žiadne schopné reštauračné zariadenie, tak sme nakoniec zakotvili v luxusnom hotely v areály rybníkov. Prostredie príjemné, jedlo ušlo, no obsluha hoci vzhľadom na jednotku stála za nič. Pripadali sme si, že tu len prekážame. Tak sa tým blondínam ušlo pár uštipačných poznámok a nám bolo jasné, že sme tu naposledy. Po malej porade a rozhodovaní, či zájdeme pozrieť Morské oko alebo vodnú nádrž Stariná a najvýchodnejšiu dedinu Novú Sedlicu, voľba padla na druhú možnosť. Neľutovali sme. Super kľukatá cesta na Starinú, minimum áut, dedinky s drevenými kostolíkmi stáli za to. V Novej Sedlici sme len krátko oddýchli a poďho späť. Chlapci na superšportoch sa riadne vyšantili, zodrali gumy. Na Sninských rybníkoch sme našli pľac na spanie hneď pri prvom rybníku, skočili sme len do blízkeho potoka - rybník bol len pre rybárov, postavili sme stany a večer sme ukončili posedením v bufete pri pivku.

10.7. Streda

Hoci v noci trošku spŕchlo, ráno je krásne slnečné. Pár jedincov okrem hygieny neodolalo a skočilo do vody. Raňajky, aby sme sa zbytočne nezdržiavali, sme si dali až na benzínke vo Vranove nad Topľou. Náš ďalší postup je na juhozápad - Herľany. Blížime sa k horám - Slanské vrchy, za jednou dedinkou si vychutnávame výbornú cestu plnú serpentín. Dlho sa však netešíme. Klesanie je presný opak - cesta ako na koniec sveta. ( Myslel som na Teba, Awia - Tvoj článok Herľany a okolie! ). Nachádzame parkovisko pri parku s gejzírom, no odchádzame na prázdno. Žiaden výstrek sa nekoná. Hoci som mal telefónne číslo na info, kedy má gejzír erupciu, nechcel som sa kvôli tomu naháňať. Možno nabudúce. Z Herľan klesáme na hlavnú cestu do Košíc. Čaká nás obhliadka najkrajšieho historického centra na Slovensku. Pre istotu odstavujeme vedľa hotela Slovan na stráženom parkovisku s panáčkom. Ako som sa pred pár dňami dozvedel, sprístupnili vykopávky po námestím, takže sa ideme schladiť. Vyzerá to zaujímavo a máme to aj s pokecom. Veľmi sa nám nechce na ten hic, no pomalým tempom prechádzame celé námestie. V jednej uličke nás zaujala skupina bubeníkov, ktorí do bubnov, tamtamov mlátia ako o život. Našim ženám sa to páči a vrtia prdelkami. Hoci sme vyhladovelí ako Somálčania, na moje uistenie o večernej hostine v Sabinove si dávame len niečo od smädu. Na parkovisku som sa dohodol na výmene mašín s Davidom, takže ma čaká asi najväčší zážitok za celý môj život. Sadám si totiž na jeho R1 a čaká nás super štreka cez Jahodnú na Ružín. Pomalou jazdou košickými ulicami si rýchlo zvykám na to delo podo mnou. Žiaden problém. Konečne vychádzame z mesta a je tu čas vyskúšať, čo to dokáže - samozrejme s veľkou opatrnosťou. Na ten fíling nikdy nezabudnem - posed, jazdné vlastnosti, brzdy, motor. Fantázia, akoby som sa na nej narodil. V zákrutách to drží ako pribité a na rovine šprintuje ako zmyslov zbavené. Na Ružíne zastavujem prvý ako najväčší frajer - pýšim sa cudzím perím! "So slzami v očiach" sa lúčim s mojou druhou láskou a všetci sa ideme vykúpať. Keďže ten hlad sa už nedá vydržať (Tomáš to vzdal a s Hankou ostávajú za stolom v bufete a tlačia do seba - dohadujem naše stretnutie v Prešove) balíme a za necelú polhodinku sme v Prešove pred Yamahou. Máme čas, čakáme na Tomáša s Hankou, Heňo kupuje konečne kombinézu do dažďa a tankvak. Tomáš dorazil a do Sabinova je to len 14 km. Pred domom mojich rodičov sme o chvíľu. Po zvítaní sa vybaľujeme, sprchujeme sa a hádžeme sa do gala. Mamina samozrejme napiekla samé dobroty, koštujeme len trošku, pretože v kámošovej krčme na námestí S-klub Netopier nás čakajú jahňacie hody. V podzemí krčmy je všetko nachystané, stoly sa zaplňujú pijatikou a hlavne poriadnou "baštou". Kámoš Livik sa nenechal zahanbiť a spravil to skvele. Nevieme sa nabažiť. Po pár pivkách sa nálada rozbieha, Peťo, Livik chŕlia zo seba samé úsmevné historky, vtipy. Bavíme sa výborne, no na každom z nás je poznať únava z celého dňa na mašine a slnku, takže čosi po polnoci ďakujeme Livikovi za super pohostenie a plazíme sa k našim domov.

11.7. Štvrtok

Keďže nás dnes čaká len cca 100 km, tak sa vyvaľujeme do 10 hodiny. Po kráľovských raňajkách mojej maminy, zbalení sa a rozlúčení vyrážame na ťažko na Sabinovské letné kúpalisko. Keďže je poludnie a slnko riadne praží, bláznime sa v bazéne, súťažíme, bláznime sa ako malé deti. Dávame si studenú kolu a lúčime sa s mojim rodným Sabinovom. Našim ďalším cieľom je Spišský hrad. Cestou sa však začínajú zbierať búrkové mračná, začína popŕchať a nakoniec musíme zastaviť na benzínke za Fričovcami. Našťastie musela obsluha benzínky vypnúť elektriku - je zatvorená, môžeme celý konvoj mašín zaliezť po strechu. Spustila sa poriadna letná búrka, blesky, hromy, akoby mal prísť koniec sveta. Po necelej hodinke búrka tak ako náhle prišla tak aj zmizla. Pomalou jazdou po mokrej ceste sa štveráme na Branisko. Slnko opäť vyliezlo, cesta usychá a mi parkujeme po hradom. Dávame zo seba čo najviac vecí a vyberáme sa na prehliadku hradu. Po zaplatení nejakú chvíľu čakáme na začiatok prehliadky no obloha znova neveští nič dobré. Od Tatier sa znova blíži búrka, takže po dohode radšej preliezame hrad sami. Na najvyššej veži s krásnou vyhliadkou na celý Spiš, Vysoké Tatry , robíme foto a rýchlo mizneme k mašinám. Ako vždy nám chýba Tomáš s Hankou, no vraj prídu za nami do Spišskej Novej Vsi. Zrýchleným tempom dorážame do Spišskej. Keďže bolo celé námestie uzatvorené kvôli jarmoku, parkujeme v areály kasárni, kde kámoš s kolegami mali párty. Veľa nechýbalo a pridali by sme sa k oslavujúcim - pečené kozľa, zákusky, chlebíčky a čapované pivko nás veľmi lákali. Vyberáme sa do centra, prechádzame stánky s väčšinou brakovým tovarom, ale keďže sme vyhladovení, končíme nakoniec v štýlovej reštaurácii. Okamžite pri nás bola milá obsluha, objednávame malé pivko a vyberáme si z väčšinou talianskych špecialít za rozumné ceny. Telefonicky sa medzitým ozýva Tomáš a ja ho idem čakať na dohodnutom mieste. Po napraskaní sa po hrdlá si dávame ešte výborné ovocné kokteily a dezerty. Po cca hodinke sa vraciame k mašinám, lúčime sa s oslavujúcimi chalanmi a naberáme smer Slovenský Raj - Palcmanská Maša. Za Novoveskou Hutou stúpame krásnou cestou plnou zákrut do horského sedla a nevieme sa nabažiť jazdy po "uchu". Ja s mojim plne naloženým Dominom a Mirkou za sebou, aby som si to užil, to musím vytáčať až na maximálne otáčky. Zjazd sa nesie v podobnom duchu až po odbočku na vedľajšiu cestu, kde musíme spomaliť kvôli horšej ceste a ostrým zákrutám. Prechádzame popri priehradnom múre a o chvíľu sme pri kempe. Informujeme sa o cenách za stanovanie a taktiež v priľahlom hotely. Sme totiž v horách, v noci nebude zrejme najteplejšie, trochu sa mračí a taktiež spať v stane z kopca neveští príjemnú noc. Premýšľame o riadnych posteliach v teple, takže sa idem pozrieť po nejakom penzióne. Mám šťastie a s domácim po obhliadke útulného podkrovia sa zjednávam na 150 Sk/os. za 1 noc. Po zaparkovaní strojov na dvore, vybalení sa a hygiene sa vyberáme v pokročilej dobe 20.30 na pivko a čo to pod zub. Obchádzame dva podniky no bez úspechu - "už nevaríme, o chvíľu zatvárame" a pod. Nakoniec končíme v jednom bufete - chatke nad vodou, no pri pulte nám len s veľkou nevôľou čapujú pivo s upozornením, že o 22.00 zatvárajú. Žeby ďalší podnik s typicky slovenskou pohostinnosťou!? Keďže je bufet poriadne napráskaný hosťami najmä z Čiech, popíjame pivko a debatujeme s vierou, že skôr ako po polnoci odtiaľ nejdeme. Na naše zdesenie pár minút pred desiatou obsluha zhasína svetlá a kričí " dopiť, záverečná"! Ako na povel ? osadenstva bufetu vstáva a mizne za dverami. My sa nestačíme čudovať a hlasito protestujeme - po dobrom. Nepomáha a navyše bufeťák nám stojí za chrbtami a čaká, kedy dopijeme. To nás fakt dožralo a vybranými slovami ho častujeme. Aby mal aspoň čo robiť po záverečnej, urobili sme na stole riadny mrdník. Riadne nasr...dení padáme z toho skvelého podniku a dúfame, že ešte niekde zapadneme. Pýtame sa jednej partie, no tí nás uisťujú, že sme pre dnešok s popíjaním v miestnych krčmách nadobro skončili. S konštatovaním "aký krásny kraj, no poriadna diera s prvkami socializmu" ideme spať. Na izbách Peťo a Martin ešte vybavujú SMS-ky a následne musíme máličko zmeniť plán cesty. Musia byť totiž v sobotu doma, takže plánovaná noc na Počúvadle pri Banskej Štiavnici sa ruší. Keďže zajtra nás čaká riadna štreka až na Záhorie, ideme po periny.

12.7. Piatok

Ráno vyspaný do ružova sa šikovne vymotáme z penziónu a mierime cez Dobšinský kopec na Stratenú. Tu zastavujeme a okrem mňa a Mirky ostatní sa vyberajú na prehliadku Dobšinskej ľadovej jaskyne. My si zatiaľ dávame raňajky a pochutnávame si na melóne. Po hodinke a pol sa všetci vracajú trošku uzimení a hladní. Aby sme sa dlhšie nezdržiavali všetci tvrdia, že s jedlom ešte počkajú a naskakujeme do sediel. Výbornou cestou podhorím Kráľovej Hole, Nízkych Tatier si to šinieme na Brezno. Tu odbočujeme na Čierny Balog, len na chvíľu zastavujeme pri staničke Čiernohronskej železničky a frčíme ďalej. Chalanov upozorňujem na nasledujúci horský prechod a dohadujeme sa na počkaní sa na vrchu. Viem, že by som ich len zdržiaval a spomaľoval v super serpentínach. Pod kopcom ich púšťam pred seba a všetci vyrážajú ako o život. Na vrchu nás už čakajú všetci vysmiaty a ukojení. Až do Detvy ideme z kopca a tu zastavujeme pri motoreste na vytúžený obed. Všetci to do seba nahádžeme a spokojne oddychujeme po výbornom jedle a pivku. Vonku sedí partia Nemcov - 40-tikov pri historických bavorákoch. Dávam sa s nimi do reči a vyzvedám odkiaľ a kam. Mali namierené na motozraz na Ružinej. Dúfam len, že po tých 4 či 5 pivkách čo mali každý pred sebou to potom v pohode našli!? V Detve ešte tankujeme. Keďže až do Zvolena sa preplietame pomedzi hŕbu plechovíc v oboch smeroch, sme nakoniec radi, keď zastavujem vo Zvolene na námestí. Chalani z Čiech ešte menia posledné prachy na zbytok cesty, kupujeme chladené minerálky, pretože je poludnie a poriadne teplo. Cca po 15 km po diaľnici z nej schádzame a mierime na juh do Banskej Štiavnice. Opäť si vychutnávame nádhernú cestu do kopca s množstvom serpentín v lone prírody. Centrom mesta len pomaly prechádzame, na jeho okraji míňame Banské múzeum. Úzkymi kľukatými cestami naberáme smer Levice a po zjazde z kopcov máme pred sebou už len nudnú placku. Vo Vrábloch stojíme pred Styxom, no už je zatvorený. V priľahlej krčme navštevujeme toalety, aby sme už nemuseli ďalej zastavovať. Na potešenie mňa a mojej polovičky si ešte na posledný úsek cesty až do Trnavy meníme s Martinom mašiny. Mirka si pochvaľuje pohodlný posed na Martinovej CBR-ke a ja hlavne jazdné vlastnosti so vším všude. Na diaľnici do Trnavy som si vyskúšal jazdu 180-kou, viac mi nedovoľovali kufre a moja prilba so šiltom. Na začiatku Trnavy nasadáme s Mirkou na moju mašinu a frčíme konečne domov. Na diaľnici sme sa trošku potrhali, no po dohode, že sa stretneme doma, nečakáme na zbytok a vyrážame. Na Záhorí uťahaní, spotení skáčeme do bazénu, vybaľujeme sa a po dojazde zbytku si dávame v miestnej materskej škôlke večeru. Potom nám už nič nebránilo sadnúť si do bufetu na pivko a bilancovať všetko, čo za ten týždeň po Slovensku prežili.

Záver

Celkovo sme počas 7 dní na mašinách najazdili cca 1600 km od západu, sever, krajný východ a juh Slovenska bez väčších problémov. Pozitívom bolo super letné počasie, krásna krajina, príroda, srdeční ľudia (až na výnimky), výborné cesty. Najviac nás štvali ceny niektorých služieb - Oravice, Vitálny svet, obsluha v niektorých podnikoch - Vrátna, Sninské Rybníky, Palcmanská Maša, a samozrejme naši "chlpatí" a ich pokuty!
Partia z Čiech bola veľmi spokojná, užila si všetkého dosýta a tešila sa na naše opätovné stretnutie, tento krát na okružke po Čechách na prelome augusta a septembra.