Deň 1.

Je 10. jún ráno, ja ako tradične nestíham a tak balím ešte posledné veci. Nakoľko musím vziať väčšinu vecí, ktoré mi tu v Corku zostali, vešiam na motorku aj to, čo nebudem nevyhnutne potrebovať. Vzápätí zisťujem, že tenisky sa už nevojdú dnu a budem ich musieť naviazať zvonka. Priväzujem ich teda na vrch ľavej tašky spolu so spacákom. Rozlúčim sa a vyrážam. Motorka je poriadne preťažená a pri jazde sa pri každej nerovnosti pohupuje ako veľké americké auto. S nostalgiou spomínam na moju starú Jawku, ktorá mala podobné jazdné vlastnosti nenaložená. Rýchlo sa vymotám z mesta a už fičím po N22 na Limerick. Využívam príležitosť predbehnúť kamión a v silnom protivetre mi zrazu zo späťáku mizne spacák. Aúúú, jedna guma na stiahnutie asi nestačila. Dokončujem predbiehací manéver a hneď brzdím na krajnici. Spacák je v ťahu aj s teniskami a na reťazovom kolese sú namotané mastné zvyšky jeho puzdra. Vyslovujem strašnú Írsku kliatbu: „Fecking shite“, keď zisťujem, že sťahovaciu gumu vcuclo zadné koleso a tá mi rozlámala zadný karbónový blatníček. Naštvaný ho opravujem lepiacou páskou a vraciam sa späť. Je mi jasné, že podľa toho, čo zostalo z puzdra, ktoré okúsilo reťaz, musia byť zo spacáku konfety a tenisky sú prehryznuté vodvojo. Za chvíľku ale vidím tenisky a sú v jednom kuse... zázrak! Evidentne po nich prešlo niekoľko áut, ale nič sa im nestalo! A opodiaľ je spacák. Je na ňom len mastný fľak a 4 malé dierky. Hurá, výlet je zachránený.

Nasleduje klasický presun smer Limerick, Ennis, Galway. Každú chvíľku zastavujem a paranoicky kontrolujem, či je všetko pritiahnuté a veľmi často stojím v stupačkách, aby som videl tašky v zrkadlách. V Galway premýšľam nad návštevou slovenskej krčmy. Vôbec ale netuším kde ju hľadať, tak len prejdem centrum, čo ak by náhodou... tak náhodou nie. V prístave kotvia rybárske lode. Je ich relatívne veľa a sú dosť veľké na pomery, na ktoré som zvyknutý. Na západe sa rozhodne rybárči viac, ako na juhu Írska. Pokračujem po pobreží Galwayskej zátoky a nejako sa stále nemôžem v hlave zbaviť pesničky, ktorú malo nejaké pivo vo svojej reklamnej kampani: And I ask you, friend, what's a fella to do, 'Cause her hair was black and her eyes were blue, So I took her hand and I gave her a twirl, And I lost my heart to a Galway girl… Tí, ktorí žijú a pracujú v Írsku mi určite dajú za pravdu, že táto pesnička musela byť zložená pred érou fastfoodu.

Nakoľko je dnes slnečno, na pobreží sa cítim ako v Miami. Všade veľa ľudí, ktorí venčia psov alebo len tak dýchajú čerstvý atlantický vzduch. Je tu krásne, keď to porovnám so špinavým Corkom. Ubytovanie nemám zajednané a je najvyšší čas splašiť kemp a tak zamierim viac k pobrežiu, kde ich býva veľa. Ráz krajiny sa pomaly mení zo zelených pasienkov na bažiny s malými jazierkami a kopami kameňov. Naokolo vidieť rašelinové polia. Táto je asi jediným prírodným bohatstvom, ktoré Íri majú. Krájajú ju na malé brikety, ktoré potom ukladajú na kôpky a tie potom pripomínajú snopy na našich poliach po žatve. Dlho som rozmýšľal, či sa ich takto snažia vysušiť, ale nakoľko je Galway najdaždivejším mestom Európy, je celkom možné, že dôvod je úplne odlišný. Na jednej z križovatiek zastavujem a pozerám do mapy, že kde to vlastne som, keď v tom sa pri mne zastavuje nejaký miestny chlapík. Cez okienko sa pýta, či som sa stratil. Keď mu poviem, že hľadám kemp, ochotne vystupuje z auta a ukazuje mi na mape 25 km vzdialený Roundstone. Ľudia sú v Írsku veľmi ochotní a milí a som si istý, že mi doma budú chýbať.

Cesta je poloprázdna, tak si v rámci možností naloženej mašiny užívam zatáčky. Pri plote stojí hnedá kravička. Čo sa jej asi tak preháňa hlavou... „aha, aha, sympatický ujo motorkár, idem sa pozrieť, či je taký sympaťák aj zblízka.“ Keď som pár metrov od nej, vbieha na cestu priamo do mojej dráhy, brzdím a vyhýbam sa do protismeru, ktorý je našťastie prázdny. Asi budem musieť tomu írskemu dobytku menej veriť.

Nachádzam kemp a prvý krát v živote spím vo vlastnom stane. Táto skutočnosť sa prejaví v dodatočnom prestavovaní stanu o 1AM, pretože vietor, ktorý plieska so strechou, mi nedá spať.

Deň 2.

Už ráno mi je jasné, že Írsko sa chce so mnou rozlúčiť so všetkou parádou a mieni pršať celý deň. Navliekam navrch nepremok a vyťahujem nepremokavé rukavice. Som optimista a letné si nechávam poruke. To ešte netuším, že najbližšie si ich nasadím až v Londýne.

Cesta po pobreží vedie malými farmárskymi osadami. Ľudia tu žijú skromne, ale nečakajte obraz nášho vidieka, kde sa miestni preháňajú na polorozpadnutých vrakoch áut. Najskôr som si myslel, že zase za sebou ťahám spacák, ale to sa tu len všetci na cestách navzájom zdravia. Zvykám si a odmávam každému, kto ma pozdraví.

Na jednom úseku cesty ohradenom plotom po oboch stranách stretávam farmára, ktorý vo svojom terénnom pickupe pred sebou ženie stádo dobytka mojím smerom. Uhýbam sa na kraj a pozorujem obrovského býka uprostred. Keď ma vidí, tak si asi myslí: „Je to čosi biele, približne veľkosti kravy s ladnými krivkami, akoby to prišlo z talianska...“ Rýchlo vymýšľam únikový plán cez úzke medzierky v stáde... Našťastie sa do mňa nepúšťa. Nikdy by som si nebol pomyslel, že otvorená suchá spojka Ducati, ktorej zvuk pripomína štrkáča, zachráni nielen život mnohým chodcom, ale aj mne samému.

V malej zátoke nachádzam zakotvený vrak lode, ktorá nesie meno Pibroch. Je to veľmi zvláštny pohľad. V tomto počasí pôsobí veľmi depresívne. Po bližšom preskúmaní mi je jasné, že už asi nikdy nepopláva. Kapitánsky mostík je zničený a podpalubie je plné bordelu a vody, no napriek tomu je lanami pevne pripútaná k mólu, akoby ešte stále bola nádej.

Ráz krajiny sa opäť mení, ako smerujem trochu viac do vnútrozemia sledujúc N59. Prechádzam údoliami nad ktorými sa týčia kopce, ktorých vrcholy sú zahalené v mrakoch. Nie je to však tým, že by boli až tak vysoké, ale skôr tým, že mraky sú tak nízko. Sýto zelená tráva údolia je posiata bielymi ovcami. Tieto idú s dobou a ich vlna je na krku nastriekaná krikľavými farbami. Vyzerajú, ako keby sa práve vrátili z nejakého punkového klubu, kde celú noc počúvali Ramones. Takto si ich farmári značia, aby si ich nepomýlili s ovcami susednej farmy. Stále prší a tak nemám chuť zastavovať a fotiť. Po ceste prechádzam okolo ďalších väčších a menších zátok, ktoré sú plné lodí a rybárskych sietí. Pre kontinentálneho Európana je tento pohľad veľmi nevšedný.

Dnes mám v pláne nájsť Sleave League. Sú to najvyššie útesy v Európe. Nie sú vraj také krásne, ako napríklad Cliffs of Moher, ktoré sú prakticky 200m vysokou kolmou stenou, ale so svojou výškou 600m sú určite nezvyčajným úkazom, aj napriek tomu, že nie sú kolmé. V ich blízkosti však márne blúdim po okolitých dedinkách a hľadám prístupovú cestu. V blízkosti Malim More nachádzam menší útes, pod ktorým leží pláž pokrytá pieskom a prekvapivo tu svieti slnko. Kým stihnem vybrať foťák, opäť prší a rozfúka sa silný vietor.

Je už neskoro a ja stále nemám kemp a ani netuším, kde sa nejaký nachádza. Nasadzujem na zmoknutú hlavu prilbu, otáčam sa a valím smer sever na N56, kde predpokladám väčší výskyt kempov. Bohužiaľ som si nezvolil rovnakú cestu akou som prišiel a prechádzam okolo staveniska na kopci. Náklaďáky nanosili na asfalt slušnú vrstvu blata, ktoré dážď a autá rozťahali až pod kopec. Kým slimačím tempom zídem dolu, aj ja aj motorka vyzeráme ako motokrosári. Náladu mám pod psa a kemp stále nikde.

Cestou sa vyčasí a zapadajúce slnko sa mi odráža od mokrej cesty do očí. Vôbec mi to nevadí, po celom dni v daždi je to príjemná zmena. Kemp nachádzam uprostred malého mestečka Dungloe, kde si miestna obyvateľka upravila svoju záhradu na tieto účely. Je to veľmi príjemná pani, ktorá sa ma pýta na všetko možné, no najmä na futbal. Najskôr sa divím, ale potom mi oznámi, že ona má práve rozpozeraný zápas. Vybavíme rýchlo formality, upozorní ma na midges, ktoré sa vraj schovávajú v kríkoch, dá mi malú mapku severu ostrova s umiestnením kempov a ponáhľa sa späť dopozerať zápas. Netuším, čo to sú midges a tak rozkladám stan a chystám sa mazať reťaz. Jazdou v daždi sa dokonale vyčistila a odmastila. Čoskoro zisťujem čo to midges sú, keď sa ma tieto miestne mikrokomáre snažia zožrať zaživa. Sú neuveriteľne drzé a útočia po stovkách. Únava z jazdy v daždi sa prejavuje a tak spím ako zarezaný.

Deň 3.

Ráno otvorím oči a vidím, že na strechu stanu mi svieti slniečko. Hneď sa lepšie vstáva. Noc bola poriadne chladná, je to výrazný rozdiel oproti predošlej. Trochu pretriedim veci a mokré dám sušiť na motorku a tak rôzne. Kým sa stihnem trochu najesť, zbadám čierny mrak na obzore. Je po radosti. Odkladám klobásu a rýchlo balím. Kým stihnem vrátiť veci do tašiek už poriadne smoklí. Nadávam jak chorá vrana, že to určite leje z tepla, lebo celú noc bolo tak „horúco“. Keď sa vyobliekam a všetko je narýchlo nahádzané na motorke, prestáva pršať. Vrrrrr. Malý chlapec z vedľajšieho karavanu na mňa pozerá s úsmevom, ako keby ešte nevidel uja, čo zo seba spraví totálneho hlupáka. Natočím beštiu, tá sa rozbehne bezproblémovo a na celý kemp sa rozľahne klepanie suchej spojky z môjho otvoreného krytu a nefalšovaný barytón Termignoni. Chlapec sa uteká skryť za tatom... kto sa smeje naposledy... Len tak bez prilby sa presúvam k bráne kempu, aby som pred odchodom vyhodil smeti. Teta kempárka zalamuje rukami. Keď zhasnem motor a ona mi môže zdeliť, čo má na srdci, dozvedám sa, že si myslí, že idem jazdiť bez prilby. Tak jej vysvetľujem, že to určite nie, že nie som blázon. Chcel som poznamenať čosi o Írskych vlnitých cestách a samovražde, ale nechávam si to radšej pre seba. Kým vyhodím smeti, už znova smoklí a tak to ide dookola už celý zvyšok dňa.

Namierim si to smerom na Glenveagh národný park. Ukazuje sa to ako dobrý nápad. Krásne hory, ktoré sú úplne iné ako u nás, nepokryté stromami, len skaly a tráva. Cesty sú poloprázdne a kľukaté. Sem-tam ovca a všade naokolo rašelinové polia. Opäť pečie slnko a odráža sa od mokrého asfaltu. Ten krém s faktorom 10 bola obrovská chyba, ale vyvaliť ďalších 18e za 50tku sa mi nechcelo a tak trpím.

Keď prejdem kopce, stáčam sa na východ a pokračujem po pobreží. Chcem navštíviť najsevernejší bod Írska, ktorý sa nachádza na polostrove Malin. V Írsku a Škótsku sa volajú polostrovy Head (hlava). Na tomto sa dá nájsť nádherná pláž s najväčšími dunami v Európe. Nad plážou je miesto s nádherným výhľadom, ku ktorému vedie uzučká cesta. Trochu pofotím a poberiem sa ďalej na sever. Na najsevernejšom bode nachádzam výhľad na oceán, za ktorým už nič nevidno.

Strašne silný vietor ma vyháňa a tak sa teda vydávam ďalej po pobreží na východ navštíviť Giant’s Causeway. Mastím si to miestnymi mestečkami po a zrazu pozerám, že je tam značka maximálka 40. Spomalím a vytváram menšiu kolónu. Autobus idúci predo mnou sa vzďaľuje, čo mi je čudné a v tom mi to docvakne - ja už musím byť v Severnom Írsku, ktoré je súčasťou GB a tam sú rýchlostné limity v míľach. Cesty sa menia z poloprázdnych vidieckych hrboľatých na širšie, kolónami upchaté okresky, na ktorých nepredbiehajú ani motorkári. Na A2 neustále vidím značku “speed camera” alias “pozor radar”. Nenávidím civilizáciu…

Legenda o Giant’s Causeway hovorí, že írsky obor Fionn Mac Cumhaill postavil tento “chodník”, aby mohol prejsť do Škótska a bojovať so svojím protivníkom Benandonnerom, ktorý bol väčší než on. Keď Fionn videl, aký je Benandonner v porovnaní s ním veľký, vrátil sa domov a požiadal svoju ženu, aby ho prestrojila za dieťa. Keď ho Benandonner prišiel hľadať a uvidel, aké je “dieťa” veľké, uvedomil si, že jeho otec musí byť gigantický. Bennadoner teda utiekol v panike domov do Škótska a zničil Causeway, aby ho Fionn nemohol prenasledovať. Giant’s Causeway je vulkanického pôvodu. Väčšina útvarov má hexagonálny tvar, ale nájdu sa aj sedem či osem uholníky.

Parkujem v kempe neďaleko destilérky Bushmills, ktorá je najstaršou licencovanou destilérkou nielen v Írsku, ale aj na celom svete. Bola založená v roku 1608. Spoznávam párik, ktorý sa zvedavo vypytuje na motorku a môj výlet. Oni cestujú okolo ostrova podobne ako ja, ibaže v protismere hodinových ručičiek. Odporúčajú mi ísť do Belfastu vyhliadkovou cestou po pobreží. Neskôr sa dávam do reči so Škótom, ktorý je v Írsku na výlete so svojou manželkou. Majú pekné biele HDčko. Spoločne si ponadávame na problematické hľadanie kempov v Írsku a ja im ukazujem tajnú mapu, ktorú som dostal v kempe. Oni to šťastie nemali… Kemp je fakt luxusný, trávička pokosená nakratúčko, čistúčko, ako v obývačke… Stále rozmýšľam v čom je háčik. Toalety sú tiež na parádnej úrovni, sprchy ešte lepšie… a už je to jasné – v sprchách z nástenného reproduktoru hrá Justin Timberflake (alebo niekto podobný). Nič nie je dokonalé…

Ďen 4.

Ráno neviem nikoho zohnať na recepcii. Keď sa mi to konečne podarí, majiteľ sa mi veľmi ospravedlňuje a dáva mi zľavu. Najlepší kemp, v ktorom som za celú cestu nocoval, ma teda stojí len 5 libier. Na odporúčanie pokračujem do Belfastu po pobreží po A2. Napravo sú pasienky plné oviec a vľavo modrý oceán. Cesta sa kľukatí ako kopíruje pobrežie. Premávka je riedka, poväčšine turisti a niekoľko karavanov. Nemám vôbec chuť ich predbiehať a radšej si vychutnávam scenériu.

Mestečká severného Írska mi prídu také „civilizované“. Západné pobrežie boli skôr malé farmárske usadlosti, preto sa teraz cítim ako v inej krajine. Mrkám na rýchlomer a sem tam zazerám na šedý mrak, z ktorého mrholí. Keďže dnešným primárnym cieľom je dostať sa do Škótska, mierim v Belfaste rovno do prístavu. Trajekt premáva 7x denne, tak som vynechal rezerváciu a plánujem si kúpiť lístok až po príchode. Keď dorazím do prístavu, nemám kde zaparkovať, tak zamierim na parkovisko s rampou. Automat, ktorý ovláda vstupnú rampu, odo mňa pýta kreditnú kartu, čo sa mi vôbec nepáči a preto na drzovku parkujem rovno pred budovou Stenalines na chodníku.

Na informáciách sedí pán v stredných rokoch, oblečený v obleku. Má šedivé vlasy a na nose okuliare. Zbadá ma, motorkára v zablatených čižmách a špinavej bunde a hoci sa snaží chovať profesionálne, ľavé obočie sa mu nadvihne o kus vyššie, ako to pravé. Asi mu tu takýchto ľudí nechodí veľa. Oznamuje mi, že ak chcem stihnúť trajekt, ktorý práve zakotvil, mám rýchlo priviezť motorku na mólo.

Keďže som hladný, bookujem si ďalší trajekt, ktorý má ísť o 3 hodiny a idem sa previezť po Belfaste. Civilizácia... po chvíli som znechutený z posúvania sa v mestskej premávke a banujem, že som nešiel skorším trajektom. Som už fakt hladný a preto porušujem všetky svoje zásady, ktoré som si dal ešte v New Yorku a zastavujem v Mc Donalde. Nakoniec to čo som si objednal nechutí až tak zle, ale porcia ako pre mačku. Trochu pozriem do mapy, aby som vedel po vylodení aspoň nabrať smer a vyrazím pohľadať nejaké nákupné stredisko. Po chvíli sa mi darí nájsť Tesco, kde nakúpim salámu a bagety na večeru.

V prístave ma posielajú do pruhu číslo 10. Som tam jediný, tak zastavujem úplne vpredu. Vľavo odo mňa stojí vysoký zájazdový autobus, ktorý má otvorený priestor na batožinu a v ňom sedí chlapík s bielymi vlasmi a tetovaniami na oboch predlaktiach. Po chvíli sa s ním dávam do reči. Vysvitlo, že je Škótsky autobusár a kedysi bol námorníkom. Ukazuje mi, kde stáli doky, v ktorých bol postavený Titanic. Pýta sa aj na 5l bandasku, ktorú mám zavesenú pod ľavou taškou. Vysvetľujem mu, že to je železná rezerva, nakoľko mám iba 13,5l nádrž a nerád by som motorku tlačil. Vraj to mám blbé, pretože kamiónisti vyhlásili štrajk a tak nemá kto voziť benzín a môže sa mi stať, že niekde uviaznem. O štrajku som pred cestou nič nepočul, tak dúfam, že to nebude také vážne. Ďalej ma varuje, že v Škótsku je teraz veľa midges. Keď to počujem, začnú ma svrbieť všetky štípance. Dúfam, že len kecá a radšej sa spolu smejeme na šoférovi mikrobusu, ktorý parkuje po mojej pravej strane. Bol zaviezť golfistov z hotela na letisko. Autobusár ho podpichuje, či mu tam nanosili trávu, keď teraz zametá podlahu.

V tom prichádzajú dvaja Španieli na bavorákoch ovešaných kuframi. Obaja sú nahodený v BMW textilných kombinézach a vyzerajú ako Ewan a Charlie v Long way round, hoci sa podľa ich slov idú len opiť do Edinburgu. Roberto nerozpráva po anglicky vôbec a Eduard len trochu. Zvláštne je, že všetko vybavuje ten prvý. Nalodíme sa a priviažeme motorky. Ja si beriem so sebou len tankvak, v ktorom mám cennosti a ostatné veci vrátane prilby nechávam na motorke. Španieli sa strašne divia, oni toho berú podstatne viac. Vraj keby som bol v Španielsku, zmizlo by mi všetko.

Už som si na takéto pomery odvykol. V Írsku sa temer nekradne, výnimkou sú samozrejme veľké mestá. Bežne po natankovaní nechávam prilbu na riaditkách pokým platím, vo fitnescentre pod lavičkou pokým cvičím a nikdy nebol žiaden problém. V práci som raz dokonca zabudol kľúčiky celý deň v zapaľovaní a motorka tam stále bola. Len dúfam, že ich tam nezabudnem na Slovensku.

Cesta trajektom ubehne rýchlo, celú ju prekecáme v palubnom bare. Studená kola s ľadom pomáha, keďže slnko začalo neuveriteľne páliť. Vylodenie v Škótskom Stranraer prebieha hladko. Rozlúčim sa so Španielmi a poprajem šťastnú cestu. Fúka tu silný bočný vietor a na každom kroku je speed camera. Musím sa krotiť, pretože prázdna až nezvykle hladká cesta A77 zvádza k svižnej jazde. Predstavujem si, ako sa budem musieť plaziť celý zvyšok výletu a miesto scenérie striehnuť na rýchlostné limity, čo ma vôbec neteší.

Značka kempu ma ale odvádza ďalej od hlavnej cesty a rýchlo mením svoj názor. Cesta je kľukatá ako Šturec, žiadne kamery, nulová premávka a ja si to parádne užívam. V kempe blízko Barrhillu dostávam mapu, na ktorej sú vyznačené kempy v celej krajine a tak Írske dobrodružstvá s hľadaním kempov na poslednú chvíľu sa konať nebudú. Majiteľka je veľmi milá pani. Vysvetľujem jej svoj plán a ona je celá unesená a vraví, že aj ona by taký výlet strašne rada urobila. Snažím sa u nej vyzistiť ako je to na severe s benzínovými pumpami. Vraví mi, že najďalej vo svojom živote bola vo Fort William, čo je v podstate uprostred Škótska.

Rozbalím stan a vymením spojkové lamely. Obloženie by ešte vydržalo 5000km, ale vonkajšie zuby lamiel sú už príliš otlčené a ničia spojkový kôš. Výmena je jednoduchou záležitosťou, nebyť otravných midges. Škótsky ujo autobusár sa bohužiaľ nemýlil. Dúfam len, že s tým benzínom mu to nevyjde.

Deň 5.

Ráno sa mi darí zbaliť stan s minimálnym množstvom štípancov a vyraziť po pobreží na sever. Na prvej benzínovej pumpe zastavujem napojiť koníky. Na stojanoch visia ceduľky, petrol max 20 libier. Tak ujo autobusár mal pravdu. Kvôli štrajku sú rôzne obmedzenia na maximálne množstvo paliva. Nie že by to bol problém, mne sa do nádrže aj tak toľko nevojde, len dúfam, že sa to v najbližších dňoch nezhorší.

Natankujem a potiahnem Ducatku kúsok nabok a píšem SMS. V tom sa prirúti banda motorkárov s Írskymi EČ. Pozdravím a jeden z nich prichádza bližšie prehodiť pár slov. Sú to všetko kamoši z Kerry. Kerry je okres na juhozápade Írska a dalo by sa povedať, že je to čosi ako naše Záhorie. Polovica vtipov v Írsku začína: Kerry man walks in the bar... alebo obľúbený: Koľko je vtipov o ľuďoch z Kerry? Žiaden, všetko je pravda... Nechcem vyvolať incident, tak sa radšej pýtam kam majú namierené. Vravia, že chcú ísť na jeden z ostrovov, ktoré sa nachádzajú severne od Škótska. Ľutujem, že nemám viac času a nemôžem sa pripojiť. Rozoberáme štrajk a oni ma podpichujú kvôli môjmu malému dojazdu. Rozmýšľam, či im predsa len neporozprávam zopár vtipov, ale čas ma tlačí a oni sú v presile. Rozlúčim sa teda a vymýšľam nanovo SMS, ktorej znenie som medzičasom zabudol.

Opäť speed camery, navyše musím prejsť cez husto zastavanú oblasť v okolí Glasgowu a nakoľko som zavrhol presun po diaľniciach, plazím sa od semafora k semaforu malými mestečkami. Neverili by ste, ako dokáže byť teplo v čiernej koži, keď začne piecť slnko a na nádrži máte tankvak (odborne zvaný aj nádržbágel), ktorý bráni prúdeniu vzduchu.

Keď v jednom mestečku poblúdim, rupnú mi nervy a zapínam zariadenie GPS(Gde v Prd*li Som). Nastavím cieľ Fort William a zatínam zuby, lebo GPSko ma posiela cez niekoľko menších mestečiek, kým prejdem okolo Glasgowu. V jednom z nich je zrovna nejaká slávnosť a majú tam sprievod. Musím sa vynájsť a prekľučkovať bočnými uličkami. Na druhý pokus som úspešný a fujazdím preč.

Postupne sa vzďaľujem mestečkám a konečne mierim na Škótsku vysočinu. Chvíľu sa teším, ale premávka začína hustnúť. Čochvíľa je to horšie ako v tých mestách. Idem v jednej dlhej kolóne áut na A82, ktorú vedie nejaký karavan rýchlosťou 70-80km/h. Je tak dlhá, že predbiehanie nemá cenu. Navyše na každom druhom odpočívadle stoja policajné motorky. Takto som si veru výlet nepredstavoval. Snažím sa utešiť tým, že je sobota a tak Angláni vyrazili na výlet.

Motoriek je tu viac ako áut. Keby som nemusel radiť, tak môžem ísť stále so zdvihnutou rukou. Mení sa aj ich zloženie. Už to nie sú len BMW alebo japonské superšporty. Vidieť aj exotickejšie značky. Dokonca stretávam skupinku 3 Ducatiek. 996tka, ST2 a Classic. Sem tam prefičí RSVčko s ladenými výfukmi, alebo 999S. Keď ich začujem, mám hneď chuť odštupľovať Termignoni a ísť sa ponaháňať. Tieto myšlienky mi odháňa všadeprítomná polícia. Poväčšine sa jedná o pár motocyklov značky Honda. Takáto naháňačka by bola tiež zaujímavá, ale asi príliš drahá a je dosť možné, že aj posledná.

Citeľne sa ochladzuje a tak zastavujem a teplejšie sa obliekam. Škótske hory sú zvláštne. Ich údolia sú väčšinou nižšie ako morská hladina a preto ich more zaplavilo. Na takýchto slaných jazerách existuje príliv a odliv ako na mori. Zastavujem sa vo Fort William, aby som natankoval. Kúsok za mestom sa nachádza vrch Ben Nevis, ktorý je najvyšším vrchom v UK. Svojou výškou 1344m žiadneho Stredoeurópana neohúri, no napriek tomu je na jeho vrchole ešte stále sneh. Predsa len sa nachádza trochu severnejšie, ako naše Slovenské hory.

Prechádzam údolím a začínam stúpať do kopcov. Pod úpätím fotím pár gýčoviek s voľne pasúcimi sa sobmi. Je to nezvyk, pretože v Írsku nie je žiadna vysoká zver, nakoľko tam nie sú žiadne lesy. Tie im kedysi dávno vyrúbali Angláni, aby si z nich postavili loďstvo. Kecám, majú tam také menšie fliačiky, z ktorých urobili národné parky a vyberajú v nich vstupné...

Na vrchole kopca nad údolím je pamätník na legendárne jednotky Commandos, ktoré operovali počas druhej svetovej vojny. Neďaleko odtiaľto, v dedinke Achnacarry, mali základňu a táto krajina bola ich výcvikovým poľom. Okolo pamätníku sa prechádza starší pán so svojou manželkou. Ja ho pozdravím a on odkývne. Obaja čítame dosku na podstavci pamätníku. Keď skončíme, poznamená, že to boli tvrdí chlapi. Pýtam sa ho, či niektorého z nich poznal. Súhlasne prikývne a začne rozprávať, ako to bolo počas vojny, ako títo muži trénovali v okolí, ako ich v zime vyhnali do lesa a nechali ich, aby sa starali sami o seba, ako len vedia. Len tí, ktorí prešli kompletným výcvikom, mohli nosiť zelený baret, ktorý sa stal symbolom tých najlepších. Commandos bojovali, aby získali späť pobrežie Európy a neskôr na blízkom aj ďalekom východe. Starý pán má v zuboch všetkých ľudí, ktorí prispeli k tomu, že druhá svetová vojna trvala tak dlho. Špeciálne sa hnevá na Winstona Churchilla. Vraví: „Tento pán nikdy nebol tam, kde sa bojovalo, nikdy nevystrelil, vždy len poslal vojakov, ktorí boli zmasakrovaní. Objavil sa však na Kube, alebo v Austrálií, všade tam, kde mali dobrý alkohol a dobré cigary.“ Prehodíme ešte pár slov o našich výletných plánoch a pridáva sa k nám aj jeho pani. Spomínam, že chcem navštíviť samotný sever Škótska a ona nemôže prestať ospevovať túto časť krajiny. Jej tvár však zosmutnie, keď rozpráva o prázdnych zrúcaných domoch, ktorých vraj uvidím veľa. Podľa jej slov pred mnohými rokmi zlí a chamtiví ľudia vyhnali celé rodiny zo svojich domov, aby získali viac pôdy pre pasenie oviec a takto sa uistili, že sa nevrátia. Rozlúčime sa a poprajeme si „safe journey“. Čaká ich ešte dlhá cesta do Manchesteru a mňa rozloženie tábora.

Premávka sa postupne zmierňuje a zase môžem ísť svojím tempom. Je tu vidieť veľa peších turistov a cyklistov, pre ktorých sú tieto hory ako stvorené. Po ceste často zastavujem a fotím. Pohybujem sa rýchlosťou okolo 80km/h a kochám sa krajinou. Holé kopce pokryté iba trávou a kameňmi kam len oko dovidí. Na hrebeňoch je vidieť malé postavičky turistov a kde tu pod kopcom parkovisko plné ich áut. Počasie je premenlivé, väčšinou odrazu svieti slnko a prší. Na fotenie sú to veľmi nepríjemné podmienky, pretože scéna je príliš kontrastná. Zatiaľ som si ešte nekúpil polarizačný filter a tak sa zmierujem so silnými prepalmi v mrakoch.

Kempujem neďaleko Fort Augustus. Hneď po príchode vzbudzujem pozornosť motorkárov, ktorých je tu neúrekom. Uprostred kempu majú tábor motoguzzisti a vo východnom kúte BMW klub Škótsko. Hneď po príchode sa ku mne prihovorí jeden z jeho členov. Pokecáme kam mám namierené a keď sa dozvedá, že chcem ísť do John O’Groats, odporúča mi kemp, ktorý je priamo v meste a pozýva ma na dlhšiu debatu k nim do ich stanu.

Sotva stihne odísť, vrhnú sa na mňa midges. Už viem, prečo so sebou vláčia ten stan. Je to fakt zlé, mám už celú hlavu a ruky doštípané a začínam seriózne uvažovať, že môj stan dostávam s prilbou na hlave a zavretým plexi. Keď som hotoví, vyberám sa pozbierať nejaké brožúry na recepciu a najesť sa. Som hrozne vyčerpaný po rannej jazde mestami v horúčave a poobednej jazde v premenlivom počasí a preto sa pred polnocou budím s brožúrou o Lochneskom jazere na čele. Je to škoda, lebo som vážne chcel ísť na pokec k BMWákom a spýtať sa, kde majú Ewana McGregora a Charlieho Booremana.

Je tu kosa, tak sa pre istotu obliekam čo najteplejšie, zaleziem do spacáku a poriadne ho stiahnem tak, aby mi z neho trčal len nos. Zajtra ma čaká ten úsek Škótska, kvôli ktorému som vlastne celý výlet podnikal, teda najsevernejšia časť vysočiny.

Deň 6.

Dnešný deň bude iný ako predošlé. Vyžaduje si starostlivé časové naplánovanie presunu a naplánovanie tankovania, ktoré som urobil deň vopred a nad ktorým som zaspal. Pripadám si ako Sibyla, pretože musím predpovedať v ktorých mestách sa nachádzajú benzínové pumpy a v ktorých nie.

Predpokladám, že v Ullapool by mala byť určite benzínka. Odtiaľ podľa zvolenej trasy by to mohlo byť približne 180km do John O’Groats. Na to by mi mala stačiť jedna nádrž. Mal by som teda v tento deň celkovo prejsť cca 400km po kľukatých cestách, ktoré sú väčšinou „single track“, teda určené len pre jedno dvojstopé vozidlo s miestami na vyhýbanie. Aby toho nebolo málo, začínam deň prehliadkou hradu Eilean Donan. Tento je známy z mnohých filmov, medzi inými aj z pôvodného celovečerného Highlandera. Ráno vstávam skoro. Stan balím rýchlo, som jediný v celom kempe, kto nespí a midges majú jasný cieľ. Bavoráci stále spia, tak už ten pokec nestíham, čo ma veľmi mrzí.

Po ceste prechádzam okolo priehrady. Má aj vodnú elektráreň, vstup je však zakázaný, tak si ju len obzriem a čosi prehryznem, pretože atrakcie sú obyčajne otvorené od 10.00 a tak mám ešte čas do otvorenia hradu. V hrade nie je veľa ľudí, tak sa teším na prehliadku. Sklamaním je, že vo vnútri sa nesmie fotografovať. U nás sa človeka snažia za fotografovanie všade skasírovať, ale v Írsku a Škótsku sa smie fotiť temer všade a zadarmo. Prejdem nádvorie, kde je ešte dovolené fotografovať a urobím pár snímkou hradieb a hmly nad jazerom. Táto vytvára úžasnú atmosféru. Vlhkosť vzduchu a fakt, že hrad sa nachádza na malom ostrove pôsobí nezvyčajne. Keby som si včera neprečítal, že Lochnesské jazero sa nachádza inde, čakal by som, že každým momentom sa spoza hradby vystrčí zelená šupinatá hlava a zlupne nejakého Japonca aj s foťákom.

Vnútri je zobrazená história hradu. Celý príbeh sa začína pustovníkom Donanom v časoch ranného kresťanstva (okolo roku 500 nášho letopočtu). Donan prebýval na ostrovčeku a ten dostal meno podľa neho. Slovo eilean je z jazyka Galic, pôvodného jazyka obyvateľov Škótska a Írska a znamená „ostrov“. Neskôr bol hrad niekoľko krát vystavaný a zrúcaný. Ako posledná ho zničila španielska flotila, keď ich kanonáde neodolali ani 4m hrubé steny. Potom hrad zostal na 200 rokov v troskách, kým ho okolo roku 1930 nezrekonštruovali. Hlavnému organizátorovi sa vraj pôvodná podoba hradu zjavila vo sne. Tento príbeh nám rozpráva stará škótska sprievodkyňa. Obyčajne tam len sedí a odpovedá na otázky, ale keď príde väčšia skupina, porozpráva celú históriu. Uvedomil som si, že keď sa nenápadne k nejakej skupine pridám, dozviem sa určite viac, ako keď pôjdem na vlastnú päsť. Vidím príležitosť a chytám sa jej, hoci som oblečený v čiernej motorkárskej výstroji a jedná sa o skupinu aziatov... Uprostred jej rozprávania vtrhnú do miestnosti nejakí postarší ľudia, ktorých identifikujem ako skupinu španielskych dôchodkýň. Rozprávajú sa medzi sebou ľubozvučnými stareckými hláskami a keďže už dobre nepočujú, hlasitosťou nešetria. Kompletne ignorujú výklad pravdepodobne aj preto, že po anglicky nevedia ani h...ello. Našej sprievodkyni sa začína chvieť hlas a je jej strašne trápne, pretože prekričať tú bandu nemá šancu. Veľmi sa ospravedlňuje a striedavo prerušuje výklad, kým za autobus dôchodkýň neopustí miestnosť.

Po výklade obdivujem vystavené kanónové gule. Majú priemer zhruba 20cm a snažím sa predstaviť, akou rýchlosťou museli letieť, aby zničili štvormetrové múry hradu. V ďalšej miestnosti je konečne prvý Škót oblečený v kilte. Vysvetľuje nám, že hrady sa vtedy stavali z kameňa, pretože tým sa minimalizovalo riziko požiaru. Nepriateľ tak isto ako prvú zbraň používal oheň. Drevo sa teda používalo až na vyšších poschodiach hradu. Potom rozpráva o histórii kiltu. Ukazuje na obraz, na ktorom tancujú muži na streche hradu v minikiltoch. Tak vyzerali pôvodné kilty, až neskôr sa predĺžili pod kolená. Na obraze je znázornený večer pred bojom s Jakobitmi. Súčasťou výkladu je aj ukážka, aký môže byť kilt praktický a názorné predvedenie, ako sa v ňom zastrašoval nepriateľ. V tom sa prirútia naše známe dôchodkyne. Škót na ne zazerá, zamračí sa a šahá pod stôl, odkiaľ vyberá malú perkusnú pištoľ a mieri s ňou na najhlučnejšiu dvojicu dôchodkýň. Aziati padajú od smiechu a ja tiež.

Pokračuje vo výklade o klanoch v Škótsku. Slovo klan taktiež pochádza z Galic a znamená deti niekoho... Napríklad „klan McLaudovcov“ vlastne znamená „McLaudove deti“. Jeho vlastný klan pochádza zo severu. Po prednáške za ním dobehne malá aziatka a pýta sa ho na tú perkusnú pištoľ. Ukáže jej, ako sa natiahne a dá jej ju do rúk. Ona sa pozrie priamo do hlavne, na čo sa jej on spýta, či si je vedomá, že práve takto sa to obyčajne nerobí... Všetci sa opäť smejeme a ona si pri stlačení kohútika klepne úderníkom po prste. Tak dobre som sa už dávno nepobavil a odchádzam preskúmať zvyšok hradu. Nachádzajú sa tu rôzne meče. Nie sú vôbec honosné, ako tie, ktoré vidieť v historických filmoch. Ich polorozpadnuté drevené rúčky a vyštrbené čepele dávajú tušiť, že boli skutočnými zbraňami použitými na zabíjanie a nie len výstavnými kusmi zamknutými vo vitríne. Nachádzam padacie dvere. Zaujímavá hračka, ale je zamknutá. Škoda. Po návrate na parkovisko zisťujem, že moja tvár je čím ďalej viac spálená. Slnko svietiace pomedzi mraky a odrážajúce sa od mokrej cesty robí svoje. Natriem sa teda opaľovacím krémom a idem navštíviť miestne toalety. Pri pohľade do zrkadla zisťujem, prečo po mne všetci tak zazerali. Opaľovací krém môjmu zhorenému ksichtu vôbec nepomohol, naopak ho ešte viac podráždil a ten sčervenal na semaforovú červenú. Zmývam ho radšej a rozhodujem sa vydržať bez neho. Ešte čosi prehryznem a vyrážam, ako inak, na sever.

Cesta do Ullapool po A896 a A832 sú striedavo „single track“ cesty a normálne okresky. Mastím si to celkom svižne nakoľko premávka vôbec nie je hustá. Ako tak stojím a fotografujem výhľad na záliv s mólom, začujem zvuk veľkoobjemového dvojvalca. Po chvíli ho už aj vidím. Je to Aprilia RSV s otvorenými ladenými výfukmi. Jazdí na nej Angličan, ktorý sa pristavuje na rovnakom mieste a výborne si pokecáme. Dá sa mu rozumieť každé slovo, na rozdiel od všemožných akcentov, ktoré som už po ceste počul. Upozorňujem ho, že keď si bude nastavovať predpätie zadného ohlinsu, má byť opatrný, pretože ja som na mojom strhol na jednej matke závit. Čuduje sa a po obhliadke jeho mašiny zisťujem, že on má obe matky hliníkové, kdežto ja mám jednu plastovú. Zaujímalo by ma, kto mal takýto úžasný zlepšovací návrh a rád by som sa s ním osobne stretol a spýtal sa ho či vie, ako sa volá lekár, ktorý vyberá plastové matky zo zadnice...

Angličan má namierené tiež do Ullapool aj so svojimi kamošmi, ktorí dohrmia o chvíľu neskôr. Prehodíme zopár slov a zhodujeme sa, že nám, ľuďom prichádzajúcim z civilizácie, pripadá Škótsko nedotknuté a neskazené. Po ceste ho stretávam ešte veľa krát, pretože obaja zastavujeme a kocháme sa výhľadmi a potom sa striedavo predbiehame. Dorážam do Ullapool ako prvý a tankujem na benzínke, ktorá je našťastie ešte otvorená. Kúpim si aj nejaké sendviče, aj keď majú už len syrové. Kus klobásky im neskôr vylepší chuť. Pri odchode sa ešte naposledy stretávam s Angličanom. Na reči nie je čas a tak len mávnem a valím smer sever po A835.

Cesty sú nádherne kľukaté a poloprázdne. Každá zátačka, každá rovinka, mi robí radosť akú som mal, keď som prvý krát preháňal starého pioniera po poľných cestách za dedinou. Neuveriteľná krajina všade na okolí sa mihá navôkol. Zabúdam aj na spotrebu, ktorú by som mal držať na minime. Je mi to jedno, som rozhodnutý rozložiť stan na mieste, kde mi to chcípne a čakať, kým niekto nepôjde okolo, ale cestu si vychutnám.

Prechádzam mestečkami, na ktoré som sa pýtal hneď v prvom kempe v Škótsku. Moje obavy sa potvrdili, mestečká sú v podstate len osadami štyroch – piatich fariem. Po benzínke ani stopy. Je mi jasné, že pri zvolenom tempe budem musieť minimálne použiť záložný kanister, kým neprídem do John O’Groats. V jednej z väčších usadlostí, nachádzajúcej sa asi 40km od severného pobrežia, je benzínka. Je zatvorená, ale stojan berie kreditné karty a tak sa mi podarí natankovať. Som zachránený a môžem si pokojne vychutnať zvyšok cesty.

V Durness zastavujem pri zatvorenej benzínke, aby som poslal SMS, že žijem a mám aj palivo na zvyšok cesty. Je tu poriadna zima, tak okolo 13st. A tak obliekam na seba všetku výstroj čo mám. Teraz ma čaká presun od západného pobrežia na východné na jeden záťah po A838 a A836.

Počasie sa ustálilo na čosi, čo by som nazval bez dažďa a pod mrakom. Krajina vyzerá trochu inak ako vysočina, kopce sú tu miernejšie a pasú sa tu ovce. Je vidieť aj opustené domy, ktoré mi spomínala staršia pani pri pamätníku Commandos. Ploty sú tu len medzi farmami a na mieste, kde cez ne prechádza cesta, je urobený veľký rošt, ktorý bráni prechodu oviec na cudzí pozemok. Pri prejazde cezeň sa motorka zvláštne rozvibruje, ale nie je to nič nebezpečné. Hoci je cesta úzka, idem svižne. Monster je stavaný presne na tento druh cesty, kľukatá a úzka, výborný asfalt. Nerastú tu stromy a preto je každá zákruta prehľadná a núti ma ísť čoraz rýchlejšie. Keby som len nemal tie tašky! Naklápam to hlboko a natŕčam ucho, či niektorú neškriem o zem. Je to úžasná jazda, ktorá sa slovami ani nedá opísať, dá sa jedine zažiť.

Prvé auto stretávam až kdesi v polovici ostrova, kde sa už osady začínajú zhusťovať. Na cestách sú farmári na starších dodávkach a ja zase precitám do reality. Tankujem v Thurso, hoci benzínu je ešte dosť. Je už neskoro a tak len prechádzam okolo Dunnet head, kde sa nachádza najsevernejší bod UK a teda aj Škótska a mierim do John O’Groats. Víta ma ceduľa s nápisom: „End of route“ a ja si uvedomujem, že od zajtra sa v podstate začína môj návrat domov.

Idem do kempu, ktorý mi spomínal chlapík zo Škótskeho BMW klubu. Ten sa nachádza na pobreží a má výhľad priamo na more. Strašne tu fúka vietor zo severu a tak staviam stan v závetrí za malou stenou. Po dnešnom dni som skutočne unavený a tak len rýchlo namastím reťaz, premyslím trasu na ďalší deň a zalomím to. Musím sa ale najskôr naobliekať. Hoci je Jún, teplota v noci klesá asi na 6-8st a vietor to robí ešte horším. Do spacáku teda leziem v kožených nohaviciach, pod ktorými mám ešte tepláky a termoprádlo. Jedinou výhodou toho všetkého je, že tu nie sú midges. Zaspávam s úsmevom, ako malé dieťa, ktoré dostalo to, po čom tak dlho túžilo.

Deň 7.

Ráno je veľmi chladné. Najem sa a ako dezert načínam tyčinku Lion. Normálne je plná karamelu, ktorý sa po odhryznutí naťahuje a lepí na zuby, v tých mojich je však ako kameň. Od zimy úplne stuhol a chrúme mi pod zubami. Pobalím sa a prekonávam posledné km smer severozápad na Dunnet Head. Sú tu farmy plné typického škótskeho dobytka, ktorý svojou srsťou pripomína sedačku v obývačke.

Dúfal som, že na najsevernejšom bode bude nejaký obchodík so suvenírmi, kde nakúpim darčeky pre celú rodinu. Na moje prekvapenie tu však je len tabuľa pri parkovisku, maják a farma. Suveníry sa nekonajú. Sledujem chvíľu horizont a puffiny, ktoré lietajú okolo. Opájam sa pocitom dobyvateľa, ktorí prišiel na najsevernejšie miesto, na akom vo svojom živote bol.

Chvíľu tak stojím a premýšľam. Z myšlienok ma vytrhne nejaká pani. Vraj je jej ľúto, že ma brzdila svojím karavanom. Matne si spomínam, že som nejaký predbehol po ceste. Pochádza z Írska, ale odmalička žije v Anglicku. Dám jej nejaké typy na skvelé miesta v Írsku, pretože vraví, že by sa rada prišla pozrieť na rodnú hrudu.

Je však čas vyraziť na juh za teplom. Ako sa vraciam, zaujme ma ešte maják. Na informačnej tabuli sa dozvedám zaujímavosti o jeho prevádzke a históriu jeho budovania. Hoci je postavený vo výške 105m nad morom, počas jednej silnej búrky boli tak veľké vlny, že vyhodili smerom k nemu kamene, ktoré rozbili jeho okná.

Štartujem teda beštiu a s kvílivým zvukom suchej spojky vyrážam smerom domov. Toto však ešte nie je koniec príbehu. Mojím dnešným cieľom je kemp blízko mesta Stirling. Idem po A9. Som v civilizácií a teda neviem, čo si na miestne pomery môžem dovoliť. Zanedlho ma predbieha strieborná Honda Civic. Nič okrem trošku širších kolies a dvojitej koncovky výfuku neprezrádza, že by sa jednalo o športové auto. Za volantom sedí pán v stredných rokoch. Na nose má okuliarky, ktoré si čas od času posunie vyššie. Je vidieť, že to tu dobre pozná a tak sa zaňho zavesím a držím si odstup. Spolu uháňame vysoko nad limit po kľukatej ceste. Vidím ako jazdí a preto mu verím. Na SK jazdím podobne ako on tu. Pokiaľ som mimo obce a cestu poznám, dovolím si ísť rýchlo, ale pokiaľ idem cez zastavanú oblasť, plazím sa predpisovo a sledujem každého, kto by mi mohol skrížiť cestu. Takýmto spôsobom sa mi podarí presunúť rýchlo a bezpečne do Inverness.

Odtiaľ pokračujem po A82 smer juh. Táto cesta vedie okolo legendami opradeného Loch Ness. Kto háda, že Lochness monster sa neukázala, sklamem ho. Bola tam a odfotil som ju! Konkrétne sa jedná o Ducati Lochness MONSTER S4RS v bielo červenej.

Jazero je dlhé asi 30km a je veľkou turistickou atrakciou. Môžete si zaplatiť vyhliadkovú plavbu, alebo navštíviť múzeum venované Nessie, ako tu miestni volajú Lochnessku. Ja navštevujem obchod so suvenýrmi a kupujem niečo malé pre rodinu. Chcel by som otcovi kúpiť k jeho 60tke whisky Chevas Regal. Tento 12ročný blend (whisky namiešaná z viacerých druhov) je asi svetovo najznámejšou Škótskou whisky. V miestnych darčekových obchodoch však nepochodím.

Počasie je opäť pod psa a tak som zase na ceste. Málo prestávok a striedanie horúčavy a dažďa mi nerobí dobre. Navyše, keď konečne po blúdení uličkami nájdem seriózny obchod s whisky vo Fort William, je zatvorený. Stratil som tak kopu času a ten dážď, ten je už fakt otravný. Naštvaný vyrážam smer Stirling ďalej po A82 a A85. Cesta vedie horami, no ja už ich poriadne nevnímam. Čoraz častejšie robím jazdecké chyby. Už sa len modlím, aby som kemp našiel čo najskôr. Hneď na začiatku Stirlingu je obchádzka a po pár kruhových objazdoch už nemám poňatia, ktorým smerom idem. Zastavím teda pri Tescu a zapínam GPS. Cieľ je najbližšia dedinka za Stirlingom, v ktorej blízkosti by sa mal kemp nachádzať. Vymotám sa z mesta a nachádzam smerovky ku kempu. Volá sa Witches Craig. Platím veľa a je mi to jedno, hlavne nech už zleziem a môžem si dať dolu tie mokré čižmy.

Sú tu nejakí chopristi. Jeden z nich s kovbojským klobúkom na hlave ku mne prichádza, sotva stihnem dať motorku na stojan. Pozýva ma ku nim do tábora na kávu a hoci ju nepijem, dnes robím výnimku a pozvanie prijímam. V sprievode húfu midges staviam stan a večeriam. Najedený mám náladu o 100% lepšiu než predtým a idem za chopristami na pokec. Najukecanejší z nich je kovboj Keith. Rozpráva rôzne zážitky s motorkami. Miestami sa obráti na najstaršieho z nich, na šesťdesiatnika Boba. Ten drieme obďaleč na stoličke, ale pri otázke: „Je tak Bob?“ otvorí jedno oko a pritaká: „Tak, tak, Keith“. Aby som prerušil Keithov monológ, pýtam sa Boba, ktorý je jeho stroj. Ukazuje na starú Moto Guzzi so sidekarou. Vysvetľuje: „Vieš, z normálnych motoriek som už padal a tak mi chalani zohnali toto..“ Vtedy prichádzajú zvyšní dvaja členovia bandy, ktorí boli na jedno v krčme. Jeden z nich je taký všadebol a ten druhý je typický mechanik. Je nižší a nosí hrubé okuliare. Môj dojem sa neskôr potvrdí, keď sa ma pýta, prečo si väčšina Ducatistov dáva antihoppingovú spojku. Vraj aj on jednu menil, ale netušil, prečo ju tam chlapík chcel mať namontovanú. Preberáme všetko od charakteru ľudí v jednotlivých krajinách, cez politiku a studenú vojnu až po dnešnú nevychovanú mládež. Večer končíme historkami o tom, kto čo zrazil. Keďže ja som dal dolu maximálne vrabca a historky typu: „Tesne som minul diviaka...“ sa nepočítajú, nemám proti Keithovej veselej historke s veveričkou šancu. Midges sú dotieravé a ja mám i napriek káve stále ťažšie a ťažšie viečka. Lúčim sa teda a zaliezam do stanu. Včera som si myslel, že spím ako mimino, ale to bol omyl...

Deň 8.

Ráno fotím s nasadením vlastného života jednu z midges. Najesť, zložiť stan, zamávať a vyraziť si obzrieť pamätník na Škótskeho národného hrdinu Williama Wallaca, ktorý sa nachádza kúsok od kempu. Vo svete ho preslávil najmä Mel Gibson vo filme Braveheart. Keďže otvárajú až o 10.00, idem pohľadať do mesta obchod s whisky. To sa mi aj po niekoľkonásobnom prejdení centra nedarí. Vzdávam to a idem na prehliadku.

Od rána však počujem zvláštny cinkavý zvuk. Poznáte to, kým ste boli malí, báli ste sa zvukov vychádzajúcich v noci zo skrine, keď ste starší bojíte sa zvukov vychádzajúcich z vášho motora. Najskôr som si myslel, že je to spojka, keďže frekvencia cinkania sa menila s otáčkami motora. Predpokladal som, že sa čosi dostalo dnu a teraz to tam poskakuje. Spojka to však nebola a ani napriek všemožnému snaženiu som neodhalil príčinu. Ak by to bol napríklad kúsok zlomeného krúžku alebo čosi podobné, bolo by lepšie, keby to vyletelo cez výfuk von, ako by sa to tam malo mlátiť medzi hlavou a piestom. Naštvaný sa rozhodnem prehnať motor na jednotke vo vysokých otáčkach a dúfať, že ten bordel vyletí. Aké je však moje prekvapenie, keď pri rýchlosti cca 100km/h odlieta zrkadielko z môjho ľavého zrkadla, naráža mi do pleca a kdesi mizne. Brzdím kus ďalej na kraji cesty a nadávam. Keď však zastavujem a dávam nohu na zem čosi cinkne. Ajhľa, zrkadlo a je v jednom kuse! Keďže originál zrkadlá boli ploché, rozhodol som sa ich vymeniť za konvexné (vypuklé), kvôli zlepšeniu viditeľnosti. Zozadu boli podlepené papierom a ten sa počas posledného dňa stráveného jazdou v daždi rozmočil a zrkadielko sa odlepilo. Odstránim teda papier a zrkadielko lepím nazad sekundovým lepidlom, len tak pre istotu...

Pamätník je vlastne veľká veža, na ktorej prízemí je obchod so suvenírmi. Po zaplatení vstupného sa vydávam na prvé poschodie, kde sa nachádza Wallaceov meč. Je poriadne veľký a odborníci spočítali, že jeho majiteľ musel byť vysoký aspoň 2metre. V tom období boli ľudia nízky a preto Wallace musel byť medzi nimi obrom. Za rečníckym pultom stojí samotný Wallace. Je to figurína, ktorej tvár je počítačová grafika premietaná na bielu tvár figuríny. Vyzerá to celkom vierohodne. Po stlačení gombíku začne rozprávať časť svojho príbehu, ktorá končí prísahou, že sa nikdy nepodvolia Angličanom.

Pokračujem na ďalšie poschodie veže, kde sa nachádza sieň hrdinov Škótska. Je až neuveriteľné, aké množstvo vynálezov majú na svedomí. Vymenujem len niekoľko: Farebnú fotografiu, dokumentárne filmy, desatinnú čiarku, pohľadnice, plynovú masku, tenisové kurty, parný stroj, fax, fotokopirku, teplomer, kompas, inzulín, penicilín, pneumatiku, radar, logaritmus, anestéziu a telefón.

Na treťom poschodí sa nachádza história pamätníka. Pôvodne to dokonca nemala byť veža, ale socha leva, ktorý držal na lopatkách hada. Lev symbolizoval Škótsko a had Anglicko. Tento nápad bol však zavrhnutý ako príliš protianglický a celý konkurz na návrh bol vypísaný znova. Vystupujem na vrchol veže, kde je nádherný výhľad na Stirling a jeho okolie. Predstavujem si, ako sa tu asi pred 700 rokmi preháňal Wallace na koni a sekal Angličanov.

Dnes ma už čaká len presun do Londýna, kde plánujem prespať u svojho kamaráta Peťa. Kúsok za Stirlingom vybehnem na diaľnicu a pokračujem po nej v premenlivom počasí až do Londýna. Po ceste temer nestretám motorkárov. Asi majú lepšiu zábavu ako naháňať sa po diaľnici. Ale jeden predsa. Kecám s ním na benzínke. Vraví, že je Škót pracujúci v Londýne. Žije tam už 10rokov. Páčia sa mu Londýnske krčmičky a množstvo kultúrnych podujatí, ktoré sa tam deje, ale nadáva, že keď chce ísť niekde pojazdiť, musí sa najskôr trepať v neuveriteľných kolónach von, pretože v peknom počasí majú všetci ten istý nápad...

Vzhľadom na prejdené množstvo km a dážď, mastím na benzínových pumpách reťaz. Zvykám si na rýchlu jazdu okolo 140km/h, ktorou tu jazdia na dialniciach všetci a ja sa zásadne cítim bezpečnejšie, keď sa hýbem s davom. Uhýbam sa policajnému autu, ktoré odstaví motorkára, ktorí ma pred chvíľkou predbehol. Tak mu treba, nemá ísť rýchlejšie ako dav. Prestáva pršať, citeľne sa otepľuje a ja si vyzliekam nepremok a mikinu. Podvečer sa konečne preplietam ulicami Londýnu. Premávka je tu oveľa hektickejšia a je to obrovský rozdiel oproti Írsku, kde majú všetci fúru času.

Deň 9.

Doobeda som strašne unavený a zmôžem sa najviacej na triedenie fotiek. Večer sa ale veľmi teším na legendárne Ace Caffe. Táto kaviareň bola založená v roku 1938 a teda tento rok má výročie 70 rokov od založenia. Odjakživa patrila k miestu, kde sa stretávali ľudia rovnakej krvnej skupiny a určite prispela k vzniku pojmu Cafferacer. Dnes tu majú zrovna zraz majitelia áut TVR a Lotus a zastaví sa aj zvláštne vytunené Porshe s motorom preplňovaným kompresorom. Obdivujem tú krásu.

V bare si dám len kolu. Majú tu dokonca moje obľúbené pivo Murphys, ktoré sa varí v Corku, ale keďže som na mašine, odolávam. Ako vravievala moja nízka a široká Írska kolegyňa Martina: „Never drink and drive, you can spill your beer.“ (Nikdy nepi keď šoféruješ, mohol by si si rozliať pivo.)

Je uprostred týždňa a nie je tu príliš veľa motoriek, ale aj tak je tu pár zaujímavých kusov. Napríklad Harley s extrémne širokou zadnou pneumatikou. Jeho reťazový vývod je prevedený cez hriadeľ viac na stranu a odtiaľ je vedený ďalšou reťazou na zadné koleso. Pár ľudí sa pristaví aj pri mojej Ducatke. Jeden vraví, že tú svoju predal. Nepáčila sa mu spojka. Usmejem sa len a vravím, že Ducati nie je pre každého. Naskočím a natočím motor, čím sa okamžite stávam stredobodom pozornosti. Kto počul niekedy Ducati, už si jej zvuk s ničím nepomýli. S hlasitým cvaknutím zaradím jednotku a za kvílenia otvorenej spojky odchádzam. Je to zvláštny pocit počuť tieto komponenty pracovať. Väčšina ľudí si dokonca myslí, že je niečo pokazené, keď však otvorím plyn a za zvuku termignonov zmiznem z dohľadu, sú zmätení. Tak rozbitý motor predsa nemôže vyvinúť také zrýchlenie... Návrat domov Londýnskou premávkou a idem spať. Zajtra ma už čaká len diaľničný presun domov, najnudnejšia a fyzicky najnáročnejšia časť cesty.

Deň 10. a 11.

Pobaliť tašky a naložiť ich na motorku zaberá pomerne dlhú dobu. Nakoniec sa mi podarí rozlúčiť sa okolo 10.00 a vyraziť na cestu do Doveru. Nalodiť sa nie je problém, mám to už nacvičené. Dnes je ale veľmi horúco a tak už v Londýne som oblečený ľahko a mám len letné rukavice. Zaleziem preto na dolnú palubu a driemem na stoličke. Vylodenie prebehne hladko a už som na ceste domov.

GPS ma posiela cez Francúzsko, Belgicko, Luxemburg, Holandsko, Nemecko a Rakúsko. Po zotmení sa zhoršuje počasie a prší. Nejdem o moc pomalšie, ako keby nepršalo a používam overenú taktiku, zavesiť sa na niekoho rýchleho. Jedinou zábavou je mi hľadanie benzínových púmp. Takto postupne prekonávam na jeden záťah 1300km do Viedne, odkiaľ smerujem na BA a NR. Na diaľnici už meliem z posledného. Keď v NR zídem na okresku, trochu sa preberiem, ale aj tak na všetko potrebujem raz toľko úsilia, ako obyčajne. O 12tej nášho času už vrčím pred rodným domom neďaleko Partizánskeho. Keď už revom motora vystraším polovicu obce a naši stále nevychádzajú von, dochádza mi, že je ešte len piatok a oni sú v práci. Unavený ale šťastný zaspávam po 25h od nasadnutia na motorku v Londýne.

Veľa ľudí sa ma pýta, či je monstrík vhodný na cestovanie. Dúfam, že tento článok im bude odpoveďou.

Ešte malá štatistika:

• Prejdená vzdialenosť: 5500km
• Priemerná spotreba: 6l/100km
• Kempy v Írsku: okolo 10e
• Kempy v Severnom Írsku: 5-6 libier
• Kempy v Škótsku: 6-12 libier

No a na záver by som chcel poďakovať všetkým, ktorí mi počas cesty držali palce a v duchu boli so mnou. Špeciálne poďakovanie patrí Adi, za kontrolu a opravu chýb. Ak nejaké nájdete, sťažujte sa jej. :-)