Všetkým, čo sa chcú podeliť o naše zážitky prajem pohodu a dobrý pocit pri čítaní, taký ako som mal ja pri jeho písaní.

Tak! Konečne sa nám to podarilo! Naposledy, keď som plánoval Alpy , skončil som v Rumunsku. Bolo nádherné a veľmi ma očarilo, no myšlienka o zajazdení si v Alpách mi aj tak nedala spať. Medzi časom sme sa spolu s Jankou presťahovali do Anglicka, kde sa aj naše malé dobrodružstvo začína...

24.6.2006 Sobota: Salisbury – Dover – Boulogne-s.-Mer – Paris – Dole: 930 km

Je 7.00, plná poľná naložená a my, nezvyčajne, vyrážame na čas. O chvíľu už držím na diaľnici nepovolených 80 mil/hod. Je trochu chladno, slabá premávka. Po krátkom čase však cítim zvláštny zápach. Čo, horíme?! Som len 100 metrov od výjazdu z diaľnice, tak ťahám dole, prudko zastavujem, skáčeme z moto a snažím sa zistiť čo sa stalo. Pár dní pred odchodom, som zapájal kadejaké kábliky na pripojenie MP3 a motorčeka na nafukovanie matraca do stanu. Nič. Nikde nič. Poriadne mi odľahlo. „Tak to asi to auto pred nami smrdelo...“, dodala Janka.

Približne po dvoch hodinkách prichádzame do Doveru. Na ten pohľad nikdy nezabudnem. Ostré slnko nám svietilo do tváre, hladina mora bola pokrytá hmlovinou, ktorá takto osvetlená vyzerala ako snehová perinka. Na nej sa vznášalo zopár vesmírnych korábov ako v Piatom Elemente. Obaja sme na okamih stratili slova, kým sme pochopili, že je to už La Manche a objekty vznášajúce sa v mráčikoch sú len trajekty. Boli sme takí ohurení, že nás ani nenapadlo vybrať foťák. Bol to veľmi zvláštny a krásny úkaz. Zo sna ma vytrhla už pomerne hustá premávka v meste. Tak sa štrikujem kruháčmi k našim dokom a naloďujeme sa na trajekt spoločnosti Speedferries (Dover – Boulogne-s.-Mer, pár km južne od Calais). Speedferries sú rýchle trajekty (55 min cez kanál). Prepravujú len osobné autá a motocykle. Cena za spiatočný lístok, zakupený po internete 2 mesiace vopred, bola smiešnych 38 Libier oproti bežným 80. Trajekt ide veľkou rýchlosťou. Ak ste na palube a nie ste v zákryte, je to na nevydržanie. Zišla by sa prilba na hlave.

Na francúzskej pevnine sa napájam rovno na diaľnicu kvôli úspore času s predsavzatím, že sa za každú cenu musíme vyhnúť Parížu, ktorý je dobre známy svojou katastrofálnou premávkou. Diaľnice sú tu takmer prázdne. Sú totiž spoplatnené a patria asi k najdrahším v Európe. Nasleduje už len dlhokánsky presun zo zastávkami na tankovanie a občerstvenie. Krajina naokolo je mimoriadne rovinatá, samé polia naprieč celým Francúzskom.

Jediné spestrenie začína okolo jednej, keď sa diaľnica končí a premávka mimoriadne hustne. “Asi ideme nesprávne.”, zaznie v intercome. “Hmm, asi…”, odpovedám a už aj tuším kam smerujeme. Sme v nejakom veľkom meste. Vonku je tisíc stupňov, slnko pečie. Na niekoľko-prúdovej ceste, kde každý valí osemdesiatkou, balancujem plne naložený medzi autami a ešte ma z každej srany obiehajú motorkári, aj po dvaja vedľa seba. “Tak toto je husté.”, konštatuje moja ľadvinka. Anglicko je rozlohou polovica z Francúzska a má rovnaký počet obyvateľov, no toto sme nezažili ani v Londýne. Prúd nás nesie nevedno kam, nie je kde zastaviť a za jazdy sledovať mapu sa skutočne nedá. “Aha, aha tam je Eifelovka!”, povie Janka a mne je jasné, že tu dnes zomrieme.

Dnešný itinerár je nadobro v keli. Na križovatke oslovujem pána na Varadere 125, nech nám poradí, ale nevie po anglicky a my nevieme po francúzsky. Mojim akcentom mi nerozumie ani keď vyslovím Paríž. Takto sa trápime aj s ďalšími ľuďmi. Po pol hodinke opäť stretávame nášho varaderistu, ktorý sa nad nami zľutuje a pokynie nám, aby sme ho nasledovali. Prepletáme sa mestom, na križovatkách navzájom komunikujeme, každý rozumie, čo sám povedal. Nevadí. Hlavne, že ešte žijeme. Opúšťame vnútorný okruh Paríža, Janka sa mu snaží za jazdy podať 10 Euro na benzín, ale nechce ani za svet, tak sa mávnutím lúčime a ťaháme ďalej. Na diaľnici nasadzujem vysoko nad povolený limit, aby sme dohnali stratu. Po pár zlých odbočeniach a jednej foto zo stacionárnej kamery (ešteže z predu) parkujeme v hotelíku v Dole. Izba a garáž pre moto za 36 Euro. Noc je strašná, mimoriadne horúco a dusno. Spíme len málo.

25.6.2006 Nedeľa: Dole –Bourg-enBresse – Annecy – Albertville – Col de la Madeleine 2000 - Col du Glandon 1924 - Col de la Croix de Fer 2067 - Roche Taillee: 430 km

Z hotela sa nám podarí vytrepať asi o deviatej. Nasleduje zase diaľničný presun. Na obed schádzame z diaľnice a prechádzame mestečkom Annency, kde je nádherné jazero. Žiaľ, nemáme čas na kúpanie. Črtajú sa tu už prvé hory. Pokračujeme cez Albertville. Pri jednej opustenej reštike rozbaľujeme varič a spoločnosť nám robí mamutie psisko na reťazi. Sranda prestáva, keď začíname jesť a tá hladná obluda príde až ku mne. Druhý koniec reťaze nie je o nič upevnený. Nejako to do seba nahádžeme a po špičkách mažeme preč.

Áno! Vážení priatelia…začíname! Nasleduje môj PRVÝ Alpský passssssssssss. Col de la Madeleine 2000 m.n.m. Na jeho vrchol vedie úzka cesta, prudké stúpanie, do toho kropí z oblohy, sme veľmi unavení a nejako sa pôžitok mení na stres, hlavne keď sa Janka pozrie do priepasti. Jej veľké alpské očakávanie sa končí ufňukanou vetou: “Tatry sú krajšie!”

Na vrchole nás potešila nálepka, čo tam zanechal Tomáš Hajduch - Awia a Peter Fischer pred rokom. Schádzame z pasu dole a dávame prestávku. Vychádza slnko a nálada sa zlepšuje. Pokračujeme na Col du Glandon 1924 m.n.m. Vychutnávam si ho doslova a do písmena. Hory sú krajšie a krajšie každou míľou. Na vrchole Coleman uvarí kávu za studeného vetra a kropají. Kúsok odtiaľto je Col de la Croix de Fer 2067 m.n.m. Áno. Nádherné to miesto.

Je okolo 17.00 a schádzeme z hôr. Dole zistíme, že sme chceli ísť úplne inam a že sme zle odbočili priamo na vrchole. Tak to otáčam a celé stúpanie do sedla idem kvalitnú paľbu, nakoľko sa zvečerieva. Preletíme cez pasy znovu a valíme do doliny na opačnej strane. Do toho sa začne blýskať a hrmieť, mne už svieti rezerva a nie je mi všetko jedno. Ešte pár desiatok km a o 20.00 nachádzame camp za 8 Eúr. Krásne a čisto, priamo pod obrovskou hrádzou jazera v horách. Stan rozkladám pod voňavou lipou. Janka varí a užívame si pohodu…konečne.

26.6.2006 Pondelok: Roche taillee – le Bourg d ´Oisans – l´Alpe-d´Huez – D211a- Col du Lautaret 2058 - Col du galibier 2645 – Briancon - Col d´ Izoard 2360 – Col de Vars 2109 - Jausiers:230 km

Ráno sa pristaví Holanďan, či nám nemá kúpiť chlieb v dedine. “Thanks. Really appreciate it.” Keď sa na svojej favoritke vráti, trochu vyzvedá, lebo že vraj naše tváre vôbec nevyzerajú ako naša ŠPZ - anglicky. Jo jo ujo. Dobrý guess. Pozvanie na spoločné raňajky však z časových dôvodov musíme odmietnuť. Každopádne nás takýto milý prístup hrial po celý deň.Vďaka mate! Vyrážame za slnečného rána a po pár km sa naskytajú božské pohľady. Sme v úplnom úžase. Také prekrásne hory som ešte nevidel. Tak rozmanité, členité, vysoké a majestátne. Od tohto okamihu nás až do posledného dňa táto krása vôbec neopustila, len sa striedala v najrôznejších podobách. Prudké serpentíny nás dovedú až do l´Alpe-d´Huez - cieľa Tour de France. 10.00, čas na alpskú kávičku. Pokračujeme stále v úžase z tej krásy po D211, cestička vystrieľaná v skale. Mimoriadne úzka a miestami sú na ceste popadané skaly. Kľučkujem s CBF-kou a Janka je úplne vystrašená, že sa rozpleštíme na dne priepasti. Je to zážitok – pre každého iný.

Napájame sa na hlavnú cestu N91 smer Briancon. Po širokej, kvalitnej ceste je Col du Lautaret 2058 m.n.m a z neho si dávame zachádzku na Col du Galibier 2645 m.n.m. Na vrchole je riadna zima, ale pohľady za to stoja.

Zchádzame dole. Pri rieke si dávame obed po tom, čo sa mi podarí doslova vypáčiť top-case. Na Galibiery z neho vycuclo vzduch a vznikol v ňom taký podtlak, že som ho otvoril až keď som prepichol malú dierku po opierke zalepenú silikónom. V Briancone dokupujeme potraviny a mastíme do vopred rezervovaného hotela v Jausiers, cez pieskovitý a veľmi zvláštny Col d´ Izoard 2360 m.n.m a následne cez Col de Vars 2109 m.n.m po neskutočne krásnej Route des Grandes Alpes.

V hotelíku parkujem moto v garáži, aj keď sa mi všetci čudujú, lebo moto má každý na dvore. Len cyklisti odkladajú svoje náradie pod zámok. Mimochodom cyklistov je tu ako maku. Hmm žeby národný šport?

27.6.2006 Utorok: Col de la Bonette 2802 - Cime de la Bonette 2862 – Isola – Nice – Antibes - Gorges de Daluis – Guillaumes - Coll de la Cayolle 2326 – Barcelonette – Jausiers – 330 km

V hotelíku ostaváme niekoľko dní, takže zhadzujem postranné tašky. Susedný hotel má aj dva stojany na benzín. Čo viac može človek chcieť. Dávame plnú a valíme to hore na vysnívaný Col de la Bonette 2802m.n.m a Cime de la Bonette 2862 m.m.n, čo je pešia vyhliadka (asi 10 min).

Položili tu nový asfalt, viac asi ani nemusím písať. Je 8.00 a Janku vyhadzujem pri jednom plese nech fotí sviťšťov. Takto skoro ráno ich tu je požehnane. Mastím dole a hore. Čerstvý ostrý vzduch, slnko, nádhera. Na vrchole sme úplne očarení. Asi najviac z celej cesty. Máme pocit, že sme ako bohovia. Úplne na najsamejšom vrchu. Pohľady sú úchvatné a nekonečne ďaleké. Zanechalo to v nás veľmi silný zážitok.

Čas letí a my tiež z najvyššieho pasu Európy až dole na Francúzsku Riviéru. Cesta z hôr ide údolím rieky Tinné. Vynikajúca široká asfaltka, sama zákruta. Ľavá, pravá, mám pocit, že letíme. Blízkosť pobrežia sa prejavuje vysokými teplotami nad 30 stupňov a mimoriadne hustou premávkou. Pripájame sa na dialnicu. Na mýtnici mince hodíte do kuželovitého koša. Je to pohodlné a rýchle, keď máte mince.
Ja: “Máme mince?” Ona: “Mince? Zacúvaj! Vedľa sa dá platiť bankovkou.” Ja: “Ako? Za nami je 100 áut!”
Vonku je pekelne horúco, leje sa z nás pot a počítame halier po haliery. Autá netrpezlivo čakajú, kolóna sa zväčšuje. No čo, teraz je najlepšia chvíľa rozsypať všetky mince po zemi. Áno! Dostavil sa beznádejný pocit a aj nejaké tie slzy. Rýchlo zbierame čo sa dá, hádžeme do koša a padáme odtiaľto. Chuť trepať sa do Monaca, či Saint Tropez je preč a my to berieme čo najrýchlejšie k pláži – Antibes. Po štrikovaní sa zápchami parkujeme pred plážou, žmýkame kombinézy, vylievame pot z čižiem. Náladu zachraňuje obed v reštike a kúpanie sa v mori.

Okolo 17.00 sa vydávame na spiatočnú cestu. Zastavujeme sa v Carrefoure. Slnko stále praží. Janka mala kúpiť dve a pol veci a po pol hodine čakania na slnku si už neviem poradiť so svojimi nervami. Moja drahá sa blíži so slzami. To bolo letisko a nie obchod. Pinkali si ma od pokladne k pokladni. Tu sa platí takou kartou, tu hentakou, nie a nie vyplatiť všetok nákup. Kríza sa dostavila. Štvrtý deň, takmer 2000 km za sebou, prebdené dusné noci, dnes páľava na pláži. Pred sebou cesta späť do hotela cez hory a je už sedem hodín.

Volíme inú trasu akou sme prišli. Pravdepodobne žiadny rozdiel, aj keď rozum vraví načo pokúšať? Dobrodružná povaha nás oboch aj tak zvedie. Je to cez Coll de la Cayolle 2326. m.n.m.

Zastavujeme na rýchlu kávu a ja tomu fakt nakladám čo sa dá. Prechádzame cez Gorges de Daluis. Fascinujúca červená roklina s množstvom tunelov. Nebudem ju tu opisovať. Podrobný opis nájdete aj v Zezeho cestopise tu na motoride. Je mi veľmi ľúto, že sme si ju pre nedostatok času nevychutnali viac. Žiaľ, všetko nám vyjsť nemôže. Slnko zapadá. Ráno cestou k moru som si myslel, že to bolo najlepšie jazdenie v mojom živote. Omyl. Čo tomu dávam teraz, sa opísať nedá. Tu snáď nie je 50 metrov rovinky. Všade to tlačím na maximum, nech sme na vrchole ešte pred úplným zotmením. Po mnohých serpentínach sa pred nami vynárajú krásne hory. V duchu si hovorím, už nie sme ďaleko. Cez tamtie hory cesta viesť predsa nemože. Omyl! Janka sa už smeje, toto už nie je ani na stres. Teraz už je všetko jedno. Ako to dopadne tak to dopadne. Prichádzame na vrchol je asi 21.30. Ja sa hádžem do trávy k jazeru, sa mi točí hlava a Janku pre zmenu bolí žalúdok. Posledných 100 km sme šli vkuse naklonení. Úplná samota. Ticho je tu ohromné. Dostaví sa pocit kľudu a vyrovnanosti, pocit pokoja na duši. Z hôr zchádzame potme a do hotela dorazíme tesne pred polnocou – sme mŕtvi.

28.6.2006 Streda: Jausiers - Col de la Bonette 2802 – Isola – Isola 2000 – Col de la Lombardo 2351 - Vinadio – Col de Maddalena 1684 – Jausiers – Barcelonette – Col de Allos 2250 – Barcelonette – Jausiers: 352 km

Vstávame s predsavzatím, že toto bude relaxačný deň. Po raňajkách si dávame znovu Bonette, ale je už po desiatej, celkom rušno, svište sa nekonajú, zato Janka cvične zatrucuje. Ona na to kašle, ona ďalej nejde, slzička vyhŕkla a už je zase dobre. Môj prísľub, že sa dnes nebudeme naháňať, ale len obdivovať prírodu zabral. Tak sa vozíme a smerujeme na Col de la Lombarde 2351 m.n.m. Pred ním ešte omrkneme masový turizmus (chata na chate) v Isole 2000 – známom lyžiarskom stredisku. Cestári akurát kladú nový asfalt a my ideme po kamenistej drti, samý prach. Na vrchole sa dostáva na rad paštéta, paprika a chlebík.

Taliani závidia našu kuchyňu. Spúšťame sa ostrými serpentínami dole do Talianskeho Vinadia. Je obed a nikde ani živej duše. Úplne mŕtvo. Tak oni tu siestu berú fakt vážne. Jedna “putika” je otvorená. Dávame si kávu so skysnutým mliekom (asi miestna špecialita) a Jana fotí WC, že také ešte nevidela, diera v zemi a stupačky, aby sa človek v drepe nepošmykol. Vinadio je fakt riadna diera. Tak mažeme späť do Francúzska cez Col de Maddalena 1684 m.n.m široké serpeníny, fajn povozenie. Neďaleko Jausiers močíme nohy v čistučkej modrastej rieke. Prehováram moju polovičku na nákup v Barcelonette vzdialenom asi 12 km, s tajným umýslom vybehnúť na Col de Allos 2250 m.n.m.

Keď to zistí tak ma asi zabije, ale čo! Nejako bude. V mestečku si kupujeme nejaké to pečivo a syry, čo prispieva k dobrej nálade. “Počuj drahá, neskočíme na jeden malinký pasík? Len tu po za kopec?” A už to režeme na slušných 2250 m.n.m. Hore sú nám odmenou ovečky, čo domáci zháňajú z paše, ako aj roztomilé oslíky. Do hotela sa zase doterigáme potme. Len 352 km, relax čo? “Dík drahý!” “Dobrú aj tebe moja.”

29.6.2006 Štvrtok: Jausiers - Col de Vars 2109 – Guilletre – Briancon – C.d. Montgenevre 2514 – Sestriere – Colle delle Finestre 2176 – Susa – Col du Mt. Cenis 2083 – Lansle Bourg – Col de L´ Iseran 2770 – Val d ´ Isere – Bourg St. Maurice 503 km

Ráno zaplatíme a frčíme z nášho hotelíka. Jazdenia bolo fakt dosť, tak si opäť sľúbime, že si dáme konečne ten dovolenkový relax. Lenže koľkokrát pozriem do mapy, toľkokrát upravujem trasu. Samá zachádzka, aj tu je nejaký pasík, aj tu može byť pekne a vodím svoju milú za nos ako sa dá. Nie že by o tom nevedela, ale zrána necíti takú únavu, dá sa ľahko spracovať. V Briancone dáme sľúbenú kávu. Následne frčíme už po Talianských cestách. Po ceste rôzne menšie horské priechody a scenéria robia cestu veľmi príjemnou. Tabuľa Sestriere 11km definitívne očarí Janku - vášnivá to lyžiarka, tak si to ideme omrknúť. Super povrch, zákruty a výhľady. Bola to dobrá voľba. Podľa mapy sa nemusíme vracať, ale to môžme strihnúť po bielej, nejaký pass je tam, je tam toho, takých sme už pojazdili, s prstom v nose ho zaklopím.

Je obed a v Taliansku zase mŕtvo. Spia asi aj domáce zvieratá. Už aj odbočujem na našu bielu a stúpame a stúpame na Colle delle Finestre 2176 m.n.m, prudké, úzke zákruty mám rád. Na vrchole sa cesta mení na kamenistú rozbitú trať. Heh, takto naloženú mašinu vo dvoch prehnať po tej drti? Sme už dosť ďaleko, vracať sa nebudeme, hádam je to 100 metrov a fajn. A bolo tak. Prichádzame na asfaltku, pocit radosti ventilujeme veľkým hurrrrrá do prilieb. Tento pas ma úplne dostal. Nenápadný na mape, ale prekrásny výhľad na každú stranu a akýsi zrúcaný hrad tomu dodávajú neskutočnú atmosféru.

Šotolina sa vracia a my si opäť veríme. No po pár km to nevyzerá ružovo. Keď som zbadal druhú stranu hory a cca 15 km serpentín dole po kamennej tankodráhe, zovrelo mi hrdlo. Tak toto nie, na toto je aj ultraseal krátky a my na tomto opustenom pase asi aj prenocujeme ak sa niečo stane. V nádrži toho veľa nemám, pumpy boli počas siesty zavreté a samoobslužné nezožrali ani jednu z troch medzinárodných platobných kariet. Čo už. Kašlem na to. Ideme dole. Vypínam motor a potichu sa spúšťame dole 5-10 kilometrovou rýchlosťou. Ostré kamene odletujú spod kolies, zvody sa škriabu o väčšie skaly...bože dobrý, už ma bude nenávidieť aj tá moja kovová!

Po neuveriteľne vyčerpávajúcom asi hodinovom zostupe sme sa dostali na asfaltku. Tak a toto bol len pocit víťazstva! Žiadny defekt, žiadny pád! Štartujem, jedna dva tri a za zákrutou STOP! Plot cez celú cestu - úplne uzavretá. Naspäť sa naozaj nedá, nie je ani palivo a pochybujem, že toto stúpanie by sa zaobišlo bez poškodenia pneu pri prehrabovaní na tej ostrej drti. Janka odťahuje pletivo a ja prechádzam popri len pár centimetrov od priepaste. Opraví plot a skočí za mňa. Vezieme sa novučičkým asfaltom hodnú chvíľu, keď dôjdeme na miesto, kde sa zrútila polka šírky vozovky. Moto prejde. Neskutočne nám odľahlo. Dole nás čaká rovnaký plot. Úspešne ho prekonávame. Úplne fyzicky zmorení ešte zarežeme jeden poriadny široký pas Col du Mt. Cenis 2083 m.n.m. Zastavujeme na veľkej priehrade s peknými vodopádmi.

Dávame paštéty a papriku. Jeme ako posledný krát. Čas beží. Cheme stihnúť Col de L´ Iseran 2770 m.n.m. Po ceste k nemu fičíme dolinou s veľmi strmými stenami a v nich sú zarezané vodopády. Nevieme sa vynadívať. Všade na okolitých vrcholoch je množstvo snehu a celkovo je v tejto oblasti akosi chladno. Stúpanie na Iseran je po úzkej a hlavne mokrej ceste z topiaceho sa snehu popri zurčiacich rozvodnených potokoch. Na vrchole je taká zima, že si nasadzujeme prilby.

Neďaleko je dokonca funkčná zjazdovka. Dlho tu nevydržíme. Zliezame dole cez Val d ´ Isere, masové lyžiarske stredisko. Necítime sa tu v civilizácii dobre, len to preletíme. Príroda je opäť obohatená mnohými strmými vodopádmi a roklinami. Hľadáme camp alebo hotel. Všetko plné. Nakoniec v Bourg St. Maurice zjednávam cenu na 55 Euro aj s parkovaním garáži v malom priváte. Paranoidná domáca mala na dverách 30 bodov, ktoré musíš dodržiavať. Čudujem sa, že nám nezakázali aj dýchať. Porušili sme asi 28. Dnes to bolo 500 kilometrov aj s enduro vložkou. Zo dňa na deň je to lepšie.

30.6.2006 Piatok: Bourg St. Maurice - Col du Petit St.Bernard 2188m – Aosta – Col du Grand St.Bernard 2473m – Martigny – Col de la Forclaz 1527 – Chamonix – Mt. Blanc – Gluses – Taninges - Col de getsle 1163 - C. d. Corbier 1230 – Sciez (jazero Léman – Ženevské jazero): 360 km

Col du Petit St.Bernard 2188 m.n.m sme zajazdili s chuťou, najmä keď na vrchole mala Janka sľúbenú tradičnú rannú kávu. Po doplnení kofeínu smerujeme na Grand St.Bernard 2473 m.n.m a gúlime očami na každú stranu, či nezbadáme Mount Blanc. Cesta na Veľký Bernard bola práve v rekonštrukcii. Veľa sme si nezajazdili. Hore sme si dali obed a pokúsili sa prejsť na švajčiarsku stranu.

Švajc bol samý tunel, nepôsobilo to na mňa tak slobodne ako vo Francúzsku. Cesta ubiehala a my sme sa tešili na Mt. Blanc. Aby som ho lepšie videl otvorím si štít a v tom ma pichla do pery osa. Prudko brzdím a zastavím na parkovisku pri ceste, rovno pred veterinou. Super. Zachránime aspoň osu! Po 20 minútach sa to ukľudnilo a my sme pokračovali v ceste. Hmm.

Opäť sme sa napojili na úsek cesty Route des Grandes Alpes a užívali sme si ju až po jazero Léman (Ženevské jazero). Po beznádejnom hľadaní prístupnej ceny v hoteli, či nejakého čistého campu sme skončili v jednej diere s drevenými kadibudkami. Nie sme až takí fajnoví, ale sme na dovolenke a trochu hygieny nezaškodí. Nakoniec vyhádam poplatok za camp späť a nachádzame prekrásny hotel na brehu jazera za 52 Euro s kúpeľňou. Pocit štastia nás opojí a večer zakončíme romantickou prechádzkou popri jazere.

1.7.2006 Sobota: Sciez – Genéve – C. de la Faucille 1320 – Champagnole – Dole – Dijon – Troyes – Reims: 545 km

Ráno sa budíme skoro, tešíme sa na kúpanie a obed vo vedľajšej reštike priamo nad hladinou jazera. Atmosféra je neskutočná. Typickí francúzi pomaly zapĺňajú reštauráciu, všade znie smiech a vládne tu pohoda.

Voda v jazere je teplá. Poobede sa vytrepeme z hotela a cez Ženevu sa Alpám nadobro vzďaľujeme. Slnko pomaly zapadá a žiari nám do tváre, polia voňajú, cesty sú prázdne a my sa nesieme vzduchom.

Všetko vyzerá tak, že už lepšie ani nemolo byť, sme veľmi spokojní. Nechce sa nám ani zastaviť a tak nám nejako zbehne čas a mi zistíme, že je 21.00. Začíname hľadať hotel, či camp. No v tejto rozľahlej rovinatej oblasti Champagne toho veľa niet. Camp sme našli jeden a aj to zatvorený a hotely sú buď špinavé alebo plné. Takto sa dotrepeme do Chalons-en-c-Champagne. V meste je nápadné ticho. Je asi 22.30 a zrazu sa ozve streľba, my sa nachádzame akurát kdesi v centre. Do ulíc sa vyrútia ľudia. Hádžu fľaše na cestu, strieľajú z delobuchov, hučia ručné sirény, aké sa používali za vojny. Na chvíľu vôbec nechápeme, čo sa deje. Vrieskajú FRANCE, FRANCE...čo začala vojna?! Na to preletia jedným smerom policajti a druhým požiarnici zo sirénami. Všetko sa to rozuzluje, keď zbadáme fanúšikov vo futbalových dresoch. Napadá mi, veď sú majstrovstvá sveta vo futbale, či čo to teraz beží. Vôbec nesledujem telku a futbal už vôbec nie. Oni asi vyhrali...s kým? Preboha len dúfam, že nie s Anglickom, moja nálepka GB je neprehliadnuteľná. Oni nás tu dnes ukameňujú! Pálim to von z mesta. Na križovatkách po mne čosi vrieska opitý vodič s partiou a ďalšie autá lietajú ako im to príde vhod. Takú anarchiu som v živote nevidel. Na diaľnici sa cítime „safe“ a na pumpe sa pýtame o čo vlastne ide. Áááá tak, oni postúpili do finále. S Brazíliou tuším, preto sme asi ešte bez úrazu. Ťaháme to do veľkomesta Reims, kde hneď pri dialnici nájdeme hotel, síce drahý, ale z mesta sa ozývajú delobuchy, je už po druhej. Niet čo váhať.

2.7.2006 Nedeľa: Reims – St. Quentin – Arras – Abbeville – Boulogne-sur-Mer - Salisbury 535 km

Budíme sa po desiatej. Z hotela sa vytrepeme na poludnie, ale na trajekt máme čas. V Boulogne sme skoro, tak si dáme prehliadku mesta. Narazíme na slovenskú ambsádu a za rohom veľký obchod Baťa. Náhodička. Trajekt mešká asi hodinu a slnko nás pečie za živa. Po nalodení nám je smutno, už tu rozmýšľam o ďalšej ceste. Doma sme asi o siedmej.

V jednej stope tak ďaleko ako sa len dá,
svet bez prestávky naša duša chcela.

Sumár a pár čísel:

Dovolenka ďaleko predčila naše očakávania. Francúzske Alpy pôsobili veľmi slobodným dojmom. Dalo sa zájsť k rieke, namočiť nohy, či navariť obed. Tiež boli pomerne prázdne. Na cestách sme stretávali viac domácich ako turistov. Voľba dátumu dovolenky bola so zreteľom vyhnúť sa mesiacom júl a august. Jún je ideálny, nakoľko väčšina pasov je už otvorená, počasie dobré a vonku je dlho vidno.

Prešli sme 3835 km za 9 dní. Stálo nás to približne 33000 Sk. Z toho diaľnice asi 3500 Sk, trajekt z UK 2000 Sk. Mali sme plnú poľnú, ale stan sme rozbalili len raz. Brali sme to ako dovolenku a vzhľadom na množstvo denne prejdených km by stanovanie bolo vyčerpávajúce.

Keby sme odrátali poplatky za hotely, cena dovolenky by bola takmer polovičná. Taktiež sme si všetko jedlo pripravovali sami, až na dva obedy po 30 Euro. Na varenie postačila jedna 500 gramová kartuša a nešetrili sme ju.