Stretol som sa s ním v Bosne pred dvoma rokmi, pracoval tam na policajnej misii a pýtal sa na všetko možné a nemožné ale hlavne o vojne, príčine a počiatkoch. Odpovedal: „Ja Ti neviem, nerozumiem tomu!“ Myslel som si, že ma len tak odbil. Bol múdrejší a nevedel si to vysvetliť. Spomenul som si na to pred pár týždňami a tak som sa začal v tom vŕtať a výsledok: “Ja Ti neviem, nerozumiem tomu!“ Stalo sa tam mnoho krívd a všetci zúčastnení sú trochu na vine. Ak chceš vinníka musíš povedať z ktorého roku, pretože pred pár desaťročiami bol vinník obeťou. Jedno však mnou dosť zamávalo - Srebrenica. Najčerstvejšie krvavé ruky majú bosnianski Srbi.

Republika Srbsko

V r. 2002 sa k slovenskej národnosti v Srbsku prihlásilo 59 021 ľudí! Prakticky z Košíc tam vedie diaľnica a cesta je určite lepšia ako do Bratislavy. Na juhu Maďarska sa zastavím v Szegede. V roku 1879 sa Tisza vyliala a bolo po meste. Preto aj pekné námestie s obrovským kostolom je novostavba. V kostole dokončenom v r. 1930 je údajne 10.000 píšťal.

Hranica

Vedie k nej kvalitná cesta. Je teplo a na hranici je pár áut, prichádzam k búdke, vyklápam bočný stojan a podávam policajtovi pas. Padá nám na zem. Schádzam z motorky a chcem ho zdvihnúť od zadného kolesa, ale nedočiahnem, je medzi Fazerom a búdkou, to už vyšiel policajt z búdky, kľakol si a od predného kolesa sa ho snaží zodvihnúť. Podarilo sa mu. Obidvaja máme špinavé jedno koleno. Smejeme sa. Pýtam sa či je to pravda, že do Kosova je „poplatok“ 20 euro za zelenú kartu, máva rukou a hovorí: “Kosovo nie je štát, platiť netreba v žiadnom prípade.“ Hneď za novou hranicou je oficiálna zmenáreň. 1 euro = 80 Srbských dinárov. Pretože mám dosť času, pozriem si mestá pred Belehradom. Prvá je Subotica. Kedže je nedeľa a príjemne teplo, ľudia sú na námestí a prechádzajú sa. Absolútny pokoj. Mne sa páči prísť do mesta, v ktorom som nebol, vojsť do pešej zóny, v kľude si sadnúť, hocijakú somarinu si objednať a len tak čumieť, prípadne sa vŕtať v mape nad ďalšou trasou.

Novi Sad a Petrovaradin

Prakticky splynuli. Ležia na Dunaji. Som len 500 km od Košíc a už tu mám ukážku frustrovaných, temperamentných vodičov. Mesto je ako hocijaké krajské mesto u nás. Je tam poriadok a čisto, kvalitné cesty, obrubníky, dopravné značenie, všetko OK. A teraz nasleduje bežná situácia, keď vojdú do križovatky aj tí, ktorí ju evidentne nemôžu prejsť, následne aj tí druhí, tak si sami zapchajú križovatku a všetci stoja. Všetci sa rozčuľujú a trúbia, tí na kraji vychádzajú na chodníky a po chodníku prechádzajú cez križovatku. Keďže mám textilné brašne, užšie ako späťáky, ako tak som prešiel a chvíľu pozoroval bláznov. Úsmevné.

Petrovaradinská pevnosť bola významná v bojoch proti Turkom v 17. storočí. Je to veľký komplex opevnenia a dá sa vojsť bezplatne až dnu cez pár tunelov. Je tam však neporiadok, no mladí si to nevšímajú, sú tam pre nich pekné zákutia. Z pevnosti je pekný výhľad na gigantickú zápchu v meste. Pýtam sa ľudí, ktorá cesta je 22-1, keď po nej vydržím ísť do Belehradu po ceste bude kemping. Vydržal som - prešiel som cez mestečko Stará Pazova. Žije tam 7000 Slovákov. Našiel som kemping a zložil sa v ňom, vyrazil som do Belehradu. Správca ma upozornil, že o 22.00 hod končí. Jasné. Chcel som sa len túlať po starom meste a nájsť Kalemegdan. V zákaze zastavenia stálo auto a chlap narýchlo čosi vykladal, pýtal som sa ho na cestu, začal anglicky, skočil som mu do reči, nech hovorí srbsky. Ukázal mi smer a opýtal sa odkiaľ som. „Slovačka“: hovorím. On :“Ja serbian slovačka!“ Objal ma, skoro som spadol z motorky.

Kalemegdan - je to pevnosť nad sútokom riek Sáva a Dunaj. Stavať ju začali Rimania v 1. storočí n. l.. V r. 1456 tu Turci prehrali bitku s Belehradčanmi. Je to oddychové miesto Belehradčanov, je tam božský kľud. Po prehliadke a rýchlej večeri som sa vybral do starého mesta. Pomaly sa stmievalo. Zrazu sa začali vynárať blázni. Stojím tretí v poradí na križovatke. Zelená - pomaly sa všetci posúvame. V tom prvý brzdí, len tak-tak som zastal. Asi stovkou prešlo nejaké auto na červenú. Nie na oranžovú, ale brutálnu pár sekundovú červenú. Nasledujúcu hodinu blúdenia som bolo toho svedkom 3x. Čas vyčlenený na toto mesto vyprchal. Večer okolo 21. hod prichádzam do kempingu a pánko je nervózny. Bodaj by aj nebol, oni majú + 1 hod.

Skoro ráno vyrážam na mesto Šabac a cesta je v pohode, rozlúčenie so správcom bolo ihneď chladné, keď som vyslovil miesto môjho dnešného cieľa a to bosnianska Srebrenica.

„Zbytoční ľudia“ v Srebrenici

Od mesta Zvornik pokračujem po ceste 19-1 cez maličký hraničný prechod do Bosny, cesta viedla vedľa rieky Drina. Začína pršať. Ver, či never aj mi to trocha vyhovuje, bolo by milé vidieť pekné mestečko a parky, hrajúce sa detváky atď. Skutočnosť je iná. Trošku veselosti do mysle mi vniesol policajt na hranici keď povedal, že bol v Košiciach. Tomu som neveril. Vytiahol ešte juhoslovanský pas a tam pečiatky z r. 1985, Komárno, Slov. Ďarmoty. Pracoval v bani pri Spišskej Novej Vsi.

V júli 1995 tu bosnianski vojaci pod vedením generála Mladiča popravili, myslím, že vhodnejšie slovo je zavraždili 7 - 8 tisíc chlapcov a chlapov od veku 15 r. Zbabelí holandskí vojaci (200 vojakov) ich vymenili za vlastné životy, zbrane a uniformy. Dostali ultimátum, buď opustia mesto, alebo... No ja tu nie som žiadny hrdina a ani Ty nie, netvrdím, že by som začal bojovať s presilou a obetoval sa. Ale je tu jeden podstatný rozdiel, my nie sme profesionálni vojaci. Byť profesionálnym vojakom a navyše OSN neznamená mať v Afrike prenajatú černošku za 1 dolár na deň, ale aj to, že Ti niekto môže sfúknuť tvoju sviečku.

Je jedno ako sa teraz zodpovední vykrúcajú. Do mestečka vedie kvalitná nová cesta, aby to v limuzínach nenatriasalo. Srebrenica mi pripomínala Handlovú, tiež banské mestečko umiestnené v horách. Keď som bol pri cintoríne, stále tam prichádzali rodiny a ukazovali malým deťom nápisy, modlili sa a plakali. Obete majú na stene len meno a dátum narodenia, smrť, všetci vedia - júl 1995.

Ja smutných ľudí nefotím, ani to, keď niekomu rozstrieľajú dom, ani stopy po projektiloch v bytovkách. Veď ako by som pred tými ľuďmi vyzeral, skoro nič o tom neviem, prifrčím si na moto cvak, cvak a ukazovať to známym ako šou.

V kopcoch pri ceste zo Srebrenice do Sarajeva uvidíš biele stĺpy, sú to hroby, koho odchytili toho zastrelili. Použili aj uniformy holandských vojakov.

.

Po odchode z tohoto smutného miesta sa na mňa osud usmial a fantastická kľukatá cesta do hôr je suchá a primerane si to užívam. Mal by som prejsť cez horský prechod Vlasenica. Nevidím na tom nič mimoriadne, kraj je pekný, hornatý, kde tu v kopcoch trošku bieleho. Žeby sneh? Veď je koniec marca. Na rozdrvenej škvare sa mi dosť šmýka, začína silno pršať a občas aj vločky poletujú.

Sarajevo

No, tak už viem, prečo boli v r.1984 v Sarajeve olympijské hry. Je tam v horách plno snehu. Padá silný dážď so snehom, obliekam si nepremoky a dve hodiny idem pomaličky na umierajúcej trojke asi 35 km/h. Schádzam z hôr rovno do centra mesta. Pýtam sa, kde je centrum, má to byť polmiliónové mesto, všetci tvrdia: „Si v centre“. Mesto leží v údolí a na kopcoch sú natlačené domčeky, bytovky. Jazdia tam staré české električky a je tam veľa minaretov.

Asi bolo Sarajevo v tej dobe iným pojmom, keď usporiadalo prvé zimné olympijské hry vo východnom bloku. Zúčastnilo sa tam 1 300 športovcov zo 49 krajín. Pousmejem sa nad snahou Popradu o usporiadanie hier - Sabovčík bol bronzový, hokejisti strieborní.

Ale časy sa menia. Srbská vojenská blokáda trvala 1 395 dní. Obyvateľstvo pred obliehaním 525 980 a v r. 1998 len 415 631, neskôr 380 000. V zime klesali teploty na –20°C a v lete stúpali na +35°C. Elektrina nebola, ani voda, drevo, jedlo. Boli to nesmierne ťažké časy. Dnes je na výpadovke z mesta nepretržite fungujúci, vynovený hotel Holiday Inn.

Nemusíš byť jasnovidec, aby si videl desiatky hrobov po kopcoch.

Ja som v živote nepočul zvolávať moslimov na modlitby, znelo to ako nárek. Keď zoberiem do úvahy, že som tým ľudom aj pomerne dobre rozumel, pripadalo mi to veľmi zvláštne a exotické. Navyše tam mali také mini dvojičky a vedľa minaret, úsmevné.

Majú tam toľko druhov veriacich, že to ani neviem vymenovať, či spolu dokážu žiť aj po odchode vojakov a policajtov všetkého druhu, neviem.

Z mesta vedie diaľnica na Mostar, ďalší môj cieľ. V mape nie je vyznačená diaľnica a tak som sa potešil. Merala 2 km. Potom to bola bežná okresná cesta. Škoda, že začalo silno pršať, pretože cesta viedla cez pekné kopce okolo rieky Neretva a bola to skutočne nádhera. Silný dážď znemožnil kvalitnejšie fotografie.

Pomaličky sa zotmelo a ja som zažil v tuneli jednu z veľmi krušných chvíľ. Asi v 70tke sme v kolóne v noci za dažďa vošli do neosvetleného tunela, bez stredových čiar a reflexných pásov. Tunel v podstate začínal zákrutou. Čo je na tom divné? Vyfrézovaná cesta bez označenia, hneď som bol v protismere, motorka sa rozkmitala, myslel som si, že mám defekt. Z tunela som vyšiel poriadne vyklepaný.

Mostar

Pricestoval som v noci. Nájsť ubytovanie nie je problém, uskladniť motorku, áno. Asi na desiaty pokus mi pánko odporúča jednu uličku a boli tam nové rodinné penzióny. Majiteľka je Poľka. Poľsky rozumiem perfektne, často som tam bol a tak som pečený, varený. Akoby som prišiel ku starej mame. Snáď hodinu driemem vo vani a užívam si luxusu za 20 euro.

Skoro ráno smerujem do starého mesta, nechám motorku a fotím, starý báčik ma už pri nej čaká, očakávam, že chce peniaze. Pýta sa ma, či som zo Skopje, hlavného mesta Macedónska, kvôli „SK“. Nie, nie. Hovorím:“ Slovakia“. Dedko sa chytá, oduševnene hovorí, ako jazdil 30 rokov na tatrovke a aké to bolo fantastické auto. Nechávam ho v príjemnom omyle.

Zvláštnosti jazdy na srbskom a bosnianskom vidieku

Vrchol motorizácie Golf I alebo II, najlepšie 1.6D, bez spätákov a báčik za volantom. Smerovky sa zásadne nepoužívajú pri odbočovaní doprava, doľava podľa nálady. Idem 80tkou za staručkým Golfom, ktorý mal byť už pred 10 rokmi zlisovaný v Nemecku. On ide približne 60. Keď som skoro na jeho úrovni, prudko zabočí na ľavú stranu cesty a zastane. Ja čarujem, tesnučko ho míňam, skutočne ma zaujímalo, čo ho tam zaujalo, nie je tam nič. S bohémskym kľudom otvorí zadné dvere, vyhodí veľké igelitové vrece na pole, otočí sa a odchádza. Môžem Ti hodinu rozprávať o spôsoboch predchádzania v stúpaniach a o odstavených autách v zákrutách, o narezaných stromoch pri ceste, o potôčiku, ktorý sa prelieva cez cestu v zákrute...

Už druhý deň nonstop prší, dážď prestane na pár minút, keď si tam hore menia služby. Úplne kľudne asi 80tkou pokračujem smerom na juh do chorvátskeho Dubrovnika. Mám čas a viem, že okolo pobrežia Jadranského mora nie je problém s ničím.

Dubrovník

Citujem Wikipediu: Historické mesto, založené v 7. stor. po Kr., spočiatku tvorilo slobodnú kupeckú republiku, najprv pod nadvládou Benátok, potom Uhorska, od roku 1526 Osmanskej ríše, a ktorú roku 1806 obsadili a zrušili Francúzi. V roku 1667 mesto takmer zničilo zemetrasenie.

Od roku 1814 Dubrovník patril Rakúsku, od 1918 štátu južných Slovanov a od roku 1991 nezávislému Chorvátsku.

Aj v súčasnosti tam výletné lode vozia Talianov a je tam o poznanie drahšie všetko. Turistov je pomenej ako si to pamätám z leta a 2/3 reštaurácií je zatvorených, ostáva ich aj tak veľa otvorených.

Čertovsky prší, ale je teplo, okolo 13 ° C. V centre mesta je námestie z bieleho kameňa ako v rozprávke. V kaviarničke špekulujem, ísť na juh do Čiernej Hory a potom sa vracať cez neznáme cesty a Kosovo na sever Srbska a v meste Niš sa napojiť na diaľnicu až do Miškolca, alebo sa vydať okolo mora po krásnej ceste až za Split do mestečka Trogir a potom po diaľnici do Košíc. Túto cestu poznám a šiel som po nej mnohokrát. Pohodlie zvíťazilo. Navyše cesta lemuje niekoľko skrytých maličkých pláží, na ktoré máme s manželkou pekné spomienky. A tak si ich idem pozrieť. Na ceste znova na mňa číhalo pár zákerností a to som v Chorvátsku nečakal.

Cestárska chuťovka – vyfrézovaná zákruta. Navyše niektoré časti cesty E 65 sú z asfaltu, v ktorom je nejaký svetlý kameň a mimoriadne sa na ňom za mokra šmýka.

Moje najväčšie šťastie

Za šera a dažďa som pár km pred mestom Trogir predbehoval nákladné auto s prívesom, nevidel som žiadne biele svetlá, len veľa koncových červených. Keď som v polovici ťahača a nič skoro nevidím, prefrčí okolo mňa nejaké auto bez svetiel. Tak to by stačilo.

Trogir

V noci za neskutočného lejaku si hľadám nocľah s garážou v mestečku Trogir. Na dvadsiaty pokus - naozaj - sa mi to podarilo. Dvojizbový luxusný byt s garážou za 30 euro s výhľadom na starý prístav. S domácim už pripitým si dám 4 rakije a som vypnutý.

Ráno sa čudujem ako môže tri dni neustále pršať. Nie je to najlepšia vyhliadka pred 900 km cestou. V tom mestečku žili kedysi najmenší ľudia na svete a stará časť mesta je zapísaná ako pamiatka Unesco. Keď roztiahneš ruky zatarasíš celú ulicu. Ako povedal Forest Gump:“Prší z každej strany aj zdola.“ Fotiť sa nedá, nestíham utierať objektív, chcelo by to zrkadlovku so slnečnou clonou.

Obliekam sa a vyrážam do prudkého lejaku na diaľnicu - smer Zagreb . Po 90 minutách jazdy konečne prestáva silno pršať, pretože začína snežiť a cestári sú v pohotovosti na mostoch a je ich tam neúrekom, varovné blikače oznamujú možnú poľadovicu. Šiel som po tých kopcoch asi hodinku 50-70km/h a kontrolka mi blikala, že som mal studený motor,pod 60 stupňov. Tak sme sa obaja s Fazerom trochu ochladili. Pred Zagrebom už bolo fajn 10 stupňov, suchá cesta až do Budapešti, kde ako obvykle skoro hodinu blúdim a odmietam ísť po diaľnici do Košíc, tak smerujem na Vác a Veľký Krtíš - je tam pekná cesta.

70% celého výletu som prešiel rýchlosťou okolo 70 km/h, nie priemernou, cestovnou. Fazer sa mi za takúto trpezlivosť odmenil spotrebou pod 4l, čo som v živote nedokázal. Prešiel som 2800km, videl som tri nehody, jednu smrteľnú, všetky na Slovensku. Výlet stál 7000Sk a to som nehladoval, až na prvú noc strávenú v bungalove som býval naozaj luxusne a platil ako za dvoch. Na cestách som stretol veľa policajných hliadok, nikto ma nezastavil kvôli vymyslenej pokute, nikto mi nič z textilných tašiek neukradol.

Rýchlo som sa zorientoval v miestnych zvyklostiach, šiel som stále po krajnici. Keď to vydržíš, nič sa Ti nestane, beda Ti, ak sa necháš zlákať dobrými cestami. Miestni vodiči totiž prežili vojnu, behali po mínových poliach, myslia si, že keď to prežili, zomrú prirodzenou smrťou. Pamätaj – veria tomu!!!