Prológ

Dodnes si presne pamätám deň, keď ma ten starý príbeh zasiahol a stále som tým príbehom zasiahnutý. Bolo len otázkou času kedy sa stopom, vlakom, autom či inak vydám na miesta nebadateľných odtlačkov Janiných nôh, aby som sa pokúsil nájsť ju samotnú. Netúžil som po ceste, ktorá by bola o oddychu, kultúrnych pamiatkach, športových výkonoch. Než Johanka mohla začať plniť svoje poslanie, musela prejsť ako 17-násť ročná vo februárovom chlade rodiaceho sa roku 1429 na koni vyše šesťsto kilometrov z rodných Domrem cez Neufchateau do Chinonu. Aj preto vyrážame. V sychravom ráne – ja a Dylan. Ešte pred garážou zapaľujem sviečku za zosnulých motorkárov, veď práve dnes sa koná prvá spomienková jazda, a už okolo mňa plynie cesta. Košice, Rožňava, Sopron, Salzburg, Domremy, ..., 21., 20., ..., 15. storočie. Priamo na západ, až kým ma oceán nezastaví.

Menšie zastávky mám samozrejme aj skôr. Najprv je to už kultové posedenie pri káve a orechovníku na Slovnafte v Rimavskej Sobote, prietržou mračien vynútených 15 minút v autobusovej zastávke niekde medzi Lučencom a Veľkým Krtíšom a nakoniec ma zastavil červený terč skapínajúceho jastraba pred Novými Zámkami. Policajt, taký 25-ročný holobriadok zjavne neodhadol situáciu. Videl malý skúter, kombinézu veľkosti „L“ tak mi začal bez pozdravu drzo tykať. Vraj: „Papiere od motorky máš?“

V kľude som si odložil rukavice a s pôžitkárskym očakávaním udalosti nasledujúcich som zložil prilbu a nechal zažiariť svoje výrazne postupujúce šediny v slnečných lúčoch, ktoré sa znenazdajky predrali cez všadeprítomné mračná.
„Prepáčte, ale v prilbe som nepočul, čo ste vravel,“ povedal som s nevinným úsmevom.
„Dobrý deň, cestná kontrola. Vaše doklady a doklady od motorky prosím.“
Z kontroly nakoniec nebolo nič. Vďaka arabským vízam a exotickým pečiatkam v pase sa zmenila na rozhovor o motorkách a cestovaní.

Veľký Meder a s ním posledná noc v posteli, Dunaj – prvá geografická aj politická hranica na ceste. Severom Maďarska prechádzam na jeden záber a vďaka najhoršie jazdiacim vodičom, akých som na celej ceste stretol sa občas spotím aj v nepríjemne chladnom počasí. Južným pobrežím Neusidlersee prechádzam do Rakúska a v diaľke, zahalené v oblakoch, už rozoznávam alpské predhorie. Snažím sa vyhnúť Wiener Neustadtu, kde som pred dvoma rokmi mal svoju zatiaľ najvážnejšiu motonehodu. Tentokrát sa na obľúbenú cestu č. 21 dostávam bez problémov a jej hadovite zvlnený kvalitný povrch ma cez husté alpské lesy privádza do prvého cieľa – Mariazellu, najvýznamnejšieho rakúskeho pútnického mesta.

Preplnenými uličkami, zo šmykľavých mačacích hláv, prichádzam na námestie pred kostolom. Mám trocha strach, kde zaparkujem, no nachádzam tu parkovisko vyhradené pre motocykle. Na rozdiel od aut – neplatené. Tieto ostrovčeky motoazylu budem počas nasledujúcich dvoch týždňov bohato využívať a dúfam, že jedného dňa sa objavia aj u nás.

V chráme je práve omša v poľštine. Veď mariazellská čierna Madona je ochrankyňou Slovanov. Zostávam do konca a pri odchode ešte ďakujem Madone, že mi umožnila prísť až sem. Na otázku, prečo ma pred dvoma rokmi neprijala a namiesto v jej kaplnke som musel skončiť v wienerstadtskej nemocnici neodpovedá. Ale teraz je to už vlastne jedno.
Vychádzam von. Všade je potopa. Hlavná ulica sa zmenila na riečisko odvádzajúce vodu po prietrži mračien. Ponaučenie: za múrmi chrámu môžeš prečkať aj tie najväčšie búrky.

Cesta pokračuje na juhozápad sériou serpentín, menších priesmykov a tunelov. Prichádza ďalšia prehánka, ktorú prečkávam na konci jedného z tunelov. Je chladno a do Wildalpenu, vodáckeho strediska na rieke Salza prichádzam po západe slnka. Ubytovávam sa vo vodáckom kempe pri rieke a počas večerného dažďa dúfam, že s novým týždňom sa zlepší aj počasie.

Ráno, rovnako ako večer bola recepcia ešte zatvorená a tak do rannej hmly vyrážam bez platenia. Po pätnástich minútach stúpania a zákrut vychádzam z hmly a deň sa mení na slnečnú odmenu za statočnosť. Odbočujem z hlavnej cesty na žltú, ktorú mi odporučil motoplánovač a neľutujem. Série zatáčok s kvalitným asfaltom striedajú horizonty a neustále sa meniace scenérie slnkom zaliatych alpských lúk a zasnežených končiarov. Zabúdam na čo som tu a vychutnávam si podmanivý pocit z jazdy. Znova sa presviedčam o tom, že naložený Dylan má omnoho lepšie jazdné vlastnosti ako prázdny a nakoniec padá aj hranica, za ktorú to už nešlo a na asfalte nechávam kúsky gumy z panenských okrajov pneu. V jednej zákrute však vidím v asfalte vyryté hlboké ryhy označené policajným značkovačom, končiace až na vonkajšej strane zákruty bez zvodidiel. Ďalej je už len prudký zráz husto zarastený mladými smrečkami. Ozýva sa pud sebazáchovy. Spomaľujem a s hrôzou zisťujem, že ručička palivomeru je pevne opretá o doraz. Desať minút stúpania prežívam v úzkosti, ktorá sa pri značke OMW – 3 km mení na rovnako intenzívnu radosť.

Pokračujem po 146-ke a 145-ke na Bad Ischl. Tentokrát obľúbenú cukráreň cisárovnej nechávam bez povšimnutia, rovnako ako Bad Aussee na prahu Soľnej komory, preplnenej jazerami a kúpeľmi. Tu ma už hlavná cesta znova začína nudiť a tak odbočujem. Stúpanie v serpentínach je fajn, lenže potom prichádza klesanie. Dva kilometre ako zo strechy. Chce to poriadne mačkať páčky bŕzd, aby sa skúter nekontrolovateľne nerozbehol. Keďže som už zažil tu srandu, keď zovrie brzdová kvapalina, v polceste radšej zastavujem a nechávam brzdy vydýchnuť.

Čo je to však s problémami obyvateľov Hallstattu, na brehu rovnomenného jazera, do ktorého ulíc po adrenalínovom zostupe vchádzam. Mesto postavené v skale ma tri rovnobežné ulice, ta tretia je už len dlhým tunelom, priečne pospájaných príkrymi schodmi, nesplňujúcimi ani tu najbenevolentnejšiu stavebnú normu. Nedostatok miesta núti obyvateľov po desiatich rokoch vyberať aj svojich mŕtvych z malého cintorína pri kostole a ich pozostatky ukladať v kostnici, aby uvolnili miesto „čerstvým“ nebožtíkom. Každopádne to bolo ešte pred pätnástimi rokmi jedno z najmalebnejších miest Rakúska. Stále sa zväčšujúci príval turistov však z neho urobil ľudské mravenisko. Nič pre mňa.

Už dávno viem, že človek by sa nemal vracať na miesta, kde zažil niečo mimoriadne. Všetko má svoj čas a nič sa neopakuje. Rovnako však viem, že som nedokonalý, nepoučiteľný a často opakujúci tie isté chyby. Nostalgická návšteva Salzburgu bola jednou z nich. Pretože mesto vyzerá úplne inak keď sa po ňom len tak bezstarostne prechádzate a nemusíme nič riešiť a úplne inak zo sedla motocykla uväzneného v trojprúdej rýchlo sa valiacej rieke áut. Naviac mám značnú časovú stratu. Viem presne kde som a kde mam ísť, lenže spleť jednosmeriek a zákazov vjazdov mi v tom bráni. Po dvoch kolečkách ma to prestáva baviť. Centrom mesta, ktorým by som potreboval prejsť vedie pešia zóna. Pod značkou zákaz vjazdu je dodatková tabuľa: Neplatí pre zásobovanie a hotelových hostí. Bingo. Zásobovanie by sa mi hralo ťažko ale hotelového hosťa môžem skúsiť. O desať minút, strávených kľučkovaním pomedzi pešiakov, cyklistov a kaviarenské stoly si to už šiniem po výpadovke. Smer Bad Reichenhall v Nemecku. Bolo to prvé vážne porušenie predpisov. Nie však posledné...

Cesta na západ niekoľkokrát pretína štátnu hranicu aj horské sedlá. V jednom z nich zažívam nefalšovanú Alpskú búrku. Vietor ma skoro vyvrátil z motorky. Záchranu pred jeho nárazmi a prúdom vody nachádzam na benzínke. Čas sa kráti a do kempu pri Schliersee prichádzam až tesne pred zotmením.

Nový deň, nové zážitky. Južné Bavorsko je krajinou zelených pasienkov, stád koni a dobytka. Žije hlavne z poľnohospodárstva a tak sa ani nečudujem, keď stretávam nový mercedes, ktorému spod dverí trčí trs slamy. Zastavujem až v idylicky znejúcom mestečku Wies (Nebo) s rokokovým pútnickým Nebeským kostolom (Wieskirche). Rokoko ma nikdy neoslovilo, ale dá sa prejsť okolo Neba bez zastavenia?

Stránim sa hlavných ciest a užívam si vidiek. Až do doby, keď mi nezačne dochádzať benzín. Pumpu som už nevidel poriadne dlho. A tak sa na ňu pýtam Bavoráka na traktore. Vraj musím ísť do dediny. Miestny zvyk, nestavať benzínky pri ceste, ale v dedinách. Veď na to svoje pole ma každý aj svoju hradskú. Kto by už zachádzal na benzín na hlavnú cestu?

Prší. Celé odpoludnie idem v regenke. Aj do Lindau, jediného bavorského mesta na Bodamskom jazere prichádzam za dažďa. Ale ani ten ma neodradí od prehliadky historického centra, takzvaného ostrovného mesta, ležiaceho na malom ostrove, s nádhernými freskami na fasádach stredovekých domov. Auta sú bez šance zaparkovať, no parkovisko pre moto, aj vďaka dažďu, zíva prázdnotou. Slobodné mesto, venujúce sa prevažne obchodu zjavne prekvitalo po všetkých sedem storočí svojej existencie a dnes prekvitá vďaka turistickému ruchu.

Môj pôvodný plán, preplaviť sa cez jazero z Meersburgu do Konstanz a vo švajčiarskej časti mesta s názvom Kreuzlingen si pozrieť kostol s relikviou svätého kríža, pre silnejúci dážď a blížiacu sa tmu opúšťam. Obchádzam celé Bodamske jazero a mierim na švajčiarsky Stein pri ústi Rýna. Cestou ma zastihne úplná tma a v prudkom lejaku nevidím poriadne ani na cestu. Som rád, keď konečne dorazím na hranicu a asi 200 metrov za ňou sa ubytujem v prvom kempe. Chatky nie sú a tak ma ešte čaká akčné stavania stanu. Nie je toho veľa, čo zachránim ako-tak suché.

Prší celú noc. Bol to dobrý nápad vymeniť starý stan za Husky. Našťastie pred svitaním dážď ustáva a tak aspoň balím za sucha. Relatívne, keďže zem a tráva boli úplne premočené. Stan aj veci skladám namokro. Motorka je zasvinená. Chce to aspoň zľahka opláchnuť a olejom namazať čo sa dá. Než vyrazím, vychádza aj slnko a konečne sa otepľuje.

V Steine prichádzam k Rýnu, ktorý sa tu vlieva do jazera a o dvadsaťpäť kilometrov proti jeho prúdu kľučkujem v uliciach Schaffhausenu, mesta pri rýnskom vodopáde. Vďaka výbornému značeniu ho bez problémom nachádzam. Parkujem ako obvykle na neplatenom parkovisku pre motorky, kde už stojí desiatka nemeckých tátošov. Pre ich majiteľov som očividne podradná rasa, lebo až na jedného ani nereagujú na pozdrav. Ale v Nemecku som si už na to ako-tak zvykol.

Z planých úvah ma vytrháva pohľad na 700 kubíkov vody, ktoré každú sekundu padajú z výšky 23 metrov. To, spolu so 150 metrov širokým prahom a 13 metrov hlbokým riečišťom, Rheinfall povýšilo na najväčší vodopád v strednej Európe. Bočné ramená vytvárajú rokliny s romantickými zákutiami a jedno z nich poháňa koleso starého mlyna. K útesom v strede vodopádu premáva výletná bárka k plnej spokojnosti japonských turistov, ktorí tu hrajú svoju obľúbenú hru: Kto dokáže najrýchlejšie cvakať s fotoaparátom, alebo: Ako natočiť počas päťminútovej prehliadky desaťminútový film.

Po prechode Alp sa mení počasie a slnko páliace z bezoblačnej oblohy prehrieva poludňajší vzduch. Zastavujem preto za mestom na ľudoprázdnej lúke a v rámci svojpomocného obeda konečne suším veci. Najedený a suchý pokračujem po nemeckom brehu Rýna na Bazilej. Na hranici je ešte kontrola, aj keď sa Švajčiarsko konečne rozhodlo pripojiť k šengenu. Cesta je rovinatá, ale plná zákrut. Aj napriek tomu ma už nemecká strojenosť a dokonalosť unavujú. Dokonalé cesty, obrubníky, vykosené trávniky, zostrihané živé ploty, fasády bez jediného kazu. Krásne Rumunsko, kde za každým rohom čaká prekvapenie.

Po prechode francúzskej hranice sa však všetko mení. Len čo zídem z diaľnice, ktorá ma uchránila od chaosu v Bazileji a Mulhouse, dostávam sa na vidiek a kľukatá N66 ma hustým lesom privádza cez priesmyk Col de Bussang do St. Maurice – prvého útočišťa v zasľúbenej krajine. Kemp je nádherný. Mám veľkú radosť, že som už tu a vďaka nej zo mňa opadáva únava z piatich dní v sedle a z 1730-tich kilometrov. Len čo rozbalím tábor, vyberám sa preto pešo do mestečka. Staré kamenné domy s oprskanými omietkami, trocha prachu a únosnej špiny, vysmiatí ľudia na lavičkách pod oknami, zdraviacich už z diaľky neznámeho podivného pútnika. Ani deti idúce po chodníku oproti sa nezabudnú pozdraviť. Tak toto som už potreboval.

Ani necítim sklamanie, keď po dvoch kilometroch chôdze potiahnem za kľučku gotického kostola a dvere nepovolia. Pohoda z jeho vnútra preniká aj vonku a tak si ju užívam na schodoch pred zamknutým vchodom. Na údolie zvoľna sadá súmrak. Zajtra možná po prvý krát vložím svoju nohu do Johankiných stôp. Dokážem ich nájsť? Stačil som sa za päť dní stíšiť natoľko, aby som započul jej hlas, vzdialený takmer šesť storočí? Neviem. Jediné čo môžem je skúsiť to a prosiť Boha, aby na to dozrel.

Pocit 1 – Domremy

Nacházej cestu na úpatí hory, tam, kde se vítr stíšil k uvěření, tam ptáci slepí po záblescích jsou, válečné jsou písně koní. Jak bratři slunce se zjevují očím, kříže nést zbývá dětem a pannám...
/Martin Němec – Responsio mortifera/

Ráno po prvý krát balím suché veci. Po prvý krát večer nepršalo a ráno nebola rosa či hmla. Cesta začína dobre. Zo včerajška známa D66 sa vlní pomedzi kopce, až po Remiremon, ktorý prináša blúdenie. Myseľ už klope na dvere malého domčeka v Domrémach a tak na ceste pre motorové vozidlá prešvihnem výjazd. Na druhý pokus sa mi ju už darí opustiť a konečne sa utopiť v zeleni lotrinského vidieka. Chvíľu idem hustým lesom, potom zasa cez úrodne polia či zelené pasienky so stádami dobytka. Kamenné usadlosti a samoty ozdobené kvetmi, pôsobia dojmom minulých storočí. Je to pastva pre oči aj dušu, len z navigácie sa stávajú šachy, v ktorých neviem uhrať ani remízu. Vidiek, to je spleť križujúcich sa ciest, návestia čítajú aj päť-šesť smerových tabúl, každá aspoň s dvoma názvami, ktoré ani na mape nemám. Vlastne nemám ani mapu, keďže sa mi ju podarilo včera stratiť a idem len podľa prefotených listov v itinerári.

Aj za asistencie ochotného policajta prechádzam cez starobylé Xantigny a romantický Rasej. Na tunajších cestách majú určite najviac smerových tabúl na kilometer štvorcový, len ako sa v nich vyznať. Už viem. Riešenie sa volá mapa Michaelin, v ktorej sú naznačené čísla aj tých najnepodstatnejších ciest. A potom sa už orientovať len podľa čísel a záplavu názvov obcí a statkov si vôbec nevšímať.

Vychutnávam si pocit víťazstva a overujem pravdivosť príslovia: Pýcha predchádza pád. V Darnej som si už sebou tak istý, že povolím v ostražitosti a z mesta vychádzam na inú svetovú stranu. Našťastie medzi cestami je spojnica cez obec Relanges, kde ma víta starý románsky kamenný kostol. Mám už veľkú časovú stratu, no niečo mi nahovára, že to nebola náhoda. Tak zastavujem a idem dnu. Je to asi chladným striedmym interiérom, možná duchom miesta, ale moje myšlienky rýchlo opúšťajú realitu a presúvajú sa do Francúzska prvej štvrtiny pätnásteho storočia. Francúzska nad ústim roztvorenej priepasti.

Nechcem vás unavovať politickou situáciou tej doby, preto len stručne. Nezhody medzi Anglickom a Francúzskom, ktoré sa v prvej polovici 14. storočia nevedeli zhodnúť na právoplatnom následníkovi francúzskeho trónu, prepukli v najdlhší vojenský konflikt v dejinách Európy - takzvanú storočnú vojnu (1337-1453). A tá sa na sklonku druhej dekády storočia pätnásteho zdala byť pri konci. Anglicko držalo v železnom zovretí sever aj juhozápad Francúzska. Burgundská šľachta kolaborovala a Flandry sa na okupáciu dívali ako na oslobodenie. Ak k tomu pripočítame stratu sebadôvery francúzskej armády, prehrávajúcej bitku za bitkou, vnútorný mocenský boj uprostred kráľovskej rodiny a občiansku vojnu, je neodškriepiteľné, že anglická armáda sa už dívala do tváre víťazstva.

Anglické vojenské oddiely za pomoci burgundských prekračovali v plienivých nájazdoch lotrinskú hranicu a nechávali za sebou spálene polia, dediny a mŕtvoly nešťastníkov, ktorí sa nestihli včas schovať do bezpečia opevnených miest či lesov. Daň za vernosť kráľovi. Vlastne douphinovi – následníkovi trónu, ktorý však nebol korunovaný, nakoľko Remeš s korunovačnou katedrálou ležal hlboko v okupovanom území.

A práve do tejto doby a do podmienok nájazdmi decimovaného pohraničia sa na sviatok Troch kráľov roku 1411 (alebo 12?) do rodiny slobodného roľníka narodilo dievčatko, ktorému hovorili Johanka. V neskorších výpovediach ľudí z dedinky Domremy, ktorí ju poznali, sa neobjavuje žiadna zmienka o tom, že by bola niečím výnimočná. Tak ako iné deti pásla husi, pomáhala rodičom na poli, starala sa o zvieratá, v nedeľu chodievala do kostola. Snáď s tým rozdielom, že zatiaľ čo väčšina jej rovesníkov to robila z donútenia, ona pracovala rada. Na tom sa zhodli všetky výpovede.

Veľa času malá Johanka trávila so svojím strýkom, duchovným, ktorý v nej okrem viery zapálil aj plameň vlastenectva. Johanka často počúvala jeho príbehy o dávnej sláve a moci Francúzska, o jeho neochvejnom presvedčení v ich návrat po vyhnaní Angličanov. Johanka v tom čase objavila krásu modlitby a často v nej zotrvávala sama v malom kostolíku. Keď sa jej raz kňaz spýtal, prečo sa toľko modlí, odpovedala: „Lebo je to také krásne.“

Pokračujem v ceste, a myšlienky ďalej rozvíjajú príbeh. Na motorke vražedná kombinácia. Preberá ma z nej škripot bŕzd predo mnou idúceho Peugeotu 106, ktorý náhle zastavuje uprostred rovnej cesty. Brzdím aj očami a „zaparkujem“ zľahka opretý o jeho zadný nárazník. Cez cestu si akoby nič cupká ryšavá veverička a keď sa jej huňatý chvost stratí v korune neďalekého stromu premýšľam, či je to naozaj. Zbehlo sa to tak rýchlo... Ale auto predo mnou je až príliš skutočné.

Rovnako skutočná je aj stredoveká pevnosť Vaucouleurs v Neufchateau, v ktorej pri najväčších nájazdov nachádzali ochranu aj obyvatelia už len desať kilometrov vzdialených Domrém. Tu sa začala Johankina cesta, keď o svojom poslaní presvedčila veliteľa pevnosti Roberta z Baudricourtu. Tu dostáva koňa, výzbroj aj šesťčlenný sprievod, aby sa vydala naprieč okupovaným územím do šesťsto kilometrov vzdialeného Chinonu, v ktorom v tom čase prebýval douphin.

Ale nepredbiehajme a pokračujme do miesta nášho cieľa. Zostáva posledných päť kilometrov alejou vysokých topoľov a pred bielym kamenným mostom cez rieku Maas ma víta tabuľa, ktorú som za posledné roky videl vo svojich snoch nespočetne krát – Domremy. Aj keď na druhej strane mosta už vidím malé námestie s kostolom a bránou do záhrady s Johankiným rodným domom, zastavujem. Táto tabuľa nie je len kusom kovu. Len ja viem, čo som musel prekonať, než som sa sem dostal. A to všetko, udalosti posledných dvoch rokov, v ktorých som sa tak mýlil, chcem nechať na tejto strane mosta. Tu, pod tabuľu skladám všetko, čo som „musel“. Cez most prechádzam len s tým, čo „chcem“.

Motorku nechávam pred bránou a idem do záhrady so starobylým žltým domčekom, v ktorom sa Johanka narodila a v ktorom strávila aj väčšinu svojho života. Je tu ticho a kľud, žiaden nával turistov, žiadne napodobeniny dobového nábytku, žiadne stánky s „cetkami“. Len holé steny tak, ako sa dochovali, mosadzná socha Johanky v rohu vedľa kozuba, kytica kvetov, ďakovné tabule. Silu tohto miesta cítim ešte aj teraz, pri písaní, keď na monitore prezerám fotky na oživenie spomienok. Cez nízke dvere vchádza dnu starší manželský pár. Hrdlo nedokáže vypustiť slová a tak sa zdravíme iba úklonom hlavy.

Tu Johanka jedávala za stolom so svojimi rodičmi a súrodencami, tu pred nimi štyri roky tajila, čo jej od trinástich rokov vraveli hlasy. Michal, Markéta, Katarína. Oni ju pri svojich zjaveniach pripravovali na úlohu osloboditeľky. Lebo stará veštba vravela: Francúzsko, ktoré padne zradou ženy, zachráni len panna.

Prechádzam sa záhradou a z hrabu rastúceho za domom si odrežem vetvičku, so zámerom, ktorý ešte neprezradím. Z lavičky pred domom sa zadívam na úzky chodník, vedúci ku kostolu. Mala sedemnásť, keď sa rodičom zdôverila so svojím poslaním. Na rozdiel od filmovej verzie bol to práve jej otec, ktorý mal pre ňu viac pochopenia. Tadiaľto vo februári 1428 odchádzala do Vaucouleurs, aby začala napĺňať svoje poslanie a predurčenie. Odchádzala, aby sa už nikdy nevrátila. Odchádzala, aby jej telo o necelé dva roky zhorelo na hranici. No dovtedy bola motorom udalostí, ktoré zmenili beh dejín. Je tak nesmierny rozdiel medzi malou dedinčankou, ktorou bola a neuveriteľným poslaním, ktoré niesla.

Neďaleký kostol zo začiatku pätnásteho storočia je práve v rekonštrukcii a jeho priečelie zahaľuje lešenie. Na tomto mieste bola Johanka pokrstená, aj keď po častých prestavbách z pôvodného kostolíka veľa nezostalo. Šesť malých farebných okien znázorňuje dôležité udalosti jej života. Vďaka tmavým tónom je v kostole šero, ako v dobe, z ktorej vzišla. Vonku však svieti oslnivé slnko, ako symbol svetla, ktoré priniesla.

V tichu opúšťam dedinku a túlam sa po okolitých lúkach. Na kopci nad dedinou stojí štíhla bazilika Sainte-Jeanne d’Arc. S jej stavbou sa začalo v roku 1881 a vysvetená bola v roku 1926, šesť rokov po Johankinom svätorečení. Je postavená na mieste, kde počula hlasy. Tu sa dozvedela, kde nájde svoj meč, tu jej sv. Michal ukázal, ako ma vyzerať jej štandarda, pod ktorou povedie vojsko.

Nádherné fresky na stenách bazilyky sú odmenou za strmý výstup rovnako, ako pohľad na protiľahlé údolie. Som tu sám a mohol by som pokračovať v rozprávaní príbehu, ktorý by dnešní hisrorici, ak by nebol doložený dobovými dokumentami, určite považovali len za vymyslenú rozprávku. Ale všetko má svoj čas. A teraz je čas pokračovať v ceste.

Za hodinku sa dostávam po rovnej ceste vedúcej medzi pšeničnými poliami do Chaumontu a v ňom dokonale zablúdim. Neviem sa už vôbec zorientovať a strácam predstavu, kde je sever. Stojím na okraji rušnej štvorprúdovky a snažím sa niečo vyčítať z mapy. Okolo prechádza chlapík na superšporte, tak naňho zamávam. Zastavuje a snaží sa mi nakresliť plán, ako sa dostanem z mesta. Nakoniec uzná, že nákres je nezrozumiteľný už aj jemu a tak ma radšej z mesta vyvádza sám. Nasledujem ho vyše päť kilometrov, kým sa za mestom kývnutím nerozlúčime. Zvyšných 60 kilometrov do Chatillonu zvládam za hodinku. Nudná rovná cesta ako v amerických filmoch. 10 minút rovno, potom mierne doprava a znova 10 minút rovno...

V meste je útulný kemp, v ktorom zostávam na noc. No ešte pred tým, než zaleziem do spacáku, sa idem prejsť po večernom meste. To je ale po deviatej už vyľudnené. Len mladí chlapci sa na žiletkách a rádoby tuningových autách preháňajú ulicami. Starkí zasa posedávajú na lavičkách pred domami a zdvorilo odpovedajú na môj pozdrav. Pred pouličnou kaviarňou zasa stojí len o málo mladší Gold Wing. Na spomalené mesto sadá pozvoľne tma. Tma, ktorá chráni pocestných.

Pocit 2 – Orleans

„Vzala jsem prapor do rukou, když se šlo do útoku, abych se vyhnula tomu, že bych někoho zabila. Nikdy jsem nikoho nezabila. Čtyřicetkrát mám raději svůj prapor, než svůj meč...“
/Jeanne d’Arc – archív/

Ranné balenie trvá o poznanie dlhšie. Dôsledok prejavujúcej sa únavy. Vďaka podrobnej mape Michaelin za 5 eúr, konečne začínam vyhrávať navigačné šachove partie s krajinou. Cesta znova vedie medzi poliami s dozretým obilím. Odtrhávam jeden klas a schovám ho k vetvičke zo včerajška. Bez zastavenia prechádzam Montbard a odbočujem z hlavnej cesty na D157. Polia a lesy, lesy a polia. Avallon a za ním prudké klesanie. Odkiaľ sa tu vzalo, keď už druhý deň idem po rovine.

Prechádzam dedinami so stredovekými kamennými domami a veľkými kostolmi. Každý z nich by u nás bol raritou. Na každom kroku je niečo, čo by stálo za pozretie, odfotenie. Zrazu sú tu z ničoho nič serpentíny a za kopcom už vidno Vézelay s bazilikou sv. Márie Magdalény. Pri vstupe do mesta tankujem a potom už stúpam strmou hlavnou ulicou vydláždenou kockami k bazilike. Kostolu, ktorý svojimi rozmermi a krásou prekonáva mnoho katedrál. Sám sa ňou nikdy nestal, keďže vo Vézelay nesídli biskup.

Z bezoblačnej oblohy páli poludňajšie slnko a teplota stúpa vysoko nad tridsať. Motorku nechávam v bočnej uličke a idem do chrámu, ktorý ma za sebou pohnutú minulosť. Jeho vznik siaha až ku koncu prvého tisícročia, keď do tunajšieho benediktinského kláštora sv. Márie Magdalény smerovali dlhé zástupy pútnikov, ktorí sa chceli pokloniť zostatkom svätice. Naviac Vézelay bolo jedným zo štyroch východísk púte do Santiaga de Compostela. V kláštore nechávali štedré milodary, z ktorých už roku 1094 vyrástla nová bazilika a roku 1104 bol vysvätený chór a priečna loď. O štrnásť rokov neskôr však došlo k nešťastiu. Pri požiari sa zboril strop a v sutinách pochoval tisícku pútnikov.

Ešte tento rok sa však začalo s výstavbou románskej lode, ku ktorej pribudol gotický chór. Na vtedajšiu dobu mal kostol úctyhodné rozmery. 18 metrov výšky a 62 metrov dĺžky. A obrovský význam, keďže práve tu predniesol svoju reč Bernand z Clairvaux, vyzývajúci ľud a šľachtu k účasti na prvej križiackej výprave a práve tu prijali Filip Francúzsky a anglický kráľ Richard kríž bojovníkov za oslobodenie božieho hrobu.

Vchádzam dnu cez predsieň, ktorá musela byť v polovici dvanásteho storočia ku kostolu pristavená, aby dokázala pojať zástupy pútnikov. Od hlavnej lode ju oddeľuje mohutná viacdielná drevená stena, ktorá sa da v prípade potreby odsunúť. Vysokú klenbu lode držia oblúky s čiernych a bielych kvádrov, steny a kaplnky zdobia desiatky sôch a biblických výjavov. Mojžiš na jednom z nich sype zrno v podobe Starého zákona do mlyna, ktorým je Ježiš a sv. Peter do vriec zachytáva múku v podobe Nového zákona.

Úzkym schodiskom zostupujem pod oltár, kde su uložené ostatky svätice. Alebo by mali byť, keďže na začiatku štrnásteho storočia sa prišlo na omyl a skutočne ostatky sv. Márie Magdalény sa našli v Provencii. To malo na mesto katastrofálne následky. Prúd pútnikov ustal a s ním aj pravidelný vysoký príjem. Drancujúci hugenoti, ani revolúcia kostol rovnako nešetrili. Dielo skazy zavŕšil blesk, ktorý kostol v roku 1811 takmer úplne zničil. Našťastie bol znova obnovený a ja si dnes môžem v jeho tieni odpočinúť.

Vo 23 kilometrov vzdialenom Clamecy nezastavujem, aj napriek jeho katedrále a skutočnosti, že sa tu po páde Palestíny vystriedalo päťdesiat betlehemských biskupov. Entrains, St. Amand a v Neuvy sur Loire sa po prvý krát dostávam k Loire – rieke ktorá oddeľovala Francúzov od Angličanov v storočnej vojne. Rieke, ktorá ma dovedie do Orleansu.

Obchádzam Gien a v Ouzouer schádzam z hlavnej cesty a idem po ceste, ktorá tvorí hrádzu. Ráz krajiny sa zmenil a okolie poznačila prítomnosť rieky. Rákosie, kempy, cyklistické chodníky. Proste rekreačná oblasť. V každom mestečku veľký gotický kostol, hradby. Tu sa písala jedna z kapitol histórie.
Prechádzam cez Chateauneuf a v St. Denise sa dostávam na južný breh Loiry. Na breh, po ktorom kráčala Johanka so svojím vojskom. Tak som sa tu dostal ja. Ale kde sa tu nabrala ona? A odkiaľ vzala vojsko?

Zanechali sme ju v momente, keď odchádzala z rodných Domrém a smerovala do Vaucouleurs a už vieme, že jej misia v pevnosti bola úspešná. Johanka, po tom čo na svoju stranu strhla obyvateľov aj veliteľa pevnosti vydáva spolu s odporúčaním a šiestimi sprievodcami - ochrancami koňmo do Chinonu. Píše sa rok 1429 a jedenásť dňová, vyše šesťsto kilometrová cesta je úctyhodný výkon pre mladé vidiecke dievča, ktoré doposiaľ nikdy neopustilo rodnú dedinu. Najmä ak bola vykonaná počas chladných februárových nocí a viedla územím obsadeným Angličanmi a Burgunďanmi. To v tej dobe bolo jedno.

Po príchode do Chinonu však nemala ani zďaleka vyhrané. Prelomiť nedôveru dvora bolo rovnako ťažké. Douphina, ktorého v dave spoznala okamžite, aj keď ho nikdy predtým nevidela, presvedčila v súkromnom rozhovore. Čím, to zostáva dodnes skryté. Bola to jediná vec o ktorej Johanka odmietla pred súdom vypovedať a budúci kráľ to tiež nikdy neprezradil. No trvalo ešte tri týždne, než vyšetrujúci cirkevný učenci a hodnostári vyriekli konečný verdikt. Pannu Janu posiela Boh a jej hlasy sú skutočné a pochádzajúce od neho.
Od tejto chvíle Johanka stojí v čele kráľovského vojska, aby naplnila svoj sľub: „Zaveďte ma do Orleánsu a ukážem vám znamenie, pre ktoré som bola poslaná.“

Tak sme sa tu stretli, pred bránami mesta, oddelený len valom necelých šiestich storočí. Unavení prekonanou cestou, tešiaci sa na udalosti nasledujúce. Počas siedmich dní mi na tachometri pribudlo dvetisíctristo kilometrov. Dávam do poriadku seba aj motorku, ktorá šľape bez najmenšieho problému. Len som niekde stratil jednu z dvojice skrutiek držiacich kryt výfuku. Ten teraz visí nakrivo, až pokiaľ ho znova neupevním sa kolene vyrobenou svorkou. Vysporiadať sa s vlastnou únavu bude ťažšie, idem preto v kempe na predmestí skoro spať. Na prehliadku mesta budem mať zajtra celý deň. Jediný voľný deň na tejto ceste.
Ani Johanka nezaháľa. Vo svojom provizórnom tábore, nikto si už dnes nevie vysvetliť ako, presvedčí vojakov, aby vykonali pred útokom generálnu spoveď, zatiaľ čo sama pripravuje jeho stratégiu. Stratégiu, pri ktorej jej generálovi naskakuje husia koža. Johanka je však neoblomná. „Ak vo mňa neveríš, odstúp.“
- - - - - - - - -

Do centra je to z kempu asi šesť kilometrov. Rozhodujem sa prejsť ich pešo, aby mi nezakrpateli nohy. Pri chôdzi sa mi aj dobre premýšľa a ja si potrebujem v hlave zrovnať zážitky posledného týždňa. Ani neviem ako a ocitol som sa na brehu Loiry a za ňou som už videl dvojitú vežu orleánskej katedrály, neklamný znak, že som na mieste.

Uličkami starého mesta som došiel až k nej a zamieril do neďalekého informačného centra. Je čas poslať pohľadnice aj čo to povyzvedať o meste. Hlavne ma zaujíma, kde nájdem dom, v ktorom bývala Johanka a z ktorého je dnes múzeum, skrývajúce v depozite cenné písomnosti z jej života. Dostávam tu všetko. Pohľadnice, mapku mesta na ktorej mi ochotná pôvabná francúzska zakrúžkuje všetky miesta, na ktoré sa pýtam. Len známky nemajú. A tak k ospravedlňujúcemu úsmevu pribudne na mape ešte jeden krúžok. Pošta.

Mám čas, keďže múzeum má práve obedňajšiu prestávku. Chodím preto po starých uličkách a fotím. Idem do katedrály sv. Kríža, veď svoje výťazstvo oslavovala práve tu. Je to peťloďná katedrála, ktorá ma ohromuje svojou majestátnosťou, rozmermi a proporciami. Z letáčika sa dozvedám, že je 136 metrov dlhá, 41 m široká a 106 m vysoká. Omšu je možné v hlavnej lodi sláviť na dvoch miestach. V strede križujúcich sa lodí a menšie omše pri oltári na jej začiatku. V severnej priečnej chrámovej lodi podopierajú piedestál so sochou Johanky dva zlaté leopardy, predstavujúce Angličanov. Na oltári sú zasa vyrezané dramatické momenty bitky. V desiatich farebných oknách po bokoch sú znázornené najdôležitejšie momenty jej života. Hlasy, odchod z Vaucouleurs, poznanie douphina, v čele novej armády, bitka o Orleans, prijatie na dvore, korunovácia Karla VII, zajatie, súd, upálenie.

V meste snáď niet miesta, kde by človek nenarazil na jej sochu, obraz, niečo čo nesie jej meno. Ale mojim hlavným cieľom je dochovaný dom, v ktorom Johanka po oslobodení mesta od apríla do mája 1429 bývala. Nachádzam ho na konci ulice, ktorá sa volá, akože ináč – rue Jeanne d’Arc. A múzeum nesie meno Maison de Jeanne d’Arc. Tu sa dozvedám, že ten dochovaný dom nie je až tak dochovaný. Je to jeho presná kópia zo 60. tokov predminulého storočia. V múzeu sú makety bojísk, hradov a opevnení, kde si človek urobí predstavu o jej vojenskom údele. Len jedno sa nedozvie. Ako Johanka v skutočnosti vyzerala. Nepoznáme jediný jej dobový portrét, jedinú vierohodnú kresbu.

Ale to sa už vypína hlavné osvetlenie a melodický hlas, spolu s lúčom bodového svetla vedie návštevníka po jednotlivých etapách jej života a po miestach ťažkých bojov, z ktorých nie všetky boli víťazné.
Obyvatelia Orleansu po dlhých mesiacoch obliehania hladovali. Bola to najdôležitejšia bašta Francúzov, nakoľko len tu bol tok rieky dosť plytký na to, aby ho mohla prekročiť veľká armáda. Preto bolo tak dôležité mesto uchrániť či dobiť. Záleží z ktorej strany sa na vec dívame. Každopádne tu vojna uviazla na mŕtvom bode, aj keď bolo len otázkou času, kedy mesto padne.

A tu sa stalo niečo nevídané. Johankina viera a nadšenie, ktorému neodolali ani najvyšší vojenskí hodnostári, zachvátilo široké masy prostých vojakov aj sedliakov. Francúzsko sa ako jeden muž vrhlo do útoku a úspech nedal na seba dlho čakať. Angličania, najprv vzdorujúci mohutnej ofenzíve francúzskeho vojska, boli zahnaní na útek. Tak, ako johankina biela štandarda dodávala vlastnej armáde silu a odhodlanie, tak v radoch nepriateľa vyvolávala paniku a nútila ich k zúfalému úteku.

Obliehanie bolo prelomené a Anglické vojsko rozohnané. Do ulíc mesta okrem víťaznej armády vchádzali vozy naložené jedlom a obyvatelia Orleansu prevolávali vytúženej panne na slávu. Odvtedy, až po dnešok. Každoročne sa 29. apríla koná víťazný pochod mestom a stvárňovať v ňom Johanku je pre miestne dievčiny veľká pocta. Slobodné mesto Orleans sa stalo víťazným míľnikom vo vojenskom ťažení naprieč Francúzskom. Aj keď šíp zabodnutý v jej krku predznamenával aj neblahé udalosti v ďalšom osude.

Výklad pokračuje, ale to by sme predbiehali. Schádzam po úzkych schodoch do vestibulu a z vkusných suvenírov si vyberám niečo, čo by mi pripomínalo tento deň. Dievčička spoza pultu sa na mňa usmieva. Vraj tu už dávno nemali niekoho, komu prehliadka pomerne malého múzea trvala tak dlho.
„Asi tu už dlho nebol niekto, kto by sa s ňou prišiel porozprávať.“

Vo francúzskych mestách sa hlavné ulice nekrižujú, ale mieria do jediného bodu s kruhovým objazdom s pamätníkom v strede. Tu je to Place du Martroi. Je to aj centrum víkendového života a tak sobotný podvečer tu trávi množstvo domácich aj turistov. Na podstavci s bordového mramoru stojí jazdecká socha Johanky na krásnom bielom koni. Svoj meč kloní pred vlajkou Francúzska a Európskej únie. Trocha bokom hraje živý bigbend a do tvári ľudí vnáša úsmev. Chodci nevdojak prispôsobujú rytmus svojich krokov úderom bubna. Deti sa tešia z kolotoča, zatiaľ čo ich rodičia posedávajú v pouličných kaviarničkách pri horúcej káve, či nad stránkami sobotného vydania miestnych novín. Mladý pár odpočíva v skromnom kúsku tieňa, ktorý vrhá pamätník. Kto by si tu dnes ešte spomenul na koniec apríla 1429, keď korytom Loiry tiekla krv. Možná len ja, sediac v „rohu“ kruhového námestia. Ale tak to má byť. Johanka vrátila Francúzku budúcnosť a ono ju teraz žije.

Pocit 3 – Rouen

Sílu zemi, popel ohni, vode slzy dám a vzduchu dým, ja odpouštím i soudcům svým... Prosím Pane přijmi duši mou, tak čistou zas, jaks mi ji dal, dovol mi s křídli andělú k tobě se vznést, nad bolest...
/Z muzikálu Johanka z Arku/

Na rozdiel od dejín kresťanstva ma politika až tak nezaujíma. Aj keď kráčajú ruka v ruke stáročiami. V slnečné nedeľné ráno som však s ňou chtiac – nechtiac konfrontovaný. Francúzsko má snáď najsilnejšie odborové hnutie v Európe a ľudia sú tu ochotní a pripravení štrajkovať za čokoľvek. Výsledkom je aj voľná nedeľa, počas ktorej je až na pár reštaurácii a kaviarni všetko zatvorené. Aj benzínové pumpy. Funkčných je pár čerpacích bezobslužných automatov na karty a jedinú otvorenú pumpu s dlhým radom áut nachádzam až na výpadovke na Paríž. Tankujem po okraj. K oceánu by to aj mohlo stačiť.

Po pár kilometroch sa cesta vetví. Opúšťam smer Paríž, keďže tá pred Johankou zavrela svoje brány a nechala jej ochutnať porážku. Odbočujem na Chartres, ktoré je pre mňa väčším lákadlom. Najprv som chcel ísť po vedľajšej ceste, ale je nedeľa, cesty sú prázdne a hlavná cesta je aj tak neširoká dvojpúdovka vinúca sa poliami s obilím. Dokonca povedľa nej míňam dva veterné mlyny. Ale to sa už v diaľke predo mnou začínajú rysovať kontúry slávnej a záhadnej prvej gotickej katedrály.

Samotné Chartres ma prekvapuje svojou malosťou. Čakal som mesto ako Orleans a pritom Chartres je nepomerne menšie. Naviac leží na kopci, takže sa dá objať jediným pohľadom. Historická časť je obohnaná hradbami a vodnou priekopou, celá z uzučkých jednosmerok, do ktorých sa akurát zmestí jedno auto. Chodím dokola a neviem nájsť cestu ku katedrále na vrchole kopca, aj keď ju mám neustále pred očami. Tak sa na to vykašlem a vchádzam do protismeru. Výhoda malého motocykla, ktoré tu dopraváci neberú až tak vážne.

Parkujem hneď pod južným portálom, kde za kamennými zátarasami už stojí jeden Panteón. Obzerám si slnkom presvetlené priečelie a chvíľu mi trvá než uverím, že som skutočne tu. Čítal som o nej toľko, od strohých odborných článkov po najfantastickejšie konštrukcie snílkov. Teraz pred ňou stojím, dotýkam sa chladného kameňa a musím parafrázovať text tabule na boku lode Cuty Sark: Toto je míľnik na ceste ľudskej kultúry. Takúto stavbu svet už neuvidí.

Gotika je mojou srdcovou záležitosťou. Tie mohutné kamenné otázniky, plné nevyslovených otázok ma lákajú ďaleko viac ako odpovede renesancie. O znudených a samopašných neskorších štýloch nehovoriac. Z vrcholných diel gotiky som už niečo videl, ale tu stojím ohromený. Mohutná a nádherná vo svojej jednoduchosti. Oporné piliere postrádajú ľahkosť neskorších čipkovito zdobených oblúkov a sú tvorené mohutnými blokmi svetlého kameňa. Strohá účelnosť neodvádza pozornosť od podstatného a pozornému oku ukáže tajomstvo dávnych staviteľov – fantastický prenos síl a tiaže kameňa od špičky veže až po jej základy. Každý kameň tu má svoje miesto. Každý je iný, neopakovateľný a rovnako dôležitý. Bez obyčajného obdĺžnikového kvádra v základoch by nebolo ani nádherného štítu. Je to model stvorenia. Ani jeden človek nie je dôležitejší, ako ten druhý. Architekt to vie, kamene z priečelia na to často zabúdajú.

Dnu vchádzam hlavným vchodom. Okamžite ma pohltí trojlodný systém, ktorý sa od kríža priečnej lode rozširuje o ďalšie dve. Absencia ozdôb exteriéru je vyvážená členitosťou a výzdobou interiéru. Niečo podobné som ešte nevidel. Takmer štyritisíc vytesaných sôch zdobiacich chrám, spolu s piatimi tisíckami, ktoré sú znázornené na jeho oknách. Vnútorná časť centrálnej lode je oddelená stenou – akýmsi kamenným baldachýnom so soškami znázorňujúcimi výjavy zo života Ježiša Krista. Snehobiely mramor svieti do priestoru, ktorý napĺňajú tóny práve slúženej omše.

Obchádzam vnútro katedrály a potom si ju obzerám ešte raz z vonku. Severný portál je zrekonštruovaný a vyznieva oveľa krajšie a bohatšie ako južný, aj keď smeruje do úzkeho priestoru malej uličky. Do začiatku hlavnej omše mám ešte čas a tak sa v myšlienkach prenesiem do ďalekého Jeruzalema. Nemám tu priestor písať o prvej križiackej výprave, o rokoch, ktoré Hugo de Champagne s ôsmimi druhmi strávil v podzemí Templu, polemizovať o tom, čo tam našiel, keď hneď po návrate zo Svätej zemi postavil tento jedinečný chrám, prvý svojho druhu. Nemám priestor rozvádzať, prečo bol tento chrám, spolu ako šesť, tesne po ňom postavených chrámov zasvätený Matke Božej, ako symbol rodiaceho sa mariánskeho kultu. A prečo tých sedem katedrál vytvára na zemskom povrchu geometrický obraz súhvezdia Panny. Otvárajúce sa pekelné brány, pečate, záhadný voz, kalich, Ježiš stojací na hlave draka a leva... Podarí sa niekomu fragmenty vystupujúce z kamenných stien spojiť do jediného príbehu?

Je jedenáť hodín, čas hlavnej omše. Spieva na nej asi dvestočlenný zbor, dirigentka usmerňuje aj spev ľudí. V priestore katedrály sa zvuk šíri neuveriteľným spôsobom. Je to neskutočný zážitok. Po omši idem von. Pred katedrálou parkuje zástup motoriek. Motorkári v koži aj oblekoch opúšťajú chrám a so zvukom zvonov sa mieša rev štartujúcich motorov. Na rohu malého námestia sa radia v úzkej uličke do dlhého zástupu. Je to ako pri spanilej jazde na motozraze. Aj ja odchádzam. Smer Atlantik.

Je strašne horúco. Potím sa a nepomáha ani postupné vyzliekanie. Z horúčavy mi už začína byť zle. Zatvárajú sa mi očí a pozornosť klesá. Na rozpálenej rovnej ceste nie je žiaden tieň. Aj napriek neustálemu pitiu už ledva vnímam okolie. Bojím sa, že ma chytia mdloby. Preto nikde nezastavujem a snažim sa čo najskôr doraziť do cieľa. Prázdne križovatky prechádzam na červenú a počítam kilometre, až je tu konečne oceán.

Zastavujem v prvom kempe na ktorý narazím v Houlgate. Som tak doriadený, že sa ani nepýtam na cenu štyroch hviezdičiek. Len si ľahnem do tieňa, pijem a odpočívam. Potom idem k oceánu, ktorý mám od stanu asi 500 metrov. Cestou treba ale zdolať asi 200 metrov vysoký útes. Motá sa mi hlava, slnko je stále ostré a horúce. Vyzliekam sa a vrhám sa do vody. Je studená, ale tentokrát to vítam. Už dávno som si tak nevychutnal pohyb vo vode.

Plávam priamo na šíry oceán a keď ma pud sebazáchovy donúti otočiť sa, naskytá sa mi šokujúci pohľad. Akýsi chlapík berie moje veci pod pazuchu a uteká s nimi k útesu. To my ešte chýbalo. Som ďaleko, aby som mohol akokoľvek zasiahnuť. Našťastie kľúče od motorky mám priviazané o plavky. Ale čo to? Chlapík sa otáča, máva na mňa a šaty s teniskami mi kladie na vysoký kameň. Práve mi to došlo. To nie je zlodej ale záchranca. Zabudol som, že v Atlantiku príliv postupuje veľmi rýchlo a dosahuje výšku niekoľkých metrov. A ja ho práve zažívam. Keď vychádzam z vody, kameň na ktorom som mal pôvodne veci je už dobrý meter pod hladinou.

Výstup na útes preveruje moju kondičku. Je už po ôsmej, ale slnko je ešte vysoko a stále hreje. Čas do západu si krátim fotením, ešte si idem zaplávať do bazénu v kempe a nakoniec odpovedám na došlé sms-ky. Hlavne tá od dcéry mi vlieva nové sily: „Tato, asi budem mať trojku z chémie. Mamke som to ešte nepovedala, ale tebe píšem, lebo si ďaleko.“ Výhoda mať otca na cestách.

Po bezoblačnom dni ma ráno čaká prekvapenie. Je zamračené a od oceánu na západe sa valí čierňava. Keď dorazila v podobe hmly na pevninu, všetko zvlhlo a lepí sa od nazrážanej soli. Oveľa viac ako mne to ale vadí elektrike. Štartér sa nechce prebudiť a smerovky sú zasa až príliš čulé. Ak sú tu takéto rána častejšie, nechcel by som mať na starosti antikoróznu ochranu konštrukcii.

Po siedmich kilometroch zastavujem pri nábrežnej promenáde vo Villers sur Mer. Tu sa k oceánu dostal aj Dylan a ja do denníka zaznamenávam: 20. jún 2005, 2584 km, 10:30 – Atlantický oceán. Ďalej na západ to už skutočne nejde.

Všetko, čo človek naozaj chce, sa mu nakoniec splní. Po ďalších siedmich kilometroch vchádzam do vyhláseného letoviska Deauville. Len sa vlúdila chybička. Ja som túto tabuľku nechcel vidieť na začiatku mesta, ale na boku svojej motorky. Ale aj tak som vďačný pohľadu na štíhle jachty kotviace v prístave, v ktorom sa definitívne lúčim s morom. A nechávam smerovým tabuliam, aby ma viedli na Ruen.

Pred Beuzeville cesta znenazdajky prudko stúpa a ja sa dostávam z mrakov na teplé slnko. Zastavujem pri pekárni a kupujem čerstvé bagety. Asi 500 metrov ďalej sa z vedľajšej uličky šuchne predo mňa dievčička v starej peugeotke, aby o dvadsať metrov ďalej prudko zabrzdila a bez smerovky odbočila. Skoro som jej nastúpil do kufra. Dievčička, nedievčička, tak toto si zaslúži pokarhanie. Či skôr potrúbenie. Len kde mám klaksón. No nič, doposiaľ som ho ešte nepoužil. Až zastavím, pohľadám.

Prechádzam cez dedinky a mestečka s domami roztrúsenými povedľa hlavnej cesty, ako v amerických filmoch. Obraz schátraných priečelí halia oblaky prachu, ktoré víria kolesá ťažkých nákladiakov. Ale už je tu Moutineaux a v ňom odbočka na vedľajšiu cestu, po ktorej sa dá do Ruenu dostať popri Seine. A pri posedení pri pokojnej rieke sa môžem znova vrátiť k prerušenému príbehu.

Johanku sme opustili v čase jej najväčšej slávy po víťaznom vstupe do ulíc oslobodeného Orleansu. Odvtedy ubehli dva roky. Dva roky, počas ktorých doviedla kráľa ku korunovácii (o tom ešte budeme hovoriť neskôr), utrpela prvú porážku pri Paríži, keď predtým prestala na určitý čas počuť hlasy, dosiahla rad zdrvujúcich víťazstiev na severe krajiny, no zároveň musela čeliť intrigám a žiarlivosti na kráľovskom dvore. Pre Karola VII, ktorého priviedla na trón začala predstavovať nebezpečenstvo, keďže ju ľud zbožňoval viac ako kráľa. Ten ju s malým oddielom posiela do nezmyselnej potýčky za hradbami Compiegne, kde Johanka 23. mája 1430 upadá do anglického zajatia.

Nasleduje rok väznenia, výsluchov, súdnych pojednávaní, končiaci vykonštruovaným obvinením. Súd pod vedením biskupa Cauchona, ktorý za úplatu viedol vyšetrovanie požadovaným smerom, donútil Johanku pod hrozbou mučenia a večného zatratenia, aby sa vzdala svojho údajného kacírstva. Tá po prvý a posledný krát podľahla a tak bola odsúdená na doživotný trest. Keď sa ale spamätala, svoje priznanie ihneď odvolala. Vtedy zapisovateľ na okraj spisu dopísal: Responsio mortifera – slová znamenajúce smrť.

V stredu ráno, 30. mája 1431 vystúpila v obkľúčení anglických vojakov na hranicu. Keď plamene začali olizovať jej bosé nohy, volala, aby jej do rúk vložili kríž. Jeden z prizerajúcich dedinčanov zviazal do jeho podoby dve klátiky a vyhovel jej želaniu. Keď o štvrtej popoludní vojaci rozhrabávali popol a sypali ho do Seiny, našli jej plameňmi nedotknuté srdce.

Ruen. Hlavné mesto Normandie, je jedno z najstarších miest Francúzska. Po jednosmernom chaose sa konečne dostávam po rue de la Republique na námestie so slávnou katedrálou, pri ktorej zaparkujem. Na vydláždenom priečelí zamkýnam motorku o značku zákaz zastavenia. Ďalšia skúška francúzskej tolerancie. Na námestí je aj prírodovedecké múzeum, v ktorom má svoju kanceláriu informačné centrum. Dostávam v ňom mapu mesta a dozvedám sa, na ktorom námestí bola Johanka upálená. Idem priamo tam.

Miesto upálenia označuje už zďaleka viditeľný, dvadsať metrov vysoký kovový kríž, prichytený na podstavci v podobe jazyka plameňa. V jeho tesnej blízkosti vyrástol moderný kostol z dreva a skla, ktorého obrátene oblúky vytvárajú podobu plameňov a okna v podobe rýb splývajú so strechou s podobe rybích šupín. Tak ako pred šesťstoročím, je na place du Vieux-Marché trh a kostolný komplex naň plynule naväzuje. Zotrvávam v jeho dôstojnom tichu a snažím sa porozumieť ťažkým májovým dňom. Posledným dňom Johankinho života. Na pult za oltár kladiem kríž z vetvičky hrabu spoza jej rodného domu a klasu obilia z burgundských polí, ktoré oslobodila.

Potulujem sa bezcieľne uličkami Ruenu až sa znenazdajky dostávam späť ku katedrále. V stále prebiehajúcej rekonštrukcii sa katedrála zbavuje stáročnej špiny a opravené miesta žiaria belobou. Manet, venujúci stavbe tridsať svojich štúdii svetla, by ju už asi ani nespoznal.

Práve je v rekonštrukcii jedna z veží. V chráme za oltárom sú poskladané sochy svätých z jej výklenkov. Je tam aj sv. Jakub s mušľou na klobúku, s otvorenou knihou v jednej a pútnickou palicou v druhej ruke. Sv. Jakub je patrónom pútnikov a k jeho hrobu v Santiagu de Compostela vedie druhá najvýznamnejšia púť v kresťanskom svete. Pozornému cestovateľovi neujdú značky a znamenia, ktoré označujú cestu sv. Jakuba naprieč Európou. A snáď každého pútnika tam raz dovedú.

Aj tak sa tu dejú divné veci. Časť Jakabovej palice je ulomená, v prednej kaplnke je práve pohreb. Svätí z veže tu zostúpili na zem, ľudí pochovávajú... Odchádzam.

Pocit 4 – Remeš

Cesta je volná můj králi, když vojsko já svým tělem – duší chráním. Pán Bůh se smiloval, dal vítězství tvým zbraním. Anglické pevnosti se hroutí jak podťaté a oni prchají. Tvé vojsko se jim směje, slavně jsme zvítězili u Patay. Cesta je volná douphine...
/Z muzikálu Johanka z Arku/

Opúšťam Ruen aj Seinu preslávenú svojimi zámkami a parkami a mierim k poslednej zastávke - Remešu. Pre chronologickosť príbehu sa žiadalo Remeš pozrieť pred Ruenom, kde sa pozemská časť príbehu ukončila, no z cestovateľských dôvodov som to urobil tak, ako som to urobil. Tolerantný čitateľ pochopí, tomu druhému sa aj tak nezavďačím.

V dopravnom zmätku sa dostávam na dialnicu E402. Je preplnené autami a hlavne kamiónmi. Ale aspoň stretávam skupinku Angličanov na športových autách. Maseratti, Lotus. Dodge. Konečne je tu východ 12 a tak sa okľukou cez Buchy, Forges a v St. Aubin dostávam na E46, po ktorej som chcel ísť.

Je znova teplo. A to som z Ruenu vyrazil o štvrť na päť. Teplomer pri ceste ešte o šiestej ukazoval 34 stupňov. Cesta ubieha rýchlo, veď aj idem permanentných 80-90 km/h. V Beauvais tankujem, aj keď to ešte nieje akútne. Ale je už šesť a bojím sa, že pumpy zatvoria. Tu vo Francúzsku sa nedá spoľahnúť, že budú mať dlho otvorené.
Napriek pokročilému času si ešte doprajem teplú večeru a chvíľku odpočinku. Začína pofukovať príjemný vetrík, no bundu mám aj tak úplne prepotenú. Ja som si už zvykol, ale nechcem domýšľať, ako musím smrdieť pre okolie. Prirovnanie: Smrdí ako motorkár má určite svoje opodstatnenie.

Konečne je tu Compiegne. Na prehliadku nie je čas a vežu jeho chrámu postrehnem len ľavým očkom. Pokračujem a po tridsiatich kilometroch prichádzam do plánovaného kempu medzi rozvetvenými ramenami rieky Aisne s kačicami, rybami a hlavne žabami, ktoré o sebe dávajú hlučne vedieť. Stan si staviam pri kamennom altánku. Romantické miesto. Kemp je luxusne vybavený a vyzerá fakt dobre. Som zvedavý, koľko budem platiť.
Ráno sa moje obavy z ceny zvyšujú, keďže som to mal so živým zborom. Celú noc cvičil žabí orchester a aj napriek únave a inak dobrému spánku som nemohol odolať a nepočúvať. Moja láska k prírode prekonala naozaj ťažkú skúšku.

Najvyšší vidí, že dnes nie som disponovaný na orientačné cvičenia a tak ma odmení za statočnosť. Naprieč Remešom vedie diaľnica. Ešte pred vstupom do mesta je veľká informačná tabuľa s číslami výjazdov a miestami, kam sa dostanete. A ak ste si ju nestačili prezrieť, je tu po druhý aj tretí krát. Tak je mi jasné, že výstup 23 je do centra a 24 ku katedrále. Ešte mám par minút na rozmyslenie, kam najprv pôjdem.
Nakoniec si vyberám katedrálu. Mesto je perfektne značené a šípky ma privádzajú až pred hlavný vchod. Nestoja tu žiadne motorky a tak vychádzam na chodník a moto zamkýnam o značku zákaz státia. Keď to vyšlo včera, prečo aj nie dnes.

Trocha sa porozhliadam po okolí a vchádzam dnu. Otvorený je hlavný vchod. Vstup do katedrály ma nijako zvlášť neoslňuje. Buď som si už zvykol, alebo je to tým hlavným vchodom. Oveľa viac ma totiž fascinuje pohľad do bočnej lode, na konci ktorej je vždy fantastická hra svetla, tieňov, línii a tajomnosť zakriveného priestoru. Sadám si do jednej z lavíc a dívam sa na oltár. Zrak sa mi zamlžuje a ja vidím vedľa seba kráčať muža v kráľovskom plášti, držiac za pravú ruku útlu krátkovlasú dievčinu v žiarivom vojenskom brnení. Priestorom zaznejú fanfáry a po nich ohlušujúci zvuk varhanových píšťal. Kde som sa to dostal?

Na vnímanie dnešného človeka to bola čudná doba. Moc, rozdelená medzi duchovných a svetských hodnostárov mala svoje pravidlá. Nový dedič trónu – douphin sa nestával kráľom okamžite. Korunu získal až po vysvätení biskupom v k tomu určenej katedrále. Francúzsky králi boli už od roku 496 vysväcovaný svätým olejom v remešskej katedrále.

Doviesť sem, do srdca Angličanmi okupovaného územia na sklonku storočnej vojny nového douphina, bol nadľudský výkon. No Johanka sa ho zdarne zhostila. Po víťazstve pri Orleanse bol nový cieľ jasný. Aj napriek obrovskej vzdialenosti a množstve pevnosti kráľovská armáda pod Johankiným vedením postupovala od víťazstva k víťazstvu. Angličania často utekali len pri vzhliadnutí jej štandardy, nakoľko jej povesť ďaleko predbiehala predný voj vojska. Nečudo, že cieľom anglických veliteľov už nebola francúzska armáda, ale Johanka sama. Tá však až na zranenia pri Orleanse a Paríži prechádzala bitkami bez ujmi.

Pevnosti boli dobývané jedna za druhou až 18. júna 1929, po zdrvujúcej porážke nepriateľa pri Patay, bola cesta do Remeša voľná. Douphin, z vôle Božej Karol VII, bol pomazaný na právoplatného francúzskeho kráľa. 17. júla 1929 ho za ruku z katedrály vyviedol pred ľud samotný biskup, zatiaľ čo kráľ svojou pravicou k jasajúcemu davu viedol Johanku. Dav jasal a prevolával na slávu. Ale beda, nie kráľovi, ale Johanke. Tá si to na rozdiel od kráľa všimla a tak vytiahla svoje prsty z kráľovej dlane a stratila sa v šere chrámu. To však neuniklo silným Francúzska, pre ktorých sa Johankina popularita a jej vplyv na kráľa stávajú tŕňom v oku.

Francúzsko, ktoré už bolo takmer vymazané z mapy, je zachránené. Má svojho kráľa a armádu, ktorá nadobudla stratenú sebadôveru a hrdosť. Johanka splnila svoje poslanie a je len otázkou času, kedy podľahne intrigám a rastúcej žiarlivosti a nevraživosti. Je posielaná na sever, do čoraz nezmyselnejších a beznádejnejších potyčiek, až pri Compiegne padá do zajatia. Všetci jej verný dúfajú, že kráľ zaplatí výkupné, no ten už Johanku nepotrebuje...
Ale nikto nemôže ujsť svojmu osudu. Všetci ktorí brojili proti Johanke skončili, ako skončili. Samotný Remeš bol počas bombardovania v prvej svetovej vojne zrovnaný zo zemou. A koruna dvadsiatich šiestich tu korunovaných kráľov skončila v prachu dejín.

Slávna katedrála ale vstala z mŕtvych a dnes je stále jednou z najveľkolepejších stavieb európskej gotiky. Obchádzam ju ľavou bočnou loďou. Prechádzam popri oltáru, kde sa korunovali králi. Poza oltára prechádzam do pravej lode. V druhom výklenku je socha Ježiša a hneď vedľa nej je spodobená Johanka v životnej veľkosti. Fotka tejto jej sochy zdobí aj titulnú stranu môjho itinerára. Sadám si pred ňu a odovzdávam jej svoj meč, ktorým som toľkokrát ublížil. Vymieňam ho za štandardu, aby som mohol doma rozpovedať jej príbeh. Ešte raz ďakujem za všetko a odchádzam. Vonku sa zastavím pri jej pamätníku vedľa katedrály. Tu sa moja cesta za Johankou končí, aj keď domov to mám ešte vyše 1700 kilometrov. Ale to už bude iba návrat.

Len tak naslepo sa túlam mestom. Obzerám obchody, vyberám darčeky, v pouličnom antikvariáte listujem v starých knihách. Vraciam sa ku katedrále a vedľa nej, stačilo sa lepšie pozrieť, nachádzam turistické informačné centrum. Pýtam si tam plán mesta a prospekt a idem si ešte pozrieť zopár pamiatok. Prichádzam až k domu, kde Johanka bývala počas korunovácie kráľa. Tu končí aj moja prehliadka mesta, ktoré je okrem iného aj strediskom šampanského.
Vraciam sa k motorke a tentokrát bez blúdenia opúšťam mesto. Smer Chalons. Cesta je rušná, plná aut, no len po odbočku na Bar-le-Duc, od ktorej zrazu idem celkom sám. Cesta vedie poľnohospodárskym vidiekom, často idem po červenom asfalte, aký som videl na Korzike. Medzi žltými lánmi obilia a zeleňou lúk vyzerá čarovne.

Za La Cheppe vchádzam na Ancienne Chaussée Romaine – tridsať kilometrov dokonale rovnej cesty medzi alejami stromov a pšenicou. Nič len rovná cesta občas zvlnená horizontom, obilie, stromoradia. A páliace slnko. Z opisu to môže vyznieť ako nuda, ale ísť po nej je skutočný zážitok, ktorý fotografie, akokoľvek pekné, dokážu sprostredkovať len obmedzene. Ručička palivomeru pomaly klesá až k dorazu. Zrazu, úplne nečakane je tu séria zatáčok a klesanie. V zamyslení som ich skoro prešiel rovno. Mestečko Nettancourt, za ním Laimont a ďalšie. Predajne áut, McDonaldy, ale žiadna pumpa. Až pri vstupe do Bar-le-Duc je na ľavej strane Shell. Je to do protismeru, cez zákaz odbočenia, ale nedá sa svietiť.
Tankujem 8,6 litra do deväť litrovej nádrže a následne porušujem prikázaný smer. Ale naspäť do Remešu sa mi už nechce. Za mestom sa púšťam znova skratkou cez vidiek. Je to ešte sto kilometrov, ja som unavený, no vidiecka cesta má rozptýli svojou mnohotvárnosťou a ubieha rýchlo. Sampigny, Beaumont, Saizerais. Kľud aký tu panuje ovplyvní aj mňa. Je už dosť hodín, ale aj tak zastavujem, fotím, obzerám nádherne scenérie, ktoré sa menia za každou zákrutou. A v spätnom zrkadle na ľudoprázdnej ceste nevidím nič, len zapadajúce slnko.

Rovnaký božský kľud vládne aj v rodinnom kempe za mestečkom Liverdun. Zastavujem na vrátnici, pri veľkom upravenom kvetinovom záhone, no na recepcii nikoho niet. Len vonku, za okrúhlym stolom traja obéznejší páni a jedna korpulentnejšia dáma hrajú karty.
„Prosím vás, kde je recepcia“, pýtam sa.
„My sme recepcia.“
„Môžem sa tu na jednu noc ubytovať?“, snažím sa prelomiť nezáujem.
„Moment.“
Z ich pohľadu mi je jasné, že partička nadobudla vážnosť. Kto prehraje, pôjde ubytovať hosťa. Nešťastie nechodí po horách a tak je to ten najviac široký a naviac potiaci sa hráč. Nevraživosť sa však stráca, len čo vidí slovenský pas.
„To si sem došiel na hentej mašinke zo Slovenska?“, neveriacky krúti hlavou.
A tak miesto rozbaľovania stanu sedím s nimi na prinesenej stoličke a snažím sa im vysvetliť odkiaľ a kam idem. Keď začudovaní vidia, že sa vraciam až od oceánu, na stole pribúda fľaša vína neurčenej značky a debata pokračuje. Aj keď po pravde, veľmi si nerozumieme. Ale to nevadí. Hlavne že sme priatelia a naše priateľstvo neskalí, ani keď pri odchode trocha nezvládam náklon a prejdem stredom kvetinového záhonu.

Nič netušiaci si staviam stan vedľa španielskeho karavánu. Pani domu zaháňa svojich troch pobehujúcich synov na lože hlasom, ktorý hravo konkuruje hluku stúpajúcich Mirage 2000 z neďalekej leteckej základne. Ale mne je to dnes jedno. Zaspávam spánkom spravodlivo unavených.

Epilog

Stejně tu se mnou budeš dál, ty jsi ten déšť, co po tváři stéká, mé tajemství,můj smích i pláč, jen ty víš, co já byl zač...
/Z muzikálu Johanka z Arku/

Rána sú stále ťažšie a ťažšie. Dnes sa našťastie nemám kam ponáhľať. Do Nancy je to len kúsok a tak už o pol hodiny, aj s fotením Dylana v riečnom zátiší, sa z plánika snažím zistiť kde som a ako sa dostanem do centra. Nakoniec motorku nechávam zamknutú v stojane pri pizzérii a pešo idem k hlavnej pýche mesta – námestiu place Stanislas. Na námestie sa dá dostať jednou zo štyroch pozlátených brán. Stredu dominuje osamotená socha Stanislasa Leszczynskému, ktorému mesto vďačí za svoj klasicistický vzhľad. Námestie je lemované budovou radnice, nádhernou kovanou mrežou a extravagantnými fontánami. Nie je náhoda, že je považované za najkrajšiu ukážku ucelenej mestskej zástavby vo Francúzsku.
Zato katedrála je pre mňa sklamaním. Zastavujem sa aspoň pri soche Johanky, stojacej vpravo od oltára. Snáď nejestvuje mesto vo Francúzsku, kde by nebola socha tejto národnej svätice. A aj v Nancy je malé námestie nesúce jej meno a jazdeckú sochu. Ale to je už posledný krát, keď sa stretávame. Veď všetko, čo sa malo stať sa už stalo.

Vraciam sa späť k motorke a spoznávam nevýhodu parkovania v bočných uličkách. Trocha sa potrápim než ju nájdem. Zato cesta von z mesta je jednoduchá. Pokračujem znova po vedľajšej ceste, ktorá už nie je taká rovinatá ako včera. Domy v dedinkách sú farebnejšie a pôsobia zachovalejším dojmom. Postupne sa objavujú nemecky znejúce názvy, neklamný znak blížiacej sa hranice.

Pred Saverne, aj keď som mal doposiaľ dojem, že idem stále po rovine, je zrazu päť kilometrové strmé klesanie s ostrými serpentínami s motozvodidlami. Tak ako nečakane prišlo klesanie, tak z pokoja vidieka vhupnem do víru mestskej dopravy. Ešte tankujem posledný francúzsky benzín a predo mnou je Štrasburg. Jeho štíhlu katedrálu z červeného kameňa vidím už zo vzdialenosti desať kilometrov a rovná cesta vedie priamo k nej. Ako by slúžila za nivelačný bod pri jej zameriavaní. Zatáča sa až pár sto metrov pred katedrálou, aby obišla stred mesta. Ale to už z nej schádzam aj ja a podľa šípok sa snažím pokračovať k vrcholnému dielu stredovekých staviteľov.

Šípky ma dovedú až do centra, asi dvesto metrov od katedrály, no znova tie jednosmerky! Je to na porazenie ak vidíte kde chcete, ale neustále narážate na značku „zákaz vjazdu“. Parkujem preto na Gutenbergovom námesti, na parkovisku pre motorky a tých sto metrov radšej idem pešo.
Katedrála je celá červená. Jej veža spolu s priečelím sa ako kamenná čipka týči k oblohe a pôsobí ľahko, ale monumentálne. Vchádzam dnu. Je skutočne neskutočne rozsiahla a mohutná. Nikde som ešte nevidel tak mohutné stĺpy. Ale nečudo, veď nesú váhu vyše stometrovej veže, na ktorú vedie 332 strmých schodov.

Je to trojloďová katedrála s veľkoryso riešenými interiérom. Nepôsobí tak tajomne ako napríklad katedrála v Orleans, ale ohúri priestorom a výškou. Piliere nesúce celú jej tiaž majú priemer, ku ktorému sa piliere katedrál, ktoré som navštívil ani len nepribližujú. Vysoké a farebné sú aj katedrálne okná. Zatiaľ najväčšie, aké som videl. K oltáru, ktorý je asi dva a pol metra nad úrovňou podlahy chrámu vedú mohutné schody.

Vonku je už horúco. Na námestí okolo baziliky sú na chodníkoch stoly reštaurácii. Obchádzam ich a idem na susediace Gutenbergovo námestie. V „sendviči“ si kupujem obloženú bagetu a ľadový čaj. Obedujem na okrúhlej lavičke pod lipou na okraji námestia. Celkom pekne tu hrá pouličný gitarový umelec. Prisadá si ku mne pôvabná, usmievavá francúzska v polopriehľadných letných šatách. Rozprávame rozličnými jazykmi, ale komu by to vadilo. Cez priečnu ulicu stále vidím katedrálu. Až teraz si uvedomujem, že je iná, ako všetky doterajšie. Zatiaľ čo francúzska gotika sa vyznačuje dvojicou rovných veží, táto ma jednu, ukončenú ostrým čipkovitým hrotom. Znakom gotiky nemeckej.

Štrasburg – mesto ciest, ležiaci na západnom brehu Rýna, bol ale k Francúzsku pripojený až roku 1681 a bol zdrojom neutíchajúcej nemecko-francúzskej nevraživosti. Až moderná doba z neho urobila symbol zmierenia, keď sa vďaka sídlam troch významných európskych úradov stal najdôležitejším mestom Európskej únie. (Rada Európy, Európsky súd pre ľudské práva a Európsky parlament.)

Tak ako rýnsky vodopád predznamenával začiatok cesty, jeho opätovný prechod naznačuje jej skorý koniec. Tak sa ešte narýchlo poďme pozrieť na koniec príbehu, ktorý jej dával počas dvoch týždňov cieľ a zmysel.

Johanka bola síce upálená, ale jej nezlomný duch ostal v mysliach vojakov. Jej smrť v nich ešte viac povzbudila túžbu po víťazstve a tak roku 1453 boli Angličania definitívne z krajiny vyhnaní. Johanka sama bola v rehabilitačnom procese zbavená všetkých obvinení a jej poprava bola uznaná za omyl. Katolícka cirkev na začiatku dvadsiateho storočia opätovne preskúmala jej život a dvojročne pôsobenie. Roku 1909 bola blahorečená a v roku 1920 vyhlásená za svätú. Jej sviatok sa slávi v celom Francúzsku 30. mája.

Po prekročení Rýna a nemeckej hranice sa snažím čo najskôr újsť z rušnej diaľnice do ticha Čierneho lesa. Povesť neklamala, je naozaj malebný. Hustý les v smaragdovej zeleni, kvalitná cesta, vôňa čerstvo popíleného dreva. Skoro som minul odbočku na vedľajšiu cestu, ktorá ma má doviesť do kempu. Je to kľukatá cesta stúpajúca porastom statných smrekov. Naozaj pekná jazda. Ale na jej konci kemp nie je. A vraj ani nikdy nebol. Je to po prvý krát, čo ma Tourenplaner sklamal. Vraciam sa preto na cestu č. 28 a pokračujem. V Dornstettene vidím značku camp – 200 m. Je už po ôsmej. Najvyšší čas. Odbočujem a pri stavaní stanu sledujem, ako slnko zapadá za protiľahlé kopce. Za Čiernym lesom, ktorý už mám tiež za sebou.

Ráno pokračujem, kde som večer skončil, ale najprv si pred odchodom doprajem polhodinku plávania v novom bazéne. Príjemne ranné osvieženie, na ktoré som si už akosi zvykol. Tak ako som si už zvykol na neskoré odchody. Dnes vyrážam o jedenástej.
Cesta ubieha rýchlo a vďaka schladeniu v bazéne je aj príjemná. Necítim únavu ani bolesť. Len je tu na môj vkus trocha veľa áut a občas aj kamiónov. Dva prúdy sa rozrastajú do štyroch a cesta sa mení na cestu pre motorové vozidlá. Sú na nej pekné úseky vedúce lesom, serpentíny a série zatáčok, ktoré si vďaka kvalitnému asfaltu môžem užiť.

Zatáčky ma privádzajú až do Klingensteinu, z ktorého už vidím štíhlu 161 metrov vysokú vežu ulmskej katedrály – najvyššej katedrály na svete. Vhupnem do mesta. Najprv sa riadim ukazovateľmi, no zrazu sa šípky ku katedrále stratili. Ponad strechy domov vidím ale jej vežu a tak sa orientujem podľa nej. Na jednej križovatke, kde som chcel odbočiť vľavo náhle zisťujem, že ešte treba pokračovať rovno. Pozriem do spätného, asi desať metrov za mnou je Golf. Vyhodím smerovku pomaly sa presúvam do stredného prúdu. Golf ma skoro sundal. Ak necuknem doľava, tak by som ho šuchol kolesom. A dievčička sa ešte rozčuľuje. No čo už, nástup novej generácie v germánskej marke. Hlavne že som to v zdraví prežil.

Parkujem na parkovisku pre motocykle v bočnej uličke za námestím a idem si pozrieť katedrálu. Parkujúce motorky sú ovešané zámkami a reťazami. Asi vedia prečo. Aký kontrast s francúzskom, kde sú stroje len tak odparkované kde kade, s vecami prehodenými cez sedadlo. Nemám z toho dobrý pocit, ktorý mi nevylepší ani partia viditeľne zhúlených mladíkov tackajúcich sa okolo.
Idem ku katedrále, ktorej štíhla veža sa týči k nebu. Aj vnútrajšok päťloďového kostola je majestátny. Je zrekonštruovaný, ako by bol nový. Svetlý kameň, veľké okná, takže vo vnútri je dostatok svetla. Na stenách visia štíty s erbmi rodov, sochy bez známok poškodenia hľadia z podstavcov. Tak toto je nemecká precíznosť, no mne pripomína smrť. Keď telo v dokonalom obleku a snehobielej košeli leží už mŕtve...

Katedrála z vonku nepôsobí tak novo. Značná časť je vyplnená tehlami, asi rekonštrukcia po vojne. Neviem. Každopádne to nie sú kamenné bloky, ako inde. Námestie je rozľahlé, s úhľadnými domami a obchodmi, no aj tak sa mi nedarí ustúpiť tak, aby som dokázal odfotiť celú katedrálu.
Mesto je pekné, upravené, čisté, ale nepôsobí na mňa dobre. Cítim tu zhluk akejsi negatívnej energie. Stretávam sfetovaného mladíka v jednej topánke tlačiaceho starý bicykel, noblesne vyzerajúcu opitú staršiu pani, tučnú Nemku hlasno „schajzujúcu“ zo svojho skútrika, keď na parkovisku nenájde voľné miesto. Nič ma v tomto meste nedrží. Toto už nie je vľúdne a pôvabne rozcuchané Francúzsko. Len dokonalá chladná fasáda.

Pokračujem priemyselnou zónou popri Dunaji a tak ma neprekvapuje zvýšený počet kamiónov. Najprv je to Dillingen so svojou oceliarňou a potom Ingolstadt s Audi. V mestách sa tvoria zápchy, na semaforoch sú dlhé rady. Využívam jednu stopu a po stredovej čiare sa posúvam dopredu.
Za Ingolstatom odbočujem z hlavnej cesty na Neustadt a.d. Donau. V itinerári ho mám označený ako miesto nocľahu, no idem ešte ďalej k Woltenburgu pri Dunaji, kde je kláštor a prielom Dunaja. No kemp je na opačnej strane rieky a mosta široko-ďaleko niet. Tak si aspoň pozriem kláštor a unavenú hlavu skladám až v Rezne spolu s početnou skupinou domácich cykloturistov.

Odtiaľ je aj posledný záznam v mojom cestovnom denníku. Nasledujúce dva dni boli už len rýchlonávratom domov. Cez Pasau, severné Rakúsko, Znojmo, Trenčín do Košíc a odtiaľ do bieleho domčeka rodnej dedinky v údolí. Počítadlo sa zastavilo na čísle 4780 kilometrov a cesta mi zo života ukrojila pätnásť dní. Pätnásť nádherných dní.
Počas celej doby som s Dylanom nemal najmenší problém. Až na stratenú skrutku krytu výfuku. Ale to sa stáva aj v lepších rodinách. Srandičky elektriky boli v slanej hmle rovnako pochopiteľné a nikdy viac sa nezopakovali. Moje poďakovanie na tomto mieste patrí prešovskému servisu a predajni Honda – RP MOTO, ktorý mi po technickej stránke sponzorsky skúter na cestu pripravil.

A čo dodať na záver? V diskusii by určite padla otázka, prečo som šiel Dylanom, keď mi už v garáži stál TransAlp. Tak na ňu odpoviem hneď. A to slovami sv. Ignáca, zakladateľa rádu jezuitov:
„Po ceste môžeme kráčať pozorne, vnímať svoje kroky a vložiť do nich svoju dušu. Vtedy nás krajina úplne zaujme a všetko okolo nás vedie s nami tajomný dialóg. V našej duši sa usadí pokoj a fázy oddychu sa striedajú s fázami tvorivého premýšľania, rozjímania a fantázie...“

Text: Pilgrim
Foto: Pilgrim ©2005