Už pár rokov mám taký zvyk – nalepím si v zime zvnútra na záchodové dvere, alebo na stenu mapu predpokladaného miesta, kam by som chcel ísť nasledujúce leto na dovolenku a celú zimu, každé ráno pekne mapu študujem a zapájam fantáziu, kadiaľ to tak asi zobrať. Veľmi to pomáha na rannú nechuť vstávať a dodáva to motiváciu, prečo ísť zase do roboty.

Tento rok nám tam visela mapa Álp. Korziku sme si s mojou drahou Micou vybrali na poslednú chvíľu. Našťastie, z Álp predsa len niečo ostalo.

Lístok na trajekt spoločnosti „Corsica ferries“ sme bez problémov kúpili po internete, a tým sme mali jasný termín. Trajekty na Korziku odchádzajú asi za najlepšiu cenu z Talianskeho LIVORNA do korzickej BASTIE. Hlavné dve firmy čo ich prevádzkujú sú modré MOBY LINES a už vyššie spomínaná, žltá CORSICA FERRIES. Išiel som už oboma, tá žltá je na podiv lacnejšia, ale príjemnejšia. Nezažil som pri naloďovaní a priväzovaní motorky na trajekte žiadne „mastné laná“, ako to tu už niekto spominal.

pred p.s.: Ak nemáte nervy na čítanie 10 strán, klikajte dalej na obrázky :-)

1. DEŇ – 15. 7. - sobota

Ešte sme sa po ceste stavili vo Viedni v Hein Gericke a dokúpili letné motobundy, čo sa neskôr ukázalo ako najmúdrejšia investícia cesty. V tých bežných by sme sa uvarili…

Takže z „čo najskorej“ sa nakoniec stal odchod o 14.00 z Viedne. Potom to už išlo relatívne hladko smerom Graz - Villach - Taliansko. Po diaľnici pekne 120 - 130, s pár zastávkami sme večer okolo 20.30 dorazili do mestečka Tolmezzo, asi 60 km SZ od UDINE v Taliansku. Našli sme ubytko, schovali motorku do ponúknutej garáže a riadne ohučaní skočili šípku do vytúženej sprchy. Šokovú terapiu talianskym pivom som už moc nevnímal...

2. DEŇ – 16. 7. - nedeľa

Ráno sme vyrazili odhadom okolo 10 a napojili sa zase na diaľnicu v smere Udine - Venezia - Bologna. Išlo sa celkom príjemne, bez všelijakých zápch, v slušnom počasí a cesta fajn ubiehala. Dali sme nejaký obedík (prečo kua robia tie ich lasagne ako predjedlo a také malé ???) a pri Bologni sme sa trochu zvrtli, a keďže sme mali celkom slušný čas, a trajekt išiel až v pondelok ráno, nešli sme zvyšok cesty do Livorna po diaľnici, ale smer Modena a tam zase južne po štátnej ceste č. 12 smer Lucca a potom Livorno. Cesta viedla cez Toskánske pohorie Apenine Tosco, a to čo sme po Lucca absolvovali bolo asi tak 15 - 20 pezinských báb vkuse. Prekrásne výhľady, úžasná cesta cez zvlnenú zelenú krajinu a plno motorkárov. Toskánsko je prekrásna krajina. Možno trochu veľa áut na môj vkus, ale chápem – diaľnica je drahá.

Preplietali sme sa odhadom tak 50 - 80 km/h malebnou krajinou, prekladali to nejakým tým cappucinom a aqua minerale naturale.

Do Livorna, alebo skôr do vedľajšej dediny kúsok od prístavu (turistické centrum ako zo zlého katalógu) Tirrenia, sme dorazili okolo 21.00. Hlučná hlavná ulica, vôbec nie pekná a dosť „turisticko-priemyselná“ pláž a kopa ľudí.

Skoro sme sa ubytovali v jednom náhodne objavenom penzióne, skôr teda sanatóriu. Dôchodci tam po sebe dosť kričali a na recepcii chceli 70 euro za dvojku bez raňajok. Potom sme zistili, že je to sanatórium pre slepých a radšej sme zvolili iné. Tu by sme sa pri ich hlučnosti nevyspali. Našli sme tichší, „dôchodcovský“ penzión s extrémne ochotným ujom na recepcii. Garáž nemal, a tak odsunul iniciatívne stoly na terase pred jedálňou, a mali sme motorku na noc pod strechou.

3. DEŇ – 17. 7. - Pondelok

O 6.00 na nohách, a už o 7.15 sme sa usmievali na rozďavený zobák plávajúceho paneláku Corsica Serena Prima. Dovnútra sme sa dostali ako taký „štupeľ“ nakoniec. Motoriek tam moc nebolo, ale to bolo asi tým pondelkom. Chcel by som vidieť sobotňajšiu radu na trajekt. Vyvalili sme sa na tienistú stranu lode (je to strašná otrava keď na Vás pečie 4 hodiny slnko a vy chcete spať…) a oddychovali, a tešili sa, že sme už definitívne odrezaní od možnosti sa rýchlo vrátiť domov. Presne teraz pre mňa začala ozajstná dovolenka.

Trajekt celkom presne dorazil o 12.15 do Bastie, druhého najväčšieho mesta na Korzike, vypľul nás hladných do hrozného úpeku, a tak sme dali prioritu č. 1 – kúpiť jesť.

Ako už mnohokrát predtým, zase ma uchvátila ponuka francúzskych supermarketov, najmä ich gastronomickej časti. Keď som opať stál pred chladeným regálom plným asi 300 druhov salám, klobásiek a syrov, nevedel som čo si vybrať. Teraz by sa hodilo auto, aby unieslo zo 5 balení takej a hentakej a tamtakej chutnej salámky a syrečkov a neviemčoho, ale sme na motorke tak úsporne. Aj tak by sa to skazilo. Po „grande baguete“ v tieni Hypru sme sa spokojní odlepili a vybrali sa hľadať kemp na prvú základňu. Aj potom neskôr sme to vždy robili tak, že ráno sme sa presunuli, našli kemp, a poobede, bez bočných kufrov a stanu sa vydali pojazdiť okolie. Zároveň sme sa vydali aj do menšieho tepla, ktoré bolo pod 80kmh, okolo obeda, úplne neznesiteľné. Mal som pocit, že sme na Korzike asi jediní oblečení v motobundách a nohaviciach (aj keď oboje letné). Ešte aj všetci Nemci na BMW jazdili ledva s helmou, dobre že nie iba v bikinách.

Prvý kemp sme našli pár km južne pod Bastiou, na kúsku zeme medzi morom a lagúnou Étang de Biguglia - Camping St. Damianu. Príjemný, tienistý, super vybavený. Keď je raz kemp na Korzike označený 4 hviezdičkami, nie je prečo váhať. Vždy keď sme sa vrátili večer unavení z jazdenia, sme veľmi ocenili ich slušnosť a prísne dodržiavanie nočného kľudu po 23.00. Keď sme došli neskôr, motorku sme už mohli k stanu iba tlačiť, žiaden motor. To sa však naštastie nevylučovalo s čapovaním piva či iných ušľachtilých alkáčov v miestnej reštike. Ani to však neprodukovalo v kempe žiadne ožraté skupinky púšťajúce si do 4 rána senzus na plné gule. No čo, starneme.

Stan, prvé kúpanie a pome na motorku. Na prvý deň na ostrove sme si vybrali ľahšiu a kratšiu trasu len tak na poobedie, keďže sme neboli zrovna vyspatí. Vybrali sme sa hore na sever, na prst korziky – výčnelok na úplnom severe. V Bastii sme mestskými serpentínami po D31 vystúpali nad mesto, a potom sa to začalo – jeden krajší výhľad ako druhý, musel som stáť každú chvíľu a kochali sme sa. Fotky hovoria sami za seba.

Cesta zišla opäť dole k moru, a po D80 sme si smerom na sever užívali prímorskej rýchlej cesty a kvalitného asfaltu. Na Korzike sa počas histórie vystriedalo mnoho vládcov a po každom z nich tam ostali nejaké stopy.

Skoro na vrchu ostrova, pri dedine Macinaggio sa cesta zakrútila do vrchu, smer západ a presekla vrch prstu na druhú stranu ostrova. Trochu sa začalo zendurievať a krásny asfáltek zmizel.

Cestou dolu na juh, po západnej strane už bola polka cesty v rekonštrukcii, a vozovka bola plná štrku, čo mi nepridalo zrovna na klude, a modlil som sa kedy to už skončí. Pekne kľukatá cesta k tomu a z plánovanej 3 hodinovej cesty bol 6 hodinový výlet. Už sa stmievalo, a keď skončili opravy cesty, trochu sme tomu vyťali, a tesne pred zálivom Golfe de St. Florent sme to stočili späť do Bastie, cez horský prechod Col de Téghime, 536 m. Ten úžasný večerný výhľad na Bastiu a nižšie položenú lagúnu s našim kempom doslova bral dych. Viditeľnosť odhadujem tak na cca 30-50km…

4. DEŇ – 18. 7. – utorok

Ráno sme spravili rýchly presun do kempu, v ktorom som pred 10 rokmi pracoval. Približne 70 km južne pod Bastiou, po N 198, v dedine Cateraggio, sme zabočili do ľava k moru do kempingu Marina d’aléria, uchmatli PREDPOSLEDNÉ voľné miesto (o cca 12.00) a zakempovali. Tu ostaneme aspoň dva dni, je to výborná poloha na výjazd do vnútrozemia i mierne na juh. Po povinnom mori sme sadli na moto, a za dnešný cieľ sme si zvolili mestečko CORTE vo vnútrozemí, vzdialené asi 50 km. Krásna kvalitná cesta sa postupne viac a viac zakrúcala a dvíhala do hôr. V nejakom sprievodcovi písali že priemerná nadmorská výška na Korzike je nejakých 700 m n. m., je to dosť hornatý ostrov. Tieto hory snáď každých cca 50 km úplne menia charakter. Raz sú to holé oblé kopce, potom ostré „tatry“, o kúsok ďalej špicaté, či oblé, skoro rovné bralá až ihly, neskôr ružové, potom zase biele, inde samý les. Každú chvíľu prechádzate nejakú horskú riečku zarezanú niekde 5 m, niekde 100 m do zeme. Samé kaňony a rokliny. Úchvatná krajina.

Doteperili sme sa teda do CORTE a na miestnom hlavnom námestí (o rozmeroch odhadom možno 20x20m ) sme si dali kafé, obzreli okolie a po chvíli mesto opustili, keďže už bolo skoro 19.hod, a chceli sme sa ísť pozrieť do priľahlého kaňonu Gorges de la Restonica. Úzka, asi 2m cesta, s úplne novým asfaltom viedla hlbokým údolím s divokou riečkou na spodku, s úžasne čistou vodou. Takto podvečer tam ani áut nebolo, takže sa dalo aj jazdiť. Aj keď bez akéhokoľvek zabezpečenia po stranách…

Prišli sme asi do polovice údolia, a keďže čas tlačil, otočili sme to späť a z Corte sme sa vybrali na „spiatočnú“ cestu smerom na sever po N193. V dedinke Ponte Leccia sme to zvrtli doprava na miestnu „okresku“ D71, smerujúcu k moru. Na mapách sú zvyčajne cesty s krajším výhľadom označené zeleným pásikom. Na korzike majú zelený pás asi ¾ ciest…

Naivne sme sa domnievali že veď to je už len asi 70 km, tak to sme za hodinku pri mori. Prdlajz, ledva priemernou 30-40, po nekončiacich serpentínach sme sa k pobrežiu dostali asi o 22.00. Po ceste už padla úplná tma. Cez deň by to bola úžasná jazda, ale… Na Korzike behajú domáce zvieratá od kráv, kôz až po psy, ovce a pod voľne po prírode, čiže aj po ceste. Nuž a počas tejto D71 sme stretli asi všetko čo sa stretnúť dalo. Kravy biele, čierne (mladé sprosté sú najnebezpečnejšie-vidia svetlo, hurá idú ho pozrieť., staré flegmaticky kašlú na nás), ovce, kozy, divé prasiatka. Samozrejme všetko na ceste. Jedno maličké divé prasa sme skoro prešli, keď sme vyšli spoza zákruty a ono, oslepené svetlom začalo utekať a prešmykovať, ako z kresleného seriálu. Vrcholom bolo stádo malých asi 20 asi muflónov, ktoré sa ani nepohlo, keď sme sa dorútili, a tak sme sa museli cez neho drzo predrať a pretrúbiť. No čo, aj jazda v noci má svoje čaro, pekne zvyšuje adrenalín.

Do kempu sme sa vrátili okolo pol 11. Čo ma na Francúzoch dosť serie, je nie moc dobré pivo za 5 euro polliter. Zbojníci.

5. DEŇ – 19. 7. – streda

Ráno sme si spravili najprv malý motovýletík do miestneho supermarketu, kúpili dlhú bagetu ako z amerického seriálu a spravili si raňajky ako sa patrí. Oddych, more, oddych, more a šup na moto. Dnes trochu skôr, lebo máme v pláne asi najkrajšiu prírodnú atrakciu na ostrove (o ktorej ešte pred 10 rokmi mnohí turisti nevedeli) – kaskády na riečke Pollischelu, na ceste medzi pobrežím a priesmykom Col de Bavella vo vnútrozemí. Z Alérie najprv južne cca 34km po N198 a tesne pred dedinou Solenzara doprava-západne, do vnútrozemia po D268, smer Col de Bavella – Zonza.

Postupne ako sa cesta dvíha do výšky medzi hory, tak sa rieka stále viac zarezáva do hôr a pod sebou necháva hlbšie a hlbšie zrázy. Pred 10 rokmi tu bola cestička polovičnej šírky, kde keď sa stretli 2 autá, muselo jedno z nich cúvať až k miestu kde by sa obe zmestili. No ale za tých 10 rokov už asi bájne eurofondy urobili svoje a zaostalý, ale krásne drsný ostrovný vidiek výrazne sturistizovali. Riečka Polischellu križuje túto cestu pár km po prvom priesmyku Bocca di Laronne, a dnes to už je jasne vidieť podľa množstva zaparkovaných áut. Kedysi sme ju nachádzali „asi 500 m za stromom ktorý obrastá 4 m vysokú skalu“. Ono to totiž nie je jediná riečka čo križuje cestu. Toto je ale miesto, na ktoré sa oplatí si nechať aj pol dňa. Po asi 10 minútach chôdze proti prúdu riečky sa otvorí prvé zo 17 kaskádových jazierok s menším vodopádom, krásne zelenou a strašne studenou vodou. Niečo, čo by ste krajšie ani nenamaľovali.

Vyleziete hore bokom po skalách, držiac sa za konáre a korene a po 30 metroch uvidíte ďalšie, trochu menšie jazierko s vodopádom. Postupne sa cesta stáva viac a viac náročnou, keď sa chcete dostať ďalej, musíte preplávať jazierko s foťákom nad hlavou a vyliezť po priľahlej skale. Niekde jednoduchšie, niekde zložitejšie. Toto si v prípade chuti a dostatku síl zopakujete 17x. Tento zážitok je slovami neopísateľný, krásny a veľmi pôsobivý. Voda sa vám postupne ani nezdá taká studená, a na mokré tenisky (bez nich tam nelezte) zabudnete po 1 jazierku. Riečka tečie v kaňone ktorý obopínajú strmé a odhadom pár 100m vysoké bralá. No a cesta späť je najkrajšia – skáčete z vrchu vodopádu do jazierka pod ním a znova a znova. Ak si však nedáte tričko, čakajte, že sa počas tejto dlhšej zábavy pekne spálite. Ste totiž minimálne v 700 m n. m.

Po vyschnutí sme sa vybrali ďalej do vnútrozemia, smer Zonza. Z priesmyku Col de Bavella, ktorý sa nachádza pár km po ceste, v našom smere, je prekrásny výhľad na obe strany ostrova-západ aj východ.

Z neho už klesáme nekončiacimi serpentínami do lokálneho centra – mestečka Zonza, postaveného na dosť strmom svahu. Po dobrom obede na miestnom námestí točíme našu cestu na D69, smerom na sever a po pár km úplne strácame akúkoľvek civilizáciu.

Spoločnosť nám robia všadeprítomné domáce zvieratá a asi zablúdené autá s frekvenciou 1 za pol hodinu. Stúpame po hrboľatej ceste k priesmyku Col de la Vaccia (1193 m) a pomali sa nám začína míňať benzín. Pumpa je to vo vnútrozemí celkom vzácny zjav, a tak po veľmi tesnej jazde, asi už na výpary ukecávame v dedinke Bains de Guitera miestnych preddomomsediacych aby nám zavolali pumpára z domu, keďže už zavrel. Skoro sme sa už zmierili s tým, že to tam niekde prespíme, ale po chvíľke pumpár prichádza, a tankujeme.

Stmieva sa pomali, a my pokračujeme v ceste na sever. Serpentíny, serpentíny a serpentíny, rovná cesta vo vnútrozemí asi ani nie je, civilizácie je tiež stále poskromne. Škoda, že sa zotmelo, krásne výhľady už popri výstupe na Col de Verde, položený v strede tajomného lesa vo výške 1289m, len tušíme. Cesta je nanovo vyasfaltovaná a jazda je napriek tme výborná. Skracujeme plánovanú štreku, a v dedine Ghisoni odbáčame doprava, k pobrežiu po D344 smer Ghisonaccia a hore do Alérie. Je nám veľmi ľúto že sme to zase s tou tmou nestihli, lebo cestou dole k pobrežiu vchádzame do nejakého kaňonu, ktorý iba tušíme podľa vysokých skál a múriku vedľa cesty.

Do kempu dorážame tesne po 23.00 a nekompromisný strážca nám už dovolil motorku ku stanu iba tlačiť. Myslím, že keby som naštartoval, bude strieľať. Sem poslať na školenie nočných strážcov SK kempov… Mimochodom korzičania sú známi svojou horkokrvnosťou a riešenie aj malicherných sporov sa nie tak dávno robilou známou „luparou“. Brokovnicou so zrezanou hlavňou. Niečo o tom napovedajú aj často rozostrieľané a deravé cestné značky. Francúzske názvy miest sú na tabuliach často zatreté, či vyškrabané. Aj keď dnes už nevyhadzujú policajné stanice do vzduchu, ako pred 10 rokmi, ale … nebol tu náhodou Slota na školení…?

6.DEŇ – 20.7. – štvrtok

Ráno balíme náš grandhotel, a smerujeme úplne na juh do mesta Bonifaccio. Cestujeme cez úmorné teplo, a preto si dávame pauzu v prístave Porto Vecchio, a chladíme sa veľkou zmrzlinou a drinkom. Od Porto Vecchia po Bonifaccio pripomína cesta „americkú“ highway, lebo ide skoro rovno krížom cez kopce, možno aj 10 km vkuse. Nezvyk, tu na Korzike. V Bonifacciu to stáčame doľava, a na juhozápadnom cípe ostrova nachádzame kemping a stanujeme. Dnes si chceme urobiť trošku oddychovejší, a rovno z kempu smerujeme do prístavu v Bonifacciu, a rýchlo kupujeme okružnú jazdu na člne okolo brala, ktoré vlastne tvorí centrum mesta, a po okolitých jaskyniach. Plavba je očarujúca, konečne šoféruje niekto miesto mňa.

Oboplávame celé mestečko. Pohľad naň z vody hore, na cca 50-70m útesy, kde domy stoja doslova na kraji skaly je úžasný.

Po hodinke pristávame, a po nejakej tej bagetke sme sa rozhodli ísť si pozrieť, podľa bedekra vraj najkorzickejšie mesto – cca 50 km na SV vzdialené SARTÉNE. Cesta je opäť očarujúca, tentokrát však príjemne rýchla, a človek nevie čo skôr – kochať sa, alebo si užiť super jazdu. Centrum mesta s vyššími kamennými domami, natlačenými na seba, sme zastihli v príjemnom podvečernom šere, a na hlavnom námestí akurát rozbaľuje aparatúru nejaká miestna tradičná kapela. Keď spustia, ani sa nám nechce odísť. Príjemné ukludňujúce lokálne šansóny, kávička a gýčový západ slnka robia svoje. Aj takto si predstavujem oddych.

Dnes sa nám ale nechce tlačiť motorku v kempe do kopca a tak oddych pretíname, a príjemnou jazdou po širokej kľukatej ceste sa vraciame, po N196 – smer Bonifaccio. Centrum mesta si iba prejdeme na motorke a šup spať. Škoda, že nám naňho nezostalo viac času, čo si pamätám, je to prekrásne mesto na vysokom útese s úzkymi uličkami a príjemnou atmosférou. A okrem toho sú tam aj kasárne Cudzineckej légie.

7.DEŇ – 21.7. – piatok

Po príjemných raňajkách v kempovej kantíne sa balíme a sadáme na motorku. Robíme si malú pauzu po pár minútach v Bonifacciu a kocháme sa úžasnými výhľadmi na more a južný cíp Korziky. Sardínia je na dohľad a trajekt obďaleč…. Ale to niekedy nabudúce.

Slnko už dobre pečie, a tak každá zastávka je zároveň sprchou vo vlastnom pote. Zhodiť bundu treba do 5 sekúnd po zabrzdení, inak zase kúpeme. Opakujeme si včerajšiu nočnú trasu do Sarténe, a po N196 mierime na sever. Cesta vedie ešte chvíľu po pobreží, a tak sa zase raz kocháme. Zo Sarténe pokračujeme ďalej na sever smer Propriano-Ajaccio. Zarezávame sa do lesnatého vnútrozemia, ktoré nie je o nič škaredšie ako pobrežie, len zase úplne iné. Ako tradične, nás zase nasiera miestna siesta, keď sa snažíme okolo pol 3 nájsť reštauráciu, kde by varili. Opäť nás skoro všade odbíjajú ponukou „sandwíč“. Ale my sa nenecháme odrbať. Pod „Sandwíč“ oni totiž rozumejú suchú bagetu, a v nej suchý plátok šunky a syra, maximálne list šalátu. to sa dosť ťažko je, práši sa vám z úst. Ako keby nepoznali roztieracie maslo, alebo syr, žabožrúti.

Ajaccio, ako najväčšie mesto na ostrove míňame nejakým mestským okruhom. Kde všade tu bol Napoleon v krčme, a kde sa oprel o stenu nás veľmi nezaujíma. On sa tu totiž narodil. Ale najmä veľké mesto, a ešte v takomto teple – nič moc. Stúpame do kopcov severne nad Ajacciom po D81 a na jednom z priesmykov – Bocca St.Bastiano, 411m (asi 3km vzdušnou čiarou od mora) si dávame konečne normálny obed.

Mierne oťapení jedlom sa rekreačným tempom spúšťame k moru, a po D81 kopírujeme pobrežie zálivu Golfe de Sagone. Cesta je značená zase ako „zelená“ a neklamú. Prekrásne panorámy a pohľady na záliv, lemované jednou lepšou zákrutou ako druhou. Prechádzame okolo mysu Punta di Cargése a smerujeme ešte kúsok na sever, smerom k zálivu Golfe de Porto, kde si chceme nájsť kemping. Keď sa blížime od juhu do mestečka Piana, miestami pomedzi stromy a skaly vykukuje až nenormálne modré more. Blížime sa k zálivu Golfe de Porto, ktorý je zapísaný aj v UNESCO ako prírodné dedičstvo, či ako sa to volá. A nie nadarmo. Zastavujeme na prvom výhľade, a už ten je dychvyrážajúci. Strmé hory, miestami až ihly vyrastajúce zo prudkého svahu obklopujú extrémne modrú hladinu, a ponúkajú pohľad po ktorom by sa aj igor timko so svojim "preco" konečne stíchol.

V bedekri Korzika- Rough guides zisťujeme, že poblíž je pekný kemping, a tak sa otáčame a klesáme k moru po nenápadnej cestičke vedúcej po obvode zálivu. Stojíme snaď každých 100 metrov a v kuse fotíme a kocháme sa. Výhľady sú extrémne pôsobivé a veľmi ukludňujúce. Ak by som mal niekde ležať týždeň pri mori, tak toto je ideálne miesto.

Kemping do ktorého sme zišli, nestojí za moc, ale aspoň máme dlhší oddych, a netralalákame sa do večera do lepšieho. Skočili sme si do prekrásne čistej vody, a hneď nato sme si zmysleli, že z vrchu priľahlého kopca bude určite úžasný západ slnka. Len tak tak sme ho stihli, a bol naozaj krásny.

Tak sme to radšej ihneď išli zapiť do miestneho reštauráciobaru. Tam by som poslal na exkurziu všetkých slovenských čašníkov. Tí tamojší medzi hosťami doslova BEHALI, a s úsmevom na tvári. Dvaja postarší páni (dvojičky) v plážových kraťasoch (asi majitelia) behali s nimi. K tomu príjemná miestna živá hudbička, tááák sme si dali deci-dve. Slovom - fľašu…

8.DEŇ – 22.7. – Sobota

Ráno po ceste z kempu na hlavnú cestu sme zase stáli každých 100 metrov, a zase fotili a fotili. Cesta sa menila z holých svahov, cez kamenné zrázy až po 10-15m hlboké výseky cesty medzi špicatými skalami. Oblasť medzi mestom Piana a Porto, po ceste D81 sa volá Calanche. Červené skaly tu doslova rastú ako opačné kvaple, ostré malé i väčšie ihly, a cesta je vyrúbaná medzi nimi.

Cesta „končí“ v Porte, čo je na naše pomery taká väčšia dedina. Ale ten záliv, ako z gýčového obrazu. Tu sme však na našej ceste stretli prvých slovákov na korzike. Rodinku na oktávii z blavy.

Z Porta sme to už otočili do vnútrozemia, aj keď pokračovať po pobreží až do Calvi by bol určite krásny zážitok. My sme však zvolili smer na najvyšší priesmyk na korzike – Col de Vergio, 1477m. Stúpanie od Porta až po Col de Vergio je veľmi pôsobivé. Cesta cez kaňon Gorges de Spelunca sa neustále kľukatí po strmom svahu veľmi kontrastných vrchov, až kým sa nedokľukatí do borovicového lesa a po chvíli vylezie na vrchu samotného priesmyku z lesa von. Povinná vrcholová fotka, príjemné ochladenie vo výške a pokračujeme ďalej po D84 smerom do vnútrozemia.

Kdesi okolo dedinky Calacuccia sa rieka Golo zarezáva zase hlboko do skál a cesta pokračuje cez ďaľší zaujímavý kaňon.

Pár km nad Corte sa napájame na hlavnú cestu N193 a smerujeme na sever. Po asi 10 km odbáčame doľava do ďaľšieho kaňonu – Gorges de l’Asco. Hneď na jeho začiatku si robíme piknik pri rieke, kde sa aj výrazne ochladíme v krásne priehľadnej vode. Na to, že tečie z hôr, vôbec nebola studená. Po krátkom oddychu sme sa rozhodli, že to ďaľšie kafé-o-lé si dáme niekde vyššie v horách.

Zastavujeme na dolnom konci dedinky Asco a rovno na rozšírenej hlavnej ceste nám servírujú presso. Pri pohľade na reťaz mi prebehol mráz po chrbte – keďže sme dvaja, a ešte naložení, máme to k zemi dosť blízko, a centrálny stojan to ešte zhoršuje. No a pri nejakej väčšej nerovnosti sme s ním asi udreli o zem trochu moc, a on sa nielen, že zložil až moc, ale začal draž o reťaz. No našťastie to bolo asi len pár km, tak nám ju len riadne vyleštil. No čo, nie je to offroadová držka v islandských riekach (čím zdravím Kapra), ale stačí.

Keby sme išli až na koniec údolia Asco, dostali by sme sa tesne pod najvyšší vrch korziky – Monte Cinto – 2706m. Dnes však musíme spať v prístave l‘Ille Rousse, odkiaľ zajtra ráno odpláva trajekt do Nice. Alpy čakajú. Cesta je primerane rýchla, a krajina okolo je taká – mäkšia, oblejšia, ale stále veľmi zaujímavá. Zase značená zelenou. Do l'Ille Rousse dorážame okolo 8 a hľadáme spanie. Žiadnu pevnú posteľ za rozumné eurá nenachádzame, a tak volíme miestny preplnený kemping a hurá na pivo.

9.DEŇ – 23.7. – Nedeľa

Ráno vstávame okolo 5:30, raketovo balíme stan a vyrážame do prístavu. Cestou vychádza slnko, a už neľutujem skoré vstávanie. Na trajekte im stačí lístok vytlačený z internetu, pípne čiarový kód, a už viažeme motorku o stenu. Rozťahujeme sa na predpokladanej tienistej palube a ešte si vychutnávame zobúdzajúci sa záliv v žltooranžovej hmle.

Dosť bolo romantiky, brucho škŕka. Ani nevedeli ako nás potešili, že v bufete robili na raňajky praženicu. Po naplnení žalúdku sa naťahujeme, ignorujeme odporne hulákajúcu polocigánsku rodinku a zaspávame. 5 hodín plavby pred nami.

Blízkosť francúzskej riviéry nám oznamuje prelet veľmi nízko letiaceho malého milionárskeho jetu a po ňom niekoľko podobných vrtuľníkov. Pristávame. Sme vypľutí rovno do centra veľkomesta, do tepla jaxviňa a tak sa snažíme čím skôr utiecť do hôr. Trvá to asi 3 hodiny. TMoru sme dali definitívne zbohom, a nevieme sa dočkať prvých vracákov v južných francúzskych alpách…

Volíme známu Route des Grandes Alpes, štartujúcu dole na pobreží pri Mentone, a končiacu kdesi pri Ženevskom jazere na švajčiarskych hraniciach. Z Nice stúpame na sever po N202, a kdesi pri Enriez odbáčame doprava po D902. Cesta sa viac a viac kľukatí a motoriek pribúda. Pred nami sa zrazu otvára úchvatný kaňon Gorge de Daluis – tmavo červené skaly do ktorých je doslova vytesaná úzka cesta.

Za minimálnou krajnicou je to na dno kaňonu odhadom tak 300-400 metrov, a tak ideme relatívne pomaly. I tak mám pocit, že by som stál najradšej každých 100 metrov. Prekrásne, pôsobivé výhľady, taký malý alpský šok. Vonkajší pruh vozovky ide traverzom po okraji steny, vnútorný je vysekaný miestami v úzkych neosvetlených tuneloch. Vozovka bola asi nová, proste radosť jazdiť. Ešte pár km, a v Guillaumes točíme vľavo smer Barcelonette, alebo skôr smer Col de la Cayolle. Konečne náš prvý tohtoročný 2000m priesmyk. V pozvoľnom stúpaní sa nám lepí na značky skupinka starších choppristov, a vo mne vyrábajú pocit menejcennosti, ako sa ma vkuse držia, a ležérne to na 300kilových strojoch preklápajú. V tričénkach a teniskách, odhadom tak 50roční páni. Pred vrcholom z južnej strany sa cesta výrazne zužuje, miestami má ledva 2m, a samozrejme bez krajníc. Krajinka sa už zmenila na výrazne alpskú – vrchy, trávička zelená a tak. Hurá a sme na vrchu.

Nejako sme natesno s benzínom, takže s malou prestávkou čo najrýchlejšie do civilizácie. V až veľmi civilizovanom stredisku Barcelonette tankujeme asi na 4 pokus s kreditkou, a ideme si nájsť ubytovanie. Nachádzame ho pár km povyše v dedinke Sauze. Sympatický horský penzionik, konečne sprcha. A čo hodinky ? ledva 7. Hmm zhodíme kufre a hurá na Col de la Bonette.

Najvyššie miesto na asfalte v európe si nemôžeme nechať ujsť. Tesne za Jausiers odbáčame doprava tam to začína. V bedekri spomínali nekvalitný asfalt a drsnú cestu na úrovni obtiažnosti 5 z 5. Ale asfalt je nový, autá sme až po vrchol stretli asi 4 a motorku žiadnu. Prázdna cesta, slnko tesne pred západom, a žiadne vyčerpávajúce teplo. Pridávame a dávame si riadnu klopičku. Mňam toto bola odmena za celý prepotený deň z ťažkou naloženou motorkou. Skoro brúsime stupačky, a okraje pneumatík sa konečne zoznamujú s cestou. Som v úplnom motovytržení. Absolútne ticho, trošku vetra a mraky v diaľke.

Na minútku sa zastavíme na priesmyku Col de la Restefond, na rozcestí do Nice s úžasným výhľadom smerom na juh, a hneď pokračujeme ešte ten kúsok vyššie, k La Bonette, miestu vo výške 2802m. Výhľady sú nekonečné, kam len pozriete samé kopce. Fotíme a vychutnávame si ten kľud a rozhľad. Namiesto slov sú lepšie fotky. Len keby sa niekto tesne pred nami nevyčúral priamo na vrcholový kameň.

Posledné pohľady a s klesajúcim slnkom zrýchľujeme návrat. Toto bola čerešnička na torte. Konečne jazda bez kufrov, s ľahkým strojom. Mňam. Aby to nebolo úplne dokonalé, skoro dole nám skočila miestna mačka šedá rovno do cesty. Ako som dupol na brzdy, už sa nám dvíhalo zadné. Fuj, nečakaný adrenalín. Pôvodne som si myslel, že vďaka tomu akí sme ťažkí, ani na Bonette nevylezieme, ale toto ma potešilo. Hurá do postele. Teda hneď po pive.

10.DEŇ – 24.7. – Pondelok

Ráno nakladáme stroj, cestou sa stavíme v samoške a raňajky si robíme pri riečke v tieni v Jausiers. Po D902 stúpame za krásneho slnečného počasia smerom na sever – na Col de Vars (2109m). Príjemný, ale priemerný priesmyčík. Klesáme cez Vars do Guillestre, a pomali sa myslím napájame na kúsok trasy Tour de France. Po celej ceste sú sprejmi na zemi nastriekané rôzne povzbudzujúce heslá a mená pretekárov. Pomedzi tie všetky Lance Go a T-mobile či Team Discovery sa vyníma jedno krajšie – Pepa do toho !!!. Všade samé bicyklove dekorácie, kvetinkové bicykle a pod. Tour de France sme minuli myslím, že len o pár dní.

Loudáme sa, krútime a vychutnávame si cestu. Smerujeme po D902 na dnešný vrchol Col d’Izoard. Približujeme sa k priesmyku prekrásnou kotlinou s obrovským skalopádom, ktorý vyzerá úplne veľkolepo. Keby si Pán hory trochu kýchol, zasypalo by nás, jedna malina.

Na vrchole pridávame ďaľšiu nálepku a po ďalších serpentínach a pohodovej jazdičke si za vrcholom vo výške 2109m dávame v chatičke Refuge du Napoleon kávu, a zisťujeme, že sme v alpách asi najmladší. Zatiaľ sme videli len ľudí nad 40, a dosť bežné boli ročníky okolo 60. Kde sú všetci mladí motorkári ? aha, na pláži balia baby, v takom teple.

V diaľke, žial v našom smere jazdy vidíme nepekné mraky, a začína nejako fúkať. Zliezli sme do Brianconu, prečkali riadne „tornádo“ pod strechou supermarketu, niečo pojedli aby sme dali dažďu náskok, a s pesimistickým pohľadom sme sa vydali smerom na Col du Lautaret (2056 m), a náväzne na Col du Galibier (2646m) Prvý menovaný sme si takpovediac ani nevšimli, z južnej strany to bola len taká rampička. Už nám celkom fajne prší, a po odbočke na Galibier to príde. Hore sa asi prehnala riadna búrka, lebo kým vylezieme na vrchol, (priemerkou 20kmh), prejdeme asi 10 miest, kde sa na cestu vylialo blato a kamene, a kde by nám miestami ani ten nastrúhaný vlas do zadku nevtesnali. Čakám kedy sa vyvalia ďaľšie zboku a šmyk na klzkom blate číha za každou zákrutou. Ale v pohode to prechádzame. Aj keď som nasratý, lebo to mal byť vraj jeden z najkrajších priesmykov na ceste. Zliezame dole smerom na sever, a v dedinke Valoire nachádzame príjemné, za fasa cenu, moto friendly ubytko. Do večera sa, na našu radosť, vyjasní, a keď sa ráno zobudíme, je nad nami už len slnko a modro.

101.DEŇ – 25.7. – Utorok

Optimisticky naladení, a naplnení dobrými raňajkami sme sa rozhodli jasne - Galibier si zopakujeme. Neľutujeme. Je to krásna cesta, výrazne kamenným údolím popod ostré vrchy s úžasne rezanými zákrutami, kde často nie je vidieť „za roh“, a kde si dali míting asi všetci amatérski cyklisti sveta. Pri mojej kondičke to dosť nedokážem pochopiť, ako to zvládnu vyšlapať… Ale fandím im, takto pomedzi motorky a autá.

Záver je výrazne vracákový a vrcholová tabuľa oblepená všemožnými nálepkami. Výhľad krásny. Stálo to za to, vrátiť sa.

Dosť bolo opaľovania, točíme to naspäť a v údolí doprava, smerom na Modane, a zachvíľu znova doprava, a za mierneho mrholenia vyliezame na Col du Mt.Cennis, kde nás má čakať nejaké pekné jazierko. Stúpanie je značne lesné, výhľad začína tesne pod vrchom, ale to „jazierko“ nás fakt prekvapilo. Úžasne modrá, až tyrkysová, gigantická priehrada, asi tak polovica Liptovskej Mary, zakliesnená medzi ostrými vrchmi. Dávame si pauzu, za bučania vysokohorských Milka kráv obhrýzame nejaké steblo trávy, a oddychujeme. Zrazu na nás domáci kričia niečo v zmysle „neblbnite, chodte preč“. Ani sme si nevšimli, a prihnali sa hrozne mraky a spustila sa búrka. Asi mali na mysli blesky.

Trochu sme jej ušli, pomotkali sme sa aj po talianskej strane priesmyku, a znechutení a hladní (keďže cez obed tradične nikde nevaria) sme sa vrátili, a dážď-nedážď, poďho smer Col d’Iseran (2770 m). Navliekame na seba červených Louis Igráčikov, a v miernom popŕchaní stúpame ponad čarovnú dedinku Boneval sur Arc, kde sú asi úplne všetky domy kamenné s štýlovými kamennými strechami. Skanzen. Škoda, že bola na vrchole taká kosa, aj v tom daždi to tam vyzeralo veľmi pôsobivo. Druhý najvyšší priesmyk v Alpách.

Klesanie dole, smerom na veeeeľmi drahú dedinku v centre lyžiarskeho raja Val d’Isére, je plné krásnych, ďaľekosiahlych pohľadov a strmých zrázov. Tu nezabrzdiť, tak zabrzdíš o pár 100 výškových metrov nižšie… Už aj z prejazdu bolo vidieť, že toto nie je mestečko pre ficových voličov, tu sa platí asi aj za dýchanie, a autá iba začínajú od bmw. Zato počasie si poriadne nevedia zaplatiť. Kým sme sa dostali na koniec Val d’Isére, lialo ako z krhly, a po ceste sa liali potoky vody. Priemerná rýchlosť tak 40kmh. Nie kvôli mokru, ale kvoli tomu, že cez dážď bolo prd vidieť.

Ešte neboli ani 4 hodiny, ale z dažďa sme už boli značne znechutení, a tak sme v prvom väčšom mestečko – Bourg St.Maurice, radšej našli nocľah. Zaparkovali motorku a vybrali sme sa poriadne najesť nejakej miestnej cuisine, keď už sme vo Francúzsku. Inak, veľmi sa mi osvedčil roztok „tekuté stierače“, cez ktorý bolo pri daždi oveľa lepší výhľad cez plexi, alebo cez priezor helmy. Odporúčam.

12.DEŇ – 26.7. – streda

A je tu odmena za včerajšok – samé slnko. Dážď vyčistil vzduch, a tak už pri stúpaní z doliny smerom na hraničný priesmyk Col du Petit St.Bernard sa zdá, že je vidieť ďalej ako zvyčajne. Včerajší lejak si nahrádzame raňajkami na piknik placi s takým kráľovským výhľadom, že sa trochu zabudneme a pri miestnom horskom slnku pripečieme. Ale ten výhľad za to stál…

Potom už prechádzame okolo tradičného gigantického bernardína tesne na prechode, kupujeme nejaké suveníry, a prechádzame okolo posledného snehu, kde sa banda motorkárov guľuje. Podotýkam – s vekovým priemerom okolo 40-50. Tu sa lúčime s francúzskymi alpami, a po zvyšok dňa si užívame potenie sa na diaľnici, smerom na Turín-Miláno. Tesne pred Milánom nás chytila riadna búrka, ale viac vietor ako dážď, a k tomu riadna zápcha v 3-4 pruhoch. Príjemné bolo, že vodiči sú naučení automaticky uhnúť na bok, keď vidia v kolóne za sebou motorku. Tí čo neuhli mali značku SK alebo CZ. Cudzie nechceme ale svoje si nedáme. Ani správanie, grobiani. Chvíľu sme otáľali, kľučkovať medzi autá v daždi, ale nechať sa zahanbiť miestnymi skútristami, to nie. Keď sme zišli z diaľnice, boli sme viac spotení ako zmoknutí, za sebou cez 400 km na diaľnici. Tesne za Bergamom odbáčame k jazeru Lago di Iseo, kde si na jeho východnej strane nájdeme ubytko, a bežíme na najbližšiu pizzu a pivo. O polovicu lacnejšie ako vo francúzsku, konečne.

13.DEŇ – 27.7. – Štvrtok

Po krátkom rozbehu na sever odbáčame v Breno doprava, smerom na moje obľúbené Passo Croce Domini (1893m). Minulý rok som si ho dal z opačnej strany, dnes zo západu na východ. Cesta je na stúpanie dosť náročná, najmä s takýmto nákladom a vo dvojici. Tu sa mi prvý, a našťastie posledný krát, podarilo skoro padnúť. Moc som si v neprehľadnom vracáku nadišiel, a zrazu z protismeru 2 motorky. Fuj, spotil som sa. Hore oddychujeme v prekrásnom tichu a kľude, pofotíme čo-to a pome ďalej.

Klesáme k Lago di Idro a po ceste SS 240 pokračujeme smerom na Lago di Ledro až Lago di Garda – Riva. Po ďaľšej obligátnej pizzi v lokálnom centre Riva del Garda si hľadáme tu najzložitejšiu cestu na sever. Ale odmenou je nám prekrásne stúpanie, a ešte krajšie výhľady na severný koniec jazera Lago di Garda, vrazeného medzi vrchy. Stúpanie sa ukľudňuje a my si užívame príjemnú, rýchlu kľukatú cestu pomedzi polia, na akejsi „náhornej plošine“. 30 km severne, potom doľava na SS 237 a po chvíli doprava na SS 239, smer Madona di Campiglio.

Večer sa blíži, dážď už zase klope na helmu, a po krátkom márnom hľadaní rozumného ubytovania priamo v Madona di Campiglio (nič pod 70 eur na noc pre dvoch), schádzame pár km nižšie a dobre robíme. Neuveriteľne zlatá pani v miestnom kroji, v menšom penzióne, nám za cenu izby dala posledný voľný apartmán a tak sme mali kráľovskú noc. Ešte, že bola motorka v garáži, lebo tá prietrž čo sa spustila v noci, bola masívna. Ani nebolo vidieť cestu, cez tú rieku čo po nej tiekla.

14.DEŇ – 28.7. – Piatok

Nedá mi nespomenúť tie úžasné raňajky, čo nám pani domu naservírovala. Hemendex z načechraného prosciutta bol proste úúúžasný, a ten nekonečný stály úsmev domácej….

S plným bruchom si vychutnávame príjemné lesné serpentíny nad Madona di Campiglio, a po ceste č. 43 „stúpame“ na diétny Mendelpass, tesne nad mestom Bolzano. Cesta vedie cez malebnú krajinku plnú jablčných sadov a dlhých zákrut, úplne dokonalých na jazdenie motorkou. Míňame malebne zelené jazero pod dedinkou Revó, a zastavujeme na oddych na Passo di Mendola.

Klesanie je už menej diétne, príjemnejšie, plné serpentín, do údolia na ktorého druhom konci už nad horami zase trčia tie sprosté mraky… Preštrikujeme nudné údolie, a teplo v okolí Bolzana, a rýchlo späť do hôr - hurá sme v Dollomitoch. Prvý je na rade Karerpass (1745 m). Mraky strašia, a náladu nám úplne pokazia, keď chceme obísť masív Sella, cez Sellajoch.

Ani sa nedostaneme na vrchol a už si musíme nechať zájsť chuť na tie prekrásne výhľady, ktoré sú v týchto miestach naozaj pôsobivé, a musím si akurát spomenúť aké to bolo minulý rok. Ani na Passo Pordoi (2239 m) sa nestihneme zastaviť, a spolu s nami pred nechutne šedivými mrakmi utekajú aj všetci nemeckí motodôchodcovia. Zase sa potíme v červených igráčikoch, a nič si nevychutnávame. Na Passo Falzarego (cca 2200 m) dážď našťastie mizne. Pohľadnice, nálepečka na kufor, a rýchlo do obchodu v Cortina d’Ampezzo, kúpiť veľkú zmrzlinu. Nielen klobásou a prosciuttom je motorkár živý.

Už dopršalo úplne, ale počasie je naprd, takže volíme rýchlejší presun, a dnes končíme až v Rakúsku, niekde za hranicami. V dedinke nachádzame penziónik, za ktorý sme bez váhania zahlasovali obaja, ale len z profesionálnej deformácie – architektúra. Prekrásny, moderný, žiaden rustikál. Na požiadanie pošlem fotky, väčšinu to asi nezaujíma.

15. DEŇ – 29. 7. – sobota

Už od rána nám je jasné, že naplánovaný Grosglockner je pasé. Zase dážď a mraky. Smola, tak veľmi som ho chcel mojej drahej ukázať. Skúsime nabudúce. Perspektíva blbá, a tak sme sa rozhodli to zakončiť. Spittal - Villach - diaľnica na Viedeň. Už sme si mysleli, že bude iba nuda, ale asi 200 km pred Viedňou sa diaľnica zapchala, a tak sme sa vybrali to obísť po bočnej, mimochodom veľmi kvalitnej a kľukatej ceste. Slniečko, kde tu mráčik a zrazu švác, asi za 2 minúty sa to zmenilo na prietrž mračien. Kým sme dorazili k najbližšej autobusovej búdke, boli sme úplne mokrí, na ceste rieka, a rehotali sme sa a nadávali naraz. Prietrž za 10 minút zmizla, ale mokrí sme boli riadne. A potom sme sa už cestou domov len sušili.

Prekrásnych 4700 km je už viac ako trištvrte roka za nami, ale sme si úplne istý, že najbližšia cesta motorkou bude na 2 týždne na Korzike, a v pomalšom tempe. Tam je kde jazdiť aj mesiac. Kto sa pridá?

Ceny si už nepamätám, ale ubytko sa zväčša dalo nájsť okolo 50 eur za dvojku s raňajkami všade, vo francúzsku miestami drahšie. Ale stačí sa spýtať v miestnom infocentre, ktoré sú veľmi časté. Kempy boli okolo 15 - 20 euro za noc komplet, pivo vo Francúzsku nekresťanských 5 euro za polliter (za 7 eur ste kúpili už veľmi slušnú sedmičku vína v obchode). Nesmierne ohľaduplní vodiči a ľudia od ubytka jakbysmet. Bez kufrov na tak dlhú cestu ani náhodou, mazanie reťaze Scottoiler je pre plnú motorku na tak dlhej ceste pecka, a centrálny stojan na naloženej motorke je úplne nahovno – škrtnete ním kdekoľvek.

A týmto pozdravujem tú hŕstku, čo to dočítala až sem. Ja to jednoducho skrátiť neviem :-))