Parťák z Islandu Gažko tiež dlho nerozmýšľal a tak bolo jasné, že naše LC8 dlhšie odpočívať nebudú. Keď som pred odchodom o výprave debatoval s MajomKE, povedal som, že tento krát žiadny cestopis nebude, že sa bude len jazdiť v piesku. Zažili sme však dobrodružstvo, o ktoré mi nedá sa nepodeliť.

Už v príprave sme sa dohodli, že výpravu rozdelíme na dve skupiny. Jednu kultúrno poznávaciu a druhú smradľavo offroadovú. Mne sa tento krát nechcelo vláčiť foto výbavu, ani sa šplhať po pamiatkach, chcel som len jazdiť. Prvá skupina sa vydala na cestu v piatok 7. 4. ráno, my s Gažkom sme vyrazili poobede o 17.00. Otročili sme po diaľnici, okolo Tarvisia v teplote - 4°C, prespali v stane na pumpe pri Benátkach. Na druhý deň mala byť pohoda, trajekt mal odplav o 17.00. Aká by to však bola cesta, keby sa to všetko neskomplikovalo. Bolo 13.30, na benzínovej pumpe, asi 200 km do Janova k trajektu a z motora mojej LC8 sa začal valiť olej. Okamžite sme odmontovali nádrž motorky a po pátraní Gažko objavil závadu. Tesnenie pod krytom ventilov bolo vyvalené von. Narvali sme ho späť, zložili motorku a vybrali sa ďalej. Po 3 km sa situácia zopakovala. Bezradne a nešťastne som Gažka presviedčal, nech si zoberie lístok na trajekt a ide sám. Odmietol a namiesto toho sa opäť pustil do rozoberania motorky. Ja som sa medzi tým konečne dovolal servisákovi Miňovi z Motoshopu. Ten nám poradil vyhodiť ventil z hadice, ktorá odvetráva olejovú vaňu a spája ju so vzduchovým filtrom. Bleskovo sme to spravili a motorku zložili. Bolo okolo 15.15. Mimochodom, ten ventil na mojej LC8 od výroby nebol. Odborníci z KTM ho prikázali Miňovi namontovať v rámci servisnej prehliadky. Milujem vylepšenia!

Olej ďalej netiekol. Potom sme to už osolili 160 – 170 km/h. Prešli sme 1080 km z Bratislavy. "Check inovali" sme sa o 16.56...! Našťastie trajekt meškal, takže sme to pohodlne stihli a zvítali sa s druhou časťou našej výpravy. Na lodi sme spoznali sympatického a zábavného človiečika – Poliaka Daniela, ktorý sa neskôr stal maskotom našej offroadovej časti výpravy.

9. 4. 2006, Nabuel, 76 km

Po dva a pol hodinovom meškaní v Janove kotolník nášho trajektu kúril ako besný a stratu dohnal. Vylodili sme sa načas v Tunise a po absolvovaní tuniského vyloďovacieho rituálu so všetkými možnými i nemožnými kontrolami a papierovaním sme sa rozlúčili s Viktorom, Marekom a Paľom a dohodli s Danielom a 6-člennou nemeckou výpravou na LC8, že do kempu v Nabueli pôjdeme spoločne. Jeden z členov nemeckej expedície sa ponúkol, že mi pomôže opraviť motor, vraj to má v malíčku. Na diaľnici sme chybu odstránili len provizórne. Presunuli sme sa teda do 76 km vzdialeného Nabuelu, kde mi Nemec Frank veľmi zručne pomohol motorku opraviť. Samozrejme za asistencie technicky nemenej zručného Gažka. Navyše mi odtiaľ povyhadzoval všelijaké hadičky a súčiastky, vraj tam len zavadzajú. Chvíľu som aj bol nervózny, keď som videl rozobratú motorku a Franka vyhadzujúceho z nej čosi, čo tam nešťastníci z KTM v Mattighofene namontovali. Po dvoch hodinách LC8 opäť spokojne vrčala a prebytočné súčiastky som s úľavou zahodil. O pol dvanástej sme zaľahli do nášho expedičného stanu rodinného typu z nemenovaného hypermarketu za 299 Sk. To ešte chudák netušil, čo ho čakalo.

10. 4. 2006, Tataouine, 506 km

Ideme na juh! Ráno nás zobudila Adventure Holidays nemecká výprava, ktorá si stanovila budíček na 6.00. Po nich sme aj my vyliezli zo spacákov, dali si raňajky v kempe a rozlúčili sa s Nemcami a Danielom, ktorý išiel sám do Tataouinu vybavovať povolenia na vstup do zakázanej zóny. Gažko sa rozhodol zaradiť kultúrnu vložku a obzrieť si koloseum v El Jeme. Aj keď som ho už pred jedenástimi rokmi videl, pripojil som sa k nemu.

Po prehliadke majestátneho kolosea sme pri teplotách okolo 37 °C upaľovali ďalej na juh. V dedinke Skhira sme vymenili cestné Mitasy E 08 za drapáky Michelin Desert. Po dlhej dobe som sa nechal presvedčiť na Mitasy, ale nespravil som dobre. Ešte si neodpustím sa k nim vyjadriť. Majiteľ pneuservisu sa ukázal byť vtipálek. Po tom, čo sme cenu dojednali na 15 TND (1tuniský dinár = cca 24Sk) a väčšinu práce si spravili sami, som mu zaplatil 20 TND bankovkou a čakal na výdavok. Toho som sa však nedočkal. S úsmevom poďakoval a vydať mi samozrejme zabudol. Keďže nám uskladnil Mitasy, tak sme sa vykašľali na to a upaľovali ďalej.

Po ceste sme mali obrovský zážitok. Salutovali nám policajti, zastavovali autá a nás púšťali dopredu. Ľudia popri ceste nás fotografovali svojimi mobilmi a mávali nám. Netušili sme, čo sa deje, až kým nás nepredbehol prvý z účastníkov Rallye Tunisia 2006. Zvádzalo nás to k rýchlejšej jazde, žiaľ na štupľoch to veľmi nešlo. Využili sme toho, že si nás policajti pomýlili s účastníkmi rallye a fičali ostošesť.

Okolo 19.30 sme dorazili do Tataouinu, kde nás pri ceste čakal Daniel. Povolenia vybavil, stačilo si ich zajtra poobede vyzdvihnúť. Ubytovali sme sa v kempingu na záhrade miestneho hotelíka a pustili sa do rozoberania mojej motorky. Vypálila sa mi žiarovka.

11. 4. 2006, Remada, 208 km

Ráno sme sa ponáhľali na štart rallye, ale keďže celú noc fúkalo ako besné a hrozilo, že nás odfúkne aj s našim expedičným stanom rodinného typu, tak sme toho veľa nenaspali a nepodarilo sa nám vstať. Motorky sme nestihli, ale videli sme aspoň autá. Na záver sme si prešli asi 25 km z dnešnej etapy rallye. Jazdili sme po kamenistých cestách v teplote okolo 40 °C a potom sa vrátili späť do Tataouine. Mali sme ešte asi dve hodiny kým Ali Bechir otvorí kanceláriu, v ktorej sa vydávajú povolenia na vstup do zakázanej zóny, tak nás Daniel zobral do miestneho bufetu na akýsi tunajší druh kebabu. Bol báječný a s Danielom sme ho zaliali každý tromi kávami. Ja som potom zvyšný čas využil na opätovné rozobratie motorky a demontáž nádrže. Keď sme predvčerom odstraňovali závadu, tak sme niekde pricvikli odvzdušňovacie hadičky. Nádrže sa tým pádom neodvzdušňovali a z jednej mi vytekal benzín cez prepad. Chybu nám identifikoval priateľ na telefóne, servisák Miňo z Motoshopu v Banskej Bystrici.

O pol štvrtej sme už stískali v rukách desať kópií povolenia na vstup do zakázanej zóny a po dokúpení bandasky na benzín pre Gažka fičali smer Remada. Asi 30 km pred Remadou začala šotolinová cesta obklopená polopúšťou s naviatymi pieskovými jazykmi, ktoré boli predzvesťou toho, čo nás čakalo. Mal som malú dušičku, lebo s pieskom som doteraz nemal žiadne skúsenosti. Kúsok za Remadou bol bivak účastníkov rallye. Tu nás už opäť čakal Daniel, pochodili sme depo, pokecali s Poliakmi okolo Jaceka Czachora, ktorý úspešne bojoval v 450-kach a prespali v blízkosti slávnych...

12. 4. 2006, Ain Skoune, 322 km

Znova sme nestihli štart motoriek, lebo sme si omylom posunuli čas, ale v Tunise bol letný čas zrušený.

Vrátili sme sa teda do Remady, po ceste ešte pozorný Gažko našiel moju stratenú anténu z GPS aj šľapku, a po raňajkách sa išli prihlásiť k miestnym policajtom, či vojakom, čo to vlastne bolo. Potom sme už frčali na juh do zakázanej zóny. Každú chvíľu bola nejaká kontrola, ktorej sme museli odovzdať jednu kópiu povolenia. Cesta bola často zaviata pieskovými jazykmi, miestami dlhšími úsekmi pokrytými pieskom. Motorka bola v tom rozjazdenom piesku dosť ťažko ovládateľná. Prvý sa vykotil Gažko (o tom bude reč neskôr), mne tiež veľa nechýbalo, našťastie mi iba dva krát padla motorka, keď som stál. Po ceste sme využili v Tiarete poslednú možnosť natankovať, zobrali benzín do všetkého, do čoho sa dalo, včítane prázdnych fliaš od vody. Okúpali sme sa v bazéne, čo bola na čas posledná hygienická akcia. Tesne pred vojenskou posádkou v Ain Skoune sme to zapichli do stanu.

13. 4. 2006, El Borma, 272 km

Prežili sme napínavú noc v púšti. O pol druhej sa na nás dovalila piesková búrka. Niečo podobné som jakživ nezažil. Piesok lietal obrovskou rýchlosťou a bral všetko, čo mu stálo v ceste. Navyše náš apartný himalájsky stan sa chystal každú chvíľu vzlietnuť. Keď sa vietor na pár minút utíšil, vybehli sme aspoň zalepiť výfuky páskou a zdvihnúť moju motorku. Okolo piatej to prišlo opäť. Musím priznať, že nám vôbec nebolo do spevu.

Odmenou za nočné trápenie nám bol nasledujúci deň, ktorý považujem za jeden z najkrajších, čo som na motorke zažil. Rýchlo sme sa pobalili a vydali sa v ústrety veľkému pieskovému dobrodružstvu. Po pár kilometroch bola cesta úplne pokrytá vrstvou rozjazdeného jemného piesku. Motorka mi v ňom lietala zo strany na stranu, prehrievala sa a vôbec som za Danielom a Gažkom nestíhal. Daniel bol v Tunise už tretí krát a Gažko už tiež nejaké skúsenosti s pieskom mal. Ja som bol panic a tým dvom na príťaž. Po cca 40 km sme dorazili do najjužnejšej oázy v Tunise – Bordj el Khadry. Tu sme posedeli v miestnej krčme, ak sa to tak dá nazvať, pojedli, doplnili zásoby vody na v priemere 7 l na hlavu a vyrazili krížom cez púšť a duny do El Bormy. Priznávam, že som mal trému, vôbec som netušil, či to zvládnem. Gažko sa k tréme priznal tiež. Po Danielových radách a pár kilometroch jazdy som však pochopil princíp jazdy v piesku – plný plyn. Čím rýchlejšie sa ide, tým je motorka stabilnejšia. Neoceniteľná bola Danielova rada, ako sa v piesku rozbiehať. Dvojka, 6000 otáčok a do toho pustiť spojku. Motorka sa zavlní, predné koleso vyskočí z piesku a už sa ide. Na jednotku nie je šanca sa pohnúť. Motorka sa zahrabe.

Jazda dunami bola úžasná a zároveň namáhavá. Každú chvíľu niekto z nás na dune padol, dosť často sme museli stáť a vyhrabávať zapadnuté motorky. Šťastie, že sme stretli Daniela a šťastie, že on stretol nás. Sám by to neprešiel, a my, bez jeho skúseností s pieskom, by sme sa poriadne vytrápili. Po čase sme boli takí vyšťavení, že sme často aj traja vyhrabávali jednu motorku.

Najhoršie boli úseky so sypkým jemným pieskom, v ktorom sa motorka doslova utopila. Gažkovi sa pri jazde z duny prepadlo predné koleso a motorka ostala stáť zaborená nosom do piesku ako indiánsky totem. Jediné naše šťastie bolo, že celý deň sa po pieskovej búrke teplota pohybovala medzi 20 a 26 °C. V normálnych teplotách okolo 40 °C by to bola úporná drina. A tak padajúc a vyhrabávajúc motorky sme dorazili až k poslednej vojenskej pevnosti pred El Bormou. Tú sme obišli a odtiaľ už viedla v piesku vyjazdená koľaj až do El Bormy. Tu som chytil tridsiaty ôsmy dych a jazda v piesku sa mi začala dariť. Vychutnával som si ju miestami v rýchlostiach cez 100 km/h.

Tesne po zotmení sme zistili, že máme problém s benzínom. Všetkým trom nám už hodnú chvíľu svietili kontrolky a Daniel mal v bandaske ešte 4 l. 16 km pred El Bormou moja motorka zhasla. Zastavili sme jediné dve okolo idúce francúzske autá z Tunisia Rallye a poprosili ich o tri litre benzínu. Myslíte, že nám pomohli...? Doliali sme teda do mojej motorky 2 l benzínu, aby som mohol doraziť do El Bormy, kúpiť benzín (mal som 10 l bandasku) a vrátiť sa za chalanmi. Treba si uvedomiť, že v piesku motorky žrali okolo 11 - 12 litrov. Pumpa však bola zatvorená, ale chalani našťastie na výpary dorazili.

Unavení, ale šťastní sme prespali v kempe s pretekármi. Až neskôr nám došlo, čo sa nám vlastne podarilo. Z motorkárskych partií, či už to boli Nemci, či Švajčiari v čase, keď sme tam boli my, tento náročný úsek bez doprovodného vozidla nikto neprešiel. A neviem ani, či to v tom čase niekto prešiel s doprovodom...

14. 4. 2006, El Borma, 56 km

Keďže base camp Tunisia Rallye zostával aj ďalší deň v El Borme, tak sme sa rozhodli po včerajšom záhule pre volnejší deň. Obšmietali sme sa okolo prívesu Jaceka Czachora, debatovali s ním o motorkách, Katrošovi a jeho účinkovaní na Dakare a tak. Servisák opravoval Jacekovi pokazenú spojku a kontroloval celú motorku, čo Gažka natoľko zaujalo, že veľmi nesledoval moju hlášku, že odchádzam na motorke cez duny k asi 30 km vzdialenému jazeru. To, že ju predsa len kdesi zaznamenal, bolo pre mňa, ako sa ukázalo, veľmi dôležité.

Cesta k jazeru bola v pohode, hore kopcom som išiel po náveterných stranách dún a dole kopcom po strmších záveterných. Prevýšenie niektorých dún bolo 70 – 100 m. Uvedomil som si, že späť to bude problém. Navyše sa dnes nedal čítať piesok tak, ako včera, keď bol pevný piesok tmavý a sypký, v ktorom sa motorka utopila, svetlý. Dnes malo všetko rovnakú farbu. Pár krát som to zapichol do nejakej duny , ale ešte vcelku svieži som sa z toho vymotal. Nakoniec som sa dostal k čarokrásnemu jazierku s priezračnou siričitou vodou, pri ktorom boli len tri somáre. Teda vlastne dva a ja! Okrem nás nikde nikoho, len žeravé slnko a 36 °C. Po vyčvachtaní sa vo vode len tak, ako ma Veľký Mág stvoril, som prijal rozhodnutie dať pokus o návrat.

Hneď prvá členitá duna s prevýšením asi 70 m ma presvedčila, že mám fakt problém. Plachtiac nad motorkou, lietajúc zo strany na stranu som sa vydriapal asi 50 výškových metrov, keď sa mi motorka predným kolesom utopila v piesku. Kým som ju vyhrabal, vypil som liter zo svojej 4,5l zásoby vody a cítil sa vyžmýkaný ako citrón. Vtedy som začul tú najkrajšiu hudbu tohto sveta, ktorú by žiadna filharmónia nezahrala. Spoza duny začal ku mne doliehať dôverne známy zvuk Gažkovej LC8. Nebolo pochýb, že je to on, veď kto by sa sem na tak ťažkej motorke vybral sám? Mal som pocit, ako keby prichádzal Mesiáš. Bolo jasné, že sám by som to s LC8 v sypkom piesku nezvládol.

Spoločnými silami sme zdvíhajúc a vyhrabávajúc raz jednu, raz druhú motorku (viac však moju) dorazili až na poslednú dunu, kde sme v tieni motoriek vysilení pol hodinu oddychovali a vrátili sa do kempu.

Musím uznať, že to bol opäť jeden z mojich hlúpych nápadov so šťastným koncom. Vydať sa na také duny s tak ťažkou motorkou sám, hmm, to bolo niečo. S EXC 525 by to však bol zážitok. Vlastne on to bol aj tak.

Veľká vďaka patrí Gažkovi, ktorý sa za mnou vydal a nenechal ma potupne nechať motorku kdesi v dunách, počkať do zotmenia a šlapať naspäť pešo.

Večer sme v kempe sekli pár pív za francúzske ceny a zaspali ako bábätká.

Neodpustím si poznámku, že po doterajších skúsenostiach s Francúzmi v Tunise, sa tento národ dostal na čelo môjho súkromného rebríčka arogantnosti národov. Nebudem to ďalej rozvíjať.

15. 4. 2006, Ksar Ghilane, 251 km

Presun do oázy Ksar Ghilane, ďalšieho base campu Rallye Tunisia 2006. 250 km po kamenistých a šotolinových cestách, miestami zaviatych pieskom a menšími dunami. Dobehli sme desaťčlennú skupinu Švajčiarov na KTM-kách. Celkovo boli KTM v Tunise v absolútnej prevahe. Odhadoval by som to na 75 – 80 %. Asi bude na to nejaký dôvod. Jeden zo Švajčiarov padol a prerazil nádrž, Gažko riadne poohýbal predný ráfik. Predné ráfiky BEHR na LC8 sú úplne naprd. Ich charakteristika by si žiadala poriadne vulgárny výraz. Vzadu sme mali obaja EXCELy, ja aj vpredu. Môj predný vydržal!

Pár kilometrov pred Ksar Ghilane, keď sme už boli unudení z presunu po šotolinovej ceste, sme zahli doľava k Alžírskym hraniciam, smerom na pieskové duny. Táto odbočka sa mi stala osudnou. Stabilný navigátor Gažko prvý, ja druhý, obzerajúc sa na Daniela, ktorý mal toho s kuframi na motorke, s udretou nohou, ktorú predvčerom nechal pod kufrom, keď sa zrazil s ropoťongom (po poľsky ropovod), plné zuby. Raz som sa tak obzrel, motorka začala so mnou zametať a už som ležal na zemi s batožinou a benzínom s asi tak 230 kg LC8 na nohe. Hneď som vedel, že je zle, z nohy do mozgu vystrelila poriadna bolesť. Buď členok alebo Achillovka. Ani deň po som to nevedel identifikovať, noha bola poriadne napuchnutá. Chalani mi pomohli postaviť mňa aj motorku a potláčajúc slzy bolesti sme sa vrátili z dún na šotolinovú cestu. Aby bola smola dokonalá, dostal som ešte defekt na predné koleso. Keď som vybalil náhradné duše, skoro ma porazilo. Mal som so sebou zadnú 19´´ do synovej CR 125 a prednú 17´´ do supermota. Tomu sa hovorí zásadná chyba v logistike. Ako už tradične, zachránil ma Gažko, ktorý mi dal svoju a viac menej sám mi ju aj vymenil. Pomohol aj Daniel, ktorý poskytol bombičky na nafúkanie, keď ma videl, ako sa celý ubolený chystám nafúkať gumu pumpičkou na bicykel. Posledných 20 km som prešiel v polobezvedomí od bolesti. Nerovnosti som absolútne nemohol tlmiť nohami, lebo okrem zraneného pravého členku ma dosť bolelo, ako tradične, ľavé koleno.

V Ksar Ghilane sme natankovali na rázovitej benzínovej pumpe, kde panáčik skladoval benzín v sudoch a bandaskách.

Stretli sme tu aj skupinu 6 Nemcov a 9 Švajčiarov z lode. Jeden Nemec už bol na ceste domov so zlomenou kľúčnou kosťou (neskôr sa ukázalo, že mu nič nebolo), druhý dosť rozmlátil motorku (vraj ju jeden a pol dňa dávali dokopy), a ich vedúci Mark, čo bol s nami na trajekte v kajute už bol od nich oddelený a celý čas sa vozil po kempe alebo sedel na káve. Asi medzi nimi niečo zaškrípalo. Nikto z nich však z Bordj El Khadry do El Bormy neprešiel. A mali to v pláne...

Nejaké straty sme mali aj my: Daniela bolela noha, ktorú nechal pod kufrom, Gažko sa sťažoval na bolesť rebier po tom prvom páde a moja noha bola ako papuča. Na zajtra sme si naordinovali deň voľna. Večer pár pív a hybaj do stanu spať. Nič moc. Viac menej som zaspal až o 7.00 ráno, keďže zo zásady neberiem analgetiká.

16. 4. 2006, Ksar Ghilane, 0 km

Chalani boli ráno pozrieť štart rallye, ja som konečne zaspal. Hovorili, že tí najlepší išli ako blázni. Nasledoval deň voľna, kúpanie v prírodnom termálnom bazéne, rehabilitácia, popíjanie mätového čaju, kávy, fajčenie vodnej fajky a meditácia...

Večer dorazil Viktor. Vyzeral veľmi vyčerpaný. S jeho skúsenosťami a motorkou si siahol asi na dno síl. V duchu som mu fandil. Mareka s Paľom nechal niekde okolo Matmaty.

17. 4. 2006, Douz, 253 km

Rozlúčili sme sa s Danielom. Rozhodol sa dať pokoj jazdeniu a ísť k moru. Gažko vybehol skoro ráno pozrieť rallye, ja som odkríval k teplému prameňu, močil si v ňom chromú hnátu a pofajčieval šišu. Noha stále bolela, bola napuchnutá, ale dnes sa pokračuje. Okolo obeda sme sa vymotali a po podobnej ceste, ako včera Viktor prišiel, sme uháňali smer Matmata. Roletovo kamenistá cesta bola dosť otravná a bolo treba ísť okolo 90 km/h, aby z človeka nevytriasla všetky kosti. Ani sa nedivím, že Viktor prišiel na svojej Aprilke taký ubolený, keď jeho cestovná rýchlosť a možnosti motorky boli niekde inde ako v našom prípade. Skladám mu poklonu.

Cez kopčeky po rozbitej kamenistej ceste sme pomaly smerovali do Matmaty. Pre mňa to bolo maximum, čo som dokázal s chromou nohou odjazdiť. Nebol som schopný sa na motorke postaviť, brzdiť zadnou, ani zložiť nohu zo stupačky. Celý čas som dával pozor, aby som to v prípade hroziaceho pádu strhol doľava a nie doprava. Ako to charakterizoval Gažko: „Strašne otravná cesta, padnúť môžeš na každom kroku.“

Zastavili sme sa v Ksar Hallouf na niečo k zahryznutiu. Vonku 40 °C, vnútri príjemný chládok. Ľahli sme si k stolíku, niečo objednali a zaspali. Majiteľ si priľahol k nám a pospal si spolu s nami. Potom sme čosi pojedli a opäť si pospali. Tento krát si kúsok od nás ľahla spať aj pani, čo nám varila jedlo. Ešte dlho sme sa na tom dobre zabávali.

Do Matamaty sme nakoniec dorazili bez problémov, dali kafe a počkali Viktora, ktorý bol 20 km od nás. Po bojovej porade sme sa s Gažkom dohodli, že ešte urazíme asi 100 km do Douz a zajtra skúsime duny a soľné jazero, ak to moja hnáta dovolí. Viktor prespal v Matmate a zajtra by sa mal spojiť s Marekom a Paľom, ktorí boli údajne v El Jerbe pri mori.

V Douz sme zapadli do kempu, kde mali izby po 5 TND na hlavu, vysypali piesok zo vzduchových filtrov, najedli sa u Ali Babu a konečne sa pohodlne vyspali.

18. 4. 2006, Tamerza, 296 km

Čakala nás etapa, o ktorej sme toho veľa nevedeli. Duny a soľné jazero. O soľnom jazere sme už počuli, že nie je úplne vyschnuté a môžeme kľudne aj „utopiť“ motorku. Najprv sme prešli asi 80 km po asfalte pomedzi duny a pláne soľného jazera. Potom sme zahli doprava na poľnú kamenisto piesočnatú cestu vedúcu soľným jazerom.

Hneď na prvej dune som to zapichol a potom to už išlo bez problémov až po úsek, kde bola na povrchu stvrdnutá piesková kôra a pod ňou sypký piesok. V pomalej rýchlosti sa mi išlo zle, tak som zrýchlil a obišiel Gažka. Vtom mi motorka začala lietať sprava doľava a ani pridanie plynu nepomohlo. Zatočilo ma, plesklo o zem, otočilo o 180° a chromá noha ostala pod motorkou. Pozrel som pred seba a naskytol sa mi úžasný pohľad. Podobne ako ja sa opodiaľ váľal Gažko. Vraj sme sa vykotili v tej istej sekunde. On to totiž pod kôrou nebol piesok, ale hnusné šmykľavé blato, zmes piesku, hliny a soli. Na slnku okamžite schlo a vytváralo čosi podobné malte. Kým sme sa odtiaľ vyhrabali, vyzerali sme ako prasatá. Potom nás Gažko vohnal do trialovej pasáže, ale tú som musel vzdať. Keďže som si opäť praštil chromú nohu pri páde na jazere, nebol som schopný prenášať váhu z nohy na nohu, musel som zatáčať riadidlami a tým pádom som sa dva krát po sebe vykotil. S trialovými pasážami mám celkovo problém, aj keď mám telo v poriadku...

Prespali sme v Tamerze, kde zblbnutí turisti híkali nad asi 4 metrovým vodopádom. Môj kolega Rišo vraví, že okolo Nových Zámkov je takých koľko len chcete.

19. 4. 2006, Mahres, 348 km

Dnes bol na pláne pozvoľný presun do La Skhiry, kde sme mali cestné gumy a potom čo najďalej smer kemp v Nabueli. V Gafse sme zaradili lukulské hody, Gažko zbaštil pol kuraťa a ja pre istotu celé. Ale aké to bolo kura! Ani rímsky konzul Lucullus by nepohrdol. A to bol vyhlásený gurmán.

Keď sa už zdalo, že nás čaká len otravný asfalt, zahli sme za Gafsou do kopcov a z kamenistej cesty sa vykľula jedna z najťažších etáp. Cestička sa štverala do výšky 1000 m, postupne sa zužovala a kamene na nej sa zväčšovali. Gažko pred mnou to rutinérsky zvládal, ja som sa s boľavou nohou poriadne trápil. Takéto pasáže sa zvládajú veľmi ťažko, keď sa nedá postaviť do stupačiek, oprieť nohu o zem. V malej rýchlosti, na jednotke, brzdiac len prednou brzdou som sa samozrejme pár krát vykotil. Hlavne v zátačkách o 180° mi výrazne chýbala zadná brzda. Po pár kilometroch som toho mal plné zuby a prosil Veľkého Mága, aby to už skončilo. Nebolo však pomoci, museli sme bojovať, späť sa už nedalo. Posledný krát som padol do škarpy, ktorú Gažko pred mnou bravúrne zvládol. Ukázalo, že táto škarpa bola veľmi významná. Druhá časť našej výpravy sa spolu s Nemcami pokúšala zdolať túto cestu z opačnej strany, tu to však vzdali. Treba však priznať, že z našej strany to bolo asi jednoduchšie.

Po tomto poslednom zaľahnutí ma ešte chytili črevné problémy, ale potom mi to už išlo. Z tankodromu sa stala pomerne dobre zjazdná kamenistá cesta, ktorou sme sa po niekoľkých kilometroch dostali na asfalt a asfaltkou do La Skhiry k pneumatikám. Vyzuli sme Micheliny, zadné úplne zodraté (po 2500 km offroadu) a predné v takom stave, že sa ich neoplatilo brať domov. Vymenili sme ich v pneuservise za prácu. Nahodili sme nešťastné Mitasy a upaľovali smer Nabuel. Už raz som sa zaprisahal, že Mitasy nikdy nekúpim, po tom, čo sa synovi Jakubovi na kroske po troch hodinách poulamovali štuple na prednej gume. Teraz mi zadná guma po ceste zo Slovenska medzi štupľami priečne praskla. Prasklina bola asi 2cm široká 0,5 cm hlboká a postupne sa rozširovala. Gažkova začala praskať podobne. Čo na tom, že sú lacné. To bol môj posledný pokus...

Po prezutí sme ešte urazili pár kilometrov na sever a prespali v ošumelom hoteli v Mahrese za 7 TND

20. 4. 2006, Nabuel, 316 km

Už nás nečakalo nič zaujímavé, len presun po asfalte popri mori do Nabuelu, kde sme sa opäť stretli s Danielom, Marekom, Paľom a Nemcami a trochu sa vyčvachtali v studenom mori. Večer sme ešte sekli pivo, poobzerali Deserty na nemeckých motorkách a nešlo nám do hlavy, ako ich mohli mať také zachované. A to ich obúvali vo Švajčiarsku. Daniel čosi mekotal o kafé rideroch...

21. 4. sme po 15.00 vyplávali z Tunisu, 22. 4. okolo 16.00 sme odchádzali z Janova. Išli sme pomaly, do 130 km/h. Gažko mal rozsekaný predný ráfik, obom nám praskali zadné Mitasy, Paľov Dominátor nestíhal. Po niekoľkých desiatkach kilometrov sa Marek s Paľom odpojili, Marekovi začala úplne odchádzať predná Mitasa E 09. Štuple sa mu rozpadávali a niekam zmizli. My s Danielom a Gažkom sme boli okolo 0.30 pri Grazi, kde oni dvaja zaľahli a ja som frčal ďalej. V nedeľu, pred 3.00 som bol doma. O 7.00 som dostal sms od Mareka, že s Paľom šťastne dorazili do Bratislavy. Gažko bol pred obedom v Liptovskom Mikuláši a Viktor, ktorý sa ešte poflakoval po Taliansku, dorazil šťastne večer.

Dnes som dostal email od Gažka: Posielam ti nejaké foto tvojej maličkosti. P.S. Zlomené rebrá – 2 ks. Hmm, následok toho prvého nešťastného pádu.

Teraz, keď dopisujem tieto riadky, ma na nohe tlačí sádra, ktorú mám od pondelka. Diagnóza znie: zlomenina holennej kosti. V sádre štyri až päť týždňov. Doktor dosť nechápavo krútil hlavou, ako som s tým mohol týždeň jazdiť a prejsť 2500 km.

Myslím, že ani jeden z nás tie zlomeniny neľutuje. Stálo to za to. Bol to neskutočný zážitok! Už teraz dumáme nad tým, ako budú ďalšie saharské výpravy vyzerať...

Ďalšie fotografie:

• Tunis-2006 (26)